Druhá svetová vojna je nekonečným zdrojom inšpirácie a spisovatelia a spisovateľky sa k nej vracajú veľmi často. Nielen preto, že poskytuje možnosť spracovať príbehy so silnými posolstvami, ale tiež pre výstrahu, aby sa nezabudlo na vtedajšie zverstvá a úpadok ľudskosti. Rozprávačské prístupy k udalostiam sa rôznia, Fiona Valpyová sa rozhodla upriamiť pozornosť na život (na prvý pohľad) obyčajných žien v okupovanom Paríži, ktoré sa rozhodnú vziať do vlastných rúk svoj osud i napredovanie celého Francúzska. Súbežne s nimi sledujeme aj dejovú líniu z prítomnosti - prostredníctvom ďalšej mladej ženy, pátrajúcej po svojich predkoch. Mám rád knihy, kde sa striedajú viaceré časové roviny, pripadajú mi prepracovanejšie a pútavejšie. A ako som vyrozumel, ide o typický prvok Fioninho rukopisu, takže mi rýchlo prirástla k srdcu.
"Pri myšlienkach na domov, kde som žila, sa mi v mysli vynorí nevítaný obraz blikajúcich modrých svetiel a rúk, ktoré ma zadržiavajú, keď sa snažím vbehnúť do poodchýlených dverí (...) Potrebujem rozptýlenie, ktoré mi prináša pátranie po Clairinom príbehu, až potom sa začnem vracať do menej vzdialenej minulosti... Až doteraz mi bola história našej rodiny záhadou, dodriapanou tapisériou s množstvom dier. Mama o nej hovorila nerada. Bránil jej v tom pocit hanby? Zrazu viem, že to musím zistiť. Vďaka spomienkam Simoninej starej mamy pomaly skladám kúsky vlastného príbehu." (str. 55-56)
Ako to už pri knihách tohto typu býva, historická línia je omnoho zaujímavejšia a tá z prítomnosti ťahá za kratší koniec. To však neznamená, že by nemala svoje opodstatnenie. Autorka šikovne prepája dve obdobia a pre čitateľa je radosťou nachádzať stále nové súvislosti. Harriet prichádza do Paríža, aby sa dozvedela viac o živote svojej starej mamy, a začína na najvhodnejšom mieste - zamestná sa v rovnakom podniku, kde kedysi pracovala aj Claire. Z informácií na prebale knihy som sa dozvedel, že aj sama Fiona Valpyová svojho času zanechala bývanie v Anglicku a presťahovala sa do milovaného Francúzska. O to autentickejšie vyznievajú Harrietine dojmy z nového bydliska, i keď jej motivácia je, samozrejme, omnoho sugestívnejšia. Trojlístok krajčírok z rue Cardinale sa pridá počas vojny k domácemu odboju, aby aspoň svojou "troškou" prispeli k úsiliu vzdorovať Nemcom. Vykonávajú zdanlivo drobné, no v skutočnosti pre činnosť hnutia nesmierne dôležité úlohy. Doručujú správy, ukrývajú spojencov či ľudí prenasledovaných režimom. Musia sa mať pritom celý čas na pozore, pretože dôvera sa stáva veľmi nebezpečným atribútom a aj naoko srdečný sused môže byť skrytým kolaborantom. Krajčírkin dar mi obsahom pripomenul iný román, ktorý som nedávno čítal - Stratené dievčatá v Paríži od Pam Jenoff. Oba sa venujú podobnému námetu, Fionino dielo sa mi však zdá o čosi emocionálnejšie, čitateľ sa doň dokáže ľahšie vcítiť a prežívať zobrazené udalosti s oveľa väčším zanietením. Azda aj preto, že svoje hrdinky ukotvila v módnom priemysle, čím obohatila príbeh o príťažlivý prvok odvetvia, kam človek bežne len tak nenahliadne. Zároveň tým vytvára kontrast medzi tvorivou činnosťou, skrášľujúcou ľudí, a nezmyselným ničením ich existencie. Z pestrofarebných dielní sa dostávame do pracovných táborov, kde vládne šedá v desiatkach svojich odtieňov. Presvedčenie o správnosti konania bolo u hrdinov v pravom zmysle slova väčšie než strach o život, čím nemalou mierou prispeli ku konečnému víťazstvu aj za cenu osobných strát. Vzhľadom na námet je ťažké odhadnúť koniec príbehu, nie ste teda už od začiatku ukolísaní očakávaným happyendom. Napätie, skvele vykreslené charaktery a nádej, že všetko dobre dopadne, vás budú sprevádzať od prvej po poslednú stranu.
 |
| Fiona Valpyová (zdroj: Amazon) |
"Nesmelo si špičkou jazyka prešla po popraskaných a opuchnutých perách a myklo ju. Znova sa nekontrolovateľne roztriasla. Vlnené pančuchy mala pomotané vedľa seba na kôpke, pomaly sa posadila a začala si ich navliekať na dokrvavené nohy, aby sa zahriala. Aký je deň? Koľko hodín prešlo? Zmocňovali sa jej mdloby, a tak si znova ľahla na zem, zvinula svoje dotlčené a doráňané telo do klbka a ruky si pritisla na hruď, aby mohli vstrebať slabé teplo jej dychu." (str. 178)
Ako som spomenul, súčasná línia je až taká podstatná a občas vyznieva akosi navyše. Harriet slúži viac-menej iba ako rámec pre minulé dianie a jej dramatizácia nevyznieva účelne. Nejde však o žiadny prešľap, keď ju vnímame v kontexte s jej starou mamou Claire, pôsobí o niečo lepšie. S postupujúcimi stranami som si tiež všimol, že autorka sa viackrát opakuje. Chápem jej snahu poukázať na dôležitosť predostretých myšlienok, no ich hromadenie má, obávam sa, občas opačný účinok. Strasti žien - agentiek SOE, pomáhajúcich vo francúzskom odboji s vidinou možného trpkého konca, ale rozhodne držia Krajčírkin dar nad vodou a robia z neho nadpriemerný čitateľský zážitok. Utkvie vám v pamäti, podnieti vás k zamysleniu a získa si čestné miesto vo vašej domácej knižnici.
Originálny názov: The Dressmaker's Gift
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 271
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára