"Nechápala som, prečo sa Tyler rozpráva s Ellou, no nie so mnou, a prečo sa ešte nevrátil do Santa Monicy, ako sľúbil. Uplynulo sedem mesiacov. Mal sa vrátiť už dávno, ale neurobil to, a to ma štvalo. Myslela som si, že na mňa zabudol. To ja som musela znášať všetky kradmé pohľady a šepkané poznámky, vždy keď som sa vrátila do Santa Monicy. Nie on. Ja som musela čeliť otcovi a Jamiemu. Nie on. Ja som zostala opustená. Nie on." (str. 42)Vo väčšine prípadov je subjektívny rozprávač vďačným krokom, pretože sa môžeme naplno pohrúžiť do jeho vnútorného sveta, v tomto prípade by som ho však radšej oželel. Eden sa totiž utápa v sebaľútosti, kladie si otázky, na ktoré už všetci dávno poznáme odpoveď, a dosť často máte chuť vynadať jej alebo ňou poriadne zatriasť. Ak čakáte, že s odstupom času, ktorý ubehol od začiatku série, už má viac rozumu, ostanete sklamaní. Prežité udalosti a šok, ktorý Eden a Tyler spôsobili rodine, jej umožňujú iba ešte viac rozoberať svoj stav, no na nič rozumné neprichádza. V tomto zmysle sa Tyler prejavuje ako racionálnejší člen dvojice, preto je škoda, že Estelle Maskame nezvolila striedanie rozprávačov. Knihe a jej kvalite by to rozhodne prospelo. Určite by to bol lepší ťah ako osobitný román z Tylerovho uhla pohľadu. Ale aby som nebol len kritický - autorka veľmi dôkladne zobrazila vzťahy v rozvrátenej rodine. Vyrovnávanie sa s odcudzením rodičov, spoznávanie nových nevlastných súrodencov, nadväzovanie nových priateľstiev... To všetko sú témy blízke súčasnému mladému čitateľovi, ktorý sa vie ľahko vžiť do deja a možno miestami aj nájsť riešenia svojich vlastných problémov. Román Vieš, že mi chýbaš? totiž prezentuje starú známu pravdu, že mnohé medziľudské ťažkosti vyrieši pokojná komunikácia a dôvera je základom, na ktorom treba stavať. Cieľová skupina série si príde na svoje, emócie totiž tečú prúdom, navyše kombinácia slušného dievčaťa a bad boya očividne nikdy neomrzí. Tu sa síce daný námet nespracúva originálne, no zaobalenie do kalifornského prostredia a závistlivých neprajníkov je dostatočným lákadlom.
"Chytí ma za ruku a prepletie si prsty s mojimi prstami. Horúčava z jeho pokožky naráža na moju. Upevním stisk okolo jeho ruky a zovriem ju tak pevne, že ma rozbolia hánky. Nemôžem prestať. Nechcem prestať a nechcem, aby prestal Tyler. Je to oveľa vzrušujúcejšie, ako som si dosiaľ myslela, a navzdory tomu, že sa len držíme za ruky, sa mi zrýchli pulz. Možno som iba nervózna, lebo neviem, do čoho sa púšťam." (str. 140)Neviem, či je to prekladom, alebo je pôvodný text naozaj taký chudobný na bohatosť vyjadrovania. Ako vidieť aj z úryvkov, autorka sa často opakuje, čo tiež vplýva na celkové vyznenie knihy. Úprimne, naozaj sa čudujem, ako mohla touto sériou dobyť spomínaný rebríček, keď je toľko omnoho vydarenejších titulov. Nuž, dospievajúce dievčatá snívajúce o zmene darebáka na romantického partnera vďaka ich pôsobeniu majú zrejme jasne zadefinovaný vkus. Vieš, že mi chýbaš? nijako nevyčnieva spomedzi troch dielov, je pokračovaním naladeným na rovnakú nôtu a uzatvára všetky dejové línie. Estelle Maskame stavila na istotu, čo je asi dobré, pretože vybočenie z línie by sa u jej čitateľov nemuselo stretnúť s pochopením. Talent na rozprávanie príbehov však nepochybne má, preto verím, že ho využije naplno a nabudúce sa nebude báť siahnuť aj po odvážnejších námetoch.
Originálny názov: Did I Mention I Miss You?
Príslušnosť k sérii: 3. diel (DIMILY)
Preklad: Ema Liptáková
Počet strán: 311
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.
