Kroniky prachu sú často prirovnávané k tvorbe Jane Austenovej. Keďže v jej prípade ide o autorku, ktorej diela sú mi pomerne dobre známe, novinka vydavateľstva CooBoo nesmela ujsť mojej pozornosti. Lin Rina ju však v žiadnom prípade nekopíruje. Ústredná hrdinka má síce typické "austenovské" rysy, no inak je svojbytnou, originálnou osobnosťou. A to až natoľko, že občas sa pozastavíte nad jej počínaním. Animant je na jednej strane vernou príslušníčkou vyššej spoločenskej vrstvy, zároveň však dbá na sebarozvoj a vypestovala si istú averziu voči skostnateným pravidlám. Nedá sa povedať, že by bola prirodzenou rebelkou, jej odmietanie sa prejavuje najmä v oblasti výberu životného partnera. Ako dcéra z dobrej rodiny si musí splniť svoju (prvoradú) povinnosť, čo sa javí ako herkulovská úloha.
"Bola som tu druhý deň a nechcela som sa večer ani žiadny z nasledujúcich večerov potácať domov taká vyčerpaná ako včera. Prišla som sem s tým, že budem pracovať v knižnici, a nie, že budem otrokyňou bláznivého knihovníka. Nechcem byť odkázaná na jeho názor. Urobím, čo bude v mojich silách, aby som sa nedala vyviesť z miery, a s definitívnou platnosťou tak dokážem, že som plnohodnotná dospelá osoba. Jediné, čo sa môže stať, je, že ma bude naďalej častovať arogantnými pohľadmi a nehoráznymi komentármi. Vyhodiť ma nemôže." (str. 77)
Lin Rina má pomerne osobitý rozprávačský štýl, ktorý sa prejavuje jednak v plynutí deja, jednak v nadväzovaní vzťahu medzi ústrednými hrdinami. Kto dáva prednosť pomalšiemu, prirodzenejšiemu a takpovediac uváženejšiemu citovému vzplanutiu, určite si príde na svoje. Bola to celkom príjemná zmena oproti iným dielam, kde sa dostávajú k reči náhle telesné zahorenia alebo dramatické situácie podnecujúce rýchle prepadnutie čaru toho druhého. Autorka sa nikam neponáhľa a badať to i na rozsahu knihy. Vzhľadom na príbeh som si občas hovoril, že by Kronikám prachu prospel menší počet strán, ale keď teraz s odstupom krátkeho času píšem tieto riadky, uvedomujem si, že aj tých cca 550 strán prispieva k ich odlišnému naturelu. Prostredie, v ktorom sa s postavami pohybujeme, je doslova rajom pre knihomoľov. Londýnska knižnica 19. storočia totiž nie je nijakým zaprášeným, temným miestom, kde sa prísne trestá každé hlasné zakašľanie. No, aspoň nie vždy. Animant sa zoznamuje s pánom Reedom, vedúcim knižnice, ktorý má zásadný problém s každým asistentom. Animant nastupuje vďaka svojmu strýkovi práve na toto miesto a je odhodlaná nepoddať sa jeho nevraživému správaniu. Práve naopak, prejaví sa ako zdatná súperka s vlastným názorom. Bodaj by nie, keď takmer celý život strávila pohrúžená do kníh, čo jej síce prinieslo množstvo informácií a rozhľad, ale zároveň aj istú nadradenosť nad menej vzdelanými a sčítanými mužmi. Pán Reed však predstavuje výzvu a počiatočné prekáranie sa pomaly mení na výmenu nežných pohľadov, chvenie a takisto i obavy. Viktoriánska romanca je možnosťou venovať sa aj náročnejším spoločenským témam a zopár ich nájdeme aj v tomto románe. Samozrejme, nie sú primárne, azda by si zaslúžili aj viac priestoru, ale - berúc do úvahy jadro príbehu a cieľovú skupinu - v konečnom dôsledku postačia. Ide napríklad o sociálne rozdiely, postavenie a práva žien či antisemitizmus. Prvoradú úlohu však stále zohráva ústredné duo a prostredie knižnice, pričom oba faktory využíva Lin Rina na maximum a každý milovník písaného slova ocení vykreslenie dobových reálií. Tie sú možno miestami až príliš romantizujúce, ale... prečo nie? Každá epocha má svoje klady i zápory a vznikajúca láska na pozadí políc plných kníh si môže dovoliť vybrať si z nich pozitívnejšie stránky.
 |
| Lin Rina (zdroj: Albatros Media) |
"To, ako mi pribehol na pomoc, aby ma zachránil zo stroja, a ako sa v rozpakoch pozeral do zeme, keď som mu ďakovala. Ako ma opakovane zachránil z nepríjemnej situácie s pánom Boylom. Najviac sa mi páčilo, ako stál do nitky premočený medzi knihami, zo strapatých vlasov mu kvapkala voda, a aj tak sa usmieval, pretože do knižnice prestalo pršať. Prudko som odstúpila odo dverí, preglgla, otočila sa a padla do postele. Úplná katastrofa! Toto sa nikdy nemalo stať. Už som začínala veriť, že moje srdce je naozaj z kameňa a nikdy sa nezamilujem. A teraz toto! Mama sa to nesmie dozvedieť. Nikdy!" (str. 288)
Kroniky prachu majú naozaj skvostnú obálku. Motív knižnice v obrysoch postavy mladej ženy verne zobrazuje hlavný námet aj atmosféru knihy. Román si ma získal svojou úprimnosťou, milotou a láskou k literatúre. Príbehov, ktoré sa zaoberajú knihami, nikdy nie je dosť a rád siahnem po každom titule s podobným zameraním. Aj keby z nich na konci "tiekol med". Záver je totiž ako vystrihnutý z povestnej červenej knižnice, čo sa síce dalo čakať, ale naši hrdinovia by si zaslúžili o čosi pragmatickejšie vyvrcholenie. Kroniky prachu sa síce hodia viac do pochmúrnejšieho počasia, keď sa môžete zakryť dekou a popíjať teplý čaj, no ani horúce dni nie sú zlé, aby ste ich vzali do rúk. Nekomplikovaný vzťah a odpočinková romantika, ktorá začala svoju dráhu na Wattpade, si nájde priaznivcov v každom ročnom období.
Originálny názov: Animant Crumbs Staubchronik
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Petra Kýšková
Počet strán: 552
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára