Priateľstvo až za hrob

Romány pre mladých dospelých sa väčšinou orientujú na prvé lásky, sexuálne skúsenosti či problémy v rodine a škole. Ide o témy, ktoré zrejme nikdy neomrzia a dokážu osloviť širokú škálu čitateľov. Ak však chce nový autor či nová autorka zaujať a vydobyť si miesto medzi ostatnými známymi menami, musí priniesť niečo nové. A o to sa usiluje aj Sarah Lyu. Američanka s ázijskými koreňmi sa vo svojom debute odklonila od romantických línií a ponúka o niečo temnejší príbeh založený na smrti, neistote a manipulácii. Niekomu môže preto pripadať nevhodný pre mladších čitateľov, ale na druhej strane sa dá vnímať aj ako odstrašujúci príklad. Pretože priateľstvo je síce krásna vec, no v rukách nesprávneho človeka razom získa desivé kontúry.

"V srdci každého dobré klamstva leží pravda, povedala mi raz Elise. Tie najlepšie lži často skrývajú v sebe aspoň polovicu pravdy, prehodila len tak medzi rečou, akoby sme sa bavili o miešaní farieb. Dve rôzne farby krúživým pohybom spojíš do jednej, aby nikto netušil, kde sa končí pravda a kde sa začína lož, a z toho vzíde nová farba. Keď ma polícia odtiahla od Jackovho tela, posadili ma do zadnej časti sanitky, okolo pliec mi natiahli deku a pýtali sa ma, čo sa stalo. Ja neviem, presviedčala som ich. Neverili mi, ale ja som neklamala." (str. 16)

Najlepšie lži začínajú in medias res. Nezapodievajú sa vysvetľovaním, čo viedlo k zabitiu Jacka, napokon, na objasňovaní pozadia jeho úmrtia je postavená jedna z hlavných dejových línií. Na jednej strane je to zaujímavý úvod, na strane druhej na to dopláca celkové vyznenie románu. Ústredná postava a rozprávačka príbehu Remy čelí tragickej situácii, keď je jej najlepšia kamarátka Elise obvinená zo zastrelenia jej priateľa Jacka. Okolnosti neprajú zdravému rozumu, Remy sa zmieta medzi smútkom a zradou, nevediac, prečo k tomu došlo a ako sa má zachovať... Teda, aspoň tak by to malo byť. Lenže Remy nie je postavou, čo by napĺňala čitateľove očakávania. Napokon, sama často poukazuje na to, že Elise ju naučila pracovať s pravdou a klamstvom, a tak niekedy ani sama nevie, kde končia lži a začína skutočnosť. Dokonca ani jej smútok za Jackom, ktorého vraj milovala, nevyznieva veľmi intenzívne, viac ju trápi, čo bude s Elise... Priznám sa, ťažko sa mi vžívalo do deja aj do myslenia postáv. Úvodných cca 50 strán pôsobí roztrieštene, autorka akoby hľadala správnu cestu, akou viesť dej, akoby sa rozhodovala, či chce napísať detektívku pre mladých alebo sondu do vzťahov tínedžerov. Neskôr našťastie dôjde k ujasneniu zámeru a ľahšie naskočíte do rozbehnutého dejového vlaku. Ako som spomenul, Najlepšie lži sú v prvom rade príbehom o priateľstve, ktorého základy sú však narušené už od koreňov. Remy a Elise sa stretávajú vo chvíli, keď sa Remy rozchádza s priateľom, a je preto emocionálne rozladená. Aj to umožňuje Elise ľahšie preniknúť cez jej pancier a poskytnúť jej oporu. Tento moment hodnotím z hľadiska spracovania postáv nadmieru pozitívne, momenty utvárajúce vzťah medzi dievčatami sú to, čo udržuje príbeh nad vodou. Už od počiatku sa totiž Elise prejavuje ako tá aktívnejšia, expresívnejšia, pričom v Remy prebúdza jej spiacu odvážnejšiu stránku. V spoločnosti iných Reminých kamarátok sa však Elise správa celkom inak, a zatiaľ čo čitateľ šípi určité ťažkosi, Remy má, žiaľ, ešte stále ružové okuliare...

S. Lyu (zdroj: stránka Sarah Lyu)

"Vykreslím im tú noc do najmenších detailov. Opíšem modriny na Elisinom pleci, slzy v jej očiach. Zniem unavene, takmer ako Elise, keď mi vypočítavala zoznam toho, čo jej otec počas rokov robil. Akoby som hovorila o niekom inom. Zúfalo si želám, aby som bola niekým iným, aby sa mi nič z toho nestalo. Aké čudné, rozprávať o tej noci pred ďalšími ľuďmi. Priznať pravdu. Vyriecť tie slová nahlas. Najmä keď som sľúbila, že o tom nikomu nepoviem." (str. 167)

Samozrejme, Elise nie je vykreslená ako bezohľadná egoistka. Ak to tak náhodou vyznelo, je nutné uviesť veci na pravú mieru. Sarah Lyu z nej neurobila prvoplánovú postavu bez kamarátov, čo sa zavesí na nešťastnú obeť. Aj jej konanie je pochopiteľné a náležite odôvodnené, takže nakoniec sa i vy sami zamyslíte nad skutočnými obeťami. Násilie má totiž mnoho podôb a nie každé je viditeľné voľnými očami. Najlepšie lži nie sú ľahkým čítaním, spracúvajú náročné témy a ich autorka sa predviedla dosť razantne na to, aby sme s ňou počítali aj v budúcnosti. Osobne by ma potešilo, keby sa viac povenovala aj špecifikám ázijskej komunity. V tejto knihe to bolo naznačené iba okrajovo, pričom ide (aspoň pre mňa) o zaujímavú tému. Verím tiež, že postupne si aj obrúsi svoj rozprávačský štýl a nájde rovnováhu medzi žánrovými presahmi. Ja ako čitateľ ju určite budem sprevádzať na jej spisovateľskej ceste a odporúčam to aj vám 😊.

Originálny názov: The Best Lies

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Katarína Kvoriaková

Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

La Gioconda odhaľuje svoje tajomstvá

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ pokračuje v trende románov zameraných na osudy známych umelcov a ich diel. Najnovším prírastkom v tomto smere je Život Mony Lisy a ako zvyčajne ide o skvelé čítanie, ktoré vás prenesie do obdobia renesancie a poľahky odpúta od všedných starostí. Zrejme sa nájde len minimum ľudí, ktorým by sa pri názve slávneho obrazu okamžite nevybavil jemný, záhadný úsmev mladej ženy. Okolnosti vzniku maľby sú dlhodobo opradené rôznymi legendami, ktoré len zvyšujú jej prestíž. Za viac než 500 rokov sa mnohé informácie skreslili, stratili či nahradili inými, až je napokon veľmi náročné vyselektovať pravdu. Francúzsky autor Pierre La Mure sa podujal preštudovať množstvo dostupných materiálov a výsledkom jeho úsilia je román, ktorý uzrel svetlo sveta prvýkrát v roku 1976.

"Ten deň sa skončilo Lisino zúfalstvo. Keď sa dozvedela, že neumrie, všetky znepokojivé obavy sa stratili. Uveličene sa obzerala v zrkadle na toaletnom stolíku, podrobne preskúmala svoj obraz a usúdila, že urobí všetko, aby bola neodolateľná - potom si jej krásu všimne aj Giuliano. Začala sa mimoriadne zaujímať o módu a ponosovala sa, že jej šatník nie je na úrovni. Umárala Tessu, aby jej pridala čipku na rukávy, volánik na golier, mašľu na živôtik. Tessa ju pristihla, keď si skúšala trhať obočie. Pochytili sa. Ešte búrlivejšia scéna vypukla, keď Tessa zistila, že si farbí prsné bradavky, čo bola v tom čase hlbokých výstrihov rozšírená záľuba." (str. 148)

Samozrejme, že v prvom rade ide o fiktívny príbeh, ale autorov štýl a zobrazenie doby vás privedú k domnienkam, že udalosti sa mohli odohrať presne tak. Prelom pätnásteho a šestnásteho storočia sa nevyznačoval len rozmachom umenia, ale, prirodzene, aj mocenskými bojmi, náboženskými rozpormi či posúvaním hraníc - doslovne i obrazne. Všetko sa to deje na pozadí života takpovediac obyčajnej príslušníčky vyššej vrstvy. Lisin osud sledujeme od jej narodenia do významnej obchodníckej rodiny, napojenej na samotných Mediciovcov, cez dohodnuté manželstvo so starším mužom až po predčasnú smrť. Napriek predstave o vopred naplánovanom živote mladých dievčat nemieni Lisa žiť v zlatej klietke a snaží sa naplno využiť svoj čas. Niet sa čomu čudovať, že za tajomným úsmevom na obraze mnohí vedci i laici hľadajú skryté významy, ba dokonca tušia bohatú myseľ. Pierre La Mure nenecháva nič na náhodu a predkladá čitateľovi dôkladný ponor do obdobia začiatku novoveku. V knihe vystupuje pestrá plejáda postáv - niektoré vám budú dobre známe (Mediciovci, Borgiovci, európski panovníci...), iné poslúžia buď na spestrenie deja, alebo rozšírenie vašich obzorov. Každá z nich však svojím vlastným spôsobom dotvára Lisin svet a je vám čoraz jasnejšie, prečo sa vydala už ako pätnásťročná (nesúviselo to iba s vtedajším tradičným sobášom v danom veku), aj prečo sa vlastne nechala portrétovať. Neoddeliteľnou súčasťou deja je, samozrejme, aj velikán umenia i vedy Leonardo da Vinci. V čase, keď maľoval "La Giocondu", mal už na chrbte šesť krížikov a bol na polceste k siedmemu. Okrem toho portréty neboli práve jeho bežnou oblasťou záujmu, nehovoriac o tom, že mnohé z nich ostali nedokončené. Žeby bolo treba hľadať dôvody medzi florentskými mocnármi? 

Pôvodná obálka

"Ako väčšina osamelých ľudí a samotárov aj Leonardo podvedome túžil po niekom, komu by sa mohol zdôveriť. Pri pohľade na mladú paniu, ktorá sa naňho usmievala miernymi hnedými očami, sa mu v mysli vynárala spomienka na Albieru. Od jedného sedenia po druhé mu obe podoby väčšmi splývali. Niekedy takmer veril, že Albiera ožila a vrátila sa do jeho života. Jedného dňa sa už nezdržal a začal Lise rozprávať o ich šťastných rokoch vo Vinciho dome, ako sa hrávali na dvore, ako s jej bratom Alessandrom, ktorý sa mal stať kňazom, chodievali do prírody." (str. 340)

Na svoje si prídu najmä čitatelia, ktorí majú radi hĺbavé, pomalšie tempo. V texte, rozdelenom na tri časti (Rodina, Vpád, Portrét) prevažuje pásmo rozprávača, dialógy sa vyskytujú v oveľa menšom rozsahu. Osobne dávam prednosť dynamickejším textom s dostatkom priamej reči, ale v tomto prípade mi to neprekážalo. Asi to bolo spôsobené témou alebo atmosférou diela, pretože, ako som už spomenul, Pierre La Mure dokáže oživiť minulosť. Preto si myslím, že Život Mony Lisy má šancu osloviť aj novú generáciu čitateľov. Ide o jedinečný román, ktorý pekne dopĺňa svojich knižných súrodencov z edície vydavateľstva.

Originálny názov: The Private Life of Mona Lisa

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Magda Žáryová

Počet strán: 407

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Vnútorná sila inšpirovaná útrapami z minulosti

Diela inšpirované druhou svetovou vojnou väčšinou využívajú dva spôsoby rozprávania - buď čisto chronologické, alebo retrospektívne, aby poukázali na priamy vplyv niekdajších udalostí na súčasnosť. Pokusné králičky patria do druhej skupiny, a tak majú šancu zdôrazniť, že minulosť nespí a nesmieme na ňu zabúdať. Má totiž tendenciu vypadávať z pamäti a opakovať svoje chyby... Príbeh, pod ktorým je podpísaná debutujúca autorka Anna Ellory, nevychádza síce zo skutočných, dochovaných osudov, ale mohol sa poľahky stať, keďže praktiky opísané v knihe boli, žiaľ, bežnou súčasťou nacistickej mašinérie. Napriek tomu je názov trochu zavádzajúci, keďže experimenty vykonávané na mladých dievčatách sú len jedným z motívov, navyše nie tým hlavným. 

"Ani jedna osoba sa nechcela pohnúť, napriek tomu nás všetkých hnali dopredu. Až keď sa otvorili dvere vagónov, všimol som si, že už sú v nich ľudia. Vtedy som pochopil, že je koniec. Museli sme zamknutí vo vagónoch cez noc, zavretí ako dobytok, oni však neutiekli ani sa nesnažili svoje drevené cely opustiť. Keď sa vkradlo dnu denné svetlo, vykúkali na nás ich tváre plné strachu, zvedavosti a bezútešnosti. Mal som ju držať lepšie. Nemal som ju pustiť. Mal som nájsť spôsob, ako zabrániť tomu, čo prišlo potom." (str. 165)

Kniha má trochu pomalší rozbeh, nedajte sa však odradiť, keď sa dostanete za úvodnú štvrtinu, príbeh získa potrebné obrátky. Odvíja sa v dvoch líniách - rozprávačmi sú Miriam a jej otec Henryk. Tretí uhol pohľadu predstavujú listy, objavené vo väzenskej uniforme z koncentračného tábora v Ravensbrücku. Dej začína v roku 1989, keď dochádza k pádu nenávideného Berlínskeho múru, symbolu rozdelenia Nemecka, ba celého sveta na dva bloky. V atmosfére získanej slobody sa však naďalej odohrávajú osobné drámy a Henryk leží na smrteľnej posteli. Miriam čelí nečakanej situácii, keď jej otec vyhŕkne neznáme ženské meno a ona musí otvoriť pomyselnú trinástu komnatu, za ktorou sa skrýva pohnutá minulosť jej rodiny. Spomínaná Frieda mala pred Henryka veľký význam, o čom sa dozvedáme z kapitol venovaných práve jemu. Priznám sa, že som mu ako postave nedokázal prísť rýchlo na chuť - ide síce o sčítaného intelektuála, ale sám sa dopúšťa nevery. To by sa ešte dalo pochopiť, no menej som bol schopný uveriť tomu, že by nepočúval ani manželku, ani milenku, keď mu dohovárali, že by bolo lepšie opustiť krajinu. Najmä keď už bola vojna v plnom prúde a správy o koncentračných táboroch už takisto neboli len šepotom v tme. Pre potreby deja však bolo nutné rozhodnutie ostať, inak by sa, pochopiteľne, ubral celkom iným smerom... Odvlečenie do Ravensbrücku a následné objavenie zneužívania žien na pokusy patrí medzi najzaujímavejšie časti knihy, preto je naozaj škoda, že sa autorka neponorila do tejto problematiky o niečo hlbšie (najmä keď to avizuje názov aj anotácia). Línia zo súčasnosti totiž neponúka toľko znepokojenia, hoci nemôžem povedať, že by vo vás nevyvolala emócie. Miriam žije v nešťastnom manželstve, potýka sa s násilím a manipuláciou a vy dúfate, že príbeh spred 45 rokov by ju mohol motivovať, aby sa postavila na vlastné nohy. 

A. Ellory (zdroj: BookReviews)

"Zaplaví ju pocit viny v obrovských mohutných vlnách. Ide rovno do kúpeľne, všetko svoje oblečenie uloží na malú kôpku a zapne vriacu vodu v sprche. Páli ju na temene ako malé ihličky. Pozerá sa zhora na svoje telo, cíti stopy po jeho rukách ako smolu, ktorá jej špiní telo. Kde ju chytal, kde jej ublížil, jeho farba na jej plátne. Jeho ruky na jej tele. Voda zo sprchy sa rinie ako olej na vode. Nedokáže zo seba zmazať jeho nechcený dotyk." (str. 253)

Občas som mal pocit, akoby sa Anna Ellory nevedela rozhodnúť, aký žáner má byť jej kniha - rodinná dráma, historický román, psychotriler... Nevyváženosť je spôsobená asi len tým, že ide o debut, a časom sa prvky rôznych žánrov ustália v konzistentnejšej podobe. Čo sa ale prelína všetkými líniami, je potreba vnútornej sily, a to pokiaľ ide o každú sféru života - ľúbostnú, osobnostnú, alebo aj v boji o každý jeden deň (to sa nás, našťastie, netýka a dúfam, že už ani nikdy nebude). Pokusné králičky sú reálnym krutým dielikom vojnovej skladačky, no dajú sa vnímať aj ako symbol. Doby, nebezpečného vzťahu, bolestivého posunu vpred. Preto môže kniha zacieliť na širšiu cieľovú skupinu ako iné vojnové romány.

Originálny názov: The Rabbit Girls

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Daniela Hrúziková

Počet strán: 415

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Zábavne desivá cesta rodičov za pomstou

Richard Brenkuš knižne debutoval v roku 2016 Sabotážou na okraji vesmíru. Prejavil sa ako originálny autor a hoci osobne nevyhľadávam žáner vedeckej fantastiky často, dokázal ma zaujať. Preto som bol zvedavý, čo prinesie čitateľom svojou aktuálnou novinkou. Zvláštny názov ponúka viac otázok než odpovedí, a tak vám neostáva iné, iba sa pohrúžiť do textu ignorujúceho hranice žánrov. Satamaranga sa totiž nepohybuje v rámci zaužívaných prvkov, ide o špecifický útvar kdesi medzi fantastikou, akčným trilerom, spoločenskou satirou a tragikomédiou. Mnohí spisovatelia by si na podobnom mixe vylámali zuby, Brenkuš však dávkuje jednotlivé motívy funkčne, neskáče z jedného do druhého, ale spoločne vytvárajú jeden kompaktný celok. 

"Manželia boli opatrní, no behom týždňa sme ich zatkli. Hoci v tej chvíli na tom už skoro nezáležalo. Štát sa rozpadal. Uvažoval som, že sa potichu vytratím a prenechám moc jednému z generálov, no nemohol som pustiť uzdu z ruky, keď sa kone splašili. Vojakom som nedôveroval. Ani generálovi Majovi. Poznal som ho. Bol by schopný poslať za mnou strelcov na hociktorý ostrov. Legálne-nelegálne, to nehralo rolu. Zabili by ma alebo uniesli a nazvali by to "vydanie za mimoriadnych okolností". Prevrat by striedal prevrat a namiesto prosperity vyvolených by sa vyvraždili navzájom." (str. 52)

Názov recenzie nie je celkom presný, uznávam. No keby rodičia vplyvom deravého zdravotníctva neprišli o syna, príbeh by išiel veľmi rýchlo do stratena. Pretože ide o dôležitý stimul úsilia pomstiť sa nemožnému systému a nastoliť spravodlivosť. Spôsoby, ako to docieliť, sa však môžu občas vymknúť spod kontroly  a niekedy zas odhaliť ďalšie netušené zákutia politiky a charaktery. Špičky štátu sa viac než o blaho obyvateľstva zaujímajú o vlastné vrecká, moc a konexie, a tak nečudo, že sa prejaví efekt motýlích krídel a počiatočná aktivita na internete sa rýchlo mení na vlnu odporu. A to so všetkým, čo o tomu patrí, niektoré pasáže akoby si vzal pod patronát Michael Bay. Čakal som čosi v štýle špionážneho trileru šmrncnutého technickými súvislosťami, no dočkal som sa dynamického akčného príbehu, ktorý sa s tým jednoducho nebabre, nasadne do tanku a rozstrieľa každú prekážku, čo mu príde do cesty. Richard Brenkuš má navyše dosť úderný štýl, neplytvá slovami, text sa číta rýchlo, bez zbytočných odbočiek, úvah a opisov. Možno za to vďačiť aj jasne daným postavám a kompozícii. Čitateľ sa nestráca napriek tomu, že románu chýba priamočiary, súvislý dej. Je to zrejme dané i tým, že text je členený na krátke úseky, čo mne osobne vyhovuje viac než rozsiahlejšie bloky. Je to však nebezpečné, keď ľahko podľahnete ilúzii "rýchlosti" - poviete si, že si prečítate zopár menších úsekov, a zrazu máte za sebou pár desiatok strán. Knihu však preto možno čítť kdekoľvek - v autobuse, počas čakania, pri posedení na káve... no, síce... vzhľadom na momentálnu situáciu sú možnosti obmedzené, ale pointa je, myslím, jasná.

R. Brenkuš (zdroj: Denník N)

"Ako som sa dostal do vojny? Pochádzal som z predprevratovej Klaunie, tak ako všetci, no nikdy som nešiel za ich vecou. Ráno som vstával skôr než ostatní a pracoval som dlhšie, aby som sa posunul vpred. Darilo sa mi. Keď sa v správach začal objavovať najprv manželský pár, ich atentát na Kvádra, potom Doktorova smrť a ďalšie udalosti, vnímal som to len okrajovo. Nato klauni prevzali moc a vyrátali mi dva voličské body: za IQ a za to, že som platil dane." (str. 136)

Autora registrujem dlhšie aj vďaka súťaži Martinus Cena Fantázie a teší ma, že ostáva verný svojmu spomínanému štýlu aj zameraniu. Satamaranga sa odohráva v blízkej budúcnosti a aj keď je daná krajina nešpecifikovaná, nie je ťažké nájsť viac či menej zjavné paralely. Páči sa mi aj myšlienka Klaunie, jej nastolených praktík a varovný prst ohľadom prevratu - nie každá zmena je nevyhnutne pozitívna. Využitie klaunov neprospeje tým, čo z nich majú fóbiu, ale ako symbol plnia svoju funkciu na maximum. Napokon, klaunom je občas... niekedy... zavše... každý z nás. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Nevyhnutné zmeny nemusia byť nutne zlé

Séria Sídlo Haven Manor pokračuje druhým dielom. Som rád, že vydavateľstvo i527.net nenecháva svojich čitateľov čakať pridlho a naservírovalo nám Odvážnu dámu pomerne rýchlo po uvedení prvej časti (Záhadná guvernantka). Historické romance sú vďačným žánrom, pretože autorkám umožňujú lavírovať medzi ľúbostným námetom, napätím, humorom i výraznejšou psychologizáciou. Kristi Ann Hunterová patrí medzi spisovateľky, ktoré kladú dôraz predovšetkým na strety na prvý pohľad nesúrodých charakterov a snahu nájsť si svoje miesto v rodine, domove i vo svete. 

"Ešte nikdy predtým sa mu nestalo, že by ho zaujal niekto zo služobníctva. Niečo mu na tom všetko nedávalo zmysel, počnúc ňou, domom i ostatnými okolnosťami. William mal rád, keď mu veci dávali zmysel. Možno išlo práve o ten druh zvedavosti, keď vás niečo jednoducho veľmi vystraší a vy neviete prestať pozorovať tú strašnú situáciu, pretože musíte vedieť, čo príde potom. Určite si nemyslel, že by drobná gazdiná mohla preňho predstavovať nebezpečenstvo." (str. 79)

Väčšina sérií je tvorená samostatnými príbehmi, ale túto trilógiu odporúčam čítať v stanovenom poradí. Nielenže získate komplexnejší zážitok, ale budete sa ľahšie orientovať v postavách, ich vzťahoch a okolnostiach, za akých sa odvíjajú ich osudy. Markíz z Chemsfordu sa ako nový majiteľ sídla Haven Manor musí potýkať s nedôverou tamojšieho služobníctva a jeho činnosťou. Čelí hlavne svojskej gazdinej Dafne, ktorá sa pred ním snaží zatajiť svoje veľké tajomstvo... Je skvelé, ako ľahko dokáže Kristi Ann Hutnerová skĺbiť náročnú tému s nadhľadom a láskavým humorom. Deti žijúce pod strechou sídla totiž nemajú v živote šťastie, ale tu našli pokoj a milý prístup. No nejde iba o deti, samotná Dafne nerada myslí na svoju minulosť. Ruka v ruke s tým totiž kráča vedomie, že má na dosah vlastného syna, ktorý ani netuší o ich pokrvnom príbuzenstve... Názov teda pôsobí miestami zavádzajúco, keďže Dafne odmieta postaviť sa svojim činom čelom, ale nakoniec v sebe predsa len musí nájsť dostatok odhodlania a vnútornej sily. 

K. A. Hunterová

""Dafne si ani nevedela predstaviť, ako lord Chemsford naloží so zistením, že sníva o tom, že by v ňom vzbudila záujem. Bude si myslieť, že ho chce uhnať? Že od začiatku ho plánovala vohnať do chomúta? Akoby niečo také vôbec dokázala. Žena ako ona by nikdy nemala mužovi v jeho postavení čo ponúknuť. A už vôbec nie teraz. Jediné, čo by na nej vo vyššej spoločnosti uznali, bol jej talent v hre na klavíri. To, že dokáže rýchlo a efektívne prezliecť posteľnú bielizeň, by určite neocenili, práve naopak." (str. 236)

Odvážna dáma je na historickú romancu pomerne rozsiahly román, ale číta sa rýchlo. Disponuje zaujímavými postavami, ktoré si vás rýchlo získajú, hlavne vďaka Dafniným zábavným kúskom a Williamovej snahe vymaniť sa z osídel rodinných problémov. Obaja hrdinovia sa musia vyrovnať s ťažkosťami po svojom, ale keď zistia, že sa nemusia trápiť sami, postupne nachádzajú cestu k odpusteniu i k sebe navzájom. Heslo #KdeDobroVitazi v kontexte kníh vydavateľstva i527.net sa tak opäť potvrdil a ja sa už teraz teším na záverečný diel série.

Originálny názov: A Return of Devotion

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sídlo Haven Manor)

Preklad: Mirka Molnárová Novysedláková

Počet strán: 400

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

Komiksové spracovanie emotívnej klasiky

Denník Anny Frankovej sa stal kultom, pričom jeho trinásťročná pisateľka nemohla ani tušiť, aký ohlas  zaznamenajú jej myšlienky a pocity. Pohľad na druhú svetovú vojnu, situáciu židovského obyvateľstva a medziľudské vzťahy poznamenané krutými okolnosťami očami obyčajného dievčaťa je nesporne známy. Nazdávam sa však, že knihy tohto typu treba neustále aktualizovať, aby sa jednak nezabudlo na nedávnu históriu (nech sa v žiadnom prípade neopakuje), a aby sa zároveň dostala aj k súčasnému čitateľovi. Ten je neraz rozmaznaný a nerád siaha po staršej literatúre. Osobne ma teší moderný trend adaptovať rôzne životné príbehy vo forme komiksu. Ide o obľúbený útvar, schopný osloviť širokú škálu čitateľov. Spojenie klasiky, novátorského autora a šikovného ilustrátora sa vyplatilo aj v prípade Denníka Anny Frankovej. 

"Pri všetkom, čo robím, musím myslieť na tých vonku. A aj keď sa na niečom zasmejem, o chvíľu sa zarazím, že by som sa mala za svoju veselosť hanbiť. Ale mám od rána do večera plakať? Nie, to sa nedá, a smútok raz musí pominúť. K tomuto nepríjemnému pocitu sa pridružilo ešte niečo iné, no je to skôr osobného charakteru a neznamená to nič v porovnaní s nešťastím, o ktorom som Ti rozprávala predtým. Napriek tomu sa Ti musím zdôveriť, že v poslednom čase sa cítim opustená, akoby sa okolo mňa rozprestierala prázdnota." (str. 53)

Píše sa jún 1942 a tieň nacistického režimu začína čoraz viac dopadať aj na osudy židov v Holandsku. Anna v deň narodenín dostane do daru denník, ktorý sa razom stane strážcom jej vnútorných pochodov a pocitov. V istom zmysle jej nahrádza najlepšiu kamarátku, čo sa ukáže ako symbol úniku vo chvíli, keď sa celá rodina (rodičia a sestra Margot) uchýlia pred reštrikciami do tajného bytu nad firemnými kanceláriami. Útočisko tam však nájdu aj ďalší židia a Anna je nútená žiť bok po boku s cudzincami, medzi ktorých prakticky patria aj jej blízki. V zmysle vzťahov je Denník Anny Frankovej náhľadom do vnútra dospievajúcej dievčiny, ktorá je nepochopená svojimi príbuznými a vzhľadom na okolnosti ani nemá šancu na tom niečo zmeniť, prípadne nájsť si inú spriaznenú dušu. Pasáže, kde sa Anna vyznáva zo svojho smútku a trápenia spôsobeného prístupom rodiny k jej správaniu a snahe o výchovu, vás zaplaví pocit nemohúcnosti. Vojna je sama osebe esenciou čistého zla, ale osobné drámy obyčajného človeka zatvoreného za tajnými dverami nie sú o nič menej bolestivé. Najmä keď sa to deje mladému dievčaťu, ktoré sotva rozumie vlastným dojmom na prahu premeny na ženu, nieto ešte svetovému dianiu. Kontakt s vonkajším svetom predstavuje pre Annu sporadický pohľad z okna na ulicu, kde vidí chlapcov hrajúcich sa na vojakov, dospelákov rýchlo kráčajúcich do cieľa cesty so sklonenými hlavami, ba dokonca židov v sprievode vojakov, ktorí ich vedú na stanicu... Zdá sa, akoby všetci v danej "domácnosti" riešili iba svoje malicherné problémy, neschopní prispôsobiť svoje maniere vzniknutej situácii, ale čitateľ vie (a Anna takisto), že stačí málo a celá starostlivo budovaná bublina bezpečia môže veľmi rýchlo spľasnúť. Hrozba sa neustále vznáša vo vzduchu, koniec vojny je v nedohľadne a nikto z Frankovcov a ostatných nemôže tušiť, či ich niekto neudá v záujem zachovania svojho života či bezpečia blízkych. 

"Trpela som a stále trpím náladami, ktoré ma (obrazne povedané) ťahali ku dnu, a vtedy som bola náchylná vidieť všetko príliš subjektívne. Nesnažila som sa pokojne zamyslieť nad dobre mienenými slovami, aby som potom mohla konať v duchu tých, ktorých som svojím výbušným temperamentom urazila alebo zarmútila. Stiahla som sa do svojej ulity, zaoberala som sa výlučne sebou a bez akýchkoľvek zábran som si robila zápisky o všetkých radostiach, výsmechu a smútku, ktoré som prežívala." (str. 95)

Čím je však Anna staršia, tým badať aj jej osobnostný posun. Začína vnímať veci a osoby okolo seba inak, často v celkom inom svetle, ako napríklad Petra, syna z druhej ukrývajúcej sa rodiny. Práve nežné city vedú Annu k úvahám o vzťahu jej rodičov a snaží sa nájsť pre nich pochopenie. Anna je v tomto smere krásnou ukážkou, ako pristupovať k medzigeneračným konfliktom, ktoré sa vo svojej podstate nezmenili dodnes. Ako môžete vidieť na obrázku, súčasťou komiksu sú aj ucelené textové pasáže. Teší ma, že Ari Folman čiastočne ponechal aj pôvodné zápisky, pomáhajú totiž lepšie pochopiť Annu a dianie v byte. Ani zďaleka by však táto publikácia nemala taký dosah, nebyť talentu Davida Polomskeho, ktorý vdýchol Anne nový zjav a jeho kresby sú pastvou pre oči - komiks ako taký by ste prečítali rýchlo, ale ilustrácie si vyžadujú vašu pozornosť. Bola by škoda nepristaviť sa pri nich a neobdivovať výsledné dielo dvoch šikovných izraelských umelcov. 

Som veľmi rád, že som mal možnosť prečítať si Denník Anny Frankovej aj v tejto podobe, pretože ide o jedinečné dielo. Ide o skvelé čítanie aj darček pre akúkoľvek vekovú kategóriu. Ak už niekto náhodou uvažuje nad vianočnými darmi, táto kniha je trefou do čierneho.

Originálny názov: The Diary of a Young Girl

Preklad: Otto Havrila

Počet strán: 159

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Podľahnúť drsnej príťažlivosti napriek svedomiu?

Podľa anotácie som sa obával, či náhodou nepôjde o ďalší ľúbostný príbeh s otrepanou témou, akých sú na pulte kníhkupectiev kvantá. V tomto zmysle sa moje obavy, našťastie, nepotvrdili. Michala Ries má však dve nesporné výhody. Po prvé, má bohatú slovnú zásobu a dobrú štylistiku, text sa číta ľahko, málokedy pôsobí rušivo a dokáže vystihnúť zobrazované udalosti verne a trefne. Po druhé, jej hrdinovia sa pohybujú v zaujímavom prostredí motorkárov. Nejde práve o častý zjav v slovenskej literatúre, a duplom v danom žánri. Nepochybujem, že pre čitateľky bude postava Vlka príťažlivou, aj keď ide o stereotyp – drsný, tmavý silák, ale zato neodolateľne lákavý a pri správnej osobe prejavujúci svoju druhú, nežnejšiu stránku. Prepracovanejšou postavou, vymedzujúcou sa zo zabehaných koľají, je Júlia, už len preto, že je zároveň aj rozprávačkou príbehu (okrem krátkych pasáží zameraných na Vlka). 

"Vysadnem na motorku za jeho chrbát. V momente, keď Adam pridá plyn, takmer prepadnem dozadu. Zošuchnem sa tesne k nemu a pevne ho zovriem rukami aj stehnami. Skutočnosť je lepšia než moje predstavy. Na veste nemá chrbtovú výstuhu ani žiadnu bundu, a tak sa moje prsia opierajú o jeho pevný chrbát, stehnami mu zvieram boky a dlane mám zopnuté na jeho tvrdom bruchu. Nikdy som nebola taká vzrušená. Trochu pootvorím priezor na prilbe, aby mi vietor ochladil rozpálené líca. Fantázia sa mi rozbieha na plné obrátky. V hlave sa mi odvíja film. Mládeži neprístupný." (str. 90)

Júlia v mladom veku príde kvôli nehode na motorke o otca, ktorý jej bol vzorom a najbližším priateľom. Popri ťažkom vyrovnávaní sa so situáciou sa naštrbia jej vzťahy s matkou (ktorá sa s otcom chcela rozviesť a po jeho smrti začala žiť s priateľom), razantne zmení svoj imidž a uzavrie sa pred okolitým svetom. Na niekoľko týždňov odcestuje, aby si „vyvetrala hlavu“, pričom na cestách spozná Martina, čo sa jej napokon stane osudným. Po návrate domov ju totiž zoznámi so svojou sestrou Betkou, ktorej snúbenec je motorkár a Júlia okamžite podľahne jeho čaru a príťažlivosti. Júlia v čitateľovi vyvoláva viacero dojmov – začína to pozitívne, pretože ju spoznávame v spoločnosti otca, keď je ako stredoškoláčka plná života, nádeje a radosti. Pokračuje to ľútosťou, pretože prišla o svoj ideál, a hoci sa dá porozumieť jej žiaľu a niektorým prchkým reakciám, napokon to skončí kdesi medzi otrávenosťou a škodoradosťou. V závere, keď musí čeliť dôsledkom svojich činov, som si povedal: A čo si akože čakala? Iste, Júlia je mladá, rozorvaná a bojí sa svojich citov, no vyvrcholenie celého deja je nielenže jasné od začiatku a teda bez akéhokoľvek prekvapenia, ale navyše podfarbené vedomím, že toto trápenie si spôsobila Júlia sama. Na druhej strane aspoň Michala Ries neskĺzla ku klišé vo forme naivnej, ale nevinnej hrdinky - Júlia je nedokonalá, a práve to ju robí pre čitateľa prijateľnejšou aj napriek jej chybám. 

Michala Ries (zdroj: Deň ženy)

"Cítim veľký pokoj. Cítim otca. A lásku k Adamovi. Bez neustáleho odporu, strachu, neistoty a pocitu zrady. Len čistý cit. Neviem, kedy sa z túžby stala láska. Nikdy predtým som zamilovaná nebola, s Marekom sme boli deti, nešlo o naozajstné partnerstvo, no teraz o svojich pocitoch nepochybujem. Nie je to pobláznenie, nie je to iba príťažlivosť a už vôbec to nie je detské. Ľúbim ho - snúbenca svojej kamarátky." (str. 153)

Čo sa mi páči, je pozadie postáv – napríklad pôvod ich prezývok, a to tak v prípade Vlka, ako aj Júliinho otca Hasa. Svet, v ktorom sa hrdinovia pohybujú, robí z románu zaujímavejšie čítanie, čitateľ sa môže ponoriť do málo známeho sveta motorkárskych klubov, ich vzťahov, kontaktov či fungovania. Ide o komunitu, ktorá drží pri sebe, dokáže si poskytnúť oporu, hoci aj tu sa, samozrejme, nájdu rôzne povahy a charaktery. Zo všetkých, samozrejme, najviac vyčnieva Vlk so svojou dokonalou figúrou, uhrančivým pohľadom a pevnými postojmi (tie sa však tiež lámu v blízkosti Júlie). Tiež sa mi páči názov, ktorý sa dá vnímať vo viacerých rovinách. Román Na úteku je modernou romancou s veľkou šancou osloviť širokú cieľovú skupinu a otvorenými dvierkami pre prípadné pokračovanie. Námet je síce tradičný a príbeh neraz predvídateľný, ale získa si vás postavami a málo využívaním prostredím. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Dramatické iskrenie na pozadí mrazivých odhalení

Americká spisovateľka Colleen Hoover je dobre známa aj v našich končinách. Uviedla sa totiž ako autorka románov pre mladých dospelých, kde rozvíjala témy blízke cieľovej skupine - či už išlo o prvé lásky, problémy v rodine, alebo hľadanie si miesta vo svete. Rozporuplnosť ľudského vnútra je základným kameňom aj v jej novinke Verity. Čitatelia zvyknutí na jej štýl však môžu ostať prekvapení zmenou žánru. Colleen si totiž odskočila od svojich typických príbehov a vrhla sa do vôd psychotrileru. I keď musím hneď aj povedať, že Verity je skôr psycho než triler. Iste, máme tu nespochybniteľnú napínavú dejovú líniu, ale stojí a padá na postupnom odhaľovaní praktík antagonistky, podľa ktorej je pomenovaná i samotná kniha. 

"V mysli sa stále vraciam k tomu rukopisu, lebo o mužovi, čo sedí pri stole oproti mne, viem síce máličko, ale mám pocit, akoby som ho poznala. Prinajmenšom tak, ako ho opísala Verity. Som zvedavá, aké manželstvo mali a prečo zakončila prvú kapitolu práve tou vetou: Až prišlo čosi, čo preňho znamenalo viac ako ja. Zlovestná veta. Vyzerá to, akoby sa v nasledujúcej kapitole chystala odhaliť o tomto mužovi niečo strašné, temné. A možno je to len autorská stratégia a povie, že bol svätec a že ich deti preňho znamenali viac než ona." (str. 80)

Mám veľmi rád romány, ktoré sa nejakým spôsobom či formou týkajú kníh, knižníc, kníhkupectiev a podobne. Verity ide priamo k zdroju a hlavná hrdinka preniká do tajov tvorby a života slávnej spisovateľky. Lowen Ashleighová prijíma ponuku dokončiť sériu slávnych románov, keďže ich autorka toho pre dôsledky tragickej autonehody nie je schopná. Lowen majú pri tom pomôcť jej zápisky a materiály, no keď natrafí aj na Veritine memoáre, jej cieľ odrazu získa úplne iný charakter. Čitateľ je s nimi zoznamovaný postupne, rovnako ako Lowen. Kapitoly striedajú rozprávačky a pred našimi očami sa odvíjajú dve paralelné línie. Jedna však vedie k druhej a napokon sa stretnú v nečakanom vyvrcholení. V tomto smere odviedla Colleen Hoover výbornú prácu. Nič nenecháva na náhodu, dej je premyslený a všetko v ňom má svoje pevné miesto. Najviac ma bavilo odhaľovať spolu s Lowen pravdu zakrytú pláštikom klamstiev, keď som spolu s ňou pochyboval o naoko zjavných faktoch. Verity spočiatku vzbudzuje ľútosť, neskôr ste z nej znechutení a nakoniec sa znovu mení váš postoj k nej. Takže hoci je v rámci hlavného deja pripútaná na lôžko, je to ona, kto si pre seba kradne väčšinu scén. Lowen je teda skôr akousi sprievodkyňou, vďaka ktorej sa dozvedáme o dráme jednej rodiny. Ale ani ona, samozrejme, nie je ukrátená o vlastnú líniu - týka sa predovšetkým jej vzťahu s Veritiným manželom Jeremym. Je to práve on, kto by mohol Lowen poskytnúť odpovede na mnohé otázky, čo jej nahlodávajú myseľ i dôveru, no čo ak má aj on svoju temnú stránku? Lowen je navyše zaslepená vzájomnou príťažlivosťou, zdravý úsudok si však predsa napokon musí nájsť cestu vpred... alebo nie? Prirodzene, že ostrieľaný čitateľ psychotrilerov mnohé veci odhalí aj skôr, prípadne mu môže občas pripadať dej málo dynamický, ale napriek tomu ide o knihu, ktorú bez obáv odporučím každému fanúšikovi tiesnivej atmosféry. 

C. Hoover (zdroj: Audible)

"Zavrela som oči, lebo od Harperinho jačania ma rozbolela hlava. Zmĺkni už, prekristapána! Stále ten plač, plač, plač! Chcem si vytvoriť puto so svojou maličkou! Niekoľko minút som to ignorovala, ale bála som sa, že to znepokojí Jeremyho. Uložila som teda Chastin do kolísky, prekvapená, že stále spí. Je to naozaj dobré dieťa. Prešla som k Harperinej kolíske a plná hnevu som sa na ňu zadívala. Ten sen som akosi prikladala za vinu jej. A možno som si ho zle vysvetlila. Možno to nebola predtucha. Možno to bolo varovanie. Ak neurobím niečo s Harper, kým nebude neskoro, Chastin zomrie." (str. 178)

Príbeh najviac zasiahne pravdepodobne čitateľky - matky, pretože motív krutého správania voči vlastnému dieťaťu, s akým Colleen Hoover pracuje, je náročný a málokto sa s ním dokáže stotožniť. Na druhej strane sa s ním stretávame veľmi sporadicky a autorke sa podarilo nielen vyplniť toto prázdne miesto, ale navyše to robí veľmi uveriteľne. Aj to je jeden z dôkazov jej rozprávačského talentu, hoci o ňom nepochybujem už od nášho prvého stretnutia v žánri new adult. Verity prekypuje knihami, tajomstvami, hnevom, erotickým iskrením a nečakaným rozuzlením. Hooverovej prechod k inému žánru sa vydaril, preto dúfam, že nejde o jednorazovú záležitosť, ale poteší svojich priaznivcov ďalším napínavým titulom. 

Originálny názov: Verity

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Otakar Kořínek

Počet strán: 295

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Vo svete prírody nie je nič náhodné

Vydavateľstvo Tatran prinieslo v roku 2016 slovenským čitateľom preklad nemeckého populárno-náučného bestselleru Tajný život stromov. Hoci to nie je celkom moja oblasť záujmu, aj ja som podľahol čarovnému rozprávaniu Petra Wohllebena. Aj to zohralo dôležitú úlohu pri rozhodovaní, či sa začítať aj do novinky Efekt domina. Tá má totiž takisto vedecký charakter, no omnoho širší záber a je primárne určená mladším čitateľom. Presvedčivým je aj fakt, že kniha získala Nemeckú cenu za literatúru pre mládež, a niet sa čomu čudovať. Už keď ju vezmete do rúk, ovanie vás nostalgia detských čias. Teda aspoň v mojom prípade to tak bolo. Na jednej strane to spôsobil závan živej zvedavosti, akej je schopné iba dieťa, na strane druhej ilustrácie, približujúce sa cieľovej skupine. 

"Ale je netopier naozaj zloduch? Alebo majú ľudia len priveľkú fantáziu a tvrdia o ňom veci, ktoré vôbec nezodpovedajú pravde? Zdá sa, že pravda bude to druhé. Netopier je totiž v skutočnosti úplne neškodný. Jeho meno celkom iste patrí na zoznam dobrých, a nie zlých bytostí. Populácia netopierov je obrovská. Na svete ich žije asi 900 druhov. Netopiere sú druhým najväčším radom cicavcov po hlodavcoch. Usídlili sa v takmer všetkých kútoch našej planéty, hoci uprednostňujú trópy. V takom množstve sa prirodzene nájde aj zopár "čiernych oviec", ktoré ľuďom dokážu spôsobiť trochu nepríjemností." (str. 51)

Kresby, pod ktorými je podpísaná Serena Viola, sú občas jednoduché, inokedy zložitejšie, ale vždy verne odrážajú tému a atmosféru. Ako môžete totiž vidieť aj na základe úryvku, nejde o suchú enumeráciu faktov, ale o skutočne záujem vzbudzujúce čítanie. Neraz som sa i ja zatúžil viac do ruky ceruzku a skúsiť vytvoriť podobné obrázky. Nepochybujem, že aj mnohí mladší čitatelia budú mať rovnaké nutkanie a ich zážitok z poznávania tajov prírody sa prejaví aj v umeleckom smere. Síce... slovo "tajov" nie je celkom presné, keďže Gianumberto Accinelli nenecháva nič zamlčané, navyše využíva mnohé všeobecne známe poznatky, aby na ne nadviazal čímsi novým. Už na začiatku sa dočítate o efekte motýlích krídel, ktoré sa stali priam okrídleným výrazom, no v tomto prípade sú doplnené o konkrétny príklad. Ten vás nielen navnadí na ďalšie obracanie voňavých strán, ale tiež je prvým krokom k uvedomeniu si podstaty knihy. Nenadarmo znie jej podnázov ... neviditeľné pradivo prírody. Doslova pred našimi očami sa denno-denne odohrávajú javy, ktorým nevenujeme pozornosť, a pritom sú staršie než samo ľudstvo. Samozrejme, to by si vyžadovalo na chvíľu zastať, sústrediť sa, vnímať okolie a nechať sa opantať nemennými zákonitosťami. Ako autor správne poznamenáva, ľudia však majú skôr tendenciu meniť veci podľa svojich predstáv, nehľadiac na to, čo môžu ich zásahy spôsobiť. Jeho varovný zdvihnutý prst ale nepôsobí silene, práve naopak. Usiluje sa priviesť čitateľov k tomu, aby sa sami zamysleli nad vlastným počínaním a azda svojou troškou prispeli k aspoň malej pomoci matke prírode. 

"Prasa má pomerne rozvinutú reč. Dokáže krochkať vyše dvadsiatimi spôsobmi a dokonca aj štekať, keď sa teší. Vďaka mnohotvárnosti zvukov vedia malé prasiatka ihneď rozpoznať svoju matku. Ošípané už viackrát dokázali, aké sú odvážne: zachránili ľudí pred utopením alebo vyľakali a zahnali zlodejov. Prasacie dievča Mona nielenže zaútočilo na zlodeja, ale navyše ho aj zadržalo, kým prišla polícia." (str. 92)

Kapitoly sú delené podľa rôznych kútov sveta, čo umožňuje autorovi "cestovať" a zároveň poukázať na to, ako sa obyčajný pohyb krídel môže prejaviť i na nemysliteľné vzdialenosti. Vzhľadom na prepájanie viacerých vedných odborov je Efekt domina vhodný aj na rozvíjanie medzipredmetových vzťahov v školskom prostredí. Kniha je plná zaujímavostí, niekedy úsmevných, inokedy až bizarných, no všetky sú pravdivé a o to pútavejšie. Tušil niekto z vás, že dospelý králik vyprodukuje denne okolo 250 bobkov, alebo že v Egypte sa našlo viac mačacích múmií než ľudských? Kniha Gianumberta Accinelliho a Sereny Violy vás pobaví, nadchne i privedie k zamysleniu. A vydavateľstvo Tatran si môže blahoželať k ďalšiemu skvelému počinu, ktorý obohatí každú domácu knižnicu. 

Originálny názov: Der Dominoeffekt

Preklad: Eva Melichárková

Počet strán: 128

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Mágia živlov sa spamätáva z pekelného ohňa

Séria Mágia živlov sa rozbehla knihou Prvá veterná čarodejka, ktorá nás voviedla do sveta intríg, špecifických čarov a neistých vzťahov. Americká spisovateľka Elise Kova postavila dej skôr na postupnej gradácii než na akcii, no zatiaľ čo by v tomto smere iní zlyhali, ona spravila dobre. Podarilo sa jej totiž vytvoriť postavy, ktoré vás svojimi charaktermi presvedčia o svojich kvalitách a aj statické scény posúvajú dej vpred. Stupňovanie musí, samozrejme, v istom bode vyvrcholiť, a aj túto "povinnosť" si autorka splnila k všeobecnej spokojnosti - prvý diel skončil dramatickým súbojom, pričom sa prejavili všetky skryté schopnosti, odhalili slabosti a jasne definovali kladné a záporné postavy. 

"V ušiach jej dunela ozvena konských kopýt na dlažobných kockách. Dolu mestom a cez zhromaždené davy vyrazili rezkým tempom. Nejeden mešťan vypliešťal oči s morbídnou zvedavosťou či so strachom, keď sa ulicami valila Čierna légia, a Vhalla mala čo robiť, aby si tie masy nevšímala. Napriek všetkej snahe sa jej pohľad túlal; pred očami mala zmes hrôzy, strachu a hnevu. Boli mágovia, vyhnanci, nechcené príšery, ktoré - podľa mnohých v dave - prekročili všetky medze v momente, ako opustili Vežu." (str. 30)

Pád ohnivého princa má rovnaké kompozičné prvky, na epickejší spád si budete musieť chvíľu počkať. Prvá polovica totiž spracúva udalosti z konca predošlej časti a jednoduchou formou pripomína dianie a postavy tým čitateľom, ktorí by s odstupom času na čosi z toho zabudli. Na druhej strane toho nie je až tak veľa - knihovníčka Vhalla v sebe objaví mágiu, a nie hocijakú - je veternou čarodejnicou (výraz čarodejka mi silno zaváňa češtinou) a tie sa nevyskytli vo Veži už dlhé roky. Tým sa z nej stáva nielen veľmi mocný element, ale tiež cieľ rôznych skupín. Jej výcvik si vezme na starosti sám korunný princ - temný ohnivý mág Aldrik. Nikoho neprekvapí, že medzi nimi preskočí iskra, no ich vzťah aj bezpečnosť celého kráľovstva ohrozuje ich mocibažný sused - ríša Solaris. Tak ako sa mení Vhallin výcvik, mení sa aj ona sama. Nemá totiž na výber, ak chce ochrániť svojich blízkych i celú krajinu. Pre jej mágiu sa jej mnohí boja, iní ju nemajú radi, a tak musí čeliť aj nepriazni, o akej sa jej ani nesnívalo. Aldrik napriek svojej povesti a temnote vystupuje ako ideálny ochranca, no nemusím zdôrazňovať, že aj nad ich vzťahom sa pomaly zaťahujú mraky. Niet sa čomu čudovať, Mágia živlov má päť dielov, prekážky sú nutnosťou, aby ich mohli hrdinovia prekonávať až do vytúženého konca. Romantická línia je popri mágii hlavným ťahúňom, preto by som sériu odporúčal skôr mladším čitateľom. Tí starší by mohli očakávať viac akcie, napätia či zobrazenia sveta, v ktorom sa príbeh odohráva. Elise Kova neplytvá opismi, čo mi osobne vyhovuje, ale je veľa čitateľov, ktorí by uvítali detailnejšie prepracovanie. Priznám sa, že po pokojnejšom úvode série som očakával dramatickejší rozbeh, ale buď sa autorka šetrí na ďalšie pokračovania, alebo je to jednoducho jej štýl a musíme sa s ním zmieriť. Rovnako ako s občas banálnymi zápletkami, čo je však vzhľadom na cieľovú skupinu takisto pochopiteľné.

zdroj: Amazon

"Vhalla sa spola zvrtla, aby uskočila pred dýkou, ktorú po nej žena vrhla, a skotúľala sa dole poslednými schodmi. Noční vtáci, ktorí odkväcli v chodbe, sa rýchlo pritisli k stenám, aby sa uhli. Niektorí z nich boli vojaci, no takto uprostred noci odzbrojení. Jeden sa rozbehol k útočníkom s holými rukami, ale Severan ho zoťal. Nemala kedy uvažovať  nad smrťou bezmenného Južana. Lýtko jej horelo a nebolo to len pre reznú ranu. Jej pohyby začínali byť spomalené a oneskorené, napriek tomu, že Aldrikove inštinkty boli s každým úderom jej srdca rovnako ostré." (str. 319)

Je prirodzené, že najväčšia pozornosť sa sústredí na Vhallu a Aldrika, aj keď by si zaslúžili i vedľajšie postavy. V knihe sa ich nájde dosť a pri rozsahu série by sa im azda zišlo aj viac priestoru. Najmä keď sa autorka rozhodne niektorej z nich "zbaviť", na čitateľa to má len slabý efekt a daný motív sa potom míňa účinku. No znova musím podotknúť, že ak vás aj pri čítaní prepadne mierna nespokojnosť, všetko vám vynahradí záver, na ktorý si Elise Kova celý čas pripravuje pôdu. Nedá sa jej uprieť talent navnadiť vás na pokračovanie, ja si ho tiež rozhodne nenechám ujsť. Najmä keď si všimnete tie skvostné obálky. Teší ma, že CooBoo ponechalo originálnu grafiku, pozerá sa na ňu jedna radosť. Aby som to zhrnul - Pád ohnivého princa síce výrazne nevybočuje z priemeru, ale pre fanúšikov žánru young adult a romantické duše je to povinná jazda, ktorú nebudete ľutovať.

Originálny názov: Fire Falling

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Mágia živlov)

Preklad: Gabriela Patkolová

Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Ukážkový vstup do sveta fantázie

Američanka Astrid Scholte sa pohybovala vo filmovom priemysle a pravdepodobne aj vďaka tomu dokázala vytvoriť príbeh, ktorý nepustíte z rúk. Debut, akým zaútočila na priečky bestsellerov, jej môžu závidieť mnohí kolegovia a kolegyne zo žánru young adult. Už len preto, že ho okorenila výrazným detektívnym námetom a Štyri mŕtve kráľovné sa tak vymykajú bežným, zaužívaným štandardom. Až ma zamrzelo, že ide o samostatnú knihu a nedočkáme sa pokračovania. Je to škoda, pretože svet Kvadary priam nabáda k ďalšej návšteve. O to výraznejšie však zarezonuje svojou atmosférou, postavami a nečakanými zvratmi. Vôbec by som sa nečudoval, keby sme sa s románom stretli aj v podobe filmového spracovania...

"Vrah otvoril zapaľovač. Do tmy zažiaril plameň a život. Plameň sa rýchlo rozšíril po celej izbe vďaka prenikavo páchnucim handrám. Alkohol. O niekoľko sekúnd nato bola izba v plameňoch. Miestnosť naplnil dym. Niekto volal o pomoc cez záchvat dusivého kašľa. Ďalší človek zalapal po dychu. Varin. Chcela som ísť za ním, vydriapať sa tej nočnej mory na svetlo, ale jeho hlas bol iba nitka, na ktorej som sa neudržala." (str. 150)

Autorka sa zjavne dobre pohybuje v mori rôznych príbehov, pretože pozorný čitateľ si všimne viac či menej skryté odkazy na ne. Hneď však musím dodať, že nejde o žiadne vykrádanie obsahu, ale o žmurknutie na znalcov žánru a nové spracovanie motívov. To sa týka aj spomínanej detektívnej línie. Astrid Scholte s ňou neexperimentuje, stavia ju na zaužívanej kompozícii, čo je vzhľadom na cieľovú skupinu 15+ správnym krokom. Zároveň sa však musíte pri čítaní aj sústrediť, pretože vás čaká pestrý štýl, prejavujúci sa tak v predstavovaní nového sveta, ako aj v striedaní uhlov pohľadu. Názov Štyri mŕtve kráľovné okamžite prezradí základ deja, ale napriek tomu máme možnosť sa so spomínanými vladárkami zoznámiť. Sú (boli) totiž naozaj zaujímavými postavami, každá z nich panovala vo vlastnej časti Kvadary a bola čímsi špecifická. Keby autorka chcela, pokojne by mohla ich osudy natiahnuť na celú sériu. Kapitoly, v ktorých vystupujú, sa vyznačujú vševediacim rozprávačom, zatiaľ čo v tých, kde preberá hlavnú úlohu protagonistka Keralie, sa stretneme s rozprávaním v prvej osobe. Našťastie to nepôsobí rušivo, ale dotvára fungujúcu stavbu príbehu. Keralie je talentovaná zlodejka, ktorá sa pripletie do vyšetrovania vrážd náhodou, a okrem toho popri tom stíha riešiť aj srdcové záležitosti s bezúhonným poslom Varinom. Spočiatku som si myslel, že ľúbostná línia bude potlačená, ale tvorí neoddeliteľnú súčasť deja a bavila ma rovnako ako tá detektívna. Keralie má totiž za úlohu ukradnúť Varinovi čipy s uloženými spomienkami štyroch kráľovien, aby sa objasnili okolnosti ich smrtí. Ich vzťah je teda už od začiatku poznamenaný nedôverou a kontrastmi, čo je vždy dobrý základ pre postupné zbližovanie. 

zdroj: Twitter

"V očiach mu blikala iskierka túžby, až som mala pocit, že pod jeho pohľadom vzbĺknem. V tej chvíli som vedela, že nechcem bozkávať nikoho iného. Ako ľudia môžu bozkávať cudzích ľudí s takou bezstarostnosťou? Bozkávať ich bez náklonnosti? Ako môžu robiť niečo také intímne, také odhaľujúce s niekým, po kom netúžia? Ostatní zlodeji a zlodejky s ľahkosťou využívali moc zvádzania, akoby tomu nepripisovali žiaden význam." (str. 320)

Text je prešpikovaný rôznymi vychytávkami typickými pre Kvadaru, no ak sa niekto vyžíva v detailných opisoch neznámeho univerza, mohol by byť sklamaný. Mne osobne vyhovuje menej opisov a viac akcie, ale uznávam, že niektoré prvky (napríklad spomínané komunikačné čipy) mohli byť priblížené o niečo viac. S niektorými oblasťami si zas Astrid Scholte dala väčšiu námahu - súčasťou knihy je i mapa štyroch kráľovstiev, charakteristika jednotlivých panovníčok a ich zákonov. Ak by sa niekto náhodou strácal v súvislostiach, úvod mu ľahko poskytne nápovedu. Štyri mŕtve kráľovné sú vítaným spestrením žánru young adult, preto dúfam, že nepôjde o jednorazovú hviezdičku, ale autorka nás poteší aj ďalším vydareným titulom. 

Originálny názov: Four Dead Queens

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Milica Nováková

Počet strán: 415

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Temnota zneužívajúca smútok zo straty

Román Dievča s cudzím srdcom nie je ľahké čítanie, a v čitateľovi okrem napätia a mrazenia vyvolá aj silnú vlnu empatie, a to aj v prípade, že nie je práve citovo založený. Alex Dahl sa radí k autorkám, ktoré budujú príbeh na relatívne bežných situáciách, pri ktorých vám ani nenapadne, čo všetko sa môže stať. O to údernejšie potom daný román vyznieva. Mám dojem, že v poslednom čase ustupujú trilery založené na pátraní polície po sériových vrahoch v prospech príbehov o obyčajných ľuďoch. Zlo, ktoré naruší naše bezpečie a domov, je predsa len o niečo hrozivejšie. 

"Po úzkej lesnej ceste vojdem do hory a vyberiem si pokojné miesto na severnej strane jazera. Robím to pre našu záchranu. Viem, že pokiaľ ide o nebezpečné predmety, nemožno mi dôverovať o nič väčšmi než môjmu manželovi, a keď kráčam po lese, skrehnutými prstami nahmatám rozstrapkaný koniec lana a predstavujem si, ako ho uviažem na holý konár a potom na svoj krk." (str. 77)

Prvá časť knihy je zameraná najmä na Alison a jej emocionálny stav po smrti päťročnej dcérky. Amalie sa utopila v jazere a rodina sa odrazu musí vyrovnávať nielen s pocitom tragickej straty, ale aj pohlcujúcim smútkom a predovšetkým vinou. Alison a jej manžel Sindre súhlasili, aby po smrti odobrali ich dcére orgány na transplantáciu, nech z celej situácie vzíde aspoň niečo dobré. Príjemkyňou Amaliinho srdca sa stane sedemročná Kaia, ktorá sa vďaka tomu zotavuje z vrodenej choroby. Alison si vzápätí začne klásť otázku, či je možné, aby Amalie žila nejakým spôsobom v Kainom vnútri? Spočiatku je dej postavený predovšetkým na objasňovaní súvislostí a Alisoninej snahe nájsť zmysel aj v nešťastnej nehode. Hlboký smútok môže na niekoho pôsobiť nepríjemne, predsa len nejde o pocit, ktorý sa zdieľa ľahko. Miestami som mal chuť niektoré pasáže preskočiť, ale, na druhej strane, sa v nich Alex Dahl prejavuje ako znalkyňa ľudského vnútra, čo je vždy vítané i v tomto žánri a zároveň to môže pomôcť mnohým čitateľom s ich vlastnou stratou. Druhá a tretia časť príbehu už stavajú na epickejšom základe a dej sa hýbe vpred rýchlejšie. Alisonina domnienka najprv vyznieva ako zúfalá snaha topiaceho chytiť sa aspoň povestnej slamky, ale napokon si kladiete otázky o možnom „presídlení duše“ spolu s ňou, vďaka čomu získava román aj mysteriózny nádych. Niekoľko úvodných kapitol sa môže zdať, že ide o akúsi psychoanalýzu, ale autorka našťastie vie, kedy treba primiešať do deja trochu gradácie. Povaha napätia plynie najmä z otázok ohľadom úmrtia malej Amalie. Skúsený čitateľ uvažuje, nakoľko išlo o nehodu a či Alex Dahl neukryla do viet rozprávačky Alison alebo do dialógov čosi, čo by naznačilo opak. 

Alex Dahl (zdroj: Twitter)

"Snažím sa rozlíšiť myšlienky a pocity, ktoré mi víria hlavou - v Kaiinej prítomnosti mám všetky vnútornosti akoby na vode. Keby Sindre vedel, kde som v tejto chvíli, pravdepodobne by ma odviedol na psychiatriu. Takto to zrejme je, keď sa človek zblázni. Niečo si myslí a každá bunka v mozgu mu hovorí, čo je správne a čo nie, no nakoniec urobí niečo úplne opačné. Pretože mu to káže srdce. No srdce predsa nevie rozprávať. Ale áno, vie. Akoby som tie slová počula v hlave." (str. 218)

V konečnom dôsledku ide u Dievčaťa s cudzím srdcom skôr o rodinnú drámu ako o triler, ale napriek tomu dokáže román vzbudiť zvedavosť a dej graduje k uspokojivému záveru. Dôkazom autorkinho talentu aj vykreslenie sedemročnej Kaie. Deti sú väčšinou v danom žánri postavy na okraji, prípadne sa zvyknú správať neprimerane veku, alebo zbytočne odvádzajú pozornosť od dôležitejších línií. Tu sa stretávame s adekvátnym dievčaťom, ktoré vašu pozornosť nerozptyľuje a je uveriteľnou postavou. Po Chlapcovi pri dverách sme sa teda od nórskej autorky dočkali ďalšieho zaujímavého príbehu s noirovým nádychom. Nielenže ním potvrdila svoj typický štýl, ale aj vyburcovala zvedavosť, čím nás poteší nabudúce.

Originálny názov: The Heart Keeper

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Lenka Cinková

Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ. 

Iskierka dobra v semenisku nenávisti

Miška Ella Hajduková sa udomácnila na našom knižnom trhu dvoma typickými líniami tvorby - mysterióznymi románmi a príbehmi z druhej svetovej vojny. Ja som jej čaru podľahol už pri debute Všetky moje tváre a rád siahnem po každom ďalšom titule. Aktuálna novinka Berlínske hviezdy už podľa názvu nenechá nikoho na pochybách, akým smerom sa uberá v rámci autorkiných diel. Opäť máme možnosť pohrúžiť sa do deja plného kontrastov vyplývajúcich z okolností doby, v ktorej sa odohráva. Nacistický režim vyzdvihol najhoršie ľudské pudy a nezmyselné obavy premenil na nástroj propagandy a nenávisti. A práve vo svete blízko najvyššie postaveným mocnárom sa pohybuje hlavná hrdinka, kým aj ju nezmetie vlna nedôvery...

"Vlajky, veľa vlajok s hákovými krížmi, a propagandistické heslá na fasádach domov. Omnoho viac ako na začiatku roka. Ovládlo nás vzrušenie, akoby sme všetci cítili, že sa blíži čosi veľké a dôležité. Hitler s Goebbelsom boli neustále na očiach, rozprávali a sľubovali, kričali a rozhadzovali rukami a bolo nemožné ostať bokom, nevšímať si to a nerozmýšľať nad tým, čo chceli. Všetko pre národ... Naše spravodajské oddelenie bolo na vážkach. Veriť tejto novej strane, ktorá sľubuje krásnu budúcnosť, alebo sa mať na pozore pred skrytými významami ich kampane?" (str. 74-75)

Protagonistkou Berlínskych hviezd je žurnalistka Lina, s ktorou sa osud nemaznal už odmala. Spolu so sestrou Lili vyrastali v sirotinci, no ani jedna nedovolila, aby ich to poznačilo a zamedzilo zariadiť si život podľa vlastných predstáv. Lili je speváčkou a Lina sa vďaka svojej profesii stretáva s umelcami, politikmi a ďalšími ľuďmi na očiach verejnosti. Jej doménou je kultúra, ale nadväzuje kontakty aj s mocnármi... Svojím menom, zanietením a pohybom v umeleckých kruhoch mi občas pripomenula slávnu Leni Riefenstahl, filmárku a dokumentaristku režimu. Ale hoci je Lina tiež spočiatku očarená vzostupom Hitlera a jeho ráznymi heslami, postupne sa jej otvárajú oči... Obdobie po prvej svetovej vojne sa v Nemecku vyznačovalo sklamaním, sociálnym úpadkom a prehlbovaním odvekých krívd na veľkom národe. Nečudo, že masy uverili silným rečiam o sľubnej budúcnosti a náprave rozorvanej spoločnosti. Každý známy človek môže predstavovať potenciálne nebezpečenstvo a táto hrozba sa dotkne aj Liny. Keď obesia jej snúbenca a ona skončí na výsluchu u gestapa, v snahe zachrániť seba i dieťa pod srdcom sa vyhlási za snúbenicu aristokratického esesáka. Reinhard von Kessler by sa mohol ľahko stať nástrojom Lininho pádu, on jej však podá pomocnú ruku a po narodení Grétky sa o ňu stará ako o vlastnú dcéru. Tak ako sa zmenilo Linino presvedčenie ohľadom správnych pohnútok režimu, tak sa mení aj jej vnímanie príslušníkov SS. Nie všetci slepo veria umelo vytvoreným ideálom, no bojovať proti nepriateľom priamo v jame levovej je herkulovská úloha. Preto je jednoduchšie siahnuť po odlišnej identite, aj keď ani to nie je vždy záruka úspechu a už vôbec nie bezpečia...

"Držala som dieťa za ruku a pokúšala sa nepotknúť sa na rozbitých kusoch budov, ktoré bomba rozstrelila do rôznych smerov. Ľudia nariekali a ja som bezradne stála na ulici, ktorá bola pre mňa neznáma už pred náletom. Rozbitý kus sveta. Pokúšala som sa určiť smer, ktorým by som sa mala pustiť, ale situáciu mi sťažoval prach, zlá viditeľnosť a ľudia potácajúci sa sem a tam a tí ďalší, kvíliaci, že stratili domov. Snažila som sa nevnímať útržky bedákania, lebo mi vháňali slzy do očí." (str. 264)

Miška Ella Hajduková má úžasný talent vykresliť akékoľvek historické obdobie tak, akoby ho prežila na vlastnej koži. Autentickosť a uveriteľnosť jej textov robí z čítania príjemný zážitok, pričom sa môžete nechať nerušene unášať silnými námetmi a výraznými postavami. Dej je popretkávaný pestrými motívmi a každá kapitola ho posúva vpred. Na svoje si prídu všetci priaznivci autorkinej tvorby, keďže Miška sa napriek množstvu kníh na svojom konte neopakuje a zakaždým ponúkne niečo nové. Berlínske hviezdy pokračujú v tradícii vydarených románov z druhej svetovej vojny, robia jej česť a ako ostatné postúpili o kvalitatívnu priečku nahor. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Ľahostajnosť času voči rodinným drámam

Vydavateľstvo Tatran pokračuje v úspešnej tradícii vydávania kníh svetového formátu a prináša slovenským čitateľom román nominovaný na prestížnu Pulitzerovu cenu. Ann Patchettová síce v našich končinách nepatrí medzi známe mená, no má na svojom konte množstvo zaujímavých kníh, svietiacich na priečkach bestsellerov. Holandský dom predstavuje peripetie súrodencov Dannyho a Maeve, tiahnuce sa piatimi desaťročiami. Pritom rozsahovo nie je vôbec veľký, autorka dáva prednosť kvalite pred kvantitou, čo sa odráža aj v jej štýle. Je veľmi nevšedný, okamžite ma ním vtiahla do svojho sveta, kde sa prelína krutá realita s rozprávkovosťou. Občas mi pripomenula velikánov magického realizmu, inokedy zas úvahy existencialistov. Križovatky života a času sú totiž neoddeliteľnou súčasťou tohto originálneho príbehu.

"Keď sa Andrea s dievčatami presťahovali do Holandského domu a Maeve sa vrátila do školy, s otcom sme sa zblížili. Odjakživa sa o mňa starala sestra, no keď odišla, otec sa začal nečakane zaujímať o moje domáce úlohy a basketbalové zápasy. Nikomu ani nenapadlo, že by úlohu, ktorú v mojom živote zohrávala Maeve, mohla zastávať Andrea. Otázka v skutočnosti znela, do akej miery môžem ako jedenásťročný žiť bez dozoru dospelých." (str. 42)

Dvadsať kapitol vás prevedie osudmi Conroyovcov, ktorí sa po vojne nasťahujú do Holandského domu. Ten kedysi obývala rodina Van Hoebeekovcov, po ktorých získal meno a museli ho opustiť pre zlú finančnú situáciu. Nádej, že novým majiteľom prinesie viac šťastia, netrvá dlho. Po odchode matky sa deti musia zmieriť s novou macochou a jej dvoma potomkami, ktorí sa nielenže veľmi rýchlu udomácnia v novom prostredí, ale prevezmú nad ním aj kontrolu. Andrea sa čoskoro stáva hlavou rodiny a nevlastné deti sú jej na príťaž. Ich ďalšie kroky preto smerujú mimo domu, nesúc si so sebou detské traumy a nepochopenie najbližšieho okolia. Staršia Maeve a mladší Danny netušia, že ich niekdajší domov bude s nimi prepojený aj naďalej. Klišé ohľadom nevyspytateľných ciest osudu sa v tomto prípade napĺňa do posledného písmena a na čitateľa čaká rozmanitý zážitok pri spoznávaní ich cieľa. Ann Patchettová zvolila zaujímavú kompozíciu rozprávania. Názov naznačuje, že dušou príbehu je samotný dom, rozprávačom je Danny, no na obálke sa vyníma mladé dievča, s najväčšou pravdepodobnosťou Maeve. Apropo, obálka. Som rád, že vydavateľstvo ponechalo pôvodnú grafiku, pretože ide o skutočne peknú kúsok. Dievčina akoby priamo odkazovala na maľby holandských majstrov, okrem toho jeden konkrétny obraz je aj súčasťou deja, keďže na dianie obyvateľov domu sa pozerajú portréty Van Hoebeekovcov. Pre Dannyho je Maeve strážnym anjelom a po čase si uvedomíte, kto je skutočným protagonistom knihy. Optika priameho rozprávača je skôr prostriedkom než sondou do vnútra postavy, no svoju funkciu plní viac než dostatočne. Keďže príbeh zahŕňa niekoľko desaťročí, čaká vás tiež striedanie časových rovín. Aj tu sa prejavila autorkina znalosť človeka, pretože spomienky sú zvláštnym fenoménom a udalosti sa nemuseli odohrať vždy tak, ako si ich pamätáme. Nespoľahlivosť pamäti je prvkom, s ktorým by mal čitateľ počítať. A ak na to nebude dbať, o to väčšie bude napokon jeho prekvapenie a prehodnotenie prečítaného. 

Ann Patchettová (zdroj: The Denver Post)

"Krivdy, ktorými sa jedna proti druhej previnili Maeve a Celeste, boli po všetkých tých rokoch bezpredmetné. Nemali sa rady už zo zvyku. Nemohol som si pomôcť, no bol som presvedčený, že keby sa stretli len ony dve nezávisle odo mňa, výborne by si rozumeli. Na začiatku to skutočne tak bolo. Obe boli múdre, vtipné a nekonečne oddané. Tvrdili, že ma ľúbia viac než ktokoľvek iný, nikdy si však nepripustili, ako veľmi ma ničí, keď sa navzájom kritizujú. Vinil som z toho obe. Mohli s tým konečne prestať. Mohli sa rozhodnúť, že zakopú vojnovú sekeru. Ale neurobili to a ďalej si pestovali svoju zatrpknutosť." (str. 184)

Holandský dom je román o rodinných vzťahoch, odpustení a pohnútkach, ktoré dokážu človeka priviesť až na hranice možností. Po dynamickom úvode síce trochu zvoľní tempo, ale ide iba o povestné ticho pred búrkou, pretože udalosti opäť rýchlo naberú spád, reprezentovaný prienikom do mysle a pocitov postáv. Odhaľovanie tajomstiev a zmena uhlov pohľadu na rôzne situácie sa dejú prirodzene, akoby išlo o skutočnosť a nie fantáziu Ann Patchettovej. A to je nepochybne ďalší pozitívny prvok tohto rozjímavého, dojemného románu.

Originálny názov: The Dutch House
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Lenka Cinková
Počet strán: 259

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Epické zavŕšenie boja za šťastie, vieru a ideály

Reinmara z Bielawy sme vo Veži bláznov spoznali ako nerozvážneho mladíka, pražského učenca fušujúceho do mágie, ktorý sa v Božích bojovníkoch prejavil o niečo múdrejšie a zmierenejšie s tým, že osud nie je priamočiary a ľudská motivácia už vôbec nie. Lux perpetua - Svetlo večné je vyvrcholením zápolenia rôznych skupín i Reinmarovho hľadania milovanej Jutty. Aj teraz sa počas svojho putovania dostane do nečakaných situácií, ktoré mu skomplikujú život a oddialia jeho ciele. Reynevan však už zašiel priďaleko a stretol priveľa dobrých i zlých ľudí, aby sa vzdal. Mládenec označovaný za rebela, čarodejníka a husitu sa musí mať neustále na pozore, pretože nepriatelia nikdy nespia a za každým rohom číha potenciálna hrozba. 

"Samson a Šarlej preletli popri Reynevanovi a prudko sa vrhli na sirotkov. Šarlej dvoma širokými sekmi poslal na zem dvoch jazdcov, tretí, zasiahnutý do tváre, sa zakolísal v sedle. Samson mlátil gudendagom striedavo ľudí aj kone, čím vyvolal strašný zmätok. Reynevan sa obrátil a stisol zuby. Mal nevybavené účty. Za bitie, pľutie, za sud od kapusty. Keď prechádzal popri tom, čo sa bezvládne knísal v sedle, vytrhol mu meč, vpadol do haravary a ťal naľavo i napravo. Počul vykrikovať biblické citáty, podľa nich spoznal veliteľa prenasledovateľov, kozobradého kňaza." (str. 131)

Je pozoruhodné, ako dokáže Andrzej Sapkowski každý diel Husitskej trilógie obohatiť o odlišnú atmosféru a žánrové špecifiká, a to od humorne ladenej "roadmovie" cez akčný historický román až po filozofické zamyslenia nad konaním človeka a čakaním na Boží zásah. Počas niekoľkých rokov sa Reinmarov charakter rozvíja na pozadí búrlivých udalostí a nedá sa neobdivovať autorovu ľahkosť, s akou zakomponoval hrdinove osudy do skutočných reálií. Na stránkach knihy sa stretneme s množstvom niekdajších osobností, ktoré sa vplyvom Sapkowskeho talentu menia z mien v učebniciach na osoby z mäsa a kostí. Iste to nebola ľahká úloha a občas sa môžete v záplave postáv stratiť, no nemusíte sa toho obávať. Reinmar sa zavše rýchlo dostane z jednej prekérnej situácie do druhej a už sa musíte sústrediť na ďalšie mená. V tom spočíva aj istý kameň úrazu - Reinmar uteká, aby sa dostal do ďalšieho zajatia, vzápätí znovu natrafí na protivníkov z minulosti a tak dokola. Keďže však čitateľ vie, že jeho dobrodružstvá spejú k záveru, opakovanie motívov mu nevadí, pretože vie, že ho čaká epické vyvrcholenie. Napokon sa ukazuje, že hoci mnohí chceli nájsť slávu, bohatstvo či lásku, najvytúženejším pokladom je obyčajný pokoj a mier. Reinmarovi verní priatelia Šarlej a Samson Medík ho sprevádzajú i teraz, hoci musím dodať, že ich cesty nemajú rovnaký smer. Už predtým bolo badať medzi nimi rozpory v tom, že je lepšie zvažovať ďalší postup, než sa bezhlavo vrhať do nebezpečenstva. To v tomto prípade reprezentuje Reinmarovo hľadanie Jutty, pričom sa nad ním neustále vznáša tieň jeho najväčšieho nepriateľa - vratislavského biskupa Konráda, ktorý proti nemu, paradoxne, neváha využiť aj temné sily. Netuší však, že aj on sám sa môže stať obeťou skrytých túžob najbližšieho okolia. Jednoducho - nikto zo zúčastnených si nemôže byť istý, ako dopadne, pretože prekvapenia (väčšinou nepríjemné) sú neoddeliteľnou súčasťou celej trilógie. 

A. Sapkowski (zdroj: Wyborcza)

"Vstup do úžľabiny takmer úplne zatarasila veľká kopa kostí. A vôbec nebola beztvará. Niekto si dal tú námahu, aby z lebiek, kľúčnych a stehenných kostí, píšťal spletených s rebrami poskladal na privítanie dekoráciu, čosi ako triumfálny oblúk. Omračujúci smrad svedčil o tom, že na konštrukcii sa ďalej pracuje a že k nej čosi pristavali celkom nedávno. Kone nechceli ísť ďalej, začali fŕkať, vzpierať sa a dupať kopytami. Nebolo východiska, museli ich nechať tam. Úžľabinou sa vybrali peši." (str. 331)

Lux perpetua - Svetlo večné je dôstojným uzavretím Reinmarovho osudu a pozorným čitateľom neujdú náznaky, ako napokon dopadne. Zrejme sa nájdu aj nespokojní jedinci, ktorí by si predstavovali iný koniec, ale ja medzi nich nepatrím. Niektoré dejové línie síce ostanú otvorené, no ani dejinné udalosti nikdy nekončia. Husiti sú známou, no u nás akoby stále málo prebádanou záležitosťou a vďaka Husitskej trilógii sa toho o nich môžete dozvedieť naozaj veľa - o ich cieľoch, zámeroch, vedúcich osobnostiach, o významných i pomerne tragikomických bitkách. Cez optiku hlavného hrdinu spoznávame viacero strán, nič nie je čierno-biele a ľudský charakter tobôž. Andrzej Sapkowski je znalec človeka a v jeho diele sa premelie pestrá plejáda pováh. Doba sa síce zmenila, ale ľudia zjavne ostávajú rovnakí. Či je to dobre, posúďte sami. Husitská trilógia však rozhodne dobrá je a mala by mať čestné miesto v domácej knižnici každého knihomoľa.

Originálny názov: Lux Perpetua

Príslušnosť k sérii: 3. diel (Husitská trilógia)

Preklad: Karol Chmel

Počet strán: 543

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.