Temné zločiny na pozadí búrlivých časov

Tina Van der Holland nie je na poli historickej detektívky žiadny nováčik. Na konte už má vydarené Tajomstvo zlatého pokladu. Po troch rokoch potešila svojich priaznivcov (a fanúšikov zločinov na pozadí niekdajších udalostí) ďalším kúskom do zbierky. Čierna pani z Kežmarku sa odohráva v roku 1684, ktorý sa rozhodne nedá označiť za pokojný. Európa sa síce tešila z ohromnej a definitívnej porážky tureckej hrozby, ale náš geopolitický priestor dlhodobo ohrozovali početné mocenské záujmy. Protihabsburské povstanie Imricha Thökölyho v tomto príbehu nie je iba kulisou, predstavuje pevnú súčasť deja, a tak si na svoje príde skutočne každý historický nadšenec.

"K večeru vietor zosilnel, aj vločky boli čoraz pichľavejšie. Mŕtvole, ktorá ležala na kôpke snehu v záhrade Paulínskeho kostola, to bolo jedno. Otvorené oči upierala k mútnej čiernej oblohe, ani viečkom nemihla. Akoby na povel, keď severák nabral na prenikavosti hvizdu, ozvali sa havrany a vrany..." (str. 8)

Hneď v úvode Tina Van der Holland nastolí ťaživú, záhadnú atmosféru, a drží ju až do konca. Zaujímavé je, že k prvému úmrtiu dôjde až okolo 60. strany, i keď na začiatku nás jednou autorka navnadí tiež. Ide však skôr o dramatický prvok, aby sme vyčkali, kým sa dôkladne zoznámime s prostredím a postavami. Tých je tam napokon viac než dosť, ale nemusíte sa báť, že sa v nich stratíte. Každá z nich je totiž čímsi osobitá a komu by to nestačilo, nájde aj prehľadný zoznam postáv aj s ich spoločenským zaradením. Keď už som pri tom, nedá mi nepochváliť široký záber. V príbehu sa stretneme skutočne s každou vrstvou - od aristokracie cez mestskú honoráciu až po vojakov a služobníctvo. Na necelých 300 stranách dostanete celistvý obraz života na konci 17. storočia, zaobalený do bohatej štylistiky a znalosti reálií. Autorkina svedomitosť a systematickosť sa prejavuje v celom diele. Tí z vás, čo bazírujú na detailoch, budú určite spokojní. Či už ide o dobové odievanie, stolovanie alebo architektonické zvláštnosti, Tina nič neopomína a zobrazuje Kežmarok v celej jeho kráse (a nielen v nej).

"Luby bol rýchlejší a okamžite si vybral niečo z opaska. Priskočil k protivníkovi, ešte kým ten vyťahoval ruky spod plášťa. Mäsiarovo rameno sa vymrštilo zdola nahor a vtedy sa proti svetlu z okien odhalil obrys dlhého noža. Neznámy uskočil, no nebol dosť rýchly." (str. 168)

Možno si niekto položí otázku, v čom sa romány Tiny Van der Holland odlišujú napríklad od tých Červenákových. Povedal by som, že Ďuro kladie väčší dôraz na slovo detektívka, zatiaľ čo Tina na slovo historická. Opisov v jej diele je na môj vkus až priveľa, čo občas spomaľuje dej, ale na druhej strane zvyšujú dojem autentickosti. Každý dobrý príbeh však stojí a padá na postavách, a tie zvláda autorka na výbornú. Spočiatku je náročné nájsť nejakú sympatickú, ktorej by ste verili a nečakali skryté pohnútky. Aj tu sa ukazuje dôkladná znalosť ľudskej povahy, nič nie je čiernobiele a ľudské charaktery už vôbec. Aj keď doba sa mení - a tá, kedy sa odohráva dej Čiernej panej z Kežmarku, využitá naplno - politické machinácie, náboženské rozbroje, poverčivosť, predsudky... Román môžem len odporúčať a pevne verím, že Tina už premýšľa nad ďalšou detektívkou zasadenou do minulosti, pretože táto autorská poloha jej veľmi svedčí.

Vojnová situácia ukrajinských židov očami dievčaťa

Súčasné trendy vo veľkom prajú návratom k hrôzam druhej svetovej vojny. Na jednej strane to kvitujem, pretože na zverstvá, čo ju sprevádzali, sa nesmie zabudnúť. No zároveň je trh pomaly presýtený a v množstve titulov sa ľahko môžu stratiť kvalitatívne lepšie kúsky. Román Moje skutočné meno je Hanna snáď podobný osud nestihne, pretože sa oproti iným knihám odlišuje hneď v niekoľkých rovinách. Ide o pomerne útly, komorný príbeh, založený na spomienkach ženy vyrastajúcej v ukrajinskej oblasti záujmu viacerých krajín - Poľska, Nemecka i Ruska. V texte prevažuje rozprávačka nad dialógmi, ale nižšia dynamika je vyvážená opisom dramatických situácií, ktoré postihli jednu obyčajnú rodinu.

"Zdvihnem hlavu, keď žena za mnou cúvne a zväčší medzi nami odstup. Spoznám ju a viem, že ona pozná mňa... Zdvihne sa mi žalúdok a tvár mi očervenie. Cítim potrebu streliť jej v sebaobrane facku. No nemôžem. Mohla by ma udať ukrajinskému policajtovi, ktorý teraz stojí na chodníku a sleduje rad. Je to ten istý, čo odtiahol mamu nabok?" (str. 54)

Tara Lynn Masihová získala za svoju tvorbu viacero významných ocenení, a oprávnene. Spočiatku vám síce môže trvať, kým si zvyknete jej štýl, ktorý hodnotím ako odvážny krok. Vzhľadom na to, že cieľovou skupinou sú tínedžeri, respektíve mladí dospelí, očakával by som o niečo epickejší obsah. Zhruba v štvrtine knihy však udalosti naberú väčší spád. Páči sa mi zvolené prostredie, pretože Ukrajina nie je častým dejiskom v podobne ladených príbehoch. Voľba bežnej rodiny, ktorá je ovplyvnená ideológiou a krutou posadnutosťou mocných, je tiež opodstatnená. Do postáv sa dá ľahšie vžiť a aj pochopiť ich snaha pomôcť každému, kto potrebuje nakrátko čo i len strechu nad hlavou. Hlavná postava Hanna oslávi v roku 1942 štrnáste narodeniny a mnohým veciam nerozumie. Prečo by mala jej rodina dostať menší prídel chleba (ak vôbec nejaký) len preto, že sú židia? A ako je možné, že krajinou z obáv o život putujú chlapci vo veku jej mladšieho brata? Bezpečie jej malého sveta je narušené a aj keď musí predčasne dospieť, výchova a rodičovské vzory ju predurčia zachovať si mravnú čistotu.

Tara Lynn Masihová

"Spomeniem si na príbehy bratov Cohanovcov o židoch pochodujúcich k zákopom, stojacich pred nimi, čakajúcich na výstrel. Len pár z nich sa pokúsilo ujsť. Rozhodnem sa, že keby sa to stalo mne, patrila by som k tým, čo by sa pokúsili ujsť. Snažila by som sa ujsť čo najďalej a čo najrýchlejšie, hoci by ma zrejme aj tak zasiahla guľka." (str. 121)

Pri čítaní natrafíte na miesta, ktoré vás prinútia hlbšie sa zamyslieť. Pre mňa bola jedným z nich pasáž, kde Hanna pomáha susedke s maľovaním vajíčok na Veľkú noc. Popri tom jej stará pani vysvetľuje význam nielen jednotlivých farieb, ale aj obrazov a zmysel celého procesu v spojení s ťažkou situáciou. Je neuveriteľné, aký význam môže nadobudnúť prakticky aj banalita, ktorú si v čase mieru vôbec neuvedomujeme. Je vidieť, že Tara Lynn Masihová si dala prácu s materiálom, pretože množstvo reálií a dobových súvislostí je rovnako dôležité ako samotný dej. Preto sa nazdávam, že román Moje skutočné meno je Hanna si zaslúži pozornosť nielen zo strany mladých čitateľov. Aj preto, že Hanna rozpráva dospeláckym jazykom, čo je spôsobené retrospektívou a s ňou spojeným vekom hrdinky. V týchto dňoch žijeme 75. výročím SNP, a tak je o dôvod viac pripomenúť si, čoho sú ľudia schopní, ak sa v určitých podmienkach dovolí vyjsť zlu na svetlo.

Originálny názov: My real name is Hanna
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 238

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Klasické krimi s nádychom sociálnej kritiky

Nová, v poradí už dvadsiata ôsma "dánovka" bola ohlásená pomerne neskoro a mnohí čitatelia sa obávali, či si budú mať čo so sebou pribaliť na dovolenku. Obľúbený autor detektívok ich nesklamal a napokon priniesol román Pochovaní zaživa. Síce sme zvyknutí, že každá kniha je zameraná na samostatný prípad, a hoci to nie je inak ani tentoraz, odporúčam si prečítať aj predchádzajúcu Venušu zo zátoky. Došlo v nej totiž k nešťastným udalostiam, ktoré vo veľkom ovplyvnili dynamiku tímu a ich pokračovanie, resp. doriešenie je súčasťou práve aktuálneho príbehu. Dej je tak rozdelený na dve línie, ktoré spolu nesúvisia ako obvykle, ale napriek tomu tvoria dobre fungujúci celok.

"Hanzel bol rád, že nový prípad kolegu zaujal - bol ochotný pracovať aj nadčas. Mayorovi zatiaľ nič nepovedali, preto sa nemohli čudovať, keď ich na druhý deň zavalil ozajstnou policajnou činnosťou - kolegovia z majetkovej kriminálky robili zatýkaciu akciu a jeden z pacientov začal vyjednávať, vraj niečo za niečo, keď ho pustia, pustí im niečo z minuloročnej vraždy." (str. 195)

Dominik Dán pracuje v tomto prípade s trochu inou koncepciou. V centre deja je dvojica Richard Krauz - Oto Hanzel, keďže Burger zotrváva v nemocnici a Chosé si vezme dovolenku, aby sa na vlastnú päsť vyrovnal s páchateľom, ktorý mu tragicky zasiahol do života. Kuky a Váňa sú tiež šikovne odsunutí na druhú koľaj, jednoducho majú prácu inde. Hanzelova bývalá susedka Mária má podozrenie, že v zariadení pre seniorov sa dejú nekalé veci, a sexuálne orgie v spojení s užívaním drog je len špičkou ľadovca. A keďže kancelária 141 momentálne nemá žiadny horúci prípad, Krauz súhlasí, že kolegovi pomôže objasniť pozadie podozrivých úmrtí... Prostredie starobinca, tamojších praktík a okolnosti jeho fungovania sú zaujímavým a silným sociálnym motívom. Niežeby bol každý ústav natoľko skazený, ale starostlivosť o starších ľudí a ich psychika sú prvkom, ktorý vás donúti zamyslieť sa. Veľmi trefne je v knihe popísaný aj postoj štátu voči neziskovým organizáciám tohto typu a tiež diery v systéme umožňujúce poriadne ho vyžmýkať. Presah do spoločenskej tematiky považujem popri skvelo vystavanej kriminálnej zápletke za najväčšiu devízu tohto románu.

Obálka limitovanej edície

"Prišli k autu, dofajčili, zašliapli ohorky. Krauz sa stále blažene uškŕňal - dobre mu padlo, že konečne počul parťákov hlas. Presvedčil sa, že je v poriadku a darí sa mu. V duchu bol s ním, a nie na ulici pri služobnom aute, inak by si všimol dvojicu chlapov vedľa novinového stánku. Tvárili sa, že si vyberajú z bohatej ponuky časopisov." (str. 267)

Je pritom pozoruhodné, že samotný zločin sa začne riešiť, či aspoň ukazovať v širších súvislostiach až zhruba v tretine knihy. Dovtedy je to skôr o ukážke vzťahov v rodine, čo bolo miestami pre celkový dej nadbytočné, ale zato kruto zábavné. Aby sme však neostávali pridlho na jednom mieste, Dominik Dán pristúpil k striedaniu časových rovín, čo text zdynamizovalo, rovnako ako prevaha dialógov. Vzhľadom na žáner detektívky prevažuje systematické pátranie na úkor akcie, ale nudiť sa určite nebudete. Všímavým čitateľom popri rozuzľovaní deja zrejme neuniknú ani dve hrubice (čo je však pri autorových knihách akousi smutnou tradíciou) a dokonca jedna logická chyba v závere (nechcem vyzrádzať dej, no keď sa detektívom podarí nájsť tak veľmi potrebného svedka, ktorý však môže ísť vypovedať až ráno, prečo sa až do ďalšieho večera nečudujú, kde je a prečo nevypovedal? Najmä keď ho chceli ťahať na zápisnicu už v noci...). Je mi jasné, že Dánovi išlo o moment šokujúceho prekvapenia (pre postavy i čitateľa, ale škoda, že za takúto cenu). Tak či tak, Pochovaní zaživa určite patria medzi autorove vydarenejšie tituly, a aj keď mám radšej príbehy z dávnejšej minulosti (tento sa odohráva v roku 2009), zaradí sa medzi moje obľúbené.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Prvý dojem nemusí byť vždy správny

Mysterióznych románov okorenených romantikou a pridanou hodnotou v podobe istého posolstva je na našom knižnom trhu ako šafranu. Vydavateľstvo i527.net sa rozhodlo zaplniť túto dieru a prinieslo čitateľom preklady americkej autorky Jamie Jo Wrightovej. Medzi ne patrí aj titul Kliatba Misty Wayfairovej, ktorý už názvom naznačuje zameranie príbehu. Som rád, že vydavateľstvo ponechalo i pôvodnú obálku, pretože skvelo vystihuje atmosféru diela. Prostredie sirotinca, psychiatrickej liečebne  či legenda o zavraždenom dievčati sú navyše priam ako stvorené na to, aby vám pri čítaní vyvolali zimomriavky.

"Bosé nohy, zahmlená tvár, tmavé vlasy... nie. Niekoho v lese videla. Nebola to nijaká vidina. Nemohla sa zbaviť podozrenia, že v lese zazrela ducha Misty Wayfairovej, ktorú spomínala pani Brummelová. Zavraždená žena straší Coylovcov po tom, čo si Mathilda Kramerová vzala Mistinho milenca Fergusa Coyla. Straší ich, aby sa pomstila? Nenávidí všetkých Coylovcov? Thea nedokázala vyhnať príbeh z mysle." (str. 87)

Jaime Jo Wrightová nestavila na prvoplánové vyvolávanie strachu z neznámeho. Iste, mysteriózna rovina príbehu je silná, a hoci sa zdá, že postavy majú dočinenia s akousi bytosťou neznámeho pôvodu, napokon sa dočkáme celkom logického zdôvodnenia. Je očividné, že autorka od začiatku vie, kam chce smerovať vývoj deja, a čitateľ ju veľmi rád na danej ceste sprevádza. Pri čítaní väčšinou, ak to situácia dovoľuje, počúvam hudbu, ale v tomto prípade knihe najviac svedčí ticho, šálka čaju a najlepšie sychravé počasie za oknami. Dej sa odvíja v dvoch časových líniách. Prvá, z roku 1908, predstavuje Theu, fotografku, ktorá sa vďaka svojej profesii dostane do psychiatrického ústavu, aby tu pátrala po odpovediach ohľadom jej matky. Jej pátranie je ako pichanie do osieho hniezda, pretože sa vynoria aj otázky ohľadom smrti legendami opradenej Misty Wayfairovej... Druhá línia zo súčasnosti sa venuje Heidi, ktorá sa tiež potýka s neistotou vo vzťahu k matke a je konfrontovaná s duchom, čo ju pripraví o pokojný spánok...

Jamie Jo Wrightová

"Pre ňu je šialenstvo stav mysle a skutky, ktoré charakterizujú danú osobu. Nie je to slovo, ktorým by sa Laneovci len tak bez rozmyslu osočovali. Nie. V ich rodine malo hlbší význam. Heidi je šialená. Dievčatko, ktoré sa zamklo v šatníku, keď malo päť rokov a knísalo sa dopredu a dozadu, akoby potratilo rozum." (str. 228)

Prostredie liečebne pre duševne chorých je samo osebe zdrojom zaujímavých námetov, ale ľahko sa dá pritom skĺznuť k možnému (i keď nechcenému) klišé. Ako som už však spomenul, Jamie Jo Wrightová rozumie aj ďalším plánom svojho príbehu a ponúka zamyslenia, ako mnohí z nás pristupujú ku psychicky chorým ľuďom. Naša neschopnosť porozumieť im je neraz príčinou odsudzovania a zatvárania očí pred cudzím utrpením. Autorka cez svoje postavy poukazuje na to, že problém býva omnoho hlbší a ľudské pohnútky a túžby sú často dôvodom pochybení, ba až tráum. Viera, vnútorná sila, schopnosť odpúšťať a preniesť sa cez rôzne úskalia sú hodnoty, ktoré Kliatba Misty Wayfairovej prezentuje, a preto určite zaujme širšiu škálu čitateľov ako obyčajný, klasický mysteriózny román.

Originálny názov: The Curse of Misty Wayfair
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Sofia Skokanová
Počet strán: 341

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com

Úžasná Plochozem odkrýva zákulisie mestských stráží

Kultová sága Terryho Pratchetta sa konečne dočkala zaslúženého slovenského vydania. Som rád, že si ju vzalo pod krídla práve vydavateľstvo Slovart, pretože máme ako čitatelia istotu, že sa jej dostane primeranej kvality aj prístupu. To prakticky dokázala už úvodná kniha Farba mágie, ktorá nám predstavila mesto Ankh-Morpork a jeho svojráznych obyvateľov. Stráže! Stráže! je v poradí ôsmou knihou, ktorú autor v rámci série napísal, ale prvou v rámci príbehov mestskej hliadky. Vydavateľstvo sa tak usiluje o zrozumiteľnejší zážitok, aby sme v prílišnom skákaní medzi postavami a miestami nemali veľký chaos. Napokon, Úžasná Plochozem obsahuje vyše štyridsať kníh, takže akákoľvek snaha o istý systém je vítaná.

"Nik nevie, prečo trpaslíci, ktorí vo vrchoch vedú usporiadaný život, naň celkom zabudnú, len čo sa presťahujú do veľkomesta. Niečo sa zmocní aj toho najnevinnejšieho malého kutača a donúti ho chodiť v krúžkovej zbroji, vláčiť sekeru, zmeniť si meno na čosi ako Hrdlorez Megapäsťsson a chlastať do nemoty." (str. 61)

Hoci sa môže zdať, že členovia mestskej stráže patria k výkvetu obyvateľstva, opak je pravdou. Traja strážcovia sotva môžu dokonale ustrážiť poriadok v meste nerestí, sídle Cechu zlodejov i Cechu vrahov, no zrejme práve preto ani oni nemajú celkom čisté svedomie. Novopečený strážnik Mrkva spoznáva svojich kolegov aj zákutia Ankh-Morporku, pričom musí bojovať proti bájnemu drakovi, čo krúži nad ich hlavami, i proti mocenským záujmom eminencií pestrých zoskupení. Príbeh je popretkávaný všemožnými postavičkami, pričom nemôžete neobdivovať fantáziu Terryho Pratchetta. Už chápem, čo na ňom toľkí ospevujú. Nevytvoril iba obyčajnú ságu, ale plnohodnotný svet plný farieb, chutí a vôní (či skôr zápachov). Stráže! Stráže! sú navyše vhodné na to, aby ste spolu s hliadkou prenikli do končín, kam by noha slušného občana nikdy nezavítala, a spoznali tak skutočný kolorit hlavného dejiska. Umožnia vám to už spomenuté postavy, pričom každá je svojím spôsobom jedinečná, či už svojím pôvodom, schopnosťami alebo hoci aj menom. Tu sa pristavím, pretože slovenské ekvivalenty sú naozaj vydarené, prekladateľovi Vladislavovi Gálisovi sa podarilo zachovať ducha originálu a vystihnúť charaktery ich nositeľov, čo určite nebolo ľahké.

Obraz Plochozeme

"Obrovský drak sa zdvihol so škripotom, ako keď do ohňa vletí hrča kovových reťazí. Pokúsil sa zraziť drobného mučiteľa zo vzduchu. Mrakove nohy sa konečne poddali a pripustili, že sa na chvíľu stanú nohami hrdinu. Rozbehol sa k drakovi, vytasil meč, hoci zrejme zbytočne, zdrapil lady pod pazuchu a za zvädnutú plesovú róbu a vyhodil si ju na plece." (str. 181-182)

Terry Pratchett má dar alegoricky zobraziť rôzne udalosti či osobnosti z nášho sveta v tom fantazijnom. Pozorní čitatelia tak budú mať o zábavu navyše, ak v príbehu budú pátrať po súvislostiach s realitou. Úžasná Plochozem je prehliadkou popkultúrnych narážok, autor sa pohráva nielen s dejom, ale aj so samotným textom, doplneným o množstvo vysvetlení v podobe poznámok pod čiarou, ktoré nielenže mnohé objasnia, ale i opätovne pobavia. Stráže! Stráže! ma bavili viac ako Farba mágie, sú plné nadčasového humoru a postáv, ktoré je nemožné neobľúbiť si. Stránkami preteká mágia, ktorá vás pozýva stať sa súčasťou nekonečného sveta. Dajte sa uniesť, bude to stáť zato!

Originálny názov: Guards! Guards!
Príslušnosť k sérii: Úžasná Plochozem (8. diel) / Mestská stráž (1. diel)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Výročie úsilia o dobytie nekonečna

Málokomu nedávno ušli informácie o 50. výročí vstupu človeka na Mesiac. Tisícky rokov pozorovania a výskumu vesmíru priniesli ovocie v podobe "malého kroku pre človeka, ale veľkého pre ľudstvo". Táto okrídlená veta však nie je jediná spojená s programom Apollo. "Houston, máme problém." Jasná a stručná formulácia je dodnes synonymom náhleho zneistenia a nutnosti nájsť rýchle riešenie. Hoci medzi najznámejšie časti vesmírneho programu patria nepochybne Apollo 11 a Apollo 13, cesta k nim bola nemenej zaujímavá, rovnako ako ich pokračovanie. Publikácia z pera (a hlavne fotiek) Tomáša Přibyla je nádhernou dokumentáciou daného obdobia, plného nádejí, technického pokroku a prekonávania očakávaní.

"Je jasné, že príprava na prvú cestu na Mesiac bola extrémne náročná: technika aj ľudia sa mali vydať tam, kde zatiaľ neboli. Mohlo sa teda zdať, že pri menovaní posádky až začiatkom januára bolo na prípravu na takú náročnú misiu málo času. V skutočnosti ho bolo ešte menej." (str. 103)

Po literatúre faktu siaham iba zriedka, aj to hlavne po tituloch zaoberajúcich sa históriou či dejinami literatúry. Dobytie Mesiaca je však natoľko pútavou knihou, že som nedokázal odolať. Už len listovanie v nej je potešením. Na každej strane na vás čaká plejáda krásnych fotografií, doplnených o sprievodný text. Nejde však čisto o obrazovú publikáciou, rovnako dôležito súčasťou je aj opis jednotlivých fáz programu Apollo. Dozviete sa všetko podstatné ohľadom priebehu, posádky aj technických detailov. Nemusíte sa však báť ich množstva, kniha je určená pre širokú verejnosť, takže Tomáš Přibyl pristupoval k obsahu s ohľadom na túto skutočnosť. A hoci je text primerane vecný, občas natrafíte na zaujímavosti a pikošky, ktoré pôsobenie astronautov neuveriteľne poľudštia a vylúdia vám úsmev na tvári. Snaha o priblíženie doby čitateľovi je zrejmá už z prológu. Tam, kde by iní autori využili priestor na vlastné objasnenie vtedajších okolností či osobnej motivácie pri písaní knihy, Tomáš Přibyl si vypomohol slovami prezidenta USA Johna F. Kennedyho. Stačí teda pár riadkov a je jasné, že vás čaká zaujímavá cesta. Možno nie práve na Mesiac, ale rozhodne sa mu priblížite najviac, ako sa bude dať.

"Astronauti zaregistrovali ranu, potom divoké manévre lode, nestabilitu elektrickej siete a okienkami pozorovali, že im "niečo" uniká zo servisného modulu. S týmito obmedzenými informáciami museli pracovať ako oni, tak aj riadiace stredisko. Explózia v každom prípade uzatvorila ventily kyslíka..." (str. 169)

Takmer 500 fotiek vás bude sprevádzať na púti za poznatkami ohľadom dobývania vesmíru. Poznať z nich zanietenie autora, ktorý sám navštívil miesta spomínané v knihe, o čom svedčia aj mnohé fotografie z jeho súkromného archívu. Vyobrazenia Mesiaca patria k tomu najlepšiemu, čo publikácia ponúka. Akoby ste priam cítili mesačný prach, obklopovala vás nekonečná temnota vesmíru a videli Zem z uhla, aký sa naskytne len mizivému percentu smrteľníkov. Zároveň sa dozviete veľa aj o samotnom prípravnom procese a výcviku astronautov, rozhodne by s nimi menilo len málo ľudí. Náročný fyzický aj psychický tréning, technické zručnosti, schopnosť rýchlo a správne reagovať v krízových situáciách - to je len zlomok podmienok, ktoré museli adepti na let do vesmíru spĺňať.

"Charles Duke pri lete Apollo 16 zanechal na Mesiaci fotografiu svojej rodiny: je na nej so synmi Charlesom a Tomom a s manželkou Dorothy. Na zadnú stranu potom vlastnoručne pripísal (ešte pred výstupom v lunárnom module): "Toto je rodina astronauta Charlieho Dukea z planéty Zem, ktorý pristál na Mesiaci 20. apríla 1972." (str. 225)

Je pomerne zarážajúce, že hoci ubehlo polstoročia, pokroky vo vesmírnych dobrodružstvách akoby zamrzli. Občas sa do správ dostanú informácie o sondách a družiciach, ale tam to končí. Ide, prirodzene, o nákladnú záležitosť, no s ohľadom na vtedajšie a dnešné technické vymoženosti by som očakával výraznejší progres. Hoci ktovie, možno je v istom smere lepšie, že ľudia ostanú na svojej planéte a nebudú ťahať svoje problémy inam...

Preklad: Martina Antošová
Počet strán: 255

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media a vydavateľstvom Lindeni.

Žatva smrti prekonáva sama seba

Neal Shusterman sa u nás vďaka Slovartu zjavil ako blesk z jasného neba a v záplave ďalších young adult autorov okamžite obsadil popredné miesto v rebríčku kvality a obľúbenosti. Jeho Kosec, prvý diel série Žatva smrti, sa aj u mňa zaradil medzi to najlepšie, čo v danom žánri doteraz vzniklo. Očividne si váži čitateľov aj samotné postavy, pretože obom nadelil plnohodnotný, napínavý príbeh presahujúci literárny rámec. Núti vás zamyslieť sa, nachádzať súvislosti nielen s dobou, ale aj s vlastným životom, a robí to nenásilnou, príjemnou formou. Dej je strhujúcou jazdou plnou zvratov a nadmieru originálnych motívov.

"Chcem zistiť, či môže nedostatok pozorovania prekážať mojej schopnosti vládnuť. Ak to tak nie je, nevidím dôvod, prečo by som nemohol vypnúť prevažnú väčšinu kamier v súkromných domácnostiach po celom svete. Ak však vzniknú problémy pre to, že nevidím všetko, čo som schopný vidieť, potvrdí sa tým potreba odstrániť každý jeden slepý bod na Zemi." (str. 63) 

Nimbus právom patril medzi najočakávanejšie pokračovania. Samého ma prekvapilo, ako som sa tešil na osudy Citry, Rowana a majstrov s kosou. Neal Shusterman vytvoril úchvatný svet, kde ľudia neumierajú, ale sú koscami odprevadení na druhý svet, ak si to systém vyžaduje. Ako je však bežné aj medzi obyčajnými ľuďmi, aj medzi koscami panuje rivalita a túžby, ktoré ďaleko prevyšujú záujmy spoločnosti. Prvá časť nás uviedla do boja práve proti takejto frakcii, pričom sa jasne vyprofilovali charaktery postáv. V Nimbe už sú z Citry a Rowana kosci Anastázia a... Lucifer. Hoci kosci zvyknú prijať meno určitého vedca či umelca, Rowanova cesta smeruje inam - jeho úlohou je kosiť koscov, ktorí zo svojho povolania spravili potešenie. Na životy všetkých ľudí na svete dohliada systém Nimbus, riadiaci prakticky všetko. A hoci nejde o hmotnú entitu, stáva sa jednou z ústredných postáv. Dočkáme sa totiž aj nahliadnutia do jeho "mysle", tak ako sme v prvom dieli mohli čítať úryvky z denníkov zabezhnutých koscov. Nimbus predstavuje zaujimavý uzavretý kruh myšlienok - vymysleli ho ľudia, ale pritom je akýmsi všemocným božstvom, ktoré im ukazuje smer. Zároveň sa riadi ich pravidlami, ale čo ak nastane moment, keď zapochybuje o ich správnosti? Môže mať dostatok emócií (ak vôbec nejaké), aby vzal veci do vlastných imaginárnych rúk? Najväčší element, ktorý dosvedčuje Nimbov vplyv, je nová postava - Grayston Tolliver. Vnáša do príbehu ďalšiu dávku nepredvídateľnosti a vynahrádza čitateľovi absenciu väčšej interakcie medzi Citrou a Rowanom.

Neal Shusterman

"Kyselina bola stále jasnou a aktuálnou hrozbou, a hoci sa zdalo, že po celom divadle je teraz plno koscov, ktorí zneškodňujú iniciátorov sprisahania, nebude im to nič platné, ak sa rozstrekovače spustia. Bežal úzkou chodbou, spomenul si, že tam videl starú požiarnu sekeru, pravdepodobne ešte z Veku smrteľnosti. Rozbil sklenenú vitrínu a vzal si sekeru." (str. 260)

Cynicky som sa nazdával, že Kosca bude ťažké prekonať, ale očividne zapracovala moja neznalosť Shustermanovej fantázie a talentu. Nimbus je totiž ešte pútavejší a fascinujúcejší než jeho predchodca. Istým spôsobom totiž narúša tradičnú schému románu žánru young adult a namiesto romantickej línie sa spolieha na odlišné názory, rozpory a dilemy, ktoré sa tiahnu celým dejom - či už je to kontrast medzi smrteľnosťou a nesmrteľnosťou, vinou a nevinou, alebo citom a rozumom. Text je tvorený primerane dlhými kapitolami - sú dostatočné na to, aby prenikli k podstate čiastkových námetov, a pritom si udržiavajú potrebnú dynamiku. Umelá inteligencia je vďačnou témou, a hoci je už pomaly i otrepanou, Neal Shusterman je dôkazom, že sa dá podať zaujímavo a s ohľadom na cieľové publikum. Apopro, cieľovka. Ide síce primárne o sériu určenú mladým dospelým, ale Žatva smrti si ľahko nachádza priaznivcov aj u skôr narodených čitateľov. A niet sa čomu čudovať, kvalitatívne je vysoko a máločo ju prekoná. Asi som zase cynický a možno príde iný autor či iná autorka, čo mi prevrátia môj rebríček naruby, ale Nimbus a jeho knižní súrodenci budú mať u mňa stále pevné miesto.

Originálny názov: Thunderhead
Príslušnosť k sérii: Žatva smrti (2. diel)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 472

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Zločiny pod pozlátkou luxusu

Román Žena v kajute 10 je opisovaný ako kombinácia Dievčaťa vo vlaku a kráľovnej detektívok Agathy Christie. To ho síce môže priblížiť v očiach potenciálnych čitateľov, ale zároveň ho môže aj trochu škatuľkovať. Pri čítaní vám napadnú aj ďalšie možné prirovnania, ako napríklad Gillian Flynnová či Pasažier 23 Sebastiana Fitzeka. Výsledkom je nepopierateľný fakt konkrétneho žánru - ide o detektívny príbeh, ktorý kráča v stopách britskej tradície, ale je vyrozprávaný v modernom, sviežom duchu. Dievča vo vlaku ma síce neoslovilo, no kniha Ruth Ware ma zaujala omnoho viac, či už išlo o prostredie luxusnej lode, alebo nie celkom (na prvý pohľad) sympatickou hrdinkou, ktorá sa musí potýkať s vlastnými pochybnosťami o tom, čo sa vlastne stalo.

"Vybehla som na verandu, otvorila som francúzske okná a prehla som sa cez zábradlie, zúfalo som sa pokúšala zazrieť niečo - alebo niekoho - vo vlnách. Na tmavej hladine sa ligotal odraz svetla z okien lode, takže sa nedalo takmer nič rozoznať, ale chvíľu sa mi zdalo, že niečo vidím pod hrebeňom čiernej vlny - krútiaci sa obrys pripomínajúci ženskú ruku klesol pod hladinu a potom sa ponoril." (str. 99)

Čo je na Žene v kajute 10 tradičné? V prvom rade úvod príbehu, ktorý predstavuje prostredie, postavy, pozadie stavu hlavnej postavy Laury Blacklockovej, pričom miestami je expozícia okolností a osôb príliš zdĺhavá. Čitateľ však má možnosť spoznať aj iné postavy, nielen Lauru - Lo, ktorá je zároveň rozprávačkou. Jej pohľad na ostatných je tým pádom skreslený, hlavne keď sa väčšinu času správa odmerane, až nepríjemne. Dá sa to však pochopiť, ona sama si nesie v sebe nepekné skúsenosti (zdravotné i emocionálne) a plavba pod polárnou žiarou v spojení s prácou reportérky môže byť vítaným spestrením. Nečakaný dojem, že ktosi spadol cez palubu, jej ale na pokoji rozhodne nepridá. Najmä keď nechýba nikto z pasažierov. Je možné, že Lo si výkriky a krv len predstavovala? Ruth Ware sa pohráva nielen s mysľou svojej hrdinky, ale aj s čitateľmi, a keď si zvyknete na jej rozprávačský štýl, ľahko jej sadnete na lep.

Ruth Ware

"Nepotrebujú ma otráviť. Načo? Keby ma chceli zabiť, stačilo by ma nechať vyhladovať. Usilovala som sa myslieť chladnou hlavou. Keby ma ten, kto ma sem zavrel, chcel zabiť, už to by to bol spravil. Nie? Áno. Mohol ma udrieť ešte raz, ešte silnejšie, dať mi na tvár vankúš, keď som stratila vedomie, alebo mi na hlavu natiahnuť igelitové vrecko a utesniť ho." (str. 241)

Text je rozdelený na osem častí s primerane dlhými kapitolami, takže sa číta rýchlo a nemáte pocit, že je priveľmi hutný či rozvláčny. Ak patríte k fanúšikom detektívok s viacerými podozrivými a popri prevracaní strán hádate, kto je skutočný páchateľ, Žena v kajute 10 vás bude baviť. Dej je totiž postavený skôr na dedukcii, preverovaní stôp a postupnom rozuzlení než na akciou nabitých scénach a napínavej gradácii, aj keď pre Lauru dôjde k dosť obmedzujúcemu zvratu. Prostredie lode môže byť pre dej značne obmedzujúce, ale autorka sa s ním popasovala veľmi dobre. Aby ste boli v obraze - nejde o žiadny obrovský zaoceánsky parník, Aurora sa plaví v oblasti nórskych fjordov, a teda musí byť "spratnejšia". Miestami aj vy pocítite stiesnenosť priestorov či atmosféry. Ruth Ware má na konte viacero úspešných titulov, Lindeni bude mať z čoho čerpať, takže by ste mali dať tejto anglickej spisovateľke šancu aj vy.

Originálny názov: The Woman in Cabin 10
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marína Gálisová
Počet strán: 351

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.