Návod na prežitie pre mužov

... respektíve pre muža, v jednotnom čísle, pretože autor si ako profesionálny terapeut uvedomuje jedinečnosť každého človeka a nesnaží sa zovšeobecňovať. Teda aspoň nie vždy a nie úmyselne. Vydavateľstvo NOXI v krátko slede prinieslo na slovenský trh dve knihy s "vypípanými" názvami. Okrem diela Johna Kima je to román Alexandry Potterovej Priznania štyridsiatničky, ktorá si pos*ala život. Obe sa úprimne a bez zábran venujú rôznym aspektom každodennosti, čo miestami vyvolá úsmev na vašej tvári, inokedy vás prinúti k zamysleniu. A práve na snahe prehovoriť do duše stavia kniha Bol som mizerný ču*ák. John Kim vníma vlastnú nedokonalosť, ale neberie ju ako príťaž, skôr ako možnosť zlepšiť sám seba. 

"Ak sme zameraní na seba, egoistickí alebo plní nárokov, sme uzavretí. Sme ako cement. Nediskutujeme. Len ukazujeme prstom. Sedíme vysoko a pozeráme dole. A tak nemáme priestor na sebapochopenie a uvedomenie. Bez tohto priestoru neexistuje príležitosť pre schránku návrhov na zlepšenie. A bez nej nemôže nastať súdržnosť a dôvera. Ľudia sa necítia bezpečne. Rozvoj sa zastaví. Všetci máme ego. Kontrolovať ho je náročné. Je to proti prírode. Znamená to, že by sme akceptovali, že nie sme dokonalí." (str. 49)

Motivačné knihy nie sú literatúrou, po ktorej by som siahal. Rád si nahováram, že to nepotrebujem 😀, no občas sa nájde titul, ktorý sa vymyká bežným štandardom. John Kim nemoralizuje, všetko, na čo poukazuje, má odžité na vlastnej koži. Prostredie, v ktorom vyrastal, mu poskytlo možnosť rozvíjať svoj komunikačný talent, spoznať rôzne typy ľudí, aj tých z vyšších spoločenských či umeleckých kruhov. Pozlátka, úspech, peniaze, zvýšené ego - trblietavý svet vyzerá na pohľad pekne, ale skrýva v sebe temné zákutia. John Kim sa našťastie zbadal celkom včas, a keďže sa dokázal dostať z labilných oblakov späť na pevnú zem, chce s tým pomôcť aj ostatným, ktorí si možno ani neuvedomujú, že to potrebujú. Už dávno nežijeme v dobe, kedy si muži musia dokazovať svoju silu, nadradenosť a neohrozenosť. Aj my máme svoju citlivú stránku, obavy či pochybnosti. John Kim rozdelil knihu do šiestich častí - Ja, Zdravie, Láska a vzťahy, Kariéra a úspech, Komunikácia a Všetko ostatné. Nie je potrebné čítať všetko v uvedenom poradí, sám autor dokonca predpokladá, že mužov najviac zaujíma tretia časť... Každá začína takzvaným poldecákom, kde sú heslovito zhrnuté základné body tej-ktorej pasáže. Máte tak prehľad, čo vás čaká, a možnosť zistiť, či vás to zaujíma. Kniha obsahuje dovedna šesťdesiatšesť rád, odpozorovaných a prežitých samotným autorom. Niektoré sú objasnené jeho vlastnými zážitkami, čím získavajú na autenticite a je pre čitateľa ľahšie stotožniť sa s nimi. Obával som sa totiž, že pôjde o ďalšiu publikáciu s prázdnymi frázami, ktoré človek nemá šancu v takom množstve aplikovať v bežnom dni, ale zmena často prichádza nenápadne a občas si k nej musíme dopomôcť sami. John Kim preto netlačí na pílu svoje rady podsúva zľahka a nenásilne.

John Kim (zdroj: Voyage LA)

"Mal som klienta, ktorý urobil všetko možné, aby mohol byť so svojou vtedajšou priateľkou aj potom, čo ho neustále podvádzala a znova a znova mu zlomila srdce. Urobil všetko, čo chcela: dal jej desaťtisíc dolárov, aby si dala do poriadku život, a dokonca súhlasil, že sa kvôli nej presťahuje do inej krajiny, napriek tomu, že to nechcel. Mal sa tam s ňou stretnúť, ale jeho auto sa pokazilo niekoľko kilometrov pred hranicou. Jedno z mnohých znamení, ktoré mu vesmír poskytol. Ale on všetky ignoroval. Presťahoval sa aj tak a ona sa s ním po dvoch týždňoch predsa len rozišla. Stratil seba aj svoj život, niekoľkokrát." (str. 157)

Kniha Bol som mizerný ču*ák je kniha, ktorú by si mal v dnešnej dobe prečítať nejeden muž. Žiaľ, pravdepodobne po nej siahnu skôr tí, ktorí daný návod byť "normálny" až tak nepotrebujú. Možno ale nájdu spôsob, ako otvoriť oči zvyšku mužskej populácie, tak ako sám John Kim. Ja som zistil hlavne, že motivačná literatúre nemusí byť založená iba na kalkule, otrepaných frázach a nič nehovoriacich príkladoch, ale môže byť aj pútavá, dynamická a prezentovať myšlienky šarmantne a pritom celkom otvorene. 

Originálny názov: I Used To Be A Miserable F*ck
Preklad: Katarína Mayer
Počet strán: 295

Iskrivá príťažlivosť v napínavom šate

Som veľmi rád, že vydavateľstvo Slovenský spisovateľ oživilo tradíciu prekladov diel Sandry Brown, s ktorej tvorbou som sa zoznámil ešte počas strednej školy. Má originálny štýl a dokáže spojiť romantiku s krimi ako máloktorá autorka moderných ženských románov. Na knihu Voľný pád sme si museli pre korona útlm počkať o niečo dlhšie, ale oplatilo sa. Opäť tu máme zábavný i dobrodružný koktejl plný šteklivých scén aj živelnej akcie. Iste, občas sa vyskytnú pasáže mierne pritiahnuté za vlasy, ale aj to tvorí kolorit autorkinho remesla. Silní, sebavedomí hrdinovia, odhodlaní protivníci a zápletka, kde sú v hre vysoké stávky.

"Konečne sa zbavila polície a nemienila ich priviesť späť kvôli tomu, že tu uviazla s Ryeom. Vyzeralo to vlastne, akoby ju uniesol, ale tak ďaleko nechcela zájsť. Upriamiť na seba pozornosť strážcov zákona bola tá posledná vec, po ktorej túžila. Presne na to sa zrejme Rye spolieha. A tí dvaja muži v kaviarni? Majú na svedomí udalosti uplynulej noci, ako hovoril Mallett? Ak áno a ak naozaj idú po tej schránke, mohla by byť v nebezpečenstve? Keby sa jej podarilo získať ju od Ryea alebo keby nástojila na tom, aby jej ju vrátil, a on by ju poslúchol, tak potom čo?" (str. 115)

Sandra Brown ostáva verná svojmu nastolenému kurzu a aj tentoraz spoja hlavné postavy zložité kriminálne okolnosti. A ako tiež býva u spisovateľky zvykom, spočiatku stoja na opačných stranách, no pod vplyvom udalostí sú nútení spolupracovať, zatiaľ čo iskrenie túžby medzi nimi postupne prerastá do hlbšieho citu. Takto to vyznieva, akoby boli Brownovej diela písané podľa určitej schémy, ale nedajte sa pomýliť. Každé si vás získa iným spôsobom a ponúkne niečo navyše. Voľný pád spracúva viacero motívov, ktoré spoločne skvelo fungujú, aj keď na prvý pohľad niektoré z nich nemusia mať veľa styčných bodov - letectvo, rakovina, politika, moc, intrigy... Román má dramatický rozbeh, ktorým sa nastolí atmosféra aj dynamika celého deja. Rye Mallett je jediný, kto sa podujme letieť v nepriaznivom počasí na východnom pobreží a doručiť čiernu schránku so záhadným obsahom na miesto určenia. Lenže ktosi sabotuje jeho úsilie a Rye je nútený núdzovo pristáť. O schránku má očividne záujem viacero skupín, napríklad atraktívna Brynn O´Nealová, ktorá tvrdí, že spolupracuje s jeho klientom. Ryeova nedôvera je však príliš mocná, aby jej schránku iba tak odovzdal, a tak sa stáva súčasťou nebezpečného kolotoča lží, zrady a mocenských hier. Sandra Brown pozná zloženie i očakávania svojej cieľovej skupiny, a tak si v jej románe príde na svoje široká zložka čitateľov. Napätie je dávkované v rozumnej miere, rovnako ako ľúbostné pasáže, nič neprevažuje ani nie je zahnané do kúta v prospech iných námetov. Voľný pád je označovaný ako triler, čo nie je síce ďaleko od pravdy, ale človek neznalý žánru a autorkinej tvorby by mohol byť prekvapený z výsledného textu. Verím však, že aj príjemne, kde je predsa napísané, že napätie nemôže byť okorenené aj ďalším typom vzrušenia?

Sandra Brown (zdroj: Mystery Sequels)

"Každý z nich mal iný štýl, no obaja boli rovnako nebezpeční a oddaní svojim zamestnávateľom, nemenovanému pánovi a panej, z ktorých jeden bol pacient. Premýšľal, kto to asi tak môže byť, keď mohli dať vystopovať mobilný telefón a mali k dispozícii takýto párik, ktorý za nich robil špinavú prácu. Je aj Nathan Lambert jednou z ich bábok? Alebo vari za nitky ťahá práve on? Brynn ho opísala ako génia, to však nemusel byť nutne kompliment. Mnohí géniovia boli šialenci, využívajúci svoju genialitu ako ospravedlnenie za zverstvá, ktoré páchali." (str. 147)

Celý príbeh sa odohráva v krátkom časovom rámci, čomu zodpovedajú aj úseky textu označené časovými údajmi. Podporuje sa tým dynamika a zároveň stupňuje napätie vyplývajúce z nutnosti hrdinov stihnúť včas všetko, čo majú pred sebou. Unikanie pred políciou aj zabijakmi je využité v plnej miere a vôbec pri tom nevadí, že Sandra Brown občas siahne po klišé, s akými sa stretávame aj v iných jej knihách. Či už ide o postavy, ich zbližovanie, alebo skorumpovaných vládnych činiteľov. Voľný pád je ako stvorený na horúce letné dni, prináša vám primeranú mieru napätia aj zábavy a ukáže, že romantika už dávno nie je iba doménou "červenej knižnice".

Originálny názov: Tailspin
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Andrezálová
Počet strán: 390

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Žeby sa stredovek neskončil a prebudenie ľudstva je v nedohľadne?

Trilery, kde sa prelínajú viaceré časové línie, si vždy nájdu širokú škálu svojich priaznivcov. Námety presahujúce jednu dobu väčšinou spájajú niekoľko desaťročí, iba občas sa nájdu diela, ktoré delia celé storočia. A potom je tu Druhý spánok, ktorý narúša akékoľvek vžité predstavy a prekvapí aj skalných fanúšikov, zvyknutých na hry autorov. Roberta Harrisa netreba zvlášť predstavovať, vydavateľstvo Slovart dlhodobo prináša slovenským čitateľom preklady jeho románov, zahŕňajúcich krimi, históriu i spoločenské témy. V poslednom čase zarezonoval hlavne spracovaním kontroverznej Mníchovskej dohody (Mníchov) či modernými vplyvmi poznačenou voľbou pápeža (Konkláve). Teraz sa presúva do neskorého stredoveku... teda aspoň podľa anotácie.

"Nikdy mu ani nenapadlo, že k apokalypse mohlo viesť šesť rôznych scenárov alebo že dokonca jestvovali natoľko pomýlení ľudia, že sa pokúšali obnoviť systém, pre ktorý na nich Boh zoslal trest. V rukách držal symbol smrteľného hriechu, proti ktorému bola cirkev odhodlaná brániť sa; to, čo sa tvárilo ako neškodný záujem o minulosť, bola v skutočnosti zastretá forma scientizmu, ktorý chcel túto minulosť obnoviť. Bola to nepochybne kacírska kniha a právom skončila na hranici." (str. 48)

Nechápte ma zle, anotácia neklame, iba mierne zahmlieva skutočnú podstatu deja. Tento krok zo strany vydavateľstva chválim, vôbec som nečakal zvrat, ktorý prišiel pomerne skoro, ale zďaleka nebol posledným. Ako čitateľ som to naozaj ocenil, preto vám neprezradím, o čo išlo, aby ste mali z čítania Druhého spánku rovnaké potešenie. Môžem však zodpovedne vyhlásiť, že označenie románu na obálke ako "inteligentného trileru" v tomto prípade sadlo ako... veď viete 😀. Rok 1468 je síce obdobím, do ktorého je príbeh zasadený, ale rovnako dôležité je vnímať indície a uvedomiť si, že nie každý letopočet je automaticky rovnaký ako ten náš aktuálny. Niektoré náznaky si pritom možno ani nevšimnete, hoci sa do žánru historického románu vôbec nehodia. Aj v tom tkvie majstrovstvo Roberta Harrisa, dobre vie, ako pracovať s dejom a má dokonale vybrúsený rozprávačský štýl. Na čo sa však v rámci príbehu môžete tešiť? Hrdinom je mladý kňaz Christopher Fairfax, ktorý má v zapadnutej dedine pochovať miestneho farára. Pomerne bežná záležitosť však veľmi rýchlo získava netradičné kontúry. Zosnulý bol totiž zberateľom artefaktov z minulosti, čo sa zaručene nestretlo s pozitívnou reakciou zo strany cirkvi. Pohybujeme sa totiž v čase, ktoré neprajú vedeckému skúmaniu či inovatívnym zmenám a každý kacír koná s vedomím, že jeho púť sa môže skončiť veľmi tragicky a bolestivo. Azda by sa malo ľudstvo konečne spamätať a posunúť vo vývoji iným smerom. Obrazne povedané - prebudiť sa zo spánku. I na to odkazuje názov románu, Druhý spánok môže prísť veľmi ľahko a rýchlo. Robert Harris akoby dvíhal pomyselný varovný prst, ale robí to nenápadne, funkčne, s ohľadom na rozvoj deja. Nemôžem neobdivovať nápad poukázať na možnú budúcnosť domnelou minulosťou, ešte som sa s tým inde nestretol a tento román mi nezíde z pamäti určite dlho.

"... kosti sa objavujú pri orbe na poliach alebo v záhradách alebo pri kopaní jarkov - jednotlivé alebo kostry celých rodín z masových hrobov, do ktorých ich hádzali v chaotickom období po apokalypse. No ešte nikdy nenaďabil na mŕtve telo sám a to spojenie - kosti, veža, odľahlé miesto a súvislosť s Lacyho smrťou - v ňom vzbudilo neblahé tušenie, ktorého sa nevedel striasť. Bol presvedčený, že do smrti nezabudne na to, ako mu palec vbehol do očnej jamky." (str. 106)

Páči sa mi spôsob, akým autor buduje svet okolo hlavnej postavy. Spočiatku sa sústredí najmä naňho, až neskôr sa začína zvyšovať počet iných postáv, rovnako to platí aj pre okolnosti prostredia, v ktorom sa Fairfax pohybuje. Informácie sú dávkované postupne, čitateľ sa v nich nestráca a rád im uverí. Napokon som získal dojem, že vo výsledku je pre Harrisa dôležitejšie podnietiť nás k zamysleniu, uviesť nás do prízn(r)ačnej atmosféry, než vybudovať silný dej plný zvratov a s uspokojivým koncom. Ten totiž vo vás môže zanechať rozpačité pocity, ale o to viac vynikne, keď vezmeme do úvahy spracované motívy. Lebo ani ten náš súčasný svet nie je práve jednoznačný a ľahký na pochopenie... Druhý spánok je skvelý triler, nič iné som však ani nečakal. Sú autori, na ktorých romány sa teším, v prípade Roberta Harrisa sa k tomu navyše pridáva zvedavosť, s akou témou príde nabudúce...

Originálny názov: The Second Sleep
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Otto Havrila
Počet strán: 231

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Koniec boja proti démonom je v nedohľadne

Ktovie, či Cassandra Clare niekedy vyčerpá námety zo sveta Tieňolovcov, ktorým sa preslávila po celom svete? Začalo to Nástrojmi smrteľníkov, pokračovalo Pekelnými strojmi, na tieto série nadviazala Tajomná temnota a teraz tu máme Najstaršie kliatby, ktoré sú akýmsi doplnkom k hlavným líniám. Zameriavajú sa totiž na postavy, ktoré sú čitateľom dobre známe už od počiatkov celého univerza. a to tieňolovca Aleca Lightwooda a bosoráka Magnusa Banea. Tento pár patrí k najobľúbenejším, a niet sa čomu čudovať. Obaja prešli dlhú cestu a zažili aj veľa príkoria a smútku. Prím však hrá predsa len Magnus, stovky rokov starý Dolnosveťan a pevná súčasť každej série. Bez neho by sa svet, ako ho poznáme, už dávno rozpadol.

"Záhadná žena využila, že sa dal trocha rozptýliť. Zvrtla meč nad hlavou, vykríkla slová v jazyku, ktorému Alec nerozumel, a namierila ho naňho. Z hrotu vystrelilo oranžové špirálové svetlo a zem pod jeho nohami vybuchla, až takmer stratil rovnováhu. Alec odskočil, vytiahol z tulca ďalší šíp a vložil ho do tetivy. Zamieril na miesto, kde stála naposledy, ale žena medzitým zmizla. S namiereným šípom prečesal začiatok uličky, no svoj cieľ zazrel skrčený na rímse budovy. Vystrelil a vybehol z uličky takmer rovnako rýchlo, ako letel šíp. Žena znova zmizla a zjavila sa na vyššej rímse." (str. 80)

Červené zvitky mágie nie sú ani zďaleka také rozsiahle ako predošlé knihy (len pre zaujímavosť - Kráľovná vetra a tmy má vyše 700 strán), ale nie sú o nič menej pútavé a zábavné. Najmä keď krásne zapadnú do súvislostí s predošlými príbehmi. Nazdávam sa, že séria Najstaršie kliatby sa dá čítať aj samostatne, ale nič sa nevyrovná znalosti sveta, v ktorom sa celý dej odohráva. V priebehu rokov sme sa ako čitatelia okrem tieňoloveckého Idrisu nachádzali v New Yorku, Londýne a Los Angeles, tentoraz sa presúvame do rôznych miest v Európe (Paríž, Benátky, Rím...). Práve tam totiž mieria Alec a Magnus, aby si konečne oddýchli od všemožných hrozieb. Keďže však nepriatelia nikdy nespia a stále prichádzajú s novými peripetiami, problémy na seba nenechajú dlho čakať. A ako sa ukáže, ich pôvodcom je sám Magnus. Kedysi vraj založil kult Karmínová ruka, ktorý chce vyvolať chaos, ale vôbec si na to nespomína. Vyvolávanie a uctievanie démonov je treba čím skôr zaraziť, no ako to už býva, veci sa razom skomplikujú... Táto hlavná dejová línia je výrazne doplnená aj o prienik do vzťahu dvoch hrdinov. Alec a Magnus sa dosť často uisťujú o vzájomnej láske, pretože neustále hrozby vyvolávajú občasné pochybnosti. Pre nových čitateľov ide o podstatné zdôvodnenia, no pre nás, stálych fanúšikov, je to pomerne zbytočná vata. Nikto z nás už snáď nepochybuje, že ide o jeden z najsilnejších párov z tieňoloveckej ságy. Preto niekedy akcia ustrnie a postavy si môžu na krátky čas vydýchnuť. A dynamika deja tiež... V porovnaní s ostatnými sériami tu teda zaznamenávam určitý pokles. Zmena rozprávačského štýlu je spôsobená zrejme aj tým, že pod Najstaršími kliatbami je spolu s Cassandrou Clare podpísaný aj autor Wesley Chu. Nie je to prvýkrát, čo Cassandra spolupracuje s iným spisovateľom, spomeňte si napríklad na Holly Black, ktorá je sama osebe známym menom na poli young adult a s ktorou nám priniesli sériu Magistérium. Červené zvitky mágie vnímam ako menej dospelé, určené i mladším čitateľom, hoci miestami natrafíte aj na trochu šteklivejšie scény,.Nie je to však nič, pri čom by vám vypadli oči z jamiek.

Autori knihy (zdroj: BookPeople)

"Keď sa budova začala rúcať, zopár vlkolakov spanikárilo. Podľa Aleca to bolo pochopiteľné, ale dosť nešťastné. V takom prípade totiž väčšinou lietala srsť. Aj krv, zuby a vnútornosti. Traja vlkolaci sa s vrčaním približovali k niekoľkým vystrašeným pixie. Alec sa k nim rozbehol, aby im vlastným telom zastal cestu. To stropu sa na nich ako dážď sypalo murivo, ktoré ich oslepovalo a dusilo. Alec sa v poslednej chvíli vyhol úderu laby s pazúrmi, no potom ho odhodilo nabok." (str. 177)

Vzhľadom na to, že ťahúňom príbehu je Magnus Bane, môžete si byť istí, že vás čaká naozaj štýlová jazda. Európske metropoly ešte nikdy neboli také okázalé, pestrofarebné a živelné. Určite okamžite zatúžite vybrať sa po stopách hrdinov a spoznať zákutia ich stretnutí s upírmi, vlkolkami, čarodejníkmi a ďalšími bytosťami. Vďaka Magnusovi disponuje kniha aj väčšou dávkou humoru a nadhľadu, jeho niekoľkostoročné skúsenosti s ľuďmi (a nielen s nimi) sú dostatočným dôvodom, aby nebral všetko priveľmi vážne. Červené zvitky mágie sú vydareným doplnkom tieňoloveckého univerza a povinným čítaním pre jeho fanúšikov. Stretnete sa v nich aj s ďalšími početnými známymi postavami, ktoré inde nedostali väčší priestor. Cassandre Clare a Wesleymu Chuovi preto dajte šancu, séria sa pekne rozbieha.

Originálny názov: The Red Scrolls of Magic
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Najstaršie kliatby)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 374

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Tiesnivé spoznávanie mysle sériového vraha

Vydavateľstvo Ikar prináša slovenským čitateľom už druhý diel zo série kníh s protagonistkou Sayer Altairovou, zvláštnou agentkou FBI zaoberajúcou sa výskumom mozgov sériových vrahov. Zbystriť pozornosť by mali najmä fanúšikovia seriálov ako Kosti alebo Mindhunter, pretože Ellison Cooperová dokáže neskutočne pútavo skĺbiť vedu, ľudskosť a mrazivú atmosféru psychotrileru, miestami prechádzajúcu až do hororového nádychu. Priznám sa, že prvú časť s názvom V klietke, ale podľa toho, čo sa v Obete dozvedáme, to musí byť rovnako skvelé čítanie a určite ju veľmi rýchlo vyhľadám. Pretože na rozdiel od iných autoriek sa Cooperová nebojí svojich hrdinov podrobiť takým závažným skúškam, že iní by už dávno zložili zbrane.

"V čiastočnom sede preletela očami miestnosť, aby sa trochu zorientovala. V nose ju pálil zápach bielidla. Hukot prichádzal z diaľky. Vlak? Rieka? Hannah sedela na studenej zemi. Drsné kamenné steny ju nútili prižmurovať oči a myseľ sa jej odmietala vyjasniť. Chvíľu bola presvedčená, že je v nejakej hrobke bez okien, pochovaná zaživa a odsúdená na istú smrť. Potom jej zrak padol na veľké kovové dvere. Keď sa s námahou zdvihla na koleno, vykríkla od bolesti. Na krku jej visel ťažký predmet. Zdvihla k nemu ruky a nahmatala masívny obojok." (str. 57)

A nemazná sa s nimi už od samého začiatku. Veľmi ma oslovil jej rozprávačský štýl. Stačia dve krátke kapitoly a už vás má chytených na háčik. Nečaká, neodkladá dôležité udalosti, ide priamo na vec. Obeta je príkladom, ako sa má spájať atmosféra s nabitým dejom. Anotácia je pomerne presná, čo sa týka hlavnej kriminálnej línie, no ani zďaleka sa nedá vystihnúť všetko, čo si autorka pre čitateľov pripravila. Román totiž ponúka omnoho viac námetov - okrem pátrania po sériovom únoscovi a vrahovi aj výskum v podobe rozhovorov s ďalším obávaným zločincom, interné vyšetrovanie celého FBI a preverovanie uzavretých prípadov, či dokonca odhaľovanie pozadia smrti Sayerovho snúbenca, zapojeného do utajeného vyšetrovania. Až sa čudujem, ako dokázala Ellison Cooperová ustriehnuť všetky motívy a podať ich s takou ľahkosťou. Dá sa povedať, že všetky - okrem procedurálneho prípadu - sa tiahnu od prvej časti série. Ale nemusíte mať obavy, ak ste ako ja román V klietke nečítali. Všetko potrebné pre pochopenie deja je náležite vysvetlené, a pritom autorka nikdy neprezradí nič, čo by vám pokazilo zážitok, ak siahnete aj po úvode série. Naplno si tak môžete užiť pátranie po zločincovi, ktorý si z jaskyne vo virgínskom národnom parku urobil odkladisko mŕtvol. V tomto smere chválim aj obálku knihy - verne odráža pohľad z útrob skál a odráža tiesnivú atmosféru príbehu. Práve na tomto mieste začína dej knihy, rozvíjaný viacerými smermi. Hlavná hrdinka Sayer Altairová je černoška na prahu tridsiatky, ktorá už má za sebou veľký prípad a jej tvár je stálou výplňou televíznych obrazoviek. Uplynulo pol roka od udalostí prvej knihy, keď bola Sayer postrelená, a teraz sa po návrate do služby s vervou púšťa do ďalšej skladačky. Spočiatku sa zdá, že ide o starý, uzavretý prípad a nebude to pre ňu nebezpečné, ale prejde sotva pár kapitol a už dôjde k jej stretu s páchateľom, ktorému sa nepáči, že bolo objavené jeho tajné miesto...

Ellison Cooperová

"Ezra horko-ťažko upokojil roztrasené ruky a naťahoval uši. Monotónne klopkanie? Po ďalšom zavŕzganí sa vyľakane mykol. Silno stisol spúšť, aby sa zbavil strachu, ktorý ho nemilosrdne zaplavoval. Zvuk sa ozval znovu. Jeho pochybnosti sa rozplynuli. Zreteľne počul šuchotavé kroky. Ezra nahmatal telefón a napísal Sayer správu: NIEKTO JE V BUDOVE! Mal by vykĺznuť na chodbu a pozrieť sa, kto to je? Ale ako? Aj keby si včas nasadil protézy, nevedel sa nehlučne pohybovať. Prekliate kovové hnáty! Doriti s chodúľkou! Do oči mu vyhŕkli slzy zúfalstva. On a agent FBI? Skôr zlý vtip!" (str. 202)

Často sa stáva, že okrem hlavnej postavy je zvyšok vyšetrovacieho tímu pomerne nevýrazný, v prípade Obete je opak pravdou. Každá postava ma niečo do seba, má vlastný spletitý príbeh. Či už je to forenzná antropologička Dana, ktorá sa práve vrátila z odkrývania masového hrobu v Kongu, alebo analytik Ezra, pripútaný na vozík po tragickom výbuchu. Krimitriler takéhoto rangu sa číta jedna radosť. V poslednom čase u nás vyšlo kvantum kníh v tomto žánri, ale zavše ide o priemerné kúsky. Ellison Cooperová mi prinavrátila vieru, že aj tu sa dá priniesť stále čosi nové a rovnako zaujímavé. Kiežby ju ešte dlho neopustila inšpirácia a Sayer Altairová tu s nami bola v ďalších početných tituloch.

Originálny názov: Buried
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Agentka Sayer Altairová)
Preklad: Jana Seichertová
Počet strán: 398

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Nemecký Švejk prekračuje hranice času

O postave Tylla som až do vydania románu Daniela Kehlmanna netušil. Škoda, prejavil sa ako svojrázny hrdina, presahujúci dobu, kedy pravdepodobne žil, aj tú, do ktorej je zasadený dej knihy. Tyll Ulenspiegel sa totiž podľa všetkého narodil do 14. storočia, zatiaľ čo autor diela ho necháva pohybovať sa na bojiskách tridsaťročnej vojny (17. storočie). Hoci stredovek ponúka veľa zaujímavých motívov, preniesť známu postavu nemeckého folklóru do "budúcnosti" hodnotím ako dobrý krok. Priezvisko Ulenspiegel je totiž zložené zo slov Eulen - sova (symbol múdrosti) a Spiegel - zrkadlo (ktoré Tyll nastavuje druhým). A obdobie bojov o moc pod pláštikom náboženstva poskytuje veľký priestor prepojeniam so súčasnosťou.

"Tyll sa do tanca tak vžije, tancuje s takou istotou, že Nele pri pohľade naňho takmer zabudne, že v tej piesni ide o jeho otca, mlynár sa rýmuje so slovom zvonár, diabol so slovom nadol, peklo so slovom stieklo a nos s nocou, lebo to slovo sa neustále opakuje: temná noc, čierna noc, čarodejná noc. Od piatej strofy spieva Gottfried o súdnom procese - o prísnych a bezúhonných sudcoch, o milosti Božej, o treste, ktorý nakoniec dostihne každého zloducha, zatiaľ čo diablov rev derie sa do ucha..." (str. 120)

Veľmi skoro prídete na to, že Tyll je i sám osebe veľmi rozporuplná postava a Kehlmannovo časové prispôsobenie jeho peripetií v kontexte správania tejto postavy je iba špičkou ľadovca. Kaukliar, rebel, múdry blázon, klaun "naruby" - Tyll má mnoho podôb a autor ich využíva naplno. Aspoň pokiaľ to môžem posúdiť vzhľadom na pestrosť deja, situácii, v ktorých sa ocitá, a osôb, s ktorými sa stretne. Zaujímavé pritom je, že nie vždy je Tyllova prítomnosť nutná či opodstatnená, občas príde na scénu nečakane, akoby len striehol v zákulisí na chvíľu, keď bude mať jeho výstup čo najväčší efekt. O to viac však miestami vyznie jeho zapojenie a celková sila danej pasáže. A nie vždy dokonca zanechá pozitívny dojem! Tyll totiž nie je hrdina v pravom slova zmysle. Aby mohol dôsledne poukázať na nezmyselnosť zákona či morálne poklesky ľudí, musí sa sem-tam uchýliť aj k menej príjemným činom. Nemožno sa mu však čudovať, čitateľ navyše drží tomuto prota.-anta-gonistovi palce. Tyll bol svedkom popravy svojho otca jezuitmi za čarodejníctvo. Už len to je silný základ pre rozvíjanie témy boja proti predsudkom, poverčivosti, všeobecnému nerozumu a náboženským praktikám. Tridsaťročná vojna pritom poskytuje skvelý rámec pre všetky námety, pretože Tyll sa dostáva ako herec, spevák a tanečník do živého kontaktu s každou spoločenskou vrstvou. A ukazuje starú známu pravdu, že hodnota človeka sa skrýva predovšetkým v jeho vnútri. V pamäti vám utkvie určite viacero Tyllových príhod, u mňa je to napríklad jeho "vyliečenie" pacientov trpiacich morom, predvádzanie povrazolezectva či snaha dolapiť draka. Tyll sa prakticky iba snaží prežiť vo svete plnom krvi, túžby po moci a neistoty, pričom využíva prvky mágie, prírodných vied a ľudské slabosti.

zdroj: Alchetron

"Dôležité je dívať sa, rozumieš? Nič nie je dôležitejšie: Pozri sa! Snaž sa človeka pochopiť. Až také ťažké to zas nie je. Ľudia nie sú zložití. Nechcú nič mimoriadne, ibaže každý chce to, čo chce, nejako inak. A keď raz pochopíš, ako človek niečo chce, tak stačí, keď budeš chcieť to čo on, a tvoje telo sa pridá, potom sa hlas zmení sám od seba a aj oči budú hľadieť správne. Samozrejme, treba cvičiť. To treba vždy. Cvičiť a cvičiť a cvičiť. Tak ako musíš cvičiť chôdzu po lane alebo chôdzu na rukách, či ešte dlho cvičiť, kým vo vzduchu udržíš naraz šesť loptičiek..." (str. 238)

Čítanie tohto diela si vyžaduje o niečo sústredenejšiu spoluprácu. Nejde totiž o lineárne rozprávanie, v deji sa prelína realita s fantáziou, raz sa bavíte, inokedy spomalíte pod vplyvom filozofovania. Tyll je príliš slobodomyseľný, aby sa dal ľahko zaškatuľkovať či označiť presným pojmom. Je každým a zároveň nikým, hlása zdravý rozum, no on sám koná občas bezhlavo, nikde sa dlho nezdrží, ale nevyhne sa nadväzovaniu vzťahov. Tyll je historická fikcia a tak ju aj treba vnímať. Nemecký folklór u nás nie je veľmi známy, ale vďaka Danielovi Kehlmannovi sa vyplní aj táto diera na trhu. A ak aj náhodou nepatríte - rovnako ako ja - k znalcom germánskeho kaukliara, neznamená to, že si neužijete jeho výčiny. Nastavovať zrkadlo ľuďom a ich pohnútkam je predsa vždy zábava. Nehovoriac o šikovne spracovanej obálke s výrezmi písmen Tyllovho mena. To jednoducho musíte mať!

Originálny názov: TYLL
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Eva Budjačová
Počet strán: 341

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zoznámte sa s novou škandinávskou sériou

Nestáva sa často, aby vydavateľstvá siahli po prekladoch diel, ktoré vyšli bezmála pred dvadsiatimi rokmi, ak nejde o klasiku, ktorú preveril čas. Slovart si však znovu razí vlastnú cestu a prináša slovenským čitateľom prvý diel série s komisárom Andersom Knutasom. V originále vyšiel v roku 2003 a momentálne má táto séria už štrnásť častí, takže ak sa u nás spisovateľka Mari Jungstedt uchytí, máme sa ešte na čo tešiť. Do akej kategórie možno Nevideného zaradiť? Je to typická procedurálna kriminálka, postavená skôr na mravenčej práci vyšetrovateľského tímu než na akcii a napätí. Nečakajte teda brutálneho sériového vraha ani potoky krvi, po románe môžu pokojne siahnuť aj citlivejšie povahy.

"Čo sa tu stalo? Erik Andersson nestihol jasne o všetkom popremýšľať, keď ju zbadal. Mŕtva žena ležala napoly prikrytá borovicovými konármi. Bola nahá. Na tele veľké krvavé rany, ako po seknutí. Tmavé kučery jej padali do čela, pery stratili farbu. Ústa mala napoly otvorené, a keď sa odvážil podísť bližšie, všimol si, že v nich má kus nejakej látky." (str. 23)

Mari Jungstedt je očividná lokálpatriotka, pretože v texte pravidelne natrafíte na opisy krás mestečka Visby, kde sa odohráva väčšina deja. Stredoveké pozostatky na ostrove Gotland tvoria istý protipól k rušnému Štokholmu, no ani tu nie je núdza o hroziace nebezpečenstvo. A to pre mladé ženy, pretože práve tie si vyberá vrah ako svoje obete. Ponecháva ich nahé, v ústach s ich nohavičkami a komisár Knutas netuší, aký je jeho motív a podľa čoho si ich vyberá. U prvej obete totiž všetky dôkazy nasvedčujú tomu, že ju zo žiarlivosti zavraždil jej priateľ. Až neskôr sa začínajú objavovať v tejto teórii trhliny a vyšetrovatelia musia prehodnotiť každú stopu. Čo sa príbehu týka, nie je veľmi originálny a neprináša nič, čo by sme už nepoznali z iných diel. Možno to bolo v čase jeho pôvodného vydania inak, no súčasný čitateľ je už poznamenaný románmi, kde je všetko výraznejšie, expresívnejšie, dramatickejšie... Nevidený je istým spôsobom opatrný, a to tak v dynamike deja, ako aj u postáv. Tie sú pomerne ploché, tím vyšetrovateľov je nezaujímavý, nikto ničím nevyčnieva a je veľmi ťažké nejako ich rozlíšiť, a tým aj zapamätať. Jedine Knutas bol "oživený" tým, že každé ráno zdraví muškát vo svojej pracovni. Či to však stačí na jeho vnútorné vykreslenie, ťažko povedať. Najviac ma ako postava oslovil novinár Johan, ktorý mal azda popri pracovnej náplni najväčší vývoj - týkal sa síce "iba" srdcových záležitostí, ale vyznel sympaticky a konečne narušil obraz novinárov ako bezcitných hyen. Aby som však autorke veľmi nekrivdil - posudzujem to iba na základe jednej knihy, preto ju určite nezavrhnem. Napokon, jej séria má na konte úctyhodný počet častí, z čoho usudzujem, že aj jej postavy sa postupne dočkajú progresu a dokážu čímsi prekvapiť. A vývoj severskej literatúry a očakávania čitateľov takisto naznačuje, že aj jej príbehy získajú väčší rozptyl.

Mari Jungstedt (zdroj: Wikipedia)

"Druhá vražda bol horúci námet na titulné strany. Fakt, že nohavičky obete sa našli napchaté v ústach, zapôsobil a zo zločinu sa stala senzácia. Potom ako spravodajská relácia v nedeľu večer vyrukovala s novými informáciami, chytili sa toho všetky médiá. Samozrejme, rozprúdili sa špekulácie o sériovom vrahovi. Tvár Fridy Lindhovej na titulke hlásala do sveta: Na Gotlande vyčíňa sériový vrah, Vrah žien na slobode v dovolenkovom raji, Smrť v letnej idyle." (str. 165)

Malé nedostatky v príbehu vynahrádza Mari Jungstedt v kompozícii textu. Tvoria ho krátke kapitoly, ktoré sú veľmi nebezpečné, čo sa plynutia času týka. Neviem ako vy, ale ja mám v obľube práve takéto delenie textu. Číta sa ľahšie, rýchlejšie a dej tým získava na svižnosti. Hrozba však spočíva v tom, že si poviete - Ešte jednu kapitolu. A ani sa nenazdáte a máte za sebou niekoľko desiatok strán. Chválim aj obálku slovenského vydania - chatky verne odrážajú prostredie románu a zároveň vytvárajú tiesnivú atmosféru, čo je pri akomkoľvek trileri nutnosťou. Nevidený je teda vo svojej podstate priemerný kúsok, ktorý však ľahko zaženie nudu chladnejších letných dní, poteší priaznivcov pokojnejších kriminálok a má potenciál pracovať s vytvorenými postavami a dejiskom.

Originálny názov: Den du inte ser
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Anders Knutas)
Preklad: Jana Melichárková
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Fenomén romantiky, humoru a ľudskosti

S tvorbou anglickej spisovateľky Alexandry Potter som sa zoznámil v roku 2012, keď vo vydavateľstve Noxi vyšiel jej prvý slovenský preklad. Išlo o knihu Daj si pozor na želania a už podľa anotácie som tušil, že autorka sa mi presne trafí do vkusu. Už predtým som obľuboval ľahké romantické komédie, ktoré však ostávali skôr doménou filmu než literatúry. A odrazu sa zjavili romány, čo v sebe niesli všetky znaky daného žánru, doplnené navyše o britský šarm. Ak by to niekomu evokovalo upäté dámy a džentlmenov riadiacich sa vžitými pravidlami, nedajte sa pomýliť. Hrdinovia Alexandry Potter sú moderní skrz-naskrz, a to tak vo veciach vzťahov, ako aj v každodennom živote.

Alexandra Potter (zdroj: Amazon)

Alexandra pochádza z Yorkshiru, na univerzite v Liverpoole vyštudovala anglickú literatúru, a keď mala 23 rokov, presťahovala sa do Londýna. Tam sa uchytila ako publicistka pre rôzne periodiká, v čom pokračovala aj po odchode do Austrálie o päť rokov neskôr. Práve v tom čase nastal v jej kariére zlom. Napísala totiž svoj prvý román Čo je nové, kočka? (Noxi, 2014), ktorým odštartovala dlhú šnúru žánrovo podobných titulov. Debutovala iba týždeň pred svojimi tridsiatymi narodeninami, čo sa javí ako úplne skvelý darček, aký predznamenáva ďalšiu pestrú fázu života. Istý čas pobudla aj v Los Angeles, kde sa zamilovala a jej manžel bol ochotný presťahovať sa s ňou do Anglicka, kde žijú spolu doteraz. Od roku 2000, keď Alexandre vyšla prvá kniha, vydala dokopy dvanásť románov. Ten aktuálny vychádza po päťročnej pauze a trúfam si povedať, že je trochu odlišný od zvyšných, starších predchodcov. Minimálne už iba obálkou. Predošlé knihy mali viac-menej jednotnú grafiku, ktorú prebrali aj slovenské vydania. Sú pestré, hravé, odrážali veselého ducha autorky i jej príbehov. Priznania štyridsiatničky, ktorá si pos*ala život majú výrazne jednoduchší layout, ale nezaujme vás o nič menej. Uznajte, už iba samotný názov dokáže pritiahnuť vašu pozornosť a vyvolať úškrn na tvári. A práve v otvorenosti je najväčšia sila tohto románu. Na nič sa nehrá, pomenúva veci pravým menom a reaguje na mnohé súčasné trendy. Všimnite si aj preškrtnuté hashtagy, odkazujúce na motivačné heslá, ktoré sú však neraz iba prázdnymi frázami.

Realita je často iná a zopár slov sotva dokáže zmeniť naše zmýšľanie či správanie. Alexandra Potter sa nebojí ukázať skutočnosť, hoci nie je ružová, dokonalá a vzorová. Je jednoducho... obyčajná. Ale pozor, obyčajná neznamená nudná! Nebola by to táto všestranná autorka, keby na bežných situáciách vždy neobjavila čosi kuriózne, vtipné a originálne. Aj preto sa nazdávam, že jej knihy nie sú určené iba ženám, ale každému, kto sa neberie priveľmi vážne a uvedomuje si, že aj drobné zakopnutia sú súčasťou našej životnej cesty. Azda vás o tom presvedčí krátky úryvok z románu:

"Pamätáte sa, keď ste sa na svoje narodeniny ešte tešili?Zobudili sa celé nadšené a rozrušené a začali plánovať, čo si večer oblečiete? A ktoré časti tela necháte odhalené? Pamätáte sa ešte, keď oslava končila o druhej ráno v akomsi nočnom klube, kde ste s partiou pili vodku a náhodnému týpkovi ožrato kričali do ucha: „Pomiluj ma, dnes mám dvadsaťšesť. Som taká stará!“

Teraz som naozaj stará. Len som sa zobudila a už sa cítim, akoby som vypila fľašu vodky. Siahnem po zvoniacom telefóne, pritom v zrkadle pri posteli zahliadnem obraz svojej ruky a zhrozene si uvedomím: Už je to tu. Stalo sa to. Už by to chcelo rukávy... Každý o štyridsiatke hovorí ako o prelomovom jubileu, ale v skutočnosti štyridsiatka nie je nič zvláštne. Stále ste len kúsok od tridsiatky, nič sa nezdá ani nevyzerá inak. Ale potom sa cez noc niečo stane a odrazu máte štyridsať plus a všetko zrazu začína byť... ako to povedať? Ovisnuté, by bolo jedným slovom. Vráskavé, druhým. Vráskavec a ovisnutec – znie to ako nová príchuť čipsov alebo váš obľúbený pub." (str. 19)

Alexandra má výhodu v tom, že čerpá námety z každodenného a (trúfam si povedať) aj vlastného života. Vďaka tomu má k dispozícii večnú studnicu nápadov, keďže je skvelou pozorovateľkou a znalkyňou ľudského charakteru. V mnohých situáciách sa nájdete i vy sami a ľahko sa vám môže stať, že vďaka jej príbehom budete aj vy nachádzať čaro v maličkostiach. Úsmevné, milé, príjemné a nadčasové udalosti nech teda slúžia nielen na krátkodobú čitateľskú zábavu, ale aj na zamyslenie, čo je dôležitejšie - vlastná spokojnosť alebo názory okolia?

Moja domáca zbierka

Vo vydavateľstve NOXI vyšlo:
Daj si pozor na želania, 2012
Kto je to dievča?, 2012
Dokonalé rande, 2013
Hľadám Rómea, 2013
Nezabudni na mňa, 2014
Čo je nové, kočka?, 2014
Ten pravý, ktorého nechcem, 2015
Priznania štyridsiatničky, ktorá si pos*ala život, 2020

Emotívny pohľad na utečeneckú krízu

Situácia ohľadom utečencov v posledných mesiacoch ustúpila vplyvom koronavírusu do úzadia, ale zato nie je o nič menej naliehavá či aktuálna. Román Christy Lefteri tak vychádza v pravom čase, aby nám nielen pripomenul potrebu riešenia problému, ale zároveň priblížil dané okolnosti na príbehu konkrétnej rodiny. Vágne mediálne titulky sa tak menia na skutočné osoby z mäsa a kostí a majú väčšiu moc osloviť širokú škálu čitateľov. Včelár z Aleppa je totiž silným dielom o rodine, lojalite, túžbe po domove a pokojnej budúcnosti. Čiže o veciach, ktoré mnohí z nás považujú za samozrejmosť, a pritom predstavujú to najdôležitejšie v živote.

"Svetlo baterky našlo mužské tváre. Ponoril som sa do čierneho ticha, ale ani s baterkou som skoro nič nevidel. Ostal som pod hladinou, koľko som vydržal, a hmatkal som rukami, či nezachytím nohu alebo ruku, ale keď mi už v pľúcach dochádzal vzduch, keď som zacítil tlak smrti, zase som sa vynoril a v temnom vetre som lapal po vzduchu. Zase som sa chcel zhlboka nadýchnuť a ponoriť, ale zbadal som, že akýsi muž Mohammeda vyťahuje do člna. Ženy brali kašlajúceho a prskajúceho chlapca do náručia, skladali si z hláv šatky a balili ho do nich." (str. 90)

Nuri s manželkou Afrou plánujú opustiť po vypuknutí vojny sýrske Aleppo a vydať sa na cestu do Anglicka. Nejdú naslepo, Nuri je v kontakte s dlhoročným priateľom, ktorý emigroval už skôr a dokonca ho kedysi priviedol k včelárstvu. Milovaný domov stratil svoje čaro. Slnko naň síce svieti stále rovnako, no jeho teplo nikdy neroztopí chlad v srdciach bojachtivých vojakov. V dôsledku bombového útoku navyše Nuri a Afra prišli i o svojho syna Samiho, a tak vidia v odchode za hranice jedinú šancu na nový začiatok. Cesta do Anglicka však ani zďaleka nie ľahká, čaká ich niekoľko zastávok, pričom si vôbec nemôžu byť istí, kedy dosiahnu vytúžený cieľ. Ocitnú sa v tureckom tábore, Nuri sa dostáva do stretu s pochybným gréckym obchodníkom, čelia nesmiernej bolesti iných utečencov aj darebákom schopným vyťažiť čosi pre seba z cudzieho nešťastia. Dobro i zlo dostávajú reálne kontúry, povrchnosť je preč, nastupuje krutá, obnažená skutočnosť. Dianie sledujeme z pohľadu Nuriho, čím máme možnosť preniknúť do vnútra človeka priamo zažívajúceho všetky okolnosti. Ak by niekto pochyboval, či dokáže Christy Lefteri dôkladne vykresliť charakter takejto postavy, tak márne. Ona sama je dcérou utečencov z Cypru, okrem toho pred pár rokmi pracovala ako dobrovoľníčka pre UNICEF v gréckom tábore. Skúsenosti a rôzne príbehy má teda z prvej ruky, čo sa prejavuje i v autentickosti jej románu. Ukazuje pomery v táboroch a medzi jeho obyvateľmi otvorene, bez príkras či zatajovania. Odvrátená strana vás môže občas šokovať, ale všetko negatívne je vyvážené nádejou a motiváciou popasovať sa so vzniknutou situáciou. Kontrast medzi narkomanmi s priekupníkmi a bezpečným životom Západu je živnou pôdou pre pestré námety a Nuri vás ako spoľahlivý sprievodca prevedie každým z nich.

Christy Lefteri (zdroj: The Gloss Magazine)

"Niekedy si ľudia pobalili to málo vecí a odišli, ale netušil som, kam idú. Na Lerose ľudí vyberali podľa krajiny pôvodu. Mali rebríček. Utečenci zo Sýrie mali prioritu, aspoň tak nám povedali. Utečenci z Afganistanu a afrického kontinentu museli čakať dlhšie alebo možno navždy. Lenže v tomto parku sa zdalo, že zabudli na všetkých." (str. 163)

Včely sa v knihe nevyskytujú len z dôvodu Nuriho pracovného zamerania, ale sú viacvrstvovým symbolom. Je to skvelý spôsob, ako cez ich význam, život či vzájomne prepojené vzťahy definovať ľudskú spoločnosť a jej rozmanitosť. Symbolikou mi dielo pripomenulo slovenskú klasiku - Tisícročnú včelu Petra Jaroša. To ma viedlo k neúmyselnému porovnávaniu týchto dvoch kníh a naozaj medzi nimi badať viacero spoločných prvkov. Ako vidieť, človek a jeho hľadanie miesta vo svete plnom kultúr, náboženstiev a charakterov je blízky každej dobe či umeleckému prúdu. Včelár z Aleppa príbehovou formou zmierňuje nevraživosť voči utečencom, apeluje na ignorovanie problému a jeho zľahčovanie. Pretože v prvom rade ide o jednotlivcov, ktorí potrebujú najprv vyriešiť existenčné otázky, aby mohli dať priestor svojim snom.

Originálny názov: The Beekeeper of Aleppo
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marianna Bachledová
Počet strán: 255

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Medzigeneračné vzťahy na pozadí búrlivých udalostí

Tamara McKinley je dôkazom, že svoje korene si nesieme všade so sebou, a rovnako v sebe uchovávame odkazy starších generácií. Táto rodáčka z Tasmánie sa totiž síce kvôli štúdiu presťahovala do Anglicka, no vďaka príbuzným a vlastným spomienkam na Austráliu nezabudla na svoju domovinu a výsledkom sú úžasné romány prevažne zasadené práve do krajiny protinožcov. Dcéry vetra sú typickým príkladom, a hoci toto dielo patrí do autorkinej skoršej tvorby, nájdete v ňom všetky jej znaky. Znovu sa pohrúžite do rodinnej ságy, kde ukryté tajomstvá čakajú na správnu chvíľu, aby sa po rokoch znovu objavili a preverili charaktery postáv.

"Tuho ju držal, na tvári nezvyčajne vážny výraz. A vtedy jej povedal, že sa vráti, ani sa nenazdá. Vojna sa vraj skončí raz-dva a on si nemôže dať ujsť účasť na nej. Nevinné to dni, pomyslela si Ellie smutne. Ani ona, ani on nevedeli o svete zhola nič, vojnu, v ktorej sa zmietala Európa, vlastne ani nechápali. A takisto nemali skúsenosti, nevedeli vyjadriť svoje city pri jeho odchode. Okrem niekoľkých nešikovných bozkov."( str. 132)

Hlavnou hrdinkou je mladá veterinárka Claire Pearsonová, ktorá sa po piatich rokoch vracia na rodnú farmu. Od matky Ellie a excentrickej tety Aurelie sa dozvie príbeh poznamenaný tajomstvom, čo môže ohroziť pokoj celej rodiny. Popri odhaľovaní utajených súvislostí sa, ako to už býva, Claire potýka aj s vlastnými problémami, popri ktorých si však nájde čas aj na zrod novej lásky. Rovnako dôležitou súčasťou deja je aj samotná Ellie. Tamara McKinley totiž ostáva verná svojmu rozprávačskému štýlu, a tak sledujeme príbeh v dvoch časových líniách. A musím povedať, že návraty do minulosti ma v jej podaní bavia vždy o čosi viac. Zdá sa mi, akoby obsahovali určitú nenásilnú snahu poučiť súčasné generácie o ťažkostiach nedávnych dejín, či ukázať mladým Austrálčanom, ako sa museli ich rodičia kedysi potýkať s prírodou, spoločnosťou i samými sebou. Keďže sama autorka čelila rozdielom medzi krajinami, vôbec to nevyznieva pokrytecky a dobre vie, o čom hovorí. Navyše nás prenesie aj do obdobia druhej svetovej vojny a jej dôsledkov i pre tých, ktorí sa nezúčastnili priamych bojov. Veľmi zaujímavým spôsobom je tu zobrazený fakt, že dnes máme omnoho väčšie možnosti, ako naložiť so svojím životom, a, žiaľ, málokedy si to dostatočne vážime. Oproti niekdajším osudom sa máme oveľa lepšie, čo demonštrujú aj postavy Claire a Ellie. Ellie matka opustila krátko po narodení, počas dospievania prišla i o otca. Keď navyše spoznala dvoch bratov, ktorí jej zasiahli do života, dochádza k vypuknutiu vojny... Samozrejme, aj Claire sa potýka so svojimi problémami poplatnými dobe, no z pohľadu jej sestry je príliš krásna a úspešná, aby mohla vôbec mať nejaké starosti... Do deja zasahujú a vstupujú mnohé ďalšie postavy, ktoré tvoria pestrý kolorit dejín a charakterov a robia z Dcér vetra skvelý čitateľský zážitok.

Tamara McKinley (zdroj: Alchetron)

"Alicia si uvedomovala, že Ellie už nikdy nenájde muža, ktorý by nahradil Joea. Jej dcéra v tejto rozľahlej krajine v odľahlom kúte sveta ostane bezdetná. Vyschne a zostarne ako Aurelia, čo nie je budúcnosť, akú si pre Ellie predstavovala. Dá sa vari vyhnúť takej zničujúcej láske? Môže letné poblúznenie zmyslov nadobro zatieniť niečí život? Alicia si spomenula na mužov, ktorých stretla, na milencov, ktorých napokon odkopla. Možno je jej život rozdrobený a nenaplnený, no hocičo je lepšie než bolesť, akú zažíva Ellie." (str. 246)

Dejisko väčšinou nebýva pre príbeh podstatné. Iste, dej musí byť niekam zasadený a občas ho určitým spôsobom dokáže ovplyvniť, ale v prípade románov Tamary McKinley vyvoláva Austrália dojem, že ona sama je hlavnou postavou a všetko ostatné sa jej podriaďuje. A v istom zmysle to tak aj je. Rozľahlosť, odlúčenosť, spaľujúce teplo či pestrosť živočíchov sú len časťou mozaiky, ktorá vytvára pozadie Dcér vetra. Azda aj preto je autorka taká úspešná - vie vytĺcť maximum z každého námetu. A asi je výhoda i to, že tento román má už takmer dvadsať rokov. Samozrejme, že aj Tamarine nové diela majú stále iskru, no kedysi ešte nemusela chodiť po motívy ďaleko, mnohé boli u nej nové, neošúchané a s o to väčším entuziazmom pristupuje k ich spracovaniu. Dcéry vetra patria medzi jej najlepšie romány, nehovoriac o úžasnej obálke, ktorá sprevádza slovenské vydanie. Je naozaj ťažké im odolať...

Originálny názov: Windflowers
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marta Gergelyová
Počet strán: 366

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Každý príbeh je plný života, aj ten váš

Niekedy má súčasný čitateľ dojem, že už bolo všetko napísané, že námety sa len spracúvajú inými spôsobmi a je originalita na stránkach knihy sa pomaly rovná zázraku. A potom sa zjaví na našich pultoch titul, ktorý zažiari ako maják v tme. Bezhviezdne more je presne tým dlho očakávaným zlomom. Pri jeho čítaní som mal rovnaký naplňujúc pocit ako pred rokmi pri románe Trinásty príbeh, ktorý ma rovnako preniesol do sveta kníh, knižníc a tajomna. Erin Morgenstern sa prezentuje ako autorka kultového diela Nočný cirkus. To som síce nečítal, ale určite po ňom siahnem. Ak je aspoň spolovice také zaujímavé ako Bezhviezdne more, je sa na čo tešiť. Mimochodom, priezvisko Morgenstern vo mne vyvoláva toľko asociácií (v spojitosti s náboženskými dejinami či sériou Tieňolovci), že mi je sympatické už samo osebe 😀

"Žena v čiernych kokteilových šatách má na pančuškách vytlačené básne Emily Dickinsonovej. Muž v obleku má cez plece prehodený uterák. Mnoho ľudí by sa bez úprav hodilo do diela Austenovej či Dickensa. Niekto v kúte je oblečený ako dobre známy spisovateľ alebo, pomyslí si Zachary, keď sa mu lepšie prizrie, to možno je samotný dobre známy autor, a v panike si uvedomí, že niektorí ľudia, ktorých knihy má v knižnici, sú skutoční ľudia, a tým pádom môžu chodiť aj na večierky." (str. 66)

Mám pocit, že nech by som o tejto knihe povedal (či napísal) čokoľvek, ani zďaleka to nevystihne jej podstatu. Dokonca si trúfam tvrdiť, že príbeh je v tomto prípade menej podstatnou zložkou. Pretože už len to, že román čítate, je príbehom samým osebe. Erin Morgenstern vytvorila dielo, ktoré sa dá vnímať ako pocta celému širokému svetu literatúry, spisovateľov, hrdinov, milovníkov vône kníh, antikvariátov, knižníc a čohokoľvek, čo súvisí s písaným slovom a jeho sprievodnými javmi. Hlavnou postavou Bezhviezdneho mora je Zachary Ezra Rawlins, študent univerzity, ktorému sa dostane do rúk záhadná kniha s detailným opisom jedného dňa z jeho detstva. Ako jedenásťročný vtedy odolal vábeniu prekročiť prah záhadných dverí, no teraz sa predsa len stane súčasťou zvláštneho sveta. Cez literárny maškarný ples a múry prastarej knižnice sa zoznámi so zabudnutými či nikdy nevyrozprávanými príbehmi. Na obzore sa však črtá čosi zlovestné, nebezpečné, a v kútoch už striehnu nočné mory, aby zosnovali svoje plány. Zacharyho na jeho ceste sprevádza sympatický mladík Dorian, ktorý sa stal mojou najobľúbenejšou postavou a strašne rád by som ho spoznal v reálnom svete 😊. Aj tu sa ukazuje sila slova, ktorou autorka disponuje. Náročky nechcem prezrádzať veľa z deja, pretože by som niekoho nerád obral o pôžitok z odhaľovania jeho zákutí. Občas môžete síce mať pocit, že kniha má zložitú kompozíciu, ale vôbec to nepovažujem za mínus. Práve naopak. Erin Morgenstern si dobre uvedomuje, že usporiadanie textu je nemenej významnou časťou knihy ako jej obsah, a pozýva čitateľa objavovať jeho čaro spolu s ňou.

E. Morgenstern (zdroj: The Globe and Mail)

"Možno je aj ona sama stránkou, ktorú vytrhli z príbehu a poskladali ju do hviezdy a zahodili do tieňov, aby sa na ňu zabudlo. Možno nemala kradnúť knihy z ukrytých archívov, aby z nich vytŕhala stránky a potom knihy darovala, ale teraz je príliš neskoro niečo z toho meniť a jej milovaná kniha je stále milovaná, aj keď bola ukradnutá a nedokonalá a potom stratená." (str. 250)

Je vidieť, že autorka má v obľube klasickú literatúru a rovnako si príde na svoje každý s rovnakým zanietením. Text je totiž plný odkazov či priamych súvislostí so známymi dielami, čo pohladí dušu všetkým bibliofilom. A hoci - ako som už spomenul - môže občas kompozícia pôsobiť zložito, s obrátením poslednej strany sa vo vás rozhostí úžasný pocit odmeny za to, že ste vytrvali. Často narazíte na slová, ktoré pochopí len pravý knihomil, Erin Morgenstern má talent vyjadriť naše vlastné myšlienky, vďaka čomu sa stávate pevnou časťou príbehu. Pretože - a to je jedna z veľmi výrazných myšlienok - každý príbeh stojí za vyrozprávanie. Najmä ten náš vlastný. Bezhviezdne more si vyžaduje spoluprácu čitateľa, pretože spojenie autor - kniha - čitateľ je komunikácia ako každá iná a nedá sa vnímať laxne či letargicky. Svoje o tom vedia aj pracovníci vydavateľstva Lindeni, ktorí si očividne dali veľa práce s obálkou. Na prebale a vnútornej časti väzby totiž nájdete tri symboly priamo spojené s dejom - včelu, meč a kľúče. Ide jednoducho o nevšedný román, akých je na trhu málo. Možno nesadne každému, ale ak máte otvorenú myseľ, nájdete v ňom skrytý poklad.

Originálny názov: The Starless Sea
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Trstenská
Počet strán: 463

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Rodinná dráma s pretlakom emócií

S írskou spisovateľkou Sinéad Moriartyovou som sa stretol prvýkrát. Väčšinou nevyhľadávam príbehy tohto typu, pretože mi pripadajú príliš "utrápené". S istou dávkou skepticizmu som teda pristupoval aj k románu Sedem listov, pretože už podľa anotácie som čakal útok na čitateľove emócie. Moje očakávania sa naplnili iba čiastočne. Áno, kniha je veľmi dobrým prostriedkom, ako preveriť slzné kanáliky, no dej zaujme aj tých, ktorí sa podobne ako ja takémuto typu titulov vyhýbajú. Autorka totiž pristupuje k téme citlivo a nesnaží sa za každú cenu šokovať, i keď občas trochu tlačí na pílu. A keďže sa sústredí na príbeh jednej rodiny, dokážete sa do postáv vcítiť a nadôvažok zamyslieť nad tým, aké ťažké je bojovať proti neočakávanému nešťastiu.

"Adam chodil po dome ako zombie. Necítil sa ako doma - bolo tam prázdno, ticho a smutno. Mal pocit, akoby prichádzal o rozum. Ako sa to mohlo stať? Prečo? Preberie sa Sarah? Stál pri chladničke, hľadel na jedlo a bolo mu na vracanie. Ako by mohol jesť, keď jeho manželka bojuje o život? Adam sa zhlboka nadýchol. Musí sa udržať pri zmysloch. Musí byť silný kvôli Izzy aj kvôli Sarah. Chcela by, aby bol silný." (str. 114)

Adam a Sarah tvoria dokonalý pár, vychovávajú sedemročnú dcérku Izzy a tešia sa na ďalšieho potomka, tentoraz synčeka Bena. Idylka sa jedného dňa kruto zmení, keď Sarah odrazu odpadne a lekári ju nedokážu vrátiť späť do života. Nastane u nej mozgová smrť, čo sa môže, samozrejme, odraziť aj na donosení dieťaťa. Adam však odmieta vnímať situáciu ako dilemu - za každú cenu chce zachrániť svojho nenarodeného syna. Sarah bola však len v štrnástom týždni tehotenstva a do pôrodu ostávajú dlhé mesiace. Do zápasu o život sa okrem Adama zapájajú aj otec a sestra Sarah, pričom sa rozbieha zložitá a vyčerpávajúca medicínsko-právnická mašinéria. Postupne sa ukazuje, že ani vzťahy medzi členmi rodiny nie sú celkom ružové, kritický stav Sarah je zlom, ktorý odhalí rôzne postoje a krivdy. Napokon, ani sama Sarah nie je/nebola svätica, čo vnímam ako pozitívum románu. Sinéad Moriartyová vykreslila svoje postavy reálne, takže samotný námet nepôsobí prvoplánovo. Romány nás čitateľov naučili, že riešenie konfliktov sa ukrýva v rukách samotných protagonistov, sú to zväčša oni, kto sa musí pobiť s osudom. V prípade Siedmich listov celý problém vyznieva omnoho nástojčivejšie a zúfalejšie, pretože hrdinovia sami osebe nie sú schopní ovplyvniť zdravotný stav Sarah a chlapčeka. Zaujímavým prvkom sú však predmetné listy z názvu knihy. Sarah totiž vždy napísala list svojej dcére Izzy v deň jej narodenín, a keď ich jej sestra Mia objaví v jej denníku, môžete sa pripraviť na poriadne dojatie.

S. Moriarty (zdroj: The Gloss Magazine)

"Mia sa oprela na stoličke. Spomínala si, ako plakala. Nenávidela každú minútu Vianoc. Prebudila sa s pocitom prázdnoty. Sama sedela v kuchyni, popíjala kávu a pozerala na malý, lacný stromček, ktorý sa Johnny márne pokúšal ozdobiť tak, aby pôsobil veselo. Cítila sa veľmi smutná, osamelá a na dne. Je to jej osud? Bude najbližších dvadsať rokov drieť v práci, aby splatila hypotéku, a bude si robiť obavy o Johnnyho a Riley? Kam sa podeli zábava a smiech, zažívala s dvoma najdôležitejšími ľuďmi vo svojom živote? Teraz si navzájom pripadajú ako cudzí." (str. 333)

Sedem listov je špecifický román, na ktorý musí byť človek správne naladený. Je chvályhodné, že Ikar ho priniesol slovenským čitateľom, pretože nejde o ľahkú tému a podobné témy sú spoločensky nutné, i keď nie široko vyhľadávané. Až po prečítaní knihy som sa zo záverečného poďakovania dozvedel, že Sinéad Moriartyová vychádzala pri písaní zo skutočného príbehu. Inšpiroval ju novinový článok o súdnom procese, pričom táto informácia pozdvihla román v mojom ponímaní o priečku vyššie. Určite nebolo jednoduché napísať ho, a hoci sa nazdávam, že by mu prospelo menej strán a podnecovania čitateľov k súcitu, patrí medzi diela so silným posolstvom.

Originálny názov: Seven letters
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 431

Z Tróje na Itaku vedie dlhá cesta

Príbeh o dobrodružstvách odvážneho a prefíkaného kráľa Odysea poznajú aj malé deti. Hrdina gréckych mýtov je vzorom nebojácnosti, odhodlanosti a lojálnosti, pre ktorého nie žiadna prekážka dosť veľká. Či už sa to týka bohov, bytostí alebo obyčajných ľudí. Hoci v Odyseovom živote je málo toho, čo by sa dalo označiť za obyčajné. Taliansky autor historických románov sa podujal na nemenej heroickú úlohu - spísať osud itackého kráľa vo forme dilógie. Návrat je priamym pokračovaním prvej časti s názvom Prísaha. Tá sa zameriavala na Odyseovo detstvo, dospievanie a účasť v trójskej vojne, kde sa zrodili veční hrdinovia a jej dôsledky v umení, dejinách či spoločnosti badať i dnes. Odyseus síce dovtedy zažil veľa skúšok, ale ako všetci dobre vieme, jeho cesta ešte ani zďaleka neskončila.

"Napriek všetkému som však nezabudol na Penelopu. Pri východe luny mi srdce tĺklo až v hrdle a z úst sa mi zakaždým vydral utrápený pozdrav mojej vzdialenej manželke. Dokonca aj vtedy, keď ma moja panovačná bohyňa stískala stehnami farby slonoviny. Keď som sa potom vyčerpaný schúlil na pláži ako stroskotanec a ona, nahá a mesačná, sa vzdialila, obrátil som tvár do tieňa noci a potichučky som plakal. Z času na čas bez slova zmizla, vyparila sa bez vysvetlenia, rozplynula sa ako hmla na svitaní a ja som sa skoro zbláznil." (str. 117)

Odeysea sme opustili v čase, keď sa chystal domov za manželkou Penelopou a synom Telemachom. Keďže sa však ocitne vo víre božských rozmarov, po desaťročných bojoch ho čaká ďalšie, rovnako dlhé putovanie. Návrat je určený každému bez ohľadu na to, či poznáte Odyseov príbeh, alebo ho vnímate ako úplne nové dobrodružstvo. Dokonca je možno i lepšie, ak sú vám strasti tohto hrdinu neznáme, pretože o to väčší bude napokon váš čitateľský zážitok. Valerio Massimo Manfredi má totiž neskutočný talent na vytvorenie niekdajšieho sveta so všetkými jeho krásami aj krutosťami. Antické Grécko je síce kolískou filozofie, demokracie či divadla, no zároveň išlo o svet, kde prežil často iba najsilnejší a hrdinská povesť bola v určitých kruhoch viac než pravda. Chýry o Odyseovi však nie sú výmysel, a tak sa môžeme naplno ponoriť do jeho stretnutí s kyklopmi, Sirénami či čarodejnicami, ktoré ho privábili do svojich osídel a strávil s nimi niekoľko rokov. Odyseov príbeh je skvelá ukážka toho, že antické báje sú navzájom úzko prepojené. Cez tohto itackého rodáka sa autor dotkol Herakla, argonautov a zlatého rúna či všemožných bohov a polobohov. Vďaka tomu získavajú celkom iný rozmer - nielenže si preopakujete ich obsah a význam, ale zároveň sa dozviete nové detaily a súvislosti.

"Striaslo ma. Vietor a záhadná prítomnosť? V duchu sa mi ozval hlas mojej bohyne. Ako som len mohol zapochybovať o víťazstve, keď pri mne stojí ona? Ani celé vojsko mi nemohlo nahnať strach. Pravda je však taká, že ešte aj dnes sa spytujem sám seba, či som naozaj mal právo rozpútať také bezhlavé krviprelievanie bez toho, aby sa všetka tá krv nevzbúrila proti mne. Nemyslím si však, že som mal na výber. Viedla ma k tomu moja bohyňa, ale aj moje právo kráľa, manžela a otca." (str. 216)

Samozrejme, Odyseus je známy najmä pre svoje putovanie, ale okolnosti jeho príchodu na ostrov Itaka či znovuzískanie trónu nie sú o nič menej zaujímavé. Som rád, že Manfredi sa venuje aj tejto časti mýtu. Hoci to nie je nič prekvapujúce vzhľadom na podrobné stvárnenie celého hrdinovho života. Čo ma však predsa len prekvapuje, je absencia gréckych božstiev v ľudskej podobe, v akej často vystupujú v rôznych príbehoch. Tu sa skôr vyskytujú vo forme symbolov, zvukov, znamení či myšlienok. Tým zodpovednosť za konanie postáv spočíva čisto na nich samotných, bez výraznejších zásahov vyššej moci. Návrat je o to "ľudskejší" a žánrovo sa blíži skôr k historicko-fantazijnému románu. Dvojdielny Odyseus je poctou klasickej literatúre, vychádzajúc z Homérovho eposu, a nemal by chýbať v žiadnej domácej knižnici.

Originálny názov: Il mio nome é Nessuno. Il ritorno
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odyseus)
Preklad: Diana Farmošová
Počet strán: 303

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Láskavé zamyslenia v jednoduchom podobenstve

Občas sa medzi preplnenými pultmi kníhkupectiev nájde nenápadný klenot, ktorý predstavuje príjemný protiklad voči senzačným, bombastickým a must-have titulom. A pritom stačí tak málo, aby skutočne zaujal, hoci obsahuje iba minimum textu. Charlie Mackesy je citlivý autor, vyjadrujúci sa skôr obrazmi než slovami, aj keď tie, samozrejme, majú i v jeho podaní primárnu hodnotu. No bez ilustrácií dotvárajúcich celkový kolorit diela by ani zďaleka nebolo také účinné. Chlapec, krtko, líška a kôň je názov knihy, ktorú som spočiatku považoval za modernú bájku, alegóriu súčasnej spoločnosti a medziľudských vzťahov. Nebol to však celkom správny predpoklad.

"Každý z nich je iný, presne ako my, a každý má svoje slabosti. Ja sa vidím vo všetkých štyroch a vy možno tiež. Všetky dobrodružstvá prežívajú na jar, keď chvíľu sneží a vzápätí svieti slnko, čo tiež tak trochu pripomína život: aj ten sa môže znenazdajky zvrtnúť." 

Prirodzene, inotaj je silným prvkom knihy, no ucelený príbeh by ste hľadali márne. Chlapec postupne stretáva uvedené zvieratá, pričom každé z nich je čímsi špecifické - krtko je milovníkom torty, líška je väčšinu času ticho a kôň vyslovuje hlboké, všeobecné platné pravdy. Chlapec kladie otázky smerujúce k ľudskosti, láske, morálke... Cez ne a následné odpovede vás núti zamyslieť sa nielen nad ich obsahom, ale aj nad vlastným postojom. Obávam sa, že mnohí čitatelia sa pozastavia nad samými sebou iba v danej chvíli (mňa zrejme nevynímajúc). Bolo by však krásne, keby mal Charlie Mackesy moc zmeniť ľudí k lepšiemu. Hoci, na druhej strane, aj malý krok môže človeka pohnúť vpred, veď v tom spočíva aj jedna z hlavných myšlienok. A to popri viacerých iných, kde prevažuje najmä posolstvo o nutnosti nevzdávať sa svojich snov. Pretože len ak je človek schopný plniť si sny, nenechá sa ovládať strachom, čo ho drží pri zemi. A v tom prípade je iný aj jeho vzťah k ostatným ľuďom - môže ich podporiť, byť milší a oceniť ich snahu byť iný. Zároveň sa viackrát vyskytne dôležitá poznámka, že prejavom vnútornej sily je neraz ukázanie vlastnej slabosti, rovnako ako požiadane o pomoc v prípade, že je to potrebné. 

"Občas je odvážne a veľkolepé už len to, že vstaneš a ideš ďalej."

Knihu Chlapec, krtko, líška a kôň som čítal dvakrát po sebe. Prvýkrát som sa sústredil hlavne na text, a keďže ho nie je veľa, poslednú stranu som otočil rýchlo. Druhý raz som si už dal záležať na tom, aby som si vychutnal každý obrázok a výsledný dojem z prečítaného sa rapídne zvýšil. Postava chlapca bude blízka aj mladšiemu čitateľovi, kniha môže pôsobiť ako vhodný výchovný prvok. Pri niektorých pasážach som si spomenul na Malého princa, iné výroky mi zas pripadali trochu klišéovité, ale ako celok pôsobí táto milá publikácia zaujímavo a účinne. Aj vďaka autentickosti, čo sa týka komunikácie autora s čitateľom. Páčil sa mi Mackesyho predhovor a tiež presahy z bežného života, ako napr. odtlačok hrnčeka či stopy psa na jeho kresbách. Verím preto, že sa ku knihe budem rád priebežne vracať. Je stvorená do každého počasia, pre všetky vekové kategórie a možno v nej nájsť povzbudivé slová pre každú situáciu.

Pôvodný názov: The Boy, The Mole, The Fox and The Horse
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Lucia Halová
Počet strán: 128

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

 

 

Prekročte prah a spoznajte rodinné tajomstvá

Lucinda Rileyová žne momentálne úspech svojou romanticko-historickou sériou Sedem sestier, no popri nej si odskočila k inému rozpísanému románu. A mňa veľmi teší, že vydavateľstvo Tatran ho prinieslo aj slovenským čitateľom. Ako som už totiž spomínal v inej recenzii, s autorkou sú spojené moje rané čitateľské skúsenosti, keď ešte písala pod dievčenským menom Lucinda Edmonds. Motýlia izba obsahuje všetko, čo fanúšikovia od spisovateľkinej tvorby očakávajú - rodinnú ságu, tajomstvá, prepojenie rôznych časových línií, napätie i ľúbostnú zápletku. V tomto zmysle chválim obálku knihy - pôsobí na pohľad príjemne, až idylicky, no osamotene stojaci dom vyvoláva otázky, čo sa deje za zatvorenými dverami...

"Mala takmer tridsať a kam to v živote dotiahla? Jej manžel bol väčšinou nezamestnaný, boli na mizine a bývali v prenajatej chatrči. Áno, mala dve krásne deti a prácu, ale nedalo sa to porovnať s oslnivou umeleckou kariérou, o ktorej snívala predtým, než sa za Sama vydala. A jeho prchká povaha... Cítila, že najmä po pár pohárikoch sa jeho agresivita voči nej stupňuje. Keby sa tak o tom mohla s niekým porozprávať, ale s kým?" (str. 49)

Kým v Siedmich sestrách delí jednotlivé postavy aj niekoľko generácií, v Motýlej izbe sú dve časové roviny prepojené jednou konkrétnou postavou. Je ňou Posy Montagueová, ktorú stretávame v roku 1943 ako malé dievča, a rovnako sledujeme jej osud v roku 2006, keď stojí na prahu sedemdesiatky. Jej mladosť ju, ako u každého človeka, ovplyvní na celý život vo viacerých smeroch. Prvou zlomovou udalosťou je otcova smrť počas vojny. Bol to práve on, kto ju priviedol k láske prírode a motýľom. Rodinné sídlo Admirál v Suffolku je napokon svedkom mnohých vzostupov a pádov, pretože Posy sa sem vráti po manželovej smrti aj s dvoma synmi. Tí sú takisto dôležitou súčasťou deja a disponujú vlastnými líniami. Cez Sama, ktorý rozhodne nie je ukážkou pevného charakteru, sa viac spoznávame s jeho ženou Amy. Spočiatku mi mierne prekážalo jej mierne sebaľútostivé vykreslenie, ale postupne som jej prišiel na chuť, najmä vďaka interakcii s Posy. Tá je ako staršia dáma naozaj skvelá, postavy tohto typu dokážu krásne oživiť každú scénu. Nie je to však žiadny archetyp, Posy je jedinečná a ľahko si získa vašu pozornosť. Rovnako ako jej láska Freddie, ktorý sa odrazu znova zjaví v jej živote po piatich desaťročiach. Jeho príchodom sa otvára priestor pre staré tajomstvá a otázky minulosti, ktoré jednoducho musia byť zodpovedané, či sa to niekomu páči, alebo nie. A keď už sme pri tom, Posy a Freddie vytvoril pre mňa zatiaľ najlepší, najmilší párik, s akým som sa tento knižný rok stretol. Lucinde Rileyovej patrí poklona za to, že sa nevenuje iba láske medzi mladými ľuďmi, ale ukazuje, že city nie sú ničím neznámym ani tým skôr narodeným.

Lucinda Rileyová (zdroj: Daily Male)

"Keď mi prestalo byť mdlo, bezmocne som si ľahla na vankúš. Bola som taká šokovaná, že som nevládala ani plakať. Nemohla som pochopiť, čo sa stalo za tých pár minút medzi naším milovaním a jeho žiadosťou o ruku, ani prečo sa potom tak zvláštne správal. Zrejme až keď vyslovil tie slová, zistil, že ma nemiluje. Bolo to jediné vysvetlenie. Iba ak, pomyslela som si a moje zmučené srdce zasiahla ďalšia rana, stretol niekoho iného..." (str. 332)

Príbeh plynulo postupuje cez rôzne dekády a spolu s rokmi pribúda aj dramatických zvratov. Postavy si nikdy nemôžu byť isté, aká nástraha na nič číha a čo si pre ne autorka pripravila. Mimochodom, osôb vystupujúcich v románe je naozaj pekný počet, ale nemusíte sa báť, že by ste sa v nich strácali. Motýlia izba vás vtiahne do deja natoľko, že všetko pôsobí verne a autenticky. Opisy (v rozumnom množstve) prostredia a ľudí vám dôkladne priblížia život v anglickej spoločnosti, a najmä vône a zvuky krásnych záhrad... Romantické duše si prídu na svoje, hoci čo sa lásky týka, nečakajte presladenú ľúbostnú zápletku. Vrúcne city Posy a Freddieho sa síce tiahnu desaťročiami, no napriek tomu sú zobrazené realisticky. Medziľudské vzťahy podliehajúce spoločenským okolnostiam sú autorkinou devízou, má vyhranený štýl a stále vie prekvapiť. Aj to robí z románu vynikajúci prostriedok skrátenia čakania na ďalší diel jej rozbehnutej série.

Originálny názov: The Butterfly Room
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 421

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.