Romány, ktoré narúšajú tradičný spôsob rozprávania a využívajú prvky modernejšej komunikácie, nie sú ničím novým. Spomeňme trebárs Goetheho nešťastného Werthera alebo záhadnú pani Grahamovú Anne Bronteovej, vylievajúcich si svoje vnútro prostredníctvom listovej korešpondencie a denníkových zápiskov. Angličanka Janice Hallettová sa vo svojom debute takisto zbavila pút konvencie a prináša príbeh vyrozprávaný pomocou mailov. Siahnutie po originálnejšej forme, než je bežná neviazaná prozaická reč, sa ukázalo ako krok správnym smerom. Najmä v žánri detektívky je to príhodné, keďže čitateľ je nútený hľadať pravdu doslova medzi riadkami, čomu nasvedčuje aj primerane zvolený názov.
"Drahý James, aké milé, že na mňa myslíš. Zbožňujem hranie. Je to väčšia rola, než som mala v Rozmarnom duchovi, ale už sa do nej dostávam. Mrzí ma, že prežívaš také náročné obdobie. Dnes som autobusom prechádzala okolo Majera a videla som plagát pre Ples pre Poppy. Sarah-Jane je šikovná, že ho zorganizovala za taký krátky čas. A to, že ste tak rýchlo vyzbierali toľko peňazí - všetci vás podporujú. Čoskoro budete mať dosť na Poppinu liečbu a hodíte všetko za hlavu. Teším sa, ako sa dnes na plese porozprávame. Ahoj, Issy" (str. 57)
Hlavným motívom je snaha vyzbierať vysoký finančný obnos na liečbu ťažko chorého dievčatka. Komunita okolo malého divadelného súboru sa zomkne a robí aj nemožné, aby prostredníctvom verejných príspevkov, sponzorov, charitatívnej akcie aj neznámych darcov získala obrovskú sumu. Ako všade, aj v tomto prípade sa však nájdu hyeny v ľudskej koži, ktoré neváhajú zneužiť dobré úmysly ostatných a osudom skúšaných jedincov. No kým sa reálne udeje niečo smerodajné a aspoň sčasti sa naplnia prvky detektívky, prejde pomerne veľa času, resp. strán. Janice Hallettová sa totiž viac než na budovanie napätia či odhaľovanie zločinu sústredí na predstavenie množstva postáv, ich vzťahov a motivácií. Spočiatku v nich môžete mať mierny chaos, autorka však našťastie myslela aj na menej sústredených čitateľov a v knihe nájdete aj zoznam členov divadelného súboru a ich príbuzenstva. Ukázal sa ako veľmi nápomocný, najmä keď jednotlivé osoby odlišuje spočiatku iba ich meno... Je škoda, že vzhľadom na mailovú komunikáciu sa prakticky vôbec nevyužili možnosti, ktoré písomný kontakt ponúka. Mám tým na mysli napríklad fakt, že všetci zainteresovaní disponujú dôkladnými znalosťami gramatiky, pravopisu, štylistiky... Textu by rozhodne pomohlo - o odlíšení aktérov nehovoriac -, keby sa v ich prejave vyskytli určité chyby, preklepy či ďalšie viditeľné dôkazy neznalosti pravidiel elektronickej komunikácie. Nielenže by ho to oživilo, no i priblížilo realite. Takto ostáva jedinou výraznejšou osobnosťou Issy, vyznačujúca sa osobitými vlastnosťami, ktorými síce môže pôsobiť otravne a iritujúco, ale aspoň je ľahko rozpoznateľná.
Ak máte radi dynamické príbehy, zdĺhavý úvod vás môže skôr odradiť. A keď napokon dôjde k odhaleniu obete, nemá to taký efekt, aký by si kniha zaslúžila. Rozvláčnosť deja je na druhej strane istým spôsobom typické pre nenáhlivú britskú tvorbu, založenú na oboznamovaní s prostredím a okolnosťami. Vražda medzi riadkami tak ulahodí každému, kto neholduje potokom krvi a explicitnému násiliu, no uprednostní dej plynúci pokojne ako pomaly tečúca rieka.
 |
| Janice Hallettová (zdroj: comedy.co.uk) |
"Vážený pán Greenwood, nepoznáme sa, ale som Arnieho mama. Našla som Vašu emailovú adresu na jeho starom počítači, ktorý mi sused spojazdnil. Arnie mi povedal, že bude istý čas bývať u Vás. Naozaj dúfam, že to tak je, no momentálne mu, žiaľ, nemôžem dôverovať. Ak ste ten ošetrovateľ z psychiatrie, s ktorým sa zoznámil v SAR, dúfam a modlím sa, aby ste vedeli môjmu synovi pomôcť. Myslím, že ako dobrovoľník Lekárov bez hraníc bol v živote najšťastnejší a často hovorí, že by sa chcel vrátiť - problémy sa začali po jeho návrate, veľmi ťažko si zvykal na život doma." (str. 149)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára