Keď sa láska stane tou najväčšou výzvou...

Podľa anotácie sa mi zdalo, že kniha Začať znova je jedno veľké klišé o dievčati z dobrej rodiny a zlom chlapcovi, ktorý sa pod jej vplyvom zázračne polepší a ešte si aj vyriešia všetky svoje traumy. V podstate som sa nemýlil 😀. ALE...! Editori z YOLi už sedem rokov prinášajú na náš trh vydarené príbehy a vedia odhadnúť, čo zafunguje. Séria nemeckej autorky Mony Kasten občas silno pripomína iné známe diela (After, Off-Campus...), ale pritom si zároveň razí vlastnú cestu. Vzhľadom na základnú premisu je pomerne náročné prísť s niečím novým, no aj často využívaný námet sa môže stať v rukách šikovnej spisovateľky čímsi výnimočným. Je vysoko pravdepodobné, že Allie a Kaden sa stanú ďalšími kultovými hrdinami, ku ktorým sa budú čitatelia radi vracať. 

"S vypúlenými očami som zamávala rukami, aby som udržala rovnováhu. Kaden ma pevne chytil za predlaktia. Prekvapene som sa zahľadela na jeho dlane. Na spotenú pokožku mi jeho dotyk padol veľmi osviežujúco. Zrejme si ochladil ruky na pive, ktoré ešte pred chvíľou držal. Prešla som pohľadom od jeho prstov cez mocné bicepsy až na tvár. Prvý raz som si všimla líniu jeho silnejšej spodnej pery, aj malú jamku na brade, ktorú pokrývalo strnisko. Díval sa na mňa rovnako prenikavo ako ja na neho. Z takej blízkosti si musel všimnúť aj zopár pieh na nose. Cítila som dotyk jeho hrudníka na svojom, dokonca aj tlkot jeho srdca." (str. 28)

Napriek nemeckému pôvodu zasadila Mona Kasten dej príbehu do USA, čo je síce z hľadiska záujmu čitateľov výhodný ťah, ale z pohľadu autora to považujem za kalkul. Veď koľko young adult titulov odohrávajúcich sa v Hamburgu, kde autorka žije, poznáte? Osobne by ma to upútalo oveľa viac... Ale poďme ďalej. Hlavná hrdinka pochádza z dobre situovanej rodiny, ktorá však nehľadí na jej plány a túžby a predstavuje si pre ňu celkom inú - a hlavne nalinkovanú - budúcnosť. Allie Harperová sa preto podujme pretrhnúť rodinné putá a vydá sa do stovky kilometrov vzdialeného študentského mestečka, aby unikla ťaživým očakávaniam a začala odznova. Názov knihy verne odráža hlavnú myšlienku, respektíve jednu z nich. Príbeh nám totiž hneď predostiera situáciu, keď sa Allie ocitne pred dverami bytu, ktorý sa má stať jej novým domovom. Kaden White by dievča pod svojou strechu neprijal za nič na svete, ale stav financií ho donúti prehodnotiť svoje postoje. Samozrejme, že Kaden je ten najpríťažlivejší, nakrajší a najviac sexy chalan z celej univerzity, no zároveň predstavuje pre Allie zakázanú oblasť. Veľmi jasne jej to dá najavo aj pravidlami, ktoré musí dodržiavať, ak chce uňho bývať. Ako to už v podobne ladených románoch býva, obaja protagonisti si spočiatku poriadne lezú na nervy a sotva dokážu vystáť jeden druhého. Ibaže vzájomná chémia a udalosti, ktoré ich priebežne spájajú, sa nedajú ignorovať a postupne čoraz viac podliehajú čaru magnetizmu. Allie aj Kaden si so sebou nesú záťaž z minulosti. Občas sú ich problémy až zbytočne dramatizované, inokedy však príbeh prechádza do skvele vyváženej atmosféry nadhľadu a náročných tém. Mona Kasten popri zaužívaných šablónach zabŕdne aj do odmietania rodičmi, sexuálneho zneužívania či zametania problémov pod koberec. Do deja, prirodzene, vstupuje aj množstvo vedľajších postáv, ktoré nie sú iba spestrujúcimi sekundantmi, ale neraz si pre seba ukradnú určitú scénu a plnohodnotne napĺňajú svoj potenciál. Kniha má označenie 17+, čo je pochopiteľné. Text obsahuje aj niekoľko erotických pasáží, ktoré sú však spracované mierne a citlivo. To ale zas neznamená, že by si Allie a Kaden dosýta neužili svoje vášnivé chvíle, veď príťažlivosť tvorí základ ich vzťahu. 

Mona Kasten (zdroj: Woman)

"Nemala som síce ani dvadsaťjeden rokov, ale uvedomovala som si, že je načase odstrihnúť sa od rodičov. Vonkajší dojem bol pre nich odjakživa najdôležitejší, dokonca aj na úkor jedinej dcéry. Platilo to aj pre zajtrajší sviatok. Vedela som, že musím nájsť spôsob, ako také situácie zvládať, aby ma to nevyvádzalo z miery. S rodičmi som sa usilovala dohodnúť celé roky, no dnes som v tom už nevidela zmysel." (str. 224)

Mona Kasten má veľmi príjemný autorský štýl. Nič na texte nepôsobí rušivo, čo je iste aj zásluha kvalitného prekladu. Práve preto románu odpustíte aj spomínané klišé a predvídateľnosť. Na druhej strane je kniha ako stvorená pre predlžujúce sa dni. Ide o ľahké čítanie s náznakmi hlbších tém, ktoré sú síce spracované trochu povrchnejšie, no zrejme sa niet kam ponáhľať, keďže Začať znova je len prvým dielom série. Má totiž silu inšpirovať mladých ľudí v tom, aby vzali svoj život do vlastných rúk, vymanili sa z okov blízkych a nebáli sa čeliť výzvam. 

Originálny názov: Begin Again
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Nie každý triler je napínavý

Na knihu Vražedná terapia som sa tešil, odkedy sa objavila v edičnom pláne vydavateľstva Lindeni. To ponúka kvalitnú európsku tvorbu na poli trilerov a podľa anotácie sa talianska novinka mala pohybovať kdesi medzi atmosférou Bernarda Miniera a prostredím Sebastiana Fitzeka. Tento žáner sa k nám z Apeninského polostrova nedostáva až tak často a zasadenie príbehu do odľahlej novovybudovanej kliniky, kde sa stretne niekoľko cudzích ľudí, znie ako skvelý základ pre rôzne charaktery, pohnútky a zvraty. Spočiatku ma prepadli typické obavy, či sa mi postavy nebudú miešať, keď skočia naraz do deja, ale predpokladal som, že ich dokážem odlíšiť na základe špecifických čŕt. Nuž, pravdupovediac, nestalo sa, účastníci detoxu sú definovaní maximálne svojou diagnózou. 

"Mohol to byť jeleň či srnec, ktorého napadli vlci. Fischer k tomu podišiel ešte o krok: nemalo to nohy s kopýtkami, ale pár robustných topánok s podrážkou s hlbokým dezénom... Sneh odrazu prestal padať. Až vtedy si policajt uvedomil veľké, milosrdné ticho, ktoré ich obklopovalo. Pred očami sa mu otvorila malá čistinka, dokonalý kruh medzi stromami so znepokojujúcou červenou škvrnou uprostred. Sprievodca zažal halogénový reflektor, ktorý priniesol v ruksaku, a osvetlil ním scénu: a vtedy Fischer zbadal hrôzu, ktorá sa mu vryla do pamäti na celý zvyšok života..." (str. 13)

Úryvok je z prológu, odohrávajúcom sa v roku 1994 počas treskúcej zimy. Retrospektívny návrat do minulosti pokračuje ešte aj v niekoľkých ďalších pasážach a je omnoho zaujímavejší než hlavná dejová línia. Žiaľ, zhruba v tretine sa už do deväťdesiatych rokov nevrátime a vyznievajú dostratena; zdá sa, že medzi líniami nie je žiadne prepojenie, nič tomu nenasvedčuje, text poskytuje len pramálo náznakov. Samozrejme, že záver odhalí nutné súvislosti, ale z hľadiska stavby deja to nevyznie tak trefne, ako si Paolo Roversi zrejme prial. Základným námetom je, ako som už spomínal, ocitnutie sa ľudí z rôznych kútov sveta na novej prestížnej psychiatrickej klinike na juhu Talianska. Bohatý Rus presvedčí svoju niekdajšiu lekárku, ktorá mu pomohla dostať sa zo závislosti, aby zanechala londýnsku prax a vzala si pod krídla chod celej terapie. Rebecca Starková je očarená nielen prostredím a lákavým finančným ohodnotením, ale aj možnosťou aplikovať vlastné liečebné metódy. Okrem nej tvoria personál len jej asistent a "muž pre všetko", ktorý je už na pohľad drsný a treba sa mať pred ním na pozore. Keďže je však človekom ich patróna, nedá sa nič robiť... Osmička klientov prichádza na kliniku z celého sveta, neexistuje však medzi nimi najmenšia jazyková bariéra a len málokto z nich je tam dobrovoľne. Ich problémy sú vykreslené povrchne, v podstate vás vôbec nezaujíma ich pozadie či motivácia. Autor im nevenuje prakticky žiadny priestor, občas síce niekoľkými vetami spomenie ich rodinné pomery alebo zlom, pre ktorý sa ocitli na odvykačke, no inak sú odlíšení jedine menami a môže sa stať, že sa vám budú pliesť, prípadne zabudnete, kto má akú diagnózu. Starkovej liečebné metódy tiež vlastne neprinášajú nič nové, takže ani v tomto smere kniha nezarezonuje. A sľubované napätie z anotácie sa dostaví až pár desiatok strán pred koncom, keď už je vám aj jedno, aký osud postavy postretne, lebo vám svojím detinským a priam hlúpym správaním totálne lezú na nervy. Keď navyše konečne dôjde k prudkému dažďu a výpadku elektriny, celé vám to príde pomerne nezmyselné a uvedomíte si, že kvalitatívne lepšie sú dokonca aj naivné americké horory pre tínedžerov. Vražedná terapia má obrovský potenciál, ale v prvom rade zabíja hlavne čitateľove očakávania. 

Paolo Roversi (zdroj: Wikipedia)

"Doktorka Starková sa zo svojej miestnosti dívala na tri mŕtvoly plávajúce v tmavej močarine, ktorá obkolesovala hlavnú budovu. Ivanovova obsesia súkromia a z toho vyplývajúce zosilnenie vysokého múru okolo vily mali za následok, že sa toto miesto zmenilo na pascu: kamenný ostrov uprostred umelého jazera, ktorého hladina ustavične stúpala. Do Sunrise vstúpila hrôza a oni jej boli vystavení, usilujúc sa brániť, ako mohli." (str. 173)

Vyvrcholenie deja mierne pozdvihuje úroveň, ale obávam sa, že je na to už neskoro. Knihe by rozhodne prospela väčšia prepracovanosť charakterov, budovanie atmosféry odľahlosti, strachu a paranoje či funkčnejšie prepojenie minulosti a prítomnosti. Som dlhoročný fanúšik trilerov a vítam každý nový kúsok. Už som prečítal všeličo, preto je pre mňa Vražedná terapia skôr sklamaním. Tvorbu Paola Roversiho nepoznám, možno má na svojom konte aj vydarenejšie diela. Preto po nich zo zvedavosti určite siahnem, ak vydavateľstvo pristúpi k ich prekladu. Možno ma ešte dokáže presvedčiť o svojom talente, pretože bohatá fantázia sa mu uprieť nedá.

Originálny názov: Addicted
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Štefánková
Počet strán: 216

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Iskrivé, zábavné i napínavé ukončenie série

Zatiaľ čo ostatné série Gaelen Foley si v každej knihe udržiavajú určitú líniu či atmosféru, Moonlight Square narúša túto zaužívanú koncepciu a razí si vlastnú cestu. Kým prvý diel Škandalózny vojvoda sa niesol na vlne romantickej komédie, druhá časť s názvom Tajomný vojvoda získal temný, dobrodružný nádych, fanúšikom autorky dobre známy zo série Klub Inferno (s ktorou bol aj nepriamo prepojený). Nespútaný vojvoda sa pohybuje na pomedzí dvoch starších knižných súrodencov a okrem humoru a nutnej dávky romantiky sa môžete tešiť aj na napínavý boj proti nebezpečným nepriateľom. V rámci žánru historickej romance je táto kniha netradične hrubá (takmer päťsto strán), ale dej odsýpa tak rýchlo, že si ani neuvedomíte, že stránky sa prevracajú takmer samy. 

"Dedičstvo a titul mu spadli do lona z jasného neba, akoby ho zasypal zlatom škriatok. Postavenie, moc a bohatstvo väčšie, než si človek dokáže predstaviť. Mal by byť od radosti bez seba. Ibaže ho tu podľa všetkého každý jeden človek nenávidel, skôr než vôbec otvoril ústa. Aj keď možno trochu preháňal, pretože množstvo miestnych dám sa tvárilo, že by si dalo povedať (...) Dvadsať krokov za úsvitu proti takým, ako bol lord Bryce, mu však dalo jasne najavo, že ho tu nikdy neprijmú, a keďže to bolo pre jeho írsku krv, nemohol s tým ani nič urobiť." (str. 82)

Autorka opäť volí určité archetypy ústredných postáv, na aké sme u nej zvyknutí - on i ona sú príťažliví, odvážni, temperamentní a ochotní obetovať sa za seba navzájom. Rovnako typickým prvkom je ich vzťah založený v prvom rade na neutíchajúcej vášni, no na svoje si prídu aj fanúšikovia čistej romantiky. Gaelen má talent priblížiť čitateľovi svojich hrdinov napriek bariére času, miesta a spoločenských vrstiev, a tak aj teraz veľmi rýchlo prepadnete čaru ich osobností. Connor nečakane zdedí šľachtický titul, a to ho katapultuje na popredné priečky adeptov na stratu života. Ostrieľaný vojak, zocelený bojmi proti Napoleonovi, musí čeliť o niečo zákernejšiemu nepriateľovi, ukrytému v tieňoch. Predošlí vojvodovia z Amberley totiž zomreli za záhadných okolností a bolo by krátkozraké myslieť si, že Connorovi sa to stať nemôže. Rezidencia na Moonlight Square síce privíta nového majiteľa, no miestni aristokrati naňho ako na Íra hľadia cez prsty. Connor svoj pôvod neovplyvní, ale môže sa pokúsiť zmeniť aspoň cudzie postoje. Na to si však potrebuje získať dôveru, pričom jedným z hlavných dôvodov je snaha prísť na koreň celej tragickej záležitosti ovíjajúcej sa okolo rodinných tajomstiev. V tomto smere oceňujem úvod knihy, kde dochádza k prvému stretu medzi Connorom a vrahom Sethom. Gaelen Foley má totiž občas tendenciu rozťahovať niektoré pasáže a scény, pričom nenechá žiadny priestor pre fantáziu čitateľa. Keď však príde na akciu, idú opisy ľudí, prostredia a vnútorného prežívania bokom. Samozrejme, pri danom rozsahu románu sú nutné aj pokojnejšie kapitoly, ale začiatok funkčne predznamená atmosféru celého príbehu. Protagonistka Margaret - Maggie - žije v područí svojej dominantnej sestry a jedinú možnosť, ako sa vyhnúť jej krutému zaobchádzaniu, vidí v skorom sobáši. Lenže máloktorý nápadník dokáže vzdorovať povýšeneckej Delii, azda okrem lorda Brycea, ktorý v manželstve s Maggie vidí únik z vlastných problémov. Maggie si nerobí žiadne ilúzie, no situácia sa dramaticky zmení, keď pod vplyvom nečakaných okolností dochádza k duelu medzi lordom Bryceom a novopečeným vojvodom z Amberley. Maggie a Connor spoja sily, aby odhalili, kto má zálusk na jeho titul, a popritom stihnú dať, prirodzene, priechod aj svojim túžbam po telesnej blízkosti i citovému naplneniu.

Gaelen Foley (zdroj: Rakes and Rascals)

"Myseľ mu bežala na plné obrátky. Vírila v nej hrôza, že mu bol Amberley na stope, aj úľava, že sa mu zatiaľ nepodarilo odhaliť jeho identitu. Pozrel do taniera a nedokázal ani len pomyslieť na to, že by dojedol večeru. Chvalabohu, že bol ešte vždy mimo nebezpečenstva - aspoň nateraz. Srdce mu prudko bilo v hrudi. Nebol to ani tak Amberley, koho sa obával. Bál sa odhalenia. Toho, že si pred priateľmi úplne zničí povesť. A najviac zo všetkého sa desil svojho otca. Božemôj, Amberley si to už spojil s ním..." (str. 311)

Je skvelé, že autorka venuje priestor aj záporákovi príbehu, jeho snahy tým získavajú punc pochopenia, keďže pomerne detailne vysvetľuje jeho pohnútky. V príbehu natrafíte aj na staré známe postavy z predošlých dielov, hoci im nie je venovaného veľa priestoru. Na jednej strane je to škoda, no na druhej sú ich osudy už uzavreté a ich umelé rozvíjanie by mohlo byť kontraproduktívne. Zároveň dej obohacuje aj množstvo vedľajších postáv, ktoré vám udrú do oka a prichytíte sa pri myšlienke, že by si zaslúžili samostatnú knihu. Ktovie, možno sa napokon aj dočkáme, veď aj Nespútaného vojvodu možno zaradiť do širšieho univerza. 

Originálny názov: Duke of Storm
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Moonlight Square)
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 488

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Ako rozpínavosť krajín menila podobu sveta

Netreba byť vyštudovaným historikom ani lingvistom či geografom, aby sme veľmi ľahko vybadali vo svete vplyvy krajín, ktoré v ňom zanechali pred stáročiami svoju stopu. Stačí sa pozrieť na rozšírenie jazykov, názvy niektorých štátov alebo aj výskyt náboženstiev. Kolonizácia je predovšetkým novovekým prvkom, no k položeniu pevných základov dochádza už v predošlých historických obdobiach. Učebnice dejepisu ponímajú danú tému veľmi všeobecne a povrchne, čo síce pre školské potreby stačí, no zmienky o niekoľkých dobyvateľoch a moreplavcoch ani zďaleka nevystihujú podstatu. Kolonizovanie totiž nebolo len o zabraní určitého územia inou krajinou s úmyslom nadobudnúť väčšiu politickú moc či bohatstvo. V drvivej väčšine prípadov išlo aj o diametrálnu zmenu v spôsobe života státisícov ľudí.

"Vďaka medzinárodnému pohybu ideí, ľudí a tovaru po nových dopravných a komunikačných tepnách sa z imperializmu stal komplexný medzinárodný systém multilaterálnych vzťahov. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia sa urýchlilo šírenie informácií a možno aj vďaka tomu sa európske krajiny viac otvorili vonkajším vplyvom - príkladom je fascinácia africkou a afroamerickou kultúrou, takzvaná "negrofília". V tom čase dosiahol imperiálny systém svoj "najdokonalejší" obraz, hoci už vtedy začali rýchlo klíčiť semená nespokojnosti a kríz." (str. 21)

Austrálsky profesor európskych dejín Robert Aldrich zozbieral trinásť esejí týkajúcich sa problematiky kolonizácie rôznych krajín a vznikla tak komplexná publikácia, ktorú ocení každý záujemca o novodobé dejiny. Samozrejme, vzhľadom na rozsah jednotlivých príspevkov je nemožné postihnúť tematiku v celom rozsahu, no napriek tomu sa autorom darí priblížiť jej rôzne aspekty a vplyvy, viditeľné dokonca i dnes. Rozpínavosť Starého sveta (a nielen jeho) sa nanovo dostala do povedomia v predošlých desaťročiach. Postupne totiž nastali viaceré významné jubilejné výročia spojené so získaním nezávislosti kolonizovaných území či ďalšími dátumami, pevne vpísanými do pamätí národov. To podnietilo mnoho odborníkov, aby sa na dané udalosti pozreli s odstupom, novým pohľadom a so zreteľom na aktuálne spoločenské elementy. Ako som už totiž spomenul, rozširovanie území sa ani zďaleka netýka iba mocenských záujmov, ale zasahuje do všetkých oblastí každodenného života. Novodobé ríše sa tak venujú aj miešaniu kultúr, migrácii mužov a žien, ba dokonca aj myšlienok, ktoré si nachádzali nové uplatnenia a, prirodzene, aj ďalších šíriteľov. 

Pýtate sa, aké krajiny sú zahrnuté do trinástky výberu? Na stránkach knihy sa dočítate o kolonizačnom úsilí Osmanskej ríše, Španielska, Portugalska, Holandska, Škandinávie, Veľkej Británie, Francúzska, Ruska, Rakúsko-Uhorska, Belgicka, Nemecka, Talianska a Spojených štátov amerických. Ich autori a autorky poukazujú na dôležitý fakt, že spoločenstvá Afriky, Oceánie či Latinskej Ameriky neboli také primitívne, ako sa to snažili prezentovať kolonisti a ospravedlniť tak svoje dobývanie. Dôkazom je už len to, že "vyspelejšie" krajiny často a s veľkým nadšením preberali prvky ich kultúry a hlavne vyššie vrstvy sa potom radi prezentovali ako zberatelia exotických predmetov či podporovatelia výstav a iných podujatí. Možnosti menovaných krajín boli obmedzené ich polohou, financiami či spojencami. Prímorské štáty hrali, samozrejme, prím, no kolonizáciám neunikli ani susedné vnútrozemské oblasti. Niektorým podmaneným komunitám zásah zvonku dopomohol k lepšiemu systému, obchodu alebo vzdelaniu, inde spôsobil dlhotrvajúce krvavé konflikty a vyžiadal si tisíce životov. Publikácia nezaujíma jednoznačný postoj, všetky informácie sú podávané objektívne a je iba na čitateľovi, ako s nimi naloží. Osobne si myslím, že je pomerne náročné prikloniť sa na jednu či druhú stranu, dnes sa už ťažko získava odstup a našinec len sotva dokáže pochopiť všetky súvislosti a nálady vtedajšej spoločnosti. 

"Je jednou z irónií dejín, že takzvané "farebné kasty", čiže potomkovia otrokov, čoraz viac stúpali na spoločenskom rebríčku v rámci pracujúcej triedy, zatiaľ čo v slobodných povolaniach, armáde a cirkvi ríšska rasová kultúra vzdorovala všetkým pokusom o zrušenie spoločenských štruktúr založených na farbe pleti či otrockom pôvode. Istý vplyv na posilnenie rasizmu v kubánskej spoločnosti zrejme mala aj transformácia otrokárstva..." (str. 61)

Okrem informačne nabitého textu nájdete v knihe aj dve obrazové prílohy, aj keď osobne by som uvítal viac ilustrácií či dobových vyobrazení. Za najväčšie plus považujem mapy, zachytávajúce rozmach jednotlivých ríš, čo skvele napomáha predstave o ich moci a vplyve. Robert Aldrich odviedol pri kompilovaní publikácie pozoruhodnú prácu, rovnako dobre môže poslúžiť odbornej i laickej verejnosti, študentom aj "obyčajným" dejinným nadšencom. Novodobé ríše vás prevedú niekoľkými storočiami, desiatkami krajín a zanechajú vo vás jemnú príchuť nostalgie  za časmi, keď bolo dobrodružstvo neoddeliteľnou súčasťou ľudského bytia. 

Originálny názov: The Age of Empires
Preklad:Peter Fridner
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Hrdinovia, ktorých činy preveril čas

Antické báje dodnes fascinujú nielen nadšencov starovekej literatúry, ale aj historikov, náboženských teoretikov a mnoho ďalších bádateľov a vedcov. Ukrýva sa v nich základný kameň dobového spoločenstva, ktoré ovplyvnilo chod dejín a súčasná podoba sveta by bola bez neho nesporne úplne iná. Jedným z prvkov, zodpovedných za nehynúci odkaz Grékov, je všeobecné morálne posolstvo vtedajších mýtov. Hrdinské skutky formovali predstavu o odvahe, odhodlaní a pevnom charaktere miliónov ľudí a aj v dnešných časoch poskytujú vhodný ideál. Naše končiny vďačia za popularizáciu antickej mytológie hlavne Eduardovi Petiškovi. Jeho texty vychádzajú v ďalších a ďalších vydaniach a prostredníctvom ich rôznych spracovaní sa s nimi môžu zoznámiť široké škály čitateľov.

"Po stáročiach, ktoré Prometeus prežil v osamelosti a mukách, zbadal hrdinu pripútaného ku kaukazskej skale Herakles, syn Dia, vládcu bohov. Uberal sa tadiaľ na výprave za zlatými jablkami Hesperidiek. Práve prilietal orol, že sa nasýti. Herakles odložil kyj, napäl luk, zacielil a jediným výstrelom zabil zlého dravca. Potom rozdrvil Prometeovi putá a daroval mu slobodu. Aby však bol Zeus udobrený a aby sa aj jeho kliatba splnila, musel Prometeus nosiť železný prsteň, v ktorom bol zachytený kúsok kameňa z kaukazskej skaly." (str. 14-15)

Samozrejme, ruka v ruke s neohrozenými činmi idú aj násilie, bezprávie, krutosť a smrť. Keďže kniha Grécki hrdinovia je určená skôr detskému čitateľovi (nad 10 rokov), dané pasáže sú prispôsobené a z riadkov sa nevalia potoky krvi, ako by to bolo v prípade staršej cieľovej skupiny. Hoci obrázok zabíjanej Medúzy na obálke môže pôsobiť na citlivejšie deti trochu desivo, pomerne verne odráža ducha knihy. Každý z troch vybraných hrdinov totiž musel prekonať nielen seba samého, ale hlavne prekážky, ktoré mu kládli do cesty rozmarní bohovia. Dejom nabitú trojicu príbehov otvára titan Prometeus, známy hlavne tým, že vzal z Olympu oheň a dal ho ľuďom. Tento rebelský čin sa stal námetom mnohých revolučných básnikov v neskorších umeleckých obdobiach, no obmedziť Prometeov význam len naň by bolo prinajmenšom krátkozraké. Na niekoľkých stranách sa dočítate o tom, ako vznikli ľudia, akým spôsobom došlo k zvoleniu obety bohom i o tom, kde má pôvod tradícia nosenia prsteňov s kameňom. Azda najznámejším gréckym hrdinom je Herakles, za čo môže čiastočne aj americký seriál, kultový pre mnohých z nás, čo vyrastali koncom 90. rokov 😀. Potomok najvyššieho boha Dia to nemal ľahké, celý život sa boril s rôznymi úlohami, polenami pod nohami, nevraživosťou nevlastnej matky aj vlastnými vnútornými démonmi. Nebudeme si klamať, Herakles občas zneužíval svoju silu, no jeho pozitívne činy napokon prevážili tie negatívne a do pamätí sa zapísal ako neohrozený bojovník. Dôkazom je aj koniec jeho životnej púte - ak sa teda v tejto súvislosti dá vôbec hovoriť o konci ako takom. Tretím pánom, ktorý sa u mňa radí na popredné priečky obľúbenosti, je Perseus, zvečnený aj na obálke knihy. Stretnutie s Gorgónami a legendárnou bytosťou s hadmi namiesto vlasov, ktorá premieňa pohľadom mužov na kameň, sú len časťou jeho košatého putovania na ceste za vlastným trónom. Rozhodne však tvoria jeho jadro a užijete si každú chvíľu Perseovho boja proti zlu, ktoré ho sprevádzalo prakticky už od narodenia. Stal sa totiž obeťou veštby, no ako dobre vieme, máloktorý smrteľník dokáže utiecť svojmu osudu, a najmä, ak sa o to snaží na úkor kohosi iného.

Eduard Petiška (zdroj: Wikipédia)

"Cerberus ho privítal hrozným štekotom a z troch párov ohnivých očí mu vyšľahli plamene. Zlostne sa vrhol na Herakla. Hrdina sa rozkročil a stisol netvora v pästiach. Cerberus sa zmietal a dusil, ale Herakles nepovoľoval, kým pekelný pes neskrotol. Skroteného psa vyviedol na zemský povrch. Cerberus po prvý raz uzrel denné svetlo. Z papule mu od úzkosti začala striekať jedovatá pena. Kam dopadla, tam vyrástla jedovatá bylina. Ľudia v Mykénach utekali pred Heraklom, vlečúcim podsvetnú obludu. Eurysteus počul vonku pred palácom hluk a zo zvedavosti vyšiel von. Pri pohľade na trojhlavého psa ustrnul (...) Za dverami kričal na Herakla, aby psa vrátil ta, odkiaľ ho zobral, a viackrát mu už nechodil na oči." (str. 34)

Kniha nie je rozsiahla, ale napriek tomu je obracanie stránok potešením - nielen pre myseľ, ale hlavne pre oko. Môžu za to nádherné ilustrácie Svetozára Košického, na ktorého pleciach spočíva aj výber troch ústredných postáv publikácie. Páčilo sa mi, ako každému z nich prisúdil určitý atribút - Prometeovi oheň, Heraklovi odpočinok po náročnom boji a Perseovi víťazstvo nad zlom. V iných knihách sú obrázky len sprievodným javom, v Gréckych hrdinoch sú plnohodnotnou súčasťou knihy a nádhernou ukážkou umeleckého cítenia a vžitia sa do úmyslu autora aj starých príbehov. Tie v novom šate ani nemohli vyjsť v lepšom čase. Ak hľadáte vhodný darček na Deň detí, koniec školského roka či chcete len tak potešiť svoje ratolesti (a v neposlednom rade sami seba), práca Eduarda Petišku je vždy vhodnou voľbou.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

 

Meditáciou ku kvalitnejšiemu životu

Pri pojme meditácia som si vždy predstavoval polohu v tureckom sede a snahu vytesniť z mysle všetky myšlienky. Aspoň tak bola verejnosti dosť dlho prezentovaná, a aj keď som mal občas nutkanie vyskúšať ju, zakaždým ma odradila moja neschopnosť vyprázdniť si hlavu. Keď vydavateľstvo Lindeni prinieslo na náš trh nenápadný, ale zaujímavý titul Škola šťastného života, rozhodol som sa dať lepšiemu spoznaniu seba samého ďalšiu šancu. Čo ma pobavilo aj zarazilo zároveň, boli autorove úvodné slová. Na rovinu totiž hovorí, že vžitá predstava o meditácii nemá nič spoločné so skutočným pohrúžením sa do svojho vnútra. Práve naopak, naše myšlienky by sme nemali potláčať, ale naučiť sa ich vedome usmerniť, aby sme dosiahli želaný efekt.

"Mnohí pravidelne meditujú, no zabúdajú integrovať svoju meditačnú prax do bežného života. Nechajú ju na meditačnom vankúši a odídu do práce. Výsledok potom nie je bohvieaký, keďže desať až pätnásť minút meditácie oproti mnohým hodinám rozptýlenej pozornosti nemá veľkú šancu navodiť zmenu. Sú ako dvaja ľudia, ktorí sa nikdy nestretnú: ten, kto medituje, a ten, kto nemedituje. Potrebujeme však oboje. Každodenná meditácia nám poskytne intenzívny tréning pre myseľ - a teda mnoho zručností, aby sme mohli efektívne narábať so svojimi myšlienkami." (str. 81)

Gelong Thubten je mních, ktorého priviedla na novú životnú cestu vlastná vyčerpanosť a mladícka honba za dočasnými, predovšetkým materiálnymi radosťami. Podobne ako mnohí z nás sa nazdával, že šťastie je čosi, čo musí prísť zvonku, akýsi stimul, ktorý nás podnieti k ďalšiemu napredovaniu, pričom prakticky nikdy nedosiahneme celkové uspokojenie. Keď u Gelonga došlo k hraničnej situácii a vyhoreniu, hľadal spôsob, ako napraviť svoje chyby a spamätať sa, kým má čas. Niekoľko rokov strávil v škótskom kláštore, kde spoznal mnohých iných pôvodných obchodníkov, lekárov, právnikov a intelektuálov, potýkajúcich sa s nástrahami moderného sveta. Tu sa naučil vnímať svoje telo i myseľ, v tichosti a rozjímaní odhalil netušené zákutia a silu vlastného vedomia. Výsledkom jeho dlhoročnej meditačnej praxe, kurzov a seminárov je kniha Škola šťastného života, ktorá vás prevedie teóriou aj praktickými cvičeniami s cieľom vniesť do bežnej každodennosti pokoj a rozvahu. Niektoré podobne ladené diela neraz zlyhajú na prílišnom obkecávaní a poúčaní. V tomto prípade ide autor v podstate priamo na vec. Isteže, ani on sa nevyhne nevyhnutnej genéze a dôvodom vedúcim k vzniku knihy, no dobre si uvedomuje, prečo po nej čitatelia siahajú. Jednotlivé cvičenia sú na pohľad jednoduché, a práve to z nich robí ideálne aktivity pre akékoľvek prostredie. Stačí len tichý kútik a niekoľko minút času. Ba dokonca nemusí byť ani tichý, niektoré cvičenia sú totiž zamerané na sústredné počúvanie a rozlišovanie zvukov okolia. Dôležité je vnímať svoje myšlienky, ktoré sa dokážu veľmi rýchlo rozutekať rôznymi smermi, a preto je nutné naučiť sa ich "vrátiť" späť. Meditácia teda nie je o stereotypnom vypustení všetkého z našej hlavy, ale skôr o spracúvaní myšlienok či istom zmierení sa s nimi. Zároveň si treba uvedomiť aj prítomnosť tela v priestore a všetkého, čo sa ho v danej chvíli dotýka a pôsobí naň. Gelong pracuje aj s dobre známou teóriou, že najlepšie budú jeho rady fungovať, ak si človek vytvorí návyk a bude sa usilovať využiť dobrý pocit z meditácie aj v priebehu dňa. 

Gelong Thubten (zdroj: gelongthubten.com)

"Vybavte si v mysli tri skutočnosti, za ktoré ste vo svojom živote vďační. Môžu to byť predmety, ľudia, situácie - čokoľvek. Dôkladne o nich premýšľajte - prechádzajte jednu po druhej - a skúmajte, prečo ste, alebo by ste mohli byť, za ne vďační. Precíťte ocenenie a vďačnosť. Usilujte sa pochopiť, že všetko závisí od všetkého ostatného. Naše prežitie závisí od mnohých faktorov, ľudí a vecí okolo nás. Ak si uvedomíte, akou láskavosťou vás zahŕňa svet, pocítite hlbokú vďačnosť. Ďalší krok je cítiť radosť zo šťastia iných." (str. 138)

Autor zvolil vhodnú kompozíciu textu, ponúka kratšie úseky, kniha sa číta rýchlo a umne vás privedie k podstate. Ukazuje, že meditácia nie je iba výsadou dospelých, hovorí, že šťastie závisí iba od nášho prístupu a nastavenia a že rovnako významnými faktormi sú empatia a súcit. Škola šťastného života je však "iba" kniha a stále záleží len na nás, či využijeme dané riadky, alebo zas po čase skĺzneme k svojim zaužívaným zvykom. Vzhľadom na žáner a zameranie, prirodzene, nemusí sadnúť každému, no odhliadnuc od meditačných cvičení obsahuje aj mnoho podnetných myšlienok o živote a tomu, do akej miery sami ovplyvňujeme jeho chod. Takže hoci ste si ju doteraz nemuseli všimnúť, určite stojí minimálne za prelistovanie.

Originálny názov: A Monk´s Guide To Happines
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Martina Fedorová
Počet strán: 208

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Žánrový mix plný napätia, drámy a posolstiev

Karen Robards je americká autorka, ktorá má na svojom konte úctyhodný počet titulov presahujúci päť desiatok. Publikuje už od prvej polovice 70. rokov a počas svojej spisovateľskej kariéry získala viaceré významné ocenenia. Okrem detektívnych sérii sa venuje aj romantike, histórii a napätiu, pričom jej očakávaný román v sebe skrýva všetky typické prvky. Hneď na úvod musím povedať, že som fanúšik špionážnych románov a histórie, a tak som bol na tento román naladený skôr, ako som ho začal čítať. Objektivita išla síce bokom, ale napriek tomu by sa môj názor na knihu nezmenil ani v opačnom prípade. Karen Robards som registroval ako známu autorku, no Čierna labuť Paríža je prvým titulom, ktorý som od nej čítal. A už sa vôbec nečudujem, že má taký úspech. Už prvá kapitola ma dokázala zaujať (ba dokonca prvá strana), voviesť do spletitého deja a doby, kedy sa príbeh odohráva. 

"Známy kolaborant s nacistami v meste známy ako Charles Lamartine okolo nej celé týždne snoril a raz ju počul spievať z pódia Rialta Marseillaisu. Tou piesňou reagovala na rozhovor skupiny sympatizantov s nacistami, ktorý si vypočula - prirovnávali porazené Francúzsko k zastrašenému psovi. Lamartine jej s úsmevom povedal, že tá pieseň zmarila akúkoľvek šancu, aby ju oficiálne chránili, potom ju sledoval do prenajatej izby nad opusteným obchodom." (str. 91)

Druhá svetová vojna je vďačným námetom pre autorov – či už v rámci pripomínania hrôz holokaustu, alebo zdôrazňovania sily obyčajného človeka. Karen Robards sa vydala cestou, ktorá má šancu osloviť nielen širšiu skupinu čitateľov, ale aj privábiť k téme nových. Špionážne romány sú špecifickým žánrom, radi po ňom siahnu muži i ženy, pretože napätie v spojení s aktuálnou (či v tomto prípade niekdajšou) politickou situáciou je väčšinou zárukou kvality. Nehovoriac o tom, že človeku neraz rozšíri obzory. Príkladom je aj Čierna labuť Paríža, keďže ponúka pohľad na Nemeckom obsadené Francúzsko, umeleckú scénu a zároveň praktiky nacistov zasahujúce každú oblasť spoločnosti. A to navyše obohatené o dejovú líniu rodinnej drámy vzhľadom na záchranu matky z rúk gestapa a zbližovanie sa sestier na pozadí hrozby smrteľného nebezpečenstva. Tu by som sa pristavil, pretože román je síce definovaný prívlastkami historický a špionážny, no vzťahová rovina je na rovnakej významovej úrovni. Citlivejšie povahy sa nemusia obávať príliš explicitne zobrazeného násilia, hoci autorka nijako nezakrýva surovosť či vypočúvacie praktiky nacistov. Slúžia skôr na dotvorenie deja a vybudovanie atmosféry než prvoplánovo na zasiahnutie emócií čitateľa. Tie už beztak podstúpia skúšku vďaka hlavnej hrdinke – Čiernej labuti – Genevieve Dumontová. Navonok pôsobí ako spôsobná, cnostná hudobníčka, no v skutočnosti využíva svoje postavenie na umeleckej scéne v prospech odboja. Nebezpečná úloha sa prejaví aj v jej blízkom okolí, pretože gestapo uväzní jej matku a Genevieve je odhodlaná oslobodiť ju, aj keď to znamená spojiť sily so sestrou Emmy, s ktorou už pred siedmimi rokmi prerušila kontakt. Páčilo sa mi, že Karen Robards využila tému aj s čiastkovými motívmi naplno – Genevieve totiž nemusí bojovať len proti nacistom či vlastnému vnútru, ale napokon aj proti odboju. Velenie sa totiž obáva možnosti úniku informácií a Genevieve má tak proti sebe veľmi neúprosného protivníka – čas. Ja ako čitateľ som priam cítil jej frustráciu, pretože vojna si vyberá obete aj mimo frontu, a hoci, samozrejme, stojíte na strane hrdinky, predsa len chápete aj druhú stranu mince, keď odboj neváhal obetovať jednotlivca, ak to malo viesť k víťazstvu slobody.   

Karen Robards

"Na konci ulice sa obzrela a všimla si dvoch mužov v hnedých plášťoch, prechádzali cez cestu možno pol bloku od nej. Klobúky stiahnuté do čela, ale tváre obrátené k nej. Čosi sa jej na nich nepozdávalo - v hlave počula varovné zvony. V tých dňoch bolo gestapo všade, všetkých sledovali, zatýkali hlava-nehlava, zabíjali už len pri podozrení, že niekto pomáha odboju. Zúfalo chceli udupať francúzske podzemie vzhľadom na inváziu Spojencov, o ktorej každý vedel, že k nej príde, no nikto si nebol istý, kedy a kde." (str. 231)

Karen Robards sa prejavila ako spisovateľka, ktorá si vyberá náročné témy, ale dokáže si spracovať s ľahkosťou a šarmom. Čitateľ sa nestráca v záplave dejinných súvislostí, ale zase netvoria iba peknú kulisu. Na pozadí reality sa odvíja príbeh troch žien, ktoré popritom nenásilne poskytujú čitateľom podnety na zamyslenie – čo by sme boli my ochotní obetovať pre svojich blízkych? Stálo by nám blaho spoločnosti za vlastné nepohodlie? Druhá svetová vojna je obdobie, ktoré čoraz viac upadá do zabudnutia a stáva sa skutočne len časťou histórie. Preto sa nazdávam, že jej hrôzy – a hlavne hrôzy nacizmu – treba neustále pripomínať. A najmä dnes, keď sa vynára čoraz viac prívržencov zelených tupých hláv (ospravedlňujem sa, nechal som sa uniesť...). 

Originálny názov: Black Swan of Paris
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán:392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Môže existovať svetlo bez temnoty?

Záver primárnej série z univerza gríš nemohol vyjsť v lepšom čase. Diváci po celom svete momentálne sledujú osudy hrdinov založené na knihách Leigh Bardugo a jej diela sa opätovne dostávajú na vrcholy bestsellerových rebríčkov. Skalní čitatelia nanovo prežívajú epický príbeh a noví fanúšikovia môžu aspoň hľadať rozdiely medzi dvoma spracovaniami. Séria Tieň kostí je povinnou jazdou pre každého nadšenca young adult a fantasy. Pomaly, ale isto sa z nej stáva kult, a niet sa čomu čudovať. Autorka spracúva univerzálne myšlienky, zaodeté do originálneho prostredia, mágie a prepracovaných charakterov. Povstanie ničoty priamo nadväzuje na predošlý diel a predstavuje skvelé finále Alininej cesty k porazeniu zla...  i keď s pár chybičkami krásy. 

"Nenávidela som Temnana za to, čo spravil Baghre a Ženi, ale bola som azda o toľko iná? A keď budem mať na zápästí tretí amplifikátor, budem ešte vôbec iná? Možno nie, pripustila som a spolu s tým mnou preletela mierna triaška - spojenie medzi nami zavibrovalo, na druhej strane neviditeľného puta sa ozývala odpoveď. Bolo to puto stvorené merzostou a temným jedom v mojej krvi, volalo ma cez obojok na krku a cez ranu na pleci, vďaka okove na zápästí o to silnejšie. Volala si ma a ja som odpovedal. Cítila som, ako ma niečo ťahá hore, von z tela, ženie ma k nemu." (str. 69)

Keď som s tvorbou Leigh Bardugo začínal, istý čas mi trvalo zvyknúť si na jej štýl. Zdal sa mi trochu ťažkopádny, ale vynahrádzala to dôkladným priblížením novovytvoreného sveta, kde bok po boku existujú obyčajní ľudia a magickými schopnosťami obdarené griše. Svet inšpirovaný ruskými reáliami, kde je dôvera nebezpečným prvkom, ma opantal a dokonale preniesol mimo všednej reality. Napriek tomu je však všetko dianie uveriteľné, za čo môžu predovšetkým postavy. A to tak hlavné, ako aj vedľajšie. Každá je čímsi špecifická a to, že nie je niekto obyčajný, neznamená, že nemá čo ponúknuť. Práve naopak, občas je ešte výraznejší, keďže sa nespolieha na mágiu, ale iba na vlastné schopnosti. Alina ako ústredná hrdinka sa dlho zmietala na pomedzí týchto dvoch svetov, pretože grišou sa stala až omnoho neskôr, než býva zvykom. Ale zato so všetkou parádou, keďže ako Svetlana - nositeľka svetla má vo svojich rukách obrovskú moc a tvorí protiklad k mocibažnému Temnanovi. No tak ako nemôže existovať svetlo bez tmy, ani oni dvaja,  zdá sa, nemôžu jestvovať bez seba navzájom. Pri iných knihách je čitateľovi bez najmenších pochýb jasné, že dobro nakoniec zvíťazí, no Povstanie ničoty vôbec nie je také jednoznačné. Hlavne preto, že Temnan - hoci je antagonistom, ako sa patrí - sa zaraďuje medzi najobľúbenejšie postavy a mnohí čitatelia držia palce skôr jemu ako Aline 😀. Škoda, že v tejto knihe je Temnana pomenej a aj samotný dej miestami zakopáva a prešľapuje na mieste. Putovanie pri hľadaní tretieho amplifikátora je príliš zdĺhavé na to, že by malo ísť o vygradovaný záver, pri ktorom sa nám bude tajiť dych. Vystupňovanie prichádza až na samotnom konci a oproti predchádzajúcemu dianiu je odbité pomerne rýchlo. A aj vytúžený stret hlavných protipólov vo vás napokon zanechá akúsi trpkú príchuť sklamania. Aspoň ja som si povedal - to je všetko? Ešteže môžeme tento diel vnímať v kontexte celej série, lebo sám osebe by kvalitatívne nedopadol vôbec uspokojivo. Pri čítaní som mal dojem, akoby Leigh plánovala aj ďalšie pokračovanie, preto sa nikam neponáhľa, a hoci celé griša univerzum rozširuje veľmi vydarene a funkčne, Alinin príbeh by si zaslúžil väčšiu nálož.

zdroj: TheFandom.net

"Ničevo´ja vybuchli, rozleteli sa ako popol vo vetre a prekvapení vojaci a griše len ostali hľadieť na miesta, kde predtým boli. Začula som zdesený výkrik a zdvihla zrak práve v momente, keď sa Nikolaiove krádla rozplynuli a on sa začal rútiť k sivým pieskom, pričom sa z neho tenkými pramienkami vylievala temnota. Zoja sa rozbehla k nemu a pokúsila sa spomaliť jeho pád prúdom vetra. Vedela som, že by som sa mala pohnúť. Mala by som niečo urobiť. Ale nedokázala som nohy donútiť poslúchať. Klesla som medzi Mala a Temnana, posledných z Morozovovej línie. Krvácala som z rany po guľke. Dotkla som sa pokožky na krku. Pripadala som si naho." (str. 338)

Cesta do Ravky (či skôr po Ravke) ostáva nadpriemerným žánrovým kúskom aj napriek spomenutým mínusom. Na základe poznania ďalších sérii z Grishaverse ako Vrania šestka či Zjazvený kráľ môžem povedať, že Leigh Bardugo sa zlepšuje s každou novou knihou, a tak sa jej dajú ľahko prepáčiť. Ani by som nepovedal, že mi budú chýbať aj postavy, ktoré mi spočiatku neprirástli k srdcu, ako napríklad Mal, ale aj v tom tkvie sila rozprávačského talentu. Povstanie ničoty vás síce pre nevyužitý potenciál nepostaví na nohy, no uzavrie väčšinu dejových línií, a tak ponúkne aspoň kúsok záverečného sentimentu.

Originálny názov: Ruin and Rising
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Tieň kostí)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

Inšpiratívne prostredie, charaktery aj posolstvo

Elizabeth Camdenová sa na slovenskom trhu vďaka vydavateľstvu i527.net udomácnila dvojdielnou sériou, ktorá nás preniesla zo súčasnosti do obdobia druhej svetovej vojny. V trende návratu do pohnutých udalostí histórie pokračuje aj v novej sérii Empire State, kde hrá prím získavanie informácií spravodajskými agentúrami. Neopozerané prostredie je doplnené ústrednými hrdinami, ktorí spoja dva svety, aby zistili, že sa až tak veľmi nelíšia. Spája ich totiž neutíchajúca túžba po spravodlivosti, rovnosti a uznaní. Samozrejme, nič nepôjde hladko a ako býva v romanciach zvykom, na čitateľa čaká množstvo iskrenia a počiatočných nedorozumení.

"Ustavične myslela iba na Colina Beckwitha a na to, či sa napokon rozhodne udržať jej kábel v tajnosti. Keby jej malé tajomstvo prezradil, strýkovi Thomasovi by prešli všetky intrigy, ktoré v predchádzajúcich rokoch napáchal. Jej otca súdny spor s ním predčasne priviedol do hrobu. Stý raz si položila otázku, kam zmizla otcova hnedočervená taška s tajomným obsahom, ktorý ho tak veľmi vydesil. Bola si istá, že sa týka súdneho sporu, a keby sa pán Beckwith rozhodol, že jej tajomstvo prezradí..." (str. 91)

Telegrafistka Lucy Drakeová pre tlačovú agentúru Associated Press, tiesni sa v malom newyorskom byte so svojím bratom Nickom a potýka sa s bremenom otcovej smrti. Dedičstvo, ktoré Drakeovcom právom patrí, je zahalené rúškom tajomstva, a ako sa ukáže, pavučinu lží môže pomôcť Lucy rozpliesť sir Colin Beckwith. Ich zoznámenie však neprebieha pokojne ani profesionálne. Je totiž podmienené zistením, že konkurenčná britská agentúra Reuters nedodržiava dohodnuté podmienky spolupráce, a tak Lucy napochoduje priamo do kancelárie riaditeľa. Colin so svojím príťažlivým zjavom, britským prízvukom a ochotou podať Lucy pomocnú ruku naruší jej stereotyp a spolu sa vrhajú do nebezpečenstva, ktoré im zmení život. 

Zasadenie príbehu do začiatku 20. storočia, konkrétne do roku 1903, sa ukázalo ako skvelý ťah. Zo stránok dýcha atmosféra daných čias, keď spoločnosť ešte len nadobúdala súčasnú tvár a dennodenne bola svedkom nových zmien. Lucy a Colin sú presne takí protagonisti, akých by ste od vtedajšieho obdobia čakali. Lucy je elegantná mladá žena, vedomá si svojich kvalít, usilujúca sa preraziť vo svete, kde vládnu muži. Colin je džentlmen, oceňujúci na iných pevnosť charakteru, odvážny v prejavovaní svojich názorov aj citov. Spolu tvoria naozaj pekný pár a veríte im všetky slová o láske, viere a nádeji. Vzájomná podpora a snaha dosiahnuť stanovené ciele ich vyformujú v zrelé osobnosti, ktoré môžu byť vzorom aj pre dnešných čitateľov. Nebezpečné dedičstvo ponúka omnoho viac ako klasická  historická romanca. Poukazuje na triedne rozdiely, vplyv mamony a pomsty na šťastie človeka, dobové primitívne postupy pri liečení psychických problémov aj súťaživé prostredie rodiaceho sa veľkomesta. Vo vtedajších reáliách vyčnieva okrem iných hlavne Lucin brat Nick, pohybujúci sa v oblasti týkajúcej sa pitnej vody. Bolo zaujímavé dozvedieť sa niečo z tohto súdka, ide o informácie, ku ktorým sa človek len tak nedostane. 

Elizabeth Camdenová (zdroj: elizabetcamden.com)

"Zdalo sa, že večer sa skončí víťazstvom starých rodín, ktoré Drakeovcami pohŕdali. Iba si želal, aby za ich pohŕdanie napokon nezaplatila Lucy. Nech ju do Oakmontu priviedlo čokoľvek, určite to bolo dôležité, lebo radšej by si vymieňala zdvorilosti s Džingischánom než so svojím strýkom. Lucino čudné správanie sa mu vôbec nepáčilo. Nervózne klopkala lyžicou po obruse a strýkovi odpovedala veľmi úsečne. Kiežby tú lyžicu položila a prestala s tým pekelným klopkaním! Colin zrazu zmeravel a všetkými zmyslami sa sústredil na Lucinu lyžicu. Vyťukávala ňou správu!" (str. 204)

Ľúbostný vzťah medzi Lucy a Colinom je uveriteľný, ich city sa prehlbujú postupne a nie sú založené iba na fyzickej príťažlivosti. Elizabeth Camdenová je autorka, ktorá rada dáva do popredia pozitívne ľudské vlastnosti, vnútornú silu a vďačnosť za Božie požehnanie. Jej novinka je pekným príkladom modernej romance, vychádzajúcej z tradičných prvkov, ale prinášajúcej originálne námety a spoločenské problémy. Ak sú aj ďalšie časti série takéto vydarené, máme sa ešte na čo tešiť!

Originálny názov: A Dangerous Legacy
Príslušnosť k sérii: 1. diel (State Empire)
Preklad: Jana Seichertová
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Ako zvládnuť rôzne povahy šéfov (i zamestnancov)

Thomas Erikson rozširuje svoju zbierku titulov napomáhajúcich lepšie pochopiť ľudí naokolo a v neposlednom rade aj samých seba. Predošlé knihy Obklopený idiotmi a Obklopený psychopatmi som síce nečítal, ale určite po nich siahnem. Zistil som totiž, že farebná typológia má čosi do seba a dá sa aplikovať v každej oblasti, kde dochádza k styku s ľuďmi. Kniha Obklopený idiotmi v zamestnaní ma zaujala názvom a vôbec pritom nefiguroval fakt, že pracujem v školstve 😀. Teda... trochu áno. Nazdávam sa, že kniha môže poslúžiť nielen mne ako čitateľovi, zamestnancovi či učiteľovi, ale aj mojim študentom pri príprave na reálny život v pracovnom kolobehu. Nejde totiž o motivačnú literatúru balansujúcu na hrane otrepaných klišé, autor poskytuje náhľad do skutočného pracovného prostredia a v jeho riadkoch sa môže nájsť naozaj každý.

"Väčšina manažérskych funkcií sa skladá aspoň z dvoch častí. Manažér, teda šéf, by mal byť čiastočne lídrom a poskytnúť zamestnancom, čo potrebujú. Tým myslím inštrukcie, vzdelanie, vysvetlenie, ukážky postupov. Zároveň by mal podporovať, motivovať, povzbudzovať, plánovať skupinovú prácu, dávať spätnú väzbu, viesť porady a kadejako inak uľahčovať prácu zamestnancom. Zvyšok dňa tvorí časť odborníka, teda keď manažér sám rieši problémy, venuje sa zákazníkom, plánuje aktivity, ktoré nesúvisia s vedením tímu, ale s prácou." (str. 29)

Kniha je rozdelená na dve časti. Prvá, ktorá ma osobne zaujímala viac, sa venuje šéfom z pohľadu zamestnanca, druhá zas zamestnancom z pohľadu ich nadriadených. Spolu tvoria funkčný celok, snažiaci sa poukázať na všetky aspekty nevyhnutného kontaktu oboch zložiek. Keby ostalo len pri prvej časti, Thomas Erikson by ľahko mohol skĺznuť k nechcenej kritike vyšších funkcií, no keďže sám prešiel rozličnými pozíciami, dokonale pozná obe strany mince. A čo je sympatické, neváha si priznať vlastné chyby, ktorých sa dopustil ako manažér. Nielenže sa z nich dokázal poučiť, ale využíva ich ako názorný príklad nezvládnutia náhleho povýšenia či potreby aplikovať rôzne štýly komunikácie. Pretože každý z nás je iný, disponuje iným prístupom k plneniu povinností a vyžaduje odlišnú schému prípadných odmien a trestov. Ak ste podobne ako ja nováčikom v tvorbe tohto švédskeho spisovateľa, nemusíte mať najmenšie obavy. Thomas typológiu farieb vysvetľuje jasne a zrozumiteľne, a hoci jedným dychom dodáva, že u málokoho prevažuje len jedna farba, jeho opisy autentické a určite sa vám ich podarí napasovať na mnohých ľudí vo svojej blízkosti. Červení, žltí, zelení i modrí jedinci majú svoje nepopierateľné klady aj zápory. Schopnosť rozpoznať ich je prvým krokom k úspešnej komunikácii a napĺňaniu očakávaní. Autor poskytuje praktické rady a ponúka situácie, ktoré ukazujú, ako sa dá dosiahnuť viac, ak viete zaradiť človeka do príslušného sfarbenia. Obklopený idiotmi v zamestnaní je občas každý, pričom väčšinou sa im začneme vyhýbať, prípadne môžeme vypeniť až do otvoreného konfliktu. Nevravím, že táto kniha z vás automaticky spraví znalca pováh, no podľa prístupu k zadaným úlohám, (ne)schopnosti motivovať či poskytovať spätnú väzbu dokážete určiť konkrétny typ a porozumieť tak jeho atribútom. Veľmi dobre je spracovaný rozdiel medzi "obyčajným" šéfom a lídrom, ktorý ťahá svojich zamestnancov vpred a dokáže im poskytnúť prostredie, kde sa cítia ocenení a stimulovaní. Thomas ponúka kurzy, ktoré navštevujú vedúci funkcionári v snahe zefektívniť svoje podniky, no ja verím, že našincovi postačí, ak  zameria pozornosť na druhú časť tejto publikácie. Azda v ňom nájde návod, ako zlepšiť svoj prístup aj celkovú spokojnosť svojich zamestnancov.

Thomas Erikson (zdroj: Whatson.ae)

"Ak ste ako väčšina ľudí, teraz v dospelosti oceňujete najmä učiteľov, ktorí  na vás stále tlačili, aby ste dosahovali čo najlepšie výkony. Viem, že je to skôr generačná záležitosť, no určite so mnou aspoň trochu súhlasíte. Popularita ako motivácia je pre lídrov nebezpečný smer. Rešpekt v pozitívnom zmysle je bezpochyby bezpečnejšou cestou. Najzábavnejšie na ňom je, že ak ho dosiahnete, získate s ním aj popularitu." (str. 191)

Rola šéfa sa mení s dobou a už dávno ním nie je ten, čo iba rozdáva úlohy a kontroluje ich splnenie. Respektíve by takým aspoň nemal byť. Rovnako ako by zamestnanec nemal stagnovať, podporovať svoju lenivosť a nenapĺňať svoj potenciál. V pracovnom prostredí trávime veľmi veľa času a je nutné, aby sme sa v ňom cítili príjemne, čo je neraz dôsledkom kolegiálnych vzťahov. Thomas Erikson ústretovou formou predstavuje možnosti, ako ich dosiahnuť, napriek na pohľad nekompatibilným povahám. Stačí iba jednoducho chcieť.

Originálny názov: Omgiven av dåliga chefer
Príslušnosť k sérii: súčasť edície 
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Citlivý obraz človeka na pozadí iránskej revolúcie

Už dlhšie mi chýba na slovenskom trhu prekladový autor typu Khaleda Hoseiniho. Vydavateľstvo Lindeni sa podujalo priniesť na naše pulty román spisovateľky Nazanine Hozar a už podľa anotácie som vedel, že zívajúca diera v mojom čitateľskom vnútri bude konečne zaplnená. Historické i súčasné dianie v Iráne je pre našinca občas veľkou neznámou a akýkoľvek náhľad do tejto krajiny je vítaný. Najmä keď je zaobalený do pútavého príbehu, s akým je ľahké sa stotožniť a pochopiť vnútro postáv aj napriek kultúrnej odlišnosti. Ústredná hrdinka si vás získa svojím nevšedným osudom, poznačeným pečaťou odloženého dieťaťa. Ide o skvele zvolenú analógiu k hľadaniu si miesta vo svete, ktorý nie je zhovievavý k slabým, ale zároveň poskytuje priestor na sebarealizáciu a sebauvedomenie.

"Zahra sa rozbehla po ulici ako jastrab, keď zavetrí korisť. Po chvíli sa Behrúz vydal hľadať do mesta Ariu, dúfal, že ju nájde prvý. A našiel. Spala schúlená vedľa Kamrána na schodoch starej mešity, ruku skrútenú okolo dreveného vedra so špinavou bielizňou. Chlapca poslal napred a Ariu vzal na ruky, vedro mu viselo na končekoch prstov. Cestou premýšľal o Ahmedovi, Zahrinom synovi. Aj k nemu sa tak správala? Kedy už konečne Boh zasiahne, otrasie zemou a rozdelí ju vo dvoje, tak aby Zahra ostala na jednom brehu a on na druhom?" (str. 101)

Spočiatku som si musel zvykať na autorkin štýl, ale hneď ako som sa naladil na jej vlnu, dočkal som sa pestrého, farebného a dojemného príbehu, ako naznačuje aj samotná obálka. Názov napovedá, že dej sa bude zameriavať predovšetkým na Ariu, ktorá dostala meno podľa hudobnej skladby. A hoci je jej životný údel hnacou epickou silou, vytvára sa okolo nej plejáda rôznych charakterov, čo Ariu sprevádzajú na takmer tridsaťročnej púti. Kompozícia románu dáva do popredia hlavne tri ženy, no nebyť šoféra Behrúza, ktorý jednej noci v roku 1953 začul detský plač, novonarodené dievčatko mohlo dopadnúť veľmi zle. Behrúzova žena Zahra nie je vôbec nadšená z nečakaného prišelca a ďalší hladný krk v rodine považuje za nechcenú príťaž. Svoje antipatie sa ani nesnaží ukrývať a k Arii sa správa ako typická negatívne založená macocha. Samozrejme, najmä vo chvíľach, keď nie je nablízku jej manžel... Ďalšou ženou, ktorá ovplyvní Ariin osud, je bohatá vdova Ferešte. Ani od nej sa Aria nedočká vrúcneho citu, no poskytne dievčatku útočisko, čo predznamená jej ďalšie kroky. Napokon Aria stretáva chudobnú Mehrí, ktorú považujem za jednu z najlepších postáv románu. Akoby všetko smerovalo k tejto záhadnej žene, skrývajúcej v sebe viac, než sa zdá na prvý pohľad. Vo všeobecnosti Nazanine Hozar stavia na zdanlivo jasných či zrozumiteľných motívoch, ale vzhľadom na tému je možné čítať medzi riadkami a objaviť tak ďalšie príbehové i myšlienkové vrstvy. Do jednej knihy sa, prirodzene, nemôžu vmestiť všetky reálie, najmä v širšom časovom rozmedzí. Napriek tomu sa čitateľ dozvie mnoho informácií o iránskej politickej situácii, bojoch o moc, náboženských konfliktoch, postavení žien, sociálnych či vzdelávacích problémoch alebo o jednoduchých a pritom komplikovaných medziľudských vzťahoch. Autorka sa nesnaží tlačiť na pílu, ale darí sa jej vyvolať v čitateľovi pestrú škálu emócií, spôsobenú hlavne kultúrnymi rozdielmi a hraničnými situáciami, keď smrť dýcha postavám na krk, zatiaľ čo sa snažia ochrániť svojich blízkych. 

Nazanine Hozar (zdroj: The Walrus)

"Vpíjali sa očami do zrnitého obrazu, Aria žmúrila, či na povrchu Mesiaca rozozná tvár Proroka. Celý život jej ľudia tvrdili, že tam je. Nevedela, že Ferešte vedľa nej robí presne to isté. Hľadala tvár boha, akéhokoľvek boha, boha islamu alebo židov, Ježiša alebo Ahura Mazdu, a keď nič také nenašla, modlila sa, aby jeho tvár zostala navždy skrytá pod mesačným prachom a nikdy sa nezjavila." (str. 303)

Román Aria sa vymyká súčasným dynamickým rozprávačským trendom a plynie vlastným tempom. Občas spomalí, zameria sa na opis postáv, ich činností alebo miestnych zvykov, inokedy šprintuje a zdá sa, že len prebehne udalosťami, ktoré by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Viac sa mi pozdávali časti, keď bola Aria staršia, hoci ani ako dieťa nebola práve nevšímavá. Občas sa mi dokonca zdalo, že na cca päťročnú má až pridospelé zmýšľanie. Kniha pôvodom iránskej spisovateľky Nazanine Hozar mi však určite rozšírila obzory a bude mať na mojej poličke čestné miesto. 

Originálny názov: Aria
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zlo prichádza nenápadne

Už dlho si hovorím, že obmedzím čítanie young adult, ale opak je realitou - tento žáner stále tvorí podstatnú časť mnou prečítaných kníh. Je totiž ťažké odolať zobrazeniu človeka v jeho neokrášlenej podobe, zaobalenému do príťažlivých tém a prostredí. Rok čo rok nám vydavateľstvá prinášajú preklady nových autorov a autoriek, čo rúcajú stereotypy a vždy prinesú čosi neopozerané. Do tejto skupiny určite patrí aj Kat Ellis, ktorá opúšťa vody romantiky, rodinnej drámy či fantasy a ponúka hororový príbeh. Na svoje si prídu predovšetkým fanúšikovia strachu a klasických hororov, pretože Hrôza v Harrow Lake je svojím spôsobom poctou kultovým dielam. Autorka sa nijako netají pozitívnym vzťahom k známym prvkom a svoje nadšenie pretavila aj do príbehu o dievčati na prahu dospelosti, ktoré sa bude musieť popasovať so všadeprítomným zlom.

"Zem je suchá. Zanecháva na mojich prstoch povlak prášku, pokrýva ich ako popol. V tej diere všetko pravdepodobne lozí a krúti sa, ale ja tie tvory nevidím, tak tam možno ani nie sú. Strčím dnu ruku až po rameno. Kde v riti je ten telefón? Ľahnem si bruchom na zem, aby som lepšie dočiahla. Vtedy čosi začujem. Šuchot, len menej rytmický a slabý. Drása mi to nervy. Znie to, ako keď niekto otvára dvere uprostred noci, pomaly a hrozivo - Spíš? - alebo keď drkocú zuby. Zmeraviem. Ten zvuk sa mi podobá na ten, čo vydávali chrobáky v Loreleinej izbe poobede, stovky ich malých nožičiek puk-puk-pukali v orechových škrupinách." (str. 117)

Kniha sa nehrá na nič, čím nie je. Ak k nej budete pristupovať so všetkou vážnosťou a očakávať nálož strachu a originality, mohli by ste byť sklamaní. Ja som si čítanie užíval už len preto, že som hororový fanúšik a text je prešpikovaný množstvom popkultúrnych odkazov. Hlavná hrdinka Lola je dcérou slávneho filmového režiséra, s ktorým nemá práve vrúcny vzťah, a keďže matka ich opustila už pred dlhými rokmi, stal sa z nej samorast. Občas púta pozornosť, inokedy je ľahostajná, no keď niekto na jej otca brutálne zaútočí, nenechá ju to chladnou. Práve naopak, iba vtedy začne ísť do tuhého. Lola sa totiž počas jeho zotavovania presúva do mestečka Harrow Lake, odkiaľ pochádza jej matka. Odľahlé miesta, ktoré akoby zamrzli v čase, kde by ste sotva chytili wi-fi signál a obyvatelia sa na každého prišelca podozrievavo dívajú cez prsty, sú vždy dobrým základom pre budovanie temnej atmosféry. A tú Kat Ellis zvláda na výbornú. Práve v celkovom vyznení tkvie najväčšie čaro románu. Už od začiatku autorka dbá na náladu, ktorá nekolíše, ba dokonca sa pomaly, ale isto stupňuje. Nedá sa povedať, že by ste sa ako čitatelia báli, sem-tam však natrafíte na pasáž, kde znechutene skrivíte pery alebo budete krútiť hlavou nad Lolinými rozhodnutiami. Keďže sa vekovo nachádza iba na prahu dospelosti, je logické a prirodzené, že nie vždy koná s rozvahou. Páčilo sa mi však jej vykreslenie. Je naivná, zvedavá, ale aj pragmatická a dokáže preniknúť k podstate. Hrôza v Harrow Lake spočíva hlavne v tom, že na okolí miznú ľudia. Tajomné prostredie a nádych minulého storočia je dokonalým zdrojom na šírenie legendy o záhadnom pánovi Praskotovi, aj keď pravda bude zrejme o niečo realistickejšia. Príbeh je rozprávaný v prvej osobe, všetko teda sledujeme skrz Lolinu optiku, no, samozrejme, nie je jedinou dôležitou postavou. Spomeniem napríklad jej starú mamu, bizarnú obyvateľku mestečka, ktorá sa netrápi spoločenskými pravidlami, ďalej sympatickú Coru či Cartera, symbolický maják v tme. Kat vystavala dej na množstve malých motívov, pričom niektoré ostali nedotiahnuté a zaslúžili by si väčší priestor, či už ide o miestne zosuvy pôdy alebo stratených ľudí. Pôsobia tak trochu prvoplánovo, ale v ponímaní celého diela ide skôr o drobné nedostatky. 

Kat Ellis (zdroj: SHEmazing!)

"O krok ustúpim a zem sa mi trúsi pod bosými nohami, uvoľňuje sa a láme. Spravím ďalší krok a praskanie znie tentoraz ešte intenzívnejšie. Prásk-prásk-prásk-prásk-PRÁSK. Ozýva sa čoraz hlasnejšie alebo sa priestor okolo mňa zmršťuje, až kým moje oči nepokrútia tmu do drkotajúcich úst bez zubov. Pán Praskot. Jeho studený dotyk mi prechádza po líci. Hladí ma po pokožke tváre, po pleci, napokon zastane na zranenom zápästí." (str. 191)

Stretol som sa s názormi od iných čitateľov, že pochybujú o tom, že Hrôza v Harrow Lake je naozaj založená na skutočných udalostiach. Pritom ide iba o ďalší žánrový prvok, typickú snahu vyvolať u čitateľa/diváka pocit, že zlo je bližšie, než sa zdá. Kat Ellis sa v horore pohybuje ladne a skúsene a usiluje sa nezničiť jeho "čistotu" nadbytočnou romantickou líniou, hoci vzťahy sú pre dej takisto dôležité. Young adult hororov u nás vychádza málo, preto som vďačný za tento kúsok, bola to príjemná zmena. Autorka má na svojom konte viacero kníh, azda sa dočkáme ich prekladu. Ja po nich určite siahnem rád. 

Originálny názov: Harrow Lake
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Kvoriaková
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Odhaľovanie osudov vojnových agentiek

Knihy z druhej svetovej vojny sa nemusia týkať iba deportácie do koncentračných táborov či situácie v getách. Nemenej častým a dôležitým prvkom boli aj ďalší hrdinovia, ktorí uplatňovali svoje nadanie v boji proti neľudskému režimu a jeho krutým praktikám. Pam Jenoff sa inšpirovala silnými ženami, pôsobiacimi na poste agentiek britského Oddelenia pre zvláštne operácie (SOE). Témou a atmosférou mi pripomenula skvelú sériu Susan Elie MacNeal (doteraz ma neprestalo mrzieť, že sa ukončil preklad do češtiny). Stratené dievčatá v Paríži sa odvíjajú v dvoch líniách. Časový odstup medzi nimi býva neraz väčší, no v tomto prípade sú to iba dva roky. Napriek tomu sa svet za ten čas diametrálne zmenil. A hoci medzitým došlo k ukončeniu vojny a pomalému návratu do normálneho života, dozvuky krvavého konfliktu ešte ani zďaleka nevyšumeli. 

"Ukázalo sa, že Nemci nechodievajú tak často do kaviarne dolu. Bývali v tej istej budove, dokonca vo vedľajšom byte v podkroví a ďalší na poschodí pod ním. Keď to Marie zistila, raz keď šla v noci po chodbe na toaletu, pomyslela si, že Julian sa určite zbláznil. Alebo mu bolo jedno, či ju chytia, alebo nie. No potom prišla na to, že je to dokonalé a bezpečné útočisko, lebo Nemci nikdy nepredpokladali, že by niekto z nepriateľskej strany mohol byť tak blízko. Dokonca sa uškŕňala, že vysiela Nemcom doslova spod nosa." (str. 165-166)

V roku 1946 pracuje Grace Healyová v newyorskej kancelárii, pomáhajúcej vrátiť sa ľuďom po vojne späť do normálneho života. Aj sama Grace nesie na pleciach váhu doby, prišla totiž o manžela a spoznávaním ťažkých osudov aspoň príde na iné myšlienky. Keď na nádraží objaví zabudnutý kufor s fotografiami dvanástich neznámych žien, vezme si ich a rozhodne sa pátrať po ich identite. Išlo o agentky spomínaného oddelenia, vysielané ako radistky na nepriateľské územie, aby sa stali súčasťou domáceho odboja. Príbeh sa zameriava najmä na dve - Eleanor a Marie. Pam Jenoff sa nijako netají tým, že pri písaní siahla po skutočných predobrazoch odvážnych žien, predovšetkým Very Atkinsovej, ktorá počas vojny pracovala vo francúzskej sekcii zvláštnych operácií. Na túto tému vzniklo veľa pozoruhodných diel a Stratené dievčatá v Paríži medzi nimi určite nezapadnú. Kniha opisuje všetky okolnosti ich boja proti neslobode. Hrdinky - v tom pravom zmysle slova - museli neraz opustiť svoje rodiny, ak sa chceli vydať v ústrety nebezpečenstvu. Predtým však na ne čakal náročný výcvik v ťažkých podmienkach, pretože nepriateľ by s nimi určite nezaobchádzal v rukavičkách a odolnosť - fyzická i psychický - bola nutným predpokladom ich práce. Eleanor a Marie predstavujú okrem jadra deja aj poctu týmto úžasným a obdivuhodným ženám. Marina dejová línia sa mi síce páčila o niečo viac, keďže Eleanor vyznieva pomerne diskutabilne a jej príbeh nie je oproti ostatným taký svižný. Ide, samozrejme, o autorkin zámer, takže v tomto smere jej takisto nie je čo vytknúť. Ústredné trio hlavných postáv je špecifické a každá vás zaujme čímsi iným. Sú to práve Grace, Eleanor a Marie, na kom stojí a padá celý príbeh, a svoju úlohu zvládajú znamenite. Páni, vy sa nedajte zmiasť či oklamať, ak máte náhodou dojem, že román je určený prevažne ženskému publiku. Je významný najmä pre svoj námet, prostredie a dobu, v ktorej sa odohráva. Zároveň disponuje viacerými zaujímavými podnetmi na zamyslenie a šikovne, nevtieravo upozorňuje, že zlo nikdy nespí, a ak si nedáme pozor, história sa môže zopakovať. 

Pam Jenoff (zdroj: An Unlikely Story)

"Grace zatvorila oči a snažila sa zaspať. Pred očami mala však Eleanor a jej dievčatá - akoby ju volali, akoby jej chceli niečo povedať. Zrada, ako povedala Annie. Niekto tie dievčatá prezradil Nemcom. Mohol to byť niektorý iný agent. No nie všetky dievčatá, ktoré chytili, operovali v blízkosti Paríža pod Vesperovým vedením ani v priľahlých oblastiach. Boli roztrúsené po celom Francúzsku. A o všetkých mohol mať informácie len niekto veľmi vysoko postavený - možno sám veliteľ." (str. 247)

Stratené dievčatá v Paríži sú napínavé, romantické, emotívne aj apelujúce na základné ľudské princípy. Išlo o moje prvé literárne stretnutie s Pam Jenoff, ale pravdepodobne nie posledné. Ako som sa dozvedel, druhá svetová vojna je v jej tvorbe ťažiskovou, a ak aj jej ďalšie knihy dosahujú podobnú kvalitu, mám sa ešte na čo tešiť. Dnes si už ani nedokážeme poriadne predstaviť, aké hrôzy či nádeje prežívali vtedajší odbojári, preto som rád aspoň za takéto sprostredkované zážitky. Ich odkaz prekonal čas aj priestor a aj im vďačíme za súčasnú podobu sveta. 

Originálny názov: The Lost Girls of Paris
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Trochu iný, a predsa dobre známy Fitzek

Kniha Noe nemohla vyjsť v preklade v lepšom čase. Rok pôvodného vydania je síce 2013, no pri čítaní máte dojem, akoby ju autor napísal v súvislosti s aktuálnym celosvetovým dianím. Inšpirácia globálnou pandémiou, vyvolanou v snahe zvrátiť fatálny smer, aký nabrala planéta Zem vplyvom preľudnenia, by ešte nedávno znelo ako uveriteľné sci-fi. Dnes je to téma číslo jeden, a hoci je z nej mnoho ľudí unavených a tento román by na to mohol ľahko doplatiť, meno na obálke je ako zvyčajne zárukou úspechu. Sebastiana Fitzeka poznáme ako tvorcu psychotrilerov, založených na neprebádaných zákutiach mysle, násilí a prekombinovaných zvratoch. Skalní fanúšikovia si opäť zaručene prídu na svoje, no nedá sa poprieť, že novinka sa mierne vymyká zo spisovateľovho nastoleného smeru. 

"Streľba ustala. Výkriky sa vzďaľovali. Ľudia utekali pred nebezpečenstvom a v spodných poschodiach sa s krikom rútili k východu. Celé poschodie bolo zrazu ako vymreté, tým väčšmi bolo počuť hlasné vzlykanie ženy vedľa neho. Noe jej zozadu zakryl ústa. "Čas pracuje vždy proti páchateľovi," počul známy hlas v ušiach, a hoci nevedel, na koho si spomenul, pochopil jadro tejto výpovede. Zabijaci mali momentálne krátkodobé výhodné časové okno: prázdne chodby, utekajúci ochrankári, neprehľadná evakuácia. O túto výhodu však prídu vo chvíli, keď na miesto dorazí polícia a pokúsi sa prevziať kontrolu." (str. 139)

Pri čítaní som mal neodbytný pocit, akoby som sa pohrúžil do novej knihy na štýl Dana Browna či Steva Berryho. Fitzek síce nevyužíva históriu ako východisko pre súčasné pátranie, ale ostatné styčné body sú zachované. Ako napovedá samotný názov, príbeh stojí a padá na ústrednom hrdinovi s prezývkou Noe. Práve toto meno má na ruke vytetované muž so stratou pamäti, vďaka čomu obálka knihy naozaj verne reaguje na obsah. O postreleného a zmäteného neznámeho sa postará bezdomovec Oskar a uchýli ho svojej kutici v berlínskom podzemí. Oskar sa vyžíva v rôznych konšpiráciách a Noe je ako živý dôkaz jeho na pohľad bláznivých teórií. Noe si nepamätá nič zo svojho osobného života, ale situácie, do ktorých sa dostáva, preveria jeho schopnosť boja proti nepriateľovi. Zdá sa, že má za sebou vojenský výcvik a v pätách neochvejných protivníkov. Udalosti sa spustia ako domino vo chvíli, keď sa prihlási na výzvu amerických novín, ktoré hľadajú autora obrazu miliónovej hodnoty. Tým udá svoju polohu a neodpočinie si prakticky až do konca knihy. A spolu s ním ani my čitatelia, pretože Noe je nabitý neutíchajúcou akciou. Na príbehu sa mi páčilo, že má relatívne priamy dej, nie taký komplikovaný, ako býva u Fitzeka zvykom, a odvíja sa pred vašimi očami ako akčný film. Spočiatku sledujeme rôzne línie, ale postupne sa jednotlivé postavy spájajú a napokon mieria do stanoveného cieľa spoločne. Či už ide o bezdomovecké duo, tehotnú novinárku alebo zabijaka v službách vlády, každý má svoju nezastupiteľnú úlohu a každý z nich vám bude istým spôsobom sympatický. To ma potešilo tiež, pretože - čo si budeme klamať - autor občas pracuje s poriadne pokrivenými charaktermi. Niežeby sa nevyskytovali aj v tomto románe, úsilie pripraviť o život miliardy ľudí rozhodne nie je prejavom láskavosti srdca... či áno? Kniha sa síce tvári ako klasický triler, ale otvára naozaj pálčivé témy. Globálne otepľovanie, prehnané využívanie zdrojov, rozširovanie chudoby, nedostatok pitnej vody, preľudnenosť... Isté skupiny a politické špičky sa už dlho snažia upozorňovať na neriešené problémy, ale väčšina z nás ostáva voči budúcnosti planéty a ďalších generácií slepá. Je však otázne, či je vôbec ešte možné zastaviť rozbehnutý vlak smerujúci ku katastrofe. 

Sebastian Fitzek (zdroj: Bussines Insider)

"Spočiatku som bol presvedčený rovnako ako Ty, a nepopieram, že v podstate ešte vždy zastávam našu myšlienku. Ale ako vieš, všeličo v mojom živote sa zmenilo. Pretrhol som reťaze svojho detstva, prekonal som izoláciu a zaľúbil som sa. Túžba mať deti vo mne rástla neplánovane a nedá sa potlačiť logickými úvahami. Akokoľvek gýčovo to znie, ale otvorilo mi to oči. Všetko, v čo veríme, je správne. Všetko, čo robíme, je zlé. Musí existovať iná cesta ako Projekt Noe..." (str. 273)

Dej románu vás tentoraz zavedie do viacerých častí sveta, konkrétne Nemecka, Ameriky, Holandska, Talianska a Filipín. Posledné zmienené dejisko mi pripadalo celkom zbytočné, nijako nie je prepojené s hlavnou líniou a mal som z neho dojem prvoplánovej snahy zaútočiť na city. Ešte však musím pochváliť záporáka, ktorý je omnoho sofistikovanejší ako "obyčajný" brutálny vrah, a preto aj nebezpečnejší. Jeho motivácia je pritom celkom pochopiteľná, aj keď spôsob riešenia značne diskutabilný. Obávam sa, že Noe bude vodou na mlyn rôznym hoaxerom, neschopným odlíšiť realitu od fantázie, no nič to nemení na fakte, že Sebastian Fitzek opäť trafil do čierneho. Vyhovovalo mi, že jeho román sa prikláňa skôr k trileru než psychu, hoci dokáže priniesť aj väčšiu mieru originality.

Originálny názov: Noah
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Elena Diamantová
Počet strán: 447

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.