Osud vo víre anglickej aristokracie a indických maharadžov

Zimný čas, navyše spojený so sviatočným oddychom, je ako stvorený na epické príbehy so silnými témami, hrdinami a posolstvami. Lucinda Rileyová je osvedčená spisovateľka, ktorú už ani netreba predstavovať, a mnohí si iste našli pod stromčekom niektorý z jej výborných románov. Tie u nás vychádzajú vo vydavateľstve Tatran, a kým spolu s čitateľmi po celom svete netrpezlivo čakáme na záverečný (ôsmy) diel série Sedem sestier, zaháňa náš deficit prekladmi ďalších autorkiných diel. Najnovším je Polnočná ruža, zachovávajúca všetky typické prvky jej tvorby, no pritom je ako zvyčajne z iného súdka. Aj teraz sa však môžete tešiť na dve časové línie, rôzne kultúry a príkoria, ktoré akoby písal sám osud... 

"Všetky princezné aj veľa mojich vznešených sesterníc už bolo zasľúbených mužom, ktorých im vybrali rodičia. Ja som síce pochádzala z vysokej kasty, ale z chudobnej rodiny. Pokiaľ išlo o materiálny majetok, otec mi zanechal iba veľmi málo a ja som si uvedomovala, že matka mi nemôže poskytnúť veno. Nebola som "úlovok" pre nijakého slobodného muža a matka neúnavne pátrala v našom rodokmeni, aby našla niekoho, kto by ma chcel. Nebola som sklamaná ani ma to neznepokojovalo; jednoducho som si pripomínala, čo povedal môj otec rodičom mojej matky, keď ich žiadal o ruku ich dcéry. Chcela som nájsť lásku." (str. 90)

Anáhitá a Rebecca sú protagonistky z absolútne odlišných svetov, no napriek tomu majú mnoho spoločného. Delia ich dlhé desaťročia, nehovoriac o územnej vzdialenosti, a predsa sa čoraz hlbším ponáraním do príbehu neubránite myšlienke, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, nech žijú kdekoľvek a v akejkoľvek dobe. Exotická India s horúcim podnebím a maharadžmi ma opantala už dávno a môj obdiv sa ešte zvýšil vďaka knihám Alky Joshi, preto mi Anáhitina línia ulahodila a spríjemnila čitateľský zážitok. Autorka má okrem toho fascinujúci talent preniesť k vám všemožné vnemy - farby, zvuky i vône. Pestrý, krásny, no občas i nemilosrdný svet kontrastov sa vám zaryje pod kožu. Dostanete sa do nesmierne chudobných štvrtí aj luxusných palácov, spoznáte pozadie dohodnutých manželstiev aj snahu o vybudovanie vlastnej identity. Aby človek v takomto prostredí niečo získal, musí zákonite aj veľa obetovať, Anáhitá sa však nevzdáva a usiluje sa zachovať si svoje hodnoty. Tým, že spoznáva život v rôznych vrstvách, má na ne omnoho objektívnejší pohľad, a prostredníctvom nej sa s nimi zoznamujeme aj my. Jej cesta (či už to vnímame doslovne alebo obrazne) je dlhá, ale zato popretkávaná rozličnými motívmi a postavami a ani na moment vás nebude nudiť. Druhým dejiskom je anglické panstvo Atsbury, a aj keď je o poznanie sivšie a sychravejšie, nie je o nič menej zaujímavé. Americká herečka Rebecca Bradleyová sem prichádza kvôli nakrúcaniu a vôbec netuší, ako jej táto práca zmení život. Stretáva Ariho, Anáhitinho potomka, a spolu sa púšťajú do pátrania po otázkach minulosti. Rebeccu zaráža podobnosť s predkami významného sídla a Ari hľadá svojho príbuzného - Anáhitinho strateného syna. Obidve na pohľad samostatné línie postupne spája čoraz viac prvkov, až vygradujú v podobe niekoľkých nečakaných tajomstiev. Lucinda Rileyová je vynikajúca rozprávačka, ktorá akoby už od prvého slova knihy vedela, akým smerom povedie svoj príbeh a užíva si jeho písanie rovnako, ako si vy užijete jeho čítanie. Samozrejme, nemusíte mať vlohy Sherlocka Holmesa, aby ste vopred odhalili niektoré súvislosti, ale autorka má zopár es v rukáve a predsa len si pre vás pripraví nejaké to prekvapenie. A neostane vám iné, iba žasnúť nad jej fantáziou a schopnosťou zosnovať dej, kde má každý motív svoje miesto a všetky spolu tvoria pevný, jednoliaty celok. 

Lucinda Rileyová 

"Ari sa díval, ako Rebecca vznešene kráča po hlavnom schodisku. Chápal, prečo Anthonyho tak očarila jej prítomnosť v sídle. Dokonca aj jeho, celkom nezainteresovaného človeka, jej podoba s Violet znepokojila. A napriek všetkým jej úspechom a sláve v nej vycítil prirodzenú zraniteľnosť. Mal pocit, že osud ju sem do Astbury umiestnil ako nevinného pešiaka do zložitej šachovej partie. Nemohol ignorovať fakt, že sa tu možno opakuje história." (str. 282)

Polnočná ruža patrí medzi autorkine najlepšie kúsky, a keďže ide o samostatný román, odporúčam siahnuť po ňom hlavne tým, ktorí sa s jej tvorbou zatiaľ ešte nezoznámili. Ručím vám za to, že po ňom určite siahnete aj po jej ďalších dielach. Čo však udrie do očí a vyvedie vás z konceptu, sú občasné gramatické chyby, čo je pri takom rozsiahlom texte pochopiteľné, no na druhej strane si vzhľadom na kvalitu príbehu zaslúži pozornejšiu korekciu. Nijako to našťastie neznižuje celkový dojem. Lucinda Rileyová má na svojom konte veľa mimoriadne úspešných titulov a tento potvrdzuje jej status jednej z najobľúbenejších spisovateliek. Očarenie rôznymi kultúrami sa pretavuje do prepracovaného deja, čo vo vás zanechá mnoho podnetov na premýšľanie. Tým najvýraznejším je nutnosť postaviť sa za každých okolností na vlastné nohy, nebáť sa narušiť skostnatené tradície a veriť svojim snom.

Originálny názov: The Midnight Rose
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 487

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Vzbura voči krutosti a strate ľudskosti

Priznám sa, že pred časom som prestal čítať príbehy z druhej svetovej vojny, hoci som naďalej ostal ich priaznivcom. Náš trh však už bol taký presýtený témami holokaustu, až sa stal kontraproduktívnym a obávam sa, že námety s potenciálom prebudiť úvahy o nepochopiteľných krutostiach stratili svoj efekt. Nehovoriac o kolísavej kvalite jednotlivých titulov. Vydavateľstvo Tatran našťastie udržiava latku a je zárukou, že čitateľ sa dočká plnohodnotného zážitku. A tak som predsa len siahol po novinke Za ostnatým drôtom, ktorá spracúva udalosti z jesene 1944, keď došlo v najneslávnejšom poľskom koncentračnom tábore k vzbure väzňov. Román vás už od začiatku vtiahne silnou autentickosťou, či už na poli opisu nehostinného prostredia, alebo vykreslenia charakterov postáv. 

"Tomasz s Urszulou sa vydali hľadať trochu súkromia a nechali bezradného Jakuba, aby si poradil sám. V diaľke zbadal Annu. Sedela opretá o múr baraka a jedla polievku. Netušil, ako sa jej má prihovoriť. Celý mesiac sa zapodieval mŕtvymi, zdalo sa mu, že zabudol, ako nadviazať rozhovor so živou bytosťou. So ženou. Musel niečo urobiť. Riskoval život, aby sa dostal cez plot. Nemal žiadnu nádej do budúcnosti. Možno je dnešný deň jeho posledný. Ak sa chce zoznámiť s týmto dievčaťom, musí to urobiť teraz. Pozbieral odvahu a váhavo k nej podišiel." (str. 73)

Väčšina podobne ladených príbehov je rozprávaná v prvej osobe, respektíve sa pozerá na udalosti cez optiku väzňov. Kniha Jamesa D. Shipmana ponúka hneď viacero uhlov pohľadu a medzi nimi aj rodinu dozorcu v koncentračnom tábore, čo zvyšuje jej rozmanitosť i možnosti zamyslieť sa nad mnohovrstvovou situáciou. Odboj medzi obyvateľmi Osvienčimu zapustil korene už skôr, no pre čitateľa je príhodné zoznámiť sa s jeho praktikami a cieľmi od piky. Na to slúži hrdina románu Jakub Bak, mladík snažiaci sa prežiť kruté podmienky a tým splniť sľub daný otcovi. Jakub je súčasťou komanda starajúceho sa o dianie okolo plynovej komory - falošne povzbudzuje nešťastníkov na ceste na smrť alebo odpratáva mŕtve telá a vynáša ich ku kremačným peciam. Práca mu síce spôsobuje nočné mory, ale na druhej strane má možnosť získať navyše nejaké jedlo, peniaze, či dokonca šperky. Vďaka tomu dokáže prežiť o čosi ľahšie aj so svojím verným kamarátom Tomaszom. Pre svoju odvahu, lojalitu a odpor k Nemcom sa však dostane do hľadáčika miestneho skromného, ale zato odhodlaného odporu, ktorý by Jakuba rád videl vo svojich radoch. Mladý Poliak spočiatku návrh pripojiť sa odmieta, no jeho postoj sa zmení, keď si Jakubovu priateľku Annu uzurpuje pre seba rotmajster SS Schmidt. Nielenže sa dozvie, že Anna pomaly dodávala odboju pušný prach, ale zároveň v sebe sám nájde silu postaviť sa krutému režimu... Ako som už spomenul, významnou zložkou deja je aj rodina esesáka Hansa Kruppa, ktorý zabezpečí miesto dozorcu aj pre svojho synovca s úmyslom spraviť z neho špióna medzi väzňami, aby zabránili ich vzbure. Tým máme príležitosť vidieť celú situáciu aj z opačnej strany a získať celistvejší obraz o jej priebehu. Autor pritom neskĺzol ku klišé v podobe čiernobieleho videnia a aj osoby nosiace uniformu sa snaží vykresliť ako ľudské bytosti plné protirečení. Z princípu ich síce neľutujete, no dokážete porozumieť ich neraz pokrivenej motivácii. 

James D. Shipman (zdroj: Facebook)

"Kývol dvojici mužov, aby ho nasledovali oploteným chodníkom, ktorý delil tábor na dve časti. Ako prechádzal popri mužských barakoch, videl, že z okien pozerajú väzni. Na tvári mali strach a skľúčenosť. Už sa roznieslo, čo sa stalo. Nech už mali akýkoľvek plán, dnes ráno sa mu podarilo zmariť ho a oni to vedeli. V duchu si pogratuloval, že nechal celú Brezinku pod zámkom..." (str. 161)

James D. Shipman vychádzal pri písaní zo skutočných udalostí a mnohé mená z knihy patria reálnym osobám, zatiaľ čo iné sú len umeleckým stvárnením rôznych účastníkov odporu. Nič to však  nemení na fakte, že im budete držať palce v ich náročnom snažení a obávať sa o ich osudy, keďže vojna málokedy dopraje hrdinom šťastný koniec. Za ostnatým drôtom je román o túžbe po živote na mieste, kde už dávno stratil cenu, o slabom plamienku nádeji, ktorý sa môže rozhorieť ako obrovský letný požiar, a o láske pod ťarchou smrti. Môžem ho odporučiť každému, kto sa chce dozvedieť čosi nové a pritom prežiť autentický príbeh zdôrazňujúci základné ľudské hodnoty.


Originálny názov: Beyond the Wire
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Kto je vrah a... kto je vlastne obeť?

Romány, ktoré narúšajú tradičný spôsob rozprávania a využívajú prvky modernejšej komunikácie, nie sú ničím novým. Spomeňme trebárs Goetheho nešťastného Werthera alebo záhadnú pani Grahamovú Anne Bronteovej, vylievajúcich si svoje vnútro prostredníctvom listovej korešpondencie a denníkových zápiskov. Angličanka Janice Hallettová sa vo svojom debute takisto zbavila pút konvencie a prináša príbeh vyrozprávaný pomocou mailov. Siahnutie po originálnejšej forme, než je bežná neviazaná prozaická reč, sa ukázalo ako krok správnym smerom. Najmä v žánri detektívky je to príhodné, keďže čitateľ je nútený hľadať pravdu doslova medzi riadkami, čomu nasvedčuje aj primerane zvolený názov. 

"Drahý James, aké milé, že na mňa myslíš. Zbožňujem hranie. Je to väčšia rola, než som mala v Rozmarnom duchovi, ale už sa do nej dostávam. Mrzí ma, že prežívaš také náročné obdobie. Dnes som autobusom prechádzala okolo Majera a videla som plagát pre Ples pre Poppy. Sarah-Jane je šikovná, že ho zorganizovala za taký krátky čas. A to, že ste tak rýchlo vyzbierali toľko peňazí - všetci vás podporujú. Čoskoro budete mať dosť na Poppinu liečbu a hodíte všetko za hlavu. Teším sa, ako sa dnes na plese porozprávame. Ahoj, Issy" (str. 57)

Hlavným motívom je snaha vyzbierať vysoký finančný obnos na liečbu ťažko chorého dievčatka. Komunita okolo malého divadelného súboru sa zomkne a robí aj nemožné, aby prostredníctvom verejných príspevkov, sponzorov, charitatívnej akcie aj neznámych darcov získala obrovskú sumu. Ako všade, aj v tomto prípade sa však nájdu hyeny v ľudskej koži, ktoré neváhajú zneužiť dobré úmysly ostatných a osudom skúšaných jedincov. No kým sa reálne udeje niečo smerodajné a aspoň sčasti sa naplnia prvky detektívky, prejde pomerne veľa času, resp. strán. Janice Hallettová sa totiž viac než na budovanie napätia či odhaľovanie zločinu sústredí na predstavenie množstva postáv, ich vzťahov a motivácií. Spočiatku v nich môžete mať mierny chaos, autorka však našťastie myslela aj na menej sústredených čitateľov a v knihe nájdete aj zoznam členov divadelného súboru a ich príbuzenstva. Ukázal sa ako veľmi nápomocný, najmä keď jednotlivé osoby odlišuje spočiatku iba ich meno... Je škoda, že vzhľadom na mailovú komunikáciu sa prakticky vôbec nevyužili možnosti, ktoré písomný kontakt ponúka. Mám tým na mysli napríklad fakt, že všetci zainteresovaní disponujú dôkladnými znalosťami gramatiky, pravopisu, štylistiky... Textu by rozhodne pomohlo - o odlíšení aktérov nehovoriac -, keby sa v ich prejave vyskytli určité chyby, preklepy či ďalšie viditeľné dôkazy neznalosti pravidiel elektronickej komunikácie. Nielenže by ho to oživilo, no i priblížilo realite. Takto ostáva jedinou výraznejšou osobnosťou Issy, vyznačujúca sa osobitými vlastnosťami, ktorými síce môže pôsobiť otravne a iritujúco, ale aspoň je ľahko rozpoznateľná. 
Ak máte radi dynamické príbehy, zdĺhavý úvod vás môže skôr odradiť. A keď napokon dôjde k odhaleniu obete, nemá to taký efekt, aký by si kniha zaslúžila. Rozvláčnosť deja je na druhej strane istým spôsobom typické pre nenáhlivú britskú tvorbu, založenú na oboznamovaní s prostredím a okolnosťami. Vražda medzi riadkami tak ulahodí každému, kto neholduje potokom krvi a explicitnému násiliu, no uprednostní dej plynúci pokojne ako pomaly tečúca rieka. 

Janice Hallettová (zdroj: comedy.co.uk)

"Vážený pán Greenwood, nepoznáme sa, ale som Arnieho mama. Našla som Vašu emailovú adresu na jeho starom počítači, ktorý mi sused spojazdnil. Arnie mi povedal, že bude istý čas bývať u Vás. Naozaj dúfam, že to tak je, no momentálne mu, žiaľ, nemôžem dôverovať. Ak ste ten ošetrovateľ z psychiatrie, s ktorým sa zoznámil v SAR, dúfam a modlím sa, aby ste vedeli môjmu synovi pomôcť. Myslím, že ako dobrovoľník Lekárov bez hraníc bol v živote najšťastnejší a často hovorí, že by sa chcel vrátiť - problémy sa začali po jeho návrate, veľmi ťažko si zvykal na život doma." (str. 149)

Pozitívom je, že román prečítate veľmi rýchlo. Kompozícia textu vás núti obracať stránku po stránke s odhodlaním prečítať ešte aspoň jeden mail, a ani sa nenazdáte a zrazu máte "čistú schránku". A ak sa naladíte na vlnu Janice Hallettovej, určite si knihu užijete omnoho lepšie. Je totiž nutné uznať, že v mailoch sa skrývajú mnohé náznaky budúcich udalostí či dokonca motívov zločinov. A popritom sa môžete zamyslieť aj nad problémami, s ktorými sa stretávame denne - nad mocou peňazí, významom zdravia, uponáhľanosťou doby či vyváženými medziľudskými vzťahmi. Vražda medzi riadkami síce v mojom osobnom knižnom svete dieru neurobila, ale nepochybujem, že si nájde mnohých spokojných priaznivcov. Má potenciál zaujať a vďaka svojej forme ako najväčšej devíze sa jej to i podarí. 

Originálny názov: The Appeal

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Simona Klimková

Počet strán: 435

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Minotaurus je iba začiatok...

Vydavateľstvo Tatran našťastie nepoľavuje v prekladoch beletristických spracovaní známych gréckych mýtov, a tak máme možnosť začítať sa do ďalšieho príbehu odetého do nového šatu. Americká spisovateľka Jennifer Saintová sa však neobmedzuje iba na prerozprávanie slávneho hrdinstva, do svojho románu zakomponovala mnoho iných - trúfam si povedať nadčasových - motívov. Minotaurus, bludisko, Ariadnina niť, Teseus... Nech už poznáte daný mýtus z ktoréhokoľvek uhla, jednoznačne z neho vychádza ako víťaz odvážny mladík. A hoci je pomoc krétskej princeznej pri porážke nebezpečnej bytosti nepopierateľná, v konečnom dôsledku sa jej nedostáva až tak veľa priestoru. Neoprávnene, pretože ako zistíte, Ariadna vyznieva napokon omnoho zaujímavejšie...

"Prezradila som mu, ako sa dostať z labyrintu. Pomohla som mu zachrániť trinásť nevinných Aténčanov a zabiť svojho brata a on mi za to doprial týždeň života vo vyhnanstve na opustenom ostrove. Sadla som si na päty, bezmocne som sa knísala sem a tam a z boľavého hrdla sa mi drali nezadržateľné vzlyky. V hlave mi búšilo a nevdojak sa mi zazdalo, že počujem staré známe dunenie kopýt na kamennej podlahe. Obklopili ma nekonečné zatuchnuté chodby a neúprosne ma vťahovali do hlbín podzemia." (str. 97)

Mylne som sa nazdával, že román bude zameraný čisto na porážku bytosti žijúcej v hlbinách podzemného bludiska. V skutočnosti ide iba o základ omnoho bohatšieho deja, ktorý vám rozšíri obzory a zároveň poopraví názor na to, kto je hrdina a kto iba samoľúby jedinec vyhrievajúci sa v žiare vlastnej arogancie. Text románu je rozdelený na štyri časti, pričom každá zobrazuje Ariadnu v inej životnej fáze - spoznávame ju ako nevinné dievča, oklamanú a sklamanú ženu, manželku boha a napokon ako bojovníčku (nielen) za svoje práva. Ale pekne po poriadku... Ariadna a jej mladšia sestra Faidra žijú pod jarmom krutého otca, vládcu ostrova Kréta, ktorý nič nezabúda ani neodpúšťa a vyžíva sa v týraní svojich protivníkov, aj keby malo ísť o jeho blízkych. Dôsledkom jeho prefíkanosti a je napokon aj Minotaurus, človek s býčou hlavou, bytosť naháňajúca strach široko-ďaleko. Predovšetkým v Aténach, ktoré majú každý rok poslať na Krétu trinásť mladých chlapcov a dievčat, aby sa stali pokrmom pre krvilačného väzňa labyrintu. Keď sa medzi nimi ocitne aj švárny mladík, aténsky princ Teseus, okamžite padne do oka Ariadne, odhodlanej nedopustiť, aby obetavý chlapec dopadol ako mnohí pred ním. Povestné klbko nite pomôže Teseovi nájsť správny smer, no hoci krétskej princeznej sľúbil lásku a možnosť odplávať s ním do Atén, Ariadna sa veľmi rýchlo namiesto krásneho sna ocitá v nočnej more. Ostáva sama na pustom ostrove, ponechaná prírode, času a... bohu Dionýzovi. Nevšedný vzťah olympana a smrteľníčky otvára Ariadne ďalšie nečakané dvere, za ktorými však môže číhať nielen nepredstaviteľné rodinné šťastie, ale aj zrada a nespútanosť božstva, na ktorú nie je pripravený žiadny obyčajný človek. Nehovoriac o tom, že Ariadna nemá ani potuchy, čo sa medzitým odohráva mimo ich čarovného ostrova... Ariadna je síce hlavnou rozprávačkou príbehu, ale od druhej časti románu preberá žezlo príbehu aj Faidra. Tá sa súhrou náhod (či skôr osudu v rukách sudičiek) dostala priamo do Atén a vzala do rúk ich politické smerovanie. Práve vďaka nej máme dôkladnú možnosť spoznať bližšie "hrdinského" Tesea a spraviť si o ňom presnejší obraz. Priznám sa, bol som sklamaný. Samozrejme, ide o fikciu bohato dotvorenú autorkinou predstavivosťou, no napriek tomu máte dojem, že grécke mýty ešte nikdy neboli také reálne. Jennifer Saintová prináša príbeh, ktorý sa vám vryje do pamäti aj do srdca, a to najmä vďaka silným ženským postavám, ich viere v dobro a uvedomeniu si vlastnej dôležitosti. 

Jennifer Saintová (zdroj: uitgeverijorlando)

"Prižmúrila som oči, aby som lepšie videla na najvyšší vrch, kde sa črtala akási postava. Len čo slnko zašlo za mraky, zbadala som ju v celej jej kráse. Belostné ramená sa ligotali, akoby boli vytesané z mramoru, a veľké okrúhle oči lemované hustými mihalnicami jej dodávali groteskne nevinný výzor. Neúprosne na mňa upierala temné zrenice a jej nenávisť mi kĺzala po hrdle ako chladná oceľová čepeľ. Héra. Zmietala som sa ako ryba na suchu. Zdalo sa mi, že som uviazla v šmykľavej sieti, a hádzala som sa na jej okraje v zúfalej snahe vyslobodiť sa." (str. 165)

Ariadna nie je prvoplánovým prerozprávaním známeho príbehu. Autorka doň votkala toľko zaujímavých motívov, že by nad nimi žasol aj chýrny umelec, vedec a architekt Daidalos. Napokon, aj on tvorí neoddeliteľnú súčasť príbehu, až kým sa so svojím synom Ikarom nepokúsi ujsť z područia krétskeho kráľa... Žiadny antický mýtus neexistuje osamotene, všetky báje sú istým spôsobom prepojené a román Ariadna je toho dôkazom. Muselo byť náročné oklieštiť dej tak, aby neskĺzol k iným, vedľajším líniám, napriek tomu sa však Jennifer podarilo napísať hutné, smelé a pútavé dielo. Zabavíte sa, poučíte aj zamyslíte. A nedajte sa odradiť miernym spomalením v druhej časti - je významná z hľadiska Ariadninho vývoja, skvele vygradovaného v strhujúcom závere. Ako fanúšik gréckej mytológie - a odteraz aj Jennifer Saintovej - verím, že Tatran nám dopraje preklad aj jej ďalšej tvorby...

Originálny názov: Ariadne
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 302

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Budovanie stavieb, vzťahov a budúcnosti

Americká spisovateľka s indickými koreňmi Alka Joshi vlani dobyla aj slovenský knižný svet svojím debutom založeným jednak na skutočných historických udalostiach, jednak na spomienkach vlastných príbuzných. Umelkyňa s henou patrí medzi najkrajšie romány, aké som čítal, a nemyslím tým len obálku, ktorá je úchvatná aj v prípade druhého dielu série. Autorka na vás prenesie atmosféru Indie v rôznych sociálnych vrstvách, zaútočia na vás - v dobrom - pestré zmesi vôní, farieb a zvukov, ale aj pachov a hrozby rapídneho spoločenského pádu. Kým prvá časť sa odohrávala v päťdesiatych rokoch, Strážca džajpurských tajomstiev prenesie čitateľov do konca rokov šesťdesiatych a tešiť sa môžete takmer na všetky známe postavy. 

"Vložím list do košíka a rozhliadnem sa po Liečivej záhrade Nemocnice lady Bradleyovej, ktorú som založila pred viac než desaťročím - práve preto som pôvodne prišla do Šimly. Urobila by som to, keby mi Džaj neponúkol túto možnosť a nepresvedčil ma, aby som ju prijala? Koniec koncov, môj život umelkyne s henou v Džajpure sa v dôsledku škandálu definitívne skončil. A aj keď obvinenia z kradnutia šperkov neboli pravdivé, moje klientky, bohaté džajpurské dámy, sa mi nechystali len tak ľahko odpustiť - a ani zabudnúť." (str. 65)

Spomínaným strážcom je Málik, ktorého sme pred časom spoznali ako šikovného chlapca pomáhajúceho Lakšmí v jej kariére umelkyne. Z dieťaťa hýriaceho všemožnými talentmi vyrástol životaschopný mladý muž a po štúdiu na prestížnej škole je načase, aby si zvolil svoju cestu. Vzhľadom na silné väzby z minulosti mu Lakšmí vybaví stáž v stavebnej firme siahajúcej do najvyšších palácových kruhov. Nikto však netuší, že žiarivý postup a získavanie nenahraditeľných skúseností sa môže zmeniť na boj o čistotu svedomia, morálku a... napísať "o život" je možno trochu prehnané, no dôjde aj na nebezpečenstvo smrti a stratu všetkých privilégií, čo sa v Indii môže rovnať osudu horšiemu než smrť. O tom sa môžete presvedčiť už v prológu, naznačujúcom hlavný motív príbehu - zrútenie balkóna novopostavenej budovy nablýskaného kina Kráľovský klenot počas jej slávnostného otvorenia. Pod jej vybudovaním je podpísaná firma Singhovcov a Šarmovcov, dvoch z najvýznamnejších a najbohatších rodín v celom Radžastáne. Ich spojenie cez manželstvo Raviho a Šíly je fanúšikom dobre známe. Teraz ich stretávame ako zrelých dospelákov, hoci si naďalej zachovávajú svoje charaktery. Oceňujem, že Alka Joshi posúva svojich hrdinov v čase (a niektorých i v priestore), no ponecháva im ich špecifické povahové črty. Spočiatku som sa totiž obával, či si spomeniem na všetky početné postavy, no vďaka prehľadu na začiatku knihy a autorkiným častým návratom do minulosti boli razom odbúrané. Tu sa mi žiada poznamenať, že je lepšie poznať Umelkyňu s henou, inak hrozí, že v Strážcovi džajpurských tajomstiev vám buď uniknú mnohé súvislosti, alebo vám budú vyzradené niektoré zvraty z úvodu série. A to by bola veľká škoda, pretože knihy napriek relatívne uzavretým dejom tvoria jednoliatu ságu plnú všemožných vnemov. Keby som mal porovnať oba diely, Umelkyňa vyjde pravdepodobne z boja ako víťaz. Niežeby nebol Strážca dostatočne pútavý, ide o nadpriemer historicko-spoločenských románov, len sa mi javí dejovo bohatšia a emotívnejšia. Na konci šesťdesiatych rokov je Lakšmí už spokojne vydatá a romantickú líniu teda zastupuje Málik. Jeho vyvolenou je bývalá členka kočovného kmeňa, ktorá sa zapletie do intríg pašerákov zlata a na nemocnicu, kde pracuje aj s Lakšmí, privolá hrozbu v podobe zločincov aj s nimi spriahnutých policajtov... Aj keď vzťah Málika a Nimmí tvorí podstatnú časť príbehu, nová hrdinka mi nebola veľmi sympatická a vôbec mi nevadilo, že sa jej v druhej polovici knihy už nevenuje toľká pozornosť. Viac mi dvíhala tlak skvele spracovaná línia medzi Málikom a Šílou, čím sa krásne rozvinul ich vzťah z prvého dielu.

Alka Joshi (zdroj: thegoodlifecoach.com)

"Zakrátko dorazí polícia. Počas nasledujúcej hodiny im asi stovka návštevníkov, ktorí z budovy unikli bez zranenia, pomáha zachraňovať ranených zasypaných troskami, dvíhať z ľudí oceľ a betón a vyrábať obväzy z košieľ a dhótí. Vidím, ako Šíla zubami roztrhne jemné hodvábne sárí a napochytro vyrobí škrtidlo na zastavenie krvácania z pomliaždenej nohy. Keď dostaneme ranených do vestibulu, čaká na nich rôznorodá kolóna áut, nákladných vozidiel, skútrov, bicyklových rikší a tong, aby ich previezli do okolitých nemocníc. Šíla šikovne rozhoduje, kam má kto ísť." (str. 168)

Teším sa, že príbeh indických protagonistov ešte nekončí, hoci na preklad záverečnej časti trilógie si budeme musieť ešte istý čas počkať. Tá bude zameraná na osud Lakšminej sestry Rady, ktorá zohrala významnú úlohu na začiatku série a v jej strede sa prakticky nevyskytuje. O to viac som zvedavý, kam vďaka nej Alka Joshi nasmeruje dej a aké zmeny čakajú na Indiu v sedemdesiatych rokoch. Strážca džajpurských tajomstiev je vynikajúci román, ktorý len máličko zaostáva za svojím starším bratom, no napriek tomu vo vás zanechá pocit, že ste prevracaním jeho strán zažili čosi výnimočné. Podobných príbehov je ako šafranu, preto neváhajte a pohrúžte sa aj vy do tajov cudzej kultúry. Zistíte, že ľudia sú v podstate rovnakí, nech ich už delí akákoľvek vzdialenosť či národná príslušnosť. 

Originálny názov: The Secret Keeper of Jaipur
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Umelkyňa s henou)
Preklad: Lenka Cinková
Počet strán: 311

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Inšpiratívne osudy neznámych hrdiniek

Napísať román zameraný na osudy troch žien v rôznych časových obdobiach, spojených jedným konkrétnym miestom a vojnovou mašinériou, je úloha, ktorá si vyžaduje nielen veľa východiskového materiálu, ale predovšetkým poriadnu dávku talentu. A, samozrejme, schopnosť koncipovať dej tak, aby držal pokope, nepôsobil chaoticky a hlavne aby sa v ňom čitateľ nestrácal. Pri množstve postáv a časových i miestnych skokoch sa to totiž môže veľmi ľahko stať. Stephanie Drayová je však skúsenou spisovateľkou a dokáže ustriehnuť aj najmenšie detaily spletitého príbehu. Vo svojej tvorbe sa venuje historickým témam a najmä silným ženám podieľajúcim sa na formovaní tváre sveta. Inak to nie je ani v prípade knihy z dielne vydavateľstva Tatran, ktoré tak opäť dalo domov kvalitnému čítaniu s tendenciou zanechať vo vás výrazné dojmy.

"Bývali sme vo Versailles, pár krokov od brán paláca, a mohli sme sa chváliť vlastným hotelom v samotnom Paríži. Hotel de Noailles mal dosť izieb, aby v ňom kráľ mohol ubytovať celý regiment svojej kavalérie, a taký obrovský pozemok, že sa na ňom dal usporiadať hon na líšky. Za normálnych okolností by chlapec ako Gilbert du Motier, posledný z rodu Lafayettovcov, nebol nikdy považovaný za vhodného kandidáta, ktorému by ponúkli moju ruku. Nikdy by nás nedali dokopy, no v dôsledku série tragických úmrtí v jeho rodine osirel a zdedil veľké bohatstvo." (str. 43)

Román Ženy zo zámku Lafayette síce spája navonok dejisko na francúzskom území, no príbeh sa ani zďaleka neobmedzuje iba naň a ponúka omnoho širší záber. Vďaka trom hrdinkám sa dozviete viac o živote v rôznych historických epochách, pričom každá je poznačená bojovým besnením. Osud Adrienne je spojený s americkou vojnou za nezávislosť a Veľkou francúzskou revolúciou, Beatrice sa urputne snaží poukázať na potrebu pomáhať európskym vojakom na fronte prvej svetovej vojny a Marthe robí aj nemožné, aby uchránila svoj domov a školu pred nástrahami nacistickej okupácie. Práve ňou sa rozbieha celý dej, čo vnímam ako správny krok, pretože spätné objasňovanie "súčasných" okolností je nielen vhodným kompozičným prvkom, ale funguje aj ako stmeľovací prvok, keďže Marthe je istým spôsobom spojená s oboma zvyšnými protagonistkami. Beatrice je patrónkou zariadenia, v ktorom Marthe vyrastala a rozvíjala svoj umelecký talent, a momentálne je poverená vytvoriť diela oslavujúce Adrienne, manželku markíza de Lafayette, ktorý môže byť okupantom tŕňom v oku, no jeho žena by im až tak prekážať nemusela. Marthe počas výskumu k svojej tvorbe spoznáva Adrienne čoraz viac a uvedomuje si jej nezdolnú silu a lásku k revolucionárovi, ktorý musel čeliť početným krízam aj hrozbám, ale jeho vízia bola väčšia než nenávisť nepriateľov. Adrienne aj vďaka jeho myšlienkam realizuje vlastné sny a nahlas prezentuje svoje postoje v dobe, kedy ženy nemali ani len hlasovacie právo. Všetko však narušia boje v zámorí a predovšetkým "madam gilotína"... Beatrice je bývalá herečka, ktorá dosiahla slávu najmä zásluhou vydaja za bohatého dobrodruha. V čase vypuknutia Veľkej vojny je však ich manželstvo v troskách, a hoci sa Beatrice snaží zachrániť, čo sa dá, na európskej pôde si uvedomí, že svoju vytrvalosť a empatiu môže využiť aj oveľa praktickejšie. Spočiatku sa zameriava hlavne na materiálnu podporu vojakov, no pomaly preniká až do najvyšších politických kruhov a priamo ovplyvňuje americkú verejnú mienku. Nitky jej života sa napokon pretnú aj s Marthe, ktorá po objavení záhadnej fotografie začne pátrať po svojom pôvode a odpovede na nezodpovedané otázky budú veru poriadne prekvapivé...

Stephanie Drayová (zdroj: stephaniedray.com)

"V okupovanej zóne Nemci popravujú francúzskych chlapcov, ktorí šíria letáky alebo kreslia kriedou Churchillovo písmeno V - ako víťazstvo - na lavičky v parku či na tabule s názvami ulíc. Každý deň sa dozvedáme o ďalších popravách - za porušenie zákazu vychádzania, za držanie zbrane, za veľké i drobné priestupky. Máme šťastie, že žijeme v Chavaniacu, v takzvanej slobodnej zóne, no všetci sme ako na tŕňoch, keď sa jedno také V objaví na bočnej stene nášho kostola a seržant Travert zatkne prvých obyvateľov našej zasneženej dediny." (str. 235)

Každá hrdinka mala čosi do seba, no najviac si ma získali Marthe a Adrienne. Marthe pre jej vývoj od pomerne cynickej mladej ženy k angažovanej aktivistke a Adrienne v súvislosti s druhou polovicou 18. storočia, ktoré je vykreslené skutočne dôkladne a živo. Beatrice takisto splnila svoju úlohu a tvorí neoddeliteľnú súčasť deja, no v porovnaní s ostatnými dvoma ťahá za trochu kratší koniec. Stephanie Drayová vytvorila naozaj výnimočnú mozaiku pováh a charakterov, a hoci jej kniha nesie názov Ženy zo zámku Lafayette, nájdete v nej výrazne väčší počet postáv, ktoré vám utkvejú v pamäti. A ak by vás náhodou ľakala hrúbka románu, nedajte sa odradiť. Stránky sa obracajú jedna radosť a ani sa nenazdáte a ocitnete sa na konci prepletených, strhujúcich línií. 

Originálny názov: The Women of Chateau Lafayette
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 559

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zničujúca moc rodinných tajomstiev

Hoci írska spisovateľka Lucinda Rileyová podľahla vlani rakovine, prostredníctvom svojich literárnych diel žije ďalej. Na Slovensku udržiava jej status vydavateľstvo Tatran, ktoré priebežne okrem dominantnej série Sedem sestier siaha aj po samostatných románoch zachovávajúcich si autorkin typický štýl. Medzi ne patrí aj Levanduľová záhrada, na stránkach ktorej opäť natrafíte na prelínanie viacerých časových línií a spletitý príbeh rodiny poznačenej búrlivými historickými udalosťami. Kniha je určená Lucindiným fanúšikom rovnako ako novým čitateľom. Obe skupiny však určite ocenia živo a farbisto podaný dej zasadený do rôznych kútov Európy.  

"Zavrela za sebou dvere, psychicky vyčerpaná zo všetkého toho napätia z predstierania. Hoci žila v meste, na ktoré upieral zrak celý svet, nikdy sa necítila osamotenejšia. Keďže nacisti pred niekoľkými mesiacmi zakázali rádioprijímače, pretože zistili, že Spojenci prostredníctvom nich komunikujú so svojimi agentmi, a keďže jediné noviny boli plné vládnej propagandy, Connie sa cítila úplne odrezaná od sveta. Netušila, ako sa darí Spojencom, ani či sa ešte stále chystá invázia, ktorú sľubovali a v ktorú Connie dúfala pred odchodom do Francúzska." (str. 126-127)

Ide o knihu, ktorá vás chytí za srdce, či už autentickým vykreslením odboja alebo dôkladným prienikom do vnútra rozmanitých postáv. Zároveň ukazuje, ako sú naše životy úzko previazané s minulosťou a našimi predkami, hoci málokto sa tým reálne zaoberá a ani si to prakticky nikdy neuvedomí. Možno by sme boli prekvapení, čo by sme odhalili, ak by sme sa i my sami pohrúžili do osudov našich skôr narodených príbuzných... Každopádne, podľa anotácie som očakával, že ma viac zaujme línia odohrávajúca sa počas druhej svetovej vojny, ale ani tá súčasná (resp. v rokoch 1998-1999) napokon nebola menej pútavá. Lucinde Rileyovej sa podarilo nájsť rovnováhu medzi dramatickosťou, romantikou a predstavením dejinných udalostí, a tak si môžete užívať košatý príbeh bez rušivých vplyvov či hluchých miest. Pri zobrazených situáciách by mnohé autorky (aj autori) skĺzli k prehnanej sentimentalite, no Lucinda si zachováva odstup a necháva na čitateľa, akým emóciám dá priechod. To však neznamená, že by bola strohá vo vyjadrovaní, kdeže. Nepotrebuje však klásť pred nás všetko ako na striebornom podnose, pričom ani jedna línia sa nerozvíja na úkor druhej a šikovne sa navzájom dopĺňajú... Emilie je dedičkou starobylého francúzskeho rodu a po smrti rodičov sa musí postarať o zámok na juhu krajiny. Keďže jeho predaj je značne komplikovaná záležitosť, rozhodne sa ho radšej zrekonštruovať. Pritom sa zoznámi so Sebastianom, svojím budúcim manželom, a onedlho aj s jeho bratom... Náhle životné zvraty preveria jej schopnosť správneho úsudku a ľútosti nad mylnými rozhodnutiami. Spolu s vlastnými chybami spoznáva aj minulosť svojho otca a spojitosť s babičkou svojho manžela. A informácie, ktoré sa dozvedá, sú prinajmenšom šokujúce... Jej otec Edouard bol jedným z vodcov francúzskeho odboja proti Nemcom, ale pracoval tajne pod pláštikom priateľstva s nepriateľmi. Práve do tohto prostredia prichádza druhá hrdinka Connie, ku ktorej som si hľadal cestu trochu dlhšie, pretože spočiatku na mňa pôsobila mierne chladne. Postupne však odhaľujeme jej osobnosť, navyše vzhľadom na okolnosti nedôvery a obozretnosti je pochopiteľné, že Connie neprejavuje svoje pocity na počkanie. Odboj je vždy zdrojom rôznych nebezpečných situácií a nie je to inak ani v tomto prípade. Táto línia je, samozrejme, o niečo napínavejšia, no ak nemáte radi vojnové príbehy, nemusíte sa báť. Dôraz je kladený skôr na jej prežívanie než na naturálne zobrazenie jej krvavého priebehu. 

Lucinda Riley

"Táto veľmi osobná zbierka pozostatkov otcovho života ju upokojovala. Cítila, že je k nemu bližšie, a keď si čítala zaľúbené listy, ktoré mu posielala jej matka, plakala. Z listov bolo zrejmé, že Valérie svojho manžela bez pochýb milovala, a Emilie bola vďačná aspoň za to. Bola dojatá a iróniou bolo, že aj šťastnejšia, pretože časť jej bolesti pomaly vymazávalo postupné pochopenie minulosti. Spätne si uvedomila, že uzatvárať sa pred rodinou a jej minulosťou len vytváralo prekážky v jej prítomnosti a budúcnosti. Niektoré veci sa však odpustiť nedali... keby však pochopila aspoň to, prečo sa stali, možno by sa konečne cítila slobodnejšia." (str. 198)

Levanduľová záhrada obsahuje všetky ingrediencie potrebné pre strhujúci príbeh založený na všemožných ľudských pohnútkach - lásku, zradu, intrigy, chamtivosť, manipuláciu, nádej i veľmi náročné odpustenie. Iným aj sebe samému... Connie a Emilie sú odlišné charaktery a to z nich robí skvelé "základné kamene" pre rozsiahly príbeh tiahnuci sa polstoročím. Obe žijú s dôsledkami svojej doby - kým Connie je odhodlanejšia a odvážnejšia, pri Emilie vás občas prepadne chuť zatriasť ňou, aby sa vzchopila a viac si stála za svojím. Atmosféru dotvárajú aj prostredia slnečného vinárskeho Provensalska a severného Yorkshiru, ako stvorené na uvažovanie, kam sa vybrať počas blížiaceho sa leta. Romány Lucindy Rileyovej patria k top dielam vo svojom žánri a ja dúfam, že Tatran má v zásobe ešte mnoho podobne kvalitných kúskov...

Originálny názov: The Lavender Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Dramatické vyvrcholenie hry na mačku a myš

Na tretiu - záverečnú časť - série Auris si jej fanúšikovia nemuseli počkať dlho, za čo patrí vydavateľstvu Tatran môj obdiv. Ide totiž o natoľko košatý a prepletený príbeh, že časom vám z pamäti vypadne pomerne veľa detailov. Na druhej strane ide o originálne rozprávanie s výraznými postavami aj motívmi, takže podstatné informácie ľahko vydolujete z podvedomia. Spisovateľské duo Vincent Kliesch a Sebastian Fitzek patria k top nemeckým literátom a ich trilógia to iba potvrdzuje. Z textu síce vanie typický Fitzekov štýl, ale načo meniť niečo, čo skvele funguje? Priaznivci zvyknutí na určitú schému málokedy vítajú zmenu a v tomto prípade by mohla byť kontraproduktívna. 

"Vysilená Jula v beznádeji klesla na zem. Je možné, aby po všetkom, čo od Moritzovej údajnej smrti podnikla, bola tu, v tejto holej pivnici jej konečná stanica? Bod, kde sa všetko končí? Keď už nie je žiadne zajtra, žiadne neskôr, žiadne "to zvládneme"? Jula je podľa všetkého jediný človek, ktorý môže rozlúštiť Moritzovu správu, a tí dvaja zločinci nezbalia stany skôr, kým, kým nedostanú to, čo chcú. Ako dlho vydrží, keď ju budú mučiť? Koľko prstov si dá odrezať, ako dlho sa nechá topiť? Koľko cigár jej zahasia na tele, kým nakoniec vykričí všetko, čo chcú vedieť?" (str. 72)

Názov série síce odkazuje okrem iného na prezývku forenzného fonetika Matthiasa Hegela, ale za ústrednú hrdinku predsa len považujem skôr Julu Ansorgeovú. Matthias je totiž v porovnaní s ňou značne komplikovanejší charakter, hoci práve v tom tkvie jeho sila. Strelka jeho morálneho kompasu ukazuje smerom, ktorým sa má vydať, ak chce dosiahnuť spravodlivosť či skôr cieľ podľa svojho gusta. Aj keby musel siahnuť po kontroverzných a hodnotovo diskutabilných spôsoboch. Zato Jula si už od samotného začiatku udržuje svoj status rozumne uvažujúcej osoby, ktorej sa prieči všetko nesprávne a zlé. Poznamenaná traumou zo straty brata Moritza sa s vervou púšťa do odhaľovania zločinov vo svojom podcaste a popritom sa snaží ochrániť pred nástrahami krutého sveta svojho mladšieho nevlastného súrodenca Elyasa. Čitatelia oboznámení s predchádzajúcim dejom budú nepochybne očakávať rozlúsknutie všetkých záhad, ktorými je Moritz opradený a ktoré tvoria aj kostru vzťahu medzi Julou a Matthiasom. Ten je ako na hojdačke a hoci má Jula oprávnené pochybnosti o expertovom zločinnom konaní, musia spolupracovať. A tentoraz nielen v záujme cudzích ľudí, ale hlavne preto, aby prežili... Každý diel sa popri hlavnej línii venuje aj relatívne samostatnému prípadu a inak to nie je ani v prípade Šumu smrti. Vzhľadom na nutnosť rozpliesť všetky nitky sa však už krúti priamo okolo dvoch protagonistov (presnejšie protagonistky a antagonistu). Julina bezmocnosť je ešte vystupňovaná, keď ju aj s Matthiasom unesú neznámi jedinci v snahe dopátrať sa pravdy o jej mŕtvom bratovi. Všetko jej úsilie zistiť, čo stálo za Moritzovým uväznením a domnelou samovraždou, jej dosiaľ poskytlo viac ďalších otázok než odpovedí a celá situácia je omnoho zložitejšia - a globálnejšia -, než sa na prvý pohľad zdalo. Julin zmätok budete prežívať spolu s ňou, keďže Kliesch a Fitzek nepoľavujú s hromadení nespočetných zvratov a prekvapení, práve naopak. Bude sa ich na vás valiť toľko, že občas budete musieť pribrzdiť a znovu si v mysli prejsť jednotlivé dejové udalosti, aby ste sa v nich nestratili. Tí, ktorí poznajú rukopis autorov, sú však už na podobné - občas priam absurdné - eskapády zvyknutí. 

V. Kliesch a S. Fitzek (zdroj: Facebook)

"Hegel nikdy nechcel, aby to zašlo tak ďaleko. Do akej hroznej, možno bezvýchodiskovej situácie dostal Julu aj seba! Ako zneužíval svoju prevahu, ako s ňou zametal, kým ešte držal v rukách opraty. Keď určoval pravidlá a udeľoval príkazy. A teraz? Čo sa z neho stalo? Stojí pred ňou v špinavom prepotenom obleku ako týraný pes, pričom iba pred niekoľkými hodinami, keď ho zbavili obvinenia z vraždy, v ňom vyzeral ako britský lord pri večeri. Musím si priznať, že keď som sa už ocitol v tejto ťažkej situácii, s nikým by som v nebol radšej ako s Julou. To dievča má potenciál, a ak mám vôbec šancu prežiť, tak jedine s ňou." (str. 109)

Psychotrilery málokedy poskytujú priestor na odľahčenie, preto veľmi oceňujem postavy Elyasa a jeho kamaráta Friedricha. Napriek náročným okolnostiam, ktoré preverujú ich vlastnosti aj priateľstvo, si dokážu udržať neuveriteľne zábavný nadhľad a ich trefné poznámky sú soľou celej série. Vyrovnávajú frustráciu, zlosť, strach a neistotu ostatných postáv a sú dôkazom, že aj v temnote klamstiev a intríg je možné nájsť pár svetlých bodov. Šum smrti je dôstojným ukončením trilógie, určite patrí k nadpriemerným dielam vo svojom žánri, hoci kumulujúce zvraty miestami prekračujú únosnú mieru na úkor uveriteľnosti. Ak by to tak však nebolo, na obálke by nemohlo svietiť meno Sebastian Fitzek. Spolupráca s Vincentom Klieschom bola trefa do čierneho a snáď títo nadaní páni ešte nepovedali posledné slovo.

Originálny názov: Todesrauschen
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Preklad: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Odvaha a hrdosť Grékov v boji proti Peržanom

Moje čitateľské srdce zaplesalo radosťou, keď vydavateľstvo Tatran siahlo po jednom z najlepších autorov historických románov. Conn Iggulden má konečne možnosť zapustiť pevné korene aj na Slovensku, nepochybujem totiž o tom, že si u nás nájde množstvo verných fanúšikov. Mal som možnosť spoznať jeho tetralógiu Vojna ruží a rovnako kvalitný zážitok zo spoznávania pestrých dejín som očakával aj od prvej časti dvojdielnej série zameranej na ďalší vojnový konflikt, tentoraz však zasadený do antiky. Grécko-perzské vojny sú dodnes opradené mnohými legendami a hrdinstvami s priam mytologickým nádychom, čo samo osebe zaručuje dostatok pútavých motívov. Šikovný spisovateľ z nich ľahko vydoluje maximum a vy si už len užívate pohnuto-krásny obraz dávnych čias. 

"Temistokles viedol fýly v strede vpred, aby zničili zostávajúcich prakovníkov a lukostrelcov. Boli to drsní chlapi, Etiópčania a Egypťania s nožmi a palicami. A predsa zoči-voči hoplitom v bronzovom brnení hynuli ako podrezané ovce. Zabíjanie pokračovalo až do tmy, keď Aristeides podpálil poslednú loď na pláži. Nezanechajú tu po sebe nažive ani jediného Peržana, ktorý by mohol kradnúť, znásilňovať a vraždiť nevinných. More sa upokojovalo a mŕtve telá narážali do seba ako jablká na vode. Napokon bolo po boji, keď vysoko na letnú oblohu vystúpil mesiac." (str. 68)

História v podaní Conna Igguldena nie je iba suchopárnym výpočtom jedincov zapojených do udalostí definujúcich svojím spôsobom i podobu súčasného sveta. Na stránkach románu Brány do Atén ožívajú osoby z mäsa a kostí, reálne i vymyslené, aby spoločne čelili silnému nepriateľovi. A je pritom úplne jedno, že dejín znalí čitatelia poznajú výsledok vojny i jednotlivých bitiek. Azda o to viac budú prežívať zápolenie s časom, taktikou protivníka i (ne)priazňou bohov. Do hry vstupujú mnohé postavy, pričom každá je čímsi špecifická a utkvie vám v pamäti. Nemusíte sa obávať, že by ste v nich stratili prehľad, autor je šikovný rozprávač a ich osudy dávkuje rozumne a pritom stále dynamicky. Ak by sa však zameral iba na najväčšie zvraty grécko-perzského konfliktu, bolo by to kontraproduktívne. Preto sa môžete tešiť aj na menšie, osobnejšie príbehy, ktoré nielenže funkčne dotvárajú dej, ale zároveň poskytujú omnoho celistvejší pohľad na život a zmýšľanie v období 5. storočia pred Kristom. Ďalším zaujímavým faktorom je, že na základe postupného spoznávania postáv napokon fandíte aj tým, čo na vás spočiatku nepôsobili práve sympatickým dojmom. Aj to je však obraz doby - v čase ohrozenia idú osobné sváry bokom v prospech zjednotenia sa proti mocnej ríši. Hoci by bolo, samozrejme, naivné myslieť si, že všetci Gréci sa zachovali hrdinsky a odložili bokom svoje sebecké pohnútky... V centre deja je však trojica mužov, ktorí by pokojne obstáli ako vzor ideálov a odvahy i dnes - Temistokles, Xantippos a Aristeides. Každý z nich je iný, a práve preto sa zrejme tak dokonale dopĺňajú. Predstavujú hybnú silu a motiváciu, akú im môžu závidieť aj početne silnejší Peržania. Helénska kultúra fascinuje odborníkov, laikov i umelcov aj po tisícročiach, mňa nevynímajúc. Brány do Atén poskytujú úchvatný pohľad na vtedajšie reálie aj prienik do myslí a pocitov ľudí z rôznych vrstiev. Iste, román nedokáže nahradiť vedecké texty, no v tomto prípade ste schopní ľahko uveriť každému slovu. Zobrazené bitky nepodliehajú romantizácii, hrdinovia krvácajú a umierajú a bohovia, ako ich poznáme z mýtov a legiend, sa len prizerajú a snáď aj bavia na svojvôli obyčajných smrteľníkov... 

Conn Iggulden (zdroj: Facebook)

"Temistoklovi pulzovalo v prste, prvotná bolesť odznela a vyčerpala ho. Poznal flotilu najlepšie z nich všetkých. Bola zdrojom jeho autority v Aténach, predstavovala tridsaťtisíc zamestnaných a zaplatených veslárov. Na lodiach tak alebo onak pracovalo celé mesto, rozhodne väčšina snemu. Ďakovali Temistoklovi za plácu a boli na svoju prácu hrdí. V ten deň mali pocit, že zapredal ich dielo Sparte, že ich odhodil ako opozeranú milenku. Samozrejme, nebude im vešať na nos, že nemieni poslúchať zlé spartské velenie." (str. 225)

Vzhľadom na to, že Brány do Atén sú len prvým dielom dilógie, koniec je krásne vystupňovaný a zanechá vo vás trpko-sladkú príchuť výdatného čítania, ktoré si však pýta ďalšiu dávku. Mnohé dejové línie sú uzavreté, no pokračovanie má ešte rozhodne čo ponúknuť. Temistoklov osud rozpovie román Ochranca a ja sa už teraz neviem dočkať, kedy ho budem držať v rukách. Skvelý dej, verné historické reálie, ukážková gradácia a budovanie charakterov robia z Conna Igguldena čelného predstaviteľa žánru a jeho novinka v slovenskom jazyku to len potvrdzuje.

Originálny názov: The Gates of Athens
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Aténčania)
Preklad: Lucia Halová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Priekopnícky príbeh plný vôní a spoločenských zmien

Vydavateľstvo Tatran pokračuje v preklade úspešnej - a predovšetkým kvalitnej - európskej tvorby, konkrétne nemeckého pôvodu. Medzi najnovšie prírastky v tomto smere patrí historický román Charlotte Jacobi. Pod týmto pseudonymom sa skrýva autorská dvojica Eva-Maria Bastová a Jorn Precht a ich spolupráca očividne prináša ovocie. Využili svoje bohaté zručnosti s písaním kriminálok a televíznych scenárov a namiešali strhujúci príbeh, čo vás razom prenesie do začiatku 20. storočia a do prostredia rozrastajúceho sa Hamburgu, ktorý nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Práve tu totiž zapustila korene slávna franšíza Douglas spojená s parfumami a kozmetikou. Cesta k úspechu je však málokedy vydláždená, skôr prináša veľa prekážok a výziev...

"Marie si položila rovnakú otázku, ako keď bola malé dievča: Má každá krajina svoju typickú vôňu? Ak áno, aká by bola nemecká? Bola by to zmes korenia skladovaného vo veľkých kontoroch? Nie, pretože aj tie pochádzali z ďalekých krajín. Typická nemecká - teda aspoň severonemecká - vôňa by bola rybí zápach, pomyslela si Marie a v duchu sa usmiala. O to dôležitejšie je priniesť do Nemecka svetové vône. Čo vedia v Nemecku o kráse a bohatstve exotických krajín? Sklonila sa, aby nasala vôňu kvetov, a zatvorila oči. Vône v nej vyvolali obrazy a zvuky." (str. 124)

Dej sa odohráva v rokoch 1909 až 1920 a poskytuje tým ucelený pohľad na rozbeh a stabilizáciu známej značky. Autorské duo si dalo námahu nielen s verným zobrazením reálií, ale aj s ďalšími zaujímavosťami doby, napríklad panikou spôsobenou preletom Halleyho kométy. Text je popretkávaný množstvom ďalších pútavých faktov aj príbehov spojených s dejiskom. Je to obdivuhodné o to viac, že historické pramene sa nevyskytujú práve v hojnej miere, no fantázia Charlotte Jacobi sa našťastie neobmedzuje a pracuje na plné obrátky. Hlavné postavy Marie a Anna Carstensové boli priekopníčkami v mnohých smeroch - ženy s vlastným podnikaním, bojujúce nielen za svoje šťastie, ale aj za úspech iných žien, poznačených útrapami stereotypného zmýšľania. Svojím zanietením, prirodzene, stúpili na otlak mužom hľadiacich na ne cez prsty a ich interakcie v oblasti obchodu sú občas zábavné, inokedy zas priam kontroverzné či vyslovene poburujúce. Sestry Douglasové (názov predajní je odvodený od škótskeho mydla) by však ostali na polceste, nebyť výraznej osobnej línie protagonistiek. Kto by si myslel, že mali povedzme podporu blízkych príbuzných, zásadne by sa mýlil. Anna a Marie sú v tomto smere ako princezné z rozprávky - takisto čelili neprajnej macoche. I tu je ťažké povedať, či ide o skutočné vyobrazenie rodinných vzťahov, ale do príbehu skvele zapadá. Našťastie ani tu zlo nezvíťazí (i keď o rozprávku rozhodne nejde) a okolnosti sa vyvíjajú všemožnými spôsobmi. Do deja vstupuje pomerne veľké množstvo postáv, ktoré ho ovplyvnia vo väčšej či menšej miere, ale všetky vhodne dopĺňajú pestrú mozaiku. Román zasiahne nielen vašu predstavivosť, ale i viacero zmyslov a nepochybne vás navnadí zahaliť sa do oblaku príjemnej vône. Podobne ako plejáda reálnych osobností, ktoré svojho času neodolali lákavej kozmetike. K nadšeným odberateľom sestier patrila okrem iných cárska rodina, Coco Chanel či Ernest Hemingway. Výskyt známych mien dodáva knihe správny šmrnc a prepája ich nevšedné osudy. Trochu ma mrzelo, že vojnové roky boli odbité až neprimerane stručne. Na jednej strane chápem, že kniha sa sústredí na iné témy než je mašinéria prvej svetovej vojny, no určite by bolo zaujímavé dozvedieť sa aj čosi z tohto súdka. Ostáva dúfať, že sa k tomu ešte aspoň spätne spisovateľské duo vráti v ďalších častiach série... 

Autorské duo Charlotte Jacobi (zdroj: Facebook)

"Do miestnosti vošiel ďalší muž: Julius Karstadt! V ruke držal veľkú panvicu, na ktorej im pripravoval zemiakové placky. Skôr než si stihla vysvetliť jeho príchod, zahnal sa, udrel panvicou zlodeja do hlavy a ten s výkrikom spadol. Z ruky mu vypadla pištoľ a kĺzala sa po zemi. Zlodej bol omráčený menej, ako Anna dúfala, zdvihol sa na kolená a načiahol sa za zbraňou. Nerátal s tým, že zo skrine vyskočí mladá žena a duchaprítomne zdvihne zbraň tesne predtým, ako sa jej dotkol prstami. Potom sotila ohromeného Juliusa do prednej časti obchodu a zamkla dvere kancelárie." (str. 201)

Dej Sestier Douglasových plynie pokojne, nikam sa neponáhľa. Autori sú si očividne vedomí, že na rozohratie všetkých línií majú ešte dosť času, a užívajú si aktuálne dianie. Strhujúce zvraty a napätie si tu veľmi neprídu na svoje, ale vzhľadom na žáner a cieľ knihy to vôbec neprekáža. Charlotte Jacobi nepotrebuje nečakané prekvapenia, žiadny motív príliš nevytŕča ani sa nerozvíja na úkor druhého. Dôležitú úlohu popri rozvoji značky zohráva i láska a osobný život Anny a Marie. Romantika je podčiarknutá aj istou nostalgiou začiatku 20. storočia a prostredím Hamburgu a Paríža. V závere ide teda o pútavý román založený na skutočných udalostiach, obohatený o dávku bezbrehej fantázie a myšlienku, aké je dôležité nasledovať svoje sny. 

Originálny názov: Die Douglas Schwestern
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 359

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Pozvoľné odkrývanie dôsledkov nacizmu

Spočiatku som sa nazdával, že román Lauren Foxovej bude podobný mnohým iným s tematikou druhej svetovej vojny. V posledných rokoch sa totiž roja ako huby po daždi, čo je na jednej strane skvelé, pretože hrôzy ozbrojených konfliktov treba ľuďom pripomínať (hlavne v dnešných neistých časoch), no na druhej strane je nimi trh pomaly presýtený a je náročné vyselektovať skutočne originálne kúsky. Napokon sa však ukázalo, že je stále možné priniesť niečo nové, a to tak v rámci príbehu, ako i kompozície a rozprávačského štýlu. Kto očakáva klasický priamočiary dej, mal by sa mať na pozore, pretože autorka sa pohrala s tradičným rozprávaním a ponúka mierne odlišný pohľad na osudy postáv.  

"Annelise sa načiahne ponad okraj kočíka a silno uštipne spiace dieťa do stehna. Silno, silno, silno. Inge sa zobudí s krikom, cíti nevysvetliteľnú pulzujúcu bolesť v stehne a cez slzy sa zmätene pozerá na rozmazaný úzky chrbát matkinej najlepšej priateľky, ktorá rýchlo kráča po chodníku preč od nich. O týždeň ktosi hodí do okna Walterovej a Annelisinej jedálne tehlu, ktorá prerazí sklo, preletí oblúkom cez miestnosť, odštiepi roh ich mahagónového stola a dopadne na dlážku uprostred sklenených črepov a úlomkov dreva. Tri dni nato sa Annelise prebudí v explózii bolesti a krvi." (str. 68)

Príbeh sa rozbieha v predvojnovom Nemecku, kde Annelise, mladá žena na prahu dospelosti, začína pomaly, ale isto pociťovať stupňujúce sa protižidovské nálady. Jej rodina vlastní obľúbenú pekáreň, ktorá spája rôzne typy ľudí bez ohľadu na ich rasu, náboženstvo či spoločenské postavenie. Eskalujúce napätie sa však dotkne aj ich podniku, no popritom sa stihne Annelise i zamilovať a budovať si vlastné životné hodnoty. K tomu ju vedú, prirodzene, aj nepríjemné udalosti, ako keď sa s ňou vzhľadom na tlak okolia rozíde jej priateľ, a nemenej významným prvkom jej vývoja je jej vzťah s matkou. Ten považujem za jeden z najsilnejších motívov v úvode knihy. Navonok chladne rezervovaná Klara má dcéru rada, no nevie dať najavo svoju náklonnosť a spolieha sa pritom na svojho srdečného manžela. Odlišné prístupy k spracovaniu a prejaveniu emócií či k výchove detí sú jadrom príbehu tiahnuceho sa desaťročiami a ukazuje silu a odhodlanie žien skúšaných dobou a krutosťou ľudí. Annelise je pekným príkladom postavy, ktorá zažije azda najväčší a najuveriteľnejší vývin od šťastného dieťaťa cez zasnenú a skrúšenú tínedžerku až po rozvážnu dospeláčku. Román Pošli po mňa je pomerne krátky, keď vezmeme do úvahy, čo všetko skrýva jeho obsah. Strieda dejiská, časové línie aj uhly pohľadu, čo je síce zdrojom komplexnosti a fungujúceho vyjadrenia priepasti a odlúčenia medzi generáciami, zároveň však čitateľ nemá dostatok priestoru zžiť sa s hrdinkami a ich vnútorným svetom. Annelise je spojivom, ktoré sa tiahne celým dejom a v tomto zmysle akýmsi záchranným kolesom. Nielen pre kostru deja, ale najmä pre svoje príbuzenstvo. Časť, keď je nútená opustiť svoj domov aj rodičov, aby sa s vlastnou rodinou vyhla prenasledovaniu zo strany nacistického režimu, patrí k najsugestívnejším pasážam knihy. Zaznieva v nej reálny smútok s opatrnou (nechcem napísať, že priam naivnou) nádejou, že sa raz azda všetko vráti do normálu. Príbeh pracuje vo veľkom aj s motívom nového začiatku a vytvárania nového hniezda. 

Lauren Foxová (zdroj: Facebook)

"V noci, keď je oceán pokojný, loď je ako kolíska. Annelise leží a bdie v prepchatej kajute, počúva, ako dýcha jej manžel a dcéra, ich odfukovanie a tiché vzdychy sú pre ňu útechou, dôkazom. Uviazla kdesi medzi zlomenosťou a nádejou, ľútosťou a úľavou. Spokojná napriek bolesti, uvoľnená napriek strachu. Zdá sa jej, akoby naraz napredovala aj cúvala. Vtedy na železničnom nádraží silno zažmúrila oči a modlila sa, aby to bol iba sen. Rýchlo zvažuje - čo keby tak otvorila oči a prebudila sa z nočnej mory ako desaťročná vo svojej posteli? Dokázala by sa kvôli tomu vzdať Waltera aj Ruthie." (str. 142)

Nostalgické spomienky sa miešajú s frustráciou a strachom a čitateľ prežíva všetky pocity spolu s postavami. Môže za to predovšetkým štýl Lauren Foxovej, ktorý sa odlišuje od bežnej neviazanej reči. Je veľmi lyrický, plný hlbokých myšlienok a zamyslení, ktoré podnietia k uvažovaniu aj čitateľa. Prejavuje sa to aj v krátkych, trefných vetách oddeľujúcich jednotlivé kapitoly. Autorka nenapísala prvoplánový príbeh o vojne, sústredí sa skôr na jej vplyv na život a city obyčajného človeka. Pošli po mňa je silný román, ktorý sa vymyká zo zaužívaných štandardov, čo môže pre niektorých čitateľov pôsobiť rušivo, no nájdete v ňom množstvo pekných ideí, ktoré stoja za objavenie. 

Originálny názov: Send For Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Dobro a zlo sú relatívne pojmy

Sally Hepworthová bola pre mňa dosiaľ neznámym menom, no už viem, že ak sa v edičnom pláne vydavateľstva Tatran objaví aj jej ďalší titul, neujde mojej pozornosti. Vzhľadom na anotáciu som sa nazdával, že pôjde o klasický domestic triler, zameraný na temné rodinné tajomstvá, ktoré len čakajú na prebudenie. Samozrejme, Dobrá sestra disponuje aj týmto prvkom, no okrem toho ponúka aj výraznú romantickú líniu a prekvapivý humor. Nie však vyslovene situačný či konverzačný, ale ten nenápadný druh, vyplývajúci zo vzájomnej interakcie postáv a ich vpadnutia do nezvyčajných udalostí. Charakteristika románu pracuje hlavne s motívom neistoty, pohrávania sa s čitateľom, ktorý má prirodzené pochybnosti o motivácii sestier-dvojčiat a ich pravej povahe. Podobných príbehov je síce dnes už neúrekom, ale tento má akýsi špecifický "drive", ktorým si vás ihneď získa. 

"Zaspím rýchlo, ale prebudím sa s prudkým nádychom. V okamihu sa zorientujem. Nepotrebujem čas, aby som si uvedomila, kde som, nie som zmätená. Viem, kde som. Viem, že to bol sen, hoci stále cítim to chladné mokré telo pod svojimi rukami, to kopanie a zvíjanie, moje prsty, ktoré ho zvierajú tak silno, až sa trasú. Takisto viem, že to nebol sen. Bola to spomienka. Varovanie. Najmä pripomienka. Nenamýšľaj si o sebe nič, Fern! Pamätaj si, čoho si schopná! Akoby som mohla zabudnúť!" (str. 62)

Za odlišné vyznenie môžu predovšetkým postavy. Ak by ste ako ja čakali chladných a vypočítavých pokrytcov, boli by ste na veľkom omyle. Fern a Rocco/Wally sú jeden z najzvláštnejších a pritom najpôvabnejších párov, s akými som sa na stránkach kníh stretol. Fern je zároveň hlavnou rozprávačkou, čo by automaticky malo zvyšovať jej dôveryhodnosť, ale fanúšikovia psychotrilerov dobre vedia, ako môže zdanie klamať. Napriek tomu Fern vo vás dokáže vyvolať súcit, pretože má zásadný problém s kontaktom s vonkajším svetom a radšej dáva prednosť tichu, tlmenému osvetleniu a samote pred davmi ľudí. Outsiderka žijúca v určitej škatuľke nie je síce v posledných rokoch v danom žánri ničím novým, no Sally Hepworthová je dôkazom, že tento motív má ešte stále čo ponúknuť, ak je spracovaný originálne a uveriteľne. Páčilo sa mi, že práve Fern je z dvojičiek popisovaná ako tá krajšia a vyššia, keďže od šedej, utiahnutej myšky by ste očakávali skôr pravý opak. Rose svoju sestru ochraňuje už odmala, kryla ju pred prejavmi despotickej matky aj pred nástrahami reality, no niektoré chyby sa nedajú zamiesť pod koberec tak ľahko. A práve jedna z nich čaká, aby sa znovu prebrala k životu a poznamenala roky budované múry okolo pravdy. Na budovanie napätia slúžia okrem Ferninho rozprávania aj Rosine denníkové zápisky, ktoré zmenou uhla pohľadu dodávajú deju šmrnc a prvok záhadnosti. Spočiatku sa každopádne zdá, že sestry sa môžu vo všetkom spoľahnúť jedna na druhú, a to dokonca i vo veci vynosenia dieťaťa. Fern je ochotná pomôcť Rose s manželskými problémami, ale osud ukáže svoju zákernú, škodoradostnú tvár a (ne)pekne sa zahrá so všetkými zúčastnenými. Keďže mám načítanú drvivú väčšinu trilerov, ktoré vyšli vo vydavateľstve Tatran, dovoľujem si tvrdiť, že Dobrá sestra skvele doplní ich početnú zbierku. Či už obsahom, atmosférou, umeleckým spracovaním alebo celkovým vyznením. Vzhľadom na zaujímavý príbeh ma však trochu mrzel mierne unáhlený záver. Pekne gradujúci dej tým však nijako neutrpí, takže ide v podstate len o detail závisiaci od vkusu čitateľa. 

Sally Hepworthová (zdroj: Dymocks)

"Po prvom raze v bazéne sa ma Gary už dotýkal stále. Povedal, že ak to prezradím mame, ona bude obviňovať mňa, čo som vedela aj sama. Mama sa na mňa už dosť hnevala a nemienila som jej poskytnúť ďalší dôvod, aby ma nenávidela. Bolo desivé, koľko príležitostí si Gary našiel. Oficiálne s nami nebýval, ale netušili by ste, koľko času trávil v našom dome. Často tam bol aj vtedy, keď tam mama nebola. A tak som sa večne lepila na Fern. Povedala som si, že spolu sme v bezpečí." (str. 129)

Sally Hepworthová otvára rôzne témy, a to vďaka ozrejmovaniu prítomnosti udalosťami z nelichotivej rodinnej minulosti. Podarilo sa jej dôkladne vykresliť obidve sestry, i keď prím hrá Fern. A otázka, ktoré z dvojčiat je skutočne dobré, napokon nie je až taká podstatná. Závisí totiž iba od okolností, či v ľuďoch preváži kladná alebo záporná stránka osobnosti. A tie rozhodne neboli voči dievčatám vždy len prajné. Dobrá sestra je šikovný príbeh o rodinnej dysfunkcii, manipulácii, komplikovaných vzťahoch a tajomstvách, pohybujúci sa na hranici viacerých žánrov, a tak môže ulahodiť aj tým, ktorí po temnejších románoch siahnu iba sporadicky. 

Originálny názov: The Good Sister
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Ako prekonať emočný zmätok

Vydavateľstvo Tatran pravidelne zásobuje slovenských čitateľov prekladom diel, ktoré okrem neprehliadnuteľného motivačného faktoru ponúkajú aj čosi navyše. Buď je to prvok duchovna s odvolaním sa na vyššie sily, alebo - naopak - snaha poukázať na nekonečnú zásobu energie vychádzajúcu z nášho vlastného vnútra. Koncom minulého roka vyšla kniha Uzdravenie ako cesta k slobode, ktorá spadá do druhej kategórie. Prihliada na fakt, že každý z nás si v sebe nesie nevyriešené záležitosti z minulosti, a hoci sa nazdávame, že na nás nemajú veľký vplyv, ani netušíme o ich moci brzdiť nás na ceste k lepšej budúcnosti. Našťastie nejde iba o teoretické mudrovanie a nikam nevedúce moralizovanie, autor sa na základe vlastných skúseností dopracoval k nutnej zmene a svoje metódy teraz ponúka aj širokej verejnosti. 

"Vďaka svojmu telu môžete naštartovať proces prijatia emočnej bolesti, prameniacej v počiatočných rokoch vášho života. Vaše telo je nástroj, ktorý máte ustavične so sebou, len sa ho musíte naučiť využívať. Určité pohyby tela môžu naštartovať proces vnútorného uzdravenia - dať vám príležitosť vrátiť sa do obdobia predtým, než vám bolo ublížené, vcítiť sa do svojho tela, akoby bolo úplne nové a váš život bol nepopísaný list, v ktorom máte neobmedzené možnosti - čo je svojím spôsobom pravda, lebo život mám ponúka nekonečné možnosti." (str. 66-67)

Vex King je mentálny kouč a tvorca obsahu sociálnych médií. V práci s ľuďmi sa teda pohybuje ako ryba vo vode, dokáže rozpoznať nuansy duše a zároveň zabrnkať na správne struny. K zlepšovaniu života ostatných ho priviedli osobné ťažkosti, ktoré ho sprevádzali už od útleho detstva. Čelil úmrtiu otca, prejavom rasizmu, násiliu v štvrti aj partnerkinej nevere. Všetky problémy viedli k určitému vnútornému nastaveniu, čo mu bránilo v ďalšom rozvoji či nadviazaniu zmysluplnejších vzťahov. Po oboznámení sa s prepojením tela a duše a emočnými jazvami, ktoré sa prejavujú aj fyzicky, si začal uvedomovať potrebu vyliečiť si všetky traumy, inak sám seba odsúdi na večnú bolesť. Po rokoch štúdia a spoznávania účinkov cvičenia, jogy, správneho dýchania a vnímania okolitého sveta sa rozhodol podeliť o svoje zistenia aj s ďalšími záujemcami o kvalitnejšie bytie. Je pravda, že v dnešnej pretechnizovanej, hektickej dobe každý občas zatúži po chvíľke ticha či samoty. A aj niekoľko ukradnutých minút denne napokon postačí na upokojenie a vnorenie sa do vlastného vnútra. Kniha Uzdravenie ako cesta k slobode nie je určená len čitateľom, ktorí si v sebe nesú nejaké nevyriešené záležitosti, ale všetkým, ktorí veria v silu svojej energie a možnosti jej usmernenia. Na to, aby ste však zaznamenali požadované zmeny, musíte najprv čosi investovať - svoj čas a ochotu riadiť sa poznatkami a aktivitami obsiahnutými v riadkoch knihy. Nebude to ťažké, autor má schopnosť namotivovať vás už prvými stranami. Nemôžem zodpovedne vyhlásiť, že z vás po dočítaní poslednej kapitoly bude nový človek, no ak budete pristupovať k jednotlivým cvičeniam zodpovedne, azda sa vám podarí aspoň na chvíľu zvoľniť a precítiť energiu celého tela. Kto však skutočne trpí nejakou traumou, občas sa bude potýkať s jej opätovným vyplávaním na povrch. Vždy to ale poslúži dobrej veci - postupnému spracovaniu a uvedomeniu si jej dôsledkov pre súčasnosť či dokonca fyzickú nepohodu. Potláčanie emócií a nepríjemných zážitkov je síce prirodzené, ale z dlhodobého hľadiska kontraproduktívne. Kniha je zároveň menším psychologickým poradcom, podnieti vás zamyslieť sa nielen nad sebou, ale i nad vaším prístupom k druhým ľuďom a pohľadom na svet. Pretože mi iste dáte za pravdu, keď poviem, že veselý, zdravý človek vníma okolie v omnoho jasnejších farbách než smutný, precitlivený a ostražitý jedinec. 

Vex King (zdroj: Goodreads)

"Našu myseľ formovali udalosti, ktoré sme prežili, a ľudia, ktorých sme počúvali - už vieme, že v nás môžu zanechať hlboké dojmy. Niektoré z týchto dojmov sú pozitívne a nápomocné, iné však také nie sú. Škodlivé dojmy vytvárajú vzorce myslenia, emócií a správania, ktoré nás obmedzujú... Nie ste zodpovední za to, ako vás formovali v detstve, mali by ste však prijať zodpovednosť za to, aby ste to teraz - ako dospelí - zmenili. Obviňovať minulosť za svoje obmedzujúce postoje ničomu nepomôže. Musíte hľadať nové spôsoby myslenia a bytia a precvičovať si ich, kým sa nestanú skutočnejšími ako vaše staré presvedčenia." (str. 134)

Knihy tohto typu čítam skôr zo zvedavosti než preto, že by som potreboval nájsť pomoc v ich obsahu. V porovnaní s inými publikáciami daného žánru považujem dielo z pera Vexa Kinga za lepší priemer. Netlačí na pílu, svoje poznatky opiera o osobné skúsenosti a nemáte dojem, že by sa vyjadroval nezrozumiteľne alebo iba mlátil prázdnu slamu. Skôr naopak, zdá sa, akoby mal skutočný záujem pomôcť každému s akútnym i odležaným problémom. Ako mentálny kouč má k dispozícii nepreberné množstvo námetov a súčasťou textu sú aj konkrétne príklady z jeho profesionálnej praxe. Zistíte, že je jedno, či je človek Američan, Ind alebo Slovák, v jadre prežívame všetci rovnaké pocity. Aj preto je Uzdravenie ako cesta k slobode pomerne univerzálnou príručkou, ako svojpomocne zregenerovať svoje telo i myseľ.

Originálny názov: Healing Is The New High
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Ostricová
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Krátko, no trefne o dôležitých hodnotách

Rozprávkové knihy nečítam už niekoľko desaťročí, ale zimné obdobie dokáže v človeku zvláštnym spôsobom vzbudiť túžbu po jednoduchých príbehoch, ktoré však v sebe ukrývajú netušenú hĺbku. Tatran ma priviedol k návratu do detských čias prostredníctvom série založenej na ročných obdobiach. Podpísaná je pod ňou Maja Lunde a kresby zabezpečila Lisa Aisato. Koncom minulého roka rozšírilo vydavateľstvo zbierku nádherne ilustrovaných kníh o titul Maggie O´Farrellovej a hneď som vedel, že ani on neunikne mojej pozornosti. Automaticky som predpokladal, že rovnaký formát a vyznenie, s akým som sa stretol u spomínanej dvojice, bude znamenať aj podobný čitateľský zážitok. A už vo chvíli, keď som vzal knihu Kam chodia snehoví anjeli do rúk, mi bolo jasné, že som sa nemýlil. 

Príbeh sám osebe je jednoduchý, knihu prečítate raz-dva, ale bola by škoda ostať len pri povrchnom preletení textu. Tiež je pravda, že k dievčatku Sylvii si nestihnete vytvoriť extra sympatie, no ako prostriedok pre nastolenie širších tém slúži dokonale. A detský čitateľ zas ide hlavne skôr po konkrétnych udalostiach než abstraktných ideách, pričom využité motívy sa dajú pekne využiť v prípadnom následnom rozhovore. Sylvia sa počas jednej noci náhodne zobudí a vo svojej izbe zbadá nezvyčajného návštevníka. Toto samo osebe vyznieva skôr hororovo a treba oceniť, že Sylvia zachovala pokoj a nerozkričala sa od strachu, akoby to spravil nejeden dospelý (mňa nevynímajúc😀). Nečakaná bytosť je v skutočnosti snehový anjel, ktorý vznikol ako dôsledok Sylviinej radostnej zimnej aktivity. A keďže sa patrí, aby anjeli ochraňovali svojich zverencov - a v tomto prípade navyše aj stvoriteľov, prišiel ju varovať pred nástrahami číhajúcej choroby. V plnení svojich povinnosť je však nováčikom a dievčatko ho ktovieprečo vidí, hoci by mal pred ním ostať neviditeľný. A tak sa začne rozvíjať ich vzťah, založený na ochrane, túžbe znovu sa stretnúť a úsilí docieliť, aby mali všetci blízki svojho anjela strážneho... Maggie O´Farrellová rozpráva o Sylvii a jej eskapádach priamočiaro a nie je teda najmenších pochýb, aké myšlienkové posolstvá chce svojím dielom predostrieť. Nerád by som tu rozvíjal vlastné úvahy nad zmyslom spracovaných námetov, pretože ide o knihu, pri akej si musí každý nájsť svoj význam. Verím preto, že ľudia budú vnímať text v širšom meradle a nie iba skrz rýchlo vyrozprávaný dej. Už len pre nádherné ilustrácie z dielne Daniely Jaglenka-Terrazziniovej, šikovne dotvárajúce opísanie dianie a budujúce želanú atmosféru od neistoty cez strach až po žiarivú nádej. 

Kniha Kam chodia snehoví anjeli vám síce neposkytne priamu odpoveď na danú otázku, ale to ani nie jej cieľom. Jej hlavným zámerom - aspoň podľa mňa - je podnietiť vás k spomaleniu, aby ste aspoň na chvíľu zastavili svoj kolotoč stereotypných povinností a všimli si snehovú krásu okolo seba. Samozrejme, ak vôbec nejaký snehový poprašok k dispozícii máte 😀. Vyšantiť sa v snehu, spraviť si na zemi za pomoci rúk a nôh anjelov a vdýchnuť im tak život nemusí byť iba doménou detí. Verného parťáka pri náročnej ceste osudom predsa potrebujeme všetci. Osobne by som knihe doprial viac strán a prepracovanejší príbeh, pretože v ňom nečaká žiadny zvrat ani prekvapenie, no inak jej niet čo vytknúť. Svojím zjavom a dojmom, ktorý vo vás vyvolá, dokáže zaujať a zabezpečiť si čestné miesto vo vašej knižnici. 

Originálny názov: Where Snow Angels Go

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Lucia Halová

Počet strán: 72

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.