Je kliatba silnejšia než sesterské puto?

Koncom tohto týždňa vychádza pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo kniha, ktorá v poslednom čase zahltila internety. Ako spisovateľ som chcel mať na autorku ťažké srdce, že prišla s takým famóznym námetom, ale je to nemožné. Prečo? Po prvé, Vladimíra Šebová je strašne sympatická baba, a po druhé, prvá časť jej novej série patrí k tomu najlepšiemu, čo momentálne môžete nájsť v žánri young adult. A nemyslím tým iba domácu produkciu. Pulty kníhkupectiev sa prehýbajú pod titulmi, ktoré sú kvalitatívne o niekoľko tried nižšie. Preto verím, že Dcéra zimy sa dočká zaslúženého úspechu. Zatiaľ tomu všetko nasvedčuje. Už na prvý pohľad je zrejmé, že vydavateľstvo si dalo na románe záležať, jeho výsledná podoba neujde pozornosti žiadneho knihomoľa a oblaží jeho dušu nielen obsahom, ale i grafickým spracovaním. 

"Začala pátrať. Hľadala informácie, ako je možné, že sestra, ktorá jej kedysi dávno zomrela pred očami, bola opäť živá. Vyhľadávala vzdelancov, lekárov či duchovných. Hľadala odpovede, no nikto jej nevedel povedať nič rozumné. Zo svetla sa obrátila do tieňa. Vyhľadávala rôzne kulty a spolky. Pýtala sa ľudí, ktorí sa vyhlasovali za čarodejníkov a šamanov. Tvrdili, že hovoria s mŕtvymi, ovládajú mágiu, majú čarovné amulety na každý problém. Zatracovali Perúna, uctievali Velesa. Všetci do jedného boli podvodníci." (str. 59)

Krásnu, výraznú obálku s množstvom symbolov ilustrovala Lenka Šimečková. Viaceré prvky vám dajú zmysel až počas čítania, čím sa jej význam ešte zvyšuje a nie je iba peknou pozlátkou. Na vnútornej strane vás čaká ďalší zjav - mapa z dielne Briana Terrera, ktorá ulahodí oku a najmä vám pomôže zorientovať sa v putovaní hlavnej hrdinky. A tým sa konečne dostávam k samotnej Dcére zimy. Nie je ňou nik iný ako obávaná, zatracovaná a svojím spôsobom dostatočne nepochopená Morena. Slovanská bohyňa smrti sa dodnes zachovala v ľudových tradíciách, hoci v pomerne nelichotivej podobe slamenej bábky, ktorej zničenie predstavuje príchod vytúženej jari. Málokto sa pritom zamyslí, čo bola Morena vlastne zač, ako sa zhostila svojej úlohy, či bola vôbec aspoň trochu podobná obyčajným ľuďom? A hlavne, aký bol jej vzťah k sestre Vesne, jej úplnému povahovému protikladu? Je logické predpokladať, že ju nemala veľmi v láske, ale rodinné putá sa nedajú ignorovať, Morenu navyše kvári trauma z Vesninej smrti. Ale to už zabŕdam do deja knihy, o ktorom sa nechcem až tak rozširovať. Niežeby nebolo o čom hovoriť, práve naopak. Nerád by som však niekoho pripravil o zážitok z odhaľovania všemožných motívov. Je ich tu naozaj požehnane, Vlaďa Šebová rozhodne vie, ako chytiť čitateľa na háčik. Lepšie povedané, sám naň ochotne skočí! Kliatba, ktorá sestry postihla, patrí vo svete fantasy pre mladých k tým záživnejším, pričom Vesna to má podľa mňa ešte ťažšie než Morena. Sedemnásťročné dievča so stáročnými životnými skúsenosťami by mala byť zvyknutá na všetko, no stále ju má čo prekvapiť. Dostáva sa do pestrých situácií, ktoré preveria jej motiváciu i charakter. A verte mi, napriek povesti, čo Morenu sprevádza, si ju veľmi rýchlo obľúbite. Ja by som ju určite bral ako kamošku, oslovil ma jej sarkazmus spojený s vernosťou a prekonávaním seba samej. Vesna je, samozrejme, tiež dôležitou súčasťou deja, veselým, sympatickým slniečkom, ale temnota jednoducho v danom žánri vždy zvíťazí 😀 Príbeh nie je rozprávaný chronologicky, presúvame sa rôznymi časovými líniami, čím získava väčšiu hĺbku. Veľkú zásluhu na tom majú aj vedľajšie postavy, z ktorých mi najviac zaimponovali Jadwiga a Milton. Zaradím sa tým zrejme k drvivej väčšine čitateľov, ale milujem akékoľvek odľahčenia v inak dramatickom deji. 

Vladimíra Šebová (zdroj: vladimirasebova.com)

"Vesna klesala ku dnu jazera rýchlo, dlhé zlaté vlasy okolo nej viali ako tisícky stužiek a z úst unikali bubliny vzduchu stúpajúce nahor k hladine. Farebný čepiec sa jej odmotal z hlavy a pomaly sa vznášal v čiernej vode Vlčieho jazera. Rozhadzovala rukami, kopala nohami, no predsa klesala. Morena k nej priplávala a chytila ju za ruku. Ľadová voda ju pichala do kože ako tisíc ihiel. Snažila sa so sestrou plávať k hladine, no dlhé svadobné šaty ju sťahovali ku dnu. Obe kopali nohami, no hladina sa nad ich hlavami vzďaľovala." (str. 242)

Od prológu až po epilóg ide o strhujúcu jazdu, užívate si každý jeden moment, v tomto prípade kapitolu. Vladimíra Šebová vytvorila nový svet s využitím tradičných prvkov. Pri čítaní sa občas ponoríte do svojho detstva a ľudových rozprávok, inokedy budete konfrontovaní so znakmi modernej kompozície. Je vidieť, že Vlaďa pristupuje k svojmu textu ako k remeslu (mimochodom, ak nepoznáte projekt O písaní, mali by ste to čím skôr napraviť). Dcéra zimy síce vychádza koncom leta, ale na dobrý príbeh je stvorené hocijaké ročné obdobie. Dúfam, že pokračovania sa budú niesť v rovnako skvelom duchu a už teraz som zvedavý, aké postavy zo slovanskej mytológie nám autorka naservíruje.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media