Pomaly zrejúce romantické new adult

Anna Toddová sa stala veľmi rýchlo pojmom, ktorý poznajú nielen mladí dospelí, ale aj iní, skôr či neskôr narodení čitatelia. Jej séria After nanovo definovala ľúbostné príbehy pre vysokoškolákov na prahu životných zmien a očakávania od ďalších kníh boli, prirodzene, vybičované na maximum. Osobne poznám príbeh Tessy a Hardina len z filmového spracovania, preto som rád siahol po prvej časti novej série Karina a Kael, dúfajúc, že tiež prepadnem čaru Anninho rozprávačského talentu. Už po sto stranách mi však bolo jasné - hoci som sa tomu ešte snažil ako-tak ubrániť -, že jej štýl nebude mojou šálkou kávy. Ťažko povedať, či za to mohol pomaly plynúci dej, spočiatku nezáživné postavy alebo pre našinca neznáme armádne prostredie. 

"Civela som na Kaela a on na mňa. Keď som si neskôr spomenula na tento okamih, jeho prvú návštevu v mojom malom bielom dome, striedavo sa mi vybavovala pálčivá bolesť a čisté blaho. V skutočnosti to však prebehlo oveľa rýchlejšie. Než sa mi stal čímkoľvek, než bol mojím všetkým, bol to len tichý cudzinec s neutrálnym výrazom tváre a prázdnym pohľadom. Mal v sebe niečo tajomné, niečo uzavreté, že som si nevedela predstaviť, ako žije. Neznášal mentolový olej a nechcel, aby som sa dotýkala jeho nohy, to boli jediné stopy." (str. 44)

Takzvané slow burn romance sú bežným subžánrom young adult, no napísať ich zaujímavo a pútavo si vyžaduje veľkú dávku zručnosti. Inak sa môže veľmi ľahko stať, že sa čitateľ začne nudiť a kniha poputuje na kôpku nedočítaných titulov. Anna Toddová sa nikam neponáhľa, je si vedomá, že príbeh roztiahne do niekoľkých častí, a toto vedomie sa očividne stalo kameňom úrazu. V porovnaní napríklad s Monou Kasten, ktorá má podobný štýl, ale zvolila vždy iný pár pre jednotlivé diely série, ťahá za kratší koniec. Karina a Kael ako hrdinovia spočiatku nedokážu zaujať, ba dokonca vyznievajú na naše pomery trochu neuveriteľne. Čerstvá dvadsiatnička s vlastným domom, ktorý si kúpila z našetrených peňazí, a jej rovesník, seržant, ktorý má za sebou dva turnusy na vojenských misiách. Chlapcov ako Kael je určite veľa, no napriek tomu  sa mi v mysli stále zjavoval ako starší muž. To je však môj problém vnímania, americkí čitatelia s tým iste nemajú toľko ťažkostí. Prostredie mestečka s vojenskou základňou je jedným z najvýraznejších prvkov knihy i jeho základným kameňom. Oceňujem autorkin počin zamerať sa na mladých ľudí poznačených vojnou, pretože v rámci žánru sa táto téma nevyskytuje často. A fantazijné príbehy sa navyše vyznačujú zabíjaním a smrťou natoľko bežne, že sa z toho stáva podivný trend. Toddová sa drží pri zemi a zohľadňuje všetky aspekty odtrhnutia od domova a vohnania do nebezpečného diania. Presnejšie ich dôsledky - na život, rodinu a hlavne vnútorné stavy. Kým sa však dostanú na pretras, chvíľu to, žiaľ, trvá. Úvodné desiatky strán by si zaslúžili väčšiu dynamiku. Tú sa snažia navodiť aspoň krátke kapitoly, ale ani tie nie sú funkčné. Nejde pri nich o zmenu dejiska či perspektívy, často je na niekoľko kapitol zbytočne rozkúskovaná jediná pasáž a mnohé z nich príbeh nikam neposúvajú. Kael je ako postava nečitateľný, čo síce prospieva postupnému odhaľovaniu jeho charakteru, ale zároveň je o to ťažšie uveriť chémii medzi ním a Karinou. Tá bola pomerne mizivá a ak sa aj vyskytla situácia, kedy by mohli emócie vybuchnúť a preniesť sa aj na čitateľa, je odbitá prirýchlo a zase sa dočkáme len nudných omáčok. Vyzerá to tak, akoby autorka nemala premyslený koncept a vymýšľala príbeh za pochodu. To je, samozrejme, celkom bežný postup, no je škoda, ak sa to deje na úkor deja a hrdinov, ktorí by mali byť schopní utiahnuť niekoľko častí série.   

Anna Toddová (zdroj: Corriere della Sera)

"Súmrak sa postupne striedal s nocou. Obloha tmavla a plnila sa nádhernými hviezdami. Viem, že všetci ich považovali za magické diamanty visiace na oblohe, ale mne pripadali smutné. Hviezdy mi pripadali divoké a jasné, ale kým sa k nám dostalo ich svetlo, umierali, až zmizli. A tie najväčšie hviezdy? Horeli najrýchlejšie, akoby ich intenzívna žiara bola pre ne prisilná. Dočerta. Začínala som byť sentimentálna. Zavše som premýšľala, aké je všetko krehké, keď pijem." (str. 146)

Aby som však nevyznel príliš kriticky, zhruba od polovice začína príbeh naberať správne grády, najmä zásluhou príchodu Karininho brata Austina, ktorého považujem za najzaujímavejšiu postavu. Každý dobrý príbeh potrebuje darebáka, ktorý ho oživí a ukradne si pre seba väčšinu scén. So svojím dvojčaťom Karinou sú ako oheň a voda a tento súrodenecký vzťah sa mi javil pre rozvoj hrdinky podstatnejší ako ten ľúbostný. Kael je síce fajn, ale ako som spomenul, rozhodnutie spraviť ho tajomného sa ukázalo ako kontraproduktívne a minulo sa účinku. Najjasnejšie hviezdy môžu aj veľmi rýchlo zhasnúť, o čom hovorí aj druhý úryvok, a trochu sa obávam, že sa to týka aj samotnej série. Karina a Kael pravdepodobne nenarobia taký prievan ako After, no nepochybne si nájdu svojich skalných fanúšikov. Anna Toddová má priveľkú základňu, aby ju nechali v štichu. Osobne však zrejme po ďalších častiach nesiahnem a ostanem radšej pri filmových adaptáciách. 

Originálny názov: The Brightest Stars
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Karina a Kael)
Preklad: Anna Kolčiterová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Spletitá sága z austrálskeho vnútrozemia

Meno britskej spisovateľsky austrálskeho pôvodu Tamary McKinley je už dlhé roky známe slovenským čitateľom. Získala si ich - mňa nevynímajúc - pestrými obrazmi nespútaného kontinentu, ktorý poskytuje nepreberné množstvo námetov pre strhujúce príbehy. A hoci sa autorkina tvorby radí k románom pre ženy, málokedy skĺzne k presladenosti a tým aj k neuveriteľnosti. Isteže, ani ona sa občas nevyhne všeobjímajúcim happyendom, ale vždy sú vyvážené dramatickým dejom a nastoľovaním závažných spoločenských otázok. V posledných rokoch sa Tamara vo väčšej miere presúva do európskeho priestoru, no Krajina snov vyšla pôvodne v roku 2005, a tak na vás čaká kniha bližšia jej tvorivým počiatkom. A vzhľadom na 480 strán si ju vychutnáte pekne zoširoka. 

"Možno ich vzťah už nikdy nebude taký ako predtým, medzi nimi to škrípalo, jedna k druhej sa správali veľmi opatrne, báli sa povedať či urobiť niečo, čo by jedna alebo druhá mohla vnímať ako neúctu alebo obvinenie. Catriona pozorovala matkin profil, ako Velda uprene hľadela pred seba. Z jej výrazu sa nedalo nič vyčítať, ale Catriona vedela, že matka bojuje s vlastnými démonmi. Od tej noci bola Velda rezervovaná, tvrdá, akoby ju niečo poháňalo. Z jej ambície vidieť Catrionin úspech na javisku, na ktorom ona neurobila dieru do sveta, sa stala priam posadnutosť." (str. 154)

Austrália je pre našinca pomerne exotickým miestom a osobne vždy rád siahnem po dielach, ktoré ju zobrazujú ako drsnú a nespútanú a zároveň i krásnu a neopakovateľnú. Tamara McKinley sprostredkuje čitateľovi autentický zážitok a zo stránok na vás vanú všemožné pachy, ruchy a zvuky. Vôbec sa preto nedá čudovať, že do tejto nádhery sa zamiluje aj malé dievčatko Catriona Summersová, keď putuje krajinou so svojimi rodičmi a kočovným divadelným súborom. Život v maringotke nie je jednoduchý, okrem nedostatku číha na umelcov aj nepriazeň počasia či ľudská zloba. Práve tá je dôvodom Catrioninho prirýchleho vytriezvenia a rozlúčky s naivitou detstva. Tragické udalosti, ktoré sa stanú jedným z pilierov jej osudu, nastolia jej ďalšie smerovanie. Matka Velda v nej vidí potenciál rozviť vlastné nenaplnené ambície a robí všetko pre to, aby Catriona dosiahla métu v podobe javiskového úspechu. Výnimočný spevácky talent jej napokon predsa len otvorí cestu na domáce i svetové pódiá, ale nezaručí jej pokoj ani bezpečie... Je síce poznačená smrťou a traumou, no napriek tomu v sebe dokáže nájsť dostatok sily, aby sa usilovala spraviť svet lepším miestom. Sama si je dobre vedomá toho, že nie každý má toľko šťastia, a rozdáva pomoc a lásku tým, ktorí to potrebujú. Do deja vstupuje na jej ceste množstvo postáv, či už z minulosti, alebo aby ovplyvnili jej budúcnosť. Niektoré zvraty dokážete predvídať, iné vás zase prekvapia svojím nečakaným nástupom, no spoločne tvoria fungujúci celok. Krajina snov je ľúbostný román tiahnuci sa niekoľkými desaťročiami, okorenený detektívnym motívom. Ten mu dodáva šťavu, ale čo mi mierne chýbalo, je dosah toho, čo Catriona zažila ako dievča v náručí slizkého patróna ich kočovného súboru. Očakával som, že autorka to využije na hlbšiu analýzu vnútra postavy, ale nestalo sa. Iste, nejde o psychologický román, predsa som však ostal v tomto smere neuspokojený. Našťastie dej plynie rýchlo, a aj keď sa občas potkne a ustrnie na mieste, znova sa rozbehne a vtiahne vás do pútavého diania. 

Tamara McKinley (zdroj: Alchetron)

"Zavolala do konzervatória a prvý raz za celú kariéru predstierala, že ju bolí hrdlo. Producenta tým nepotešila, ale bolo jej to jedno - za viac než tridsať rokov nevynechala jedno jediné predstavenie. Je najvyšší čas, aby si večer urobila voľno. A okrem toho, presviedčala samu seba, teraz jej chodia po rozume dôležitejšie veci a predstavenie by nedopadlo dobre. Keď sa zotmelo a po celom Sydney sa rozsvietili svetlá, Catriona sa uprene zahľadela na tú úžasnú budovu, ktorá sa pomaly vynárala z rozvalín prístavu Circular Quay. Opera v Sydney bola takmer dokončená, bude to triumf architektúry a predstavivosti..." (str. 233)

Záver Krajiny snov je dôstojným vyvrcholením spletitých vzťahov a situácií, pričom v porovnaní s neskoršími Tamarinými knihami sa mi javil príliš "pekný" v tom zmysle, že inokedy sa nie každý dočká zaslúženého happyendu. Nijako to však neznižuje výsledný dojem, román ukazuje rôzne stránky ľudského charakteru i Austrálie ako takej, pracuje s obrazom snovej atmosféry i desivých nočných môr. Životný príbeh plný lásky, napätia, drámy, začínajúci v umeleckej kočovnej komunite a pokračujúci na kultúrnom vrchole, nekončí posledným výdychom, ale udalosťou, ktorá vám vyčaruje na tvári spokojný úsmev. Tamara McKinley je zárukou kvalitného čítania a je jedno, či nám Slovenský spisovateľ prinesie jej aktuálnu novinku, alebo siahne po staršom titule.

Originálny názov: Dreamscapes
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marta Gergelyová
Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Svetoznámy rozprávkar čelí drsnej realite

Žáner historickej detektívky je čoraz obľúbenejší a mňa osobne priťahuje ako svetlo lampy nočného motýľa. A keď sa navyše dostáva do popredia slávna osobnosť, ide o titul, ktorý jednoducho musím mať vo svojej knižnici. Takým je aj Vražda morskej panny, miešajúci všetky prvky súčasnej literatúry, ktorá si razí cestu k cieľovej skupine. Román spája typické znaky severskej tvorby s dobovými reáliami prvej polovice 19. storočia. Podobný - a veľmi úspešný - pokus k nám prišiel zo Švédska prostredníctvom spisovateľa so špecifickým menom Niklas Natt och Dag. Dánske autorské duo Thomas Rydahl a A. J. Kazinski sú síce menej temní a expresívni, ale zato istým spôsobom odvážnejší. Vziať si na mušku národného dejateľa mohlo byť obrovským riskom, no ukázalo sa ako správny krok. 

"Vtedy si uvedomí, že bol celý život sám. Sám so svojimi myšlienkami. Sám v triede, keď sa mu rektor Meisling vysmieval. Sám vo svojej izbe so škrabotom pera o papier (...) Sám v horúcich neapolských uliciach. Sám aj v dave ľudí. A i tak si ešte nikdy nepripadal taký sám ako dnes, keď sa cíti na toľkých miestach súčasne. V minulosti a súčasnosti a budúcnosti. Vo svojej izbe, na popravisku, v cele. Ak vie byť naozaj na niekoľkých miestach súčasne, ako to vedel aj starý otec, možno skutočne on zavraždil peknú Annu. Hans Christian privrie oči. A takmer cíti, ako naňho padá sekera kata." (str. 63)

Pod románom v skutočnosti nie sú podpísaní dvaja, ale hneď traja spisovatelia, keďže Kazinski je pseudonym Andersa Klarlunda a Jacoba Weinreicha. Písanie v páre nie je ničím nezvyčajným, ale trojlístok mužov už môže zbystriť pozornosť. Už len preto, že v nešikovných rukách sa môže štýl knihy ľahko rozsypať a pôsobiť nekonzistentne. Dej však nekolíše, autori majú zmysel pre udržanie priamej kriminálnej línie a popritom pracujú aj s vierohodným vnútorným vývojom postáv. Spomedzi nich, prirodzene, najviac vyčnieva Hans Christian Andersen. Dánsky velikán je v našich končinách známy predovšetkým vďaka príbehom Dievčatko so zápalkami či Malá morská víla, a práve druhý menovaný tvorí východisko spletitého diela. Nie príliš vábne kodanské ulice sa v 30. rokoch 19. storočia musia potýkať aj so záhadnou vraždou peknej mladej ženy, ktorej sestra identifikuje ako vraha neúspešného spisovateľa Hansa. On síce tvrdí, že je nevinný, ale pre súdne orgány je jednoduchšie označiť ho za páchateľa, než čeliť nespokojnosti verejnosti. Hans má preto iba tri dni na to, aby sa dopátral pravdy, očistil svoje meno a hlavne sa vyhol katovej svištiacej sekere. Je skvelé, že sa aj našinec môže dozvedieť viac o mene z učebnice literatúry, ktoré je síce preslávené, ale predsa len vzdialené nášmu regiónu. Dosiaľ som netušil, že v živote Hansa Christiana Andersena je zhruba jeden a pol roka prázdneho miesta (1834), čo mi pripomína zmiznutie Agathy Christie z povrchu zemského v roku 1926. Hans sa stiahol z tvorivého procesu po svojom návrate z Talianska a nikto nevie prečo. Nezveril sa dokonca ani svojmu denníku, ktorý si písal svedomito päťdesiat rokov. Nečudo, že Rydahl a Kazinski sa chopili príležitosti vyrozprávať, čo viedlo Andersena k mlčaniu. Ich spracovanie "fiktívnej histórie" je hravé, napínavé, zábavné i poučné. Pohľad na niekdajšie pomery v dánskom hlavnom meste je neobyčajný a vykreslený primerane očakávaniam čitateľa. Dozviete sa veľa o vtedajšej chudobe, chorobách i konfliktoch medzi vrstvami, no autori pritom nezachádzajú do priveľkých detailov, čím by len narúšali plynulosť deja. Kodaň je síce výrazným dejiskom, ale našťastie neprerastá z dejiska do nevítanej personifikácie, ako to občas v historických románov býva. 

Rydahl & Kazinski (zdroj: Berlingske)

"Ešte nikdy nebola na zámku, ako by sa tam aj dostala? No neznervózňuje ju len rozhovor. Aj všetky slová Hansa Christiana o vrahovi hnanom túžbou. Nechápe, nedáva jej to zmysel. Kto zabíja preto, že túži? No i tak mu verí. Hans Christian vidí veci, aké iní nevidia. A ak ide o vraha, ktorý zabíja ľudí pre takú či inú túžbu, nezastaví sa, kým sa nevyčerpá jeho túžba. Tá sa však nevyčerpá nikdy, to Molly vie z vlastnej skúsenosti. Celý život túžila. Najprv po láske, potom po lepšom živote, a teraz túži po spravodlivosti." (str. 200)

Výborne podaná je aj postava prostitútky Molly, pomáhajúcej Hansovi v pátraní po vrahovi. Pôsobí realisticky, rovnako aj jej sny a vyhliadky do budúcnosti. Neoddeliteľnou súčasťou deja sú, samozrejme, aj početné odkazy na Andersenova diela, jeho životné kroky, myšlienky, pocity a inšpirácie. Osobne som o ňom nevedel veľa, a hoci Vražda morskej panny nie je literatúrou faktu, poskytuje viacero zaujímavých poznatkov. Realita sa prelína s fantáziou ľahko a uveriteľne. Hans bol osoba z mäsa a kostí a Rydahl s Kazinskim mu dokázali opäť vdýchnuť život. Keby mal možnosť prečítať si ich farbistý román, snáď by bol rovnako spokojný ako my čitatelia. Ide o vydarený odklon od vyšetrovania na základe forenzných metód a iných súčasných postupov a azda aj o vysvetlenie, prečo sú rozprávky často také krvilačné. 

Originálny názov: Mordet på en havfrue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Po stopách konfliktov na našom území

Roman Mocpajchel sa podujal na skutočne záslužnú činnosť - sprostredkovať mladším čitateľom znalosti o vojnových konfliktoch, ktoré sa odohrali na území Slovenska alebo mali s naším malým, ale nezlomným národom pevnú spojitosť. Kniha však rozhodne zaujme aj skôr narodených, pretože jednoduchou, ale účinnou kompozíciou sumarizuje strety vojsk od antiky až po 20. storočie. Je samozrejmé, že do knihy sa toho nedalo vmestiť veľa, obsahovo však postačuje na priblíženie najznámejších bitiek, ktoré určitým spôsobom poznamenali ďalší historický vývoj. Stáva sa tak vhodným sprievodcom hodín dejepisu a šíriteľom poznatkov o národných i celoeurópskych dejinách. 

"K ľudskej histórii neodmysliteľne a neodvrátiteľne patria aj vojny. Dejiny nám ukazujú, že len čo jedna skupina ľudí vybudovala prvý štát, hneď sa našli iní, čo ho chceli dobyť a ovládnuť. Ani dnes, v prvej polovici 21. storočia, nepatria vojny iba do minulosti. Stále platí jedna z najznámejších definícií vojny od pruského generála Carla von Clausewitz, že vojna je len pokračovanie politiky inými prostriedkami, ale vďaka obrovskému technologickému vývoju v poslednom čase má stále rôznorodejšie formy." (str. 10)

Autor využíva zrozumiteľný jazyk vhodný pre cieľovú skupinu. Občas sa však, prirodzene, nedá vyhnúť odborným pojmom či historizmom, ale všetky sú náležite vysvetlené, aby sa čitateľ nestratil v kontexte doby. Chronologické radenie bitiek pekne ukazuje dôležitosť nášho územia, len asi šesť bojísk uvedených v knihe sa odohralo mimo neho. Ale zato v dostatočnej blízkosti, čo dokazuje aj mapa na vnútornej strane obálky. Pri začítaní do textu vás poteší predhovor spisovateľa Ďura Červenáka, ktorý popularizuje (nielen) slov(a)enskú históriu viac, než akýkoľvek iný úspešný autor. Ide však v podstate len o akúsi perličku, váha kvality obsahu naďalej ostáva na pleciach Romana Mocpajchela. V úvodnom slove vysvetľuje svoj zámer a nedá sa nesúhlasiť s jeho úmyslom poučiť, ale aj vystríhať. Dejiny majú vraj zvyk opakovať sa a pri bujnejúcich náladách v súčasnej spoločnosti je hrozba nezmyselného a neraz umelo vyprovokovaného násilia až príliš živá. Pri každej bitke Roman využíva rovnakú kompozíciu, vďaka čomu je orientácia v texte veľmi ľahká. Na začiatku na vás čaká súhrn, ktorý hodnotím veľmi kladne. Ide o prehľadne podané informácie o mieste a čase konania bitky, o jej hlavnom význame či dôvode a tiež o počte zúčastnených i padlých vojakov. Nasleduje stručný výklad o strete dvoch či viacerých vojsk a úlohe Slovákov či slovenského územia v ňom. Všetko je ukončené medialónikmi o osobnostiach, zbraniach, miestach, cudzích pojmoch či ďalších prvkoch súvisiacich s predstaveným bojiskom. Text je strohý, zameriava sa iba holé, neprikrášlené fakty. Verím, že nebolo ľahké vyňať len jadro diania, ktoré by sa dalo rozpísať do omnoho dlhších pasáží. Na jednej strane dostane čitateľ presnú, nezaujatú a vecnú informáciu, na druhej však chýba punc zaujímavostí. Udalosti a ľudia okresaní až "na kosť" sú zbavení legiend i pikošiek. Chápem, že to ani nie je cieľom publikácie, no vzhľadom na cieľovku som zrejme podvedome očakával viac informácií, ktoré sa nedajú len tak ľahko kdesi vyhľadať. Bitky a bojiská tak ostávajú pomerne formálnym kompilátom, približujúcim sa mládeži aspoň svojím grafickým spracovaním. 

Pod bohatými a naozaj vydarenými ilustráciami je podpísaný František Hříbal a bez nich by bola kniha poriadne ochudobnená. Spojenie s Gabikou Ruskovou, zodpovednou za celkový dizajn, sa ukázalo ako správny krok a pri väčšine obrázkov sa pristavíte aj na dlhšie, aby ste sa na ne mohli dosýta vynadívať. Záštitu nad dejinným obsahom poskytol Patrik Kunec, čím knihu aj pre osobnú skúsenosť s jeho širokými vedomosťami považujem za dôveryhodný zdroj. Autor v závere poskytuje aj prehľad použitej literatúry, ktorá snáď niekoho privedie k bližšiemu skúmaniu načatých tém. Roman Mocpajchel odviedol dobrú prácu a partia skúsených tímových hráčov azda ešte nepovedala posledné slovo.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Tajomstvá a pocit viny v žilách malej komunity

Keď vlani vyšiel vo vydavateľstve Tatran román Stratený muž, okamžite som prepadol kúzlu austrálskeho trileru. Oproti európskym či americkým, ktoré tvoria jadro prekladovej literatúry, v ňom dominovala úloha prostredia, stojaceho nad človekom, ktorý nad ním nedokáže vyhrať, môže sa mu iba prispôsobiť a skloniť hlavu pred silou prírody. Jane Harperová naplno využíva tento prvok aj v novinke Zradný príliv, kde sa od horúcich, suchých plání presúvame k prímorskému tasmánskemu mestečku. Atmosféra je rovnako temná, ak nie ešte temnejšia, a v centre deja je úzka komunita, kde každý každého pozná. Alebo si to aspoň myslí... Je viac než isté, že v úzkej skupine ľudí sa tajomstvá ukryjú ľahšie, ale zároveň stačí málo, aby sa predrali na povrch a navždy poznamenali životy všetkých zúčastnených. 

"Spodná časť chodníka vedúceho na útes bola pod vodou, no razili si cestu, napoly plávajúc a napoly sa brodiac, k miestu, kde mal byť. Najprv stratila rovnováhu Olívia a Kieran počul, ako zalapala po dychu, keď sa potopila. Ponoril druhú ruku a ťahal ju hore, až kým sa nevynorila s červenou tvárou, dusiac sa. O chvíľu nato sa zatackal on a všetko v mihu zmizlo. Cítil, ako ho voda ťahá jedným smerom a Olíviu druhým a potom vyrazil nad hladinu, späť do ohlušujúcej búrky. Drali sa dopredu, Kieran v hlave počítal kroky, až kým nepocítil, ako mu piesok pod nohami vystriedali skaly. Hlava sa mu zakrútila od úľavy." (str. 77)

Hlavným hrdinom je Kieran Elliott, vracajúci sa s priateľkou Miou a dcérkou do svojho rodiska Evelyn Bay, kde sa pred dvanástimi rokmi odohrala tragédia zahalená rúškom tajomstva. Dosiaľ nevysvetlené udalosti, v ktorých zohrával Kieran významnú rolu, vyplávajú znova z hlbín mora po tom, ako sa na brehu zjaví mŕtvola mladej ženy. Reči i nevyslovené otázky naberajú na intenzite a obyvatelia mestečka hľadia na Kierana s podozrením. Je iba náhoda, že došlo k úmrtiu v čase jeho návratu? Kúsok tasmánskeho pobrežia odrazu čelí návalu lží, obviňovania, svojvoľných trestov i ľútosti nad omylmi minulosti. Búrka, ktorá kedysi pripravila o život niekoľko mladých ľudí a navždy poznamenala životy ich príbuzných, môže nanovo zmietnuť tých, čo sa roky vyhýbajú spravodlivosti. Kieran má v úmysle pomôcť rodičom so sťahovaním a nemieni ani náhodou rozdúchavať staré vášne, ale udalosti naberú dramatický spád aj bez jeho pričinenia. V dôsledku jeho mladíckej nerozvážnosti prišiel o život jeho starší brat i Miina sestra, no v priebehu dekády dokázal Kieran spracovať vinu a depresiu a stal sa uvážlivejším a zodpovednejším človekom. V očiach mnohých obyvateľov však zostal tým istým mladíkom, na akého si pamätajú, a druhé šance sa dávajú len ťažko. Keď sa na pláži nájde mŕtve dievča, vyšetrovania sa ujme detektívka Pendleburyová. Tá nepatrí k miestnym a vďaka tomu nie je ovplyvnená vžitými náladami a myšlienkami. Odstup je v tomto prípade veľmi dôležitý, no rozmotať všetky tvrdenia nebude ľahkou úlohou. Jane Harperová je perfektná vo vykreslení postáv a prostredia. Komunita v Evelyn Bay prekypuje pestrými charaktermi, ktoré nie sú čierno-biele. Ako to už v danom žánri býva, čitateľ háda, kto môže mať toho na rováši viac, než dáva najavo, a kto je skutočným vrahom, ukrývajúcim sa v tieňoch. Autorka sa pritom nesnaží účelovo zavádzať, jednoducho rozpráva príbeh s postupným odhaľovaním súvislostí a aj tak na vás čaká viacero prekvapení. 

Jane Harperová (zdroj: SoundCloud)

"Dvaja mladí policajti, ktorí si nechali topánky a ponožky starostlivo uložené na suchom piesku, boli vo vode až po pazuchy a brodili sa za vzďaľujúcim sa mužom. Kieran došiel na breh vo chvíli, keď sa jednému z nich podarilo chytiť jeho otca. Keď sa ho aj s druhým policajtom pokúšali vytiahnuť von, Brian reval a metal rukami, bránil sa a sťahoval oboch policajtov aj seba pod hladinu. Verity nespomalila krok, len odkopla topánky a bez váhania vošla do vody. Kieran jej bol v pätách. Keď sa dostali až k Brianovi, policajti sa stiahli." (str. 107)

Zradný príliv skvele pracuje s kriminálnym motívom, priam mysterióznou atmosférou i plynutím deja, ktoré síce nie je extra dynamické, ale ani chvíľu sa nenudíte. Je štúdiou utrápeného človeka, vzťahov v úzkej skupine ľudí aj rôznych reakcií na dramatické udalosti. Jane Harperová oplýva talentom preniesť vás do dejiska prostredníctvom svojich živých opisov. Neraz ich v knihe preskakujem, ale v jej prípade robím výnimku. Cítite každý poryv vetra, vôňu vzduchu po daždi aj elektrizujúcu atmosféru blížiacej sa búrky. Stačili dva romány a Jane sa zaradila medzi moje obľúbené autorky. Verím, že nie som jediný, a Tatran nám neprestane prinášať jej diela v slovenskom preklade. Bola by to veľká škoda.

Originálny názov: The Survivors
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Simona Klimková
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.