Štokholm v zovretí pekelných plameňov

Niklas Natt och Dag rozpútal v roku 2017 svojím debutom revolúciu. Našťastie iba knižnú, hoci dej jeho trilógie sa odohráva v časoch, keď Európou zmietali rôzne búrlivé udalosti. Ako príslušník najstaršieho švédskeho šľachtického rodu má blízko k histórii, ktorú sa mu podarilo pretaviť do nevšedného literárneho spracovania. Aktuálna novinka 1795 je záverečnou časťou série založenej na nie práve vábnych reáliách konca 18. storočia. To zahŕňa predovšetkým špinu, smrad, priam desivo zlé sociálne pomery a nedostatok morálneho cítenia v hlavnom meste škandinávskeho kráľovstva. Prostredníctvom postáv z odlišných spoločenských vrstiev máme možnosť spoznať zákulisie všemožných inštitúcií či zariadení a spolu s tým pochopiť ich konanie, čo je v žánri krimi viac než vítané. 

"Nemohol bdieť navždy. Spánok mu naostatok nastrojil pascu, a keď odhalil slabé miesto, chytil sa s ním za pasy. Vo sne beží cez oheň, s Karlom a Majou v náručí, krehké drobné telíčka. Uteká k schodom, padá, púšťa svoje bremeno. S čmudiacimi vlasmi sa pokúša pozbierať, čo stratil. Jeho pomáhajúca ruka prináša skazu všade, kam dosiahne, z hlavy mu vyšľahnú plamene, ženie sa preč, jeho slzy neuhasia nič. Jej deti sú mŕtve, je to jeho chyba. Vidí ju takú, akou musela byť, zvonku, na hranici zhoreniska, katastrofa je ešte horšia, ako sa jej zračí v tvári..." (str. 58)

Autorovi slúži ku cti, že okrem protagonistov sa snaží dôsledne vykresliť aj záporákov. Verím, že jeho cieľom nebolo len explicitné zobrazenie násilia s úmyslom šokovať, ale hlavne zdôvodniť ich motiváciu, aby sme ich pochopili aspoň v minimálnej miere. Otázne však je, či sa to Niklasovi tentoraz vyplatilo, alebo išlo o malý krok vedľa. Ceton si nepochybne zaslúži väčší priestor, ide o výrazného protivníka, no popri ňom akoby zabudol - či skôr vedome vynechal - z hry nové vedľajšie postavy. V predchádzajúcich knihách sa mi kresba jednotlivých charakterov zdala o čosi dôkladnejšia, preto mi teraz tento absentujúci prvok udrel do očí. Celá séria však stojí a padá na ústredných hrdinoch, ktorí sa vymykajú všetkým zaužívaným pravidlám a pozdvihujú ju na vyššiu úroveň. Emil Winge už dávno nie je tým istým mužom ako na začiatku série. Krutosť osudu a nutnosť pohybovať sa v temných zákutiach mesta pozmenili jeho postoj k životu i ľuďom. Zmena perspektívy sa však ukáže ako výhoda v boji proti trúfalému súperovi, ktorý ho opätovne podnieti k prehodnoteniu pojmu Zlo. Jednoruký vojnový veterán Cardell si na druhej strane nerobí o ľuďoch a svete ilúzie, no napriek tomu nedokáže ostať chladný zoči-voči utrpeniu iných. Protikladnosť pováh i spoločenského postavenia dvoch protagonistov poskytuje autorovi priestor na ich postupné zbližovanie, ale aj zamyslenie nad sociálnou nespravodlivosťou feudalizmu. Volanie po nastolení nových systémov je hlasnejšie než kedykoľvek predtým a neobchádza ani Švédske kráľovstvo. Nepokojná atmosféra je živnou pôdou pre pokútne živly a Winge s Cardellom budú mať čo robiť, aby odhalili a potrestali najnovšie zločiny. Pritom sa musia, samozrejme, vysporiadať aj s osobnými problémami a tragédiami, ktoré ich dosiaľ postihli. Typickou - a veľmi šikovne zvládnutou - súčasťou predchádzajúcich kníh bola kompozícia príbehu. Ten sa zakaždým odohrával počas štyroch ročných období, avšak nie v chronologickom poradí. Deju to dodávalo šmrnc, no tentoraz siahol Niklas Natt och Dag po tradičnej časovej postupnosti, pričom väčšina príbehu sa odohráva počas jari a leta. Celkovému vyzneniu to síce nijako neublížilo, ale fanúšikovia už asi prirodzene očakávajú prvky, na aké sú zvyknutí. 

Niklas Natt och Dag (zdroj: gp.se)

"Jeden hlboký nádych a javisko bolo jeho. Desať krokov, viac nie, do stredu. Všetko bolo pripravené podľa pokynov. Našiel miesto, ktoré hľadal, zdola odpočítaval rebrá na pravej strane. Zdalo sa, akoby ho označovala čierna bodka osamelého materského znamienka. Priložil hrot šidla k pokožke, cítil, ako sa telo pri chladnom dotyku naplo, zameral kladivo a udrel. Ozval sa tlmený výkrik." (str. 202)

Román 1795 je povinnou jazdou pre všetkých, ktorí čítali minulé časti trilógie (mimochodom, odporúčam ich čítať postupne, skákať medzi jednotlivými dielmi sa tu nevypláca). Je však možné, že po prevrátení poslednej strany nebudete cítiť také nadšenie (či skôr mrazivé uspokojenie) ako predtým. Oproti svojim starším súrodencom ťahá totiž táto kniha tak trochu za kratší koniec. Niežeby stále nešlo o nadpriemerný literárny kúsok, lenže pri nevyhnutnom porovnávaní vyznieva záverečná časť kvalitatívne slabšie. Je to škoda, osobne som čakal vygradovanejšie, strhujúcejšie ukončenie osudov starých známych hrdinov. Či už je príčinou slabšie vykreslenie vedľajších postáv, únava materiálu alebo opakovaná snaha stavať na "pachuti" konca 18. storočia, Niklas Natt och Dag predsa len vyčaroval z daných prísad príbeh, čo sa vám dostane pod kožu. Napokon, uzatvára sériu, ktorá redefinovala žáner historickej kriminálky, a to sa nepodarí len tak hocikomu.

Originálny názov:1795
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Michael Cardell/Bellman Noir)
Preklad: Alexandra Debnárová
Počet strán: 395

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Osud vo víre anglickej aristokracie a indických maharadžov

Zimný čas, navyše spojený so sviatočným oddychom, je ako stvorený na epické príbehy so silnými témami, hrdinami a posolstvami. Lucinda Rileyová je osvedčená spisovateľka, ktorú už ani netreba predstavovať, a mnohí si iste našli pod stromčekom niektorý z jej výborných románov. Tie u nás vychádzajú vo vydavateľstve Tatran, a kým spolu s čitateľmi po celom svete netrpezlivo čakáme na záverečný (ôsmy) diel série Sedem sestier, zaháňa náš deficit prekladmi ďalších autorkiných diel. Najnovším je Polnočná ruža, zachovávajúca všetky typické prvky jej tvorby, no pritom je ako zvyčajne z iného súdka. Aj teraz sa však môžete tešiť na dve časové línie, rôzne kultúry a príkoria, ktoré akoby písal sám osud... 

"Všetky princezné aj veľa mojich vznešených sesterníc už bolo zasľúbených mužom, ktorých im vybrali rodičia. Ja som síce pochádzala z vysokej kasty, ale z chudobnej rodiny. Pokiaľ išlo o materiálny majetok, otec mi zanechal iba veľmi málo a ja som si uvedomovala, že matka mi nemôže poskytnúť veno. Nebola som "úlovok" pre nijakého slobodného muža a matka neúnavne pátrala v našom rodokmeni, aby našla niekoho, kto by ma chcel. Nebola som sklamaná ani ma to neznepokojovalo; jednoducho som si pripomínala, čo povedal môj otec rodičom mojej matky, keď ich žiadal o ruku ich dcéry. Chcela som nájsť lásku." (str. 90)

Anáhitá a Rebecca sú protagonistky z absolútne odlišných svetov, no napriek tomu majú mnoho spoločného. Delia ich dlhé desaťročia, nehovoriac o územnej vzdialenosti, a predsa sa čoraz hlbším ponáraním do príbehu neubránite myšlienke, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, nech žijú kdekoľvek a v akejkoľvek dobe. Exotická India s horúcim podnebím a maharadžmi ma opantala už dávno a môj obdiv sa ešte zvýšil vďaka knihám Alky Joshi, preto mi Anáhitina línia ulahodila a spríjemnila čitateľský zážitok. Autorka má okrem toho fascinujúci talent preniesť k vám všemožné vnemy - farby, zvuky i vône. Pestrý, krásny, no občas i nemilosrdný svet kontrastov sa vám zaryje pod kožu. Dostanete sa do nesmierne chudobných štvrtí aj luxusných palácov, spoznáte pozadie dohodnutých manželstiev aj snahu o vybudovanie vlastnej identity. Aby človek v takomto prostredí niečo získal, musí zákonite aj veľa obetovať, Anáhitá sa však nevzdáva a usiluje sa zachovať si svoje hodnoty. Tým, že spoznáva život v rôznych vrstvách, má na ne omnoho objektívnejší pohľad, a prostredníctvom nej sa s nimi zoznamujeme aj my. Jej cesta (či už to vnímame doslovne alebo obrazne) je dlhá, ale zato popretkávaná rozličnými motívmi a postavami a ani na moment vás nebude nudiť. Druhým dejiskom je anglické panstvo Atsbury, a aj keď je o poznanie sivšie a sychravejšie, nie je o nič menej zaujímavé. Americká herečka Rebecca Bradleyová sem prichádza kvôli nakrúcaniu a vôbec netuší, ako jej táto práca zmení život. Stretáva Ariho, Anáhitinho potomka, a spolu sa púšťajú do pátrania po otázkach minulosti. Rebeccu zaráža podobnosť s predkami významného sídla a Ari hľadá svojho príbuzného - Anáhitinho strateného syna. Obidve na pohľad samostatné línie postupne spája čoraz viac prvkov, až vygradujú v podobe niekoľkých nečakaných tajomstiev. Lucinda Rileyová je vynikajúca rozprávačka, ktorá akoby už od prvého slova knihy vedela, akým smerom povedie svoj príbeh a užíva si jeho písanie rovnako, ako si vy užijete jeho čítanie. Samozrejme, nemusíte mať vlohy Sherlocka Holmesa, aby ste vopred odhalili niektoré súvislosti, ale autorka má zopár es v rukáve a predsa len si pre vás pripraví nejaké to prekvapenie. A neostane vám iné, iba žasnúť nad jej fantáziou a schopnosťou zosnovať dej, kde má každý motív svoje miesto a všetky spolu tvoria pevný, jednoliaty celok. 

Lucinda Rileyová 

"Ari sa díval, ako Rebecca vznešene kráča po hlavnom schodisku. Chápal, prečo Anthonyho tak očarila jej prítomnosť v sídle. Dokonca aj jeho, celkom nezainteresovaného človeka, jej podoba s Violet znepokojila. A napriek všetkým jej úspechom a sláve v nej vycítil prirodzenú zraniteľnosť. Mal pocit, že osud ju sem do Astbury umiestnil ako nevinného pešiaka do zložitej šachovej partie. Nemohol ignorovať fakt, že sa tu možno opakuje história." (str. 282)

Polnočná ruža patrí medzi autorkine najlepšie kúsky, a keďže ide o samostatný román, odporúčam siahnuť po ňom hlavne tým, ktorí sa s jej tvorbou zatiaľ ešte nezoznámili. Ručím vám za to, že po ňom určite siahnete aj po jej ďalších dielach. Čo však udrie do očí a vyvedie vás z konceptu, sú občasné gramatické chyby, čo je pri takom rozsiahlom texte pochopiteľné, no na druhej strane si vzhľadom na kvalitu príbehu zaslúži pozornejšiu korekciu. Nijako to našťastie neznižuje celkový dojem. Lucinda Rileyová má na svojom konte veľa mimoriadne úspešných titulov a tento potvrdzuje jej status jednej z najobľúbenejších spisovateliek. Očarenie rôznymi kultúrami sa pretavuje do prepracovaného deja, čo vo vás zanechá mnoho podnetov na premýšľanie. Tým najvýraznejším je nutnosť postaviť sa za každých okolností na vlastné nohy, nebáť sa narušiť skostnatené tradície a veriť svojim snom.

Originálny názov: The Midnight Rose
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 487

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Boj o čas, život a spravodlivosť

Séria Vincenta Kliescha, ktorý spracoval námet Sebastiana Fitzeka, si vyslúžila úspech nielen premyslenými zápletkámi a dramatickými zvratmi, ale predovšetkým výraznými postavami. Je pritom celkom zaujímavé sledovať ich vývoj. Keď si porovnáte protagonistov z prvej a štvrtej časti Aurisu, boj so zločinom skutočne poznamenal ich osobnosti a vzťahy. Nik už nie je ako predtým, ba dokonca došlo k tomu, že čoraz viac pozornosti na seba pútajú pôvodné vedľajšie postavy a postupne si pre seba kradnú mnohé scény. Medzi ne patrí hlavne Julin brat Elyas, problematický tínedžer, ale zato s hodnotami, aké by mal mať pravý kamarát. Jula Ansorgeová, autorka podcastov mapujúcich nevyriešené zločiny, sa ako zvyčajne musí potýkať s problémami na dvoch frontoch - jednak odhaliť pozadie záhadnej vraždy, a zároveň opätovne prehodnotiť svoj vzťah s Hegelom.

"A potom, práve keď dobehol pod okno, sa to stalo. Naklonila sa dopredu, tak hlboko, až ju sila gravitácie strhla nadol. Zaznel krátky, ostrý výkrik a nasledoval neznesiteľný zvuk tela, ktoré dopadlo na kamennú dlažbu - potom nastalo ticho. Silvan hľadel ako paralyzovaný najskôr na telo nehybne ležiace pri jeho nohách, potom sa pozrel hore. Tam, kde pred malou chvíľou stála. Zdalo sa mu, že za oknom vidí tieň, a nepochyboval o tom, že komu patril. Bol to otec! To on mam zavraždil! Panebože, vždy som sa toho bál, ale že to naozaj urobí?" (str. 16)

Prvé tri knihy tvoria pomerne súvislý príbeh, až som si spočiatku mylne myslel, že ide o uzavretú trilógiu. Autori však majú stále čo povedať, a tak je tu Zvuk zla. Ten sa dá viac-menej čítať aj samostatne. Síce by ste neporozumeli všetkým odkazom na predošlé dianie, no vzťahy medzi postavami sú zrozumiteľné pripomenuté a rieši sa osobitný prípad. Aj tentoraz súvisí s ťahúňom série, slávnym forenzným fonetikom Matthiasom Hegelom. Obeťou je totiž jeho priateľka, s ktorou sa chystali začať nový život bez drámy a problémov. Akoby to nestačilo, obvineným je jej dospievajúci syn, ktorého v ten deň po troch rokoch prepustili z psychiatrickej kliniky. Silvan by však matke nikdy neublížil, boja jeho jedinou blízkou osobou, a okrem toho tvrdí, že mamu vystrčil z okna jej manžel Martin Berg. Ten pritom rozohráva partiu, v ktorej nie je jasný motív ani výsledok. Do hry sa preto zapája naoko nestranný konzultant Hegel, aby vniesol do úmrtia svojej tajnej lásky svetlo. Keďže ho však vo veľkej miere ohrozuje vlastný zdravotný stav, pomocnú ruku mu musí podať práve Jula. To nie je vôbec ťažké, pretože po posledných udalostiach súhlasila, že si spolu založia detektívnu agentúru. Ich profesionálne kvality tak majú možnosť prejaviť sa skutočne rýchlo. A rýchle musí byť aj ich vyšetrovanie - nad Hegelom visí Damoklov meč v podobe pomyselnej tikajúcej bomby v jeho tele a presne jeden deň má Julin brat Elyas na to, aby zistil viac priamo od zdroja. Motív s jeho dobrovoľným umiestnením na psychiatrickej klinike považujem za najlepší z celej knihy, aj keď vo Fitzekovej tvorbe nejde o nič nové. V tejto súvislosti sa mi páčila zmienka presne o tom istom zo strany July, žmurknutie na čitateľov vždy vítam pozitívne. Rovnako ma teší aj fakt, že dej plynie priamočiaro a nestriehne na vás až tak veľa zvratov. Sebastian to občas zvykne prehnať, a aj keď tým neuveriteľne vygraduje dej, neraz sa to deje na úkor jeho uveriteľnosti. Netvrdím, že Zvuk zla sa môže udiať kdekoľvek a kedykoľvek, no určite patrí k menej premršteným dielam. 

S. Fitzek a V. Kliesch (zdroj: Facebook)

"Jula si nasadila slúchadlá. S nimi bude kvalita zvuku určite oveľa lepšia, Hegel predsa používal softvér, s ktorým bolo možné jasne počuť aj ten najtichší dych. Video aj tak bežalo stále dokola, a kým sa Hegel vráti, možno si sama niečo všimne. Postupne sa jej ukázala celá miestnosť: poškodené okno, posteľ a nad ňou holé žiarovky, malta na podlahe, kryt a káble, ktoré boli pod ním skryté. Urob to, je to ľahké. Jula sa strhla. Čo to bolo? Hlas, ktorý počula v Patriziinej izbe. Šepot, ktorý akoby nevychádzal zo žiadneho zdroja..." (str. 150-151)

Čo mi až tak nesedelo, bol záporák Martin Berg, Na môj vkus bol charakterovo našponovaný ako zloduch z disneyoviek - krutý, bezohľadný a neustále vrčiaci, už chýbali iba pekelné plamene v pozadí... Keďže však nejde o stálu postavu a väčšiu hĺbku si autori šetria pre hlavné hviezdy, dá sa táto mierna plochosť pochopiť (i keď aj tak zamrzí). Menší priestor tentoraz dostáva sám Hegel, viac než jeho dychberúce analýzy zvukov sú na mieste jeho zdravotné komplikácie, čo je vzhľadom na dej logické, ale je to istý odklon od minulých častí. Napriek tomu sa nedá poprieť, že ho to poľudšťuje, čo tiež nie je na škodu. Séria Auris poteší každého milovníka dynamických psychotrilerov, no obávam sa, aby ju duo Vincent Kliesch - Sebastian Fitzek zbytočne nenaťahovali a radšej dali prednosť kvalite pred kvalitou.

Originálny názov: Der Klang Der Bosen
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 231

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.