Vyšperkované legendy krásne drsného Fínska

Mytológia zažíva v poslednom čase renesanciu. Samozrejme, najčastejšie sa spisovatelia vracajú do antiky, keďže grécke báje sú najznámejšie a možnosť zaodieť ich do nových šiat je vždy trefa do čierneho. Občas sa však nájdu lastovičky zvestujúce aj celkom nový smer spracovania danej témy a medzi ne môžeme hrdo zaradiť domácu autorku Dominiku Madro. Na poli fantasy pritom nejde o žiadneho nováčika, v literárnych vodách sa pohybuje už niekoľko rokov a na svojom konte má aj výrazné úspechy v poviedkových súťažiach (predovšetkým v notoricky známej Martinus Cene Fantázie). Práve víťazný text z roku 2019 poslúžil ako východisko pre pomerne odvážny román. Ignoruje totiž všetky súčasné trendy a razí si vlastnú cestu. 

"Louhi snorila v Tapiovom najhustejšom lese. Bola rýchla ako mladé oko a zvedavá ako prvý šedivý vlas. Svojimi pätami vtláčala spadnutým listom pichľavú inovať. No akoby ich o nič neoberala, ani len o farbu. Stromy ju spozorovali, odkedy ešte v Pohjole, svojej ríši, pomyslela na vpád do Tapiovej Metsoly. Šepkali si celkom nenápadne, nakláňali sa jeden k druhému, zaplietali si konáre do seba a praskali zmätené otázky: Vpustiť bohyňu Louhi na to miesto, ktoré splodilo nové dejiny zelene? Nezastaviť ju? Myšlienky sa im do toho zlomeného dňa len vznášali pri koreňoch, neboli nútené lapiť ich." (str. 50)

Nielenže predstavuje našincovi prakticky neznámu fínsku mytológiu, ale navyše sa od väčšinovej beletrie odlišuje aj celkovým štýlom a jazykom. Povrchnejší čitatelia by sa mali mať na pozore, pretože text Dedičov posmrtnej ríše sa rozhodne nedá čítať s mysľou na prechádzke ani popri vykonávaní ďalších činností. Autorka využíva bohatú slovnú zásobu, ktorá nielenže svedčí o jej širokom rozhľade, ale navyše efektívne dopĺňa košatý obsah. Sami uvidíte, že menej kvetnaté vyjadrovanie by knihe v konečnom dôsledku ublížilo. Na druhej strane však môže hroziť, že mainstreamovejšia časť čitateľov nebude mať trpezlivosť s náročnejším prevedením a svoju snahu pohrúžiť sa do príbehu vzdá. V úvode vás môže zneistiť aj veľké množstvo mien a názvov, ktorých zapamätanie svojím spôsobom komplikuje aj ich škandinávsky pôvod. Neskôr sa síce dostanete do obrazu, ale potrvá to niekoľko desiatok strán. Stretol som sa už aj s názormi, aby ste počiatočnú genealógiu preskočili a vrátili sa k nej neskôr, ale keďže s týmto prístupom nemám osobnú skúsenosť, rozhodnutie ostáva na vašich pleciach. Zato však patrím k tým, ktorým robilo trochu problém začítať sa. Väčšinou totiž siaham po dynamickejších textoch s množstvom dialógov, minimom opisov a obsahom, ku ktorému sa môžem bez obáv vrátiť aj po dlhšej pauze. Dominike Madro sa na rozdiel od pomocnej ruky pri orientácii v postavách darí budovať primeranú atmosféru zápasu vodcov ľudských ríš proti bytostiam z podsvetia. Posmrtné ríše tiež nie sú práve ukážkou pokojnej existencie a dej je tak pretkaný pestrou paletou charakterov s pomerne uveriteľnou motiváciou. To však neznamená, že by vás nemali čím prekvapiť, zrada a klamstvá číhajú na každom kroku, nehovoriac o dozvukoch minulosti v podobe božských i menej vznešených potomkov. Definovať hlavnú líniu je v tomto prípade nemožné, autorka jednoducho ponúka čitateľovi dôkladný prienik do všemožných kútov svojho sveta, ich histórie či panovníkov a nesústredí sa vyslovene na celistvosť deja. Početné zápletky sa občas kde-tu prepoja, no ide skôr o malé nadviazanie na predošlé dianie a komplexný príbeh ostáva kdesi na polceste. Tým mi román pripomína knihy staršieho dáta, keď sa dbalo viac na dojem a formu než na obsah. 

Dominika Madro (zdroj: Facebook)

"Šestica jazdcov vyrazila medzerou v línii kopijníkov k Dlhosrstému lesu. Zmizla v ňom a vtom sa nad pobitými vidmami vzpriamila postava nádhernej ženy. Vyzerala ako znamenie dobrých bohov, ktorí sa chystajú očistiť znesvätené bojisko. Zdvihla obe ruky nad hlavu a vydala nechutný škrekotavý výskot. Beztvará masa padnutých vidiem sa zašklbala a vyrástla ako pleseň na zle pochovaných kostiach. Ich telá sa trhali na dve tam, kde nimi prenikli zbrane. Z každej polovice vyrástla druhá, ešte skrivenejšia a pokrútenejšia." (str. 206)

Dominika Madro má nevšedný rozprávačský talent, ktorý k tematike severskej mytológie skvele sedí. Ide totiž o tému, kde je nevyhnutá istá dávka pátosu a nadnesenosti. Ak máte chuť uniknúť z reality a pohrúžiť sa do neprebádaného sveta s nádychom prastarej mystiky, Dediči posmrtnej ríše vám v tom môžu ľahko pomôcť. Už len snaha porozumieť bohatému prostrediu a postavám vám spoľahlivo zamestná myseľ. Nejde síce o knihu, ktorá sa dočká vrúcneho prijatia tisícok čitateľov, ale je žiarivým príkladom svedomitej autorskej práce a dôkladnej znalosti zobrazenej problematiky. A nepochybne sa trafí do vkusu každého priaznivca klasických fantasy príbehov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. 

Záchrana lásky na pozadí úpadku

Tretí diel pentalógie Mágia živlov priamo nadväzuje na svojho predchodcu, preto som bol mierne obozretný. Pád ohnivého princa totiž doplatil na kliatbu pokračovaní, keď namiesto znásobenia dynamiky klesnú na úroveň výplne a neprinesú veľa nového. Napriek tomu som dúfal, že sa príbeh pozdvihne alebo aspoň vráti do koľají úvodnej časti, pretože má potenciál zaradiť sa medzi tie, na ktoré si spomeniete aj po dlhšom čase. Po jeho prečítaní rád konštatujem, že kríza je zažehnaná a Elise Kova dokazuje svoj rozprávačský talent. Americká spisovateľka vás prostredníctvom svojej bohatej fantázie prenesie do sveta plného mágie, vzdoru, kráľovských intríg a hlavne lásky. Práve tá je základným kameňom série, na svoje si teda prídu najmä romantické duše. 

"Kdesi na hranici jej vnímania ju ovanul horúci vietor. Za ním nasledoval oheň, ktorý pohltil svet okolo: jeho mentálna obrana. Už stačilo! zvolala. Nedovolila, aby ju detinské protesty rozcítili. Nebojuj so mnou. Bol tu. Vhallino srdce - ich srdce - sa rozbúšilo a jej metafyzické nohy sa rozbehli. Bežala cez plamene, ktoré ju nepálili. Cez temnotu, ktorá sa menila na teplo. V tých plameňoch videla mihotajúce sa siluety. Videla muža, ktorého dobre poznala, a chlapca, z ktorého vyrástol. Tiene Aldrikovej minulosti tancovali mimo jej dosahu, príliš hmlisté, aby ich rozoznala." (str. 85)

Hlavná postava Vhalla Yarlová, po dlhých rokoch prvá veterná - a veľmi mocná - čarodejka, toho zakúsila už poriadne veľa. A hoci utrpela aj nevyhnutné straty, z každého boja vyšla svojím spôsobom zocelená, či už fyzicky, alebo psychicky. Popritom sa zaoberá otázkou, kým vlastne je, kam smeruje jej cesta a aký je jej účel. S tým súvisí aj problém, či má právo dať prednosť osobným citom pred potrebami kráľovstva a jeho bezpečia. Najmä ak je jeho najsilnejšou a najničivejšou zbraňou. Sever čaká na dobytie, megalomanské plány manipulatívneho Imperátora Vhalle nedovoľujú nasledovať volanie šťastia a slobody, čo sa ešte znásobí po tom, ako sa vládcov syn Aldrik, jej milovaný, ocitne v ohrození života. Mám dojem, že Elise Kova sa oproti predošlým častiam viac pohrúžila do vnútra svojej hrdinky, ale nerobí to prvoplánovo. Koniec Zemského kráľovstva je o čosi dospelejšie čítanie, som rád, že séria nadobudla kvalitatívne stúpajúcu tendenciu, a netýka sa to len stavby príbehu. Vhalla pôsobí zodpovednejšie, uvedomelejšie, už to nie je tápajúca tínedžerka, ale pomerne vyformovaná mladá žena, ktorá vie, čo sa od nej očakáva, ale konečne je odhodlaná dbať aj na vlastné dobro. Na druhej strane však autorka až pričasto poukazuje na jej jedinečnosť a heroickosť. Menej je niekedy viac... Postavy Mágie živlov nie sú dokonalé, ani rytieri nie sú nablýskaní vojaci v žiarivom brnení, Aldrik ako Vhallin protiklad je špinavý, poškvrnený na tele i na duší, dlho márne hľadajúci kúsok svetla vo svojom temnom svete. Páči sa mi, že nie vždy sa zachová správne, podľa všeobecných morálnych kritérií, azda aj preto mi zo všetkých postáv sadol najviac. Niekedy naruší vaše čitateľské očakávania, hoci zároveň dobre viete, že napokon v ňom musí zvíťaziť pozitívna stránka. Na tento konečný moment si však ešte budeme musieť počkať... Dej dopĺňajú nemenej dôležité vedľajšie postavy, či už princ - lámač sŕdc, nenávidený panovník Solaris, Vhallini spolubojovníci alebo Daniel, ktorý vám síce bude liezť pekne na nervy, ale zároveň si pre seba ukradne takmer každú scénu. Ak sa necháte voľne unášať rozvitým príbehom a odmyslíte si niektoré logické zakopnutia, môžete očakávať pestrú búrku emócií. Ľahko sa totiž pobavíte, zamyslíte nad úlohou osudu v našich životoch aj rozčúlite pre cisárove kruté praktiky. 

Elise Kova (zdroj: Twitter)

"Aldrik sa okamžite pohol, aby ju opäť chytil, no Vhalla ho zastavila varovným pohľadom. Rozhodla sa. No v rozpore s jej slovami a so všetkým, čo kedy o tejto situácii povie na verejnosti, to rozhodnutie neurobila z túžby vyhovieť Cisárovi. Práve naopak. Keď už získala podporu veliteľov, upevní si pozíciu poslušnej vojačky. Vedome zo seba urobí skromnú služobníčku, zneužívanú jej mocibažným pánom. Aspoň v to dúfala, keď vystrela zápästia. Cisár konečne dostal, čo chcel. Nasadil jej studené železné okovy a zacvakol ich." (str. 239)

Ako býva u Elise Kova zvykom, najväčšie prekvapenia si necháva na záver. Ten je klasicky otvorený a dokáže navnadiť na pokračovanie. Musím ale podotknúť, že postavy sa začnú odrazu správať skôr podľa autorkinho zámeru než podľa vnútornej logiky príbehu, snáď len s výnimkou cisára, ktorého negatívne činy už asi nikoho nezarazia. No chápem, že je potrebné nejako skomplikovať vzťah Vhally a Aldrika, rovnako netreba strácať zo zreteľa ani cieľovú skupinu, a tak je Koniec Zemského kráľovstva predsa len obstojným čítaním. Síce som naďalej presvedčený, že sérii by prospelo výrazné skrátenie a vyškrtanie balastu, ale už teraz viem, že s ňou ostanem až do konca. Napokon, bola by škoda zastať na polceste, keď už po Vhallinom boku bojujem tretí raz...

Originálny názov: Earth's End
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Mágia živlov)
Preklad: Gabriela Patkolová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Multidimenzionálny chaos

Keďže patrím k státisícom fanúšikov trilógie Žatva smrti z pera nezvyčajne nadaného Neala Shustermana, nemohla mi ujsť ani jeho aktuálna novinka. Nepochyboval som, že ma opäť čaká originálny príbeh, ktorý nepustím z rúk až do obrátenia poslednej strany. Neal má totiž neskutočný talent zapracovať do nám známeho sveta absolútne inovatívne vedecko-fantastické prvky, ktoré však pôsobia logicky a vierohodne. A keď si k tomu pripočítate dôslednú znalosť charakterov a pestrú paletu postáv, máte k dispozícii jedny z najlepších young adult kúskov. Hra so svetmi takisto pracuje s predstavením nových dejísk, no z celkom iného uhla. Tentoraz prichádzajú na scénu alternatívne vesmíry, a hoci by sa daná téma mohla v rukách menej šikovného rozprávača ľahko zvrtnúť, Shusterman drží opraty príbehu pevne a dobre vie, kam ho smerovať, aby neutrpel ani najmenšie škody. 

"Buď bolo niečo veľmi nesprávne so mnou, alebo bolo niečo veľmi nesprávne so svetom. Verte alebo nie, oveľa lepšie by som sa dokázal zmieriť s tým, keby to bolo vo mne, než aby platila druhá možnosť. A keby sa objavilo podobné vysvetlenie ako s Katiinými šatami, čo menia farbu, alebo by šlo hoc aj o vážny otras mozgu, s radosťou by som sa toho chytil. Ale obával som sa, že neexistuje jednoduché vysvetlenie. Zo všetkých síl som sa snažil umlčať vyššiu nervovú činnosť a prestať nad tým rozmýšľať." (str. 42)

Ash je hráč futbalu - nie nášho európskeho, ale amerického, kde sa rapídne zvyšuje možnosť nečakaného úrazu. A práve jedna z takých zrážok ho uvrhne do šialeného kolotoča rôznych svetov. Odrazu sa presúva do iných dimenzií či alternatívnych vesmírov, ktoré síce pôsobia povedome, ale vždy sa v nich nájdu prvky postavené na hlavu. Páčilo sa mi, že zmeny neboli šokujúce a do očí bijúce, spočiatku ide o maličkosti, no postupne Ash zisťuje, že minulosť nie je až taká vzdialená a že má nebývalú možnosť spoznať svojich blízkych aj z celkom nového uhla pohľadu. O to náročnejšie je však nezasiahnuť do diania natoľko, aby hrozilo vychýlenie časovej osi, inak by nastal kolaps astronomických rozmerov. Samozrejme, nebol by to Neal Shusterman, keby zostal len pri prvoplánovom presúvaní sa medzi svetmi. Popri nevšednom motíve rozvíja viacero závažných osobných i spoločenských tém a robí to tak šikovne, že sa naladíte na jeho vlnu a sami sa pristihnete pri uvažovaní nad sebou a svojím okolím. Občas by sa mohol každý - tak ako Ash - ocitnúť nielen v inom prostredí, ale tiež v inom tele. Ash sa raz objaví so zmenenou sexualitou, inokedy dokonca ako žena, neskôr zas čelí silným prejavom segregácie. Okrem toho, samozrejme, naňho pôsobia aj problémy iných ľudí, či už domáce násilie alebo obchodovanie s drogami. Som rád, že Slovart prináša slovenským mladým čitateľom príbehy tohto typu, keďže spracúvajú témy, o ktorých nutne treba hovoriť. Prebytok informácií valiacich sa z každej strany môže pôsobiť ubíjajúco i vyvolať opačný efekt nevšímavosti, no sugestívny román má moc podnietiť k uvažovaniu. Hra so svetmi to využíva azda až priveľmi. Mám tým na mysli, že síce otvára veľa tém, no pri pomerne rýchlom striedaní jednotlivých svetov sa nie vždy vyriešia k úplnej spokojnosti ani sa nedočkajú hlbšej analýzy. To sa týka napokon aj samotného Asha, u ktorého by som v závere čakal väčšiu zmenu voči jeho blízkemu okoliu, jeho mierne laxný postoj mi celkom nesedel k predošlému dianiu. Občas tak kniha obsahovo skôr kĺže po povrchu namiesto toho, aby plne využila svoj potenciál. Patrí k tým dielam, ktorým by prospelo viac dielov, aj keď by sa tým možno ubralo z iných kvalít. 

Neal Shusterman (zdroj: BookSparks)

"Keď som kráčal po chodbe, všimol som si ľudí, ktorých som si v predošlých životoch nikdy nevšimol. A iní, s ktorými som predtým nemal problém, mi pripadali nudní a otravní. V tomto svete som mal poväčšine rovnakých priateľov ako v tom predošlom. Súviselo to aj so zachovaním správneho dojmu. Ale mal som aj nových priateľov. Chlapcov a dievčatá, ktorých som obdivoval. Takých, ktorí si dokázali stáť za svojím a nebáli sa vyjadriť svoj názor. Ľudí s vlastnosťami, ktoré som si prial mať aj ja. No niektorí priatelia jednoducho zmizli, lebo nemali správnu farbu pleti, a to bolo pre mňa najťažšie..." (str. 188)

Lenže... Neal Shusterman je priveľmi prefíkaný autor, aby sa to považoval za prehrešok. Žeby bolo jeho zámerom nedopriať Ashovi poriadne hrdinský charakter? Naznačuje tým azda, že my ľudia sme nevšímaví voči ostatným aj napriek tomu, že máme občas možnosť čosi zmeniť? Nuž, vystúpiť z komfortnej zóny nedokáže každý a spoliehať sa na to, že opraty zmien preberie niekto iný, je prakticky zbytočné. Iba dúfam, že mladší čitatelia to pochopia správne a nevezmú si z Asha nesprávny príklad 😀. Konečný verdikt? Hra so svetmi je zaujímavé, zábavné a poučné čítanie, ktoré zrejme nikdy nezostarne. Čo je smutné, lebo by bolo pekné, keby sa raz spracované témy stali minulosťou...

Originálny názov: Game Changer
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 325

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Otroci hliny a smrtonosných plánov

Sú knihy, ktoré vás vtiahnu do deja tak prudko a pevne, že ich neodložíte, až kým neprevrátite poslednú stranu. Dajú sa nájsť aj také, ktoré čítate pomaly, aby ste si čo najviac vychutnali autorov originálny štýl. A potom sú tu diela z pera Terryho Pratchetta. Nie nadarmo sa jeho séria Úžasná Plochozem považuje za kultovú. Redefinovala žáner fantasy, posunula ju na novú úroveň a inšpirovala nespočetné množstvo ďalších spisovateľov snažiacich sa napodobniť svojské rozprávanie. Jeho romány totiž nečítate len pre šikovne poprepletaný dej, ale aj pre potešenie zo slovných hračiek a bohatých obrazných vyjadrení, ktoré by mu mohli závidieť aj erudovaní poeti. V tejto súvislosti si dovolím vysloviť patričné uznanie aj prekladateľovi Vladislavovi Gálisovi. Ako laik sa nazdávam, že Terry je občas náročný oriešok, ale nemyslím si, že by bol slovenský čitateľ ukrátený čo len o kúsok jeho skvelej formy. 

"Ženy, ako raz Kolón poučil Mrkvu, keď si myslel, že mládenec potrebuje dobré rady, nerozumne lipnú na maličkostiach. Napríklad nie sú rady, keď ich niekto vidí bez mejkapu, alebo si kupujú zo zásady menšie kufre ako muži, hoci si zakaždým zbalia viac oblečenia. Angua nebola rada, keď ju niekto videl počas prechodu z ľudskej do vlčej podoby ani naopak. Mrkva ju mohol vidieť v každej z týchto dvoch podôb, ale nie v rozličných štádiách, ktoré podstupovala počas premieňania, lebo sa bála, že potom by ju už nechcel vidieť nikdy. Svet očami vlkolačky vo vlčej podobe bol iný." (str. 59)

Na hlinených nohách je dvadsiata prvá kniha v celkovej sérii a tretia, ktorá sa venuje trampotám mestskej stráže. Skupinka nesúrodých strážcov zákona mi prirástla k srdcu azda najviac z pestrej plejády obyvateľov Ankh-Morporku. Nedávno odvysielaný osemdielny seriál pod patronátom BBC, venujúci sa práve im, síce nezožal u fanúšikov veľký úspech, ale mne sa páčil, pretože dodal určitým postavám správne bizarný šmrnc. A to sa nedá bez zakomponovanie čo najväčšieho množstva politických, kultúrnych, osobnostných a mnohých ďalších odkazov. Terry Pratchett sa prejavuje ako ľudomil, vítajúci čokoľvek iné, zvláštne. A takí sú aj jeho hrdinovia, ktorí svojským spôsobom narúšajú význam tohto slova. Na prvý pohľad by ste od nich nečakali heorické skutky, skôr naopak. A vlastne by ste mali pravdu, no len do chvíle, keď sa okolnosti vzbúria a mestská stráž musí prejaviť svoje skutočné kvality. Vedúcim činiteľom stráže i príbehu je Sam Mrak, demokraticky neznášajúci každého - od škriatkov cez trolov až po upírov. Nedeje sa tak však z rasovej či inej nenávisti, ale jednoducho preto, že neverí v dobro a na každom hľadá nejaké chyby. Autor do každej knihy šikovne, nenápadne a pritom účinne zakomponuje istý spoločenský prvok, v tomto prípade je to vodcovstvo a túžba po moci. Je lepšie byť riadený a zbaviť sa tak zodpovednosti za prípadný neúspech? Je potomok panovníka predurčený vládnuť, alebo sa môže táto vlastnosť z dedičnej línie vytratiť? Nebolo by lepšie prenechať moc niekomu s lepšími predispozíciami? Alebo by sa tým riskovalo, že nečakaný vplyv zneužije vo svoj prospech? Fanúšikom Úžasnej Plochozeme je dobre známy lord Vetinari, pod ktorého vládou Ankh-Morpork ako-tak funguje, ak neberieme do úvahy permanentné problémy s mágiou, čarodejníkmi či ctibažnými jedincami. Aktuálna novinka totiž upriamuje viac pozornosti aj na túto zaujímavú postavičku, ktorá sa väčšinou skrýva v zákulisí, ale vždy, keď sa zjaví, kradne si pre seba väčšinu scén. Román však najviac skúma iné bytosti - golemov, známych aj v našich končinách. Spoznáte ich z trochu iného súdka - ako vážnych, mierumilovných tvorov odsúdených na otrockú prácu. O to zarážajúcejšie vyznievajú ich násilné úmrtia. Keď sa k tomu pridružia ďalšie podivné súvislosti, mestská stráž vie, že bude mať opäť dočinenia s nevšedným protivníkom. 

Terry Pratchett (zdroj: Cineuropa)

"Hovorilo sa, že taký golem už zaplavil celý dom, lebo mu nikto nepovedal, že má prestať nosiť vodu zo studne, alebo bol schopný umývať riady, kým taniere nestenkli na hrúbku papiera. Hlúpa guča hliny. No pod správnym dohľadom užitočná. A predsa... a predsa... začínal chápať, prečo si ich nikto dlho nenecháva. Šlo o to, ako tá prekliata dvojruká mašina stála, všetko prijímala a kam... kam to dávala? Bohovia vedeli." (str. 118)

Román Na hlinených nohách je vydareným spojením detektívky, paródie a humorného fantazijného príbehu. Niektoré motívy z predošlých kníh o mestskej hliadke sa síce opakujú, ale autor akoby si to dobre uvedomoval a zakaždým ich čímsi vyšperkuje. Aj na malom priestore dokáže vyčarovať veľké divadlo a aj keď sa práve dej neposúva dynamicky vpred, užijete si vycibrený štýl a zmysel pre detail. Terry Pratchett je naslovovzatý odborník na prienik do ľudskej psychiky, a je jedno, akú má ten človek podobu... Plochozem je síce ťažkým miestom pre pokojný život, ale zato hýri farbami a inakosťou ako máloktoré iné. 

Originálny názov: Feet of Clay
Príslušnosť k sérii: 21. diel (Úžasná Plochozem) / 3. diel (Mestská stráž)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Nesúrodá skupina v boji o osud sveta

Keď vydavateľstvo Motýľ ohlásilo preklad ďalšej série z pera Victorie Aveyard, bol som mierne obozretný. Z tej predošlej som mal totiž dojem, že kvalitatívne klesá s každou časťou. Som však typ čitateľa, ktorý dáva spisovateľom a spisovateľkám druhé šance, Ničiteľ ríše navyše prišiel s konceptom blízkym môjmu srdcu - so spojením pestrých charakterov v záujme spoločného cieľa. Trilógia o záchrane sveta pred zničením síce neznie ako niečo nové, ale musím uznať, že autorke sa podarilo vniesť do pomerne bežného námetu viacero originálnych prvkov a zaslúži si pozornosť. V podobne ladených príbehoch je rovnako ako hrdinovia dôležitý samotný záporák, ktorý však môže ľahko skĺznuť k nechcenej paródii. Som rád, že Taristan vyznieva skutočne nebezpečne a poraziť ho nebude vôbec jednoduché. 

"Starší zapískal, mocne a prenikavo. Kôň vybehol do cvalu, rútiac sa dolu kopcom. Nie do boja, ale okolo neho, okolo netvorov, tiel, padlých a mŕtvych Spoločníkov. S rýchlosťou, akú môže dosiahnuť iba nesmrteľný, sa Dom vrhol na Cortaelov meč, urobil kotrmelec, aby vytiahol čepeľ z blata. Vrhol ho, keď sa znovu narovnal, a s využitím celej svojej sily hodil čepeľ ako oštep hore nad zjazvené hlavy Vretennej armády. Meč plachtil vzduchom ako šíp vystrelený z tetivy. Ako posledný vzdych víťazstva pri celkovej porážke. Taristan zreval, čepeľ a žrebec sa k sebe blížili." (str. 29)

Zloduch série používa magické Vretená na otváranie portálov do iných ríš, aby rozpútal zlo a zničil svet. O jeho zámeroch a krutej povahe vás presvedčí už akciou nabitý prológ, ktorý šikovne nastaví latku a vyburcuje vo vás zvedavosť. Následne sa dej trochu spomalí, ale to neznamená, že bude stagnovať. Čaká na vás totiž nevyhnutné predstavenie ústredných postáv. Expozícia hrdinov prebieha dynamicky hlavne pre ich rôznorodosť a čitateľskú príťažlivosť. Victoria Aveyard nie je žiadna zelenáčka a dobre vie, že základom úspešného príbehu sú výrazné charaktery s odlišnou motiváciou, ktoré si čitatelia rýchlo obľúbia. Každému z nich je venovaný dostatočný priestor, zabezpečený predovšetkým striedaním uhla pohľadu, no i tak najviac spomedzi nich vyčnieva pirátska dcéra Corayne. Jej osud sa diametrálne zmení, keď ju navštívi nesmrteľný vojak Domacridhan s vrahyňou Sorasou a informujú ju, že je poslednou zo starodávnej pokrvnej línie a jedinou, kto môže zastaviť nezastaviteľného protivníka. To vedie k vyhľadaniu ďalších členov výpravy - panoša Andryho, pre ktorého je česť dôležitá rovnako ako domov, prastarú čarodejnicu s nejasným vyjadrovaním, tajomného falšovateľa Charltona a lovkyňu odmien Sigil. Medzi početné postavy patrí aj Erida, ambiciózna kráľovná Gallandu, a nesmrteľná následníčka trónu Ridha. Nemusíte sa však báť zmätku v ich menách, vzťahoch či konaní, autorka si ich dokáže ustriehnuť a nitky ich životov prepletá ľahko a zaujímavo. Ničiteľ ríše disponuje neutíchajúcou akciou, čo sa mi náramne pozdávalo. Zhutnenie deja do troch kníh sérii zjavne prospieva, rovnako ako menší dôraz na ľúbostnú líniu. Niežeby v nej chýbala romantika, bez tej sa zaobíde máloktorý román daného žánru, no nečakajte žiadny otrepaný milostný trojuholník ani naťahovanú slow burn romance. Postavy si vytvárajú putá skôr na opatrnom, ale čoraz pevnejšom priateľstve, vzájomnom rešpekte, humore a ochrane. Ich dynamika dodáva knihe správny šmrnc a nebudete sa nudiť ani pri mierne spomalenom gradovaní. Victoria pritom vytvorila celkom nový svet, a aby ste doň prenikli skutočne naplno, musíte sa zmieriť aj s početnými opismi. Tie potešia každého priaznivca dôkladnej prípravy, no priznám sa, že občas som ich preskočil v záujme rýchlejšieho napredovania. Predsa len, nejde o žiadnu jednohubku, ktorú zhltnete na krátke posedenie, a užil som si ju aj bez nich.

Victoria Aveyard (zdroj: MassLive.com)

"Čarodejník utekal cez vyvýšený stupienok, ústa sa mu horúčkovito pohybovali a kričal buď modlitbu, alebo zaklínadlo, alebo oboje. Sorasa nič z toho nepočula, svet sa jej v očiach zúžil. Bol čas konať. Brnenie strážcu Levej stráže sa sfarbilo načerveno. Krčah vína ho tvrdo zasiahol do hrude. Víno sa rozlialo a ona sa tvárila ako nemotorná slúžka. Jej náhla, zámerná strata bremena spôsobila, že zakopol a ona bola zrazu pri ňom, čepeľ držala blízko, zameraná na rytiera stojaceho nad Corayne." (str. 230)

Niektoré série majú podobne raketový nástup ako Ničiteľ ríše, no postupne strácajú dych. Dúfam, že sa to nestane aj v tomto prípade, pretože by ma to veľmi mrzelo. Prvý diel poskytol dvom ďalším veľký potenciál, snáď ma Victoria Aveyard nesklame a udrží si moju priazeň. Už teraz som zvedavý, akým smerom sa budú uberať jednotlivé postavy a kam sa posunú ich vzťahy. Nepravdepodobní hrdinovia sú vždy skvelým základom pre rozvíjanie rôznych námetov, takisto ako mocný, odhodlaný nepriateľ s pochopiteľnou motiváciou. A predovšetkým v ťaživej súčasnosti, keď je vízia víťazstva dobra a spravodlivosti potrebná ako soľ.

Originálny názov: Realm Breaker
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Ničiteľ ríše)
Preklad: Romana Korenková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Príbeh každého človeka stojí za zapamätanie

Victoriu Schwab registrujem už dlhšie, ale s jej tvorbou som sa osobne zoznámil ktovieprečo až teraz. Rozhodne to však stálo za to a konečne chápem, čím tak očarila množstvo priaznivcov po celom svete. Už od prvých strán ma zaujala schopnosťou preniesť čitateľa do sveta, ktorý sa síce podobá na náš, ale je presiaknutý mágiou, kliatbami, diablom či nespútanou bohémou, a robí to tak šikovne, že jej hneď uveríte každé slovo. Nemenej pútavé je miešanie rôznych žánrov - od histórie cez fantasy až po rozprávku. Nenadarmo sú niektoré klasické rozprávkové príbehy pretkané násilím a desivými motívmi. Tým nechcem povedať, že by bol Neviditeľný život Addie LaRueovej vybudovaný na krutosti začiatku 18. storočia, skôr ide o to, že napriek istej rozprávkovosti znie dospelo, premyslene a ani zďaleka nepracuje s plochými (jednoducho dobrými či zlými) postavami. 

"Rok, ktorý strávila uväznená v prizme dohody, nútená trpieť, ale nezomrieť, hladovať, ale nevyhladovať sa na smrť, strádať, ale nechradnúť. Každá chvíľa sa jej zapísala do pamäti, ale ona zmizla z pamäti ostatných už pri najmenšom podnete - zatvorením dverí, chvíľou mimo dohľadu alebo zdriemnutím. Neschopná zanechať stopu na nikom, na ničom. Ani na mužovi, ktorý drichme na dlážke. Z vrecka sukne vytiahne fľaštičku s laudanom a podrží ju proti svetlu. Stálo ju tri pokusy a dve fľaštičky vzácneho lieku, kým zistila, že nemôže naliať drogu do pohára..." (str. 116)

Vzhľadom na hroziaci nútený vydaj a všeobecné postavenie žien v spoločnosti uprostred novoveku túži mladá Addie predovšetkým po slobode. Vidina života nezaťaženého príkazmi a reťazami očakávaní ju privedie k rozhodnutiu zapredať svoju dušu Temnému. Daňou za získanie vysnívaného cieľa je nemožnosť zanechať po sebe na svete stopu. A to nielen v písomnej forme, ale najmä v pamätí ľudí. Stačí krátka nepozornosť, odchod z miestnosti či spánok a každý, kto prišiel s Addie do kontaktu, na ňu razom zabudne. To sa zmení po neuveriteľných tristo rokoch, keď v New Yorku natrafí na známu tvár. Henry si na ňu spomenie ako prvá osoba a Addie po veľmi dlhom čase pocíti nádej, že predsa len bude niekomu stáť za to, aby na ňu nezabudol... Addina bolesť je priam hmatateľná, osudový krok, ktorý ju priviedol na magické životné rázcestie, sa však nedá vziať späť. Je skvelé, že V. E. Schwab zvolila rozprávanie založené na rôznych časových líniách. Bola by naozaj škoda nespoznať cestu hrdinky, pretože v období medzi rokmi 1714 až 2014 toho mohla stihnúť požehnane. Samozrejme, do jednej sa toho nedá vtesnať priveľa, no autorka napriek tomu venovala vývoju svojej protagonistky dostatok priestoru. Prostredníctvom jej zápasu o vlastné miesto v živote (a zároveň v živote ostatných ľudí) otvára početné témy, ktoré veľmi vhodne a funkčné rozvíjajú hlavný námet. Väčšina pritom vychádza z potreby nadväzovania vzťahov. Victoria ulahodí každému liberálne - či skôr proste ľudsky - zmýšľajúcemu čitateľovi. Súčasťou príbehu sú totiž aj postavy z LGBTQ komunity, pričom ich zapojenie je prirodzené a nemáte dojem, že sa tak deje iba pre efekt (ako to občas vyznieva v iných dielach). Ďalšie výrazné poučenia prichádzajú v súvislosti s neistotou dvadsiatnikov, tápucich vo svojej budúcnosti. Páči sa mi, že Addie nie je napriek dlhoročným skúsenostiam premúdrená svetáčka, ale ukazuje sa, že pochybnosti si v sebe budeme niesť, aj keby sme žili tristo rokov. A je jedno, či plynú zo sklamania, z chamtivosti či túžbe po uznaní. Bezpodmienečná láska je častou témou v žánroch určeným čitateľom na prahu dospelosti, no Neviditeľný život Addie LaRueovej ju pozdvihol na novú úroveň. Henry je skvele napísaná postava, ktorú si zamilujete práve pre jej nedokonalosť, a ako taký určite otvorí oči mnohým autorkiným fanúšikom, ktorí sa v ňom môžu nájsť. 

Victoria E. Schwab (zdroj: The Guardian)

"Je úžasné byť žiaduci. Všade, kam sa pohne, cíti tie vlny, ako sa pozornosť upriamuje naňho. Henry sa vyžíva v pozornosti, úsmevoch, teple, svetle. Prvýkrát naozaj chápe, aké to je byť opitý mocou. Je to ako ťažký náklad, ktorý nesiete, hoci ruky už takmer nevládzu. Človek zakúsi nečakanú prenikavú ľahkosť, ako vzduch v hrudi, ako slnečné lúče po daždi. Je príjemné byť tým, kto využíva druhých, nie tým, koho využívajú. Tým, kto dostáva, nie tým, kto stráca. Je to príjemné. Vie, že to nie je správne, ale užíva si to." (str. 260)

Neoddeliteľnou súčasťou príbehu je aj umenie, jeho doslova liečivá sila, význam a nadčasovosť. Tento román sa tak stáva akousi poctou životu, láske, človečine a umeniu a vyvolá vo vás túžbu vybehnúť do najbližšej galérie, na kávu s priateľmi alebo si ísť iba vychutnať čerstvý vzduch na krátkej prechádzke. Niektoré knihy vás podnietia k zamysleniu, no Neviditeľný život Addie LaRueovej bol po dlhom čase prvou, ktorá vo mne rezonuje aj po prečítaní. Dotkne sa vás nenápadne, ale pritom intenzívne, vyvolá vo vás túžbu po naplnení, čomsi viac, než je iba bežný, bezpečný stereotyp. A nezáleží na tom, či ide o blízkosť druhého človeka, pozornosť verejnosti alebo obyčajné nasýtenie. Práve pestrosť ľudí a ich snáh je živnou pôdou pre takú samozrejmú a, žiaľ paradoxne, tiež nedosiahnuteľnú vzájomnú toleranciu. Dielo V. E. Schwab síce vyšlo v slovenskom preklade ešte minulú jeseň, ale ja už teraz viem, že sa v mojom osobnom rebríčku zapíše do rebríčka TOP kníh prečítaných za rok 2022.

Originálny názov: The Invisible Life of Addie LaRue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milica Nováková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

More, piráti a rodina

Napísať príbeh z prostredia pirátov je odvážny počin, pretože výsledok je značne nepredvídateľný. Buď z toho môže vzniknúť strhujúce dobrodružstvo, alebo môže vyznieť ako paródia plná klišé a stereotypných námetov. Spisovateľka Adrienne Young si zjavne dobre uvedomuje peripetie dejiska - nevyhne sa, samozrejme, aj známym motívom, bez ktorých si príbeh námorníkov, zlodejov a kupcov ani nevieme predstaviť, no zároveň ich dopĺňa originálnymi situáciami a predovšetkým výraznými, živými postavami. Nejde pritom iba o prvoplánovú snahu zaujať, neutíchajúce dianie je popretkávané rôznymi myšlienkami. Aj čitateľ si predsa občas musí vydýchnuť, nehovoriac o ústrednej postave dvojdielnej série Fable, pre ktorú je chvíľa pokoja na prvý pohľad čosi nedosiahnuteľné. 

"Na chrbte a na ramene ma poškriabal koral. Prúd ma ešte stihol poprehadzovať ponad brázdy, kým som sa napokon čohosi chytila. Popri mne sa valila studená voda a odviala mi vlasy preč z tváre. Zdvihla som sa, svaly mi kričali od bolesti a slabosť v končatinách sa zhoršovala. Ako som sa držala, ruky sa mi triasli. Pokožka ma začala páliť, pretože jed z koralu mi už presakoval do krvi. Vytiahla som sa ku stene, aby som sa dostala z jeho dosahu, a pritisla som sa ku šelfu. Snažila som sa prinútiť srdce, aby sa upokojilo, skôr než mi dôjde vzduch. Spodný prúd ma odvliekol najmenej tridsať metrov a ja som sa rýchlo potrebovala vynoriť." (str. 68)

Dievča mora vábi predovšetkým spomenutým prostredím, ale v jadre ide o príbeh vnútornej sily obyčajného človeka a najtriviálnejšej a zároveň najdôležitejšej súčasti nášho bytia - lásky. Autorka namixovala koktejl z napätia, túžby po prežití, hľadania rodiny a zo zmyslu domova a bezpečia. Je však veľmi náročné dosiahnuť stanovené ciele, keď hrozí, že každý záchvev náklonnosti môže rýchlo klesnúť na dno zradného mora. Fable je hrdinka, ktorá veľmi skoro musí dokázať prežiť v obklopení silnejších a krutejších ľudí. Po tom, ako prišla o matku a otec ju nechal na neslávne známom ostrove hrdlorezov bojovať o každý nový úsvit, sa zocelila a naučila dôverovať svojim nezvyčajným schopnostiam. Svet, v ktorom sa pohybujeme, nepraje slabým jedincom, a mladým dievčatám na prahu dospelosti už vôbec nie. Ak si chcú zadovážiť svoje miesto pod slnkom, musia sa poriadne obracať, a aj sa vždy nájdu muži spochybňujúci ich kvality. Postavy sa deň čo deň boria s nespravodlivosťou a násilím, čeliac stále novým výzvam a rozhodnutiam, pričom nie vždy smerujú k lepším podmienkam. Výber menšieho zla, pomsta a intrigy sú bežnou výbavou námorníkov i kupcov, ale pomedzi temné pohnútky duše občas prebleskne aj lúč dobra, hoci nie v úplne najčistejšej forme. Mužský protagonista West je pekným príkladom postavy ovplyvnenej prostredím, v ktorom žije. Nemrhá slovami, vie byť bezohľadný, netrpezlivý a neochvejne si stráži svoje tajomstvá, no keď na to príde, prejaví sa aj jeho ochota odhodiť masku neprístupnosti a ochrániť ľudí, na ktorých mu záleží. Podobne ako Fable má čo ponúknuť, je výborne napísaný a už teraz sa teším, ako sa jeho charakter prehĺbi v pokračovaní knihy. Ich romantická línia však nie je zďaleka jedinou a povedal by som, že ani tou najemotívnejšou. Nechcem prezrádzať priveľa, ale niektoré páry si ukradnú vaše srdce a budete im fandiť viac než ústrednej dvojici. Najmä v oceáne plnom lží a poloprávd, keďže každá informácia má svoju cenu a mnohí si z pravdy spravili obchodný artikel. Svoje o tom vie aj obávaný pirát Svätec - osamelý, stoický a krutý muž, ktorého posádka je vysnívaným cieľom jeho dcéry. Po manželkinej smrti však zatvrdil svoje vnútro a je otázne, či vôbec bude ešte niekedy schopný prejaviť svoju zraniteľnosť. Jeho vzťah s Fable je jedným z hnacích motorov príbehu a je spracovaný naozaj skvele!

Adrienne Young (zdroj: adrienneyoungbooks.com)

"Chcela som ho nenávidieť. Chcela som ho preklínať. No ako od môjho odchodu ubiehali minúty, zamorila ma pravda o tom, že nenávisť nebola to jediné, čo som cítila. Nevedela som nič o tom, odkiaľ prišiel, vedela som však, že o tom nerád hovoril. Svoju ríšu vybudoval z ničoho, loď za loďou, a aj keď ma opustil a zradil, stále vo mne žila maličká časť, ktorá ho ľúbila. A vedela som prečo. Isolde. Moja matka Svätca milovala takou láskou, ktorá by zapálila aj more. A práve to mi nedovolilo želať si jeho smrť." (str. 186)

Adrienne Young sa prejavuje ako veľmi zručná rozprávačka. Jej román obsahuje veľké množstvo rôznych motívov, ktoré by sa v rukách menej nadanej spisovateľky mohli ľahko rozpadnúť. Séria Fable však drží pokope, funguje ako dobre naolejovaný stroj a patrí u mňa k tomu najlepšiemu, čo žáner young adult ponúka. Možno je to aj tým, že ma oddávna fascinuje svet pirátov, moja objektivita je v tomto prípade značne poznačená, no i tak ide o kvalitné čítanie, ktoré by nemalo ujsť vašej pozornosti. Krátke kapitoly, dialógy posúvajúce dej vpred a celková dynamika postáv a príbehu vás ženú vpred ako loď prerážajúca búrlivé vlny. Dievča mora sa navyše čoskoro dočká aj prekladu druhej časti s názvom Menovkyňa, takže je najvyšší čas doplniť si medzery, ak ste ho ešte nečítali. 

Originálny názov: Fable
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Fable)
Preklad: Jana Nagypálová
Počet strán:328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Fantasy vo víre farieb, vôní a napätia

Kniha Čierny leopard, červený vlk nepôsobí ako ľahké čítanie. Ide o tú podkategóriu žánru fantasy, ktorá si vyžaduje čitateľovo plné sústredenie, akékoľvek rozptýlenie by mohlo mať za následok stratenie nite, prípadne - a to by bola veľká škoda - by ste sa pripravili o plnohodnotný zmyslový zážitok. Už od úvodných stránok sa totiž na vás nalepí prach ciest, vlhkosť lesov aj neustále elektrizujúce nebezpečenstvo. Spisovateľ Marlon James pochádzajúci z Jamajky zužitkoval vo svojom diele dedičstvo afroamerických predkov, vytvoril zaujímavú mytológiu s využitím afrického folklóru a spojil ho s myslením súčasného človeka. Tým mi pripomenul sériu Odkaz Orishe od Tomi Adeyemi, no trilógia Temná hviezda je od nej značne dospelejšia a v komunikácii s čitateľom oveľa menej priamočiara. 

"Pazúrmi zakončené chodidlá sa zošmykli z konára. Počul som, ako dopadol na zem. Leopard preskakoval z konára na konár, z tenkého sa odrazil, skôr než praskol, a pristál na hrubom. Usadil sa na miesto, kde sa kmeň rozvetvoval do koruny, a uprel pohľad na telá, chvost si ovinul okolo strapca uvädnutých listov. Na človeka sa premenil ešte predtým, ako som mu stihol vykričať, čo mu to toľko trvalo. Aj tak som sa namiesto toho rozplakal. Hanbil som sa, že som taký chlapček, vlastný hlas mi povedal: Aha, aké si dieťa." (str. 87)

Autor má veľmi osobitý štýl. Nejde ani tak o to, že by ste sa strácali v záplave rôznych motívov alebo v ťažko zrozumiteľnom jazyku, skôr môžete mať spočiatku problém zvyknúť si na kombináciu reálnosti a magickosti, prípadne výskyt (nevysvetlených) cudzích slov. Preto vám odporúčam obrniť sa trpezlivosťou, Marlon James je totiž ako tvorca mozaiky skladajúci obraz kúsok po kúsku, čím sa vám pred očami vynára jeho komplexná podoba. V príbehu vystupuje impozantné množstvo postáv, v ktorých vám pomôže zorientovať sa úvodný zoznam. Niektoré sa dočkajú väčšej úlohy, iné sa vyskytnú len epizodicky a do deja nijako výrazne nezasiahnu. Ktovie, možno sa ich zmysel ukáže v ďalších častiach, no zatiaľ to vyzerá tak, že nie každá má svoje opodstatnenie. Tento svojský, nekonzistentný spôsob rozprávania sa dá pripísať na vrub rozprávačovi - Stopárovi opisujúcemu svoje peripetie, ktoré ho priviedli na miesto, kde sa práve nachádza. Popri tom spomína aj na ďalšie osoby a ďalšie osudy, ktorých význam sa vám môže zdať zanedbateľný až do chvíle, kým sa odhalí v plnej kráse. Len to chvíľu potrvá... Stopár je napriek povahe svojej pomerne osamelej práce rodený rozprávač. Svoje zrejme robí aj cela, kde sa zveruje s predchádzajúcim dianím vyšetrovateľovi. Hneď v úvode sa dozvedáme veľmi dôležitú informáciu o mŕtvom dieťati, čo vo vás vyvolá príjemné zimomriavky, a ak sa poddáte autorovmu štýlu, dopraje vám viacero WTF momentov. Isteže, niektoré budú zdrojom vašej nechápavosti, hlavne pri preskakovaní zo Stopárových spomienok do úvah o budúcnosti, no vynahradí to práve postupnými odpoveďami na mnohé otázky. Román Čierny leopard, červený vlk sa vymyká zaužívaným žánrovým prvkom a razí si vlastný smer. Odohráva sa v starostlivo vybudovanom svete inšpirovanom strednou a západnou Afrikou, skúma moderné témy rodovej rovnosti, politického zákulisia, korupcie, lásky i queer identity. Postavy vás zasiahnu svojou emocionálnou hĺbkou a širokou prepracovanosťou. Žiadna z nich nie je dokonalá, vyznievajú autenticky a ľudsky a napriek svojej temnej realistickosti si zachovávajú akúsi nezvyčajnú vznešenosť. Epický príbeh s množstvom línií a motívov je miestami náročný na vnímanie, ale odmení sa vám návalom akcie, povzbudením viacerých zmyslov (v prostredí takom bohatom na farby a pachy to ani inak nejde) a netypickou čitateľskou skúsenosťou. 

Marlon James (zdroj: The Guardian)

"Nad nami blyslo rýchle svetlo, a až keď sa šíp zapichol do veže z kníh, uvideli sme, že to svetlo je v skutočnosti plameň. Tieň v okne strelil horiaci šíp. Oheň sa zdvihol z dlážky, zakmital plamenným chvostiskom. Zvrtol sa doľava, potom doprava, potom odbehol ako jašter, ktorý zazrel priveľa chutnej koristi. Plameň vyskočil na štós a odrazu bola každá kniha v ohni, vznietili sa jedna za druhou, odspodu až nahor. Z okna doleteli ešte tri horiace šípy. Oheň ma zastavil, obalamutil ma, že som zastal a uvažoval, ako to, že odrazu je v plameňoch celá stena. Cudzia ruka chytila moju a vyslobodila ma z toho kúzla." (str. 321)

Román Marlona Jamesa je odvážny, a pritom by si človek myslel, že otvorené zobrazenie mužskej lásky je v roku 2022 úplne bežnou záležitosťou. Imponuje mi kritika zneužívania postavenia i pripisovania neoprávnenej moci patriarchátu. Pri čítaní natrafíte na rôzne bytosti či démonov, no tí najväčší sa neraz ukrývajú pod maskou obyčajných ľudí. Kniha Čierny leopard, červený vlk je nápadito nebojácna, a ak si udrží kvalitu aj v ďalších dvoch dieloch, bude patriť medzi klenoty vo vydavateľstve Slovart, ale v ktorejkoľvek domácej knižnici. Na druhej strane si dobre uvedomujem, že neulahodí každému, trendy prajú skôr jednoduchším, dynamickejším textom. Tiež im dávam prednosť, no občas nezaškodí rozšíriť si obzory a siahnuť aj po originálnejšom, nespútanejšom titule. 

Originálny názov: Black Leopard, Red Wolf
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Temná hviezda)
Preklad: Marína Gálisová, Vladislav Gális
Počet strán: 592

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Mágia, jej záhadný pôvod a krvavé dôsledky

Vydavateľstvo Artis Omnis, špecializujúce sa na podporu slovenskej tvorby v žánroch vedeckej fantastiky, fantasy a hororu, svojim priaznivcom pred koncom roka nadelilo poriadnu dávku kvalitného čítania. Jedným z titulov je aj prvý román Jána Gálika. Fanúšikom poviedkových súťaží je jeho meno dobre známe, na konte má už viacero literárnych úspechov a bolo zrejme iba otázkou času, kedy svoje nápady pretaví do rozsiahlejšieho textu. Je pritom vidieť, že autor je zvyknutý povedať veľa aj na malom priestore, jeho štýl vám nedovolí ani na chvíľu vydýchnuť. Nemusíte sa však báť, nejde o druh knihy, kde by ste museli eliminovať všetky rušivé elementy, aby ste sa mohli sústrediť, no ani o povrchné čítanie, pri ktorom by vám odleteli myšlienky späť do všednej reality. 

"Randor cítil, že konečne žije. Dračia horda zaplnila prázdne miesto v jeho srdci. A hlavne tá jedna - Lorna. Mladík nevedel, aké je jeho kúzlo. Spoločenstvo, z ktorého pochádzal, kúzla ignorovalo a zakazovalo. Na tomto mieste sa ho však zmocnil pocit, že našiel všetku mágiu sveta - akési dračie puto. Lorna bolo to najúžasnejšie a najinteligentnejšie zviera, aké kedy stretol. Mohol sa k nej priblížiť na dotyk a cítil, že si rozumejú aj bez slov. Čím viac bojovala o samostatnosť s inými dračími samcami, tým bolo ich prepojenie silnejšie. Čo u iných samíc bola iba rituálna obrana, u nej bol zúrivý boj, z ktorého doposiaľ vždy vyviazla víťazne, hoci s čoraz väčšími šrámami." (str. 23)

Hlavnou devízou románu je totiž dôsledné vykreslenie sveta, kde má dôležité slovo mágia - a práve tá je akoby jednou z pomyselných hlavných postáv. Jej význam, respektíve pôvod je však odhaľovaný postupne ako v dobre prepracovanej detektívke. A svojím spôsobom Odvrhnutí disponujú aj znakmi tohto žánru. Dej totiž začína prekvapivým vyvraždením sedemdesiatich troch drakov v dosiaľ pokojnej rezervácii. Objavené stopy nasvedčujú tomu, že do Kráľovstva čarodejníkov po dlhých rokoch vstúpili cez zasnežené končiare Štítov ľudia a ich úmysly nie sú ani zďaleka čisté. Teda... ak pod čistotou nerozumiete zbavenie sa všetkého, čo súvisí s mágiou. Ľudia, vyzbrojení kameňmi s nevšednou mocou a drastickými plánmi, prichádzajú očistiť svet od kúziel, a to za akúkoľvek cenu. Na cestu za pravdou - a pomstou za mŕtvych drakov - sa vydáva mladý Randor, pomocník správcu rezervácie. Už od začiatku je jasné, že sa v ňom skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá, a nepôjde iba o pozitívne črty. Navonok nevýrazný chlapec má totiž aj odvrátenú, temnú stránku, a málokto by s ňou chcel mať dočinenia. Azda s výnimkou rytiera Morenheima, jediného samozvaného člena rádu pomstiteľov, ktorý naňho natrafí počas boja so skupinou ľudí... Obaja sa usilujú prísť veci na koreň a zamedziť krvilačným plánom nepozvaných hostí. Randor (ktovie prečo mi pri jeho mene vždy napadne Nandor z komediálneho upírskeho seriálu What we do in the shadows😀) je rozporuplná postava, ku ktorej je pomerne ťažké nájsť si kladný vzťah. Síce s ním putujete a sledujete ho pri snahe potrestať vinníkov a nájsť dračicu Lornu, no je náročné vnímať ako hrdinu v pravom slova zmysle. V súvislosti s dejom, so skúškami, ktorými musí Randor prejsť, a s jeho interakciami s ostatnými postavami však jeho charakter vyznieva absolútne uveriteľne. A to napriek tomu, že by ste naňho v našom svete sotva natrafili. A práve autentické vykreslenie Kráľovstva a všetkých jeho reálií je najväčším dôkazom nadania Jána Gálika. Stačí pár strán a dokonale vás uvedie do nového fantazijného prostredia s vlastnými zákonitosťami a náboženskými prvkami.

"Zahučali trúby a stovky hrdiel vydali hlasný rev. Útočníci okrem rebríkov tlačili tri vysoké obliehacie veže. Obrancovia vypustili salvu šípov. Vojaci sa kryli za štítmi, no mnoho ich ostalo ležať po presných zásahoch. Nahrádzali ich ďalší. Opreli rebríky k päte múru a dvíhali ich kovovými zobákmi. Vtom na nich obrancovia zosypali kamene a hlinené krčahy plné oleja. Potom dolu zhodili aj smolné pochodne." (str. 151)

Poviedkové rysy autorovej tvorby sa prejavujú aj v kompozícii textu a celkovej stavbe deja. Nielenže je každá kapitola definovaná namiesto poradového čísla osobitným názvom, dá sa navyše vnímať ako samostatný minipríbeh. Okrem toho oceňujem aj množstvo vedľajších línií či nenápadných zmienok o minulosti postáv alebo charakteristikách prostredia, zakomponovaných do bežného dialógu či pásma rozprávača. Štýl Jána Gálika mi sadol, a to nie som extra fanúšikom fantasy. Odvrhnutí sú však príjemným spestrením dovolenkového čítania a priaznivci žánru si určite prídu na svoje. Nazdávam sa, že román je exemplárnym príkladom fantazijného príbehu a potvrdením, že aj naša malá krajina disponuje veľkými talentmi. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Ako žijú hrdinovia po záchrane sveta?

Nová dvojdielna séria Veronicy Roth vo mne nevzbudila nebývalé nadšenie, ale zvedavosť určite. Som totiž fanúšikom Divergencie, no Zárezy smrti ma neupútali, a tak som bol tentoraz opatrný a nemal prehnané očakávania. Aj pre narastajúci trend mnohých autoriek preskočiť od písania pre mladých k tvorbe pre dospelých. Veronica tak nasleduje napríklad Leigh Bardugo či Sarah J. Maas, ale na rozdiel od nich sa predsa len až tak neodklonila od spojenia s dospievajúcimi hrdinami, čo vnímam ako veľké plus. Navyše spracúva zaujímavý námet, ktorý je vo svojej podstate taký jednoduchý, až sa čudujem, že po ňom niekto nesiahol v young adult vo väčšej miere už skôr. Záchrana sveta a boje s nebezpečnými nepriateľmi sú už samozrejmosťou, ale ako žijú superhrdinovia po skončení svojej misie? A ako sa s jej dôsledkami vyrovná duša na hranici dospelosti? 

"Sloane si všimla, že tesne pod hladinou sa hýbe čosi tmavé. Vtom neznámy objekt vystrelil z vody kolmo do vzduchu, za ním ďalší a ďalší, príliš rýchlo, aby ich Sloane stihla identifikovať. Videla len, že sú veľké ako človek - nie, dokonca väčšie, len uhol kamery ich trochu skresľoval. Nech už išlo o čokoľvek, vznášalo sa to vo vzduchu nad hladinou, ktorá sa následne opäť dala do pohybu, a loďka sa ďalej kolísala ako gumená kačička vo vani. Kamera priblížila záber na objekty a Sloane došlo, že sú to stromy. Nie nejaké stromčeky, ale borovice s ihličím ohnutým pod ťarchou vody." (str. 76-77)

Hlavnou hrdinkou je Sloan, ktorá bola kedysi so svojimi ďalšími štyrmi priateľmi súčasťou partie Vyvolených, bojujúcej proti hrozivému Temnému. Navzdory pomerne prostému označeniu išlo o skutočne krutého darebáka, schopného vyhladiť zo zemského povrchu nielen tisícky ľudí, ale dokonca celé mestá. Piatim tínedžerom sa podarilo Temného poraziť a razom sa z nich stali celosvetovo oslavované celebrity. Stať sa objektom radosti a uctievania je síce pekné, no nie každý sa dokáže bez problémov vrátiť do bežného života. Najmä vtedy ak nie, ak sa prežité hrôzy podpíšu na jeho psychike a opätovne mu zasahujú do každodenných činností. Sloane je nanešťastie tou Vyvolenou, ktorá sa najťažšie adaptuje a okrem slávy si z víťazstva nad Temným odniesla aj posttraumatický syndróm. Okrem toho ju zaťažujú aj tajomstvá, s ktorými si nevie poradiť, a tak má dojem, že nech urobí čokoľvek, nikdy sa nevydá na cestu k náprave. Čoraz viac sa vzďaľuje aj od svojej úzkej skupiny priateľov, no osudy všetkých Vyvolených znovu nečakane naberú plné obrátky. Po celej Zemi dochádza k zvláštnym úkazom a partia niekdajších hrdinov je zase povolaná do boja. Zdá sa totiž, že Temný - alebo iný zloduch, ktorého činy sa na tie jeho nápadne podobajú - sa opäť hlási o slovo. Vyvolení tak po desiatich rokoch musia znova spojiť svoje sily a vrhnúť sa do zbesilého tornáda mágie, záhad a smrti. Pubertálne vnímanie sveta je však dávno za nimi a tentoraz môže byť cena, ktorú zaplatia za svoje hrdinstvo, omnoho vyššia. Niet divu, že Sloane je poriadne vydesená. Nielen vzhľadom na nadchádzajúci stret, ale aj z rizika, že dôjde k odhaleniu jej tajomstiev... Román Vyvolení cieli predovšetkým na čitateľský zážitok a v tomto smere si ma absolútne získal. Nedá sa povedať, že s maximálnou dôslednosťou vykresľuje nový svet (dej je, mimochodom, zasadený do Chicaga), no pre potreby príbehu uvedené informácie bohato stačia. Rôzne motivácie ľudí so zázračnými schopnosťami sú takisto viac než vítané, tým mi zas vyskočil z pamäti Brandon Sanderson so sériou Pomstitelia. Autorka spravila dobre, keď sa rozhodla pozrieť na superhrdinov v období "po" a vohnala ich do podobných, a pritom celkom iných situácií. Poskytlo jej to pestré možnosti, ako smerovať dej aj charaktery, a využíva ich naplno. 

Veronica Roth (zdroj: Entertainment Weekly)

"Prizerala sa, ako žena s jednou topánkou krívala od vchodu budovy, až prišla príliš blízko k neúprosnej príťažlivej sile Pohromy. Chápadlá mocnej energie ju prevrátili hore nohami a v sprievode zúfalých výkrikov ju vtiahli do sivej steny ničivého tornáda. Smerom od všetkých ľudí, áut a stromov vytrhnutých s koreňmi a ozrutných kusov betónu kráčala osamelá postava. Na Sloanine plecia doľahla ťarcha nezvratnej prítomnosti. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Cez oblak prachu a špiny zbadala tvár pokrytú kovovými sifónmi, len kde-tu okolo spojov presvitali kúsky bledej pokožky." (str. 270-271)

Veronica Roth dospela a som rád, že to vidieť aj na jej texte. Zachováva si síce mladícky šmrnc, ale obohacuje ho o náročnejšie témy, ktoré nie sú primárne určené mladším čitateľom. Je možné, že po Vyvolených siahnu aj tí, keďže autorka prvotne cielila na mládež, nech ale potom nie sú prekvapení temnejšou atmosférou a dospelejším vyznením. Prajem Veronice, aby na poli literatúry pre dospelých uspela, pretože táto jej línia ma baví omnoho viac. Azda aj pre pestrejšiu kompozíciu. Jednotlivé kapitoly sú totiž doplnené o početné záznamy z protokolov, prepismi rokovaní, úryvkami z kníh a článkov, mapkami a podobne. Touto sériou si ma autorka znovu získala na svoju stranu, preto dúfam, že druhý diel bude rovnako kvalitný, ak nie nie ešte kvalitnejší, ako prvý. 

Originálny názov: Chosen Ones

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Vyvolení)

Preklad: Kristína Balalová

Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Aj lojalita si vyžaduje svoju daň

Prvý diel série Krvavá dedička rozvíril vody young adult a znova potvrdil, že v tomto žánri je ešte stále možné priniesť niečo nové. Amélie Wen Zhao vytvorila vo svojom debute originálny, hoci dosť krutý svet, kde nie je miesto pre slabosť a dôvera je nedostatkovým tovarom. Zrada môže číhať na každom kroku, dokonca aj tam, kde by ste to nečakali. Hlavná hrdinka Ana sa o tom presvedčila na vlastnej koži a teraz sa musí vyrovnať so šokujúcimi odhaleniami a zabojovať (nielen) o svoju budúcnosť. Séria je postavená na jednom komplexnom príbehu, preto treba čítať jednotlivé časti v stanovenom poradí. Väčšinou sa mi stáva, že s odstupom času zabudnem na niektoré súvislosti, no v tomto prípade ma moja pamäť až tak nezradila. Dôvod vidím v tom, že ide o naozaj vydarené dielo s výraznými motívmi i postavami.  

"Ana zdvihla ruku. Svet sa jej pred očami zlieval, jej spriaznenosť sa zaostrovala a rozmazávala, keď šmátrala po krvi, ktorá sa jej v zamrznutých špirálach lepila k palcu a zápästiu. Nebude jej dosť na to, aby z nej vyrobila niečo podobné zbrani, s ktorou by mohla bojovať. A došiel jej čas. Ľadovlk vyskočil. Ana vykríkla. A noc vybuchla v ohni. Po snehu sa prehnali plamene, žiarivočervené a spaľujúco oranžové, ktoré sa víťazoslávne dvíhali proti tieňom zmrznutých borovíc všade naokolo. Ana zatvorila pred tou prenikavou žiarou oči, pritlačila tvár k zemi, keď sa cez ňu prevalili silné vlny tepla. Hory sa pri tej zrážke zatriasli." (str. 105)

Druhé časti sérií sú väčšinou o čosi slabšie. Stavajú na obľúbenosti svojej predchodkyne a neraz tvoria len akési premostenie medzi úvodom a vygradovaným záverom. Som preto nesmierne rád, že Červená tigrica narúša toto nepríjemné klišé a je rovnako vydarená ako Krvavá dedička. Ak nie aj viac, pretože okrem toho, že využíva všetky fungujúce prvky, posúva ich zároveň na novú úroveň. Ana už pozná svoju úhlavnú nepriateľku a je potrebné využiť proti nej každý tromf. Ešteže má po svojom boku Ramsona Prešibanca. Na jednej strane je škoda, že dosť trvá, kým sa protagonisti stretnú v spoločnej scéne, no na druhej strane musím povedať, že sú rovnocennými partnermi a ani jeden si nekradne pasáže na úkor druhého. Ramson patrí medzi mojich obľúbencov a spomedzi mužských hrdinov početných kníh v žánri mi imponuje asi najviac. Nie je totiž prvoplánový, problémy, s ktorými vstúpil do deja, sú uveriteľné a nejde o typického "klaďasa". Spočiatku som bol i ja na pochybách, aké sú jeho úmysly, a či sa v osudovej chvíli predsa len neobráti Ane chrbtom. Tá si, mimochodom, naďalej uchováva slobodného ducha, poznačeného zakázanou a obávanou mágiou. O to viac, že došlo k odhaleniu jej identity ako jedinej preživšej príslušníčky cisárskej rodiny. Nástup na trón však nebude taký ľahký, keďže ho obsadila jej šialená teta Morganya. Okrem toho, že sa chce Any zbaviť, túži vyhladiť aj protivníkov krvavej mágie. Ana si je vedomá svojej predurčenosti, musí zastaviť obávanú príbuznú, ktorá postupuje z jedného extrému do druhého. Svoje tajomstvá si však nesie aj sám Ransom a patričnou mierou zasahujú do jeho vzťahu s Anou. Romantická línia nie je síce tou najpodstatnejšou, ale vhodne dopĺňa celkový dej a bez nej by interakcie medzi Anou a Prešibancom a ich motivácie neboli zďaleka také emotívne. To sa týka aj vedľajších postáv, ktoré však zohrávajú svoju nezastupiteľnú úlohu. Za všetky spomeniem najmä Linn a yaegera, keďže dodávajú príbehu balans a šmrnc. Červená tigrica je plná napätia, zvratov a nikto z tých, ktorých očaril úvod série, nebude sklamaný. Čítanie tejto knihy je návykové, čomu napomáhajú nielen prepracované charaktery a stupňujúca sa atmosféra, ale aj šikovne spracované cliffhangery na konci kapitol. 

Amélie Wen Zhao (zdroj: Goodreads)

"Ramson sa zaprisahal, že nikdy nedopraje Kerlanovi potešenie, aby ho počul kričať. No keď ho ťahali k okraju lode, k čiernym a nepreniknuteľným vodám, uvedomil si, že jeho odhodlanie sa rozpadá, že sa celé jeho telo trasie proti jeho vôli. Ale horúčkovito sa pohybujúcimi sa prstami nenahmatal nič, len hladký kov jeho okov, a závažia, ktoré mal k sebe pripevnené, boli tvrdé a nepoddajné." (str. 292)

Amélie Wen Zhao sa podarilo nájsť vzácnu rovnováhu medzi budovaním univerza, prehlbovaním postáv a ich vzťahov, kombináciou napätia a pokojnejších scén a vyburcovaním zvedavosti pred záverečným tretím dielom. Už teraz viem, že ma bude koniec Krvavej dedičky mrzieť. Rozhodnutie sériu umelo nepredlžovať je však určite múdre a ostane vďaka tomu na piedestáli mnohých priaznivcov young adult. Samozrejme, ak sa naplnia moje predpoklady a Karmínová cisárovná nepodlezie latku nastavenú staršími knižnými súrodencami. Vzhľadom na autorkin talent si však sklamanie nepripúšťam...

Originálny názov: Red Tigress
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Krvavá dedička)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 415

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

 

Narušenie krehkej magickej rovnováhy

Urban fantasy je čoraz vyhľadávanejším subžánrom fantastiky, ktorý v sebe spája reálny svet s prvkami mágie, a tým snáď podnecuje fantáziu čitateľa ešte viac než úplne nové prostredia. Kto z nás, večných rojkov, sa nezamýšľal nad tým, či predsa len neexistuje za neviditeľnou oponou čosi viac ako bežná skutočnosť? Ben Aaronovitch rozohral pomerne náročnú hru, keďže sa svojím osobitým rozprávačským štýlom nemusí trafiť do vkusu väčšinového čitateľa. Odchovanci Terryho Pratchetta, Neila Gaimana či dokonca J. K. Rowlingovej, zvyknutí na dynamický dej, živý jazyk a vygradovaný dej, môžu ostať mierne rozčarovaní. Rieky Londýna majú totiž trefný názov, aj čo sa týka celkovej atmosféry. Príbeh plynie pokojne, nikam sa nenáhli, ale postupuje rovnomerne od prameňa až po ústie. 

"Likvidácia rodiny, v ktorej figurujú charizmatickí bohatí ľudia, musela byť pre každého šéfredaktora reportážou snov. Len čo rozobrali desivé detaily, mohli reportáž rozšíriť na otázku, čo tragická smrť rodiny Coopertownovcov vypovedá o našej spoločnosti a že taká tragédia je obvinením modernej kultúry/svetského humanizmu/politickej korektnosti/situácie v Palestíne - nehodiace sa prečiarknite. Jediné, čo by mohlo takú reportáž vylepšiť, by bola účasť peknej blonďavej policajtky. A ešte by som dodal, že ju samu vyslali na nebezpečnú misiu. Kládli by otázky a odpovede by ignorovali." (str. 81)

Ústredná postava čarodejníckeho učňa síce zaváňa inšpiráciou v inej kultovej sérii, ale Peter Grant kráča vlastnou cestou a pohybuje sa v odlišnom svete, hoci tiež na pomedzí s tým naším. Vždy je pre čitateľa výhodné, keď prvky magického prostredia objavuje spolu s hrdinom, ako je to aj v tomto prípade. Peter chcel byť policajtom, no zachovanie čarovnej rovnováhy je nemenej dôležité ako chytanie páchateľov trestných činov. Nakoniec však nie je ďaleko od svojho niekdajšieho cieľa, pretože aj za oponou kúzel je nutné vyriešiť brutálnu vraždu. Kombinácia učenia, detektívky a nove mytológie znie ako veľké lákadlo. Román Bena Aaronovitcha ním v podstate aj je, i keď som mal miestami problém zorientovať sa v množstve motívov a odbočiek. Neviním za to len autora, priznávam, mohol som sa viac sústrediť :D Tým vás chcem iba upozorniť, že nejde o povrchné čítanie, ale vyžaduje si vaše väčšie zapojenie. Autor nepodceňuje adresátov svojho textu a nič im neuľahčuje. S pokojom Angličana vám predostrie konflikt medzi riečnymi bohmi, ktorý môže viesť k domino efektu a zrútiť krehký stav v meste. Páči sa mi, že príbeh nie je jednoliaty, ale popri línii s nadprirodzenými bytosťami a zabudnutými rituálmi sa k slovu dostáva aj vzťahová rovina. Nijako však nenarúša hlavný námet, skvele sa dopĺňajú a predstavujú pevný základný kameň celej série. Aj to je zrejme dôvod, prečo sa autor nenáhli, je si dobre vedomý, že na vyrozprávanie všetkých súvislostí bude mať ešte dosť času i priestoru. Preto verím, že Rieky Londýna okrem pokojného toku ukážu aj svoju dravšiu, rozbúrenejšiu podobu. Neraz som mal totiž dojem, že už-už dôjde k nejakej dramatickejšej udalosti, no napokon sa ukázalo, že sa mýlim. Nazdávam sa, že príbehu by prospelo svižnejšie tempo, ale keďže ide o prvú Aaronovitchovu knihu, ktorú som čítal, je dosť možné, že je to jednoducho jeho štýl, a musím sa naň teda iba správne naladiť. No hoci sa nebudete pri čítaní triasť od napätia ani nahlas smiať, väčšinu času vám nezmizne z pier slabý úsmev. Veľkou devízou textu je suchý britský humor, množstvo spoločensko-kultúrnych narážok a trefných komentárov. Vtipné postrehy sa našťastie nestrácajú v preklade, za čo patrí pani prekladateľke Oľge Kralovičovej môj obdiv. Spracovať román tohto typu musí byť skutočná výzva.

Ben Aaronovitch (zdroj: ENWorld.org)

"Pred človekom s ručnou zbraňou môžete začať utekať, najmä za nepriaznivých svetelných podmienok a za predpokladu, že nezabudnete kľučkovať a dostatočne rýchlo zväčšujete priestor, ktorý musí strelec pokrývať. Nehovorím, že ma taká možnosť nelákala, ale keby som v tej chvíli vzal nohy na plecia, strelcovi by nič nezabránilo urobiť pár krokov a streliť Nightingala do hlavy. Bol som vycvičený strelcov upokojovať a pritom pomaly cúvať; hovorom nadväzujete kontakt a sústredíte pozornosť podozrivého na seba, aby sa civilisti mohli dostať do bezpečia." (str. 254)

Ďalšou výhodou Riek Londýna sú náznaky, čo nás môže čakať v budúcnosti. Znalci fantastiky majú sériu už pravdepodobne prelúskanú, ale nováčikovia ako ja stále netušia, čo príde. Osobne by som sa rád dozvedel napríklad niečo viac o Petrovom pôvode alebo o minulosti inšpektora Nightingala. Takisto verím, že postupne vypláva na povrch aj jasnejšia motivácia niektorých postáv, prípadne že príbeh získa celistvejší nádych a nebude pôsobiť tak zmätočne. Žánrový mix je síce čitateľsky príťažlivý, ale ide o náročný spisovateľský oriešok. Ešteže je Londýn takým vďačným zdrojom rôznych motívov, mýtov a budovania tajuplnej atmosféry. 

Originálny názov: Rivers of London
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rieky Londýna)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Precízne budovaná snová atmosféra

V čase vydania knihy Zasnený Neznámy som o ňu neprejavil záujem, hoci neskôr som si povedal, že keď budem mať možnosť, siahnem po nej. Presvedčili ma o tom nielen pozitívne, ale aj o čosi kritickejšie názory. Nič nevyburcuje moju zvedavosť viac než takýto nesúlad, a keď sa nedávno naskytla príležitosť začítať sa do diela Laini Taylor, už som nezaváhal. Išlo o moje prvé stretnutie s autorkou a podľa ohlasov som sa tešil na nevšedný štýl. Moje očakávania sa v tomto smere naplnili vrchovatou mierou, už prvé strany ma presvedčili, že Laini si razí vlastnú cestu a v porovnaní s inými menami na obálkach pôsobí jej text omnoho vyzretejšie. Očividne sa nedáva zlanáriť trendmi preferujúcimi dynamiku, rýchle zvraty a neustálu akciu, skôr sa snaží o akýsi protiklad. To však neznamená, že by mal jej príbeh pomalší charakter, iba sa jednoducho nikam neponáhľa. 

"Lazlova myseľ plápolala úžasom, horiaca zápalka tam odpaľovala jednu rozbušku za druhou. Vedomím sa mu náhlili plamenné čiary myšlienok, spájali vzdialené body a vypĺňali medzery, menili otázniky na popol a namiesto každého spáleného načrtli tucet nových. Tucet tuctov. Otázky nemali konca, ale v spleti čiar sa začínali črtať odpovede, ohromujúce odpovede. Kým on všetko vnímal ako mozaiku svetla, Sarai zase ako čmáranicu temnoty. Pätnásť rokov sa spolu s ostatnými skrývala uväznená v citadele, ktorý zostala po zavraždených bohoch, a skromne tam živorila." (str. 174)

Rozdiel oproti iným knihám je aj v hrúbke. Zasnený Neznámy má takmer 500 strán, čaká teda na vás bohatý dej s dôsledným prienikom do vnútra postáv i originálneho prostredia. Chvíľu však trvá, kým sa v rozbehnutom vlaku pohodlne usadíte, čo môže niektorých čitateľov odradiť. Moje odporúčanie je vydržať, inak sa pripravíte o možnosť spoznať zbrusu nový svet a osobnosti, ktoré vás očaria svojím zanietením i vnímaním reality. Apropo, realita. Tá je takmer neustále konfrontovaná so snami a predstavami, čo je námet, ktorý sa v menej šikovných rukách môže veľmi ľahko rozpadnúť. Laini Taylor našťastie vie, čo robí, z jej textu cítiť, že nestrieľa naslepo. Neukrajuje si priveľké sústo, vedie čitateľa premyslenými cestičkami a aj vďaka tomu sú ústredné postavy uveriteľné napriek zasadeniu do neznámeho univerza. Prvou je Lazlo, sirota, vyrastajúci v kláštore, kde boli jeho dni naplnené prácou a modlitbami. Asketický spôsob života sa však nijako neodrazil v jeho bohatom vnútornom svete. Celý čas totiž sníva o Náreku, mieste, o ktorom sa všemožne snaží nájsť akékoľvek informácie v kláštornej knižnici. Zhodou náhod stretáva vojenskú karavánu a podarí sa mu presvedčiť jej veliteľa, aby ho vzali so sebou. Nie je však jediným novým návštevníkom Náreku, mesto sa navyše potýka s akýmsi záhadným problémom, a tak sa Lazlo čoraz viac zapletá do ťažkostí, s akými vôbec nepočítal. Druhou hlavnou postavou je Sarai, pričom spočiatku nie je celkom zrejmé, akú úlohu v príbehu zastáva. Práve istá záhadnosť bola dôvodom, prečo som si jej pasáže užíval o čosi  menej ako Lazlove. Navzájom sa však funkčne dopĺňali a ponúkali odlišné uhly pohľadu. Ich životy spoznáte skutočne dôkladne, autorka vás oboznámi s rôznymi detailmi, čo môže občas pôsobiť zdĺhavo, ale v konečnom dôsledku ide o výrazný prvok jej osobitosti. Epická zložka miestami spomalí a uvoľní priestor priam poetickým opisom, úvahám a odklonom od reality. Umelecky založení a radi dumajúci čitatelia si tým pádom zaručene prídu na svoje. 

Laini Taylor (zdroj: Twitter)

"Bolo by milosrdné ukončiť vlastnú existenciu? Sarai si uvedomovala, že tie kruté slová nepochádzali od mátožnej stareny, ale z hĺbky jej vlastnej duše otrávenej štyrmi tisíckami nocí plných snov a výčitiek. Uvedomovala si zároveň, že z celého mesta aj z útrob monštruózneho kovového anjela, ktorý mu kradol oblohu, ona jediná pozná utrpenie ľudí aj utrpenie božských detí a to jej milosrdenstvu dodáva výnimočný, vzácny rozmer. Dnes zabránilo krviprelievaniu, aspoň dočasne. Do budúcnosti nevidela, ale necítila istotu, že by bez nej musela byť nevyhnutne lepšia. Odolala teda oblohe s majákmi hviezd a zletela dolu do Náreku, vypátrať ďalšie následky svojho milosrdenstva." (str. 324)

Typickou súčasťou žánru young adult je romantická línia. Tá sa tu, samozrejme, vyskytuje tiež, no nerezonuje až tak ako niektoré iné. Najmä, keď s napätím očakávate, kedy dôjde k scéne naznačenej v prológu. Ten býva občas v knihách prvoplánový, v Zasnenom Neznámom však padol na úrodnú pôdu. Vzhľadom na pomalší rozbeh je čitateľ oboznámený s tým, že dôjde aj k dramatickejším udalostiam, a nemusí získať mylný dojem. Kniha Laini Taylor si totiž zaslúži primeranú pozornosť, preto sa naozaj čudujem, že je u nás zvláštne nedocenená. Neviem si predstaviť, že by nepredané kusy skončili zničené, takže šírte jej dobré meno, doprajme jej spolu šťastnejší koniec, než jej chystá zlomyseľný osud.

Originálny názov: Strange the Dreamer
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Zasnený Neznámy)
Preklad: Elena Guričanová
Počet strán: 496

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.