Román V okamihu ma prekvapil vo viacerých smeroch. V prvom rade svojím žánrom. Ktovie prečo som si myslel, že pôjde o mrazivý triler, čomu napovedala temne ladená obálka (mimochodom, skvele spája zasnežené hory s podstatou (ne)prítomnej rozprávačky) aj ohlasy na knihu. V nich sa totiž opakovali slová ako akcia, dráma, tragédia a podobne. Všetky boli pravdivé, hoci iným spôsobom. Suzanne Redfearnová ukazuje, že sa nemusia vyskytnúť len v napínavej kriminálke, aby naplnili svoj zmysel. Napísala emočne nabitú rodinnú drámu, v ktorej sa prejavia najskrytejšie pohnútky príbuzných, ich skutočné charaktery a hlavne schopnosť vyrovnať sa s ich dôsledkami. Respektíve jej absencia, keďže nie každý si vie priznať farbu a v kritických situáciách reaguje skratovo.
"Zadok narazí na niečo pevné a predné kolesá sa odlepia od cesty. Zdá sa, že sme sa posunuli len o pár centimetrov, ale muselo to byť niekoľko metrov, lebo predný nárazník sa oškrie o zvodidlá, počuť vrzgot ohýbajúceho sa kovu a zastaneme. Vydýchnem s vďakou, že niekto mal dosť rozumu na to, aby na takej nebezpečne úzkej ceste osadil zvodidlá. A ten nepatrný výdych dal všetko do pohybu. Ako trhajúce sa stehy, aj stĺpiky, ktoré držali zvodidlá, sa postupne odtrhávajú z úbočia - puk, puk, puk. A padáme. Letíme ako strela, bezpečnostný pás ma drží nad čelným sklom, kým naokolo sa mihajú hory, sneh a stromy." (str. 42)
Druhé prekvapenie prišlo v podobe nečakaných zvratov. Je trochu škoda, že anotácia vyzradí dosť dôležitý detail z deja, pretože Finn ako ústredná postava veľmi rýchlo zmení svoju podstatu, čo považujem za jeden z najväčších ťahúňov a pozitívnych prvkov príbehu. Millerovci sú na prvý pohľad obyčajná rodina, ktorá sa teší z pravidelnej zimnej dovolenky spojenej s lyžovačkou s najbližšími priateľmi Bobom, Karen a ich dcérou Natalie. Šesťčlenná rodina (a pes) však pôsobí dokonale iba navonok, každý zažíva svoje viac či menej známe starosti. Páčilo sa mi, že autorka venovala každému členovi dostatok priestoru, aby čitateľ pochopil vzájomné vzťahy a bublajúce problémy, no pritom sa nezdržiava nadbytočnými vysvetleniami. Zdrvujúca udalosť, ktorá navždy poznamená životy - i smrť - zúčastnených, sa odohrá pomerne rýchlo, a potom nasleduje nekončiaca citová jazda. Samotná autonehoda síce nie je opísaná extra dramaticky, aj keď je text prešpikovaný sugestívnymi a explicitnými pasážami. Nazdávam sa, že v tom badať autorský zámer - pre príbeh je podstatnejšie vnútro postáv než vonkajšie okolnosti, hoci sú určujúcim východiskom. Dianie priamo po nehode, keď preživší bojujú s mrazom, mŕtvolným tichom a absenciou ľudí, je najlepšou časťou knihy. Ide o skvelý náhľad do psychiky skupiniek i jednotlivcov, odhodlaných poslúchnuť viac svoj pud sebazáchovy než svedomie. Egoistická snaha prežiť sa pritom dá ľahko pochopiť, aj keď jej môže padnúť za obeť blízka osoba. Iracionálne konanie uprostred zasneženej divočiny sleduje Finnin duch, vďaka čomu môžeme napriek priamemu rozprávačovi vidieť všetky postavy. Susedia Millerovcov sú do jedného na zabitie a zároveň dôkazom, že tvárou v tvár ohrozeniu sa aj najlepší priatelia môžu uchýliť ku kolosálnym zákernostiam. Okrem Finn vyznieva najsympatickejšie jej kamarátka Mo i jej matka, hoci pôvodne pôsobila celkom iným dojmom. Práve ona predstavuje druhú stranu mince, keď sa chladné, až odmerané správanie zmení na citlivejšie. Najmenej ma zaujala časť zameraná na liečenie v nemocnici. Chápem jej nevyhnutnosť, ale bol som rád, keď sme sa konečne presunuli do domáceho prostredia a vzniknutá dráma mohla pokračovať nanovo.
 |
| Suzanne Redfearnová (zdroj: Twitter) |
"Teraz, keď som mŕtva, si uvedomujem, akí hrozní my ľudia dokážeme byť jeden voči druhému. Ako vo väčšine z nás prevláda útočný cynizmus, ktorý nám bráni vidieť v druhom to najlepšie. Je to jedna z vecí, ktorú mám na súčasnej situácii najradšej: schopnosť vidieť veci jasnejšie ako predtým. Schopnosť vidieť ružu zo servítok krajšiu, ako by som ju videla, keď som žila. Keď Aubrey stúpa s Chloe po schodoch, obzrie sa cez plece na Bena a v očiach má ľútosť za to, čo všetko kvôli nej musí robiť. On jej odpovie úsmevom, ktorým dá najavo, že sa nemusí ospravedlňovať, a ja to zacítim. Má srdce podobné papierovej ruži, ktoré urobí čokoľvek, aby bolo jeho dievča šťastné..." (str. 153)
Pri knihách našťastie neplačem, voči dianiu na stránkach som obrnený, no citlivejšie povahy by sa mali pripraviť na poriadnu záplavu zo slzných kanálikov. Opis utrpenia - fyzického i duševného - nie je ľahké čítanie, Suzanne Redfearnová ide až na kosť a nenechať na svojich postavách suchú ani nitku. Námet, ako jeden jediný okamih dokáže všetko diametrálne zmeniť, spracovala na výbornú, napätie sa dá krájať aj pri jednoduchom rozhovore, pri ktorom na pohľad o nič nejde. No vďaka intuitívnej a všadeprítomnej rozprávačke vieme, ako sa veci majú... V okamihu je originálny román, akých je na pultoch málo. Je postavený na smútku a strate, ale smeruje k nádeji a zotaveniu.
Originálny názov: In an Instant
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 320
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára