Keď je kniha poctou, zábavou i potešením

Vydavateľstvo Ikar pripravilo pre milovníkov textov v akejkoľvek podobe skutočnú lahôdku. Mesiac kníh už máme síce za sebou, ale písané slovo sa dá našťastie oslavovať všade a bez ohľadu na čas. Ak navyše patríte k fajnšmekrom, ktorí sa nechávajú uniesť pri ovoniavaní stránok či jednoduchom prezeraní si kvalitne odvedenej práce vydania, publikácia Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny rozhodne nesmie chýbať vo vašej domácej knižnici. Budete sa k nej vracať, odporúčať ju známym a chváliť sa ňou iným literárnym nadšencom. Počas mesiaca som si ju dávkoval postupne a moje potešenie z nej neupadalo, práve naopak. Ani po obrátení poslednej strany som ju neodložil, ale mám ju poruke, pretože mnoho informácií v nej obsiahnutých mi priebežne vypadlo z hlavy, zároveň ich však môžem - a chcem - priebežne využívať aj v školskej praxi. 

"Milovať knihu znamená spoznať priateľa, ktorého napriek všetkému chceme mať pri sebe. Všetci máme knihy z detstva, ktoré sa predvídateľne otvoria na obľúbenej stránke, alebo román, ktorý sme čítali tak často, až sa jeho väzba už rozpadá. A v dobe, keď elektronická kniha otvorila novú kapitolu v dlhom príbehu, mnohí čitatelia znovu objavujú estetickú silu a krásu knihy, predstavujúcej zároveň nádherný predmet. Spomedzi mnohých radostí, čo nám knihy poskytujú, je práve tou, ktorá nikdy nevybledne." (str. 7)

Ako vidieť už aj z úryvku z predhovoru Jamesa Naughtieho, ide nielen o výber tých najdôležitejších diel v päťtisícročnej histórii literatúry, ale aj o vyjadrenie kladného vzťahu ku knihám. Ich hodnota totiž nespočíva len v cenovke. Každý výtlačok je výsledkom mravenčej práce celého kolektívu ľudí a nejeden z nich sa môže stať dokonca čímsi celoživotným sprievodcom. Publikácia je nádherným prehľadom rôznych druhov textov, ich významu či výroby. Spoznáte početné spôsoby tvorby a písma, čo sa prejavuje hlavne v počiatkoch - v staroveku. Práve v tomto období začína objavná cesta a končí v súčasnosti. Ponoríte sa teda do Zvitkov od Mŕtveho mora a vynoríte v príručke vytlačenej na 3D tlačiarni. Päť kapitol je rozdelených podľa jednotlivých historických etáp (3000 pred n. l . - 999 n. l., 1000 - 1449, 1450 - 1649, 1650 - 1899 a od 1900). Samozrejme, do knihy sa nedajú vtesnať všetky top diela, ale autori odviedli skutočne obdivuhodnú prácu. Niektorým titulom je venovaných viacero strán, iným aspoň krátky stĺpček, každá pasáž je však niečím zaujímavá a prinášajúca nové poznatky. Hlavne preto, že sa neobchádza žiadny žáner, okrem beletrie sa k slovu dostane aj literatúra faktu, náučná literatúra a ďalšie špecifické odnože. Žiadna pritom neprevažuje, Malý princ je rovnako významný ako Umenie vojny, Denník Anny Frankovej ovplyvnil milióny čitateľov po celom svete, tak ako napríklad Ezopove bájky. Okrem sprievodného textu nájdete pri každej knihe stručné informácie o krajine pôvodu, roku a spôsobe vydania, počte strán či rozmeroch. Prirodzene, ak sú dané údaje zachované. Takisto sa nedá spomenúť obrazová zložka. Samotný text prečítate pomerne rýchlo, ale každá dvojstrana pritiahne vašu pozornosť na dlhší čas. Fotografie, kresby a rôzne reprodukcie sú nemenej podstatné ako písané slovo a funkčne a zároveň esteticky dotvárajú celkový kolorit. 

"Záujem verejnosti o rozprávky vzplanul počas raných rokov vlády kráľovnej Viktórie a koncom devätnásteho storočia už boli pevne zakotvené v populárnej kultúre. Rozprávkové príbehy ponúkali jednoduchý únik v dobe veľkých spoločenských zmien spôsobených industrializáciou a masovou migráciou ľudí z vidieka do rastúcich miest." (str. 222)

Chronologické usporiadanie nie je výhodné iba pre lepší a systematickejší prehľad, ale poskytuje to čitateľovi aj dôkladnejší náhľad do spoločenského a historického vývoja. Mnohé knihy sú totiž prepojené s vtedajším aktuálnym dianím a odrážajú ducha doby alebo pohnútky autora či autorky. Publikácia Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny sa už teraz zaradila v mojom osobnom rebríčku na popredné miesto, čo sa týka kvality a obľúbenosti, a tak skoro odtiaľ zrejme neklesne. Krásne totiž vyzerá, vonia, disponuje ohromnými informáciami a inšpiruje k čítaniu klasiky aj komerčnejšie ladených diel. Takáto pecka sa na trhu objaví iba raz za čas, takže by ste si ju mali čím skôr zadovážiť aj vy :-)

Originálny názov: Books That Changed History
Preklad: Ivana Krekáňová
Počet strán: 256

Recenzia vnikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Takmer neuveriteľné zbavovanie sa okov pôvodu a predsudkov

Názov knihy vo mne evokoval príbeh týkajúci sa druhej svetovej vojny, poznamenaný útrapami židovského obyvateľstva pod nadvládou krutého režimu. Priznávam, podľahol som trendu literárnych návratov k tomuto obdobiu a už vopred som si vytvoril istý predpoklad. Aké príhodné! Práve unáhlené závery, predsudky a neopodstatnené postoje sú jedným z hlavných motívov diela, ktoré vás zasiahne svojou autentickosťou, úprimnosťou a naliehavosťou. Keby nešlo o skutočný príbeh, musel by som obdivovať autorkinu fantáziu a prienik do zobrazeného prostredia. Eliska Tanzer však spísala svoje reálne zážitky a skúsenosti z cesty za vzdelaním a lepšou životnou úrovňou. Tam, kde by sa mnohí vzdali už na začiatku, prejavila obdivuhodnú vnútornú silu a odhodlanie. 

"Ako malá som svoju rómskemu pôvodu nevenovala pozornosť. Vedela som, že mama je Rómka, ale viac ma nezaujímalo. Ani keď som videla, ako policajti vlečú preč mužov a chlapcov od rodín, len aby vďaka nim uzatvorili nejaký prípad, ani vtedy mi nenapadlo, že príčina toho, prečo mi je súdené žiť s muchami a rôznymi chrobákmi, tkvie v mojom etnickom pôvode. Netušila som, že to môže byť inak. V mojich predstavách neexistoval lepší či horší život, ako som mala ja." (str. 39)

Kniha má skvelú obálku, mám rád kontrastné grafické riešenia, a tu sa podobné priam pýtalo. Sivé prostredie v protiklade s osobnosťou hrdinky a rozprávačky tvorí východisko, od ktorého sa odvíja celý príbeh. Eliška sa narodila trinásťročnej rómskej matke, ktorá sa už od detstva živia prostitúciou ako väčšina žien vo východoslovenskej osade Drovane. Jej otcom bol nemecký neonacista Franz, ktorý mal na chrbte ledva dva krížiky, ale (pomerne prekvapivo) prijal rodičovskú zodpovednosť. Išlo o jeden z prvých zlomov, ktoré napokon dopomohli Eliške vymaniť sa z "pút dedičnosti". Automaticky sa totiž od nej očakávalo, že bude pokračovať v tradícii najstaršieho remesla, no osud s ňou mal iné plány. Vďaka otcovi, boxerovi zúčastňujúcemu sa ilegálnych zápasov, pravidelne cestovala do Nemecka, čím sa aspoň na istý čas dištancovala od slabej hygieny, špiny a jedla z kontajnerov a okúsila život na primeranejšej úrovni. Eliška túžila po štúdiu, dobre si uvedomovala silu vzdelania, no, žiaľ, podmienky na Slovensku boli neprajné, a tak ju matka v trinástich rokoch poslala do Anglicka. Vzrušenie z očakávania a nových možností sa začína rozplývať už počas cesty (nečudo, spôsob, akým sa Eliška dostala za hranice, je bizarný a hrozný zároveň) a drsná realita na ňu udrie prakticky okamžite po dorazení do cieľa. Eliška sa dostáva do pazúrov obchodníkov s ľuďmi a musí začať pracovať, resp. hrdlačiť, aby naplnila ich predstavy o cene vlastného života. Celá pasáž vyznieva o to tragickejšie, že v tomto prípade nehrala rolu ani tak jej farba pleti, ako jednoduchý fakt, že bola dievča, čo sotva vyrástla z detských topánok, a tak nemala ako človek pre nich veľkú hodnotu. Pri čítaní veľmi dúfate, že sa Eliške podarí vymaniť zo začarovaného kruhu čo najskôr, hoci si tiež uvedomujete, že ju čaká ešte veľa prekážok. Zamrzelo ma, že jej domovina nebola schopná či ochotná poskytnúť priestor na sebarealizáciu, čím by zamedzila mnohým problémom, no ako hovorí Eliska Tanzer v predslove knihy, nepociťuje voči Slovensku krivdu a z celého srdca tvrdí, že "túžbou každého Slováka a Slovenky by malo byť zachovanie našich kultúr, vítanie iných kultúr a život vo vzájomnom mieri a harmónii." Hovorí mi z duše, hoci sa obávam, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí sa budú biť do pŕs v snahe zachovania "čistej kultúry", ktorá ale prakticky neexistuje. No práve diela ako Vyrástla som v gete so silným hlasom a ľudským osudom sú tým prvkom, ktorý je potrebný v boji proti hlúposti, zaslepenosti a davovej nenávisti.

"Svoje úlohy som si musela robiť navzdory šikanovaniu a ľahostajnosti učiteľov. Učiteľom to za vinu nedávam. Keď som nechápala napísané pokyny, hnevala som sa sama na seba. Keďže triedy boli vždy preplnené, ako by som mohla čakať, že učitelia budú brzdiť anglických študentov, len aby vysvetlili niečo tupani ako ja?" (str. 198)

Kniha nie je románom, zaraďuje sa skôr k memoárom a literatúre faktu, no už od začiatku máte dojem, akoby ste čítali premyslenú beletriu. Ide o dejom nabitý príbeh, ktorý vyvolá emócie, podnieti k zamysleniu a dovedie k poznaniu o ľuďoch a prostredí, ktoré napriek modernej dobe stále ostáva akoby v závetrí a vieme o ňom málo. Eliska Tanzer je obdivuhodná osoba, jej slová by sa mali šíriť ako požiar, aby zapálili záujem v čo najväčšom množstve čitateľov. Samy za seba už hovoria len jej vety z obálky knihy: Nikoho neobviňujem, nikomu sa nechcem pomstiť. Chcem sa len vyliečiť.

Originálny názov: The Girl from Nowhere
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: František Kôpka
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Tajomstvom podmienená atmosféra aj konanie postáv

O sociálnej sieti Wattpad som veľa počul, ale doteraz som sa s ňou osobne nezoznámil. Autorka píšuca pod pseudonymom Danielle Hartová je tam však ako doma, čo dokazuje aj množstvo jej fanúšikov a čítanosť príspevkov. Z internetu sa tento mesiac presúva na reálne knižné pulty, kde už môžete natrafiť na jej oficiálny debut Pavúčia ľalia. Napohľad ide o útle dielo, ale skrýva v sebe veľa rôznych motívov a myšlienok. Ako pavučina utkaná z množstva previazaných vláken. Obálka aj názov vyznievajú tajomne, až lyricky. Otázne je, či to nebude kontraproduktívne pri snahe zaujať čitateľa. Výhodou je, že cieľovka edície YOLi je "vychovaná" a knihe dá určite šancu. Už aj preto, že v sebe nesie značné fantazijné prvky, čo zodpovedá súčasným trendom.

"Ešte nikdy som nevidela, že by sa nejaký pavúk takto správal. Všetky, na ktoré som dosiaľ naďabila, zvyčajne utekali, len čo sa k nim priblížil človek. Félix sa vytrvalo štveral po vláknach k veku, aby sa dostal na slobodu. Na moje obrovské zdesenie sa mu podarilo nadvihnúť skielko a cez škáru prepchať chlpaté telo von. Vytiahol sa hore a zabalansoval na okraji skleneného väzenia. Potom sa odrazil a skočil na Isabellu. Len horko-ťažko som zadržala výkrik. Pavúk skočil Isabelle na predlaktie a po rukáve školskej rovnošaty pomaličky liezol nahor." (str. 100)

Pavúky majú viacero významov, či už skutočných, symbolických, alebo umeleckých, keďže Pavúčia ľalia je zároveň názvom nielen knihy, ale aj... knihy 😀. Ako to myslím, na to prídete pri čítaní sami, nechcem veľa prezrádzať, aby som vás nepripravil o zážitok pri odhaľovaní aj tých najmenších kamienkov v mozaike. Anotácia toho tiež veľa neprezradí, a už vôbec nevyvolá dojem, že príbeh je zasadený do minulosti. To bolo pre mňa prvé veľké prekvapenie, ale určite pozitívne. Som fanúšikom historických románov i romancí a starý kaštieľ poskytujúci vzdelanie mladým ženám na prahu dospelosti je ako stvorený na rozvíjanie zaujímavých zápletiek. Tajné zákutia či spletité udalosti daného miesta sú síce klišé, ale v rukách šikovnej autorky sa môžu ľahko premeniť na neopozerané námety. Danielle Hartová očividne vie, kde končia známe východiská a začína moderné spracovanie. To sa týka predovšetkým postáv, na ktorých stojí a padá celý príbeh. Lillian Whitová nerobí otcovi radosť, pretože dáva prednosť citom pred spoločenským postavením, a tak ju pošle na prevýchovu do Dievčenskej akadémie svätého Félixa. Kto by čakal priateľské prostredie, kde si žiačky pomáhajú so štúdiom a vytvárajú si celoživotné vzťahy, bol by zhrozený. V akadémii totiž vládne prísna hierarchia ako vystrihnutá z amerických seriálov a filmov pre tínedžerov. Na vrchole pyramídy tróni Victoria, ktorá si svoje postavenie patrične užíva a neváha si ho vydobyť aj ručne-stručne. Od dokonalosti má skutočne ďaleko a jej praktiky, presahujúce rámec morálky a etiky, sú verejným tajomstvom. Do písaných aj nepísaných pravidiel uvádza Lillian nová kamarátka Isabella, ktorá však tiež nie je žiadnou tichou myškou a je poznačená udalosťami zasahujúcimi do každej sféry ich malého, ale zato dianím nabitého sveta. Zobrazenie pomerov medzi žiačkami, ich rodinami a učiteľmi považujem za najlepšie z celej knihy. Hľadanie svojho miesta v kolektíve, snaha zapadnúť a zároveň sa čímsi odlíšiť v spojení so zachovaním si vlastnej tváre sú dôležitými atribútmi aj dnes a mám pocit, že táto téma sa nikdy celkom nevyčerpá. 

zdroj: Prečítané.sk

"Prudko som sa zapýrila, lebo som si spomenula, ako ma počas predošlej noci pobozkala. Nie, my dve nie sme ako zamilovaný pár z príbehu. To je vylúčené! Isabella ku mne nič necítila, pobozkala ma len preto, lebo som sa jej opýtala, aké to je. Navyše, obe sme predsa dievčatá! Áno, sme si veľmi blízke, ale je to spôsobené predovšetkým tým, že sme na akadémii žiadnu inú priateľku nemali. Bola mi ako sestra, ktorú som nikdy nemala. Láska medzi dvoma dievčatami predsa nemôže vzplanúť." (str. 144)

Myslím, že Pavúčia ľalia zaznamená u dospievajúcich čitateľov úspech. A predovšetkým u dievčat, keďže obsahom a postavami je román určený hlavne pre ne. Autorka otvára rôzne témy blízke veku pred bránou dospelosti, či už ide o spomínané vzťahy, objavovanie vlastnej sexuality alebo vnímanie iných ľudí. Pretože správanie človeka a jeho skutočná tvár sú dve odlišné veci, na čo všetci neraz radi zabúdame... Knihe by som mohol vytknúť napríklad nedotiahnutie niektorých línií, slabší prienik do celkovej mytológie či nejasnosti ohľadom motivácie určitých postáv, ale v rámci slovenskej tvorby ide v danom žánri každopádne o nadpriemer, preto verím, že o Danielle Hartovej budeme ešte počuť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Príbeh Popolušky je iba jednou stranou mince

Moderné adaptácie klasických rozprávok sú v kurze už niekoľko rokov, preto nečudo, že prichádzajú ich nové filmové spracovania a prerozprávania v novom šate. Jennifer Donnelly však posúva hranice žánru a prichádza s novým prvkom v kolobehu známych príbehov. Rozhodla sa totiž venovať pozornosť vedľajším postavám, ktoré sa buď nedočkali veľkého priestoru, alebo boli vykreslené negatívne. Dnes už vieme, že mnohí záporáci mali opodstatnené dôvody, aby občas konali v rozpore s dobrými mravmi, a nahliadnutie do ich vnútra a spísanie ďalších osudov je nielen výzvou, ale aj zaujímavým počinom. Americká spisovateľka sa tejto úlohy zhostila čarovne, ako sa na rozprávku patrí, a Nevlastná sestra na vás zapôsobí neobyčajnou atmosférou, silným príbehom i nevyhnutným posolstvom.

"Predstieral, že mieri vľavo, a potom zahol doprava. Isabelle uskočila, ale zakopla pätou o kameň a spadla. Inštinktívne sa hneď po dopadnutí prevalila na pravú stranu. Útočník trafil kameň a vyleteli iskry. Keď sa dievčina štverala na nohy, muž ešte raz zdvihol meč. Isabelle sťažka dychčala a svaly na rukách ju pálili od námahy. Zdvihla zbraň do výšky a kryla sa, ale on bol silnejší a stál pevne, takže vedela, že tentoraz jej úderom vyrazí meč z ruky. A ak sa tak stane, bude bezbranná a vydaná mu na milosť. Pripravovala sa na najhoršie. Ibaže v okamihu, keď sa zahnal, preťal vzduch výstrel." (str. 87)

Isabelle ako hlavná postava je výbornou voľbou, pretože poskytuje autorke nepreberné množstvo spôsob, ako ju pojať a zároveň zapracovať do východiskového príbehu jej nevlastnej sestry, ktorá sa vďaka láske a črievičke stala manželkou princa. Kto však čaká ďalšiu tradičnú rozprávku, mal by sa mať na pozore. Jeniffer Donnelly sa očividne nechce zviesť na vlne "vykrádania", ale razí si vlastnú cestu. Jej štýl mi sadol už od samého začiatku a je originálnym zjavom medzi záplavou nových autoriek, čo zaplavujú náš trh. Okrem strhujúceho deja, ktorý je zbavený hluchých miest, natrafíte na množstvo zaujímavých myšlienok, postrehov a úvah. Nijakým spôsobom pritom nespomaľujú príbeh, skôr ho funkčne dopĺňajú a zvýrazňujú charakter hrdinky. Isabelle ma príjemne prekvapila. Čakal som totiž hašterivejšiu, zatrpknutejšiu osobu, súdiac podľa klasiky. Nevlastná sestra však disponuje vlastným smerom, a dokonca si trúfam povedať, že súčasným čitateľom má čo povedať viac než samotná Popoluška. Kniha je totiž v prvom rade o potrebe nájsť si konkrétny cieľ, spoznať svoje silné i slabé stránky aj o tom, ako dosiahnuť spokojnosť a šťastie bez ohľadu na tlak a očakávania okolia. Zároveň nahliada na zloduchov z chápavejšieho pohľadu. Tak ako novopečená princezná Ella nie je vždy žiarivo krásna a dobrá, ani jej nevlastné sestry či matka celé dni nesnovajú plány, ako jej uškodiť. Za každým činom sa skrýva určitá - uveriteľná - motivácia. Páčilo sa mi, ako do deja vstupujú aj viac či menej symbolické postavy a sprevádzajú Isabelle na jej ceste k sebauvedomeniu. Sudičky aj Chance patria k top motívom a napomáhajú k uzretiu starej známej pravdy, že vnútorná krása je omnoho podstatnejšia než tá vonkajšia. A že vôbec v konečnom dôsledku nezáleží na tom, že si Isabelle ochotne odsekla prsty na nohe, aby sa jej vmestila do črievičky. Hlavné je, že si uvedomila skutočné hodnoty a je pripravená bojovať (aj doslova) za vlastné šťastie.

Jennifer Donnelly (zdroj: Writers Write)

"Z trosiek sa vynorili ďalšie dve myši a ťahali niečo za sebou. Priniesli to až k nej. Bol to náramok z drobných zlatých krúžkov. Z jedného viselo zlaté srdiečko s rubínom uprostred. Ten náramok jej venoval otec. Bol celý od sadzí, ale tie sa dajú umyť. Prsteň vykúpi Nera. Náramkom zaplatí za svoju slobodu. Bude ho môcť predať a za zarobené peniaze si prenajme v dedine izbu pre seba a svoju rodinu. Oslobodí sa od madam, jej kráv a kapusty. Isabelle z vďačnosti a pokory položila pred myšiu matku ruku na zem, dlaňou nahor." (str. 187)

Na románe Nevlastná sestra sa mi páčil temnejší nádych, náročné prekážky, ktoré musí hrdinka prekonať, aj kratšie kapitoly. Príbehu pristane rýchly spád a dokonca aj istá nepredvídateľnosť, napriek tomu, že ide o napĺňanie rozprávkových prvkov. Priznám sa, občas som si nebol istý, či ma na konci naozaj počká ustálené víťazstvo dobra nad zlom, alebo si Jennifer Donnelly pripravila pre čitateľov nejaké prekvapenie. Zrejme by som jej však zhltol akýkoľvek koniec. Myšlienka, že krása nie je všetko, môže sama osebe znieť otrepane a slabo, ale v rukách šikovnej autorky sa môže zmeniť na strhujúci apel. Najmä v dnešnej plytkej, povrchnej dobe; a ak aspoň na malý moment táto kniha naruší ľuďom ich bublinu, bude to úspech. 

Originálny názov: Stepsister
Príslušnosť k sérii: Nie, hoci JD napísala viacero kníh inšpirovaných známymi rozprávkami
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Vyšetrovanie vrážd v tudorovskom Anglicku

Žáner trileru, krimi či detektívky je v súčasnosti azda tým najobľúbenejším. Potrestanie zla, víťazstvo spravodlivosti a popri tom vyriešenie osobných problémov hrdinov sa dá vnímať ako moderné prevedenie rozprávok pre dospelých. A keď sa k tomu pridá náučný rozmer, úspech je zaručený. To je aj prípad britského autora Christophera Johna Sansoma, ktorý zasadil svoje napínavé príbehy do prvej polovice 16. storočia. Dynastia Tudorovcov je už sama osebe vábivým prvkom, a keď sa k tomu pridá klasické pátranie po nebezpečnom vrahovi, máloktorý fanúšik kvalitných románov dokáže odolať takémuto lákadlu. Zánik je navyše len prvou časťou dobre rozbehnutej série, a tak sa môžete pohodlne usadiť a začítať s vedomím, že váš nový obľúbenec Matthew Shardlake tu s vami ostane ešte nejaký čas. 

"Pri výkone služby som už zažil všeličo. Mal som dočinenia s bezočivými klamármi a vierolomnými chrapúňmi. Musím sa priznať, že vypočúvať takýchto ľudí bol skutočný pôžitok. Sledovať, ako sa tvária, keď im po odhalení spadne hrebienok, keď šikovne odomknem trinástu komnatu plnú lží a oni sú bezradní a oči im kmitajú ako splašené. Brat Gabriel bol iný. Stačilo udrieť na jeho citlivú strunu a staré nechutné hriechy súkal ako z rukáva. Podkopať jeho krehkú dôstojnosť bola úplná hračka, ale radosť som z toho určite nemal." (str. 142)

Práca pre generálneho vikára Henricha VIII., mocného a obávaného Thomasa Cromwella, by bola pre niekoho splnením snov, no právnik Matthew Shardlake je už unavený a zbavený ilúzií o praktikách vplyvných mužov na dvore aj o férovosti zákulisných ťahov. No práve v čase, keď zvažuje utiahnutie sa do pokojnejšieho ústrania, dôjde k vražde kráľovského komisára, vyšetrujúceho istý kláštor pre výrazné neprístojnosti. Cromwell neberie vrahov odkaz na ľahkú váhu, predsa len akékoľvek zlyhanie sa môže odraziť nielen na jeho kariére, ale aj živote. Kráľ Henrich má veľmi podozrievavé oko a určite nezabúda, že Thomas bol svojho času horlivým spojencom jeho druhej manželky Anny Boleynovej, ktorá nedávno prišla o hlavu. Matthew sa tak pripletie do diania ohľadom rušenia kláštorov, ktorým si chce Cromwell pod sebou zabezpečiť pevnejší konár. Spolu so svojím mladým chránencom prichádza do kláštora obohnaného chladnými múrmi, tajomstvami a odporom voči náboženskej reforme. Preniknúť medzi odmeraných mužov a nájsť odpoveď na otázku, kto a prečo otrávil mnícha, bude poriadne náročná úloha. Najmä keď sa ukáže, že záhada súvisí s ďalšími miestnymi úmrtiami, ktorými besnenie ani zďaleka nekončí.

Tudorovská éra je plná zmien, intríg a občas neprehľadných zákutí, no C. J. Sansomovi sa darí previesť nimi čitateľa ľahko a zrozumiteľne. Vyberá si motívy podstatné pre dej a nezahlcuje text zbytočnými odbočkami a informáciami, hoci neraz má na to príležitosť. Napriek tomu sa o zobrazenom období dozviete nepreberné množstvo faktov, mená z učebníc dejepisu ožívajú na stránkach kníh a ste ochotní uveriť, že dotyčné pasáže sa skutočne odohrali. Zánik rozohráva skvelú hru na pátranie po vrahovi, mníšsky kláštor je výbornou kulisou na budovanie tajomnej atmosféry, rovnako ako pestrosť charakterov. Autor sa snaží čímsi odlíšiť aj vedľajšie postavy, o ústrednom hrdinovi ani nehovoriac. Matthew Shardlake ani náhodou nezapadá do šablóny dokonalého záchrancu, telesné postihnutie je preňho prekážkou a ešte viac terčom posmechu a predsudkov. Vyvažuje to však bystrým umom, silným zmyslom pre spravodlivosť a trefnými postrehmi v rôznych oblastiach spoločnosti. Vaše sympatie si získa, už keď kráča v úvode na stretnutie s Cromwellom, a počas vyšetrovania brutálnych vrážd ešte vzrastú. Nečudo, že autorovi sa darí udržiavať ho pri živote už v siedmich knihách. 

C. J. Sansom (zdroj: The Times)

"... vtom sa obrátil ku mne a skôr než som sa nazdal, vykríkol a s predpaženými rukami sa na mňa vrhol. Nasledujúce udalosti sa mi do duše zapísali večným atramentom, dodnes to mám pred očami, až sa mi z toho pri písaní trasie ruka. Predpaženými rukami mi vrazil do hrude a odsotil ma. Skončil som na chrbte a náraz na kamennú dlažbu mi vyrazil dych. Najprv som si myslel, že sa pomiatol a chce ma zabiť, no pri pohľade naňho som si všimol, že nado mnou stojí so smrťou v očiach. Vzápätí sa mi pred očami mihlo čosi nové - prišlo to zhora a rezalo to vzduch. Kamenná postava." (str. 299)

Zánik v sebe veľmi šikovne mieša historický román s brilantnou anglickou detektívkou. Shardlake občas pôsobí sucho ako správny strohý predstaviteľ svojej vrstvy, no vynahrádza to spomínanými osobnostnými kvalitami. Mnohí čitatelia sa zrejme nevyhnúť porovnávaniu románu so svetovo známou knihou Meno ruže, ale bolo by krátkozraké spájať každý príbeh inšpirovaný vraždami v kláštore s touto svetovou klasikou. Sansom si razí vlastnú cestu a ja pevne verím, že Aktuell nás poteší aj prekladom ďalších kníh z tejto vydarenej série.

Originálny názov: Dissolution
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Matthew Shardlake)
Preklad: Martin Kubuš
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

 

Stretnutie lásky, kultúr a konfliktov

Laura Frantz patrí medzi kmeňové spisovateľky vydavateľstva i527.net a slovenskí čitatelia si veľmi rýchlo obľúbili jej príbehy plné histórie, romantiky a silných osobností. Často sa zameriava na pohnuté osudy podmienené ťažiskovými udalosťami amerických dejín, čo pre mňa osobne vyznieva zaujímavo a vždy sa dozviem niečo nové. Laura má totiž skvelý talent na vykreslenie dobových reálií, ktoré sú zapracované do príbehu nenásilne, bez snahy poúčať, šikovne dotvárajú celkový dej aj navodenú atmosféru. Neobyčajná žena disponuje všetkými zmienenými prvkami a dokonca by som ju odporúčal aj tým, ktorí sa s autorkinou tvorbou ešte len zoznámia. Je exemplárnym príkladom historicko-ľúbostného románu, schopného osloviť širokú škálu čitateľov. 

"S Keturah tvorili pozoruhodný pár. Vníma, ako ho má Keturah rada? Všíma si, ako ho jej oči neustále sledujú? Dokonca aj teraz, keď vstal a prešiel k pracovnému stolu, sa naňho dívala spod sklopených mihalníc. Keď si Tess predstavila, aký by to mohlo mať dosah, zovrelo jej útroby. Azda má Keturah plukovníka v obľube? Nakoniec, prečo by ho nemala mať? Nesúrodé oči mu dodávali neobyčajnú príťažlivosť. Hovoril po indiánsky, ba dokonca ju zachránil z Fort Pittu. Hotový hrdina - ako z rozprávky. Hoci tvrdil, že sa nechce ženiť, Keturah sa k nemu akosi hodila." (str. 105)

Laura patrí medzi autorky, ktoré dokážu jednou vetou zanechať dlhotrvajúci dojem. Svojsky sa preto teším na koniec knihy, pretože viem, že jej bodka bude vo mne doznievať ešte nejaký čas. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Samozrejme, ani zďaleka by sa to neudialo bez pútavého príbehu. Ten je zasadený do osemnásteho storočia, poznačeného stretmi rôznych kultúr a národov na severoamerickom kontinente. Prvou hlavnou postavou je Tessa Swanová, ktorá strávila celý život v pohraničnej oblasti západnej Virgínie a len tak niečo ju teda nerozhodí. Jej mužským náprotivkom je Clay Tygart, vychovaný indiánskym kmeňom Lenapov, hrdina vojny s Francúzmi, ktorý sa vracia do pevnosti ovenčený úspechmi a v sprievode Tessinej stratenej kamarátky Keturah. Indiáni ju uniesli pred dvanástimi rokmi a Tessa si k niekdajšej najlepšej priateľke z detstva znovu hľadá cestu. Rovnako ako ku Clayovi, ktorý je síce mĺkvy a nerád nadväzuje vzťahy s inými ľuďmi, no Tessa ho očarí svojou silou, zásadovosťou a starostlivosťou. Vtedajšie okolnosti však nepriali bezpečiu, a tak sa nad pevnosťou a samotnou Tessou celý čas vznášajú rôzne hrozby. A keď sa napokon Tessa stane obeťou jednej z nich, Clay je rozhodnutý spraviť maximum, aby ju priviedol späť domov... 

Zážitok z čítania Neobyčajnej ženy umocníte čajom, pokojom a keďže ešte stále nie je vonku veľmi teplo, aj pohodlnou dekou. Dej románu plynie prirodzene, nenáhlivo, no pritom sa neustále odohráva čosi dôležité. A to dokonca aj v dialógoch, ktoré neraz bývajú kameňom úrazu a neposúvajú príbeh vpred. Tessa ako žena "z divočiny" neplytvá slovami a Clay je takisto prototypom odmeraného človeka, no ich interakcie prebiehajú na báze vzájomného spoznávania a odhaľovania vnútra. Obe postavy majú čitateľovi čo ponúknuť, nielen ako komplexne vykreslené osobnosti, ale aj ako zrkadlo doby, v ktorej sa kniha odohráva. Nehovoriac o Keturah, žene na pomedzí dvoch svetov. Niekedy si pre seba doslova ukradla určité scény a patrí medzi to najlepšie, čo dej ponúka.

Laura Frantz (zdroj: laurafrantz.net)

"Zdalo sa, že Tessu má na starosti vysoký Indián. Viedol celú skupinku mocným a rozhodným krokom. Na svalnatom tmavom tele sa mu lesklo čosi zapáchajúce, akási masť, zrejme medvedí tuk. V spojení s horúcim vzduchom prenikavý zápach ešte viac prispieval k jej omámeniu. Usilovala sa kráčať rovnako rýchlo ako on. Závisel od toho jej život. Clay, Clay. Hoci z jej myšlienok nikdy neschádzal nadlho, v hrôzach poslednej polhodiny naňho úplne zabudla. Pane, pomôž mu, aby nás dostihol. Ak by prišiel Clay, mali by sme nádej..." (str. 270)

Laure Frantz sa opäť podarilo oživiť históriu a pri jej hrdinoch máte dojem, že ide o reálne osoby z mäsa a kostí. A možno aj ide. Príbehy ako tento sa mohli pokojne odohrať, zároveň v sebe skrývajú istú nadčasovosť. Miešanie kultúr, domnelá nadradenosť, neschopnosť prijímať kompromisy atď. sú, žiaľ, aj po takmer vyše dvesto rokoch častými spoločenskými témami. Neobyčajná žena s nimi pracuje, ale poukazuje hlavne na potrebu pochopenia, viery a nádeje. Už len preto si nepochybne nájde cestu k mnohým fanúšikom.

Originálny názov: An Uncommon Woman
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Kyseľová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net. 

 

Nultá časť kultovej trilógie

Hry o život z pera Suzanne Collinsovej sa právom označujú za kultovú trilógiu. Nezameniteľne poznačili žáner young adult a stali sa inšpiráciou pre mnoho iných spisovateľov. Filmové spracovanie len podčiarklo obľúbenosť tejto série a dokázali, že je určená širokej škále čitateľov. Na ďalší titul z Panemu sme si museli počkať pomerne dlho, ale oplatilo sa. Autorka si však dobre uvedomuje, že by išla sama proti sebe, keby len žmýkala vyčerpanú pôvodnú tému, a radšej sa rozhodla rozšíriť svet, kde má ľudský život len malú hodnotu. V románe Balada o hadoch a vtáčatkách sa zameriava na mladé roky hlavného záporáka pôvodnej trilógie - prezidenta Coriolana Snowa. Bol to skvelý krok. Nielenže sa viac dozvieme o udalostiach odohrávajúcich sa desiatky rokov pred Katniss, ale máme navyše možnosť preniknúť viac do vnútra antagonistu, čo sa nestáva často. 

"Coriolanus zdvihol zrak práve včas, aby videl, ako dievča z Dvanásteho obvodu vzalo svoj syrový sendvič a zúrivo sa zahryzlo, načo ju prevŕtali guľky a prirazili ju k mrežiam. Jej telo skĺzlo na zem a jej krv sa premiešala s Arachninou. Z úst jej vypadli kúsky napoly prežutého jedla a ostali plávať v červenej mláke. Dav sa prudko stiahol a ľudia sa v panike pokúšali utiecť. Ubúdajúce svetlo len pridávalo na zúfalosti. Coriolanus zbadal, ako nejaký malý chlapec padol, a sledoval, ako mu dav šliapal po nohe, no vzápätí ho prudko zdvihla nejaká žena. Iní nemali toľko šťastia." (str. 122)

Snowovo krstné meno si rozhodne získa pozornosť, je jediným svojho druhu, s akým som sa stretol. Odkaz na krutých rímskych cisárov je zrejmý, hoci jeho hláskovanie je poriadnou skúškou, iba jeho napísanie si u mňa vyžaduje aspoň dva pokusy 😀. Suzanne to, našťastie, čitateľom uľahčuje, a pracuje aj s jeho prezývkou Coryo. Budúci prezident bol odmala vedený k tomu, že naňho čaká žiarivá politická budúcnosť. Žiaľ, nedostalo sa mu veľa rodinnej lásky, pretože jeho matka umrela pri pôrode aj s dcérkou a otec padol v boji. Coryo preto vyrastal s babičkou a sesternicou. Dej Balady o hadoch a vtáčatkách sa odohráva počas desiatych Hier o život a osemnásťročný Coriolanus sa ich rozhodne zúčastniť ako mentor, aby si zabezpečil univerzitné štipendium. Jeho zverenkyňou sa stáva Lucy Grayová, dievča z Dvanásteho obvodu s nevšedným speváckym a textárskym talentom. Áno, presne tak. Z toho obvodu, ktorý je fanúšikom Katniss a jej peripetií dobre známy. Nie je to náhoda, táto oblasť Panemu má pre dej zásadný vplyv, aj keď sa nedá poprieť, že ide o jeden z najevidentnejších odkazov na pôvodný príbeh. Tých nájdete, samozrejme, aj viac, hoci mne ich veľa i ušlo. Od vydania prvej časti série predsa len ubehlo neuveriteľných dvanásť (!) rokov. Dôležité je tiež poznamenať, že Balada je samostatným príbehom, takže kto čaká ďalšie zápolenie v aréne, môže ostať sklamaný. Niežeby sme sa nedočkali aj boja o život, ide o podstatnú časť deja, kniha má však odlišné celkové vyznenie a atmosféru. Román je rozdelený na tri časti (Mentor, Cena, Mierotvorca). Každá predstavuje Snowa z inej perspektívy, pričom musím oceniť Collinsovej autorský zámer. Coryo je síce ústrednou postavou, ale nedá sa označiť za hrdinu. Poznáme ho ako negatívnu osobnosť, bola by škoda, keby ho autorka šmahom ruky zmietla zo stola a snažila sa ho priveľmi poľudštiť. Samozrejme, Coriolanus nie je plochá postava, má aj určité pozitívne vlastnosti, ale badať v ňom krásny prerod a postupné naberanie záporných prvkov. Hrúbka knihy by azda vydala aj na dva tituly, no takto pôsobí omnoho komplexnejšie. Text je tentoraz popretkávaný aj viacerými filozofickými úvahami a podnetmi na čitateľovo zamyslenie. Suzanne Collinsová dospela a jej tvorba sa posunula na vyššiu úroveň. 

Suzanne Collins (zdroj: Dallas Morning News)

"Jej hlas zosilnel, keď sa - vedome či nie - ocitla späť pri mikrofóne. Možno prišla naposledy zaspievať, naposledy vystúpiť. Žiaden z hadov však nevyzeral, že by sa na ňu chystal zaútočiť. Vlastne pôsobila, akoby ich k sebe z arény privolávala. Zhluk pod Tesleeiným stĺpom sa preriedil, pár ich popadalo z tribún a tucty sa vyplazili z tunelov a pridali sa k prúdu smerujúcemu k Lucy Grayovej. Obklopili ju, zbiehali sa k nej zo všetkých strán a znemožňovali jej ďalší ústup. Ich žiarivé telá sa jej vlnili na bosých nohách a krútili sa jej okolo členkov a ona si pomaly ľahla na kus mramoru." (str. 346)

Hady a vtáčatká z názve možno vnímať doslovne aj obrazne. Balada zároveň ponúka mnoho rôznych interpretácií, či už pre pochmúrny dej, tragiku alebo kontroverzné postavy. Víťazstvo dobra je diskutabilné, ťaživé témy však vyvažuje romantická línia. Priznám sa, že tá mi celkom nesedela, ale s ohľadom na cieľovú skupinu a žáner je svojím spôsobom prirodzená. Panem je bohatý svet, poskytujúci nekonečné množstvo zaujímavých námetov, preto dúfam, že Suzanne Collinsová sa k nemu ešte vráti. A že jej to nebude trvať tak dlho... 

Originálny názov: The Ballad of Songbirds and Snakes
Príslušnosť k sérii: 0. diel (Hry o život)
Preklad: Ivana Cingelová, Zuzana Trstenská
Počet strán: 592

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Búranie stereotypov na divadelných doskách

Jane Featherová je osobitou autorkou; jej historické romance sa totiž vymykajú z bežného rámca. Osobne síce dávam prednosť epickejším príbehom s nádychom napätia, no Jane sa v poslednom čase presunula pri písaní do raných rokov 20. storočia, pričom toto obdobie nie je v danom žánri práve častým javom. Preto som so záujmom siahol aj po jej najnovšej trilógii Londýnske klenoty. Kým v prvej časti s názvom Diamantové pokušenie sme mali dočinenia s reálnymi drahými kameňmi, Zafírové zvádzanie sa pohybuje skôr v symbolickej rovine. Z prostredia obchodu sa tentoraz presúvame na dosky, ktoré znamenajú svet. Práve tam sa po rokoch znova stretávajú dve silné osobnosti, ktoré si azda popri napĺňaní svojich umeleckých ambícií nájdu čas aj na lásku...

"Fenella odtrhla zrak od jeho prenikavých, skúmavých očí a zahľadela sa do ohňa v kozube. Naozaj je na to pripravená? Pripravená čítať Zafír? Stať sa Rose? Ak nenaplní Edwardove očakávania, všetkému bude koniec. Ale čo by sa vlastne skončilo? Začínajúce priateľstvo? Ľúbostný románik? Či nádejný vzťah... s vyhliadkami do budúcnosti? Aké riziko podstupuje v tejto útulnej izbe osvetlenej blčiacimi plameňmi v kozube, s Edwardom, pôsobiacim tak sústredene, no zároveň uvoľnene? Je na to riziko pripravená? Mohol by medzi nimi vzniknúť hlboký, intímny vzťah aj bez Rose?" (str. 90)

Ide síce o historickú romancu, no ako som spomenul, nejde o celkom tradičné poňatie neskúsenej hrdinky a vnútornými démonmi poznačeného hrdinu. Protagonisti knihy - Fenella Grantleyová a Edward Tremayne - by pokojne obstáli aj v kontexte dnešnej doby. Ich názory, spôsob vyjadrovania i vzájomné vzťahy podliehajú modernejšiemu nádychu, čo je vzhľadom na obdobie deja pochopiteľné. Aj preto je Fenella omnoho odvážnejšia ako iné ústredné postavy daného žánru, neviazane sa púšťa do napĺňania svojich cieľov, nenecháva sa zväzovať zastaranými konvenciami a ani vo veciach lásky a vášne nie je úplne ostýchavá. Emancipácia jej však nijako nebráni uznať kvality príťažlivého a nadaného muža. V tomto Jane Featherovú uznávam, pretože hoci občas príbeh zvádza k presadzovaniu ženských práv, robí to nenútene a na zdôraznenie postavenia žien v danej spoločnosti, nie v snahe znevažovať iné hodnoty či osoby. Poďme sa ale pozrieť bližšie na obsah knihy.

Úctyhodná slečna Fenella ukrýva tajomstvo - navštevuje hodiny herectva a túži stáť na divadelných doskách. Pre príslušníčku vyššej vrstvy je to, samozrejme, čosi nemysliteľné, no ona nemá v povahe podriaďovať sa pravidlám, ktoré sú skôr na obtiaž než na úžitok. Keď dostane šancu hrať hlavnú úlohu v hre s názvom Zafír, je nadšená. Až do momentu, keď zistí, kto je jej autorom, a začne sa zmietať medzi vzrušením a pochybnosťami. Edward je síce iba nemanželským synom šľachtica, ale rozhodol sa hrať s kartami, ktoré mu osud nadelil. Pred rokmi síce odložil svoj literárny talent bokom, no teraz nastal čas oprášiť ho. Keď pritom znova natrafí na Fenellu, ktorú spoznal ešte ako mladú debutantku, vie, že je na správnej ceste. Vzájomná chémia a túžba sa mieša so snahou vytvoriť umelecky hodnotné predstavenie, no na obzore sú ďalšie prekážky. Či už v podobe vhodnejšieho manžela pre Fenellu alebo jej predsavzatia nenechať sa nikým ovplyvňovať. Odlišné osobnosti a nevyriešené konflikty z minulosti sú dostatočným základom pre neustále iskrenie aj emóciami nabité situácie. 

Jane Featherová (zdroj: Goodreads)

"Sprvu ju trochu zarazilo, ako sa zabávajú herci živiaci sa vystupovaním na javisku, ale ostýchavosť ju rýchlo prešla. V spoločnosti Neda a jeho priateľov sa z nej stávala celkom iná osoba, alebo sa tak aspoň cítila. Mohla byť konečne prirodzená, zabudnúť na obmedzujúce pravidlá a na zlomyseľné klebety okolia. Smiala sa, až jej tiekli slzy, vypila oveľa viac vína, než by mala, a vychutnávala si pohľad na skutočného Edwarda - muža, ktorý sa smeje, s veľkým nadšením vymýšľa dôvtipné hádanky a ktorý nevidí nič zlé na tom, že sa s ňou napriek obecenstvu bez zábran bozkáva." (str. 212)

Zafírové zvádzanie plynie pokojným tempom, kladie dôraz skôr na vzťahovú zložku než na akciu, takže knihu odporúčam romanticky založeným dušiam, ktoré nepotrebujú v romanci zažívať dobrodružstvo, ale dávajú prednosť postupnému zbližovaniu hrdinov. Vzťah Fenelly a Edwarda sám osebe nie je ničím výnimočný, románu dodáva grády predovšetkým umelecké prostredie. Náhľad do divadelníctva začiatkom minulého storočia je pútavé a drží príbeh nad vodou. Kniha pracuje s mottom, že najvzácnejším drahokamom je láska, a autorka potvrdzuje, že práve tá je hnacím motorom jej tvorby.

Originálny názov: Seduce Me with Sapphires
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Londýnske klenoty)
Preklad: Nina Mikušová
Počet strán: 272

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Alegorické rozprávanie o strate, živote a nádeji

Koncom roka 2019 prinieslo vydavateľstvo Tatran slovenským čitateľom preklad rozprávkovej knihy Snehová sestra. Švédska spisovateľka Maja Lunde vytvorila v spolupráci s ilustrátorkou Lisou Aisato skutočne nádhernú publikáciu, prispôsobenú atmosfére a významu adventu. Dodnes sa k nej rád vraciam. O to príjemnejšie bolo moje prekvapenie, keď došlo k ohláseniu prekladu knihy Strážkyňa slnka. Maja a Lisa totiž nespolupracovali jednorazovo, ale chcú priniesť príbehy súvisiace so všetkými ročnými obdobiami. Po zime teda prichádza jar a my máme možnosť začítať sa do textu spracúvajúceho tému prebúdzania. A to nielen vo význame prírody, ale aj nás ľudí. Z autorkiných riadkov znova prýšti veľká dávka ľudskosti, hoci samotný príbeh je pomerne jednoduchý.

"To vďaka slnku na jar všetko vyrástlo takpovediac z ničoho. Vďaka slnku mohla príroda počas celého leta prekypovať životom, až kým v zime znova neutíchla. Potom sa s nami slnko zahralo na schovávačku, hovoril starý otec, bolo čoraz bledšie a chladnejšie, takmer úplne zmizlo a uvoľnilo cestu mrazu. A napokon sa na jar vrátilo, rovnako silné a húževnaté ako predtým. Jar, pomyslela som si, môcť tak zažiť jar! Môcť tak zažiť, že sa niečo mení, že svet nie je stále rovnako sivý." (str. 16)

Hrdinkou je Lily, dievča vyrastajúce iba so starým otcom v pochmúrnom, sivom a sychravom svete, kde nejestvuje slnko ani pohoda a plný žalúdok je iba spomienkou na zašlé časy. Lily pozná štyri ročné obdobia iba z dedkovho rozprávania a predstava slnečných dní a tepla je pre ňu čistým sci-fi. Samozrejme, nielen pre ňu, ale pre všetkých obyvateľov dediny. Či sveta? Ťažko povedať, príbeh Strážkyne slnka totiž nie je zakotvený v našej realite, a tak ponúka v podstate len ohraničené dejisko. To je napokon zrejmé už od prvých strán, keď sa Lily snaží prísť na to, čo ukrýva skleník, kde starý otec zabezpečuje pre dedinu jediný stály prísun plodín potrebných na prežitie. Deti v rozprávkach sa málokedy vyznačujú poslušnosťou a ani Lily neodolá lákaniu zvedavosti. Napriek varovaniu prekračuje pomyselnú čiaru bezpečnej zóny a vstupuje do temného lesa, na konci ktorého na ňu čaká obrovské prekvapenie. Stretnutie s Chlapcom a Psíkom jej otvorení netušené možnosti, ale privedie aj na nebezpečnú cestu k poznaniu, prečo slnko nespočíva na oblohe. 

Zdalo sa mi, akoby dej nedržal celkom pohromade. Možno to bolo spôsobené istou nelogickosťou či snahou zakomponovať doň poučenia pre mladších čitateľov, ale miestami sa to dialo dosť kostrbato. Lily a Chlapec konajú podľa potrieb autorky, príliš náhle menia svoje postoje (hlavne Chlapec) a ani strážkyňa slnka nie je taká podstatná, ako sa podľa názvu zdá. Pôsobí síce hrozivo, ale pritom nie je hrozbou. Až do samého konca nie je jasné, čo a prečo vlastne robí, a tak vás ani nezaujíma, hoci by mala byť najpozoruhodnejšou postavou knihy. Keď sa odhalí všetko podstatné, je už v podstate neskoro. Slabší príbeh je však vykompenzovaný nádhernými ilustráciami. Lisa Aisato sa opäť prejavila ako nesmierne talentovaná umelkyňa a jej obrázky sú pastvou pre oči. Samotný text síce prečítate rýchlo, ale napriek tomu dokážete stráviť na jednej strane aj dlhší čas. Detailné zobrazenie postáv, prostredia a aktuálnej atmosféry je vrcholom knihy a posúva ju na vyššiu úroveň. Prevládajúcou farbou je v tomto prípade zelená, no hrá toľkými odtieňmi, že sa nedá neobdivovať ilustrátorkin jemnocit. Prebúdzajúca sa príroda vytvára s ponurým svetom skvelý kontrast a pri pestrých výrazoch postáv máte pocit, akoby ste sa pozerali na reálne osoby.

"Strážkyňa slnka sa na mňa naďalej dívala svojimi žiarivými očami. Prevŕtala ma skrz-naskrz pohľadom, akoby chcela zistiť, kto som, a zároveň ma celú spoznať. Až teraz som pochopila, čo Chlapec myslel tým, že je veľmi smutná, pretože za horiacim plameňom v jej očiach som videla nekonečný žiaľ, akoby na celom šírom svete nejestvovalo žiadne dobro. Pod ťarchou zármutku a beznádeje mi okamžite oťaželo celé telo." (str. 74)

Zimná rozprávka sa mi páčila o niečo viac, ale to neznamená, že by Strážkyňa slnka nebola tiež plná podnetov na zamyslenie. Vzhľadom na mladších čitateľov šikovne spracúva tému nádeje a boja za lepšiu situáciu, a to nielen pre seba, ale aj pre iných. Zároveň predostiera starú známu pravdu, že za smútkom a zdaním zla sa neraz skrýva krivda a príbeh, ktorý čaká na vyrozprávanie. Pretože len pochopenie a tolerancia môžu obstáť v konflikte so sklamaním a frustráciou. Nehovoriac o ekologickom aspekte, ktorý v knihe zaznieva. Maja Lunde a Lisa Aisato sú dobre fungujúce duo. Verím, že letný príbeh z ich série bude takisto prežiarený silnými motívmi.

Originálny názov: Solvokteren
Príslušnosť k sérii: 2. diel
Preklad: Zuzana Bátorová-Vahančíková
Počet strán: 200

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Strasti materstva, vzťahov a neistej budúcnosti

Bežným vzťahovkám sa väčšinou vyhýbam, lebo pred časom skĺzli k pomerne otrepaným témam o hľadaní lásky či nevere a málokedy prídu s originálnym nápadom. Eva Hrašková je dôkazom, že román pre ženy nemusí podliehať zdaniu jednoduchosti či predvídateľnosti. Jej tvorbu sledujem prakticky od začiatku a chválim ju za to, že nestagnuje a zlepšuje sa každou knihou. Novinka Všetko, čo (ne)chcem ma bavila, hoci nie som práve cieľová skupina 😀. No musím povedať, že v rámci zobrazenej problematiky som sa dozvedel mnoho nových informácií, pričom niektoré ma naozaj prekvapili. Naivne som sa totiž domnieval, že vynosenie dieťaťa náhradnou matkou je aj u nás úplne normálna vec, ale zjavne som len umelo ovplyvnený zahraničnou produkciou... 

"Aké je to jednoduché, stačí nájsť ženu, ktorí vynosí za protihodnotu dieťa. Už teraz cíti, ako sa to prieči jej presvedčeniu, že dieťa nie je vec. Keď otvára článok o spôsobe oplodnenia, ruky sa jej potia vzrušením. Pri predstave, že by cudziu ženu oplodnili Filipovými spermiami, jej v hrdle naviera hrča. To nie je riešenie, aj tak by som vychovávala cudzie dieťatko. Dokázala by som ho milovať, hoci by nebolo moje? To si ho môžem rovno adoptovať, vedie vo svojom vnútri súboj. Filip by bol jeho skutočným otcom, aj ich vzťah by bol určite iný. Skôr či neskôr by ma zo svojho sveta vytlačili. Červík pochybností v nej hlodá, číta však ďalej." (str. 62)

Motív náhradného materstva je však iba jedným z radu, autorka rozohráva hru na dvoch frontoch, čo jej poskytuje jednoduchý, ale pritom účinný priestor na kontrast medzi ústrednými hrdinkami. Nina zotrváva v nefunkčnom vzťahu s lenivým, neprogresívnym a agresívnym Norom. Bolo by iba otázkou času, kedy by ho konečne poslala tam, kde slnko nesvieti, lenže dve čiarky na tehotenskom teste všetko obrátia naruby. Nečakané - a v podstate nechcené - dieťa prichádza v čase, keď Nina čelí rozpadu rodinných, partnerských aj sociálnych pomerov a nová situácia jej značne komplikuje život. Jej kamarátka Liana má presne opačný problém. S manželom Filipom im to celkom klape, no potýkajú sa s márnou túžbou stať sa rodičmi. Filip sa nebráni myšlienke adopcie, no Liana pochybuje, že by dokázala cudzie dieťa milovať rovnako ako vlastné, a protichodné názory medzi nimi stavajú čoraz väčší múr. Extra nápomocná napokon nie je ani snaha nájsť kompromis či iné možnosti, ako naplniť vytúžený cieľ. Veľkým jablkom sváru sa stáva aj Ninino tehotenstvo, keďže Liana v ňom vidí nespravodlivosť osudu a nie je schopná - ani ochotná - pochopiť, prečo nie je dieťa dopriate manželom, ktorí o ňom snívajú, a napriek tomu otehotnie žena, čo ho vníma ako záťaž a prekážku. Tam, kde by iné autorky rozvíjali tieto témy, až by ich celkom vyžmýkali, Eva Hrašková iba začína. Páči sa mi, že nepíše o tom istom, ale buduje príbeh krok za krokom, postavy sa vyvíjajú a na záver sú prakticky celkom iné vo svojich postojoch a situáciách ako na začiatku. A nielen, čo sa týka Niny a Liany. Vedľajšie postavy sa za nimi totiž v ničom nezaostávajú. Či už ide o ich spomínaných partnerov, alebo Lianinho kamaráta Karola či Nininu matku, všetky majú čosi do seba a utkvejú vám v pamäti. Ich príbehy sú tiež dôležitou súčasťou celého deja, ktorý by bol bez nich značne ochudobnený. Matkina odmeranosť či Karolove vzťahové peripetie dodávajú knihe šmrnc a zabŕdajú aj do háklivejších tém. Autorka sa nebojí venovať náročnej problematike, podáva ju však ľahko, citlivo a s ohľadom na to, že čitateľ nepotrebuje odborné fakty, ale polopatistické vysvetlenie. Aby všetko v pohode pochopil aj taký laik v danej oblasti, ako som ja 😀.

Eva Hrašková (zdroj: Facebook)

"Mobil pod vankúšom ju čudne tlačí. Chcela by sa s niekým podeliť o všetko, čo sa prežíva. O strach, bolesť, ale aj akési očakávanie. Nemá však s kým. Noro je jediný, kto vie, že sa dieťatko začalo pýtať na svet. Nezavolal, nenapísal, za celé hodiny si na nich nespomenul. V duchu sa kára za svoju naivitu. Ak sa za celé tehotenstvo nezaujímal o to, ako sa dieťatko má, prečo by to mal urobiť teraz? S ďalším nepríjemným tlakom sa Norov obraz vytráca. Samotu však z duše nevyženie." (str. 108)

Kapitoly sa striedavo venujú Nine a Liane. Sú krátke, takže román sa dá čítať, aj keď nemáte veľa času. Text je dynamický, do postáv sa ľahko vžijete a držíte im palce, aj keď ich rozhodnutia nie sú vždy také, ako by ste si priali. Čo tiež oceňujem, je fakt, že Evka čitateľom neťahá medové motúzy popod nos. Liana neváha na plné ústa priznať svoje obavy z výchovy dieťaťa, ktoré by nebolo z jej vlastnej krvi. Je to prirodzený strach, no veľa autoriek by zvolila jednoduchšiu cestu a zobrazilo Lianu ako hrdinku, čo nemá ani kúsok pochybnosti. O to viac kniha Všetko, čo (ne)chcem zaváňa realistickosťou a sila nádeje vyznie oveľa údernejšie. Mimochodom, názov je naozaj trefný a vydavateľstvo Lindeni môže byť rado, že má vo svojich radoch takú šikovnú autorku. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Klasika vykúpená krvou

Herman Melville vo svojom kultovom diele zúročil vlastné skúsenosti z práce námorníka a zakomponoval doň množstvo spoločenských a kultúrnych odkazov. Snaha o experiment sa mu však nevyplatila a v roku 1851, keď román vyšiel, si nenašiel dostatok oddaných čitateľov. Vraj sa predalo len niekoľko stoviek výtlačkov. Až začiatkom 20. storočia, v čase plurality umeleckých smerov a prístupov, literárna veda ocenila Melvillov prínos. Keď Herman ako sotva dvadsaťročný mladík vypočul volanie mora, zrejme ani netušil, ako pobyt na veľrybárskej lodi ovplyvní jeho umelecké napredovanie. On sám síce na vlastné oči nikdy nevidel legendárneho vorvaňa, no ústne podanie stačilo na to, aby tridsať rokov od predmetných udalostí napísal román Biela veľryba. 

"Ak všeobecnú mienku o vojakoch natoľko zvyšujú nebezpečenstvá, ktorým musia čeliť, dovoľujem si vás ubezpečiť, že nejeden z ošľahaných veteránov, ktorí neohrozene postupujú proti delostreleckej batérii, by rýchlo cúvol pred ozrutným vorvaním chvostom, keď mu nad hlavou bičuje povetrie do vzdušných vírov. Veď čo sú hrôzy, ktoré majú pôvod v človeku, a preto sú rozumom pochopiteľné, proti úkazom božím, kde hrôza a zázrak splývajú v jedno! No i keď sa svet na nás, na lovcov veľrýb, díva zvysoka, predsa len nás nechtiac obdivuje, ba priam nás uctieva!" (str. 113)

Loď Essex sa porúčala na morské dno po tom, ako mu vorvaň niekoľkými útokmi zničil provu. Dvadsaťjeden námorníkov strávilo na troch člnoch niekoľko vysiľujúcich mesiacov. Slnko, nedostatok vody, delírium, beznádej, ba dokonca kanibalizmus zredukovali ich počet na osem, pričom žiaden z nich už nebol schopný viesť plnohodnotný život. Nezvyčajný príbeh o krutom, neporaziteľnom tvorovi nemohol nechať Herman Melville nepovšimnutý. Na jeho základe vytvoril kultovú postavu kapitána Achaba, posadnutého túžbou po pomste voči veľrybe, ktorá ho pripravila o nohu. Znalci dobových udalostí tušili, aký koniec postretne posádku kapitánovej lode Pequod, ale to by nezabránilo jeho úspechu. Problém nastal vplyvom autorovho zámeru obohatiť text o skryté významy, filozofické úvahy či biblickú symboliku. Pomerne jednoduchý a priamočiary námet sa tak stal na vtedajší čitateľský vkus až príliš prekombinovaným. Je pravda, že Biela veľryba sa číta pomerne ťažko, ale zato je jasné, prečo patrí ku klasickým dielam svetovej literatúry. Keď sa naladíte na autorov štýl a spôsob rozprávania, napokon sa radi ponoríte do drsného, neraz páchnuceho a špinavého sveta, kde nie je príroda synonymom pokoja a ticha, ale skôr krutosti a neutíchajúceho boja. Dej nie je napriek rozsahu bohatý na udalosti, hoci rozprávač Izmael toho zažije dosť. Schválne v súvislosti s ním nepoužívam pojem hlavný hrdina, pretože je otázne, okolo koho sa točí celý príbeh. Je ústredným bodom Izmael, kapitán Achab alebo nespútaný vorvaň? Hermanovi Melvillovi sa podarilo krásne vykresliť posadnutosť človeka v ceste za stanoveným cieľom, Moby Dick sa stáva mnohovrstevným symbolom, aj keď hrozí, že súčasný čitateľ sa bude prirodzene snažiť pochopiť Achabovo konanie, dať mu určitý rámec či strčiť ho do príslušnej škatuľky. Cez Izmaelovu optiku však máme možnosť porozumieť kapitánovým pocitom, ktoré sú napokon omnoho dôležitejšie než samotné dianie na lodi. Apropo, loď. Pequod je svetom samým osebe, dozvedáme sa mnoho o činnostiach sprevádzajúcich plavbu po mori, zoznamujeme sa so životom námorníkov aj spôsobmi lovu veľrýb, no napriek tomu sa kniha nedá považovať za historický román. Samozrejme, v autorovej dobe išlo o súčasné nahliadnutie do danej oblasti s využitím vlastných skúseností. Pritom sa však dozviete mnoho zaujímavých vecí. Niektorým čitateľom môžu prekážať dlhšie pasáže opisujúce veľrybiu problematiku, iní budú nadšení detailným prienikom do našincovi neznámych faktov. Ja som sa zmietal kdesi medzi tým. Osobne totiž nie som fanúšikom retardačných motívov, ale v prípade starších diel sa ich vždy snažím vnímať s odstupom a s ohľadom na dobu vzniku. 

Herman Melville (zdroj: MassLive.com)

"Začali sa k nej na lanách priťahovať, boli čoraz bližšie a bližšie, a keď sa jej dostali zarovno každý z jednej strany, mihli sa vzduchom kopije a striedavo do nej bodali, Stubbova odpovedajúc Flaskovej, Flaskova Stubbovej. Celý ten boj zúril v blízkosti Pequodu a záľahy žralokov, ktoré sa predtým hrčili na vorvaňovi, sa teraz chvatne vrhli na čerstvo prelievanú krv a chleptali ju z každej novej rany tak lačne ako smädní Izraeliti vodu, čo vytryskla po údere zo skaly. Gejzír veľryby konečne zhustol a po strašidelnom prevaľovaní a dávení sa vyvalila hore bruchom mŕtva." (str. 302)

Herman Melville využíva kvetnatý jazyk, aj v obyčajnej či dramatickej chvíli sa vyskytnú priam lyrické vyjadrenia, ktoré buď zjemnia celkové vyznenie, alebo vás prinútia zamyslieť sa. Z Moby Dicka sa stal pojem, slávneho vorvaňa poznajú po mene aj tí, ktorí ani netušia, kto je Izmael alebo kapitán Achab. Z tohto pohľadu sa dá Biela veľryba považovať za nadčasovú, hoci dnes už málokto môže pochopiť v plnej hĺbke znázornené pohnútky a situácie. Napriek tomu aj 170 rokov od vydania knihy dokáže podnietiť k rôznym postrehom, pretože pozorný čitateľ si v nej zakaždým môže všimnúť čosi nové. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

    

Romantika na pozadí tajomstiev a remesiel

Michal Slanička sa doteraz prezentoval ako autor súčasných, trendových príbehov okorenených humorom a  erotikou, s ktorými sa dalo ľahko stotožniť. Svojou najnovšou knihou sa odklonil od rozbehnutej trasy a prináša čitateľom romantický - a romantizujúci - román s historickým pozadím. Druhá polovica 19. storočia bola poznačená národným a sociálnym útlakom, hospodárskou krízou či cholerovou epidémiou, Prešporské srdce je však predovšetkým ľúbostným, nie spoločenským príbehom. Síce spracúva aj výrazné ponímanie rozdielov medzi jednotlivými vrstvami, slúži však skôr na rozpracovanie ďalších motívov. 

"Nebohý Wilhelm Skaritz predo mnou začal odhaľovať tajomstvá, ktoré si počas života úzkostlivo strážil. Tušila som, že som len na začiatku cesty, ktorej cieľ bol stále v hmle. Dva zažltnuté novinové výstrižky, ktoré som našla v modlitebnej knižke, boli oveľa konkrétnejšie ako list, ktorý Honig ukryl. Najmä jeden z nich. Ten druhý bol pre mňa zaujímavý len láskou dvoch mužov, ktorí boli schopní podstúpiť súboj na život a na smrť pre jednu ženu. Ich mená mi nič nehovorili, a tak som sa sústredila na článok, v ktorom sa spomínajú okolnosti požiaru v Prešporku." (str. 83)

Dej sa odvíja v dvoch líniách. Ťažisko tvorí rozprávanie Frederiky z Kasse, mladej dievčiny čeliacej nečakaným zmenám vo svojom živote. Tie sa rozbehnú, keď umrie dlhoročný pracovník na ich rodinnom statku, ktorého mala rada ako starého otca. Z pozostalosti a starostlivo ukrytého odkazu sa Frederika dozvie, že Honig nebolo jeho pravé meno a za jeho láskavosťou a múdrosťou sa skrývajú dramatické udalosti. Frederika sa ocitá v ich strede a postupne odhaľuje, čo statočného muža priviedlo až k utajeniu skutočnej identity. Druhá, na pohľad samostatne stojaca línia, sa venuje rozkvitajúcej mladej láske medzi dcérou medovnikára Kristínou a rybárom Jurajom. Ich vzťah má pôvod v tragickom požiari medovnikárskej dielne, o to je však silnejšia, hoci pevné a nemenné pravidlá spoločnosti majú na to celkom odlišný názor. V tomto smere odviedol Michal Slanička dobrú prácu. Sadol som mu na lep a obe línie považoval za súbežné rozprávanie. Až postupne mi došlo, že stavba deja je iná, čím kniha získala na príťažlivosti a prepracovanosti. Azda je aj lepšie, že autor neodhalil karty okamžite, dal tým čitateľovi priestor dôsledne sa zoznámiť s jednotlivými protagonistami a sledovať ich na ich ceste za šťastím. A hoci je práve Frederika ústrednou postavou, čo dokazuje aj typ priameho rozprávača v jej podaní, sympatickejšie vyznieva duo Kristína - Juraj. Napokon, avizuje to aj samotný názov knihy a bez ich vzťahu by sa celý príbeh nemal šancu odohrať. Istým spôsobom je tak Frederika skôr sprievodkyňou pri hľadaní odpovedí na otázky, ale aj ona má nakoniec v príbehu nezastupiteľnú úlohu. Kapitoly sú krátke, čo ako fanúšik dynamickejších textov oceňujem, navyše funkčne striedajú jednotlivé línie a dejiská. Na druhej strane by postavám prospela väčšia "ľudskosť", občas konajú a hovoria len pre potreby príbehu na úkor hlbšieho ponoru do ich vnútra. Apropo, reč. Autor sa snažil prispôsobiť dialógy i pásmo rozprávača dobovej "mluve", no nie vždy úspešne a neraz daná snaha vyznieva naprázdno, až silene. Preniesť sa do minulosti v každom smere je pomerne náročné, uznávam, snáď aj nemožné, preto považujem za vhodnejšie nenútiť sa do podobných úloh a radšej sa držať súčasnej podoby jazyka s prispôsobením slovnej zásoby na primeranej úrovni. Radšej sa mala pozornosť sústrediť na stavbu viet. Rušivo na mňa totiž pôsobilo aj pričasté využívanie slov ako "ktorý" a "bol" a ich variantov.

Michal Slanička (zdroj: Ženský web)

"Imre hľadel na objatie dvoch milencov. Ich zovretie bolo jemné a pevné. Akoby po ňom už nemalo nikdy nasledovať ďalšie. Bez slov ním vypovedali všetko. Bolo v ňom cítiť poďakovanie, prosbu aj prísľub. Poďakovanie za všetko, čo si navzájom dávali. Vedomky či nevedomky. Za pozornosť, ktorá im obom napovedala, že sú jeden pre druhého stvorení. Za slová, v ktorých bola sila porovnateľná s Jurajovými objatiami, za dotyky, čo mrazili a rozpaľovali zároveň. Prosbu o chvíľu strpenia, ktorú nevedeli ohraničiť dňami, týždňami ani mesiacmi. Na jeho konci však mal byť oboma vytúžený okamih, keď im Kristínin otec dá súhlas." (str. 141)

Prešporské srdce je však silné v ľúbostnom námete, pasáže venované osudovej láske sú tým najlepším, čo kniha ponúka. Oceňujem aj lyrický nádych pri opisoch pocitov či životných okolností, za akých sa odvíjajú osudy hrdinov (a nielen ich). Román osloví predovšetkým ženské publikum, cieľovej skupine je prispôsobená téma, prostredie aj celkové vyznenie. Historický námet sa v rukách Michala Slaničku neminul účinku a pri doladení detailov snáď ešte ponúkne ďalší príbeh z našich dejín. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Hunter na love ďalšieho sériového vraha

Chris Carter patrí k autorom, ktorí na poli psychotrilerov ponúkajú to najlepšie zo súčasnej americkej tvorby. Nájdeme v nich hrdinu ako vystrihnutého z noirových filmov, dôslednú prácu kriminialistov, prefíkaného páchateľa a hlavne fungujúcu ťaživú atmosféru. Robert Hunter sa svojou temnou minulosťou a zanietenou túžbou po spravodlivosti ľahko vyrovná trendovým severským náprotivkom, no na rozdiel od nich si stále dokáže zachovať určitý šmrnc, ktorý ho robí charizmatickejším a bližším čitateľovi.  Po Dvojitom kríži a Katovi prichádza tretí prípad s názvom Nočný lovec. Samozrejme, jednotlivé diely sa dajú čítať aj samostatne, ale vždy je lepšie pohrúžiť sa do nich postupne, hlavne preto, že tak môžeme sledovať vývoj ústrednej postavy. Hneď v úvode knihy totiž bude musieť Hunter čeliť šoku, ktorý naštartuje celé vyšetrovanie.

"Oči ho pálili, akoby mu do nich niekto hodil hrsť piesku, a pálčivá bolesť, ktorá začala v  zadnej časti hlavy, sa rýchlo šírila. Snažil sa prestať myslieť na ženinu tvár zachytenú na fotografiách z miesta činu, ale márne. Oči vypleštené od hrôzy, spuchnuté pery zošité hrubou niťou. Prebrala sa opustená v prázdnom mäsiarstve a pokúšala sa krikom privolať pomoc? Preto sa jej niť okolo pier zarezala tak hlboko? Driapala si ju v panike z úst? Bola pri vedomí, keď jej vrah vložil do tela bombu a zašil ju tam? Otázky sa naňho valili ako príbojové vlny." (str. 39)

Carter sa ani tentoraz nebojí zájsť do krajnosti a znovu predstavuje vraha so zvrátenou túžbou kruto ublížiť nevinným obetiam. Lovec sa navyše vyžíva v strachu plynúcom z vedomia, že dotyčná osoba nemá najmenšiu šancu na útek a dokonca sama prispeje k tomu, že sa jej pobyt na tomto svete čoskoro skončí. Občas preto natrafíte na scény s pomerne explicitným násilím, ale sú využité funkčne a zvýrazňujú naliehavosť vyšetrovateľov dolapiť páchateľa skôr, než mu padne do rúk ďalšia žena. Práve na tie sa Nočný lovec zameriava, aj keď je nutné dodať, že nepriamou obeťou jeho vyčíňania sa stane aj dobre známa postava. Román začína zhurta a motivácia detektívov je o to väčšia. Novou posilou sa stáva súkromná detektívka Whitney Myersová, sebavedomá, odhodlaná profesionálka, ktorú priviedli na stopu vrahovi vlastné pohnútky. Zároveň sa potýka s osobnými problémami, poznačenými nevydareným koncom prípadu, čo ju pripravil o miesto v zbore. Myersová je skvele vykreslenou postavou, medzi ňou a Hunterom to prirodzene iskrí. Priznám sa, podvedome som očakával, že autor sa konečne nad svojím hrdinom zmiluje a dopraje mu v ľúbostnom živote aspoň trochu šťastia, ale zároveň som bol pripravený na to, že je ešte asi priskoro čakať podobné vyústenie. Ako to dopadne, vám neprezradím, poviem len toľko, že spracovanie tohto motívu bolo adekvátne stavbe celého prípadu. Nemenej dôležitou ženskou postavou je aj Hunterova nová nadriadená. Obaja si musia zvykať na spôsob práce toho druhého, nápomocný sa ukáže spoločný cieľ - snaha dopomôcť víťazstvu dobra. Každý dobrý triler stojí a padá na nepriateľovi, pričom tentoraz ide o chlapa, ktorý narúša osobný priestor svojich obetí a vyznieva o to nebezpečnejšie. Samotné vyšetrovanie a jeho hľadanie však oproti predošlým dielom série pôsobí o čosi jednoduchšie. Každá stopa totiž vyjde naprázdno a nebyť určitého vrahovho kroku, zrejme by ho Hunter ešte dlho nechytil. Samozrejme, nielen Hunter. Ako zvyčajne mu sekunduje parťák Garcia, jeho opak, čo sa týka rodinného života a istých hodnôt. Počiatočné rozpaky a nesúlad už prekonali a teraz dokážu spolu fungovať ako dobre naolejovaný stroj. Oceňujem, že v Nočnom lovcovi sa už Garcia nedostal do priameho ohrozenia páchateľa - stalo by sa z toho klišé -, ale to zas neznamená, že sa v nebezpečenstve neocitne iný člen tímu...

Chris Carter (zdroj: Goodreads)

"Vrátila sa do spálne a rozhliadla sa ešte raz po miestnosti, až potom oprela pálku o nočný stolík a vliezla späť do postele. Zhasla lampu a zachumlala sa pod prikrývku. Sotva zatvorila oči, zježili sa jej všetky chĺpky na tele. Akýsi hlboko skrytý inštinkt k nej vyslal náhle varovanie - ako senzor signalizujúci hroziace nebezpečenstvo. Cítila, že v miestnosti nie je sama. Bol tam ešte niekto. A vtedy ho začula. Nie to cvakanie za dverami, čo ju vytrhlo zo spánku, ale chrapľavý šepot, ktorý sa ozval z jediného miesta, ktoré neskontrolovala. "Zabudla si sa pozrieť pod posteľ." (str. 199)

Chris Carter mal ako kriminálny psychológ priamy kontakt so sériovými vrahmi, aj preto sú jeho texty autentické a uveriteľné. V súčasnosti je spisovateľom na plný úväzok, ale svoje skúsenosti zúročuje aj s odstupom času. Temné ľudské pudy sú napokon nevysychajúcou studňou námetov, a tak sa ešte v rámci série s Robertom Hunterom máme na čo tešiť.  Nočný lovec sa ľahko číta, krátke kapitoly dynamizujú dej, nehovoriac o vizuále slovenského vydania. Páči sa mi layout série, knihy sa vedľa seba krásne vynímajú, a určite sa k nim budem opakovane vracať.

Originálny názov: The Night Stalker
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Robert Hunter)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Získajte kontrolu nad svojimi myšlienkami

Pred čítaním knihy Von z hlavy som netušil, že je založená na silnom náboženskom presvedčení. Považoval som ju za klasickú predstaviteľku motivačnej literatúry, pri ktorej ako čitateľ vypnem, identifikujem sa s určitými situáciami a snáď dospejem k vedomej zmene. Všetky tieto prvky publikácia obsahuje, o tom niet pochýb. Zároveň však pracuje aj s vierou ako základným kameňom pri prekonávaní samého seba. Nepatrím k extra veriacim ľuďom, no Jennie Allenová spracúva kresťanskú tematiku nevtieravo a predostiera všeobecne platné myšlienky. Tým pádom je ľahké naladiť sa na jej vlnu, hoci mi trochu trvalo dostať sa cez úvod, kde vysvetľuje životné okolnosti, ktoré ju viedli k potrebnej zmene a k napísaniu knihy. 

"Naše myšlienky utvárajú náš život. Každému úžasnému alebo hroznému skutku, ktorého svedkami sme sa stali, či už v histórii ľudstva, alebo v našich životoch, predchádzala myšlienka. Jediná myšlienka sa znásobí ďalšími početnými myšlienkami a tie sa premenia na náš spôsob myslenia, často bez toho, že by sme si to uvedomili. Naším cieľom je naučiť sa uvedomovať si vlastné myšlienky a cielene z nich vystavať spôsob myslenia. Ten nás povedie k výsledkom, ktoré si pre seba želáme my a ktoré si pre nás želá Boh." (str. 71-72)

Keby autorka nezdôvodnila svoje presvedčenie a potrebu zapracovať na nízkom sebavedomí či vnímaní každodenného sveta, jej slová by nemali až takú účinnosť. Dokážete ju lepšie pochopiť, no osobne predsa len patrím k čitateľom, ktorí pri tomto type literatúry idú hneď na vec. Keď však príde k jadru veci, navnadí vás uvedomiť si niekoľko faktov, ktoré síce bežne zažívame, ale neprikladáme ich - chybne - veľkú váhu. Jennie zvolila naozaj trefný názov, pretože jej kniha sa zameriava na spôsoby, ako dostať Von z hlavy všetky toxické myšlienky, čo nám narúšajú pohodové bytie. Súčasné trendy sú navyše neutíchajúcim zdrojom pre porovnávanie s inými ľuďmi, ich vzhľadom, úspechmi či sebaprezentáciou na sociálnych sieťach. To neraz vedie ku skresleným myšlienkam o vlastnom fádnom živote, o nedostatočnom napĺňaní cieľov alebo k nepravdivým postojom. Ovplyvňuje to pritom nielen naše jestvovanie, ale aj vzťahy s blízkymi a motiváciu pohnúť sa vpred. Doba predefinovala pojem "úspech" na čosi žiarivé, spojené so slávou a peniazmi, a zabúda sa na obyčajnú vnútornú vyrovnanosť a spokojnosť. Text celý čas vychádza z kresťanskej tradície, Jennie Allenová je vo svojom vyjadrovaní silne veriaca, no hoci sa opiera o Bibliu a náboženské učenie, jej slová sa dajú vnímať aj ako všeobecne duchovné. Je totiž jedno, k akému náboženstvu či filozofii sa človek hlási (a či vôbec), určité tézy nachádzajú celosvetové uplatnenie a dajú sa aplikovať u kohokoľvek, kto má vôľu čosi vo svojom živote zmeniť. Aj keď musím tiež povedať, že občas ma zarazilo autorkino vnímanie relatívne normálneho diania, ktoré považuje za prejav diabla... Vnímanie úplne všetkého cez optiku viery mi sem-tam prišlo prehnané. Motivačná stránka textu však funguje na výbornú, je jednoduchá, ale účinná. Zmeňte svoje myslenie a bude vám lepšie. Niekomu to síce môže pripadať až príliš samozrejmé, ale prax hovorí jasnou rečou - vytrvať v nastolenej ceste je náročné, než už ide spočiatku o akokoľvek prostý začiatok. 

Jennie Allenová (zdroj: RightNow Media)

"Odmietnuť stať sa otrokom svojej životnej situácie neznamená, že nemáme bojovať za to, čo je správne. Písmo nám prikazuje, aby sme bojovali, aby sme konali spravodlivo, volali po spravodlivosti a ujímal sa utláčaných. V Kristovi však nie je východisko, z ktorého vyrážame do boja, neistota a hnev, ale zmierenie, dôvera, pokoj, láska. Prečo? Pretože nám patrí víťazstvo. Už sme vyhrali. Myslím, že je v tom veľký rozdiel. Žijeme v čase, keď sa pomenováva skutočné bezprávie, vynáša sa na svetlo a niekedy sa podarí zvíťaziť nad ním a urovnať ho." (str. 182)

Von z hlavy je skôr filozofická kniha založená na vlastných skúsenostiach než na vedeckom bádaní. Niekomu sa preto môže javiť menej objektívna, iným zas bude vyhovovať táto "ľudskejšia" stránka. Ja sa pohybujem kdesi medzi týmito dvoma pólmi. Text sa mi čítal ľahko, oslovili ma hlavne dobre spracované pasáže o potrebe pokory a nadšenia, ktoré sa postupne z našich životov vytráca a mnohé veci berieme ako samozrejmosť, prípadne sa nedokážeme tešiť ako v ranom veku. Jennie Allenová je zanietená osobnosť, čo badať aj z jej riadkov, preto má šancu podnietiť čitateľov k pozitívnejšiemu mysleniu, ak sa rozhodnú prijať podávanú ruku.

Originálny názov: Get Out of Your Head
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 244

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.