"Pozdĺž cesty z Londýna sú rozostavané stráže, aby dvor nikto nenasledoval, a brány každého paláca sa zatvoria na závoru, len čo vojdeme dnu. V roku, keď sa mor vyskytol na mojom panstve Snape, som nariadila, aby sa v dedine starali o chorých, posielala som tam liečivé odvary a bylinky, aby sa choroba nešírila, a platila som pohreby bedárom. Osirelé deti jedávali v hradnej kuchyni a zakázala som návštevy pocestných. Pripadá mi čudné, že teraz, keď som anglická kráľovná a všetci ľudia sú moji poddaní, sa správam, akoby mi na nich nezáležalo. Dokonca ani nemôžu žobrať o jedlo pri kuchynských dverách." (str. 76)
Východiskom deja je protiklad medzi dvoma svetmi ústredných hrdinov. Kráľ Henrich je skúsený politický matador, vek sa podpísal na jeho kedysi príťažlivom vzhľade aj na postojoch voči dvoru a blízkym. Katarína žije v pokojnom ústraní, udržuje tajný vzťah a nemá poňatie o intrigách a zákulisných ťahoch. Panovník si uvedomuje svoju prevahu nad menej priebojnou, mladšou ženou a jej udomácnenie v novom prostredí považuje istým spôsobom za výzvu. Katarína totiž nemá prakticky na výber, čo sa týka ponuky manželstva, a vstupuje doň s odporom. A tu sa začne rozvíjať jeden z najvýraznejších motívov. Obe postavy prechádzajú vývojom a ani jedna z nich nie je neskôr rovnaká ako na začiatku. Katarína postupne zisťuje, že Henrich má podlomené zdravie, čím v nej vyvolá súcit, navyše sa ukáže ako veľká opora pri jej túžbe po vzdelávaní. Posledné obdobie života teda obávaný kráľ strávi v spoločnosti rozhľadenej, uvedomelej partnerky, pričom ona sama bojuje s dobovými predsudkami v podobe mužskej nadradenosti. Jej manžel sa obklopuje radcami bažiacimi po moci, ktorých záujmy stoja pred potrebami Anglicka a jeho obyvateľov, a Katarína v ich dôsledku pochybuje o Henrichových citoch. Veľmi rýchlo sa však naučí rozpoznať jemné - i menej jemné - nuansy v mužovom správaní, podmienenom bolesťou a horúčkami... Philippa Gregory zobrazila panovnícky dvor vo všetkej jeho opulentnosti, lesku i skazenosti. Bohaté hostiny, sivé eminencie, zákernosť i potláčané emócie - to všetko tvorí pestrú zmes okorenenú iskrivými scénami. Stretol som sa s názormi, že autorka sa niekedy príliš pohrúži do romantiky a sexu na úkor historických súvislostí, ale osobne s tým nesúhlasím. Pre mňa ostáva stále jednou z najtalentovanejších rozprávačiek dejín, pretože jej texty ma vždy dokážu preniesť do minulosti naplno a bez príkras. To sa týka širokého spektra reálií - odievania, stolovania, spoločenských zvyklostí, početných nepísaných pravidiel vysokej vrstvy i náboženstva, ktoré zažívalo počas danej éry veľké turbulencie. Román sa venuje vo väčšej miere aj tejto téme, čo občas pôsobí spomaľujúco, ale je to pochopiteľné.
 |
| Philippa Gregory (zdroj: Twitter) |
"Kráľ začal reformu, ale už je starý a ustráchaný a reformu zastavil. Túžim, aby v nej pokračoval. Nové myslenie akiste marí vplyv Stephena Gardinera, hoci na diaľku. Vieru anglických mužov a žien by nemala diktovať moc Španielska. Kráľ dúfa, že vytvorí vlastné náboženstvo, výstredným pospájaním všetkých možných názorov na kresťanstvo, povyberaním častí, ktoré sa mu páčia, rituálov, ktoré ho dojímajú, modlitieb, ktoré ho oslovia. Ale to nemôže byť cesta, ako uctievať Boha. Nemôže sa zo sentimentality pridržiavať prázdnych gest zo svojho detstva, nemôže uchovávať nákladné rituály, ktoré sa páčia starej cirkvi." (str. 242)
Som rád, že príbeh začína už zásnubami, vyhol sa tým zdĺhavému úvodu a skočil na to podstatné. Skrotenie kráľovnej má okrem značne estetickej hodnoty aj tú náučnú. Doteraz som netušil, že Katarína Parrová bola prvou ženou v Anglicku, ktorej vyšla kniha pod vlastným menom, ani že to bola práve ona, kto sa zaslúžil o to, že Henrichove dcéry Mária (z manželstva s Katarínou Aragónskou) a Alžbeta (z manželstva s Annou Boleynovou) sa stali oficiálne následníčkami trónu. Román je už jedenástou časťou rozsiahlej série o dynastiách Plantagenetovcov a Tudorovcov, no každá časť sa dá čítať samostatne. Aj preto, že ani sama Philippa Gregory ich nepíše chronologicky. Napriek tomu je zábavné nachádzať v nich prepojenia na ostatné príbehy, tvoriace spolu krásne jednotný celok.
Originálny názov: The Taming of the Queen
Príslušnosť k sérii: 11. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 368
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára