Prvý dojem občas klame

Možno to niekoho prekvapí, ale Mary Baloghovej pomaly ťahá na osemdesiatku. Je skvelé, že aj vo vyššom veku dokáže stále prinášať radosť svojim čitateľom po celom svete. Na konte má okolo sedemdesiat (!) titulov a rok čo rok k nim pribúdajú ďalšie. Publikovať síce začala až v strednom veku, no v jej prípade sa rozhodne nedá hovoriť o nejakom časovom sklze. Práve naopak, v každej dekáde potvrdzuje svoj status uznávanej autorky historických romancí a neustále si zachováva typický rozprávačský štýl. Ten sa vyznačuje skôr pokojným ľúbostným vzplanutím než neutíchajúcou vášňou a prvok prekonávania prekážok sa prejavuje hlavne vo vnútorných zmenách postáv. Vždy sú to totiž práve ich bremená z minulosti, čo im bránia v dosiahnutí šťastia.

"Uzavrel sa do seba. Ako ho spoznať? Veď to akoby sa pokúšala dostať do žulového balvana. A prekáža jej to? Nie, netúži ho spoznať. Je to Harryho priateľ, ale jej nie je sympatický. Nielen preto, lebo keď ho stretla prvý raz, cítila sa hlúpo - hoci musela priznať, že to veľmi nepomohlo. V skutočnosti sa pri ňom stále cítila hlúpo. Prekvapilo ju, keď sa dozvedela, že bol ženatý. Nevedela si to predstaviť. A nevedela si predstaviť ani ženu, ktorá by sa zaňho chcela vydať. Ale veru vedela, hlúpa myšlienka! Hoci pohľad naňho ju znepokojoval a cítila sa nesvoja, keď musela byť blízko neho, ak mala byť k sebe úprimná, spoznala zdroj toho, čo spočiatku považovala za odpor." (str. 83)

Román Keď príde láska je šiestou časťou série o rozvetvenej rodine Westcottovcov. Už sme mali možnosť zoznámiť sa s rôznymi jej členmi a pestrými charaktermi, no autorka ani zďaleka nepovedala posledné slovo. V pláne už má deviaty diel, a keďže jej knihy sa odohrávajú v rovnakom univerze, má prakticky nepreberné množstvo spôsobov, ako ďalej živiť osudy týchto mierne škandalóznych šľachticov. Prečo mierne? Niežeby sa extra vedome pričinili o to, že na nich občas "slušná" spoločnosť pozerá cez prsty, ale nedávna história ich pod vplyvom okolností vohnala do istej nečakanej situácie. Nechcem prezrádzať priveľa, ak niekto nepozná úvod série, môže to predsa kedykoľvek napraviť. Aktuálna novinka sa zameriava na Abigail, ktorá sa podobne ako jej ďalší príbuzní vyrovnala s otcovou smrťou a odhaleným rodinným tajomstvom (s tým sa vyrovnala na rozdiel od iných omnoho ľahšie) a teraz si užíva postavenie bohatej slobodnej ženy. Keď sa z napoleonských vojen vracia domov jej brat Harry, rozhodne sa pomôcť mu v zotavovaní. Za nie celkom všedných okolností spoznáva jeho priateľa Gilberta Benningtona a od prvého kontaktu to medzi nimi zaiskrí. Vojna strela rozdiely medzi jednotlivými vrstvami, ale isté kruhy napriek tomu nie sú schopné prijať medzi seba človeka s menej vznešeným pôvodom. Gil síce dosiahol veľké uznanie na bojovom poli i hodnosť podplukovníka, ale stále sa potýka s povýšenosťou titulovaných snobov. Abigail sa spočiatku javí presne rovnako, postupne však obaja prichádzajú na to, že nie všetko je také, aké sa javí na prvý pohľad, a dávajú si šancu napraviť svoje chyby. Podobne ako celá séria aj stránky knihy Keď príde láska sú pretkané výnimočnými príbehmi, ktoré sa skutočne mohli odohrať. Mary Baloghová vytvára hrdinov s pevnými morálnymi zásadami, čeliacich občasným bojom s veternými mlynmi, aby si napokon uvedomili, že výhra nad nimi by nebola taká sladká ako prosté zmierenie sa s daným stavom. Škoda, že slovenský preklad nepracuje vernejšie s pôvodnými názvami, pretože každý diel série sa zameriava na určitú hodnotu a Abby a Gil si zakladajú na svojej cti. Pre Abigail je dôležité zachovať si vlastnú nezávislosť, ktorá by sa vstupom do manželstva mohla razom vytratiť, a Gilbert zas dbá viac na ľudské činy a zásluhy než na pôvod a majetky. 

zdroj: carousell.ph

"Ešte pred mesiacom si robila vážne obavy, že sa nikdy nevydá. Niežeby sa bála, že ju nikto nepožiada o ruku, skôr preto, lebo nikdy nebude mať pocit... že muž, ktorý o ňu prejaví záujem, nebude ten pravý. Nechcela sa vydať, len aby mala oporný bod vo svete smotánky, kam kedysi patrila. Nechcela sa vydať za muža, ktorý by mal nižšie postavenie, len preto, že by bol ochotný prehliadnuť jej biľag. Ale vždy si myslela, že sa nemôže vydať za niekoho, kto nepatrí do sveta, v akom ju vychovali. Nebolo to snobstvo, skôr praktický pohľad. Otázka zlučiteľnosti." (str. 183)

Ďalšia časť Westcottovcov by sa mala sústrediť na Abigailinu tetu Jessicu, ktorá sa mihne aj v tejto knihe. Mimochodom, do deja vstupuje viacero postáv známych z predošlých dielov, a tak sa román Keď príde láska stáva aj akýmsi ohliadnutím za ostatnými hrdinami. Keďže séria vstupuje do druhej polovice desiatky, je to celkom primerané a osviežujúce pre tých čitateľov, ktorých pamäť časom zlyháva 😀. Mary asi nikdy nesklame, všetci už vieme, čo od nej čakať, a tým pádom sa dokážeme aj vnútorne nastaviť na jej atmosféru a celkové vyznenie. Ukazuje nám totiž, že najväčšie dobrodružstvo spočíva v prekonávaní seba samého.

Originálny názov: Someone to Honor

Príslušnosť k sérii: 6. diel (Westcottovci)

Preklad: Tamara Chovanová

Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Severské krimi na slovenský spôsob

Konečne! Presne to som si pomyslel, keď vydavateľstvo Slovart ohlásilo vydanie novej knihy slovenského autora píšuceho pod pseudonymom Marko Thelen. Jeho tvorbu sledujem už od debutu Dlhé tiene Karibiku, a hoci sme tentoraz museli na nový román čakať trochu dlhšie, oplatilo sa. Zdá sa, že Marko zreje každou knihou a posúva svoju latku čoraz vyššie. Keďže pôsobí ako expert na vnútornú bezpečnosť a spolupracuje s viacerými zložkami a európskymi inštitúciami, má bohaté skúsenosti s medzinárodnou kriminalitou, vďaka čomu sú jeho texty nesmierne autentické a zároveň poučné. Svoj záujem o riešenie spletitých prípadov i bublajúcich spoločenských problémov pretavil aj do najnovšieho literárneho počinu s názvom Tupilak. Ak neviete, čo to slovo znamená, zrejme sa zaradíte medzi drvivú väčšinu čitateľov. Podtitul Severský posol smrti už čosi naznačuje, ale ani zďaleka nevystihuje celý košatý dej. 

"Keď míňal ľadovcové jazero Jökulsárlón, vrátil sa k úvahám o možných páchateľoch vraždy. Bol sklamaný z toho, že sa zatiaľ nikam nepohol. Nedokázal sa prikloniť ani k jednej z teórií. Hlavou mu lietali desiatky otázok. Čo by dal za to, aby mu tyrkysovomodré kryhy z Jökulsárlónu našepkali ten pravý motív. Platila aktuálna policajná teória, že Ludwiku zavraždil Rado a potom spáchal samovraždu? Všetky dôkazy tomu nasvedčovali. Martinského skúsenosti však napovedali skôr opak. Dôkazy bývajú niekedy zinscenované. Preto bolo nevyhnutné ich dôkladne preskúmať a spojiť aj s pravým motívom vraždy." (str. 99)

Teambuildingy sú skvelou príležitosťou na utuženie pracovného kolektívu, no neraz sú aj dôvodom ešte väčších rozporov. Rado Dubovský, riaditeľ úspešnej IT firmy, poskytne svojmu tímu možnosť vyriešiť interné problémy vo veľkom štýle - zabezpečí im pobyt na Islande. Neobyčajné prostredie a nezameniteľná atmosféra severu sú ako stvorené pre rozohranie hry plnej napätia, záhad a nečakaných prepojení. Keď sa plánované upevnenie kolektívu zmení na jeho fatálny rozpad, Dubovský čelí obvineniu z vraždy kolegyne Ludwiky. Okolnosti jej smrti však nie sú celkom jednoznačné a Rudova manželka neverí, že by bol jej muž skutočne schopný zniesť provokatívnu ženu zo sveta. A tak prichádza na scénu čitateľom Marka Thelena dobre známy hrdina Denis Martinský - detektív a konzultant, podávajúci pomocnú ruku miestnemu vyšetrovateľskému tímu na čele s detektívom Eggertom. Hľadanie páchateľa je o to komplikovanejšie, že sa prebúdza k životu sopka Eyjafjallajökull, vďaka čomu kolabuje letecká doprava, a Ludwika navyše nebude jedinou obeťou. Vrah zanecháva na mieste činu figúrku tupilaka - sošku symbolizujúcu dušu predkov a slúžiacu ako ochranu pred zlom. Autor šikovne využil miestne legendy a zapracoval ich do príbehu, ktorý nesie všetky prvky obľúbených severských románov. Martinský má síce slovenský pôvod, ale jeho fanúšikovia vedia, že ani zďaleka nie je obmedzený na domáce zločiny. Roky sa pohybuje na medzinárodnej scéne, čím získava dej na príťažlivosti a hlavne informačnej hodnote. Osobne nemám rád, keď kriminálky idú priveľmi do hĺbky, čo sa týka osvetľovania politiky a rôznych globálnych problémov, pretože občas sa to deje na úkor podstaty žánru a vyznieva to ako silená snaha povýšiť ho na inú úroveň. Marko Thelen vie trafiť správnu mieru - čitateľ sa nestráca v spleti internacionálnych súvislostí, dávkuje mu len nutné poznatky, ale pritom sa dozviete veľa nového. Príbeh je vyvážený, pokračuje v šľapajach svojich starších knižných súrodencov a zároveň si razí vlastnú cestu. Okrem Martinského sa stretneme, samozrejme, aj s ďalšími stálymi postavami, medzi ktorými vyčnieva najmä jeho asistentka Veronika, pričom u nich badať určitý vnútorný vývoj. Hlavne u Denisa, niekdajšieho milovníka žien, tentoraz sa viac sústrediaceho na samotný prípad. 

zdroj: markothelen.eu

"Ak chcel niekto v minulosti potrestať nepriateľa, požiadal šamana, aby tajne vytvoril sošku z kostí alebo iných častí zvieraťa. Najčastejšie z kostí veľrýb. Niekedy aj z kostí detských tiel. Tupilak sa potom stal domovom pre ducha, ktorého dnu povolal šaman spievajúci zaklínadlo. Pokiaľ niekto dokonale ovládal procedúru výroby a kúzla, nemusel ani žiadať o pomoc šamana. Historička na záver doplnila, že tupilaka často hádzali do mora, aby sám dokázal nájsť cestu k nepriateľovi a zabiť ho. Podľa toho, aké zviera predstavoval, taký typ smrti nepriateľa čakal. V určitých prípadoch sa duch mohol otočiť proti samotnému zhotoviteľovi." (str. 200)

Dej je zasadený do roku 2010, no väčšina tém je (žiaľ) aktuálna aj dnes - ako napríklad obchodovanie s ľuďmi, zbraňami či zakázanými artiklami, terorizmus, finančné podvody alebo vykorisťovanie chudobných regiónov nadnárodnými spoločnosťami. Tupilak by nebol úplný, keby neobsahoval aj primerané opisy krajiny, prírody a zvykov. V tomto smere nesklamal a na svoje si príde každý čitateľ s láskou k cestovaniu a cudzím krajom. Marko nám opäť pripravil skvelé čítanie, ktoré zhltnete veľmi rýchlo. Smäd po vydarenej kriminálke však zasýti iba nakrátko, preto verím, že na ďalší prípad Denisa Martinského si tentoraz počkáme o čosi kratšie :-) 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Dospievanie v znamení kníh, lásky a apetítu

Kroniky prachu sú často prirovnávané k tvorbe Jane Austenovej. Keďže v jej prípade ide o autorku, ktorej diela sú mi pomerne dobre známe, novinka vydavateľstva CooBoo nesmela ujsť mojej pozornosti. Lin Rina ju však v žiadnom prípade nekopíruje. Ústredná hrdinka má síce typické "austenovské" rysy, no inak je svojbytnou, originálnou osobnosťou. A to až natoľko, že občas sa pozastavíte nad jej počínaním. Animant je na jednej strane vernou príslušníčkou vyššej spoločenskej vrstvy, zároveň však dbá na sebarozvoj a vypestovala si istú averziu voči skostnateným pravidlám. Nedá sa povedať, že by bola prirodzenou rebelkou, jej odmietanie sa prejavuje najmä v oblasti výberu životného partnera. Ako dcéra z dobrej rodiny si musí splniť svoju (prvoradú) povinnosť, čo sa javí ako herkulovská úloha. 

"Bola som tu druhý deň a nechcela som sa večer ani žiadny z nasledujúcich večerov potácať domov taká vyčerpaná ako včera. Prišla som sem s tým, že budem pracovať v knižnici, a nie, že budem otrokyňou bláznivého knihovníka. Nechcem byť odkázaná na jeho názor. Urobím, čo bude v mojich silách, aby som sa nedala vyviesť z miery, a s definitívnou platnosťou tak dokážem, že som plnohodnotná dospelá osoba. Jediné, čo sa môže stať, je, že ma bude naďalej častovať arogantnými pohľadmi a nehoráznymi komentármi. Vyhodiť ma nemôže." (str. 77)

Lin Rina má pomerne osobitý rozprávačský štýl, ktorý sa prejavuje jednak v plynutí deja, jednak v nadväzovaní vzťahu medzi ústrednými hrdinami. Kto dáva prednosť pomalšiemu, prirodzenejšiemu a takpovediac uváženejšiemu citovému vzplanutiu, určite si príde na svoje. Bola to celkom príjemná zmena oproti iným dielam, kde sa dostávajú k reči náhle telesné zahorenia alebo dramatické situácie podnecujúce rýchle prepadnutie čaru toho druhého. Autorka sa nikam neponáhľa a badať to i na rozsahu knihy. Vzhľadom na príbeh som si občas hovoril, že by Kronikám prachu prospel menší počet strán, ale keď teraz s odstupom krátkeho času píšem tieto riadky, uvedomujem si, že aj tých cca 550 strán prispieva k ich odlišnému naturelu. Prostredie, v ktorom sa s postavami pohybujeme, je doslova rajom pre knihomoľov. Londýnska knižnica 19. storočia totiž nie je nijakým zaprášeným, temným miestom, kde sa prísne trestá každé hlasné zakašľanie. No, aspoň nie vždy. Animant sa zoznamuje s pánom Reedom, vedúcim knižnice, ktorý má zásadný problém s každým asistentom. Animant nastupuje vďaka svojmu strýkovi práve na toto miesto a je odhodlaná nepoddať sa jeho nevraživému správaniu. Práve naopak, prejaví sa ako zdatná súperka s vlastným názorom. Bodaj by nie, keď takmer celý život strávila pohrúžená do kníh, čo jej síce prinieslo množstvo informácií a rozhľad, ale zároveň aj istú nadradenosť nad menej vzdelanými a sčítanými mužmi. Pán Reed však predstavuje výzvu a počiatočné prekáranie sa pomaly mení na výmenu nežných pohľadov, chvenie a takisto i obavy. Viktoriánska romanca je možnosťou venovať sa aj náročnejším spoločenským témam a zopár ich nájdeme aj v tomto románe. Samozrejme, nie sú primárne, azda by si zaslúžili aj viac priestoru, ale - berúc do úvahy jadro príbehu a cieľovú skupinu - v konečnom dôsledku postačia. Ide napríklad o sociálne rozdiely, postavenie a práva žien či antisemitizmus. Prvoradú úlohu však stále zohráva ústredné duo a prostredie knižnice, pričom oba faktory využíva Lin Rina na maximum a každý milovník písaného slova ocení vykreslenie dobových reálií. Tie sú možno miestami až príliš romantizujúce, ale... prečo nie? Každá epocha má svoje klady i zápory a vznikajúca láska na pozadí políc plných kníh si môže dovoliť vybrať si z nich pozitívnejšie stránky. 

Lin Rina (zdroj: Albatros Media)

"To, ako mi pribehol na pomoc, aby ma zachránil zo stroja, a ako sa v rozpakoch pozeral do zeme, keď som mu ďakovala. Ako ma opakovane zachránil z nepríjemnej situácie s pánom Boylom. Najviac sa mi páčilo, ako stál do nitky premočený medzi knihami, zo strapatých vlasov mu kvapkala voda, a aj tak sa usmieval, pretože do knižnice prestalo pršať. Prudko som odstúpila odo dverí, preglgla, otočila sa a padla do postele. Úplná katastrofa! Toto sa nikdy nemalo stať. Už som začínala veriť, že moje srdce je naozaj z kameňa a nikdy sa nezamilujem. A teraz toto! Mama sa to nesmie dozvedieť. Nikdy!" (str. 288)

Kroniky prachu majú naozaj skvostnú obálku. Motív knižnice v obrysoch postavy mladej ženy verne zobrazuje hlavný námet aj atmosféru knihy. Román si ma získal svojou úprimnosťou, milotou a láskou k literatúre. Príbehov, ktoré sa zaoberajú knihami, nikdy nie je dosť a rád siahnem po každom titule s podobným zameraním. Aj keby z nich na konci "tiekol med". Záver je totiž ako vystrihnutý z povestnej červenej knižnice, čo sa síce dalo čakať, ale naši hrdinovia by si zaslúžili o čosi pragmatickejšie vyvrcholenie. Kroniky prachu sa síce hodia viac do pochmúrnejšieho počasia, keď sa môžete zakryť dekou a popíjať teplý čaj, no ani horúce dni nie sú zlé, aby ste ich vzali do rúk. Nekomplikovaný vzťah a odpočinková romantika, ktorá začala svoju dráhu na Wattpade, si nájde priaznivcov v každom ročnom období. 

Originálny názov: Animant Crumbs Staubchronik
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Petra Kýšková
Počet strán: 552

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Gabriel Allon v najlepšej forme

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ potešilo fanúšikov Daniela Silvu pred letom rozbehnutím reedície jeho starších titulov. Graficky sa nesú v duchu posledných nových románov z pera amerického autora a nepochybujem, že budú spolu tvoriť peknú farebnú kolekciu. Niektoré z avizovaných titulov som už čítal, po iných vďaka aktualizovaným vydaniam siahnem prvýkrát. Neohrozený, odvážny, lojálny a spravodlivý špión izraelskej tajnej služby Gabriel Allon je vždy zárukou napínavého čítania, v ktorom sa spája akcia, medzinárodná politika a osobný život ústredných postáv. Ten je občas potlačený pre teroristické hrozby, ale v konečnom dôsledku ide o nutnú obetu, ak sa chce svet aj ďalšie ráno zobudiť do mierového rána. Prinajmenšom jeho väčšia časť... 

"Bomba vybuchla o 21.12 na križovatke dvoch rušných ulíc neďaleko Puerta del Sol. Zostrojili ju v prenajatej garáži v priemyselnej štvrti a ukryli do dodávky Peugeot. Vďaka dômyselnej konštrukcii sa ničivá sila sústredila na reštauráciu, kam chodievala španielska vládna elita. Očití svedkovia nemohli opísať, čo sa stalo vnútri, lebo výbuch nikto neprežil. A keby aj taký svedok existoval, vypovedal by, že v jedinom hroznom okamihu začali vo vzduchu lietať telá, sklo, príbory, keramika - a všade bola krv. Vzápätí sa zrútila celá budova a mŕtvych i umierajúcich zasypali trosky." (str. 100)

Špiónka je jedenástou knihou v sérii a zhodou okolností patrí medzi tie, ktoré som zatiaľ nemal možnosť čítať. Bolo preto pomerne zaujímavé "vrátiť sa v čase" a vidieť, ako sa agenti Mossadu vysporiadali s nebezpečným nepriateľom spred desiatich rokov. Vzhľadom na početnosť Silvových románov je prirodzené, že okrem Gabriela Allona tvoria stálych účinkujúcich aj ďalšie postavy, priebežne sa zjavujúce v rôznych dielach. Okrem členov spravodajských služieb z celého sveta sú to neraz aj ich protivníci so svojimi rodinnými príslušníkmi. To je aj prípad tejto knihy, keďže sa v nej stretneme s dcérou Allonovho niekdajšieho súpera, ktorá im má dopomôcť s dolapením ešte horšieho darebáka. Celý príbeh je preto postavený na jej zverbovaní, výcviku a prieniku do nepriateľskej organizácii. Tým silne pripomína novší knižný prírastok v sérii s názvom Dom špiónov, i keď reagujú na odlišné organizácie. V priebehu dekády sa totiž naklonili misky váh a boj proti terorizmu mení svoje epicentrum. Od al-Káidy sa presúvame k Islamskému štátu, čo pripomína márny zápasy s hlavami bájnej hydry. Gabriel Allon si teda sotva môže užiť vytúžený pokoj s manželkou Chiarou, prípadne pri reštaurovaní slávnych umeleckých diel, a znova je vtiahnutý do život ohrozujúcej hry, a to ešte ako vyslúžilý člen tímu bez vedúcej funkcie. Do novej akcie sa Gabriel dostáva pod vplyvom frustrácie z krviprelievania, ktorého svedkom sa stal počas oddychového partnerského víkendu v Londýne. Snaha zabrániť útokom porovnateľným s 11. septembrom 2001 sa ukazuje ako správna motivácia, aby sa vyrovnal so svojimi negatívnymi pocitmi a pretavil ich do odhodlania porátať sa s pomstychtivým fanatikom. Text knihy je ako zvyčajne rozdelený do viacerých častí v súvislosti s napredovaním deja. Prvá tretina sa venuje hlavne oboznámeniu čitateľa so situáciou na medzinárodnej scéne, reflektuje dianie na začiatku minulého desaťročia a predstavuje ústredných hráčov na poli špionážneho príbehu. Pokračuje sa ponorom do praktík izraelského spravodajského výcviku, zoznamujeme sa s jednotlivými členmi tímu, ich vzťahmi a čiastočne aj minulosťou poznačenou stretnutiami so smrťou. Všetky línie a motívy napokon vygradujú v napínavom finále, ktoré však podlieha aj istej emocionalizácii. Gabriel Allon už viackrát ukázal svoju citlivú stránku, no určité pasáže ma naozaj prekvapili. Nečakal som až také prejavy, hoci keď uvážim, v akom stave sa hrdina nachádzal v úvode knihy, vyústenie tohto dejového oblúka je predsa len pochopiteľné. 

Daniel Silva (zdroj: NPR)

"Nadia odrazu pocítila hrozné výčitky svedomia. Valili sa na ňu bez varovania ako piesočná búrka. Tým, že spojila svoj osud s Izraelčanmi a Američanmi, ako keby sa vzdala svojej viery. Stala sa z nej kacírka, zradkyňa a zrada sa trestala smrťou. Zahalené znudené ženy okolo nej by s takým trestom nepochybne súhlasili. Nemali by na výber; keby sa odvážili postaviť na jej stranu, stihol by ich rovnaký osud. Vinu čoskoro vystriedal strach." (str. 190)

Aj v Špiónke navštívime viacero krajín, ako napríklad Anglicko, Spojené štáty americké, Francúzsko, Švajčiarsko či Saudskú Arábiu. Mravenčia práca analytikov, sledovateľov a šedých eminencií ukrytých za terénnymi agentmi sa tentoraz hlási o slovo o niečo viac. Niežeby príbehu chýbala akcia, je však prítomná najmä v úvode a závere, čím rámcuje dej a je využitá funkčne. Ak by Daniel Silva cielil na bombastickosť (doslova), nemal by problém zakomponovať početnejšie napínavé scény, ale tým by ukrojil z podstaty knihy. Špiónka je pútavým čítaním, ktoré pre fanúšikov autorovej tvorby nie je sklamaním a zároveň vhodne otvára cestu ďalším novým vydaniam jeho predošlých titulov.

Originálny názov: Portrait of a Spy
Príslušnosť k sérii: 11. diel (Gabriel Allon)
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Pohodové pátranie po vrahovej identite

Kniha Štvrtkový klub detektívov sa v záplave iných titulov určite nestratí. Na prvý pohľad zaujímavá otázka vám hneď padne do oka a po nej bude nasledovať anotácia a ďalšie sprievodné texty. Všetky sa nesú v milom, úsmevnom duchu, dokonca aj krátka zmienka o autorovi. Vydavateľstvo Slovart pristúpilo ku grafickému spracovaniu románu s primeranou "vážnosťou" a pekne sa vyhralo aj s oriezkou. Takýto vizuál je pohladením duše každého knihomoľa, ktorý si neužíva len obsah, ale aj formu. Debut Richarda Osmana je síce charakterizovaný ako krimi založené na pátraní po brutálnom vrahovi, ale pravda je kdesi inde. Teda... niežeby vyšetrovanie zločinu nebolo hlavným námetom. Je však zaobalený do omnoho jemnejších, láskavejších a hranice žánru presahujúcich motívov.  

"Elizabeth si prezrela všetky lajstrá, ale nedávalo to hlavu ani pätu. Potrebovala, aby sa na to niekto pozrel a vysvetlil jej, čo je čo. Je tam niečo mimoriadne? Niečo, do čoho môžeme strkať nos vo voľnej chvíli? Elizabeth verila, že v tých záznamoch budú skryté stopy. Ale kde? Spýtala som sa, či jej to nemohol vysvetliť muž, ktorý jej poskytol tie záznamy. Žiaľ, tomu človeku som urobila iba jednu láskavosť, nie dve, vyhlásila Elizabeth. A vraj ju prekvapuje, že vzhľadom na moje politické presvedčenie hovorím o mužovi. Mala pravdu, nebol to správny postoj, ale stavím sa, že to bol muž, povedala som, a ona pripustila, že mám pravdu." (str. 93)

Keď sa to tak vezme, dej knihy sa až tak nehýbe, prvá polovica pomerne stagnuje, ale pritom nemáte dojem, že sa nič nedeje. Môžu za to krátke kapitoly, striedanie uhlov pohľadu a všadeprítomná ľudskosť a pochopenie pre rôzne povahové prejavy. Štvrtkový klub detektívov pozostáva zo štyroch členov, a hoci sa zdá, že rozprávačkou je najnovší prírastok Joyce, prím hrá temperamentná Elizabeth. V tomto zmysle mi celkom nesedela kompozícia textu, keďže raz čítame zápisky z Joycinho denníka, inokedy - väčšinou - nahliadame na dianie cez optiku vševediaceho rozprávača. Striedanie pohľadu mi zavše nevadí, no tentoraz to na mňa ktovieprečo pôsobilo rušivo. Takzvaný "cosy crime" v sebe spája tradičnú britskú detektívku, suchý humor a pocit pohody plynúci z vykreslenia postáv, ktoré si rýchlo obľúbite. Ani sa nečudujem, že v krajine pôvodu zaznamenala taký nebývalý ohlas. Je poctou literárnym koreňom, miestnej náture aj určitým životným pravdám. Zasadenie deja do osady vytvorenej špeciálne pre rezidentov v dôchodkovom veku sa ukázalo ako trefa do čierneho. S podobným motívom už prišli aj iní autori či autorky (napr. Fínka Minna Lindgren), no Richard Osman viac než na riešenie zločinu a spoločenský presah stavil na prienik do vnútra ľudí, pre ktorých nie je vyšší vek dôvodom na nudu a bezobsažné dožívanie. Elizabeth je už istý čas zdrojom spisov k odloženým prípadom, a aj keď ide o príjemnú zábavku, na skutočný prípad si musí štvorica penzistov počkať. Možnosť zapojiť sa do aktívneho vyšetrovania sa naskytne, keď dôjde k vražde Tonyho Currana, obchodného partnera Iana Venthama, ktorý ho vyšachoval z miliónovej výstavby ďalšej osady. Tým sa stáva hlavným podozrivým, a keďže časť klubu bola svedkom ich hádky, sú pre políciu východiskovým zdrojom informácií. Do prípadu je navyše zapletený aj syn Rona - jedného z členov klubu a Elizabeth sa podarí získať na ich stranu aj mladú ambicióznu policajtku. Karty sú teda rozdané a čaká sa na ďalšie ťahy. Tých v druhej polovici knihy pribúda čoraz viac, až vyvrcholia v pomerne dramatickom finále. Som rád, že Osman nezabudol na prvok akcie a potešil aj jej priaznivcov. Niežeby sa zo stránok liali potoky krvi, ale vzhľadom na námet je určite na mieste poukázať na fakt, že roztomilí dôchodcovia predsa len stúpajú na otlak nebezpečnému vrahovi. Inak by to celé vyznelo ako rozprávka a výsledný dojem by nebol ani zďaleka taký pozitívny. 

Richard Osman (zdroj: Twitter)

"Možno si myslíte, že som posadnutá vraždami - odkedy som si začala písať denník, o inom nehovorím. Tak by som vám teda mala povedať aj čosi iné. Porozprávajme sa o niečom inom, ako sú vraždy. Čo vám mám povedať? Keď som po odchode z polície vytiahla vysávač, Elizabeth sa začudovala, odhadovala vraj, že používam Dyson. Vyhlásila som, že v mojom veku sotva. Ale možno by som to mala risknúť. A keď som povysávala, dali sme si pohár vína. Na fľaši nebola zátka, ale skrutkovací vrchnák, no človek si to dnes ani nevšimne, však? No víno je rovnako dobré." (str. 138-139)

Joyce, Elizabeth, Ron a Ibrahim sú postavy, s ktorými by ste si iste mali čo povedať, a práve to z nich robí také čitateľsky obľúbené a príťažlivé osobnosti. Ich rozhovory, pohnútky, prejavy a výmysly vás pobavia a prinútia zamyslieť sa nad údelom staršieho človeka. Produktívny vek je iba vágne pomenovanie, skutočná aktivita by sa mala posudzovať inak. Spoločnosť však neraz dôchodcov odsúva na druhú koľaj, hoci by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Richard Osman sa venuje aj téme vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vyrovnávaniu sa so stratou a smrťou i vedomiu, že s postupom času niekdajšie úspechy už nežiaria ako kedysi. Štvrtkový klub detektívov je príjemné, inteligentné čítanie, ako stvorené pre teplé letné dni. A keďže ide len o prvý diel série, do osady plnej životaschopných a zvedavých penzistov určite zavítam aj nabudúce.

Originálny názov: Thursday Murder Club

Príslušnosť k sérii: 1. diel

Preklad: Tamara Chovanová

Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Smrť, vina a pochybnosti

Séria v hlavnej úlohe so Sarah Geringenovou sa už vďaka prvej časti stala mojou obľúbenou. Francúzsky spisovateľ Nicolas Beuglet využíva to najlepšie, čo ponúka moderný žánrový mix krimi, mystiky a konšpiračných trilerov. Pritom žiadny diel nie je podobný ostatným. Úvodný Výkrik bol krásne temný a zdolal ma svojou atmosférou, pokračovanie Komplot pracuje so stáročným sprisahaním a mieša vedu s náboženstvom a aktuálna novinka Diabolský ostrov výrazne zasahuje do osobnej roviny protagonistky a posúva nečakané zvraty a prekombinovanosť na maximum. Oproti svojim knižným súrodencom však disponuje jedným veľkým mínusom - je zhruba o polovicu kratšia. Je to škoda, pretože práve Beuglet patrí k autorom, u ktorých mi hrubšie diela nevadia, keďže sú opodstatnené nabitým dejom a množstvom zaujímavým námetov. 

"Konce prstov na rukách a nohách mal opuchnuté, pokožka sa mu miestami tak vydula, že krvavé pľuzgiere vyzerali, ako by mali už-už prasknúť, na iných miestach už boli viditeľné gangrény, ktoré napádali tkanivo ako lepra a šíril sa z nich hnilobný zápach. Ešte väčší šok jej spôsobil pohľad na tvár, ktorému sa spočiatku vyhýbala. Stopy po neznesiteľnom utrpení pod alabastrovo bielym nánosom znetvorili črty človeka, ktorý bol jej otcom: kútiky úst mal natrhnuté a krv sa mu v nich zrazila do gaštanovohnedých hrudiek. Najstrašnejší bol však des v mŕtvych očiach muža." (str. 21)

Dej Diabolského ostrova sa odohráva rok po udalostiach v Komplote, keď sme sa so Sarah rozlúčili v talianskom väzení, kde skončila za vraždu pápeža. Prepustenie na slobodu sa však nenesie v duchu radosti a úľavy. Šéf osloskej polície Stefen Karlstrom má totiž pre Sarah zlú správu - jej otec bol brutálne zavraždený a jeho telo je doslova zahltené rôznymi zvláštnymi znakmi. Pred Sarah a jej verným druhom Christopherom sa tak otvára ďalší zamotaný prípad s trpkou príchuťou osobnej zainteresovanosti. Napriek malému priestoru sa autorovi podarilo vykresliť vnútorný boj svojej hrdinky. Do vyšetrovania sa síce púšťa s niekdajším odhodlaním, no je v ňom i štipka neistoty plynúca z ocitnutia sa na druhej strane barikády. A ako zvyčajne sa s jednou stopou vynára množstvo ďalších otázok, až sa zdá, že svetlo na konci tunela je v ďalekom nedohľadne. Sarah nemala s otcom dobrý vzťah a ako zisťuje, ani jej názor naňho celkom neodrážal realitu. Až po jeho smrti spoznáva jeho život a prepojenia na nebezpečných ľudí. Ruka v ruke s tým prichádza pocit viny a nevyhnutá otázka, či bolo v jej moci zabrániť tragédii, ak by prejavila väčší záujem alebo prekonala hranice svojich postojov voči nemu. Preskúmanie rodinných vzťahov či Sarahinho vnútra by si možno zaslúžilo viac priestoru, no na druhej strane aspoň rýchlejšie odsýpa samotný príbeh, čomu napomáhajú aj kratšie kapitoly. Knihu vďaka tomu zhltnete veľmi rýchlo. Ako sa hovorí - malá kopa pýta viac, a Nicolas Beuglet to napĺňa vrchovato. Rozohral totiž toľko motívov a línií, že mnohé ostane nevypovedané, a tak nám neostáva nič iné, iba netrpezlivo čakať na pokračovanie série. V predošlých častiach sme spolu s hrdinami cestovali za pravdou do viacerých kútov sveta. Diabolský ostrov je v tomto smere striedmejší, dostaneme sa predovšetkým na Sibír, no napriek tomu vás autor dokáže presnými opismi preniesť do každého prostredia. To platí aj pre objasňovanie nových moderných poznatkov, konkrétne z oblasti epigenetiky. V súčasnej tvorbe sa s ňou stretávam pomerne často, ide o zaujímavý odbor, prinášajúci možnosť realizovať sa nielen pre vedcov, ale aj početných konšpirátorov. Nečudo, že autori krimitrilerov radi siahajú po príležitosti zakomponovať takúto kontroverziu do svojich diel. 

Nicolas Beuglet (zdroj: Carobookine)

"Nie a nie sa zbaviť zlovestného spevu. Hučal jej v ušiach, prenikal pod kožu. Namierené ukazováky dedinčanov sa jej plazili pod oblečenie a dotýkali sa jej tela. Aké šialenstvo sa skrýva za správaním všetkých tých ľudí? Prečo sa tak veľmi boja toho miesta? Mali to na svedomí povery alebo spomienka na skutočnú tragédiu? Po ďalších dvoch hodinách tichej plavby v zovretí sibírskych plání Sarah vedela, že čoskoro dostane odpovede na svoje otázky. Za meandrom ramena Obu sa pred nimi vynoril z hmly ostrov." (str. 154)

Nicolas Beuglet je skúsený spisovateľ a vie, ako ukočírovať aj na pohľad príliš rozvetvený príbeh. Napätie, záhadná smrť, rodinné vzťahy, vedecké pozadie, duševné poruchy - to všetko tvorí nezameniteľný kolorit jeho rukopisu. Teší ma, že Lindeni pre nás objavilo tohto autora, popri Bernardovi Minierovi a Franckovi Thilliezovi ho považujem za najlepšieho reprezentanta daného žánru a dúfam, že jeho romány tu s nami budú ešte dlho.

Originálny názov: L´Ile du diable
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Sarah Geringenová)
Preklad: Zuzana Szabóová
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Pocta bosorákom, tieňolovcom a tínedžerským drámam

Vábivé mottá na obálkach slúžia predovšetkým na vzbudenie pozornosti čitateľa v záplave nových kníh, no tam občas ich zmysel aj končí. V prípade Stratenej Bielej knihy však fanúšikovia tieňoloveckého sveta ochotne súhlasia, že Magnus Bane a Alec Lightwood patria k najobľúbenejším knižným párom. Ich dráha sa začala už pred rokmi, no ich dobrodružstvá ani prinajmenšom neutíchajú. Práve naopak! Stvoriteľka fenomenálneho univerza Cassandra Clare v spolupráci s Wesleym Chu prináša už druhý samostatný príbeh zo série Najstaršie kliatby. Tá strieda lokácie aj časové zaradenie a je skvelým rozšírením známeho vesmíru a potešením pre všetkých jeho priaznivcov. 

"Alec preletel pohľadom húf démonov a dvoma rýchlymi šípmi zrazil z oblohy dymového. Vtom zbadal Jacea, ako skáče do výšky - oveľa vyššie, ako by vyskočil obyčajný - a švihá svojím remdikom na všetko, čo sa okolo neho mihne. Tchienova lanová šípka nútila démonov Siang-liou tancovať pred jej nepredvídateľnými švihmi. Alex vystrelil zopár ďalších šípov a všimol si, že Clary sa postavila tak, aby mohla serafskými dákami zabodávať dezorientovaných hadích démonov, čo sa uhýbali pred Tchienom." (str. 119)

Do čítania kníh rozsiahlej tieňoloveckej ságy sa vždy púšťam s úsmevom na tvári, pretože viem, že ma čaká príbeh plný akcie, lásky, priateľstva a striekajúceho ichoru. Dej novinky je zasadený do udalostí pred Polnočnou dámou. To autorskej dvojici na jednej strane umožňuje buď nadviazať na známe dianie, alebo zasiať semienka budúcich námetov, na strane druhej vytvoriť celkom nové postavy, fungujúce nezávisle od hlavnej línie celého univerza. Stratená Biela kniha rozhodne nie je určená pre niekoho, kto sa v ňom nepohybuje, pretože dej začína in medias res a znalosť postáv je podmienkou jeho pochopenia. Tým nechcem povedať, že by ste si musel pamätať celú genézu, ja si tiež, žiaľ, nespomínam podrobne na všetko, čo sa vo všetkých knihách udialo, no minimálne je potrebné mať na zreteli vzťahy medzi postavami. A tie sú u Tieňlovcov viac než pestré, čo si budeme klamať. Anjelskí bojovníci, upíri, vlkolaci, féri, démoni, bosoráci a ďalšie bytosti majú nielen pohnutú históriu spojenectiev a vojen, ale i pohnútky, ktoré dokážu razom vzbudiť nedôveru aj v priateľsky naladenom druhu. Za roky čítania sme sa zoznámili predovšetkým s troma Inštitútmi - newyorským, londýnskym a losangeleským. Tentoraz prichádza na rad úplne nový a vzhľadom na svoje umiestnenie pre našinca aj pomerne exotický. Nachádza sa totiž v Šanghaji, pričom sa vynára viac než pevná spojitosť s hviezdou série Pekelné stroje - Jemom. Cassandra Clare dokáže veľmi nenútene a zároveň hodnotne priblížiť aj miestnu bohatú kultúru, ktorá sa stáva súčasťou príbehu. Jeho centrom sú však, prirodzene, Alec a Magnus. Veľkobosorák bol hýbateľom deja aj v prvej časti Najstarších kliatob a nie je to inak ani v tomto prípade. Keď je z ich bytu ukradnutá mocná Biela kniha, musí sa magické duo vydať na cestu za jej záchranou. Okrem toho sa Magnus potýka s vážnym zranením - jeho zdravotné problémy nie sú pre fanúšikov žiadnou novinkou, no je zaujímavé vidieť, že ani taký mocný Dolnosveťan nie je imúnny voči slabosti. Keďže Alec mal vždy okolo seba verných príbuzných a priateľov, môže sa na ich pomoc spoľahnúť znova. Do deja tak vstupujú aj Clary, Jace, Isabelle či Simon, ktorí patria medzi jadro Tieňolovcov a bez ich výskytu či aspoň zmienky by sa neobišla žiadna kniha z tejto ságy. 

Cassandra Clare (zdroj: An Unlikely Story)

"Pred štyristo rokmi mal Magnus na svete len jedného priateľa: Ragnora Fella. Ragnor ho naučil, čo znamená byť bosorák: áno, mal moc a dokázal ohýbať priestor a čas podľa vlastných potrieb, ale bol aj osamelý, neustále mu hrozilo nebezpečenstvo a čakal ho potulný život (...) Tieňolovci ho môžu beztrestne zajať, mučiť, zabiť. Upíri žijú v klanoch, vlkolaci vo svorkách, féri na dvoroch, ale bosorák je vždy sám." (str. 321)

Stratená Biela kniha sa mi javí prepracovanejšia ako predošlý diel, azda aj preto, že už nie je nutné nastoľovať dynamiku a atmosféru, keďže séria sa už pekne rozbehla. Moje očakávania boli vysoké a rozhodne boli naplnené. Zabavil som sa, ostal v napätí, podliehal zvedavosti a väčšinu času ma obchádzala nostalgia ako pri stretnutí so starými priateľmi. Myslím, že ešte aj najzarytejší realisti pri obracaní strán Tieňoloveckej ságy zatúžia po tom, aby boli všetky tie magické bytosti skutočné 😀.

Originálny názov: The Lost Book of the White
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Najstaršie kliatby)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Smrť v podobe umeleckých diel

Chris Carter sa ako autor psychotrilerov etabloval už aj u slovenských čitateľov a rovnako ako predošlé knihy, aj Sochár smrti vychádza pod taktovkou vydavateľstva Aktuell. Chris má za sebou pestrú kariéru v umeleckej i súdno-psychologickej sfére a svoje bohaté skúsenosti naplno využíva aj pri písaní svojich napínavých románov. Slovo napätie pritom získava nový rozmer, pretože každou knihou akoby sa stupňovala brutalita páchateľov. Na svoje si však prídu aj slabšie povahy, autor je znalcom ľudskej psychiky a náhľad do mysle širokej škály postáv je jednou z najväčších devíz celej série. Ústrednú dvojicu tvoria detektívi Robert Hunter a Carlos Garcia, ktorí už mali viackrát namále (najmä o mladšom Carlosovi som občas pochyboval, či sa dožije ďalšieho dielu) a ani tentoraz to nebudú mať vôbec ľahké. 

"Doktorka Hoveová si čupla k prvej kaluži hneď pri vchode (...) Silný kovový zápach ju štípal v nose, ale nepohla ani brvou. Postavila sa a prešla po okraji kajuty k zohavenému bezhlavému telu. Hunter sa presunul k stolíku, kde ležala hlava. V tvári obete sa zračil znepokojivý strach, krvavé šmuhy pripomínali bojové maskovanie. Hunter sa k nej sklonil a prezrel si ústa. Nashorn nemal vyrezaný jazyk ako prvá obeť. Mal ho vrazený hlboko do krku, špičkou sa takmer dotýkal mandlí, ale stále tam bol. Ľavú stranu tváre mal značne poškodenú. Zo zlomenej čeľuste trčala asi pol centimetrová zakrvavená kosť." (str. 110)

Pri sérii založenej na procedurálnom pátraní po sériových vrahoch sa autori, prirodzene, nevyhnú určitým opakovacím postupom či motívom. Chris Carter nie je výnimkou, no na druhej strane sa mu nedá uprieť snaha odlíšiť jednotlivé diely čo najvýraznejším páchateľom. Navyše, predchádzajúca kniha - Nočný lovec - sa mi zdala o trochu slabšia a v porovnaní s ňou vychádza Sochár smrti ako jasný víťaz. Je temnejší, napínavejší a premyslenejší. Niektorým čitateľom môže síce vadiť prílišná prekombinovanosť, občas pôsobiaca ako pritiahnutá za vlasy, či veľké množstvo postáv, ale ja som to uvítal. Čítanie nie je totiž iba povrchným prevracaním stránok, ide o skutočné pohrúženie sa do vydareného príbehu. Už po objavení prvej obete je losangelskému oddeleniu vrážd nad slnko jasnejšie, že majú znova dočinenia s brutálnym vrahom a že starý muž pravdepodobne nebol jeho posledným výčinom. Prečo by niekto zabíjal starca, ktorému do konca života ostávalo prakticky len zopár dní? Išlo o pomstu, výstrahu alebo vyjadrenie hlbšieho významu? Ak by to boli jediné otázky, zamestnávajúce myseľ Huntera a Garciu, azda by ich to až tak nerozhodilo. Lenže ak by išlo o bežný prípad vraždy, neboli by povolaní na miesto činu... Vrah totiž svojej obeti amputoval končatiny a vytvoril z nich podivnú skulptúru. Jej zmysel môže napomôcť odhaleniu vrahovej identity či aspoň motívu, ale jeden náznak je pomerne málo. Kriminalisti sa okrem dolapenia zločincov potýkajú aj so skutočnosťou, že "potrebujú" ďalšiu obeť, aby mohli vypracovať smerodajnejší profil či odhaliť určité vzorce. Keď Los Angeles začnú zaplavovať ďalšie znetvorené telá, Hunter na základe spojitosti medzi nimi usudzuje, že ide o vyrovnávanie účtov z minulosti. Tento námet sme už v Carterovej tvorbe tiež zažili, no je spracovaný novým spôsobom. Je pritom zaujímavé, že do istej miery sa dá frustrácia páchateľa pochopiť, v čom sa prejavuje práve autorova znalosť ľudského vnútra, pohnútok a myšlienkových pochodov. Násilie popisované v knihe tak nie je prvoplánovou snahou šokovať čitateľa, ale úsilím zdôrazniť, kam až môže zájsť nedostatočné spracovanie negatívnych udalostí v živote človeka. Tentoraz sa Carter vo väčšej miere vyhral aj s odhalením vraha. Jeho praktiky sú totiž spoľahlivejšie, ako to bolo v predchádzajúcich knihách, a prekvapenie v závere je tým pádom zaručené.

zdroj: Bibliophile Book Club

"Popoludní Hunter s Garciom a kapitánkou Blakeovou museli čeliť médiám na tlačovej konferencii, pripadali si tam ako odsúdenci pred popravnou čatou. Novinári už stihli vyspovedať každého, kto pracoval v budove, kde sídlila psychologická poradňa Nathana Littlewooda, a informácie, ktoré získali, siahali od rozštvrtenia a dekapitácie cez rituálnu smrť pomocou čiernej mágie až po kanibalizmus. Jedna žena dokonca použila slovo upír. Všetci traja robili, čo mohli, aby tie nezmysly vyvrátili a presvedčili senzáciechtivých novinárov, že nič z toho, čo sa dozvedeli, nie je pravda." (str. 300)

U každého Carterovho románu vyzdvihujem krátke kapitoly a ani Sochár smrti nebude výnimkou. Dynamický dej, založený na rýchlom striedaní lokácií či uhlov postáv, si ani nič iné nezaslúži. A čitateľ, užívajúci si napínavý príbeh, tiež nie. Stránky sa obracajú rýchlo, zvedavosť vás poháňa vpred a Hunter s Garciom si ako zvyčajne uzurpujú všetku vašu pozornosť. Aktuálna novinka sa v mojom osobnom rebríčku autorových kníh zaraďuje na popredné priečky spolu s úvodným Dvojitým krížom. Vzdáva hold detektívnej dvojici naháňajúcej sériových vrahov a skvele navnadí na pokračovanie série. 

Originálny názov: The Death Sculptor
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Robert Hunter)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Doba sa mení, ale ľudia ostávajú rovnakí

Miška Hajduková má môj neskonalý obdiv za to, s akou periodicitou prináša fanúšikom nové príbehy a dokáže si stále zachovať vysokú kreativitu a pútavosť. Neopakuje sa, jej hrdinovia sú zakaždým veľmi výrazné osobnosti a dojem z prečítania ostáva vo vás dlho po otočení poslednej strany. Keďže si vždy volí netradičné osudy, ani teraz to nie je inak. Od predošlých titulov zameraných na druhú svetovú vojnu a young adult sa presúva k motívu, ktorý nie je v jej tvorbe novinkou, no opäť ho spracúva s originálnosťou jej vlastnou. Keď na svojom facebookovom profile ohlásila písanie knihy s tematikou pádu cárskeho Ruska, vedel som, že nás čaká ďalší skvelý čitateľský zážitok. V poslednom čase som sa stretol s viacerými spracovaniami konca dynastie Romanovovcov a bol som zvedavý, ako si s ním poradí autorka z našich končín. 

"Stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že Garinovej jej výskumy len priveľmi liezli na mozog. Sama Juliettina mama povedala, že bola posadnutá Taťjanou Romanovovou. Tohto sa musím držať a všetko bude v poriadku. Takto upokojená som sa ponorila do ďalšieho zápisu. Alibisticky som si vravela, že hoci sa Garinová tvári, že komunikuje priamo so mnou, mňa sa to týkať nemusí, a hoci náhody nie sú, toto jednoducho je. Denne sa deje veľa nevysvetliteľných vecí. Toto bude jednoducho ďalšia do obrovského zoznamu podivností tohto sveta." (str. 172)

No, aby som uviedol veci na správnu mieru - Zimný palác nie je celkom o poprave cárskej rodiny, hoci aj tá sama osebe by vydala na román. Miška sa zamerala na dcéru Mikuláša II. Nie je to však Anastázia, azda najznámejšia pokračovateľka rodu vzhľadom na podvodné udalosti, ktoré nasledovali okolo jej osoby, čím vznikla pomerne nečakaná legenda. V centre diania je jej sestra Taťjana, obetavá a otvorená duša, žijúca svoj sen o mladej láske a pomoci ľuďom. Nie je však jedinou protagonistkou tohto mena, keďže príbeh sa odohráva v troch rôznych obdobiach. Striedanie - a prepájanie - viacerých línií je Miškinou doménou, ktorú potvrdila už svojím debutom a aj teraz je spracované veľmi funkčne a nenásilne. Či už ide o cárske Rusko, komunizmom poznačenú krajinu, alebo súčasnosti blízke dejisko, každé vás dokáže vtiahnuť inou atmosférou a nevšednými charaktermi. Mysteriózne prvky dodávajú románu grády, osobne som rád, že si opäť našli cestu do autorkinho textu. Nie vždy ide o vydarený krok, v rukách neskúsenejšej spisovateľky by mohli ľahko pôsobiť ako päsť na oko, to však nie je tento prípad. Niežeby si prechody medzi jednotlivými obdobiami vyžadovali vašu extra pozornosť - príbeh sám osebe si ju bude tak či tak uzurpovať, ako sa patrí -, no Miška svojich čitateľov nepodceňuje a občas ich prekvapí viac či menej jasnými odkazmi na minulosť. Odhaľovanie záhadných súvislostí a pravdy o predurčení je zábavné, dojemné i uveriteľné, a to napriek spomínanému nadzmyslovému námetu. Alebo práve preto? Pri dielach tohto typu je znalosť dobových reálií nutnosťou a pohrúženie sa do mysle skutočnej osoby si zas vyžaduje silnú dávku empatie. Oba atribúty sú naplnené a pri čítaní denníkových zápiskov máte dojem, akoby išlo naozaj o nahliadnutie do vnútra ruskej princeznej. Keď už som pri tých reáliách, knihu by ste nemali čítať s prázdnym žalúdkom. Pri opise niektorých jedál európskych kuchýň by ste sa mohli iba zbytočne vytrápiť 😀. Čo tiež oceňujem, je priblíženie umeleckého sveta. Akékoľvek zakomponovanie kultúrnych sfér do deja zakaždým vítam a Zimný palác vo mne prebudil chuť vybrať sa do múzea či galérie. 

Michaela Ella Hajduková (zdroj: Knižné červy)

"Už som nemala domov. Taťjana Garinová neexistovala. To, ako som žila v Paríži, nebolo dôležité, musela som vedieť niečo iné. Nevzdala som sa svojho výskumu ani pátrania. Žila som a chcela na tej knihe pracovať, pretože sa stalo dačo, čo mi otvorilo oči i srdce až tak, že som pochopila, kým som, kým som bola a prečo nemôžem zabuchnúť dvere za Taťjanou Romanovovou. Lebo už navždy bude mojou súčasťou a tvojou takisto. Mala som sen, teda... bola to spomienka. Spomienka na niečo, čo bolo, čo sa stalo, a ja som chcela vedieť, prečo a ako sa to skončilo." (str. 280)

Michaela Ella Hajduková ma za roky na domácej knižnej scéne vybudovanú stabilnú základňu fanúšikov, no je možné, že svojou novinkou si k sebe pritiahne aj nových priaznivcov. História je ako bezodná studňa pestrých námetov a Miške sa darí vyberať si tie, čo majú silu osloviť širokú škálu čitateľov. Príbehy o láske, nádeji, smrti a nepriazni spoločnosti sú stávkou na istotu a Zimný palác v tomto smere nie je vôbec sklamaním. Práve naopak.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.