Kniha Štvrtkový klub detektívov sa v záplave iných titulov určite nestratí. Na prvý pohľad zaujímavá otázka vám hneď padne do oka a po nej bude nasledovať anotácia a ďalšie sprievodné texty. Všetky sa nesú v milom, úsmevnom duchu, dokonca aj krátka zmienka o autorovi. Vydavateľstvo Slovart pristúpilo ku grafickému spracovaniu románu s primeranou "vážnosťou" a pekne sa vyhralo aj s oriezkou. Takýto vizuál je pohladením duše každého knihomoľa, ktorý si neužíva len obsah, ale aj formu. Debut Richarda Osmana je síce charakterizovaný ako krimi založené na pátraní po brutálnom vrahovi, ale pravda je kdesi inde. Teda... niežeby vyšetrovanie zločinu nebolo hlavným námetom. Je však zaobalený do omnoho jemnejších, láskavejších a hranice žánru presahujúcich motívov.
"Elizabeth si prezrela všetky lajstrá, ale nedávalo to hlavu ani pätu. Potrebovala, aby sa na to niekto pozrel a vysvetlil jej, čo je čo. Je tam niečo mimoriadne? Niečo, do čoho môžeme strkať nos vo voľnej chvíli? Elizabeth verila, že v tých záznamoch budú skryté stopy. Ale kde? Spýtala som sa, či jej to nemohol vysvetliť muž, ktorý jej poskytol tie záznamy. Žiaľ, tomu človeku som urobila iba jednu láskavosť, nie dve, vyhlásila Elizabeth. A vraj ju prekvapuje, že vzhľadom na moje politické presvedčenie hovorím o mužovi. Mala pravdu, nebol to správny postoj, ale stavím sa, že to bol muž, povedala som, a ona pripustila, že mám pravdu." (str. 93)
Keď sa to tak vezme, dej knihy sa až tak nehýbe, prvá polovica pomerne stagnuje, ale pritom nemáte dojem, že sa nič nedeje. Môžu za to krátke kapitoly, striedanie uhlov pohľadu a všadeprítomná ľudskosť a pochopenie pre rôzne povahové prejavy. Štvrtkový klub detektívov pozostáva zo štyroch členov, a hoci sa zdá, že rozprávačkou je najnovší prírastok Joyce, prím hrá temperamentná Elizabeth. V tomto zmysle mi celkom nesedela kompozícia textu, keďže raz čítame zápisky z Joycinho denníka, inokedy - väčšinou - nahliadame na dianie cez optiku vševediaceho rozprávača. Striedanie pohľadu mi zavše nevadí, no tentoraz to na mňa ktovieprečo pôsobilo rušivo. Takzvaný "cosy crime" v sebe spája tradičnú britskú detektívku, suchý humor a pocit pohody plynúci z vykreslenia postáv, ktoré si rýchlo obľúbite. Ani sa nečudujem, že v krajine pôvodu zaznamenala taký nebývalý ohlas. Je poctou literárnym koreňom, miestnej náture aj určitým životným pravdám. Zasadenie deja do osady vytvorenej špeciálne pre rezidentov v dôchodkovom veku sa ukázalo ako trefa do čierneho. S podobným motívom už prišli aj iní autori či autorky (napr. Fínka Minna Lindgren), no Richard Osman viac než na riešenie zločinu a spoločenský presah stavil na prienik do vnútra ľudí, pre ktorých nie je vyšší vek dôvodom na nudu a bezobsažné dožívanie. Elizabeth je už istý čas zdrojom spisov k odloženým prípadom, a aj keď ide o príjemnú zábavku, na skutočný prípad si musí štvorica penzistov počkať. Možnosť zapojiť sa do aktívneho vyšetrovania sa naskytne, keď dôjde k vražde Tonyho Currana, obchodného partnera Iana Venthama, ktorý ho vyšachoval z miliónovej výstavby ďalšej osady. Tým sa stáva hlavným podozrivým, a keďže časť klubu bola svedkom ich hádky, sú pre políciu východiskovým zdrojom informácií. Do prípadu je navyše zapletený aj syn Rona - jedného z členov klubu a Elizabeth sa podarí získať na ich stranu aj mladú ambicióznu policajtku. Karty sú teda rozdané a čaká sa na ďalšie ťahy. Tých v druhej polovici knihy pribúda čoraz viac, až vyvrcholia v pomerne dramatickom finále. Som rád, že Osman nezabudol na prvok akcie a potešil aj jej priaznivcov. Niežeby sa zo stránok liali potoky krvi, ale vzhľadom na námet je určite na mieste poukázať na fakt, že roztomilí dôchodcovia predsa len stúpajú na otlak nebezpečnému vrahovi. Inak by to celé vyznelo ako rozprávka a výsledný dojem by nebol ani zďaleka taký pozitívny.
 |
| Richard Osman (zdroj: Twitter) |
"Možno si myslíte, že som posadnutá vraždami - odkedy som si začala písať denník, o inom nehovorím. Tak by som vám teda mala povedať aj čosi iné. Porozprávajme sa o niečom inom, ako sú vraždy. Čo vám mám povedať? Keď som po odchode z polície vytiahla vysávač, Elizabeth sa začudovala, odhadovala vraj, že používam Dyson. Vyhlásila som, že v mojom veku sotva. Ale možno by som to mala risknúť. A keď som povysávala, dali sme si pohár vína. Na fľaši nebola zátka, ale skrutkovací vrchnák, no človek si to dnes ani nevšimne, však? No víno je rovnako dobré." (str. 138-139)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára