Záhada Ďatlovovej výpravy

Erika Jarkovská sa už dávno etablovala na domácom knižnom trhu ako autorka historicko-spoločenských románov založených na skutočných udalostiach. Kto pozná jej tvorbu, vie, že sa vyznačuje dôkladnou znalosťou zobrazených reálií, citom pre detail a pestrou paletou postáv. Svojich fanúšikov horúcou novinkou rozhodne nesklame a vzhľadom na pútavú tému má veľkú šancu získať aj množstvo nových priaznivcov. Erika tentoraz rozšírila žánrové špecifiká a dejiny so spoločenským presahom obohatila o mysteriózne prvky. A bodaj by nie! Námet dosiaľ nevysvetlenej záhadnej výpravy na Ural si priam žiada, aby sa k nemu pristúpilo s istou dávkou tajomnosti. Tam, kde by iní ľahko skĺzli k hyperbolizácii či prvoplánovým konšpiračným teóriám, si však autorka našťastie udržiava racionálny, uveriteľný prístup.

"V myšlienkach nad ďalšími vetami sa zadívam do diaľky. A vtedy opäť medzi brezami zachytím ten pohyb - mihnutie, ako keď sa deti hrajú na schovávačku a zo zvedavosti vystrčia hlavu, aby skontrolovali, či ten, kto žmúri, už nejde ich smerom. Hrá sa s nami niekto na schovávačku? Zaostrím zrak. Vidím však len kmene briez, kde-tu rastúce smreky a trsy vysokej trávy, vykúkajúce spod snehu, ale nikde ani živú dušu. Odložím denník do batohu. Keď sa znovu pohneme na pochod, ešte sa obzriem do brezového hája. Nikto tam nie je, zahvízda mi okolo uší vietor, čo sa zniesol z korún stromov a postrapatil mi šticu." (str. 118-119)

Názov románu je vo svojej jednoduchosti priam geniálny. Číslo Deväť sa totiž prelína celým dejom a jeho rôznorodá symbolika je rozpoznateľná vo viacerých rovinách. Nerád by som v tomto smere prezrádzal viac, objavovanie jeho významov je jedným z lákadiel knihy, podporujúcich celkové mysteriózne vyznenie. To sa prejavuje už od prvých riadkov prostredníctvom rozprávača Rustema a jeho spánkovej paralýzy. Ťažko vysvetliteľné muky, ktoré v ňom oživujú vieru v nadprirodzené sily, ho oberajú o zdravý odpočinok a narúšajú logické myslenie. Páči sa mi kontrast medzi technickým vzdelaním členov expedície a ich stretom s prvkami mimo racionálneho sveta. Prirodzene, niektorí jednotlivci majú problém uveriť, že majú dočinenia s čímsi podobným, no o to autentickejšie napokon pôsobia ich postoje. Pretože rovnako ako oni musí uveriť aj čitateľ, hlavne ak ide o tému, ktorej sa venujú mnohí "záhadológovia". Ako laik však predpokladám, že aj najväčší expert na danú výpravu bude spokojný s autorkiným umeleckým spracovaním. Erika ju totiž predstavuje v celej kráse - od príprav cez presúvanie sa k hore Otorten až po samotný tragický záver. Ak niekto uprednostňuje okamžité vpadnutie do dramatických udalostí, mal by pozmeniť svoje očakávania. Dej plynie spočiatku pokojne, nikam sa neponáhľa, graduje pomaly, ale zato isto. Zvolený spôsob rozprávania je adekvátny počtu ústredných postáv. Aby ste si k nim vytvorili vzťah, musíte ich spoznať, a to sa bez dôkladnej expozície uskutočniť nedá. Autorka je našťastie skúsená v budovaní charakterov, a tak nebudete mať najmenší problém odlíšiť Judina od Sašu či Igora od Jurija. Priestor na lepšie pochopenie ľudí a udalostí poskytuje aj ďalší uhol pohľadu vďaka druhej rozprávačke Zine. Šikovné a citlivé dievča je srdcom výpravy, pričom do chladného prostredia vnáša i kúsok nevyriešených citov. S Rustemom sa skvele dopĺňajú, a hoci viete, ako napokon dopadnú, predsa len im držíte palce a dúfate v šťastnejší koniec. 

Erika Jarkovská

"V snahe odpútať sa od ľútosti si premietnem tváre chalanov, odfukujúcich v stane. Čo sa to s nami v posledné dni deje? Každý je akýsi... iný. Iný, než v škole alebo na začiatku túry, a každý svojím spôsobom. Akoby na nich, len čo prešli do divočiny, čosi doľahlo. Niečo neviditeľné, no o to mocnejšie. Sama som to pocítila v lese. Zosunulo sa to na nás z korún stromov a ovládlo naše mysle aj správanie? Niekto je podráždenejší, iný zlomyseľnejší alebo chápavejší. Ja som oveľa citlivejšia. Akoby sme svoje minulé ja nechali v opustenej geologickej osade a stávali sa protikladom samých seba." (str. 143)

Tvrdiť, že román Deväť je iba o osude Ďatlovovej výpravy, by však bolo nadmieru nedostačujúce. Jej členova totiž počas cesty natrafia na pestrú zmes postáv a ocitnú sa na niekoľkých miestach, vďaka čomu sa stretnú s ľuďmi z rôznych spoločenských a sociálnych sfér. Keďže príbeh sa odohráva na konci 50. rokov 20. storočia, v Sovietskom zväze bolo ešte stále cítiť dozvuky stalinizmu, politických procesov a vlády strachu. Nedôvera sa votrie aj do skupiny mladých dobrodruhov v podobe nečakaného člena s pochybnou minulosťou a preverí ich postoje voči aktuálnej situácii. A zároveň poodhalí čitateľovi zákulisie už beztak zaujímavého deja. Erika Jarkovská svojím najnovším literárnym počinom potvrdila svoj talent prinášať príbehy založené na reálnych udalostiach a oživovať mená (ne)dávnej histórie. Rastie každou knihou, preto je na mieste očakávanie, čím poteší svojich fanúšikov nabudúce 😊.

Nie každý experiment prinesie želaný výsledok

Americká spisovateľka Colleen Hoover urobila dieru do sveta predovšetkým románmi o láske medzi ľuďmi s komplikovanou povahou či minulosťou, určenými jednak pre dospelých, jednak pre dospievajúcu mládež. V poslednom čase sa však rozhodla zamútiť vody aj ďalších žánrov, a tak nám vydavateľstvo Lindeni po pomerne vydarenom psychotrileri Verity prináša v slovenskom preklade jej nový mysteriózny príbeh Layla. Chápem Colleeninu potrebu experimentovať a vyskúšať si aj iné rozprávačské polohy, no nie som si istý, či sa tentoraz ubrala správnym smerom. Ak však uplatňuje metódu pokusu a omylu, možno sa poučí a nabudúce sa radšej opäť pohrúži do bezpečnejších námetov. Jej novinka totiž patrí medzi diela, ktoré rozdelia čitateľov na viacero skupín, a to rovnako jej fanúšikov ako nových zvedavcov. 

"Layla o kamerách nevie. Nesnažím sa pred ňou nič skrývať, ale inštaloval som ich, kým spala. Keby si niektorú všimla a opýtala by sa na ňu, povedal by som jej, že kamery tu boli, už keď sme prišli, aby sa neznepokojovala. Sledovaním nahratých videozáznamov jej zasahujem do súkromia. Nemienim jej však povedať, že k nim mám prístup, lebo nechcem, aby si zbytočne robila starosti. Zároveň však nechcem, aby si myslela, že ju špehujem. Aj keď to v istom zmysle robím. Kamery som inštaloval s cieľom pristihnúť ju pri čine." (str. 108)

Mystery je špecifický žáner, kde môže ľahko zakopnúť aj skúsená autorka. Ktovie prečo som očakával, že Colleen Hoover do svojho románu zakomponuje aj ľúbostnú líniu. Asi preto, že tá v jej tvorbe dominuje a dosiaľ sa v nej pohybovala bez problémov a veľmi prirodzene. Možno by bol môj celkový dojem omnoho pozitívnejší, nebyť najväčšieho kameňa úrazu - mužského protagonistu Leedsa. Celý čas sa prejavuje ako sebaľútostivý sebec, ktorý sa nevie vyrovnať s manželským bremenom po tom, ako jeho žena Layla takmer prišla kvôli nemu o život (respektíve kvôli jeho bývalej, ale veľká časť viny leží i na jeho pleciach). Počas zhruba tristo strán máte chuť prefackať ho, nakričať naňho, poriadne ním zatriasť, jednoducho spraviť hocičo, aby zo seba striasol tú donebavolajúcu otravnosť. Keďže sa však na obálke vyníma Colleenino meno, dá sa tušiť, že v ňom predsa len drieme - kdesi nesmierne hlboko - čosi lepšie, čo z neho robí výnimočného človeka. Taký zvrat ku koncu skutočne nastáva, no obávam sa, že dovtedy budovanú pachuť to už nijako neprekryje. Leeds sa u mňa zapísal ako najnemožnejší "hrdina" autorkiných diel. A čo samotný mysteriózny námet? Prostredie penziónu nie je obzvlášť originálne, prvá tretina knihy si však získa vašu pozornosť. Budovanie atmosféry je bezchybné, rovnako aj odhaľovanie pozadia partnerského vzťahu a sledovanie krokov vedúcich k návratu Layly do bežného života. Po traumatickom zážitku totiž trpí výpadkami pamäti a zmenou dovtedajšej žiarivej, spontánnej osobnosti. Postupne sa však nastáva zmena kurzu a autorka sa uchýli ku klišé v podobe akéhosi nezmyselného milostného trojuholníka a vaše nechápavé krútenie hlavou sa už do záveru nezastaví. Vygradované odkrytie temného tajomstva vás tiež nepostaví zo sedačky/kresla/postele a uznáte, že najlepší na celom príbehu bol jeho úvod a je škoda, že ho Colleen radšej nerozpísala podrobnejšie. Možno by som viac uveril láske medzi Laylou a Leedsom a ich interakcie, ktoré sú hnacím motorom celého deja, by získali na intenzite. Isté rozčarovanie plynie aj z faktu, že hoci je kniha o Layle, rozprávačom je Leeds. Vzhľadom na jej stav a vývoj deja je to pochopiteľné, no Laylu - aspoň v pôvodnej podobe - máme sotva šancu bližšie spoznať. 

Colleen Hoover (zdroj: Goodreads)

"Sprchujem sa dlho - niežeby som sa chcel Willow vyhýbať, ale potrebujem si prečistiť hlavu. Celá situácia vo mne vzbudzuje zlý pocit. Lenže odkiaľ mám vedieť, ako má vyzerať správna komunikácia s duchom? Nemám po ruke duchársku príručku ani radcov, ktorí by ma morálne usmerňovali. S kým by som sa mohol poradiť? Lekár by ma poslal k psychiatrovi. A psychiater by vyhlásil, že mám schizofréniu. Mama by mi povedala, že na mňa dolieha stres zo všetkého, čo sa mi prihodilo, a prosila by ma, aby som sa vrátil domov. Keby Layla zistila, čo sa dialo, kým spala, zrejme by odo mňa odišla." (str. 182)

Mám rád paranormálne príbehy aj príbehy o láske, no v tomto prípade toto spojenie celkom nefunguje. Niežeby bola Layla zle napísaná alebo nedokázala zaujať, nechcem jej zase priveľmi krivdiť. Zaúradovala však moje znalosť autorkinej tvorby, viem, že dokáže vytvoriť aj strhujúcejší dej s postavami, ktoré vám prirastú k srdcu omnoho rýchlejšie a na oveľa dlhší čas. Pozitívne však je, že sa šikovne pohráva s vašou fantáziou a vy tak môžete v priebehu čítania hádať, čo sa skrýva za naznačovanými záhadami poznačenými stratou, starostlivosťou o blízku osobu, fyzickými i duševnými zraneniami a pocitom viny. Novinka Colleen Hoover nie je strašidelná ani vám nespôsobí zlé sny, no môže si vás získať dynamickým úvodom, postavami obyčajných ľudí v ťažkej situácii a prekvapivým koncom. Napriek tomu dúfam, že ďalšia kniha z jej pera sa bude viac niesť v znamení jej talentu. 

Originálny názov: Layla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Nesúrodá skupina v boji o osud sveta

Keď vydavateľstvo Motýľ ohlásilo preklad ďalšej série z pera Victorie Aveyard, bol som mierne obozretný. Z tej predošlej som mal totiž dojem, že kvalitatívne klesá s každou časťou. Som však typ čitateľa, ktorý dáva spisovateľom a spisovateľkám druhé šance, Ničiteľ ríše navyše prišiel s konceptom blízkym môjmu srdcu - so spojením pestrých charakterov v záujme spoločného cieľa. Trilógia o záchrane sveta pred zničením síce neznie ako niečo nové, ale musím uznať, že autorke sa podarilo vniesť do pomerne bežného námetu viacero originálnych prvkov a zaslúži si pozornosť. V podobne ladených príbehoch je rovnako ako hrdinovia dôležitý samotný záporák, ktorý však môže ľahko skĺznuť k nechcenej paródii. Som rád, že Taristan vyznieva skutočne nebezpečne a poraziť ho nebude vôbec jednoduché. 

"Starší zapískal, mocne a prenikavo. Kôň vybehol do cvalu, rútiac sa dolu kopcom. Nie do boja, ale okolo neho, okolo netvorov, tiel, padlých a mŕtvych Spoločníkov. S rýchlosťou, akú môže dosiahnuť iba nesmrteľný, sa Dom vrhol na Cortaelov meč, urobil kotrmelec, aby vytiahol čepeľ z blata. Vrhol ho, keď sa znovu narovnal, a s využitím celej svojej sily hodil čepeľ ako oštep hore nad zjazvené hlavy Vretennej armády. Meč plachtil vzduchom ako šíp vystrelený z tetivy. Ako posledný vzdych víťazstva pri celkovej porážke. Taristan zreval, čepeľ a žrebec sa k sebe blížili." (str. 29)

Zloduch série používa magické Vretená na otváranie portálov do iných ríš, aby rozpútal zlo a zničil svet. O jeho zámeroch a krutej povahe vás presvedčí už akciou nabitý prológ, ktorý šikovne nastaví latku a vyburcuje vo vás zvedavosť. Následne sa dej trochu spomalí, ale to neznamená, že bude stagnovať. Čaká na vás totiž nevyhnutné predstavenie ústredných postáv. Expozícia hrdinov prebieha dynamicky hlavne pre ich rôznorodosť a čitateľskú príťažlivosť. Victoria Aveyard nie je žiadna zelenáčka a dobre vie, že základom úspešného príbehu sú výrazné charaktery s odlišnou motiváciou, ktoré si čitatelia rýchlo obľúbia. Každému z nich je venovaný dostatočný priestor, zabezpečený predovšetkým striedaním uhla pohľadu, no i tak najviac spomedzi nich vyčnieva pirátska dcéra Corayne. Jej osud sa diametrálne zmení, keď ju navštívi nesmrteľný vojak Domacridhan s vrahyňou Sorasou a informujú ju, že je poslednou zo starodávnej pokrvnej línie a jedinou, kto môže zastaviť nezastaviteľného protivníka. To vedie k vyhľadaniu ďalších členov výpravy - panoša Andryho, pre ktorého je česť dôležitá rovnako ako domov, prastarú čarodejnicu s nejasným vyjadrovaním, tajomného falšovateľa Charltona a lovkyňu odmien Sigil. Medzi početné postavy patrí aj Erida, ambiciózna kráľovná Gallandu, a nesmrteľná následníčka trónu Ridha. Nemusíte sa však báť zmätku v ich menách, vzťahoch či konaní, autorka si ich dokáže ustriehnuť a nitky ich životov prepletá ľahko a zaujímavo. Ničiteľ ríše disponuje neutíchajúcou akciou, čo sa mi náramne pozdávalo. Zhutnenie deja do troch kníh sérii zjavne prospieva, rovnako ako menší dôraz na ľúbostnú líniu. Niežeby v nej chýbala romantika, bez tej sa zaobíde máloktorý román daného žánru, no nečakajte žiadny otrepaný milostný trojuholník ani naťahovanú slow burn romance. Postavy si vytvárajú putá skôr na opatrnom, ale čoraz pevnejšom priateľstve, vzájomnom rešpekte, humore a ochrane. Ich dynamika dodáva knihe správny šmrnc a nebudete sa nudiť ani pri mierne spomalenom gradovaní. Victoria pritom vytvorila celkom nový svet, a aby ste doň prenikli skutočne naplno, musíte sa zmieriť aj s početnými opismi. Tie potešia každého priaznivca dôkladnej prípravy, no priznám sa, že občas som ich preskočil v záujme rýchlejšieho napredovania. Predsa len, nejde o žiadnu jednohubku, ktorú zhltnete na krátke posedenie, a užil som si ju aj bez nich.

Victoria Aveyard (zdroj: MassLive.com)

"Čarodejník utekal cez vyvýšený stupienok, ústa sa mu horúčkovito pohybovali a kričal buď modlitbu, alebo zaklínadlo, alebo oboje. Sorasa nič z toho nepočula, svet sa jej v očiach zúžil. Bol čas konať. Brnenie strážcu Levej stráže sa sfarbilo načerveno. Krčah vína ho tvrdo zasiahol do hrude. Víno sa rozlialo a ona sa tvárila ako nemotorná slúžka. Jej náhla, zámerná strata bremena spôsobila, že zakopol a ona bola zrazu pri ňom, čepeľ držala blízko, zameraná na rytiera stojaceho nad Corayne." (str. 230)

Niektoré série majú podobne raketový nástup ako Ničiteľ ríše, no postupne strácajú dych. Dúfam, že sa to nestane aj v tomto prípade, pretože by ma to veľmi mrzelo. Prvý diel poskytol dvom ďalším veľký potenciál, snáď ma Victoria Aveyard nesklame a udrží si moju priazeň. Už teraz som zvedavý, akým smerom sa budú uberať jednotlivé postavy a kam sa posunú ich vzťahy. Nepravdepodobní hrdinovia sú vždy skvelým základom pre rozvíjanie rôznych námetov, takisto ako mocný, odhodlaný nepriateľ s pochopiteľnou motiváciou. A predovšetkým v ťaživej súčasnosti, keď je vízia víťazstva dobra a spravodlivosti potrebná ako soľ.

Originálny názov: Realm Breaker
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Ničiteľ ríše)
Preklad: Romana Korenková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Ako žijú hrdinovia po záchrane sveta?

Nová dvojdielna séria Veronicy Roth vo mne nevzbudila nebývalé nadšenie, ale zvedavosť určite. Som totiž fanúšikom Divergencie, no Zárezy smrti ma neupútali, a tak som bol tentoraz opatrný a nemal prehnané očakávania. Aj pre narastajúci trend mnohých autoriek preskočiť od písania pre mladých k tvorbe pre dospelých. Veronica tak nasleduje napríklad Leigh Bardugo či Sarah J. Maas, ale na rozdiel od nich sa predsa len až tak neodklonila od spojenia s dospievajúcimi hrdinami, čo vnímam ako veľké plus. Navyše spracúva zaujímavý námet, ktorý je vo svojej podstate taký jednoduchý, až sa čudujem, že po ňom niekto nesiahol v young adult vo väčšej miere už skôr. Záchrana sveta a boje s nebezpečnými nepriateľmi sú už samozrejmosťou, ale ako žijú superhrdinovia po skončení svojej misie? A ako sa s jej dôsledkami vyrovná duša na hranici dospelosti? 

"Sloane si všimla, že tesne pod hladinou sa hýbe čosi tmavé. Vtom neznámy objekt vystrelil z vody kolmo do vzduchu, za ním ďalší a ďalší, príliš rýchlo, aby ich Sloane stihla identifikovať. Videla len, že sú veľké ako človek - nie, dokonca väčšie, len uhol kamery ich trochu skresľoval. Nech už išlo o čokoľvek, vznášalo sa to vo vzduchu nad hladinou, ktorá sa následne opäť dala do pohybu, a loďka sa ďalej kolísala ako gumená kačička vo vani. Kamera priblížila záber na objekty a Sloane došlo, že sú to stromy. Nie nejaké stromčeky, ale borovice s ihličím ohnutým pod ťarchou vody." (str. 76-77)

Hlavnou hrdinkou je Sloan, ktorá bola kedysi so svojimi ďalšími štyrmi priateľmi súčasťou partie Vyvolených, bojujúcej proti hrozivému Temnému. Navzdory pomerne prostému označeniu išlo o skutočne krutého darebáka, schopného vyhladiť zo zemského povrchu nielen tisícky ľudí, ale dokonca celé mestá. Piatim tínedžerom sa podarilo Temného poraziť a razom sa z nich stali celosvetovo oslavované celebrity. Stať sa objektom radosti a uctievania je síce pekné, no nie každý sa dokáže bez problémov vrátiť do bežného života. Najmä vtedy ak nie, ak sa prežité hrôzy podpíšu na jeho psychike a opätovne mu zasahujú do každodenných činností. Sloane je nanešťastie tou Vyvolenou, ktorá sa najťažšie adaptuje a okrem slávy si z víťazstva nad Temným odniesla aj posttraumatický syndróm. Okrem toho ju zaťažujú aj tajomstvá, s ktorými si nevie poradiť, a tak má dojem, že nech urobí čokoľvek, nikdy sa nevydá na cestu k náprave. Čoraz viac sa vzďaľuje aj od svojej úzkej skupiny priateľov, no osudy všetkých Vyvolených znovu nečakane naberú plné obrátky. Po celej Zemi dochádza k zvláštnym úkazom a partia niekdajších hrdinov je zase povolaná do boja. Zdá sa totiž, že Temný - alebo iný zloduch, ktorého činy sa na tie jeho nápadne podobajú - sa opäť hlási o slovo. Vyvolení tak po desiatich rokoch musia znova spojiť svoje sily a vrhnúť sa do zbesilého tornáda mágie, záhad a smrti. Pubertálne vnímanie sveta je však dávno za nimi a tentoraz môže byť cena, ktorú zaplatia za svoje hrdinstvo, omnoho vyššia. Niet divu, že Sloane je poriadne vydesená. Nielen vzhľadom na nadchádzajúci stret, ale aj z rizika, že dôjde k odhaleniu jej tajomstiev... Román Vyvolení cieli predovšetkým na čitateľský zážitok a v tomto smere si ma absolútne získal. Nedá sa povedať, že s maximálnou dôslednosťou vykresľuje nový svet (dej je, mimochodom, zasadený do Chicaga), no pre potreby príbehu uvedené informácie bohato stačia. Rôzne motivácie ľudí so zázračnými schopnosťami sú takisto viac než vítané, tým mi zas vyskočil z pamäti Brandon Sanderson so sériou Pomstitelia. Autorka spravila dobre, keď sa rozhodla pozrieť na superhrdinov v období "po" a vohnala ich do podobných, a pritom celkom iných situácií. Poskytlo jej to pestré možnosti, ako smerovať dej aj charaktery, a využíva ich naplno. 

Veronica Roth (zdroj: Entertainment Weekly)

"Prizerala sa, ako žena s jednou topánkou krívala od vchodu budovy, až prišla príliš blízko k neúprosnej príťažlivej sile Pohromy. Chápadlá mocnej energie ju prevrátili hore nohami a v sprievode zúfalých výkrikov ju vtiahli do sivej steny ničivého tornáda. Smerom od všetkých ľudí, áut a stromov vytrhnutých s koreňmi a ozrutných kusov betónu kráčala osamelá postava. Na Sloanine plecia doľahla ťarcha nezvratnej prítomnosti. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Cez oblak prachu a špiny zbadala tvár pokrytú kovovými sifónmi, len kde-tu okolo spojov presvitali kúsky bledej pokožky." (str. 270-271)

Veronica Roth dospela a som rád, že to vidieť aj na jej texte. Zachováva si síce mladícky šmrnc, ale obohacuje ho o náročnejšie témy, ktoré nie sú primárne určené mladším čitateľom. Je možné, že po Vyvolených siahnu aj tí, keďže autorka prvotne cielila na mládež, nech ale potom nie sú prekvapení temnejšou atmosférou a dospelejším vyznením. Prajem Veronice, aby na poli literatúry pre dospelých uspela, pretože táto jej línia ma baví omnoho viac. Azda aj pre pestrejšiu kompozíciu. Jednotlivé kapitoly sú totiž doplnené o početné záznamy z protokolov, prepismi rokovaní, úryvkami z kníh a článkov, mapkami a podobne. Touto sériou si ma autorka znovu získala na svoju stranu, preto dúfam, že druhý diel bude rovnako kvalitný, ak nie nie ešte kvalitnejší, ako prvý. 

Originálny názov: Chosen Ones

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Vyvolení)

Preklad: Kristína Balalová

Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Zbavili by ste sa svojich zlých spomienok?

Knihy o knihách sú balzamom pre dušu každého priaznivca písaného slova. Spočiatku som sa nazdával, že román Bridget Collins bude práve z tohto súdka - že istým spôsobom vzdá poctu klasickým príbehom a prenesie čitateľa hlbšie do tajov literatúry. Preto som bol pomerne prekvapený, že ide skôr o spracovanie námetu zakázanej lásky na báze mystiky. Rozhodne však nie som sklamaný, práve naopak! Autorka sa pohráva s nesmierne zaujímavou ideou, ktorá podnieti k zamysleniu nejedného z nás. Na debut je to naozaj vydarené dielo, nehovoriac o tom, že funguje aj ako papierový psychológ. Niežeby vám román pomohol vyriešiť vaše vnútorné problémy, no svojím jazykom, zameraním a otváraním rôznych tém vás nabáda akceptovať svoje trápenia. A robí to prostredníctvom postáv, ktoré vám rýchlo prirastú k srdcu.

"Dokázal som si predstaviť strach, z ktorého sa vám dvíha žalúdok, hrôzu pri predstave, že tu navždy zanecháte človeka, ktorým ste kedysi bývali... Ale čo tá konkrétna chvíľa? Moment, keď vytrhnú niečo z vášho najhlbšieho vnútra - aký to bol pocit? A čo potom, keď už máte v sebe dieru... Spomenul som si na Millin prázdny pohľad a zaťal som zuby. Čo bolo horšie? Nič necítiť alebo smútiť za niečím, čo si už viac nepamätáte? Keď zabudnete, určite sa vytratí aj smútok, aký by to inak malo zmysel? No napriek tomu vás tá otupenosť pripraví o časť vás samých, akoby ste navždy v duši cítili mravčenie..." (str. 86)

Emmett je obyčajný farmár a neočakáva žiadne výrazné životné zmeny. Svoj postoj však musí prehodnotiť, keď dostane list s oznámením o nástupe do učňovskej kníhviazačskej dielne. Samo osebe to znie nesporne pútavo a výnimočne, no Emmett práve nekypí nadšením. Dané povolanie je totiž opradené množstvom predsudkov a povier, ľudia majú z kníh aj ich viazačov strach. V týchto zväzkoch by ste márne hľadali vymyslené príbehy talentovaných rozprávačov. Knihy slúžia predovšetkým na uchovávanie skutočných spomienok, takže ak vás niečo trápi a chcete sa zbaviť duševnej záťaže, Emmett vám ochotne vyhovie. Záhadná atmosféra naberie plné obrátky, keď Emmett objaví v trezore plnom vzácnych kníh jednu, ktorá nesie jeho meno. Toto zistenie mu obráti vnútro naruby, pretože nikto, kto sa zbaví svojich spomienok, už nebude ako predtým. Každá emócia a skúsenosť formuje charakter, a ak o ne človek príde, čo z neho ostane? Bol aj Emmett iný ako predtým? A čo zo svojej minulosti považoval za také dramatické, že chcel na to radšej zabudnúť? Rozpor hlavného hrdinu je podmienený aj ďalším nečakaným prekvapením - láskou k Darnayovi/Lucianovi, mierne arogantnému príslušníkovi vyššej triedy. Potešilo ma, že Bridget Collins siahla po motíve homosexuality. Predsudky spoločnosti sú vďaka tomu ešte výraznejšie a prekonávanie prekážok zo strany protagonistov získava mnoho ďalších rozmerov. Príbeh disponuje skôr napätím vyplývajúcim z vnútorných poryvov, no pritom sa nemáte šancu nudiť. Niektoré scény by si možno zaslúžili kratší rozsah, ale každá má svoje pevné miesto a slúži buď na posun dej, alebo dôslednejšie vykreslenie postáv. Tomu napomáha aj forma priameho rozprávača. Takmer žiadny mysteriózny román sa nezaobíde bez poriadneho záporáka. Jeden sa tu vyskytne tiež, ale nevyznieva extra nebezpečne, väčšia hrozba plynie prakticky zo samotnej mytológie diela a spomínaných stereotypov v myslení. Kníhviazač je o hľadaní seba samého, strateného kúska vlastnej mysle a srdca a o druhej šanci na opätovné zblíženie s milovanou osobou. Úvodná podstata nevšedného remesla sa síce postupne akosi vytráca, no ako celok pôsobí príbeh konzistentne a nie je mu čo vytknúť. 

Bridget Collins (zdroj: The Idle Woman)

"Prázdne miesto po Lucianovi bolo ako otvorená rana. Cítil som jej vonkajšiu časť, zúfalú pálčivú bolesť, ktorá mi začínala niekde pri hrudnej kosti a končila sa pri slabinách. Ak som sa pohol, prehovoril alebo sa zhlboka nadýchol, bolela ešte viac. Nikdy mi ani nenapadlo, že budem chcieť umrieť: no mal som pocit, že sa topím, až na to, že vyslobodzujúca ničota nikdy neprišla. Lucian odišiel. Bol by som dal čokoľvek za to, aby som sa na neho mohol čo i len pozrieť alebo počuť jeho hlas, a on tu nebol." (str. 271)

Nedajte sa odradiť, ak sa vám náhodou prvých sto strán bude javiť ako málo dynamických. Autorka si len pripravuje pôdu a príbeh sa pekne rozbehne. Za daný dojem môže nepochybne aj pomerne poetický jazyk, ktorý však skvele pasuje do celkovej atmosféry a omnoho lepšie definuje Emmetta s Lucianom aj svet, v ktorom sa pohybujú. Verím, že Kníhviazač môže osloviť širokú škálu čitateľov bez ohľadu na vek. Patrí k dielam, ku ktorým sa zrejme ešte vrátim, a takých nie je veľa. Navyše je ako stvorený na sviatočné dni, takže neváhajte a siahnite po ňom :-)

Originálny názov: The Binding
Príslušnosť k sérii: Nie, hoci autorka vydala aj román The Betrayals z rovnakého univerza
Preklad: Tereza Štubniaková
Počet strán: 430

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Mysteriózny prípad uprostred oceána

Žasnem, kam až je schopná zájsť ľudská fantázia. Anglický spisovateľ Stuart Turton zaujal čitateľskú verejnosť už svojím debutom Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej, v ktorom skĺbil detektívku s mystikou a posunul hranice oboch žánrov na novú úroveň. Našťastie nešlo o ojedinelý zjav a nesporný talent potvrdzuje i druhým titulom na svojom konte. Hlavným ťahúňom sa v tomto prípade stáva dejisko príbehu. Väčšinu času totiž strávime na palube zaoceánskej lode, čo by sa v rukách menej šikovného autora mohlo veľmi rýchlo obrátiť proti nemu. Nielen pre pomerne obmedzený priestor, ale aj pre vykreslenie dobovej atmosféry. Tentoraz Turton zašiel totiž ešte ďalej a okrem mysterióznych prvkov a vyšetrovania spletitého prípadu primiešal do knihy aj historickú tematiku. 

"Arent vošiel do veľkej kajuty a zistil, že kapitáni celej flotily sedia pri stole, trieskajú doň päsťami, prekrikujú sa a hrešia Adriana Crauwelsa za to, že dal príkaz zaujať bojové pozície. Tvrdili, že svetlo, ktoré sa zjavilo len raz v noci, mohlo byť čokoľvek. Načo sa plašiť a ťahať ich z postele? Jediný, kto nekričal, bol Crauwels. Fajčil fajku, pohrával sa s kovovým diskom, ktorý mal stále pri sebe, a prechádzal nechtom po kontúrach dvojhlavého vtáka. V jeho mlčaní je múdrosť, pomyslel si Arent... Polovica týchto ľudí bude o rok nakladať rašelinu na ošarpané nákladné člny a uvažovať, kedy ich opustilo šťastie." (str. 213)

Príbeh sa odohráva v roku 1634, v dobe, keď rozkvital koloniálny obchod a oceán brázdili rôzne živly s pestrými motiváciami, v dobe, keď právo a poriadok patrili mocnejším a ľudské pudy sa drali na povrch omnoho intenzívnejšie. Ako sľubuje aj obálka, čaká na vás plavba s neistým koncom, hrozba pirátov aj temné sily, útočiace na odhodlanie námorníkov. Tí boli sami osebe pomerne poverčiví, takže keď majú dočinenia s jasnými náznakmi, že na palube lode Saardam vyčíňajú zlovestné sily, značne to ovplyvní pátranie po ich príčine. Loď patriaca obchodnej spoločnosti, plaviaca sa z Batávie (Indonézie) do Amsterdamu vezie niekoľko špeciálnych pasažierov, medzi inými aj presláveného detektíva. Sammy Pipps je však momentálne známy skôr pre obvinenie z hrdelného zločinu, a ak sa včas nedozvie pravdu, po prirazení k brehu ho čaká poprava. Stretol som sa s viacerými názormi, že Pipps a jeho verný spoločník Arent Hayes pripomínajú legendárnu dvojicu Holmes a Watson, no ja sa s tým až tak nestotožňujem. Nielen preto, že osobne som detektívovi z Baker Street nikdy extra neprišiel na chuť, ale porovnanie mi vyplývalo skôr iba z postupného logického odhaľovania stôp. Tým Stuart Turton dôsledne plní záväzok poskytnúť čitateľovi indície pri hľadaní páchateľa mysterióznych zločinov, hoci nezabúda ani na viacero prekvapení. Posádka lode sa potýka s početnými náznakmi pekelného stvorenia, preto nečudo, že sa dokáže vzájomne vyhecovať k rôznym prejavom nesúhlasu a odporu. Zdravý rozum ide občas bokom. Napokon, magické čísla, záhadné zjavenia, ohlásené úmrtia a tajomný prízrak by odrovnali aj najväčšieho skeptika. Viac než sám veľký Pipps mi zaimponovala Sara Wesselová, utláčaná manželka krutého guvernéra, ktorá pomáha Arentovi v odkrývaní tajomstiev na Saardame aj s pomocou jeho šéfovi. Na jej postave autor pekne poukazuje na postavenie žien v prvej polovici 17. storočia, pričom ani spoločenský status im často nezaručil šťastie, a slobodu už vôbec nie. Bolo zaujímavé - a tiež nesporne zábavné - sledovať, ako sa postupne mení Arentov postoj voči Sare, keďže spočiatku pochyboval o jej schopnostiach a v porovnaní s úžasným a neomylným Sammym nedisponovala toľkými kvalitami. Ešteže nemal také klapky na očiach ako iní a poskytol jej priestor, aby sa prejavila. Príbeh tým získal veselšiu iskru. 

Stuart Turton (zdroj: The Guardian)

"Celý čas sa sťažovali a navzájom rozdúchavali svoj hnev. Ak je toto Boží plán, azda má zmysel počúvať Starého Toma, lebo ani nemohol žiadať menej za väčšiu odmenu. Okrem toho možno nemajú na výber. Privolal ôsmy lampáš, aby ich mučil, a teraz im za chrbtom besnie búrka. Aj keby jej dokázali ujsť, po nákladnom priestore sa potuluje malomocný a vyrýva svoj symbol do debien. Občas ho zazreli. Roztrhané rúcho a zakrvavené obväzy. Jediná sviečka zaviedla námorníkov cez labyrint k oltáru v útrobách lode." (str. 275)

Stuart Turton vás dokonale prenesie do atmosféry minulých storočí, cítite všetky pachy, na pokožke sa vám usádza morská soľ a kdesi vnútri aj vy podľahnete dojmu, že na lodi šarapatia zlé sily. Je síce pravda, že román napriek zasadeniu do minulosti neposkytuje veľký náhľad na dejinné súvislosti, ale vôbec mi to nevadilo. História tu slúži skôr ako kulisa než podstatná zložka. Diabol a temné vody je naozaj vydarená kniha, akých je na našom trhu málo. Celkový dojem miestami kazia pridlhé dialógy narúšajúce dynamiku, no ako celok funguje text nadmieru dobre. Ak však Stuart patrí k autorom, ktorí sa prekonávajú každým titulom, rozhodne sa ešte máme na čo tešiť!

Originálny názov:  The Devil and the Dark Water
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Narušenie krehkej magickej rovnováhy

Urban fantasy je čoraz vyhľadávanejším subžánrom fantastiky, ktorý v sebe spája reálny svet s prvkami mágie, a tým snáď podnecuje fantáziu čitateľa ešte viac než úplne nové prostredia. Kto z nás, večných rojkov, sa nezamýšľal nad tým, či predsa len neexistuje za neviditeľnou oponou čosi viac ako bežná skutočnosť? Ben Aaronovitch rozohral pomerne náročnú hru, keďže sa svojím osobitým rozprávačským štýlom nemusí trafiť do vkusu väčšinového čitateľa. Odchovanci Terryho Pratchetta, Neila Gaimana či dokonca J. K. Rowlingovej, zvyknutí na dynamický dej, živý jazyk a vygradovaný dej, môžu ostať mierne rozčarovaní. Rieky Londýna majú totiž trefný názov, aj čo sa týka celkovej atmosféry. Príbeh plynie pokojne, nikam sa nenáhli, ale postupuje rovnomerne od prameňa až po ústie. 

"Likvidácia rodiny, v ktorej figurujú charizmatickí bohatí ľudia, musela byť pre každého šéfredaktora reportážou snov. Len čo rozobrali desivé detaily, mohli reportáž rozšíriť na otázku, čo tragická smrť rodiny Coopertownovcov vypovedá o našej spoločnosti a že taká tragédia je obvinením modernej kultúry/svetského humanizmu/politickej korektnosti/situácie v Palestíne - nehodiace sa prečiarknite. Jediné, čo by mohlo takú reportáž vylepšiť, by bola účasť peknej blonďavej policajtky. A ešte by som dodal, že ju samu vyslali na nebezpečnú misiu. Kládli by otázky a odpovede by ignorovali." (str. 81)

Ústredná postava čarodejníckeho učňa síce zaváňa inšpiráciou v inej kultovej sérii, ale Peter Grant kráča vlastnou cestou a pohybuje sa v odlišnom svete, hoci tiež na pomedzí s tým naším. Vždy je pre čitateľa výhodné, keď prvky magického prostredia objavuje spolu s hrdinom, ako je to aj v tomto prípade. Peter chcel byť policajtom, no zachovanie čarovnej rovnováhy je nemenej dôležité ako chytanie páchateľov trestných činov. Nakoniec však nie je ďaleko od svojho niekdajšieho cieľa, pretože aj za oponou kúzel je nutné vyriešiť brutálnu vraždu. Kombinácia učenia, detektívky a nove mytológie znie ako veľké lákadlo. Román Bena Aaronovitcha ním v podstate aj je, i keď som mal miestami problém zorientovať sa v množstve motívov a odbočiek. Neviním za to len autora, priznávam, mohol som sa viac sústrediť :D Tým vás chcem iba upozorniť, že nejde o povrchné čítanie, ale vyžaduje si vaše väčšie zapojenie. Autor nepodceňuje adresátov svojho textu a nič im neuľahčuje. S pokojom Angličana vám predostrie konflikt medzi riečnymi bohmi, ktorý môže viesť k domino efektu a zrútiť krehký stav v meste. Páči sa mi, že príbeh nie je jednoliaty, ale popri línii s nadprirodzenými bytosťami a zabudnutými rituálmi sa k slovu dostáva aj vzťahová rovina. Nijako však nenarúša hlavný námet, skvele sa dopĺňajú a predstavujú pevný základný kameň celej série. Aj to je zrejme dôvod, prečo sa autor nenáhli, je si dobre vedomý, že na vyrozprávanie všetkých súvislostí bude mať ešte dosť času i priestoru. Preto verím, že Rieky Londýna okrem pokojného toku ukážu aj svoju dravšiu, rozbúrenejšiu podobu. Neraz som mal totiž dojem, že už-už dôjde k nejakej dramatickejšej udalosti, no napokon sa ukázalo, že sa mýlim. Nazdávam sa, že príbehu by prospelo svižnejšie tempo, ale keďže ide o prvú Aaronovitchovu knihu, ktorú som čítal, je dosť možné, že je to jednoducho jeho štýl, a musím sa naň teda iba správne naladiť. No hoci sa nebudete pri čítaní triasť od napätia ani nahlas smiať, väčšinu času vám nezmizne z pier slabý úsmev. Veľkou devízou textu je suchý britský humor, množstvo spoločensko-kultúrnych narážok a trefných komentárov. Vtipné postrehy sa našťastie nestrácajú v preklade, za čo patrí pani prekladateľke Oľge Kralovičovej môj obdiv. Spracovať román tohto typu musí byť skutočná výzva.

Ben Aaronovitch (zdroj: ENWorld.org)

"Pred človekom s ručnou zbraňou môžete začať utekať, najmä za nepriaznivých svetelných podmienok a za predpokladu, že nezabudnete kľučkovať a dostatočne rýchlo zväčšujete priestor, ktorý musí strelec pokrývať. Nehovorím, že ma taká možnosť nelákala, ale keby som v tej chvíli vzal nohy na plecia, strelcovi by nič nezabránilo urobiť pár krokov a streliť Nightingala do hlavy. Bol som vycvičený strelcov upokojovať a pritom pomaly cúvať; hovorom nadväzujete kontakt a sústredíte pozornosť podozrivého na seba, aby sa civilisti mohli dostať do bezpečia." (str. 254)

Ďalšou výhodou Riek Londýna sú náznaky, čo nás môže čakať v budúcnosti. Znalci fantastiky majú sériu už pravdepodobne prelúskanú, ale nováčikovia ako ja stále netušia, čo príde. Osobne by som sa rád dozvedel napríklad niečo viac o Petrovom pôvode alebo o minulosti inšpektora Nightingala. Takisto verím, že postupne vypláva na povrch aj jasnejšia motivácia niektorých postáv, prípadne že príbeh získa celistvejší nádych a nebude pôsobiť tak zmätočne. Žánrový mix je síce čitateľsky príťažlivý, ale ide o náročný spisovateľský oriešok. Ešteže je Londýn takým vďačným zdrojom rôznych motívov, mýtov a budovania tajuplnej atmosféry. 

Originálny názov: Rivers of London
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rieky Londýna)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Hypnóza ako prostriedok páchania (samo)vrážd

Keď sa na obálkach kníh objavujú ohlasy známych spisovateľov a spisovateliek, väčšinou im neprikladám veľký význam. Nazdávam sa totiž, že najlepšie si človek vytvorí názor tým, že knihu chytí do rúk a začíta sa do nej. V prípade Tranzu som však predsa len zbystril pozornosť, keďže ho odporúča John Marrs, autor veľmi špecifických trilerov, ktoré mi utkveli v pamäti dlhší čas (na rozdiel od iných diel daného žánru). Anotácia navyše sľubovala temný príbeh založený na hypnóze, prieniku do hlbokých zákutí ľudskej psychiky a náročnom vyšetrovaní. Fanúšikovia psychotrilerov určite dobre poznajú Hypnotizéra Larsa Keplera, ktorým rozbehol svoju bohatú literárnu kariéru, preto som bol zvedavý, či sa rovnako úspešný kúsok podarí aj jeho anglickému kolegovi Adamovi Southwardovi. 

"Čo sa vlastne stalo? Nič podobné v živote nezažil. Možno mal iba záchvat panickej úzkosti, ktorý vyvolalo Victorovo desivé správanie a klaustrofobická cela. Nie, určite to bolo niečo iné. Victor naňho použil nejaký spôsob ovládania. Mohla to byť hypnóza? Lenže Alex sa aj predtým opakovane podrobil hypnóze - bola to nevyhnutná súčasť štúdia. Túto skúsenosť určite nevnímal ako nezvyčajný či neprirodzený zážitok. Naopak, podobalo sa to prežívaniu nespočetných iných okamihov v každodennom živote, keď človek vypne a je trochu mimo (...) Toto však bolo iné. Akoby ho Victor strčil do králičej nory a zbavil ho schopnosti myslieť." (str. 114)

Ústredným hrdinom knihy (a nastupujúcej série) je bývalý forenzný psychológ Alex Madison, ktorý si v sebe nesie traumy z minulosti. Ide síce o vžité klišé, ale ak je spracované originálne a funkčne, nedá sa proti nemu nič namietať. Alexova výhoda je však v tom, že po nevydarenom prípade stále pomáha iným v rámci súkromnej praxe, a tak si môže aspoň čiastočne vykompenzovať niekdajšie pochybenia. Keď sa mu po rokoch naskytne možnosť vykúpenia v podobe Victora Lazara, nebezpečného čudáka, s ktorým si polícia nevie poradiť a ktorého bývalý psychológ spáchal samovraždu, nezaváha. Hneď sa však musím ešte pristaviť pri samotnom Alexovi. Ak si myslíte, že je ubitý svojimi démonmi, stráni sa spoločnosti a utápa vo svete plnom výčitiek, mali by ste pravdu iba sčasti. Alex je totiž pomerne arogantný, niekedy sa sám správa zvláštne a nelogicky a spočiatku som si k nemu budoval sympatie o čosi pomalšie. Badať v tom síce autorovu snahu odlíšiť svojho protagonistu od záplavy iných, no obávam sa, že u niektorých čitateľov to môže vzbudiť značnú nevôľu. Alex to však našťastie veľmi rýchlo vyrovná svojím aktívnym prístupom a úsilím prísť na koreň záhadným vraždám, z ktorých je podozrivý práve Victor Lazar. Ten vraj v hypnóze núti svoje obete zabiť sa, a to nie celkom zvyčajnými spôsobmi. Príbeh sa nesie okrem značného kriminálneho motívu aj v primerane mysterióznej atmosfére, čo ho vyzdvihuje na vyššiu úroveň a dodáva mu grády. Tranz je autorov debut, preto verím, že časom ešte nájde vyrovnanejšiu mieru hororových, trilerových a psychologických prvkov, pretože občas som mal dojem, že nie sú v súlade, ale snažia sa pretlačiť na úkor ostatných. V žiadnom prípade to ale nepovažujem za mínus, nadprirodzeno a tajomno vítam. Tie plynú aj z dejovej línie zasadenej do minulosti a prostredia Rumunska, ktoré je nesmierne vďačným priestorom na rozohratie príslušných nálad a motívov. Pozornému čitateľovi síce neujde pointa príbehu už zhruba v polovici, a hoci dúfate, že je to zámer a v závere ešte príde nejaký nečakaný zvrat, je otázne, či sa ho aj dočkáte... 

Adam Southward (zdroj: Victoria Wilks)

"Muž bez zaváhania zdvihol ruku do výšky a celou silou sa zboku bodol do hrude. Nôž narazil do rebra. Muž ho vytiahol a bodol sa ešte raz, tentoraz vyššie. Nôž hladko vnikol do jeho krku, minul kosti, prerezal svaly a prenikol až do väzov. Mužovo telo zareagovalo, hoci myseľ nemohla. Už bolo neskoro, ale prebudili sa v ňom základné motorické inštinkty. Výkrik. Hrdelný ston a chrčanie, ktoré prešlo do bublavého zvuku, keď sa krv valila do hrdla. Zapotácal sa a narazil do tmavej skrine z dubového dreva. Nôž mal zapichnutý v krku až po rukoväť a preťatej tepny striekala krv na zrkadlové dvere." (str. 192)

Tiesnivá atmosféra vychádza predovšetkým spoza väzenských múrov a spomínaného Rumunska. Victor Lazar je zaujímavý zločinec, ktorého motivácia je pochopiteľná, aj keď by si zaslúžil o čosi väčšie objasnenie všetkých okolností. Najväčším kladom Alexa Madisona je jeho snaha dopátrať sa pravdy aj za cenu odhalenia vlastných problémov, no čo sa týka jeho sociálnych schopností či celkového vyznenia, ešte má na čom popracovať. To sa dá povedať aj o Adamovi Southwardovi, pretože niektoré objasnenia deja prišli priskoro, prípadne komunikoval s čitateľom až príliš otvorene a polopatisticky. Napriek tomu ostáva Tranz vydareným psychotrilerom a základom pre ďalšie časti série. Pohybuje sa totiž v oblasti, ktorá ponúka veľa možností na spracovanie zaujímavých námetov. 

Originálny názov: Trance
Príslušnosť k sérii: Alex Madison (1. diel)
Preklad: Beata Horná
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Emancipácia, knihy a záhady

Mám rád príbehy tiahnuce sa niekoľkými desaťročiami. Majsterkou na slovo vzatou, čo sa tohto spracovania týka, je/bola Lucinda Rileyová. Meno Fiony Davisovej mi bolo neznáme, no odteraz budem netrpezlivo vyčkávať na každú jej preloženú knihu. Samozrejme, ak sa Tatran rozhodne pokračovať v spolupráci s nadanou Američankou, ktorá si berie za inšpiráciu rôzne historické budovy v New Yorku. Vôbec pritom nezáleží na tom, či ich poznáte. Autorka vás dokonale prevedie ich chodbami a vyvolá vo vás nesmiernu túžbu navštíviť spomínané miesta a na vlastnej koži zažiť ich nevšednú atmosféru. Knižnica na Piatej avenue je žánrový mix, kde funguje každý dielik skladačky, a ak ste bytostným milovníkom slovesného umenia, stane sa vaším obľúbeným titulom.

"Laura mala po troch hodinách dosť materiálu nie na deväťtisíc, ale rovno deväťdesiattisíc slov. Klub heterodoxie vyzeral ako dokonalá téma na diplomovú prácu. Spĺňala požiadavku profesora Wakemana, aby pojednávala o "ženskej téme", no na rozdiel od väčšiny jeho zadaní by aspoň mala skutočný význam. Laura zistila, že predstava Novej ženy ju zaujala. Pocítila osteň viny, keď si spomenula, že čo počula, by malo ostať tajné, ale nakoniec sa rozhodla, že do toho pôjde. Diplomovka je predsa len cvičenie, nebude zverejnená a nemala by tým porušiť žiadne pravidlá." (str. 86-87)

Na svoje si prídu fanúšikovia histórie, rodinnej drámy, mysterióznych príbehov aj spoločenských románov. Dej začína rokom 1913 a predstavuje prvú z dvoch hrdiniek - Lauru Lyonsovú, ktorá býva so svojou rodinou priamo v priestoroch newyorskej knižnice. Jej manžel sa stal totiž tamojším správcom a v rámci jeho pozície mu prislúcha i služobný byt. Tu sa musím pristaviť, pretože už len samotná predstava podobného ubytovania je zdrojom rozkoše pre každého knihomoľa a asi aj preto mi Laurina línia prirástla k srdcu o čosi viac. Z Laury síce nesála rovnaké nadšenie, ale zato sa usiluje nájsť si svoje miesto vo svete, kde číhajú zmeny na každom kroku. To ide ruka v ruke s posúvaním vlastných hraníc a prehodnotením postojov, čo Laura napĺňa vrchovatou mierou. Nielenže si svojou tvrdohlavosťou vydobyje miesto študentky žurnalistiky na Kolumbijskej univerzite, ale navyše sa zapojí aj do činnosti neviazaného, radikálneho ženského hnutia. Ako budúca novinárka a zanietená študentka si však mylne vysvetľuje prísne pravidlá zoskupenia a na svoju ľahkovážnosť doplatí na viacerých frontoch...  Druhú dejovú líniu, zasadenú do roku 1993, reprezentuje Laurina vnučka Sadie Donovanová, ktorú osud zavedie na rovnaké chodníčky ako jej starú mamu. V knižnici síce nebýva, no získa vysnívané miesto kurátorky. Okrem lásky ku knihám však obidve ženy spája aj omnoho záhadnejšia okolnosť - v ére oboch dochádza v Knižnici na Piatej avenue ku krádežiam vzácnych diel. Ba čo viac, podozrenie padá práve na naše protagonistky. Je možné, že by sa členky jednej rodiny vyznačovali lepkavými prstami? Samozrejme, odpoveď bude o niečo zložitejšia. Tento detektívny motív skvele prepája obdobia vzdialené osemdesiat rokov a burcuje čitateľovu zvedavosť. Ako je možné, že sa rovnaký zločin deje aj s takým časovým odstupom? Ide o pokračovateľa, napodobniteľa, alebo nebodaj toho istého páchateľa? Mysteriózny prvok dodáva príbehu pútavú iskru a odhalenie rodinných tajomstiev graduje každou obrátenou stránkou. Či budete v závere spokojní s vyústením pátrania, je už na vašom vlastnom posúdení, no osobne som čakal čosi... fascinujúcejšie. Určite nie som sklamaný, iba som sa neubránil porovnávaniu s inými titulmi, kde hrajú knihy jednu z hlavných úloh, a končili strhujúcejšie (napr. Trinásty príbeh si pamätám aj po rokoch).

Fiona Davisová (zdroj: Fairfield County Look)

"Sadie presvedčila pána Adriana, aby jej dovolil pozrieť sa do kníhkupectiev na jeho zozname, či nevyňuchá to Šarlátové písmeno. Pán Adriano nápad najskôr zavrhol, ale presvedčila ho argumentom, že vedomosti o vzácnych knihách sú v tomto prípade kľúčové. Okrem toho na ňom bolo priveľmi vidno, že je bývalý policajt, povedala, a to si musel priznať. Keďže stále váhal, vyhrážala sa mu, že tam zájde aj na vlastnú päsť, lebo nedokáže len tak sedieť a nič nerobiť." (str. 104)

Chodby rozľahlej historickej knižnice sú ako stvorené na rozohratie záhadnej partie, a hoci som danú budovu (zatiaľ) nenavštívil, nazdávam sa, že jej priestor využila Fiona Davisová na maximum. Občas som síce mal dojem, že je pre príbeh podstatnejšia než samotné hlavné postavy, a pár desiatok strán mi trvalo zvyknúť si na autorkin štýl, no postupne som sa naladil na jej vlnu. Zaujímalo ma celkové rozuzlenie, okorenené bojom za ženské práva, analýzou medziľudských vzťahov a prepojenie dvoch časových línií. Knižnica na Piatej avenue svojím obsahom a vyznením veľmi dobre zapadá do zbierky titulov Tatranu - upúta, zabaví i poučí. 

Originálny názov: The Lions of Fifth Avenue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marianna Bachledová
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Ako sceliť rozbité srdce

Málokedy ma udalosti v knihách dojmú natoľko, že by som uronil slzu. Preto, keď je nejaký titul ohlasovaný ako doják, pri ktorom sa vám naplno otvoria slzné kanáliky, pristupujem k nemu skepticky. Nazdávam sa totiž, že na mňa číha prehnane sentimentálny príbeh tlačiaci na pílu, cielene vyvolávajúci v čitateľovi búrku emócií. Reakcie na Môj prvý tanec zneli práve tak, no zaujal ma názov a ani anotácia neznela zle. Zdalo sa, že okrem pestrej palety pocitov sa dočkám aj vydarenej romantickej komédie a osobne vždy dám šancu knihám, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do umeleckého sveta. Rozvíjať tanec na stránkach je pomerne náročné a závisí od rozprávačského talentu autora či autorky, nakoľko dokáže preniesť jeho aspekty do vnímania čitateľa. 

"Pri refréne schytí stojan mikrofónu a nahne ho dopredu, akoby potreboval na svoj hlas viac miesta, akoby potreboval viac mieta na emócie, ktoré nám chce odovzdať, aby v nás rástli. V mysli sa mi vynorí obraz toho, ako bude vyzerať jeho budúcnosť. Žiaden malý klub, ale štadión. Nie päťdesiat ľudí, ale päťdesiattisíc. Nie nedokončená pieseň, ale celý zoznam hitov. V tejto budúcnosti dostane všetko, po čom túži. Ale potom pokrútim hlavou, lebo sa to, samozrejme, takto nestane. Za posledné týždne som kvôli svojim víziám videla dostatok zlomených sŕdc, aby som vedela, že život takmer nikdy nie je taký, aký si myslíte, že bude." (str. 106-107)

Meno Nicoly Yoon mi bolo povedomé, hoci som od nej ešte nič nečítal. Až neskôr mi došlo, že som videl filmy nakrútené podľa jej kníh. Tie ma síce bavili, ale hneď som ich zaradil do kategórie raz a dosť. Každopádne mi bolo jasné, že Nicola je skúsená spisovateľka a v správnych rukách sa náročný námet  môže vydať nezabudnuteľnou cestou. A naozaj to tak bolo! Jej novinka, ktorá vyšla v slovenskom preklade pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo, vás odzbrojí čarovným, provokujúcim príbehom o nutnosti riskovať, žiť naplno a nabrať odvahu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Ústrednou hrdinkou je osemnásťročná Evie, ktorá na prahu dospelosti čelí rozpadu manželstva svojich rodičov a potýka sa aj s dôsledkami toho, že videla otca bozkávať cudziu ženu. Tu sa hneď musím pristaviť. Pokiaľ ide o rozvod rodičov, ten je, žiaľ, pomerne bežnou súčasťou života mladých ľudí, a väčšina autorov sa zameriava na jeho spracovanie mladšími tínedžermi. Páči sa mi, že Nicola Yoon poukazuje na jeho prežívanie aj u človeka, ktorý je už podľa zákona dospelý. Evie sa pohybuje na hranici detstva a so všetkými ďalšími zmenami, čo na ňu čakajú, ho vníma ešte intenzívnejšie. Nemyslite si však, že sa vyžíva v trápení, popritom sa dostáva do mnohých zábavných situácií, ktoré kompenzujú ťaživejšie témy a zároveň pripravujú pôdu pre nadchádzajúce udalosti. Evie sa zatvrdí a prestáva veriť vo večnú lásku. Zbavuje sa zbierky romantických kníh, pričom získa inú, čo jej obráti život hore nohami. Má názov Môj prvý tanec, čo je zvláštne samo osebe, ale Evie začne mať odvtedy vízie, kde vidí priebeh vzťahu rôznych párov (a najmä ich rozchody). Tie zdieľa so svojím kamarátom Martinom, ktorý mi ako postava s krásne otvorenou mysľou veľmi sadol. Pátranie po záhadnej žene, ktorá jej knihu venovala, zavedie Evie do tanečného štúdia La Brea. Zapíše sa na kurz a zoznámi sa s chlapcom menom X (skratka od Xaviera). Tento moment je zlomový a Evie postupne prehodnocuje svoje postoje k nadväzovaniu bližších kontaktov, láske i jej pominutiu. Popritom, ako sa učí rôzne tance a pripravuje sa na súťaž, pomaly, ale isto podlieha Xavierovmu šarmu. Ako by aj nie, keď je navyše aj lídrom rockovej kapely a predstavuje svieži vietor v jej pochmúrnych, zmätených dňoch? 

Nicola Yoon (zdroj: NPR)

"Viem, že ho pobozkám. Úprimne, nič ma nemôže zastaviť. Chcem ho pobozkať už nejaký čas. Asi od LaLaLand prehliadok. Možno som to chcela ešte skôr. Jediný dôvod, prečo som to ešte neurobila, je to, že sa bojím. Bojím sa kvôli otcovi a rozvodu. Kvôli víziám. Čo keď uvidím našu budúcnosť? Čo keď nebudeme mať dobrú budúcnosť? Ale už sa viac nechcem báť. Nahnem sa a zakloním hlavu. Narazíme o seba zubami. Usmeje sa mi do pier a na sekundu sa odtiahne, aby upravil našu polohu." (str. 124)

Nicola Yoon skvele mieša skutočnú kliatbu s tým, ako si my sami neraz vytvárame vlastné prekliatia, zvaľujúc vinu na okolitý svet. Tento ústretový, sugestívny román jemne vnáša do mysle čitateľa pravdu o tom, aké je dôležité narúšať stereotyp, prekonávať sa a hľadať nové spôsoby riešenia problémov. A, prirodzene, nebáť sa požiadať o pomoc iných ľudí, pretože to nie je prejavom slabosti, práve naopak. Ide o prejav dôvery, čo môže viesť k ďalším netušeným možnostiam. Môj prvý tanec prečítate raz-dva, kapitoly sú krátke, ale dojem vo vás ostane dlho. Som rád, že som sa tejto knihe nevyhol, ani by som netušil, o čo prichádzam. Prajem jej úspešnú cestu do slovenských sŕdc, moje si už získala. 

Originálny názov: Instructions for Dancing
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Lesniaková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Tajomstvá a pocit viny v žilách malej komunity

Keď vlani vyšiel vo vydavateľstve Tatran román Stratený muž, okamžite som prepadol kúzlu austrálskeho trileru. Oproti európskym či americkým, ktoré tvoria jadro prekladovej literatúry, v ňom dominovala úloha prostredia, stojaceho nad človekom, ktorý nad ním nedokáže vyhrať, môže sa mu iba prispôsobiť a skloniť hlavu pred silou prírody. Jane Harperová naplno využíva tento prvok aj v novinke Zradný príliv, kde sa od horúcich, suchých plání presúvame k prímorskému tasmánskemu mestečku. Atmosféra je rovnako temná, ak nie ešte temnejšia, a v centre deja je úzka komunita, kde každý každého pozná. Alebo si to aspoň myslí... Je viac než isté, že v úzkej skupine ľudí sa tajomstvá ukryjú ľahšie, ale zároveň stačí málo, aby sa predrali na povrch a navždy poznamenali životy všetkých zúčastnených. 

"Spodná časť chodníka vedúceho na útes bola pod vodou, no razili si cestu, napoly plávajúc a napoly sa brodiac, k miestu, kde mal byť. Najprv stratila rovnováhu Olívia a Kieran počul, ako zalapala po dychu, keď sa potopila. Ponoril druhú ruku a ťahal ju hore, až kým sa nevynorila s červenou tvárou, dusiac sa. O chvíľu nato sa zatackal on a všetko v mihu zmizlo. Cítil, ako ho voda ťahá jedným smerom a Olíviu druhým a potom vyrazil nad hladinu, späť do ohlušujúcej búrky. Drali sa dopredu, Kieran v hlave počítal kroky, až kým nepocítil, ako mu piesok pod nohami vystriedali skaly. Hlava sa mu zakrútila od úľavy." (str. 77)

Hlavným hrdinom je Kieran Elliott, vracajúci sa s priateľkou Miou a dcérkou do svojho rodiska Evelyn Bay, kde sa pred dvanástimi rokmi odohrala tragédia zahalená rúškom tajomstva. Dosiaľ nevysvetlené udalosti, v ktorých zohrával Kieran významnú rolu, vyplávajú znova z hlbín mora po tom, ako sa na brehu zjaví mŕtvola mladej ženy. Reči i nevyslovené otázky naberajú na intenzite a obyvatelia mestečka hľadia na Kierana s podozrením. Je iba náhoda, že došlo k úmrtiu v čase jeho návratu? Kúsok tasmánskeho pobrežia odrazu čelí návalu lží, obviňovania, svojvoľných trestov i ľútosti nad omylmi minulosti. Búrka, ktorá kedysi pripravila o život niekoľko mladých ľudí a navždy poznamenala životy ich príbuzných, môže nanovo zmietnuť tých, čo sa roky vyhýbajú spravodlivosti. Kieran má v úmysle pomôcť rodičom so sťahovaním a nemieni ani náhodou rozdúchavať staré vášne, ale udalosti naberú dramatický spád aj bez jeho pričinenia. V dôsledku jeho mladíckej nerozvážnosti prišiel o život jeho starší brat i Miina sestra, no v priebehu dekády dokázal Kieran spracovať vinu a depresiu a stal sa uvážlivejším a zodpovednejším človekom. V očiach mnohých obyvateľov však zostal tým istým mladíkom, na akého si pamätajú, a druhé šance sa dávajú len ťažko. Keď sa na pláži nájde mŕtve dievča, vyšetrovania sa ujme detektívka Pendleburyová. Tá nepatrí k miestnym a vďaka tomu nie je ovplyvnená vžitými náladami a myšlienkami. Odstup je v tomto prípade veľmi dôležitý, no rozmotať všetky tvrdenia nebude ľahkou úlohou. Jane Harperová je perfektná vo vykreslení postáv a prostredia. Komunita v Evelyn Bay prekypuje pestrými charaktermi, ktoré nie sú čierno-biele. Ako to už v danom žánri býva, čitateľ háda, kto môže mať toho na rováši viac, než dáva najavo, a kto je skutočným vrahom, ukrývajúcim sa v tieňoch. Autorka sa pritom nesnaží účelovo zavádzať, jednoducho rozpráva príbeh s postupným odhaľovaním súvislostí a aj tak na vás čaká viacero prekvapení. 

Jane Harperová (zdroj: SoundCloud)

"Dvaja mladí policajti, ktorí si nechali topánky a ponožky starostlivo uložené na suchom piesku, boli vo vode až po pazuchy a brodili sa za vzďaľujúcim sa mužom. Kieran došiel na breh vo chvíli, keď sa jednému z nich podarilo chytiť jeho otca. Keď sa ho aj s druhým policajtom pokúšali vytiahnuť von, Brian reval a metal rukami, bránil sa a sťahoval oboch policajtov aj seba pod hladinu. Verity nespomalila krok, len odkopla topánky a bez váhania vošla do vody. Kieran jej bol v pätách. Keď sa dostali až k Brianovi, policajti sa stiahli." (str. 107)

Zradný príliv skvele pracuje s kriminálnym motívom, priam mysterióznou atmosférou i plynutím deja, ktoré síce nie je extra dynamické, ale ani chvíľu sa nenudíte. Je štúdiou utrápeného človeka, vzťahov v úzkej skupine ľudí aj rôznych reakcií na dramatické udalosti. Jane Harperová oplýva talentom preniesť vás do dejiska prostredníctvom svojich živých opisov. Neraz ich v knihe preskakujem, ale v jej prípade robím výnimku. Cítite každý poryv vetra, vôňu vzduchu po daždi aj elektrizujúcu atmosféru blížiacej sa búrky. Stačili dva romány a Jane sa zaradila medzi moje obľúbené autorky. Verím, že nie som jediný, a Tatran nám neprestane prinášať jej diela v slovenskom preklade. Bola by to veľká škoda.

Originálny názov: The Survivors
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Simona Klimková
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Ozveny krvavej minulosti

Čudujem sa, že švédska spisovateľka Emelie Schepp sa v našich končinách neobjavila už skôr. V rokoch 2016, 2017 a 2018 totiž získala titul za najlepšiu autorku detektívok, čo je pre zahraničné vydavateľstvá veľkým lákadlom, najmä keď vezmeme do úvahy silnú konkurenciu. Po preklade Emeliných diel napokon siahol Ikar a rozšírením svojho portfólia urobil správny krok. Bohovia smrti sú prvou časťou trilógie a zaujali ma viac než romány niektorých zabehnutých mien. Okrem toho, že majú všetky obľúbené prvky severskej literatúry, pracujú aj so znakmi bližšími západu, napríklad s dynamickejším rozprávaním či "šialenejším" prípadom. Čitateľom zvyknutým na istý škandinávsky štandard však môžu prekážať málo rozvinuté postavy či slabší presah do aktuálnych spoločenských tém.

"Bolelo to. Vedela, že to bude bolieť. Počula to cez steny. No nevedela, že to bude až tak veľmi bolieť. Jeden z dospelých jej prikázal, aby s ním šla do tmavej komory. Tam jej zviazal ruky za chrbtom a hlavu vystrčil dopredu. Potom jej kúskom ostrej sklenenej črepiny vyrezal na šiju jej nové meno. Stálo tam Kér. Odteraz sa tak volá, bude Kér, odteraz až navždy. Zatiaľ čo jej muž so škaredou jazvou pichal do ruky injekciu, presviedčal ju, že jej nikto neublíži, že sa jej nič nestane. Zároveň s tým, ako sa lož šírila jej telom, vzrastala v nej aj sila. Už sa viac nebála." (str. 88)

Ústrednou hrdinkou knihy i celej série je prokurátorka Jana Berzeliusová. To, že nejde o detektívku s celým vyšetrovateľským tímom, je osviežujúca zmena, hoci princíp pátrania ostáva prakticky rovnaký. Nenadarmo skončila Jana na tomto právnickom poste. Dalo by sa povedať, že ho má v krvi, hoci je adoptovaná. Jej otec ju však naučil všetko ohľadom remesla, a tak sa snaží byť najlepšia v tom, čo robí. Bohovia smrti nechodia okolo horúcej kaše. Už od prvých strán môžete čakať rýchly sled udalostí, ktoré sa pred vašimi očami odvíjajú ako scény z filmu. Úvodný telefonát na záchrannú linku spustí vyšetrovanie záhadnej vraždy, ktoré získava priam mysteriózny nádych. Obeťou je riaditeľ azylového oddelenia migračného úradu, čo má prirodzene za následok rozvíjanie teórií o prepojení na globálny problém prisťahovalcov. Oceňujem, že skupina, ktorú okrem Jany tvoria komisár Henrik a inšpektorka Mia, neprešľapuje na mieste, ale vydáva sa rôznymi smermi. Inak to v podstate ani nejde, pretože veľmi rýchlo pribudne ďalšia mŕtvola a verejnosť v Norrköpingu je razom pripravená o pokojný spánok. Nehovoriac o samotnej Jane, ktorá si je čoraz istejšia, že vraždy nejako súvisia s jej minulosťou. A práve táto línia tvorí druhú podstatnú časť deja. Pravidelne sa totiž v texte objavujú pasáže s deväťročným dievčatkom a jej krutým údelom. Iba nadmieru nepozorný čitateľ by okamžite neprišiel na to, že ide o Janu, takže verím, že týmto neprezradím nič prekvapivé. Každopádne hodnotím pozitívne, že Emelie Schepp siahla aj po tomto motíve. Postava Jany tak získava väčšiu hĺbku, i keď jedným dychom musím dodať, že napriek tomu ostáva akousi... chladnou. A nie je to spôsobené iba škandinávskym prostredím. Obidve protagonistky - Jana i Mia - majú na prvý pohľad málo spoločného a navyše si k nim čitateľ ťažko nachádza cestu. Neviem posúdiť, či je to autorkin zámer a neskôr nám ponúkne ich lepšie verzie, no dúfam, že ešte dostanú možnosť prejaviť aj pozitívnejšie vlastnosti. Ďalší klad, ktorý by som rád vyzdvihol, je neodbiehanie od témy a neskúšanie sústredenosti čitateľa. Fanúšikovia severskej literatúry vedia, že občas natrafíme na kapitoly, ktoré z ničoho nič privedú do príbehu nič nehovoriace postavy. Bohovia smrti sú priami, nič nezatajujú ani zbytočne nezavádzajú.

Emelie Schepp (zdroj: Nordin Agency)

"Oči, krk, rozkrok. Bach, bach, bach. A potom kopanec. Zadnú nohu dopredu, otočiť, kopnúť. Tvrdo. Trafila rovno do spánku. Padol a ležal pred ňou. Bez života. V tej chvíli jej došlo, čo sa stalo. Príval adrenalínu sa okamžite zmenil na zdesenie. Priložila ruky k ústam a o krok ustúpila. Čo to spravila? Držala ruky pred sebou. Ako...? Potom si uvedomila, kde je. Čo keď ju niekto videl? Dvakrát sa otočila, aby zabezpečila miesto. Nevidela nikoho. Sklad zíval prázdnotou. Čo má urobiť?" (str. 172)

Román je silným začiatkom série a dokáže navnadiť aj na zvyšné dve časti. Trochu náročnejšie napojenie sa na jej hrdinov a slabšie spracovanie spoločenskej problematiky, na aké sme u severanov zvyknutí, sú malými chybičkami krásy, ale vyvažuje ich strhujúci dej, prepojenie s minulosťou a hutná, tajomná atmosféra. Nepochybujem, že Emelie sa zaradí ku kolegom a kolegyniam, ktorí si našli priaznivcov i u nás. Stále je tu predsa priestor pre nováčikov a Jana Berzeliusová ešte musí ukázať, čo sa v nej skrýva. 

Originálny názov: Märkta för livet
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jana Berzeliusová)
Preklad: Jana Melichárková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Smrť, vina a pochybnosti

Séria v hlavnej úlohe so Sarah Geringenovou sa už vďaka prvej časti stala mojou obľúbenou. Francúzsky spisovateľ Nicolas Beuglet využíva to najlepšie, čo ponúka moderný žánrový mix krimi, mystiky a konšpiračných trilerov. Pritom žiadny diel nie je podobný ostatným. Úvodný Výkrik bol krásne temný a zdolal ma svojou atmosférou, pokračovanie Komplot pracuje so stáročným sprisahaním a mieša vedu s náboženstvom a aktuálna novinka Diabolský ostrov výrazne zasahuje do osobnej roviny protagonistky a posúva nečakané zvraty a prekombinovanosť na maximum. Oproti svojim knižným súrodencom však disponuje jedným veľkým mínusom - je zhruba o polovicu kratšia. Je to škoda, pretože práve Beuglet patrí k autorom, u ktorých mi hrubšie diela nevadia, keďže sú opodstatnené nabitým dejom a množstvom zaujímavým námetov. 

"Konce prstov na rukách a nohách mal opuchnuté, pokožka sa mu miestami tak vydula, že krvavé pľuzgiere vyzerali, ako by mali už-už prasknúť, na iných miestach už boli viditeľné gangrény, ktoré napádali tkanivo ako lepra a šíril sa z nich hnilobný zápach. Ešte väčší šok jej spôsobil pohľad na tvár, ktorému sa spočiatku vyhýbala. Stopy po neznesiteľnom utrpení pod alabastrovo bielym nánosom znetvorili črty človeka, ktorý bol jej otcom: kútiky úst mal natrhnuté a krv sa mu v nich zrazila do gaštanovohnedých hrudiek. Najstrašnejší bol však des v mŕtvych očiach muža." (str. 21)

Dej Diabolského ostrova sa odohráva rok po udalostiach v Komplote, keď sme sa so Sarah rozlúčili v talianskom väzení, kde skončila za vraždu pápeža. Prepustenie na slobodu sa však nenesie v duchu radosti a úľavy. Šéf osloskej polície Stefen Karlstrom má totiž pre Sarah zlú správu - jej otec bol brutálne zavraždený a jeho telo je doslova zahltené rôznymi zvláštnymi znakmi. Pred Sarah a jej verným druhom Christopherom sa tak otvára ďalší zamotaný prípad s trpkou príchuťou osobnej zainteresovanosti. Napriek malému priestoru sa autorovi podarilo vykresliť vnútorný boj svojej hrdinky. Do vyšetrovania sa síce púšťa s niekdajším odhodlaním, no je v ňom i štipka neistoty plynúca z ocitnutia sa na druhej strane barikády. A ako zvyčajne sa s jednou stopou vynára množstvo ďalších otázok, až sa zdá, že svetlo na konci tunela je v ďalekom nedohľadne. Sarah nemala s otcom dobrý vzťah a ako zisťuje, ani jej názor naňho celkom neodrážal realitu. Až po jeho smrti spoznáva jeho život a prepojenia na nebezpečných ľudí. Ruka v ruke s tým prichádza pocit viny a nevyhnutá otázka, či bolo v jej moci zabrániť tragédii, ak by prejavila väčší záujem alebo prekonala hranice svojich postojov voči nemu. Preskúmanie rodinných vzťahov či Sarahinho vnútra by si možno zaslúžilo viac priestoru, no na druhej strane aspoň rýchlejšie odsýpa samotný príbeh, čomu napomáhajú aj kratšie kapitoly. Knihu vďaka tomu zhltnete veľmi rýchlo. Ako sa hovorí - malá kopa pýta viac, a Nicolas Beuglet to napĺňa vrchovato. Rozohral totiž toľko motívov a línií, že mnohé ostane nevypovedané, a tak nám neostáva nič iné, iba netrpezlivo čakať na pokračovanie série. V predošlých častiach sme spolu s hrdinami cestovali za pravdou do viacerých kútov sveta. Diabolský ostrov je v tomto smere striedmejší, dostaneme sa predovšetkým na Sibír, no napriek tomu vás autor dokáže presnými opismi preniesť do každého prostredia. To platí aj pre objasňovanie nových moderných poznatkov, konkrétne z oblasti epigenetiky. V súčasnej tvorbe sa s ňou stretávam pomerne často, ide o zaujímavý odbor, prinášajúci možnosť realizovať sa nielen pre vedcov, ale aj početných konšpirátorov. Nečudo, že autori krimitrilerov radi siahajú po príležitosti zakomponovať takúto kontroverziu do svojich diel. 

Nicolas Beuglet (zdroj: Carobookine)

"Nie a nie sa zbaviť zlovestného spevu. Hučal jej v ušiach, prenikal pod kožu. Namierené ukazováky dedinčanov sa jej plazili pod oblečenie a dotýkali sa jej tela. Aké šialenstvo sa skrýva za správaním všetkých tých ľudí? Prečo sa tak veľmi boja toho miesta? Mali to na svedomí povery alebo spomienka na skutočnú tragédiu? Po ďalších dvoch hodinách tichej plavby v zovretí sibírskych plání Sarah vedela, že čoskoro dostane odpovede na svoje otázky. Za meandrom ramena Obu sa pred nimi vynoril z hmly ostrov." (str. 154)

Nicolas Beuglet je skúsený spisovateľ a vie, ako ukočírovať aj na pohľad príliš rozvetvený príbeh. Napätie, záhadná smrť, rodinné vzťahy, vedecké pozadie, duševné poruchy - to všetko tvorí nezameniteľný kolorit jeho rukopisu. Teší ma, že Lindeni pre nás objavilo tohto autora, popri Bernardovi Minierovi a Franckovi Thilliezovi ho považujem za najlepšieho reprezentanta daného žánru a dúfam, že jeho romány tu s nami budú ešte dlho.

Originálny názov: L´Ile du diable
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Sarah Geringenová)
Preklad: Zuzana Szabóová
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Doba sa mení, ale ľudia ostávajú rovnakí

Miška Hajduková má môj neskonalý obdiv za to, s akou periodicitou prináša fanúšikom nové príbehy a dokáže si stále zachovať vysokú kreativitu a pútavosť. Neopakuje sa, jej hrdinovia sú zakaždým veľmi výrazné osobnosti a dojem z prečítania ostáva vo vás dlho po otočení poslednej strany. Keďže si vždy volí netradičné osudy, ani teraz to nie je inak. Od predošlých titulov zameraných na druhú svetovú vojnu a young adult sa presúva k motívu, ktorý nie je v jej tvorbe novinkou, no opäť ho spracúva s originálnosťou jej vlastnou. Keď na svojom facebookovom profile ohlásila písanie knihy s tematikou pádu cárskeho Ruska, vedel som, že nás čaká ďalší skvelý čitateľský zážitok. V poslednom čase som sa stretol s viacerými spracovaniami konca dynastie Romanovovcov a bol som zvedavý, ako si s ním poradí autorka z našich končín. 

"Stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že Garinovej jej výskumy len priveľmi liezli na mozog. Sama Juliettina mama povedala, že bola posadnutá Taťjanou Romanovovou. Tohto sa musím držať a všetko bude v poriadku. Takto upokojená som sa ponorila do ďalšieho zápisu. Alibisticky som si vravela, že hoci sa Garinová tvári, že komunikuje priamo so mnou, mňa sa to týkať nemusí, a hoci náhody nie sú, toto jednoducho je. Denne sa deje veľa nevysvetliteľných vecí. Toto bude jednoducho ďalšia do obrovského zoznamu podivností tohto sveta." (str. 172)

No, aby som uviedol veci na správnu mieru - Zimný palác nie je celkom o poprave cárskej rodiny, hoci aj tá sama osebe by vydala na román. Miška sa zamerala na dcéru Mikuláša II. Nie je to však Anastázia, azda najznámejšia pokračovateľka rodu vzhľadom na podvodné udalosti, ktoré nasledovali okolo jej osoby, čím vznikla pomerne nečakaná legenda. V centre diania je jej sestra Taťjana, obetavá a otvorená duša, žijúca svoj sen o mladej láske a pomoci ľuďom. Nie je však jedinou protagonistkou tohto mena, keďže príbeh sa odohráva v troch rôznych obdobiach. Striedanie - a prepájanie - viacerých línií je Miškinou doménou, ktorú potvrdila už svojím debutom a aj teraz je spracované veľmi funkčne a nenásilne. Či už ide o cárske Rusko, komunizmom poznačenú krajinu, alebo súčasnosti blízke dejisko, každé vás dokáže vtiahnuť inou atmosférou a nevšednými charaktermi. Mysteriózne prvky dodávajú románu grády, osobne som rád, že si opäť našli cestu do autorkinho textu. Nie vždy ide o vydarený krok, v rukách neskúsenejšej spisovateľky by mohli ľahko pôsobiť ako päsť na oko, to však nie je tento prípad. Niežeby si prechody medzi jednotlivými obdobiami vyžadovali vašu extra pozornosť - príbeh sám osebe si ju bude tak či tak uzurpovať, ako sa patrí -, no Miška svojich čitateľov nepodceňuje a občas ich prekvapí viac či menej jasnými odkazmi na minulosť. Odhaľovanie záhadných súvislostí a pravdy o predurčení je zábavné, dojemné i uveriteľné, a to napriek spomínanému nadzmyslovému námetu. Alebo práve preto? Pri dielach tohto typu je znalosť dobových reálií nutnosťou a pohrúženie sa do mysle skutočnej osoby si zas vyžaduje silnú dávku empatie. Oba atribúty sú naplnené a pri čítaní denníkových zápiskov máte dojem, akoby išlo naozaj o nahliadnutie do vnútra ruskej princeznej. Keď už som pri tých reáliách, knihu by ste nemali čítať s prázdnym žalúdkom. Pri opise niektorých jedál európskych kuchýň by ste sa mohli iba zbytočne vytrápiť 😀. Čo tiež oceňujem, je priblíženie umeleckého sveta. Akékoľvek zakomponovanie kultúrnych sfér do deja zakaždým vítam a Zimný palác vo mne prebudil chuť vybrať sa do múzea či galérie. 

Michaela Ella Hajduková (zdroj: Knižné červy)

"Už som nemala domov. Taťjana Garinová neexistovala. To, ako som žila v Paríži, nebolo dôležité, musela som vedieť niečo iné. Nevzdala som sa svojho výskumu ani pátrania. Žila som a chcela na tej knihe pracovať, pretože sa stalo dačo, čo mi otvorilo oči i srdce až tak, že som pochopila, kým som, kým som bola a prečo nemôžem zabuchnúť dvere za Taťjanou Romanovovou. Lebo už navždy bude mojou súčasťou a tvojou takisto. Mala som sen, teda... bola to spomienka. Spomienka na niečo, čo bolo, čo sa stalo, a ja som chcela vedieť, prečo a ako sa to skončilo." (str. 280)

Michaela Ella Hajduková ma za roky na domácej knižnej scéne vybudovanú stabilnú základňu fanúšikov, no je možné, že svojou novinkou si k sebe pritiahne aj nových priaznivcov. História je ako bezodná studňa pestrých námetov a Miške sa darí vyberať si tie, čo majú silu osloviť širokú škálu čitateľov. Príbehy o láske, nádeji, smrti a nepriazni spoločnosti sú stávkou na istotu a Zimný palác v tomto smere nie je vôbec sklamaním. Práve naopak.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.