"Náhle sa ma zmocní prudká túžba. Ohúrený jej silou sa odtiahnem. Na okamih zazriem jeho tvár v lúčoch popoludňajšieho slnka. Pootvorené pery sú stále našpúlené do bozku, v zelených očiach sa zračí údiv. Zdesene naňho hľadím. Čo som to vykonal? Vyskočí na rovné nohy a cúvne, prv než sa stihnem ospravedlniť. Tvár mu zastrie nepreniknuteľná maska a vysvetlenie mi odumrie na perách. Najrýchlejší chlapec na svete sa obráti a rozbehne sa po pláži. Vzápätí zmizne v diaľke... Bohovia, len nech ma neznenávidí. Mal som vedieť, že mi nepomôžu." (str. 53-54)Názov síce hovorí jasnou rečou, no hlavnou postavou a rozprávačom je jeho druh, priateľ a milenec Patroklos. V rámci eposu ho mám zafixovaného ako mladíka, čo si obliekol Achillovu zbroj a jeho život ukončil Hektor. Preto oceňujem Millerovej prístup, pretože Patroklos je rozhodne lepšia voľba ako Achilles, ktorý väčšinu času vyznieva pomerne... nuž, plytko. Z Patroklovho pohľadu bol síce krásny, silný a charizmatický, ale na mňa pôsobil dosť nezáživne. Najväčšmi sa prejavil práve v okamihu, keď mu Agamemnón vzal otrokyňu Briseidu, no nedá sa povedať, že by vyznel pozitívnejšie, práve naopak. Spev o Achillovi je koncipovaný v podstate ako ľúbostný príbeh medzi dvoma chlapcami poznačenými svojím pôvodom. Achilles je predurčený na veľké činy, vyrastajúci pod starostlivým dohľadom svojej matky - riečnej nymfy Tetis. Patroklos je v očiach svojho kráľovského otca nepodarkom a napokon skončí vo vyhnanstve, kde sa ho ujme Achillov otec. Tak sa začína vzťah chlapcov, ktorý prerastie z kamarátstva do lásky. V tomto zmysle je kniha skvelá, narúšanie homofóbie je zavše potrebným krokom, a nielen v literatúre. Občas síce nájsť v príbehu hluché miesta, napríklad počas ich výcviku u kentaura Cheirona, ale na druhej strane treba pochváliť autorku za dôkladné opísanie ich postupného zbližovania. Za veľké plus považujem výskyt Odysea a najmä jeho úvodné "vystúpenie", keď zaviazal gréckych kráľov prísahou. Pekne a pritom jednoducho došlo k vysvetleniu neskoršej invázie aj počiatkov pomerov medzi kráľmi.
"Keď mu jeden z vojakov napľul k nohám, neudržal sa, zdvihol žezlo a prudko tresol nešťastníka po hlave. Začuli sme prašťanie lebky a vojak padol ako podťatý. Nemyslím si, že ho Agamemnón chcel udrieť tak silno. Na mieste zmeravel a zhrozene sa zahľadel na nehybné telo. Ktorýsi vojak si kľakol k mŕtvole a obrátil ju - žezlo prerazilo polovicu lebky. Rozhnevaní muži nespokojne syčali, mnohí dokonca vytasili nože. Achilles čosi zamrmlal, a vzápätí ho nebolo." (str. 188)Hoci Paris a Helena sú strojcami jednej z najznámejších vojen v histórii (či literatúre a mytológii), v príbehu sa prakticky len mihnú. Napriek tomu je jasné, akú úlohu zohrali, takže po knihe môžu pokojne siahnuť aj tí, čo si trójsku vojnu nepamätajú. Ba dokonca si Spev o Achillovi užijú ešte viac, pretože znalci dobre vedia, ako príbeh skončí. Madeline Millerová však disponuje výrazným rozprávačským talentom a so známou témou nakladá sofistikovane a s ohľadom na hlavného hrdinu. Patroklos je "iba" princom, ktorý podľahol šarmu krásneho rovesníka a je ochotný obetovať preňho aj život. Hlboká oddanosť, lojalita a svedomie sú atribútmi, ktoré robia z Patrokla vzor, akých je dnes už málo. A autorka nám predkladá verziu, kde je skutočným hrdinom práve on, azda aj vo väčšej miere než ospevovaný Achilles. Skutočná sila totiž nespočíva v počte zabitých nepriateľov, ale v hodnotách, postojoch a správaní - a to nielen voči blízkym, ale aj tým na opačnej strane barikády. Madeline Millerová definitívne potvrdzuje svoje miesto na spisovateľskom Olympe a už teraz som zvedavý na ďalšiu klasiku v jej prevedení.
Originálny názov: The Song of Achilles
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 271
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára