Osud vo víre anglickej aristokracie a indických maharadžov

Zimný čas, navyše spojený so sviatočným oddychom, je ako stvorený na epické príbehy so silnými témami, hrdinami a posolstvami. Lucinda Rileyová je osvedčená spisovateľka, ktorú už ani netreba predstavovať, a mnohí si iste našli pod stromčekom niektorý z jej výborných románov. Tie u nás vychádzajú vo vydavateľstve Tatran, a kým spolu s čitateľmi po celom svete netrpezlivo čakáme na záverečný (ôsmy) diel série Sedem sestier, zaháňa náš deficit prekladmi ďalších autorkiných diel. Najnovším je Polnočná ruža, zachovávajúca všetky typické prvky jej tvorby, no pritom je ako zvyčajne z iného súdka. Aj teraz sa však môžete tešiť na dve časové línie, rôzne kultúry a príkoria, ktoré akoby písal sám osud... 

"Všetky princezné aj veľa mojich vznešených sesterníc už bolo zasľúbených mužom, ktorých im vybrali rodičia. Ja som síce pochádzala z vysokej kasty, ale z chudobnej rodiny. Pokiaľ išlo o materiálny majetok, otec mi zanechal iba veľmi málo a ja som si uvedomovala, že matka mi nemôže poskytnúť veno. Nebola som "úlovok" pre nijakého slobodného muža a matka neúnavne pátrala v našom rodokmeni, aby našla niekoho, kto by ma chcel. Nebola som sklamaná ani ma to neznepokojovalo; jednoducho som si pripomínala, čo povedal môj otec rodičom mojej matky, keď ich žiadal o ruku ich dcéry. Chcela som nájsť lásku." (str. 90)

Anáhitá a Rebecca sú protagonistky z absolútne odlišných svetov, no napriek tomu majú mnoho spoločného. Delia ich dlhé desaťročia, nehovoriac o územnej vzdialenosti, a predsa sa čoraz hlbším ponáraním do príbehu neubránite myšlienke, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, nech žijú kdekoľvek a v akejkoľvek dobe. Exotická India s horúcim podnebím a maharadžmi ma opantala už dávno a môj obdiv sa ešte zvýšil vďaka knihám Alky Joshi, preto mi Anáhitina línia ulahodila a spríjemnila čitateľský zážitok. Autorka má okrem toho fascinujúci talent preniesť k vám všemožné vnemy - farby, zvuky i vône. Pestrý, krásny, no občas i nemilosrdný svet kontrastov sa vám zaryje pod kožu. Dostanete sa do nesmierne chudobných štvrtí aj luxusných palácov, spoznáte pozadie dohodnutých manželstiev aj snahu o vybudovanie vlastnej identity. Aby človek v takomto prostredí niečo získal, musí zákonite aj veľa obetovať, Anáhitá sa však nevzdáva a usiluje sa zachovať si svoje hodnoty. Tým, že spoznáva život v rôznych vrstvách, má na ne omnoho objektívnejší pohľad, a prostredníctvom nej sa s nimi zoznamujeme aj my. Jej cesta (či už to vnímame doslovne alebo obrazne) je dlhá, ale zato popretkávaná rozličnými motívmi a postavami a ani na moment vás nebude nudiť. Druhým dejiskom je anglické panstvo Atsbury, a aj keď je o poznanie sivšie a sychravejšie, nie je o nič menej zaujímavé. Americká herečka Rebecca Bradleyová sem prichádza kvôli nakrúcaniu a vôbec netuší, ako jej táto práca zmení život. Stretáva Ariho, Anáhitinho potomka, a spolu sa púšťajú do pátrania po otázkach minulosti. Rebeccu zaráža podobnosť s predkami významného sídla a Ari hľadá svojho príbuzného - Anáhitinho strateného syna. Obidve na pohľad samostatné línie postupne spája čoraz viac prvkov, až vygradujú v podobe niekoľkých nečakaných tajomstiev. Lucinda Rileyová je vynikajúca rozprávačka, ktorá akoby už od prvého slova knihy vedela, akým smerom povedie svoj príbeh a užíva si jeho písanie rovnako, ako si vy užijete jeho čítanie. Samozrejme, nemusíte mať vlohy Sherlocka Holmesa, aby ste vopred odhalili niektoré súvislosti, ale autorka má zopár es v rukáve a predsa len si pre vás pripraví nejaké to prekvapenie. A neostane vám iné, iba žasnúť nad jej fantáziou a schopnosťou zosnovať dej, kde má každý motív svoje miesto a všetky spolu tvoria pevný, jednoliaty celok. 

Lucinda Rileyová 

"Ari sa díval, ako Rebecca vznešene kráča po hlavnom schodisku. Chápal, prečo Anthonyho tak očarila jej prítomnosť v sídle. Dokonca aj jeho, celkom nezainteresovaného človeka, jej podoba s Violet znepokojila. A napriek všetkým jej úspechom a sláve v nej vycítil prirodzenú zraniteľnosť. Mal pocit, že osud ju sem do Astbury umiestnil ako nevinného pešiaka do zložitej šachovej partie. Nemohol ignorovať fakt, že sa tu možno opakuje história." (str. 282)

Polnočná ruža patrí medzi autorkine najlepšie kúsky, a keďže ide o samostatný román, odporúčam siahnuť po ňom hlavne tým, ktorí sa s jej tvorbou zatiaľ ešte nezoznámili. Ručím vám za to, že po ňom určite siahnete aj po jej ďalších dielach. Čo však udrie do očí a vyvedie vás z konceptu, sú občasné gramatické chyby, čo je pri takom rozsiahlom texte pochopiteľné, no na druhej strane si vzhľadom na kvalitu príbehu zaslúži pozornejšiu korekciu. Nijako to našťastie neznižuje celkový dojem. Lucinda Rileyová má na svojom konte veľa mimoriadne úspešných titulov a tento potvrdzuje jej status jednej z najobľúbenejších spisovateliek. Očarenie rôznymi kultúrami sa pretavuje do prepracovaného deja, čo vo vás zanechá mnoho podnetov na premýšľanie. Tým najvýraznejším je nutnosť postaviť sa za každých okolností na vlastné nohy, nebáť sa narušiť skostnatené tradície a veriť svojim snom.

Originálny názov: The Midnight Rose
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 487

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Záhada Ďatlovovej výpravy

Erika Jarkovská sa už dávno etablovala na domácom knižnom trhu ako autorka historicko-spoločenských románov založených na skutočných udalostiach. Kto pozná jej tvorbu, vie, že sa vyznačuje dôkladnou znalosťou zobrazených reálií, citom pre detail a pestrou paletou postáv. Svojich fanúšikov horúcou novinkou rozhodne nesklame a vzhľadom na pútavú tému má veľkú šancu získať aj množstvo nových priaznivcov. Erika tentoraz rozšírila žánrové špecifiká a dejiny so spoločenským presahom obohatila o mysteriózne prvky. A bodaj by nie! Námet dosiaľ nevysvetlenej záhadnej výpravy na Ural si priam žiada, aby sa k nemu pristúpilo s istou dávkou tajomnosti. Tam, kde by iní ľahko skĺzli k hyperbolizácii či prvoplánovým konšpiračným teóriám, si však autorka našťastie udržiava racionálny, uveriteľný prístup.

"V myšlienkach nad ďalšími vetami sa zadívam do diaľky. A vtedy opäť medzi brezami zachytím ten pohyb - mihnutie, ako keď sa deti hrajú na schovávačku a zo zvedavosti vystrčia hlavu, aby skontrolovali, či ten, kto žmúri, už nejde ich smerom. Hrá sa s nami niekto na schovávačku? Zaostrím zrak. Vidím však len kmene briez, kde-tu rastúce smreky a trsy vysokej trávy, vykúkajúce spod snehu, ale nikde ani živú dušu. Odložím denník do batohu. Keď sa znovu pohneme na pochod, ešte sa obzriem do brezového hája. Nikto tam nie je, zahvízda mi okolo uší vietor, čo sa zniesol z korún stromov a postrapatil mi šticu." (str. 118-119)

Názov románu je vo svojej jednoduchosti priam geniálny. Číslo Deväť sa totiž prelína celým dejom a jeho rôznorodá symbolika je rozpoznateľná vo viacerých rovinách. Nerád by som v tomto smere prezrádzal viac, objavovanie jeho významov je jedným z lákadiel knihy, podporujúcich celkové mysteriózne vyznenie. To sa prejavuje už od prvých riadkov prostredníctvom rozprávača Rustema a jeho spánkovej paralýzy. Ťažko vysvetliteľné muky, ktoré v ňom oživujú vieru v nadprirodzené sily, ho oberajú o zdravý odpočinok a narúšajú logické myslenie. Páči sa mi kontrast medzi technickým vzdelaním členov expedície a ich stretom s prvkami mimo racionálneho sveta. Prirodzene, niektorí jednotlivci majú problém uveriť, že majú dočinenia s čímsi podobným, no o to autentickejšie napokon pôsobia ich postoje. Pretože rovnako ako oni musí uveriť aj čitateľ, hlavne ak ide o tému, ktorej sa venujú mnohí "záhadológovia". Ako laik však predpokladám, že aj najväčší expert na danú výpravu bude spokojný s autorkiným umeleckým spracovaním. Erika ju totiž predstavuje v celej kráse - od príprav cez presúvanie sa k hore Otorten až po samotný tragický záver. Ak niekto uprednostňuje okamžité vpadnutie do dramatických udalostí, mal by pozmeniť svoje očakávania. Dej plynie spočiatku pokojne, nikam sa neponáhľa, graduje pomaly, ale zato isto. Zvolený spôsob rozprávania je adekvátny počtu ústredných postáv. Aby ste si k nim vytvorili vzťah, musíte ich spoznať, a to sa bez dôkladnej expozície uskutočniť nedá. Autorka je našťastie skúsená v budovaní charakterov, a tak nebudete mať najmenší problém odlíšiť Judina od Sašu či Igora od Jurija. Priestor na lepšie pochopenie ľudí a udalostí poskytuje aj ďalší uhol pohľadu vďaka druhej rozprávačke Zine. Šikovné a citlivé dievča je srdcom výpravy, pričom do chladného prostredia vnáša i kúsok nevyriešených citov. S Rustemom sa skvele dopĺňajú, a hoci viete, ako napokon dopadnú, predsa len im držíte palce a dúfate v šťastnejší koniec. 

Erika Jarkovská

"V snahe odpútať sa od ľútosti si premietnem tváre chalanov, odfukujúcich v stane. Čo sa to s nami v posledné dni deje? Každý je akýsi... iný. Iný, než v škole alebo na začiatku túry, a každý svojím spôsobom. Akoby na nich, len čo prešli do divočiny, čosi doľahlo. Niečo neviditeľné, no o to mocnejšie. Sama som to pocítila v lese. Zosunulo sa to na nás z korún stromov a ovládlo naše mysle aj správanie? Niekto je podráždenejší, iný zlomyseľnejší alebo chápavejší. Ja som oveľa citlivejšia. Akoby sme svoje minulé ja nechali v opustenej geologickej osade a stávali sa protikladom samých seba." (str. 143)

Tvrdiť, že román Deväť je iba o osude Ďatlovovej výpravy, by však bolo nadmieru nedostačujúce. Jej členova totiž počas cesty natrafia na pestrú zmes postáv a ocitnú sa na niekoľkých miestach, vďaka čomu sa stretnú s ľuďmi z rôznych spoločenských a sociálnych sfér. Keďže príbeh sa odohráva na konci 50. rokov 20. storočia, v Sovietskom zväze bolo ešte stále cítiť dozvuky stalinizmu, politických procesov a vlády strachu. Nedôvera sa votrie aj do skupiny mladých dobrodruhov v podobe nečakaného člena s pochybnou minulosťou a preverí ich postoje voči aktuálnej situácii. A zároveň poodhalí čitateľovi zákulisie už beztak zaujímavého deja. Erika Jarkovská svojím najnovším literárnym počinom potvrdila svoj talent prinášať príbehy založené na reálnych udalostiach a oživovať mená (ne)dávnej histórie. Rastie každou knihou, preto je na mieste očakávanie, čím poteší svojich fanúšikov nabudúce 😊.

Minotaurus je iba začiatok...

Vydavateľstvo Tatran našťastie nepoľavuje v prekladoch beletristických spracovaní známych gréckych mýtov, a tak máme možnosť začítať sa do ďalšieho príbehu odetého do nového šatu. Americká spisovateľka Jennifer Saintová sa však neobmedzuje iba na prerozprávanie slávneho hrdinstva, do svojho románu zakomponovala mnoho iných - trúfam si povedať nadčasových - motívov. Minotaurus, bludisko, Ariadnina niť, Teseus... Nech už poznáte daný mýtus z ktoréhokoľvek uhla, jednoznačne z neho vychádza ako víťaz odvážny mladík. A hoci je pomoc krétskej princeznej pri porážke nebezpečnej bytosti nepopierateľná, v konečnom dôsledku sa jej nedostáva až tak veľa priestoru. Neoprávnene, pretože ako zistíte, Ariadna vyznieva napokon omnoho zaujímavejšie...

"Prezradila som mu, ako sa dostať z labyrintu. Pomohla som mu zachrániť trinásť nevinných Aténčanov a zabiť svojho brata a on mi za to doprial týždeň života vo vyhnanstve na opustenom ostrove. Sadla som si na päty, bezmocne som sa knísala sem a tam a z boľavého hrdla sa mi drali nezadržateľné vzlyky. V hlave mi búšilo a nevdojak sa mi zazdalo, že počujem staré známe dunenie kopýt na kamennej podlahe. Obklopili ma nekonečné zatuchnuté chodby a neúprosne ma vťahovali do hlbín podzemia." (str. 97)

Mylne som sa nazdával, že román bude zameraný čisto na porážku bytosti žijúcej v hlbinách podzemného bludiska. V skutočnosti ide iba o základ omnoho bohatšieho deja, ktorý vám rozšíri obzory a zároveň poopraví názor na to, kto je hrdina a kto iba samoľúby jedinec vyhrievajúci sa v žiare vlastnej arogancie. Text románu je rozdelený na štyri časti, pričom každá zobrazuje Ariadnu v inej životnej fáze - spoznávame ju ako nevinné dievča, oklamanú a sklamanú ženu, manželku boha a napokon ako bojovníčku (nielen) za svoje práva. Ale pekne po poriadku... Ariadna a jej mladšia sestra Faidra žijú pod jarmom krutého otca, vládcu ostrova Kréta, ktorý nič nezabúda ani neodpúšťa a vyžíva sa v týraní svojich protivníkov, aj keby malo ísť o jeho blízkych. Dôsledkom jeho prefíkanosti a je napokon aj Minotaurus, človek s býčou hlavou, bytosť naháňajúca strach široko-ďaleko. Predovšetkým v Aténach, ktoré majú každý rok poslať na Krétu trinásť mladých chlapcov a dievčat, aby sa stali pokrmom pre krvilačného väzňa labyrintu. Keď sa medzi nimi ocitne aj švárny mladík, aténsky princ Teseus, okamžite padne do oka Ariadne, odhodlanej nedopustiť, aby obetavý chlapec dopadol ako mnohí pred ním. Povestné klbko nite pomôže Teseovi nájsť správny smer, no hoci krétskej princeznej sľúbil lásku a možnosť odplávať s ním do Atén, Ariadna sa veľmi rýchlo namiesto krásneho sna ocitá v nočnej more. Ostáva sama na pustom ostrove, ponechaná prírode, času a... bohu Dionýzovi. Nevšedný vzťah olympana a smrteľníčky otvára Ariadne ďalšie nečakané dvere, za ktorými však môže číhať nielen nepredstaviteľné rodinné šťastie, ale aj zrada a nespútanosť božstva, na ktorú nie je pripravený žiadny obyčajný človek. Nehovoriac o tom, že Ariadna nemá ani potuchy, čo sa medzitým odohráva mimo ich čarovného ostrova... Ariadna je síce hlavnou rozprávačkou príbehu, ale od druhej časti románu preberá žezlo príbehu aj Faidra. Tá sa súhrou náhod (či skôr osudu v rukách sudičiek) dostala priamo do Atén a vzala do rúk ich politické smerovanie. Práve vďaka nej máme dôkladnú možnosť spoznať bližšie "hrdinského" Tesea a spraviť si o ňom presnejší obraz. Priznám sa, bol som sklamaný. Samozrejme, ide o fikciu bohato dotvorenú autorkinou predstavivosťou, no napriek tomu máte dojem, že grécke mýty ešte nikdy neboli také reálne. Jennifer Saintová prináša príbeh, ktorý sa vám vryje do pamäti aj do srdca, a to najmä vďaka silným ženským postavám, ich viere v dobro a uvedomeniu si vlastnej dôležitosti. 

Jennifer Saintová (zdroj: uitgeverijorlando)

"Prižmúrila som oči, aby som lepšie videla na najvyšší vrch, kde sa črtala akási postava. Len čo slnko zašlo za mraky, zbadala som ju v celej jej kráse. Belostné ramená sa ligotali, akoby boli vytesané z mramoru, a veľké okrúhle oči lemované hustými mihalnicami jej dodávali groteskne nevinný výzor. Neúprosne na mňa upierala temné zrenice a jej nenávisť mi kĺzala po hrdle ako chladná oceľová čepeľ. Héra. Zmietala som sa ako ryba na suchu. Zdalo sa mi, že som uviazla v šmykľavej sieti, a hádzala som sa na jej okraje v zúfalej snahe vyslobodiť sa." (str. 165)

Ariadna nie je prvoplánovým prerozprávaním známeho príbehu. Autorka doň votkala toľko zaujímavých motívov, že by nad nimi žasol aj chýrny umelec, vedec a architekt Daidalos. Napokon, aj on tvorí neoddeliteľnú súčasť príbehu, až kým sa so svojím synom Ikarom nepokúsi ujsť z područia krétskeho kráľa... Žiadny antický mýtus neexistuje osamotene, všetky báje sú istým spôsobom prepojené a román Ariadna je toho dôkazom. Muselo byť náročné oklieštiť dej tak, aby neskĺzol k iným, vedľajším líniám, napriek tomu sa však Jennifer podarilo napísať hutné, smelé a pútavé dielo. Zabavíte sa, poučíte aj zamyslíte. A nedajte sa odradiť miernym spomalením v druhej časti - je významná z hľadiska Ariadninho vývoja, skvele vygradovaného v strhujúcom závere. Ako fanúšik gréckej mytológie - a odteraz aj Jennifer Saintovej - verím, že Tatran nám dopraje preklad aj jej ďalšej tvorby...

Originálny názov: Ariadne
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 302

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Budovanie stavieb, vzťahov a budúcnosti

Americká spisovateľka s indickými koreňmi Alka Joshi vlani dobyla aj slovenský knižný svet svojím debutom založeným jednak na skutočných historických udalostiach, jednak na spomienkach vlastných príbuzných. Umelkyňa s henou patrí medzi najkrajšie romány, aké som čítal, a nemyslím tým len obálku, ktorá je úchvatná aj v prípade druhého dielu série. Autorka na vás prenesie atmosféru Indie v rôznych sociálnych vrstvách, zaútočia na vás - v dobrom - pestré zmesi vôní, farieb a zvukov, ale aj pachov a hrozby rapídneho spoločenského pádu. Kým prvá časť sa odohrávala v päťdesiatych rokoch, Strážca džajpurských tajomstiev prenesie čitateľov do konca rokov šesťdesiatych a tešiť sa môžete takmer na všetky známe postavy. 

"Vložím list do košíka a rozhliadnem sa po Liečivej záhrade Nemocnice lady Bradleyovej, ktorú som založila pred viac než desaťročím - práve preto som pôvodne prišla do Šimly. Urobila by som to, keby mi Džaj neponúkol túto možnosť a nepresvedčil ma, aby som ju prijala? Koniec koncov, môj život umelkyne s henou v Džajpure sa v dôsledku škandálu definitívne skončil. A aj keď obvinenia z kradnutia šperkov neboli pravdivé, moje klientky, bohaté džajpurské dámy, sa mi nechystali len tak ľahko odpustiť - a ani zabudnúť." (str. 65)

Spomínaným strážcom je Málik, ktorého sme pred časom spoznali ako šikovného chlapca pomáhajúceho Lakšmí v jej kariére umelkyne. Z dieťaťa hýriaceho všemožnými talentmi vyrástol životaschopný mladý muž a po štúdiu na prestížnej škole je načase, aby si zvolil svoju cestu. Vzhľadom na silné väzby z minulosti mu Lakšmí vybaví stáž v stavebnej firme siahajúcej do najvyšších palácových kruhov. Nikto však netuší, že žiarivý postup a získavanie nenahraditeľných skúseností sa môže zmeniť na boj o čistotu svedomia, morálku a... napísať "o život" je možno trochu prehnané, no dôjde aj na nebezpečenstvo smrti a stratu všetkých privilégií, čo sa v Indii môže rovnať osudu horšiemu než smrť. O tom sa môžete presvedčiť už v prológu, naznačujúcom hlavný motív príbehu - zrútenie balkóna novopostavenej budovy nablýskaného kina Kráľovský klenot počas jej slávnostného otvorenia. Pod jej vybudovaním je podpísaná firma Singhovcov a Šarmovcov, dvoch z najvýznamnejších a najbohatších rodín v celom Radžastáne. Ich spojenie cez manželstvo Raviho a Šíly je fanúšikom dobre známe. Teraz ich stretávame ako zrelých dospelákov, hoci si naďalej zachovávajú svoje charaktery. Oceňujem, že Alka Joshi posúva svojich hrdinov v čase (a niektorých i v priestore), no ponecháva im ich špecifické povahové črty. Spočiatku som sa totiž obával, či si spomeniem na všetky početné postavy, no vďaka prehľadu na začiatku knihy a autorkiným častým návratom do minulosti boli razom odbúrané. Tu sa mi žiada poznamenať, že je lepšie poznať Umelkyňu s henou, inak hrozí, že v Strážcovi džajpurských tajomstiev vám buď uniknú mnohé súvislosti, alebo vám budú vyzradené niektoré zvraty z úvodu série. A to by bola veľká škoda, pretože knihy napriek relatívne uzavretým dejom tvoria jednoliatu ságu plnú všemožných vnemov. Keby som mal porovnať oba diely, Umelkyňa vyjde pravdepodobne z boja ako víťaz. Niežeby nebol Strážca dostatočne pútavý, ide o nadpriemer historicko-spoločenských románov, len sa mi javí dejovo bohatšia a emotívnejšia. Na konci šesťdesiatych rokov je Lakšmí už spokojne vydatá a romantickú líniu teda zastupuje Málik. Jeho vyvolenou je bývalá členka kočovného kmeňa, ktorá sa zapletie do intríg pašerákov zlata a na nemocnicu, kde pracuje aj s Lakšmí, privolá hrozbu v podobe zločincov aj s nimi spriahnutých policajtov... Aj keď vzťah Málika a Nimmí tvorí podstatnú časť príbehu, nová hrdinka mi nebola veľmi sympatická a vôbec mi nevadilo, že sa jej v druhej polovici knihy už nevenuje toľká pozornosť. Viac mi dvíhala tlak skvele spracovaná línia medzi Málikom a Šílou, čím sa krásne rozvinul ich vzťah z prvého dielu.

Alka Joshi (zdroj: thegoodlifecoach.com)

"Zakrátko dorazí polícia. Počas nasledujúcej hodiny im asi stovka návštevníkov, ktorí z budovy unikli bez zranenia, pomáha zachraňovať ranených zasypaných troskami, dvíhať z ľudí oceľ a betón a vyrábať obväzy z košieľ a dhótí. Vidím, ako Šíla zubami roztrhne jemné hodvábne sárí a napochytro vyrobí škrtidlo na zastavenie krvácania z pomliaždenej nohy. Keď dostaneme ranených do vestibulu, čaká na nich rôznorodá kolóna áut, nákladných vozidiel, skútrov, bicyklových rikší a tong, aby ich previezli do okolitých nemocníc. Šíla šikovne rozhoduje, kam má kto ísť." (str. 168)

Teším sa, že príbeh indických protagonistov ešte nekončí, hoci na preklad záverečnej časti trilógie si budeme musieť ešte istý čas počkať. Tá bude zameraná na osud Lakšminej sestry Rady, ktorá zohrala významnú úlohu na začiatku série a v jej strede sa prakticky nevyskytuje. O to viac som zvedavý, kam vďaka nej Alka Joshi nasmeruje dej a aké zmeny čakajú na Indiu v sedemdesiatych rokoch. Strážca džajpurských tajomstiev je vynikajúci román, ktorý len máličko zaostáva za svojím starším bratom, no napriek tomu vo vás zanechá pocit, že ste prevracaním jeho strán zažili čosi výnimočné. Podobných príbehov je ako šafranu, preto neváhajte a pohrúžte sa aj vy do tajov cudzej kultúry. Zistíte, že ľudia sú v podstate rovnakí, nech ich už delí akákoľvek vzdialenosť či národná príslušnosť. 

Originálny názov: The Secret Keeper of Jaipur
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Umelkyňa s henou)
Preklad: Lenka Cinková
Počet strán: 311

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Inšpiratívne osudy neznámych hrdiniek

Napísať román zameraný na osudy troch žien v rôznych časových obdobiach, spojených jedným konkrétnym miestom a vojnovou mašinériou, je úloha, ktorá si vyžaduje nielen veľa východiskového materiálu, ale predovšetkým poriadnu dávku talentu. A, samozrejme, schopnosť koncipovať dej tak, aby držal pokope, nepôsobil chaoticky a hlavne aby sa v ňom čitateľ nestrácal. Pri množstve postáv a časových i miestnych skokoch sa to totiž môže veľmi ľahko stať. Stephanie Drayová je však skúsenou spisovateľkou a dokáže ustriehnuť aj najmenšie detaily spletitého príbehu. Vo svojej tvorbe sa venuje historickým témam a najmä silným ženám podieľajúcim sa na formovaní tváre sveta. Inak to nie je ani v prípade knihy z dielne vydavateľstva Tatran, ktoré tak opäť dalo domov kvalitnému čítaniu s tendenciou zanechať vo vás výrazné dojmy.

"Bývali sme vo Versailles, pár krokov od brán paláca, a mohli sme sa chváliť vlastným hotelom v samotnom Paríži. Hotel de Noailles mal dosť izieb, aby v ňom kráľ mohol ubytovať celý regiment svojej kavalérie, a taký obrovský pozemok, že sa na ňom dal usporiadať hon na líšky. Za normálnych okolností by chlapec ako Gilbert du Motier, posledný z rodu Lafayettovcov, nebol nikdy považovaný za vhodného kandidáta, ktorému by ponúkli moju ruku. Nikdy by nás nedali dokopy, no v dôsledku série tragických úmrtí v jeho rodine osirel a zdedil veľké bohatstvo." (str. 43)

Román Ženy zo zámku Lafayette síce spája navonok dejisko na francúzskom území, no príbeh sa ani zďaleka neobmedzuje iba naň a ponúka omnoho širší záber. Vďaka trom hrdinkám sa dozviete viac o živote v rôznych historických epochách, pričom každá je poznačená bojovým besnením. Osud Adrienne je spojený s americkou vojnou za nezávislosť a Veľkou francúzskou revolúciou, Beatrice sa urputne snaží poukázať na potrebu pomáhať európskym vojakom na fronte prvej svetovej vojny a Marthe robí aj nemožné, aby uchránila svoj domov a školu pred nástrahami nacistickej okupácie. Práve ňou sa rozbieha celý dej, čo vnímam ako správny krok, pretože spätné objasňovanie "súčasných" okolností je nielen vhodným kompozičným prvkom, ale funguje aj ako stmeľovací prvok, keďže Marthe je istým spôsobom spojená s oboma zvyšnými protagonistkami. Beatrice je patrónkou zariadenia, v ktorom Marthe vyrastala a rozvíjala svoj umelecký talent, a momentálne je poverená vytvoriť diela oslavujúce Adrienne, manželku markíza de Lafayette, ktorý môže byť okupantom tŕňom v oku, no jeho žena by im až tak prekážať nemusela. Marthe počas výskumu k svojej tvorbe spoznáva Adrienne čoraz viac a uvedomuje si jej nezdolnú silu a lásku k revolucionárovi, ktorý musel čeliť početným krízam aj hrozbám, ale jeho vízia bola väčšia než nenávisť nepriateľov. Adrienne aj vďaka jeho myšlienkam realizuje vlastné sny a nahlas prezentuje svoje postoje v dobe, kedy ženy nemali ani len hlasovacie právo. Všetko však narušia boje v zámorí a predovšetkým "madam gilotína"... Beatrice je bývalá herečka, ktorá dosiahla slávu najmä zásluhou vydaja za bohatého dobrodruha. V čase vypuknutia Veľkej vojny je však ich manželstvo v troskách, a hoci sa Beatrice snaží zachrániť, čo sa dá, na európskej pôde si uvedomí, že svoju vytrvalosť a empatiu môže využiť aj oveľa praktickejšie. Spočiatku sa zameriava hlavne na materiálnu podporu vojakov, no pomaly preniká až do najvyšších politických kruhov a priamo ovplyvňuje americkú verejnú mienku. Nitky jej života sa napokon pretnú aj s Marthe, ktorá po objavení záhadnej fotografie začne pátrať po svojom pôvode a odpovede na nezodpovedané otázky budú veru poriadne prekvapivé...

Stephanie Drayová (zdroj: stephaniedray.com)

"V okupovanej zóne Nemci popravujú francúzskych chlapcov, ktorí šíria letáky alebo kreslia kriedou Churchillovo písmeno V - ako víťazstvo - na lavičky v parku či na tabule s názvami ulíc. Každý deň sa dozvedáme o ďalších popravách - za porušenie zákazu vychádzania, za držanie zbrane, za veľké i drobné priestupky. Máme šťastie, že žijeme v Chavaniacu, v takzvanej slobodnej zóne, no všetci sme ako na tŕňoch, keď sa jedno také V objaví na bočnej stene nášho kostola a seržant Travert zatkne prvých obyvateľov našej zasneženej dediny." (str. 235)

Každá hrdinka mala čosi do seba, no najviac si ma získali Marthe a Adrienne. Marthe pre jej vývoj od pomerne cynickej mladej ženy k angažovanej aktivistke a Adrienne v súvislosti s druhou polovicou 18. storočia, ktoré je vykreslené skutočne dôkladne a živo. Beatrice takisto splnila svoju úlohu a tvorí neoddeliteľnú súčasť deja, no v porovnaní s ostatnými dvoma ťahá za trochu kratší koniec. Stephanie Drayová vytvorila naozaj výnimočnú mozaiku pováh a charakterov, a hoci jej kniha nesie názov Ženy zo zámku Lafayette, nájdete v nej výrazne väčší počet postáv, ktoré vám utkvejú v pamäti. A ak by vás náhodou ľakala hrúbka románu, nedajte sa odradiť. Stránky sa obracajú jedna radosť a ani sa nenazdáte a ocitnete sa na konci prepletených, strhujúcich línií. 

Originálny názov: The Women of Chateau Lafayette
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 559

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Skutočný poklad sa nikdy neskrýva na povrchu

Kde sú tie časy, keď historické romance hrali prím na knižných pultoch a rozpútali revolúciu v príbehoch plných lásky, intríg a dobrodružstva? V súčasnosti sa objavia už len raz za čas, aj to väčšinou menej známe mená namiesto tých, ktorých diela spočívajú v poličkách mnohých domácností. Práve vydavateľstvo Ikar nám prinieslo najväčšie žánrové skvosty a v marci prekvapilo návratom k jednej z najospevovanejších autoriek Georgette Heyer. Za svoj bohatý tvorivý život napísala desiatky kníh, inšpirovala nimi nespočet ďalších talentov a predstavovala pomyselný most medzi klasickou romantikou v podobe Jane Austenovej a modernou prózou. Najbližšie k jej štýlu má azda Mary Baloghová, no každá z nich má predsa len ľahko rozpoznateľný rukopis. 

"Frederica možno nepoznala zvyky na večierkoch smotánky, zato vedela, že keď ich markíz pozval na večeru v dome Alverstokovcov, ktorá sa konala pred bálom, prejavil im veľkú česť. Tých pár riadkov, ktoré napísal úhľadným rukopisom na zadnú stranu kartičky so zlatým okrajom jeho tajomník, jej prezrádzal jeho motív, a to predstaviť ich svojej staršej sestre a zopár ľuďom, ktorí by mohli byť podľa neho užitoční. To slovo podčiarkol, určite zo zlomyseľnosti, a uzavrel pozvánku žiadosťou (hoci znela skôr ako rozkaz), aby prišli do jeho domu pred začiatkom bálu." (str. 118)

Frederica má dvadsaťštyri rokov a na sobášnom trhu nepredstavuje žiarivý diamant, za ktorým by sa otočili výhodné mužské partie. V danom období života sa už zmierila so svojou samotou, ale našťastie nestráca nič zo svojej prirodzenosti a hlavne odhodlania postarať sa o budúcnosť svojich mladších súrodencov. Spomedzi nich vyčnieva predovšetkým Charis, ktorú by rada videla vydatú za slušného mladíka z dobrej rodiny. Keďže jej leží na srdci viac blaho príbuzných než jej vlastné, s vervou sa púšťa do splnenia stanovenej úlohy. Svoj údel neberie v negatívnom zmysle, Charisine vyhliadky na vydaj nie sú vodou na mlyn jej frustrácii, je celkom spokojná so svojou vlastnou domácnosťou aj smerovaním osudu. Na prvý pohľad môže síce Frederica pôsobiť ako strohá, utiahnutá staršia sestra, ale postupne spoznávate jej bystrý um a zmysel pre humor. Vernon, markíz Alverstoke, v porovnaní s ňou vyzerá ako jej úplný protiklad. K svojim sestrám nemá vôbec vrúcny vzťah - k jednej prechováva neurčitú náklonnosť, na druhú si nevie vytvoriť pevný názor a voči tretej je absolútne ľahostajný. V spoločnosti je známy ako znudený sebec a pôžitkár. Za nudnú považuje väčšinu osadenstva, s ktorým prichádza do kontaktu, a patria tam nielen jeho známi, ale i príbuzní. Frederica napĺňa starú známu pravdu o priťahujúcich sa protikladoch, no cesta k naplneniu bude, samozrejme, kľukatá a plná nástrah. Autorka vytvorila očarujúci príbeh ako stvorený pre každého nenapraviteľného romantika. Jeho súčasťou sú iskrivé dialógy, komplikované postavy a pomaly sa rodiaca láska, ktorá nie je založená na prvoplánovej, povrchnej príťažlivosti, ale na hlbokých dojmoch, osobnostnom obdive a oddanosti. Niektoré situácie vás pobavia, iné pobúria, všetky však zohrávajú v deji dôležitú rolu. Je vidieť, že Georgette Heyer písanie milovala, pretože jej pohoda a úcta k čitateľovi sa prejavujú aj vo výslednej podobe textu. Na rozdiel od niektorých súčasných romancí sa táto nikam neponáhľa, kladie dôraz na každú pasáž, žiadna nevyčnieva nad ostatné ani nie je iba zbytočnou výplňou. 

Georgette Heyer (zdroj: The Times)

"Spomenul si, ako jej raz pobozkal ruku a aj to stačilo, aby sa odtiahla. Takmer okamžite odstúpil, ale hoci k nemu mala srdečný vzťah, nikdy nenaznačila, že túži po niečom viac ako priateľstve. Toto bola nová skúsenosť. Nastražili mu toľko pascí, hodili mu do cesty toľko vreckoviek, teda mu ani na um nezišlo, že jeho dvorenie nemusí byť prijateľné pre každú dámu, ktorú poctí svojou žiadosťou. Ale Frederica sa ho nepokúšala uloviť, bol si istý, že by sa nevydala zaňho ani za iného muža len pre jeho postavenie či bohatstvo. Nebol si vôbec istý, že sa jej natoľko páči kvôli nemu samému, aby prijala jeho žiadosť." (str. 217)

Román je prešpikovaný aj rôznymi dobovými reáliami, ktoré však nepôsobia spomaľujúco či príliš poučujúco, skôr naopak - dopĺňajú príbeh a neraz slúžia ako zaujímavý motív. Frederica ani Vernon nie sú vzoroví hrdinovia, a práve v tom tkvie ich dokonalosť. Napriek svojim odlišnostiam k sebe skvele pasujú. Odkrývanie ich kvalít - najmä u lorda Alverstoka - je jedným z pilierov úsmevného i hlboko precíteného príbehu. Frederica je skvostom klasickej historickej romance. Ostáva už len dúfať, že Ikar má v rukáve pripravených aj ďalšie podobné prekvapenia. 

Originálny názov: Frederica
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Odvaha a hrdosť Grékov v boji proti Peržanom

Moje čitateľské srdce zaplesalo radosťou, keď vydavateľstvo Tatran siahlo po jednom z najlepších autorov historických románov. Conn Iggulden má konečne možnosť zapustiť pevné korene aj na Slovensku, nepochybujem totiž o tom, že si u nás nájde množstvo verných fanúšikov. Mal som možnosť spoznať jeho tetralógiu Vojna ruží a rovnako kvalitný zážitok zo spoznávania pestrých dejín som očakával aj od prvej časti dvojdielnej série zameranej na ďalší vojnový konflikt, tentoraz však zasadený do antiky. Grécko-perzské vojny sú dodnes opradené mnohými legendami a hrdinstvami s priam mytologickým nádychom, čo samo osebe zaručuje dostatok pútavých motívov. Šikovný spisovateľ z nich ľahko vydoluje maximum a vy si už len užívate pohnuto-krásny obraz dávnych čias. 

"Temistokles viedol fýly v strede vpred, aby zničili zostávajúcich prakovníkov a lukostrelcov. Boli to drsní chlapi, Etiópčania a Egypťania s nožmi a palicami. A predsa zoči-voči hoplitom v bronzovom brnení hynuli ako podrezané ovce. Zabíjanie pokračovalo až do tmy, keď Aristeides podpálil poslednú loď na pláži. Nezanechajú tu po sebe nažive ani jediného Peržana, ktorý by mohol kradnúť, znásilňovať a vraždiť nevinných. More sa upokojovalo a mŕtve telá narážali do seba ako jablká na vode. Napokon bolo po boji, keď vysoko na letnú oblohu vystúpil mesiac." (str. 68)

História v podaní Conna Igguldena nie je iba suchopárnym výpočtom jedincov zapojených do udalostí definujúcich svojím spôsobom i podobu súčasného sveta. Na stránkach románu Brány do Atén ožívajú osoby z mäsa a kostí, reálne i vymyslené, aby spoločne čelili silnému nepriateľovi. A je pritom úplne jedno, že dejín znalí čitatelia poznajú výsledok vojny i jednotlivých bitiek. Azda o to viac budú prežívať zápolenie s časom, taktikou protivníka i (ne)priazňou bohov. Do hry vstupujú mnohé postavy, pričom každá je čímsi špecifická a utkvie vám v pamäti. Nemusíte sa obávať, že by ste v nich stratili prehľad, autor je šikovný rozprávač a ich osudy dávkuje rozumne a pritom stále dynamicky. Ak by sa však zameral iba na najväčšie zvraty grécko-perzského konfliktu, bolo by to kontraproduktívne. Preto sa môžete tešiť aj na menšie, osobnejšie príbehy, ktoré nielenže funkčne dotvárajú dej, ale zároveň poskytujú omnoho celistvejší pohľad na život a zmýšľanie v období 5. storočia pred Kristom. Ďalším zaujímavým faktorom je, že na základe postupného spoznávania postáv napokon fandíte aj tým, čo na vás spočiatku nepôsobili práve sympatickým dojmom. Aj to je však obraz doby - v čase ohrozenia idú osobné sváry bokom v prospech zjednotenia sa proti mocnej ríši. Hoci by bolo, samozrejme, naivné myslieť si, že všetci Gréci sa zachovali hrdinsky a odložili bokom svoje sebecké pohnútky... V centre deja je však trojica mužov, ktorí by pokojne obstáli ako vzor ideálov a odvahy i dnes - Temistokles, Xantippos a Aristeides. Každý z nich je iný, a práve preto sa zrejme tak dokonale dopĺňajú. Predstavujú hybnú silu a motiváciu, akú im môžu závidieť aj početne silnejší Peržania. Helénska kultúra fascinuje odborníkov, laikov i umelcov aj po tisícročiach, mňa nevynímajúc. Brány do Atén poskytujú úchvatný pohľad na vtedajšie reálie aj prienik do myslí a pocitov ľudí z rôznych vrstiev. Iste, román nedokáže nahradiť vedecké texty, no v tomto prípade ste schopní ľahko uveriť každému slovu. Zobrazené bitky nepodliehajú romantizácii, hrdinovia krvácajú a umierajú a bohovia, ako ich poznáme z mýtov a legiend, sa len prizerajú a snáď aj bavia na svojvôli obyčajných smrteľníkov... 

Conn Iggulden (zdroj: Facebook)

"Temistoklovi pulzovalo v prste, prvotná bolesť odznela a vyčerpala ho. Poznal flotilu najlepšie z nich všetkých. Bola zdrojom jeho autority v Aténach, predstavovala tridsaťtisíc zamestnaných a zaplatených veslárov. Na lodiach tak alebo onak pracovalo celé mesto, rozhodne väčšina snemu. Ďakovali Temistoklovi za plácu a boli na svoju prácu hrdí. V ten deň mali pocit, že zapredal ich dielo Sparte, že ich odhodil ako opozeranú milenku. Samozrejme, nebude im vešať na nos, že nemieni poslúchať zlé spartské velenie." (str. 225)

Vzhľadom na to, že Brány do Atén sú len prvým dielom dilógie, koniec je krásne vystupňovaný a zanechá vo vás trpko-sladkú príchuť výdatného čítania, ktoré si však pýta ďalšiu dávku. Mnohé dejové línie sú uzavreté, no pokračovanie má ešte rozhodne čo ponúknuť. Temistoklov osud rozpovie román Ochranca a ja sa už teraz neviem dočkať, kedy ho budem držať v rukách. Skvelý dej, verné historické reálie, ukážková gradácia a budovanie charakterov robia z Conna Igguldena čelného predstaviteľa žánru a jeho novinka v slovenskom jazyku to len potvrdzuje.

Originálny názov: The Gates of Athens
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Aténčania)
Preklad: Lucia Halová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Choroba a hlúposť si ciele nevyberajú

Michal Slanička je už zabehnutý spisovateľ, ktorý sa nebojí siahnuť aj po pomerne odvážnych témach. V prípade jeho aktuálnej novinky ide totiž už o druhý titul v poradí odohrávajúci sa na slovenskom území 19. storočia. Tam, kde by iní autori zaváhali či cítili azda až priveľký rešpekt, sa Michal pohybuje ako ryba vo vode. Zjavne si dobre uvedomuje, že dôležitý je v prvom rade príbeh, a ak sa spojí so zaujímavým obdobím a historickými udalosťami ako východiskovými bodmi, pútavý román je na svete. O to viac, ak ste v ňom schopní nájsť výrazný prvok aktualizácie, čiže prepojenie so súčasným - to nielen domácim - dianím. 

"Krik ľudí uskakujúcich pred rozkotúľaným horiacim kolesom štípal v ušiach rovnako nepríjemne ako čierne kúdoly zo spáleného zbožia v nose. Iba Emília Abalfy stála bez pohnutia. Bez žmurknutia hľadela na rýchlo sa približujúcu plamennú skazu. Koleso sa rútilo priamo na ňu. Zachariáša Mojtecha, naopak, to, čo videl, pomklo k pár rýchlym skokom. Jeho šikovnosť besniacemu živlu nedovolila, aby panskú dcéru sklátil na zem. Zo šoku, v ktorom nepohnuto stála, hľadiac do plameňov blížiacej sa smrti, ju vytrhlo Zachariášovo pohotové zovretie." (str. 78)

Cholerová epidémia ako jeden z pilierov príbehu vyčíňala na našom území v roku 1831 a zďaleka nebola jediným dejinným zvratom. Autor si pre svoj román zvolil vhodné obdobie, poskytuje mu priestor rozohrať viacero vzájomne ovplyvnených línií. Pliaga zasahujúca do životov všetkých spoločenských vrstiev je niťou spájajúcou ich pomery, odlišnosti, ale aj pocity. Vzhľadom na vývoj deja je vzťah medzi sedliackym chlapcom Zachariášom a mladou šľachtičnou Emíliou vhodným kamienkom mozaiky, hoci ide o klišé, ktoré sa opakuje pričasto a je náročné spracovať ho originálnym spôsobom. Na druhej strane chápem, že rozdiely v pôvode hlavných postáv sú pre spisovateľa zdrojom všemožných konfliktov a nevyužiť ich by mohli vnímať ako premárnenú príležitosť. A aká by to bola romanca bez darebáckeho záškodníka, ktorý si brúsi zuby na nevinnú protagonistku? Toho zastupuje arogantný barón Bercsényi, a keďže záporáci sú vždy neoceniteľnými hýbateľmi deja a dokážu pripraviť nejedno prekvapenie, patrí aj on medzi moje obľúbené postavy. Vopred sa však pripravte na to, že nie každý sa môže dožiť šťastného konca. O život oberá postavy totiž nielen cholera, ale aj sedliacke povstanie vyvolané slabou úrodou, zlými sociálnymi podmienkami, revolučnými myšlienkami a predovšetkým preventívnymi opatreniami proti epidémii. Či už išlo o obmedzovanie pohybu, dezinfekciu studní alebo vnucovanie prášku chorým, považovaného za jed, každý krok len vystupňoval všeobecnú nespokojnosť. Modernej beletrie, ktorá by sa venovala tejto pútavej, no pritom pomerne málo známej tematike, je ako šafranu, preto má u mňa Michal Slanička veľké plus. Ďalším pozitívom je vykresanie maxima aj z jazyka - je tu evidentná snaha zbaviť sa nánosu súčasnosti a priblížiť sa "vrave" z prvej polovice 19. storočia. Rád uznávam, že v porovnaní s predchádzajúcou knihou Prešporské srdce je toto úsilie menej vyumelkované a pôsobí prirodzenejšie. 

Michal Slanička (zdroj: Facebook)

"Hneď skraja roka boli fašiangy ďalším obdobím, ktoré znásobilo všetko to, čo zapĺňalo ich život. Pánom blahobyt. Sedliakom biedu. Nebolo dňa, aby k panským kaštieľom nezvážali kočiare zo širokého okolia hostí, ktorí večery zo začiatku kalendára trávili na plesoch. V ich spoločensky vyčerpávajúcom živote bola najväčším problémom voľba šiat a toho, čo si z ponúkaných jedál vložiť do úst. Džentlmeni sa už nemohli dočkať, ako dámy vykrútia na parkete za zvukov moderného valčíka, ktorý popri menuete vyvolával pobúrenie, ale aj žiadostivosť. Bol taký hriešny!" (str. 199)

Dej sa odvíja rýchlo, obsahuje len málo hluchých miest či výplne a ľahko vás prenesie do neľahkých čias, keď bol život človeka definovaný už pred jeho narodením. Stavovská príslušnosť však nie je jediná "necnosť", ktorá tu zohráva dôležitú rolu. Okrem nej a spomínanej cholery je to hlavne ľudská hlúposť. Predsudky, obavy z neznámeho a neschopnosť otvoriť si oči, žiaľ, nie sú iba doménou histórie, ich žiarivé príklady nájdeme v bohatom počte aj dnes. Pliaga patrí k autorovým najvydarenejším titulom, presahuje rámec žánru a veľmi trefne poukazuje i na aktuálne neduhy spoločnosti. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Priekopnícky príbeh plný vôní a spoločenských zmien

Vydavateľstvo Tatran pokračuje v preklade úspešnej - a predovšetkým kvalitnej - európskej tvorby, konkrétne nemeckého pôvodu. Medzi najnovšie prírastky v tomto smere patrí historický román Charlotte Jacobi. Pod týmto pseudonymom sa skrýva autorská dvojica Eva-Maria Bastová a Jorn Precht a ich spolupráca očividne prináša ovocie. Využili svoje bohaté zručnosti s písaním kriminálok a televíznych scenárov a namiešali strhujúci príbeh, čo vás razom prenesie do začiatku 20. storočia a do prostredia rozrastajúceho sa Hamburgu, ktorý nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Práve tu totiž zapustila korene slávna franšíza Douglas spojená s parfumami a kozmetikou. Cesta k úspechu je však málokedy vydláždená, skôr prináša veľa prekážok a výziev...

"Marie si položila rovnakú otázku, ako keď bola malé dievča: Má každá krajina svoju typickú vôňu? Ak áno, aká by bola nemecká? Bola by to zmes korenia skladovaného vo veľkých kontoroch? Nie, pretože aj tie pochádzali z ďalekých krajín. Typická nemecká - teda aspoň severonemecká - vôňa by bola rybí zápach, pomyslela si Marie a v duchu sa usmiala. O to dôležitejšie je priniesť do Nemecka svetové vône. Čo vedia v Nemecku o kráse a bohatstve exotických krajín? Sklonila sa, aby nasala vôňu kvetov, a zatvorila oči. Vône v nej vyvolali obrazy a zvuky." (str. 124)

Dej sa odohráva v rokoch 1909 až 1920 a poskytuje tým ucelený pohľad na rozbeh a stabilizáciu známej značky. Autorské duo si dalo námahu nielen s verným zobrazením reálií, ale aj s ďalšími zaujímavosťami doby, napríklad panikou spôsobenou preletom Halleyho kométy. Text je popretkávaný množstvom ďalších pútavých faktov aj príbehov spojených s dejiskom. Je to obdivuhodné o to viac, že historické pramene sa nevyskytujú práve v hojnej miere, no fantázia Charlotte Jacobi sa našťastie neobmedzuje a pracuje na plné obrátky. Hlavné postavy Marie a Anna Carstensové boli priekopníčkami v mnohých smeroch - ženy s vlastným podnikaním, bojujúce nielen za svoje šťastie, ale aj za úspech iných žien, poznačených útrapami stereotypného zmýšľania. Svojím zanietením, prirodzene, stúpili na otlak mužom hľadiacich na ne cez prsty a ich interakcie v oblasti obchodu sú občas zábavné, inokedy zas priam kontroverzné či vyslovene poburujúce. Sestry Douglasové (názov predajní je odvodený od škótskeho mydla) by však ostali na polceste, nebyť výraznej osobnej línie protagonistiek. Kto by si myslel, že mali povedzme podporu blízkych príbuzných, zásadne by sa mýlil. Anna a Marie sú v tomto smere ako princezné z rozprávky - takisto čelili neprajnej macoche. I tu je ťažké povedať, či ide o skutočné vyobrazenie rodinných vzťahov, ale do príbehu skvele zapadá. Našťastie ani tu zlo nezvíťazí (i keď o rozprávku rozhodne nejde) a okolnosti sa vyvíjajú všemožnými spôsobmi. Do deja vstupuje pomerne veľké množstvo postáv, ktoré ho ovplyvnia vo väčšej či menšej miere, ale všetky vhodne dopĺňajú pestrú mozaiku. Román zasiahne nielen vašu predstavivosť, ale i viacero zmyslov a nepochybne vás navnadí zahaliť sa do oblaku príjemnej vône. Podobne ako plejáda reálnych osobností, ktoré svojho času neodolali lákavej kozmetike. K nadšeným odberateľom sestier patrila okrem iných cárska rodina, Coco Chanel či Ernest Hemingway. Výskyt známych mien dodáva knihe správny šmrnc a prepája ich nevšedné osudy. Trochu ma mrzelo, že vojnové roky boli odbité až neprimerane stručne. Na jednej strane chápem, že kniha sa sústredí na iné témy než je mašinéria prvej svetovej vojny, no určite by bolo zaujímavé dozvedieť sa aj čosi z tohto súdka. Ostáva dúfať, že sa k tomu ešte aspoň spätne spisovateľské duo vráti v ďalších častiach série... 

Autorské duo Charlotte Jacobi (zdroj: Facebook)

"Do miestnosti vošiel ďalší muž: Julius Karstadt! V ruke držal veľkú panvicu, na ktorej im pripravoval zemiakové placky. Skôr než si stihla vysvetliť jeho príchod, zahnal sa, udrel panvicou zlodeja do hlavy a ten s výkrikom spadol. Z ruky mu vypadla pištoľ a kĺzala sa po zemi. Zlodej bol omráčený menej, ako Anna dúfala, zdvihol sa na kolená a načiahol sa za zbraňou. Nerátal s tým, že zo skrine vyskočí mladá žena a duchaprítomne zdvihne zbraň tesne predtým, ako sa jej dotkol prstami. Potom sotila ohromeného Juliusa do prednej časti obchodu a zamkla dvere kancelárie." (str. 201)

Dej Sestier Douglasových plynie pokojne, nikam sa neponáhľa. Autori sú si očividne vedomí, že na rozohratie všetkých línií majú ešte dosť času, a užívajú si aktuálne dianie. Strhujúce zvraty a napätie si tu veľmi neprídu na svoje, ale vzhľadom na žáner a cieľ knihy to vôbec neprekáža. Charlotte Jacobi nepotrebuje nečakané prekvapenia, žiadny motív príliš nevytŕča ani sa nerozvíja na úkor druhého. Dôležitú úlohu popri rozvoji značky zohráva i láska a osobný život Anny a Marie. Romantika je podčiarknutá aj istou nostalgiou začiatku 20. storočia a prostredím Hamburgu a Paríža. V závere ide teda o pútavý román založený na skutočných udalostiach, obohatený o dávku bezbrehej fantázie a myšlienku, aké je dôležité nasledovať svoje sny. 

Originálny názov: Die Douglas Schwestern
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 359

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Ďalšia z radu klasických romancí

Séria o rozvetvenej rodine Westcottovcov pokračuje ôsmym dielom, ktorý však ešte stále nie je posledným. Fanúšikov Mary Baloghovej to nijako neprekvapuje, roky rokúce prepája svoje jednotlivé romány, a preto nie je ničím nezvyčajným, že sa opätovne stretneme so známymi hrdinami, hoci už o niekoľko rokov staršími. Osobne síce dávam prednosť dramatickejším historickým romanciam, no po Mariných románoch siaham napriek tomu vždy, keď sa dá. Sprevádzajú ma prakticky už od strednej školy a ich odsunutie na druhú koľaj by sa rovnalo zrade 😀. Splnený sen je ideálnym spoločníkom na jarné večery, ponúka jemnú romantiku doplnenú o náhľad do vnútra postáv a ich prežívanie zlomových životných udalostí. 

"Uvedomoval si život a jedinečnosť každého, koho stretol. A pritom podvedome zavrhol pani Tavernorovú ako niekoho, kto nie je hoden, aby ho považovali za ľudskú bytosť. Len preto, lebo je žena? Nie, to nie, bol by k sebe nespravodlivý. Ale neoslobodí sa tým uistením. To, že mal rád mamu, sestry a ostatné príbuzné, ešte nedokazovalo, že vníma všetky ženy ako bytosti, ktoré si zaslúžia rovnakú pozornosť ako muži. A to, že nikdy celkom neignoroval pani Tavernorovú, ešte nedokazovalo, že sa k nej správal, ako sa patrí." (str. 55)

Východisko je pritom rovnaké ako pri predošlých častiach série - ďalší člen rodiny totiž musí spracovať veľký škandál a opätovne nájsť svoje miesto pod slnkom, konkrétne Harry Westcott, ktorý vinou neplatného manželstva svojich rodičov prišiel pred časom o titul grófa Riverdala a spolu s ním aj o dedičstvo a spoločenské postavenie. Po sklamaní a páde na dno sa naplno pustil do boja proti Napoleonovi, kde takmer prišiel o život, ale na druhej strane si uvedomil správnosť hodnôt a naučil sa lepšie rozpoznať ľudské charaktery. Krátko pred tridsiatkou má však dosť osamelého života, do ktorého sa sám uvrhol, hoci svojim blízkym tvrdí, že mu samota neprekáža. Jeho osudovou láskou sa stane Lydia Tavernorová, ktorá má vo veciach vzťahov úplne jasno - po smrti manžela - reverenda je odhodlaná zbaviť sa okov poslušnosti a užívať si slobodu plynúcu z jej vdovského stavu. Roky oddanej manželky boli klietkou, ktorá ju dohnala k strate ilúzií, a o to viac je teraz presvedčená, že si dopriať trochu vášne a vzrušenia. Jej cieľom je nájsť si milenca a do oka jej padne práve príťažlivý, zádumčivý a utiahnutý Harry... Príbeh niekdajšieho dediča rodinného majetku a titulov prišiel pomerne neskoro, akosi som predpokladal, že sa ho dočkáme skôr. V porovnaní s niektorými predošlými časťami sa mi zdal mierne rozťahanejší a akoby sa točil v kruhu. Svojím spôsobom je teda lepšie, že dorazil až teraz, keď je kvalita série na pomerne vysokej úrovni. Zároveň je nutné poznamenať, že prvé husle hrá v Splnenom sne Lydia, ona hýbe dejom a predstavuje zaujímavejší prvok dvojice. Harry jej ako druhý protagonista zdatne sekunduje, no Lydia je napokon tá, čo vo väčšej miere zápasí so spoločenskými konvenciami, dominantnými bratmi a prebúdzajúcimi sa citmi k Harrymu. Tiež nesmiem zabudnúť na dôležitý fakt, že oproti iným autorkiným hrdinkám je omnoho odvážnejšia, čo sa týka telesnej túžby a snahy o jej naplnenie. Niežeby na vás čakali prehnané erotické scény, no aj keď sa dočkáte aj horúcejších pasáží, všetky sú primerane estetické a romantické.

Mary Baloghová (zdroj: Facebook)

"Nerozumela tomu, čo sa udialo v posledných dňoch, nielen tomu, čo sa dialo za jej dverami, ale ani svojim reakciám na to všetko. Ako to vlastne bolo s Harrym? Nezaľúbila sa doňho predsa, nie? No, zrejme bola zaľúbená, a to už dlho, ale iba v snoch, nie v skutočnosti. Medzi tým bol alebo mal byť veľký rozdiel - a ona je na vine, že ten rozdiel nevedela odlíšiť. Netúžila byť zaľúbená do nijakého muža v reálnom svete. Úmyselne sa rozhodla zostať sama a nezávislá. A mať nedotknuté srdce. Len si želala, aby to niekto povedal jej srdcu. Nie je dobré, ak sú hlava a srdce oddelené a nerozprávajú sa." (str. 215)

Harry a Lydia sú typickí predstavitelia rukopisu Mary Baloghovej. Obaja majú za sebou minulosť poznačenú buď nevydareným vzťahom, alebo neprajnými okolnosťami, a najprv sa z nej musia poučiť, aby mohli otvoriť dvere do šťastnej budúcnosti. Napočudovanie sa mi páčil aj Lydiin manžel, hoci mŕtvy a v príbehu priamo nevystupoval. Autorka ho napriek tomu skvele vykreslila ako navonok váženého a správneho muža, ktorý ukazoval svoju pravú - odvrátenú - tvár iba v súkromí svojej úbohej manželke. Ešteže je Lydia taká silná osobnosť... Splnený sen síce výrazne nedvíha latku Westcottovcov, ale v rámci žánru je vhodnou voľbou pre každého nenapraviteľného romantika.

Originálny názov: Someone to Cherish
Príslušnosť k sérii: 8. diel (Westcottovci)
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Príbeh každého človeka stojí za zapamätanie

Victoriu Schwab registrujem už dlhšie, ale s jej tvorbou som sa osobne zoznámil ktovieprečo až teraz. Rozhodne to však stálo za to a konečne chápem, čím tak očarila množstvo priaznivcov po celom svete. Už od prvých strán ma zaujala schopnosťou preniesť čitateľa do sveta, ktorý sa síce podobá na náš, ale je presiaknutý mágiou, kliatbami, diablom či nespútanou bohémou, a robí to tak šikovne, že jej hneď uveríte každé slovo. Nemenej pútavé je miešanie rôznych žánrov - od histórie cez fantasy až po rozprávku. Nenadarmo sú niektoré klasické rozprávkové príbehy pretkané násilím a desivými motívmi. Tým nechcem povedať, že by bol Neviditeľný život Addie LaRueovej vybudovaný na krutosti začiatku 18. storočia, skôr ide o to, že napriek istej rozprávkovosti znie dospelo, premyslene a ani zďaleka nepracuje s plochými (jednoducho dobrými či zlými) postavami. 

"Rok, ktorý strávila uväznená v prizme dohody, nútená trpieť, ale nezomrieť, hladovať, ale nevyhladovať sa na smrť, strádať, ale nechradnúť. Každá chvíľa sa jej zapísala do pamäti, ale ona zmizla z pamäti ostatných už pri najmenšom podnete - zatvorením dverí, chvíľou mimo dohľadu alebo zdriemnutím. Neschopná zanechať stopu na nikom, na ničom. Ani na mužovi, ktorý drichme na dlážke. Z vrecka sukne vytiahne fľaštičku s laudanom a podrží ju proti svetlu. Stálo ju tri pokusy a dve fľaštičky vzácneho lieku, kým zistila, že nemôže naliať drogu do pohára..." (str. 116)

Vzhľadom na hroziaci nútený vydaj a všeobecné postavenie žien v spoločnosti uprostred novoveku túži mladá Addie predovšetkým po slobode. Vidina života nezaťaženého príkazmi a reťazami očakávaní ju privedie k rozhodnutiu zapredať svoju dušu Temnému. Daňou za získanie vysnívaného cieľa je nemožnosť zanechať po sebe na svete stopu. A to nielen v písomnej forme, ale najmä v pamätí ľudí. Stačí krátka nepozornosť, odchod z miestnosti či spánok a každý, kto prišiel s Addie do kontaktu, na ňu razom zabudne. To sa zmení po neuveriteľných tristo rokoch, keď v New Yorku natrafí na známu tvár. Henry si na ňu spomenie ako prvá osoba a Addie po veľmi dlhom čase pocíti nádej, že predsa len bude niekomu stáť za to, aby na ňu nezabudol... Addina bolesť je priam hmatateľná, osudový krok, ktorý ju priviedol na magické životné rázcestie, sa však nedá vziať späť. Je skvelé, že V. E. Schwab zvolila rozprávanie založené na rôznych časových líniách. Bola by naozaj škoda nespoznať cestu hrdinky, pretože v období medzi rokmi 1714 až 2014 toho mohla stihnúť požehnane. Samozrejme, do jednej sa toho nedá vtesnať priveľa, no autorka napriek tomu venovala vývoju svojej protagonistky dostatok priestoru. Prostredníctvom jej zápasu o vlastné miesto v živote (a zároveň v živote ostatných ľudí) otvára početné témy, ktoré veľmi vhodne a funkčné rozvíjajú hlavný námet. Väčšina pritom vychádza z potreby nadväzovania vzťahov. Victoria ulahodí každému liberálne - či skôr proste ľudsky - zmýšľajúcemu čitateľovi. Súčasťou príbehu sú totiž aj postavy z LGBTQ komunity, pričom ich zapojenie je prirodzené a nemáte dojem, že sa tak deje iba pre efekt (ako to občas vyznieva v iných dielach). Ďalšie výrazné poučenia prichádzajú v súvislosti s neistotou dvadsiatnikov, tápucich vo svojej budúcnosti. Páči sa mi, že Addie nie je napriek dlhoročným skúsenostiam premúdrená svetáčka, ale ukazuje sa, že pochybnosti si v sebe budeme niesť, aj keby sme žili tristo rokov. A je jedno, či plynú zo sklamania, z chamtivosti či túžbe po uznaní. Bezpodmienečná láska je častou témou v žánroch určeným čitateľom na prahu dospelosti, no Neviditeľný život Addie LaRueovej ju pozdvihol na novú úroveň. Henry je skvele napísaná postava, ktorú si zamilujete práve pre jej nedokonalosť, a ako taký určite otvorí oči mnohým autorkiným fanúšikom, ktorí sa v ňom môžu nájsť. 

Victoria E. Schwab (zdroj: The Guardian)

"Je úžasné byť žiaduci. Všade, kam sa pohne, cíti tie vlny, ako sa pozornosť upriamuje naňho. Henry sa vyžíva v pozornosti, úsmevoch, teple, svetle. Prvýkrát naozaj chápe, aké to je byť opitý mocou. Je to ako ťažký náklad, ktorý nesiete, hoci ruky už takmer nevládzu. Človek zakúsi nečakanú prenikavú ľahkosť, ako vzduch v hrudi, ako slnečné lúče po daždi. Je príjemné byť tým, kto využíva druhých, nie tým, koho využívajú. Tým, kto dostáva, nie tým, kto stráca. Je to príjemné. Vie, že to nie je správne, ale užíva si to." (str. 260)

Neoddeliteľnou súčasťou príbehu je aj umenie, jeho doslova liečivá sila, význam a nadčasovosť. Tento román sa tak stáva akousi poctou životu, láske, človečine a umeniu a vyvolá vo vás túžbu vybehnúť do najbližšej galérie, na kávu s priateľmi alebo si ísť iba vychutnať čerstvý vzduch na krátkej prechádzke. Niektoré knihy vás podnietia k zamysleniu, no Neviditeľný život Addie LaRueovej bol po dlhom čase prvou, ktorá vo mne rezonuje aj po prečítaní. Dotkne sa vás nenápadne, ale pritom intenzívne, vyvolá vo vás túžbu po naplnení, čomsi viac, než je iba bežný, bezpečný stereotyp. A nezáleží na tom, či ide o blízkosť druhého človeka, pozornosť verejnosti alebo obyčajné nasýtenie. Práve pestrosť ľudí a ich snáh je živnou pôdou pre takú samozrejmú a, žiaľ paradoxne, tiež nedosiahnuteľnú vzájomnú toleranciu. Dielo V. E. Schwab síce vyšlo v slovenskom preklade ešte minulú jeseň, ale ja už teraz viem, že sa v mojom osobnom rebríčku zapíše do rebríčka TOP kníh prečítaných za rok 2022.

Originálny názov: The Invisible Life of Addie LaRue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milica Nováková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Debutová romanca zaváňajúca neskúsenosťou

... a to nielen, čo sa týka panenskej čistoty hrdinky. Nevestin bozk je prvou knihou z pera americkej spisovateľky, ktorej séria o rodine Penhallowcov sa od jej vydania v roku 2017 stihla rozrásť už na úctyhodných šesť dielov. Keď sa naskytla možnosť prečítať si ju, neváhal som. Občas je príjemnou zmenou siahnuť popri trileroch, historických či spoločenských románoch aj po odľahčenejšom žánri. Historické romance sú rozprávkami pre romantické duše veriace v šťastné konce a lojálnych, charakterných partnerov. Už sú však dávno preč časy, keď sa čitatelia uspokojili s plochými postavami a do očí bijúcimi klišé. Doba ide vpred a spolu s ňou aj očakávania fanúšikov. Lisa Berne siahla po osvedčených motívoch, nedá sa teda povedať, že by ponúkala čosi špeciálne. Ako debutujúca autorka išla na istotu, či sa jej to však vyplatilo, je otázne... 

"Nebola to vhodná vzdialenosť medzi dámou a džentlmenom. Vedela to. Livia sa naňho pozrela. Tváril sa vzdialene, chladne, z jeho tela však vyžarovala omamná, hrejivá energia, ktorá ju pohlcovala tak ako včera v noci, preháňala sa jej údmi, až jej príjemne oťažievali - vyvolávala v nej žeravý pocit, opojný a vzrušujúci. Priťahoval ju k sebe ako magnet, bral ju do neviditeľného objatia, prenikal do nej a neúprosne sa jej zmocňoval. Livia mimovoľne pootvorila pery a napoly v mdlobách sa k nemu naklonila v túžbe po tom, čo môže prísť." (str. 69)

Lise sa však nedá uprieť ľahký, a pritom pútavý rozprávačský štýl. Dokáže vás vtiahnuť, hoci sa nemusí práve odohrávať nič dramatické. Príbeh je totiž postavený skôr na reťazových udalostiach, než na pokope držiacom klasickom dejovom oblúku. Autorka vás vďaka tomu neustále prekvapuje stále novými zvratmi, zároveň to však ako celok pôsobí dosť nesúrodo, akoby sa za pochodu rozhodovala, čo sa udeje s jej postavami. Ústredný pár Gabriel a Livia by si zaslúžili pevnejšiu ruku, pretože majú čo ponúknuť, hoci ich potenciál nie je celkom naplnený. Z ich vzájomného porovnania vychádza napokon lepšie Livia - svojhlavá sirota, ktorá sa zhodou náhod ocitne v náručí príťažlivého Gabriela Penhallowa a táto krátka, ale intenzívna chvíľa vedie k nečakanej eskalácii. Nie však napätia, to by ste v Nevestinom bozku hľadali márne. Komplikácie vyplývajú skôr zo spoločenských konvencií, prehnaných očakávaní a nedorozumení, ktoré by razom vyriešil jeden poriadne úprimný rozhovor. Aj utužovanie vzťahu medzi protagonistami je akési... vágne. Chýbal mi určitý spoločný nepriateľ, cieľ, ktorý by mali dosiahnuť a ktorý by preveril ich charaktery. Zdalo sa mi, že jediné, čo ich spája, je ich fyzická túžba... Nehovoriac o tom, že sa správajú pomerne... hlúpo. Gabriel nevie, čo chce, a Livia - napriek tomu, že odsudzuje pokrytecké zlatokopky - sa v konečnom dôsledku správa rovnako ako ony. V súvislosti s týmto prístupom mi padlo naozaj zaťažko uveriť, že Gabriel si nevšimol do očí bijúce náznaky využívania jeho bohatstva. Jeho následné vytriezvenie tak napokon nie je zdrojom krízy, ale skôr pobavenia čitateľa. Najviac ma zaujala časť, keď Livia utečie od Gabriela pracovať do hostinca, len aby sa zaňho nemusela vydať. Skvelý motív, ktorý ponúkal množstvo možností, ako rozbehnúť či zauzliť dej. Skončil však skôr, než sa poriadne začal. Škoda. Rovnako nevyužitá ostáva aj minulosť hlavných postáv - či už osirelej Livie, potýkajúcej sa s cestou z Indie do Anglicka a nechutným susedom, alebo Gabriela v službách diplomatického zboru, kde mu išlo viackrát o život. Nielenže tieto zmienky boli v podstate zaujímavejšie než hlavná dejová línia, ale navyše nemali na ňu prakticky žiadny vplyv, akoby sa ani neudiali a Livie s Gabrielom sa nijako nedotkli. 

Lisa Berne (zdroj: Goodreads)

"Kedy pošle Liviu do Hallu? Ako ju tam odvezie bez toho, aby vyvolal škandál? Ako to vysvetlí starej mame? Mal by mladému Hughovi Penhallowovi oznámiť, že sa - konečne - stane dedičom? Znova sa pozrel na Liviu. Šokovalo ho, že ho k nej nepriťahuje iba fyzická túžba. Ale jej osobnosť. Hnevala ho, trápila, privádzala do zúrivosti. Zaujímala ho; fascinovala. Nútila ho myslieť, usmievať sa, smiať sa." (str. 167)

Lisu Berne očividne písanie baví, z jej riadkov cítiť záujem pobaviť čitateľa a vniesť do jeho všedných dní trochu romantiky a ideálne predstavy o nehynúcej láske. Deje sa to však neskúsenou rukou, čo nie je, na druhej strane, také zlé. Aspoň je tu priestor na zlepšenie a mňa napríklad zaujíma, či budú jej ďalšie knihy o niečo lepšie spracované. Penhallowci sú početná rodina s množstvom známych, a takéto príbuzenstvo poskytuje zdroj pestrých príbehov. Dúfam však, že sa dočkáme hlbšieho prieniku do vnútra postáv, uveriteľnejšej romantickej línie a komplexnejšieho deja. 

Originálny názov: You May Kiss The Bride
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Penhallowci)
Preklad: Andrea Vargovčíková
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

S nadhľadom a humorom o bájnych dobrodružstvách

Stephen Fry mi bol ako herec vždy sympatický, vanie z neho typický britský šarm spojený s rozvahou a suchým, trefným humorom. Keďže som netušil o jeho akademických kvalitách, prekvapil ma prerozprávaním antických Mýtov o stvorení sveta. Keďže grécke báje sú celosvetovým fenoménom a ich dozvuky badať dodnes v mnohých oblastiach života, je nielen zaujímavé, ale istým spôsobom aj nutné poznať ich pôvod. Ide však natoľko rozsiahly a vzájomne poprepájaný systém príbehov, že je nad ľudské sily vtesnať ich do jednej knihy. A tak vznikli Hrdinovia. Či už ich vnímate ako voľné pokračovanie alebo ďalšiu časť cyklu, pravdou ostáva, že nestrácajú nič z charizmy predchádzajúceho titulu. Ba dokonca majú moc zapôsobiť na vás ešte výraznejšie, keďže spracúvajú osudy dobre známych mien (väčšinou). 

"Zeus sedel osamote pri stole, kde raňajkovali, a dumal nad Hériným snom až do skorého rána. Niekto povstane, aby zachránil nesmrteľných. Niekto z Perseovho rodu. Pravdepodobne, hovoril si, ide len o bezočivú predstavu, ktorú zoslal jeho manželke Morfeus, aby ho oklamal a poplietol. Existovala však šanca, možno malá, no napriek tomu stále šanca, že sen naozaj predstavuje varovanie - proroctvo. Neuškodí pripraviť sa. Navyše by sa popri tom dalo aj trochu zabaviť. Takže Perseov rod. Kde sme to vlastne...?" (str. 55)

Mytológia je plná rôznych hrdinov, s ktorých nevšednými dobrodružstvami sa oboznamujú už malé deti. Stephen Fry vybral do svojej publikácie okrem tých najzvučnejších aj takých, na ktorých sa občas neprávom zabúda. Popri notoricky známych hviezdach, akými sú Perseus, Herakles, Teseus, Iason či Orfeus, ma azda najviac potešila Atalanta. Ale pekne po poriadku... Každý jeden príbeh je šikovne zaradený do súvislostí a ak to umožňuje jeho povaha, tak aj s predchádzajúcou knihou. Osobne sa mi zdalo rozptyľujúce listovať v dvoch dielach naraz, ale som si istý, že mnohí čitatelia ocenia túto "interaktívnu" možnosť. Nemusíte sa však báť, že by vám kniha ako taká neposkytla samostatne dostatočný informačný rozptyl. Ide o to, že hrdinovia sú tak či onak spojení s obyvateľmi Olympu, ktorých genézu sme spoznali práve v Mýtoch, no ich príbehy tvoria osobitnú, ľahko pochopiteľnú jednotku. Stačí teda, keď si spravíte pohodlie a prenesiete sa do čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia... Princezná bojovníčka Xena sa tu síce neobjaví, ale s prvou bytosťou, premieňajúcou mužov na kameň, si musí i tak predsa poradiť Perseus. Správne, hneď na úvod nás čaká výprava za nebezpečnou Medúzou. Najviac priestoru je venovaného Heraklovi, no niet sa čomu čudovať, mal na svojich pleciach oveľa viac úloh. Bellerofontes mi rozšíril obzory svojím dramaticko-tragickým osudom a spojením s Pegasom a Orfeus ma zas a znova dojal svojím smútkom po strate životnej lásky a výpravou do podsvetia. Iason a Argonauti sa opätovne vyberajú za zlatým rúnom a do hry vďaka nim vstupuje aj spomínaná Atalanta. Nedávno som o nej čítal článok v istom historickom časopise, pričom jeho autor poľutovaniahodne konštatoval, že antická aj moderná literatúra tejto odvážnej žene venuje šokujúco málo priestoru. A tu, aha... Stephen Fry sa prejavuje ako naozaj objektívny bádateľ, povznášajúci aj hrdinky, aké sa kedysi možno nehodili ľuďom do obrazu "chlapského" heroizmu. Poslednými pánmi na holenie sú Oidipus na ceste k svojmu komplexu a Teseus, snažiaci sa vyrovnať Heraklovi pri plnení určitých náročných úloh a potýkajúci sa s ďalšou desivou kombináciou ľudskej a zvieracej bytosti. 

Stephen Fry (zdroj: NPR.com)

"Artemis mala v úmysle zasiať do radov lovcov prostredníctvom Atalanty toľko zmätku, koľko sa len bude dať. Na to, nakoľko bola Atalanta splnomocnenkyňou bohyne a nakoľko iba nástrojom na vykonanie jej vôle, sa nikdy neprišlo. Beznádejne zamilovaný Meleagros u nádhernej dievčiny, ktorá bola slovami Edith Hamiltonovej príliš chlapčenská na dievča a príliš dievčenská na chlapca, vôbec neuspel. Atalanta sa ako Artemidina oddaná nasledovníčka otočila všetkým chlapom a láske chrbtom." (str. 238)

Pýtate sa, prečo by ste mali dať šancu práve Hrdinom, keď je na pultoch kníhkupectiev dosť iných titulov s podobným obsahom? Pretože ja sám som mnohé čítal a žiadne nedisponovali takým uhladeným a pritom zábavným rozprávačským štýlom. Stephen Fry navyše veľmi šikovne poukazuje prostredníctvom početných odkazov, poznámok pod čiarou a popkultúrnych narážok na presah antiky do súčasného sveta. Dozviete sa množstvo užitočných informácií, o ktorých ste doteraz ani nechyrovali alebo vám ani nenapadlo spojiť si ich s gréckou mytológiou. K lepšej predstave o zobrazených udalostiach a osobách vám dopomôžu aj prehľadné mapy a rodokmene. A ak vám po obrátení poslednej stránky ostane na duši clivo, môžete sa ako ja tešiť na ďalšiu knihu z autorovho pera, venovanú jednej z najvýznamnejších udalostí staroveku - trójskej vojne. Už aby sme ju držali v rukách!

Originálny názov: Heroes: Mortals and Monsters
Príslušnosť k sérii: súčasť cyklu Mýty
Preklad: Klaudia Feketeová, Jozef Ferencz
Počet strán: 371

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Veľkolepé pátranie bez istoty odpovedí

Tak ako milióny ďalších fanúšikov rozsiahlej rodinnej ságy Lucindy Rileyovej aj ja som netrpezlivo čakal na osud poslednej zo Siedmich sestier. Séria, ktorá je ukážkovým spojením romantiky, histórie, umenia a rôznorodých spoločenských tém, sa vďaka vydavateľstvu Tatran stala fenoménom aj u nás. Nielenže jednotlivé knihy sa vedľa seba krásne vynímajú, navyše patria k tým, ku ktorým sa bude rád vracať nejeden čitateľ. Ani siedmy diel nenarúša zaužívanú kompozíciu a znova sa nám pred očami odvíja spletitý príbeh v dvoch časových rovinách. Oproti predošlým románom však navštívime oveľa viac miest a okrem toho sa opätovne stretneme s každou sestrou. Je totiž nutné, aby spojili sily v pátraní po ďalšej žene, ktorú kedysi tatko Slaný vzal pod svoje ochranné krídla. 

"Nuala si už zvykla zastaviť sa pri svojom dube - takmer akoby tých niekoľko minút potrebovala na premenu z Nualy ošetrovateľky vo Veľkom dome na Nualu Murphyovú, dcéru vášnivých republikánskych rodičov a členku Cumann na mBan. Aj teraz klesla ku kmeňu, pokrčila nohy a objala si ich. Samozrejme, nikomu, ani živej duši nemôže prezradiť, že tie dve popoludnia strávené vo Philipovej spoločnosti sa jej v skutočnosti páčili (...) Dnes večer sa cítila uvoľnenejšia, ako kedy bola od krvavého Veľkonočného povstania v roku 1916, teda pred štyrmi rokmi. Tá udalosť sa pre ňu stala míľnikom a znamenala začiatok sústredeného úsilia Írov o oslobodenie z područia..." (str. 139)

Siedmy príbeh inšpirovaný hviezdnymi Plejádami nás zavedie predovšetkým do pohnutej minulosti Írska, odkiaľ pochádza Nuala, jedna z dvoch klasických ústredných hrdiniek. Boj za národnú slobodu neprebiehal potichu ani mierumilovne, Nuala ako dcéra republikánskych rodičov vyrastá v prostredí poznačenom politikou aj jej krvavými dôsledkami. Situácia ohľadom daných udalostí je zložitá a občas neprehľadná, preto som rád, že Lucindy Rileyová nám ju približuje očami obyčajného človeka. Má (resp. mala) skvelý talent na citlivé vykreslenie mnohých traumatizujúcich dejinných zvratov a nie je to inak ani tentoraz. V porovnaní s neskrotnou Afrikou či nehostinným vnútrozemím Austrálie síce nejde o veľkú exotiku, ale Nualin osud nie je preto pohnutý o nič menej. V istom zmysle vyznieva dokonca ešte barbarskejšie - pretože zatiaľ čo v divočine vládne právo silnejšieho, v civilizácii sa ľudia neraz správajú horšie ako zvery. Kým sa však Nualin život začne odvíjať dostatočne pútavo, predsa len prevrátite až priveľa strán. Po šiestich románoch máte od (takmer) poslednej časti série prirodzené očakávania, ktoré sa však nemusia naplniť, ak je tretina knihy iba akýmsi nesúvislým rozprávaním. Niežeby sa dej rozpadal autorke pod rukami, na to je priveľmi premyslený, no pôsobí nesúrodo, akoby sa Lucinda nevedela rozbehnúť... Šesť sestier sa púšťa do hľadania posledného kúska ich poskladanej rodiny, a hoci ich úsilie občas kolíše a dalo by poukázať na pár zakopnutí, priaznivci série budú nadšení. Bolo veľmi príjemné vrátiť sa k známym postavám, zistiť, čo majú nové, kam sa posunuli ich životy a akým nápadom prispejú, aby bolo pátranie po ich sestre úspešné. Okolo "sedmičky" sa šíri veľa záhad, a ak nespoja sily, pravda im môže prekĺznuť pomedzi prsty. V priebehu kníh sme mali možnosť zistiť, že nie všetky sestry mali idylický vzťah, niektoré sa priam vyhýbali jedna druhej, čo je pri toľkej pestrosti charakterov a pováh pochopiteľné. O to krajšie bolo vidieť ich ťahať za jeden povraz, ako si to vždy želal ich tatko. Stratená sestra rozhodne nie je žiadnou detektívkou, ale prvok dedukcie a sledovania stôp sa jej uprieť nedá. Niektorí čitatelia môžu na záver ostať prekvapení, pretože skočia autorke na lep, iní budú obozretnejší, no všetci iste uznajú, že Lucinda znova dokázala šikovne prepojiť viaceré línie do jednotného fungujúceho celku. Ale pozor! To automaticky neznamená, že sa dočkáte odpovedí na každú otázku. Už dávnejšie bolo avizované, že sériu uzavrie ôsma kniha venovaná tatkovi Slanému. Zdá sa, že pôjde o poriadnu bombu, prešpikovanú početnými odkazmi na minulé diania a prepájajúcu jednotlivé éry a krajiny. 

Lucinda Riley (zdroj: Alchetron)

"S Tiggy sme odpovedali úsečne a obe - každá ponorená do vlastných myšlienok - sme sa snažili zo všetkého vysomáriť. Teda aspoň ja, najmä po tom, čo som sa dnes dozvedela od Ambrosa... Od dievčaťa, ktoré sedelo oproti mne, som nevedela odtrhnúť pohľad. Cítila som, že ma s ňou spája akési puto, a hoci bola očividne oveľa mladšia, mala v sebe múdrosť, nezvyčajnú hĺbku, ktorú som nevedela presne pomenovať - akoby nejako poznala všetky odpovede, ale nechávala si ich pre seba." (str. 419)

Slnečná a Stratená sestra sa mi v spoločnosti starších knižných súrodencov páčili o niečo menej, ale autorka si za to môže sama, keďže nastavila takú vysokú latku. Napriek istej zostupnej tendencii predpokladám, že vyvrcholenie dlhoročného úsilia, ktoré musí, žiaľ, po Lucindinom úmrtí prevziať jej syn, bude primerane vydarené a uspokojivé. Aktuálny siedmy diel mohol byť prekvapivejší či dramatickejší, no stále ponúka nevšedný čitateľský zážitok. Číha na vás realistická romantika, história, zápas o krajinu aj blízkych ľudí. Zabavíte sa aj sa veľa dozviete. Potúlate sa po viacerých svetadieloch, pochopíte komplikované vzťahy medzi Írmi a Angličanmi a ktovie, možno prídete na chuť aj temperamentným írskym tancom 😀.

Originálny názov: The Missing Sister
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 628

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.