Nostalgická spomienka na literárnu ikonu

Božena Slančíková-Timrava je všeobecne známa ako jedna z najkritickejších spisovateliek  v slovenskej literatúre, meno z učebnice v celku o druhej vlne realizmu, autorka diel ako Ťapákovci, Hrdinovia či Skon Paľa Ročku. Čas i odklon od niekdajších rozprávačských postupov a tém však spôsobuje, že súčasníci získavajú odstup od literátov ako od osobností a nevnímajú ich ako skutočné osoby z mäsa a kostí, ktoré takisto mali svoje sny, záľuby a nažívali vo vlastnej všednej každodennosti. Ábelovský dom je krátkym, ale zato veľmi účinným rozprávaním o životnej skúsenosti spisovateľky Hany Ponickej, ktorá ako mladé dievča plné ideálov nadviazala s Timravou blízky vzťah. A z jej riadkov vanie neskutočná pohoda, úcta k tradíciám i ľuďom, nádych zašlých čias aj nenásilný odkaz pre ďalšie generácie. 

"V zadnej časti poštovej budovy, kde bývala Timrava, sa svietilo. Zmocnili sa ma rozpaky a pochybnosti, či mám vojsť. Predstava Timravy stojacej pred matkiným hrobom vzbudzovala vo mne úctu, čo ma odzbrojovala. Aby som si dodala odvahu, usilovala som sa predstaviť si mladú Timravu - plachú, a predsa vzdorovitú Vieru z poviedky Všetko za národ -, no nedarilo sa mi to. Mala som ju pred očami už len takú, akú som ju videla pred chvíľou, s tou nehybnou tvárou preteplenou zvláštnym jasom i s tou trpkou vráskou pri kútiku úst. A ísť k nej zdalo sa mi teraz ako natískanie, vyrušovanie, z ktorého nebude nič, iba ak rozpaky, prípadne sklamanie." (str. 33)

Hana Ponická je nemenej významnou spisovateľkou, hlásajúcou potrebu správnych rozhodnutí a slobodnej vôle. No zatiaľ čo v Timraviných dielach sa to prejavuje skôr na pozadí vžitých pravidiel spoločenských vrstiev, protivníkom Ponickej bol režim a jeho potláčanie základných práv. Preto nečudo, že sa ocitla na zozname zakázaných autorov a autoriek a prešla do samizdatu. Prirodzene, jej svetonázor sa začal formovať už v ranom veku, a to tak vďaka rodinnému prostrediu, ako aj kontaktom s intelektuálnymi osobnosťami a novohradskému rodisku. I to ju spájalo s Boženou Slančíkovou, ktorú spoznala na prahu dospelosti, kedy si určovala ďalší smer svojho života aj literárnych aktivít. Ako naznačuje prvý úryvok, počiatky ich vzťahu boli rozpačité, keďže Timrava bola pojem a ako taká vzbudzovala v ľuďoch bázeň. Hana však veľmi rýchlo zistila, že kišasonka, ako ju v Ábelovej volali, je nesmierne pohostinná, prajná a zachováva si mladého ducha. Musím povedať, že vďaka tomu sa zmenil aj môj osobný názor na velikánku realizmu, pretože podľa dostupných informácií som ju považoval za trochu odmeranejšiu osobu. Jej prístup, láska k domovu a pomoc každému, kto to potreboval, však môže byť vzorom i dnes. Pri čítaní som mal pocit, akoby som sa preniesol do minulosti, a občas som pozabudol, že daný skok sa týkal iba niekoľkých desaťročí. Nebyť niektorých technických výdobytkov či dopravných prostriedkov, dej sa pokojen mohol odohrávať aj v 19. storočí. Zo stránok vanie nádherná vidiecka atmosféra, zvýraznená rečou postáv a využívaním rôznych nárečových slov. Okrem toho sa štýl Hany Ponickej vyznačuje aj istými lyrizačnými tendenciami, hlavne pri opisoch prírody či vykresľovaní nálady. Dá sa povedať, že tým autorka vo svojej knihe skĺbila to najlepšie, čo vtedajšia literatúra ponúkala, a vtisla jej svoju vlastnú osobitú pečať. A hoci sa toho v rámci príbehu až tak veľa neudeje, text je nesmierne bohatý a dokonca veľmi funkčne pracuje s retrospektívou. Do Ábelovského domu sa totiž Hana vracia v spomienkach s odstupom pätnástich rokov, pričom prechody medzi dvoma obdobiami sa uskutočňujú pomocou konkrétnych dojmov, predmetov či miest.

Hana Ponická (zdroj: Denník N)

"Tetin zošitok ešte neraz rozpálil moju zvedavosť. Bolo to zvyčajne vtedy, keď si doň zapisovala, a zapisovala si doň obyčajne, keď za ňou prišli ľudia z dediny doniesť jej čo-to do domácnosti. Mohla sa síce celkom spoľahnúť na učiteľovcov, odovzdať sa celkom do ich starostlivosti, ale taká stará sa ani vo svojich sedemdesiatich rokoch ešte necítila ani nechcela cítiť: prijímala i dávala, no keď mala prijať viac, než mohla vrátiť, privádzalo ju to do rozpakov. Najradšej by si všetko sama obstarala." (str. 71)

Hana Ponická navštívila Timravu v čase, keď spisovateľka už nebola literárne činná, no stále mala trefné a pravdivé vnímanie sveta a ľudí vôkol seba. Ábelovský dom je poctou niekoľkým dňom, počas ktorých sa zrodilo silné priateľstvo, čo pretrvalo aj dlho potom. Súčasťou knihy sú aj dobové fotografie, pohľadnice a listy, ktoré Timrava písala Hane aj v neskoršom období, keď už tá žila v Bratislave a založila si vlastnú rodinu. Ak by vám náhodou nebolo celkom jasné geografické či umelecké prepojenie autoriek, nemusíte sa báť. Štefan Žáry (tiež známy a uznávaný autor), manžel Hany Ponickej, napísal ku knihe predslov, kde sa dozviete všetko podstatné a navnadí vás na manželkine spomienky. Som veľmi rád, že sa mi táto kniha dostala do rúk, určite ju využijem aj v školskej praxi a verím, že sprístupním Timravu študentom tak, ako mi ju sprístupnila svojím textom Hana Ponická. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Manipulácia, smrť a ukryté tajomstvá

Severská literatúra už dávno dobyla popredné priečky obľúbenosti u čitateľov na celom svete a ročne sa aj u nás vynorí viacero nových mien, ktoré len potvrdzujú jej status. Jedným z nich je práve v tomto období Pascal Engman, ponúkajúci úvodnú časť série s policajnou inšpektorkou Vanessou Frankovou. Hneď ako som natrafil na zmienku o chystanom vydaní knihy, vedel som, že ju musím mať vo svojej knižnici. Venuje sa totiž téme, s ktorou som sa v poslednom čase stretol vo viacerých knižných, filmových či seriálových spracovaniach, a to kolónii Dignidad. Ide o kontroverznú súčasť viac či menej známych dôsledkov druhej svetovej vojny v spojení s praktikami čilského režimu a zneužívaním, a to pod rúškom náboženského presvedčenia. Bol som veľmi zvedavý, ako si Ohňová zem poradí s takýmto náročným námetom a akým spôsobom ho prepojí so súčasnosťou.

"Auto sa objavilo zarovno s ním. Nicolas sa vrhol na zem, kde bol dočasne chránený, schovaný za autom. Prenasledovatelia prudko zabrzdili. Bolo počuť iba hluk motora. Jedna sekunda, dve. Dvere auta sa otvorili súčasne. Vzdialenosť nebola viac ako desať metrov. Keby obkľúčili auto z oboch smerov, nemal by šancu. Na chodníku ležali črepiny. Zahučal autoalarm. Obaja muži k nemu opatrne kráčali. Nicolas sedel chrbtom ku karosérii, na zadnej strane stehna cítil kúsky skla. Videl ich predklonené siluety blížiť sa k výkladu a zvieral pažbu pištole. Najprv musel vyradiť z hry muža s kalašnikovom." (str. 224)

Už od úvodných strán je vidieť, že autor má jasnú predstavu o kompozícii a motivickej výstavbe textu. Ten je rozdelený na jedenásť častí, tvorených krátkymi kapitolami. Opäť sa to ukázalo ako fungujúca pasca na čitateľa, pretože ľahko skĺznete k tomu, že si prečítate "ešte jednu kapitolu", a ani sa nenazdáte a máte za sebou podstatnú časť knihy. Samozrejme, dynamický text nie je jediným dôvodom, tým hlavným ostáva pútavý dej, ktorým si vás Pascal Engman okamžite získa. Či skôr Vanessa Franková, schopná konkurovať svojim známym literárnym kolegom. Je húževnatá, odhodlaná hájiť spravodlivosť a brániť nevinných aj za cenu hroziaceho nebezpečenstva. Samozrejme, ako správna škandinávska protagonistka si musí prechádzať aj určitou osobnou krízou. Nielenže sa tým zvyšuje jej ľudská stránka a ľahšie sa do nej vžijete, ale navyše aj ona sama vie pochopiť pohnútky ľudí, ktorí - niekedy ani nevediac ako - podľahnú vábeniu podsvetia. A Štokholm sa momentálne zmieta vo vlne zločinu, ktorú má na svedomí zločinecká skupina s názvom Légia. Už to samo osebe vyznieva poriadne bojovne, keď sa však ich činnosť začína vo väčšej miere dotýkať únosov detí, Vanessa sa Légii postaví na odpor. Organizácia spojená s niekdajším elitným vojakom sa totiž zameriava na prisťahovalcov, ktorí nie sú pre švédske úrady prioritou a ich rodičia sa len ťažko môžu spoliehať na moc zákonov. Vyšetrovanie privedie Vanessu na stopu neslávne známej kolónie, ktorá má očividne úzke prepojenie na aktuálne dianie. A tak sa spolu s ňou ponárame do diania spred niekoľkých desaťročí a odhaľujeme činnosť aj dôsledky kolónie Dignidad. Tá bola oficiálne založená v roku 1961 Nemcom Paulom Schäferom a vo svojich radoch združovala viacero príslušníkov SS, ktorým sa podarilo utiecť pred dosahom povojnovej súdnej mašinérie. Navonok mierumilovné miesto bolo takmer tri desaťročia svedkom násilia, manipulácie i mučenia, vojenský diktátor Pinochet ho dokonca využíval na tortúru ľudí nepohodlných pre jeho režim. A tak ako nacizmus nevymizol s porážkou Nemecka v druhej svetovej vojne, ani praktiky kolónie sa nemuseli skončiť automaticky jej pádom a jej chápadlá pokojne môžu siahať až do štokholmskej Légie.

Pascal Engman (zdroj: iDNES.cz)

"Niekto ju chcel vidieť mŕtvu, konštatovala a začula sirény. Ale nebola jediná. V predchádzajúcom roku muselo viac ako dvesto švédskych policajtov určitý čas žiť s osobnou ochranou. Policajti a ich rodiny zažili vyhrážky, ručné granáty padali na policajné stanice. Všetko s cieľom umlčať, zastrašiť. V týchto prípadoch členovia gangov nepredstierali, že to nie je ich práca. Tentoraz si však dali veľký pozor, aby sa nezistilo, kto za tým stojí. Poslali cudzinca, pravdepodobne s vojenským výcvikom. Pero a papier naznačovali, že to chceli zamaskovať ako samovraždu. Prinútiť ju, aby si napísala vlastný list na rozlúčku." (str. 323)

Pascal Engman sa vydal správnym smerom, pokiaľ berieme do úvahy spôsob rozprávania a spracovania textu. Príbeh nesledujeme len z uhla hlavnej postavy, práve naopak. V kapitolách sa striedajú jednotlivé postavy, vďaka čomu sa dej stáva komplexnejším, zaujímavejším a prekvapivejším. Dokonca aj medzi zloduchmi sa nájde niekoľko postáv, ktoré si získajú vaše sympatie, a ak aj nie priamo tie, minimálne viete pochopiť ich motiváciu. Aj preto vyznieva Ohňová zem autenticky, hoci občas pracuje s výrazným násilím, čo slabšie povahy zrejme neocenia. No, žiaľ, realita bola v spomínanej kolónii iste ešte krvavejšia a autor si pre svoj román berie len potrebné prvky a spracúva ich v snahe poukázať na aktuálne spoločenské problémy. Tie sa napokon netýkajú iba Škandinávie, ale získavajú celoeurópsky charakter. Prvá časť série je teda skvelým úvodom a ja určite siahnem aj po ďalších pokračovaniach.

Originálny názov: Eldslandet
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Vanessa Franková)
Preklad: Anna Chelemendiková
Počet strán: 496

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Túto knihu poprosím do každej domácnosti

Iba málokedy sa na našom trhu objaví kniha, ktorú by si mal naozaj prečítať každý, kto čo len sporadicky prichádza do kontaktu s internetom. A to sa týka v súčasnosti užívateľov bez obmedzenia veku a ďalších sociálnych faktorov. Pre množstvo informácií a domnelých skúseností si mnohí z nás myslia, že ich sotva dokáže niečo zaskočiť. Tomáš Šalmon vás ľahko vyvedie z omylu a poukáže na to, že neznáme hrozby nad nami visia prakticky denne. Jeho snahou však nie je vystrašiť vás ani odradiť od používania internetu, ale vystríhať pred omylmi, čo môžu viesť k strate financií či dokonca pocitu bezpečia. Publikácia (Ne)bezpečný internet neklame, keď na obálke tvrdí, že je sprievodcom pre používateľov internetu od 10 do 99 rokov. Je určená naozaj všetkým a ja už teraz viem, že ju využijem nielen ako súkromná osoba, ale aj v rámci školskej praxe. Je totiž priam ako stvorená na šírenie osvety či rôzne workshopy.

"Byť šikanovaný za názor v článkoch? To je na dennom poriadku ako ranná toaleta. Možno ste si nikdy neuvedomili, že ste obeťou šikany. Zastali ste sa niekoho, pomenovali ste niečo inými slovami a strhla sa vlna útokov a kritiky. Buď jedného človeka a prisluhovačov alebo viacerých podobne naladených ľudí. Diskusie, chaty aj komentáre sú živým dynamickým priestorom kdekoľvek na internete. Priestor sprístupnený ľuďom dovolil zverejniť názory, ktoré zostávajú názormi ľudí bez korektúr a schvaľovania." (str. 76)

Ľudia najviac strácajú ostražitosť, keď majú pocit domnelej istoty. Až pričasto sa pritom spoliehame na rôzne antivírusové programy, aplikácie či jednoducho nie celkom pravdivé presvedčenie, že "mne sa to stať nemôže". No zároveň mnohí z vás už dostali podvodný e-mail s vyhrážkou, že ak do určitého dátumu nezaplatíme požadovanú sumu, anonymný odosielateľ zverejní naše nahé fotky. Zneužívanie nevedomosti, strachu a naivity širokej škály používateľov internetu je základným kameňom publikácie a myslím si, že je skutočne nutné poukázať na rozšírenie podobných neduhov. Ako hovorí sám Tomáš Šalmon, prístup do online priestoru je ako stvorený pre početných klamárov a podvodníkov striehnucich na ľahkú príležitosť. Text je doplnený o množstvo ukážok, plného znenia zákerných e-mailov aj príkladov zo života, kedy dokázal vydierač spôsobiť poriadny otras. Obavy z hanby v prípade, že oslovíme úrady, musí ísť bokom. Individuálna snaha nemusí stačiť a pôvodný problém môže ľahko prerásť do omnoho väčších ťažkostí. Samozrejme, dnešný online svet nestojí iba na elektronickej komunikácii a (Ne)bezpečný internet sa venuje aj ďalším typickým prvkom, bez ktorých si nevieme predstaviť svoj deň. Kniha je rozdelená na dvanásť kapitol, pričom najväčší priestor je venovaný internetovým stránkam a diskusiám, kyberšikane, sociálnym sieťam, zoznamkám a osobnej bezpečnosti. Veľmi ma zaujali aj pasáže o hoaxoch, ktoré najmä dnes zažívajú boom a sú dôkazom, ako ľahko dokážu ľudia podľahnúť klamlivým správam bez toho, aby si overili ich pravosť, a čo je horšie, ochotne ich ďalej šíria. Na sociálnych sieťach - predovšetkým na Facebooku - sme tiež denno-denne svedkami diskusií, kde sa rozmáha nenávisť, kritika, ponižovanie a navážanie sa do každého s odlišným názorom (nehovoriac o často nízkej úrovni štylistiky či gramatiky). Takíto zástancovia svojej pravdy si zrejme ani neuvedomujú, že sa dopúšťajú šikany v kybernetickom priestore a niektoré ich komentáre môžu nadobudnúť trestno-právny charakter. Najviac som sa dozvedel zrejme v časti venovanej kryptomenám. Pojem bitcoin je pomerne rozšírený, ale okolnosti jeho vzniku, šírenia a významu mi pomohli k lepšiemu pochopeniu celej problematiky. 

Tomáš Šalmon (zdroj: Hoax.sk)

"Na Slovensku sa nám v posledných rokoch rozmohlo viacero zaujímavých pokusov, ako zbohatnúť. Napríklad prostredníctvom zbierok chorým. Nebohatne však obeť, ale autor podvodu v pozadí. Falošné zbierky pre chorých ľudí, ktoré sa dejú cez falošné e-maily, vyzerajú na prvý pohľad ako naozaj zúfalá prosba matky s chorým dieťaťom. Každý nešťastný osud rodiny a malých detí vie zarmútiť. Ťažko hovoriť o ľahostajnosti voči takýmto ľuďom. Ak však natrafíte na prípady, ktoré sú robené príliš dobre, cez hromadne odosielaný newsletter, s technickou úpravou, už je jasné, že nejde o zúfalú mamičku." (str. 163)

Tomáš Šalmon dlhé roky pláva v temných vodách internetu a za ten čas mal dočinenia s množstvom pestrých prípadov. Smutnou stránkou skutočnosti je slabá činnosť našich úradov v boji proti internetovej kriminalite, preto nečudo, že ľudia hľadajú iné spôsoby či kontakty, ktoré im v tomto smere môžu byť nápomocné. Jedným z nich napríklad stránka hoax.sk, kam by mal raz za čas zamieriť každý rozumne uvažujúci používateľ internetu. A tí ostatní azda ešte väčšmi, pretože otváranie očí je predsa len jedným z hlavných cieľov portálu. A tiež publikácie (Ne)bezpečný internet, ktorá nestratí nič zo svojej aktuálnosti ani o niekoľko rokov. Technika a komunikácia síce napredujú míľovými kromi, ale ľudská zloba je, bohužiaľ, neraz stále o krok vpred. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Séria napreduje návratom do minulosti

Kto by si pri vydaní románu Popol všetkých zarovná pomyslel, že o šestnásť rokov neskôr vkročí séria Dominika Dána do štvrtej desiatky titulov. Chlapci zo štyridsaťjednotky, vraždári podieľajúci sa na vyšetrovaní najzávažnejších zločinov v uliciach Nášho Mesta, sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenského krimi. Predošlý jubilejný román Klbko zmijí bol skvelou poctou ústredným postavám aj celkovému rozprávačskému štýlu, a preto som teraz očakával o čosi ľahšie čítanie. A v podstate som ho aj dočkal. Autor opúšťa rozbehnutú líniu z obdobia tohto tisícročia a vracia sa na začiatok rokov deväťdesiatych, ktoré síce boli poznamenané mocenskými hrami a rozmachom rôznych záujmových skupín, ale tentoraz dáva Dominik hrdinom od nich pokoj. Nie každý prípad bol predsa nutne podfarbený organizovaným zločinom alebo ovplyvňovaný vysokopostavenými jedincami. 

"Vytúžené svetlo vo vytúženom okne sa konečne zažalo. Vošla sama, bez matky, aj oblečenie mala iné. Muž si v duchu sklamane vzdychol, pripravila ho o polovicu zážitku - krehké dievčenské, skoroženské telo zabalené v osuške, mokré vlasy omotané uterákom. Nemala šaty - veľké sklamanie! Dnes neuvidí rozopínanie blúzky ani odhodenú podprsenku, ani rozopnutú sukňu, nič z toho, čo ho tak rajcovalo. Aj tak si zašiel rukou do rozkroku. Zaváhal, ešte nebol rozhodnutý. Spraví to zase vonku? Alebo dnes nadišiel ten správny deň, aby sa zoznámili, aby sa s ňou pomaznal?" (str. 46-47) 

Román V tieni sa istým spôsobom tiež vracia ku koreňom a poteší najmä tých čitateľov, ktorí majú v obľube autorovu Beštiu. Práve s ňou je úzko prepojený dej, ale ak si ju náhodou nepamätáte, nevadí. Ako zvyčajne ide o samostatný príbeh a dá sa čítať aj bez širších znalostí. Zrejme by som ho však neodporúčal niekomu, kto sa chce s Dánovou tvorbou ešte len zoznámiť. Ide síce o klasickú detektívku, no v porovnaní s ostatnými knižnými súrodencami sa tento pohybuje len v priemernej rovine kvality. Pri takej rozsiahlej sérii je normálne, že nie každá časť disponuje prvotriednymi námetmi či spracovaním, a výplňové diely sú prakticky nutnosťou, ak fanúšikovia nechcú prísť o svoju pravidelnú dávku čítania. Vzhľadom na rok 1991 ešte Richard Krauz nemá za parťáka Chosého s jeho fičúrskymi fúzikmi, ale doťahovačky medzi kolegami v kancelárii nie sú o nič chudobnejšie. Burger stále fajčí jednu od druhej, Hanzelov apetít nepozná hraníc a Krauzova cesta za vykonávaním spravodlivosti klasicky naráža na nepochopenie rôznych orgánov. V mladšom veku to aspoň môže zvaliť na horúcu hlavu a málo skúseností, a práve v tom mu môže podať pomocnú ruku Ivan Canis so svojimi kontaktmi. Naše Mesto je síce epicentrom spoločenských zmien, ale ako som spomenul, V tieni si tentoraz dáva pauzu od politického pozadia a sleduje iba "obyčajné" pátranie po takzvanom ponožkovom vrahovi. V tomto smere je kniha peknou ukážkou mravenčej analytickej práce, kriminalisti napredujú krok za krokom v snahe narušiť vrahovu premyslenú taktiku. Identita páchateľa nie je dôkladne skrytá, zdá sa, že Dominik sa o to ani veľmi neusiloval, čo môže u časti čitateľov vyvolať mierne sklamanie. Silu románu preto vidím hlavne v sonde do praktík detektívov a ich schopnosti spolupracovať ako tím. Deju chýba hutnejšia štruktúra, prekvapivé zvraty či určitý prvok, vďaka ktorému by vám dielo dlhšie utkvelo v pamäti. Je však celkom možné, že som príliš ukolísaný vydarenejšími dánovkami a do prvej strany novej knihy sa púšťam s nastavenými očakávaniami. Plávanie v známych vodách je stávka na istotu a okrem toho je zrejme pomaly ťažké nájsť v dejinách našej kriminalistiky dvakrát ročne čitateľsky príťažlivé zločiny. Azda aj preto sa aktuálna novinka s príznačným názvom odohráva v tieni úspešnej Beštie...

zdroj foto: Knižné novinky

"K útoku došlo v posteli poležiačky, spala, hlavu mala na vankúši. Krvné striekance sa dali čítať jasne, aj tie na vankúši, aj tie na stene za hlavou. Krauz pozrel na strop, jasné, aj tam striekance. Vrah sa zaháňal, krv nalepená na vražednom nástroji odlietala a lepila sa na strop. Vankúš iba postriekaný, nenasiaknutý, takže útok sa začal tam. Tam dostala prvý úder, možno druhý, potom si ju upravil, dal si ju kolmo k stene a udrel znova." (str. 147-148)

Priaznivci tvorby Dominika Dána si tradične prídu na svoje, pretože v knihe nechýba ani jediný typický prvok jeho štýlu. Či už ide o obľúbené charaktery postáv, zločin z domáceho prostredia, ktorý môže postretnúť kohokoľvek, ukážku vytrvalej detektívnej práce, alebo suchého humoru, V tieni nájdete kombináciu všetkého. Občas síce narazíte na nikam nevedúce dialógy, ale nie je ich až tak veľa a nakoniec román iste zhodnotíte ako správnu investíciu. Chýbajúci kúsok v zbierke dánoviek by bol predsa ako päsť na oko, a tak sa určite dočká odmeny v podobe umiestnenia v rebríčku bestsellerov.  

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Láska v tieni mocných

Dvojdielna séria z pera Kristíny Brestenskej dorazila do úspešného konca. Peripetie rodiny MacLeodovcov v područí mocenských záujmov sme sledovali najprv prostredníctvom hrdinskej dvojice Norman a Catriona (V rukách nepriateľa) a teraz máme možnosť vidieť, ako si s nástrahami osudu poradí ich dcéra Kirsteen. Ako sa hovorí, jablko nepadlo ďaleko od stromu a potomok silných rodičov zdedil všetky ich silné stránky. Presvedčíte sa o tom už v prvých riadkoch, kde sa stávame spolu so zástupom zvedavcov svedkami príchodu novej škótskej kráľovnej. Vo chvíľach nádeje však visí vo vzduchu aj veľká dávka ostražitosti, pretože doba je ťažká a rozhodnutia panovníka neraz veľmi nepredvídateľné. Kirsteen ako mladá žena, ktorej v žilách koluje túžba po dobrodružstve, sa vydáva na kráľovský dvor ako dvorná dáma, no s varovaním od svojich blízkych, aby si dávala pozor a nehazardovala s dôverou. Či sa jej to však podarí, je otázne...

"Pohla sa k posteli a cítila, že sa jej trasú nohy z právd, ktoré odhalila. Urobila si si na dvore nepriateľov... Jediný, kto ju mohol považovať za nepriateľa, bola Isobel Stewartová. Dala jej svoje nepriateľstvo verejne najavo a vyhrážala sa jej, že oľutuje, čo spravila. Lenže Isobel Stewartová už tri dni nie je na dvore. Ako mohla zariadiť, aby mala dnes vo víne jed? Iba ak by sa spriahla s niekým, kto tu zostal... Keď sa ukladala na spánok, bola vystrašená. Veľmi vystrašená a zmätená." (str. 97)

Nebyť mena na obálke, zrejme by málokto tušil, že knihu napísala slovenská autorka. Za znalosť dobových reálií, prehľad v skutočných historických osobách a dokonalé vykreslenie atmosféry kráľovského dvora zo začiatku 16. storočia by sa nemuseli hanbiť ani dlhodobo etablované spisovateľky svetového rangu. Kristína Brestenská dokázala svoj talent už svojou prvou trilógiou, odohrávajúcou sa v Anglicku, pričom jej škótska dilógia disponuje ešte pútavejšími prvkami. Samozrejme, jednotlivé časti sa dajú čítať aj samostatne, ale bola by škoda, keby sa niekto pripravil o komplexný čitateľský zážitok. Kým prvý diel série vás zavedie na tajuplnú škótsku vysočinu, Na želanie kráľa sa presúva do omnoho oficiálnejšieho prostredia. Autorka tým ukazuje šírku svojho rozprávačského štýlu a zjavne sa nezľakne žiadnej výzvy. Pred prvým začítaním sa do rukopisu som bol zvedavý, ako si poradí s týmto orieškom (pretože ja osobne mám obrovský rešpekt pred akýmkoľvek začleňovaním reálnych osobností či udalostí do deja). Veľmi rýchlo som zistil, že Kristínka vedie svoj príbeh sebavedome a svedomito. Doba, v ktorej sa román odohráva, je častým námetom historických románov, a osobnosť mladej kráľovnej Margaréty, sestry neslávne známeho anglického panovníka Henricha VIII., neustále priťahuje rôznych tvorcov. Kristína Brestenská ju zobrazuje ako dievča v područí mocenských záujmov a mierových rokovaní, postupne sa však ukazujú aj ďalšie odtiene jej povahy. Zrejme to vyznieva, že Margaréta je hlavnou postavou, ale nedajte sa zmiasť. Tou je mladá šľachtičná Kirsteen, no s Margarétou som sa nedávno stretol viackrát, či už v literárnej, alebo seriálovej podobe. Aj preto mi ulahodila jej významná úloha v príbehu, ktorý odkrýva pozadie intríg a často len predstieraných citov na panovníckom dvore. Na želanie kráľa je však v prvom rade historickou romancou, a tak aj Kirsteen, prirodzene, nájde svoj ľúbostný náprotivok. Aj keď musím povedať, že sa to neudeje náhle, vášnivo a na prvý pohľad, resp. aspoň nie v jej prípade. Láska je tu realistickejšia, vzniká s ohľadom na okolnosti a tým získava aj pevnejšie základy. Oceňujem listovú komunikáciu, ktorá sa v texte prejavuje, rovnako ako nepredvídateľnosť deja. Ten získava ku koncu pekné grády a občas budete na pochybách, či Kirsteen a Hectora skutočne čaká šťastný koniec...

K. Brestenská (zdroj: Slovenský spisovateľ)

"Hector sa tichom noci zakrádal chodbami do Kirsteeninej komnaty. Zdravý rozum mu pri každom jednom kroku struhol zaucho, aby sa spamätal, no srdce mu radilo: choď. Nedaj si vziať poslednú príležitosť byť s ňou. Keď predstúpil pred jej dvere, dlho tam stál a prudko dýchal, dvíhal a znovu spúšťal ruku, naberal odvahu zaklopať. Možno ju len zle pochopil. Možno ho nepozvala do svojej komnaty kvôli tomu... Veď by to bolo šialené. Jej nevinnosť chcel pre seba kráľ, akoby ho on mohol o ňu pripraviť?" (str. 210)

Nevinná láska, túžba po dôvere a pochopení či obyčajná ľudská pomoc sú základom vzťahu medzi hrdinami, do ktorého vstupuje kráľ so svojimi požiadavkami spolu s jeho intrigánskym okolím. Na želanie kráľa je pekný príbeh, ku ktorému sa bude rád vracať každý fanúšik romantiky. Kristína Brestenská mohla pokojne rozšíriť sériu aj o ďalší diel, isté scény k tomu priam nabádali, ale azda je lepšie, že ju ukončila v najlepšom. Môže sa totiž venovať zbrusu novému titulu, a ak si udrží kvalitatívnu latku, určite sa budeme mať zase na čo tešiť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ. 

Popoluška je v skutočnosti kyborg z budúcnosti!

Do tvorby Marissy Meyerovej som sa zamiloval vďaka sérii Renegáti, kde spojila tému superhrdinov so vzťahmi medzi dospievajúcimi. Preto som bol zvedavý, ako sa popasuje s modernou adaptáciou klasickej rozprávky. Ide síce o pomerne bežné východisko, ale tušil som, že v autorkinom poňatí sa z toho môže stať originálne a zaujímavé čítanie. A musím povedať, že Marissa nesklamala. Cinder (odkaz na anglickú verziu Popolušky Cinderella) obsahuje všetky atribúty známeho príbehu o nechcenej nevlastnej dcére a jej peripetiách, no nahliada na ne cez nevšednú sci-fi optiku. Prvky fantasy a vedeckej fantastiky sú pre jej štýl typické, aj tak ma však zakaždým prekvapí ľahkosť, s akou ich dokáže zapracovať tak, aby dávali dokonalý zmysel aj technickému laikovi, ako som ja. Očakávania od knihy som mal teda nastavené a nič mi nebránilo vstúpiť do sveta budúcnosti. 

"Neľutovala, že odmietla princovo pozvanie, lebo vedela, že by to nedopadlo dobre. Mohlo sa toľko pokaziť - mohla by sa potknúť na schodoch a odhaliť sexi kovové stehno pred princom, mohla by natrafiť na Pearl alebo Adri či niekoho z trhoviska. Ľudia by si o nej šepkali. Nakoniec by niekto začal sliediť po jej minulosti a odhalil by celému svetu, že princ na korunovačný bál pozval kyborga. Ponížilo by ho to. Aj ju. (...) A čo keby to princovi Kaiovi neprekážalo? Čo keby bol svet iný a nikomu by nezáležalo na tom, že je kyborg... a navyše aj Mesiačanka?" (str. 145-146)

Cinder prišla ako malé dievča pri autonehode o rodičov a ona sama utŕžila ťažké zranenia, ktoré viedli k náhrade poškodených častí tela umelými elektronickými súčiastkami. Kombináciou ľudského organizmu a stroja sa z nej stal kyborg, čo jej na jednej strane umožňuje opraviť takmer čokoľvek, na druhej strane však na ňu spoločnosť pozerá cez prsty. Cinder sa totiž ocitla na pomedzí dvoch svetov a má problém niekam zapadnúť. Veľmi tomu nepomáha ani jej domáce prostredie, kde čelí odmeranej macoche a nekonečným výčitkám, že spôsobila ochorenie svojej sestry. Šírenie nákazlivej nebezpečnej choroby je dnes viac než aktuálne, preto je aj oveľa ľahšie pochopiť postoje jednotlivých postáv voči nej, zatiaľ čo v normálnych časoch by sa väčšina čitateľov automaticky postavila na stranu Cinder. Aj v tom tkvie čitateľská skúsenosť a Marissa Meyerová pri písaní iste ani netušila, že jej fantázia nie je až tak ďaleko od pravdy... Ale späť ku knihe. Nielenže sa ukáže, že Cinder je voči chorobe s názvom letumóza imúnna, ale navyše padne do oka aj následníkovi cisárskeho trónu, princovi Kaiovi. Akoby to nestačilo, do Nového Pekingu prichádza aj krutá mesačná kráľovná a naša hrdinka sa dozvedá šokujúce tajomstvo o svojom pôvode, ktoré dovtedy ostávalo pred ňou ukryté. Autorka využíva viacero motívov, ktoré sa krásne prelínajú a tvoria fungujúci celok. Nedá sa pritom povedať, že kopíruje ustálený dej Popolušky. Iste, je ľahké nájsť medzi príbehmi paralely, občas sa z toho stáva aj zábava, keď čakáte, kedy sa ktorý zvrat objaví, ale sú spracované nanovo, obohatené o moderný nádych a účelne zasadené do vytvoreného univerza. To je uveriteľné práve preto, že vychádza z našej verzie skutočnosti, Nový Peking predstavuje - ako je každému jasné - Čínu, pútavo doplnenú o ľudí z Mesiaca. Prepojenie Zeme s vesmírom sa vyplatilo, žáner sci-fi je tým naplnený o čosi viac a autorke to poskytuje väčší priestor na manévrovanie, keďže všetko ohľadom tamojšej komunity je založené na jej predstavivosti.  Všetko sa, prirodzene, deje v medziach cieľovej skupiny, a tak nečakajte žiadne zložité detaily, ale zrozumiteľné vysvetlenia dotvárajúce celkovú atmosféru.

Marissa Meyerová (zdroj: Twitter)

"Mávol skalpelom a jeho špička sa zaryla Cinder do rukavice. Kov zazvonil o kov. Cinder sa prekvapene zatackala. Čepeľ zostala zabodnutá v hrubej vrstve látky jej pracovných rukavíc. Zaškrípala zubami, vypáčila si skalpel z rukavice a vrazila ho androidovi do senzora. Sklo sa roztrieštilo. Žlté svetlo zhaslo. Android cúvol, mával kovovými rukami a zo skrytých reproduktorov sa mu ozývalo hlasné pípanie a hlásenia o chybe. Cinder sa prevalila cez posteľ a udrela androida päsťou do hlavy. Spadol na zem, stíchol, len rukami mu stále šklbalo." (str. 198)

Mesačné kroniky predviedli naozaj ohromný nástup. Ešte je pre mňa skoro zhodnotiť, či sa mi páčia viac než Renegáti, ale nábeh na to rozhodne majú. Príťažlivo v sebe spájajú napätie, romantiku, rozprávkovosť, sci-fi a vieru v šťastné konce. Určite siahnem aj po pokračovaniach série, som zvedavý na ďalšie adaptácie. Základný kameň drží pevne, preto verím, že Marrisa Meyerová nepodlezie vysoko nastavenú latku a znova nám prinesie príjemný čitateľský zážitok.

Originálny názov: Cinder
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Mesačné kroniky)
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Veta "Ovládaj sa!" nie je až tak od veci

Každý z nás má tendenciu posudzovať správanie ostatných a nazdávať sa, že na ich mieste by konal inak, lepšie, múdrejšie. Neuvedomujeme si pritom rozsah všetkých okolností a nepopierateľný fakt, že v daných "topánkach" by sme boli aj inou osobou a nerozhodovali sa na základe vlastných predispozícií. Francúzsky psychológ Albert Moukheiber sa vo svojej publikácii venuje teoretickým východiskám, zameraným na naše každodenné myslenie, reakcie i vnímanie okolia. Desať krátkych kapitol ukáže čitateľom, ako dokáže mozog skresliť realitu a aké je dôležité prehodnotiť prvotné myšlienky či pocity. Autorovi sa pritom podarilo skĺbiť vedecké poznatky s jazykom zrozumiteľným aj pre širokú laickú verejnosť. Popularizácia psychológie je v súčasnosti na vzostupe a aj prostredníctvom tohto diela môžete ľahko a rýchlo nahliadnuť do svojho vnútra.   

"Predstavte si takúto situáciu - v rámci pracovného stretnutia ste sa rozhodli svojmu nadriadenému oznámiť, že máte prevratný nápad, ktorým odštartujete svoju kariéru. No ak budete pri jeho prezentácii v strese, váš mozog sa nastaví na mechanizmus fight and flight (boj - útek) - srdce sa rozbúcha, svaly sa napnú... Vy sa však nechcete s nadriadeným biť, ani pred ním utekať - chcete sa len úspešne prezentovať. Lenže váš mozog to vníma obrazne tak, akoby okolo pobiehala hladná šelma." (str. 63)

Keďže kniha je pomerne útla a Moukheiber sa snaží predostrieť čitateľom len základné (ale pritom trefné) informácie, občas kĺže po povrchu a nejde do väčšej hĺbky. Berúc do úvahy cieľ štúdie to však neprekáža, nejde predsa o učebnicu. Hoci musím tiež priznať, že som očakával viac praktických zručností. Niežeby sa miestami nevyskytli odporúčania, ako zapracovať na svojich reakciách, sú však len všeobecné a spomínané príklady z praxe slúžia hlavne ako podklad pre lepšie pochopenie. Ak však budete čítať pozorne a text nepreletíte pohľadom len povrchne, určite si spomeniete aj sami na konkrétne udalosti z vlastného života, kedy by ste vedeli uvedené praktiky využiť. Knižka Ako sa mozog s nami zahráva pracuje s viacerými pojmami, ktoré sa vyskytujú priebežne v celom texte, a preto je vhodné si ich pamätať. Za všetky spomeniem napríklad aproximácie, kognitívnu disonanciu, lokalizáciu kontroly či ilúziu poznania. Bolo zaujímavé odhaľovať pozadie na pohľad bežných činností, keď si človek ani neuvedomuje rozsah svojich viac či menej vedomých omylov. Všetci sme nejako "naprogramovaní" a ak si aj uvedomíme potrebu zmeny, cesta k novému vnútornému nastaveniu je dlhá a náročná. Albert Mouhkeiber síce vyslovene neposkytuje návod, ako sa stať lepším, rozvážnejším či kritickejšie uvažujúcim jedincom, z jeho slov však cítiť istú naliehavosť. Najmä v kapitole venujúcej sa hoaxom a tomu, prečo sú ľudia náchylnejší uveriť skôr im než vedecky podloženým a overeným informáciám či článkom. Zvláštne je to, že jedným z "vinníkov" je napríklad prvok času. Overiť si nejakú šokujúcu správu aj z iných zdrojov je časovo náročnejšie, a tak mnohí pri skrolovaní obsahu sociálnych sietí jednoducho uveria tomu, čo im ako prvé udrie do očí. Autor, prirodzene, berie do úvahy aj algoritmy rôznych stránok spracúvajúce údaje užívateľov, no i tak ide v súčasnosti o nebezpečný jav. Hlavne ak niekomu chýba kritické myslenie, alebo je ovplyvnený svojím sociálnym prostredím, vžitými predstavami o fungovaní sveta či dokonca genetikou. Na každý problém však existujú nástroje, ako pozmeniť svoje vnímanie, aj keď prvý krok - odhodlať sa k činu - býva ten najťažší.

A. Moukheiber (zdroj: L´Express)

"Keďže mozog funguje na základe aproximácie a skratiek, môže nás vystaviť mylnému úsudku, a to najmä preto, lebo o väčšine tém máme často len čiastočné informácie a obmedzené vedomosti. Napriek tomu by sme radi verili, že naše presvedčenie a názory majú opodstatnenie, pretože mýliť sa je nepríjemné. Ak chceme zistiť, či sa naozaj nemýlime, musíme sa sústrediť na dôvod, ktorý nás vedie k nejakému názoru, nie na názor samotný." (str. 157)

Je veľmi prekvapujúce, ako podliehame tlaku okolia aj v situáciách, keď je dôležité prejaviť svoju individualitu. Publikácia Ako sa mozog s nami zahráva vás navnadí úvodným javom, pri ktorom si vyskúšate snahu mozgu prispôsobiť si skutočnosť na obraz, čo možno nie je celkom pravdivý, ale zato nás udržuje v stave istoty. A potom je už veľmi ľahké naladiť sa na autorovu vlnu a prijímať bohaté informácie. Ako som už spomenul, kniha poskytuje skôr teóriu a príklady rôznych experimentov než praktické riešenia či cvičenia. Napriek tomu je skvelým sprievodcom po zákutiach našej mysle a dôkazom, že ovládanie v hraničných situáciách a sebakontrola závisí iba od nás samotných.

Originálny názov: Votre cerveau vous joue des tours
Preklad: Andrea Černáková
Počet strán: 208

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Bezmocnosť čitateľa proti sile Tieňolovcov

Začínam uvažovať, či je talent Cassandry Clare dielom náhody, prostredia, sociálnych vplyvov a tvrdej práce, alebo v tom má prsty mágia. Tá napokon zohráva veľmi dôležitú úlohu v jej knihách a tam, kde by iní dávno pri danom počte titulov kvalitatívne zlyhali, ona zvyšuje latku a ani zďaleka nekončí. Nástroje smrteľníkov prevrátili svet young adult naruby a predstavili pestré, neodolateľné univerzum, z ktorého autorka čerpá dodnes. Posledná hodina je séria nadväzujúca na známe príbehy, ale najbližšie má k Pekelným strojom. Nielen pre obdobie konca 19. storočia, v ktorom sa odohráva, ale aj pre jej hrdinov - potomkov slávnej dvojice Willa Herondalea a Tessy Grayovej. Ich dobrodružstvá patria medzi moje najobľúbenejšie a som rád, že sa k nim Cassandra vrátila v inej forme. Tessu síce občas stretneme aj v iných knihách, no Will je miláčik, na ktorého návrat čakali fanúšikovia o čosi dlhšie. 

"Démon zvrieskol a začal sa odliepať od steny. James zanadával a vrhol ešte dva nože, ktoré preleteli vzduchom ako kusy striebra. Démon zaškrečal vysokým nepríjemným hlasom a kŕčovito sa zachvel, keď sa mu oba zaborili do trupu. Vyzeralo to, akoby sa rozpadal na kusy. Kožovité tobolky cupotali na zem ako dážď. Tvor naposledy priškrtene zasyčal a zmizol. Dvere skleníka už nič nepridŕžalo, takže sa rozleteli. Všade sa povaľovalo rozbité sklo a vo vzduchu sa vznášal pach démonskej krvi. James rýchlo prekĺzol dverami a potiahol Cordeliu za sebou. Spolu vybehli do noci." (str. 146)

Mnoho priaznivcov Tieňolovcov s nimi vyrástlo, na scéne sú už viac než desať rokov a záujem o nich neutícha. Prečo? Dôvodov je viacero, no osobne vnímam predovšetkým dva. Prvým je pestrá akcia, keďže hrdinovia bojujú proti všemožným démonom, ľuďom očareným čiernou mágiou či zlom poznačeným frakciám z vlastných radov. Druhým je prienik do vzťahov na rôznych úrovniach - priateľských, partnerských, súrodeneckých, ale aj tých s negatívnymi konotáciami. V tomto smere sa Cassandra Clare prejavuje ako skvelá psychologička, nikdy neviete, ako sa vyvinie určitý nesúlad medzi postavami, či sa prehĺbi, alebo sa ocitnú v situácii, ktorá sa ich donúti spolupracovať a odhaliť tak svoje silné stránky. Zlaté puto je založené práve na interakciách medzi prota- a antagonistami. Niežeby v ňom chýbalo primerané dobrodružstvo, užijete si ho až dosýta, slúži však skôr ako prostriedok pre rozohratie hry s emóciami.  Na to je nesmierne potrebné mať charaktery, ktoré nielenže hravo potiahnu celú sériu, ale stanú sa pre čitateľov rovnako obľúbenými ako ich predchodcovia. A to sa autorke podarilo. Potomkovia Willa a Tessy spolu s ich priateľmi sú obrovskí sympaťáci, dokonalí predstavitelia viktoriánskej spoločnosti, čo by však bez problémov obstáli aj dnes. Súrodenci James a Lucie aj Cordelia Carstairsová (pôvodná majiteľka Cortany - meča súčasnej hrdinky Emmy Carstairsovej) sú ideálnym vzorom pre mládež - sú slušní, lojálni, odvážni, ctia si svojich blízkych aj všeobecné hodnoty, nehovoriac o fyzickej kráse (tá je síce pominuteľná, no ako vieme, Tieňolovci sú príťažliví skrz-naskrz). Nemyslite si však, že nemajú či nerobia žiadne chyby, práve tá nekonečná snaha konať dobro ich zavše privádza do neustálych konfliktov, v ktorých neraz padnú nesprávne rozhodnutia. A na scénu tak vstupujú pokusy o nápravu, odplatu či opätovné získanie dobrého mena rodiny. Tu sa musím tiež pristaviť, pretože žáner young adult často pracuje s pomerne zvláštnym trednom, keď sú mnohé postavy poznačené stratou rodiny, sú siroty, opustené deti a podobne, zatiaľ čo Tieňolovci silu a odhodlanie čerpajú hlavne z rodinných pút. Klobúk dole pred Cassandriným úsilím poukazovať na tieto hodnoty! Schválne nezachádzam do podrobností, čo sa deja týka, veď aj samotná anotácia je pomerne strohá. Obsiahnuť dejovú líniu je v prípade Zlatého puta samo osebe náročné, no ručím vám za to, že dostanete všetko, čo od nej očakávate. 

zdroj: YouTube

"Rozprával ľahkovážne, ale mala pocit, že na ňu hľadí trochu čudne. Jeho hlboký pohľad jej pripadal neznámy. Ústa mal pootvorené, oči tmavšie ako inokedy. Krása sa dokáže zahryznúť do srdca ako tesáky, pomyslela si. Jamesa však neľúbila, lebo bol pekný. Bol pre ňu pekný, lebo ho ľúbila. Tá myšlienka jej vohnala do tváre horúcu krv." (str. 326)

Romantika, napätie, mágia, historické pozadie, úryvky z básní na začiatku kapitol a šírenie hodnôt sú základnými kameňmi deja každej tieňoloveckej série a Posledná hodina kráča v šľapajach svojich predchodcov. Robí im česť a zároveň posúva celé univerzum o krok vpred. Tak trochu tuším, že táto séria sa spolu s Pekelnými strojmi zaradí medzi moje najobľúbenejšie. Vekovo síce už nepatrím medzi cieľovú skupinu, ale Cassandre Clare som verný už od skorej dvadsiatky a nechystám sa to meniť. Práve naopak, dúfam, že ich životnosť potrvá čo najdlhšie!

Originálny názov: Chain of Gold
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Posledná hodina)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 528

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

V područí troch verných kamarátov - samoty, tmy a strachu

Keď som dostal ponuku začítať sa do trileru debutujúceho autora Petra Derňára, neváhal som ani sekundu. Dôvodov bolo viacero. Kniha vychádza vo vydavateľstve Lindeni, ktoré sa veľmi rýchlo stihlo udomácniť na domácom trhu kvalitnými titulmi a oceňujem jeho podporu slovenskej tvorby. Ďalším presvedčivým prvkom bolo, že Škrabot obsahuje výrazné mysteriózne prvky, čo je pre mňa vždy silným lákadlom, a obálka mi pripomenula knihy Alexa Northa. Automaticky som predpokladal, že obaja autori budú mať spoločné znaky, ale Peter Derňár si razí vlastnú cestu. A tá je pre čitateľa plná napätia, nepredvídateľnosti a skvele vykreslených postáv. Napokon, práve hrdinovia (a ich protivníci) sú tí, na ktorých trilery stoja a padajú. Hoci v tomto prípade je trochu diskutabilné, kto, respektíve čo je tým povestným nepriateľom, vynárajúcim sa z hlbín temnoty a minulosti...

"Čo by dal za to, keby sa mu pred oči vrátili všetky tie milo lenivé plávajúce obrazy! Toto sa už nedalo vydržať. Každá z mŕtvol teraz akoby chcela čo najlepšie predať svoj tragický príbeh. Prekrikovali sa ako predavači na tureckom trhu. Ja, ja, ja, pozri sa na mňa! Pozri, ako mi parádne strieka krv z hrdla! Vidíš, mám sekeru, podrezal som sa ňou! Aj to sa dá! Nie, nie, na mňa pozri, dobili ma na smrť, nemám v tele jednu celú kostičku! A na dôvažok sa mŕtvy zavlnil, akoby bol z gumy, až Petra naplo na vracanie. Snažil sa zapchať si uši a zavrieť oči, ale všetko akoby dokázal vnímať nejakými inými zmyslami." (str. 159)

Text je rozdelený na tri časti, pričom každá je zameraná na inú mužskú postavu. Vzhľadom na to, že tretia časť je oproti predošlým výrazne kratšia, ústrednými postavami sú hlavne Peter a Tomáš. Novinár Peter trpí spánkovými problémami, narušenými vzťahmi a aj to je dôvod, prečo hneď v úvode odmieta bratovu ponuku stráviť pár dní v zimnom stredisku. Aj on sám už má dosť svojej nevyrovnanej existencie, a tak sa rozhodne podstúpiť terapiu tmou. Pobyt, kde má človek zaručený pokoj, ticho a prítomnosť len vlastných myšlienok, aby s nimi mohol splynúť, zmieriť sa s nimi a posunúť sa konečne vpred, znie lákavo. Vzhľadom na to je ochotný dokonca zabudnúť aj na prirodzený strach z temnoty, kde sa toho môže skrývať viac než len vysnená nádej. Netrvá dlho a Peter skutočne čelí veľmi nepríjemným vidinám, zvukom a pocitom, čo naňho číhajú v spleti na pohľad nesúvisiacich motívov. Autor však zjavne vie, že v trileroch sa nesmie nič ponechať na náhodu a zamotané klbko postupne rozpletá bez toho, aby pripravil čitateľa o zážitok z napätia či odhadovania, kam dej vlastne smeruje. Atmosféra je v Škrabote vystavaná tak skvele, že mi dokonca ani neprekážali dlhšie pasáže bez dialógov. Osobne totiž dávam prednosť dynamickejším textom a prehovorom postáv pred súvislou autorskou rečou, no musím znať, že tu by to bolo skôr na škodu než na úžitok. Ešteže som knihu čítal väčšinou za denného svetla, i keď v noci len pri slabom svetle nočnej lampy by to malo určite iné grády. Nie som však taký odvážny 😀. Druhou postavou je Tomáš, neúspešný filmár, podliehajúci frustrácii z brandže, kde sú dôležitejšie kontakty ako talent. Podobne ako Peter potrebuje nutný reštart, aby dal svojej kariére nový smer. Oproti Petrovi, ktorého viaže novinárska etika, Tomáš neváha občas posunúť hranice svojej morálky, ak je presvedčený o opodstatnenosti takého kroku. Medzi oboma postavami však možno nájsť viacero paralel. Nechcem o nich prezrádzať priveľa, veď si napokon o všetkom prečítate sami, no páčilo sa mi, ako Peter Derňár narába s motívom samoty. Poukazuje na to, že je veľký rozdiel medzi samotou a osamelosťou a tým, ak si ju niekto volí dobrovoľne, alebo sa v danom stave ocitne bez vlastného pričinenia. Príčin je neúrekom - nepochopenie, neprajnosť doby, smola v práci, dôsledky minulosti... 

"Než sa zrútil na zem, sledujúc šialený tanec milovaného vnuka, predsa len k nemu zaletela myšlienka, ktorá mu zvlnila pery do kŕčovitého úsmevu. Druhý vnuk, loptoš Janko, sa tak ako stokrát predtým vykašľal na pomoc dedovi a niekde behal s kamarátmi. To ho zachránilo... Ešte dlho po tom, ako starec vydýchol naposledy, desaťročný Ondrej bojoval o to najcennejšie - o nádych, o život. Na večnosť ho odprevádzalo nervózne bzučanie včiel..." (str. 225)

Som si istý, že Škrabot mnohých podnieti k zamysleniu, čo je jeho ďalšie veľké plus. Mnohé z námetov sa totiž dajú chápať aj symbolicky, hoci, samozrejme, ide v prvom rade o epické dielo založené na dramatických zvratoch, napätí a prepojení minulosti s prítomnosťou. Okrem súčasnej línie je totiž text obohatený aj o krátke retrospektívy, odohrávajúce sa (hlavne) na konci 19. storočia. Výborne dopĺňajú ústredné dianie a aj keď spočiatku vyvolávajú rôzne otázky, neskôr poskytujú aj početné odpovede. Nedá mi nepochváliť aj grafické odlíšenie, čierny podklad s bielymi písmenami jednoducho a pritom účelne podčiarkuje nastolenú atmosféru. Peter Derňár je veľmi príjemným prekvapením na poli ním zvoleného žánru, pristane mu, a preto verím, že ešte nepovedal (či skôr nenapísal) posledné slovo. Mimochodom, zaujímalo by ma, či je meno hlavnej postavy, totožné s tým jeho, iba náhoda, alebo to má preňho aj osobný význam? 😶

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Nikdy nie je neskoro na nový začiatok

Séria o členoch rodiny Westcottovcov pokračuje piatou časťou a ani zďaleka nekončí. Rodokmeň tohto rozvetveného príbuzenstva je natoľko bohatý, že autorka môže z neho čerpať hrdinov a hrdinky ešte veľmi dlho. Nehovoriac o tom, že romány Mary Baloghovej sa odohrávajú v rovnakom univerze, a tak je bežnou praxou, že sa v nich často stretávame aj s postavami z iných kníh čí dokonca sérií. Ak by bol niekto - podobne ako ja - pomaly stratený v rodinných zväzkoch, v úvode Druhej šance na lásku nájdete prehľadnú schému aj s vyznačenými menami postáv, ktoré v diele vystupujú. Početní príbuzní sú však aj dôvodom, prečo nemusíte čítať jednotlivé časti série v určenom poradí, každému je venovaný samostatný príbeh a nič vám teda nebráni začať hoci aj aktuálnou novinkou.

"Pri spomienke na Colina sa jej zmocnila nevysvetliteľná melanchólia. Mala zvláštny pocit, že včera večer sa ho pri waltzi dotkla, keď mu oznámila, že sa zasnúbila, samozrejme, bolo to absurdné. Prečo by sa ho to malo dotknúť? Vedel, že očakáva žiadosť o ruku a že ju plánuje prijať. Aj on si hľadá nevestu a už si vybral viacero potenciálnych kandidátok. Bol v rozpakoch, keď Geoffreyho podráždilo, že vie o ich zásnubách, veď sa dohodli, že o tom povedia iba najbližšej rodine, kým to neoznámia oficiálne. Samozrejme, bola to jej chyba." (str. 122)

Príbeh začína v čase Vianoc, ktoré sú tradične obdobím stretávania sa širšej rodiny, a tak sa občas môžete stratiť v záplave početných Westcottovcov. Autorka ich však dokáže ešte ako-tak ustriehnuť a čoraz viac sa dostávajú do popredia hlavné postavy Colin a Elizabeth. V ich prípade Mary Baloghová trochu posúva hranice žánru, a až vďaka tejto knihe som si uvedomil, aké sú historické romance v podstate stereotypné. Colin je totiž od Elizabeth mladší o deväť rokov (má 26, ona 35), čo môže u čitateľov vyvolať rôzne predpoklady. Marine knihe sú však zakaždým postavené na vnútornom živote hrdinov, akciu by sme v nich hľadali márne. A tak aj Druhá šanca na lásku pracuje s konceptom uvedomenia si toho, čo je naozaj podstatné. Neudeje sa to ale náhle, Colin aj Elizabeth si najprv musia odžiť svoje, aby dosiahli potrebnú múdrosť. No, predovšetkým Elizabeth, aby som bol presný. Tá už má totiž za sebou jedno manželstvo, ktoré bolo priam nočnou morou, a rozumný Colin je pre jej dušu ako hojivý balzam. Hoci musím tiež uznať, že Elizabeth sa napriek skúsenostiam nevzdáva a nepodlieha sebaľútosti. Stále je predsa mladá a pekná a túži po vlastnej pokojnej, milujúcej rodine. Colin je presne ten typ postavy, ktorú si zamilujete pre jej prístup k ostatným. Leží mu na srdci blaho jeho blízkych, je schopný spraviť čokoľvek, aby ich potešil, no nikdy pritom neprekročí pomyselnú hranicu, čo by narušila ich osobnú zónu. Napríklad v zmysle, že vykoná rozhodnutie za nich, pretože sa nazdáva, že vie, čo je pre nich dobré. Aj preto musí Elizabeth v prvom rade sama prísť na to, ku komu prechováva skutočné city, a kto je iba zásterkou pre jej momentálnu situáciu. A aj v tom vidím silu románov Mary Baloghovej. Neodohrávajú sa iba v jednej línii, ale stavajú na predošlých zážitkoch a udalostiach, čo postavy postretli. Čitateľ tak lepšie chápe ich motiváciu a rozhodnutia a dokáže sa s nimi ľahšie stotožniť. A Colin s Elizabeth priam zvádzajú k tomu, aby ste si ich obľúbili. Obaja sa snažia vidieť v druhých pozitívne stránky, sú vnútorne silní a sú dôkazom, že kto koná dobro, tomu sa časom mnohonásobne vráti.

Mary Baloghová s manželom (zdroj: Bookbub)

"Pevne ho držala pod pazuchu, a keď sa na seba pred chvíľou usmiali, našiel, čo čakal - pokojnú dôstojnosť, srdečný úsmev, ohníky v očiach, ženu, ktorá sa cíti dobre vo vlastnom tele. A zaplavil ho príval citov, ale aj hrdosti, že táto žena je jeho snúbenica a všetci to vedia. Teraz už chápal, čo mu nebolo jasné na Vianoce, že na tejto vyrovnanosti musela roky pracovať, hoci hlboko vnútri bola krehká, čo sa mu páčilo, veď nie je z mramoru. V tej krehkosti videl prísľub vzťahu." (str. 220)

Druhá šanca na lásku je moderná romanca, hoci sa odohráva pred dvesto rokmi. Zaoberá sa témami blízkymi aj súčasníkom, ako sú vekový rozdiel, nešťastné manželstvo, nepriznané city či očakávania rodiny. Samozrejme, čitateľ dobre vie, že napokon všetko dobre dopadne, ale aj tak si užije náhľad do zromantizovaného života britskej aristokracie. Osobne síce dávam väčšinou prednosť romanciam s vyššou dávkou napätia a dobrodružstva, no Mary Baloghová ma osobité čaro, ktorým ma vždy privábi aj k jej pokojnejšiemu štýlu. 

Originálny názov: Someone to Trust

Príslušnosť k sérii: 5. diel (Westcottovci)

Preklad: Tamara Chovanová

Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.