Temná hra s najhlbším vedomím

Nemecký autor psychotrilerov Sebastian Fitzek sa už udomácnil aj na našom knižnom trhu. Stačilo mu pár kníh, aby slovenských čitateľov presvedčil o svojich kvalitách. Jeho romány sa vyznačujú hustou atmosférou, neistým koncom a prienikom do psychiky postáv. A to poriadne do hĺbky, prakticky každá kniha istým spôsobom pracuje s vnímaním reality, duševnými problémami či poruchami. Pacient nie je výnimkou. Napokon, naznačuje to aj samotný názov, ktorý priamo odkazuje na prostredie psychiatrického oddelenia. Práve tam sa rozhodne "umiestniť" hlavný hrdina, aby zistil pravdu o zmiznutí svojho syna.

"Pri pohľade na muža vedľa svojej postele, ktorý sa mu zvláštnym spôsobom zdal povedomý aj cudzí, pocítil nebezpečné podráždenie... Niečo mu bytostne prekážalo, pretože mu to pripomínalo jeho samého - bola to nenávisť v mužových očiach. Povedomý cudzinec naňho zazeral presne tak, ako by Till zazeral na vraha svojho syna..." (str. 65)

Máme tu podobný námet ako v Terapii, kde išlo tiež o pátranie otca po nezvestnom dieťati - dcére. Sebastian Fitzek je však žiarivým príkladom autora, ktorý dokáže priniesť jeden námet na množstvo rôznych spôsobov. Kto pozná jeho tvorbu, vie, že sa dočká napínavého čítania, a neostane sklamaný. Ako by aj nie, keď sa Till Berkhoff na chodbách ústavu stretáva s duševne nevyrovnanými jedincami, medzi ktorými sa nachádza aj únosca jeho syna Maxa. Viac než po pomste túži po uzavretí tragickej epizódy, chce pochovať svoje dieťa a dopriať mu (i sebe) pokoj. To je samo osebe dostatočné lákadlo, aby po knihe siahol každý fanúšik psychotrileru, a keď je to navyše zaobalené do skvelo vybudovanej kompozície a rozprávačského štýlu, úspech je zaručený. Ako je u Fitzeka zvykom, aj teraz volí kratšie kapitoly, čo nielen dynamizuje text, ale tiež umožňuje rýchle striedanie obrazov či uhlov pohľadu a, samozrejme, na ich konci môžete očakávať zvraty, čo vás nútia čítať ďalej.

Sebastian Fitzek

"Kto naplánoval toto sprisahanie? Prečo chce spáliť všetky mosty a navždy ho tu zatvoriť? Pri hľadaní odpovedí sa vnucovala otázka, ktorá ho takmer pripravila o rozum: čo keď Tramnitz hovoril pravdu? Čo keď je Max niekde tam vonku naozaj ešte nažive?" (str. 213)

Fitzek znovu využíva tému v plnej miere a pred hrdinu kladie všemožné prekážky a dohady. A rovnako ako Till ani my si nie sme istí, čo z nich sa zakladá na pravde a čo je len výplod mysle. Práve na psychickej stránke je postavený základ deja, ale našťastie nejde o žiadne surrealistické obrazy. Pacient pracuje s početnými verziami pravdy a chvíľu trvá, kým sa odhalí v plnej paráde. A aj napriek tomu ostane vo vás trochu trpký pocit, pretože u tohto autora každé víťazstvo čosi stojí. Nemec z prvých priečok bestsellerov zase raz vytvoril nečakaný príbeh, kde dokáže stále nadviazať ďalším a ďalším rozuzlením. Už si síce môžete myslieť, že je všetkému koniec, no majte sa na pozore! Ku koncu je možno tých zvratov opäť už trochu priveľa, ale vzhľadom na dejisko sa dá čakať istá miera zveličenia. Sebastian Fitzek predsa vie, čo jeho čitatelia milujú.

Originálny názov: Der Insasse
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Mlynarčíková
Počet strán: 302

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Monštrum nakoniec len trochu rozlepilo oči

Trilógia Nespútaný chaos je exemplárnym príkladom autorského štýlu Patricka Nessa. Na fantazijnom základe vyslovuje myšlienky týkajúce sa ľudskej spoločnosti, a to všetko v jazyku blízkom mladým čitateľom. Rozvíjanie ich kritického myslenia a základných hodnôt je prvkom, ktorý z tohto spisovateľa urobil jedno z najvyhľadávanejších mien na poli žánru young adult. Každá kniha v rámci trilógie predstavuje iný dejový rámec - Počúvaj nôž nás uviedla v rámci akejsi "road movie" do centra nového sveta, zoznámil nás s ústrednými postavami a ich motiváciou. Nájdi odpoveď zamiešala karty, odkryla všetky tajomstvá a jasne stanovila strany v nadchádzajúcej vojne. Prebuď monštrum teda mala byť strhujúcim a dramatickým vyvrcholením, už len podľa názvu. Lenže očakávania ostali v tomto prípade, žiaľ, nenaplnené.

"Zase raz tlkotov bombardujeme. Pomohla som Leeho po tom, ako nám povedali, že tlkoti prichádzajú, odniesť na prieskumnú loď, kde sa majsterky ihneď pustili do práce. Zvonka k nám aj cez lodné dvere doľahlo kričanie ľudí na kopci. Ich zdesenie, no zároveň aj hnev." (str. 207)

V centre deja sú už tradične dve postavy - Todd a Viola, pričom väčšiu vnútornú premenu v tomto prípade prekonáva Todd. Napokon, práve naňho bola zameraná o čosi viac - hlavne na jeho morálne vyrovnávanie sa s možnými dôsledkami zabitia a vieru, že v každom človeku (či bytosti) sa skrýva dobro. To sa prejavuje predovšetkým v jeho vzťahu so starostom/prezidentom Prentissom. Ten bol počas dvoch častí záporákom série, čo sa v románe Prebuď monštrum už nejaví tak jasne. Vojna (či snaha o mier) totiž stiera rozdiely a dáva dokopy aj zarytých protivníkov. A práve v tomto motíve sa podľa mňa skrýva najväčšia slabina príbehu. Niežeby som si hovel v krviprelievaní a očakával neľútostný boj. Ibaže zhruba 300 strán sa prakticky nič neudialo okrem neustálych rozhovorov o tom istom. Navyše z troch uhlov pohľadu (k Toddovi a Viole pribudol tlkot - domorodá bytosť). Prentissova mantra znie - Som kruh a kruh je mnou. Nemohol som sa ubrániť dojmu, že jej podľahol aj sám autor, ktorý sa točil v kruhu a nie a nie z neho vyjsť von. Mierne to oživili dva zvraty (jedno BUM a návrat postavy z prvého dielu), ale inak sa dej oproti minulým častiam až povážlivo zmiernil.

Patrick Ness

"Tlkotské útoky neustávajú. Každý deň od toho prvého na elektráreň, osem dní za sebou, nepoľavujú. Zaútočia a zabijú vojakov, ktorí sa pre nás snažia vonku vyhĺbiť studňu, z ktorej by sme získali vodu, čo tak strašne potrebujeme. Zaútočia v noci a zabijú hliadky na náhodných miestach na okraji mesta." (str. 171)

Prebuď monštrum je román určený len tým čitateľom, ktorí už majú za sebou predošlé diely Nespútaného chaosu. Patrick Ness totiž nič nevysvetľuje, skočí priamo do diania, preto je nutná jeho znalosť. Zároveň si však myslím, že každý, kto otočil poslednú stránku knihy Nájdi odpoveď, prirodzene siahne aj po záverečnej časti. Jej hlavnou devízou je myšlienková rovina, čo je vzhľadom na cieľovú skupinu chvályhodné. Ukazuje, že aj vyhrotené konflikty sa dajú riešiť mierovou cestou a asertívna komunikácia dokáže robiť zázraky. Inakosť už dávno nie je tŕňom v oku, hoci sa stále nájdu jedinci, ktorí sa bijú do pŕs za vlastné (a jediné správne) videnie sveta. Patrick Ness neprestáva vo svojom vlastnom boji za jedinečnosť, a hoci záver trilógie trochu zaostáva za svojimi predchodcami, nenecháva za sebou žiadne výrazné otvorené konce.

Originálny názov: Monsters of Men
Príslušnosť k sérii: Nespútaný chaos (3. diel)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 519

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Romantická sága o odkrývaní tajomstiev

Keď som mal zhruba 14-15 rokov, miloval som knihy Lucindy Edmonds - nešlo totiž o triviálnu romantiku, dej bol nabitý napínavými zvratmi, intrigami a väčšinu z nich si pamätám dodnes. Ako som rástol, dával som prednosť, samozrejme, aj iným žánrom. Po čase som sa dočítal, že Lucinda prestala písať knihy, čo ma zamrzelo. Aké bolo teda moje prekvapenie, keď som sa na prebale knihy Sedem sestier dozvedel, že s písaním neprestala, ale začala vydávať knihy pod menom Lucinda Rileyová! Neuveriteľné... Držať po rokoch v rukách nový román od mojej niekdajšej favoritky bolo ako objaviť svätý grál. Jeho čítanie som si vychutnal naplno. Nostalgia však rýchlo ustúpila nadšeniu zo ságy, ktorá ukazuje, že aj výborná spisovateľka môže stále posúvať svoje hranice.

"V pavilóne som si naliala pohár vína a uvažovala som, ako mi každá z mojich sestier ponúkla miesto vo svojom živote; keby som chcela, doslova celý nasledujúci rok by som mohla stráviť cestovaním po zemeguli... No žila som ešte vždy tu, v domove zo svojho detstva. Lenže pred týmto miestom existovalo aj iné. Život, ktorý som si nepamätala a vôbec som ho nepoznala... Možno prišiel čas zistiť, kto vlastne som. Odkiaľ pochádzam. A kam patrím." (str. 77)

Sedem sestier sa schádza v prepychovom dome na brehu Ženevského jazera po smrti ich adoptívneho otca. Kým šesť z nich roztiahlo krídla, Maia ostala žiť vo Švajčiarsku. Paradoxne nebola pri tom, keď "tatko Slaný" umrel a bol pochovaný. Východisko celej ságy spočíva v tom, že každá zo sestier dostane inštrukcie, ako sa dozvedieť viac o svojom pôvode. Názov Sedem sestier je síce komplexný, ale úvodný diel sa zameriava práve na Maiu, ktorú pátranie po pravde zavedie až do brazílskeho Ria de Janeiro a k príbehu o zrode svetoznámej sochy Krista Spasiteľa. Na jej pozadí sa totiž odvíja dejová línia zasadený do dvadsiatych rokov minulého storočia, aby sa nám poodkryl závoj o Mainom počatí. Rio a tiež Paríž počas medzivojnového obdobia ponúkajú množstvo motívov a Lucinda Rileyová ich využíva na maximum. Obe miesta žijú, dýchajú a pôsobia na vás svojou neopakovateľnou amotsférou. Nečudo, že aj láska a vášeň boli o niečo silnejšie. Brazília má nemalý vplyv aj na samotnú Maiu, ktorá zažíva vnútornú premenu z neistej a utiahnutej prekladateľky na sebavedomú a vyrovnanú ženu.

"Laurent dopil, objednal si ďalší pohárik a usúdil, že Izabela je skutočná bohyňa. V noci často spomínal na ich rozhovory a v duchu si zazlieval, že spočiatku sa zahrával s jej citmi a želal si vziať späť všetky nehorázne doubles entendres, ktorými ju privádzal do rozpakov. Nezaslúžil si to. A teraz je navždy preč. Už je neskoro. Navyše, pomyslel si namrzene, čo by mohol ponúknuť žene ako ona?" (str. 266)

Lucinda Rileyová pri písaní série vychádza z mytologického príbehu o Plejádach. Má viacero verzií, dokonca aj kresťanskú, ale najznámejšou je tá, že sedem sestier Zeus umiestnil na oblohu v podobe hviezdokopy pre ich vlastnú ochranu. Séria pracuje aj s ich menami, ale napriek početnosti ústredných postáv sa nemusíte báť, že sa v nich stratíte. Nielen preto, že majú samostatné romány, ale aj pre ich odlišnosť. Každá disponuje osobitnými vlastnosťami a charakterom. Teda aspoň šesť z nich, siedma ostáva tak trochu záhadou. Aj v tom sa prejavuje autorkin cit pre spletitý a zaujímavý koncept. Nečudo, že Sedem sestier sa teší takej širokej obľube. Lucinda Rileyová majstrovsky spojila romantiku s históriou i rodinnú ságu so záhadou. Latka je nastavená vysoko a som zvedavý, ako bude osud tejto nevšednej rodiny pokračovať ďalej. Len škoda, že ďalší diel (Búrková sestra) vyjde až na jeseň...

Originálny názov: The Seven Sisters
Príslušnosť k sérii: Sedem sestier (1. diel)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 435

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Dramatické vykúpenie z beznádeje

Americkú autorku iránskeho pôvodu Tessu Afsharovú som registroval, ale Zlodejka z Korintu je prvou knihou, ktorú som od nej čítal. A už teraz viem, že nebude zďaleka poslednou a onedlho siahnem aj po ostatných, ktoré vyšli v slovenskom preklade. Spisovateľka vychádza vo svojej tvorbe z biblických príbehov, ktoré odieva do moderného, príťažlivého šatu. Vdychuje život vymysleným aj reálnym historickým postavám a tým podnecuje zvedavosť nielen u veriacich čitateľov, ale aj u tých, čo vnímajú Sväté písmo z dejinného či kultúrneho hľadiska. Zlodejka z Korintu sa odohráva v 1. storočí a predstavuje známe staroveké mesto v celej jeho farebnosti, chuti a vôňach.

"Vrhla som sa k nemu a v poslednej sekunde ho zachytila za členok. Polovicou tela som visela cez zábradlie, do očí a nosa mi špliechala slaná voda, no Tea som nepustila. Sama neviem, kde sa vo mne nabralo toľko sily. Keby som ho bola pustila, búrka si ho vezme. Držala som ho obidvoma rukami, no seba som nemala ako chrániť." (str. 24)

I keď ide o príbeh inšpirovaný Bibliou, autorka netlačí na pílu a nepredostiera myšlienky o viere silene. Všetko vychádza z deja a zmýšľania postáv, predovšetkým hlavnej hrdinky Ariadne. Je krásnym príkladom, ako si človek vypĺňa prázdne miesta vo svojom vnútri i živote rôznymi činnosťami, ktoré prakticky ani nepotrebuje a sú len krátkodobou náhradou. Ariadne, ktorej imponuje nebezpečenstvo, môže slúžiť ako ekvivalent aj dnešným mladým ľuďom (a nielen im), ktorí ťažko hľadajú svoje miesto a správny smer. Ariadne však nie je vykreslená prvoplánovo, Tessa Afsharová nám dôsledne ukazuje aj jej rodinné pomery a ich vplyv - najmä prísnu matku a otca, ktorého uznanie je pre Ariadne veľmi dôležité. Kumran.sk týmto románom jednoducho opäť triafa pre svojich priaznivcov do čierneho.

"Pavol dokonca nástojil, aby sme na jeho kázania zavolali aj sluhov a otrokov, ak im to povinnosti dovolili. Nerobil rozdiely, akoby bolo jedno, či je niekto Riman alebo Grék, muž alebo žena, boháč či chudák. Očividne bol presvedčený, že sme si všetci rovní, aj to zopár ráz povedal. Takými rečami vedel pobúriť, no vzápätí vás rozosmial, a než ste stačili preglgnúť, načisto vám domotal hlavu." (str. 179)

Zlodejka z Korintu má možno trochu vláčny úvod, ale keď sa naplno zoznámime s postavami, ich motiváciou a okolnosťami, dej sa rozbehne a správne zdynamizuje. Pavol ako dôležitá súčasť príbehu, symbol a neochvejný muž viery je zobrazený s náležitou úctou a nemôžete sa ubrániť obdivu voči nemu. Napokon, je hnacou silou mnohých zúčastnených a impulzom, ktorý mnohí z nich potrebujú, aby zmenili svoj život a dali mu zmysel. Ako som spomenul na začiatku, Tessa Afsharová bola doteraz pre mňa iba menom na obálke, ale už ma natrvalo presvedčila o svojich spisovateľských kvalitách.

Ak Vás kniha zaujala, môžete si ju objednať na stránke kumran.sk.

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.

Hudba ako bariéra proti strachu

Edícia vydavateľstva Slovart, vyznačujúca sa menším formátom, jednou výraznou farbou obálky a jednoduchým, ale výstižným motívom, patrí medzi moje najobľúbenejšie. Je veľa kníh určených pre mladých čitateľov, no tieto romány majú omnoho väčší rozmer. Vždy sa venujú závažným témam, ktorými mnohí tínedžeri žijú, ale neraz si s nimi nevedia dať rady. Za všetky spomeniem aspoň neopätovanú lásku, homosexualitu, samovraždu, bezdomovectvo... Kniha Tisíc dokonalých tónov pokračuje v nastolenom smere a znovu triafa do čierneho. Otvára, žiaľ, pomerne častú otázku o domácom násilí a strachu prebývajúcom tam, kde by mal každý zažívať pocit bezpečia.

"Keď vybieha z dverí, zachytí v zrkadle svoj odraz. Opuch už odstúpil, ale odtlačok ruky je dobre viditeľný. V škole to, samozrejme, bude všetkým jedno - decká sa tam každú chvíľu objavia so zlomenými rukami a štichmi. Bitky. Naštvaní rodičia. Nehody na bicykli. Bývajú v takej štvrti. Vedeniu školy je jedno, či desiatky jej študentov majú modriny alebo štichy, alebo prázdny pohľad." (str. 60)

Trúfam si povedať, že náročnú tému si C. G. Drews preto, že pôsobí ako blogerka, a teda má blízko k obsahu, čo zarezonuje a osloví široké spektrum čitateľov. Román Tisíc dokonalých tónov vo vás zanechá trpkú pachuť. Nie však pre to, že by nebol kvalitný, to rozhodne je! Ide skôr o zamyslenie, čo všetko sa deje vo vašom okolí za zatvorenými dverami, dokonca aj s ľuďmi, ktorých považujete za blízkych. Domáce násilie je častejší jav, ako si možno myslíme, a je o to krutejší, ak je za ním matka. Hlavnou postavou je pätnásťročný Beck, cez ktorého si jeho matka realizuje vlastné nezrealizované sny a núti ho denne hrať na klavíri počas každej voľnej chvíle mimo školy. Ak náhodou nie je spokojná s jeho prevedením, príde na rad fyzický trest. Nečudo, že sa Beck uzatvára do seba, do vnútra, kde napriek ťažkému položeniu nachádza aspoň kúsok nádeje. V jeho prípade však nejde o slabosť, ale o strach, čo môže nastať, ak sa matke ako jedinej živiteľke vzoprie...? A čo bude s jeho malou sestričkou?

"Mohol zastať a bojovať za seba i za Joey, povedať pravdu tým v sanitke. Ale Maestro bola vždy presvedčivá a on nikdy nemal chrbtovú kosť, navyše sa príliš bojí, že by potom ublížila Joey. Možno keby bol zostal, pravda by vyšla najavo. Možno by ich svet vytrhol zo života s klavírnymi klávesmi a štipľavými pokrikmi a tvrdými údermi." (str. 133)

Tisíc dokonalých tónov nie je rozsiahla kniha, ale napriek tomu v sebe nesie veľa emócií - od neistoty cez obavy až po frustráciu a slabú nádej. Keď sa na obzore zjavila postava dievčaťa Augusta, bál som sa, že príbeh skĺzne k tomu, že pomoc pre Becka príde zvonku, ale C. G. Drews ma nesklamala. Beck sa musí odhodlať na zmenu sám. Najhoršie je, že si všetko rozumovo uvedomuje, ale okolnosti a možné dôsledky mu bránia problém riešiť. A to je situácia známa mnohým obetiam domáceho násilia. Koniec knihy je trochu smutný, ale realistický. Samotný text sa číta ľahko, niekedy sa pristavíte, pretože na vás čakajú priam poetické myšlienky. Za výsledok možno poďakovať i kvalitnému prekladu. Slovart opäť vybral pre svojich priaznivcov skvelé čítanie a ja prajem tejto edícii ešte množstvo podobne vydarených kúskov.

Originálny názov: A Thousand Perfect Notes
Preklad: Milica Nováková
Príslušnosť k sérii: Nie
Počet strán: 198

Blog autorky C. G. Drews môžete navštíviť tu - https://paperfury.com/

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Jednoduché podobenstvo o hlbokej pravde

Motivačné knihy nepatria k literatúre, ktorú vyhľadávam, a väčšinou sa im vyhýbam, pretože mi neraz pripadajú len ako prázdne reči zneužívajúce ľudí na životnej križovatke. Teraz sa mi však dostala do rúk Kaviareň na konci sveta. Tiež síce ide o mudrovanie nad zmyslom našej existencie, ale zaobalené do epického motívu. To bolo prvé plus, ktoré ma oslovilo. Ďalším bolo, že sa zaoberá prakticky len tromi základnými otázkami (Prečo si tu? Bojíš sa smrti? Vedieš naplnený život?). Každá z nich je doplnená náležitým a ľahko pochopiteľným príkladom, čo je fajn, pretože niekedy je filozofická rovina príliš všeobecná a takéto konkretizovanie prispieva nielen k lepšiemu uchopeniu témy, ale aj k dôslednejšej komunikácii s čitateľom.

"Keď si položíte tú otázku, pocítite nutkanie hľadať odpoveď. Keď už raz niekto zistí, ako znie odpoveď, vznikne rovnako mocná sila. Chápete, keď už raz niekto vie, prečo je tu, prečo existuje, prečo je nažive - bude chcieť ten dôvod naplniť. Je to ako vedieť, kde na mape pokladu sa nachádza písmeno X. Keď ste už raz uvideli X, ťažko poklad ignorovať. Je ťažšie nejsť ho hľadať." (str. 39)

Dejová časť je založená na tom, že John počas cesty na dovolenku zablúdi a prakticky uprostred ničoho natrafí na motorest, kde si môže oddýchnuť a doplniť sily. Na jedálnom lístku sú vytlačené aj predmetné otázky a od tej chvíle mu nedajú pokoj a vedie rozhovory o nich nielen so zamestnankyňou či kuchárom a majiteľom v jednom, ale aj s hosťami. Myšlienková rovina je pomerne priamočiara a princíp o hľadaní a následnom napĺňaní zmyslu života je podaný zreteľne a jasne. To podstatné je dokonca spomenuté viackrát, takže nemajte obavy, že vám unikne jadro veci. Kaviareň na konci sveta je útla kniha, takže ju zhltnete veľmi rýchlo. Aký silný dojem však vo vás zanechá, už je individuálne. Verím, že niekomu pomôže, alebo ho aspoň nasmeruje, iní sa nakrátko zamyslia... Ak niekto čaká, že mu rapídne zmení život, mal by mať na pozore. Ako hovorí aj text, všetko je iba na nás, žiadna zmena zvonku nenahradí vlastnú motiváciu a chuť niečo dosiahnuť.

"Veľa z toho, čo vlastním, mi pomáha na chvíľu uniknúť, veci mi pomáhajú odreagovať sa a cítiť sa vo svojom prostredí lepšie. Uvažujem, koľko z tých vecí by som chcel, keby som necítil potrebu uniknúť alebo sa odreagovať. Keby som vždy robil to, čo chcem robiť, nebolo by ani toľko stresu, od ktorého by som sa chcel odreagovať." (str. 86)

John P. Strelecky je celosvetovo známy mysliteľ a líder osobnostného rozvoja. Až sa čudujem, že Kaviareň na konci sveta sa k nám dostala až teraz (v originále vyšla v roku 2003). Keď sa to tak ale vezme, na zmenu života - ak nie ste spokojní s jeho stavom - nie je nikdy neskoro. Na knihe sa mi páčilo aj to, že vám nijako nevnucuje svoje postoje, iba pomenúva jednotlivé problémy či javy. Myšlienky v nej obsiahnuté sú na dobrej úrovni, keby som však natrafil na podobnú kaviareň, kde by sa so mnou chceli cudzí ľudia rozprávať o zmysle života, asi by som okamžite vzal nohy na plecia :D Každopádne podobenstvá s rybárom, golfovou loptičkou či korytnačkou (pardon, karetou) si budem pamätať ešte dlho.

Originálny názov: The Why Café
Preklad: Katarína Grozaničová
Počet strán: 115

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Leo Legen v kolobehu zmiznutých dievčat (Dom na kopci)

Juraj Thal nastúpil na cestu so správnym smerovaním. Krimitrilery z domáceho prostredia mu sedia a ja dúfam, že s jeho ústredným hrdinom Leom Legenom sa budeme stretávať ešte dlho. To by síce znamenalo, že "Mesto pod viničným vrchom" budú aj naďalej sužovať ťažké zločiny, ale s takým odhodlaným policajným vyšetrovateľom sa niet čoho báť. Dom na kopci kráča v stopách svojho predchodcu - Nenávisti - a ponúka aj čosi navyše. Juraj Thal je pekným príkladom autora, ktorý sa zlepšuje každou knihou. Ide o jeho tretí román (debutoval titulom Nôž), a keďže som čítal každý z nich, môžem povedať, že svojou tvorbou vzdáva hold danému žánru.

"Po bezduchom tele lozili desiatky drobných červov a múch. Naprieč hrudníkom si svoju púť krátil veľký hnedý slizniak. Cestičku k mŕtvole si našla aj početná skupina lesných mravcov, pochodujúc v jednej línii smerom ku krku. Tam sa bojový útvar rozvetvoval na dva rady, do úst a ľavého ucha. Koža v lakťových jamkách bola začervenaná a obžratá, s množstvom drobných raniek." (str. 18)

Juraj Thal si neberie servítku pred ústa, jazyk rozprávača i postáv je živý, otvorený a explicitný. Nič nezakrýva, nič neprikrášľuje. Okolnosti prípadu by však Leovi pokojne dovolili byť aj omnoho expresívnejším. Potýka sa totiž so zmiznutím vlastnej dcéry, ktoré sa primieša do pátrania po vrahovi mladého dievčaťa. Nastolenú situáciu využil autor v plnej miere, aby poukázal na Legenovu vnútornú dilemu. Hoci nájdenie zabijaka, čo znetvoril svoju obeť, je jeho pracovnou prioritou, snaha dostať svoju dcéru v bezpečí domov je predsa len o niečo naliehavejšie. Jeho myšlienkové pochody a emócie sa Jurajovi Tahlovi podarilo vykresliť uveriteľne a zo stránok na vás okrem mrazivej atmosféry pripomínajúcej severskú literatúru dýcha aj hrdinova frustrácia. Veru, nikto z čitateľov by sa nechcel ocitnúť v jeho neľahkej pozícii a hoci dúfate (a veríte), že všetko dobre dopadne, kdesi vo vás predsa len hlodá červík pochybností. Autor svoje postavy nešetrí a ani šťastný koniec nie je teda vopred zaručený.

"Nezvestnosť, v horšom prípade únos dcéry, nemôže vyšetrovať rodinný príslušník obete, tobôž nie jej najbližší. V tomto smere to Halász Leovi vysvetlil. Akoby nevedel, že je to zbytočné. Leo si plne uvedomoval toto zákonné a interné ustanovenie, ale otvorene mu povedal, že zvysoka kašle na dáke stupídne zákazy a rodina preňho znamená všetko na svete." (str. 118)

Už dlho som fanúšik sérií, mám rád postupný vývoj postáv, ich motivácie či osobného života. A okrem toho sa jednotlivé diely pekne vynímajú v domácej knižnici :-) Vďaka vydavateľstvu Artis Omnis majú romány Juraja Thala skvelé obálky, na ktoré je radosť sa pozrieť. Vhodne reflektujú dej aj celkovú atmosféru. Keď sa spojí autorov rozprávačský talent s ústretovým a schopným vydavateľom, hit je na svete. Nepochybujem, že Dom na kopci si nájde množstvo čitateľov. Má na to, aby si udržal tých, čo čítali Nenávisť, a zároveň aj oslovil nových. Neváhajte a nechajte sa príjemne zmraziť, slovenský triler je na vzostupe!

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

C. L. Taylor je na vrchole tvorivých síl (Spánek)

Knihy anglickej spisovateľky Cally L. Taylor sú označované ako psychotrilery, ale nie je to celkom presné pomenovanie. Jej romány totiž majú vždy čosi navyše - či už je to spoločenský presah, romantická línia alebo - ako v prípade jej novinky Spánek - temný, priam hororový nádych. Hrdinkami sú zakaždým ženy v dramatickej situácii, v ktorej sa ocitli buď vinou nešťastných okolností, alebo nepriateľských pohnútok. Snažia sa poraziť protivníka, získať späť stratenú rovnováhu a dokázať okoliu, že konali vždy v najlepšom záujme. Je zaujímavé, ako C. L. Taylor dokáže aj banálnu situáciu obrátiť na napínavý námet. Navyše tým, že cieli na bežných ľudí, si uvedomíte, že na ich mieste by ste sa mohli ľahko ocitnúť aj vy sami.

"Sledovat, jak Joe a Malcolm vlečou Davida nahoru po schodech, bylo něco příšerného. Když mě záchranáři vyprošťovali z havarovaného vozu, byla jsem v bezvědomí, ale při pohledu na Davidovo těžké bezvládné tělo a svěšenou hlavu jsem se neubránila myšlenkám na Freddyho a Petera a na to, jak asi vypadali." (str. 118) 

Je zaujímavé, ako si spisovateľka vždy zvolí tému, pri ktorej jej postačí uviesť názov jedným výstižným slovom. Spánok je pre väčšinu ľudí vítaným odpočinkom, pre hlavnú postavu Annu je však zdrojom nepokoja. Túži po oddychu, ale zároveň sa desí nočných môr, ktoré sa ukážu ako prízrak tragickej udalosti. Anna totiž nedokáže zabudnúť na fatálnu autonehodu, čo ju prenasleduje aj na odľahlý škótsky ostrov (s chutným názvom Rum). A práve tam, kde chce pri novej práci nájsť nový život, natrafí v hoteli na sedem hostí, pričom každý čosi skrýva... predovšetkým pravdu o tom, že je vrah. Aby bola atmosféra ešte dokonalejšia, prítomní sú odrezaní od sveta pre nepriaznivé počasie a nulový signál.

 "Ozve sa další zavrzání. Někdo prochází kolem mého pokoje. Ani se nehnu. Ani nedutám. Soustředím veškerou pozornost na kliku. Dovnitř se nikdo nedostane. Zamkla jsem a klíče mám v kapse džín. Se zatajeným dychem sleduju, jak se klika pomalu, pomaloučku naklání..." (str. 196)

Mohlo by to znieť až gýčovo alebo veľké klišé, ale nemusíte sa báť. Cally Taylor je príliš talentovaná, aby nechala svoj príbeh skĺznuť do tejto roviny. Nie je prvoplánovo postavený na odhaľovaní identity vraha či napätí vyplývajúcom z dramatických situácií. Spánek skôr ukazuje, ako sa dokážu výčitky svedomia a nespavosť podpísať pod ľudským vnímaním a konaním. Keďže Anna je zároveň aj rozprávačkou príbehu, máme dané pocity z prvej ruky. Autorka si zakladá na dôslednej psychologizácii, takže tí, čo tiež čelia bezsenným nociam, sa do deja vžijú ešte výraznejšie. C. L. Taylor tentoraz ponúka o niečo komornejší triler (vzhľadom na dejisko), ale o to väčší dojem vo vás napokon zanechá. Čítal som všetky romány, ktoré doteraz vyšli vo vydavateľstve Domino a môžem povedať, že spisovateľka prekonáva sama seba. Spánek patrí u mňa určite medzi jej najlepšie tituly.

Originálny názov: The Sleep
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Pernicová
Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

 

 

Vzor nespútanej duše pre mnohé generácie

Klasický román Anna zo Zeleného domu som naposledy čítal minulé leto. Bolo príjemné osviežiť si pamäť a znovu sa pohrúžiť do sveta dievčaťa s bohatou fantáziou a slobodnou mysľou. Jej výmysly, pokúšanie autorít a získavanie si sŕdc novej rodiny i rovesníkov patria k tomu najlepšiemu, čo ponúka daný žáner. Definovať túto knihu ako dievčenský román je síce trefné, hoci to celkom nevystihuje jej podstatu. Anna už dávno nie je len prototypom nezbedného dievčaťa, jej príbeh je známy aj medzi chlapcami a staršia generácia takisto neohrdne jej osudmi. Čím to je, že si táto ryšavka získala pozornosť miliónov čitateľov?

"Marilla mala neodbytný pocit, že má Annu za to všetko prísne pokarhať, no zabrzdil ju nepopierateľný fakt, že niečo z toho, čo Anna povedala, najmä o pastorových kázňach a modlitbách pána Bella, presne zodpovedalo tomu, čo sama hlboko v srdci naozaj cítila už celé roky, ale nikdy to nevyjadrila nahlas. Takmer sa jej zdalo, že jej tajné kritické myšlienky sa náhle vyplavili a nadobudli tvar a formu tohto úprimného batôžka zanedbanej ľudskosti." (str. 111)

Vydavateľstvo Slovart sa podujalo nielen oživiť sériu z pera Lucy Maud Montgomery, ale zároveň ju priniesť slovenským čitateľom v originálnej, necenzurovanej podobe. Priznám sa, že som netušil, že doteraz sme mali dočinenia s upravenou verziou, a o to väčší zážitok som mal pri čítaní aktuálneho vydania. Keďže "staršiu" Annu som čítal len relatívne nedávno, bolo zaujímavé zisťovať, ktoré pasáže sú nové a bez zásahov. Mimochodom, Slovart si dal naozaj záležať. Kniha má napriek modernému šatu nádych dávnych čias - materiál obálky pripomína tituly z minulého storočia, a grafika tiež reflektuje niekdajšie publikácie, no pri lepšom pohľade je jasne vidieť jej zložitosť a pútavosť. Už teraz je jasné, že táto séria sa bude veľmi pekne vynímať v každej domácej knižnici.

Páčilo sa mi, ako sa prekladateľka Beáta Mihalkovičová popasovala s Anniným problémom s jej menom. V staršom vydaní hrdinka trvá na tom, aby ju volali Anna (bez há na začiatku), tu však upriamuje pozornosť na koncové a namiesto e. Zdá sa mi to vhodnejšie aj aktuálnejšie. 

"Pod všetkou jej urazenou dôstojnosťou v nej začal tlieť zvláštny nový pocit, že sčasti hanblivý, sčasti horlivý výraz Gilbertových orieškovohnedých očí znamená čosi, na čo sa veľmi dobre pozerá. Srdce sa jej zvláštne rozbúchalo. No jej váhavú nerozhodnosť rýchlo vyvážila trpkosť starej urážky. Spomienka na tú scénu spred dvoch rokov sa jej v mysli zablysla rovnako živo, akoby sa to stalo včera." (str. 303)

Anna zo Zeleného domu by nebola taká obľúbená, keby sa nevenovala početným témam blízkym rôznym generáciám. Či už človek vyrastá na začiatku 20. storočia alebo na prelome tisícročí, vnútri si kladie rovnaké otázky o sebe i o svete. Práve to robí romány Lucy Maud Montgomery nadčasovými. Anna v sebe ukrýva nesmierne bohatý svet, ktorý môže (a aj by mal) byť inšpiráciou aj pre dnešnú mládež. Na stránkach knihy sa dočítame o neistote, o vytváraní pevných priateľstiev, úcte k starším a tradíciám, o životných cieľoch, detských vylomeninách aj o smútku nad stratou blízkeho. Anna zo Zeleného domu prekypuje silnými momentmi aj motívmi, z ktorých si každý vyberie tie svoje.

Ak teda tento nesmrteľný príbeh poznáte len z televízneho spracovania, je najvyšší čas to napraviť!


Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.