Vyšperkované legendy krásne drsného Fínska

Mytológia zažíva v poslednom čase renesanciu. Samozrejme, najčastejšie sa spisovatelia vracajú do antiky, keďže grécke báje sú najznámejšie a možnosť zaodieť ich do nových šiat je vždy trefa do čierneho. Občas sa však nájdu lastovičky zvestujúce aj celkom nový smer spracovania danej témy a medzi ne môžeme hrdo zaradiť domácu autorku Dominiku Madro. Na poli fantasy pritom nejde o žiadneho nováčika, v literárnych vodách sa pohybuje už niekoľko rokov a na svojom konte má aj výrazné úspechy v poviedkových súťažiach (predovšetkým v notoricky známej Martinus Cene Fantázie). Práve víťazný text z roku 2019 poslúžil ako východisko pre pomerne odvážny román. Ignoruje totiž všetky súčasné trendy a razí si vlastnú cestu. 

"Louhi snorila v Tapiovom najhustejšom lese. Bola rýchla ako mladé oko a zvedavá ako prvý šedivý vlas. Svojimi pätami vtláčala spadnutým listom pichľavú inovať. No akoby ich o nič neoberala, ani len o farbu. Stromy ju spozorovali, odkedy ešte v Pohjole, svojej ríši, pomyslela na vpád do Tapiovej Metsoly. Šepkali si celkom nenápadne, nakláňali sa jeden k druhému, zaplietali si konáre do seba a praskali zmätené otázky: Vpustiť bohyňu Louhi na to miesto, ktoré splodilo nové dejiny zelene? Nezastaviť ju? Myšlienky sa im do toho zlomeného dňa len vznášali pri koreňoch, neboli nútené lapiť ich." (str. 50)

Nielenže predstavuje našincovi prakticky neznámu fínsku mytológiu, ale navyše sa od väčšinovej beletrie odlišuje aj celkovým štýlom a jazykom. Povrchnejší čitatelia by sa mali mať na pozore, pretože text Dedičov posmrtnej ríše sa rozhodne nedá čítať s mysľou na prechádzke ani popri vykonávaní ďalších činností. Autorka využíva bohatú slovnú zásobu, ktorá nielenže svedčí o jej širokom rozhľade, ale navyše efektívne dopĺňa košatý obsah. Sami uvidíte, že menej kvetnaté vyjadrovanie by knihe v konečnom dôsledku ublížilo. Na druhej strane však môže hroziť, že mainstreamovejšia časť čitateľov nebude mať trpezlivosť s náročnejším prevedením a svoju snahu pohrúžiť sa do príbehu vzdá. V úvode vás môže zneistiť aj veľké množstvo mien a názvov, ktorých zapamätanie svojím spôsobom komplikuje aj ich škandinávsky pôvod. Neskôr sa síce dostanete do obrazu, ale potrvá to niekoľko desiatok strán. Stretol som sa už aj s názormi, aby ste počiatočnú genealógiu preskočili a vrátili sa k nej neskôr, ale keďže s týmto prístupom nemám osobnú skúsenosť, rozhodnutie ostáva na vašich pleciach. Zato však patrím k tým, ktorým robilo trochu problém začítať sa. Väčšinou totiž siaham po dynamickejších textoch s množstvom dialógov, minimom opisov a obsahom, ku ktorému sa môžem bez obáv vrátiť aj po dlhšej pauze. Dominike Madro sa na rozdiel od pomocnej ruky pri orientácii v postavách darí budovať primeranú atmosféru zápasu vodcov ľudských ríš proti bytostiam z podsvetia. Posmrtné ríše tiež nie sú práve ukážkou pokojnej existencie a dej je tak pretkaný pestrou paletou charakterov s pomerne uveriteľnou motiváciou. To však neznamená, že by vás nemali čím prekvapiť, zrada a klamstvá číhajú na každom kroku, nehovoriac o dozvukoch minulosti v podobe božských i menej vznešených potomkov. Definovať hlavnú líniu je v tomto prípade nemožné, autorka jednoducho ponúka čitateľovi dôkladný prienik do všemožných kútov svojho sveta, ich histórie či panovníkov a nesústredí sa vyslovene na celistvosť deja. Početné zápletky sa občas kde-tu prepoja, no ide skôr o malé nadviazanie na predošlé dianie a komplexný príbeh ostáva kdesi na polceste. Tým mi román pripomína knihy staršieho dáta, keď sa dbalo viac na dojem a formu než na obsah. 

Dominika Madro (zdroj: Facebook)

"Šestica jazdcov vyrazila medzerou v línii kopijníkov k Dlhosrstému lesu. Zmizla v ňom a vtom sa nad pobitými vidmami vzpriamila postava nádhernej ženy. Vyzerala ako znamenie dobrých bohov, ktorí sa chystajú očistiť znesvätené bojisko. Zdvihla obe ruky nad hlavu a vydala nechutný škrekotavý výskot. Beztvará masa padnutých vidiem sa zašklbala a vyrástla ako pleseň na zle pochovaných kostiach. Ich telá sa trhali na dve tam, kde nimi prenikli zbrane. Z každej polovice vyrástla druhá, ešte skrivenejšia a pokrútenejšia." (str. 206)

Dominika Madro má nevšedný rozprávačský talent, ktorý k tematike severskej mytológie skvele sedí. Ide totiž o tému, kde je nevyhnutá istá dávka pátosu a nadnesenosti. Ak máte chuť uniknúť z reality a pohrúžiť sa do neprebádaného sveta s nádychom prastarej mystiky, Dediči posmrtnej ríše vám v tom môžu ľahko pomôcť. Už len snaha porozumieť bohatému prostrediu a postavám vám spoľahlivo zamestná myseľ. Nejde síce o knihu, ktorá sa dočká vrúcneho prijatia tisícok čitateľov, ale je žiarivým príkladom svedomitej autorskej práce a dôkladnej znalosti zobrazenej problematiky. A nepochybne sa trafí do vkusu každého priaznivca klasických fantasy príbehov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. 

Dramatické vyvrcholenie hry na mačku a myš

Na tretiu - záverečnú časť - série Auris si jej fanúšikovia nemuseli počkať dlho, za čo patrí vydavateľstvu Tatran môj obdiv. Ide totiž o natoľko košatý a prepletený príbeh, že časom vám z pamäti vypadne pomerne veľa detailov. Na druhej strane ide o originálne rozprávanie s výraznými postavami aj motívmi, takže podstatné informácie ľahko vydolujete z podvedomia. Spisovateľské duo Vincent Kliesch a Sebastian Fitzek patria k top nemeckým literátom a ich trilógia to iba potvrdzuje. Z textu síce vanie typický Fitzekov štýl, ale načo meniť niečo, čo skvele funguje? Priaznivci zvyknutí na určitú schému málokedy vítajú zmenu a v tomto prípade by mohla byť kontraproduktívna. 

"Vysilená Jula v beznádeji klesla na zem. Je možné, aby po všetkom, čo od Moritzovej údajnej smrti podnikla, bola tu, v tejto holej pivnici jej konečná stanica? Bod, kde sa všetko končí? Keď už nie je žiadne zajtra, žiadne neskôr, žiadne "to zvládneme"? Jula je podľa všetkého jediný človek, ktorý môže rozlúštiť Moritzovu správu, a tí dvaja zločinci nezbalia stany skôr, kým, kým nedostanú to, čo chcú. Ako dlho vydrží, keď ju budú mučiť? Koľko prstov si dá odrezať, ako dlho sa nechá topiť? Koľko cigár jej zahasia na tele, kým nakoniec vykričí všetko, čo chcú vedieť?" (str. 72)

Názov série síce odkazuje okrem iného na prezývku forenzného fonetika Matthiasa Hegela, ale za ústrednú hrdinku predsa len považujem skôr Julu Ansorgeovú. Matthias je totiž v porovnaní s ňou značne komplikovanejší charakter, hoci práve v tom tkvie jeho sila. Strelka jeho morálneho kompasu ukazuje smerom, ktorým sa má vydať, ak chce dosiahnuť spravodlivosť či skôr cieľ podľa svojho gusta. Aj keby musel siahnuť po kontroverzných a hodnotovo diskutabilných spôsoboch. Zato Jula si už od samotného začiatku udržuje svoj status rozumne uvažujúcej osoby, ktorej sa prieči všetko nesprávne a zlé. Poznamenaná traumou zo straty brata Moritza sa s vervou púšťa do odhaľovania zločinov vo svojom podcaste a popritom sa snaží ochrániť pred nástrahami krutého sveta svojho mladšieho nevlastného súrodenca Elyasa. Čitatelia oboznámení s predchádzajúcim dejom budú nepochybne očakávať rozlúsknutie všetkých záhad, ktorými je Moritz opradený a ktoré tvoria aj kostru vzťahu medzi Julou a Matthiasom. Ten je ako na hojdačke a hoci má Jula oprávnené pochybnosti o expertovom zločinnom konaní, musia spolupracovať. A tentoraz nielen v záujme cudzích ľudí, ale hlavne preto, aby prežili... Každý diel sa popri hlavnej línii venuje aj relatívne samostatnému prípadu a inak to nie je ani v prípade Šumu smrti. Vzhľadom na nutnosť rozpliesť všetky nitky sa však už krúti priamo okolo dvoch protagonistov (presnejšie protagonistky a antagonistu). Julina bezmocnosť je ešte vystupňovaná, keď ju aj s Matthiasom unesú neznámi jedinci v snahe dopátrať sa pravdy o jej mŕtvom bratovi. Všetko jej úsilie zistiť, čo stálo za Moritzovým uväznením a domnelou samovraždou, jej dosiaľ poskytlo viac ďalších otázok než odpovedí a celá situácia je omnoho zložitejšia - a globálnejšia -, než sa na prvý pohľad zdalo. Julin zmätok budete prežívať spolu s ňou, keďže Kliesch a Fitzek nepoľavujú s hromadení nespočetných zvratov a prekvapení, práve naopak. Bude sa ich na vás valiť toľko, že občas budete musieť pribrzdiť a znovu si v mysli prejsť jednotlivé dejové udalosti, aby ste sa v nich nestratili. Tí, ktorí poznajú rukopis autorov, sú však už na podobné - občas priam absurdné - eskapády zvyknutí. 

V. Kliesch a S. Fitzek (zdroj: Facebook)

"Hegel nikdy nechcel, aby to zašlo tak ďaleko. Do akej hroznej, možno bezvýchodiskovej situácie dostal Julu aj seba! Ako zneužíval svoju prevahu, ako s ňou zametal, kým ešte držal v rukách opraty. Keď určoval pravidlá a udeľoval príkazy. A teraz? Čo sa z neho stalo? Stojí pred ňou v špinavom prepotenom obleku ako týraný pes, pričom iba pred niekoľkými hodinami, keď ho zbavili obvinenia z vraždy, v ňom vyzeral ako britský lord pri večeri. Musím si priznať, že keď som sa už ocitol v tejto ťažkej situácii, s nikým by som v nebol radšej ako s Julou. To dievča má potenciál, a ak mám vôbec šancu prežiť, tak jedine s ňou." (str. 109)

Psychotrilery málokedy poskytujú priestor na odľahčenie, preto veľmi oceňujem postavy Elyasa a jeho kamaráta Friedricha. Napriek náročným okolnostiam, ktoré preverujú ich vlastnosti aj priateľstvo, si dokážu udržať neuveriteľne zábavný nadhľad a ich trefné poznámky sú soľou celej série. Vyrovnávajú frustráciu, zlosť, strach a neistotu ostatných postáv a sú dôkazom, že aj v temnote klamstiev a intríg je možné nájsť pár svetlých bodov. Šum smrti je dôstojným ukončením trilógie, určite patrí k nadpriemerným dielam vo svojom žánri, hoci kumulujúce zvraty miestami prekračujú únosnú mieru na úkor uveriteľnosti. Ak by to tak však nebolo, na obálke by nemohlo svietiť meno Sebastian Fitzek. Spolupráca s Vincentom Klieschom bola trefa do čierneho a snáď títo nadaní páni ešte nepovedali posledné slovo.

Originálny názov: Todesrauschen
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Preklad: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Skutočný poklad sa nikdy neskrýva na povrchu

Kde sú tie časy, keď historické romance hrali prím na knižných pultoch a rozpútali revolúciu v príbehoch plných lásky, intríg a dobrodružstva? V súčasnosti sa objavia už len raz za čas, aj to väčšinou menej známe mená namiesto tých, ktorých diela spočívajú v poličkách mnohých domácností. Práve vydavateľstvo Ikar nám prinieslo najväčšie žánrové skvosty a v marci prekvapilo návratom k jednej z najospevovanejších autoriek Georgette Heyer. Za svoj bohatý tvorivý život napísala desiatky kníh, inšpirovala nimi nespočet ďalších talentov a predstavovala pomyselný most medzi klasickou romantikou v podobe Jane Austenovej a modernou prózou. Najbližšie k jej štýlu má azda Mary Baloghová, no každá z nich má predsa len ľahko rozpoznateľný rukopis. 

"Frederica možno nepoznala zvyky na večierkoch smotánky, zato vedela, že keď ich markíz pozval na večeru v dome Alverstokovcov, ktorá sa konala pred bálom, prejavil im veľkú česť. Tých pár riadkov, ktoré napísal úhľadným rukopisom na zadnú stranu kartičky so zlatým okrajom jeho tajomník, jej prezrádzal jeho motív, a to predstaviť ich svojej staršej sestre a zopár ľuďom, ktorí by mohli byť podľa neho užitoční. To slovo podčiarkol, určite zo zlomyseľnosti, a uzavrel pozvánku žiadosťou (hoci znela skôr ako rozkaz), aby prišli do jeho domu pred začiatkom bálu." (str. 118)

Frederica má dvadsaťštyri rokov a na sobášnom trhu nepredstavuje žiarivý diamant, za ktorým by sa otočili výhodné mužské partie. V danom období života sa už zmierila so svojou samotou, ale našťastie nestráca nič zo svojej prirodzenosti a hlavne odhodlania postarať sa o budúcnosť svojich mladších súrodencov. Spomedzi nich vyčnieva predovšetkým Charis, ktorú by rada videla vydatú za slušného mladíka z dobrej rodiny. Keďže jej leží na srdci viac blaho príbuzných než jej vlastné, s vervou sa púšťa do splnenia stanovenej úlohy. Svoj údel neberie v negatívnom zmysle, Charisine vyhliadky na vydaj nie sú vodou na mlyn jej frustrácii, je celkom spokojná so svojou vlastnou domácnosťou aj smerovaním osudu. Na prvý pohľad môže síce Frederica pôsobiť ako strohá, utiahnutá staršia sestra, ale postupne spoznávate jej bystrý um a zmysel pre humor. Vernon, markíz Alverstoke, v porovnaní s ňou vyzerá ako jej úplný protiklad. K svojim sestrám nemá vôbec vrúcny vzťah - k jednej prechováva neurčitú náklonnosť, na druhú si nevie vytvoriť pevný názor a voči tretej je absolútne ľahostajný. V spoločnosti je známy ako znudený sebec a pôžitkár. Za nudnú považuje väčšinu osadenstva, s ktorým prichádza do kontaktu, a patria tam nielen jeho známi, ale i príbuzní. Frederica napĺňa starú známu pravdu o priťahujúcich sa protikladoch, no cesta k naplneniu bude, samozrejme, kľukatá a plná nástrah. Autorka vytvorila očarujúci príbeh ako stvorený pre každého nenapraviteľného romantika. Jeho súčasťou sú iskrivé dialógy, komplikované postavy a pomaly sa rodiaca láska, ktorá nie je založená na prvoplánovej, povrchnej príťažlivosti, ale na hlbokých dojmoch, osobnostnom obdive a oddanosti. Niektoré situácie vás pobavia, iné pobúria, všetky však zohrávajú v deji dôležitú rolu. Je vidieť, že Georgette Heyer písanie milovala, pretože jej pohoda a úcta k čitateľovi sa prejavujú aj vo výslednej podobe textu. Na rozdiel od niektorých súčasných romancí sa táto nikam neponáhľa, kladie dôraz na každú pasáž, žiadna nevyčnieva nad ostatné ani nie je iba zbytočnou výplňou. 

Georgette Heyer (zdroj: The Times)

"Spomenul si, ako jej raz pobozkal ruku a aj to stačilo, aby sa odtiahla. Takmer okamžite odstúpil, ale hoci k nemu mala srdečný vzťah, nikdy nenaznačila, že túži po niečom viac ako priateľstve. Toto bola nová skúsenosť. Nastražili mu toľko pascí, hodili mu do cesty toľko vreckoviek, teda mu ani na um nezišlo, že jeho dvorenie nemusí byť prijateľné pre každú dámu, ktorú poctí svojou žiadosťou. Ale Frederica sa ho nepokúšala uloviť, bol si istý, že by sa nevydala zaňho ani za iného muža len pre jeho postavenie či bohatstvo. Nebol si vôbec istý, že sa jej natoľko páči kvôli nemu samému, aby prijala jeho žiadosť." (str. 217)

Román je prešpikovaný aj rôznymi dobovými reáliami, ktoré však nepôsobia spomaľujúco či príliš poučujúco, skôr naopak - dopĺňajú príbeh a neraz slúžia ako zaujímavý motív. Frederica ani Vernon nie sú vzoroví hrdinovia, a práve v tom tkvie ich dokonalosť. Napriek svojim odlišnostiam k sebe skvele pasujú. Odkrývanie ich kvalít - najmä u lorda Alverstoka - je jedným z pilierov úsmevného i hlboko precíteného príbehu. Frederica je skvostom klasickej historickej romance. Ostáva už len dúfať, že Ikar má v rukáve pripravených aj ďalšie podobné prekvapenia. 

Originálny názov: Frederica
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Odvaha a hrdosť Grékov v boji proti Peržanom

Moje čitateľské srdce zaplesalo radosťou, keď vydavateľstvo Tatran siahlo po jednom z najlepších autorov historických románov. Conn Iggulden má konečne možnosť zapustiť pevné korene aj na Slovensku, nepochybujem totiž o tom, že si u nás nájde množstvo verných fanúšikov. Mal som možnosť spoznať jeho tetralógiu Vojna ruží a rovnako kvalitný zážitok zo spoznávania pestrých dejín som očakával aj od prvej časti dvojdielnej série zameranej na ďalší vojnový konflikt, tentoraz však zasadený do antiky. Grécko-perzské vojny sú dodnes opradené mnohými legendami a hrdinstvami s priam mytologickým nádychom, čo samo osebe zaručuje dostatok pútavých motívov. Šikovný spisovateľ z nich ľahko vydoluje maximum a vy si už len užívate pohnuto-krásny obraz dávnych čias. 

"Temistokles viedol fýly v strede vpred, aby zničili zostávajúcich prakovníkov a lukostrelcov. Boli to drsní chlapi, Etiópčania a Egypťania s nožmi a palicami. A predsa zoči-voči hoplitom v bronzovom brnení hynuli ako podrezané ovce. Zabíjanie pokračovalo až do tmy, keď Aristeides podpálil poslednú loď na pláži. Nezanechajú tu po sebe nažive ani jediného Peržana, ktorý by mohol kradnúť, znásilňovať a vraždiť nevinných. More sa upokojovalo a mŕtve telá narážali do seba ako jablká na vode. Napokon bolo po boji, keď vysoko na letnú oblohu vystúpil mesiac." (str. 68)

História v podaní Conna Igguldena nie je iba suchopárnym výpočtom jedincov zapojených do udalostí definujúcich svojím spôsobom i podobu súčasného sveta. Na stránkach románu Brány do Atén ožívajú osoby z mäsa a kostí, reálne i vymyslené, aby spoločne čelili silnému nepriateľovi. A je pritom úplne jedno, že dejín znalí čitatelia poznajú výsledok vojny i jednotlivých bitiek. Azda o to viac budú prežívať zápolenie s časom, taktikou protivníka i (ne)priazňou bohov. Do hry vstupujú mnohé postavy, pričom každá je čímsi špecifická a utkvie vám v pamäti. Nemusíte sa obávať, že by ste v nich stratili prehľad, autor je šikovný rozprávač a ich osudy dávkuje rozumne a pritom stále dynamicky. Ak by sa však zameral iba na najväčšie zvraty grécko-perzského konfliktu, bolo by to kontraproduktívne. Preto sa môžete tešiť aj na menšie, osobnejšie príbehy, ktoré nielenže funkčne dotvárajú dej, ale zároveň poskytujú omnoho celistvejší pohľad na život a zmýšľanie v období 5. storočia pred Kristom. Ďalším zaujímavým faktorom je, že na základe postupného spoznávania postáv napokon fandíte aj tým, čo na vás spočiatku nepôsobili práve sympatickým dojmom. Aj to je však obraz doby - v čase ohrozenia idú osobné sváry bokom v prospech zjednotenia sa proti mocnej ríši. Hoci by bolo, samozrejme, naivné myslieť si, že všetci Gréci sa zachovali hrdinsky a odložili bokom svoje sebecké pohnútky... V centre deja je však trojica mužov, ktorí by pokojne obstáli ako vzor ideálov a odvahy i dnes - Temistokles, Xantippos a Aristeides. Každý z nich je iný, a práve preto sa zrejme tak dokonale dopĺňajú. Predstavujú hybnú silu a motiváciu, akú im môžu závidieť aj početne silnejší Peržania. Helénska kultúra fascinuje odborníkov, laikov i umelcov aj po tisícročiach, mňa nevynímajúc. Brány do Atén poskytujú úchvatný pohľad na vtedajšie reálie aj prienik do myslí a pocitov ľudí z rôznych vrstiev. Iste, román nedokáže nahradiť vedecké texty, no v tomto prípade ste schopní ľahko uveriť každému slovu. Zobrazené bitky nepodliehajú romantizácii, hrdinovia krvácajú a umierajú a bohovia, ako ich poznáme z mýtov a legiend, sa len prizerajú a snáď aj bavia na svojvôli obyčajných smrteľníkov... 

Conn Iggulden (zdroj: Facebook)

"Temistoklovi pulzovalo v prste, prvotná bolesť odznela a vyčerpala ho. Poznal flotilu najlepšie z nich všetkých. Bola zdrojom jeho autority v Aténach, predstavovala tridsaťtisíc zamestnaných a zaplatených veslárov. Na lodiach tak alebo onak pracovalo celé mesto, rozhodne väčšina snemu. Ďakovali Temistoklovi za plácu a boli na svoju prácu hrdí. V ten deň mali pocit, že zapredal ich dielo Sparte, že ich odhodil ako opozeranú milenku. Samozrejme, nebude im vešať na nos, že nemieni poslúchať zlé spartské velenie." (str. 225)

Vzhľadom na to, že Brány do Atén sú len prvým dielom dilógie, koniec je krásne vystupňovaný a zanechá vo vás trpko-sladkú príchuť výdatného čítania, ktoré si však pýta ďalšiu dávku. Mnohé dejové línie sú uzavreté, no pokračovanie má ešte rozhodne čo ponúknuť. Temistoklov osud rozpovie román Ochranca a ja sa už teraz neviem dočkať, kedy ho budem držať v rukách. Skvelý dej, verné historické reálie, ukážková gradácia a budovanie charakterov robia z Conna Igguldena čelného predstaviteľa žánru a jeho novinka v slovenskom jazyku to len potvrdzuje.

Originálny názov: The Gates of Athens
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Aténčania)
Preklad: Lucia Halová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Choroba a hlúposť si ciele nevyberajú

Michal Slanička je už zabehnutý spisovateľ, ktorý sa nebojí siahnuť aj po pomerne odvážnych témach. V prípade jeho aktuálnej novinky ide totiž už o druhý titul v poradí odohrávajúci sa na slovenskom území 19. storočia. Tam, kde by iní autori zaváhali či cítili azda až priveľký rešpekt, sa Michal pohybuje ako ryba vo vode. Zjavne si dobre uvedomuje, že dôležitý je v prvom rade príbeh, a ak sa spojí so zaujímavým obdobím a historickými udalosťami ako východiskovými bodmi, pútavý román je na svete. O to viac, ak ste v ňom schopní nájsť výrazný prvok aktualizácie, čiže prepojenie so súčasným - to nielen domácim - dianím. 

"Krik ľudí uskakujúcich pred rozkotúľaným horiacim kolesom štípal v ušiach rovnako nepríjemne ako čierne kúdoly zo spáleného zbožia v nose. Iba Emília Abalfy stála bez pohnutia. Bez žmurknutia hľadela na rýchlo sa približujúcu plamennú skazu. Koleso sa rútilo priamo na ňu. Zachariáša Mojtecha, naopak, to, čo videl, pomklo k pár rýchlym skokom. Jeho šikovnosť besniacemu živlu nedovolila, aby panskú dcéru sklátil na zem. Zo šoku, v ktorom nepohnuto stála, hľadiac do plameňov blížiacej sa smrti, ju vytrhlo Zachariášovo pohotové zovretie." (str. 78)

Cholerová epidémia ako jeden z pilierov príbehu vyčíňala na našom území v roku 1831 a zďaleka nebola jediným dejinným zvratom. Autor si pre svoj román zvolil vhodné obdobie, poskytuje mu priestor rozohrať viacero vzájomne ovplyvnených línií. Pliaga zasahujúca do životov všetkých spoločenských vrstiev je niťou spájajúcou ich pomery, odlišnosti, ale aj pocity. Vzhľadom na vývoj deja je vzťah medzi sedliackym chlapcom Zachariášom a mladou šľachtičnou Emíliou vhodným kamienkom mozaiky, hoci ide o klišé, ktoré sa opakuje pričasto a je náročné spracovať ho originálnym spôsobom. Na druhej strane chápem, že rozdiely v pôvode hlavných postáv sú pre spisovateľa zdrojom všemožných konfliktov a nevyužiť ich by mohli vnímať ako premárnenú príležitosť. A aká by to bola romanca bez darebáckeho záškodníka, ktorý si brúsi zuby na nevinnú protagonistku? Toho zastupuje arogantný barón Bercsényi, a keďže záporáci sú vždy neoceniteľnými hýbateľmi deja a dokážu pripraviť nejedno prekvapenie, patrí aj on medzi moje obľúbené postavy. Vopred sa však pripravte na to, že nie každý sa môže dožiť šťastného konca. O život oberá postavy totiž nielen cholera, ale aj sedliacke povstanie vyvolané slabou úrodou, zlými sociálnymi podmienkami, revolučnými myšlienkami a predovšetkým preventívnymi opatreniami proti epidémii. Či už išlo o obmedzovanie pohybu, dezinfekciu studní alebo vnucovanie prášku chorým, považovaného za jed, každý krok len vystupňoval všeobecnú nespokojnosť. Modernej beletrie, ktorá by sa venovala tejto pútavej, no pritom pomerne málo známej tematike, je ako šafranu, preto má u mňa Michal Slanička veľké plus. Ďalším pozitívom je vykresanie maxima aj z jazyka - je tu evidentná snaha zbaviť sa nánosu súčasnosti a priblížiť sa "vrave" z prvej polovice 19. storočia. Rád uznávam, že v porovnaní s predchádzajúcou knihou Prešporské srdce je toto úsilie menej vyumelkované a pôsobí prirodzenejšie. 

Michal Slanička (zdroj: Facebook)

"Hneď skraja roka boli fašiangy ďalším obdobím, ktoré znásobilo všetko to, čo zapĺňalo ich život. Pánom blahobyt. Sedliakom biedu. Nebolo dňa, aby k panským kaštieľom nezvážali kočiare zo širokého okolia hostí, ktorí večery zo začiatku kalendára trávili na plesoch. V ich spoločensky vyčerpávajúcom živote bola najväčším problémom voľba šiat a toho, čo si z ponúkaných jedál vložiť do úst. Džentlmeni sa už nemohli dočkať, ako dámy vykrútia na parkete za zvukov moderného valčíka, ktorý popri menuete vyvolával pobúrenie, ale aj žiadostivosť. Bol taký hriešny!" (str. 199)

Dej sa odvíja rýchlo, obsahuje len málo hluchých miest či výplne a ľahko vás prenesie do neľahkých čias, keď bol život človeka definovaný už pred jeho narodením. Stavovská príslušnosť však nie je jediná "necnosť", ktorá tu zohráva dôležitú rolu. Okrem nej a spomínanej cholery je to hlavne ľudská hlúposť. Predsudky, obavy z neznámeho a neschopnosť otvoriť si oči, žiaľ, nie sú iba doménou histórie, ich žiarivé príklady nájdeme v bohatom počte aj dnes. Pliaga patrí k autorovým najvydarenejším titulom, presahuje rámec žánru a veľmi trefne poukazuje i na aktuálne neduhy spoločnosti. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Zápas o dieťa, identitu i vlastný život

Britský spisovateľ J. P. Delaney má na konte štyri tituly, hoci ich napísal omnoho viac. Pre psychologické trilery spojené s bežnými ľuďmi v neobvyklých situáciách si totiž zvolil nový pseudonym, a aj keď nechrlí jednu knihu za druhou, ako by množstvo jeho fanúšikov dúfalo, vždy ide o čitateľskú lahôdku, na ktorú sa oplatí čakať. Skúsené pero - či klávesnica? - dokáže vyčarovať skutočne originálny príbeh a nie je to inak ani v prípade samostatného románu Cudzie dieťa. Osobne síce často nesiaham po dielach, v ktorých hrajú deti nosnú úlohu, ale vzhľadom na meno na obálke som spravil výnimku. Našťastie. Išlo o stávku na istotu, sugestívny príbeh o rodičovskej nočnej more je ukážkovým zástupcom svojho žánru. 

"Trvalo mi takmer rok, kým som sa zaľúbila do Petra - žartovali sme, že on vlastne so mnou nerandí, ale oblieha ma. Prečo by som sa mala zamilovať do cudzieho decka v plastovej škatuli, do niekoho, kto pravdepodobne iba prechádzal mojím životom niekoľko krátkych týždňov? Ak som v sebe mala nejaký materinský reflex, tak ten, čo mi vravel, aby som neriskovala a citovo sa neviazala. Musela som naňho počkať, kým sa dostane z nebezpečenstva, stane sa osobou s budúcnosťou, až potom som si mohla dovoliť luxus zamilovať sa doňho." (str. 55)

A tou rodičovskou morou nemyslím neposedné, neposlušné dieťa, aké majú doma Pete a Maggie Rileyovci. Aj to je však nepochybne veľká skúška nervov a trpezlivosti, najmä keď sa Theo už ako dvojročný nie je schopný nerušene hrať a nevychádza ani so svojimi rovesníkmi. To, prirodzene, vedie k sťažnostiam rodičov ostatných detí v škôlke, čo spôsobuje oddaným rodičom ďalšie vrásky. Ani vo sne by im pritom nenapadlo, že situácia môže byť ešte omnoho horšia. Na vlastnej koži sa o tom presvedčia, keď sa na prahu ich domu zjaví Miles Lambert a tvrdí, že Theo bol v nemocnici po pôrode zamenený s jeho synom Davidom. Keďže dané vyhlásenie potvrdzujú aj dôkazy, dve rodiny musia prísť na spôsob, ako napraviť kolosálnu chybu a prispôsobiť sa novým okolnostiam. Samozrejme, ideálne by bolo, ak by Rileyovci a Lambertovci mali priateľský vzťah a zmena prostredia pre ich deti prebehla pokiaľ možno bezbolestne a s čo najmenším dopadom na obe rodiny. Nebude to ľahké, najmä keď vezmeme do úvahy zdravotný stav detí. Kvôli Theovej absencii akéhokoľvek súcitu s ním Pete ostával doma, David zas trpí fyzickými aj duševnými komplikáciami v dôsledku predčasného pôrodu. Lambertovci však majú dostatok finančných prostriedkov na hradenie jeho liečby, hoci Rileyovcom pripadá ich domov akýsi príliš chladný a sterilný... Počiatočné snahy však veľmi rýchlo dostanú vážne trhliny. Miles sa začne prejavovať ako náročný človek, voči Petovi a Maggie tasí rôzne požiadavky a dokonca ich núti stráviť s jeho rodinou dovolenku, aby sa lepšie spoznali. A keď odmietnu, spustia tým neželanú reakciu... Život Rileyovcov sa mení na morálny aj právny chaos, navyše sa na svetlo sveta prederie podozrenie, že bábätká boli kedysi vymenené úmyselne. Udalosti začínajú naberať obludné rozmery a priamo úmerne stúpa aj pocit nebezpečenstva. Pete a Maggie otvárajú oči a nestíhajú sa čudovať, keď sa do už beztak zložitého príbehu pridávajú desivé detaily v podobe zranení, ba dokonca vraždy. Napokon budú obaja radi, ak sa sami dočkajú pokoja a ak vôbec ešte niekedy uvidia aspoň jedného z chlapcov...

JP Delaney (zdroj: Facebook)

"Vidí sa mi teraz nevyhnutné, aby sa vykonalo dôkladné vyšetrovanie, v neposlednom rade preto, lebo všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. Za všetkým je Miles Lambert, ten riadi udalosti, tam pritlačí, tu pritaká, cítim jeho neviditeľnú silu a viem, že kým nezíska syna, pred ničím sa nezastaví. Možno keby sme sa boli správali lepšie alebo inak, nemal by toľko záchytných bodov, s ktorými môže pracovať. Ale práve to drobné klamstvo, čo Pete uviedol, že videl bezpečnostnú visačku na Theovej nohe, predstavuje puklinu tenkú ako vlas. Stačí na ňu silnejšie pritlačiť a našu rodinu rozbije na kúsky." (str. 259-260)

Cudzie dieťa spočiatku pôsobí ako rodinná dráma, trilerové prvky sú do nej vnášané iba postupne, ale s premyslenou gradáciou. Námet s vymenenými deťmi nie je ničím novým, no táto kniha ho posúva na novú úroveň mnohými vedľajšími motívmi. Román J. P. Delaneyho je totiž zároveň príbehom o duševných chorobách, závislosti, zneužívaní, zabíjaní, klamstve, zrade a predovšetkým odhodlaní rodičov chrániť svoje deti aj za cenu najvyšších strát. Dynamiku deja podporujú aj krátke kapitoly a striedanie uhlov pohľadu, vďaka čomu máme možnosť dôslednejšie spoznať vzťah Peta a Maggie. Páčilo sa mi, že nejde o dokonalých rodičov, ale o ľudí z mäsa a kostí, ktorí majú svoje chyby, ale dokážu sa spojiť v záujme potomka. Cudzie dieťa zaujme každého, kto dáva prednosť trilerom zameraným na obyčajných ľudí s pokojne, ale zato sofistikovane plynúcim dejom a neistým koncom. 

Originálny názov: Playing Nice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alojz Keníž
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Priekopnícky príbeh plný vôní a spoločenských zmien

Vydavateľstvo Tatran pokračuje v preklade úspešnej - a predovšetkým kvalitnej - európskej tvorby, konkrétne nemeckého pôvodu. Medzi najnovšie prírastky v tomto smere patrí historický román Charlotte Jacobi. Pod týmto pseudonymom sa skrýva autorská dvojica Eva-Maria Bastová a Jorn Precht a ich spolupráca očividne prináša ovocie. Využili svoje bohaté zručnosti s písaním kriminálok a televíznych scenárov a namiešali strhujúci príbeh, čo vás razom prenesie do začiatku 20. storočia a do prostredia rozrastajúceho sa Hamburgu, ktorý nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Práve tu totiž zapustila korene slávna franšíza Douglas spojená s parfumami a kozmetikou. Cesta k úspechu je však málokedy vydláždená, skôr prináša veľa prekážok a výziev...

"Marie si položila rovnakú otázku, ako keď bola malé dievča: Má každá krajina svoju typickú vôňu? Ak áno, aká by bola nemecká? Bola by to zmes korenia skladovaného vo veľkých kontoroch? Nie, pretože aj tie pochádzali z ďalekých krajín. Typická nemecká - teda aspoň severonemecká - vôňa by bola rybí zápach, pomyslela si Marie a v duchu sa usmiala. O to dôležitejšie je priniesť do Nemecka svetové vône. Čo vedia v Nemecku o kráse a bohatstve exotických krajín? Sklonila sa, aby nasala vôňu kvetov, a zatvorila oči. Vône v nej vyvolali obrazy a zvuky." (str. 124)

Dej sa odohráva v rokoch 1909 až 1920 a poskytuje tým ucelený pohľad na rozbeh a stabilizáciu známej značky. Autorské duo si dalo námahu nielen s verným zobrazením reálií, ale aj s ďalšími zaujímavosťami doby, napríklad panikou spôsobenou preletom Halleyho kométy. Text je popretkávaný množstvom ďalších pútavých faktov aj príbehov spojených s dejiskom. Je to obdivuhodné o to viac, že historické pramene sa nevyskytujú práve v hojnej miere, no fantázia Charlotte Jacobi sa našťastie neobmedzuje a pracuje na plné obrátky. Hlavné postavy Marie a Anna Carstensové boli priekopníčkami v mnohých smeroch - ženy s vlastným podnikaním, bojujúce nielen za svoje šťastie, ale aj za úspech iných žien, poznačených útrapami stereotypného zmýšľania. Svojím zanietením, prirodzene, stúpili na otlak mužom hľadiacich na ne cez prsty a ich interakcie v oblasti obchodu sú občas zábavné, inokedy zas priam kontroverzné či vyslovene poburujúce. Sestry Douglasové (názov predajní je odvodený od škótskeho mydla) by však ostali na polceste, nebyť výraznej osobnej línie protagonistiek. Kto by si myslel, že mali povedzme podporu blízkych príbuzných, zásadne by sa mýlil. Anna a Marie sú v tomto smere ako princezné z rozprávky - takisto čelili neprajnej macoche. I tu je ťažké povedať, či ide o skutočné vyobrazenie rodinných vzťahov, ale do príbehu skvele zapadá. Našťastie ani tu zlo nezvíťazí (i keď o rozprávku rozhodne nejde) a okolnosti sa vyvíjajú všemožnými spôsobmi. Do deja vstupuje pomerne veľké množstvo postáv, ktoré ho ovplyvnia vo väčšej či menšej miere, ale všetky vhodne dopĺňajú pestrú mozaiku. Román zasiahne nielen vašu predstavivosť, ale i viacero zmyslov a nepochybne vás navnadí zahaliť sa do oblaku príjemnej vône. Podobne ako plejáda reálnych osobností, ktoré svojho času neodolali lákavej kozmetike. K nadšeným odberateľom sestier patrila okrem iných cárska rodina, Coco Chanel či Ernest Hemingway. Výskyt známych mien dodáva knihe správny šmrnc a prepája ich nevšedné osudy. Trochu ma mrzelo, že vojnové roky boli odbité až neprimerane stručne. Na jednej strane chápem, že kniha sa sústredí na iné témy než je mašinéria prvej svetovej vojny, no určite by bolo zaujímavé dozvedieť sa aj čosi z tohto súdka. Ostáva dúfať, že sa k tomu ešte aspoň spätne spisovateľské duo vráti v ďalších častiach série... 

Autorské duo Charlotte Jacobi (zdroj: Facebook)

"Do miestnosti vošiel ďalší muž: Julius Karstadt! V ruke držal veľkú panvicu, na ktorej im pripravoval zemiakové placky. Skôr než si stihla vysvetliť jeho príchod, zahnal sa, udrel panvicou zlodeja do hlavy a ten s výkrikom spadol. Z ruky mu vypadla pištoľ a kĺzala sa po zemi. Zlodej bol omráčený menej, ako Anna dúfala, zdvihol sa na kolená a načiahol sa za zbraňou. Nerátal s tým, že zo skrine vyskočí mladá žena a duchaprítomne zdvihne zbraň tesne predtým, ako sa jej dotkol prstami. Potom sotila ohromeného Juliusa do prednej časti obchodu a zamkla dvere kancelárie." (str. 201)

Dej Sestier Douglasových plynie pokojne, nikam sa neponáhľa. Autori sú si očividne vedomí, že na rozohratie všetkých línií majú ešte dosť času, a užívajú si aktuálne dianie. Strhujúce zvraty a napätie si tu veľmi neprídu na svoje, ale vzhľadom na žáner a cieľ knihy to vôbec neprekáža. Charlotte Jacobi nepotrebuje nečakané prekvapenia, žiadny motív príliš nevytŕča ani sa nerozvíja na úkor druhého. Dôležitú úlohu popri rozvoji značky zohráva i láska a osobný život Anny a Marie. Romantika je podčiarknutá aj istou nostalgiou začiatku 20. storočia a prostredím Hamburgu a Paríža. V závere ide teda o pútavý román založený na skutočných udalostiach, obohatený o dávku bezbrehej fantázie a myšlienku, aké je dôležité nasledovať svoje sny. 

Originálny názov: Die Douglas Schwestern
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 359

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Záchrana lásky na pozadí úpadku

Tretí diel pentalógie Mágia živlov priamo nadväzuje na svojho predchodcu, preto som bol mierne obozretný. Pád ohnivého princa totiž doplatil na kliatbu pokračovaní, keď namiesto znásobenia dynamiky klesnú na úroveň výplne a neprinesú veľa nového. Napriek tomu som dúfal, že sa príbeh pozdvihne alebo aspoň vráti do koľají úvodnej časti, pretože má potenciál zaradiť sa medzi tie, na ktoré si spomeniete aj po dlhšom čase. Po jeho prečítaní rád konštatujem, že kríza je zažehnaná a Elise Kova dokazuje svoj rozprávačský talent. Americká spisovateľka vás prostredníctvom svojej bohatej fantázie prenesie do sveta plného mágie, vzdoru, kráľovských intríg a hlavne lásky. Práve tá je základným kameňom série, na svoje si teda prídu najmä romantické duše. 

"Kdesi na hranici jej vnímania ju ovanul horúci vietor. Za ním nasledoval oheň, ktorý pohltil svet okolo: jeho mentálna obrana. Už stačilo! zvolala. Nedovolila, aby ju detinské protesty rozcítili. Nebojuj so mnou. Bol tu. Vhallino srdce - ich srdce - sa rozbúšilo a jej metafyzické nohy sa rozbehli. Bežala cez plamene, ktoré ju nepálili. Cez temnotu, ktorá sa menila na teplo. V tých plameňoch videla mihotajúce sa siluety. Videla muža, ktorého dobre poznala, a chlapca, z ktorého vyrástol. Tiene Aldrikovej minulosti tancovali mimo jej dosahu, príliš hmlisté, aby ich rozoznala." (str. 85)

Hlavná postava Vhalla Yarlová, po dlhých rokoch prvá veterná - a veľmi mocná - čarodejka, toho zakúsila už poriadne veľa. A hoci utrpela aj nevyhnutné straty, z každého boja vyšla svojím spôsobom zocelená, či už fyzicky, alebo psychicky. Popritom sa zaoberá otázkou, kým vlastne je, kam smeruje jej cesta a aký je jej účel. S tým súvisí aj problém, či má právo dať prednosť osobným citom pred potrebami kráľovstva a jeho bezpečia. Najmä ak je jeho najsilnejšou a najničivejšou zbraňou. Sever čaká na dobytie, megalomanské plány manipulatívneho Imperátora Vhalle nedovoľujú nasledovať volanie šťastia a slobody, čo sa ešte znásobí po tom, ako sa vládcov syn Aldrik, jej milovaný, ocitne v ohrození života. Mám dojem, že Elise Kova sa oproti predošlým častiam viac pohrúžila do vnútra svojej hrdinky, ale nerobí to prvoplánovo. Koniec Zemského kráľovstva je o čosi dospelejšie čítanie, som rád, že séria nadobudla kvalitatívne stúpajúcu tendenciu, a netýka sa to len stavby príbehu. Vhalla pôsobí zodpovednejšie, uvedomelejšie, už to nie je tápajúca tínedžerka, ale pomerne vyformovaná mladá žena, ktorá vie, čo sa od nej očakáva, ale konečne je odhodlaná dbať aj na vlastné dobro. Na druhej strane však autorka až pričasto poukazuje na jej jedinečnosť a heroickosť. Menej je niekedy viac... Postavy Mágie živlov nie sú dokonalé, ani rytieri nie sú nablýskaní vojaci v žiarivom brnení, Aldrik ako Vhallin protiklad je špinavý, poškvrnený na tele i na duší, dlho márne hľadajúci kúsok svetla vo svojom temnom svete. Páči sa mi, že nie vždy sa zachová správne, podľa všeobecných morálnych kritérií, azda aj preto mi zo všetkých postáv sadol najviac. Niekedy naruší vaše čitateľské očakávania, hoci zároveň dobre viete, že napokon v ňom musí zvíťaziť pozitívna stránka. Na tento konečný moment si však ešte budeme musieť počkať... Dej dopĺňajú nemenej dôležité vedľajšie postavy, či už princ - lámač sŕdc, nenávidený panovník Solaris, Vhallini spolubojovníci alebo Daniel, ktorý vám síce bude liezť pekne na nervy, ale zároveň si pre seba ukradne takmer každú scénu. Ak sa necháte voľne unášať rozvitým príbehom a odmyslíte si niektoré logické zakopnutia, môžete očakávať pestrú búrku emócií. Ľahko sa totiž pobavíte, zamyslíte nad úlohou osudu v našich životoch aj rozčúlite pre cisárove kruté praktiky. 

Elise Kova (zdroj: Twitter)

"Aldrik sa okamžite pohol, aby ju opäť chytil, no Vhalla ho zastavila varovným pohľadom. Rozhodla sa. No v rozpore s jej slovami a so všetkým, čo kedy o tejto situácii povie na verejnosti, to rozhodnutie neurobila z túžby vyhovieť Cisárovi. Práve naopak. Keď už získala podporu veliteľov, upevní si pozíciu poslušnej vojačky. Vedome zo seba urobí skromnú služobníčku, zneužívanú jej mocibažným pánom. Aspoň v to dúfala, keď vystrela zápästia. Cisár konečne dostal, čo chcel. Nasadil jej studené železné okovy a zacvakol ich." (str. 239)

Ako býva u Elise Kova zvykom, najväčšie prekvapenia si necháva na záver. Ten je klasicky otvorený a dokáže navnadiť na pokračovanie. Musím ale podotknúť, že postavy sa začnú odrazu správať skôr podľa autorkinho zámeru než podľa vnútornej logiky príbehu, snáď len s výnimkou cisára, ktorého negatívne činy už asi nikoho nezarazia. No chápem, že je potrebné nejako skomplikovať vzťah Vhally a Aldrika, rovnako netreba strácať zo zreteľa ani cieľovú skupinu, a tak je Koniec Zemského kráľovstva predsa len obstojným čítaním. Síce som naďalej presvedčený, že sérii by prospelo výrazné skrátenie a vyškrtanie balastu, ale už teraz viem, že s ňou ostanem až do konca. Napokon, bola by škoda zastať na polceste, keď už po Vhallinom boku bojujem tretí raz...

Originálny názov: Earth's End
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Mágia živlov)
Preklad: Gabriela Patkolová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Romantická klasika v novom šate

Jane Austenová je meno, ktoré poznajú aj ľudia, čo nevidia rozdiel medzi kníhkupectvom a knižnicou. V rodnom Anglicku rezonuje, samozrejme, najvýraznejšie, o čom svedčia mnohé odkazy na jej diela v súčasnej filmovej, seriálovej i literárnej tvorbe. Som rád, že vydavateľstvo Ikar sa podujalo obliecť do nového vydania jej azda najznámejší román. Pýcha a predsudok je nehynúcim príbehom o láske zasadeným do regentského obdobia na začiatku 19. storočia. Ústredný pár v podobe Elizabeth Bennetovej a pána Darcyho vytvoril archetyp hrdinov, akých môžeme nájsť i v moderných historických romanciach. Len s tým rozdielom, že Austenovej protagonisti sú, prirodzene, omnoho autentickejší a realistickejší. 

"Matka naďalej hlasno vyjadrovala svoje názory a Elizabeth sa čoraz prudšie červenala od hanby a hnevu. Neubránila sa občasnému pohľadu na pána Darcyho, ktorý len potvrdil to, čoho sa obávala. Aj keď sa nedalo povedať, že by nespustil oči z jej matky, bola presvedčená, že na ňu sústredil všetku pozornosť. Jeho výraz sa postupne menil z pohŕdavého na nepreniknuteľne vážny. Napokon sa prúd reči pani Bennetovej vyčerpal a pani Lucasová, ktorá už hodnú chvíľu zívala nad siahodlhým zoznamom pôžitkov, aké jej nikdy nebudú dopriate, sa konečne mohla pustiť do studenej šunky a kurčaťa." (str. 115)

Diela klasickej literatúry sa hodnotia pomerne ťažko. Časový odstup, odlišný pohľad a hodnotový rebríček čitateľa či vnímanie textu cez optiku jeho nadobudnutého významu sú faktory, ktoré mierne narúšajú snahu o objektivitu. Pýcha a predsudok našťastie spracúva nesmrteľnú tému iskrivého vzťahu poznačeného spoločenskými konvenciami a očakávaniami plynúcimi z príslušnosti k vyššej triede. Ak by ste však tento román vnímali iba prostredníctvom ľúbostnej línie, zrejme by ste mu nepripísali vysokú mieru originality.  Napokon, podobných príbehov je skutočne veľa. Čo ho ale odlišuje od ostatných, je špecifický štýl Jane Austenovej. Pokiaľ to môžem posúdiť z hravosti jej textu, písanie si zjavne užívala a jej láskavý nadhľad a jemný humor sa pretavil aj do života postáv. Knihe prospel aj nový preklad, pretože aj keď má pôvodné vydanie už vyše dvesto rokov a bezpochyby patrí do histórie, jazyk je živý systém a každá generácia by mala mať svoj adekvátny variant. To však neznamená, že by si aktuálna novinka nezachovala gráciu zašlých čias, práve naopak. Zo stránok vanie romantická nostalgia zmiešaná s dôkladnou znalosťou doby a hlavne ľudského charakteru. A vôbec pritom nevadí, že Elizabeth a pán Darcy nie sú ani zďaleka dokonalí. Elizabeth je na pomery vidieckeho dievčaťa azda až príliš smelá, zvedavá a sebavedomá, zatiaľ čo pán Darcy si zas musí poopraviť svoje stereotypy vo vnímaní iných ľudí a v konečnom dôsledku i samého seba. Okrem nich v príbehu, samozrejme, vystupuje aj množstvo vedľajších postáv, z ktorých každá je čímsi špecifická, a hoci nemusí hneď vo veľkom ovplyvniť vývoj deja, dokáže zaujať a utkvieť vám v pamäti. Príbeh plynie pokojne ako rieka a v nemennom rytme dôjde až do zdarného konca. Autorka sa nikam neponáhľa, niť deja odvíja bez rušivých momentov, náhlych skokov a nelogických zvratov. Pýchu a predsudok som čítal už pomerne dávno a bolo príjemné po rokoch sa k románu vrátiť. Mám pocit, že aj pre na prvý pohľad menej sympatické postavy mám dnes, keď som starší a múdrejší 😀, viac pochopenia. Za všetky spomeniem napríklad Elizabethinu sestru Lydiu, resp. jednu zo sestier, keďže Bennetova família je pekne zábavný babinec. 

Jane Austenová (zdroj: Biograhpy)

"Keď Elizabeth prijala list od pána Darcyho, nečakala, že by v ňom zopakoval ponuku na sobáš, no vôbec netušila, čo by mohlo byť jeho obsahom. Nie je ťažké predstaviť si, s akým zápalom sa vrhla do čítania a aké protichodné pocity pri tom zažívala, no sotva by ich dokázala opísať slovami. Žasla nad tým, že sa pisateľ vôbec pokúša o ospravedlnenie a zrejme dokonca verí, že by mohlo byť prijaté. Bola skalopevne presvedčená, že niet vysvetlenia, pri ktorom by sa nemusel prepadať od hanby. Plná predsudkov k všetkému, čo sa list mohol obsahovať, sa pustila do čítania Darcyho verzie udalostí..." (str. 224)

Osobne mám dojem, že láska medzi Elizabeth a Fitzom nie je taká hlboká a búrlivá ako povedzme vzťah hrdinov v románe Láska Anny Elliotovej, no rozhodne napokon vyznieva najpohodovejšie. Azda aj preto sa k Pýche a predsudku vracajú čitatelia po celom svete. Šťastný koniec napriek prekážkam - či už spoločenským, alebo vnútorným - si predsa musí užiť každý. A navyše môže stále slúžiť ako vzor pre súčasných autorov, ako má vyzerať zaujímavo, ľudsky a zábavne spracovaná romantika na pozadí dobových reálií.

Originálny názov: Pride and Prejudice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Danka Jacečková
Počet strán:416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.