pondelok 30. novembra 2020

Mozaika vášne, peňazí a smrti

Sandra Brown pokračuje vo svojom víťaznom ťažení na poli trilerov s iskrou erotiky a v slovenskom preklade sa nám prihovára románom Dokonalá lesť. Rozširuje ním zbierku knižných súrodencov a pridáva čosi navyše. Oproti predošlým titulom mi totiž tento pripadal o niečo temnejší, prvok trileru v ňom mierne prevažuje nad ľúbostným motívom. Nie je to na škodu, i keď som už bol navyknutý na odľahčenejší štýl. Napriek tomu autorka nestráca nič zo svojho šarmu a opäť sa môžete tešiť na zamotaný prípad, kde má hlavné slovo nebezpečenstvo, zrada, nedôvera, a to všetko zaobalené do strhujúcej vášne, ktorá môže občas človeka zaslepiť. 

"Zatvoril dvere. V kuchyni prešiel od okna k oknu a pozorne prebehol zrakom po okolí, či si niekto niečo nevšimol. Nikde však nebolo ani nohy. Jediný pohyb predstavovali kvapky dažďa, padajúce z odkvapov do kaluží pod nimi. Spokojný, že sa dostal dnu bez odhalenia, konečne vydýchol. Jeho dych bol jediným zvukom v celom dome. Vládlo tam hrobové ticho. Žiadne tikanie hodín ani tichý hukot domácich spotrebičov, nijaké prúdenie vzduchu z ventilácie. Nič. Ticho bolo o to strašidelnejšie, že všade vládlo prítmie." (str. 169)
Dokonalá lesť rozohráva ukážkovú hru na mačku a myš medzi starším vrahom Fordom, ktorý sa už niekoľko desaťročí vyhýba trestu, a agentom FBI Drexom, ktorý je odhodlaný chytiť ho bez ohľadu na to, čo ho to môže stáť. Lenže do cesty sa mu postaví Fordova manželka... Ako správne tušíte, okamžite to začne medzi nimi nebezpečne iskriť a Drex bude mať čo robiť, aby si napriek tomu zachoval čistú myseľ. Je možné, že Talia je v celom prípade iba nevinným pešiakom, ďalšou Fordovou obeťou, či nebodaj spolupáchateľkou? Neistota je skvelým ťahúňom deja, hoci by čitateľ rád veril, že Talia je dievča v problémoch, predsa len sa aj naňho prenesú pochybnosti a nedovolí si naletieť jej sladkému výzoru. Agent Drex Easton je prototypom profesionála, ktorý využíva zbraň rovnako pohotovo ako poznatky z kriminálnej psychológie. Neváha presvedčivo klamať ani dať jasne a nahlas najavo, čo si skutočne myslí. Sandra Brown sa ho snažila vykresliť ako neohrozeného a odvážneho, no spočiatku mi jeho prejavy arogancie a "mačizmu" skôr prekážali. I keď, možno to bol autorkin zámer a čitateľ si má k jej hrdinovi nachádzať cestu len postupne. V tom prípade jej tento krok vyšiel na jednotku. Na druhej strane nie je typickým výsostne pozitívnym protagonistom a tvrdšie prejavy charakteru sú nutné, ak chce prísť na koreň okrádaniu a vraždám žien. A rozhodne sa ísť na to za pomoci vydávania sa za spisovateľa, ktorý sa nasťahuje do susedstva Jaspera Forda. Zo svojho nového hniezda môže poľahky sledovať vraha i jeho ženu. Zbližuje sa nielen s nimi, ale aj s Taliinou kamarátkou Elaine, a Talia sa čoraz viac zamotáva do spletitých intríg medzi dvoma neúnavnými predátormi. 
"Odkedy sa spoznala s Jasperom, nebývala osamote s mnohými mužmi. Rozhodne nie s takými, čo ju vyvádzali z rovnováhy ako Drex. Predstavoval akúsi nedefinovateľnú, ale veľmi skutočnú hrozbu. Cítila to od prvého okamihu, čo ho spoznala. Inštinkt ju upozorňoval, aby sa od neho držala čo najďalej. Nie zo strachu, že by jej ublížil, ale ako keby sa mohla nebezpečne priblížiť k ohňu. Zdroj svetla, ktorý priťahuje nočné motýle, nemôže za to, že je taký horúci, ale ani motýle nemôžu za svoje nutkanie lietať okolo neho." (str. 222)

Dokonalá lesť sa číta ľahko, do deja sa vžijete okamžite a neustále dianie a odhaľovanie súvislostí udržia vašu zvedavosť až do konca. Sandra Brown využila námet naplno, žiadna dejová línia neostala nedotiahnutá ani nebola spracovaná silene. Každá postava má čosi do seba, je niečím špecifická, je pre mňa ťažké vybrať tú, ktorá mi utkvela v pamäti najvýraznejšie. Napokon sa ňou zrejme stane Drex pre vyššie spomenuté dôvody. Dokonalá lesť však určite patrí v porovnaní s inými autorkinými dielami k tým, na ktoré si spomeniem aj s odstupom času. Je napínavé, šteklivé a nepredvídateľné. A na rozdiel od teploty vonku vo vás vyvolá iba príjemné mrazenie 😀.

Originálny názov: Outfox
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Andrezálová
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.


sobota 28. novembra 2020

Nechajte sa vtiahnuť do strhujúcej temnoty

Kate Marshallová je späť! Žiadalo sa mi dopísať v plnej sile, ale to by bolo mierne zavádzajúce. Kto totiž čítal úvodný diel série Deväť brestov, vie, že ústredná hrdinka sa potýka s množstvom problémov. Niet sa čomu čudovať, má za sebou natoľko búrlivú minulosť, že bojovať proti jej démonom je na jedného človeka priveľa. Napriek tomu je schopná sa pri správnej motivácii vzchopiť, čo dokazuje aj novinka Temné piesky. Tá pokračuje v nastolenom rozprávačskom tempe série a znovu začíname bez zbytočného balastu. Tam, kde iní autori pomaly budujú atmosféru a pracujú s postupnou gradáciou, Robert Bryndza nečaká a od prvých strán čitateľa vťahuje do napínavého diania. A vám neostáva nič iné, iba sa nechať opantať a užiť si ďalší zamotaný prípad. 

"Spadla s vlasmi v tvári. Odhrnul jej ich metlou a prehodil jej ich cez plece. Mala zavreté oči. Na čele mala ranu tam, kde narazila do okraja postele, a krv, ktorá jej stekala po líci, bola tmavozelená a miešala sa s krvou, ktorá jej pri dýchaní bublala v nozdrách. Dobre. Dýcha. Veľmi opatrne si kľakol a priložil jej na krk dva prsty. Mala jemnú pokožku a cez nočné videnie veľmi čistú a bielu. Ako slonovú kosť. Cítil pravidelný a silný pulz. Chvíľu jej hladkal dlhý krk a potom stiahol prsty. Odľahlo mu, že žije. Drží ju tu ešte len druhý deň. Ešte ich čaká kopa zábavy." (str. 121)
Názov Temné piesky rovnako ako jeho predchodca Deväť brestov odkazuje na konkrétne miesto, úzko súvisiace s dejom, zároveň má však aj nespochybniteľný symbolický význam. Postavy sa totiž viac či menej nebadane ponárajú do sveta beznádeje, strachu a smrti. A to od chvíle, keď Kate a jej syn Jake natrafia na telo mladého muža. Oficiálna správa o úmrtí Simona Kendala hovorí o nehode, no jeho matka neverí, že by nádejného olympionika postihol takýto osud, a po niekoľkých týždňoch poprosí Kate, aby vyšetrila jeho skon. Vody rozbúri aj únos talianskej profesorky Magdaleny Rossi, pričom podozrivým sa stáva Katin kolega z univerzity Tristan. Magdalena sa zaujímala o legendy týkajúce sa Temných pieskov a mohla byť významným zdrojom informácií pre vyšetrovateľský tím. Viacero utopených ľudí budí pozornosť, no málokto by predpokladal, že by tieto nehody mohli mať oveľa tragickejší podtón. Jediná osoba, ktorá by azda mohla poodhaliť dôvody miznutia ľudí, je zatvorená v psychiatrickej liečebni. A netreba zabúdať, samozrejme, ani na Jakovho otca, niekdajšieho Katinho milenca a nadriadeného, z ktorého sa vykľul sériový vrah a ktorý túži byť súčasťou synovho života. Robert Bryndza využíva všetky typické prvky krimitrilerov a zároveň ich posúva na novú úroveň. Kate Marshallová je nedokonalá, bojuje s alkoholizmom, čelí trpkej minulosti, no pritom nestráca zo zreteľa spravodlivosť a prinesenie pokoja pozostalým. Napriek jej neduhom je ťažké nevybudovať si k nej vzťah, aj keď som sa stretol s názormi niektorých čitateľov, že jej odluka od syna pre neschopnosť postarať sa oňho je silná káva. Podľa mňa je to téma, o ktorej sa v súčasnej krimiliteratúre hovorí veľmi málo, a tlieskam autorovi, že sa do nej nebojí ísť a zobrazuje ju uveriteľne a citlivo. Podobné názory mi pripadajú pokrytecky moralistické, už len preto, že tento motív je jedným z nosných pre charakterizáciu ústrednej hrdinky a dá sa s ním krásne pracovať aj v budúcnosti. Pevnou súčasťou deja je opäť aj Tristan, tentoraz sa mu dostáva o niečo viac priestoru, čím ašpiruje na jedného z najobľúbenejších protagonistov série.  
Robert Bryndza (zdroj: Albatros Media)
"V nemocničnej čakárni myslel na to, čo povie polícii. Čím viac rozmýšľal o bakerovskej rodine a o tom, čo spravili, tým väčšmi sa hneval. Musí sa porozprávať s políciou, musí vypovedať. Povie im všetko. Požiada ich, aby počas vyšetrovania vynechali jeho meno. Kým pôjde do tuhého, už bude hádam mŕtvy. Porozprával sa so svojím právnikom, oznámil mu, že to už dlho nepotrvá, a trval na tom, že v jeho testamente sú na prvom mieste mačky. Niekto sa o ne musí postarať." (str. 215)
Príbeh vnímame zásluhou vševediaceho rozprávača z viacerých uhlov, čo poskytuje autorovi možnosť manévrovať a prenášať nás na rôzne miesta. A tak okrem Kate a Tristana vidíme aj zoznamovanie sa Magdaleny s jej novou situáciou či konanie členov vplyvnej rodiny, ktorá si s ohľadom na Katino vyšetrovanie háji svoje záujmy. Dĺžka kapitol je primeraná, nejde síce o kratučké "jednohubky" v štýle filmových scén, no podporujú dynamiku textu a dokážu vás presvedčiť, že dáte ešte jednu navyše... Temné piesky sú dostatočnou odmenou za mesiace čakania, ktoré začalo otočením poslednej stránky Deviatich brestov. Sú dôstojným pokračovaním série, čo obstojí aj ako samostatný príbeh. Vždy je však lepšie poznať všetky diely, Kate Marshallová za to rozhodne stojí.

Originálny názov: Shadow Sands
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Kate Marshallová)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


piatok 27. novembra 2020

Bolestné spomienky vyvážené úprimnou láskou

Marta Fartelová si málokedy volí cestu menšieho odporu a neraz prináša čitateľom náročnejšie témy, týkajúce sa buď spoločenskej situácie, alebo búrlivého vnútorného života postáv. Jej najnovší román nielenže disponuje oboma elementmi, ale navyše sa vyznačuje výraznými biografickými prvkami. Červená veža smrti totiž rozpráva príbeh autorkiných starých rodičov, presnejšie o neľahkom období, ktoré strávil jej starý otec ako politický väzeň v uránových baniach. Ján a Mária netúžili ako mladí zaľúbenci na začiatku päťdesiatych rokov po ničom inom ako po pokojnom živote, naplnenom láskou, pohodou a detským smiechom. Režim vládnuci pevnou rukou mal však iné záujmy a na jeho maniere často doplácali nevinní... 

"Ďalšiu facku už očakával, dokonca správne odhadol, že tentoraz príde z druhej strany. Zdalo sa, že kapitán má silnú nielen pravačku, ale aj ľavačku, pretože napriek tomu, že Ján predišiel momentu prekvapenia, nevládal sa udržať na stoličke. Teraz ho jeho trýzniteľ neposadil späť, nechal ho, aby sa vyštveral na stoličku sám. Zatiaľ sa ráznym krokom prechádzal po miestnosti s rukami za chrbtom. Keď ho Ján zacítil za sebou, zakaždým sa prikrčil, pretože očakával úder, no žiaden neprišiel. Vyšetrovateľ sa napokon posadil, chytil do ruky spis a prezeral si ho." (str. 111)
Román začína ako ľúbostný príbeh, Mária je učiteľka, ktorá síce neoplýva výraznou fyzickou krásou, ale túži po láske rovnako ako jej extrovertnejšia priateľka Helena. Do oka jej padne pekný syn obuvníka a ochotnícky herec Ján. Netrvá dlho a preskočí medzi nimi povestná iskra, čo sa nestretne so všeobecným súhlasom Máriinej rodiny, ktorá ju už videla vydatú za uznávaného právnika, ale city sú silnejšie než konexie... Prvých zhruba sto strán je teda akýmsi úvodom, zoznamovaním sa s postavami, ich vzťahmi a vnútorným prežívaním. Mária čelí temným zákutiam svojej duše, zatiaľ čo Jánova rodina sa musí vysporiadať so zásahmi štátnej moci voči podnikateľom. Občas som mal dojem, že by niektorým scénam prospel kratší rozsah, a dialógy miestami doplácali na istú umelosť. Našťastie sa vyznenie textu mení s prituhovaním napätia a nástupom hlavného námetu. Ján sa stáva obeťou pokrivenej morálky a vykonštruovaného obvinenia, a hoci sa spočiatku zdá, že situáciu zvládne občasným výsluchom a predstieranou spoluprácou, súdna mašinéria sa už naplno rozbehla. A tak sa ocitá v jáchymovskom pracovnom tábore, kde sa ako baník denne potýka s nebezpečenstvom úrazu i zo strany spoluväzňov. Nie každý je totiž ochotný podať iným pomocnú ruku a snaží sa získať výhody na ich úkor. Ešteže sa nájdu aj dôveryhodní jedinci, ktorí Jánovi pomôžu preklenúť jeho dvojročný trest... Marta Fartelová pri písaní využila početné dostupné materiály i svedectvo človeka, ktorý sa rovnako ako jej starý otec ocitol za múrmi väzenia. "Pobyt" Jána v Jáchymove je zobrazený verne, páči sa mi, že napriek možnosti zobraziť tamojšie dianie drastickejšie či šokujúcejšie sa autorka drží pri zemi a sústredí sa hlavne na vnútorný svet postáv. V záplave kníh podobného typu je to vítaná zmena. A mierne prekvapivá, pretože podľa úvodných slov o majorovi Palečkovi som očakával krutejšie prejavy jeho moci, vypočúvanie Jána na Slovensku v počiatkoch obvinenia mi pripadalo oveľa explicitnejšie. 
Marta Fartelová (zdroj: Topky.sk)
"Celé jeho priznanie mu pripadalo hlúpe a smiešne, no nepriateľská tvár prokurátora naznačovala úplne niečo iné. Keď dočítal poslednú vetu, uprel oči na lavicu, v ktorej sedeli jeho blízki. Mária sa dívala jeho smerom, no jej pohľad sa nestretol s jeho. Namiesto toho sa zamerala na nejaký predmet za jeho chrbtom. Prázdnota v jej očiach ho desila oveľa viac ako uplakaný mamin pohľad. Otec prikývol, čím mu dal jasne najavo, že rozumie, čo sa odohralo. Jánovi prebehol telom obrovský pocit úľavy." (str. 138)
Červená veža smrti je román, akých by malo byť v našich končinách vzhľadom na tému viac. To, že autorka pri jeho písaní využila skúsenosti vlastnej rodiny, vyvoláva zimomriavky, no zároveň vyznie o to autentickejšie. Najmä keď sa v závere objaví postava vnučky Marty, z čoho sála veľká dávka citu a pohody. Ako ďalšie plus vnímam fakt, že príbeh ústredných postáv nekončí Jánovým návratom domov, ale prierezovo sa dostávame aj do nasledujúcich desaťročí. Prepustenie totiž automaticky neznamenalo spokojné žitie, dôsledky väznenia sa podpisovali na človeku dlhodobo a politický biľag sa prejavil na celej blízkej rodine. Nečudo, že aj zanietení odporcovia režimu prestávali veriť v silu spravodlivosti... Červená veža smrti je primárne o situácii obyčajných ľudí poznačených krivdou, to áno, ale okrem toho je aj dôležitou výzvou - aby sme nezabudli na nedávnu históriu a aby sme verili, že láska dokáže občas vyliečiť rany lepšie než čas.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.


pondelok 23. novembra 2020

Podoby lásky v plynutí času

André Aciman opäť dokazuje, že nepotrebuje nepravdepodobné zápletky, prekombinovaný dej ani šokujúce odhalenia, aby svojou knihou zaujal širokú škálu čitateľov. Postačí mu na to obyčajná ľudskosť a znalosť charakterov. Keby nepôsobil ako spisovateľ a učiteľ, rozhodne by sa uplatnil ako psychológ, pretože svojimi riadkami vie poskytnúť odpovede na mnohé otázky, ktoré si kladie občas každý z nás. Variácie záhad nesú v sebe všetky prvky jeho osobitého štýlu, predstaveného už v debutovom románe Daj mi tvoje meno. Na svoje si tak znova prídu hlavne tí čitatelia, ktorí uprednostňujú láskavé, no pritom až na kosť mierené vyjadrenia na adresu vzťahov, citov, života a ľudského konania. Emocionálna sila príbehu ho miestami priam lyrizuje, ale zobrazené udalosti za ňou ani trochu nezaostávajú.

"Vytvárame si predstavy o tom, ako sa naše životy uberajú, a ani si neuvedomujeme, že tie predstavy vytvárame, práve v tom je ich pôvab, sú kotvou a my nemáme potuchy o tom, že vytvárame zdanie, akoby sa nič nemalo zmeniť. Veríme, že ulica, na ktorej bývame, bude stále taká istá a tak isto sa bude volať. Veríme, že priatelia zostanú priateľmi naveky a tých, čo milujeme, budeme milovať navždy. Dôverujeme a v škále tej dôvery zabúdame, že sme dôverovali." (str. 36)

Protagonista je typicky "acimanovský" - nečakajte idealizovaného hrdinu, ale komplexného človeka s chybami, pochybnosťami a neistými rozhodnutiami. André opäť vytvoril osobnosť, ktorej rozumiete, hoci ona sama sa zmieta vo vlastnom vnútri a nevie si dať rady. Paulove úvahy sú psychologickou sondou do duše citovo založeného človeka, analyzujúceho podoby vzťahov vo víre času. Paul je pohľadný, inteligentný, vzdelaný a talentovaný, ale dokáže byť aj sebecký a zahľadený do seba. To mu spôsobuje ťažkosti v kontakte s ľuďmi, na ktorých občas prenesie svoje trápenie, ale napriek tomu mu chcú pomôcť, postarať sa oňho či vyviesť ho z pochmúrnosti na svetlo. Na základe piatich krátkych príbehov odhaľujeme pozadie Paulových vzťahov. Popri čítaní som si robil ich pomyselný kvalitatívny rebríček, ale napokon som si ho nebol schopný ustáliť. S odstupom času sa mi totiž viac uležali v mysli a vnímal som ich odlišne ako v priebehu spoznávania. V tomto zmysle má kniha fantasticky zvolený názov, pretože niet väčšej záhady v živote človeka, ako sú jeho city, interakcie s ostatnými ľuďmi a pochopenie vlastného prežívania. Z textov Andrého Acimana vždy sála taká úprimnosť, že máte dojem, akoby písal o sebe. To sa naplno prejavuje už v úvodnom príbehu s názvom Prvá láska, ktorý nás zavedie na slnečný taliansky ostrov, kde Paulova rodina trávila letá. Dvanásťročný Pauly ešte len objavuje svoju sexualitu, pričom očarenie príťažlivým mužom predznamená jeho ďalší vývoj. Keď píšem túto recenziu, uvedomujem si, že práve mi v pamäti rezonuje najviac. Každý z príbehov však čímsi vyniká a odhaľuje Paulov ľúbostný život, napríklad Jarná horúčka, kde Paul čelí podozreniu, že jeho priateľka je mu neverná, alebo Hviezdna láska, v ktorom nahliadneme za oponu niekdajšej študentskej lásky, pričom jej dozvuky sa ohlasujú v pravidelných intervaloch. Bude Paul napokon schopný nájsť pravú lásku, spracovať v sebe všetky dobré i zlé skúsenosti a vybudovať si plnohodnotný vzťah založený na vzájomnej dôvere a porozumení?

A. Aciman (zdroj: New York Times)
"Šťastie, ktoré ma navštívilo vo sne, so mnou zostalo celý deň. V niečom som sa rozhodol. Keď ťa najbližšie stretnem, spravím presne to, čo vo sne. Dotknem sa ti líca, buď na kurtoch, alebo v klube či v šatni, niečo také sa musí odohrať. Alebo iné. Alebo čo iné? Zastrelím sa? Naozaj? Keď som ťa po tom sne uvidel, nebol som schopný uskutočniť svoj plán. Bol si znova odmeraný, akoby si sa mi vkradol do sna a zhrozil sa natoľko, že si si vravel, najlepšie bude držať si ma od tela." (str. 137)

Variácie záhad nie je kniha určená pre všetkých, ale zároveň je to kniha pre každého 😊. André Aciman ma svojský štýl, čím môže odradiť čitateľov uprednostňujúcich väčšiu dynamiku a epickejšie motívy, no pritom sa dotýka tém, blízkych väčšine z nás. Hlavné slovo majú intenzita lásky, sexualita a prepojenie partnerov na základnej úrovni. Je to kniha múdra a poetická, kde-tu sa pristavíte, zamyslíte a možno vám pomôže vyriešiť i vaše dilemy. V závere som síce očakával niečo údernejšie, čo by vypointovalo všetky príbehy, no ani absencia vygradovaného konca neuberá nič na čare a kráse tejto knihy. 


Originálny názov: Enigma Variations
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Varsiková
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

piatok 20. novembra 2020

Neisté dianie s mrazivou atmosférou

Keď som videl obálku Hotela Lavína, okamžite mi prišiel na myseľ Bernard Minier a jeho Mráz. Podobnosť týchto dvoch diel zrejme nie je náhodná - oba pochádzajú z pera francúzskych autorov, oba sa odohrávajú počas treskúcej zimy a navyše nás privádzajú do prostredia odľahlých inštitúcií. Tam sa však podobnosť končí, pretože Niko Tackian si razí vlastnú cestu, a to tak v rámci kompozície, ako aj celkového vyznenia. Čítanie jeho knihy si totiž vyžaduje istú mieru sústredenia. Príbeh sa odohráva v rôznych rovinách, je popretkávaný pochybnosťami hrdinu o plynutí času a okrem toho nevie presne odhadnúť, čo je sen a čo realita. Nemusíte sa však báť, nejde o zložitý dej, autor chce predsa čitateľov zaujať, nie ich odradiť...

"Všetci traja ticho stáli okolo tela mladej ženy, na tvári ktorej sa zračil úžasný pokoj. Joshua nevedel, či je horšie vidieť ju v takom stave, alebo pocit, že nemá meno ani identitu. Nachádzala sa na okraji priepasti, v ktorej zmizne bez akejkoľvek stopy. Mŕtvi zostávajú v pamäti živých a v jej prípade to nebol nikto, ani rodina, ani priatelia... Bola sama v hlbinách svojej duše a nič nebolo chladnejšie ako zabudnutie (...) Vtom Joshua pocítil, že mu ľadový závan zmrazil vnútornosti. Na dverách neznámej z Naye bolo čiernym atramentom napísané číslo 81... Číslo izby v Hoteli Lavína. Číslo jeho nočnej mory." (str. 81)
Niko Tackian je na poli detektívok etablovaný už niekoľko rokov a z jeho textu cítiť, že nie je žiaden nováčik. Už prvé vety románu vás navnadia, uvedú do nezvyčajnej situácie a nastolia dynamické tempo. To sa udržuje po celý čas, čo je dané jednak krátkymi kapitolami (cca trojstranovými), jednak nespoľahlivosťou plynúcou zo spôsobu rozprávania. Hlavná postava sa totiž zmieta medzi rokmi 1980 a 2018. Ako je to možné? Joshuu Obersona spoznávame ako ochrankára v Hoteli Lavína, kde sa potýka so zmiznutím mladého dievčaťa. Vlastná zmätenosť mu nepridáva na pokoji, v mysli sa mu vynára viac otázok než odpovedí, a keď nemôže veriť ani sám sebe, ako môže dôverovať ostatným? Po tom, ako ho zasype lavína a istý čas strávi v kóme, sa po prebudení ocitne... v budúcnosti? Alebo je všetko celkom inak a iba sa s ním pohráva jeho pamäť a všetko, čo sa mu stalo, bol len sen? Nájsť cestu z tohto komplikovaného kruhu mu pomáha kolegyňa Sibylle, pričom východiskovým bodom môže byť spis k prípadu neznámej ženy... Hotel Lavína je charakterizovaný ako snový triler a tento pojem napĺňa vrchovato. Osobne nemám rád hmlisté príbehy, kde si nie ste istí, čo sa vlastne deje, ale tu mi to neprekážalo. Veľmi mi totiž vyhovujú krátke úseky textu a román nie je navyše rozsiahly, takže dej rýchlo odsýpa a zbytočne sa nenaťahuje. Rovnako oceňujem aj mrazivú atmosféru zasnežených hôr a svojské postavy, sprevádzajúce Joshuu v jeho predstavách. Nikovi Tackianovi sa podarilo aj na malom priestore vyrozprávať veľký príbeh, blízky svojím vyznením aj severskej literatúre. Francúzi opäť dokazujú, že tento žáner je takisto ich doménou, a je skvelé, že vydavateľstvo Lindeni s nimi zoznamuje aj slovenských čitateľov.
Niko Tackian (zdroj: Quais du Polar)
"Vo vzduchu akoby viselo nejaké nebezpečenstvo. Nespôsobovala to len noc a morbídnosť okolia chátrajúceho obydlia. Joshua cítil hrozbu učupenú kdesi v okolitej čierňave. Mal zavolať Sybille a povedať jej aspoň, kde ho nájde, ak... No čosi silnejšie ako rozum ho poháňalo rovno do vlčej papule. Vypol mobil a otvoril bráničku. Hrdlo mu okamžite stislo ľadové zovretie. Keď kráčal po čerstvo zasneženom chodníku, v prstoch zacítil mravčenie a srdce sa mu prudko rozbúšilo. Zomrieš tu, ozval sa hlas v jeho hlave." (str. 180)
V prípade úspechu sa nepochybne dočkáme prekladu aj ďalších autorových diel. Zvedavosť mi určite nedá pokoj a siahnem po nich, aby som sa uistil, že Niko Tackian nebuduje svoju tvorbu na rovnakých základoch. Hotel Lavína je samostatným románom bez príslušnosti k sérii, takže ako skúška, či u nás obstojí, je dokonalý. Nazdávam sa, že sa mu to podarí, pretože nemohol vyjsť v lepšom čase. V dňoch, keď sa teplota nebezpečne približuje mínusovým hodnotám, nie je nič lepšie ako uvelebiť sa doma s teplým nápojom a mrazivým trilerom. 

Originálny názov: Avalanche Hotel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marta Činovská
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

pondelok 16. novembra 2020

Vojna stále poodhaľuje svoje tajomstvá

Rhys Bowen je americká autorka, ktorá sa preslávila románmi zasadenými do prvej polovice 20. storočia. V jej tvorbe prevažujú mysteriózne príbehy z prelomu storočí a špionážne romány z medzivojnového obdobia. Podarilo sa jej získať aj viacero literárnych ocenení a jej tituly sú pravidelne prekladané do mnohých jazykov. Toskánske dieťa rozpráva príbeh v dvoch časových rovinách. Prvá sa odohráva v roku 1944, keď dôjde k zostreleniu lietadla britského pilota Huga Langleyho nad Nemeckom okupovaným Toskánskom. V ruinách kláštora sa zotavuje vďaka starostlivosti Sofie Bartoliovej, pričom medzi nimi vzplanú romantické city. Druhá línia sa odohráva v roku 1973, keď sa Hugova dcéra Joanna vracia domov na jeho pohreb a v pozostalosti objaví list, čo ju privedie k otázkam o jej pôvode. Vyberie sa preto do Talianska, aby tu hľadala odpovede, no nie každému sa páči, že sa chce hrabať v minulosti.

"Ak existovalo nejaké dieťa, ktoré ukryli tak, aby ho nemohol nik iný nájsť, dnes je už dlho po smrti. Aj keby sa mi nejakým zázrakom podarilo Sofiu objaviť, iba by som v nej prebudila dávny smútok a možno by som jej spôsobila ťažkosti, ak má manžela a ďalších príbuzných. Problém však spočíval v tom, že som to nutne potrebovala vedieť. Odjakživa som bola zvedavá a okrem toho som mala pocit, že to musím urobiť pre otca. Vyplniť prázdne miesta skladačky jeho života." (str. 99)
Autorka má výborný štýl rozprávania, ktorý predviedla už aj v prvom románe v slovenskom preklade - Panstve Farleigh. Bowen vychádza z reálnych udalostí v prvej polovici 20. storočia a umelecky, nenásilne ukazuje, že rozhodne nepatria do minulosti, pretože ich dopad možno cítiť i dnes. Aj v tejto knihe máme dočinenia s viacerými žánrami v jednom balení, no výraznejšie sa tlačia do popredia prvky dvoch – romance a spoločenského románu. Na pozadí vzťahu a Huga a Sofie a neskôr pátrania Joanny máme možnosť dozvedieť sa viac o dobovej situácii a talianskej kultúre.
Priaznivci Toskánska, jeho vôní, chutí a celkového prostredia si prídu na svoje. Dokonca sa môžu nechať inšpirovať a vyskúšať niektorý z uvedených receptov. Toskánske dieťa v plnej miere využíva svoje dejisko. Ja osobne vždy rád siahnem po románe, ktorý sa odohráva mimo bežných krajín, ako sú v súčasnosti USA, Británia alebo škandinávske štáty. Taliansko síce nepatrí medzi exotiku, ale nedá sa mu uprieť nezameniteľná atmosféra. Román osloví aj striedaním časového zaradenia. Čitateľ tak môže hľadať prepojenia minulosti so súčasnosťou a dozvedieť sa viac o osude niektorých postáv či miest. Navyše nechýba – ako je u autorky očividne zvykom – námet pátrania po pravde. Hugova línia neprezradí všetko, a tak pri čítaní o Joanne nachádzame ďalšie odhalenia a prekvapivé momenty. Dve dejové línie príbehu neškodia, práve naopak. Autorka si s nimi poradila ľahko, čitateľ sa v nich nestráca. Využíva jasný, zrozumiteľný jazyk, nezahlcuje ho vysvetleniami súvisiacimi s vojnou, iba pokiaľ je to nutné. Napriek tomu nemáte pocit, že nepoznáte potrebné prepojenia. Rhys Bowen je skúsená autorka a z textu je to poznať. 
"Pri dutom zvuku výbuchu sa zem otriasla. Sofia skríkla, zovrela Huga, zaborila sa mu tvárou do goliera bundy a v tom okamihu pocítila silu detonácie. Z poškodených stien na nich pršali kamene, poskakovali a duneli všade naokolo. Hugo sa vrhol na ňu, aby ju ochránil vlastným telom. Zakrátko sa začala pod nimi nakláňať podlaha kaplnky. Lampáš skĺzol, rozbil sa a oni sa ocitli v úplnej tme. Hugo počul a cítil, ako sa trosky kĺžu niekam nadol. Mal pocit, že sa rúca celá kaplnka." (str. 247)
Dôležitým prvkom románu je vzťah medzi otcom a dcérou. Ten sa podarilo autorke vykresliť veľmi pôsobivo. Je dynamický, posúva dej vpred a definuje postavy. To je ďalší znak, ktorý oceňujem – prepracovanosť charakterov, akoby išlo o reálne osoby. Toskánske dieťa dokáže vyvolať emócie a tiež zamyslieť sa nad životmi postihnutými vojnovým besnením. Ide o pútavé čítanie a po dvoch románoch od Bowenovej si trúfam povedať, že má veľké šance zaujať aj slovenské publikum. 

Originálny názov: The Tuscan Child
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

nedeľa 15. novembra 2020

Osudovými ženami Vojny ruží neboli iba kráľovné

Som rád, že vydavateľstvo Slovart prináša slovenským čitateľom preklady diel anglickej autorky (pôvodom z Kene) Philippy Gregory. Spolu s C. W. Gortnerom a Michelle Moran tvorí spisovateľský trojlístok, ktorý považujem za najlepší, čo sa historických románov týka. Nielen preto, že jej knihy sú nadmieru presné, čo sa zobrazovaných udalostí týka, ale aj pre vyzdvihovanie úlohy žien v dejinách. Prelom stredoveku a novoveku sa vyznačoval mnohými spoločenskými zmenami a Pani riek ich reflektuje z pohľadu Jacquetty Luxemburskej. Jej meno mi bolo známe len matne, no po spoznaní jej osudu na ňu určite nezabudnem. Stala sa svedkom i súčasťou mnohých významných situácií a svojou predtuchou predznamenala vývoj Vojny ruží.     

"Richard, pomyslím si v duchu pre seba. My dvaja sme to určite nedotiahli tak ďaleko a neriskovali tak veľa len preto, aby Richarda chytil do pasce nejaký pochybný vidiečan, čo velí pozbieranej bande rebelov, a kdesi pri Sevenoaks ho zniesol zo sveta. Určite by som vycítila, keby bol ranený alebo mŕtvy. Určite by som predtým počula kvílivé vyspevovanie Meluzíny a cítila trúchlivý tanec nebeských sfér, ako ho oplakávajú, či nie? Muž, ktorého tak veľmi ľúbim celý svoj dospelý život a s takou vášňou, o akej som nemala ani potuchy, určite nemôže ležať mŕtvy kdesi v kentskej priekope bez toho, aby som o tom nedostala nijaké znamenie..." (str. 191)

Philippa Gregory je známa tým, že ako vyštudovaná historička dbá na presnosť svojich románov, no zároveň berie ohľad aj na čitateľský zážitok. Nečudo, popri dejinách sa venovala aj štúdiu anglickej literatúry. Lásku k búrlivým udalostiam vo svojej domovine rozhodne cítiť, sprostredkuje ju širokej verejnosti a z mien v učebniciach opätovne robí ľudí z mäsa a kostí. Keďže u nás vyšlo už niekoľko jej kníh, priebežne sledujem aj reakcie čitateľov. Autorkine diela tvoria svojím spôsobom nikdy nekončiacu sériu, jednotlivé postavy sa často vyskytujú aj v ďalších knihách, To je aj prípad Jacquetty. Aj ona sa už "mihla" aj inde a hoci patrila medzi vedľajšie postavy, dokázala zaujať. Mnohí teda očakávali, že sa ako hlavná hrdinka prejaví vo väčšej miere, že bude oslnivejšia, samostatnejšia, nie "iba" dvornou dámou kráľovnej. Čitatelia však dejiny prepísať nemôžu a ich očakávania preto môžu ľahko naraziť na hranice skutočnosti. Ja som medzi nich nepatril. Osobnosť vojvodkyne z Bedfordu som odhaľoval stranu za stranou a už od začiatku som sa naladil na autorkinu vlnu. Chvíľu potrvá, kým sa zo Jacquetty stane Pani riek, pretože sa s ňou zoznamujeme už od jej ranej mladosti. Zaujalo ma, že práve na hrade jej strýka bola väznená Jana z Arku. Panna Orleánska bola známa svojimi vnuknutiami, v čom badať isté prepojenie so Jacquettou. Aj ona totiž mala určité videnia, predtuchy, a pre ne padla do oka vojvodovi z Bedfordu, synovi kráľa Henricha IV.  O pár rokov si ju vzal za manželku, aby mu mohla predpovedať významné udalosti. Jej jasnozrivosť je príjemným osviežením deja, nerobí z nej však žiadnu čarodejnicu, inak by to pravdepodobne nedotiahla tak ďaleko. Keď ovdovie, tajne sa vydá za svoju životnú lásku - Richarda Woodwilla, grófa z Rivers. Z dnešného pohľadu znie priam neuveriteľne, že mu porodila štrnásť detí, hoci v danej dobe mali i nespochybniteľný strategický význam. V prípade Woodwillovcov sa to potvrdzuje veľmi výrazne, keďže ich dcéra Alžbeta sa napokon stala anglickou kráľovnou... K tomu ale ešte vedie dlhá cesta a dej sa zameriava na vzťah medzi Jacquettou a Margarétou, manželkou Henricha IV. Stala sa totiž nielen jej dvornou dámou, ale aj blízkou priateľkou. A tak z prvej ruky sledujeme nielen vzťahy medzi najvyššie postavenými mocnármi, ale aj pomery vládnuce na kráľovskom dvore. Margaréta a Henrich boli nesúrodý pár s diametrálne odlišnými povahami a postojmi, no jedno mali spoločné - obklopovali sa radcami, ktorých názory prakticky ovplyvňovali chod krajiny.

"Kráľovná je zavretá vo Windsore, môj Richard uviazol v Calais a ja žijem ako jej dvorná dáma a jeho opustená manželka... A všetci čakáme. Margaréta každý deň navštevuje kráľa, ale on ju ani nevidí, ani nepočuje. Doktorom nariadila, aby sa k nemu správali pozorne a čo najjemnejšie, no niekedy ona sama stráca pri ňom nervy, hromží naňho a nadáva do jeho hluchých uší." (str. 306)
Vojna ruží je rozsiahla a komplikovaná udalosť, ale Philippa Gregory podáva všetky fakty zrozumiteľne. Dôvodom je jej rozprávačský štýl a občas pomalšie tempo. V iných žánroch mi to prekáža, no v rámci historických románov ho skôr vítam. Dôslednejšie vykreslenie doby a zložitých vzťahov je potrebné pre pochopenie deja a Philippiným knihám hrúbka pristane. Pani riek skvele dotvára celkový vzhľad ostatných knižných súrodencov a knihomoli sa tak môžu radovať už len z prostého držania románu v rukách. Pôsobí hrdo a vznešene, ako aj samotná hrdinka. A ak vám Jacquetta učaruje, mám pre vás dobrú správu - Slovart už vydal aj ďalšiu autorkino dielo s názvom Tri sestry, tri kráľovné

Originálny názov: The Lady of the Rivers
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Cousin´s War)
Preklad: Štefan Greňa
Počet strán: 455

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.


sobota 14. novembra 2020

Stojí pravda za život nevinného človeka?

Slovom fenomén sa v súčasnosti oháňajú vydavateľstvá pomerne často, no neraz je to, žiaľ, iba marketingový ťah na upútanie pozornosti. Nečudo, pulty kníhkupectiev sa doslova prehýbajú pod ťarchou severskej literatúry. Manželia Ahndorilovci, vystupujúci pod pseudonymom Lars Kepler, však môžu toto označenie niesť bez obáv z pochybností a s hrdosťou, pretože svojou tvorbou nielenže patria k priekopníkom škandinávskeho trileru, ale zároveň aj po rokoch stále dokážu zaťať do živého a priklincovať čitateľa na mieste, až kým s uspokojením neobráti poslednú stranu. Zrkadlový muž je ôsmym dielom série s inšpektorom Joonom Linnom a tešil som sa naň o to viac, že sa ním vracia ku koreňom - opätovne sa totiž stretávame aj s fanúšikom dobre známym hypnotizérom Erikom Barkom. 

"Na preliezačke visí obesená mladá žena. Hlavu má predklonenú a rozpustené vlasy jej zakrývajú tvár. Joona sa nadýchne a prinúti sa opäť na ňu pozrieť. Je o čosi mladšia od jeho dcéry, oblečená v čiernej koženej bunde, v šatách slivkovej farby a hrubých čiernych pančuchách. Na zemi pod ňou ležia špinavé tenisky. Šaty jej znečistila krv, čo stiekla zo slučky. Joona obíde preliezačku a zadíva sa na navijak priskrutkovaný k jej stĺpu. Zámka je zahnutá kliešťami, aby sa nedala uvoľniť. Nezvyčajná vražda, poprava. Demonštrácia sily." (str. 62)
Joona Linna nestráca nič zo svojho temného šarmu, napriek svojich temným tajomstvám (či práve vďaka nim) je komplexnou postavou a veríte mu každé slovo. Ako naznačuje anotácia, hlavnú dejovú líniu tvoria únosy mladých dievčat. Telo jedného z nich je objavené po piatich rokoch od zmiznutia a naaranžovanie mŕtvoly napovedá, že polícia bude mať znovu dočinenia s extrémne nebezpečným páchateľom. Cesta k jeho odhaleniu vedie cez svedectvo psychicky chorého muža, traumatizovaného vlastnou minulosťou. Duševné poruchy tvoria v tomto prípade neoddeliteľnú súčasť príbehu, a práve to je dôvod návratu Erika M. Barku. Som rád, že jeho výskyt je funkčný a autori ho nepriviedli len prvoplánovo na oživenie deja. Na základe tejto postavy sa dozvieme veľa aj o hypnóze, jej priebehu, význame i možných neblahých dôsledkoch. Ako sme však u Larsa Keplera zvyknutí, dej predstavuje pavučinu vytvorenú z mnohých vláken, napokon, pri toľkých stranách to ani nejde inak. Ďalším dôležitým stavebným prvkom sa tak stáva násilie páchané na ženách. To je v súčasnosti pomerne častá téma, niekomu by sa mohlo zdať, že až pričastá. Ja som však toho názoru, že o nej treba hovoriť, a okrem toho sa dá spracovať na mnoho spôsobov. Zrkadlový muž to robí rafinovane a zaujímavo, na presah literatúry do spoločensky rezonujúcich tém majú severania talent. Takisto na budovanie napätia - text, samozrejme, obsahuje aj pasáže, pri ktorých si citlivejšie povahy overia svoje hranice, ale všetky sú využité s ohľadom na vytvorenie správnej atmosféry a zdôraznenie krutosti vraha. Krátke kapitoly podporujú spád deja a o dianí sa dozvedáme vďaka autorskému rozprávačovi z rôznych uhlov. Tam, kde by iní autori narazili na prekombinovanosť, sa Keplerovi darí ustriehnuť rozumnú mieru prepojení a príbeh tak vyznieva nanajvýš premyslene. 
"Vbehla do pasce. Vodič hodil na zem svoju peňaženku a obišiel príves. Možno by ju uniesol, ak keby nevliezla pod kamión. Pozícia na bruchu pod kamiónom z nej však urobila ľahkú obeť, nemala šancu ujsť ani brániť sa. Vrazil jej, pritisol jej na tvár handru, možno jej pichol injekciu. Netuší, ako sa dostala do klietky." (str. 242)
Páčilo sa mi, že je odhalené aj pozadie vraha, jeho konanie a všetko, čo ho ovplyvnilo. Aj tu sa prejavuje Keplerova znalosť charakterov a výsledky širokého výskumu, ktorý sprevádza písanie každej knihy. Osem titulov v rámci série je úctyhodné číslo, ale Joona Linna očividne ešte nekončí. Zrkadlový muž je čistokrvný psychotriler a nevenuje sa osobnému životu ústrednej postavy tak, ako by niektorí fanúšikovia očakávali. Aj preto je román vhodný pre tých, ktorí sa ešte s Larsom Keplerom nestretli a chceli by mu dať šancu. Ide o samostatný prípad s opakujúcim sa náznakom Linnovej záhadnej minulosti. Ahndorilovci už pripravujú ďalší diel, no skôr než o dva-tri roky sa ho zrejme nedočkáme. Čakanie sa však určite vyplatí, verím, že dlhší čas písania sa znovu prejaví v kvalite ich románu. 

Originálny názov: Spegelmannen
Príslušnosť k sérii: 8. diel (Joona Linna)
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán: 464

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.


streda 11. novembra 2020

Minulosť nikdy nespí

Ivana Ondriová sa u mňa už dávno zapísala ako autorka, ktorá si nevyberá prvoplánovo ľahké témy a každý jej román je čímsi odlišný a ľahko pamätateľný. Inak to nebude ani s jej novinkou Prázdne duše. Napriek názvu je kniha plná - plná tajomstiev, nekončiacich odhalení a vášho neutíchajúceho záujmu dozvedieť sa, čo všetko sa udialo v jednej rozvrátenej rodine. Už podľa obálky môžete očakávať temný príbeh, romantici by sa teda mali mať na pozore. Láska má síce mnoho podôb, ale jej odvrátená strana môže človeka dohnať až k hraniciam zdravého rozumu. Svoje o tom vedia aj hrdinovia románu, zmietajúci sa v neistote a hlavne nespoľahlivosti vlastných spomienok. Minulosť má totiž jednu nepeknú vlastnosť - s odstupom času sa nám môžu udalosti javiť inak...

"Vtom otec zaručal ako divoké zviera... Izbou sa rozľahol jeho priškrtený výkrik, za ktorým nasledovali ďalšie a ešte hrôzostrašnejšie a tiež prudké mykanie paplónom, ktorý zo seba strhával, akoby ho pálil. Prezradil sa, klamár hnusný! Metal sa na posteli sťaby v delíriu a vyrážal zo seba neidentifikovateľné zvuky, ktoré nepatrili do úst dospelého človeka. Vystrašil ma? Šokoval? Paralyzoval? Nie. On už nedokázal nič z toho. Bol to len starý, chorý, odporný chlap, ktorý to mal spočítané. Nezaslúžil si moju ľútosť, ani preto nie, lebo mi bol otcom!" (str. 39)
Rozprávačkou príbehu je tridsiatnička Lucia, ktorú partner prekvapí správou o renovácii jej rodného domu. Žiaľ, nie príjemne, pretože sa jej s ním spájajú tragické a traumatické udalosti, o ktorých však Peter nemá ani tušenia. Vplyvom okolností sa jej začínajú opätovne vynárať spomienky na neradostné detstvo, poznačené maminou chorobou a vstupom strýka Johnyho do života dysfunkčnej rodiny. Príbeh sa teda odvíja v dvoch líniách, čo je nielen funkčné, ale aj kompozične vhodné - text je dynamický a striedanie jednotlivých rovín zvyšuje napätie a čitateľovu zvedavosť. Prázdne duše nie sú ľahkým čítaním, autorka si tentoraz zvolila naozaj náročnú tému. Preto nemusí sadnúť každému, Ivanka Ondriová však pristupuje k zobrazeným situáciám citlivo. Svoje postavy nešetrí, no zároveň im dáva možnosť využiť akúkoľvek kvapku nádeje. Či po nej siahnu, alebo sa potopia v mori bezmocnosti, je už na ich rozhodnutí, a tak ani vy ako čitatelia netušíte, kam vás príbeh zavedie. Zaujímavé je, že ani samotná Lucia nemá v pamäti vyplnené všetky miesta. Po opätovnom príchode na dobre známe miesta spojené s jej detstvom zisťuje, že určité stopy a pozostatky minulosti je predsa len nutné znova oživiť, aby si zodpovedala naliehavé otázky. S pribúdajúcimi stranami stúpajú nielen jej pochybnosti, ale aj vaše nedôvera voči spoľahlivosti Luciinho rozprávania, čo robí z čítania ešte silnejší zážitok. Dôvera je nedostatkovým tovarom, preto nečudo, že ňou neplytvá ani "hrdinka" románu. Pýtate sa, prečo je slovo hrdinka v úvodzovkách? Na to vám neodpoviem, musíte to zistiť sami 😉. 
Ivana Ondriová (zdroj: Prešov24)
"Ustrniem. Bez pohybu, bez nádychu, v hlave mám zmätok a obraz polomŕtvej Anny v posteli. A potom Johnyho. Kráča ku mne s prehnane milým úsmevom na mäsitých perách a končekom jazyka si po nich kĺže v očakávajúcej slasti. A v ruke nedrží peknú jemnú košieľku, ale odporný kus lacnej červenej bielizne, ktorú si na seba obliekajú dospelé ženy stojace pri krajnici cesty noc čo noc. Videla som ich v telke!" (str. 230)
Prázdne duše sú zručne napísanou kombináciou rodinnej drámy a psychotrileru, ktorá disponuje silnými motívmi a nepredvídateľným dejom. Priaznivci Ivany Ondriovej budú určite spokojní s jej novým titulom zároveň môže slúžiť ako exemplárny príklad jej tvorby, ak sa s ňou niekto ešte len chystá zoznámiť. Jej štýl zreje ako víno... aj keď s ohľadom na pivničku figurujúcu v príbehu to možno nie je celkom vhodné prirovnanie. Každopádne vám túto knihu odporúčam, vyvolá vám zimomriavky i podnieti k zamysleniu nad tým, čo všetko sa môže ukrývať pred očami verejnosti.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

sobota 7. novembra 2020

Nechajte sa uniesť rozprávkovou pozlátkou kráľovského dvora

Kiere Cassovej stačila jedna séria, aby rozbúrila vody žánru young adult a stala sa takpovediac kultom. A pritom stavila na celkom jednoduchú premisu a kombináciu rozprávkovosti a modernej reality show založenej na výbere "nevesty pre milionára". Populárna Selekcia sa dočkala aj voľného pokračovania, doplnkových noviel a v neposlednom rade i chystaného filmového spracovania. Na jej úspech sa teraz snaží nadviazať nová (pravdepodobne dvojdielna) séria. Prisľúbená využíva fanúšikom autorky známe prvky kráľovského dvora a výber vhodnej polovičky pre hlavu štátu, no spracúva ich po novom, akoby sa usilovala vyhovieť aj tej časti čitateľov, ktorým čosi na Selekcii chýbalo. Tentoraz sa totiž dočkáte väčšej dynamiky a početnejších zápletiek. 

"Naokolo sa ozývalo nespokojné mrmlanie - áno, stále som si nezískala srdcia všetkých -, ale upriamila som pozornosť na Jamesona. Dostala som príležitosť dokázať, čoho všetkého som schopná. Ak si to situácia vyžadovala, dokázala som vystupovať slušne a inteligentne. Čo najviac som sa vystrela, sklonila bradu a dýchala pomaly. Chcela som, aby ma všetci vnímali ako vyrovnanú, schopnú. Možno potom bude Jameson pripravený spraviť zo mňa svoju kráľovnú." (str. 48)
Neviem, či sa to zdá iba mne, ale opäť som mal pri čítaní pocit, že hlavná hrdinka je tak trochu... nevýrazná a omnoho zaujímavejšie sú vedľajšie postavy. Tak to bolo aj v prípade Selekcie, preto nečudo, že práve vedľajšie postavy si vyslúžili samostatné novely. Ale aby som Hollis nekrivdil, vzhľadom na prostredie dvora so všemožnými (neraz i nemožnými) pravidlami, zákazmi a hroziacimi fatálnymi prehreškami nemá veľa priestoru na manévrovanie. Aj keď sa jej autorka snažila prisúdiť slobodomyseľnosť a určitú neobratnosť, s vidinou cieľovej rovinky, na konci ktorej na Hollis čaká vysnívaný manžel, je nutné prekonať aj tieto nedostatky. Kľúčovým hráčom sa však stanú samotné city - tie v nej totiž napokon prebudí ktosi iný ako kráľ Jameson. Silas je síce "iba" obyčajný šľachtic, navyše v neporovnateľne horšej situácii, no napriek tomu si pomaly získava jej srdce. Ak by išlo len o lásku, víťaz by bol jasný, no ako odmietnuť samotného kráľa, ktorý sa netají úmyslom požiadať Hollis o ruku? Od tej chvíle je naša protagonistka - a, žiaľ, aj úroveň knihy - ako na hojdačke. Miestami sa správe nerozumne, čo by sa vzhľadom na jej dilemu dalo pochopiť, ale nie, keď to zbytočne robí logické diery v deji. Silas je ako pekný obrázok, ale z jeho správania či charakteristík sa o ňom nedozvieme veľa, takže jeho vzťah s Hollis vyznieva dosť chladne a sotva im držiíe palce. Z tohto dôvodu sa mi prvá polovica Prisľúbenej javí lepšie, s pribúdajúcimi stranami stráca dych, zároveň akoby si to Kiera uvedomila a zahltí čitateľa viacerými prekvapeniami. Záverečný zvrat však zmetie všetky neduhy, pretože je nečakaný a skvele pripravuje pôdu pre nadchádzajúce pokračovanie. Preto verím (či skôr dúfam), že ho autorka náležite využije a nestane sa iba jednorazovým mementom. 
Kiera Cass (zdroj: Twitter)
"Ten bozk bol prekvapenie. Nie, nebolo to prekvapenie, bola to chyba. Áno, so Silasom sa mi príjemne rozprávalo, rozumeli sme si. Vo všetkých jeho činoch sa skrývalo dobro a členovia jeho rodiny si tak očividne vážili jeden druhého, že som sa chcela zblížiť nielen s ním, ale s nimi všetkými. A s tými svojimi modrými očami a anjelským úsmevom bol netypicky príťažlivý. Áno, na Silasovi Eastoffovi bolo niečo veľmi podmanivé. No keďže to nebol Jameson Barclay, tak na tom vlastne nezáležalo." (str. 145)
Kiera Cass má tú smolu, že jej novinky sú neustále porovnávané s najslávnejšou sériou, a Prisľúbená k tomu zvádza ešte viac. Čo mi ešte mierne prekážalo, bola priveľká rozprávkovosť, respektíve istá ignorácia reálnych problémov. V Selekcii sa aspoň prezentovali sociálne problémy cez rôzne frakcie a vzbury... Keď Hollis uvažuje nad tým, aká je škoda, že chudobné dievčatá nikdy nepocítia kvalitu saténu, máte chuť zatriasť ňou a vhodiť ju do skutočného sveta. Niežeby bola ako postava vyslovene nesympatická, len na mňa pôsobila povrchne a nedomyslene. Treba však dodať, že nie som zrejme typickým predstaviteľom cieľovej skupiny a tí, ktorým je kniha určená, si zrejme prídu na svoje. Som rád, že Prisľúbená bude mať iba dva diely. Určite siahnem aj po pokračovaní, v prípade rozsiahlejšej série by som to pravdepodobne zvážil. Pohybuje sa totiž na hranici priemeru a v mori plnom kníh plávajú aj lepšie ryby...

Originálny názov: The Betrothed
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Prisľúbená)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 272

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media


piatok 6. novembra 2020

Sex, drogy a rokenrol v knižnom prevedení

Som veľmi rád, že vydavateľstvo Slovenský spisovateľ prinieslo na naše pulty americkú autorku Taylor Jenkins Reid. Jej tvorba je natoľko originálna, že už prvým románom v slovenskom preklade Sedem manželov Evelyn Hugovej dokázala zaujať širokú škálu čitateľov. Tiež som patril medzi tých, ktorí netrpezlivo očakávali jej ďalší literárny počin, a neobišiel som skrátka. Daisy Jones & The Six je kniha, akých je málo - vďaka téme, prostrediu i kompozícii rozprávania. Už názov napovedá, že nepôjde o tradičný príbeh, a to tak po obsahovej, ako aj formálnej stránke. Autorka rúca konvencie a šikovne mieša dokopy formu dialógov so spomienkami, romantikou, spoločenskou tematikou, hudbou a jej pestrým zázemím. 

"Billy: Všetci sme tvorili jeden tím.

Eddie: Billy si vôbec neuvedomoval, že k nám ostatným sa správa ako buldozér. Vždy sa všetko dialo podľa jeho predstáv, no keď sa objavila Daisy, zrazu sa to zmenilo.

Daisy: Nechápala som, čo má Billy proti mne. Prišla som a trochu som tú pieseň vylepšila. To mal byť dôvod, aby na mňa zazeral? O niekoľko dní som si prišla vypočuť konečnú verziu. Stretli sme sa v štúdiu. Pozdravila som ho a usmiala sa naňho. Len kývol hlavou. Akoby mi robil láskavosť, že vôbec toleruje moju prítomnosť. Nebol schopný preukázať mi ani profesionálnu zdvorilosť." 
(str. 95)
Celá kniha je koncipovaná ako séria rozhovorov s členmi kapely The Six, ktoré poodhaľujú históriu ich progresu, vzťahov aj príčin rozpadu. Ten je v očiach verejnosti desaťročia zahalený tajomstvom a je načase, aby sa všetci dozvedeli neprikrášlenú pravdu... Rocková kapela je kultovým symbolom 70. rokov, prepisovala dejiny hudby a získavala si fanúšikov po celom svete. Keď manažér The Six spojil ich sily so speváčkou Daisy Jonesovou, skutočnosť poriadne prekonala jeho očakávania. Spojenie silných hlasov, chémia medzi členmi skupiny a ošiaľ, čo spôsobili svojou charizmou, ich priviedli nielen k nehynúcej sláve, ale i k problémom. A my čitatelia máme vďaka Taylor Jenkins Reid jedinečnú šancu nahliadnuť za oponu koncertov, nahrávacích štúdií a hlavne súkromných udalostí hviezdnej zostavy. Teda, aspoň tomu veľmi ľahko a rýchlo uveríte. Je neskutočné, ako autenticky dokázala autorka opísať prostredie napĺňajúce notoricky známy slogan o sexe, drogách a rokenrole, a to čisto za pomoci vyjadrení jednotlivých postáv. Máte pritom pocit, akoby ste sledovali televízny dokument s prestrihmi na ľudí vyjadrujúcich sa ku konkrétnym udalostiam, čím sa zvyšuje dynamika textu spolu s vaším záujmom. Krátke úseky vás nútia čítať ďalej a ďalej a ani sa nenazdáte a máte za sebou celú knihu. Samozrejme, najviac je za to "vinný" samotný príbeh. Stávate sa totiž svedkami všetkých významných situácií v živote a tvorbe svetoznámej skupiny - od nahrávania cez skúšky až po turné, kde sa prejavujú rôzne charaktery a prístupy. Fanúšikovia, žiara reflektorov, novinári, prísun drog, závislosť od alkoholu... Daisy Jones & The Six je obrazom, ktorý využíva tradičné názory na skupiny z daného obdobia, no robí to nevšedne a pútavo. Čitatelia dostanú presne takú búrlivú a emocionálnu jazdu, ako očakávajú, a zároveň v nich ostane akýsi pocit nostalgie za časmi, keď nebolo také jednoduché stiahnuť si akúkoľvek pieseň v priebehu pár sekúnd a speváci boli nedosiahnuteľnými hviezdami. 
"Karen: Začala hrdelným hlasom, potom prešla do chrapľáka. Čiastočne preto, lebo bola očividne opitá. Tá pieseň bola plná hnevu. Keď ju Daisy spievala, tiež bola plná hnevu.

Eddie: Presne tak si predstavujem rokenrol! Bolo to divoké. Bolo to strhujúce. Keď ľuďom rozprávam, ako sa robí rockový album, nikdy nezabudnem spomenúť ten deň. Stál som pred tou najsexi kočkou, akú ste v živote videli, a s úžasom som sledoval, ako si ide vyspievať dušu. Myslím, že všetci sme mali pocit, že o chvíľu príde o rozum. Ale v tom najlepšom zmysle slova."
(str. 225)
Nespomínam si, že by ma nejaká iná kniha vedela tak ľahko vtiahnuť do sveta hudby. A hoci nie som extra fanúšik rocku, pri čítaní som sa ním stal skrz-naskrz. Napomohli tomu dokonca aj texty piesní na konci knihy. Taylor Jenkins Reid potvrdila status autorky, ktorá sa nenechá obmedzovať vžitými formami a postupmi, a dúfam, že zapustila pevné korene aj u nás. Je zjavné, že aj slovenskí čitatelia sú očarení jej talentom a azda to bude stačiť, aby sme sa dočkali prekladu aj ďalších jej diel. Daisy Jones & The Six vás zaujme na prvý pohľad vďaka výraznej obálke a vyburcovaná zvedavosť sa určite nepretaví do sklamania. Tento román sa u mňa zaradil medzi najlepšie literárne počiny roka a určite sa k nemu ešte rád vrátim.

Originálny názov: Daisy Jones & The Six
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Beata Horná
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

streda 4. novembra 2020

Prehĺbenie boja medzi svetlom a temnotou

Leigh Bardugo neúnavne rozširuje svoje univerzum a vydavateľstvo Slovart živo reaguje na každú novú sériu. Zajatie búrky je druhým dielom Tieňa kostí a hneď na úvod musím povedať, že ma bavil viac ako úvod série. Neraz sú druhé časti len akousi výplňou medzi začiatkom a koncom, pokračovaním nastoleného smeru a pomyselným tichom pred strhujúcim vyvrcholením, no v tomto prípade to tak rozhodne nie je. Našťastie, inak by to bolo donebavolajúce plytvanie zaujímavým materiálom. Jedinci obdarení magickou mocou zvádzajú neutíchajúce boje a po udalostiach z minulej knihy proti sebe stoja dva silné protipóly - Svetlana a Temnan. Alina, ktorá v sebe objavom bájneho jeleňa znásobila mágiu a musela čeliť bolestnej zrade, sa tak s novými spojencami púšťa do osudovej konfrontácie. 

"Keď sme liezli von z kabíny, zničená loď sa začala desivo nakláňať. Začuli sme praskot a jeden zo sťažňov sa zlomil a padol pod váhou plachiet do jazera. Vrhli sme sa do vody a silno kopali, zatiaľ čo sa jazero snažilo pohltiť nás s loďou. Jeden člen posádky ostal zamotaný v lanách. Mal sa potopil, aby mu pomohol vymotať sa, a keď sa obaja vynorili na hladinu, takmer som sa od úľavy rozplakala. Videla som, ako Tolja a Tamar spolu s ostatnými členmi posádky plávajú preč. Tolja ťahal zraneného búrnika. Sturmhond plával za nimi a rukou pridŕžal námorníka v bezvedomí." (str. 129)
Autorka si uvedomuje, že sériu ťahajú najmä dobre vykreslené postavy, ktorých osudy dokážu čitateľa zaujať na dlhší čas. Alina sa pohybuje kdesi na pomedzí - na jednej strane je u nej badateľný posun, čo sa týka jej úlohy griše. Oproti predošlému dielu, kde sa z chudobnej dievčiny stala mocnou Svetlanou, sa učí vyrovnať s novým postavením a z toho plynúcou zodpovednosťou. Na druhej strane však pokrivkáva emocionálna zložka diela. Pre young adult je láska typickým motívom, o to viac, ak prepukne medzi zaprisahanými nepriateľmi. Leigh Bardugo ho využíva tiež, i keď z iného uhla. Keď Svetlana zistí, čiemu čaru prepadla, nasmeruje svoje city opäť k priateľovi z detstva Malovi, no ani tento vzťah sa nezaobíde bez komplikácií vzhľadom na ich odlišné názory. Vnáša to medzi nich určité napätie, ale Zajatie búrky je postavené skôr na budovaní univerza a kontraste dobra a zle než na romantike. Niežeby ľúbostné pasáže boli autorke cudzie, občas však pôsobila mierne nasilu, zjavne sa viac cíti doma v iných oblastiach. To však neznamená, že by boli postavy chladné, práve naopak, dokážu sa poriadne rozohniť. Ako by aj nie, veď majú v rukách osud celej Ravky! So stupňujúcim sa príbehom prichádza aj mierne zmena v celkovej atmosfére, ktorá získava temnejšie odtiene. Tento krok vítam, séria pôsobí dospelejšie, príčinu vidím aj v nových postavách, ktoré dej výrazne obohacujú o nové možnosti, zvraty i humor. Predovšetkým v princovi Nikolaiovi, otvárajúcemu cestu k novým zbraniam či spôsobom využitia moci. Nehovoriac o tom, že tvorí súčasť ďalšieho ľúbostného trojuholníka, keďže Temnan je už v tomto smere mimo hry. Natrafíte tak i na ironického korzára, ktorý si pre seba kradne každú scénu a je očividné, že si ho zamilovala aj sama autorka. Inak by ho ani zďaleka nespracovala tak pestro a pritom záhadne. 
"V noci som ležala v Temnanovej posteli, spomínala na to, ako ma Mal bozkával v tej dači, a premýšľala, či začujem jeho klopanie na dvere. Dokonca som uvažovala, že prejdem cez spoločenskú miestnosť a zaklopem na miestnosti pre stráže, ale nebola som si istá, kto má službu, a pri predstave, že by mi odpovedali Tolja alebo Tamar, som sa strašne zahanbila. Nakoniec za mňa muselo rozhodnúť vyčerpanie, pretože vzápätí bolo ráno." (str. 245)
Súčasťou príbeh sú dvorné intrigy, vojnová stratégia, konanie sivých eminencií a rôzne frakcie a prostredia, ktoré spolu tvoria nevšedné dejisko. V tomto je tzv. grishaverse skvelý zdroj námetov, pretože ak ho Leigh Bardugo správne uchopí, môže z neho čerpať ešte veľmi dlho. Zatiaľ sa jej to darí, má osobitý štýl, ktorým sa síce nemusí trafiť do vkusu každému, ale zato si ním vybuduje oddanú fanúšikovskú základňu. Aj Zajatie búrky je dôkazom, že siahnuť po ruských reáliách sa vyplatilo. Hoci sú niekedy skôr iba spestrením, svoju funkciu plnia. Pred nami je síce už len záverečný diel trilógie, ale osudy gríš ním ani zďaleka nekončia. Slovart totiž začal súbežne vydávať aj sériu Zjazvený kráľ, takže ak ešte niekto váha, či siahnuť po týchto románoch, je najvyšší čas!

Originálny názov: Siege and Storm
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Tieň kostí)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.


pondelok 2. novembra 2020

O vyrovnávaní sa s traumou z prežitia

Milý Edward vo mne vyvolal po prečítaní anotácie rozporuplné pocity. Javil sa mi ako príbeh o nádeji, uvedomení si správnych hodnôt a nájdení si miesta vo svete, čo býva prísľubom kvalitného čítania. Na druhej strane je východiskom havária lietadla a prežitie chlapca na pomedzí detstva a puberty, to už ma v nadšení mierne ubrzdilo. Tragické príbehy o smrti a traumách nie sú mojou šálkou kávy, ale po niekoľkých pozitívnych ohlasoch a sile faktu, že román vyšiel vo vydavateľstve Tatran, som ho otvoril... a nedokázal odložiť. Keď viete, čo je základným námetom, od začiatku cítite isté napätie plynúce z vedomia, čo čaká jednotlivé postavy. O to viac, že Ann Napolitano vychádzala pri písaní zo skutočných udalostí. 
"Jordan sa vo vnútri upokojí. Zmena je náhla, ale vítaná. Odrazu má chuť predkloniť sa a pošepkať Eddiemu do ucha všetko o jeho vzťahu s Mahirou. Túži to spraviť už týždne, doteraz pred bratom nikdy nemal tajnosti, lenže toto tajomstvo určuje jeho každodenný život a riadi mu myšlienky. Tajný prvý bozk však vrazil medzi bratov klin. Vytvoril medzi ním a Eddiem priepasť, ktorá tam dovtedy nebola. Jordan si chcel priložiť ruky k Eddieho uchu a pošepkať mu svoje tajomstvo, ale namiesto toho zostane ticho. S bratom sa vzájomne vzďaľujú a on vie, že hoci je tá vzdialenosť malá, oboch zraňuje." (str. 105)
Príbeh sa odvíja v dvoch líniách. Prvá sa venuje ľuďom na palube lietadla smerujúceho z Newarku do Los Angeles. Spoznávame rôzne charaktery, ako napríklad vojaka Benjamina, vracajúceho sa z misie v Afganistane, slobodomyseľnú Lindu, veriacu v reinkarnáciu a unikajúcu od manipulatívneho manžela, či bohatého a večne nespokojného magnáta Crispina. V neposlednom rade, samozrejme, prenikáme hlbšie aj do vzťahov členov rodiny Adlerovcov - rodičov a synov Jordana a Edwarda. Práve dvanásťročný Eddie je ťahúňom druhej línie. Ako jediný prežije pád lietadla a čelí nielen náročnej liečbe, ale hlavne vnútornému boju - so smútkom, pálčivými otázkami ohľadom smrti a zmyslu života i s tlakom okolia. Niekto mu chce pomôcť, iní prejavujú iba morbídnu zvedavosť, ba dokonca sa nájdu jedinci zneužívajúci jeho meno a nečakanú "slávu". Odlišnosť rozprávania sa prejavuje aj v plynutí času. Kým udalosti z paluby lietadla sa, prirodzene, odohrávajú počas niekoľkých hodín, Edwardova následná odysea zahŕňa šesť rokov. Ukazuje sa to ako dobrá voľba, pretože vďaka väčšiemu časovému rozptylu môžeme badať nielen posun v hrdinovom emočnom stave, ale aj jeho dospievanie. Pred našimi očami sa mení zo smutného chlapca na sebavedomého mladého muža, a to nielen za pomoci svojich blízkych. Nechcem veľa prezrádzať, ale poviem aspoň toľko, že spoznávanie postáv v lietadle nie je prvoplánové a presahujú aj do diania po tragédii. Ich odkaz je napokon jedným z najsilnejších motívov celej knihy a Edwardovej cesty k uzdraveniu (a súvisí aj so samotným názvom). Text je členený na kratšie úseky, číta sa rýchlo a s pribúdajúcimi stranami sú navyše kapitoly čoraz kratšie, čím sa len umocňuje gradácia. Viem si veľmi dobre predstaviť dielo Milý Edward aj vo filmovom spracovaní, téma a jej vyznenie k tomu vyslovene nabáda. 
Ann Napolitano (zdroj: Goodreads)
"Edward pozoruje konár a dúfa, že vták sa tam zase vírivým pohybom vráti, ale vzduch ani strom sa nehýbu. Prázdnota mu však pripadá správna. Edward teraz spáva v prázdnote, sám. Celý deň kráča sám, aj keď je s ním Shay. Zvažuje, či terapeutovi nepovie o tom, že hoci sa so Shay stále priatelia, to hlbšie spojenie, ktoré ho živilo ako kyslík, pomaly odumiera, odkedy na ňu v telocvični vybehol. Shay je taká silná, že keď bude treba, oslobodí sa a kyslík si nájde inde, ale Edward vie, že on taký silný nie je, a toto je už jeho druhá šanca." (str. 153)

Je možné, že niektorých čitateľov téma knihy odradí, ale napriek tomu odporúčam premyslieť si svoje rozhodnutie. Áno, nejde o ľahké čítanie, ale je spracované veľmi ľudsky, občas i s potrebným nadhľadom a nesie v sebe posolstvo o tom, že čas je príliš vzácna komodita na to, aby sme ním mrhali či považovali ho za samozrejmosť. Svoje o tom vie aj Ann Napolitano, ktorá v mladom veku čelila zhoršeniu zdravotného stavu. Nakoniec som rád, že som román Milý Edward vzal do rúk, ide o ďalší silný príbeh a vydavateľstvo Tatran sa ním môže právom pýšiť.  

Originálny názov: Dear Edward
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marianna Bachledová
Počet strán: 268

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.




nedeľa 1. novembra 2020

Je možné ukradnúť si pre seba lepší osud?

Nebeská tkáčka je záverečným dielom trilógie Iskari, ktorá by si podľa mňa zaslúžila viac pozornosti. Tej sa totiž neraz dostáva dielam kvalitatívne menej vydareným a ostatné, hoci zaujímavejšie, ostávajú akoby v zákryte. Kristen Ciccarelli sa podarilo vytvoriť celkom nový svet s vlastnou mytológiou, kde je dobrodružstvo na dennom poriadku a hrdinom sa môže stať každý, kto nestráca vieru vo svoje ideály. Túto definíciu napĺňa aj ústredná hrdinka tretej časti série. Každý diel sa zameriava na iný príbeh, napriek tomu vám odporúčať jednotlivé knihy v určenom poradí. Inak by vám mohli ujsť niektoré súvislosti, prípadne by ste sa mohli strácať v mýtoch, ktoré sú priamo prepojené s dejom. 

"Namsara Asha predstavovala jedinú prekážku medzi ňou a slobodou. A v tejto chvíli, keď prechádzala pohľadom z vôd plných mŕtvol k mužovi, ktorý mal v pláne vydať ju jej najúhlavnejšej nepriateľke, netúžila Eris po ničom tak ako po slobode. No keď ju Kor popohnal po pláži k stromom zahaleným oparom, zlodejkine rozvírené myšlienky zahnala ostrá bolesť. Sklopila zrak na zapálené zápästia a putá z ocele s prímesou hviezdneho prachu. Za pár dní sa ten materiál prehryzie všetkými vrstvami - pokožkou, svalmi a kosťami." (str. 130)
Posledný namsara nám predstavil princeznú Ashu, potýkajúcu sa s dôsledkami bojov s drakmi, Uväznená kráľovná nám zas viac predstavila vzťahy medzi dvoma kráľovstvami. Druhý diel mal síce klesajúcu tendenciu, čo sa pútavosti týka, no to je prípad väčšiny prostredných častí sérií. Akoby si ich autori a autorky pripravovali pôdu pre finále. Iskari je typickým príkladom - Nebeská tkáčka nielenže skvele spracúva všetky predošlé motívy a postavy, no zároveň si razí osobitnú cestu vďaka novej hrdinke. Eris je zlodejka, ale rozhodne nie obyčajná - využíva vreteno, čo jej umožňuje cestovať medzi svetmi. Tým sa stáva nepolapiteľnou, no každý dar má svoje slabiny. Eris sa ocitá v područí pirátskeho kapitána, ktorý je odhodlaný využiť jej talent skutočne naplno a bez zábran. Eris má za úlohu uniesť Ashu, nám dobre známu princeznú. Do deja významnou mierou zasahuje aj Safire - veliteľka kráľovskej armády. Jej sa dostávalo viac priestoru i predtým, preto nie je žiadnym prekvapením, že aj tu jej patrí jedno z hlavných slov. Dva odlišné svety sa tak spoja pod vplyvom okolností, no namiesto sporov dôjde k zvratu, ktorý donúti nepriateľky k spolupráci. Dejových zauzlení je v príbehu viacero, žiadna kapitola nie je iba hluchým miestom, Kristen Ciccarelli si udržiava vašu pozornosť po celý čas. Pomáhajú jej v tom aj vhodne zvolené motívy, ako napríklad pirátske prostredie. To je vďačným prvkom, pokiaľ je využité v správnej miere, nie iba ako prvoplánové osvieženie. Rovnakou mierou sa na úspechu knihy podieľa aj spomínaná mytológia. Napokon, odkazuje na ňu aj samotný názov. Nebeská tkáčka je starodávna bytosť a bohyňa, ktorej línia sa tiahne celou sériou. Aj v tomto románe sú kapitoly občas prerušené/doplnené osobitnými bájami (hoci ich je tu o niečo menej ako predtým), ktoré dotvárajú celkový príbeh a napokon sa s ním aj pekne prepájajú. 
"V tú noc nespriadala hviezdy z ľudských duší. Namiesto toho privolala boha tieňov so slovami, že zvážila jeho ponuku a rozhodla sa ju prijať. Boh tieňov ju začul. A prišiel. V okamihu, keď prekročil jej prah, Nebeská tkáčka utkala sieť z hviezdneho svitu, aby ho do nej chytila. Zaplietla ho do svojich vlákien tak pevne, že sa nemohol ani pohnúť. Zdvihla nôž, aby ho zabila, hoci postava pred ňou zrazu nepripomínala mocného boha. Nevyzeral ako boh chaosu a skazy. Len ako bytosť plná žiaľu." (str. 210)
Trilógia Iskari je určená mladším i starším čitateľom. Skôr narodených zaujmú prepletené vzťahy, odkazy na iné známe diela a autorkina schopnosť spájať rôzne námety, mladšie ročníky zas ocenia pestré prostredie, neutíchajúce dianie a silné charaktery. To sa týka najmä dievčat. Niežeby chlapci a muži nedisponovali silnými vlastnosťami, no sú to práve ženské postavy, ktoré tiahnu dej a vystupujú do popredia. Nebeská tkáčka nesklamala, je dôstojným zavŕšením čitateľskej cesty a signálom, že Kristen Ciccarelli ešte na pôde žánru young adult nepovedala posledné slovo.

Originálny názov: The Sky Weaver
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Iskari)
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 366

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.