Vydarené spojenie romance a detektívky

Od Julie Klassenovej som čítal už viacero kníh a vždy, keď vydavateľstvo i527.net ohlási vydanie ďalšej novinky z autorkinho pera, neviem sa jej dočkať. Po trilógii Historky z Ivy Hillu, ktorá sa niesla v spoločensko-ľúbostnom duchu, tu teraz máme lahôdku v podobe kombinácie romantiky a klasickej anglickej detektívky. Vzhľadom na predošlé Klassenovej diela bolo iba otázkou času, kedy siahne aj po takomto žánri, a musím povedať, že ide o trefu do čierneho. Spojenie nevšedného prostredia, záhadnej atmosféry a výrazných postáv funguje ako dobre naolejovaný stroj a čítanie románu si užijete od prvej až po poslednú stranu.

"Niečo mu hovorilo, že ak prejde cez ten most, jeho život už nikdy nebude taký ako predtým. Zatvoril oči, zhlboka sa nadýchol a pomodlil sa za múdrosť a vedenie. Opäť si pripomenul, prečo sem prišiel. Je tu ako zástupca ich spoločnosti - aby ponúkol slečne Wilderovej právne rady po smrti Percivala Norrisa a zároveň nenápadne zistil, či je za to zodpovedná ona alebo niekto z jej rodiny. Ak sa mu bude dariť, pomôže mu tento úspech aspoň trochu napraviť jeho nedávne chyby." (str. 41)

Protagonistom príbehu je právnik Benjamin Booker, ktorý čelí neúspechu na súde a navyše sa ponorí do riešenia úmrtia významného zakladateľa spoločnosti Percivala Norrisa. Okolnosti jeho smrti sú opradené istými nezrovnalosťami, a tak sa Benjamin vydá na Belle Island, ostrov na Temži zahalený hmlou a tajomstvami, aby sa dopátral pravdy. A to všetko pod záštitou právnej pomoci Isabelle Wilderovej, ktorá je jeho hlavnou podozrivou. Benjaminove predpoklady však veľmi rýchlo narážajú na múr dohadov a nečakaných odhalení. Isabelle totiž vôbec neoplýva vlastnosťami, aké by mala mať chladnokrvná žena schopná vziať niekomu život. Práve naopak, Isabelle desať rokov neopustila ostrov, potýka sa s rodinnou kliatbou a strachom z nadväzovania nových kontaktov. Vidiny o mŕtvom mužovi v jeho pracovni či hrozba ďalšej vraždy sa však okolo nej vznášajú až priveľmi okato, a tak sa Benjamin usiluje prísť veci na koreň skôr, než umrie ďalší nevinný človek. A popritom sa, samozrejme, prehlbuje aj vzťah medzi ním a jeho pôvodnou podozrivou... Most na Belle Island pracuje s dobrým námetom a autorka ho využíva v plnej miere. Všetky motívy tvoria spolu kompaktný celok, žiadny nevyčnieva na úkor iného a na záver sa spoja v uveriteľnom a vygradovanom finále. 

Julie Klassenová (zdroj: Twitter)

"Keď sa ho pán Hardy opýtal, prečo nič nerobí, zatiaľ čo ona ničí dôkazy, len zopakoval jej odôvodnenie. Dúfala, že jej naozaj uveril a dokonca s tým súhlasil. Alebo si myslel, že je vinná, ale aj tak ju obhajoval? Prečo by to robil? Iba ak by... ju obdivoval. No v takom prípade by si nedokázala vážiť muža, ktorý by ju obhajoval, keď ju považuje za vinnú, hoci by ju mal rád. Uvažovala tiež nad tým, čo myslel pán Hardy tými slovami o šľachetnom rytierovi, ktorý ochraňuje dámu v nebezpečenstve, či je nevinná alebo nie." (str. 239)

Julie Klassenová má neuveriteľnú schopnosť preniesť vás v čase a priestore. Príbeh sa odohráva v roku 1819 a na mieste, ktoré nie je odkázané iba na vašu fantáziu. Autorka totiž využíva veľmi živé opisy. Nepôsobia však nadbytočne si spomaľujúco pre dej, podporujú dianie a pomáhajú vytvárať nezameniteľnú atmosféru. Jediná škoda je, že Julie nepíše často série, a tak aj Most na Belle Island je len samostatným románom. Napriek tomu dúfam, že sa k tomuto žánru ešte vráti, pretože je skvelým východiskom pre nastolenie otázok ohľadom viny, viery a ľudského dobra. 

Originálny názov: The Bridge to Belle Island

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Jana Hlatká

Počet strán: 360

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

Máte dosť odvahy nahliadnuť do svojho vnútra?

Motivačných kníh, ktoré vás zaručene prevedú vaším podvedomím alebo vám ukážu správnu cestu k žiarivej budúcnosti, je neúrekom. Preto je pomerne ťažké vyselektovať tie, čo skutočne za niečo stoja a neobsahujú iba otrepané frázy. Po priznaní spáľ je na pohľad nenápadná knižka, no ukrýva v sebe veľa zaujímavého. A to napriek tomu, že niektoré strany zívajú prázdnotou. Prečo? Z jednoduchého dôvodu - je na vás, aby ste ich zaplnili. Sharon Jonesová prišla s vynikajúcim konceptom, ktorý nepracuje s plytkými radami, ktoré môžu (ale vo väčšine prípadov nemusia) padnúť na úrodnú pôdu. Práve naopak, podnecuje čitateľa, nech sám príde na to, čo ho definuje, aké vplyvy môžu za jeho súčasnú situáciu a kam sa chce v určitom časovom horizonte posunúť. 

"Umelec je vraj človek, ktorý pomocou klamstiev hovorí pravdu. Jedna vec je istá: je nemožné povedať celú pravdu, najmä keď človek píše o sebe. Niekedy klameme tým, že niečo vynecháme. Inokedy klameme tým, ako vec interpretujeme. Vždy je tu však prítomný nejaký fiktívny prvok, pretože hovorenie ani písanie neexistujú v izolácii, priepasť medzi slovom a okamihom je vždy priveľká. Nakoľko úprimne dokážeš odpovedať na tieto otázky? Aký je to pocit hovoriť pravdu? Myslím si, že skutočnou otázkou v tejto súvislosti je: Je vôbec možné pozrieť sa na seba nezaujatými očami?" (str. 11)

Autorka sa vás nesnaží vyslovene motivovať, asi aj preto mi štýl knihy vyhovoval omnoho viac. Pri čítaní sa sústredíte na sebaanalýzu, všímate si viac či menej prelomové udalosti a emócie súvisiace s minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou. Hoci výraz čítanie nie je celkom presné. A aj keď - ako som spomenul - prevažujú prázdne miesta nad záplavou textu, pri väčšine strán sa pristavíte dlhšie než pri tradičnom čítaní. Prirodzene, ak k možnostiam, ktoré vám dielko Po priznaní spáľ poskytuje, nepristúpite povrchne. Bola by to škoda, lebo položené otázky vás naozaj prinútia zamyslieť aj nad vecami, nad ktorými bežne neuvažujete, prípadne ich považujete za samozrejmosť. Konečne tak máte možnosť zastaviť sa a venovať sa tomu najdôležitejšiemu, čo máte - sami sebe. Sharon Jonesová zvolila niekoľko foriem cvičení a otázok, pričom každá je hravá, jednoduchá, no zároveň ide o hĺbky. Ani si neuvedomíte, ako plynulo a ľahko skĺznete zo zdanlivo triviálnych zamyslení k náročnejším, vyžadujúcim si viac času a dolovania v pamäti. Čakajú na vás samostatné otázky, krátke zoznamy, stupnice, doplňovačky či výber javu z určitých dvojíc. Striedanie foriem je zábavné a udrží vašu pozornosť. Ak budete mať otvorenú myseľ, pamäť aj srdce, zaspomínate si na rôzne udalosti i osobnosti od útleho detstva až po dnešok a je vysoko pravdepodobné, že sa o sebe dozviete veľa nového. Kniha je rozdelená do troch častí - minulosť, prítomnosť, budúcnosť - aj keď otázky v nich nie sú ohraničené a neraz majú omnoho komplexnejšiu povahu. Pretože ako hovorí Sharon Jonesová, minulosť nás dohnala do nášho momentálneho stavu a už len z toho dôvodu pred ňou nesmieme zatvárať oči alebo vedome neprijať to, čo nás nejakým spôsobom (či už pozitívnym, alebo negatívnym) vyformovalo. Hneď ako sa pustíte do čítania, majte poruke ceruzku, lebo sa začína zostra. Pero je v tomto prípade nebezpečné, pretože niektoré priznania môžu byť naozaj veľmi osobné, a snáď nechcete knihu po jej prelúskaní skutočne spáliť. Alebo áno...?

"Kam smeruješ? Kam ideš? Kam sa uberáš? Kam naozaj mieriš? A čo teraz? A teraz? Nepýtam sa, kam chceš smerovať, ani aká je tvoja vysnívaná cieľová destinácia. Pozri sa na to, čo reálne robíš. Odpoveď ti prezradia opakujúce sa motívy v rytme tvojho každodenného života. Pristupuj k tejto časti so všetkou vážnosťou - keď si ju prečítaš o takých desať rokov, dobre sa zabavíš." (str. 101)

Zápalka na obálke síce hovorí jasnou rečou, no pálenie kníh je barbarstvo, s akým už moderná spoločnosť nebude mať snáď nikdy dočinenia. Kto by sa však k tomu uchýlil? Nenápadné, ale úctyhodné dielko Po priznaní spáľ je ako dobrý kamarát, chápavý terapeut a denník v jednom. Poskytne vám viac, než od neho spočiatku očakávate, a nakoniec ho budete opatrovať ako oko v hlave. Teda v prípade, že doň naozaj vnesiete svoje najhlbšie myšlienky a pocity. Sharon Jonesovejhttps://www.slovtatran.sk/po-priznani-spal sa podaril skvelý kúsok, kniha môže slúžiť aj ako výborný darček, pozornosť pre každého, kto má po krk povrchných statusov, plytkých komentárov a všadeprítomných banalít. Život prebieha v prvom rade v našom vnútri, preto ho nesmieme zanedbať!

Originálny názov: Burn After Writing
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 144

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Boje sa počas vojny neodohrávali len na fronte

Občas dám rád pred beletriou prednosť literatúre faktu, hlavne histórii alebo životopisom spisovateľov či iných umeleckých alebo kultúrnych dejateľov. Hneď ako som vo vydavateľstve Slovart natrafil na novinku s názvom Veľký sen dvoch malých národov, vedel som, že to bude tá správna kniha pre mňa. Obdobie konca prvej svetovej vojny, poznamenané obrovskými zmenami na medzinárodnej úrovni, dodnes fascinuje odbornú i laickú verejnosť, no napriek tomu je ešte veľa slepých miest, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť. A jedným z nich je vznik samostatnej Československej republiky, skrátene označovanej ako 1. ČSR. K dispozícii je, samozrejme, množstvo materiálov, mnoho z nich aj dobových, ale buď sú príliš strohé, alebo zamerané len na určitú oblasť pôsobenia jednotlivcov či skupín. Americký výskumník Kevin J. McNamara prináša vo svojej publikácii pohľad na dva aspekty predchádzajúce vzniku ČSR a poskytuje tým o niečo ucelenejší obraz na rozhodujúci okamih našich dejín.

"V máji 1917 bolo na hraničnom priechode pri odľahlom severošvédskom mestečku Haparanda ešte chladno, keď istý "Thomas George Marsden" predložil ruskej kontrole svoj falošný britský pas, aby mohol pokračovať v ceste vlakom do ruského Fínska. Tým sa začala Masarykova výprava do Ruska, pre ktorú sa rozhodol, keď sa dopočul o ruskej revolúcii. Zatiaľ čo revolúcia posunula Wilsona bližšie k vojne, Masaryka zvábila priamo do svojho víru. Táto cesta bola kľúčovým obratom v úsilí dosiahnuť jeho hlavný cieľ, ktorým bolo vybudovanie nezávislej česko-slovenskej armády a jej nasadenie na strane Spojencov." (str. 144)

Počas vypuknutia prvej svetovej vojny boli Česi a Slováci stále súčasťou Rakúsko-Uhorska. A napriek svojmu odmietavému postoju voči vládnym nariadeniam museli narukovať do habsburskej armády. Tých, ktorí sa ocitli cez vojnu v Rusku, nebolo veľa, väčšinou išlo buď o zajatcov, alebo dezertérov, no aj tak sa im podarilo stať členmi takzvanej Českej družiny. Toto zoskupenie slúžilo záujmom cárskeho Ruska a predstavovalo akýsi základný kameň formujúcich sa česko-slovenských légií. Zhodou náhod a pomerne svojských okolností sa pod ich kontrolu dostala i rozsiahla sibírska oblasť, čo bola pre mňa nová a veľmi zaujímavá informácia. Samozrejme, tých bolo nespočetne veľa, až ma mrzí, že moja pamäť nemá takú kapacitu obsiahnuť všetky. Je teda viac než pravdepodobné, že k Veľkému snu dvoch malých národov sa ešte neraz vrátim. Ale späť k obsahu. Légie sa v Rusku veľmi osvedčili a ich sen o dosiahnutí vlastného nezávislého štátu bol o ďalší krok bližšie. Plánom bolo presunúť sa do Francúzska na západný front cez prístav vo Vladivostoku, no spojenecké vlády sa rozhodli využiť časť ich síl v boji proti boľševikom. A tak mnohí odvážni Česi a Slováci zotrvali na Sibíri až do začiatku dvadsiatych rokov. Nečudo, že svoju nespokojnosť dali nahlas a razantne najavo. Iste netreba pripomínať, že zásluhou vytrvalých osobností na čele s Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom sme v tom čase už existovali v hraniciach novej, samostatnej krajiny. Občas to mali ťažké aj so spojencami, ktorí videli v česko-slovenských légiách prostriedok, ako získať jednotky pre boje, do ktorých nechceli zapojiť vlastné vojská. McNamara dáva do kontrastu spojenecké "vyššie dobro" s úsilím légií vrátiť sa domov. Masaryk a jeho priatelia sa nachádzali v neľahkej situácii, keď lavírovali medzi silnými politickými a vojenskými partnermi a získavaním podpory medzi česko-slovenskými emigrantmi v USA či Veľkej Británii. Masaryk vystupuje v tomto "príbehu" ako protagonista a jeho činy nemajú ďaleko od najväčších literárnych hrdinov. 

Kevin J. McNamara (zdroj: unl.edu)

"Vzbura legionárov mala pre Masaryka a Beneša tak kladné, ako aj záporné dôsledky. Na jednej strane strhla pozornosť svetovej tlače k legionárom a ich hnutiu za nezávislosť, čím pritiahla aj záujem predstaviteľov spojeneckých mocností. Z tohto ťažila i Česko-slovenská národná rada a jej predstavitelia. Na druhej strane, hoci Masaryk a Beneš získali možnosť komunikovať s vedúcimi činiteľmi Spojencov, tí istí činitelia ich neveľmi počúvali a často ich upozornenia ignorovali." (str. 276)

Autor ako Američan mohol ľahšie skĺznuť k jednostrannému pohľadu na vec, a aj keď občas v texte badať istú zaujatosť, nedá sa mu uprieť snaha o objektívnosť. Možno by mal niekto iný názor, no mne sa kniha čítala veľmi ľahko, Kevin J. McNamara má ústretový štýl, a hoci jeho text obsahuje množstvo faktov, nestrácate sa v nich. Skôr len zvýšia vašu zvedavosť a ak sa budete chcieť o určitom čiastkovom probléme dozvedieť viac, napomôže vám k tomu aj bohatá bibliografia. Veľký sen dvoch malých národov je skvelým sprievodcom našich dejín a zároveň napínavým i dojemným svedectvom o neveľkej skupine ľudí, pre ktorých bolo blaho národa podstatnejšie ako vlastný komfort. A o časoch, keď bolo vlastenectvo niečím reálnym, nie iba heslom pre zneužívanie a zakrývanie vlastných morálnych pokleskov. 

Originálny názov: Dreams of a Great Small Nation

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Peter Fridner

Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Príbeh otvárajúci staré rany, srdcia a fantáziu

Terri-Lynne DeFino je americká autorka, ktorej tvorba je založená na spoločenských románoch. Z rušného mesta sa presťahovala na vidiek, aby mala viac pokoja na písanie aj pre svoju rodinu. Zameriava sa najmä na ľudské emócie a miesto človeka v komplikovanom svete. V románe s najdlhším originálnym názvom, s akým som sa doteraz stretol, hrajú hlavnú úlohu knihy. Kníh o nich je, paradoxne, pomerne málo, v pamäti mi utkveli najmä dve – Trinásty príbeh od Diane Setterfield a Zlodejka kníh od Marka Zusaka. Zatiaľ čo prvá menovaná sa venovala temným zákutiam ľudskej duše a druhá vojnovému besneniu, Domov slávnych spisovateľov (a ich múz) má v sebe viac nadhľadu a láskavosti. Penzión pre spisovateľov sa stáva čarovným miestom, ktorý mení nielen ich vymyslené príbehy, ale dokonca aj životy. V tomto zmysle možno v románe vybadať aj prvky magického realizmu, no v obmedzenej forme. 

"Koľko kriku! Aké ponižujúce. Nemužné. Ba priam neľudské. No aj tak nevládze oponovať ani sa inak brániť. Judith mu priniesla vodu, ale nebol schopný sa jej napiť. Switch čosi brblal do telefónu. Alfonse privrel oči. Pod viečkami mu poskakovali iskričky. Usmial sa. Nespôsobil to nedostatok kyslíka. Mohli za to slnečné lúče letného dňa. Mohla za to mágia. Mohli za to spomienky zatúlané zo starých dobrých čias." (str. 125)

Hlavnou postavou je spisovateľ Alfonse Carducci, ktorý prichádza do penziónu unavený bohémskym životom, s podlomeným zdravím a autorským blokom, čo ho vyvádza z miery viac než skracujúci sa počet jeho dní. Penzión na pobreží Nového Anglicka bol vybudovaný práve so zámerom, aby autori či autorky dožili v prostredí, ktoré ich chápe a poskytne im dôstojný odchod (prípadne ak chcú existovať mimo spoločnosti). Dalo by sa povedať, že na konci životnej púte sa stávajú ich osudy dôležitejšími než tie, ktoré spriadali.  Ako napovedá názov, okrem spisovateľov obývajú penzión aj ich múzy. Tou Alfonsovou sa stane mladá Cecibel Bringerová, ktorá tiež doplatila na nadmernú ľahkovážnosť – po nehode jej ostala znetvorená tvár, pričom rovnako poškodené má aj vnútro – bolesťou, stratou a nedostatkom síl na odpustenie. Obe postavy sú skvelo vykreslené. Spočiatku si čitateľove sympatie získa skôr starostlivá Cecibel. Nečudo, pretože Alfonse podlieha predstave o svojej dôležitosti i vlastnej frustrovanosti. Kontrast medzi nimi nie je samoúčelný, obaja majú dôvod byť takí, akými sa stali. Autorka si dala prácu predstaviť ich komplexne, ako osobnosti z mäsa a kostí so všetkými ich starosťami, radosťami a vnútorným prežívaním. Ich stretnutie napokon vyznieva priam osudovo, akoby sa museli stretnúť, aby si vyriešili svoje trápenia. Podobne ladené príbehy sa môžu ľahko zvrtnúť. Buď príliš tlačia na pílu, alebo skĺznu k nude. Terri-Lynne DeFino však už má na konte niekoľko titulov a dokáže sa vyvarovať daných prešľapov. Príbeh je uveriteľný, číta sa ľahko a zaujíma vás osud postáv. Rozprávačský štýl mi takisto vyhovoval. Som rád, že už od začiatku sú postavy „živé“, zoznamujeme sa s nimi skôr cez dialógy než autorskú reč. Aj vďaka tomu sa dej odvíja ako na filmovom plátne. Skvelým prvkom textu sú aj mnohé odkazy na iné knihy a autorov, román sa tak stáva prehliadkou známych (či menej známych) mien a diel. Do deja vstupujú aj ďalšie postavy, a tak DeFino rozohráva aj iné motívy – nešťastné manželstvo, demenciu, nutnosť niesť zodpovednosť za svoje činy... 

Terri-Lynne DeFino (zdroj: Goodreads)

"Náhlila sa z izby rovnako potichu, ako do nej vošla. Vyšla cez balkón, nie cez dvere. Spustila sa na zem a načúvala, či niečo nezačuje. Tichá noc. Svätá noc. Rozbehla sa s obnaženými prsami - morský vzduch a sparný júl jej pokožku pokrývali soľou - k pláži, zhodila topánky, vyzliekla nohavice a vnorila sa do burácajúceho mora. Cecibel si z pokožky zmývala predstavy. Aj skutočný zážitok s Finlayom. Boli to muži, milovala ich, no nepatrila im. Nepatrila nikomu. Iba sebe. Nepokladala za vhodné, aby niekomu patrila." (str. 251)

Vôbec som netušil, čo od knihy čakať, no nakoniec som bol príjemne prekvapený. Ide o pomerne jednoduchý námet, ale využitý v maximálnej miere. Text je dynamický, ale z podstaty príbehu je neférové čítať ho rýchlo. Obsahuje mnoho zaujímavých myšlienok, pri ktorých sa určite pristaví nejeden čitateľ. Domov slávnych spisovateľov (a ich múz) vás prekvapí hĺbkou, láskavosťou aj prepojením dvoch časových línií a príjemný pocit z neho vo vás bude rezonovať ešte dlho po obrátení poslednej strany.

Originálny názov: The Bar Harbor Retirement Home for Famous Writers (And Their Muses)
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jozef Kot
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Pestré protiklady vystavané na tanci, láske a duchovne

Na príbeh piatej zo siedmich sestier, ktorým je venovaná séria z pera Lucindy Rileyovej, som bol zvedavý asi najviac. Tiggy bol totiž v predošlých častiach venovaný pomerne malý priestor okrem sporadických zmienok o jej ezoterickom zjave a ochote pomôcť. Aj to však stačilo na to, aby zarezonovala v mysli čitateľov a odlíšila sa od ostatných protagonistiek. Niet sa čomu čudovať, autorka si pri takom veľkolepom diele nemôže dovoliť banálne klišé. Jednotlivé romány série Sedem sestier majú síce podobnú schému, ale zakaždým nás čakajú originálne príbehy zasadené do rôznych krajín aj historických období. Okrem toho vždy nahliadneme za oponu určitého druhu umenia, ako napr. sochárstva (Sedem sestier), spevu a skladania hudby (Búrková sestra) či literatúry (Tieňová sestra). Mesačná sestra zas zavedie čitateľov do sveta tanca, konkrétne vášnivého flamenca...

"Maria cítila, ako jej po chrbte prebehla triaška, lebo tanečníci sa začali súčasne pohybovať. Žena s rukami vzpaženými nad hlavou vyklopkávala chodidlami rytmus a El Gato jej skĺzol dlaňami po chrbte. Maria si spomenula, ako v mladosti tancovala s Josém, a keď sa dívala na tanečníkov na pódiu, oči sa jej zaliali slzami nad starými časmi. To nič, že kaviareň nebola vôbec príjemná a návštevníci celkom obyčajní, dvojica tanečníkov patrila k najlepším, akých kedy videla. Na niekoľko minút sa spolu s ostatnými divákmi preniesla do iného sveta, kým muž a žena na pódiu predvádzali svoju vášeň a dokonalosť." (str. 172)

Piaty diel mi viac než iné pripadal vystavaný na výrazných kontrastoch, či už medzi postavami, ich povahami, alebo krajinami, kde sa príbeh odohráva. Tiggy totiž prežíva pátranie po svojom pôvode v tajuplnej a studenej škótskej vysočine, zatiaľ čo minulosť sa nám odkrýva v horúcej španielskej Andalúzii. Lucinda Rileyová stavila tentoraz na nie celkom hrdinskom charaktere svojej druhej ústrednej ženskej postavy, keďže Lucía si nachádza cestu k sympatiám čitateľov o niečo náročnejšie, než sme zvyknutí. Niektorým sa to môže zdať ako malý krok vedľa, ja som ho však uvítal. Nielenže sa tým oveľa lepšie poukáže na rozporuplnosť človeka a dôvody jeho rozhodnutí, ale navyše tým vzniká priestor pre ďalší zo spomenutých protikladov. Tiggy je totiž už od samého začiatku vykresľovaná ako veľmi príjemná osoba, ktorú by ste chceli mať za kamarátku, pretože vrchovato napĺňa predstavu o priateľke do každého počasia. A to aj napriek tomu, že inklinuje skôr k zvieratám ako ľuďom. Je však starostlivá, prezieravá a temperamentná, čo sa prejaví jednak v jej úlohe postarať sa o divé mačky, jednak vo vzťahoch, ktoré v Škótsku prirodzene nadviaže. To sa týka predovšetkým majiteľa panstva - lekára Charlieho, dotieravého boháča Zedda a starého Cigána Chillyho, ktorý jej otvorí bránu k minulosti. Príbeh Tigginej starej mamy Lucíe sa začína písať krátko pred prvou svetovou vojnou v Granade. Veľmi rýchlo prepadne čaru flamenca a stane sa z nej uznávaná tanečníčka. Z Andalúzie sa preto presúvame do Barcelony, no Katalánsko nie je o nič menej pútavé. Spolu s Lucíou sledujeme aj príbeh jej rodičov, pričom jej mama Maria na vás zapôsobí oveľa pozitívnejšie než otec José. Vo vzťahu Lucíe a Josého možno vybadať analógiu s mnohými súčasnými mladými hviezdičkami, ktorých rodičia vystupujú v úlohe manažérov a nesú sa na vlne úspechu svojich potomkov. Nielen do ich života, ale napredovania celej krajiny zasiahne občianska vojna, čím sa v deji poriadne zamiešajú karty. Nechcem prezrádzať priveľa, no okrem Španielska sa Lucía dostane aj do ďalších krajín, čím spečatí svoj osud. Granada so svojimi jaskyňami ukrytými pod slávnou Alhambrou a Barcelona však ostávajú pre mňa tým najväčším lákadlom už len preto, že všetky dané miesta som mal možnosť vidieť na vlastné oči, a tak som čítanie vnímal ako návrat v spomienkach do čias nedávno minulých. Autorkine opisy mi ich oživili ešte výraznejšie a živšie. Prienik do kultúry gitanos navyše ponúka množstvo nových a zaujímavých informácií. 

zdroj: Stuvera.com

"V živote som neokúsila nijaký náznak predsudkov - všade, kam som prišla, ma prijímali už len preto, že som mala neutrálny západoeurópsky výzor a švajčiarsky pas. Zatiaľ čo tí, ktorí kedysi žili na tomto svahu, mali zakázané vstupovať do mesta, boli prenasledovaní a širšia spoločnosť, vedľa ktorej žili, ich nikdy neprijala medzi seba." (str. 265)

Ak by som mal definovať Mesačnú sestru len jedným slovom, bolo by to krásna. Občas síce dej trochu spomalí, ale stále si zachováva svojsky očarujúcu atmosféru, za čo môže skvele vykreslená Tiggy a spomínané dejiská v kombinácii s tancom. Lucinde Rileyovej sa navyše znova podarilo ustriehnuť košatý dej, v určitých miestach prepojený s ostatnými knihami v sérii. Ako autorka už ani nemusí nikoho presviedčať, že je topkou v súčasnej romantickej literatúre, spájajúcej spoločenské témy, rôzne časové línie, reálne vyznievajúce vzťahy a napätie. Tiggin príbeh vo vás určite ostane rezonovať dlhší čas a aj keď sa už teraz neviem dočkať zvyšku série, nepochybne mi bude veľmi ľúto, keď Sedem sestier dorazí na koniec svojej púte.

Originálny názov: The Moon Sister
Príslušnosť k sérii: 5. diel (Mesačná sestra)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 543

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Osudové ženy tudorovskej dynastie

Práve mám rozpozeranú druhú sériu seriálu Španielska princezná, nakrúteného podľa románov Philippy Gregory a zameraného na vzťah medzi mladým manželským párom Henrichom VIII. a Katarínou Aragónskou. O to viac som si užil čítanie knihy Tri sestry, tri kráľovné, pretože tá sa obsahovo prekrýva s dejom seriálu a zmienené postavy, miesta a udalosti som si vedel predstaviť omnoho živšie. Kto však pozná tvorbu anglickej autorky s kenskými koreňmi, vie, že má neobvyklú schopnosť vykresliť dejiny tak autenticky a uveriteľne, akoby ste sa pri obracaní stránok stali jej súčasťou. A že tých stránok nie je málo! Často mám rešpekt pred hrubými knihami, predsa len - dnešná doba praje dynamike a rozsiahle romány sú skôr výnimkou než pravidlom. Rozprávačský talent Philippy Gregory je však zárukou, že jej diela prečítate rýchlo a s neutíchajúcim záujmom.

"Kráľ sa nemôže vydať na križiacku výpravu, ak nemá dediča, ktorý by po ňom nastúpil na trón. Vedia to dokonca aj Jakubovi radcovia. Ja však zasa čakám dieťa, môj čas sa blíži, a tak Jakub podniká pravidelné púte do svätýň vo vlastnej zemi, zabezpečuje spravodlivosť a zároveň sa modlí za spásu svojej duše. Svedomito sa pripravuje na križiacku výpravu, na ktorú sa hodlá vydať hneď po narodení nášho syna, a tak my, malá zem, máme jednu z najväčších flotíl v Európe. Má veľa nápadov, ako použiť v boji lode - ešte nikto neviedol vojnu na mori takým spôsobom, ako to zamýšľa urobiť môj muž." (str. 107)

Román Tri sestry, tri kráľovné je ôsmym, ktorý sa venuje osudom dynastií Plantagenetovcov a Tudorovcov. Ide o búrlivé obdobie, ktoré dodnes fascinuje nielen spisovateľov a historikov, ale aj ďalšie umelecké i vedecké profesie a širokú verejnosť. Výhodou je, že dané knihy nemusíte čítať v presnom poradí, pretože každá tvorí samostatný príbeh a občas sa jednotlivé línie prelínajú a presahujú rámec svojho rozsahu. Autorka sa prejavuje ako skutočná znalkyňa pomerov prvej polovice 16. storočia. Aj keď názov avizuje trio hrdiniek, príbeh sa vo väčšej miere venuje Margaréte Tudorovej - od jej detských čias po manželstvo so škótskym kráľom. Ako sestre anglického panovníka Henricha VIII. podliehal jej život štátnym záujmom, no napriek tomu dokázala z každej neľahkej situácie vyťažiť pre seba maximum, vedela sa zmieriť s okolnosťami a brať ich ako základ pre svoje ďalšie smerovanie. Nemenej odhodlanými sú aj jej sestra Mária, istý čas francúzska kráľovná, a švagriná Katarína, ktorá - ako je známe - sa stala obeťou potreby porodiť kráľovi mužského potomka a následného dejinotvorného rozvodu. Ani jedna z troch žien neostala sedieť v kúte, ale neraz vzala do svojich rúk opraty vlády, či dokonca vojska. A to aj v prípade, že sa museli postaviť ich armády proti sebe. Pri pojme sestry ide teda výrazne o vyjadrenie príbuzenského vzťahu, nie emocionálnych väzieb. Iste, dôjde k udalostiam, keď si hrdinky dokážu byť oporou, no napokon sa predsa len musia uchýliť k svojim vlastným záujmom. Margaréta vyrastala v prostredí silných žien, ako boli jej staré mamy Margeret Beaufortová a Elizabeth Woodvillová. Na jej smolu však nezdedila všetku ich prezieravosť či rozvážnosť. Občas sa prejaví jej bezhlavosť a nie s každým jej rozhodnutím bude čitateľ súhlasiť. Margaréta nie je ústrednou postavou, ktorá by si vedela zľahka získať vaše sympatie, ale to ani nebolo autorkiným úmyslom. Práve naopak, napriek svojskému charakteru považujem Margarétu za jednu z najlepších postáv, pretože napísať príbeh z jej pohľadu, aj keď môže vyvolať v čitateľoch rozporuplné pocity, je výzva. Philippa Gregory vás prevedie dvoma manželstvami, pričom každé je zaujímavé iným spôsobom. Prvé bolo so škótskym kráľom, druhé so šľachticom Archibaldom, no ani jedno napokon nenaplnilo heslo "šťastne až do smrti". O Kataríne a Márii sa dozvedáme hlavne z listov, ktoré si s nimi Margaréta vymieňa, a skutočne vidieť veľké podobnosti medzi ich osudmi. Priznám sa, že hoci sú mi udalosti daného obdobia pomerne známe, doteraz som si ich neuvedomil a román mi v mnohom rozšíril obzory. 

"Otvorím list od Kataríny, Na rozdiel od Máriinho je veľmi krátky. Píše, že mi posiela otca Chadwortha, aby ma oboznámil s Božou vôľou. Pripomína mi, že len pomyslením na odchod od manžela odsudzujem svoju dušu na večné zatratenie a že urobí čokoľvek, aby mi pomohla, ak ustúpim od toho príšerného plánu. Ona aj Harry vraj boli zdesení, keď sa dozvedeli, že som požiadala vojvodu z Albany o pomoc. Vraj som vystavila svoju hanbu pred celým svetom, pretože nemám nijaký dôvod na rozvod..." (str. 317)

Každá z troch protagonistiek vstúpila do dohodnutého manželstva, na základe ktorého sa stali kráľovnami. Skôr či neskôr sa z nich stali riadením osudu vdovy a napokon nasledovali manželstvá zo slobodnejšej vôle. A všetky tri, samozrejme, boli ovplyvnené osobou a konaním Henricha Tudora. Napriek košatému deju a typickým prvkom tvorby by som Tri sestry, tri kráľovné radšej neodporučil niekomu, kto sa s Philippou Gregory ešte nestihol zoznámiť. Či už kvôli spomínanej povahe Margaréty, alebo pre zasadenie príbehu do celkovej historickej série, keďže román je akousi čerešničkou na torte, doplnením iných línií. Stále však zostáva skvelou sondou do minulosti a zobrazením dobových reálií. Budem sa opakovať, ale Slovart má moje veľké uznanie za to, že nám prináša preklady diel tejto autorky, a dúfam, že s tým tak skoro neprestane.

Originálny názov: Three Sisters, Three Queens

Príslušnosť k sérii: 8. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)

Preklad: Otakař Kořínek

Počet strán: 464

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Inšpiratívna cesta na vedecký vrchol

Biografie nepatria medzi žánre, po ktorých zvyčajne siaham. Občas si však rád prečítam o skúsenostiach zaujímavej osobnosti, hlavne ak má jej život presah do širších sfér. Keď sa mi vďaka vydavateľstvu Artis Omnis dostala do rúk kniha Žena z Marsu, vedel som, že sa zaradí práve do tejto kategórie. Odhaľovanie záhad vesmíru je pre mňa - odchovanca humanitných vied - španielska dedina. Napriek tomu - respektíve práve preto - som sa dokázal do cesty Michaely Musilovej medzi svetovú odbornú elitu pohrúžiť ako do ktoréhokoľvek beletristického diela. Môžu za to nielen udalosti bohaté na dramatickosť či pestré prejavy charakteru, ale vo veľkej miere aj rozprávačský talent Lucie Lackovičovej. Táto šarmantná dáma, ktorá sa na poli domácej i svetovej fantastiky pohybuje ako ryba vo vode, vtisla knihe nezameniteľnú pečať výnimočnosti a ústretovosti voči čitateľom. 

"... typický vedec žije stále pod stresom. Má nízky plat, neustále je nútený publikovať, aby mohol žiadať o granty, pracuje pod neprestajným tlakom, kde získa financie na svoj výskum, a keď sa na túto časť sústredí príliš, nezostane mu čas a energia na nevyhnutnú výskumnú činnosť. Je to neustály a veľmi intenzívny kolobeh. Aj ja som v živote mala málo času a málo dovolenky, a tam som si to uvedomila naplno. Dospela som k presvedčeniu, že takto žiť nemôžem. Že zopár krátkych dní počas konferencie nemôže byť jedinou príležitosťou, ako viesť plnohodnotný život a uvoľniť sa." (str. 166)

Akonáhle som sa začítal do knihy, otvorili sa predo mnou netušené obzory. Žena z Marsu totiž nie je vôbec ohraničená jednou oblasťou ani určená čisto záujemcom o veci vesmírne. Ide v prvom rade o príbeh neobyčajne obyčajného človeka, ktorého vlastné zanietenie a odhodlanie nevzdávať sa napriek prekážkam môže byť inšpiráciou pre kohokoľvek. A nie je to len fráza, Michaela Musilová je nesmierne pozitívnym vzorom, čo sa týka dosahovania stanovených cieľov, viery vo vlastné sily a prekračovania hraníc. A to nielen v pomyselnom, ale aj reálnom zmysle. Ako by aj nie, keď našej šikovnej hrdinke nestačí na realizáciu ani len samotná planéta! Schválne som zvolil pojem hrdinka, pretože Michaela ňou v mojich očiach skutočne je. Jednak preto, že jej osudy sa čítajú ako epický príbeh, jednak pre úspechy, ktoré dosiahla a ktoré má nepochybne ešte pred sebou veľa. Astrobiológia so zameraním na výskum života v extrémnych podmienkach znie pre našinca takmer exoticky, ako čosi, čo pozná zo sci-fi filmov (dokonca tak cudzo, že mi to kontrola pravopisu podčiarkuje ako neznáme slovo 😀). Je priam neuveriteľné, čo všetko stihla počas svojich tridsiatich dvoch rokov, až má človek pri čítaní výčitky, akým spôsobom mrhá vlastným časom. Michaela má za sebou náročné štúdium na prestížnych školách v Londýne či Bristole, zúčastnila sa mnohých prednášok s poprednými osobnosťami vo svete vedy a techniky a má za sebou niekoľko pamätných expedícií. Ak si však niekto myslí, že talent, nadšenie a akademická pôda sú dostatočným základom na prienik do výšin, je na omyle. Každý veľký úspech má i svoju odvrátenú stranu - v prípade Michaely Musilovej obrovské odriekanie, zákulisné intrigy, znevažovanie zo strany mužských kolegov či mrhanie energie na žabomyšie vojny. Najhorší pocit som mal z praktík slovenskej vedy, respektíve udeľovania grantov, kde sa krásne ukazuje, akí sme vo svojej podstate skostnatení, konzervatívni a málo súci skutočne podporiť talenty, čo si to zaslúžia viac než ľudia, ktorí o nich rozhodujú. Dúfam, že si uvedomujú svoje konanie, a ak nie, azda sa im otvoria oči vďaka tejto knihe. Ešte šťastie, že sa Michaela nedala znechutiť - pretože pri jej pomerne trpkom návrate na Slovensku zohrávalo rolu viacero faktorov v pracovnom i osobnom živote - a každé poleno pod svojimi nohami spracovala a poučila sa z neho. 

Michaela Musilová (zdroj: LEAF.sk)

"SSP program na Vesmírnej univerzite je zaujímavý projekt, ktorý môže účastníkovi poskytnúť množstvo nových vedomostí, zážitkov a kontaktov. Trvá deväť týždňov a dostať sa na ňu môžu experti a študenti z oblastí, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú vesmíru. O tejto možnosti som sa dozvedela počas prvej simulovanej misie na Mars a odvtedy som sa zamýšľala nad tým (a neskôr som aj horlivo pracovala na tom), aby som sa jej mohla zúčastniť. Poplatok nie je nízky, 18 000 eur za letné štúdium nepatrí k zanedbateľným položkám, avšak benefity, ktoré táto forma vzdelávania prinesie, sú na nezaplatenie." (str. 269)

Na facebookovej stránke vydavateľstva Artis Omnis mi padlo do oka video, kde sa čitateľom prihovára Michaela Musilová osobne. Môžete si ho pozrieť na tomto odkaze. Sami uvidíte, že jedna z našich najvýznamnejších vedeckých kapacít je veľmi sympatická osoba a nezaháľa ani v čase, keď mnohí sedíme pri sviatočnom stole. Okrem informačne hodnotných slov vás v knihe Žena z Marsu čaká aj množstvo fotografií - či už čiernobielych dopĺňajúcich text, alebo v rámci plnofarebnej prílohy. Kniha Lucie Lackovičovej vznikala v náročnej dobe prevládajúcej virtuálnej komunikácie, navyše v podmienkach, keď sa "stvoriteľky" publikácie nachádzali v rôznych časových pásmach. Azda aj to svojou troškou prispelo k vzniku výnimočného diela, ktoré je poctou všetkým šikovným vedcom a vedkyniam, ktorí pristupujú k svojej sfére pôsobenia s láskou a s nadšením ju zdieľajú v snahe informovať, poučiť i povzbudiť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Ešte hriešnejší, špinavší a krvilačnejší Štokholm

Švédsky spisovateľ šľachtického pôvodu (odtiaľ to nezvyčajné meno) Niklas Natt och Dag svojím právom oceňovaným debutom pozmenil tvár severského trileru. Opustil súčasnosť a všetkým čitateľom túžiacim po novom zážitku ukázal, že v minulosti neboli ľudia žijúci v hlavnom meste o nič menej krutí či poznačení vnútornými démonmi. Ba dokonca ešte viac, keďže spoločenský systém na konci 18. storočia neposkytoval úplnú záruku práva a spravodlivosti. Chudoba bola odsúdená trpieť a znášať každodenné príkoria, vysokopostavení jedinci využívali (či neraz aj zneužívali) výhody svojej vrstvy a žili podľa vlastných "zákonov". Obdobie osvietenstva a revolučných zmien nedosiahlo do všetkých kútov sveta tak rýchlo, ako by sme to vnímali z dnešného pohľadu. A tým svetom nemyslím len starý kontinent, pretože román 1794 nás v úvode zavedie kamsi celkom inam. 

"Hľadal sa vrah manželky s anjelskou tvárou. Nik by to naňho nebol povedal, až na tie smutné oči. Bol mladý, sotva sa stal mužom. Chľastal, aby zabudol. Nezriedka jeho opisu niekto zodpovedal. Krčmy sa nedali ani spočítať, každá jedna bola plná na prasknutie vďaka smädnému radu tých, čo sa tu zhromaždili dlho predtým, ako závoru odtiahli nabok. Zdalo sa, akoby bol jeden zo sto hostí vždy šľachticom na úteku, zapudený druhorodený syn, neželaný bastard, ktorý márne presviedčal o svojom pôvode, lenivec, čo premrhal majetok, ktorého zdedil viac než rozumu." (str. 157)

Rovnako ako predošlý román 1793 je aj tento rozdelený na štyri časti podľa ročných období a opäť nie sú radené chronologicky, ale v poradí zima - leto - jar - jeseň. Zároveň sa znova môžete tešiť na rôzne uhly pohľadu a rozvíjanie viacerých - na pohľad občas nesúvisiacich - dejových línií. Tie však tvoria veľmi dobre fungujúci celok a sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu. To sa prejavilo aj v úspechu Niklasovej prvotiny, pričom ani sám spočiatku neplánoval nadviazať na ňu ďalšou časťou. Bola by to však škoda, pretože jeho postavy vám dokážu rýchlo prirásť k srdcu. Napriek tomu - respektíve práve preto -, že nie sú ani zďaleka dokonalé a musia sa potýkať s pliagami doby, ako sú choroby či vojnové zranenia (niežeby sa dnes nevyskytovali, ale úroveň medicíny a hygieny vo všeobecnosti bola predsa len niekde inde). Ústredným hrdinom ostáva jednoruký dráb Jean Michael Cardell, potácajúci sa na okraji spoločnosti a stále hľadajúci zmysel vo svojom ťažkom živote. Fanúšikovia autorovej tvorby budú určite netrpezlivo očakávať aj Cardellovho partnera vo vyšetrovaní zločinu, právnika Cecila Wingeho. Jeho osud ostal na konci prvej časti série pomerne nejasný, hoci s miernym náznakom víťazstva či prehry jeho boja so smrťou. Bola by naozaj škoda, ak by Cecil už ďalej ako postava v knihách nevystupoval, aj keď vstúpi do hry jeho brat. Cecil je však iba jeden... Na odhalenie, čo je v životoch našich hrdinov nové, si však budete musieť počkať, pretože úvodná zima, ako som už naznačil, sa neodohráva vo Švédsku, ale v ďalekom a exotickom Karibiku. Pre našinca to znie ako miesto s krásnymi plážami, slnkom a rytmickou hudbou. V roku 1794 však bol ostrov Svätý Bartolomej aj miestom suchých skál, močiarov, biedy a otroctva. A práve v týchto podmienkach sa ocitá mladý šľachtic Erik Tri Ruže, ktorý sa má spamätať zo vzťahu s "bedárkou". Nechcem zachádzať do podrobností, aby som neprezrádzal veľa z deja, no netrvá dlho a Jean Michael Cardell je požiadaný zúfalou sedliačkou, aby vyšetril smrť jej dcéry. Linnea umrela počas svojej svadobnej noci, keď ju vraj na nočnej prechádzke roztrhali vlci. Už to samo osebe znie ako veľmi krutý údel, no čo ak sa za živočíšnou brutalitou skrýva ľudský úmysel? Explicitné násilie, špina, smrad a všemožné charakterové vady sú neoddeliteľným prvkom série. Hoci sa ozývajú hlasy, že ide o prvoplánový prístup, ako zaujať a šokovať, nazdávam sa, že sú poznamenané očami súčasníka. Svet na konci 18. storočia skutočne nebol taký čistý, zákonný a voňavý ako dnes a Niklas Natt och Dag ako potomok starej švédskej rodiny má informácie o ňom prakticky z prvej ruky. Z toho dôvodu vnímam jeho romány ako autentické, aj keď občas môžu vyznievať ako pritiahnuté za vlasy.

"Päty a lopatky, temeno aj zadok sa stali chodidlami červa v ľudskej podobe, ktorý sa palec po palci hadil popod zem. Na celom tele cítila hrboľaté chmaty čiernočiernej tmy a čím ďalej sa dostávala, tým boli rýchlejšie. Vedela, že bude ešte horšie. Slimačím tempom sa s námahou presúvala vpred, k priechodu, ktorý sa stal Alminou záhubou, stredobodu základného múru, kde kamene nad ňou vykĺzli zo svojich štrbín a usadli. Keď si doň udrela hlavu, zostala ležať, zbierajúc odvahu pred tým, čo musí vykonať..." (str. 281)

Text je prešpikovaný množstvom viac či menej farbistých opisov, a aj keď nie som ich priaznivcom, musím uznať, že verne dotvárali celkovú atmosféru niekdajšieho Štokholmu. Napriek tomu sa kniha číta ľahko a rýchlo, aj vďaka textu rozdelenému na kratšie úseky. Dalo by sa povedať, že román 1794 obsahuje štyri príbehy v jednom. Ťažko určiť, ktorá pasáž dominuje, vyčnieva kvalitou či pútavosťou nad ostatnými, všetky majú čosi do seba a veru by nevadilo, keby boli rozpísané aj podrobnejšie. Rozšírenie sveta sa Niklasovi Natt och Dag vyplatilo, pokračovanie jeho debutu je dôstojným literárnym súrodencom a perfektne vás navnadí na nadchádzajúci rok 1795.

Originálny názov: 1794

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Bellman noir)

Preklad: Alexandra Debnárová

Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Pokračovanie šteklivého trileru o sile žien

Kráľovná švédskej detektívky Camilla Läckberg sa preslávila desaťdielnou sériou o vyšetrovaní zločinov v jej rodnom meste. Fjällbacku neopustila ani v novej sérii, kde síce tvorí iba okrajové dejisko, ale autorkini fanúšikovia určite ocenia aj túto odbočku. Zmena nastala aj v motívoch kníh, ústredných postavách i celkovom vyznení. Faye si razí pomerne netypickú cestu, čo sa týka trendov severskej literatúry. Tam, kde sme zvyknutí na temnú atmosféru a vnútorných démonov, stavila Camilla tentoraz na pomerne kontroverznú hrdinku, predstavujúcu akéhosi moderného fénixa. Faye síce nevstala z popola, ale o jej znovuzrodení nemôže byť ani pochýb. A kto čítal prvý diel série s názvom Zlatá klietka, mi dá iste za pravdu. V tomto prípade odporúčam poznať úvod príbehu, pretože Strieborné krídla naň priamo nadväzujú. 

"Pred očami jej tancovali číslice. Bola unavená a sklamaná. Tak sa necítila už veľmi dávno, od chvíle, keď skoncovala s Jackom, a taký pocit bytostne neznášala. Do mysle sa jej votreli nebezpečné myšlienky. Čo ak je neskoro? Čo ak sa Revanš už nedá zachrániť? Čo ak za posledné dva roky priveľmi poľavila v ostražitosti a úplne nepozorovane sa do firmy votrel nepriateľ? To by si nikdy neodpustila! Slabosť patrí minulosti. Jackovi, ktorý jej ju nanútil ako odporné šaty, čo teraz on nosí vo väzení." (str. 27)

Faye si už dva roky užíva tvrdo vybojovanú slobodu, ktorá je výsledkom dobre premysleného plánu. Za obeť jej padol tyranský manžel, momentálne si odpykávajúci trest za to, čo - paradoxne - nespáchal. To však neznamená, že si svoj údel nezaslúžil, a Faye tak môže vychovávať dcérku bez obáv z Jackovej šikany, a to i v spoločnosti svojej mamy a staršej priateľky, ktorá jej pomáha spravovať akcie firmy Revanš. Tá je určená ženám, čo nepotrebujú podporu mužov, ale sú schopné, sebavedomé a odhodlané dobyť svet vlastnými silami. Pobyt v malom talianskom mestečku sa odvíja v príjemnej atmosfére, naplnenej pokojom a obchodným úspechom, no len do chvíle, keď dôjde v Revanši k zvláštnemu odpredaju akcií. Navyše sa opäť začína ozývať aj pochovaná minulosť, a tak musí Faye zase vyraziť do boja. Kým v predošlej sérii pracovala Camilla Läckberg s viacerými postavami, pri ktorých mohla dlhodobo rozvíjať ich komplexnosť, u Faye všetko stojí a padá prakticky na jednej osobe. Síce to autorke umožňuje ponoriť sa naplno do jej života a vnútra, zároveň je to však mierne obmedzujúce a je otázne, dokedy môže jej osudy potiahnuť. Záver knihy totiž naznačuje, že Faye ešte nepovedala posledné slovo. Zrejme nás nečaká toľko dielov ako v prípade Patricka Hedstroma a Ericy Falckovej, ale - úprimne - až tak by mi to nevadilo. Čo sa osobnostných kvalít a sympatií týka, ťahá Faye za výrazne kratší koniec. Väčšinu času sa správa povrchne, nadradene a odmerane, samozrejme, s výnimkou svojich najbližších. Aby nám Camilla zdôvodnila hrdinkin prístup, retrospektívne sa vraciame do jej detstva a dospievania v známom švédskom letovisku, keď musela s bratom a mamou čeliť násilnému otcovi. Tieto pasáže považujem za najsugestívnejšie z celej knihy, opisy otcovej brutality ma dvíhali zo stoličky, aj keď už som z množstva prečítaných psychotrilerov zvyknutý na kadečo. Je pochopiteľné, kde sa vzala Fayeina nenávisť k mužom, nikdy nemala pri sebe pozitívny vzor, no osobne ju nepovažujem až za takú silnú, ako sa ju snaží autorka vykresliť. Jej túžba po pomste z nej v podstate činí rovnako krutú osobu, s akými sa sama musela potýkať, a občas túžite, aby spravodlivosť vyhrala aj v jej prípade. Na druhej strane to svedčí o rozprávačskom talente Läckbergovej, pretože som sa už dlho nestretol s postavou, čo by ma tak iritovala 😀. Bolo to spôsobené aj tým, že Strieborné krídla podliehajú určite neuveriteľnosti, nie vždy je čitateľ ochotný podieľať sa na prijímaní deja, najmä pri občasnej nelogickosti či snahe šokovať. 

"Čo urobím, ak ma tu nechajú? Veď umriem od smädu! Tu ma nikto nenájde. V záchvate úzkosti som znova trieskala do dverí. Na moje prekvapenie sa zdalo, že ktosi prichádza k chate. Zacúvala som a stále som tam s rukami spustenými pri tele. V zámke sa otočil kľúč. Vošiel Sebastian. Za ním Roger a Tomas. Ani jeden z nich sa neozval, iba ma sledovali vlhkým, opitým pohľadom. Znova som zaspätkovala, pritisla som sa k stene a usilovala sa stať neviditeľnou. Lebo utiecť som nemala kam." (str. 171)

Na to, že ide o severskú literatúru,  sa v knihe vyskytuje nebývalé množstvo šteklivých scén, a to už od samého začiatku, keď Faye natrafí v Ríme na mladú príťažlivú dvojicu... Je to príjemná zmena oproti tradičnej chladnej atmosfére a k románu tohto typu sa erotika náramne hodí. Oceňujem aj grafiku, obálky oboch kníh odrážajú ducha i obsah série. Nejde o klasickú detektívku, je to skôr výpoveď ženy o zrade, sesterstve, pokání a manipulácii. Násilie páchané na ženách, ich podceňovanie či vyčleňovanie z určitých oblastí života sú témy, ktoré je - bohužiaľ - nutné riešiť ešte aj v súčasnosti. Camilla Läckberg sa podujala na neľahkú úlohu, nie každý jej fanúšik síce ocení zmenu tvorby, najmä pre chýbajúci presah do aktuálneho spoločenského diania, ale jej zámer hovorí jasnou rečou. Osobne síce dúfam, že sa ešte vráti k svojmu pôvodnému žánru s väčšou dávkou epickosti, ale zato s ňou určite ostanem aj pri pokračovaní Strieborných krídel.

Originálny názov: Vingar av silver

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Faye)

Preklad: Mária Bratová

Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Naučte sa čítať vo svojich snoch

S tvorbou Antona Heretika som sa zoznámil koncom roka 2019, keď vyšla už v štvrtom vydaní jeho vysokoškolská učebnica Forenzná psychológia (Lindeni), a odvtedy som rád siahol aj po jeho ďalších tituloch. Dokáže totiž veľmi otvorene a pritom odborne priblížiť verejnosti rôzne aspekty ľudského vnútra, našich pohnútok a dôvody konania. Kniha Sny pokračuje v trende analyzovania typických znakov nášho bytia, čím nadväzuje na úspešné publikácie Zlo (Ikar, 2015) a Humor (Ikar, 2019). Pod Snami je podpísaná aj Andrea Heretiková Marsalová, autorská dvojica má bohaté skúsenosti so psychoterapiou a snami svojich klientov sa zaoberá už desaťročia. Veria totiž, že ich pochopenie nám môže poskytnúť odpovede na rozličné otázky ohľadom života a sveta. 

"Od nočných snov odlišujeme denný, respektíve bdelý sen, ktorý je vlastne produktom našej fantázie. Existuje však aj rozsiahla literatúra, ktorá sa zaoberá takzvaným lucidným snením, keď si snívajúci uvedomuje, že sníva, a pokúša sa do snového deja aktívne zasahovať. Výskum snov v NREM i REM fáze nasvedčuje, že sny osobitným spôsobom spracúvajú informácie z pamäťových skladov, čo znamená, že sú založené na našich skúsenostiach. Potvrdzujú to aj rozdiely v snoch nevidiacich, ktorí majú vrodené alebo, naopak, získané poškodenie zraku." (str. 17)

Kniha nesie podnázov Využitie v psychoterapii a osobnostnom raste. Ak teda čakáte akýsi moderný výklad snov či nadreálne záležitosti, majte sa na pozore. Samozrejme, autori sa nevyhnú okrajovo ani tejto tematike, napokon, samotné sny k tomu priam zvádzajú, ale berú ju skôr ako zaujímavosť než objektívny prvok. V kompozícii textu jasne vidieť, že Heretikovci majú skúsenosti s písaním odborných prác. Každá myšlienka je presne začlenená, každý odstavec obsahuje predmetnú ideu a každá kapitola sa venuje určitej čiastkovej problematike. Práca so snami patrí k základným metódam v psychodynamickej psychoterapii, Anton Heretik navyše vyučuje daný predmet aj na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Vďaka tomu kniha obsahuje aj viacero príkladov konkrétnych snov študentov, ktoré slúžia ako príklad postupu pri ich analýze a interpretácii. Ale to už predbieham, pretože k nim sa dostanete až neskôr. Autori vás najprv vzťahom medzi spánkom a snením a históriou výkladu snov od pravekého šamanizmu až po etablovanie psychológie ako vedy v devätnástom storočí. Táto téma by nebola ani zďaleka kompletná, nebyť významnej zmienky o Sigmundovi Freudovi či Carlovi Jungovi. Rakúšan Freud napísal prvú odbornú monografiu týkajúcu sa výkladu snov na základe svojho vlastného sna o Irme. V samostatnej kapitole nájdete aj jeho obsah a interpretáciu samotného Freuda. Okrem týchto azda najznámejších mien poskytujú autori priestor aj ďalším psychodynamickým terapeutom, ktorí nadviazali na ich prácu či prišli s novými pohľadmi. Väčšina z nich bola pre mňa nová, no ich prístupy sú nemenej zaujímavé a prínosné. Dočítať sa môžete aj o kognitívnom prístupe k výkladu snov (považuje ich za myslenie v obrazoch), o experienciálnom (považuje ich za zážitok) či integratívnom prístupe, zastúpenom Gestalt terapiou v snahe akceptovať neprijaté časti osobnosti. Anton Heretik a Andrea Heretiková Marsalová sa hlásia k eklektickému prístupu, tvorenému piatimi etapami. Priznám sa, že tento sa mi pozdával najviac, asi aj pre konkrétne príklady z praxe. Uvedené sny aj s aplikovanými metódami na ich interpretáciu a presah do života či vnútra sú skvelým návodom, ako získať nový pohľad na vlastné vzťahy či riešenie problémov. Sny sa tak skutočne stávajú nástrojom osobnostného rastu a cesta k nemu je jednoduchšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 

"Prvým krokom je zachytenie obsahu sna. Nemajme spočiatku veľké ambície. Sny si prosto zapíšme do senníka a prípadne pri nich začnime skúšať voľné asociovanie a zachytávanie emócií sna. Pri emóciách skúšajme byť špecifickí. "Nepríjemná" emócia nehovorí nič o tom, či sme zažívali úzkosť, strach, nudu, odpor, hanbu alebo pohoršenie. "Príjemná" emócia môže skrývať potešenie, slasť, radosť, nadšenie aj extázu." (str. 105)

Sny sú určené každému, kto chce zapracovať na sebe, svojich vnútorných konfliktoch aj interpersonálnych kontaktoch. Teoretická časť vám rozšíri povedomie o vývoji prístupu k sneniu, praktické cvičenia vás zas prevedú spôsobmi, ako analyzovať svet príbehov či fragmentov, ktorý napriek storočiam skúmania stále ostáva zahalený istým rúškom tajomstva. Anton Heretik a Andrea Heretiková Marsalová svojou publikáciou určite pomôžu mnohým z nás, pretože lepšie pochopiť vlastné vnútro môžeme z pohodlia domova a prakticky na dennej báze. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Údolie smrti odrezané od sveta

Séria Bernarda Miniera pokračuje šiestou časťou a ústredný hrdina Martin Servaz sa znovu ocitne v spleti záhad, nebezpečenstva a otázok vystupujúcich z jeho minulosti. Francúzsky autor úvodným dielom Mráz nielenže predviedol razantný nástup kvalitného európskeho trileru, ale otvoril cestu aj ďalším dnes už známym menám, ako napríklad Franck Thilliez, Nicolas Beuglet či Niko Tackian. Údolie kráča v šľapajach svojich starších knižných súrodencov a fanúšikovia Minierovej tvorby tak dostanú presne to, na čo sú zvyknutí - starostlivo vybudovanú temnú atmosféru, podporenú záhadným prostredím, a kruté prejavy narušenej psychiky. Vyšetrovanie brutálnych vrážd s rituálnymi prvkami je navyše spojené aj so Servazovou dávnou láskou, čím príbeh získava na sugestívnosti. 

"Pokoj panujúci v údolí a tmavá noc, do ktorej prenikali len krátke záblesky lampášov, mu dráždili nervy na nevydržanie. Kde je? Servaz cítil, že sa ho zmocňuje úzkosť. Jeho myseľ, pohltená tmou a tým lesom, sa obnažila až tak, že táto myšlienka sa v ňom usídlila. Prenasledovala ho predstava, že Marianne je celkom blízko, možno na niekoľko metrov od neho, možno v bezvedomí - a on prejde popri nej a nezbadá ju. Minúty plynuli, panika rástla. Musí ju nájsť. Teraz. Nemôže dopustiť, aby ju stratil po druhý raz. Tá nekonečná noc bola jedna z najdesivejších, aké zažil." (str. 59)

Mariannin záhadný telefonát uprostred noci prinúti Servaza vydať sa do mestečka v Pyrenejach, kde dochádza k rituálnym vraždám. Vzhľadom na to, že je Martin momentálne suspendovaný, musí sa pustiť do pátrania na vlastnú päsť. O to tiesnivejšie pôsobí celková atmosféra hlbokých lesov a výskytu bizarne pestrých postáv. Zoznámite sa s mníchmi ako vystrihnutými zo stredoveku, s náruživou psychiatričkou či gynekológom nenávidiacim ženy. Významnou súčasťou deja sú aj miestne zvyky a tradície, ktoré slúžia zároveň aj ako isté nápovedy pre pozorných čitateľov. Kláštor odrezaný od sveta je ako stvorený pre rozohratie hry plnej záhad, skrytých tajomstiev a neviditeľných nepriateľov. Tým mi Údolie pripomenulo slávne Meno ruže, no inak ide o moderný triler využívajúci všetky súčasné trendy. Potešilo ma, že do série znova po krátkej pauze zavítala aj kapitánka Irene Zieglerová. So Servazom tvoria zohratú dvojicu a aj teraz sa ukáže ako výnimočná vyšetrovateľka. Talent oboch aktérov rozpoznať pravdu v klbku lží a intríg pôjde až na doraz, pretože relatívne uzavretá komunita nemá rada prišelcov, čo im chcú nazerať do tanierov. Izolovanosť mestečka je ako voda na mlyn súčasnej situácii, keď i my sami máme obmedzené kontakty, o to lepšie sa dokáže čitateľ vcítiť do vnútra a konania postáv. Hlavnú zásluhu má na tom však samotný Servaz, zocelený skúškami a predošlými prípadmi. Miestami nájdeme o nich zmienku, čím si fanúšikovia série môžu nostalgicky pripomenúť Servazovu cestu až do pyrenejského údolia. Vzhľadom na to sa stal odborníkom na ľudskú psychiku aj vlastné skúsenosti a dobre si uvedomuje pominuteľnosť všetkého - dobrého i zlého. Aj preto sa s takou vervou usiluje zachrániť svoju lásku z mladosti a aspoň čiastočne napraviť minulosť. Bernard Minier volí pre svoje romány jednoslovné a pritom trefné názvy, čím mi pripomína napríklad Johna Grishama. Údolie prvýkrát odkazuje na prostredie, kde sa príbeh odohráva, a nie je to náhoda. V texte sa vyskytuje množstvo opisov majestátnych hôr a okolitých lesov, čím sa Pyreneje občas až personifikujú. A napriek hrôzam, čo sa v Aiguesvives dejú, máte chuť vydať sa po Servazových stopách a užiť si tamojšiu atmosféru na vlastnej koži. 

Bernard Minier (zdroj: Wikipedia)

"Vidím ho, aj jeho. Neodlišuje sa od ostatných. Pokladá sa za spravodlivejšieho, bezúhonnejšieho, menej skorumpovaného. Za lepšieho. Myslí si, že jeho pochybnosti, jeho otázky sú dôkazom jeho správnosti, jeho ľudskosti. Pokladá sa za hlboko, úprimne ľudského. Mýli sa. Je rovnako slabý a nehodný odpustenia ako ostatní. A tak ako oni neunikne trestu. Jeho city, osobná morálka, pokusy byť niekým dobrým ho nezachránia. Nestačí pokúšať sa. Prečo by mal uniknúť odplate?" (str. 361)

Ako zvyčajne využíva autor priestor aj na vyjadrenie rôznych postojov k aktuálnym spoločenským problémom. Iste si spomínate na obdobie "žltých viest", protestného hnutia, ktoré sa prehnalo Francúzskom v roku 2018 a ako vlna vyvolaná hodením kameňa do vody sa dostala aj do odľahlých končín krajiny. Údolie je nadpriemerný krimitriler, no v rámci série by som ho zaradil kdesi do stredu. Na popredných priečkach môjho osobného rebríčka tak naďalej zotrvávajú romány Mráz a Noc. Bernard Minier prišiel so svojou novinkou v správnom čase. Nielenže vo vás príbeh v zime vyvolá adekvátne mrazenie, bestsellerový autor navyše môže zdvihnúť záujem o literatúru v tejto náročnej dobe. 

Originálny názov: La Vallée

Príslušnosť k sérii: 6. diel (Martin Servaz)

Preklad: Mária Gálová

Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Stratené evanjelium ohrozuje voľbu nového pápeža

Séria s neohrozeným izraelským agentom Gabrielom Allonom naplnila druhú desiatku a jubilejný diel by mal predstavovať ak nie vrchol, tak aspoň určité vyústenie príbehov. V istom zmysle Rád napĺňa túto ideu - stretávame sa s postavou, ktorá Gabriela sprevádza už od jeho raných dobrodružstiev, a zamierime do Vatikánu, centra diania spojeného s konkláve po smrti pápeža. Tu sa však nachádza aj hlavný kameň úrazu. Daniel Silva sa viac než na špionážne prvky, pre ktoré jeho romány tak milujeme, zameral na pátranie po stratenom evanjeliu v štýle Dana Browna. Ide síce o zaujímavý, ale mierne otrepaný námet, aký využili už mnohí iní autori, a nepomohlo tomu ani zakomponovanie snahy elít zmocniť sa vlády nad západnou Európou. 

"Výstrely zneli na stredovekom kamennom moste ako kanonáda. Okamžite vypukla panika. Gabriel letmo zazrel zabijaka, keď utekal z mosta smerom na juh. Potom sa obrátil a uvidel Chiaru a Donatiho, ako kľačia pri Niklausovi Jansonovi. Posledný výstrel ho odhodil dozadu, nohy mu uviazli pod telom. Napriek vážnemu zraneniu hlavy ešte žil, bol pri vedomí. Gabriel si k nemu čupol. Čosi šepkal." (str. 75)

Hneď na začiatku sa lúčime s pápežom Pavlom VII., pričom je zrejmé, že jeho smrť nie je taká prirodzená, ako sa snaží predstierať camerlengo Albanese. Tajomník a blízky priateľ Svätého otca Donati má podozrenie, čo sa veľmi rýchlo mení na presvedčenie, a kontaktuje starého známeho z Izraela, aby spoločne prišli veciam na koreň. Gabriel Allon si v tom čase užíva s rodinou dovolenku v Benátkach a k okolnostiam smrti rímskeho biskupa spočiatku pristupuje so značnou neochotou a nedôverou. Kto by mal predsa záujem zniesť zo sveta hlavu katolíckej cirkvi? Keď však dôjde k zabitiu člena Švajčiarskej gardy a do hry vstúpi ručne písaný list, ktorý zosnulý pápež adresoval práve Gabrielovi, rozbehne sa pátranie nielen po Pavlovom vrahovi, ale aj po Pilátovom evanjeliu, obsahujúcom odlišný pohľad na Ježišovu smrť, ako to líčia oficiálne uznávané biblické texty. To sú základné východiská príbehu, ktorý nás tentoraz zavedie do užšieho priestoru - pohybovať sa budeme najmä medzi Talianskom, Švajčiarskom a Nemeckom. Druhá polovica knihy je rozhodne lepšia než prvá. A nie je to len postupnou - a logickou - gradáciou. Daniel Silva má relatívne ustálený štýl a aj pri iných románoch najprv buduje pevné základy, na ktorých neskôr stavia svoje zvraty a napínavé scény. Posledných zhruba sto strán však nastupuje čistejšia špionážna akcia. Hoci aj tu sa prejavuje akási únava materiálu. Ťažko sa mi totiž verilo, že jeden z najvyššie postavených členov tajného Rádu s obrovskou mocou by len tak ľahko vyklopil nepriateľom všetko, čo chcú vedieť... V deji je viacero zvláštností, na čele s Gabrielom Allonom. Ak by som bol Silvom nepobozkaný čitateľ, nemal by som o jeho hrdinovi najlepšiu mienku. Gabriel totiž vyznieva ako jedna z najnesympatickejších postáv, napriek svojej nepopierateľnej úlohe pri záchrane princípov demokracie. Väčšinu času je nevrlý a protivný, či už k svojim spolupracovníkom, alebo i k manželke Chiare. Iste, nemusí mať vždy dobrú náladu (napokon, pri jeho problémoch je občas ťažké zachovať si humor), no nedá sa ani porovnať s tým protagonistom, akého poznáme z predošlých románov. Verím, že je to len dôsledok jeho pokazenej dovolenky... Občas ma zarazilo aj pričasté opakovanie určitých replík z kapitol na ich konci, čo so zvyšujúcim sa výskytom pôsobilo skôr otravne než trefne.

"Kniha sa stratila, ale muži, ktorí ju ukradli, sa skrývajú všetkým na očiach. Ide o členov reakcionárskeho tajného katolíckeho rádu, založil ho v južnom Nemecku kňaz, obdivovateľ politiky európskej krajnej pravice, najmä národného socializmu. Duchovní potomkovia Ulricha Schillera teraz plánujú zmanipulovať nadchádzajúce konkláve a zvoliť za pápeža jedného zo svojich. Gabriel ako riaditeľ Inštitútu úsúdil, že taký vývoj situácie nie je v záujme štátu Izrael ani pol druha milióna európskych Židov. Preto má v úmysle poskytnúť pomoc svojmu priateľovi Luigimu Donatimu a zmariť ich plán." (str. 178)

Zrejme vyznievam veľmi kriticky, no ide o veci, ktoré doteraz v autorovej tvorbe neboli prítomné, preto mi až priveľmi bijú do oka. Stále však platí, že Daniel Silva patrí k špičke vo svojom žánri a Gabriel Allon ako zvyčajne nedopustí, aby vo svete zvíťazila nespravodlivosť. Rád sa okrajovo venuje aj Čiernemu septembru, keď sa začala Gabrielova cesta, a významným motívom je aj súčasná vlna nenávisti voči migrantom v Európe. Vzostup pravicových hnutí je jav blízky aj nám a v tomto smere je román účinným varovaním pred tým, kam sú niektorí jedinci aj široké skupiny schopní zájsť, aby obhájili svoje vykonštruované a obmedzené predstavy o fungovaní spoločnosti. 

Originálny názov: The Order

Príslušnosť k sérii: 20. diel (Gabriel Allon)

Preklad: Alena Redlingerová

Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Vitajte v povedomej Krajine-Nekrajine

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis rozširuje svoje rady ďalším satirickým titulom. Doteraz si dobre spomínam na zbierky výrokov Andreja Danka (Kapitán) a skupiny politikov (Gágaji, táraji a prďúsi), ktoré sú síce zábavným, ale tiež smutným a výstražným mementom doby a celkovej spoločenskej situácie. Súčasnosť je navyše dokonalou živnou pôdou pre najrôznejšie extrémy (snažím sa vyhýbať tomuto slovu, no v tomto prípade spravím výnimku), a to nielen vo vedení štátu. Politická vrchnosť na čele s premiérom je však denno-denne na očiach verejnosti, čomu vo veľkom napomáhajú sociálne siete, a tak je takmer každý oboznámený s aktuálnymi problémami, osobnými urážkami a väčšími či menšími zbytočnými svármi. Kniha Petra Adameckého preto rýchlo nájde adresáta, keďže v jeho minipríbehoch je realita veľmi ľahko rozpoznateľná.

"Dlho už v krajine bujnelo hnutie mladých ľudí, ktorí odmietali ctiť si hodnoty rodičov či starých rodičov. Úrady aj radcovia ich nazývali Vyznávači slnka, pretože na svojich odevoch často nosili žlté kruhy s bielymi vycerenými zubami. Vraveli im aj inak: pravdoláskari, dobroseri či zapredanci, avšak v kartotékach vrchného veliteľa zvedov sa zapisoval ich oficiálny názov - Vyznávači. Igor sa k nim nestaval úplne nepriateľsky, hoci občas na nich nadával a veľký posmech si z nich robil. Zato jeho hlavný radca Boris prskal od zlosti, len čo sa o každom ďalšom ich vyčíňaní dopočul." (str. 51)

IGOR sa ťažko radí ku konkrétnemu žánru, razí si vlastnú cestu a všeobecne známe kauzy a pretriasané udalosti minulého roka spracúva originálnym spôsobom. Je ideálne mať aspoň základný prehľad, no nie všetky poviedočky sú založené na reálnom základe. Hoci človek nikdy nevie, čo sa deje za zatvorenými dverami, alebo kam to všetko celé napokon povedie. Niektoré miniatúry sú úsmevné, iné predstavujú výstražný prst, pri niektorých sa pristavíte a zamyslíte. Tvária sa totiž ako parodujúce hyperboly, no občas vám pozmenia pohľad na určité osobnosti, resp. vám ich ukážu z rôznych uhlov. Igor ako postava je prototypom človeka z ľudu, ovplyvneného veľkou mocou, s ktorou ale prichádza aj veľká zodpovednosť. Je to síce klišé, no v tomto prípade sedí ako r.ť na šerbeľ. Igor si, žiaľ, neuvedomuje, že vládca má svojich radcov z praktických dôvodov, a nie iba na doplnenie kabinetu. Štýl vlády "one man show" so sebou nesie značné riziká, a práve na také situácie Igorovi slúžia temnice, verejné popravy a praktiky šéfa zvedov. Ani jeho najbližší radca Boris nie je vzorom cnosti a využíva (či skôr zneužíva) svoje postavenie na ďalšie obohacovanie sa a rozvíjanie svojich talentov (ehm). Peter Adamecký zvolil naozaj trefný spôsob, ako poukázať na súčasnú vládu. Podtitul IGORA síce znie Neuveriteľné príbehy chrabrého vládcu a jeho družiny, ale východiská sú až príliš reálne. Pripomeňte si s rozprávkovou optikou sľuby v predvolebnej kampani, rokovania o zložení koalície, Igorove výstupy, jeho komunikáciu na sociálnych sieťach, Borisove pletky s "milostnicami" či konflikty s opozíciou. A aj keď majú niektoré osoby pozmenené mená, vďaka jasným konotáciám nebudete mať problém ich rozpoznať. Za všetkých spomeniem aspoň Figa, Jamkatého Hlásnika, Holohlavca či Mikáda Guľatého. Ich vystupovanie a vyjadrovanie nenechá nikoho na pochybách o ich skutočnej identite. 

"Jedného dňa sa múdrosráči v krajine spojili a chceli zistiť, ako sa skutočne Boris stal magistrom - učencom. Už predtým odhalili, že aj jedna z jeho milostníc prišla podozrivo k učenosti, ale tá bola taká bezvýznamná, že si ju ďalej nevšímali. Lež tá to všetko zapríčinila, pretože ženskými zbraňami uprosila Borisa, aby ju dal pre honor vymenovať za tribúnku ľudu, ochrankyňu slabých a bezmocných." (str. 70)

Odklon Petra Adameckého od špionážnych trilerov k politickej satire sa ukázal ako trefa do čierneho. Hoci aj niektoré z minipoviedok mali napínavý námet a aj tu sa prejavujú maniere vysokopostavených činiteľov a ich (väčšinou) nepriaznivý vplyv na obyčajný ľud. IGOR je vo výsledku zábavným mementom a dúfam, že sa dostane do rúk aj jeho prota- a antagonistom. Nastavuje totiž zrkadlo, aj keď uvedomenie si vlastných chýb je druhá - a omnoho náročnejšia - vec. Text je doplnený o ilustrácie Martina Luciaka. Ako zvyčajne verne odrážajú ducha  príbehu a nesmierne účinne zobrazujú dianie a jednotlivé postavy. Ľahko si viem predstaviť aj ďalšie pokračovania tejto útlej, ale príjemnej knihy. Materiálu by mal autor určite dostatok. Je síce možné, že nenájde širokú cieľovú skupinu, ale obsahom a zmyslom si nájde svojich fanúšikov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Grécka mytológia s prímesou britského humoru

Kniha Mýty je splneným snom každého knihomoľa, ktorý obľubuje dejiny, anglickú tvorbu a suchý humor. Stephen Fry je známy herec a spisovateľ, udomácnený tak v komediálnych, ako aj dramatických úlohách. Predstavuje prototyp vzdelaného umelca s nadhľadom, ktorý za žiadnych okolností nestráca pevnú pôdu pod nohami a na svet nahliada s kritickou zhovievavosťou. Jeho štýl je badateľný už od prvých strán publikácie venujúcej sa antickým mýtom od vzniku sveta až po peripetie kráľa Midasa. Jednotlivé príbehy sa zameriavajú predovšetkým na činy bohov a bohýň. Keďže grécka mytológia je nesmierne bohatá, autor sa sústredí len na vybrané kapitoly. Je to správny krok. Na Mýty totiž nadväzujú ďalšie knihy a zároveň nie sú prvoplánovo prepchaté všemožnými hrdinami. 

"Na Hermovi nebolo nič pomalé. Mal pohotovú myseľ, dôvtip, impulzy aj reflexy. Olympanom zalichotil voňavý dym, ktorý sa na ich počesť vznášal z vrchu Kylléne, a nový prírastok ich očaril od prvej chvíle. Dokonca aj Héra sa dala pobozkať na líce a vyhlásila, že Hermes je rozkošný. Ani sa nenazdali a chlapček sedel Diovi na kolenách a ťahal ho za bradu. Zeus sa zasmial a ostatní bohovia sa k nemu pridali. Čím by ho však poverili? Vzhľadom na jeho bystrý um a vrtké nohy bola odpoveď jasná - stane sa poslom bohov." (str. 93)

Text je spojením odborného výkladu s beletriou, na svoje si príde širšia škála čitateľov, než by sa na prvý pohľad zdalo. Krátke úseky, dynamika rozprávania a poľudštenie obyvateľov Olympu (a nielen ich) cieli tak na dospelého percipienta, ako aj na tých neskôr narodených. Nie som si istý, či sa dajú Mýty čítať aj ako rozprávky na dobrú noc, no každopádne po nich môžu siahnuť aj mladšie ročníky. Ja osobne si viem napríklad veľmi dobre a živo predstaviť, ako knihu využijem na hodinách literatúry, a nielen tam. Zaujať môžu totiž aj tých, ktorí dané príbehy poznajú. Nielenže si zopakujú známe vedomosti, ale získajú na ne nový pohľad. Staroveké epické útvary sa síce v jadre nemenia, ale v detailnom pohľade môžu poskytnúť veľký priestor pre rôzne interpretácie. Doba sa mení a spolu s ňou aj vnímanie niekdajších náboženských predstáv. Nehovoriac o výraznej historickej zložke, ktorá je stále významným zdrojom bádania. Chaos, prvé nebeské stvorenia, bohovia, ľudia... Stephen Fry začína od úplného začiatku, čo sa mi páči, pretože pre mňa osobne sú prvé pokolenie zastreté rúškom tajomna. Mám pocit, že sa im nedostáva toľko pozornosti ako iným menám a konečne sa mi rozšírilo povedomie aj o Gai, Uranovi a ich deťoch. Ba dokonca autor mnohé príbehy prepája s inými obdobiami či umeleckými dielami. Ukazuje tým presah mytológie do rôznych početných vedeckých i spoločenských sfér. Mňa zaujali najmä lingvistické "okienka", či už ide o názvy určitých miest, alebo pôvod bežne používaných termínov. Autor má skutočne pôsobivý štýl, spája totiž nespochybniteľné fakty so svojou voľnou interpretáciou a dodáva mýtom úplne nový rozmer. A hoci nám servíruje samostatné príbehy, spolu tvoria jednoliatu mozaiku, kde má každý kúsok svoje pevné miesto a bez neho by sa celkový obraz rozpadol. Mýty sú rozdelené do dvoch častí (Začiatok a Diove hračky), okrem toho v knihe nájdete aj bohatý bonusový materiál v podobe geopolitických súvislostí, dobových reálií, rozsiahleho menného zoznamu či ďalších zdrojov. Jediné, čo mi v knihe tohto typu chýba, je obsah, no spomínaný menný zoznam túto funkciu prakticky vynahrádza. 

Stephen Fry (zdroj: Twitter)

"Dnes by sme pravidelné zjavovanie sa bohov, ich zasahovanie do našich záležitostí či dokonca intímny styk s nimi považovali za výnimočné, úchvatné a znepokojivé javy, no pochabejší a namyslenejší ľudia v striebornom veku ich brali ako samozrejmosť. Niektorí králi boli takí nadutí, že neuznávali základné božské zákony a nanajvýš neúctivo ich porušovali. Bezbožné urážky majestátu  sa však zriedka obišli bez trestu. Starovekí Gréci v istom zmysle pripomínali rodičov, čo strašia deti desivými bájkami s mravným ponaučením, alebo Danteho a Hieronyma Boscha s ich varovnými pekelnými výjavmi." (str. 203)

Je možné, že zmeníte názor na niektorých kráľov, bohov či titanov. Mýty sú skvelým čítaním, ktoré nenarúša vžité predstavy, no nebojí sa analyzovať ich moderným spôsobom. V našich končinách majú grécky mýty bohatú tradíciu, preto verím, že kniha Stephena Frya poteší mnohých čitateľov. Ak ich nepotešila ako vianočný darček, určite bude vítaným spestrením domácej knižnice aj kedykoľvek inokedy. Vydavateľstvo Tatran má na svojom konte ďalší výnimočný kúsok a teším sa, keď Mýty dostanú v slovenskom preklade aj ďalších knižných súrodencov. Čakajú nás strasti aj úspechy takých hrdinov, akými boli Herakles, Odyseus či Perseus, a to si rozhodne nemôžem nechať ujsť, nehovoriac o vzlete a páde slávnej Tróje. Stephen Fry je nesporne nadaný umelec a som rád, že som objavil aj jeho literárny talent.

Originálny názov: Mythos: The Greek Myths Retold

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Jana Pernišová

Počet strán: 331

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.