Filozofická cesta za bezpečím a nádejou

Španielsky spisovateľ Mario Escobar dominuje na poli historických románov, pričom prevažne sa venuje tematike druhej svetovej vojny. Po románe Osvienčimská uspávanka nám vydavateľstvo Lindeni prináša preklad ďalšieho diela z jeho pera, a tým sú Deti žltej hviezdy. Znovu sa ocitáme vo víre protižidovských opatrení a prenasledovania, tentoraz na francúzskej pôde. Kniha sa však odlišuje od iných s podobným zameraním hneď v niekoľkých bodoch. Hrdinami sú bratia vo veku trinásť a osem rokov, text obsahuje veľa uvedomelých podnetov na zamyslenie a hrôzy a nebezpečenstvo vojny sú skôr v úzadí. Román by som preto odporučil aj čitateľom, ktorí sa inak tomuto typu príbehov vyhýbajú v snahe vyhnúť sa smútku či ťaživým myšlienkam. 

"Jacob postupne osamel so svojimi myšlienkami. Rodina bola oveľa viac než skupina ľudí spojených krvným putom, bola to tenká niť, ktorá zošívala prítomnosť s minulosťou. Spomienky držali tie dva svety pokope, preto bolo také dôležité, aby ľudia nezabúdali. Kým si budú pamätať, bude teta Judith nažive a rodičia budú stáť po ich boku. Jacob si utrel slzy do vankúša. Skúšal si predstaviť, čo asi tete bežalo hlavou, keď padala z okna na tvrdý dvor. Bála sa? Určite áno, ale Jacob bol presvedčený, že aspoň na sekundu si pomyslela aj na nich, že ich tu necháva samých a nedodrží daný sľub." (str. 94)

Dej mi pripomenul film Z Paríža do Paríža, ktorý mal podobný námet, no jeho spracovanie napokon vyznelo odlišne. Román Maria Escobara predstavuje príbeh rozpadnutej rodiny, poznačenej vojnou a nutnosťou uprednostniť odlúčenie pred možnými tragickými dôsledkami. Umelecky založení rodičia dvoch chlapcov sa podujmú nájsť bezpečnejšie miesto pre život a medzitým ponechajú deti v starostlivosti ich tety. Lenže udalosti naberú dramatický spád, keď nacisti v spolupráci s francúzskymi žandármi nachádzajú ukrytých židov a Jacob s Mošem čelia hrozbe transportu do koncentračného tábora v Osvienčime. Útek z pazúrov okupantov a list od rodičov podnieti chlapcov k ceste naprieč krajinou v snahe znova stmeliť rodinu rozdelenú neprajnými okolnosťami. Ide nielen o základný, ale aj hlavný kameň celého príbehu. Jacob a Moše ako protagonisti putujú po Francúzsku a počas strastiplnej cesty stretávajú pestrú plejádu postáv. To umožňuje autorovi zapracovať do deja veľa rôznych charakterov, minipríbehov a pohľadov na vojnové besnenie. Premisa mu však, na druhej strane, bráni v tom, aby ich preskúmal hlbšie, a tak keď aj chlapci natrafia na niekoho nesmierne zaujímavého, zakrátko sa s ním rozlúčia a smerujú ďalej. Aj menší priestor však niekedy stačí na to, aby vo vás zanechal veľký dojem. Neudeje sa to, samozrejme, s každou postavou, ale občas vás ich osud podnieti k zamysleniu. Príležitostí na úvah je v knihe tak či tak neúrekom. Deti žltej hviezdy sa totiž vyznačujú bohatým myslením, občas až neuveriteľným vzhľadom na ich vek. Escobar však nepísal knihu pre detského čitateľa, preto je tento krok logický, i keď jej uberá z autentickosti. To, že je autorom etablovaným v období druhej svetovej vojny, sa prejavuje aj zapracovaní dobových faktov. Mnohé z nich nie sú vysvetlené a spolieha sa na to, že čitateľ sa ako-tak orientuje v zobrazenej problematike. Osobne som s tým problém nemal, no zrejme sa nájdu takí, ktorým nebudú známe všetky súvislosti. Hlavnú líniu to však veľmi neovplyvňuje a putovanie bratov do bezpečia si užijete všetci naplno. 

Mario Escobar (zdroj: Knižné novinky)

"Umyté drevené schody vyzerali čerstvo nalakované, na zábradlí nebolo ani zrnko prachu. S domom, v ktorom prežili posledné roky, sa to nedalo ani porovnať. Vzdialenejšie oblasti trpeli vojnou menej, zlo rozširujúce sa z Paríža a zo severného Francúzska ako hustá čierna škvrna do týchto končín zrejme ešte nezasiahlo. Valence oveľa väčšmi pripomínalo Jacobovi krajinu, do ktorej sa jeho rodičia zamilovali, ktorú chceli prijať za svoj nový domov a ktorú nacisti svojimi klamstvami a hrozbami premenili na útrpný nemý film v nekonečných odtieňoch sivej." (str. 173)

Deti žltej hviezdy sú knihou, ktorou sa napriek ťažkej téme celý čas nesie dôležité posolstvo o odhodlaní, viere a nádeji. Vzhľadom na ústredné postavy, nie vždy chápajúce pohnútky a motívy dospelákov, sa dočkáte aj mnohých odľahčených scén a praktického, jednoduchého pohľadu na svet na pokraji morálneho zániku. Som rád, že som dal Mariovi Escobarovi aj ďalšiu šancu presvedčiť ma o svojom talente. Odteraz sa budem tešiť na každú jeho novinku, lebo nepochybujem, že pôjde znova o príjemný, pútavý a poučný zážitok.

Originálny názov: Children of the Stars
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Leto už dávno nebolo také mrazivé...

Keď som vlani čítal Bábkové divadlo, prvú časť série s detektívom Washingtonom Poeom, bol som milo prekvapený. Očakával som totiž klasický psychotriler, kde sa partia vyšetrovateľov pustí po stope sériového vraha a na záver ho dramaticky dolapí. Niežeby román neobsahoval aj tieto prvky, ale mysteriózna atmosféra, úžasné hlavné postavy a nabitý dej ma presvedčili, že Mike W. Craven má šancu vyčnievať spomedzi iných autorov daného žánru. Otázne bolo, či svoj talent potvrdí, alebo pôjde iba o vydarenú jednohubku. Vydavateľstvo Ikar v týchto dňoch prináša na knižné pulty druhý diel série s názvom Čierne leto a už samotný názov naznačuje, že sa opäť treba pripraviť na temný príbeh plný tajomna, smrti a napätia. Ideálne by bolo čítať ho pod rúškom tmy pri svetle malej lampy, ale zimomriavky vám ľahko vyvolá aj počas slnečného dňa.

"Porozprávala im, ako ju uniesli. Muž vošiel do kuchyne z reštaurácie. Prekvapilo ju to, no nevyľakalo. Neraz sa stalo, že nejaký hosť si ich skvelého vína doprial viac, než zvládol, a zadriemal na toalete. Bránila sa, ale premohol ju a zviazal povrazom, ktorý v kuchyni používali mäsiari. Potom nasledovalo to, čo mu už opísal Rigg. Muž ju porezal, krv rozstriekal po kuchyni a nakoniec po sebe všetko upratal. Strčil ju do dodávky. Čosi jej pritlačil na tvár a zobudila sa niekde v suteréne. Zdalo sa jej, že je to pivnica." (str. 51)

Traumatizovaný, ale spravodlivosť urputne brániaci detektív Washington Poe a geniálna analytička s poruchou autistického spektra Tilly Bradshawová majú opäť dočinenia s krutým vrahom, hoci nie až takým sadistickým ako v prípade predošlej časti. Poe čelí pochybnostiam, či náhodou neposlal do väzenia nevinného človeka,  hoci verí svojim inštinktom, ale istota je istota. Spolu s Tilly sa ponoria do zamotaného prípadu, ktorý veľmi rýchlo naberie desivé kontúry. Otázka na obálke podnecuje čitateľovu zvedavosť - Ako môže byť niekto mŕtvy a zároveň nažive? Nejde iba o marketingový ťah, ale skutočný problém, s ktorým sa potýkajú naši hrdinovia. Po šiestich rokoch sa totiž objaví mladá žena, z ktorej vraždy bol obvinený jej otec napriek tomu, že sa nenašlo jej telo. Elizabeth Keatonová je obrovskou hádankou. Otázniky okolo jej (ne)existencie sa navyše nakopia v momente, keď znova zmizne a podozrenie padá práve na Washingtona. Uznávaný šéfkuchár Jared Keaton je navonok charizmatický a obľúbený, no vnútri skrýva temné pudy a Poe by bol veľmi nerád, keby sa dostal na slobodu. Okrem toho musí čeliť aj sliedivému pohľadu nadriadeného, ktorý nahradil vo funkcii predošlého vrchného inšpektora. Čierne leto vás chytí ako rybku na háčik už od prvých strán. Autor si totiž dobre uvedomuje, aké je dôležité navnadiť čitateľa. Neskôr prichádza mierne spomalenie, čo je pochopiteľné. Mike si nechce predsa hneď vystrieľať všetky náboje. Nemusíte sa však obávať, nebudete sa nudiť. Popri hlavnej dejovej línii sa tiahnu aj menšie motívy, schopné uzurpovať si vašu pozornosť. Či už ide o prostredie spojené s varením, čo pošteklí vaše chuťové kanáliky, alebo skvelú chémiu medzi ústrednými hrdinami, prejavujúcu sa v trefných rozhovoroch a jemnom humore. Sarkastický Poe a jasne uvažujúca Tilly sú na pohľad nesúrodá dvojica, ale odkedy si ju Poe vzal pod ochranné krídla, patria medzi mojich najobľúbenejších knižných parťákov. Obaja disponujú logickým myslením a prezieravosťou a ich spoločné pochody je neraz radosť sledovať. M. W. Craven je dôkazom, že dokáže aj relatívne zaužívané námety spracovať originálnym spôsobom. To sa ukazuje napríklad v možnostiach, aké poskytuje výskum krvi či DNA. Za posledný rok som sa stretol s viacerými autormi, ktorí sa pustili po tejto ceste, a v niektorých prípadoch išlo o pomerne zhodné vyústenia. Trochu som sa obával, či ich Čierne leto nebude nasledovať, ale našťastie sa tak nestalo a ponúka odlišný prístup k zneužitiu vedy. 

M. W. Craven (zdroj: DHH literary agency)

"Tučko sa pokúsil o útek, ale jeho tempo bolo všelijaké, len nie rýchle. Black mu podkopol nohy a tučko sa zvalil na špinavý koberec. Zviechal sa zo zeme, no Black ho zastavil kopancom do tukom obrastených rebier. Aj keď sa muž ležiaci na chrbte zvíjal od bolesti, Black sa mu postavil medzi nohy a dupol mu na rozkrok. Poa myklo. Black sa nad plačúceho muža postavil obkročmo, zdvihol ho za tielko, zahnal sa a čelom mu trafil koreň nosa. Tučkovi z nosa vytryskol prúd krvi. Black ho pustil a muž tresol na podlahu. Rozmliaždil mu nos." (str. 244)

Úryvok síce je pomerne brutálny, ale nech to citlivejšie povahy neodradí. Je to len krátky úsek a pre potreby deja nutný. Inak dokáže autor aj násilné pasáže podať tak, aby sa priveľmi nevyžíval v explicitnosti, ale zas ani nezatváral oči pred skutočnosťou. Príbeh má potrebnú dynamiku a spád, aj keď musím povedať, že som čakal po predošlej skúsenosti o niečo viac vygradovaný záver. Všetko však dospelo k uspokojivému koncu, Craven nenechal visieť vo vzduchoprázdne žiadne podstatné línie. Čierne leto potvrdilo autorov status zaslúženého bestselleristu a ja sa teším, že vďaka Ikaru som si ho mohol prečítať ešte pred oficiálnym vydaním. O to viac vám ho odporúčam a už teraz netrpezlivo očakávam ďalšie pokračovania série. 

Originálny názov: Black Summer
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Washington Poe)
Preklad: Mariana Ferusová
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Kam sa hrabú dnešné slashery?

Meno Agathy Christie poznajú aj ľudia, ktorí jej knihy v živote nevzali do rúk. Aj po sto rokoch dokáže zaplniť rebríčky bestsellerov a jej diela nikdy nečakajú dlho na nové filmové či televízne adaptácie. V roku 2015 sa britská BBC podujala nanovo spracovať jeden z najznámejších príbehov, stojacich samostatne, mimo prípadov Hercula Poirota či slečny Marplovej. Je ním dnes už kultový román And Then There Were None. Dlho bol v našich končinách známy v preklade Desať malých černoškov, no v poslednom období to začalo zaváňať príliš negatívnymi asociáciami, a tak sa muselo pristúpiť k zmene názvu. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ prišlo s ekvivalentom zachovávajúcim pôvodný význam - A neostal ani jeden. Či už tak, alebo onak, komorný príbeh odohrávajúci sa na nehostinnom ostrove strčí do vrecka aj mnohé moderné "vyvražďováky". 

"Keby to bol býval starý dom s vŕzgajúcim drevom, temnými kútmi a masívnym obkladom na stenách, mohol by budiť dojem, že tam straší. No tento dom bol od základu moderný. Nenašli ste v ňom nijaké tmavé kúty či vypadávajúce obkladové dosky, bol zaliaty elektrickým svetlom - všetko tam bolo nové a priam sa jagalo od čistoty. Nebolo tam nič skryté či utajené. Nevládla tam nijaká atmosféra. A práve to bolo zo všetkého najstrašidelnejšie... Na chodbe si zaželali dobrú noc. Každý sa pobral do svojej izby a mimovoľne, takmer inštinktívne sa zamkol..." (str. 46)

Spočiatku na vás môže desať postáv pôsobiť chaoticky, ale rýchlo sa zorientujete, kto je kto. Agatha Christie je totiž známa aj svojím citom pre expozíciu. S každým účinkujúcim v tejto dráme sa zoznamujeme postupne, zisťujeme, čomu sa venuje a z akého dôvodu prichádza na Vojakov ostrov. Väčšina z nich prichádza na pozvanie záhadného pána N. Z. Amisa, či už oddýchnuť si od náročnej práce, alebo s vidinou výhodného zamestnania. Desať celkom cudzích ľudí sa stretáva pod strechou domu a ani jednému by nenapadlo, v akej zvrátenej hre sa ocitli. Až keď sa počas neviazanej večernej konverzácie ozve hlas z gramofónu, dôjde im krutá pravda. Každý z nich má na rováši smrť iného človek a teraz nastal čas, aby zaplatili za svoj hriech rovnakou mincou. Od tejto chvíle sa začínajú ukazovať skutočné charaktery a povahové črty. Ťažko pritom nájsť medzi nimi niekoho, kto by si získal čitateľove sympatie. Je zaujímavé, že v knihe chýba nosný hrdina či aspoň nejaký protagonista. Každá postava má na rováši čosi zlé, a to aj v prípad, že navonok vystupuje ako veľavážený občan. Medzi návštevníkmi sa nájde sudca, súkromný detektív, učiteľka, lekár, nerozvážny mladík, staršia matróna či generál vo výslužbe. Hneď s prvým úmrtím získava príbeh mysteriózny nádych, pretože nielenže hru na prežitie spustí záhadná nahrávka, odpočet žijúcich ľudí navyše zobrazuje zbierka cínových vojačikov. Po každej vražde jeden zmizne, hoci sa všetci snažia všemožne zabrániť ďalšej strate aj zistiť, kto za tým stojí. Ako býva u Agathy Christie zvykom, všetko je logicky odhalené až na záverečných stranách, no pozorný čitateľ môže vybadať isté náznaky aj skôr. Či už v správaní, alebo reči postáv. V tomto kráľovnú anglickej detektívky oceňujem, pretože neplytvá slovami, všetko je premyslené a dokáže vybudovať silný príbeh aj na pomerne malom priestore. Nazdávam sa, že 165 strán by bolo vzhľadom na bohatý námet pre súčasného autora veľkou výzvou. Na druhej strane je pravda, že postavám chýba hlbšie prehĺbenie charakterov a keď jeden po druhom padajú, nič to s vami neurobí, maximálne tak tipujete, kto bude ďalšou obeťou. 

Agatha Christie (zdroj: Panomo)

"Nik z nás neopustí tento ostrov. Ktože to len povedal? Generál Macarthur, pochopiteľne, jeho bratanec si vzal Elsie MacPhersonovú. Jemu to bolo zrejme jedno. Ba čo viac, myšlienku na smrť akoby priam vítal! Aká zvrátenosť! Hraničí to s rúhaním! Podaktorí ľudia prikladajú smrti taký malý význam, že si sami siahnu na život. Beatrice Taylorová... Tejto noci sa jej o nej prisnilo - stála vonku, pritláčala si tvár na obločnú tabuľu a modlikala, aby ju vpustila dnu. No Emily Brentová to nemala v úmysle urobiť. Keby sa bola nad ňou zľutovala, stalo by sa niečo strašné..." (str. 107)

A neostal ani jeden právom patrí medzi autorkine najznámejšie diela, hoci názvom je poriadne veľkým spoilerom 😀. Ale nebola by to Agatha, keby nemala v rukáve nejaké to prekvapenie, takže aj v tomto smere si musíte počkať na pointu. Ja som príbeh síce poznal už aj predtým, ale prečítať si ho bolo predsa len iné ako vidieť ho v telke. Som rád, že som po ňom siahol, a určite sa k nemu ešte v budúcnosti vrátim.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

 

Zrkadlo nikdy neklame... alebo predsa?

Milujem tvorbu Kristíny Ježovičovej pre mladých dospelých! Tak, a je to vonku. Toto priznanie však nie je nič oproti otvorenosti, s akou ona sama dokáže hovoriť o problémoch, o ktorých sa bežne nedočítame, a prispôsobiť ich na mieru cieľovej skupine. Svojich hrdinov pritom nijako nešetrí, ide až na kosť a občas si kladiete otázku, či vôbec existuje nejaká nádej na zlepšenie. Z tohto pohľadu sa javí Kikin rozprávačský štýl až extrémne, hoci toto slovo sa v súčasnosti používa skôr v negatívnom zmysle. Ale či už ide o námet, jednotlivé motívy, alebo reč postáv, neberie si servítku pred ústa a ťaží z nich maximum. Román Vydrž to so mnou vás vtiahne už od samého začiatku vďaka Karolíne a Karolovi. Dievča v zrkadle a Zrkadlo v chlapcovi tvoria na prvý pohľad dve rôzne dejové línie, inokedy natrafíte na nebadané prepojenie, ale postupne sa vám ujasní, kde je sever.

"Z kresla pred telkou sa ozývajú nadávky. TA3 s ním dokáže dve veci. Buď je z neho medveď počas zimného spánku a uspí ho na celé poobedie, alebo sa premení na Hulka v najväčšom stave rozzúrenia. Ako fanatický vyznávač Smeru nahodil svoju druhú podobu. Vôbec sa mu nepáči myšlienka, že by mal Smer odstúpiť. Ja si myslím pravý opak. Pred dverami si obúvam čižmy a vystriem dáždnik. Kráčam bezcieľne prázdnou ulicou. Ale sama viem, že cieľ mám, len si to nepriznám. Čakám, či neuvidím prichádzať otca. Ak by sa z kanála vynoril Pennywise a zožral by ma ako malinu, všimol by si to niekto? Možno by som preňho bola priveľkým hltom." (str. 31)

Autorka sa nezdržiava zbytočnými opismi ani expozíciou postáv, takže už od prvej strany ste vtiahnutí do deja, respektíve vnútorného života Karolíny a jej... koho? Na to prídete i sami. Mne to trklo až vo chvíli, keď bol v jednej kapitole spomínaný walkman a v ďalšej film Let´s dance. Viem, mohlo mi dopnúť aj skôr, ale lepšie neskoro ako nikdy 😀. Anotácia knihy toho veľa neprezrádza, ale dokáže navnadiť. Keď však spoznáte príbeh bližšie, uvedomíte si, že predsa len obsahuje veľa pravdivých náznakov, najmä čo sa týka každodenného boja so zrkadlom. Je obraz v ňom skutočný, alebo ho skresľuje naše vnímanie seba samého? Kaja pendluje medzi rozvedenými rodičmi, čelí ponižovaniu z jeho strany a ani jej vzťahy s rovesníkmi sa nedajú označiť za plnohodnotné. Obávaný i nenávidený on má všetky atribúty nešťastného, frustrovaného a chorobne neznášanlivého príbuzného, ktorý dokáže zadupať sebavedomie svojich blízkych až pod zem. Doslova... Čudoval som sa, prečo sa Kaja viac-menej dobrovoľne každý víkend vydáva na milosť tyranovi, ale je pravda, že kontakt s otcom bol pre ňu potrebným a pre vývoj deja aj nevyhnutným prvkom. Kaja si vsugerovala predstavu o svojej výraznej nadváhe, sotva znesie pohľad na seba a to jej bráni v nadväzovaní kontaktov. Zmena prichádza, keď stretne pekného chlapca, zanieteného aktivistu, ktorý bol rád, keby sa videla jeho očami. Páčilo sa mi, ako Kika postupne, nenápadne prepájala dve línie a aj Lukáš bol svojím spôsobom spojivkom medzi nimi. Karol, druhý protagonista, je talentovaný futbalista, ktorý má rád hudbu, dievčatá a svoje pevné miesto v tíme. Status quo však naruší príchod novej futbalistky, a dievča v dovtedy chlapčenskom klube je pre Karola ako päsť na oko. Ozve sa v ňom alfa samec a v snahe ukázať novej členke, kde je jej miesto, si ani nevšimne, že ona dáva prednosť jeho sestre Karolíne... Kristína Ježovičová si nikdy nevyberá ľahké témy a román Vydrž to so mnou je toho exemplárnym príkladom. Ak čakáte ľahké, nenáročné čítanie, majte sa na pozore. Kniha obsahuje pomerne málo pozitívne ladených scén, ale o to výraznejšie je celkové posolstvo, ktoré toto dielo šíri. 

Kristína Ježovičová (zdroj: ZN.sk)

"Z Kajinej izby počujem fučanie a vzdychy. Jasné, že som zvedavý, či tam s niekým nekefuje. Skúsim pozrieť cez kľúčovú dierku, ale nič nevidím. Pootvorím dvere. Aha, jasné, že to nerobí. To mi mohlo byť hneď jasné. Cvičí... a požičala si môj walkman, teda ten, ktorý tu nechala mama. Jej staré kazety mam dakde pod posteľou, Potichu zatvorím dvere. Keď odchádzam na tréning, nájdem Kaju logať vodu ako o život. Keď si ma všimne, zastaví svoj boj. Mám pocit, že sa chce so mnou rozprávať, ale všetko, o čom chce vyprávať, mám napísané vo očiach a ona tiež. Už ste zažili, žeby reči dvoch nímandov zmenili svet? Ha? Tak akoby mohli zmeniť nášho otca?" (str. 154)

Autorka využíva veľmi živý, hovorový a expresívny jazyk, nie však prvoplánovo. Citlivejšie povahy možno občas povytiahnu obočie, ale reč je šitá na mieru charakterom postáv a isté situácie si jednoducho vyžadujú výrazy "od srdca". Dej je zasadený do obdobia po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, čím sa Kike podarilo do knihy prepašovať aj spoločenský rozmer a potrebu uvedomiť si silu zodpovednosti aj u mladých ľudí, ktorí si len formujú svoj pohľad na svet a politiku. Veľmi ma prekvapilo odhalenie, že sama Kika čelila podobným problémom. Považujem ju za krásnu, skvelú a veľmi sympatickú babu, a môj obdiv k nej teraz ešte vzrástol. Román Vydrž to so mnou obsahuje aj viacero ďalších motívov, ale už nechcem viac prezrádzať, je predsa na vás, aby ste sa s nimi oboznámili 😉. Rozhodne sa máte na čo tešiť. Jedinú výčitku mám len smerom k jazykovej úprave, pani redaktorka odviedla totiž veľmi slabú prácu. Väčšinou sa snažím nevšímať si nejaké preklepy a podobne, stane sa, ale opakujúce sa zlé čiarky a dokonca štyri (!!) hrubice fakt dokážu pokaziť dojem z čítania. Nie je to však chyba autorky či obsahu, ten vychádza z tohto boja víťazne. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Aj čítanie môže byť občas nebezpečné

Severská literatúra je už vyše dekády pojmom, ktorý sa spája väčšinou s temnou atmosférou, napínavým dejom, morálne diskutabilnými hrdinami a výraznou psychologizáciou. Samozrejme, ide o prílišné zovšeobecňovanie, Škandinávia nie je ani zďaleka postavená iba na trileroch, no prerazili v najväčšej miere. Max Seeck je fínsky spisovateľ, známy práve vďaka žánru krimi, a vydavateľstvo Motýľ prichádza s prvým prekladom jeho knihy do slovenčiny. Vždy keď idem siahnuť po novinke od nového autora, mám tendenciu si niečo o ňom zistiť. Z reakcií na Čitateľa som sa dozvedel o konci príbehu, ktorý mnohým zdvihol tlak. A to stačilo na dostatočné vyburcovanie mojej zvedavosti. Zaradím sa aj ja medzi tých, ktorí budú rozčarovaní záverom, alebo dokážem lepšie pochopiť Seeckove pohnútky a vyústenie deja? Vzhľadom na to, že som fanúšikom psychotrilerov, prikláňal som sa k druhej možnosti...

"Malleus maleficarum (...) Podľa wikipédie túto kontroverznú príručku zostavil inkvizítor Heinrich Kramerus a nachádzajú sa v nej podrobné návody, ako vypočúvať, mučiť a trestať ženy podozrivé z bosoráctva. Dosť rýchlo sa mu podarilo zistiť, že existuje fínsky preklad, ktorý sa práve snažia zohnať pre vyšetrovateľov. (...) Nápis na streche vniesol do prípadu ďalšiu záhadu: o niečom takom Roger Koponen v žiadnej knihe nepíše. Vraždy dvoch žien boli vykonané dôsledne podľa Koponenovej fikcie, ale text, ktorý vrah zanechal na streche domu, pôsobí ako výsmech zrodený zo spontánneho nápadu." (str. 62)

Príbeh sa odohráva v chladných Helsinkách, ktoré napriek na pohľad nehostinnému prostrediu zažívajú pekelne horúce chvíle. Krutý páchateľ totiž napodobňuje krvavé vraždy z trilógie Witch Hunt úspešného autora Koponena. Ide síce o často využívaný motív, ale Seeck z neho dokáže predsa len vyťažiť čosi nové. Do kariet mu hrá spomínané dejisko a osobnosť ústrednej hrdinky - detektívky seržantky Jessicy Niemiovej. Priznám sa, spočiatku som si k nej nachádzal sympatie o niečo ťažšie, čo považujem za autorov zámer. Nikde nie je napísané, že hlavná postava musí byť okamžite ašpirantkou na titul Miss sympatia. Niet sa však čomu čudovať, Jessica má už čo-to za sebou a vytvorila si pancier pred nástrahami vonkajšieho sveta. Postupne sa však čitateľovi darí prenikať cezeň a spoznávať nielen príčiny jej povahy, ale aj obľúbiť si ju a fandiť jej v boji proti vrahovi aj vlastným problémom. Zdá sa totiž, že tieto dva elementy spolu súvisia. Keď sú nájdené telá dvoch žien, ani vo sne by jej nenapadlo, že by s nimi - či s vrahom - mohla byť nejako prepojená. Spisovateľ Roger Koponen je zhrozený, kam ho doviedla jeho úspešná séria, a keďže je v nej obsiahnutých viac vrážd, je každému jasné, že páchateľ ešte neskončil. Čitateľ je napínavé čítanie, užíval som si podivne mysterióznu atmosféru aj prepojenie so svetom literatúry, pretože ten je pre mňa vždy vábivým námetom. Rovnako ako prelínanie časových línií. Prostredníctvom retrospektívy sa vraciame do Jessicine minulosti a odhaľujeme pozadie rôznych motívov. Niekto by mohol namietať, že jej osobnému či ľúbostnému životu je venovaného príliš veľa miesta. Občas sa síce zdá, že autor zbytočne odbieha od hlavnej dejovej línie k málo podstatným epizódam, ale všetky istým spôsobom Jessicu definujú a pomáhajú lepšie pochopiť jej pohnútky. A to aj v súvislosti s diskutovaným záverom. Po prečítaní knihy môžem vyhlásiť, že ma až tak nepodráždil, skôr ma zaujíma dôvod, prečo sa k nemu Max Seeck uchýlil. Čitateľ je iba prvou časťou série, takže je nutné vnímať ho ako východisko pre pokračovanie, no predsa len ide o zvrat, ktorý čakal zrejme málokto... 

Max Seeck (zdroj: Twitter)

"Čím viac skúma tváre pôvabných čiernovlások, tým viac si uvedomuje, že je jednou z nich. Pokojne by mohli byť sestry. Táto myšlienka ju teší, ale aj deprimuje. Teší preto, lebo unesená Helminenová si ženu na obraze mohla v tom šoku ľahko spliesť. Nie je isté, že na ňom bola práve Jessica. Je jej však zle z toho, že pravdepodobne patrí niekam, kam vôbec patriť nechce. Akoby niekto celú jej identitu aj telo začlenil do nejakej nedávno vytvorenej rizikovej skupiny (...) Heretici, nepravoverní, podľudia, bosorky, čarodejníci." (str. 198)

Rituálne vraždy síce tiež nie sú originálnym prvkom, ale mám pocit, že autor si ich zvolil práve preto. Nedá sa povedať, že Seeck svojím románom prináša čosi nové, no zaručene vás dokáže zaujať a udržať si vašu pozornosť až do samého konca. Dynamike príbehu prospievajú aj krátke kapitoly, ktoré vás nútia čítať ďalej a preskakujú medzi scénami, uhlami pohľadu a časovými líniami ako prestrihy vo filme. Čitateľa hodnotím kladne. Natrafíte síce na isté rušivé elementy, ale s otočením poslednej strany ste na ne ochotní zabudnúť.

Originálny názov: Uskollinen lukija
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jessica Niemi)
Preklad: Andrej Števko
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

O odvahe napredovať napriek nepriazni osudu

Lucinda Rileyová pokračuje v úspešnom ťažení na pôde prekladovej literatúry. Vydavateľstvo Tatran nelení a popri už klasickej sérii Sedem sestier priebežne teší čitateľov aj samostatnými románmi z pera uznávanej autorky. Naposledy sme nahliadli do Motýlej izby, teraz máme možnosť spoznať Dievča na útese. Ako naznačuje aj famózna obálka, znova nás čaká tajomný, dramatický príbeh plný záhad z minulosti, ktoré len čakajú na odhalenie, aby preverili charaktery všetkých zúčastnených. Kto pozná spisovateľkinu tvorbu, vie, že svoje diela zasadzuje do rôznych krajín. V prípade aktuálnej novinky sa vracia do svojej domoviny - Írska. Nie je to náhoda, domov tvorí jeden z ústredných motívov príbehu a zo stránok vanie určitá nostalgia. A to aj vďaka opisom krajiny na pobreží Atlantiku, pri ktorých priam cítite vietor vo vlasoch a vôňu divoko rastúcich kvetov. 

"Na ten večer a nasledujúce týždne ostali Mattovi tie najkrajšie spomienky. Grania ho očarila svojou priamočiarosťou a sviežosťou, nemala v sebe sklony k pretvárke ani k afektovanosti. Bol zvyknutý na ženy z vyšších kruhov, ktoré nedali najavo, čo si skutočne myslia a cítia. Všetko zahmlievali sofistikovanými hádankami a muž si musel domýšľať, ako na tom je. V porovnaní s nimi bola Grania ako závan čerstvého vzduchu. Keď bola šťastná, vedel to, keď sa naštvala alebo bola frustrovaná pri tvorbe najnovšej sochy, vedel to tiež. Navyše si vážila jeho kariéru a námahu, ktorú vynakladal, aby dosiahol úspech." (str. 183)

Úvod knihy je trochu pomalší, zoznamujeme sa s hlavnou hrdinkou, jej zázemím a problémami. Našťastie ide naozaj iba o rozbeh, a keď je čitateľ dôkladne oboznámený s okolnosťami jej návratu do rodného Írska, dej naberá správny spád a postupne premyslene graduje. Grania Ryanová je moderná žena s umeleckými sklonmi, ktorej osemročný vzťah s Mattom trpí hlavne pod vplyvom straty nenarodeného dieťaťa. Odchodom z New Yorku spomalí, snaží sa prísť na iné myšlienky a usporiadať si priority. Jej život naberie nečakaný smer, keď na kraji útesu zbadá dievčatko menom Aurora. Osamelé dieťa prišlo o matku a otec Alexander je často na cestách. Granii k nemu cíti prirodzený súcit a dopĺňa tým mozaiku rôznych vzťahov medzi matkou a dcérou. Tradičný - aký má so svojou mamou Grania; postavený len na predstavách v dôsledku matkinej skorej smrti, ako v prípade Aurory, a rodiaci sa vzťah medzi Aurorou a "nevlastnou" matkou - Graniou. Analýza vzťahov, ich dlhotrvajúcich dôsledkov a hrdosti, ktorá je často silnejšia než preukázanie slabosti, je napokon hnacím motorom románu. Žiadna z postáv nie je čierno-biela, každé rozhodnutie je podmienené uveriteľnou motiváciou a Grania si zaslúži obdiv za to, že sa snaží rozpliesť klbko neprávd a tajností okolo dvoch rodín. Ryanovci a Lisleovci majú medzi sebou viacgeneračné problémy a Grania nebude mať pokoj, kým neukončí dávne prieky. Nielenže ju to čiastočne odpúta od vlastných emocionálnych kríz, ale zároveň aj zblíži s Auroriným otcom Alexandrom. V hre je však stále, samozrejme, aj jej americký priateľ Matt, a tak vzniká ďalšia otázka - komu dá napokon Grania v záležitostiach srdca prednosť? Dievča na útese sa venuje aj svetu baletu. Zhodou okolností som v čase čítania pozeral aj seriál Krasotinky (Tiny Pretty Things) z baletného prostredia, o to lepšie som dokázal pochopiť strasti aj krásy života primabaleríny. Ďalším typickým prvkom autorkinho rukopisu sú rôzne časové línie. Nie je to inak ani v tomto prípade, zaujímavé je, že sprievodkyňou spletitými osudmi sa stáva ako rozprávačka sama Aurora. Oceňujem aj priložený rodokmeň (takisto nevšedne - uprostred knihy), ktorý pomáha zorientovať sa v zložitých vzťahoch.

Lucinda Rileyová (zdroj: Youtube)

"Nie som na seba hrdá. Môj otec mal, samozrejme, pravdu - bola som manipulatívna. Ale bola som aj zúfalá. A okrem toho, myslela som si, že Grania sa bude o mňa starať dlhý čas, takže som nebola nadšená, keď sa to celé pokazilo a ona odišla. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, kam ísť a kde sa schovať. Akosi som tušila, že ak ma ľúbi, nájde ma, ale nechcela som, aby to bolo celkom jednoduché. Preto som si nevybrala stodolu ani útesy. Nebojím sa duchov, poznám ich a svojím spôsobom im rozumiem, no na cintoríne som sa necítila veľmi príjemne. Mala som pocit, že tam akosi nezapadám - ja som žila, zatiaľ čo oni boli všetci mŕtvi. Okrem toho, mala som iba osem." (str. 215)

Nie nadarmo je Dievča na útese označovaná ako klasická romanca. Je v nej veľa lásky, ale nie je presladená, rovnakou mierou sa venuje závažným spoločenským témam, presahujúcim desaťročia, a zavedie vás do nádherného prostredia, kde to dýcha atmosférou. Občas vami príbeh naozaj pohne, či už kvôli osudu malého dievčatka, alebo obyčajným nedorozumeniam, ktoré môžu napokon spôsobiť obrovské problémy. Román je určite príjemným spestrením pomaly sa predlžujúcich dní a vhodným skrátením čakania na ďalší diel Siedmich sestier. 

Originálny názov: The Girl on the Cliff
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

19 príbehov z karantény

Denno-denne sa na nás valia nové správy, informácie a cifry týkajúce sa svetovej pandémie a rok od zavedenia karantény je väčšina z nás už unavená. Žiaľ, ani nie zdravotným stavom populácie, ako skôr banalitami a detinskými priekmi tých, ktorí by mali predstavovať pevnú skalu v časoch krízy. Nečudo, že sa popritom zabúda na príbehy obyčajných ľudí, na ktorých sa situácia podpísala v rôznych smeroch a oblastiach. Mário Gešvantner, scestovaný marketingový mág, prišiel s nápadom pretaviť príbehy ľudí v boji s koronavírusom, štátnym aparátom, byrokraciou či stupňujúcim sa zúfalstvom (ktoré však nemá šancu zvíťaziť) do knižnej podoby. Vznikla tak publikácia s názvom Celkom (ne)Obyčajné Veci Izolovanej Doby. Devätnásť osobností spísalo svoje skúsenosti s prvou vlnou pandémie, keď vírus ochromil svet a prinútil nás spomaliť a prenechať priestor vedeckým kapacitám, aby nám pomohli vrátiť sa do normálu. 

"Vírus sa k nám naozaj dostal. A potom celú Žehru odrezali od sveta. Bolo to tak. Keď uzavreli osadu, nikto o tom nevedel. Ľudia iba ráno vstali a osada bola uzavretá. Nikto im nepovedal, že osadu uzavrú, lebo je v nej toľko a toľko pozitívnych prípadov. Skrátka ráno vstali a nemohli odísť. Blížila sa Veľká noc, ľudia nemali nič nakúpené, nemali lieky. Veľmi zle to znášali. Nevedeli, čo sa deje. Vedeli, že niekto je pozitívny, ale nevedeli kto a koľko ich je. Nepovedali im to, aby z toho nebola nejaká vzbura voči tým, ktorí boli pozitívni. Bola to kritická situácia. Prvý týždeň sa niesol v znamení prekvapenia a šoku." (Alžbeta Mižigárová, str. 125)

V zbierke sa ocitla skutočne pestrá a veľmi zaujímavá skupina osobností - od umelcov cez vedcov a športovcov až po ľudí z prvej línie, pričom každý príbeh je osobitý, úprimný a dokážete sa s ním ľahko stotožniť. Spája ich totiž predovšetkým snaha vysporiadať sa s novovzniknutou situáciou čo najlepšie, pomôcť svojim blízkym a podľa pôsobnosti aj každému, kto to potrebuje. Mário Gešvantner spomína, ako rodinu zastihol covid na zájazde v Španielsku a ako vznikol a realizoval sa nápad s knihou. Spisovateľka Monika Kompaníková hovorí o tom, ako ľudia umierajú v osamelosti a rovnako ticho prebieha aj posledná rozlúčka s nimi. Lekárka Alena Koščálová ponúka silný náhľad do zákulisia medicínskeho zápasu s nastupujúcou chorobou. Poukazuje na fakt, že psychická záťaž je nemenej významná ako tá fyzická, a nedá sa pritom neobdivovať zápal lekárov, ochotných siahnuť až na dno svojich síl, aby dosiahli požadované výsledky čo najskôr. Zaujalo ma (či skôr zarazilo), že reagovanie na epidémiu prebieha ľahšie v Afrike než vo vyspelej Európe, porovnanie rôznych prístupov a ich zdôvodnenie je naozaj cennou informáciou. Odrezanie od sveta a nástup dištančnej výučby si vyžiadali svoju daň, našťastie sa našli ľudia a organizácie, ktoré nelenili a pustili sa do pomoci ľuďom postihnutým náhlymi zmenami - medzi nich patrí aj Ľudmila Kolesárová z neziskovej organizácie Dobrý anjel. Hokejista Dominik Graňák pôsobí ako skúsený muž, čo sa týka rôznych vírusov, no aj naňho a jeho rodinu mala karanténa - a najmä uzavretie hraníc - silný dopad. A, prirodzene, i na športové kluby, hráčov a rôzne súťaže. Medzi najsilnejšie príbehy patrí ten, ktorý vyrozprávala Eva Mosnáková, preživšia nemeckú okupáciu počas druhej svetovej vojny aj úskalia politických procesov komunizmu. Ako vníma súčasné obmedzenia? Riaditeľ jedného z najväčších herných štúdií v stredne Európe Šimon Šicko približuje okolnosti pôsobenia programu Kto pomôže Slovensku, nákupu desaťtisícov rúšok či rozbeh nápomocných aplikácií. Nezabúda pritom ani na významnú úlohu slovenských technológií a zvládanie situácie vo vlastnej rodine. Online kultúra ani zďaleka nenahradí komplexný zážitok so všetkými vnemami, vôňami či zvukmi, ale Paula Poštolková, programová riaditeľka centra Nová Cvernovka vás presvedčí, že kde je vôľa, je aj cesta. S veľkým zanietením som čítal slová Pavla Čekana, popredného biochemika a biotechnológa, ktorého meno bolo hlavne v prvých mesiacoch pandémie skloňované veľmi často. Pohľad do zákulisia nikdy nespiacej slovenskej vedy a vývoja testu a zdôraznenie, že aj ako malý národ sme schopní dosiahnuť čokoľvek, boli nesmierne obohacujúce. Popri neutíchajúcich správach o korone boli ostatné choroby zatlačené do úzadia, dokonca mali/majú pacienti sťažený prístup k liečbe. Katarína Olíková, čeliaca rakovine prsníka, porozprávala o skúsenostiach s terapiou - nielen medicínskou, ale aj umeleckou. Je totiž známou maliarkou a jej obrazy sú vyjadrením bohatého vnútorného citového života. 

"Databáza pomoci zdravotníkom nám narastá, voláme s inštitúciami, kolegami - chceme urobiť nielen systémovú pomoc, ale aj systémovú zmenu. Práve teraz, v kríze sa ukazuje, ako sú všetky pomáhajúce profesie dlhodobo podvyživené. A pritom také podstatné. Začíname si viac ceniť učiteľky, lekárky, psychologičky, sociálne pracovníčky... všetky tie málo zaplatené duše, ktorú sú vlastne celý čas v prvej línii pomoci." (Sylvia Ondrisová, str. 148)

Obec Žehra na východe - kde predsa len niečo je - sa stala z večera do rána mediálne známou pre niekoľkotýždňové uzavretie a Alžbeta Mižigárová, asistentka podpory zdravia pre Zdravé regióny, prináša informácie z tamojšieho diania z prvej ruky. S rešpektovaným horolezcom Petrom Hámorom sa prenesiete k nepálskej osemtisícovke Daulághirí a dočítate sa, aký je prístup k opatreniam v Káthmandú. Psychoterapeutka Sylvia Ondrisová vyzdvihuje dôležitosť pracovníkov (a vo väčšej miere pracovníčok) v prvej línii a zdôrazňuje, že psychické zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické. Cez svoje vlastné postrehy zároveň podnieti k zamysleniu nad súčasnou situáciou i vás. Pomoc seniorom a realizácia nových projektov ohľadom zubnej hygieny aj v sťažených podmienkach sú prvky spoločnosti, ktorú marketingovo zastrešuje Lucia Rabatinová. Osobne mi vyčaroval úsmev na tvári známy učiteľ Dávid Králik, keďže sám sa pohybujem v školstve a jeho slová ma pohladili na duši. Je krásnym príkladom moderného prístupu k vzdelávaniu a tézy, že dôležitý je žiak, nie učivo. Poetka Mirka Ábelová sa v čase nástupu karantény chystala na pôrod druhého dieťaťa a svoj text poňala podľa očakávania poeticky. Vanie z neho ľudskosť, otvorenosť, trefnosť aj nádych umenia. Ľudské práva a špeciálne ochrana práv LGBTI ľudí sú témou, ktorá by nikdy nemala ísť do úzadia. Advokátka Lucia Plaváková je majákom v búrke pre ľudí potýkajúcich sa s útlakom, a aj keď z jej slov tu i tam zaznieva sklamanie z prístupu vlády, stále verí - a my s ňou - že sa raz dočkáme lepších čias. Alexandra Pónyová na vlastnej koži zažila štátnu karanténu a poriadne dlhý pobyt mimo rodiny spôsobený pozitívnym testovaním. Aj za ňu som cítil frustráciu a jej text by si mal prečítať každý random odborník na sociálnych sieťach. Devätnástku osobností uzatvára speváčka Jana Kirschner, žijúca v Británii, a vďaka nej sa môžete dozvedieť viac o tamojšom prístupe verejnosti ku korone aj o jej vlastných reakciách na množiace sa správy. 

Celkom (ne)Obyčajné Veci Izolovanej Doby si prečítajte aj v prípade, ak ste unavení z každodennej nádielky správ o pandémii. Môžete si ich porovnať so svojimi skúsenosťami, dozvedieť sa veľa nového a niektorým azda otvoria oči a privedú ich k lepšiemu pochopeniu okolitého diania.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Tri roky zásnub, písania listov a boja proti nevzdelanosti

Anna zo Zeleného domu je klasika, ktorá azda nikdy nezostarne a bude mať čo povedať každej generácii. Samozrejme, literárny jazyk sa mení, rovnako aj podmienky vzdelávania či možnosti, aké mladí ľudia majú, no človek ostáva vo svojej podstate rovnaký. Všetci túžime po naplnení svojich snov, uznaní a pocite, že výsledok nášho úsilia stojí za vynaloženú námahu. Štvrtý diel svetoznámej série Kanaďanky Lucy Maud Montgomery vypĺňa "stratený čas", ktorý Anna strávila po štúdiu na Redmonde ako riaditeľka strednej školy. Je síce dospelejšia a už má za sebou roky mladíckej nerozvážnosti a naivného fantazírovania, no stále si zachováva typické črty svojej povahy, pre ktorú ju tak milujeme 😊.  Je preto pochopiteľné, že príbeh získava mierne odlišný nádych od predošlých častí, a to ako v obsahu, tak aj v kompozícii.

"Zvláštne, ako na vás zapôsobí jeden trucovitý, tvrdohlavý muž. Predtým by Anna neverila, že je niečo také možné. A nebolo pochýb, že ho vedomie, že všetkých pri stole vystrašil, celkom tešilo. Čo sa mu asi preháňa hlavou? Vyskočil by, keby ho niekto pichol špendlíkom? Anne sa zachcelo dať mu facku, udrieť ho po prstoch, postaviť ho do kúta, správať sa k nemu ako k rozmaznanému decku, akým napriek prešediveným vlasom a spurným fúzom v skutočnosti bol. No predovšetkým ho chcela prinútiť hovoriť. Inštinktívne cítila, že žiadny trest na svete by preňho nebol väčší, než keby ho nejakým trikom prinútili rozprávať, keď sa rozhodol, že bude mlčať." (str. 111)

Väčšina textu je tvorená listami, ktoré Anna píše svojmu snúbencovi Gilbertovi Blytheovi, pokračujúcemu v štúdiu medicíny. Nie je žiadnym tajomstvom, že Anna má cit pre vzletné vyjadrenia, a tak aj obyčajná príhoda získava poetický nádych a stáva sa čímsi výnimočným. Cez jej písané slovo sa dozvedáme i my o rôznych ľuďoch, ktorých spoznala v mestečku, o svojich žiakoch a žiačkach, predovšetkým o rodine Pringlovcov. Osobne mám rád postupné odhaľovanie pozitívnych stránok na pohľad negatívnych postáv, hoci ide o mierne klišé, ale zároveň o dôkaz, že nikto nie je čierno-biely a charakter sa môže prejaviť v rôznych farbách. A v románe ako Anna v Summerside je to priam nutnosť, keďže bol určený v prvom rade dospievajúcim dievčatám, respektíve mladým ženám, ktoré rástli spolu so svojou hrdinkou. A pestovanie ideálov a viery v dobro je vhodné v každom veku i období. Tento diel Lucy Maud dopísala až s odstupom času a na obsahu je badať, že nie je silno prepojený s ostatnými časťami. Napríklad v tom, že sa v ňom vyskytuje naozaj veľké množstvo epizodických postáv, ktoré nemajú vzájomný súvis ani nijakým spôsobom neovplyvňujú dej. Spočiatku som sa snažil zapamätať si ich, veď čo ak sa ešte nejakým významným spôsobom vrátia? Neraz však ostali iba jednorazovou zmienkou, a tak som upustil od snahy vtesnať si ich do pamäti. Popri čítaní ma to občas iritovalo, ale keď píšem túto recenziu, spätne si uvedomujem, že sa autorke podarilo vykresliť veľa rôznych pováh. Prostredníctvom Anny sa stretnete s plejádou osobností, odlíšených rečou, celkovým vystupovaním aj Anniným originálnym hodnotením. Všedné i nečakané udalosti a pozorovania sú tradične opísané pomocou početných citátov z Biblie a básní a vysvetliviek dobových reálií. Vrátim sa ešte ku kompozícii - text je rozdelený na tri časti, reflektujúce tri roky pôsobenia Anny na poste riaditeľky. Mladá vedúca musí preukázať silné vodcovské aj učiteľské schopnosti, ak chce presvedčiť žiakov (a hlavne ich rodičov), že je osobou na správnom mieste. Čo sa týka Gilberta ako najvýraznejšej mužskej postavy (hovoriť o ňom ako o hlavnej postave je vzhľadom na charakter diela nepresné), ten sa v príbehu nevyskytne vôbec. Ani osobne, ani ako pisateľ listov, čo je pomerne škoda, keďže v jeho prítomnosti sa Anna dokáže správať občas celkom zábavne... Zaujímavé sú aj vynechané pasáže v jej korešpondencii, vzbudzujúce zvedavosť, prečo Anna cenzuruje sama seba. Nuž, môžeme si len domýšľať... 😀

Lucy Maud Montgomery (zdroj: ThoughtCo)

"Nie, môj najdrahší, nezbláznila som sa - zatiaľ. To sú len reči sesternice Ernestine také chytľavé. Už viem, prečo ju Rebecca Dewová volá "slečna Obávam sa". Tá úbohá duša si požičala zo životov všetkých ľudí naokolo toľko trápenia, až dlhuje osudu beznádejne veľa (...). Gilbert, miláčik, nikdy sa nedajme ovládnuť strachom. Je to hrozné otroctvo. Buďme odvážni, dobrodružní a dychtiví. Prejdime životom a všetkým, čo nám prinesie, tanečným krokom, aj keby to boli hory starostí, týfus či dvojčatá!" (str. 270)

Anna v Summerside je dôstojným pokračovaním série, aj keď spomínané odlišnosti môžu občas narušiť pôžitok z čítania. Množstvo postáv, absencia Gilberta a mierne neucelený dej sú však v konečnom len malými chybičkami krásy, všetko predsa stojí a padá na Anne Shirleyovej, a tá je v plnej sile a pripravená bojovať za svoje ideály a lepší svet. Nezľakne sa žiadnej výzvy, snaží sa vidieť v ľuďoch to dobré a so vztýčenou hlavou čelí každej prekážke, čím môže byť vzorom aj dnešným (nielen) mladým ľuďom.

Originálny názov: Anne of Windy Willows
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Anna zo Zeleného domu)
Preklad: Beáta Mihalkovičová
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.  

Hra svetla a tieňa v živote i tvorbe

Som veľkým fanúšikom knižných sérií, či už kvôli možnosti rozvetvovať osudy postáv, alebo preto, že sa jednotlivé knihy pekne vynímajú vedľa seba na poličke 😊. Po tvorbe Matta Reesa som pokukoval už istý čas, pretože ma zaujal sériou s detektívom Omarom Yussefom. Preto som sa potešil, keď som mal príležitosť prečítať si jeho román Meno písané krvou. Ten je síce samostatným dielom, no myslím si, že napriek tomu v sebe nesie typický rukopis autora. Odohráva sa v minulosti (konkrétne na začiatku 17. storočia), súčasťou príbehu sú reálne postavy a atmosféru definujú záhady a napätie. Hlavným hrdinom je známy maliar Caravaggio. Síce som tušil, že nepôjde o žiadny životopis, no dynamika a pestrosť deja ma napriek tomu veľmi milo prekvapila. 

"Predtým sa nazdával, že jeho diela pretrvajú veky, až keď sa dotkol Prudenze, pochopil, že ktokoľvek môže kedykoľvek pristúpiť k obrazu a rozrezať plátno dýkou. Len čo vyschne, nosiči ho odnesú do paláca signory Olimpie a tá ho vystaví vo svojej galérii, aby ho mohlo obdivovať urodzené publikum. Každý si bude osobovať právo posudzovať ho a zasypávať posmeškami. Počul, ako to robia pri jeho ostatných obrazoch. Hocikto si môže zmyslieť, že ho treba zničiť." (str. 70)

Meno z učebníc dejín umenia získava ostré kontúry a stáva sa z neho človek z mäsa a kostí, čo ani zďaleka nezodpovedá predstave umierneného, pokojného maliara so štetcom v ruke a zasneným výrazom v tvári. Práve naopak, Caravaggio prechádza z jedného problému do druhého, je účastníkom bitiek a rôznych ďalších výtržností, až kým vďaka svojmu talentu neprenikne medzi Borgiovcov, mocnú pápežskú rodinu. Krásne sa tu ukazuje, aká krehká bola náklonnosť vysokopostavených osôb (a tiež ich pokrytectvo ohľadom morálky). Caravaggio totiž pomerne rýchlo príde o priazeň mocných a po tragickom dueli kvôli láske je nútený opustiť Rím a dostane sa medzi rytierov maltézskeho rádu. Caravaggia vnímam v prvom rade ako maliara, v druhom ako postavu, ktorú často využívajú autori kníh či filmov (okamžite mi v spojitosti s ním napadnú Juraj Jakubisko či Daniel Silva). V každom príbehu, kde sa vyskytol, dokázal poriadne zamotať dej, preto sa ani nečudujem, že mu Matt Rees venoval celý román. A urobil dobre. Meno písané krvou je skôr napínavé dobrodružné čítanie než historický román, hoci niekdajšie reálie tvoria neoddeliteľnú súčasť textu. Autor sa však aj tu prejavuje ako zručný rozprávač, pretože okolnosti či osobnosti minulosti sú predostierané ľahko a nenútene, tvoria rozmanité kulisy, nie sú žiadnou prehliadkou znalostí či faktov. Skôr môže dôjsť k tomu, že Caravaggio prebudí v čitateľovi zvedavosť, aby si sám vyhľadal dodatočné informácie o dobe, v ktorej žil a tvoril. Na druhej strane Caravaggio nevyznieva len ako ľahkovážny muž, predsa len – jeho talent je priveľký, aby sa naň zabudlo. Text vysvetľuje jeho zanietenie, vášeň pre maľovanie, až doslova cítite vôňu farieb. Kniha vás pobaví, ale popri tom aj poučí, pretože sa zdá, že Caravaggio všetko, čo sa mu prihodilo, zužitkoval v maliarskom umení. Napokon, kdesi museli vzniknúť predobrazy jeho postáv na plátne. Priznám sa, netušil som, že tento taliansky velikán sa dočkal takého dramatického konca, navyše dodnes obostretého záhadou. Matt Rees sa venuje aj možnému vysvetleniu maliarovho náhleho zmiznutia a pravdepodobného úmrtia, ktoré vyznieva v jeho podaní celkom uveriteľne.

Matt Rees (zdroj: The Times of Israel)

"Ranuccio sa prehol vo dvoje a prekotúľal na bok. Caravaggio doslova cítil, ako ostrie preseklo kožu a svaly, sťaby sa mu ruka zaborila do živého mäsa. Ranucciov brat vykríkol, priskočil, vytrhol meč z pošvy a vrhol sa na Caravaggia. Už to nebol súboj, ale bitka, Giovan Francesco sa premenil na udatného vojaka na bojisku. Caravaggio sa zahnal mečom na útočníka, no ten zareagoval najjednoduchším a najúčinnejším spôsobom. Jediným plynulým pohybom vykryl úder a pokúsil sa o ripostu zhora, z vnútornej strany sokovho rapiera. Caravaggio začul škrípavý náraz dvoch čepelí, milión drobných kontaktov trhajúcich uši, keď sa meč Giovana Francesca zošmykol po ostrí jeho rapiera. Hneď nato ho hrot súperovej čepele zasiahol pod ucho." (str. 160)

Meno písané krvou sa číta rýchlo, nielen pre autorov štýl, ale aj kvôli zvedavosti, čo v čitateľovi vyvolá. Páči sa mi, že nejde o rozsiahly román, hoci v rukách niekoho iného by sa jednotlivé udalosti určite rozšírili aj o niekoľko desiatok strán. Matt Rees však, našťastie, dbá viac na epické motívy ako statické opisy či vysvetlenia. To robí z jeho románu zaujímavý pôžitok, schopný osloviť širokú skupinu čitateľov.

Originálny názov: A Name of Blood
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Jusková
Počet strán: 279

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Univerzálny, a pritom jedinečný príbeh lásky

Kniha Ako som sa stala pani Lewisovou sa na prvý pohľad tvári ako klasický ľúbostný príbeh z anglického intelektuálneho prostredia, no priaznivci vydavateľstva i527.net vedia, že povrchnosť či klišé je to posledné, čo by prezentovalo. Spisovateľa C. S. Lewisa pozná svet hlavne ako autora kultovej Narnie, ríše fantázie, kde sa prelínajú dobro a zlo a všeobjímajúca viera v šťastné konce v spojení s množstvom symbolov. Román Patti Callahanovej síce nie je až taký obrazný, ale zato nie je o nič menej farebný, pútavý či disponujúci silnými charaktermi. Rozprávačkou je Joy Davidmanová, ktorá síce nemala taký silný literárny hlas ako Jack, no to neznamená, že by nemala čo povedať...

"Niektorí ľudia mali denníky, ja som mala sonety. Písala som ich dlhé roky - nešlo o nový spôsob, ako zo seba dostať nahromadené emócie. V priebehu tých rokov sa tváre "lásky" menili - sonety neboli určené jednému konkrétnemu mužovi, ale pre onen neurčitý pocit, že som milovaná a na oplátku milujem; pre tú intímnu chvíľu, keď sa duše spoja. Aj tak však v tú noc vo Victoriinej izbe začali sonety ako akýsi zrýchlený pulz plynúť smerom k Jackovi." (str. 125)

Ako všetky príbehy inšpirované skutočnými osobnosťami, aj tento podlieha autorkinej fantázii a nie všetko sa dá považovať za reálne. V hrubých rysoch je však možné overiť si, že znalosť doby a vzťahu medzi protagonistami nie sú Callahanovej cudzie. Joy si veľmi rýchlo obľúbite a cez jej optiku aj ostatné postavy, hoci nie každá vyznieva sympaticky. To sa týka predovšetkým jej prvého amerického manžela Billa, neverného a násilného alkoholika, ktorý svoju ženu podceňoval a dávaj jej to aj patrične najavo. Zamrzelo ma, že ani Joyini rodičia neboli v tomto smere lepším príkladom, no ona sa nevzdal a naďalej žila svoj sen o dokonalej žene, matke či spisovateľke. Jedným z najvýraznejších prvkov, ktoré majú pôvod v autorkinej predstavivosti, ale nezakladajú sa na pravde, je listová korešpondencia medzi Joy a C. S. Lewisom. Už z nich bolo cítiť, že Jack je Billovým opakom, hoci sa spočiatku bránil vznikajúcim citom i vzájomnej fyzickej príťažlivosti, ktorá nastúpila po Joyinej návšteve Anglicka. Dve mužské postavy sú zjavnými protikladmi, preto nečudo, že Jackov charakter bol pre Joy ako oázou pokoja a podpory. Myslíte si, že po rozvode už nebude nič brániť Joy, aby sa stala pani Lewisovou? Nepochybne by bolo všetko oveľa jednoduchšie, ale príbeh poskytne ešte mnoho zvratov...

Patti Callahanová (zdroj: Goodreads)

"Museli sme sa snažiť, ja som si však napriek tomu veľmi dobre uvedomovala, že naša láska bola ako hmla alebo vietor. Bolo ju skôr cítiť než vidieť, objavovala sa a zase mizla v prasklinách Jackových kategórií, ktoré boli bez výnimky nazvané gréckymi slovami. Nedala sa uchopiť, a ak by sa mi ho podarilo prinútiť, aby ju zadefinoval alebo aby zadefinoval nás, mala som strach, že všetko čaro by sa úplne stratilo. Užívala som si jej priebeh, ale zároveň som si chránila srdce." (str. 296)

Forma ja-rozprávania nijako neobmedzuje Patti Callahanovú v tom, aby sa veľkou mierou nevenovala aj životu a tvorbe C. S. Lewisa. Dozvieme sa, prečo sa bál vystupovať pred deťmi, ako vznikla Narnia a aké vzťahy pestoval s inými autormi. Neoddeliteľnou - a veľmi významnou - súčasťou príbehu je i otázka viery. Či skôr náboženstva, pretože Joy lavíruje medzi vyznaniami a podrobuje skúške svoje vlastné presvedčenie. Napokon dospeje k pevnému rozhodnutiu nespoliehať sa iba na pozemské dianie, ale zveriť sa vyšším princípom. Román Ako som sa stala pani Lewisovou má síce priliehavý názov, ale ani zďaleka nevystihuje všetko, čo čitateľ nájde na jeho stránkach. Nie je určený iba romantickým dušiam či záujemcom o dejiny svetovej literatúry, na svoje si príde každý fanúšik pohodového čítanie, ktoré zabaví i poučí.

Originálny názov: Becoming Mrs. Lewis
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Samuel Marec
Počet strán: 440

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

   

Sonda do hlbín manželky sériového vraha

Tam, kde väčšina psychotrilerov končí, sa Jazero Stillhouse iba začína. Ide o zaujímavý koncept, ktorý poskytuje Rachel Caineovej veľa možností, ako pracovať s dejom. Ústrednou hrdinkou jej knihy je totiž žena usvedčeného vraha, snažiaca sa nielen utiecť pred sliedivými a obviňujúcimi očami verejnosti, ale tiež čeliaca ďalšej nebezpečnej nočnej more. Nemyslite si však, že ide o čistú psychologizáciu, hoci by postačovala i sama osebe. To, že jeden úchylný kriminálnik je za mrežami, ešte totiž neznamená, že niekde vonku nečíha iný narušený páchateľ. Avšak tým, že Gina ako nenápadná žena v domácnosti a nič netušiaca matka je odrazu vhodená do kalných vôd zločinu, sa čitateľ dokáže oveľa lepšie stotožniť s jej pocitmi, ako to býva v prípade klasického vyšetrovania policajnými zložkami. Tie majú predsa len viac možností, ako sa postaviť protivníkovi, než obyčajný človek, navyše poznačený biľagom možnej spolupáchateľky.

"Jedna časť nášho života bola až krikľavo nenormálna, ale to bolo moje osobné, súkromné peklo, ktoré som si napokon musela pri policajných výsluchoch pripomenúť a prežiť ešte raz. Bolo to násilie? Iste, ale sexuálne násilie medzi manželmi je prinajlepšom zamotaná téma. Hranice sú nejasné. Melova obľúbená zábava sa nazývala hra s dychom. Rád mi okolo krku navliekal lanko a škrtil ma. Dával si pozor, aby používal lanko s mäkkou výstužou, ktoré nezanechávalo stopy, a vedel to robiť veľmi šikovne. Mne sa to protivilo a často som mu to vyhovárala, ale ten jediný raz, čo som na rovinu odmietla, som v ňom uvidela záblesk... niečoho temnejšieho." (str. 82)

Pred štyrmi rokmi opitý vodič narazil do garáže Royalovcov a odhalil pritom dobre strážené tajomstvo hlavy rodiny. Melvin je odhalený ako sériový vrah a jeho manželka Gina aj s deťmi sú vrhnutí do kolotoča razantných zmien identity, miesta pobytu a celkového životného štýlu. Momentálne meno hlavnej hrdinky znie Gwen a podobne ako jej syn a dcéra aj ona je unavená z neustáleho skrývania a klamania. Deti potrebujú stabilitu, domov a kamarátov. Žeby jazero Stillhouse bolo konečne tým správnym miestom, kde zapustia nové korene a zabudnú na ťaživú minulosť? Sotva. V oblasti totiž dôjde k vražde mladej ženy a znaky zločinu sú nápadne podobné tým, ktoré má na rováši Mel Royal. Je otázkou času, kedy sa i tu prevalí Gwenina skutočná identita a vrhnú sa na ňu predĺžené aj kratšie ruky spravodlivosti. Nemôže byť predsa náhoda, že inak pokojné miesto naruší krvavá smrť krátko po príchode ženy sériového vraha! Gwen si to uvedomuje tiež a rada by prišla veciam na koreň. Zároveň vie, že samej sa to zrejme nepodarí, ale ako by mohla niekomu dôverovať po skúsenostiach s vlastným manželom? Nie je náhodou aj sympatický a ústretový Sam Cade nakoniec niekým iným, ako jej tvrdí? Novinár, pozostalý niektorej z obetí túžiaci po pomste, alebo nebodaj samotný vrah...? Hlavná devíza románu Rachel Caineovej nespočíva ani tak v kriminálnom motíve, ako skôr vo vykreslení postáv. Stretnete sa s plejádou pestrých charakterov, od silných jedincov cez priemerné osobnosti až po vyšinutých pacientov. Niektoré sú jasne dané, iné prejdú výraznou zmenou. Najviac sa to pritom dotkne samotnej Gwen. Kedysi slabá a submisívna žena sa pod vplyvom okolností mení na silnú a pochopiteľne paranoidnú osobu, ktorú znepokojí aj obyčajné zvonenie telefónu. No a keďže autorka zvolila priameho rozprávača, máme možnosť dôkladne nazrieť do myšlienkových pochodov a pocitov protagonistky a ešte väčšmi prežiť všetko spolu s ňou. Na druhej strane sa text neraz stane trochu dlhším monológom, dialógy v tomto prípade ťahajú za kratší koniec, čo mi ako priaznivcovi väčšej dynamiky občas narúšalo pozornosť. Ruka v ruke s tým ale kráča skvele vybudovaná temná atmosféra, takže ide o vyvážený štýl a Jazero Stillhouse si dokáže udržať status žánrového nadpriemeru. 

Rachel Caine (zdroj: Facebook)

"Jeden z opilcov sa oddelí od skupiny a zamieri mojím smerom. Vôbec ma neprekvapí, že je to ten zo strelnice - Carl. Niečo na mňa kričí, ale nepočúvam ho. Sústreďujem sa len na to, či m strelnú zbraň. Ak áno, som nahratá - nielenže ma môže zabiť priamo z miesta, kde stojí, ale môže tvrdiť, že som ho napadla pákou a on konal v sebaobrane. Poznám Norton dosť dobre a viem, ako by to dopadlo. Bez váhania by ho oslobodili, aj keby proti nemu svedčili moje deti. Bál som sa o život, odprisahá. Klasická obhajoba vraždiacich zbabelcov. Problém je, takýmito slovami sa obhajujú aj skutočne vystrašení ľudia. Ako napríklad ja." (str. 184)

Dlho som uvažoval, odkiaľ je mi meno Rachel Caineová povedomé. Odpoveď mi dal až internet a konečne mi došlo, že ju poznám ako autorku skvelej série Veľká knižnica určenej pre mladých dospelých (mimochodom, dodnes márne čakám na záverečnú časť). O to viac ma upútal jej talent, Rachelin autorský rozptyl je skutočne obdivuhodný. Verím, že Jazero Stillhouse zožne u slovenských čitateľov úspech a bude len prvým z mnohých románov s menom Caineová na obálke, ktorých sa v preklade dočkáme. Základ je postavený a je čo budovať. Tento román je totiž prvým z (momentálne) päťdielnej série a Gwen ešte nepovedala posledné slovo. 

Originálny názov: Stillhouse Lake
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jazero Stillhouse)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 272

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Stojí očistenie mena za zašpinenie rúk krvou?

O Krvavej dedičke som nepočul až do ohlásenia jej slovenského prekladu vydavateľstvom CooBoo. Okamžite však vzbudila moju pozornosť, a to nielen obálkou a anotáciou, čo sú vždy základné prvky pútavosti, ale hlavne ohlasom na sociálnych sieťach. Povesť sprevádzajúca úvodný diel série sa niesla v znamení skvelého, epického a závislosť vyvolávajúceho čítania. Priznám sa, že som však bol predsa len trochu skeptický, keďže sa mi zdalo, že Amélie Wen Zhao pracuje s pomerne tradičnými motívmi. A hoci je pravda, že pri obracaní strán natrafíte na známe klišé, autorke sa podarilo spracovať ich originálne a fanúšikovia young adult si zaručene prídu na svoje. Text na obálke síce porovnáva knihu s Trónom zo skla či Vraňou šestkou, ale Krvavá dedička si razí vlastnú cestu a je viac než isté, že práve ona sa stane titulom, ku ktorému sa budú prirovnávať nové kúsky. 

"V momente, keď dopadla do vody, jej kosťami zalomcoval chlad a nemilosrdné prúdy ju stiahli pod hladinu. Okamžite si uvedomila, že akákoľvek nádej, že ju rieka zanesie do vzdialených krajín, bola hlúpa. Voda sa okolo nej penila, pohadzovala si ju spôsobom, pri ktorom sa v nej prebudilo iné zdesenie - nekontrolovateľné a nespútané. Inštinktívne otvorila ústa a chcela vykríknuť, ale nahrnula sa jej do nich voda a vytlačila jej z pľúc vzduch. Panika ju pripravila o úsudok, bojovala s vodou a pred očami sa jej začali zjavovať škvrny. Nechcela zomrieť. Ale možno si ju v ten deň božstvá predsa len chceli vziať k sebe." (str. 55)

Príbehy tohto žánru stoja a padajú na výrazných protagonistoch, hlavnej zápletke a prostredí, v ktorom sa odohrávajú. Amélie si to zjavne uvedomuje, lebo jej dej funguje ako dobre naolejovaný stroj a už od začiatku je jasné, že na čitateľa nečaká žiadne oddychové čítanie s hluchými miestami či pokojným plynutím. Naopak, hlavná hrdinka Ana sa musí poriadne obracať a na odpočinok ani nepomyslieť, ak chce dosiahnuť vytýčené ciele. A tie vôbec nie sú malicherné! Ana bola totiž obvinená z vraždy svojho otca - cisára, nadôvažok ešte disponuje mágiou, takže je exemplárnym príkladom na hrdelný trest. Keby aspoň bola jej moc spojená s ohňom, ľadom, vetrom či oceľou. Ona však musí vládnuť krvi v živých bytostiach a ako taká predstavuje nebezpečnú zbraň. Po úspešnom úteku zo žalára a následnom ukrývaní sa s neveselými vyhliadkami spriahne s Ramsonom Prešibancom, pánom podsvetia. Práve tento darebák - v skutočnosti len o málo starší od nej - jej má dopomôcť k očisteniu mena a nájdeniu otcovho pravého vraha, zatiaľ čo Ramson sa dočká svojej pomsty. Vzájomná dohoda preverí ich charaktery aj odhodlanie doviesť veci do úspešného konca napriek mnohým prekážkam. A tu sa prejavuje aj schopnosť Amélie Wen Zhao vykresliť svoje postavy do uveriteľnej dokonalosti. Nie však dokonalosti v zmysle príťažlivosti, vzorových vlastností a samých správnych rozhodnutí. Ana a Ramson sa neraz správajú veľmi diskutabilne, čo sa morálky týka, ale niet sa čo čudovať. Obaja sú postavení pred dilemy, kde musia často zvoliť menšie zlo. Niekedy s nimi budete súhlasiť, inokedy by ste s nimi najradšej zatriasli, aby sa spamätali. Lepšie povedané s Anou, pretože Ransom je predsa len o niečo zocelenejší krutými podmienkami. A aj keď Ana vyrastala za palácovými múrmi, nie je až taká krehká a neinformovaná o vonkajšom dianí. Napokon, ak chce prežiť, musí sa rýchlo adaptovať a naučiť ovládať svoje schopnosti. Všetkým je, samozrejme, jasné, že musia skončiť spolu, ale v tomto si dáva autorka načas. Ich zbližovanie je o čosi pomalšie než v iných knihách, ale s ohľadom na vývoj deja to neprekáža. Neustále sa totiž niečo zomelie, takže na prehlbovanie citov musí nastať správny čas. 

A. Wen Zhao (zdroj: scmp.com)

"Vrazil nôž do chrbta dobrým mužom, podviedol zlých mužov, okradol zlodejov, klamal klamárom. Toto je cena, ktorú musia muži ako my zaplatiť. Stal sa z neho démon, ktorého v tú noc videl v svojom otcovi, stal sa tieňom príšery menom Alaric Kerlan. A napriek tomu, že bojovali na opačných stranách barikády, teraz Ramson videl v mužoch ako oni podobnosť. Nemilosrdní. Vypočítaví. Zradcovia. Nemorálni. Bezcitní. Muži ako my. Nie, pomyslel si Ramson búrlivo, keď sa mu na okamih náhle rozjasnila myseľ. Ja nie. Ale bola to Anina tvár, čo sa mu zjavila pred očami, jej horlivo vystrčená brada a to, ako si pri premýšľaní hrýzla peru." (str. 327)

Krvavá dedička je rozmanitá, romantická, dobrodružná, plná zvratov, ťažkých rozhodnutí a viery, že napokon všetko dobre dopadne. Na koniec si však budeme musieť počkať, aj keď sa mi po prečítaní knihy zdá, že čas do vydania ďalšej časti je nekonečný. Už teraz však viem, že keď sa začítam do pokračovania, ľahko sa mi vybaví dej úvodu série. Inokedy zvyknem s odstupom času zabudnúť na niektoré detaily, ale debut Amélie Wen Zhao je natoľko výrazný, že jej možno ľahko odpustiť aj spomínané klišé. CooBoo znova trafilo do čierneho a potvrdilo svoj status topky na poli žánru young adult. 

Originálny názov: Blood Heir

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Krvavá dedička)

Preklad: Ivana Cingelová

Počet strán: 440

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Študenti, majte sa na pozore pred okultnými aktivitami!

Štúdium na vysokej škole v USA je väčšine z nás známe predovšetkým z filmových, seriálových a knižných diel, pričom hlavnými prvkami sú aktívny internátny život, lojalita k miestnej komunite a členstvo v rôznych bratstvách a sesterstvách s názvami tvorenými gréckou abecedou. Práve do tohto prostredia zasadila Leigh Bardugo svoju novú sériu. Preto je istým spôsobom bližšia skôr americkému čitateľovi, poznajúcemu tamojší systém, než širšiemu spektru, ako to bolo v prípade Grishaverse. To však neznamená, že by nedokázala zaujať cieľovú skupinu aj v iných častiach sveta, naopak. Opäť totiž poodhaľuje závoj bežnej reality a pozýva nás stať sa súčasťou magického sveta plného dychberúcich kúzel, ale i smrteľného nebezpečenstva. Moc má predsa na charakter rovnako zničujúci vplyv ako peniaze, a v prípade Deviateho spolku dokonca ešte väčšmi. 

"Siví sa vždy zjavovali takí, akí boli v momente svojej smrti. Ale na pohľade na nich dvoch, ako stoja bok po boku, jedna nahá, druhý oblečený, bolo niečo obscénne. Siví napínali každý sval, oči mali vyvalené, pery otvorené. Čierne diery v ich ústach pripomínali jaskyne a ten pochmúrny nárek sa dvíhal z nich - vôbec to nebol ston, ale niečo monotónne a neľudské. Alex si spomenula na osie hniezdo, ktoré v jedno leto našla v garáži pod matkiným bytom, na bezmyšlienkovité bzučanie hmyzu v temnote (...) Siví sa centimeter po centimetri nakláňali vpred, chveli sa, odťahovali pery, až mali ústa zrazu priveľké, akoby si vykĺbili čeľuste." (str. 27)

Alex Sternová nikdy nepatrila medzi premiantov ani sa nepohybovala vo vhodnej spoločnosti a za iných okolností by zrejme skončila buď za mrežami, alebo na cintoríne. Lenže vyznačuje sa čímsi mimoriadnym - schopnosťou vidieť duchov. A to jej zabezpečí pozvanie do spolku Léthé, ktorý funguje ako dozorný orgán Starobylej osmičky - ôsmich spolkov Yaleovej univerzity. Nejde totiž o obyčajné elitné zoskupenia, ako ich vníma široká verejnosť, v skutočnosti sa venujú okultným praktikám s rôznou úrovňou vplyvu a ohrozenia. A aby neprekročili pomyselnú hranicu, neporušili dohodnuté pravidlá alebo nespôsobili nenapraviteľné škody, je pri ich činnosti vždy prítomný aj niekto z Deviateho spolku - Léthé. Alex (mimochodom, nejde o skratku mena Alexandra, ale netradičného Galaxy) sa zaúča v prítomnosti snobského, ale zato ústretového Darlingtona, a postupne odhaľuje minulosť aj súčasné pomery spolkov. A ako sa zdá, niekto má skryté úmysly a aktivita Sivých (teda duchov uviaznutých na tomto svete) evokuje čosi nekalé. Alex im musí navyše čeliť sama, keďže Darlington plní tajnú misiu v Španielsku, a okrem toho aj vystupovať pred svojimi spolubývajúcimi a vyučujúcimi ako bežné dievča. Dejovo to Leigh Bardugo opäť vychytala. Znovu sa jej podarilo vytvoriť originálne prostredie, hoci tentoraz zasadené do nášho sveta. Alex je komplikovaná postava, spočiatku trvá, kým si k nej nájdete cestu, pretože autorka zvolila o niečo zložitejšiu stavbu príbehu. V kapitolách sa striedajú dve časové línie - jedna sleduje aktuálne dianie a druhá objasňuje nedávne udalosti, ako napríklad Alexino zaúčanie a nadväzovanie vzťahov v Léthé. Žiaľ, neraz Leigh odbieha do minulosti aj v súčasnej línii, a tak dej na prvých desiatkach strán odsýpa o niečo pomalšie. Kto však pozná jej rozprávačský štýl, nebude prekvapený a nazdávam sa, že ani sklamaný. Deviaty spolok by som však zrejme neodporučil niekomu, kto sa s jej tvorbou ešte len zoznamuje. Oproti predošlým knihám je totiž dospelejšia, ide viac do hĺbky, a to si vyžaduje aj veľa vysvetľovania a úvah. Autorsky vidieť posun oproti epickejším grišiam, či už v spôsobe rozprávania, alebo v temnejšej atmosfére. Tým, že sa príbeh odohráva v našej realite, získava uveriteľnejšie kontúry a aj postavy okrem magických ťažkostí riešia i triviálnejšie problémy, ako sú štúdium, rodinné pomery a pochybnosti o svojich schopnostiach v silnej konkurencii. 

Leigh Bardugo (zdroj: Deseret News)

"Betcha stále držal Helliine členky, keď naňho Alex zaútočila - taká bola rýchla. Najprv ho udrela zozadu do kolien a on vykríkol, keď padal, a potom sa pálkou zahnala po jeho krku a ramenách ako s mlatom. Ariel vstal a najprv si myslela, že siahne po zbrani, ale on s hrôzou v očiach ustupoval, a keď míňala sklenené posuvné dvere, pochopila prečo. Žiarila. Rozbehla sa za ním k dverám - nie, nerozbehla. Vyletela naňho, akoby sa nohami takmer nedotýkala zeme. Helliin hnev bol ako droga, po ktorej jej vzplanula krv. Skopla Ariela na zem a udierala ho znova a znova, až kým nerozmlátila pálku o jeho chrbticu. Potom vzala dva zubaté úlomky do rúk a šla pohľadať zvyšných upírov, klan chalanov, ktorí ožratí a uslintaní spali v posteliach." (str. 313)

Deviaty spolok nepochybne zožne rovnaký, ak nie ešte väčší úspech ako jeho knižný súrodenci. Autorka zažíva v súčasnosti veľký ohlas, spôsobený seriálovou adaptáciou jej série Tieň kostí, a predpokladám, že Alexine dobrodružstvá upútajú filmárov rovnakou mierou. Novinku Leigh Bardugo teda hodnotím celkovo kladne, aj keď mi vždy trvá, kým sa naladím na jej štýl a postavy. Keby som sa však nechal odradiť, pripravil by som sa o pútavý čitateľský zážitok. Preto určite siahnem aj po ďalších pokračovaniach. Keďže budem vedieť, do čoho idem, ľahšie sa vžijem do sveta náročného štúdia, mágie, krvi, duchov a mocných protivníkov.

Originálny názov: Ninth House
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Deviaty spolok)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 472

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.