Kto je vrah a... kto je vlastne obeť?

Romány, ktoré narúšajú tradičný spôsob rozprávania a využívajú prvky modernejšej komunikácie, nie sú ničím novým. Spomeňme trebárs Goetheho nešťastného Werthera alebo záhadnú pani Grahamovú Anne Bronteovej, vylievajúcich si svoje vnútro prostredníctvom listovej korešpondencie a denníkových zápiskov. Angličanka Janice Hallettová sa vo svojom debute takisto zbavila pút konvencie a prináša príbeh vyrozprávaný pomocou mailov. Siahnutie po originálnejšej forme, než je bežná neviazaná prozaická reč, sa ukázalo ako krok správnym smerom. Najmä v žánri detektívky je to príhodné, keďže čitateľ je nútený hľadať pravdu doslova medzi riadkami, čomu nasvedčuje aj primerane zvolený názov. 

"Drahý James, aké milé, že na mňa myslíš. Zbožňujem hranie. Je to väčšia rola, než som mala v Rozmarnom duchovi, ale už sa do nej dostávam. Mrzí ma, že prežívaš také náročné obdobie. Dnes som autobusom prechádzala okolo Majera a videla som plagát pre Ples pre Poppy. Sarah-Jane je šikovná, že ho zorganizovala za taký krátky čas. A to, že ste tak rýchlo vyzbierali toľko peňazí - všetci vás podporujú. Čoskoro budete mať dosť na Poppinu liečbu a hodíte všetko za hlavu. Teším sa, ako sa dnes na plese porozprávame. Ahoj, Issy" (str. 57)

Hlavným motívom je snaha vyzbierať vysoký finančný obnos na liečbu ťažko chorého dievčatka. Komunita okolo malého divadelného súboru sa zomkne a robí aj nemožné, aby prostredníctvom verejných príspevkov, sponzorov, charitatívnej akcie aj neznámych darcov získala obrovskú sumu. Ako všade, aj v tomto prípade sa však nájdu hyeny v ľudskej koži, ktoré neváhajú zneužiť dobré úmysly ostatných a osudom skúšaných jedincov. No kým sa reálne udeje niečo smerodajné a aspoň sčasti sa naplnia prvky detektívky, prejde pomerne veľa času, resp. strán. Janice Hallettová sa totiž viac než na budovanie napätia či odhaľovanie zločinu sústredí na predstavenie množstva postáv, ich vzťahov a motivácií. Spočiatku v nich môžete mať mierny chaos, autorka však našťastie myslela aj na menej sústredených čitateľov a v knihe nájdete aj zoznam členov divadelného súboru a ich príbuzenstva. Ukázal sa ako veľmi nápomocný, najmä keď jednotlivé osoby odlišuje spočiatku iba ich meno... Je škoda, že vzhľadom na mailovú komunikáciu sa prakticky vôbec nevyužili možnosti, ktoré písomný kontakt ponúka. Mám tým na mysli napríklad fakt, že všetci zainteresovaní disponujú dôkladnými znalosťami gramatiky, pravopisu, štylistiky... Textu by rozhodne pomohlo - o odlíšení aktérov nehovoriac -, keby sa v ich prejave vyskytli určité chyby, preklepy či ďalšie viditeľné dôkazy neznalosti pravidiel elektronickej komunikácie. Nielenže by ho to oživilo, no i priblížilo realite. Takto ostáva jedinou výraznejšou osobnosťou Issy, vyznačujúca sa osobitými vlastnosťami, ktorými síce môže pôsobiť otravne a iritujúco, ale aspoň je ľahko rozpoznateľná. 
Ak máte radi dynamické príbehy, zdĺhavý úvod vás môže skôr odradiť. A keď napokon dôjde k odhaleniu obete, nemá to taký efekt, aký by si kniha zaslúžila. Rozvláčnosť deja je na druhej strane istým spôsobom typické pre nenáhlivú britskú tvorbu, založenú na oboznamovaní s prostredím a okolnosťami. Vražda medzi riadkami tak ulahodí každému, kto neholduje potokom krvi a explicitnému násiliu, no uprednostní dej plynúci pokojne ako pomaly tečúca rieka. 

Janice Hallettová (zdroj: comedy.co.uk)

"Vážený pán Greenwood, nepoznáme sa, ale som Arnieho mama. Našla som Vašu emailovú adresu na jeho starom počítači, ktorý mi sused spojazdnil. Arnie mi povedal, že bude istý čas bývať u Vás. Naozaj dúfam, že to tak je, no momentálne mu, žiaľ, nemôžem dôverovať. Ak ste ten ošetrovateľ z psychiatrie, s ktorým sa zoznámil v SAR, dúfam a modlím sa, aby ste vedeli môjmu synovi pomôcť. Myslím, že ako dobrovoľník Lekárov bez hraníc bol v živote najšťastnejší a často hovorí, že by sa chcel vrátiť - problémy sa začali po jeho návrate, veľmi ťažko si zvykal na život doma." (str. 149)

Pozitívom je, že román prečítate veľmi rýchlo. Kompozícia textu vás núti obracať stránku po stránke s odhodlaním prečítať ešte aspoň jeden mail, a ani sa nenazdáte a zrazu máte "čistú schránku". A ak sa naladíte na vlnu Janice Hallettovej, určite si knihu užijete omnoho lepšie. Je totiž nutné uznať, že v mailoch sa skrývajú mnohé náznaky budúcich udalostí či dokonca motívov zločinov. A popritom sa môžete zamyslieť aj nad problémami, s ktorými sa stretávame denne - nad mocou peňazí, významom zdravia, uponáhľanosťou doby či vyváženými medziľudskými vzťahmi. Vražda medzi riadkami síce v mojom osobnom knižnom svete dieru neurobila, ale nepochybujem, že si nájde mnohých spokojných priaznivcov. Má potenciál zaujať a vďaka svojej forme ako najväčšej devíze sa jej to i podarí. 

Originálny názov: The Appeal

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Simona Klimková

Počet strán: 435

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Záhada Ďatlovovej výpravy

Erika Jarkovská sa už dávno etablovala na domácom knižnom trhu ako autorka historicko-spoločenských románov založených na skutočných udalostiach. Kto pozná jej tvorbu, vie, že sa vyznačuje dôkladnou znalosťou zobrazených reálií, citom pre detail a pestrou paletou postáv. Svojich fanúšikov horúcou novinkou rozhodne nesklame a vzhľadom na pútavú tému má veľkú šancu získať aj množstvo nových priaznivcov. Erika tentoraz rozšírila žánrové špecifiká a dejiny so spoločenským presahom obohatila o mysteriózne prvky. A bodaj by nie! Námet dosiaľ nevysvetlenej záhadnej výpravy na Ural si priam žiada, aby sa k nemu pristúpilo s istou dávkou tajomnosti. Tam, kde by iní ľahko skĺzli k hyperbolizácii či prvoplánovým konšpiračným teóriám, si však autorka našťastie udržiava racionálny, uveriteľný prístup.

"V myšlienkach nad ďalšími vetami sa zadívam do diaľky. A vtedy opäť medzi brezami zachytím ten pohyb - mihnutie, ako keď sa deti hrajú na schovávačku a zo zvedavosti vystrčia hlavu, aby skontrolovali, či ten, kto žmúri, už nejde ich smerom. Hrá sa s nami niekto na schovávačku? Zaostrím zrak. Vidím však len kmene briez, kde-tu rastúce smreky a trsy vysokej trávy, vykúkajúce spod snehu, ale nikde ani živú dušu. Odložím denník do batohu. Keď sa znovu pohneme na pochod, ešte sa obzriem do brezového hája. Nikto tam nie je, zahvízda mi okolo uší vietor, čo sa zniesol z korún stromov a postrapatil mi šticu." (str. 118-119)

Názov románu je vo svojej jednoduchosti priam geniálny. Číslo Deväť sa totiž prelína celým dejom a jeho rôznorodá symbolika je rozpoznateľná vo viacerých rovinách. Nerád by som v tomto smere prezrádzal viac, objavovanie jeho významov je jedným z lákadiel knihy, podporujúcich celkové mysteriózne vyznenie. To sa prejavuje už od prvých riadkov prostredníctvom rozprávača Rustema a jeho spánkovej paralýzy. Ťažko vysvetliteľné muky, ktoré v ňom oživujú vieru v nadprirodzené sily, ho oberajú o zdravý odpočinok a narúšajú logické myslenie. Páči sa mi kontrast medzi technickým vzdelaním členov expedície a ich stretom s prvkami mimo racionálneho sveta. Prirodzene, niektorí jednotlivci majú problém uveriť, že majú dočinenia s čímsi podobným, no o to autentickejšie napokon pôsobia ich postoje. Pretože rovnako ako oni musí uveriť aj čitateľ, hlavne ak ide o tému, ktorej sa venujú mnohí "záhadológovia". Ako laik však predpokladám, že aj najväčší expert na danú výpravu bude spokojný s autorkiným umeleckým spracovaním. Erika ju totiž predstavuje v celej kráse - od príprav cez presúvanie sa k hore Otorten až po samotný tragický záver. Ak niekto uprednostňuje okamžité vpadnutie do dramatických udalostí, mal by pozmeniť svoje očakávania. Dej plynie spočiatku pokojne, nikam sa neponáhľa, graduje pomaly, ale zato isto. Zvolený spôsob rozprávania je adekvátny počtu ústredných postáv. Aby ste si k nim vytvorili vzťah, musíte ich spoznať, a to sa bez dôkladnej expozície uskutočniť nedá. Autorka je našťastie skúsená v budovaní charakterov, a tak nebudete mať najmenší problém odlíšiť Judina od Sašu či Igora od Jurija. Priestor na lepšie pochopenie ľudí a udalostí poskytuje aj ďalší uhol pohľadu vďaka druhej rozprávačke Zine. Šikovné a citlivé dievča je srdcom výpravy, pričom do chladného prostredia vnáša i kúsok nevyriešených citov. S Rustemom sa skvele dopĺňajú, a hoci viete, ako napokon dopadnú, predsa len im držíte palce a dúfate v šťastnejší koniec. 

Erika Jarkovská

"V snahe odpútať sa od ľútosti si premietnem tváre chalanov, odfukujúcich v stane. Čo sa to s nami v posledné dni deje? Každý je akýsi... iný. Iný, než v škole alebo na začiatku túry, a každý svojím spôsobom. Akoby na nich, len čo prešli do divočiny, čosi doľahlo. Niečo neviditeľné, no o to mocnejšie. Sama som to pocítila v lese. Zosunulo sa to na nás z korún stromov a ovládlo naše mysle aj správanie? Niekto je podráždenejší, iný zlomyseľnejší alebo chápavejší. Ja som oveľa citlivejšia. Akoby sme svoje minulé ja nechali v opustenej geologickej osade a stávali sa protikladom samých seba." (str. 143)

Tvrdiť, že román Deväť je iba o osude Ďatlovovej výpravy, by však bolo nadmieru nedostačujúce. Jej členova totiž počas cesty natrafia na pestrú zmes postáv a ocitnú sa na niekoľkých miestach, vďaka čomu sa stretnú s ľuďmi z rôznych spoločenských a sociálnych sfér. Keďže príbeh sa odohráva na konci 50. rokov 20. storočia, v Sovietskom zväze bolo ešte stále cítiť dozvuky stalinizmu, politických procesov a vlády strachu. Nedôvera sa votrie aj do skupiny mladých dobrodruhov v podobe nečakaného člena s pochybnou minulosťou a preverí ich postoje voči aktuálnej situácii. A zároveň poodhalí čitateľovi zákulisie už beztak zaujímavého deja. Erika Jarkovská svojím najnovším literárnym počinom potvrdila svoj talent prinášať príbehy založené na reálnych udalostiach a oživovať mená (ne)dávnej histórie. Rastie každou knihou, preto je na mieste očakávanie, čím poteší svojich fanúšikov nabudúce 😊.