Rodinu a zlo si človek nevyberá

S britskou autorkou Lisou Jewellovou som sa zoznámil už pred niekoľkými rokmi, keď začínala na poli chick-lit - sviežich romantických komédií. V tej dobe sa však jej štýl vyznačoval pomerne nízkou dynamikou, v texte bolo na môj vkus málo dialógov, a preto som už po jej ďalších knihách nesiahol. Vydavateľstvo Tatran mi ale nasadilo chrobáka do hlavy, keď na náš trh začalo prinášať Jewellovej psychotrilery. Bol som zvedavý, do akej miery zmena žánru autorke sadla, Tatran je navyše zárukou kvality, a tak som jej dal druhú šancu. Názov Rodina v podkroví evokuje komorný, stiesnený príbeh, no napokon dostanete omnoho viac. A ja som veľmi rád, že som na túto Angličanku celkom nezanevrel, pripravil by som sa totiž o skvelé čítanie. 

"Lucy kráča za drobnou ženou cez halu. Odvráti pohľad, keď zbadá miesto pod schodiskom, kde ju Michael vo štvrtom mesiaci tehotenstva odstrčil tak, že skončila so zlomenou rukou a s prasknutým rebrom. Vyhýba sa aj miestu na stene, do ktorého jej opakovane udieral hlavu, lebo mal zlý deň v práci - aspoň tak to vysvetľoval o hodinu, keď sa ju snažil presvedčiť, aby neodchádzala, lebo ju tak miluje, že bez nej nemôže žiť. Aké ironické, keďže teraz je ženatý s niekým iným a očividne nažive." (str. 54)

Príbeh sa odvíja v troch líniách - dve sa odohrávajú v súčasnosti a tretia začína v roku 1988. Do toho si pripočítajte množstvo postáv, či už žijúcich pod jednou strechou, alebo sa pomaly pridávajúcich do košatej dejovej línie. Lisa Jewellová však dokáže svoje postavy ľahko ustriehnuť, takže sa v nich nestratíte a naplno si užijete ich vzťahové, majetkové aj spoločenské peripetie. Ústrednou hrdinkou je Libby, ktorej pôvod je dlho zastretý tajomstvom, až kým nedostane po dvadsiatych piatych narodeninách list a s ním aj dedičstvo, o akom sa jej ani nesnívalo. V dome, čo jej pripadne, sa však kedysi odohralo krvavé predstavenie, vznášajúce sa nad protagonistami ako tieň. Libby sa ocitá v centre diania, pretože zločin si ešte nevybral svoju daň a ktosi čaká iba na jej príchod... Rodina v podkroví je temný triler, ktorý vás svojou atmosférou vtiahne už na začiatku. Rozpráva o tom, čo všetko sa môže stať, ak sa v jednej domácnosti stretne viac rodín, i keď, samozrejme, v extrémnom prevedení. Avšak zloženie obyvateľov je také pestré, že ide o skutočnú sondu do psychiky a medziľudských vzťahov. Sociálna nerovnosť, manipulácia, podriadenosť... Spolunažívanie si vyžaduje určité pravidlá, no v nesprávnych rukách sa môžu rýchlo zvrtnúť priam na sektárske vynucovanie ich dodržiavania. Libby a líniu hriechov minulosti, reprezentovanú Henrym Lambom, dopĺňa Lucy, matka dvoch detí, potýkajúca sa so zlou finančnou situáciou a traumou z nešťastného manželstva. Postupne sa nám odkrýva pozadie a prepojenie všetkých postáv a napäto očakávame ich rozuzlenie. V tomto smere mi kniha pripomenula román Temné miesta od Gillian Flynn, kde sme tiež mali poňatie o zločine, no nie o jeho okolnostiach. Lisa Jewellová však uchopila tému o niečo intenzívnejšie, cieli viac na rodinné vzťahy než na komunitu a dejom sa tiahne myšlienka, že pred vlastnými démonmi sa ujsť nedá, treba im jednoducho čeliť.

Lisa Jewell (zdroj: Twitter)

"Tesne po tom, čo sa mama priznala, že David nás núti dávať všetky peniaze na charitu a že s nami bude bývať navždy, som ho videl bozkávať Birdie. Bolo mi z toho úplne zle, z viacerých dôvodov. V prvom rade, ako viete, Birdie bola odporná. Už len pomyslenie na jej úzke pery na Davidových, na jeho ruky na jej kostnatých bokoch a jej nechutný jazyk krúžiaci v tmavej a vlhkej jaskyni vytvorenej z ich úst, no fuj. Ďalej, bol som dosť konzervatívny a pomyslenie na neveru sa mi bytostne hnusilo." (str. 125)

Nápad s nasťahovaním sa rodiny do domu k iným obyvateľom je sám osebe skvelým motívom, Rodina v podkroví ho využíva na maximum. Po prečítaní knihy by to napadlo asi málokomu, David a jeho praktiky poskytujú dostatočne odstrašujúci príklad. V súvislosti s tým je skvelé, ako autorka pracuje s charaktermi svojich postáv. Máloktorá z nich je čierno-biela, prvotný dojem môže byť mylný a časom sa odhalia pravé tváre. Páči sa mi aj obálka románu - farebná kombinácia je pútavá a tajomná a tmavé múry s jediným svietiacim oknom trefne odrážajú príbeh i atmosféru. Svoj návrat k Lise Jewellovej hodnotím ako správny a určite pri nej vytrvám aj v budúcnosti.

Originálny názov: The Family Upstairs
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Angelovičová
Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Nezatvárajme oči pred (skrytou) bolesťou

Niežeby boli niektoré bolesti neviditeľné, len si ich občas hneď nevšimneme, prípadne im neprikladáme veľký význam. A tak sú ich nositelia odsúdení trpieť v ústraní, v tichosti, neschopní vysporiadať sa s ich príčinami či dôsledkami. Svoje o tom vie aj Adriana, hlavná postava debutovej prózy Kataríny Gulai. Autorka je učiteľkou na gymnáziu, no ak by niekto čakal, že učí slovenčinu alebo iný príbuzný predmet, bude prekvapený. Katarína Gulai totiž vyštudovala matematiku a fyziku. Azda aj preto je jej text vecný, priamy a zobrazuje danú tému tak komplexne. Stály kontakt s mladými ľuďmi určite pomohol autorke pri "prevtelení sa" do šestnásťročného dievčaťa, ale dôležitú rolu zohrali i osobné skúsenosti.

"Zaťala som zuby a mlčala. Stále to bolí. Nechápem prečo, veď som si mohla zvyknúť, že ma pri každej príležitosti urážajú. Že by som ich mala stále rada? Ani neviem... mamu asi áno, aj keď ma nenávidí. Ale keď ich mám rada, prečo potom nechcem byť s nimi... prečo chcem ísť stále domov, ale nie sem, jednoducho niekde inde domov? Je to celé komplikované. Zase ma rozbolela hlava. Rozmýšľam nad tým skoro každý večer, ale nikdy nič nevymyslím. Len ma to rozplače. Celý život je zložitý a neviem si dať rady." (str. 97)

Sám ako učiteľ viem, že tínedžeri všetko prežívajú veľmi intenzívne, emócie sú hnacou silou ich činov a túžia po pochopení, aj keď niekedy nasadia drsnú masku. Najhoršia pracuje s motívmi, čo oslovia širokú cieľovú skupinu. Napriek veku hrdinky nepovažujte knihu za určenú primárne dospievajúcim čitateľom. Práve naopak, siahnuť by po nej mladi i dospelí, pretože otváranie očí a odhaľovanie nepríjemnej pravdy nehľadí na vek. Adriana predstavuje svoj príbeh, no je nepochybným faktom, že podobných "Adrián" je medzi nami veľa a nemusíme mať o nich ani potuchy. Adriane nerozumie ani najbližšie okolie, ba čo viac, ani sa o to nesnaží. Veď už je predsa na strednej a dokáže sa o seba postarať sama... Zanedbaná výchova, ponižovanie a nezáujem sa podpisujú pod Adrianinu psychickú nerovnováhu, čo vedie k slabým sociálnym kontaktom, nízkemu sebavedomiu a nakoniec k sebapoškodzovaniu. Depresia, agresivita a rebelantstvo neraz kráčajú ruka v ruke a bez pomoci je ťažké nastoliť si správny smer. Nečudo, že Adriana stráca dôveru v ľudí (dospelákov - učiteľov) aj systém. Vinu však nehľadá iba v nich, ale aj v sebe. Je to viac-menej prirodzené, keď denne počúva, aká je neschopná a nikdy z nej nič nebude. Je ľahké človeka odsúdiť, zvaliť správanie vybočujúce zo zaužívaného normálu na búrenie hormónov, ale hľadať príčinu či nebodaj zjednať nápravu je už omnoho náročnejšie. Kto je v tom prípade horší? Trpiaca duša alebo ignorujúca spoločnosť? Katarína Gulai neposkytne všetky odpovede, ale rozhodne vás podnieti klásť si otázky. Ak to bolo jej cieľom, spĺňa ho v plnej miere. 

"Neviem, či sa každému občas stane, že potrebuje objatie, a namiesto toho naňho všetci vrieskajú. Dnes sa to stalo mne a je to fakt nahovno pocit. Prišla som tam. Nestihla som sa ani vyzuť, už som dostala facku. Revali na mňa ako zmyslov zbavení, vraj prečo im robím hanbu, čo o nás povedia, že som nenormálna a že či mám málo roboty, že mi ju pridajú. Presne, ako som očakávala. Nenávidia ma. A ja nenávidím ich." (str. 140)

Najhoršia nie je rozsiahla kniha, ale je rozpracovaná dostatočne. Príbehu pomáha aj subjektívny rozprávač, podporený denníkovou formou. Adrianine myšlienkové pochody sledujeme od 15. februára do 5. júna a za ten čas ich spoznáte naozaj dôkladne. Keďže ide zápisky, text je tvorený krátkymi úsekmi, čo pôsobí dynamicky a knihu vďaka tomu prečítate raz-dva. Dojem z nej však pretrvá omnoho dlhšie, Katarína Gulai vie, ako ho umocniť, čomu zodpovedá aj jej doslov. Pôsobí ako úprimné vyznanie, varovný prst a podnet k zamysleniu. Vzhľadom na toto všetko dúfam, že jej román nebude iba jednorazovou záležitosťou, ale prinesie nám aj ďalšie silné príbehy.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Nová séria pre fanúšikov magickej Ravky

Leigh Bardugo prichádza s ďalšou sériou z kráľovstva, ktoré sa dlhodobo zmieta na prahu svetla a tmy. Zjazvený kráľ vychádza z príbehov gríš, s ktorými sa už slovenskí čitatelia mali možnosť zoznámiť vďaka sériám Vrania šestka a Tieň kostí. Priamo na ne i nadväzuje, hoci zároveň obstojí aj ako samostatný celok. Samozrejme, vždy je lepšie poznať celkové univerzum, dej vám tým poskytne omnoho väčší zážitok a lepšie pochopíte vývoj postáv a ich charakterov. Noví čitatelia zas budú určite zvedavosťou vyburcovaní zistiť, čo predchádzalo dianiu v aktuálnej novinke, takže takisto neobídu skrátka. Leigh Bardugo totiž vie namiešať pestrý koktejl s poriadnou dávkou fantázie, ktorá vás prenesie do iného sveta a odpúta od bežných starostí. 

"Prečo mu záležalo na tom, čo bude s Ravkou? Zničenou, biednou, frustrujúcou Ravkou, Veľkou dámou. Uplakaným deckom. Topiacim sa mužom, ktorý vás namiesto toho, aby sa nechal zachrániť, stiahne pod hladinu. Krajinou, ktorá brala tak veľa a nevracala nič. Možno preto, že vedel, že on a jeho krajina sú rovnakí. Nikolai vždy túžil po niečom viac. Po viac pozornosti, viac lásky, niečom novom. Nezvládali ho jeho učitelia, pestúnky, matka. Nikto úplne nevedel, čo s ním." (str. 203)

Mágia je príťažlivá, krásna a prestížna, no rovnako dokáže byť zničujúca a krutá. Jej zneužitie viedlo ku krvavým bojom, v ktorých prišlo o život mnoho udatných gríš, vojakov a priateľov. Kráľ Nikolai stojí teraz na čele poznačenej krajiny, ale ľud ho víta ako záchrancu a symbol lepších zajtrajškov. Zjazvené telo však neukrýva iba dušu hrdinu. Nikolai si v sebe nesie aj temného démona a je len otázkou času, kedy sa prihlási o slovo. A keď ho začne temnota ovládať a on lačnie po krvi, musia sa do pátrania po spôsobe, ako démona premôcť, zapojiť aj Nikolaiovi blízki. A hoci je táto dilógia podľa názvu (Nikolai Duology) zameraná hlavne naňho, príbeh sa veľkou mierou sústredí ešte na tri ďalšie postavy. Generálka Zoja pomáha Nikolaiovi udržať si trón, ona sama má bohaté skúsenosti s náročnými úlohami, hoci niekedy jej myšlienkové pochody skôr brzdili dej a pôsobili neprimerane jednoducho. Špiónka Nina sa mi javila ako najzaujímavejšia postava s jasným cieľom a uveriteľnými pocitmi. Záhadné hlasy, smútok za mŕtvym milencom a priateľstvo s mladým dievčaťom sú základom, na ktorom sa dá stavať jej osud i v ďalšej časti. A napokon Isaak, až nečakane sympaticky neohrabaná postava, ktorého vykreslenie sa veľmi ľahko mohlo zvrhnúť na zbytočné šaškovanie, ale Leigh Bardugo to dokázala ustriehnuť a Isaak dodáva príbehu potrebný nadhľad a humor. V mnohých súčasných knihách žánru young adult sa rozvíja nešvár v podobe zľahčovania vlastných skutkov. Hrdinovia bojujú, zabíjajú, prichádzajú o blízkych, no ich psychika sa s tým vysporiada veľmi ľahko a rýchlo. Zjazvený kráľ si našťastie razí inú cestu, ukazuje, že každý čin má svoje dôsledky a aj postavy si radšej dvakrát premyslia, kým vykonajú čosi razantné. Nevrhajú sa bezhlavo do súbojov, zvažujú ťahy nepriateľa a možné reakcie ľudí. Ide síce o detail, ale v kontexte cieľovej skupiny a jej vnímania sveta dosť podstatný.

Leigh Bardugo (zdroj: iNews)

"Zoja si položila hlavu na drakov krk a cítila, ako ju zaplavila sila. Počula, ako jej srdce bije v rytme s jeho, pomaly a neúnavne, a potom hlbší zvuk pod ním, tichší, zvuk, ktorý sa dotýkal všetkého, zvuk vesmíru, tvorenie v srdci sveta. Želala si, aby na to bola dostatočne silná, ale čokoľvek od nej Juris chcel, nedokázala to spraviť. Si prostredník, Zoja. Privedieš griše späť k tomu, čím mali byť, kým ich moc časom a nešťastím nepodľahla skaze. Ale iba ak dokážeš otvoriť tie dvere." (str. 382)

Je možno trochu netypické, že vydavateľstvo Slovart vydáva súbežne dve série zo sveta gríš, vzhľadom na následnosť deja to môže byť trochu mätúce, ale obidva rozsiahle príbehy si určite zamilujete. Zjazvený kráľ spája romantiku, fantáziu, mágiu, politiku a morálne hodnoty a povyšuje young agult na žáner, ktorý sa už dávno nespája iba s upírmi a vlkolakmi. A tiež pekne ukazuje, že porazením nepriateľa sa nič nekončí, nanovo vystavať zničenú krajinu si takisto vyžaduje nemalé úsilie. Ravka, inšpirovaná dávnym Ruskom, stále nestráca nič zo svojho čara a poskytuje Leigh Bardugo mnoho možností, ako naložiť s ďalšími osudmi obľúbených postáv...

Originálny názov: King of Scars
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Nikolai Duology)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 487

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Oslava tridsiatky vo veľkom štýle

Znie to až neuveriteľne, ale Dominik Dán dosiahol krásnu hranicu tridsiatich kníh. Úctyhodný počet titulov nesvedčí iba o nevysychajúcej studnici nápadov, ale predovšetkým o živom záujme širokej škály čitateľov. Fanúšikovia dánoviek si už zvykli očakávať kriminálku s typickou žltou páskou v období letných dovoleniek a pred vianočnými sviatkami. Tentoraz sme si síce museli počkať až do polovice leta, ale oplatilo sa. Pätnásť rokov na literárnej scéne prinieslo romány zasadené do rôznych dekád, a hoci sa Klbko zmijí odohráva v roku 2009, jubilejným titulom akoby sa autor vracal ku koreňom. Okrem tradičnej vraždy a peripetií partičky detektívov sa totiž príbehom tiahne i jasný spoločenský odkaz a kritika politických pomerov. 

"Veliteľ dvojice pristúpil k majiteľovi, natiahol ruku a z tesnej blízkosti mu strelil do čela. Barom sa rozľahol ohlušujúci výstrel, Vasilkovi odletela hlava dozadu. Stál pevne iba na jednej nohe, okamžite stratil rovnováhu, urobil polobrat, treskol na zem tesne vedľa barmana. Všetko sa odohralo tak rýchlo, že prevádzkar Robo ani nestihol zlodejov upozorniť na dôležitý detail - že ich majú nahratých na kamerách. Majiteľ herne Ivan Vasilko v ten večer tržbu nezrátal - nebolo čo. Navyše bol na mieste mŕtvy." (str. 43)

Autor nestráca nič zo svojho typického štýlu. Stránky knihy sú plné príslovečného humoru plynúceho z pevných vzťahov chlapcov zo stoštyridsaťjednotky, ale i z nadhľadu, akým Dán pristupuje k negatívnym črtám ľudského charakteru. To so sebou prináša svižné dialógy a prípad, kde opäť zohrajú kľúčovú úlohu nízke pudy. Tentoraz sú však podporené aj systémom, umožňujúcim zneužívať vlastné čierne diery, čomu zodpovedá aj obálka knihy. Sudcovské kladivko motivované finančnou injekciou dokáže zázraky a jeho praktiky a dôsledky sú citeľné aj v tomto románe. Práve preto zaraďujem Klbko zmijí k top dánovkám, nejde totiž iba o zábavné sprevádzanie riešením prípadu, ale reakciou na stále aktuálne dianie. To však neznamená, že si pri čítaní primerane neoddýchnete. Dominik Dán má vyvážený štýl a aj vážne veci dokáže podať s ohľadom na širokú čitateľskú obec. Za dlhé roky na našej scéne vie, čo jeho fanúšikovia chcú a žiadajú, a ešte ani raz ich nesklamal. A akým zločinom sa vlastne zaoberajú parťáci z Nášho Mesta? Ich cesty vedú od podsvetia až po pokrivených funkcionárov. Znovu sledujeme dve súbežné dejové línie, ktoré sa postupne pretínajú a odhaľujú širšie súvislosti. Vo svojej posteli je popravený okresný prokurátor a krátko nato je zastrelený aj kandidát na starostu. To samo osebe zaváňa politikou, no aj tí, čo sa neradi miešajú do panských huncútstiev, si prídu na svoje. Hlavne zásluhou ústredných hrdinov, ktorých tiež čakajú výrazné zmeny. Tridsať titulov si nesporne vyžaduje svoju daň ani naše obľúbené postavy nie sú všemocné. Nechcem veľa prezrádzať, ale ak poznáte deje predošlých kníh, viete si ľahko domyslieť, kto z vraždárov to má nahnuté...

"O cédečko už prejavil záujem aj vyšetrovateľ, čo bolo samozrejmé, ale ozvala sa aj dozorujúca prokurátorka, aj tá chcela vidieť celú lúpež a vraždu na vlastné oči. Nadšení tým neboli, no protestovať nemohli, všetky zainteresované strany v prípravnom konaní mali na cédečko právny nárok. Neboli nadšení, no nie preto, žeby boli lakomci, to určite nie, jednoducho dobre vedeli, že za obsah nahrávky ručia iba dovtedy, kým bude vo Váňovej plechovej skrini." (str. 123)

Klbko zmijí je pekným vyvrcholením autorovej tvorby. Síce to znie, akoby sa mal pratať do spisovateľského dôchodku (pevne verím, že má ešte kvantum inšpirácie pre ďalšie knihy), ale v tomto románe zúžitkoval všetky pozitíva svojich diel. V kriminálnej aj ľudskej rovine. Vstup do štvrtej desiatky zrejme nadviaže tam, kde sme skončili, záver knihy totiž ponechal otvorené dvierka. A ak si Dominik Dán udrží nastavenú latku, čaká nás ďalší literárny skvost.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Láska žiarivejšia než diamant (?)

Otáznik v nadpise som použil kvôli určitej neistote, čo sa ma zmocnila pri čítaní novinky Jane Featherovej. Čosi totiž na mňa podprahovo pôsobilo rušivo a až neskôr som si uvedomil, kde bol pes zakopaný. V samotnom vzťahu medzi hlavnými postavami, v ich správaní a vzájomnej interakcii. Je paradoxné, že práve to je základom historickej romance, navyše u takej zabehnutej autorky, akou Featherová nepochybne je. Ale pekne poporiadku... Diamantové pokušenie je prvou časťou trojdielnej série Londýnske klenoty. Zatiaľ čo väčšina romancí sa odohráva v regentskom či viktoriánskom období, tu sa ocitáme na začiatku 20. storočia. U danej spisovateľky to nie je, napokon, nič výnimočné, v eduardovskom Anglicku sme sa pohybovali aj v predošlej sérii Sestry Duncanové. 

"Hnev nebol žiadnou obranou pred vynárajúcimi sa spomienkami na dobré časy, keď sa nemohli jeden druhého nabažiť, keď by zaňho aj dýchala, keď jej telo túžilo po ňom, kedykoľvek nebol s ňou. Až do minulej noci si myslela, že sa jej podarí ovládnuť tú šialenú túžbu - veľmi jej v tom pomáhal hnev zmiešaný do žiaľom -, no potom... včera v noci sa stalo, čo sa už neodstane. A teraz sa znovu cítila bezbranná pred náporom všemocnej vášne, ktorá prevyšovala jej hnev, ba aj dobiela rozžeravenú zúrivosť, čo blčala v ňom, keď takým neznesiteľným spôsobom zasahoval do jej záležitostí, a pritom sa samoľúbo nazdával, že si ju podmaní." (str. 84)

V roku 1902 sa Diane Sommervillová vracia do Londýna z Južnej Afriky po tom, ako v búrskych vojnách prišla o brata Jeremyho. Ako dedička diamantových baní sa prirodzene ocitne v hľadáčiku lovcov vena, osud (či skôr Jemeryho konanie) jej však opätovne privedie do cesty Ruperta Laceyho, neverného bývalého snúbenca. Vplyvom okolností sú nútení zotrvávať pod jednou strechou, čo by sa zaručene nestretlo s pozitívnym prijatím zo strany prudérnej spoločnosti. A tak sa dohodnú na predstieranom manželstve, z čoho, samozrejme, vyplynie vzájomná príťažlivosť a potláčané city. V tomto smere je Diamantové pokušenie skvelým čítaním, autorka dokonca ako zvyčajne reflektuje aj dobovú atmosféru a reálne udalosti. Búrske vojny a ich dopad na život vyšších vrstiev v Anglicku nie sú častým motívom, preto som uvítal tento malý exkurz a neraz som pri čítaní ľutoval, že sa Featherová radšej nezamerala na osudy Sommervillovcov v Južnej Afrike... Možno by si hlavní hrdinovia väčšmi uvedomovali svoje detinské správanie v porovnaní s východiskom celého príbehu. Rupert sa po celý čas prejavuje ako dominantný macho, ktorý chce Diane ovládať, nevie sa zmieriť s jej rozhodnutiami, ba ešte aj jeho bozky či posteľné scény sú ovplyvnené panovačnosťou. Chápem, je to drsný chlap a Diane očividne imponuje jeho autorita, no nazdávam sa, že súčasný čitateľ (či skôr čitateľka) sa so vzťahom tohto typu stotožní iba ťažko. Ani Diane v tomto zmysle nevyznieva dvakrát príjemne, občas sa správa ako dieťa, ktoré sa nechce podeliť so svojimi hračkami, a napriek prežitým útrapám a zodpovednosti na svojich pleciach sa neraz prejaví rozmaznane a povrchne. 

"Rupert potichu zahrešil. Keď sa vrátili z Deerfieldu, robil si nádeje, že všetko pôjde ľahšie, no napriek vzájomným dohodám, napriek fantastickej noci s diamantmi Diana vytrvalo žila vlastným životom, nezávisle od neho, svoju časť domu brala ako svätyňu. Vyzeralo to, akoby dvaja odlišní ľudia viedli celkom odlišné životy. V noci boli vášnivými milencami, ale za jasného denného svetla Dianu hnevala jeho prítomnosť, ako aj pretvárka na verejnosti - tú dodržiavala rovnako ako predtým. Kým v tomto nedôjde k náprave, nič sa nezmení." (str. 138-139)

Odhliadnuc od charakterov ústredných postáv je Diamantové pokušenie tradičnou romancou, ktorej prospieva posunutie deja do 20. storočia. Zakomponovanie motívu drahokamov sa ukazuje ako vhodne zvolený krok, ktorý má šancu utiahnuť celú sériu. Preto verím, že v ďalších častiach sa dočkáme rozumnejších postáv, ktoré nebudú iba plochými archetypmi. Jane Featherová je skúsená spisovateľka, prinášajúca hlbšie problémy, a tak je moje očakávanie viac než opodstatnené a určite na ňu nezanevriem pre jeden malý prešľap.

Originálny názov: Tempt Me with Diamond
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Londýnske klenoty)
Preklad: Nina Mikušová
Počet strán: 213

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Temné hmoty boli iba začiatok

Bol som ešte iba študent, keď v slovenskom preklade vyšla séria Temné hmoty. Philip Pullman ma razom preniesol do sveta zvieracích démonov, tajomných a mocných rádov a detí, ktoré chceli nájsť len pokoj v kruhu rodiny. Tento rok nám televízie BBC a HBO ponúkli nové seriálové spracovanie Lyriných dobrodružstiev, čo sa ukázalo ako správny krok. Nielenže ide o kvalitný počin, ale osviežili pamäť mnohým čitateľom, ktorí sa teraz môžu pustiť do Pullmanovej aktuálnej série Kniha prachu. 

Jej prvá časť La Belle Sauvage (meno lode) je prequelom Temných hmôt a predstavuje nových hrdinov - obetavého Malcolma a starostlivú Alice. Lyra má v tomto čase iba osem mesiacov, ale jej úloha v deji je nemenej dôležitá. Je zvláštnym úkazom, že druhý diel sérií je neraz slabší a tvorí iba akúsi stredovú výplň, ale to nie je tento prípad. Tajné spoločenstvo totiž prekvapuje v mnohých smeroch. 

"A tak sa plahočili hlboko do Temného močiara, cítili, ako ich slizké ruky chytajú za členky, počuli okolo seba strašidelný šepot a vzdychy, až napokon prišli k miestu, kde ležal ten starý kameň, na ktorom sa mihotala sviečka vyrobená z tuku mŕtvoly. Zdvihli kamenné veko a tam ležala mŕtva luna, jej zvláštna krásna tvár bola studená a oči zavreté. Potom však otvorila oči a všetko ožiarilo jasné strieborné svetlo." (str. 204)

Najväčším rozdielom je časový skok, Lyra je už totiž dospelá žena a od udalostí v prvej časti nás delí dvadsať rokov. To poskytuje autorovi možnosť zakomponovať do príbehu aj témy blízke čitateľom na prahu adolescencie - hľadanie si miesta vo svete, nutnosť akceptácie či objavovanie svojich silných i slabých stránok. Lyra to všetko prežíva o to intenzívnejšie, že je odtrhnutá od sveta, v ktorom dovtedy žila, kvôli starodávnym textom. V tomto smere sa mi páči väčší prienik do záležitostí ohľadom démonov - zvierat reprezentujúcich duše ľudí, ktoré na seba môžu brať rôznu podobu, až kým človek nedospeje. Lyra prestáva rozumieť svojmu vernému démonovi Panovi, zmieta sa v pochybnostiach, stráca schopnosť ovládať prístroj alethiomer i vlastnú fantáziu. Pomôcť by jej azda mohli Malcolm a Alice, no Lyra sa vplyvom svojho úpadku dostáva do sveta plného zrady a... tajných spoločenstiev. Protihráčmi na poli dobra a spravodlivosti sa stávajú Marcel Delamare a Olivier Bonneville, ktorých zámery sú uveriteľné a nie sú iba postavičkami vytvorenými pre potreby príbehu. Sú jeho plnohodnotnou súčasťou a ich scény som si užíval. Tu sa zároveň pekne prejavilo prepojenie kníh, pretože Tajné spoločenstvo plne využíva dianie v Temných hmotách, jeho presah je takisto dôležitou časťou celej mozaiky. Ak ale nepoznáte predošlé knihy, nemusíte sa obávať, všetko je náležite vysvetlené a nebudete sa cítiť stratene. Dej vás rýchlo vtiahne svojou pestrosťou, výborne vykreslenými postavami, motívom pomsty za smrť rodiča i politických machinácií. Navyše sa prostredníctvom Lyry dostanete do rôznych častí sveta a ani sa nenazdáte, prevraciate strany v strhujúcom finále. 

"Marcel Delamare sa zriedka hneval. Jeho nesúhlas mal formu tichého, chladného a presne odmeraného trestu pre tých, čo ho nahnevali. Robil to tak nenápadne, že tí, čo mu boli vystavení, sa najprv cítili polichotení, že upútali jeho pozornosť, až kým si neuvedomili jej nepríjemné následky. Lenže to, čo urobil Olivier Bonneville, ho viac ako nahnevalo. Bola to priama a do očí bijúca neposlušnosť, ktorá si zasluhovala exemplárny trest." (str. 386)

Keďže mám pocit, že som ako čitateľ rástol spolu s Lyrou, Tajné spoločenstvo pre mňa získalo úplne iný nádych, než keby som k nemu pristupoval ako ku každej inej knihe. V porovnaní s predošlými časťami je o čosi temnejšie, vážnejšie, venuje sa hlbším témam a viac núti čitateľa k zamysleniu sa nad prepojeniami s našou spoločnosťou. Práve preto si zároveň myslím, že niektorí čitatelia môžu byt trochu sklamaní. Nie je tu veľa akcie, sám som jej pôvodne čakal o niečo viac, no nevadilo mi to. Philip Pullman má natoľko príťažlivý rozprávačský štýl, že dokáže udržať pozornosť aj menej prvoplánovo.

Originálny názov: The Secret Commonwealth
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Kniha prachu)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 614

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Čo je horšie - strach z možného nebezpečenstva alebo samotná hrozba?

Sebastian Fitzek sa prihnal do našich končín ako rozbehnutý vlak a ani stav našich železníc mu nezabráni, ani spomalil. Nemecký autor psychotrilerov totiž napĺňa definíciu daného žánru viac než dostatočne a fanúšikovia netrpezlivo očakávajú každú jeho ďalšiu knihu. Zlodej duší je deviaty titul, ktorý vychádza v slovenskom preklade zásluhou vydavateľstva Tatran. Keďže Fitzek píše samostatné romány bez zaradenia do sérií, môže po ňom siahnuť i nový čitateľ, skalný fanúšik zas dostane to, čo od svojho obľúbenca očakáva - strhujúci dej, pohrávanie sa s vnímaním postáv, krátke kapitoly... Typický rozprávačský štýl je zárukou, že čítanie sa nezunuje, ale stane sa z neho návyk. Bonusom je tentoraz je priam mrazivá hororová atmosféra. 

"Vo chvíli, keď unikajúceho pacienta pohltila snehom zaviata temnota, sa opäť všetko zrýchlilo a v deravej sieti Casparovej pamäte sa zachytila prvá hmatateľná spomienka. Caspar poznal muža, ktorý práve vyskočil z okna. Jeho tvár mu bola taká dôverne známa ako zápach zhoreného papiera, ktorý cítil v nose. Jonathana Brucka vídal často. Naposledy pred niekoľkými minútami, chvíľku predtým, ako ho Linus zobudil. Jeho tvár sa vynímala na fotografii, ktorá v jeho nočnej more noc čo noc horela na sedadle spolujazdca." (str. 57)

Práve strach je hnacím motorom knihy a postáv a motívom, ktorým Fitzek akoby vzdával pomyselnú poctu rôznym filmovým tvorcom či kultovým spisovateľom. V texte môžete občas natrafiť aj na pomerne zrejmé odkazy na rôzne diela, čím sa Zlodej duší o čosi zábavnejším čítaním. Nie však v zmysle deja, ten je pochmúrny a temný, ako to len umožňuje prostredie psychiatrickej kliniky s vrahom číhajúcim na jej chodbách. Tí, čo sú už oboznámení s autorovou tvorbou, vedia, že ak dá občas hrdinom vydýchnuť, väčšinou ide iba o ticho pred poriadnou búrkou. V prípade Zlodeja duší hrmí neustále, o pokoji nemôže byť ani reči. Oným zlodejom je únosca mladých žien, ktorý svojim obetiam ubližuje v duševnej rovine, zatiaľ čo po fyzickej stránke ostávajú nedotknuté. A práve tento páchateľ sa dostáva na kliniku, kde sa vyskytuje aj hlavný hrdina Caspar trpiaci silnou amnéziou. Okrem toho je klinika odrezaná od sveta pre snehovú víchricu. Že vám to pripomína iné Fitzekove romány? Máte pravdu, ale Sebastian do bodky napĺňa frázu o tom, že aj opakovaný námet môže byť spracovaný rozličnými (a originálnymi) spôsobmi. Ako v každom správnom horore tu máme pestrú zmes zúčastnených postáv - od pacientov cez terapeutku a správcu kliniky až po sanitára, ktorý tam uviazne pre zlé počasie. Kto napokon prežije? To je otázka, ktorá vám nedovolí knihu len tak odložiť, navyše, ak si zakaždým poviete, že si prečítate ešte jednu kapitolu. Je to veľmi nebezpečné, pretože Fitzekova kompozícia disponuje krátkymi úsekmi textu, dynamiku okrem toho zvýrazňuje aj plynutie času. 

"Počul, ako mu zapraskalo v ľavom pleci, a vykríkol. Bohužiaľ, utlmené bolo iba jeho vedomie, nie prah bolesti. Keď sa chcel oprieť o stôl s nástrojmi, aby sa zdvihol, prevrátil ho. Inštinktívne zdvihol skalpel, ktorý mu spadol rovno pred koleno, ale potom ho vymenil za injekciu. Keby sa musel brániť, dobre mierená injekcia zaúčinkuje rýchlejšie, aj keď už nie je plná. Vykríkol, lebo omylom preniesol váhu na nesprávnu nohu a črep sa mu zabodol ešte hlbšie do chodidla. S vypätím všetkých síl rúčkoval okolo pitevného stola." (str. 155)

Ďalším prvkom, ktorý Fitzek opätovne využíva, že rámcové rozprávanie. Vieme, že dianie je prakticky skúmanie lekárskej správy z experimentu, čo len zvyšuje vašu nedôveru a kladenie si otázok. Čo je skutočné, čo je iba manipulácia? Samozrejme, dalo by sa nájsť aj zopár menej podnetných súčastí knihy - občasné násilie akoby pre efekt, "nesmrteľnosť" a záporáka, ktorý sa vyzná hádam vo všetkom, čoho sa dotkne, či počiatočný zmätok v príbehu. Postupne sa doň vžijete a každou stranou sa vám z neho odhalí čoraz viac. Zlodej duší je ukážkovým psychotrilerom, preto neváhajte a vstúpte do kliniky, kde nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad...

Originálny názov: Der Seelenbrecher
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Andrej Zahorák
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Mágia nebola ešte nikdy taká bizarná!

Len nedávno nám vydavateľstvo Slovart ponúklo druhú časť série Mestská stráž a už nás potešilo tretím pokračovaním Vetroplašových dobrodružstiev. Tento nedoštudovaný mág, magnet na problémy a tŕň v oku mnohých členov Neviditeľnej univerzity si rýchlo dokázal získať srdcia čitateľov svojou bezprostrednosťou a nadhľadom. Napokon, silná dávka humoru a spoločenskej satiry je typickým znakom štýlu Terryho Pratchetta. Plochozem je miesto, kde nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad, a aj tentoraz sa Vetroplaš bude musieť mať na pozore pred mocibažnými záškodníkmi. Ako zvyčajne sa totiž ocitne uprostred diania, i keď nie vždy, samozrejme, vlastným pričinením. Náhody a nečakané situácie sú však to, čo máme na jeho peripetiách tak radi. 

"Ten, ktorého prebodla nožnicami, mal napokon asi viac šťastia ako druhý, ktorému zorala tvár oceľovým hrebeňom. Potom sa zohla, chytila meč, ktorý vypadol jednému z prepadnutých, a vrhla sa na dvoch ďalších. Vodca sa zvrtol, len čo začul výkriky, a v poslednej chvíli za sebou zbadal rozďavený vrchnák Batožiny. Presne v tej istej chvíli mu do chrbta ako delová guľa vletel Vetroplaš a sotil ho do bezmenných priepastí, ktoré sa ukrývali v mnohorozmerných útrobách truhlice." (str. 93)

Už sme si zvykli, že mesto Ankh-Morpork je epicentrom všemožných zoskupení, cechov a sprisahancov, ktorí dotvárajú jeho pestrý charakter. Čaroborci tento prvok doťahujú na maximum, keďže v centre deja je vojna mágov, hroziaca apokalypsa a trojica nesúrodých hrdinov, čo má navrátiť svetu na chrbte korytnačky poriadok. Vetroplaš by sa ako zvyčajne najradšej uchýlil na tiché, pokojné miesto, bokom od všetkých problémov, no vytúžený mier nenachádza, odkedy sa jeho súčasťou stalo prastaré a mocné zaklínadlo. Vďaka nemu síce už párkrát unikol aj obávanému Smrťovi, ktorý si naňho robí už dlho zálusk, ale v konečnom dôsledku mu priniesol viac starostí než osohu. Niki Ničiteľ je novou postavou, no je pevne rozhodnutý vybojovať si svoje pevné miesto medzi slávnymi hrdinami, a to za pomoci príručky. Je to zábavný motív, rady v knihe, podľa ktorých postupuje, parodujú bojové techniky i heroické správanie. Treťou členkou novovytvorenej partie je bojovníčka Conina, tvoriaca istý protiklad k Nikimu, pretože bojovnosť má v krvi, hoci jej túžba naplniť svoj potenciál spočíva kdesi celkom inde - v snahe stať sa uznávanou kaderníčkou. Fanúšikovia iste ocenia prepojenia medzi knihami, pretože Conina je navyše dcérou barbara Cohena... Na konci predošlej časti Ľahká fantastika ma zamrzelo, že sme sa rozlúčili s Vetroplašovým parťákom turistom Dvojkvietkom, ale nová skupina hrdinov v ničom nezaostáva, skôr poskytuje autorovi možnosť ešte viac zvýrazniť bizarnosti Plochozeme. Pri rastúcich počtoch dielov určitej série sa nevyhneme porovnávaniu... Čaroborci sa mi oproti ostatným častiam zdali nabitejší, čo sa rôznych motívov týka, zároveň však preto pôsobili akosti roztrieštenejšie. Vynahrádza to však vždy aktuálna téma (nerád používam slovo nadčasová) - čo dokáže s ľuďmi urobiť neobmedzená moc. Je priam neuveriteľné, ako Terry Pratchett dokázal zaobaliť spoločenské neduhy a charakterové vady do naoko zábavného a "rozprávkového" fantasy príbehu. 

"Takže stav je kritický. Tradičné čarodejníctvo sa lúči. Zbohom, univerzita, zbohom, stupne a rády. Každý čarodejník v srdci tušil, že základnou a prirodzenou jednotkou čarodejníctva a je jeden čarodejník... Celá štruktúra, ktorá slúžila na udržanie mágie v rovnováhe, sa práve rozpadala. Vetroplaš za ňou trpko ľutoval. Mágia mu nikdy ktovieako nešla, ale to bolo fuk. Vedel, kam patrí. Patril na samé dno, to áno, ale aspoň mal svoje miesto. Mohol zdvihnúť hlavu a vidieť, ako celá tá jemne vyladená mašinéria tiká a vyvažuje prirodzenú mágiu vytváranú točivým pohybom Plochozeme." (str. 218)

Príbeh ako zvyčajne disponuje aj veľkým množstvom vedľajších postáv. Niektoré fungujú iba ako doplnok, iné putujú z knihy do knihy a je len otázkou času, kedy dostanú väčší priestor. Zo širokého spektra bytostí mi najviac zaimponovali štyria jazdci apokalypsy a ich peripetie spôsobené nadmerným požívaním alkoholu. Tradične som sa tešil aj na Smrťa, ktorý nás v Čaroborcoch vovádza do deja. Táto časť Plochozeme síce nepatrí medzi najlepšie hodnotené, ale aj tak si udržuje vysokú kvalitu humoru, kultúrnych a politických odkazov i zaujímavého príbehu. V úvode knihy natrafíte na zmienku o chýbajúcej mape, ale vraj si ju môžete nakresliť sami. Ja osobne si mapy v románoch obzerám iba málokedy, preto ma to náramne pobavilo. Vetroplaš má teda za sebou ďalšie magické dobrodružstvo plné intríg a zla, ale i priateľstva a dobrých úmyslov. Jeho cesta však ešte zďaleka nie je na konci...

Originálny názov: Sourcery
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Vetroplaš), 5. diel (Plochozem)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 287

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Spojte svoje sily v boji proti temnote a systému

V poslednom čase sú knihy Stephena Kinga častým zdrojom filmárov a seriálových tvorcov. Najviac zarezonovalo dvojdielne filmové spracovanie rozsiahleho románu To a desaťdielny seriál Outsider z produkcie HBO. Priznám sa, že som trochu zlenivel a dávnejšie som nesiahol po Kingovom originálnom diele. Keď však vydavateľstvo Ikar ohlásilo vydanie jeho novinky Inštitúcia, rozhodol som sa prelomiť túto hradbu a prečítať si ju. Úctyhodných 606 strán mi ubehlo ako voda, najmä vďaka autorovmu rozprávačskému štýlu, ktorý tvorí podstatnú časť jeho širokej obľúbenosti. A to som sa spočiatku obával, či ma príbeh, kde hrajú dôležitú úlohu deti, zaujme. Našťastie, mladší hrdinovia nepôsobia v Kingovom podaní otravne ani naivne, čo napokon dokazuje aj spomínaný román To. 

"Bol testovací subjekt, možno nimi boli všetci, ale TP a TK nižšej úrovne - ružoví - podstupovali testy navyše. Prečo? Lebo boli menej vzácni? Ľahšie nahraditeľní, ak niečo nevyšlo? Luke to nemal ako vedieť, ale pripadalo mu to pravdepodobné. Lekári sa domnievali, že experiment s kartami sa nepodaril. To bolo dobre. Boli to zlí ľudia a mať tajomstvá pred zlými ľuďmi je určite správne, nie?" (str. 190)

Hlavným hrdinom je na pohľad obyčajný dvanásťročný chlapec Luke, ktorý však má k bežnému dieťaťu ďaleko. Je obdarený vysokou inteligenciou a telekinetickými schopnosťami. Jeho nadanie sa ale ukáže ako zdroj problémov, keď ju unesený tajomnou organizáciou číhajúcou práve na deti ako on, aby ich podrobila náročným testom. So zavraždeným rodičmi, vytrhnutý z domova a obklopený smrťou sa musí Luke rozhodnúť, čo ďalej. Má zmysel bojovať proti Inštitúcii? A bude vôbec jeho vzdor správny? Stephen King sa znovu prejavuje ako znalec ľudskej psychiky. Prejavuje sa to vo vykreslení postáv aj vo vtiahnutí čitateľov do deja. Napriek značnej odlišnosti hrdinov od nás neobdarených sa dokážeme vcítiť do ich rozpoloženia, obáv aj nádejí. Potreba vytvoriť silné spojenectvo a dostať sa z pazúrov necitlivých únoscov a vedátorov je motivácia, ktorá sa vinie celým dejom. Základný námet obsahuje síce nesporné fantazijné i hororové prvky, ale v kontexte príbehu je to skôr iba východisko pre psychologickú hru na báze vedy a toho, čo je človek pre ňu ochotný obetovať. To so sebou prináša aj utrpenie, či už duševné, alebo fyzické. A nebol by to Stephen King, keby nám ho nedoprial v plnej, pomerne detailnej miere. Je však využívané funkčne, vždy má v deji pevné miesto a neslúži len pre efekt. Napokon, nejde o autora, ktorý by sa musel k čomusi takému uchyľovať... Inštitúcia je špecifická jedným veľmi výrazným faktorom. Vzhľadom na vek hlavných hrdinov by sa príbeh Luka, obdareného nevšednými schopnosťami, v rukách iného autora či autorky mohol ľahko zmeniť na ďalší z radu young adult titulov. S láskou, mágiou a podobne... Stephen King si však dekády razí vlastnú cestu a nedopustí, aby ho ovplyvnili súčasné trendy (aspoň nie v tomto smere). 

"Urob to rýchlo, povedal si. Predstavuj si, že krájaš stejk. A nekrič, aj keby to strašne bolelo. Nesmieš kričať. Luke si priložil hornú časť čepele na vrch lalôčika z vonkajšej strany a zostal tak zopár sekúnd, ktoré mu pripadali ako večnosť. Potom spustil nôž. Nemôžem. Musíš. Nemôžem. Bože, musím. Znovu priložil okraj noža na citlivé miesto, odrazu zaťal, skôr než stihol urobiť viac, než sa pomodliť, aby bol nôž natoľko ostrý, že to spraví na jeden šup." (str. 281)

Text knihy je tvorený niekoľkými časťami, rozdelenými na krátke kapitoly. Napriek širšiemu rozsahu sa teda číta rýchlo. Skalní fanúšikovia autora si zaručene prídu na svoje, a ak niekto uvažuje, že dá Kingovi šancu prvýkrát, Inštitúcia bude preňho takisto správna voľba. Aj ja osobne som rád, že som po čase znovu siahol po jeho románe, vôbec to neľutujem a je vysoko pravdepodobné, že ďalšiu pauzu si už nedám. Mimochodom, na stránke bux.sk momentálne nájdete skvelú akciu na komplet troch kníh Stephena Kinga - Cyntoryn zvieratiek, To a Pod kupolou. Takže neváhajte! 

Originálny názov: The Institute
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marína Gálisová
Počet strán: 606

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Dojímavá cesta k minulosti, láske a sebapoznaniu

Sedemdielna séria Lucindy Rileyovej je jedinečným projektom, v ktorom sa snúbi romantika s históriou tak ľahko a uveriteľne, že fanúšikovia netrpezlivo čakajú každú ďalšiu časť. Perlová sestra je štvrtá v poradí, a hoci sa teším, že sa opäť môžeme ponoriť do osudov dcér tatka Slaného, zároveň ma mrzí, že už máme polovicu z nich za sebou. Kým sa však dopracujeme na koniec, ešte musíme prebrázdiť veľa krajín. Už sme sa ocitli v Brazílii, Nórsku a Anglicku, tentoraz na nás čaká exotické Thajsko a drsne krásna Austrália. Autorka sa ako vždy nezaobišla bez dôkladného výskumu a reálnych historických súvislostí. Okrem nesporného umeleckého zážitku je tak čítanie jej románov aj pútavým spoznávaním dejín, neraz zahalených rúškom tajomna. Tak je to i v prípade ťažby perál a ťažkého života domorodého obyvateľstva.

"Neďaleko cejlónskeho Kolomba sa loď Orient dostala na rozbúrené more. Kitty ostala na nohách a starala sa o pani McCrombieovú aj o Claru, keďže obe ozeleneli a zaľahli. Zišlo jej na um, že morská choroba v skutočnosti stiera spoločenské rozdiely, keďže človeka pred ňou neochráni nijaké bohatstvo..." (str. 95)

Na príbeh CeCe som sa tešil už dlhšie. A to napriek tomu, že spočiatku nevyznievala veľmi sympaticky. Za jej takmer manipulatívnou fasádou sa však dal tušiť hlbší príbeh a Lucinda Rileyová naplnila moje očakávania na maximum. CeCe - vlastným menom Kelainó - dlhé roky tvorila nerozlučnú dvojicu so sestrou Star. Tá však konečne našla svoj hlas (bola totiž najmlčanlivejšou zo všetkých sestier), a tak sa aj CeCe musí postaviť na vlastné nohy. Pátrať po svojom pôvode ju prinútia okolnosti okolo muža, ktorý ju zraní svojím podvodným konaním. Opúšťa Anglicko a vyberie sa na cestu, čo jej zmení život. Prvou  zastávkou je Thajsko, kde sa položia pevné základy pre ďalšie napredovanie deja, či už po emocionálnej, alebo faktickej stránke. Vždy som mal rád - a stále mám - romány odohrávajúce sa v Austrálii, je ako stvorená pre rozsiahle, epické rodinné ságy. Bývalá trestanecká kolónia prešla búrlivým vývojom a preverila charaktery ľudí ako máloktorá krajina. CeCe odhaľuje závoj ukrývajúci príbeh jej zrodu vďaka knihe, podobne ako to bolo aj v prípade jej sestier. Tradične sa tak dej odvíja v dvoch časových rovinách. Druhá línia sa zameriava na mladú Škótku Kitty Mercerovú, ktorá sa dostáva ako spoločníčka bohatej dámy do Austrálie. Plánovaná návšteva sa však zmení na kolotoč dramatických udalostí. Kitty čakajú významné rozhodnutia, a nie vždy sa rozhodne správne, hlavne čo sa týka lásky. Napriek tomu - či práve preto? - sa stane jednou z najznámejších obchodníčok s perlami. Vďaka nej sa Lucinda Rileyová môže prirodzene a funkčne venovať háklivej téme lacnej pracovnej sily v podobe domorodého obyvateľstva, a cezeň zas ďalším námetom. Napríklad umeniu, ktoré je spolu s romantikou a históriou na rovnako podstatnej úrovni celej série. V predošlých častiach hrali prím sochárstvo, hudba a literatúra, teraz prišlo na rad maliarstvo. Autorka ho do deja zakomponovala skutočne bravúrne - prostredníctvom tvorby domorodého umelca Alberta Namatjiru. Jeho maľby som nepoznal, ale hneď ako zaznelo v knihe jeho meno, vyhľadal som si ich na internete a môžem povedať, že ohlas, aký vzbudil vo svojej dobe, bol naozaj zaslúžený. 

"Hoci som sa pred príchodom sem v skutočnosti nezamýšľala nad tým, aký je môj vzťah s Kitty, teraz som si v kútiku duše želala, aby bola moja príbuzná. Obdivovala som ju predovšetkým pre odvahu vypraviť sa do Austrálie, ale aj pre to, ako sa po príchode na tento kontinent do všetkým vyrovnávala. V porovnaní s jej skúsenosťami sa mi moje ťažkosti videli malicherné. Na to, aby žila v Broome pred sto rokmi, potrebovala skutočnú odvahu. A nasledovala hlas svojho srdca, nech by ju zaviedol kamkoľvek." (str. 249)

Perlová sestra sa mi páčila zatiaľ najviac v rámci série, asi pre viacero čiastkových motívov, ktoré autorka využila. Napríklad aj fakt, že CeCe je dyslektička a pasáže z knihy o Kitty je buď číta priateľ, alebo ju počúva v audio forme. Tiež sa mi pozdávalo, že historická línia nastúpila o niečo skôr než v ostatných románoch, napokon, stáli čitatelia už dokonale poznajú okolnosti smrti tatka Slaného a netreba všetko znova vysvetľovať. Noví priaznivci Siedmich sestier to okrem toho zistia veľmi ľahko a rýchlo. A keď spomínam sedem sestier, nedá mi nepochváliť aj väčší prienik do mytológie, ktorá ovplyvňuje osudy súrodencov. Stred série je skvelý po všetkých stránkach, Lucinda Rileyová nastavuje svoju kvalitatívnu latku čoraz vyššie, takže Mesačná sestra, prichádzajúci piaty diel, bude určite ďalším literárnym skvostom.

Originálny názov: The Pearl Sister
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 496

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Láska a česť kráčajú ruka v ruke

Kristi Ann Hunterová nie je slovenským čitateľom (či skôr čitateľkám) neznáme meno. Ich srdcia si získala sériou Sága rodu Hawthornovcov a teraz svoje pevné miesto na poli žánru historickej romance potvrdzuje ďalšou - s názvom Sídlo Haven Manor. A nepochybne sa znovu zaradí medzi najočakávanejšie tituly vydavateľstva i527.net. Obyvatelia Haven Manoru totiž disponujú všetkými predpokladmi, aby obstáli v skúške obľúbenosti. Prvou ústrednou hrdinkou je Katherine - Kit - FitzGilbertová, ktorá veľmi dobre pozná spôsoby aristokracie, rovnako ako jej pretvárku a veľmi pofidérny zmysel pre morálku. Sama sa totiž kedysi stala jej obeťou a teraz proti nej bojuje v záujme ochrany svojich blízkych.

"Nemohla dovoliť, aby ju našiel. Nikdy. Aj napriek tomu, že ju prenasledoval, zdal sa jej veľmi milý. Kit zúfalo túžila aspoň na chvíľku uveriť tomu, že aj medzi vyššou vrstvou britskej spoločnosti sa nachádzajú milí a čestní ľudia. A ak k nim on patril, nezaslúžil si, aby ho tak veľmi zaujala. Pre oboch bude lepšie, ak na dnešný večer úplne zabudnú. Musí predsa existovať niečo, čím by zmarila jeho očarenie, aby mu ušetrila bezsenné noci, keď sa bude sám seba spytovať čo keby. Veľmi dobre vedela, aké sú také prebdené noci vyčerpávajúce." (str. 32)

Kit prichádza do Londýna, aby nie veľmi čistým spôsobom presvedčila vysoko postaveného šľachtica, nech sa na dvanásť rokov vzdá nároku na časť svojho majetku. Do hlavného mesta by nikdy viac nevkročila, ale situácia si vyžaduje, aby potlačila svoje nutkanie utiecť. Robí to predsa kvôli deťom, o ktoré sa stará spolu s ďalšími dvoma ženami. Graham, lord Wharton, je Kit očarený, no ich zblíženie musí ustúpiť vznešenejším cieľom. Aj Graham má totiž svoj jasný plán - nájsť zmiznutú sestru svojho priateľa, a je to práve Kit, u koho vybadá možnú stopu. Kit si však vybudovala silnú hradbu pozostávajúcu z viny a hanby a akékoľvek nadviazanie vzťahu s aristokratom u nej neprichádza do úvahy. Páčilo sa mi, ako sa jej múr postupne rúca a sama v sebe nachádza odpustenie a zmierenie. Záhadná guvernantka pekne poukázala na to, že tí, čo potrebujú pomoc, sa jej často nedočkajú, a občas treba osudu dopomôcť k zlepšeniu. Pritom však netreba strácať zo zreteľa vieru vo vyššie dobro a sily, čo vedú naše kroky. 

Kristi Ann Hunterová

"Graham im inak ako nosením vecí nevedel pomôcť. Preto iba odnášal riad dole schodmi a prenášal vedrá vody z kuchyne a naspäť. Väčšinu času však strávil postávaním v kúte a pripravoval sa na to, že si dnes možno zatancuje s Kit. Mal s ňou už toľko zážitkov. V lese, v knižnici, v londýnskej plesovej sále. V tých okamihoch cítil, akoby to malo zmeniť jeho život. Ale napokon sa nič také neudialo. Túžil vedieť, čo by ho čakalo, keby sa skutočne otvoril myšlienke, že by zostal so ženou ako Kit. Alebo lepšie povedané, keby sa žena ako Kit otvorila možnosti, že by pomyslela na chlapa, ako je on." (str. 164)

Novinka Kristi Ann Hunterovej vás zavedie do plesových sál aj tichých zákutí anglického vidieka. V tomto smere oceňujem, že vydavateľstvo ponechalo pri slovenskom vydaní pôvodnú obálku. Verne zobrazuje sídlo Haven Manor aj nežnú a romantickú atmosféru diela. Keď sa v príbehu vyskytujú deti, často bývajú kameňom úrazu, či už preto, že autori ich nedokážu "ustriehnuť" a správajú sa priveľmi dospelo, alebo ich nedokážu celkom uspokojivo zakomponovať do deja. V prípade Záhadnej guvernantky podobné prešľapy nehrozia. Deti v nej vystupujúce sa správajú primerane veku a ich pobyt v sídle a spojenie s príbehom sú viac než relevantné. Jednoducho povedané, autorka predviedla opäť skvelý nástup, a ak si vysokú latku udrží aj naďalej, táto séria jej rozhodne hanbu neurobí!

Originálny názov: A Defense od Honor

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Sídlo Haven Manor)

Preklad. Mirka Molnárová Novysedláková

Počet strán: 375

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

Nebezpečné dôsledky mrazivých videní

Britský autor M. J. Arlidge sa na literárnom poli preslávil hlavne sériou krimitrilerov s vyšetrovateľkou Helen Graceovou. Svoj originálny rozprávačský štýl si zachováva aj v prípade samostatne stojaceho románu Talent na smrť. Ako napovedá názov, znovu sa môžete tešiť na napínavý čitateľský zážitok, dynamický text a postavy, ktoré si vás získajú svojimi zásadami i problémami. Tentoraz je dejiskom Chicago, neslávne známe i pre množstvo gangov a zločinov. V tomto prostredí má forenzný psychológ Adam Brandt nikdy nevysychajúcu studňu pracovných príležitostí. A hoci sa nazdáva, že za roky praxe sa už stretol azda s každým druhom duševnej poruchy, nový prípad ho razom presvedčí o opaku.

"V mysli sa mu vynorila Kassie, ako vzrušene rozpráva o strašnej kliatbe, čo vedela. Adam si iba na sekundu predstavil, čo by znamenalo, keby sa nemýlila, ako poznamenala Faith. Čo ak bola Kassie naozaj jasnovidka? Bola to vzrušujúca a zároveň desivá predstava. Nielen obava, že nemá kontrolu nad svojím osudom, ale aj vidina, že Kassie mohla predvídať jeho koniec. Keby naozaj vedela predpovedať budúcnosť, chcel by ju poznať?" (str. 130)

V Chicagu vyčíňa sériový vrah, vyberajúci si obete z pomerne bezpečných štvrtí. O to väčší je potom dopad jeho činov na miestne obyvateľstvo. Do hry nečakane vstupuje pätnásťročná Kassandra - Kassie - Wojceková, problémová samotárka s "darom", ktorý je však skôr prekliatím. Nečudo, že ju okolie považuje za podivnú, vedome sa totiž vyhýba očnému kontaktu a nadväzovaniu akýchkoľvek vzťahov. Dôvod? Kassie vie rozpoznať, kedy a ako dotyčný človek zomrie. Keď náhodou zazrie brutálnu smrť mladého Jacoba Jonesa, snaží sa mu vysvetliť, čo je vo veci, ale Jacob považuje zmätené slová hysterickej tínedžerky za výplod jej chorej mysle. Po príchode domov však nemá dosť času oľutovať svoje konanie, pretože ho už čaká postava v lyžiarskej maske... Kassie je podozrivá z vraždy a to vedie k stretnutiu so psychológom Brandtom. Adam je skeptický, čo sa týka Kassinho vysvetlenia, no postupne sa rúca jeho hradba nedôvery, aj pod vplyvom postoja jeho manželky Faith. Uveriť však tvrdeniu, že Kassie disponuje poznaním pochádzajúcim z oblasti kdesi nebom a zemou, nie je vôbec ľahké. A čo na to krutý zabijak...?  M. J. Arlidge vo svojom románe spojil dve duše, ktoré si môžu navzájom pomôcť, v správnom čase. Kassie sa nemá vo svojom živote o koho oprieť, a Adam má nutkanie vziať si pod ochranné krídla ustráchané dieťa. Aj preto je ľahké uveriť Adamovej postupne rastúcej dôvere, aj keď dával prednosť faktom a vede. Kassie je dobre vykreslená postava, hoci tínedžer ako ústredný hrdina býva v trileroch občas kameňom úrazu. V prípade Talentu na smrť je to však stávka na istotu, Kassie je hnacím motorom celého príbehu a rozhodne má čo ponúknuť.

M. J. Arlidge (zdroj: Metro Newspaper UK)

"Ďalšiu milú dobrodinku patriacu do strednej triedy uniesli z jej domu a skončila rozkrájaná na kusy v kufri vlastného auta. Pre prehnane namaľovanú hlásateľku a všetkých mamľasov, čo sledovali správy, to bola desivá predstava. Násilie mohlo preniknúť až k nim. Nájde si ich u nich doma, v spánku, pod sprchou, pri modlitbách... Pomyslenie na tisíce stredných manažérov, učiteliek, novomanželov a osamelo žijúcich ľudí, ktorí sa budú dnes večer prehadzovať v posteli, ho nesmierne vzrušovalo. Nočná mora už nebola jedine v ich hlavách, stála rovno pred nimi." (str. 248)

Text je rozdelený do troch častí a 151 kapitol, takže čítanie plynie veľmi rýchlo, obrazy sa striedajú ako na filmovom plátne. Niet sa čomu čudovať, M. J. Arlidge je i známy scenárista, podpísaný pod radom úspešných seriálov. Malá pauza od zabehnutej série sa ukázala ako dobrý ťah, autor ukázal vyšetrovanie zločinu aj z inej perspektívy a predstavil nové postavy, ktoré by som si tiež vedel predstaviť vo viacerých knihách. Talent na smrť je napínavé čítanie, čo vás v teplých dňoch vyvolá príjemné zimomriavky. A zároveň je to aj možnosť spoznať sa s autorovou tvorbou, ak ste nestihli naskočiť na rozbehnutú sériu s Helen Graceovou.

Originálny názov: A Gift for Dying
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Martin Štulrajter
Počet strán: 493

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Ktorý uhol pohľad je ten správny?

Austrálsky scenárista Christian White debutoval na literárnej scéne vydarenou kriminálkou Nezvestná, kde šikovne prepojil dve časové roviny. V aktuálnej novinke Manželka a vdova ostáva verný svojmu úspešnému konceptu, ale ponúka ho v pozmenenom prevedení. Namiesto odstupu medzi dekádami sa pohráva s dvoma uhlami pohľadu na udalosti a situácie, v ktorých sa ocitli hlavné postavy. A rovnako ako v prípade prvého Whiteovho románu sa aj teraz môžete tešiť na kvalitné čítanie s tiesnivou atmosférou ostrova, zívajúceho počas zimného obdobia ponurou prázdnotou. Autor nadovšetku pochybnosť dokázal, že sa nezaradí medzi mená s jedným známym titulom, ale treba s ním na poli obľúbeného žánru počítať.

"Jej nenáhlivá jazda musela Fishera frustrovať, ale nepožiadal ju, aby pridala. Na rozdiel o neho sa tam vôbec neponáhľala. Ostrov pre ňu predstavoval jasný výkričník na konci vety - nech už sa John zaplietol do čohokoľvek, odhalia to a jej život sa vráti do starých koľají. V tej chvíli na ceste sa dalo ľahko uveriť predstave, že je to všetko len omyl a že John všetko veľmi jednoducho vysvetlí. Kým bola veta nedopovedaná, stále je nádej. Mohla to nazvať nádejou, ale hodilo by sa aj popieranie." (str. 66)

Christian White sa prejavuje ako zručný hráč s osudmi svojich postáv aj s vnímaním čitateľa. Pomaly tká pavučinu súvislostí a odhaľuje ich pozadie a vy sa snažíte uhádnuť, čo sa ukrýva za tajomnými pohnútkami dvoch žien. Niečo sa vám odhadnúť podarí, ale určite nie všetko. Autor má cit pre dávkovanie prekvapení, a tak sa na nečakané zvraty môžete tešiť až do samého konca. Vdovou z názvu je Kate, žena v domácnosti, žijúca pod patronátom úspešného manžela - lekára Johna. Jej životné smerovanie naberie obrátky, keď márne s dcérou čakajú na letisko na Johnov príchod. Nielenže nesedel v lietadle z Londýna, navyše sa ukáže, že tam vôbec nebol... A vy už aj hádate, ako sa Kate stala vdovou... Manželku predstavuje pokladníčka v supermarkete Abby, matka dvoch rebelujúcich tínedžerov, spočívajúca v pokojnom zväzku a oddávajúca sa záľube v preparovaní zvierat. Keď jej milenka a policajtka oznámi, že jej muž Ray bol zavraždený, Abby neostáva smútiť so založenými rukami a ako fanúšička reálnych kriminálnych prípadov sa púšťa do vyšetrovania na vlastnú päsť. Z tohto krátkeho náčrtu deja si môžete vydedukovať isté prepojenie oboch žien, ale vaša domnienka o spoločnom manželovi bude mylná. Bolo by to priveľmi prvoplánové a jednoduché, Christian White rozhodne netrpí podobnými klišé. S otvoreným náručím vás pozýva pohrúžiť sa do záhad obostierajúcich dvoch mužov, ktorých ich manželky, ako sa zdá, vôbec nepoznali. Pátranie po ich minulosti je dynamické, no nie unáhlené, detailné, ale bez zbytočných opisov. Iste, aj tie tu majú svoje miesto, sú však využité funkčne a nie iba na vyplnenie textu. Živé dialógy posúvajú príbeh rýchlo vpred a ani sa nenazdáte, už ste na konci.

"Čo spraví, ak luminol odhalí krv na Rayovom oblečení? Pobeží s dôkazmi na políciu, alebo bude manželovo tajomstvo nosiť v sebe ako nádor, kamkoľvek pôjde? Čo by mala manželka v takom prípade urobiť? Ako ďaleko môže zájsť kvôli láske? Vtom sa vynorila ďalšia otázka, vystrelila ako zátka z fľaše šampanského. Vraždil jej manžel? Ani po tom záhadnom telefonáte, tajnej zbierke gej porna a nedávnom defenzívnom správaní si nedokázala predstaviť, že by vedel pripraviť niekoho o život." (str. 154)

Som rád, že Tatran ponecháva knihám Christiana Whitea jednotnú grafiku, pekne sa vedľa vynímajú a vzdávajú hold ich atmosfére - tajomnej, temnej ako samotné ľudské vnútro. To je napokon hnacím motorom Manželky a vdovy, každý z nás v sebe skrýva netušené myšlienky, pocity a predstavy. Na tvorbe tohto Austrálčana oceňujem aj to, že si vystačí s krátkym rozsahom a pritom nie je úsporný vo vyjadrovaní. Ide priamo na vec, bez vaty a zbytočných odbočiek. A keďže zatiaľ nerozbehol žiadnu sériu, každý román je samostatnou jednotkou, preto netušíte, s akým príbehom a akými postavami vás prekvapí nabudúce. A pevne verím, že tých "nabudúce" bude ešte veľa, pretože ide o skutočne pútavé trilery.

Originálny názov: The Wife And The Widow
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Močková-Lorková
Počet strán: 246

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.