Hra na vraždu, kde vlastne nikto nehrá

Krimitriler V bezpečnom úkryte ma zaujal anotáciou, ktorá sľubovala zaujímavý námet. Rok po tragických udalostiach v predvečer svadby bohatého mladíka Lucasa sa úzka partia priateľov opäť zíde. Nie však kvôli oslave výročia sobáša ani kvôli spomienke na zosnulú osobu. Lucas ich chce zatiahnuť do hry, kde má každý predstavovať sám seba v predmetné dni, aby sa tak odhalilo, kto je zodpovedný za dané úmrtie... Osobne som sa hry na vraždu ešte nezúčastnil, hoci sa z nej stáva čoraz vyhľadávanejšia atrakcia. Samozrejme, ak nie je obeť skutočná ako v prípade románu Rachel Abbottovej. A ak sa zúčastnení hráči držia pravidiel a svojich úloh. Lebo inak sa celé podujatie rozsype hneď na začiatku.

"Napriek svojmu presvedčeniu, že to je nesprávne, som sa rozhodla, že večer budem hrať tú prekliatu hru. Vďaka odstupu od týchto starých priateľov a ich spoločnej minulosti sa mi ju možno podarí zastaviť, skôr než sa im vymkne z rúk. Životy týchto ľudí sú navzájom pevne zviazané. Predstierajú, že sú si blízki, ale určite je za tým viac. Žiarlivosť, pohŕdanie, sklamanie a ďalšie negatívne pocity sa okolo nás ovíjajú ako jedovatý brečtan. Vo vzduchu cítim nebezpečenstvo..." (str. 162)

Rozprávačkou príbehu je Jemma, manželka Matta, jedného z Lucasových priateľov. Ako človek zvonku ešte len spoznáva vzťahy v skupine, nepozná jej tajomstvá ani minulosť. Čitateľ tak vstupuje medzi členov spolu s ňou, hoci občas sa vyskytnú kapitoly, kde Jemma nevystupuje a mení sa aj osoba rozprávača. Nepôsobí to však rušivo, ide o ojedinelé prípady - týka sa to najmä Lucasovej manželky Niny. Vzhľadom na dej tieto vsuvky nemajú praktické opodstatnenie, ale mierne to oživuje spôsob rozprávania. Ďalšou postavou, na ktorú sa miestami sústredí dej, je detektívka Stephanie Kingová. Priznám sa, bol som prekvapený, keď som sa dočítal, že ide o druhú knihu, kde vystupuje. Tu je totiž ako vedľajšia postava, navyše nie nejako extra prepracovaná, preto by som nepovedal, že je schopná utiahnuť celú sériu. Každopádne je to od Rachel Abbottovej originálny krok - presunúť váhu románu na epizodickú postavu než na hlavnú vyšetrovateľku, ktorá dostane viac priestoru až v druhej polovici knihy. Vyburcovala tým moju zvedavosť a určite siahnem aj po prvom románe v sérii s názvom Kde sa začína nenávisť. Ale späť k tomu aktuálnemu - V bezpečnom úkryte má výborne zvolený názov. Slovenský ekvivalent je síce celkom iný ako pôvodný (Murder Game), ale tentoraz to vnímam ako dobrý krok. Hlavne pre obraznosť spojenú s obeťou vraždy, ktorá svoj domov považovala za bezpečný úkryt, a pritom sa stal miestom jej skonu (a tiež kvôli záveru). A pri odhaľovaní okolností, čo k nej viedli, trochu naráža kosa na kameň, pretože som ako čitateľ nedostal to, čo mi kniha sľubovala. Lucas sa síce snaží zatiahnuť hostí do hry na vraždu, ale napokon sa v podstate žiadna nekoná. Nikto nehrá svoju rolu a zhruba 150 strán je to o tom istom - postavy sa iba dohadujú, ničomu nerozumejú a skrývajú svoje tajomstvá, ktoré, keď sa napokon odhalia, vyznievajú skôr smiešne ako vážne. A rozhovory spočívajú v opakovaní: Prečo sme tu? Prečo si nezavolal políciu? Vysvetli nám to! Ja hrať nebudem! Odchádzam! Ostávam! Povedz nám, čo tým sleduješ! Všetko sa dozviete! Dokolečka dokola... A pritom to spočiatku vyzerá veľmi nádejne, prvých 100 strán, ktoré nám ukazujú udalosti spred roka, keď došlo k vražde, skvelo navnadia. Azda by bolo lepšie, keby sa autorka sústredila len na samotné lineárne vyšetrovanie.

Rachel Abbottová (zdroj: Audible)

"Zadívam sa ponad stromy na more. V ubúdajúcom svetle tmavá voda pôsobí hrozivo až hypnoticky, akoby na niečo čakala, možno na ďalšie telo, ktorého sa dnes večer zmocní. V panujúcom bezvetrí nepočujem šuchot lístia, sprevádzajúci rytmický hukot vĺn... Dokonca ani hlasy a smiech. Kde sú všetci? Niečo mi hlodá v mysli ako červík. Snažím sa potlačiť úzkosť a uchopiť neodbytnú myšlienku, no stále mi uniká. Viem iba, že sa týka Alexinej fotografie, ktorú Lucas urobil minulý rok." (str. 209)

V bezpečnom úkryte odporúčam hlavne čitateľom, ktorí dávajú prednosť komornejším príbehom odohrávajúcim sa prevažne na jednom mieste a s obmedzeným počtom postáv. Na podobnej báze napísala svoje najlepšie diela i Agatha Christie, aj keď obozretnejšie pracovala s ich rozsahom. Tomuto románu by, myslím, prospelo, keby mal aspoň o niekoľko desiatok strán menej a dynamickejší štýl. V konečnom dôsledku ide o vydarený, hoci priemerný žánrový kúsok (od zmienky v polovici o nezvestnej Rumunke začne byť navyše jasné i rozuzlenie), ktorý poteší priaznivcov budovania záhadnej, lenivej letnej atmosféry a tých, ktorí dávajú prednosť detektívkam založených na vzťahoch postáv než na napätí a litroch krvi.

Originálny názov: Murder Game
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Stephanie Kingová)
Preklad: Jana Seichertová
Počet strán: 382

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Hudba a láska v boji proti vojnovej situácii

Roseanna M. Whiteová vstúpila do našich literárnych vôd knihou Muž bez mena. Tá uviedla sériu Tiene nad Anglickom, spájajúcu neľahké obdobie na prahu prvej svetovej vojny s romantikou a postavami, ktoré vám dokážu okamžite prirásť k srdcu. Historickú romancu autorka posúva na novú úroveň. Ukazuje, že nemusí byť zasadená iba do regentského či viktoriánskeho obdobia, prípadne do stredoveku, ale môže mať aj modernejší nádych. 20. storočie poskytuje široký priestor a bolo také bohaté na udalosti, že studnica námetov prakticky nikdy nevyschne. Pieseň bez nôt sa nesie v rovnakom duchu ako prvá časť série, a tak na čitateľov znovu čaká zaujímavý zážitok.

"Ozval sa ďalší známy zvuk - ale nie kľúča vchádzajúceho do zámku. Bol to zvuk pakľúča v zámku. Zjavne nie je v Aberystwythe jediná, kto sa snaží od Lukasa de Wildea niečo ukradnúť. Ale bola si istá, že je jediná, ktorej sa to podarí. Rýchlym, tichým pohybom siahla do tašky a vytiahla zázračný univerzálny kľúč. Potom ho so zatajeným dychom vsunula do zámku. Nie úplne - nechcela naraziť na pakľúč, aby tak dala najavo, že niekto je vnútri a pokúša sa prekaziť plány zlodeja." (str. 127)

S hlavnou hrdinkou Willou Forsytheovou sme sa už stretli v príbehu jej sestry, vydávajúcej sa za knihovníčku. Hoci, aby som bol presný, nie sú pokrvné príbuzné, keďže Forsytheovci vytvorili svoje putá na základe ťažkej životnej situácie. Živia sa krádežami a podvodmi, k čomu ich dohnala chudoba a obrovská priepasť medzi spoločenskými vrstvami. Keď preto príde ponuka získať veľký zárobok a dopomôcť si k zlepšeniu pomerov, rodina neváha. Okrem toho sa od nich vyžaduje využitie ich schopností v službe pre kráľovstvo - v rámci špionáže. Willino nadanie v hre na husle padne sivým eminenciám vhod - dostane totiž za úlohu získať od známeho huslistu Lukasa de Wildea šifrovací kľúč. Samozrejme, každému je jasné, že medzi nimi preskočí iskra, no cesta k vyznaniu lásky a vyriešeniu všetkých pálčivých problémov bude poriadne zamotaná a tŕnistá. A občas aj nebezpečná. O daný kľúč má záujem viacero skupín, čo Lukasa priamo ohrozuje. Práca jeho otca tak vrhá tieň na celú rodinu, Lukas navyše žije v strachu o matku a sestru, ktorých sa vojna priamo dotkla na území obsadenom Nemeckom.

R. M. White (zdroj: Goodreads)

"Dočerta! Nemôže sa jej páčiť. Nie je taká hlúpa. Prečo teda nenamietala, keď ju zatiahol z osvetlenej ulice do tmou zahalenej záhrady patriacej zrejme k niektorému z okolitých domov? Pretože možno by sa na to dalo pozerať ako na... leto. Krátke, prchavé, ktoré si treba užiť, kým je. Jesenné vetry reality o chvíľu zvíťazia. Prečo si neužiť teplo, kým je? Noc mu pristala. Viac než by mala - tiene vyrezávali každú jeho črtu do niečoho precízneho a extrémneho, vytesávali ostrejšiu hranu na jeho nose, pod lícom, bradou a mesačný svit mu bozkával spánky. Bol... nádherný." (str. 209)

Vydavateľstvo i527.net má cit pre knihy, ktoré vo vás vyvolajú všemožné pocity - od pobavenia cez nostalgiu až po konečné uspokojenie. Pieseň bez nôt patrí k najlepším titulom z jeho dielne, rovnako ako prvý diel Tieňov nad Anglickom. Romantické duše si určite prídu na svoje a budú netrpezlivo očakávať pokračovanie série. Rodina Forsytheovcov má ešte veľa členov a každý z nich si zaslúži svoj samostatný príbeh.

Originálny názov: A Song Unheard
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Tiene nad Anglickom)
Preklad: Jana Hlatká
Počet strán: 372

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com a vydavateľstvu i527.net - vydavateľstvo kníh #KdeDobroViťazí

Spoznajte príťažlivou formou život a tvorbu kráľa pop-artu

Vydavateľstvo Lindeni nedávno vydalo komiks o spevákovi Davidovi Bowiem, ktorý som zatiaľ nemal možnosť čítať, ale keď ohlásilo príchod Warhola, už som nezaváhal. Tento všestranný umelec so slovenskými koreňmi vtisol nepopierateľnú pečať nielen pop-artu, ale aj New Yorku a množstvu ľudí, s ktorými prišiel do kontaktu či už osobne, ale profesionálne. Miestom jeho života, pôsobenia i vzťahov sa stala tzv. Factory, a hoci niekoľkokrát zmenila adresu, svoju atmosféru si niesla všade so sebou. Warhol sa realizoval ako ilustrátor, grafik, herec, režisér, scenárista, no predovšetkým ako svojrázna osobnosť, ktorá otvorila dvere každému, no málokomu sa podarilo preniknúť cez jeho vonkajší pancier a spoznať umelcov reálny obraz.

"V tom čase sa všetci chválili, že poznajú Warhola, ktorý sa z ničoho nič zjavoval a vzápätí zasa mizol rovnako ako mačka Škľabka z Alice v krajine zázrakov. Skrátka bol vždy prítomný, hlavne keď bol neprítomný, a tak sa stal nadprirodzenou bytosťou a z jeho Factory krajina zasľúbená. A z Eldorada zasa mesto slnka, do ktorého sa všetci chceli pozrieť." 

Úryvok je z predhovoru, ktorý vás zaručene navnadí na čítanie, ale to hravo zvládne už aj samotná obálka. Výrazný štýl a špecifické kontúry sú typické pre celý obsah a sú doslova pastvou pre oči. V knihe sa striedajú čierno-biele pasáže s farebnými, čo je trefne okomentované "účastníkmi" komiksu ako dôsledok nižšej finančnej dotácie. Apropo, účastníci... autori zvolili skvelú kompozíciu rozprávania, pretože komiksom a jednotlivými epizódami svojho života nás sprevádza samotný Andy Warhol. A podarilo sa mu vtesnať všetky atribúty jeho rozporuplnej osobnosti. Komentuje dianie, vyjadruje svoje postoje k rôznym ľuďom, a keď sa mu náhodou nejaká téma nepáči, nastupuje tzv. warhol-efekt... V čom spočíva, sa dozviete na stránkach komiksu 😉. Príbeh vás, ako sľubuje názov, prevedie celým umelcovým životom - od emigrácie rodičov z východného Slovenska do Ameriky, cez prekonanie choroby v detstve, počas ktorej sa prehĺbil jeho vzťah k umeniu, až po vrcholy a pády jeho tvorby. Warhol spoznal počas dekád na scéne obrovské množstvo ľudí a je priam nadľudským úsilím snažiť sa vtesnať pri čítaní do pamäti všetkých. Najmä keď sú niektorí spomenutí iba raz. Čítanie si teda občas vyžaduje väčšie sústredenie, i keď je to náročné, keď je váš zrak ustavične čímsi upútaný. Keby ste sa venovali len písanému slovu, komiks máte prečítaný raz-dva. Lenže jeho vizuálna stránka je natoľko zaujímavá, že by bola škoda nevenovať jej patričnú pozornosť. Autormi nevšednej publikácie sú Adriano Barone a Officina Infernale. Obaja sa komiksom venujú už niekoľko rokov, Adriano Barone je okrem toho aj autorom divadelnej hry Andy & Warhol, kde možno nájsť určité paralely s komiksom.

"Nie je to tak, že by som o sebe nerád hovoril, ale v skutočnosti nie je čo povedať. Rozprávam málo a v rozhovoroch toho o sebe veľa neprezradím. Napríklad práve v tomto okamihu vám nevravím vôbec nič. Ak sa chcete skutočne dozvedieť všetko o Andym Warholovi, tak vám postačí, ak sa pozriete na to, čo je na prvý pohľad zrejmé. Pozrite sa na moje obrazy, moje filmy a tiež na mňa. Nájdete ma presne tam - a nikde inde. Nič iné za tým nehľadajte." 

Napriek tomu, že Andy mal rád spoločnosť (Factory otvárala dvere prakticky komukoľvek inšpiratívnemu a kreatívnemu), často si držal odstup a nerád ukazoval svoje vnútro. Pobavil ma fakt, že niekedy poslal na akciu niekoho zo svojich známych, aby sa zaňho vydával, rovnako ako jeho ironický postoj k svetu. Netajil sa láskou k peniazom a bizarnostiam, uvedomoval si moc financií a potrebu naplnenia - či už snov, ambícií alebo vlastného pokoja. Či ho našiel on sám, je otázne. Napokon, počas svojho života čelil viacerým kritickým situáciám - chorobe, úmrtiam rodičov, pokusu o vraždu a nakoniec pomerne jednoduchej operácií, ktorá sa nečakane zvrtla. Nenadarmo mal Andy Warhol nedôveru voči nemocniciam...  Komiks Adriana Baroneho a Officinu Infernale je skvostom, ktorý obohatí každú domácu knižnicu. Ide o hodnotné spojenie slova a obrazu, predstavuje známeho velikána ako svojskú osobnosť, umelca a človeka, čo sa snaží prežiť vo svete plnom pozlátka a túžby po sláve. Lindeni spravilo ďalší skvelý krok, preto verím, že vydávania komiksových kníh o popredných dejateľoch sa len tak ľahko nevzdá.

Originálny názov: Warhol: L´Intervista
Preklad: Mária Haraštová
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Láska a vášeň nie sú iba výsadou mladosti

Akosi sme si už zvykli, že hrdinami historických romancí sú väčšinou mladí ľudia v plnej sile, ktorí buď s vervou bojujú proti nepriateľovi, pričom sa ich temperament pretavuje do neskrotnej vášne, alebo iba objavujú čaro lásky a nežne si šepkajú do uška dôvernosti. Americká autorka Mary Baloghová pôsobí na literárnej scéne desaťročia a za ten čas vytvorila veľmi široké univerzum. Postavy putujú zo série do série, často sa s niektorou stretneme opakovane a vďaka tomu zisťujeme, kam sa ich životy posunuli po niekoľkých rokoch. Každý román je, samozrejme, samostatným príbehom, no čítanie sérií sa v tvorbe tejto spisovateľky rovná omnoho väčšiemu potešeniu. Cesta za láskou je štvrtou časťou osudov rodiny Westcottovcov.

"S nečakaným záujmom počúval o spleti lásky, nádeje, drámy, strachu a únavnosti jej života. Ale počúvanie bola pasívna činnosť. Je to jej život. Jeho sa to priamo netýkalo. Nemal skutočný záujem o jej deti, matku, brata ani o Westcottovcov - len o to, ako sa to týkalo jej. Niežeby túžil niesť na svojich pleciach jej bremeno a prijať ho za svoje. Trochu ho znepokojovalo, keď si uvedomil, že ho niesla so sebou na túto cestu, kde sa mali venovať len bezduchej rozkoši." (str. 89)

Vek protagonistov som v úvode nespomenul náhodou. Hrdinovia tejto knihy už majú totiž za sebou roky mladíckej nerozvážnosti, no to neznamená, že netúžia po láske a rozkoši menej než mladšie ročníky. Párik na obálke teda celkom presne neodráža hlavné postavy, ale nič to nemení na fakte, že Mary Baloghová znova ulahodí každej romantickej duši. Tentoraz rozohrala príbeh o druhej šanci, ktorá môže prísť síce s oneskorením, ale zato razantne a dokáže zmeniť smerovanie života. Od smrti grófa Riverdala, ktorá položila základný kameň celej série, uplynuli už dva roky. Traja členovia rodiny sa stihli zamilovať a nájsť svoju drahú polovičku, čím sa ako-tak zmierili s rodinným škandálom a finančným úpadkom. Vdova po grófovi Viola to však ani po čase nenesie ľahko, a hoci vnútorne trpí a zmietajú ňou pocity hnevu a smútku, navonok sa snaží kvôli deťom zachovať pokoj. Pred rokmi sa Viola vyhla zvádzaniu lámača ženských sŕdc Marcelovi Lamarrovi. V tom čase už bola matkou a Marcel prišiel o manželku, čo ho priviedlo na cestu krátkodobých románikov. Keď na seba opäť natrafia - už ako dospelí, zrelí ľudia -, Viola je odrazu ochotná podľahnúť zvodom príťažlivého šľachtica, čo Marcela prekvapí, ale rozhodne nevystraší. Navrhne Viole, aby spolu utiekli a užili spoločné chvíle, a Viola súhlasí. Napokon, už sa nemusí o nikoho starať a - ako sa nazdáva - nikomu špeciálne nezáleží na tom, čo, kde a s kým robí ona sama. Takže nasleduje ich cesta za vášňou, ktorá sa, ako je každému jasné (okrem nich dvoch), zmení na Cestu za láskou.

Mary Balogh (zdroj: Bookmate)

"Morálkou sa riadila celý svoj život až do... Dokedy? Prestala sa ňou riadiť pred dvoma týždňami? Alebo pred tromi? Strácala pojem o čase. Tých pár týždňov žila v hriechu. Alebo? Je hriech milovať muža a dovoliť mu, aby ju miloval? Ale nebola to láska, len žiadostivosť. Mala pocit, že je to čosi viac než žiadostivosť. No klamala sama seba. Marcel nikdy nepredstieral, že je to čosi viac než zvyčajný záležitosť. Kedy jej povedal, že chce od života hlavne rozkoš? Vedela to od začiatku. Nedala sa oklamať." (str. 139)

Spočiatku som sa obával, že hrdinovia v strednom veku nebudú natoľko zaujímaví, ale našťastie som sa mýlil. Skôr bolo o to zábavnejšie, ak sa Viola alebo Marcel správali ako emóciami zmietaní pubertiaci. Napokon sa ukázalo, že Mary Baloghová znovu zvolila vhodný postup. Jej román je dôkazom, že láska a túžba nie sú iba doménou mladých, ale naplnenie citov je blízke každému bez ohľadu na vek. A že aj keď deti vyletia z rodného hniezda, život rodičov pokračuje ďalej. Cesta za láskou sa venuje aj medzigeneračným témam, čím je aktuálna i pre súčasníkov a azda poslúži ako podnet na zamyslenie niekomu, kto sa potýka s podobnou situáciou. Kniha je dôstojným členom série Westcottovcov, a keďže zatiaľ autorka napísala osem častí, ešte sa máme na čo tešiť.

Originálny názov: Someone to Care
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Westcottovci)
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 285

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Odvrátená strana spravodlivosti

Amerického spisovateľa Johna Grishama netreba predstavovať, jeho dlhoročné úspechy na poli právnických trilerov hovoria jasnou rečou. Hoci si John občas odskočí k športovej tematike, príbehy zo súdnych siení a obrazy mravenčej práce odhodlaných advokátov hrajú uňho prvé husle. Krásnym príkladom je aj aktuálna novinka Strážni anjeli. Tá ponúka okrem tradičnej kriminálnej zápletky aj silnú kritiku dier v systéme a sociálnej rovnosti. Prvá kniha, ktorú som od Grishama čítal ešte na strednej škole, bola Kedy zabiť. Mala podobný námet - černoch bol obvinený z vraždy, ktorú nespáchal, navyše na americkom Juhu. Je smutné, že hoci odvtedy prešlo pomerne veľa času, situácia sa nezmenila, aj keď navonok funguje pozlátka úcty a tolerancie. 

"Okamžite sa zrodila teória a vražda bola vyriešená. Policajti nadobudli presvedčenie, že Quincy útok dôsledne naplánoval a počkal na večer, keď Keith zostal v práci dlhšie a sám. V elektromere za kanceláriou vypol prúd, vošiel zadnými nezamknutými dverami, a keďže tam nebol prvýkrát, presne vedel, kde nájde Keitha. V tme si svietil baterkou, vrazil do Keithovej kancelárie, dva razy vystrelil a ušiel. Vzhľadom na množstvo krvi na mieste činu sa dalo predpokladať, že sa dostala aj na mnohé predmety v miestnosti." (str. 36)

Presah do spoločenských či politických tém nie je Grishamovi cudzí. Ako bývalý člen Snemovne reprezentantov nestráca kontakt s dianím doma či vo svete a Strážni anjeli sú funkčným dielikom v mozaike súčasných udalostí. Príbehy ľudí súvisiace s rasovo motivovanou diskrimináciou zapĺňajú stránky novín a rovnako sú hnacím motorom tohto románu. Hlavným hrdinom je episkopálny kňaz a právnik v jednom Cullen Post, člen neveľkého tímu usilujúceho sa oslobodiť nespravodlivo odsúdených. Momentálne majú rozpracovaných šesť prípadov, najviac sa však venujú Ouincymu Millerovi, černochovi sediacemu vo väzení už dvadsaťdva rokov za vraždu právnika, ktorú nespáchal. Zmanipulovaný proces si vybral svoju daň v podobe obetného baránka, zatiaľ čo skutoční páchatelia ostali na slobode. Hrôzostrašnú situáciu podčiarkuje fakt, že do celej frašky boli zapojení aj šerif, prokurátor či klamstvá šíriaci svedkovia. Ako niekoľkokrát Post zdôrazňuje, cieľom ich kancelárie nie je odhaliť pravého vinníka, iba dosiahnuť oslobodzujúci rozsudok pre svojho klienta. Čim viac sa však Post ponára do tajov floridského malomesta, tým viac stúpa na päty nebezpečným ľuďom. A zahrávať sa s drogovým kartelom nie je veru nikdy dobrý nápad. John Grisham stavia svoj román predovšetkým na dôkladnom pátraní a dedukcii. Spolu s Cullenom Postom sa jeho autom presúvame po rôznych miestach, navštevujeme množstvo ľudí a vyhodnocujeme ich prínos a nové informácie. Spočiatku sa vám môže zdať, že sa v záplave mien ľahko stratíte, ale ide o skúseného autora, ktorý čitateľovi nedovolí cítiť sa zmätene. Vždy keď do deja opätovne vstúpi určitá postava, Grisham v krátkosti pripomenie jej zapojenie. Je to skvelý krok, príbeh je totiž natoľko košatý, že bez týchto barličiek by sa v rukách menej zdatného spisovateľa rýchlo roztrieštil.

zdroj: Washington Independent

"Poznajú našu povesť, vedia, že sme ostražití. Takisto vedia, že Quincy nezabil Keitha Russa, a nepáči sa im naše pátranie po pravde. Nechcú sa s nami otvorene konfrontovať, nesnažia sa nás zastrašiť, aspoň zatiaľ nie, potvrdili by tým svoju existenciu, čo by ich pravdepodobne prinútilo spáchať ďalší zločin, a tomu by sa najradšej vyhli. Požiar, bomba alebo guľka zanechávajú stopy." (str. 197-198)

Cullen Post je zároveň rozprávačom príbehu, pričom Grisham zvolil zaujímavý postup. Scény, kde Post nevystupuje, sú, samozrejme, rozprávané v tretej osobe, a s príchodom Posta sa mení forma na prvú osobu - len tak, nepozorovane, z odseku na odsek. Napriek tomu to nepôsobí rušivo a, popravde, možno si to ani nevšimnete. Čo si však všimnete určite, je množstvo menších motívov, čo ozvláštnia príbeh a dodajú mu ešte väčšiu iskru, ako napríklad brutálne praktiky kartelov či kliatby vúdú a strašidelný dom. Čo sa slovenského vydania týka, musím povedať, že naša obálka sa mi pozdáva viac než tá pôvodná (viď obrázok). Originálne vydanie síce reflektuje Postove nekonečné cesty za vykonaním spravodlivosti, no tá slovenská lepšie odráža tiesnivú atmosféru väzenia. Strážni anjeli sú skvelým právnickým trilerom a mne by vôbec neprekážalo stretnúť sa s Cullenom Postom a jeho spolupracovníkmi aj viackrát. Základ deja môže predsa ľahko slúžiť ako námet pre celú sériu...

Originálny názov: The Guardians
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 324

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

 

Atmosféra zločinu, čo sa vám lepí na telo

V súvislosti s románom Stratený muž je veľká škoda, že teploty momentálne nedosahujú svoje typické letné hodnoty. Čítanie by sa totiž stalo omnoho silnejším a intenzívnejším zážitkom. Aj bez toho však kniha dokáže vo vás vyvolať záchvevy zimomriavok, hoci sa na vás bude zo stránok valiť neznesiteľné sucho a horúčava. Austrálske trilery by si aj v našich končinách zaslúžili väčšiu pozornosť, ďalším skvelým príkladom okrem Jane Harperovej je Christian White (takisto z dielne vydavateľstva Tatran). Miestna krajina je nielen kulisou, ale pevnou súčasťou deja, ktorá podmieňuje doslova všetko - konanie, zmýšľanie postáv, ba aj ich charaktery. Prázdnote a nehostinnosti zodpovedná aj obálka románu, čo skvele naladí na jeho atmosféru.

"Väčšinu dní premýšľal o tom, čo by bolo keby. Napríklad, čo ak by Keith v ten deň na ceste zomrel? Ak by mal toľko posratej slušnosti, aby sa potichu zviezol na zem s rukou pritisnutou k boku s jazykom za zubami? Nathan cez predné sklo sledoval, ako Harry špičkou topánky rozrýva zem pri hrobe. Ak by na neho Keith neukázal prstom, veci by sa pre Nathana vyvinuli inak. Mŕtvi muži nerozprávajú a nikto by sa nikdy nedozvedel, čo spravil. Nathan by bol slobodný a nepoškvrnený." (str. 96)

Príbeh začína smrťou Camerona, ktorá vyvolá mnoho otázok, a to nielen o jej príčine. Jeho bratia Nathan a Bub si totiž uvedomujú, že Camerona, istý čas nezvestného, zabil smäd v kombinácii s neúprosnou horúčavou, ale motívy treba hľadať inde. Pretože ich farmy rozhodne nie sú miestami, kde by sa vyskytovalo mnoho ľudí. A okrem manželky, dcér, matky a dlhoročných zamestnancov by človek hľadal inú ľudskú bytosť v Cameronovom susedstve hodiny. To všetko vedie k úvahám o samote, vnútorných démonoch a problémových vzťahoch. Pretože teplota tu priamo vyplýva aj na temperament a prudké reakcie v prípade konfliktov. Azda aj preto nie je celkom presné označiť Strateného muža ako kriminálku, hoci zápletka by k tomu prirodzene zvádzala. Popri riešeniu tragickej smrti sa rovnakou mierou dostáva k slovu psychologizácia postáv a postupné sledovanie jednotlivých stôp. Nedajte sa preto odradiť pomalšou expozíciou. Ak dávate prednosť dynamickejším príbehom, úvod by vo vás mohol vyvolať mylný dojem. Verte mi, nepotrvá dlho a dej sa rozbehne a prichystá si pre vás nejedno prekvapenie. Spravíte si poriadok v postavách, zvyknete si na autorkin štýl, prenesiete sa do izolovaného vnútrozemia a vychutnáte si nevšednú čitateľskú skúsenosť. Jane Harperová nie je v písaní zamotaných príbehov úplný nováčik, a tak dobre vie, akými cestičkami nás treba viesť. Podsúva nám rôzne informácie, aby sme hľadali vinníka, no pravda môže byť napokon niekde celkom inde. Kandidátov na páchateľa je pritom viacero, pretože rodiny Brightovcov sa smrť nedotkla prvýkrát.

"Bál som sa, Cam. Bál som sa otca. Mrzí ma to. Viem, že si nič zlé nespravil. To všetko chcel Nathan povedať Cameronovi a aj to neskôr urobil, viackrát. Nič sa tým však nezmenilo. Cameronovi trvalo dlhý čas, kým sa pozrel Nathnaovi priamo do očí. Keď sa tak stalo, v pohľade sa mu mihol tieň zrady, ktorý nikdy, ani za dvadsať rokov, úplne nezmizol." (str. 139)

Smrť sa vznáša okolo postáv takmer neustále, jej prízrak akoby občas vyrušil Nathana a narušil jeho krehký pokoj. Nečudo, rozľahlé prostredie priam vyzýva k úvahám o živote a ničote. Súčasťou väzby je aj mapa dejiska. Najprv som si myslel, že ide o väčšie územie, až potom mi došlo, že ide o rozmiestnenie jednotlivých fariem. Na ich príklade si možno ešte živšie predstaviť, ako ďaleko od seba žijú tamojší susedia a volanie o pomoc sa môže rovnať nulovej šanci na záchranu. Stratený muž je ďalším vydareným titulom vo vydavateľskej činnosti Tatranu. Jane Harperová navyše nie je autorkou, čo by skončila pri jednom diele, preto sa azda dočkáme prekladu aj iných jej kníh. Austrália je natoľko zaujímavým dejotvorným činiteľom, že by bola škoda ochudobniť nás oň.

Originálny názov: The Lost Man
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Simona Klimková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zábavné dobrodružstvo a sila priateľstva

Natalie C. Parker vo svojej novej sérii Sestry mora spája viacero prvkov, ktoré sú v rámci súčasných trendov takpovediac stávkou na istotu. Tým hlavným je neutíchajúca akcia podmienená drsným svetom, kde prežije iba najsilnejší. Na rovnakej úrovni je pevné puto medzi dievčatami a v tesnom závese za nimi síce klišoidný, ale stále fungujúci motív lásky medzi prirodzenými nepriateľmi. Bez preniku dvoch táborov by sa už hádam ani poriadna young adult love story nezaobišla. Ohnivý príboj má však jednu obrovskú výhodu, a tým je prostredie pirátov, námorných súbojov a šum vĺn, čo vás sprevádza počas celého čítania. Knihu by som však predsa len odporučil hlavne mladším čitateľom (či skôr čitateľkám).

"Jeho sebadôvera bola taká odporná ako jeho dych. Videl pred sebou už len víťazstvo. Posádka dievčat bola rozdelená, rozptýlená na dvoch lodiach. A tá jeho kruto bojovala pokope. Caledoniinu taktiku vnímal ako neúspešnú, a nie dobre premyslenú. Jeho chyba. Vzduch preťal brutálny výkrik, keď sa tucet dievčat so zdvihnutými zbraňami vrhlo na loď z nechránenej strany. Keďže sa Brokovia sústredili len na dianie na palube, nevšimli si, že niekoľko dievčat vkĺzlo do člna a oboplávalo lode. Teraz bola zo všetkých strán obkľúčená posádka Brokov." (str. 77)

Nielen kvôli veku hrdiniek či apelu na silu priateľstva, ale tiež pre niekoľko dejových nelogickostí, pri ktorých by mohli starší "vrtáci" zraziť Ohnivý príboj o pár priečok nižšie. Niežeby skôr narodení nedokázali rozpoznať určité nezrovnalosti, no zrejme im nebudú prikladať až taký význam a užijú si epický príbeh, ktorý sa neustále posúva vpred a nenudí. Hlavná postava Caledonia má totiž plné ruky práce s pomstou voči obávanému Aricovi - diktátorovi zodpovednému za zničenie jej rodiny a flotily. Zároveň sa musí vysporiadať aj s pocitom zrady a viny - jednak preto, že ju obalamutilo jedno z jej dievčat, a jednak má svoj podiel na vzniknutej situácii. Príležitosť dozvedieť sa viac o Aricových plánoch a metódach, ako si pomocou drogy získava verných prívržencov, sa nečakane naskytne vďaka zbehovi z radov tzv. Brokov. Chlapcovi však, samozrejme, neverí, ale pokušenie využiť ho v boji proti nepriateľovi je priveľké, aby mu nevenovala primeranú pozornosť. Veľakrát sa stretávam s názorom, že autori a autorky žánru young adult už vyčerpali všetky témy a námety a iba dookola recyklujú tie isté. Nuž, občas sa vyskytnú diela, ktoré sú akoby odvarom už napísaných kníh, ale nazdávam sa, že akákoľvek častá téma sa dá spracovať iným, originálnym spôsobom. A to je aj prípad série Sestry mora. Caledonia je hrdinka schopná stať sa ideálom mnohých po vzrušení a silných emóciách túžiacich dievčat. Hoci ja osobne som si k nej hľadal cestu o niečo dlhšie. Kým som si k nej vybudoval potrebné sympatie, musela aj ona prekonať svoje vžité postoje a zachovať sa správne, i keď to občas bolo sprevádzané ťažkým rozhodnutím. Na druhej strane bola aspoň pochopiteľnejšia jej motivácia i vnútorná zmena, ktorou prešla.

Natalie C. Parker (zdroj: Twitter)

"Všetky dievčatá na palube napäto mierili zbraňami na neviditeľného nepriateľa. S každou uplynutou minútou napätie rástlo a vzduch akoby pod jeho váhou hustol. Napokon sa ozval výkrik od dievčaťa vzadu na ľavoboku a nasledovala spŕška striel. Caledonia zazrela niečo vo vode. Tesne pod hladinou sa v slnečnom svetle čosi blýskalo a blížilo sa k lodi. Dievčatá sústredili paľbu na tento bod a zrazu voda explodovala, vyvalila sa dohora hnaná nebezpečnou silou zničeného torpédoborca." (str. 186)

Caledonia však bola asi jedinou postavou, ktorá zaznamenala aký-taký vývoj. Inak sú dievčatá jedna ako druhá, máločo ich odlišuje, hoci uznávam autorkinu snahu o náznak viac než priateľských vzťahov medzi niektorými dvojicami či zdravotných problémov. Je častým javom, že ak sa príbeh odohráva vo vymyslenej krajine, býva kniha doplnená o mapu, čo by práve v prípade Ohnivého príboja bolo veľké plus. Niežeby jej absencia bola mínusom, no asi prvýkrát ma zaujímalo rozmiestnenie ostrovov a pobreží 😀. Séria má každopádne veľký potenciál, preto v ďalších dieloch očakávam dôkladnejšie a pestrejšie vykreslenie pirátskeho sveta. Natalie C. Parker má bohatú predstavivosť, preto verím, že ma nesklame.

Originálny názov: Seafire
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Sestry mora)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 335

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

Odvážne dielo o rodovej identite

Už keď som písal nadpis recenzie, zamrzelo ma slovo "odvážne". Lebo napriek tomu, aký je rok 2020 na pohľad otvorený a tolerantný, stále v ľuďoch prežívajú parazitické stereotypy, ktoré ich odcudzujú a na čokoľvek "iné" sa pozerajú cez prsty. John Boyne sa však nebojí náročných tém a búra hranice zbytočne tabuizovaných námetov. Autor už viacerými titulmi dokázal svoj rozprávačský talent a schopnosť osloviť veľké množstvo (mladých) čitateľov. Azda najviac zarezonovali diela z obdobia druhej svetovej vojny, ako napríklad Chlapec v pásikavom pyžame alebo Chlapec na vrchole hory. Iná doba = iné problémy? V istom smere možno, no román Môj brat sa volá Jessica sa určite tiež zaradí medzi tie, ktoré v nás budú doznievať ešte dlho.

"Keď sa začali jarné prázdniny, odľahlo mi, že už nemusím čeliť klebetám a môžem si len predstavovať, akú úľavu cítil Jason. Stiahol sa do seba a trávil viac času vo svojej izbe ako s kamarátmi. Klebety poletovali po školských chodbách ako plastové vrecká rozviate vetrom, skoro nikto sa so mnou nerozprával, ale vždy keď som vošiel do miestnosti, počul som, ako sa mi posmievajú za chrbtom. Ktosi mi dal do skrinky v šatni podprsenku, a keď som ju chcel hodiť do koša, práve šiel okolo školník a povedal, že som odporný ničomník a úchyl, čo sa vzrušuje nad dievčenským oblečením, a treba ma zavrieť." (str. 46)

Sedemnásťročný Jason Waver je postava, ktorú John Boyne skúša zo všetkých strán. Narodil sa v nesprávnom tele a identifikuje sa ako žena. To, samozrejme, neovplyvní, no musí sa pritom potýkať nielen s rodinným a školským prostredím, ale aj so spoločensky podmienenými okolnosťami, keďže jeho matka kandiduje s otcovou podporou na ministerku. Jason je navyše príťažlivý futbalista, čo nemal nikdy núdzu o kamarátov a žiarivú budúcnosť. Jeho odhalenie spustí lavínu nepochopenia, pohŕdania, šikany a hlavne smútku. Pretože sa pod vplyvom situácie obracia chrbtom aj mladšiemu bratovi Samovi, pre ktorého bol najväčšou oporou. Rodičia sa od problému dištancujú, snažia sa Jasonovi vsugerovať myšlienku, že ide iba o akýsi pubertálny výmysel, a nemá to zbytočne rozmazávať. Hlavne preto, lebo to môže vrhnúť zlé svetlo na ich politickú kampaň. Považujem za zaujímavý počin, že autor sa rozhodol prisúdiť funkciu rozprávača mladšiemu Samovi a nie priamo Jasonovi/Jessice. Nebol by to však John Boyne, keby z tohto ťahu nevyťažil maximum. Veľmi dobre tak ukazuje nielen Jasonovo trápenie, ale aj priamu reakciu okolia. Cez Sama na prahu puberty navyše môžeme vidieť všetky rodové stereotypy, narušenie ilúzie dokonalosti a odhalenie pravdy v celej jej kráse. Pretože je to práve detstvo a dospievanie, kedy sa najvýraznejšie formuje ľudské zmýšľanie. Vďaka reči mladého tínedžera je navyše román o krok bližšie k cieľovej skupine, a nielen k nej. Pretože kniha Môj brat sa volá Jessica je natoľko poučná, že by mal po nej siahnuť každý človek s nezaťaženou mysľou.

John Boyne (zdroj: The Irish Post)

"Mal som toho dosť. Vyskočil som z lavice, bežal k nemu a začali sme sa biť na veľkú radosť spolužiakov, ktorí nás obkolesili a mohutne povzbudzovali. Netrvalo to dlhšie ako minútu, lebo do triedy vošiel pán Lowry a zakričal na nás, aby si okamžite sadli. Všetci sa rozpŕchli, len ja som ešte ležal na dlážke, krútila sa mi hlava a čosi mi tieklo po brade. Keď som si prešiel prstom po ústach, zostal červený, a keď som si oblizol spodnú peru, kam ma James udrel, zacítil som horkosladkú chuť krvi." (str. 103)

Som rád, že Slovart ponechal pri slovenskom preklade pôvodnú obálku. Pestré farby dúhy majú jasný odkaz, okrem toho to (aspoň u mňa) evokuje iné Boynove knihy. A knihe svedčí aj mäkká väzba, čo nebýva častým zvykom. Nejde o rozsiahly román, tých desať kapitol prečítate raz-dva. Preto je vhodný aj pre mladšie ročníky, ktorým sa tým snáď rozšíria obzory. Nepochybujem ani o tom, že Jasonov citlivo vyrozprávaný príbeh môže niekomu pomôcť s jeho vlastnou identitou alebo vyrovnať sa s problémom niekoho blízkeho. Kniha Môj brat sa volá Jessica nespracúva novú tému, ľudia s nesprávnym telom sú starí ako ľudstvo samo, no konečne sa dostáva na pretras aj v literatúre. A nielen ako hlas odsúdenia, skúmania či psychológie, ale z ľudského hľadiska, taký, aký by mali počuť všetci obmedzenci s klapkami na očiach.

Originálny názov: My Brother´s Name is Jessica
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 199

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

O hľadaní ľudí, odpovedí a seba samého

Strieborná cesta je názov miesta, kde pred tromi rokmi zmizla Lelleho sedemnásťročná dcéra. Keď ju vysadil na zastávke, netušil, že počas tých pätnástich minút, čo ostávalo do príchodu autobusu, sa ich osudy obrátia o stoosemdesiat stupňov. Lina sa odvtedy nenašla a Lelle trávi letné mesiace v odľahlej časti Švédska, aby sa dopátral odpovedí na otázky, čo ho oberajú o pokoj a živia jeho frustráciu a beznádej. Nemusíte sa však obávať, že na vás kniha zaútočí priveľmi smutnou, ťaživou atmosférou. Samozrejme, pochopenie Lelleho pocitov je pre čitateľa dôležité, ale Stina Jackson rozvíja príbeh v dvoch líniách. Druhou hlavnou postavou je dospievajúce dievča Meja, zmietajúce sa v rozvrátenom rodinnom prostredí. A ako správne tušíte, Lelle a Meja sa musia stretnúť, aby pochopili určité životné pravdy.

"Lelle na podobné veci nerád myslel, no bolo to jeho jedinou útechou. Odmietal pripustiť, že by Lina mohla byť mŕtva. Hovoril to Anette už od začiatku. Niekto ich dievčatko drží v zajatí. Ktosi tam vonku presne vie, kde sa nachádza, a on ju nájde, aj keby mal hneď na to skapať. Prvé leto navštívil hádam všetkých podivínov a starých mládencov v okolí a vypytoval sa, či môže nazrieť do ich pivnice a na povalu. Zvyčajne mu buď vynadali, alebo ho pozvali ďalej na kávu." (str. 71)

Mejin svet sa podriaďuje matke, konkrétne jej vzťahom, hladine alkoholu a spontánnym nápadom znovu sa presťahovať inam. Preto Meja ťažko nadväzuje priateľstvá, nikde sa necíti skutočne doma a nemá poriadne zázemie. Podobne ako Lelle teda tápa v tme a ťažko hľadá svoj vlastný smer a identitu. Obe línie dokážu udržať čitateľovu pozornosť, vzájomne sa dopĺňajú, a aj keď nepôsobia práve pozitívne, u oboch postáv treba zdôrazniť ich vieru, že raz bude lepšie. O neutíchajúcej snahe prinavrátiť ich životom rovnováhu svedčia už aj Lelleho návraty na Striebornú cestu či  Mejine snahy začleniť sa do novej spoločnosti. Stinu Jacskon nemožno zaradiť medzi autorky a autorov, ktorí si postavili štýl na dynamickosti, zvratoch a napätí. Jej spôsob rozprávania je skôr pomalší, cieli na vybudovanie súvislostí a prienik do vnútra postáv. Text je však rozdelený na pomerne krátke časti, takže čítanie plynie rýchlo, pričom si nezakladá ani na rozdelení na kapitoly. Vôbec to neprekáža, riadky nie sú kostrbaté ako cesta na obálke knihy. Tú tiež musím vyzdvihnúť, modro-strieborné ladenie vystihuje ducha knihy, jej tón i náladu. Spočiatku totiž netušíte, kam vás cesta ako čitateľa zavedie, hoci autorka to má zjavne dobre premyslené. Spoznávate Lelleho a Meju a iba hádate, kedy sa ich cesty pretnú, čo majú spoločné a čo stojí za Lininým zmiznutím. Po pomalšom rozbehu zrýchlite a zotrvačne cielite do gradujúceho finále. Pozorný čitateľ síce môže vybadať pozadie celej záhady i skôr, takže prekvapivý záverečný moment nemá až taký efekt, ale dojem z knihy to nijako nezmenšuje.

Stina Jackson (zdroj: Knižné novinky)

"Vyčerpaný si sadol za kuchynský stôl a tupo civel na výstrižky z novín. Ďalší článok o Hanne Larssonovej veľa nového nepriniesol. Intenzívne prehľadávanie jazera neviedlo nikam... Polícia prosí verejnosť o pomoc. Stará známa pesnička. Pištoľ ležala v puzdre na komode. Podvedome stále blúdil pohľadom k čiernej zbrani, akoby naňho volala. Upratovanie mu uľavilo len na chvíľku, mozog mu nedal pokoja." (str. 163)

Striebornú cestu som išiel čítať s tým, že ide o kriminálku, ale dočkal som sa skôr psychologickej sondy do vnútra ľudí vyrovnávajúcich sa so zúfalstvom a náročnými životnými skúškami. Dôvody, hoci s nádychom zločinu, ako to je v prípade Lelleho, slúžia ako východiská pre ich "liečbu". V tomto zmysle je debut Stiny Jackson iný než diela ostatných severanov. Má väčšiu hĺbku, nerieši prvoplánové otázky a nesnaží sa zaujať brutalitou a napätím. Na druhej strane by som dal prednosť o niečo väčšiemu spádu deja, epickejším motívom či menšiemu počtu opisov. Stina si však razí vlastnú cestu, čo rešpektujem, a ak sa dočkáme prekladu aj ďalších jej diel, určite po nich siahnem. A iste nebudem jediný.

Originálny názov: Silvervägen
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Dominika Wittenberg Gašparová
Počet strán: 278

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Luxus a bohéma v kontraste s krutosťou vojny

Román Horský hotel Hodváb ma zaujal v prvom rade obálkou, ktorá spĺňa všetky parametre a funkcie, čo sa od nej očakávajú. Je výrazná, grafika je poplatná obsahu a dokonca aj font písma podčiarkuje atmosféru doby, v ktorej sa dej odohráva. Beatrix Zaťková si určila ako východisko deja zasadeného prevažne do obdobia druhej svetovej vojny luxusný hotel, kde sa prelínajú osudy jeho majiteľov, zamestnancov a stálych hostí. A hoci občas opustíme jeho múry, stále ostáva spojivom, ktoré sa ako neviditeľná niť tiahne životmi postáv. A ide naozaj o pestré zloženie, pričom práve to autorke poskytuje priestor vyrozprávať ich nevšedné príbehy.

"Gréta sa dala pozvať nemeckým milionárom do Švajčiarska na horskú chatu a Vasil na nátlak pána Borovského zostal v Hodvábe a pomaly sa zmieroval s myšlienkou, že ho bude musieť ho otcovi prevziať. Ani nešťastný Alfréd nedopadol najhoršie. Zo smrtonosnej výpravy si priniesol len zápal pľúc, zlomeninu a pár omrzlín. Po troch týždňoch sa tiež vrátil domov, kde sa ešte nejaký čas doliečoval. Pobyt v horskom hoteli Hodváb bol pre všetkých len krátkou vzrušujúcou epizódou a až oveľa neskôr pochopili, ako veľmi ovplyvnil ich budúce životy." (str. 63)

Autorka zvolila pomerne netradičnú stavbu príbehu - spočiatku sa dej sústredí na Maxima Borovského, herca, bonvivána a syna majiteľa hotela, a mladú Esterku, neskôr prechádza na jeho brata Vasila a ich kamarátku z detstva Terezku, aby sa vzápätí vrátil späť k Maximovi, no tentoraz v spoločnosti Terezky. Čo by sa v rukách iných autorov možno rozpadlo ako domček z kariet, sa v prípade Beatrix Zaťkovej stáva dynamickým rozprávaním, ktoré nepôsobí roztrieštene, práve naopak. Lepšie tak vyniknú vzťahy medzi postavami a čo je ešte dôležitejšie - ich vnútorný vývoj. Keď si porovnáte Maxima, Vasila či ich nemotorného kamaráta Alfréda z úvodu a konca románu, dostanete rôzne osobnosti. A to nielen pod vplyvom vojny, čo by bolo síce pochopiteľné, ale príliš okaté. Postavy sa menia aj v závislosti od svojich citov, kontaktov s inými ľuďmi či pre vlastné uvedomenie si svojho životného smerovania. Najväčším príkladom je Maxim, meniaci sa z povrchného lámača ženských sŕdc na lojálneho a zodpovedného človeka, ktorý sa neváha postaviť ani nemeckým okupantom, ak to má pomôcť dobrej veci. Tí totiž obsadia krkonošský hotel a Maxim je nútený im spolu s Terezkou slúžiť. Nemci sú vykreslení dostatočne kruto a ľahostajne voči životom iných, no našťastie bez zbytočne explicitných násilných scén. V tomto románe by boli ako päsť na oko, no napriek tomu cítite každý úder či záchvev strachu. Postavy vás však dokážu prekvapiť aj menej príjemne. Nechcem prezrádzať, kto to bol u mňa, no išlo o dva príklady z Maximovho okolia. Obaja sa mu otočili chrbtom vo fatálnej situácii, čo len podčiarklo ich charakter a atmosféru (nastupujúcej) doby. Pritom ich zároveň viete pochopiť, lebo všetko, čo v priebehu deja robili či ako sa prezentovali, napokon smerovalo k danému vyústeniu. Beatrix Zaťková tým dokazuje svoj nesporný talent v kresbe postáv i kompozícii deja, čo je tá najlepšia kombinácia pre veľký čitateľský ohlas.

Beatrix Zaťková (zdroj: Facebook)

"Tereza len prikývla a pobrala sa do podkrovia pripraviť. Znovu sa má stať stopárskym psom. Zas a znovu. Snorili po partizánoch včera aj pred týždňom, a nič. Vďakabohu nič. Tušila, kde sú. Vedela to. Ako sa im vyhnúť? Ako pomýliť Nemcov? A dokedy pôjde klamať ich? Raz ich určite nájdeme, potkan ňuchá a jedného dňa ich vyňuchá. Bože, daj, aby to nebolo dnes, aby to nebolo nikdy." (str. 200)

Pri čítaní mi prišla na myseľ česká miniséria Bohéma venujúca sa hereckému prostrediu v období druhej svetovej vojny, neskôr zas trilógia Alžbetin dvor Hany Zelinovej. Horský hotel Hodváb má úžasnú atmosféru, ktorá vás pohltí, a hoci autorka využíva moderné prvky, hravo vás prenesie do minulého storočia. Napomáhajú tomu aj dialógy, ktoré sa hlavne vďaka Terezke a jej dedkovi Pankrácovi stávajú exkurzom do sveta dediny a povier. Motív mágie príbeh skvelo okrášľuje a línia žien z daného rodu to veru nemá ľahké. Páči sa mi v tomto zmysle úplný záver, ktorý ponecháva trochu pootvorené dvierka. Keby ostali osudy postáv ukončené, ako sú, nevadilo by to, no keby sa autorka rozhodla ešte do Hodvábu vrátiť, rozhodne by som bol medzi prvými nedočkavými hosťami!

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Historická romanca v najlepšej forme

Gaelen Foley právom patrí medzi najobľúbenejšie autorky historických romancí. Okrem nevyhnutného ľúbostného motívu sú totiž plné dobrodružstva, napätia, odvážnych hrdinov a vášne, ktorá dokáže rozpáliť každé srdce. Len nedávno nám vydavateľstvo Slovenský spisovateľ prinieslo jej úplne prvú sériu z ostrova Ascension, a už tu máme ďalšiu - Moonlight Square, nazvanú podľa oblasti, kde žijú hlavní hrdinovia. Ba čo viac, súčasťou prvej časti Škandalózny vojvoda je aj úvodná krátka novela s názvom Mesačná noc. Vôbec nie je zvykom, aby sme sa dočkali aj doplnkových príbehov, preto veľmi chválim tento vydavateľský krok. Nielenže sa dozvieme, čo predchádzalo samotnému dianiu v sérii, ale získame i lepší pohľad na vzťahy a osudy jednotlivých postáv.

"Mala šťastie, že Peter nič nepovedal mame, ale nechal si to pre seba, pretože bola ešte zraniteľná po smrti ich otca, ktorý predchádzajúcu zimu umrel na horúčku. Novou hlavou rodiny sa stal práve jej starší brat a vyhlásil, že mamu by zrejme  zabilo, keby sa dozvedela, čo vystrája jej dcéra. Od toho dňa si Felicity dávala mimoriadny pozor, aby sa za každých okolností správala ako pravá dáma. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa nudila a neznášala to." (str. 125)

S ústrednými postavami hlavného príbehu sa stretneme už v úvodnej novele, o to viac si potom užijete ich vzájomnú interakciu. A ani vám preto nebude vadiť o niečo pomalší rozbeh v porovnaní s inými autorkinými dielami. Vzhľadom na vysvetlenie okolností rozvoja vzťahu medzi Felicity a Jasonom je to však pochopiteľné. Oni dvaja a Felicitin brat Peter spolu vyrastali a aj v dospelosti sú najlepšími priateľmi. Felicity prechováva voči Jasonovi silné city, no on jej dá na prahu dospelosti jasne najavo, že nič hlbšie medzi nimi nepripadá do úvahy. Až keď sa o niekoľko rokov začnú okolo nej krútiť kvôli získanému majetku pofidérni ctitelia, Jason si ju pri snahe ochrániť ju začne všímať o niečo viac. A uvedomí si, že zrelá žena so všetkými svojimi pôvabmi má ďaleko od toho neposedného dievčaťa... Hoci ani v dospelosti nevyznáva pokoj a konzervatívne pravidlá aristokracie. Na knihách Gaelen Foley sa mi vždy páčilo, že jej hrdinky nie sú typickými predstaviteľkami svojej vrstvy, ale búrajú stereotypy so šarmom im vlastným. A v prípade Škandalózneho vojvodu sa to týka aj prejavov emócií - Felicity je tá otvorená, priama a úprimná, zatiaľ čo Jason je neistý a chvíľu trvá, kým podľahne zvodom tela i duše. Čo je celkom zábavné sledovať vzhľadom na jeho prezývku "vojvoda Škandál". A Jason skutočne akoby ťahal v románe za kratší koniec - je ľahkovážny, splodil dvoch nemanželských potomkov, pôsobí trochu rozmaznane a bezcieľne... nebyť Felicitinej snahy ukázať mu správny smer a hranice činov, asi by neskončil dobre. Ešteže si uvedomí, aký má vo svojej priateľke z detstva poklad.

Gaelen Foley (zdroj: Alchetron)

"Ľudia väčšinou zostávali rovnakí. Ak sa zmenili, tak zvyčajne k horšiemu. Aj keby sa mu podarilo skrotiť svoje chúťky, stále tu bol problém: srdcové záležitosti ho odjakživa miatli. Mal veľa skúseností s telesnými rozkošami, ale z lásky bol vždy rozpačitý a tento fakt maskoval cynizmom a pohŕdaním. V skutočnosti sa však desil, že by mal otvoriť svoje srdce a zraniť ho, keby jeho láska ostala neopätovaná. Na druhej strane by to bol dokonale ironický trest pre takého zhýralca. Lenže čo ďalej? Ako by sa zmieril s tým, že prvýkrát v živote nedostal, čo chcel?" (str. 217)

Škandalózny vojvoda nie je natoľko dobrodružný ako predošlé autorkine knihy či série, ale ostáva rovnako kvalitným a vydareným čítaním. Gaelen Foley má totiž osobitý štýl, ktorým dokáže aj z pomerne jednoduchého námetu vyťažiť maximum a spracovať ho novým spôsobom. Ustálený žáner vie obohatiť moderným prvkami, jazykom, formou aj kompozíciou. Ako odlišnosť stačia už len názvy kapitol či spomínaná úvodná novela. Cesta do regentského obdobia sa v jej podaní mení na opätovnú zábavnú skúsenosť, a hoci nebolo vtedy všetko ružové, prekáranie postáv a ich silné city ho maľujú v žiarivých farbách. Séria Moonlight Square pozostáva zatiaľ zo štyroch častí, takže sa je na čo tešiť. Ak ste teda Škandalózneho vojvodu ešte nečítali, je najvyšší čas to napraviť.

Originálny názov: Duke of Scandal
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Moonlight Square)
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 341

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

 

Každý z nás potrebuje nájsť svoj hlas

Sedem sestier spôsobilo medzi milovníkmi romantiky hotový ošiaľ. Lucinda Rileyová spojila históriu s láskou a spoločenskými témami tak šikovne a šarmantne, že jej sériu zrejme prekoná len máločo. Aj tretí diel vychádza z gréckej mytológie, autorke tentoraz poslúžili ako námet dve hviezdy z hviezdokopy Plejády, ktoré sa nachádzajú veľmi blízko pri sebe a zároveň žiaria slabšie než ostatné. Asteropé má v antických príbehoch pomerne nejasný osud, no v Tieňovej sestre získava omnoho presnejšie kontúry. Mimochodom, táto časť má veľmi trefne zvolený názov. Star totiž žije v tieni svojej sestry CeCe, s ktorou má vybudovaný nerovný vzťah, ale napriek tomu je pre ňu náročné raziť si vlastnú cestu. No Star, samozrejme, nie je jedinou hlavnou postavou, pretože dej sa ako obvykle odohráva v dvoch časových líniách. 

 "Zišiel mi na um Atlantis a všetko, čo sme so sestrami zvyčajne robievali cez prázdniny. Čudovala som sa, ako to Ma s nami šiestimi zvládla už vzhľadom na fakt, že sme boli v rozličnom veku. Nevedela som sa rozpamätať, že by som sa niekedy nudila - vždy som mala poruke CeCe a ostatné sestry. Rory bol jedináčik a nemal sa s kým hrať. A ak som niekedy čo len trochu ľutovala, že mám okolo seba takú veľkú sesterskú spoločnosť a nik sa nevenuje iba mne, odrazu som to vnímala ako požehnanie." (str. 216)

Osudové zmeny utiahnutej Star sa začínajú smrťou adoptívneho otca "tatka Slaného", ktorý všetkým dcéram zanechal informácie o ich skutočnom pôvode. Postupne sa tak ponárame do spletitých príbehov siahajúcich niekoľko desaťročí dozadu a ani v prípade Star to nie je inak. Zatiaľ sme sa vďaka prvým dvom knihám dostali do Brazílie a Škandinávie, v Tieňovej sestre je hlavným dejiskom Anglicko. Po krásnych plážach Ria de Janeiro a chladnejšom severe tu teda máme sviežu zeleň obklopujúcu obydlia aristokracie. Príbeh zrodu veľkej lásky však nie je o nič menej horúci a vzrušujúci. Star sa dostáva do londýnskeho kníkupectva, kde natrafí na dvoch protikladných bratov - excentrického, žoviálneho Myšiaka a mĺkveho, odmeraného Orlanda. Prostredie knižníc, kníhkupectiev či antikvariátov mi vždy ulahodí a Lucinda Rileyová mi poriadne brnkla na citlivú strunu. V knihe je množstvo odkazov na známe literárne diela, dejisko priam dýcha príznačnou atmosférou a Sara navyše číta denník Flory MacNicholovej, v ktorých sa skrývajú odpovede na otázky ohľadom jej pôvodu. V tomto smere je Tieňová sestra najbližšie k tomu, aby sa stala mojou srdcovou záležitosťou v rámci celej série. Ale zatiaľ nekričím hop, čaká nás predsa ešte niekoľko častí. A keďže sa zdá, akoby sa autorka každou ďalšou knihu zlepšovala, bude to určite silný boj. Keď už som pri tom, nedá mi nespomenúť Rileyovej schopnosť prepájať jednotlivé romány, a to aj na základe obyčajných dialógov. Musí jej dať nepochybne veľa práce ustriehnuť toľko detailov, prekrývajúcich sa scén a dejových línií. A napriek tomu všetkému sa dajú tieto knihy čítať i samostatne, hoci sa, samozrejme, nič nevyrovná príjemnému pocitu z postupne sa rozvíjajúcej série.

Lucinda Riley (zdroj: BookBub)

"A samota je iba malou cenou za nezávislosť, zišlo na um Flore, keď sa brodila vysokým snehom. Navyše Veľká vojna - ktorá sa iba prednedávnom skončila mierovou dohodou - sa jej dotkla oveľa menej ako mnohých iných, lebo nemala nikoho blízkeho, o koho mohla prísť. Hoci by klamala, keby tvrdila, že sústavne nemyslela na tých, ktorých ešte vždy nosila v srdci. Archie Vaughan ju mátal v dobrých i zlých snoch aj napriek predsavzatiu, že cez deň naňho nebude myslieť." (str. 344)

V románe je množstvo motívov, ktoré spolu tvoria dobre fungujúci celok. Zároveň pohladí dušu nielen romantikom, ale každému, kto má rád silné príbehy s ľahko plynúcimi posolstvami. Láska, odpustenie, zmierenie, hľadanie miesta vo svete - s postavami sa dokážete hravo stotožniť, už len preto, že sú vykreslené ako reálne osobnosti. Tomuto dojmu napomáha aj výskyt reálnych postáv histórie, ako napríklad anglický kráľ či autorka detských kníh. Je zaujímavé, ako Lucinda Rileyová prirodzene vedie svoju Star k nájdeniu vlastného hlasu. Napokon dáva najavo, že tí najtíchší z nás majú toho nakoniec najviac čo povedať. Tieňová sestra je krásny, dojemný román plný farebných obrazov, silných hrdinov a nadčasových myšlienok. A keďže sa Star pustila svojou cestou, jej sestra CeCe je na rade, aby sa ňou inšpirovala. Štvrtý diel Perlová sestra nás zavedie opäť do exotickejšieho prostredia (Austrália a juhovýchodná Ázia), takže sa je zjavne na čo tešiť!

Originálny názov: The Shadow Sister
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 492

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Kultové dielo žánru sci-fi v novom šate

Vedecká fantastika nie je oblasťou, v ktorej by som sa často a dobre pohyboval, preto po knihách z tohto žánru siahnem iba výnimočne a v prípade, že je okolo nich väčší rozruch. Typickým príkladom je aj Nadácia. Okrajovo som ju registroval, no záujem o ňu u mňa vyvolalo až nové vydanie z dielne Lindeni. Toto vydavateľstvo ma už veľakrát presvedčilo o kvalite svojich titulov, a tak som sa rozhodol skúsiť šťastie aj s Isaacom Asimovom. A musím povedať, že som ostal prekvapený originalitou jeho diela. Nielen čo sa týka témy, ale aj kompozície textu. Keďže som vedel iba to, že Nadácia je prvou časťou trilógie, čakal som klasické románové spracovanie. Viete si teda predstaviť isté rozčarovanie, keď som sa dočkal zbierky poviedok.

"Pre Anacreončanov bol veľkňazom, zástupcom Nadácie, ktorá pre nich znamenala stelesnenie mystéria a hmotné centrum náboženstva, čo si - s Hardinovou pomocou - vytvorili za posledných tridsať rokov. Pre kráľa Anacreonu - aj bývalého, aj jeho mladého vnuka, ktorý momentálne sedel na tróne - bol však jednoducho veľvyslanec mocnosti, ktorej sa boja a po ktorej tajne bažia. Celkovo to nebolo nič príjemné a jeho prvá cesta do Nadácie po troch rokoch mu pripadala ako dovolenka aj napriek znepokojivému incidentu, čo ju spôsobil." (str. 117)

V knihe sa nachádza presne päť samostatných príbehov odohrávajúcich sa v rôznych obdobiach - Psychohistorici, Encyklopedisti, Starostovia, Obchodníci, Obchodní magnáti. Na jednej strane to poskytuje autorovi priestor uchopiť tému zo širokého uhlu a predstaviť Nadáciu, jej vznik, vývoj a poslanie v celej krásne, no na druhej strane je pre čitateľa náročné vytvoriť si k postavám nejaký vzťah. Stal sa pritom zo mňa akýsi nezainteresovaný pozorovateľ, čo ostával mimo diania. Napriek tomu som sa nenudil, Isaac Asimov dokázal do textu zakomponovať prepojenia s (jeho) súčasnosťou a spoločnosťou a natrafíte aj na morálne poučenia, nutné v akejkoľvek dobe. To, že knihu napísal doslova na prahu dospelosti, svedčí o jeho rozhľade, vzdelaní a otvorenej mysli. I keď ma zarazil nízky počet ženských postáv, oproti súčasným trendom je to naozaj veľká zmena. Sci-fi je žáner, ktorý nestarne, to je jedna z jeho najväčších výhod, no občas cítiť, že Nadácia vyšla prvýkrát pred osemdesiatimi rokmi. Niektoré autorove posolstvá už odvial čas a dnešným čitateľom môžu pripadať ak nie zastarané, tak aspoň úsmevné. Niet sa však čomu čudovať, text vznikal pod vplyvom druhej svetovej vojny, čo si našinec už sotva dokáže predstaviť. Každopádne si však Asimov opus zaslúži pozornosť a obdiv, pretože jeho línia vedeckej fantastiky založená na predpoklade technického vývoja, fyziky či chémie je základným kameňom a odrazovým mostíkom pre ďalšie početné subžánre. 

Isaac Asimov (zdroj: Pinterest)

"Niet sa preto čo čudovať, že mu bolestne zvieralo srdce, keď sa dozvedel, na aký strašidelný účel mala byť jeho loď slúžiť. Nechcelo sa mu veriť, keď ho Verisof presviedčal, že ju zneužijú na nepredstaviteľné zlo - že chcú jej delá obrátiť proti samotnej Nadácii. Proti tej Nadácii, kde v mladosti vyštudoval za kňaza a odkiaľ pramení všetka svätosť. Teraz už však nemohol pochybovať, lebo admirál mu to oznámil celkom jasne. Ako môže kráľ s božským požehnaním dopustiť taký ohavný zločin?" (str. 156)

Nadácia si určite nájde svojich čitateľov, už len preto, že ide o kultové dielo, ktoré sa bude krásne vynímať v každej domácej knižnici. Kvôli fanúšikom autora a jeho série tiež dúfam, že vydavateľstvo postupne vydá všetky časti. Druhá - Nadácia a impérium - má vyjsť už budúci mesiac. Stále však ostáva pravdou, že jej kúzlu prepadnú zrejme len skalní priaznivci. Ide o pomerne náročné čítanie a ak je niekto rozmaznaný súčasnou produkciou, môže mu kniha Isaaca Asimova pripadať trochu ťažkopádna či chladná, čo sa týka medziľudských vzťahov a presahu postáv smerom k čitateľovi. Nič to však nemení na jej význame. Napokon, ten preveril samotný čas, a tak môže jej dnešný úspech otvoriť cestu ďalším žánrovým chuťovkám.

Originálny názov: Foundation
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 287

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Občas kvôli hore nevidieť stromy...

Vydavateľstvo Slovart sa podujalo rozšíriť rady severských autoriek a prinieslo v slovenskom preklade debut Helene Flood. Ako psychologička nešla po námet ďaleko a ako napovedá samotný názov, ostala verná svojej profesii. "Domáce prostredie" sa ukázalo ako stávka na istotu, pretože terapia poskytovaná hlavnou hrdinkou je rovnako dôležitým prvkom deja ako samotný zločin. K nemu, napokon, dochádza až po niekoľkých desiatkach strán, čo je pomerne nezvyčajné, a začíname vstupom do osobného a pracovného sveta Sary Latusovej-Torpovej. Kde sa iní autori snažia netradične zaujať hneď v úvode, si teda Terapeutka razí cestu dlhšou expozíciou. Prekvapivo to však funguje, navyše zistíte, že to má v celkovom deji svoje opodstatnenie. 

"Čo ak Sigurd klamal, z akéhokoľvek dôvodu, určite absolútne hodnoverného, napríklad že chystá  nejaké prekvapenie, čo ja viem. Čo ak. Prečo potom nedorazil na chatu? Až v tomto momente sa začnem báť. Najprv cítim, ako sa mi scvrkol žalúdok. Kde je Sigurd teraz? Rýchlo tieto myšlienky zaženiem , nedaj sa vysmiať, Sara, určite mal pádny dôvod, stratil mobil alebo sa mu vybil, isto už smeruje na chatu." (str. 38)

Rozprávačkou príbehu je terapeutka Sara, ktorá si zriadila ambulanciu v dome, kam sa s manželom Sigurdom nasťahovali po smrti jeho starého otca. Sara mala o svojom pôsobení veľa predstáv, no realita sa javí omnoho všednejšie. Napriek tomu je spokojná a užíva si partnerský život i prax s viac či menej utrápenými osobami. Tri z nich spoznáme hneď na úvod v rámci Sarinho pracovného dňa. Ide o zaujímavé prípady, v ktorých sa ľahko môžu mnohí nájsť. Spracúva relatívne univerzálne problémy, cez ktoré spoznávame nielen dané postavy, ale aj samotnú Saru. Jej vnútorné poznámky na ich adresu o nej veľa napovedia. A musím povedať, že spočiatku mi Sara nebola dvakrát sympatická. Asi je to spôsobené i tým, že sama autorka je psychologička, ale Sara všetko priveľmi analyzuje, každú vypovedanú vetu rozoberá z rôznych uhlov a napriek tomu nie vždy na niečo príde... To sa týka hlavne telefonátu, ktorý v nej spustí červený poplach. Sigurd mal totiž stráviť víkend na chate v spoločnosti dvoch priateľov, no nedorazil tam. A na tomto motíve je postavená kriminálna zápletka, pretože Sigurd bol zavraždený a odpoveď na otázku, kto a prečo to spravil, musí Sara hľadať podľa všetkého v blízkom okolí. A to znamená, že svoje praktiky, s ktorými úspešne pomáha cudzím ľuďom, je nútená aplikovať na rodinu, seba a najmä na milovaného manžela, ktorý pred ňou zjavne čosi skrýval. Sara tak čelí roztrieštenému pohľadu na vlastnú schopnosť sebareflexie. Mohla byť ako terapeutka slepá voči náznakom, čo mala denne priamo pred očami? Zastierala jej láska a predstava o spokojnom živote zdravý úsudok? Zároveň s postupom sledovania stôp je Sare jasné, že odpoveď na všetky otázky nemusí byť príjemná a okolnosti manželov smrti ju môžu vohnať do ďalšej frustrácie, ak nie priamo nebezpečenstva...

Helene Flood (zdroj: El Placer de la Lectura)

"O pol siedmej si poviem, že nebezpečenstvo pominulo, že je ráno a votrelec už musí byť preč. Nie som si tým síce celkom istá, no exil v ambulancii ma privádza do zúfalstva. Vezmem nôž a presuniem sa k vchodovým dverám domu. Odomknem si a vojdem dnu. V predsieni zastanem, číham, počúvam, dokážem votrelca vycítiť? Je tu ešte? Nôž držím oboma rukami. Zavolám haló a uvedomujem si, ako úboho to znie, ako slabo a vystrašene. Zďaleka nie ako volanie ozbrojenej vlastníčky domu, ktorá je pripravená chrániť svoj majetok." (str. 220)

Terapeutka má skôr bližšie ku komorným, atmosférickým britským detektívkam než k temnej škandinávskej literárnej škole. Napokon, nasvedčuje tomu aj autorkino meno. Každopádne si prídu na svoje čitatelia dávajúci prednosť pomalšie plynúcemu deju bez výraznej akcie, násilia a zvratov. Helene Flood využíva prienik do vnútra postáv, zdôrazňovanie ich pohnútok a motivácie a gradáciu spočívajúcu viac v hromadení indícií než v napätí. Na debutujúcu spisovateľku však prejavuje mimoriadny rozprávačský talent, vie, čo chce svojím textom povedať, a vedie čitateľa po presne určených chodníčkoch. Apropo, text. Prevažuje v ňom pásmo rozprávača nad dialógmi, čo ešte viac podčiarkuje autorkin štýl. V tomto smere chválim aj obálku, ktorá farebne aj celkovou grafikou verne odráža atmosféru príbehu. Priaznivci severu a psychologických trilerov s dôrazom na postavách a ich myslení by mali teda pri mene Helene Flood určite zbystriť pozornosť.

Originálny názov: Terapeuten
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Ľubomíra Kuzmová
Počet strán: 335

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Príťažlivé spojenie vojny, romantiky a špionáže

Rhys Bowen je americká autorka, ktorá sa preslávila románmi zasadenými do prvej polovice 20. storočia. V jej tvorbe prevažujú mysteriózne príbehy z prelomu storočí a špionážne romány z medzivojnového obdobia. Román Panstvo Farleigh je fikciou, ale založenou na skutočných udalostiach. Tým sa stáva príťažlivým aj pre záujemcov o históriu, ktorých je – najmä v prípade druhej svetovej vojny – dosť veľa. Atraktívnosť zvyšuje aj výrazný špionážny námet doplnený o ľúbostnú dejovú líniu. Vychádza z faktu, že v Británii sa vyskytovala skupina ľudí – prevažne aristokratov – presvedčených o nutnosti zachovania mieru s Nemeckom. Dôvod bol prostý, obávali sa
zničenia národných pamiatok.

"Dotieravá myšlienka jej ustavične našepkávala, že v Bletchley ju potrebujú. V jej zmene bude chýbať jedna osoba a možno prehliadnu nejakú mimoriadne dôležitú informáciu. Zostal by hájnikov syn nažive, keby zachytili správu o ponorke a dešifrovali ju? Nepracovala síce v námornom oddelení, ale vďaka správe, ktorú prekladala, mohol možno prežiť syn niekoho iného. Navrávala si, že to so svojou dôležitosťou preháňa, ale na druhej strane si uvedomovala, že hladký chod obrovskej vojenskej mašinérie si vyžaduje aj to najmenšie ozubené koleso." (str. 160-161)

Do diania ďaleko presahujúceho hranice jej bežného života sa nečakane zapojí rodina lorda Westerhama. Na ich pozemok vo Farleighu totiž dopadne podozrivý parašutista. Rodinný priateľ a agent MI5 Ben Cresswell sa podujme vyšetriť celú situáciu, čo mu umožňuje byť v užšom kontakte aj s jednou z piatich dcér lorda Westerhama, Pamelou Suttonovou. Ani jej najbližší však netušia, že aj ona sama sa čoraz hlbšie ponára do tajov boja proti nepriateľovi.
V Bletchley Parku v tom čase pôsobí ako súčasť tímu prelamujúceho kódy z druhej strany
frontovej línie. A ako sa napokon ukáže, jej rodina je do zradných vôd ponorená hlbšie, ako si
kedy mohla predstaviť, keďže v jej radoch sa nachádza zradca Koruny. Páčilo sa mi, že Ben a Pamela nie sú typickými hrdinami romance; Ben sa totiž nachádza – jazykom súčasnej mládeže – vo friendzone. Nechce naštrbiť Pamelin vzťah s Jeremym, vojnovým hrdinom. A práve Pamela prejde v celom románe najväčšou vnútornou premenou. Nielen vplyvom vonkajších skutočností, ale aj kvôli blízkemu okoliu. Otvoria sa jej oči a z tak trochu naivného dievčaťa sa stane sebavedomá žena s nadhľadom. Vďaka tomu si získava sympatie čitateľa, ktoré si musí spočiatku vydobyť ťažšie ako iné postavy, práve vďaka jej povahovým črtám. Rhys Bowen sa prejavuje ako zručná analytička ľudskej psychiky, pretože charakteristikami postáv a ich správania dokáže v čitateľovi vyvolať cielené emócie. Či už dobré, alebo nie, každopádne je ľahké nechať sa podmaniť. Pamela Suttonová je silnou ženskou postavou, dokazujúcou nezastupiteľnú pomoc ženského osadenstva vo vojnovom
zákulisí.

"Cítila, ako jej strach zviera hrdlo. Potrebovala zostať silná, nech sa dialo čokoľvek, kvôli Gastonovi aj sebe. Azda ešte existuje nádej, že jej priateľ je nažive a môžu ho prepustiť, no musí pre to urobiť všetko. Ak si gestapo myslí, že je len nevinnou diváčkou a milenkou muža, ktorý je čírou náhodou členom hnutia odporu, mohla by z celej záležitosti vyviaznuť bez ujmy. Keby však dôkladne prehľadali byt - kúsok po kúsku -, určite by našli vysielačku." (str. 219)

Spočiatku som sa obával, či na mňa nečíha príliš komplikovaný dej, keďže v úvode Panstva Farleigh savyskytuje zoznam postáv. To naznačuje, že menej pozorný čitateľ by sa mohol v množstve osôb stratiť, ale našťastie sa tak nestalo. Príbeh plynie jasným smerom, je zrozumiteľný a dá
sa doň veľmi rýchlo ponoriť. Autorka má vypísaný štýl, vie, čo jej čitatelia chcú, a dokáže
zaujať počas celého čítania knihy. Dej totiž obsahuje niekoľko nečakaných zvratov, pričom
niektoré vás nechajú doslova s otvorenými ústami. Obdobie, ktoré Rhys Bowen učarovalo, je skvelým zdrojom námetov aj dejiskom. A tonajmä v dnešnej dobe, kedy sa v spoločnosti vyskytuje množstvo rôznych názorov a postojov. Panstvo Farleigh je kombináciou viacerých žánrov, ale nepôsobí nesúrodo. Schopnosť autorky pracovať s viacerými motívmi je kľúčová v zmysle oslovenia čo najširšieho okruhu čitateľov. Ide o mix histórie, špionážneho románu, romance a rodinnej drámy a každá zložka je zastúpená rovnomerne a nenásilne.

Originálny názov: In Farleigh Field
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.