"Stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že Garinovej jej výskumy len priveľmi liezli na mozog. Sama Juliettina mama povedala, že bola posadnutá Taťjanou Romanovovou. Tohto sa musím držať a všetko bude v poriadku. Takto upokojená som sa ponorila do ďalšieho zápisu. Alibisticky som si vravela, že hoci sa Garinová tvári, že komunikuje priamo so mnou, mňa sa to týkať nemusí, a hoci náhody nie sú, toto jednoducho je. Denne sa deje veľa nevysvetliteľných vecí. Toto bude jednoducho ďalšia do obrovského zoznamu podivností tohto sveta." (str. 172)
No, aby som uviedol veci na správnu mieru - Zimný palác nie je celkom o poprave cárskej rodiny, hoci aj tá sama osebe by vydala na román. Miška sa zamerala na dcéru Mikuláša II. Nie je to však Anastázia, azda najznámejšia pokračovateľka rodu vzhľadom na podvodné udalosti, ktoré nasledovali okolo jej osoby, čím vznikla pomerne nečakaná legenda. V centre diania je jej sestra Taťjana, obetavá a otvorená duša, žijúca svoj sen o mladej láske a pomoci ľuďom. Nie je však jedinou protagonistkou tohto mena, keďže príbeh sa odohráva v troch rôznych obdobiach. Striedanie - a prepájanie - viacerých línií je Miškinou doménou, ktorú potvrdila už svojím debutom a aj teraz je spracované veľmi funkčne a nenásilne. Či už ide o cárske Rusko, komunizmom poznačenú krajinu, alebo súčasnosti blízke dejisko, každé vás dokáže vtiahnuť inou atmosférou a nevšednými charaktermi. Mysteriózne prvky dodávajú románu grády, osobne som rád, že si opäť našli cestu do autorkinho textu. Nie vždy ide o vydarený krok, v rukách neskúsenejšej spisovateľky by mohli ľahko pôsobiť ako päsť na oko, to však nie je tento prípad. Niežeby si prechody medzi jednotlivými obdobiami vyžadovali vašu extra pozornosť - príbeh sám osebe si ju bude tak či tak uzurpovať, ako sa patrí -, no Miška svojich čitateľov nepodceňuje a občas ich prekvapí viac či menej jasnými odkazmi na minulosť. Odhaľovanie záhadných súvislostí a pravdy o predurčení je zábavné, dojemné i uveriteľné, a to napriek spomínanému nadzmyslovému námetu. Alebo práve preto? Pri dielach tohto typu je znalosť dobových reálií nutnosťou a pohrúženie sa do mysle skutočnej osoby si zas vyžaduje silnú dávku empatie. Oba atribúty sú naplnené a pri čítaní denníkových zápiskov máte dojem, akoby išlo naozaj o nahliadnutie do vnútra ruskej princeznej. Keď už som pri tých reáliách, knihu by ste nemali čítať s prázdnym žalúdkom. Pri opise niektorých jedál európskych kuchýň by ste sa mohli iba zbytočne vytrápiť 😀. Čo tiež oceňujem, je priblíženie umeleckého sveta. Akékoľvek zakomponovanie kultúrnych sfér do deja zakaždým vítam a Zimný palác vo mne prebudil chuť vybrať sa do múzea či galérie.
 |
| Michaela Ella Hajduková (zdroj: Knižné červy) |
"Už som nemala domov. Taťjana Garinová neexistovala. To, ako som žila v Paríži, nebolo dôležité, musela som vedieť niečo iné. Nevzdala som sa svojho výskumu ani pátrania. Žila som a chcela na tej knihe pracovať, pretože sa stalo dačo, čo mi otvorilo oči i srdce až tak, že som pochopila, kým som, kým som bola a prečo nemôžem zabuchnúť dvere za Taťjanou Romanovovou. Lebo už navždy bude mojou súčasťou a tvojou takisto. Mala som sen, teda... bola to spomienka. Spomienka na niečo, čo bolo, čo sa stalo, a ja som chcela vedieť, prečo a ako sa to skončilo." (str. 280)
Michaela Ella Hajduková ma za roky na domácej knižnej scéne vybudovanú stabilnú základňu fanúšikov, no je možné, že svojou novinkou si k sebe pritiahne aj nových priaznivcov. História je ako bezodná studňa pestrých námetov a Miške sa darí vyberať si tie, čo majú silu osloviť širokú škálu čitateľov. Príbehy o láske, nádeji, smrti a nepriazni spoločnosti sú stávkou na istotu a Zimný palác v tomto smere nie je vôbec sklamaním. Práve naopak.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára