Akademický svet mágie čelí nutným zmenám

Na ďalšiu knihu zo svetoznámej série Úžasná Plochozem sme si tentoraz museli počkať o niečo dlhšie, ale pri dobrých tituloch je odmena o to sladšia. Po Vetroplašových dobrodružstvách a úskaliach mestských strážnikov máme možnosť zoznámiť sa s výučbou čarodejníkov na pôde Neviditeľnej univerzity. Vzdelávací systém má mnoho podôb s tým pozemským, najmä čo sa týka istých konzervatívnych prežitkov z minulých čias. Terry Pratchett však nikdy neholdoval stereotypu, a tak je viac než jasné, že aj magická škola bude čeliť zmenám vo svojom fungovaní. Postará sa o to ústredná hrdinka tejto línie pestrých príbehov - čarodejnica Eskarina, ktorá si veľmi rýchlo získala moje sympatie. Napokon, ako takmer každá postava bohatého univerza. 

"Babka Paprčivá neisto zastala na kamennej dlažbe uprostred davu, ktorý víril okolo nich, a kŕčovito zovrela Eksino plece. Už počula, že vidiečankám, ktoré dorazia do veľkomiest, sa môžu pritrafiť nemravné veci, a tak stískala kabelku, až jej zbeleli hánky. Keby na ňu bol nejaký cudzí chlap čo i len kývol hlavou, bolo by sa mu veľmi zle povodilo. Zato Esk radostne iskrili oči. Námestie bolo mozaikou hluku, farieb a vôní. Na jednej strane sa týčili kostoly náročnejších plochozemských božstiev a z nich sa tiahli čudesné parfumy a splývali s pachmi obchodu do jedného zložitého handrového koberca aróm." (str. 79-80)

Čarovné práva sú treťou knihou v poradí série a okrem niekoľkých známych postáv, ktoré sa v deji mihnú, predstavuje celkom nových protagonistov. Či skôr protagonistky, predovšetkým už spomenutú Eskarinu a babku Paprčivú, ktorá si s prehľadom kradne pre seba väčšinu scén, kde sa vyskytne. Okrem bizarných postáv text disponuje aj pratchettovským štýlom písania s typickými slovnými hračkami, zaujímavo podanými opismi a schopnosťou vyburcovať zvedavosť čitateľa. To sa Terrymu darí aj vďaka talentu striedať humorné pasáže s dramatickými, a občas ich dokonca aj zmieša dokopy, čím vznikne špecifická atmosféra, akú nájdete jedine na Plochozemi. Úvod knihy je priam poetický, postupne však naberá dej na obrátkach a v závere sa nestíhate čudovať, že už je koniec, a pokojne by ste si dopriali pár desiatok strán navyše. Mladá Esk poskytuje autorovi široký priestor na rozohratie rôznych motívov a on ich využíva v plnej miere. Príchod dievčiny z vidieka do veľkomesta, aby sa venovala štúdiu mágie, je sprevádzaný i jej vnútorným očarením. V tomto zmysle je krásnym vyjadrením úžasu, ktorý by mal zažívať každý - nielen mladý - človek, keď má pred sebou nové možnosti, prostredie a výzvy. Veľkým bonusom je, samozrejme, osobné kúzlo. Štýl Terryho Pratchetta sa vyznačuje láskavým humorom a nadhľadom, ale zato nechýba ani poriadna dávka škodoradosti či sarkazmu. Na svoje si však prídu aj náročnejší čitatelia, schopní rozpoznať v náznakoch aj hlbšiu filozofiu a presah do množstva oblastí spoločenského života. Ja sa radím k pragmatickejšiemu krídlu čitateľov a užívam si hlavne jednoduchšiu formu zábavy. To ale neznamená, že by som neocenil väčší rozmer textu, iba sa snažím viesť na vlne fantázie, ľahkosti a trefného poznania ľudskej povahy. Esk a Babka sú skvele napísané postavy, ktoré vás svojím postojom k životu a iným osobám presvedčia o jeho správnosti a okamžite sa z nich stanú vaše obľúbenkyne. Neustále prichádzajú do styku so širokou škálou charakterov, úmyslov (dobrých i zlých) a udalostí a vy nestačíte žasnúť nad autorovou bezhraničnou imagináciou. 

Terry Pratchett (zdroj: The Guardian)

"Prečo vlastne vždy, keď počula Babkine prednášky o čarodejniciach, zatúžila po silnej mágii čarodejníkov, ale vždy, keď počula Trotlochov piskľavý hlas, bola by sa do krvi pobila za čarodejnice? Buď z nej bude jedno i druhé, alebo radšej nič! A čím odhodlanejšie jej v tom bránili, tým väčšmi po tom túžila. Áno, bude čarodejnica aj čarodejník. A všetkým ukáže! Esk si sadla pod nízke rozložité borievčie, ktoré rástlo na úpätí strmej holej skaly. Hlava jej bzučala, plná plánov a hnevu. Cítila, že jej pred nosom zabuchli dvere, ktoré sotva pootvorila. Trotloch mal pravdu: na pôdu univerzity jej nedovolia ani vkročiť." (str. 129)

Čarovné práva predstavujú rôzne podoby mágie, táto sféra nie je ani zďaleka taká jednoduchá a priamočiara, ako by si niekto azda myslel. A nie je to spôsobené len konzervatívcami v radoch čarodejníkov. Terry Pratchett šikovne, nenásilne a zábavne poukazuje na neduhy súčasnosti (resp. doby, keď kniha vyšla; je pritom smutné, že od roku 1987 sa toho v určitých smeroch až tak veľa nezmenilo). Oproti Vetroplašovi som mal dojem, že tento román má pevnejšiu štruktúru, menej odbieha od hlavnej dejovej línie a sústredí sa predovšetkým na putovanie Esk a Babky Paprčivej na Neviditeľnú univerzitu. Nechýba ani záverečný súboj, ktorý je dôstojným vyústením početných motívov. Tiež musím pochváliť preklad, Vladislav Gális je prvotriedny profesionál a slovenské mená a názvy svojimi významami v ničom nezaostávajú nad originálom. Úžasná Plochozem tak pokračuje vo svojom úspešnom ťažení naprieč domácou produkciou a ostáva nám dúfať, že ďalšie diely prídu už s menším časovým odstupom.

Originálny názov: Equal Rites
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Úžasná Plochozem) / 1. diel (Čarodejnice)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Láska v tieni zrady

Už viackrát som sa, žiaľ, stretol s fenoménom, že prostredné časti trilógií ťahajú za kratší koniec a sú len akýmsi nudným spojovacím článkom medzi zaujímavým úvodom a vygradovaným záverom (v tom lepšom prípade). Kiera Cass narúša tento prvok a sériu Prisľúbená sa rozhodla múdro koncipovať ako dilógiu. Po prečítaní musím povedať, že to bol správny krok. Hoci iné autorky by boli schopné daný príbeh roztiahnuť ešte aspoň o jednu knihu. Zradená je totiž dejovo lepšia ako jej predchodkyňa a žne, čo ona zasiala. Kým prvý diel sa niesol viac v duchu rozprávkovosti a jednoduchosti, druhý obsahuje viacero zvratov, z ktorých nie všetky sa dali predvídať. To však neznamená, že by sa nejako narušila pôvodná atmosféra. Román nesie typické prvky autorkinho rukopisu a poteší všetkých jej fanúšikov. 

"Keď bol občas svet príliš tichý, počula som iné zvuky, vymyslené. Počula som Silasov krik. Počula som ho prosiť. Alebo občas plakala moja mama. Moja myseľ sa snažila vyplniť prázdne miesta a predstavovala si to najhoršie. Nútila som samu seba, aby som, naopak, myslela na to najlepšie. Povedala som si, že matka od toľkého strachu odpadla a môj otec si k nej znepokojene kľakol a chytil ju za ruku. On tak nevidel príchod smrti a ona ju necítila. Čo sa týkalo Silasa, nevedela som si predstaviť, že sa nepostavil tvárou v tvár čomukoľvek, čo ho čakalo, či už to bolo dobré, alebo zlé." (str. 29)

Ústredná hrdinka Hollis už nie je tým naivným, zasneným dievčaťom ako kedysi. Búrlivé udalosti ju zmenili - a v mnohých ohľadoch k lepšiemu. Kým predtým pôsobila ľahkovážnejšie a mala pomerne okresané predstavy o živote za múrmi paláca či hranicami krajiny, teraz je silnejšou, rozhodnejšou, ale i zábavnejšou verziou seba samej. V Prisľúbenej zohrával dôležitú úlohu Silas, ale v Zradenej hrá prím Etan. Tomu sa nedostávalo až tak veľa priestoru, a keď sa aj v nejakej scéne vyskytol, nezanechal práve pozitívny dojem. Aj menej skúsený čitateľ však nepochybne vycítil, že ide iba o masku a autorka si pripravuje pôdu pre jeho komplexnejšie stvárnenie. Ide síce o často využívané klišé odroňa s dobrým srdcom, ale vždy ma baví odhaľovať jednotlivé vrstvy a príbeh ukrytý za vybudovaným múrom. Spočiatku mi pripadal mierne silený, čo sa jeho celkového zaradenia do deja týka, ale postupne prekonal všetky ostatné mužské postavy. Interakciám medzi Hollis a Etanom napomáha hlavne situácia, v ktorej sa následníčka trónu ocitla po vražednom nepriateľskom útoku. S jej niekdajším manželom mala síce pekný vzťah, ale na môj vkus príliš poznačený leskom kráľovského dvora a prvej nesmelej lásky (čosi na spôsob série Selekcia). Lenže Hollis sa zmenila a rovnako je iný aj jej postoj k romantike a vzťahom všeobecne. Nielen tým partnerským, ale aj spojeneckým či rodinným. Vzťah s Etanom je rozhodne realistickejší, hoci o uveriteľnosti deja sa dá, samozrejme, diskutovať. Knihy Kiery Cass však nečítame preto, aby sme v nej našli odpovede na skutočné problémy, práve naopak, chceme prostredníctvom nich z reality uniknúť. Zradená je na to ako stvorená, hoci občas je trochu smiešne, ako odrazu všetci obdivujú Hollis pre jej "novonadobudnuté" vlastnosti, zmýšľanie, nápady a podobne. Z princeznej k revolucionárke je zjavne len malý krok a aj obávaný protivník, geniálny stratég a hrôzu zasievajúci kráľ Quinten musí predsa uznať, že má dočinenia so silnou súperkou. Nuž... neviem 😀. Záver mi pripadal oproti zvyšku knihy mierne odfláknutý, čakal som dramatickejšie vyvrcholenie. Ale keď uvážim, že po autorkinej tvorbe siahajú aj neskôr narodení čitatelia (presnejšie čitateľky), toto spracovanie je primerané. 

Kiera Cass (zdroj: Goodreads)

"Etan ma zdvihol druhý raz a ja som sa zasmiala na jeho posmešnom zastonaní - akoby som bola na ďalšie zdvihnutie príliš ťažká. Pri treťom zdvihnutí som si uvedomila, že hľadím dole naňho, a on vyzerá... šťastne. Spomenula som si na deň, keď sme sa spoznali. Musel byť taký nešťastný, keď bol donútený priviesť svoju rodinu do dúpäťa nepriateľa, do domova ľudí, ktorí zabili jeho priateľov. Spomenula som si, ako zúril, keď som sa votrela do jeho domova, prenikla na to jediné miesto na svete, ktoré malo byť jeho. Spomenula som si, ako veľmi sme sa na seba hnevali. Kam sa všetok ten hnev vytratil?" (str. 167)

Séria Prisľúbená je rozprávkou pre dospievajúcich a v tomto smere jej niet čo vyčítať. Dospelejší čitatelia sa musia pripraviť na občasné neuveriteľné situácie či konanie postáv, no i tak i na nich čaká zábavné pohrúženie sa do osudov fiktívnych kráľovstiev. Hollis síce nie je protagonistkou, ktorá by vám dlho utkvela v pamätí, dokáže však utiahnuť príbeh. Viac než dve časti však zrejme neutiahne, preto dúfam, že Kiera Cass to nebude siliť a radšej nám prinesie čosi nové.  

Originálny názov: The Betrayed
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Prisľúbená)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Oddychové čítanie o láske a nástrahách života

Séria nemeckej autorky zasadená do prostredia amerických vysokoškolských študentov sa rozbehla knihou Začať znova a len tri mesiace od jej vydania sme sa dočkali pokračovania. Pri prevracaní stránok máte silný dojem, že ste to už čítali, že príbeh o komplikovanom vzťahu dvoch mladých ľudí (ktorý by vyriešilo pár hlbokých, úprimných rozhovorov) neprináša nič nové. Mona Kasten má našťastie talent podať aj triviálny motív tak, že si udrží vašu pozornosť a zvedavosť vám nedovolí odložiť knihu bokom. A tak, hoci je jej séria plná klišé a predvídateľnosti, radi sa podujmete zistiť, ako sa s každodennými problémami vyrovná ďalšia dvojica. To je, mimochodom, jedno z veľkých pozitív - autorka nerozťahuje umelo a zbytočne príbeh jedného páru do niekoľkých kníh, ale každá sa venuje iným postavám. 

"Od kamarátov som sa držala bokom celú večnosť. Lepšie povedané od náhodného stretnutia so Spencerom. Allie som volávala k sebe na internát, no do bytu som k nim vkročila zriedka. Za každú cenu som sa potrebovala vyhnúť Spencerovi. Usilovala som sa naňho nemyslieť a neuvažovať ani o noci, keď som spoznala jeho novú, zraniteľnú stránku. Nechcela som si oňho robiť starosti, no až tak dobre sa mi to nedarilo. A už vôbec som sa nepotrebovala vŕtať v tej katastrofe, čo sa udiala medzi nami." (str. 106)

Veriť znova je klasicky naivný príbeh o "obyčajnom" dievčati, ktoré sa zahľadí do príťažlivého, úžasného, vtipného chalana, ale ich vzťah nemá budúcnosť, lebo... môžete si do rovnice dosadiť čokoľvek a v podstate sa trafíte. Mona Kasten si nerobí ťažkú hlavu z toho, že jej román je ako obohratá platňa. Písanie ju však očividne bavilo a tento pocit sa jej darí preniesť aj na čitateľa. Hoci námet neprináša veľa nového, postavy dýchajú životom, a práve Dawn a Spencer sú tým základným kameňom, ktorý dodáva knihe grády. Ako pár sa mi veľmi páčili, ich vzájomné interakcie sú iskrivé, emotívne a uveriteľné. Najväčší problém medzi nimi spočíva v tom, že ani jeden z nich nevie presne definovať, čo vlastne chce. Niekomu to môže pripadať trochu hlúpe, ale súčasnosť ponúka mladým ľuďom toľko možností, že môže byť naozaj ťažké vybrať sa správnou cestou. Medziľudské vzťahy nevynímajúc, Dawn sa snaží udržiavať si odstup, ale nepodľahnúť Spencerovmu čaru je fakt náročné. To, že to bola Dawn, kto sa bránil záväzkom, patrí určite k plusom. Veriť znova ako román o láske by mohol byť určený pre rôzne vekové kategórie, ale vzhľadom na správanie (či vek) hrdinov a pomaly plynúci dej je lepšie ponúknuť ho mladým dospelým. Nečakajte žiadnu horúcu romancu (aj keď narazíte aj na šteklivejšie scény), city sa tu javia hlboké a trvácne. Ešte ani počas písania tejto recenzie sa nedokážem rozhodnúť, či sa mi kniha páčila alebo nie 😀. Má mnoho kladov - sympatické postavy, zaujímavé prostredie americkej univerzity, nastoľuje rôzne témy... no zároveň sa potkýna o množstvo neoriginality a samotný rozprávačský štýl. Text, našťastie, nie je prešpikovaný zbytočnými opismi či úvahami, no zato natrafíte na viacero pasáží, bez ktorých by sa príbeh pokojne zaobišiel. Najmä úvod mi pripadal zdĺhavý a chvíľu trvalo, kým sa situácia zlepšila. Knihe by určite prospel menší počet strán, ale cieľová skupina si zaručene príde na svoje, o tom zase vôbec nepochybujem. 

Mona Kasten (zdroj: Planeta de Libros)

"Chcel vzťah, niečo vážne. Lenže pre mňa to bola tá najhoršia predstava na svete. Nebola som duševne pripravená na zaspávanie v jeho náručí, spoločne strávené noci, ranné vstávanie. Vyznelo to ako túžba po niečom viac a ten tlak som jednoducho nezniesla. Klamala som sama seba. Bez ohľadu na to, aká nádherná bola naša prvá noc, nemohla som sa s nikým dať vážne dokopy. Už nikdy nebudem mať vzťah. Strach z bolesti bol jednoducho silnejší. Už sa nikdy nedám tak očariť, že nebudem schopná existovať sama, a nikomu nedám do rúk moc, aby ma zranil." (str. 186-187)

Kniha Veriť znova patrí medzi priemerné kúsky, ktoré vás nakrátko zabavia, ale nezanechajú vo vás hlbší dojem a po čase na ne zabudnete. Azda však môže prospieť čitateľom, ktorí riešia podobné problémy ako Dawn so Spencerom. Mona Kasten rozoberá napr. neveru, vyrovnávanie sa s trvalými následkami úrazov či trochu obligátnejšie zlomené srdce. V mnohých smeroch sa mi príbeh ponášal na predošlý diel, preto dúfam, že tie nasledujúce sa už ponesú v novšom duchu. Inak sa obávam, že táto autorka pôjde u mňa na čiernu listinu.

Originálny názov: Trust Again
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Znova)
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Je kliatba silnejšia než sesterské puto?

Koncom tohto týždňa vychádza pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo kniha, ktorá v poslednom čase zahltila internety. Ako spisovateľ som chcel mať na autorku ťažké srdce, že prišla s takým famóznym námetom, ale je to nemožné. Prečo? Po prvé, Vladimíra Šebová je strašne sympatická baba, a po druhé, prvá časť jej novej série patrí k tomu najlepšiemu, čo momentálne môžete nájsť v žánri young adult. A nemyslím tým iba domácu produkciu. Pulty kníhkupectiev sa prehýbajú pod titulmi, ktoré sú kvalitatívne o niekoľko tried nižšie. Preto verím, že Dcéra zimy sa dočká zaslúženého úspechu. Zatiaľ tomu všetko nasvedčuje. Už na prvý pohľad je zrejmé, že vydavateľstvo si dalo na románe záležať, jeho výsledná podoba neujde pozornosti žiadneho knihomoľa a oblaží jeho dušu nielen obsahom, ale i grafickým spracovaním. 

"Začala pátrať. Hľadala informácie, ako je možné, že sestra, ktorá jej kedysi dávno zomrela pred očami, bola opäť živá. Vyhľadávala vzdelancov, lekárov či duchovných. Hľadala odpovede, no nikto jej nevedel povedať nič rozumné. Zo svetla sa obrátila do tieňa. Vyhľadávala rôzne kulty a spolky. Pýtala sa ľudí, ktorí sa vyhlasovali za čarodejníkov a šamanov. Tvrdili, že hovoria s mŕtvymi, ovládajú mágiu, majú čarovné amulety na každý problém. Zatracovali Perúna, uctievali Velesa. Všetci do jedného boli podvodníci." (str. 59)

Krásnu, výraznú obálku s množstvom symbolov ilustrovala Lenka Šimečková. Viaceré prvky vám dajú zmysel až počas čítania, čím sa jej význam ešte zvyšuje a nie je iba peknou pozlátkou. Na vnútornej strane vás čaká ďalší zjav - mapa z dielne Briana Terrera, ktorá ulahodí oku a najmä vám pomôže zorientovať sa v putovaní hlavnej hrdinky. A tým sa konečne dostávam k samotnej Dcére zimy. Nie je ňou nik iný ako obávaná, zatracovaná a svojím spôsobom dostatočne nepochopená Morena. Slovanská bohyňa smrti sa dodnes zachovala v ľudových tradíciách, hoci v pomerne nelichotivej podobe slamenej bábky, ktorej zničenie predstavuje príchod vytúženej jari. Málokto sa pritom zamyslí, čo bola Morena vlastne zač, ako sa zhostila svojej úlohy, či bola vôbec aspoň trochu podobná obyčajným ľuďom? A hlavne, aký bol jej vzťah k sestre Vesne, jej úplnému povahovému protikladu? Je logické predpokladať, že ju nemala veľmi v láske, ale rodinné putá sa nedajú ignorovať, Morenu navyše kvári trauma z Vesninej smrti. Ale to už zabŕdam do deja knihy, o ktorom sa nechcem až tak rozširovať. Niežeby nebolo o čom hovoriť, práve naopak. Nerád by som však niekoho pripravil o zážitok z odhaľovania všemožných motívov. Je ich tu naozaj požehnane, Vlaďa Šebová rozhodne vie, ako chytiť čitateľa na háčik. Lepšie povedané, sám naň ochotne skočí! Kliatba, ktorá sestry postihla, patrí vo svete fantasy pre mladých k tým záživnejším, pričom Vesna to má podľa mňa ešte ťažšie než Morena. Sedemnásťročné dievča so stáročnými životnými skúsenosťami by mala byť zvyknutá na všetko, no stále ju má čo prekvapiť. Dostáva sa do pestrých situácií, ktoré preveria jej motiváciu i charakter. A verte mi, napriek povesti, čo Morenu sprevádza, si ju veľmi rýchlo obľúbite. Ja by som ju určite bral ako kamošku, oslovil ma jej sarkazmus spojený s vernosťou a prekonávaním seba samej. Vesna je, samozrejme, tiež dôležitou súčasťou deja, veselým, sympatickým slniečkom, ale temnota jednoducho v danom žánri vždy zvíťazí 😀 Príbeh nie je rozprávaný chronologicky, presúvame sa rôznymi časovými líniami, čím získava väčšiu hĺbku. Veľkú zásluhu na tom majú aj vedľajšie postavy, z ktorých mi najviac zaimponovali Jadwiga a Milton. Zaradím sa tým zrejme k drvivej väčšine čitateľov, ale milujem akékoľvek odľahčenia v inak dramatickom deji. 

Vladimíra Šebová (zdroj: vladimirasebova.com)

"Vesna klesala ku dnu jazera rýchlo, dlhé zlaté vlasy okolo nej viali ako tisícky stužiek a z úst unikali bubliny vzduchu stúpajúce nahor k hladine. Farebný čepiec sa jej odmotal z hlavy a pomaly sa vznášal v čiernej vode Vlčieho jazera. Rozhadzovala rukami, kopala nohami, no predsa klesala. Morena k nej priplávala a chytila ju za ruku. Ľadová voda ju pichala do kože ako tisíc ihiel. Snažila sa so sestrou plávať k hladine, no dlhé svadobné šaty ju sťahovali ku dnu. Obe kopali nohami, no hladina sa nad ich hlavami vzďaľovala." (str. 242)

Od prológu až po epilóg ide o strhujúcu jazdu, užívate si každý jeden moment, v tomto prípade kapitolu. Vladimíra Šebová vytvorila nový svet s využitím tradičných prvkov. Pri čítaní sa občas ponoríte do svojho detstva a ľudových rozprávok, inokedy budete konfrontovaní so znakmi modernej kompozície. Je vidieť, že Vlaďa pristupuje k svojmu textu ako k remeslu (mimochodom, ak nepoznáte projekt O písaní, mali by ste to čím skôr napraviť). Dcéra zimy síce vychádza koncom leta, ale na dobrý príbeh je stvorené hocijaké ročné obdobie. Dúfam, že pokračovania sa budú niesť v rovnako skvelom duchu a už teraz som zvedavý, aké postavy zo slovanskej mytológie nám autorka naservíruje.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media

Ozveny krvavej minulosti

Čudujem sa, že švédska spisovateľka Emelie Schepp sa v našich končinách neobjavila už skôr. V rokoch 2016, 2017 a 2018 totiž získala titul za najlepšiu autorku detektívok, čo je pre zahraničné vydavateľstvá veľkým lákadlom, najmä keď vezmeme do úvahy silnú konkurenciu. Po preklade Emeliných diel napokon siahol Ikar a rozšírením svojho portfólia urobil správny krok. Bohovia smrti sú prvou časťou trilógie a zaujali ma viac než romány niektorých zabehnutých mien. Okrem toho, že majú všetky obľúbené prvky severskej literatúry, pracujú aj so znakmi bližšími západu, napríklad s dynamickejším rozprávaním či "šialenejším" prípadom. Čitateľom zvyknutým na istý škandinávsky štandard však môžu prekážať málo rozvinuté postavy či slabší presah do aktuálnych spoločenských tém.

"Bolelo to. Vedela, že to bude bolieť. Počula to cez steny. No nevedela, že to bude až tak veľmi bolieť. Jeden z dospelých jej prikázal, aby s ním šla do tmavej komory. Tam jej zviazal ruky za chrbtom a hlavu vystrčil dopredu. Potom jej kúskom ostrej sklenenej črepiny vyrezal na šiju jej nové meno. Stálo tam Kér. Odteraz sa tak volá, bude Kér, odteraz až navždy. Zatiaľ čo jej muž so škaredou jazvou pichal do ruky injekciu, presviedčal ju, že jej nikto neublíži, že sa jej nič nestane. Zároveň s tým, ako sa lož šírila jej telom, vzrastala v nej aj sila. Už sa viac nebála." (str. 88)

Ústrednou hrdinkou knihy i celej série je prokurátorka Jana Berzeliusová. To, že nejde o detektívku s celým vyšetrovateľským tímom, je osviežujúca zmena, hoci princíp pátrania ostáva prakticky rovnaký. Nenadarmo skončila Jana na tomto právnickom poste. Dalo by sa povedať, že ho má v krvi, hoci je adoptovaná. Jej otec ju však naučil všetko ohľadom remesla, a tak sa snaží byť najlepšia v tom, čo robí. Bohovia smrti nechodia okolo horúcej kaše. Už od prvých strán môžete čakať rýchly sled udalostí, ktoré sa pred vašimi očami odvíjajú ako scény z filmu. Úvodný telefonát na záchrannú linku spustí vyšetrovanie záhadnej vraždy, ktoré získava priam mysteriózny nádych. Obeťou je riaditeľ azylového oddelenia migračného úradu, čo má prirodzene za následok rozvíjanie teórií o prepojení na globálny problém prisťahovalcov. Oceňujem, že skupina, ktorú okrem Jany tvoria komisár Henrik a inšpektorka Mia, neprešľapuje na mieste, ale vydáva sa rôznymi smermi. Inak to v podstate ani nejde, pretože veľmi rýchlo pribudne ďalšia mŕtvola a verejnosť v Norrköpingu je razom pripravená o pokojný spánok. Nehovoriac o samotnej Jane, ktorá si je čoraz istejšia, že vraždy nejako súvisia s jej minulosťou. A práve táto línia tvorí druhú podstatnú časť deja. Pravidelne sa totiž v texte objavujú pasáže s deväťročným dievčatkom a jej krutým údelom. Iba nadmieru nepozorný čitateľ by okamžite neprišiel na to, že ide o Janu, takže verím, že týmto neprezradím nič prekvapivé. Každopádne hodnotím pozitívne, že Emelie Schepp siahla aj po tomto motíve. Postava Jany tak získava väčšiu hĺbku, i keď jedným dychom musím dodať, že napriek tomu ostáva akousi... chladnou. A nie je to spôsobené iba škandinávskym prostredím. Obidve protagonistky - Jana i Mia - majú na prvý pohľad málo spoločného a navyše si k nim čitateľ ťažko nachádza cestu. Neviem posúdiť, či je to autorkin zámer a neskôr nám ponúkne ich lepšie verzie, no dúfam, že ešte dostanú možnosť prejaviť aj pozitívnejšie vlastnosti. Ďalší klad, ktorý by som rád vyzdvihol, je neodbiehanie od témy a neskúšanie sústredenosti čitateľa. Fanúšikovia severskej literatúry vedia, že občas natrafíme na kapitoly, ktoré z ničoho nič privedú do príbehu nič nehovoriace postavy. Bohovia smrti sú priami, nič nezatajujú ani zbytočne nezavádzajú.

Emelie Schepp (zdroj: Nordin Agency)

"Oči, krk, rozkrok. Bach, bach, bach. A potom kopanec. Zadnú nohu dopredu, otočiť, kopnúť. Tvrdo. Trafila rovno do spánku. Padol a ležal pred ňou. Bez života. V tej chvíli jej došlo, čo sa stalo. Príval adrenalínu sa okamžite zmenil na zdesenie. Priložila ruky k ústam a o krok ustúpila. Čo to spravila? Držala ruky pred sebou. Ako...? Potom si uvedomila, kde je. Čo keď ju niekto videl? Dvakrát sa otočila, aby zabezpečila miesto. Nevidela nikoho. Sklad zíval prázdnotou. Čo má urobiť?" (str. 172)

Román je silným začiatkom série a dokáže navnadiť aj na zvyšné dve časti. Trochu náročnejšie napojenie sa na jej hrdinov a slabšie spracovanie spoločenskej problematiky, na aké sme u severanov zvyknutí, sú malými chybičkami krásy, ale vyvažuje ich strhujúci dej, prepojenie s minulosťou a hutná, tajomná atmosféra. Nepochybujem, že Emelie sa zaradí ku kolegom a kolegyniam, ktorí si našli priaznivcov i u nás. Stále je tu predsa priestor pre nováčikov a Jana Berzeliusová ešte musí ukázať, čo sa v nej skrýva. 

Originálny názov: Märkta för livet
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jana Berzeliusová)
Preklad: Jana Melichárková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Univerzálny príbeh podčiarknutý magickým štýlom

Vydavateľstvo Tatran pravidelne zásobuje čitateľov silnými príbehmi, ktoré si v ich srdciach nachádzajú čestné miesto. Románom Hamnet však dokázalo posunúť latku ešte vyššie, keďže hlboký prienik do smútku jednej na pohľad obyčajnej rodiny je spojený s azda najznámejším menom klasickej literatúry. Beletria spojená s umeleckými velikánmi býva občas zavádzajúca. Niekedy čitatelia ľahko podľahnú predstavám autorov a nerozlišujú, kde sa končí realita a začína fantázia. Priveľké sústredenie sa na slávnych spisovateľov tak môže byť dvojsečnou zbraňou. Maggie O´Farrellová si zjavne dobre uvedomuje tento fakt a nedovolila, aby najslávnejší dramatik odvrátil pozornosť od príbehu, ktorý chcela vypovedať v prvom rade. Ide o šikovný a zároveň nečakane ľudský prístup. 

"Doktor sa k nej obráti, jeho príšerný zobák poskočí smerom k nim. Hamnet sa primkne k maminmu boku. Nechce, aby sa naňho ten človek pozeral. Nechce mu padnúť do oka. Posadne ho predstava, že ak mu padne do oka, ak si ho ten človek všimne, vezme ho na vedomie, bude to strašne zlé znamenie, postihne ho dajaký hrôzostrašný osud. Chce ujsť, odtiahnuť mamu preč, pevne zavrieť dvere a okienko, aby sa ten muž nedostal dnu, aby jeho pohľad nedopadol na nikoho z nich. No jeho mama nie je vyľakaná, ani najmenej." (str. 108)

Tragédiu Hamlet, odohrávajú sa na dánskom hrade Elsinor, pozná každý stredoškolák a pre svoj pútavý dej a myšlienky sa udrží v pamätí mnohých až do dospelosti. William Shakespeare je meno, ktoré poznajú aj tí, ktorí v živote neprečítali ani jednu knihu, a preto tento anglický autor priťahuje pozornosť literárnych teoretikov, historikov a spisovateľov aj štyristo rokov po svojej smrti. Väčšina sa zaoberá jeho životom, pôsobením v divadle The Globe či vzťahom s Alžbetou II. a ďalšími dramatikmi. Nedá sa pritom obísť ani jeho zázemie a rodina, pretože práve jeho syn Hamnet stál pri zrode notoricky známej postavy. Presnejšie, jeho smrť. Shakespeare zvečnil svojho potomka, postavil ho na piedestál svetovej literatúry a divadelných dosiek, no svojím spôsobom išlo o vyrovnanie sa s obrovskou osobnou stratou. A práve pomery v rodine poznačenej dobou a jej nástrahami sú jadrom románu Maggie O´Farrellovej. V podstate ide o drámu založenú na zobrazení života žien v renesancii na konci 16. storočia. Ústrednou postavou je Agnes (známejšia ako Anne Hathawayová), Willova manželka, ktorej vývoj a osudy sledujeme cez dve časové línie. Okrem udalostí okolo morovej rany máme totiž možnosť nahliadnuť aj do vzťahu Agnes a jej muža, ktorého meno, paradoxne, nezaznie v celom texte ani jediný raz. Všetci vedia, o koho ide, no autorka vie, že Will ako básnik a dramatik by na seba strhol priveľkú pozornosť, a Hamnet je predovšetkým príbehom o jeho rodine. Agnes naňho nehľadela so zbožnou úctou jeho obdivovateľov ani kriticky ako jeho neprajníci. Pre ňu bol manželom, otcom, najbližším človek, s ktorým mala prežívať všetky radosti a starosti. O Hamnetovom úmrtí som vedel aj predtým, ale vďaka zobrazeniu všemožných okolností a rokov spoločného nažívania som sa dozvedel mnoho zaujímavých faktov. Samozrejme, aj napriek uveriteľnému štýlu ide o fikciu, a tak ma autorka podnietila vyhľadať si dodatočné informácie. Shakespeare už pre mňa asi nikdy nebude iba menom z učebnice literatúry. Maggie O´Farrellová ho poľudštila, spravila z neho osobu z mäsa a kostí, zbavenú pozlátky a nánosu neprekonateľného talentu. Ale pozor! Nijako tým neznižuje jeho hodnotu, práve naopak. Iba to zdôrazňuje jeho dôkladnú znalosť charakteru, ktorú preniesol aj do svojich večných postáv. 

Maggie O´Farrellová (zdroj: The Guardian)

"Prišla sem s tromi deťmi a odchádza s dvoma. Má tu jedno nechať, vraví si, ale ako môže? Tu, kde nariekajú duchovia, kde kvapká z tisov a sú tu studené chmatkajúce ruky? Pri bráne ju muž vezme za ruku. Obráti sa k nemu a hľadí naňho, akoby ho ešte nikdy nevidela, taký čudný, zúbožený a starý sa jej zdá. Má to na svedomí dlhé odlúčenie, žiaľ, tie slzy? kladie si otázku pri pohľad naňho. Kto je ten človek vedľa nej, ktorá si nárokuje jej ruku, drží si ju pri sebe? V tvári, v lícnych kostiach, v obočí mu vidí mŕtveho syna, ale inak nič. Iba život, iba krv, dôkaz pumpujúceho, pružného srdca, oko lesknúce sa slzami, líca zrumenené žiaľom." (str. 193)

Román ťaží zo Shakespearovho mena, ktorého v texte vôbec nezaznie, má názov podľa jeho syna, ktorý je skôr prostriedkom rozvíjania deja než protagonistom, a hlavnou postavou je žena-matka, ktorá žije akoby v tieni. Žeby išlo o poukázanie na nižšie postavenie žien vtedajšej spoločnosti? Nemyslím si... Hamneta totiž vnímam ako univerzálny symbol emócií poodhaľujúcich dianie za zatvorenými dverami. Rodina poznačená úmrtím dieťaťa už nemôže byť rovnaká ako predtým a na mnohé veci nazerá inak. V tomto zmysle je Hamnet dosť depresívnym čítaním, no nedá sa povedať, že by sa Maggie utápala v smútku. Skôr vás privedie k zamysleniu, empatii a užívaniu si neraz až veľmi lyrického jazyka. Preklad Otakara Kořínka je ako zvyčajne vynikajúci a len zvyšuje poctu pôvodnému textu a Williamovej rodine, bez ktorej by ani on nebol tým, čím je dodnes. 

Originálny názov: Hamnet
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Kráľovnou proti svojej vôli

Zásluhou vydavateľstva Slovart dorazil na naše pulty ďalší diel skvostnej série z pera Philippy Gregory, venujúcej sa silným ženským osobnostiam tudorovského Anglicka. Mám pocit, že posledná - šiesta - manželka neslávne známeho Henricha VIII. patrí medzi najmenej známe ženy po jeho boku a bol som naozaj zvedavý na jej životný osud. Britská spisovateľka opäť nesklamala a dokazuje, že Henrichova manželka nemusí prísť o hlavu ani byť zdrojom donebavolajúcich škandálov, aby bola zdrojom zaujímavého príbehu. Pre tých, ktorí poznajú autorkine romány, bude príjemným zážitkom porovnať život Kataríny Parrovej s jej predchodkyňami, a noví čitatelia sa vďaka nej iste stanú ďalšími Philippinými vernými fanúšikmi.  

"Pozdĺž cesty z Londýna sú rozostavané stráže, aby dvor nikto nenasledoval, a brány každého paláca sa zatvoria na závoru, len čo vojdeme dnu. V roku, keď sa mor vyskytol na mojom panstve Snape, som nariadila, aby sa v dedine starali o chorých, posielala som tam liečivé odvary a bylinky, aby sa choroba nešírila, a platila som pohreby bedárom. Osirelé deti jedávali v hradnej kuchyni a zakázala som návštevy pocestných. Pripadá mi čudné, že teraz, keď som anglická kráľovná a všetci ľudia sú moji poddaní, sa správam, akoby mi na nich nezáležalo. Dokonca ani nemôžu žobrať o jedlo pri kuchynských dverách." (str. 76)

Východiskom deja je protiklad medzi dvoma svetmi ústredných hrdinov. Kráľ Henrich je skúsený politický matador, vek sa podpísal na jeho kedysi príťažlivom vzhľade aj na postojoch voči dvoru a blízkym. Katarína žije v pokojnom ústraní, udržuje tajný vzťah a nemá poňatie o intrigách a zákulisných ťahoch. Panovník si uvedomuje svoju prevahu nad menej priebojnou, mladšou ženou a jej udomácnenie v novom prostredí považuje istým spôsobom za výzvu. Katarína totiž nemá prakticky na výber, čo sa týka ponuky manželstva, a vstupuje doň s odporom. A tu sa začne rozvíjať jeden z najvýraznejších motívov. Obe postavy prechádzajú vývojom a ani jedna z nich nie je neskôr rovnaká ako na začiatku. Katarína postupne zisťuje, že Henrich má podlomené zdravie, čím v nej vyvolá súcit, navyše sa ukáže ako veľká opora pri jej túžbe po vzdelávaní. Posledné obdobie života teda obávaný kráľ strávi v spoločnosti rozhľadenej, uvedomelej partnerky, pričom ona sama bojuje s dobovými predsudkami v podobe mužskej nadradenosti. Jej manžel sa obklopuje radcami bažiacimi po moci, ktorých záujmy stoja pred potrebami Anglicka a jeho obyvateľov, a Katarína v ich dôsledku pochybuje o Henrichových citoch. Veľmi rýchlo sa však naučí rozpoznať jemné - i menej jemné - nuansy v mužovom správaní, podmienenom bolesťou a horúčkami... Philippa Gregory zobrazila panovnícky dvor vo všetkej jeho opulentnosti, lesku i skazenosti. Bohaté hostiny, sivé eminencie, zákernosť i potláčané emócie - to všetko tvorí pestrú zmes okorenenú iskrivými scénami. Stretol som sa s názormi, že autorka sa niekedy príliš pohrúži do romantiky a sexu na úkor historických súvislostí, ale osobne s tým nesúhlasím. Pre mňa ostáva stále jednou z najtalentovanejších rozprávačiek dejín, pretože jej texty ma vždy dokážu preniesť do minulosti naplno a bez príkras. To sa týka širokého spektra reálií - odievania, stolovania, spoločenských zvyklostí, početných nepísaných pravidiel vysokej vrstvy i náboženstva, ktoré zažívalo počas danej éry veľké turbulencie. Román sa venuje vo väčšej miere aj tejto téme, čo občas pôsobí spomaľujúco, ale je to pochopiteľné. 

Philippa Gregory (zdroj: Twitter)

"Kráľ začal reformu, ale už je starý a ustráchaný a reformu zastavil. Túžim, aby v nej pokračoval. Nové myslenie akiste marí vplyv Stephena Gardinera, hoci na diaľku. Vieru anglických mužov a žien by nemala diktovať moc Španielska. Kráľ dúfa, že vytvorí vlastné náboženstvo, výstredným pospájaním všetkých možných názorov na kresťanstvo, povyberaním častí, ktoré sa mu páčia, rituálov, ktoré ho dojímajú, modlitieb, ktoré ho oslovia. Ale to nemôže byť cesta, ako uctievať Boha. Nemôže sa zo sentimentality pridržiavať prázdnych gest zo svojho detstva, nemôže uchovávať nákladné rituály, ktoré sa páčia starej cirkvi." (str. 242)

Som rád, že príbeh začína už zásnubami, vyhol sa tým zdĺhavému úvodu a skočil na to podstatné. Skrotenie kráľovnej má okrem značne estetickej hodnoty aj tú náučnú. Doteraz som netušil, že Katarína Parrová bola prvou ženou v Anglicku, ktorej vyšla kniha pod vlastným menom, ani že to bola práve ona, kto sa zaslúžil o to, že Henrichove dcéry Mária (z manželstva s Katarínou Aragónskou) a Alžbeta (z manželstva s Annou Boleynovou) sa stali oficiálne následníčkami trónu. Román je už jedenástou časťou rozsiahlej série o dynastiách Plantagenetovcov a Tudorovcov, no každá časť sa dá čítať samostatne. Aj preto, že ani sama Philippa Gregory ich nepíše chronologicky. Napriek tomu je zábavné nachádzať v nich prepojenia na ostatné príbehy, tvoriace spolu krásne jednotný celok.

Originálny názov: The Taming of the Queen
Príslušnosť k sérii: 11. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Láska pristane aj praktickým úmyslom

Mary Baloghová má na konte už také kvantum diel odohrávajúcich sa v rovnakom univerze, že ak by ste ich chceli začať čítať v poradí vydania, máte o zábavu postarané na pekne dlho. Jednotlivé série, samozrejme, toto množstvo ústretovo okliešťujú a systematizujú a ani ich samotné časti nemusíte čítať v určenom poradí, keďže ide o relatívne uzavreté príbehy. Väčšinou. V prípade novinky Na krídlach lásky odporúčam aspoň sčasti poznať predošlé knihy či aspoň východiská série, pretože sa v deji vyskytne viacero fanúšikom známych postáv. Nečudo, rodina Westcottovcov je poriadne rozvetvená, čomu zodpovedá aj počet dielov. Do rúk sa nám dostáva už siedma časť a zdá sa, že autorka ešte ani zďaleka nekončí. 

"Všetko, o čom práve rozmýšľal, určite znamenalo všeličo, len nie to, čo mala pod romantizovaním na mysli lady Jessica. Prečo ju považoval za takú plytkú? Veď vedel, že nie je plytká. Len si nedokázal predstaviť, že by bola náchylná prijímať lichôtky. Hľadela by cez neho s vystrčenou bradou, akoby mu videla vlasy na šiji. Nie. Jej sa dotklo pomyslenie, že ju vníma ako tovar, nie ako ľudskú bytosť. Naozaj ju tak vnímal? Čo ak mala pravdu? Chcela, aby ju videl takú, aká je - alebo skôr, kto je v skutočnosti, bez prívlastkov, ktoré z nej robili jednu z najlepších partií v Anglicku." (str. 90)

V centre deja je tentoraz Jessica Archerová, sesternica a najlepšia priateľka Abigail Westcottovej, ktorá je istým symbolom, ba priam základným kameňom celej série. Jessica je veľmi praktická osoba a pokrytectvo vyšších kruhov anglickej spoločnosti ju nesmierne sklamalo v súvislosti s tým, ako sa Abigail otočili chrbtom. Zároveň si však uvedomuje, že podľa dobových zvyklostí už pomaly prekročila vek súci na vydaj a mala by sa porozhliadnuť po vhodnom manželovi. Príležitosť sa jej naskytne, keď sa zoznámi s Gabrielom Thornom. Vzbudí jej pozornosť nielen tajomnosťou a príťažlivým vizuálom, ale aj faktom, že sa vrátil do Anglicka po niekoľkých rokoch strávených v Amerike. Žil teda bokom od skostnatených pravidiel, ktoré však majú veľkú moc dostihnúť človeka, nech by na svoju chvíľu čakali akokoľvek dlho. Gabriel sa síce prišiel ujať dedičstva, no vznáša sa nad ním tieň dávnych sporov, ba dokonca vraždy. Hoci sa Jessica navonok neraz tvári, že je nad vecou a k životu pristupuje bez zbytočnej idealizácie, už od detstva túži po vydaji z lásky. Lenže čo ak má jej vyvolený prirodzený odpor k šľachtičnám, ktoré považuje za plytké a vypočítavé? Mary Baloghová má talent spájať ľudí, ktorí ani netušia, že sa navzájom tak veľmi potrebujú. Jessica je stmeľovacím prvkom série a fanúšikovia mali možnosť vybudovať si k nej určitý vzťah už skôr, no moje sympatie si v tomto prípade uzurpoval hlavne Gabriel. Je si vedomý svojho miesta vo svete, vyhýba sa zbytočným konfliktom a vidí v človeku jeho skutočný potenciál. Autorka nikdy neskĺzla k dobrodružným motívom a od jej románov nemožno čakať napätie, no to neznamená, že by boli prehnane melodramatické. Postavy sa držia pri zemi, sú pomerne realistické a dokážete sa do nich vcítiť viac než pri iných romanciach. Hoci tí priaznivci žánru, ktorí uprednostňujú strhujúcejšie príbehy, ňou nemusia byť celkom ohúrení. Autorka si však za roky pôsobenia na knižnom trhu vybudovala silné renomé a stále má čo ponúknuť. Nehovoriac o tom, že čím viac dielov majú Westcottovci, tým viac sa ponárate do ich sveta a tým vzrastá aj váš záujem o ďalšie časti. 

Mary Balogh (zdroj: Amazon)

"Ženskosť čipky a mužnosť jeho rúk pôsobili zvláštne kontrastne. Možno bol obchodník, ale pochybovala, že trávi všetky dni alebo väčšinu dní za pracovným stolom. Odložil kefu a prehrabol jej vlasy prstami od slúch až k pleciam. Upieral jej zrak do očí, potom sklonil hlavu a pobozkal ju na šiju. Ten bozk cítila až v špičkách prstov na nohách. Chytil ju za ramená a postavil ju, ešte stále bola k nemu obrátená chrbtom. Potom jej prehodil vlasy cez plece a rozopol jej šaty na chrbte od šije až po boky. Spustil jej ich z ramien. Rozliali sa jej okolo nôh a nechal ich tam ležať." (str. 226)

Do deja, samozrejme, vstupuje veľa vedľajších postáv. Občas sa v nich môžete strácať, najmä pokiaľ ide o Jesicciných príbuzných. K lepšej orientácii vám určite pomôže rodokmeň v úvode knihy, s ktorým si dala autorka očividne veľa práce. A zároveň vidieť, koľko možných príbehov nás ešte čaká! Čo oceňujem na slovenskom vydaní, je názov knihy. Preklady ignorujú pôvodné "someone" spájajúce všetky časti, no Na krídlach lásky je naozaj výstižné. Jessica a Gabriel zo seba dokážu spolu vydať to najlepšie a podporiť sa vo svojich cieľoch. Nepochybujem, že sa s nimi ešte stretneme v budúcich pokračovaniach, bola by škoda nevrátiť ich "do obehu".

Originálny názov: Someone to Romance

Príslušnosť k sérii: Westcottovci (7. diel)

Preklad: Tamara Chovanová

Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Aj bútľavá vŕba sa občas potrebuje vyrozprávať

Možno by si sa mala s niekým porozprávať je kniha, ktorú nie je ľahko priradiť ku konkrétnemu žánru. Pohybuje sa na pomedzí beletrie, literatúry faktu, motivačnej literatúry a biografie. Tento svojský mix však funguje pomerne dobre, aj keď občas zaodŕha v snahe dostať do popredia určitý prvok. Celkovo však prináša zábavný i poučný pohľad do prostredia psychoterapie, ktorá zažíva čoraz väčší progres a záujem verejnosti. V našej spoločnosti je človek navštevujúci odborníka na duševné zdravie stále poznačený akousi stigmou, hoci ide o bežný a úplne normálny jav. Kniha sa venuje tomuto fenoménu z rôznych uhlov a preniká do tajov priebehu viacerých sedení. Nečakajte však príliš formálne vykreslenie terapie, Lori Gottliebová je tiež "iba" človek a tomu je podriadený aj štýl jej rozprávania. 

"Jedným z najdôležitejších krokov v psychoterapii je pomôcť ľuďom prevziať zodpovednosť za svoje súčasné trápenie. Keď si totiž uvedomia, že môžu (a musia) utvárať svoje životy, získajú slobodu vyvolávať zmenu. Ľudia však neraz žijú v presvedčení, že väčšinu ich problémov spôsobili okolnosti či podmienky - teda, takpovediac, vonkajšie faktory. A ak za problémy môže všetko možné tam vonku, prečo by sa mali namáhať a meniť sa? Aj keby sa rozhodli pristupovať k svetu inak, neostal by svet stále rovnaký? Je to legitímna otázka. No takto to v živote väčšinou nefunguje." (str. 19)

Autorka má za sebou viacero povolaní so skutočne pôsobivým rozptylom. Ako seriálového nadšenca ma zaujalo, že pracovala vo filmovej produkcii a následne aj v televízii NBC, pričom stála pri zrode takých kultov ako Priatelia či Pohotovosť. A práve konzultácie s reálnymi lekármi ju priviedli k myšlienke, že pomoc ľuďom je pre ňu tá správna životná cesta. A tak sa v dvadsiatich ôsmich rokoch prihlásila na medicínu. To, čo by niekto označil za bláznovstvo a iný za obdivuhodný krok, sa ukázalo ako najlepšie rozhodnutie, aké mohla urobiť. A hoci sa za niekoľko rokov práce psychoterapeutky pomohla mnohým pacientom, ona sama sa jedného dňa nečakala ocitla na vnútornej križovatke, keď nevedela nájsť východisko zo svojho trápenia. To plynulo z rozchodu s Priateľom (veľké písmeno v danom slove autorka používa namiesto uvedenia pravého mena), ktorý ako dôvod uviedol, že už nechce žiť s dieťaťom, ale užívať si život naplno, čo by sa s osemročným chlapcom nedalo. Lori prechádza rôznymi fázami a prejavmi smútku, hnevu a rozčarovania, až si uvedomí, že by bolo najvhodnejšie vyhľadať pomoc odborníka. Lenže v tom nastal ďalší problém, pretože s mnohými kolegami a kolegyňami z odboru sa poznala osobne, až jej napokon jedna kamarátka odporučila psychológa Wendella Bronsona. Už prvý telefonát s Wendellom naznačuje, že ich sedenia budú zaujímavé, pretože na rozdiel od Lori Wendell neplytvá rečami a väčšinu času mlčí. Keď už však prehovorí, má to váhu a zmysel pre toho, komu sú jeho slová určené. Dokonca aj kanceláriu má zariadenú inak ako Lori a porovnanie dvoch profesionálov vyznieva pre čitateľa pútavo. Možno by si sa mala s niekým porozprávať je veta, ktorá zmení Lorin pohľad na terapeutickú prax aj vlastný prístup. Keď sa totiž ocitne na opačnej strane ako dosiaľ, dokáže lepšie pochopiť svojich pacientov, čítať v ich neverbálnej komunikácii i vyhodnocovať jemné nuansy vypovedaného. Chvíľu síce trvá, kým sa Lori dostane z najhoršieho, čo sa vyrovnávania s rozchodom týka, ale postupne, ako získava pevnejšiu pôdu pod nohami, sú ich sedenia s Wendellom svižnejšie a zábavnejšie. 

Lori Gottlieb (zdroj: lorigottlieb.com)

"Keď ľudia hovoria môj typ, väčšinou majú na mysli príťažlivosť - typ telesného vzhľadu alebo typ osobnosti, ktoré ich vzrušujú. Pod typom sa však skrýva pocit dôvernosti. Nie je náhoda, že ľudia, ktorých rodičia sa často hnevali, si neraz nájdu hnevlivých partnerov, že dospelé deti alkoholikov často priťahujú ľudia, ktoré popíjajú, a že tí, ktorých vychovávali chladní či kritickí rodičia, sa ocitnú v manželstve s chladnými či kritickými partnermi. Prečo si to ľudia robia? Lebo pocit "domova" im sťažuje rozlíšenie ich dospelých prianí od zážitkov z detstva." (str. 204)

Text knihy ponúka tri hlavné línie - životopisné pasáže ozrejmujúce autorkinu cestu k výkonu praxe (čo bolo pre mňa najmenej zaujímavé), jej sedenia s Wendellom a jej vlastnú terapiu slovom s konkrétnymi pacientmi. Práve tieto kapitoly som si  najviac užil, pretože nastavujú skvelé zrkadlo rôznym charakterom a vlastnostiam, v ktorých sa môžu nájsť mnohí z nás. Lori Gottliebová má na konte viacero úspešných titulov a získal som dojem, akoby táto kniha bola istým vyvrcholením jej snaženia, preto do nej zakomponovala svoje životné skúsenosti. Priblížila sa svojim fanúšikom a nepochybne aj pacientom. Pre našinca však mnohé informácie z textu vyznievajú cudzo, a hoci to nijako neznižuje hodnotu diela, u niektorých čitateľov nemusí zarezonovať veľmi silno.

Originálny názov: Maybe You Should Talk to Someone
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Svetlana Žuchová
Počet strán: 432

Recenzia vnikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Zvíťazí láska alebo vedecký pokrok?

Na pulty kníhkupectiev sa dostala už druhá časť série Empire State, zameriavajúcej sa na určujúce obdobie spoločenských zmien. Dvadsiate roky minulého storočia sa vyznačovali nástupom bohémy i prudkým rozvojom vedy i techniky, za čo v mnohom mohla Veľká vojna. Americká spisovateľka Elizabeth Camdenová sa vo svojich dielach zameriava na pestré osudy silných žien, vháňaných do často na pohľad neriešiteľných situácií. Vždy sa však dokážu vyrovnať s nástrahami osudu a vyjsť z nich víťazne. Väčšinou. Život totiž nebol - a nie je - prechádzka ružovou záhradou a autorka sa usiluje preniesť na čitateľa autentickosť minulých dôb. 

"Prítomní práve vášnivo diskutovali o účinkoch olova presakujúceho z potrubia do pitnej vody. V duchu si položila otázku, či by chlór problém ešte viac nezhoršil. Otvorila si zápisník a zapísala si pripomienku, že sa má na to pozrieť. Niekto ju pozoroval. Nevysvetliteľné šteklenie ju prinútilo zdvihnúť hlavu a hneď ho zbadala. Nick Drake, sediaci uprostred auditória, vykrúcal krk, aby na ňu videl. Uškrnul sa na ňu a kývol jej hlavou. Opätovala mu kývnutie a uľavilo sa jej, keď znovu otočil hlavu dopredu." (str. 69)

Odvážny plán predstavuje biochemičku Rosalindu Wernerovú, ktorej poslaním sa stal boj proti chorobám prenášaných vodou. Motív pitnej vody v New Yorku bol okrajovo spomenutý aj v úvode série s názvom Nebezpečné dedičstvo. Nečudo, hrdina aktuálnej novinky je bratom pôvodnej protagonistky Lucy, čím sa knihy pekne prepájajú a poskytujú celistvejší pohľad na prostredie aj konkrétne osoby. Autorka si zvolila pomerne náročnú tému, ale zvláda ju s ľahkosťou a šarmom jej vlastným. Prostredníctvom fiktívneho príbehu poukazuje na reálne problémy, ktorým čelili ženy v snahe preraziť vo svete, kde dominovali muži. Jedným z nich je Nicholas - Nick - Drake, novopečený komisár Newyorskej vodnej správy. Nie je mu cudzia ťažká práca ani pomoc rodinám v núdzi, no pri praktikách doktorky Warnerovej predsa len narazí kosa na kameň. Ona a jej tím predostierajú metódy, ktoré sú v rozpore s Nickovým presvedčením - a to až do tej miery, že sa proti sebe postavia v súdnom spore. Ibaže do pôvodne akademickej debaty sa nenápadne, ale o to účinnejšie pripletú city. Nick je očarený Rosalindinou charizmou, múdrosťou a pôvabom, a ani ona nie je imúnna voči jeho príťažlivosti a zanieteniu. Ich vzťah je podmienený okolnosťami a o to uveriteľnejší. Páči sa mi, že Elizabeth Camdenová sa do svojich knihách zakaždým snaží pridať určitú pridanú hodnotu v podobe spoločenského vývoja a dobových reálií. Ide o poučné čítanie na báze romantiky, čo je v rámci nielen osviežujúce, ale dokonca žiaduce. Ľúbostná línia je spracovaná jemne, no napriek tomu vládne medzi postavami silná chémia. Nemyslite si však, že príbeh sa nesie iba v jednoduchej línii. Typickým prvkom Camdenovej tvorby je totiž aj napätie a Rosalinda svojou činnosťou vyprovokuje neznámeho nepriateľa. Je to výborná príležitosť, ako spojiť dve protikladné strany a Nick sa podujme podať jej pomocnú ruku, keďže záškodníkovo úsilie môže ohroziť aj jeho záujmy. 

Trilógia Empire State

"Rosalinda naňho určite nečaká. Hruď sa mu bolestivo stiahla, no nesúviselo to s jeho zranenými rebrami. Chýbala mu. Smútil za tým, čo mohli spolu prežiť, ale nikdy by nemohol veriť žene schopnej klamať mu rovno do očí, ako to urobila ona. Alebo mohol? Nie vlastnou vinou sa ocitla v nepríjemnej situácii a konala v najlepšom záujme vedy. Svoj postoj jej dal jasne najavo a musela by byť veľmi hlúpa, aby mu prezradila vedecké tajomstvá, keď vedela, že ju bez váhania udá." (str. 256)

Niekomu sa môže zdať zasadenie do USA pred sto rokmi či téma tamojšej pitnej vody málo zaujímavé, ale Odvážny plán rozhodne stojí za prečítanie. Autorka si očividne dáva záležať s prípravou na písanie, aby čitateľom poskytla všestranný zážitok. Nestane sa z vás síce expert na biochémiu a problematiku chorôb plynúcich z vodovodných potrubí, no dokážete jej porozumieť aspoň v takej miere, aby ste sa nestrácali v príbehu a motivácii postáv. Vydavateľstvo i527.net opäť dokázalo, že romány plné emócií, vnútornej sily a viery majú svoje pevné miesto aj v dnešných povrchných časoch. Ba priam je potrebné, aby ich bolo čo najviac.

Originálny názov: A Daring Venture
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Empire State)
Preklad: Jana Seichertová
Počet strán: 328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Osudom skúšaná sila sesterského puta

Je možné, aby sa nejaká spisovateľka stala u čitateľa obľúbenou len na základe jednej knihy? Nestáva sa mi to často, ale výnimka potvrdzuje pravidlo a Patricia Falvey sa ňou môže veľmi ľahko stať. Mám rád históriu, spletité príbehy s nádychom "soap opery" a rýchlo plynúci dej bez hluchých miest. A keď sa k tomu pridá skvelá obálka a tragédia, ktorá dodnes fascinuje ľudí po celom svete, nie je o čom. Sestry z Titanicu sa tvária v záplave iných noviniek pomerne nenápadne, ale bez obáv strčia do vrecka aj u nás zabehnutejšie mená. Román je primárne určený romantickým dušiam, no na svoje si príde každý priaznivec rodinných drám odohrávajúcich sa na pozadí spoločenských zmien. Autorka má írske korene a nezaprela ich ani v spracúvaní motívov, keďže tvoria východisko deja. 

"Keď sa Titanic potopil, sedeli sme v záchrannom člne a čakali sme na pomoc. Pripadalo nám to ako celá večnosť. Ticho bolo desivým spôsobom takmer rovnako ohlušujúce ako nariekanie. Nikto sa nehýbal. Členovia posádky nás ubezpečovali, že čoskoro po nás príde ďalšia loď. Uvažovala som, či uisťujú aj seba. Čakali sme, tisli sme sa k sebe, aby sme nezmrzli, a obklopoval nás pach strachu. Iba pár z nás zrejme verilo, že záchrana naozaj príde. Spomínam si, ako som vzhliadla k prázdnemu miestu, kde predtým plával Titanic, a v duchu som premýšľala, či sa mi to všetko nezdalo." (str. 71)

Príbeh zavedie čitateľa na palubu známeho parníka, ale hlavne na nehostinnú írsku pôdu, do vyššej newyorskej spoločnosti a do horúceho Texasu. To, čo by iné autorky roztiahli do niekoľkodielnej série, sa Patricii Falvey podarilo vtesnať do samostatnej knihy. A spravila dobre. Dej odsýpa rýchlo, nedovolí vám nudiť sa a dôkladne uspokojí vašu zvedavosť. V centre stoja sestry Nora a Delia, ktoré sú ako deň a noc. Kým Nora je živelnejšia a ráznejšia, Delia je utiahnutejšia a nepriebojnejšia. To však neznamená, že tiež netúži po dobrodružstve a rozširovaní obzorov. Preto keď príde z Ameriky možnosť pre jednu z nich stať sa guvernantkou v bohatej rodine, vycestujú napokon z Írska obidve. Po potopení zaoceánskeho kolosu však osud zamieša karty a Delia na seba súhrou náhod berie identitu svojej sestry a stáva sa z nej súčasť života rodiny O´Hanlonovcov. Rozbehnutá lož jej zamotáva myseľ - i srdce - o to viac, že postupne prepadáva šarmu príťažlivého Aidana O´Hanlona a zbližuje sa aj s jeho dcérkou. Hoci sa cesty Nory a Delie dramaticky rozišli, je iba otázkou času, kedy sa opäť pretnú a ich životy sa zase raz obrátia naruby. Z pohľadu ich vnútorného vývoja je však nesmierne dôležité, že boli ponechané samy na seba. Delia sa naučila samostatnosti, mohla sa správať podľa vlastného uváženia, bez neustáleho dohľadu príbuzných. A Nora si musí uvedomiť, aký vplyv má na svoje okolie a že reálny svet nebude brať ohľad na jej vysnívané ciele. Prienik do ich pocitov a myšlienok je o to sugestívnejší, že jednotlivé kapitoly rozprávané z ich uhla pohľadu sú realizované v ich-forme. Autorka to ale nepreháňa, nezamoruje text zbytočnými úvahami či opismi, hoci občas k tom niektoré pasáže priam vyzývajú. Či už ide o samotný Titanic, alebo spomínané dejiská, každé prostredie poskytuje príležitosť vyhrať sa s dôsledným priblížením všemožných reálií. Sestry z Titanicu sú však prvotriednou beletriou, nie literatúrou faktu, preto ak niekto zatúži po dodatočných informáciách, nič mu nebráni vyhľadať si ich. V tom tkvie ďalšie plus knihy. Podnieti vašu zvedavosť nielen v epickom, ale aj v náučnom smere. Zasadenie príbehu do začiatku 20. storočia je ako stvorené na predostretie rôznych problémov vtedajšej doby. Je nemožné, aby sa autorka venovala všetkým, no načrtne aspoň niektoré a umne ich zapracuje do košatého deja. 

Patricia Falvey (zdroj: Patricia Falvey Books)

"Vybavila som si sestru Deliu, ale zároveň som si spomenula, že s mamou sme sa k nej správali ako k slúžke. Takmer som tomu nedokázala uveriť a hanbila som sa za seba. Znovu mi napadlo: Je mŕtva alebo žije? Rozhodla som sa, že ju pohľadám na zozname preživších. No pravdepodobne na ňom bude viac než jedna Delia. Vtom som si uvedomila, že hoci som sa rozpamätala na všetko ostatné, stále som nevedela, ako sa volám. Ako sa mi bez nášho priezviska podarí nájsť sestru?" (str. 158)

Kto mohol tušiť, ako sa diametrálne zmenia osudy sestier, ktoré nič netušiac s veľkými nádejami nastupovali do vlaku vo svojej domovine? Delia i Nora zažili smútok, hnev, strach, ale i nádej a lásku. Pritom však museli nájsť aj odvahu vziať svoj život do vlastných rúk, bez ohľadu na očakávania okolia a hlavne svojich blízkych. V tomto smere sú vzorom aj pre dnešných čitateľov, aby v sebe našli potrebné odhodlanie, a to aj bez toľkých dramatických zvratov. Patricia Falvey je pre mňa zatiaľ najväčším literárnym prekvapením tohto roka, preto dúfam, že Sestry z Titanicu zaznamenajú úspech a dočkáme sa aj prekladu ďalších jej diel.

Originálny názov: The Titanic Sisters
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Hviezdy môžu mať mnoho podôb

Na príbeh Elektry zo série Sedem sestier som sa tešil už od jej počiatkov. Väčšinou bola vykresľovaná ako problémová, nevrlá a na seba zameraná osoba, ktorá sa ako dospelá vyhrieva v žiari reflektorov a so zvyškom rodiny neudržiava celkom vrelé vzťahy. Tušil som, že Slnečná sestra bude iná ako ostatné knihy a som rád, že môj predpoklad sa potvrdil. Nie však v toľkých ohľadoch, ako som dúfal, ale o sklamaní nemôže byť ani reči. Už len preto, že som mal možnosť preniesť sa na africký kontinent, čo je pre mňa zárukou nevšedného zážitku. Lucinda Rileyová má talent vykresliť prostredia so všetkými ich chuťami, vôňami, krásami i nástrahami, a inak to nie je ani v prípade Kene a New Yorku, dvoch hlavných dejísk románu. Ponúkajú skvelý kontrast celkom rozdielnych svetov a neostane len pri ňom.

"Nestačilo iba povedať, že prestanem užívať alkohol a drogy - kristepane, veď odvtedy uplynul iba tri týždne a eufória z toho, že som čistá, ako aj bezpečné prostredie, v ktorom žijem, sa pominú ako hmla, len čo sa znovu ocitnem v nekonečnom kolotoči "normálneho" života. Začnem s občasným pohárikom, potom si spoločensky dám jednu čiaru a po čase tu znova skončím ako Vanessa. No vedela som, že kým si nepriznám všetok hnev a neuvoľním ho zo seba, vždy budem v nebezpečenstve." (str. 229)

Každá z predošlých "sestier" sa vyznačovala prienikom do určitej umeleckej sféry (sochárstvo, hudba, literatúra, maliarstvo, tanec), a preto logika nahovárala, že Elektra nastolený smer neporuší a tiež niečím prispeje do tejto širokospektrálnej oblasti. Žiaľ, umenie v šiestej časti série je okrajovou záležitosťou, konkrétne je tu naznačená línia s odevným návrhárstvom. Elektra je svetoznáma modelka a s nadšením som sa mienil pohrúžiť do nablýskaného sveta povrchnosti, ale ani tu som sa veľmi netrafil do čierneho. Okrem toho, že sa stále poukazuje na jej slávu a že ju spoznávajú všade, kam vkročí, samotnému modelingu Elektra "neublíži". Ide skôr o to, ako daný životný štýl ublížil jej, a to spôsobom, ktorý ju priviedol až k odvykacej liečbe. Elektrino pitie vodky či šnupanie kokaínu bolo naozaj vykreslené sugestívne a desivo, hrdinka mala skutočne vážny problém a verím, že poslúži ako odstrašujúci príklad. Jej príbeh je v prvom rade o tom, aké dôležité je nájsť pevnú pôdu pod nohami, vedieť si priznať slabosť a požiadať o pomoc, keď človek nezvláda boriť sa s problémami sám. Elektra mala šťastie na ľudí okolo seba, či už osobnú asistentku, najstaršiu sestru Maiu alebo novonájdenú starú mamu. Aj týmto sa Slnečná sestra odlišuje od predošlých knižných súrodencov. Elektra prakticky nijako nepátrala po svojom pôvode, ale našiel si ju sám. Chápem, že už bolo treba narušiť zaužívanú schému, ale zároveň sa vytratilo vzrušenie z osobného odhaľovania rodinnej minulosti. Tú reprezentuje línia s mladou americkou dedičkou Cecily, ktorá sa prakticky v predvečer druhej svetovej vojny a po zrušenom zasnúbení podujem na cestu do Kene, kde nachádza nielen celkom rozdielne pomery, ale aj zmysel života a nie úplne klasické vzťahy. Páčilo sa mi, že Cecily nepodľahla nejakému bežnému romániku, ale prechádzala pestrými skúškami, a to tak na báze mužov, ako aj divokej prírody a kontaktov s pôvodným obyvateľstvom. Popritom bolo pomerne ťažké odhadnúť, aké je prepojenie medzi ňou a Elektrou, ale postupne do seba všetko pekne zapadá a treťou ústrednou postavou sa tak stáva Stella, ktorej kroky sledujeme od narodenia až po vyrozprávanie celého spletitého príbehu. Vzhľadom na afroamerický pôvod Elektry i ďalších hrdinov sa Lucinda Rileyová úzko dotýka aj ich postavenia v americkej spoločnosti a rozširovania povedomia o boji za slobodu. Robí to však zľahka, nevnucuje žiadne postoje a necháva na čitateľovi, aby si vytvoril svoj názor. 

Lucinda Rileyová (zdroj: Dymocks)

"Potrebu si odbavila vo vysokej tráve a potom si ňou pomaly kliesnila cestu k táboru, vdychujúc vône prírody. Odrazu začula jemné vrčanie, akoby ktosi v diaľke naštartoval auto. No na milé ďaleko nijaké nebolo vidieť... Cecily zastala ako prikovaná, lebo v tráve - sotva niekoľko metrov od nej - stál prikrčený dospelý lev a upieral na ňu zlatisté oči. Vystrel sa a pomaly sa zakrádal bližšie. Stála na mieste s rozbúchaným srdcom ako prikovaná. Vtom lev zaútočil." (str. 309)

Zmena je aj v postoji voči tatkovi Slanému, ktorú vnímam pozitívne. Kým staršie sestry smútia a spomínajú na adoptívneho otca v dobrom, Elektra pociťuje skôr hnev a frustráciu, či už z ich posledného stretnutia, ktoré nedopadlo podľa ich predstáv, alebo zo všeobecného sklamania, o ktorom sa nazdávala, že ho kvôli nej zažíval. Aj vyrovnávanie sa s jeho odchodom je významnou súčasťou Elektrinej terapie, ktorá napokon vyústi v pomoci mladým drogovo závislým ľuďom. Slnečná sestra vyznieva nástojčivo, poukazuje na relatívne ignorované problémy mládeže a vo väčšej miere zabŕda do spoločenskej tematiky. Elektra síce dlho žiarila ako hviezda, ale svoju podobu si musela nájsť a určiť sama, nie podľa cudzích kritérií. A to je iba jedna z výrazných myšlienok, ktorou táto časť série disponuje.

Originálny názov: The Sun Sister
Príslušnosť k sérii: 6. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 644

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Odvrátená strana spravodlivosti

Michael Connelly je nielen stávkou na istotu, čo sa týka kvalitného čitateľského zážitku, ale aj príjemným osviežením inak do popredia sa derúcej severskej literatúry. Ja som tiež fanúšik škandinávskej temnoty, no občas sú diela danej proveniencie príliš vykalkulované a strácajú na uveriteľnosti. Connelly si už desaťročia udržiava svoj štýl klasickej detektívky s hrdinami bližšími obyčajným ľuďom. Trpia, ponárajú sa do špiny sveta, ale zachovávajú si morálku, snažia sa držať hlavu vztýčenú, aj keď ich zakaždým niekto zráža k zemi, a hlavne sa nevyžívajú vo svojich traumách, ale dokážu sa zamerať aj na pozitíva. Zákon neviny je mnou dlho očakávaná chuťovka, pretože sa v nej autor vracia k svojej druhej najkultovejšej postave. Naposledy "oživil" novinára Jacka McEvoya, čo mi nesmierne ulahodilo, a teraz sa vďaka Mickeymu Hallerovi opäť ocitáme v súdnej sieni. 

"O svojej nevine som si nerobil ilúzie. Vedel som, že som jediný, kto si ňou môže byť istý. Vedel som aj, že nepredstavuje dokonalú obranu proti nespravodlivosti. V skutočnosti nezaručuje vôbec nič. Nebo sa neroztvorí a na zem neprenikne žiadne svetlo nadpozemského zásahu. Som v tom sám. Nevina nie je to, o čo sa právnici hádajú. Na súd sa nechodí po jej potvrdenie či zamietnutie, ale po rozsudok. Porota nikoho dokonale neočistí - vie len rozhodnúť, či podľa nej daný skutok spáchal, alebo nie. Nič viac a nič menej." (str. 95)

Nevlastný brat legendárneho losangeleského detektíva Harryho Boscha sa už viackrát ocitol na hrane zákona, oháňajúc sa prezumpciou neviny, no odrazu je to on, kto sa nachádza v pozícii obžalovaného. Na krku mu visí vražda bývalého klienta a niet sa čomu čudovať. Mickey je zastavený bežnou policajnou hliadkou a pri kontrole auta je objavená mŕtvola nepolepšiteľného podvodníka Sama Scalesa. Skôr než sa nazdá, je umiestnený v cele pod stálou hrozbou útoku zo strany odsúdených väzňov, pričom niektorých tam poslal on sám. Našťastie má k dispozícii svoj neúnavný tím, ktorý sa okamžite púšťa do práce na jeho oslobodení. Do deja tak vstupujú známe postavy, ako napríklad jeho bývalá manželka Maggie, vyšetrovateľ Cisco či Hallerova zástupkyňa Jennifer, ale aj Harry Bosch. Páči sa mi, že Connelly ho nezapracúva do bratových osudov nasilu, aby potešil fanúšikov alebo zvýšil prestíž paralelnej série, ale vždy je využitý funkčne a s ohľadom na dej. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré, a túto starú pravdu pocíti Haller na vlastnej koži. Až keď sa ocitne v núdzi, zistí, koľkí ľudia sú mu ochotní podať pomocnú ruku či dokonca zaplatiť účty. Je to pekný protiklad k špinavému a nebezpečnému prostrediu, v ktorom sa odrazu nachádza. Haller vždy pôsobil v súdnej sieni ako showman, svojím šarmom a prístupom si dokázal získať porotu i verejnosť, ale sudcom niekedy ležal v žalúdku, čo sa mu môže teraz, žiaľ, vypomstiť. Napriek hrozivej situácii a Damoklovmu meču, čo mu visí nad hlavou ako pripomienka potenciálne temnej budúcnosti, sa nevzdáva a musí využiť všetky svoje znalosti a schopnosti. Je jasné, že na čitateľa čaká skvelé čítanie, keďže odrazu má Mickey na výsledku procesu eminentný osobný záujem. Pobyt na odvrátenej strane spravodlivosti je preňho však aj veľmi poučný a Michael Connelly tým len dokazuje svoj talent pracovať s charakterom hrdinu. Mickey sa neustále vyvíja a je pravdepodobné, že vám prirastie k srdcu ešte väčšmi než dosiaľ. Príbeh skvele predostiera myšlienku naznačenú v úryvku. Nie je totiž dôležité iba dosiahnuť verdikt o nevine, ale reálne očistiť svoje meno, pretože obvinenie je ako nálepka, ktorej sa dotyčný nemusí už nikdy zbaviť. Aj v tom tkvie sila románu, disponuje pridanou hodnotou, posúvajúcou ho kvalitatívne na popredné priečky právnických trilerov. 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Celkovo som bol spokojný. V porote neboli žiadni zjavní fanúšikovia obžaloby a o troch som si dokonca myslel, že sú naklonení našej strane. Vo väčšine prípadov máte šťastie, ak zoženiete aspoň jedného. Dobrý pocit z poroty však vyvažoval nepekne zovretý žalúdok. Z útoku v autobuse som sa už celkom zotavil, no napätie z bezsennej noci sa prenieslo aj do dňa. Bol som skrátka nervózny. Na súdoch som v živote strávil dosť času, aby som vedel, že na procese sa môže stať čokoľvek. Nebol to príjemný pocit. Bol som plne pripravený dať do tohto boja všetko, no vedel som, že v ňom budú aj obete a nič nezaručuje, že sa medzi ne nezaradí aj pravda." (str. 238)

Na knihách s Mickeym Hallerom sú najlepšie scény zo súdnej siene. Autor má úžasnú schopnosť preniesť na vás napätú atmosféru, neistotu zúčastnených aj obavy z konečného verdiktu. Nešlo by to bez dôkladnej znalosti systému. Detaily z právnickej oblasti, o akých sa dočítate v Connellyho dielach, sú občas šokujúce, inokedy poburujúce, no vždy zaujímavé. Zákon neviny patrí k najlepším románom v sérii a mám pocit, že je prvým trilerom, v ktorom som sa stretol s reakciou na svetovú pandémiu. Téma covidu je spracovaná realisticky a s nadhľadom a získal tým u mňa ďalšie plusové body. Je obdivuhodné, že Michael dokáže aj po pár desiatkach titulov prísť vždy s niečím novým. Všetky série má krásne rozbehnuté, nežne iba plody svojej práce, ale posúva ich na vyššiu úroveň a ja som zvedavý, čím (kým) nás poteší nabudúce.

Originálny názov: The Law of Innocence
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Mickey Haller)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Vatikánsky objav s neblahými následkami

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ pokračuje v nových vydaniach kníh Daniela Silvu a na rad prišiel aj Padlý anjel. Ten zhodou okolností patrí medzi tie časti série, ktoré som ešte nemal možnosť čítať, a tak bolo pre mňa rozhodnutie siahnuť po ňom jednoznačné. Spočiatku som sa snažil zaradiť dej do časovej línie, no, samozrejme, román sa dá čítať aj samostatne. Moje odporúčanie však je poznať aspoň zopár súvislostí, pretože autor sa do Vatikánu vracia rád a relatívne často. Kontakty Gabriela Allona - ústredného hrdinu a legendy izraelskej tajnej služby - so sídlom pápeža občas kvalitatívne zakolíšu, ale tento prípad to určite nie je. Od začiatku až do konca čaká na čitateľa dramatický boj proti globálnemu nepriateľovi na základe aktuálnej medzinárodnej situácie. Kniha vyšla pôvodne v roku 2012, a hoci sa odvtedy mierne zmenili zoskupenia protivníkov, ich hrozba nie je o nič menšia, skôr naopak. 

"Gabriel mal šťastie, že prežil poslednú operáciu, ale teraz tu znova stál pred nimi, nevyzeral o nič horšie ako predtým a rozprával im pútavý príbeh. Vystupovala v ňom kurátorka z múzea a dcéra vykrádača hrobiek, kňaz s nebezpečným tajomstvom a nóbl mafián Carlo Marchese, čulo obchodujúci s najnebezpečnejšou teroristickou skupinou na svete. Cieľ operácie, povedal Gabriel, je jasný. Treba zhromaždiť informácie, ktoré zničia Carla, a súčasne poškodiť Hizballáh... Musia odhaliť cordatu, čiže lano, ktoré ho spája s Hizballáhom, a omotať mu ho okolo krku." (str. 118)

Kto je bližšie zoznámený s autorovou tvorbou, ľahko vybadá určitú opakujúcu sa schému. Pri vyše dvoch desiatkach kníh je, prirodzene, náročné neopakovať sa, no Silvovi sa ešte ako-tak darí spracovať známe motívy originálnym spôsobom a vždy v jeho riadkoch nájdete niečo nové. Padlý anjel ponúka všetky známe prvky - vytrhnutie Gabriela zo vzácnych pokojných chvíľ, útok fundamentalistov, zvolanie tímu, vypracovanie postupu a úsilie zabrániť nepriateľom v naplnení ich krvavých úmyslov. Tých predstavuje v prvom rade hnutie Hizballáh, s ktorým nemajú Izraelčania dočinenia prvý ani poslednýkrát. Hydra, ktorej po odseknutí hlavy narastú ďalšie, siaha do rôznych miest aj frakcií a Gabriel sa bude musieť poriadne obracať, ak chce odvrátiť katastrofu priam apokalyptických rozmerov. Do deja vstupujú fanúšikom dobre známe postavy, či už ide o členov Gabrielovho tímu, agentov svetových spravodajských služieb, alebo vatikánskych hodnostárov, z ktorých najvýraznejšie vyčnieva ako zvyčajne pápežov osobný tajomník Donati. Práve on Gabriela požiada, aby vyšetril smrť mladej kurátorky v Bazilike svätého Petra, čím príde na stopu medzinárodného gangu a jeho prepojenie na teroristickú sieť. Nemohol som si pritom nevšimnúť, že Daniel Silva zastáva pomerne vyhranený postoj voči Arabom a v príbehu sa nevyskytne prakticky ani jedna kladná postava s daným pôvodom. Vo všeobecnosti možno povedať, že staršie knihy série sa týmto javom vyznačujú vo väčšej miere ako novšie kúsky a som rád, že autor postupne odhodil svoju prílišnú zaujatosť. Z textu pritom cítiť jeho niekdajšiu novinársku profesiu a odborníka na Blízky východ. Dozviete sa veľa zaujímavostí zo sveta, ktorý ostáva pre našinca stále ukrytý pod závojom exotiky a cudzosti. Allon je v najlepšej forme (napokon, sme zhruba v polovici série) a čitateľ ľahko zabudne na fakt, že už má na chrbte šesť krížikov. Napriek tomu ešte nepatrí do starého železa a dokáže sa postaviť aj omnoho mladším protivníkom. Vďaka bohatým skúsenostiam, ktoré nazbieral už od mladých rokov ako pomstiteľ notoricky známej operácie Čierny september, dobre vie, že nad svalmi veľakrát zvíťazí rozum. A tak sa okrem napínavých pasáží tešte i na dômyselné plánovanie, taktiku a stratégiu agentov, zvažujúcich všemožné príčiny a dôsledky podniknutých krokov. 

Daniel Silva (zdroj: Post-Gazette)

"O šesť sekúnd nálož vybuchla. Vďaka tvaru a presnej kalibrácii smerovala celá sila explózie dovnútra, takže nespôsobila nijaké náhodné zranenia alebo škody. Narobila viac hluku ako škody, hoci výbuch bol dosť silný, lebo roztrhal ľavú prednú pneumatiku a otvoril kapotu. Zmätený a oslepený šofér inštinktívne strhol auto doprava. To vyletelo na chodník, prerazilo železný plot a napokon pristálo na Hagenplatzi, neveľkom trojuholníku zelene, ktorý členovia tímu láskyplne prezývali Zmrzlinové námestie." (str. 179-180)

Ako obvykle aj teraz zavedie Izraelčanov ich práca do rôznych kútov sveta. Spolu s postavami navštívime okrem Talianska aj Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, USA či Jeruzalem, kde dôjde aj k búrlivému vyvrcholeniu ako z akčného filmu. Gabriel sa prejaví ako neohrozený hrdina, presne ako si ho predstavujeme, a znova zachráni svet. Každý úspech ho však nejakým spôsobom poznačí a ani tentoraz nevyviazne bez ujmy na duši. Ešteže má po boku vernú Chiaru, ktorá mu vždy pomôže vystrábiť sa z každej rany. Padlý anjel má mnoho metaforických odtieňov, no na Daniela Silvu sa vzťahovať nedá. Svojou tvorbou navždy poznačil žáner špionážneho trileru a tento román už patrí medzi moje najobľúbenejšie. 

Originálny názov: The Fallen Angel
Príslušnosť k sérii: 12. diel (Gabriel Allon)
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.