Na príbeh Elektry zo série Sedem sestier som sa tešil už od jej počiatkov. Väčšinou bola vykresľovaná ako problémová, nevrlá a na seba zameraná osoba, ktorá sa ako dospelá vyhrieva v žiari reflektorov a so zvyškom rodiny neudržiava celkom vrelé vzťahy. Tušil som, že Slnečná sestra bude iná ako ostatné knihy a som rád, že môj predpoklad sa potvrdil. Nie však v toľkých ohľadoch, ako som dúfal, ale o sklamaní nemôže byť ani reči. Už len preto, že som mal možnosť preniesť sa na africký kontinent, čo je pre mňa zárukou nevšedného zážitku. Lucinda Rileyová má talent vykresliť prostredia so všetkými ich chuťami, vôňami, krásami i nástrahami, a inak to nie je ani v prípade Kene a New Yorku, dvoch hlavných dejísk románu. Ponúkajú skvelý kontrast celkom rozdielnych svetov a neostane len pri ňom.
"Nestačilo iba povedať, že prestanem užívať alkohol a drogy - kristepane, veď odvtedy uplynul iba tri týždne a eufória z toho, že som čistá, ako aj bezpečné prostredie, v ktorom žijem, sa pominú ako hmla, len čo sa znovu ocitnem v nekonečnom kolotoči "normálneho" života. Začnem s občasným pohárikom, potom si spoločensky dám jednu čiaru a po čase tu znova skončím ako Vanessa. No vedela som, že kým si nepriznám všetok hnev a neuvoľním ho zo seba, vždy budem v nebezpečenstve." (str. 229)
Každá z predošlých "sestier" sa vyznačovala prienikom do určitej umeleckej sféry (sochárstvo, hudba, literatúra, maliarstvo, tanec), a preto logika nahovárala, že Elektra nastolený smer neporuší a tiež niečím prispeje do tejto širokospektrálnej oblasti. Žiaľ, umenie v šiestej časti série je okrajovou záležitosťou, konkrétne je tu naznačená línia s odevným návrhárstvom. Elektra je svetoznáma modelka a s nadšením som sa mienil pohrúžiť do nablýskaného sveta povrchnosti, ale ani tu som sa veľmi netrafil do čierneho. Okrem toho, že sa stále poukazuje na jej slávu a že ju spoznávajú všade, kam vkročí, samotnému modelingu Elektra "neublíži". Ide skôr o to, ako daný životný štýl ublížil jej, a to spôsobom, ktorý ju priviedol až k odvykacej liečbe. Elektrino pitie vodky či šnupanie kokaínu bolo naozaj vykreslené sugestívne a desivo, hrdinka mala skutočne vážny problém a verím, že poslúži ako odstrašujúci príklad. Jej príbeh je v prvom rade o tom, aké dôležité je nájsť pevnú pôdu pod nohami, vedieť si priznať slabosť a požiadať o pomoc, keď človek nezvláda boriť sa s problémami sám. Elektra mala šťastie na ľudí okolo seba, či už osobnú asistentku, najstaršiu sestru Maiu alebo novonájdenú starú mamu. Aj týmto sa Slnečná sestra odlišuje od predošlých knižných súrodencov. Elektra prakticky nijako nepátrala po svojom pôvode, ale našiel si ju sám. Chápem, že už bolo treba narušiť zaužívanú schému, ale zároveň sa vytratilo vzrušenie z osobného odhaľovania rodinnej minulosti. Tú reprezentuje línia s mladou americkou dedičkou Cecily, ktorá sa prakticky v predvečer druhej svetovej vojny a po zrušenom zasnúbení podujem na cestu do Kene, kde nachádza nielen celkom rozdielne pomery, ale aj zmysel života a nie úplne klasické vzťahy. Páčilo sa mi, že Cecily nepodľahla nejakému bežnému romániku, ale prechádzala pestrými skúškami, a to tak na báze mužov, ako aj divokej prírody a kontaktov s pôvodným obyvateľstvom. Popritom bolo pomerne ťažké odhadnúť, aké je prepojenie medzi ňou a Elektrou, ale postupne do seba všetko pekne zapadá a treťou ústrednou postavou sa tak stáva Stella, ktorej kroky sledujeme od narodenia až po vyrozprávanie celého spletitého príbehu. Vzhľadom na afroamerický pôvod Elektry i ďalších hrdinov sa Lucinda Rileyová úzko dotýka aj ich postavenia v americkej spoločnosti a rozširovania povedomia o boji za slobodu. Robí to však zľahka, nevnucuje žiadne postoje a necháva na čitateľovi, aby si vytvoril svoj názor.
 |
| Lucinda Rileyová (zdroj: Dymocks) |
"Potrebu si odbavila vo vysokej tráve a potom si ňou pomaly kliesnila cestu k táboru, vdychujúc vône prírody. Odrazu začula jemné vrčanie, akoby ktosi v diaľke naštartoval auto. No na milé ďaleko nijaké nebolo vidieť... Cecily zastala ako prikovaná, lebo v tráve - sotva niekoľko metrov od nej - stál prikrčený dospelý lev a upieral na ňu zlatisté oči. Vystrel sa a pomaly sa zakrádal bližšie. Stála na mieste s rozbúchaným srdcom ako prikovaná. Vtom lev zaútočil." (str. 309)
Zmena je aj v postoji voči tatkovi Slanému, ktorú vnímam pozitívne. Kým staršie sestry smútia a spomínajú na adoptívneho otca v dobrom, Elektra pociťuje skôr hnev a frustráciu, či už z ich posledného stretnutia, ktoré nedopadlo podľa ich predstáv, alebo zo všeobecného sklamania, o ktorom sa nazdávala, že ho kvôli nej zažíval. Aj vyrovnávanie sa s jeho odchodom je významnou súčasťou Elektrinej terapie, ktorá napokon vyústi v pomoci mladým drogovo závislým ľuďom. Slnečná sestra vyznieva nástojčivo, poukazuje na relatívne ignorované problémy mládeže a vo väčšej miere zabŕda do spoločenskej tematiky. Elektra síce dlho žiarila ako hviezda, ale svoju podobu si musela nájsť a určiť sama, nie podľa cudzích kritérií. A to je iba jedna z výrazných myšlienok, ktorou táto časť série disponuje.
Originálny názov: The Sun Sister
Príslušnosť k sérii: 6. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 644
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára