Kto je vrah a... kto je vlastne obeť?

Romány, ktoré narúšajú tradičný spôsob rozprávania a využívajú prvky modernejšej komunikácie, nie sú ničím novým. Spomeňme trebárs Goetheho nešťastného Werthera alebo záhadnú pani Grahamovú Anne Bronteovej, vylievajúcich si svoje vnútro prostredníctvom listovej korešpondencie a denníkových zápiskov. Angličanka Janice Hallettová sa vo svojom debute takisto zbavila pút konvencie a prináša príbeh vyrozprávaný pomocou mailov. Siahnutie po originálnejšej forme, než je bežná neviazaná prozaická reč, sa ukázalo ako krok správnym smerom. Najmä v žánri detektívky je to príhodné, keďže čitateľ je nútený hľadať pravdu doslova medzi riadkami, čomu nasvedčuje aj primerane zvolený názov. 

"Drahý James, aké milé, že na mňa myslíš. Zbožňujem hranie. Je to väčšia rola, než som mala v Rozmarnom duchovi, ale už sa do nej dostávam. Mrzí ma, že prežívaš také náročné obdobie. Dnes som autobusom prechádzala okolo Majera a videla som plagát pre Ples pre Poppy. Sarah-Jane je šikovná, že ho zorganizovala za taký krátky čas. A to, že ste tak rýchlo vyzbierali toľko peňazí - všetci vás podporujú. Čoskoro budete mať dosť na Poppinu liečbu a hodíte všetko za hlavu. Teším sa, ako sa dnes na plese porozprávame. Ahoj, Issy" (str. 57)

Hlavným motívom je snaha vyzbierať vysoký finančný obnos na liečbu ťažko chorého dievčatka. Komunita okolo malého divadelného súboru sa zomkne a robí aj nemožné, aby prostredníctvom verejných príspevkov, sponzorov, charitatívnej akcie aj neznámych darcov získala obrovskú sumu. Ako všade, aj v tomto prípade sa však nájdu hyeny v ľudskej koži, ktoré neváhajú zneužiť dobré úmysly ostatných a osudom skúšaných jedincov. No kým sa reálne udeje niečo smerodajné a aspoň sčasti sa naplnia prvky detektívky, prejde pomerne veľa času, resp. strán. Janice Hallettová sa totiž viac než na budovanie napätia či odhaľovanie zločinu sústredí na predstavenie množstva postáv, ich vzťahov a motivácií. Spočiatku v nich môžete mať mierny chaos, autorka však našťastie myslela aj na menej sústredených čitateľov a v knihe nájdete aj zoznam členov divadelného súboru a ich príbuzenstva. Ukázal sa ako veľmi nápomocný, najmä keď jednotlivé osoby odlišuje spočiatku iba ich meno... Je škoda, že vzhľadom na mailovú komunikáciu sa prakticky vôbec nevyužili možnosti, ktoré písomný kontakt ponúka. Mám tým na mysli napríklad fakt, že všetci zainteresovaní disponujú dôkladnými znalosťami gramatiky, pravopisu, štylistiky... Textu by rozhodne pomohlo - o odlíšení aktérov nehovoriac -, keby sa v ich prejave vyskytli určité chyby, preklepy či ďalšie viditeľné dôkazy neznalosti pravidiel elektronickej komunikácie. Nielenže by ho to oživilo, no i priblížilo realite. Takto ostáva jedinou výraznejšou osobnosťou Issy, vyznačujúca sa osobitými vlastnosťami, ktorými síce môže pôsobiť otravne a iritujúco, ale aspoň je ľahko rozpoznateľná. 
Ak máte radi dynamické príbehy, zdĺhavý úvod vás môže skôr odradiť. A keď napokon dôjde k odhaleniu obete, nemá to taký efekt, aký by si kniha zaslúžila. Rozvláčnosť deja je na druhej strane istým spôsobom typické pre nenáhlivú britskú tvorbu, založenú na oboznamovaní s prostredím a okolnosťami. Vražda medzi riadkami tak ulahodí každému, kto neholduje potokom krvi a explicitnému násiliu, no uprednostní dej plynúci pokojne ako pomaly tečúca rieka. 

Janice Hallettová (zdroj: comedy.co.uk)

"Vážený pán Greenwood, nepoznáme sa, ale som Arnieho mama. Našla som Vašu emailovú adresu na jeho starom počítači, ktorý mi sused spojazdnil. Arnie mi povedal, že bude istý čas bývať u Vás. Naozaj dúfam, že to tak je, no momentálne mu, žiaľ, nemôžem dôverovať. Ak ste ten ošetrovateľ z psychiatrie, s ktorým sa zoznámil v SAR, dúfam a modlím sa, aby ste vedeli môjmu synovi pomôcť. Myslím, že ako dobrovoľník Lekárov bez hraníc bol v živote najšťastnejší a často hovorí, že by sa chcel vrátiť - problémy sa začali po jeho návrate, veľmi ťažko si zvykal na život doma." (str. 149)

Pozitívom je, že román prečítate veľmi rýchlo. Kompozícia textu vás núti obracať stránku po stránke s odhodlaním prečítať ešte aspoň jeden mail, a ani sa nenazdáte a zrazu máte "čistú schránku". A ak sa naladíte na vlnu Janice Hallettovej, určite si knihu užijete omnoho lepšie. Je totiž nutné uznať, že v mailoch sa skrývajú mnohé náznaky budúcich udalostí či dokonca motívov zločinov. A popritom sa môžete zamyslieť aj nad problémami, s ktorými sa stretávame denne - nad mocou peňazí, významom zdravia, uponáhľanosťou doby či vyváženými medziľudskými vzťahmi. Vražda medzi riadkami síce v mojom osobnom knižnom svete dieru neurobila, ale nepochybujem, že si nájde mnohých spokojných priaznivcov. Má potenciál zaujať a vďaka svojej forme ako najväčšej devíze sa jej to i podarí. 

Originálny názov: The Appeal

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Simona Klimková

Počet strán: 435

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Otroci hliny a smrtonosných plánov

Sú knihy, ktoré vás vtiahnu do deja tak prudko a pevne, že ich neodložíte, až kým neprevrátite poslednú stranu. Dajú sa nájsť aj také, ktoré čítate pomaly, aby ste si čo najviac vychutnali autorov originálny štýl. A potom sú tu diela z pera Terryho Pratchetta. Nie nadarmo sa jeho séria Úžasná Plochozem považuje za kultovú. Redefinovala žáner fantasy, posunula ju na novú úroveň a inšpirovala nespočetné množstvo ďalších spisovateľov snažiacich sa napodobniť svojské rozprávanie. Jeho romány totiž nečítate len pre šikovne poprepletaný dej, ale aj pre potešenie zo slovných hračiek a bohatých obrazných vyjadrení, ktoré by mu mohli závidieť aj erudovaní poeti. V tejto súvislosti si dovolím vysloviť patričné uznanie aj prekladateľovi Vladislavovi Gálisovi. Ako laik sa nazdávam, že Terry je občas náročný oriešok, ale nemyslím si, že by bol slovenský čitateľ ukrátený čo len o kúsok jeho skvelej formy. 

"Ženy, ako raz Kolón poučil Mrkvu, keď si myslel, že mládenec potrebuje dobré rady, nerozumne lipnú na maličkostiach. Napríklad nie sú rady, keď ich niekto vidí bez mejkapu, alebo si kupujú zo zásady menšie kufre ako muži, hoci si zakaždým zbalia viac oblečenia. Angua nebola rada, keď ju niekto videl počas prechodu z ľudskej do vlčej podoby ani naopak. Mrkva ju mohol vidieť v každej z týchto dvoch podôb, ale nie v rozličných štádiách, ktoré podstupovala počas premieňania, lebo sa bála, že potom by ju už nechcel vidieť nikdy. Svet očami vlkolačky vo vlčej podobe bol iný." (str. 59)

Na hlinených nohách je dvadsiata prvá kniha v celkovej sérii a tretia, ktorá sa venuje trampotám mestskej stráže. Skupinka nesúrodých strážcov zákona mi prirástla k srdcu azda najviac z pestrej plejády obyvateľov Ankh-Morporku. Nedávno odvysielaný osemdielny seriál pod patronátom BBC, venujúci sa práve im, síce nezožal u fanúšikov veľký úspech, ale mne sa páčil, pretože dodal určitým postavám správne bizarný šmrnc. A to sa nedá bez zakomponovanie čo najväčšieho množstva politických, kultúrnych, osobnostných a mnohých ďalších odkazov. Terry Pratchett sa prejavuje ako ľudomil, vítajúci čokoľvek iné, zvláštne. A takí sú aj jeho hrdinovia, ktorí svojským spôsobom narúšajú význam tohto slova. Na prvý pohľad by ste od nich nečakali heorické skutky, skôr naopak. A vlastne by ste mali pravdu, no len do chvíle, keď sa okolnosti vzbúria a mestská stráž musí prejaviť svoje skutočné kvality. Vedúcim činiteľom stráže i príbehu je Sam Mrak, demokraticky neznášajúci každého - od škriatkov cez trolov až po upírov. Nedeje sa tak však z rasovej či inej nenávisti, ale jednoducho preto, že neverí v dobro a na každom hľadá nejaké chyby. Autor do každej knihy šikovne, nenápadne a pritom účinne zakomponuje istý spoločenský prvok, v tomto prípade je to vodcovstvo a túžba po moci. Je lepšie byť riadený a zbaviť sa tak zodpovednosti za prípadný neúspech? Je potomok panovníka predurčený vládnuť, alebo sa môže táto vlastnosť z dedičnej línie vytratiť? Nebolo by lepšie prenechať moc niekomu s lepšími predispozíciami? Alebo by sa tým riskovalo, že nečakaný vplyv zneužije vo svoj prospech? Fanúšikom Úžasnej Plochozeme je dobre známy lord Vetinari, pod ktorého vládou Ankh-Morpork ako-tak funguje, ak neberieme do úvahy permanentné problémy s mágiou, čarodejníkmi či ctibažnými jedincami. Aktuálna novinka totiž upriamuje viac pozornosti aj na túto zaujímavú postavičku, ktorá sa väčšinou skrýva v zákulisí, ale vždy, keď sa zjaví, kradne si pre seba väčšinu scén. Román však najviac skúma iné bytosti - golemov, známych aj v našich končinách. Spoznáte ich z trochu iného súdka - ako vážnych, mierumilovných tvorov odsúdených na otrockú prácu. O to zarážajúcejšie vyznievajú ich násilné úmrtia. Keď sa k tomu pridružia ďalšie podivné súvislosti, mestská stráž vie, že bude mať opäť dočinenia s nevšedným protivníkom. 

Terry Pratchett (zdroj: Cineuropa)

"Hovorilo sa, že taký golem už zaplavil celý dom, lebo mu nikto nepovedal, že má prestať nosiť vodu zo studne, alebo bol schopný umývať riady, kým taniere nestenkli na hrúbku papiera. Hlúpa guča hliny. No pod správnym dohľadom užitočná. A predsa... a predsa... začínal chápať, prečo si ich nikto dlho nenecháva. Šlo o to, ako tá prekliata dvojruká mašina stála, všetko prijímala a kam... kam to dávala? Bohovia vedeli." (str. 118)

Román Na hlinených nohách je vydareným spojením detektívky, paródie a humorného fantazijného príbehu. Niektoré motívy z predošlých kníh o mestskej hliadke sa síce opakujú, ale autor akoby si to dobre uvedomoval a zakaždým ich čímsi vyšperkuje. Aj na malom priestore dokáže vyčarovať veľké divadlo a aj keď sa práve dej neposúva dynamicky vpred, užijete si vycibrený štýl a zmysel pre detail. Terry Pratchett je naslovovzatý odborník na prienik do ľudskej psychiky, a je jedno, akú má ten človek podobu... Plochozem je síce ťažkým miestom pre pokojný život, ale zato hýri farbami a inakosťou ako máloktoré iné. 

Originálny názov: Feet of Clay
Príslušnosť k sérii: 21. diel (Úžasná Plochozem) / 3. diel (Mestská stráž)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Rozbiehajúca sa detektívna kancelária rieši odložený prípad

Kate Marshallová prichádza pátrať po vrahovi už tretíkrát a aj tentoraz bude mať dočinenia s prefíkaným, sadistickým vrahom, ktorý preverí jej osobné aj profesionálne kvality. A nielen jej, pretože séria sa rozhodne nezameriava iba na jednu ústrednú postavu. Spolu s ňou zrejú a posúvajú svoje životy vpred aj ďalšie postavy, či už jej blízki príbuzní, alebo kolegovia. Každý sa znovu dočká primeraného priestoru, ale našťastie sa to nedeje na úkor vyšetrovania. To mi v aktuálnej časti pripadalo zaujímavejšie a záživnejšie než v predošlej a dokázalo si udržať moju pozornosť od začiatku až do konca. Robert Bryndza nie je na poli trilerov žiadnym nováčikom a dá sa preto očakávať, že ulahodí priaznivcom žánru nebezpečným kriminálnikom, vygradovaným dejom aj temnou atmosférou. 

"Muž bol oveľa vyšší, ale mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Vždy sa čudoval, ako dlho to trvá, kým sa človek zadusí. Vôľa žiť bola pre televízne filmy príliš časovo náročná. Po prvých minútach bezvýsledného hmatkania po šmykľavom plaste, ktorý jej zakrýval hlavu, sa Joanna spamätala a prešla do protiútoku. Dvakrát mu poriadne vrazila do rebier a chcela ho aj kopnúť do rozkroku, ale podarilo sa mu uhnúť. Spotený od námahy pustil jednou rukou vrecko, presunul ju dopredu, zovrel jej hrdlo a zdvihol ju z betónu, takže z vrecka sa stala slučka, ktorá urýchľovala jej smrť." (str. 11)

Z policajnej dôstojníčky k prednášajúcej na univerzite až po súkromnú detektívku. To, čo by iným tváram série trilerov trvalo podstatne dlhšie, stihla Kate Marshallová iba v priebehu troch kníh. Táto cesta bola poznamenaná skôr pádmi než vzletmi, ale práve to z nej robí takú obľúbenú hrdinku. Agentúra, ktorú rozbieha v spolupráci so svojím niekdajším asistentom Tristanom, sa ponorí do prípadu zmiznutia novinárky Joanny Duncanovej, ku ktorému došlo už pred trinástimi rokmi. Docieliť, aby sa kancelária odrazila odo dna a zaujala pevné miesto v kolose vyšetrovacieho systému, si vyžaduje priam nadľudské úsilie, ale Kate je odhodlaná nevzdať sa. Po všetkom, čo ju postretlo, je pracovné vyťaženie svojím spôsobom balzamom na jej pomaly sa uzdravujúcu dušu. Postupne sa vymaňuje z područia démona v podobe bývalého milenca/šéfa/sériového vraha, úspešne bojuje so závislosťou od alkoholu a zlepšuje sa aj jej vzťah s dospievajúcim synom. Na to, aby odhalila a chytila nebezpečného páchateľa, ktorý svoje podlé chúťky neukončil po stretnutí s Joannou v roku 2002, bude Kate potrebovať všetky sily. Napriek dlhým rokom bez odpovedí chce priniesť pokoj novinárkinej matke, ktorá sa nikdy nevyrovnala s dcérinou nezvestnosťou. Príbeh sa rozbieha trochu pomalšie, čo je v podstate prirodzené. Kate a Tristan sa musia totiž najprv pohrúžiť do starého prípadu a absolvovať nevyhnuté rozhovory s osobami z Joanninho okolia a tými, čo môžu vniesť do vyšetrovania trochu svetla. Zlom nastane, keď si Kate spojí Joannin prípad s niekoľkými zmiznutiami mladých mužov a uvedomí si, že v skutočnosti majú pravdepodobne dočinenia so sériovým vrahom. A tak polícia znovu otvára odložený prípad v snahe zabrániť ďalšej nič netušiacej obeti, aby padla do nastraženej pasce. Keď sadá súmrak, prebúdzajú sa v ľuďoch rôzne pohnútky, tma akoby schovala vo svojom objatí všetkých, bez ohľadu na ich dobré či zlé úmysly, a nikto si nemôže byť istý, čo ho čaká. Na vratkej pôde sa pohybujú aj naši hrdinovia. Nemusíte byť znalcom žánru, aby vám bolo jasné, že nepolapiteľný zabijak nebude nadšený, keď mu začne šliapať na päty dvojica novopečených detektívov. Kate a Tristan však už majú čo-to za sebou a napriek neutíchajúcej hrozbe nestrácajú zo zreteľa svoj cieľ - priniesť spravodlivosť tým, ktorí už o ňu nemôžu požiadať sami. 

Robert Bryndza (zdroj: Kultúra SME)

"Najprv si s úľavou hovoril, že nález Haydenovho tela je maličkosť, veď sa len tak mihol v miestnych správach. Dôkladne odstránil všetky stopy DNA a bol presvedčený, že bol vtedy v slatinách sám. Nikto ho nevidel. V pondelok podvečer sa však viezol po diaľnici k Exeteru s pusteným rádiom a otvorenými oknami a začul, že polícia spojila Haydenovu smrť so štyrmi ďalšími telami, ktoré sa predtým nepodarilo identifikovať." (str. 239)

Robert Bryndza strieda uhly pohľadu a okrem vyšetrovateľov sa stretneme aj so samotným vrahom. Tento krok chválim, oživuje dej i celkovú povahu diela a robí ho úplnejším. Vďaka tomu sa navyše mohol autor vybúriť aj v o niečo násilnejších pasážach. Citlivejšie povahy sa však nemusia báť, nejde o žiadne prehnané prúdy krvi, ktoré by im privodili zlé sny. Slúžia na vybudovanie napätia a zdôraznenie chladnokrvnosti páchateľa a sú šikovne zakomponované do inak klasickej detektívky založenej na dedukcii, dôslednej analýze stôp a potrebnej intuícii hrdinov. Keď sadá súmrak sa v mojom osobnom rebríčku zaraďuje na druhé miesto hneď za úvodnou časťou Deväť brestov. Kate a Tristan sú úžasná dvojica, už mi napevno prirástli k srdcu a teším sa na ich ďalšie interakcie. S čitateľmi, kriminálnikmi aj so sebou navzájom. 

Originálny názov: Darkness Falls
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Kate Marshallová)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zločin ako dôsledok sociálnej frustrácie

Dodnes si živo pamätám, ako som prvú časť série s Martinom Servazom Mráz čítal počas horúcich júnových dní na konci školského roka na Donovaloch. Preto vždy, keď sa púšťam do ďalšej knihy Bernarda Miniera, zasiahne ma mierna dávka nostalgie. Znie mi až neuveriteľne, že séria sa rozrástla už na sedem dielov. Ale keďže zločin nikdy nespí, niet sa čomu čudovať. Francúzsky triler navyše patrí medzi výrazných zástupcov žánru na európskej pôde a mená ako Minier, Thilliez či Beuglet sa stali synonymom kvalitného čítania. Trilery z krajiny galského kohúta majú totiž špecifický rukopis. Spája sa v nich zvláštna atmosféra jednotlivých regiónov so sociálnou kritikou a zobrazené zločiny nesúvisia iba s morálnym poklesom kriminálnikov, ale majú širší spoločenský či dokonca vedecký rozsah. 

"Potiahol si z cigarety, započúval sa do toulouskej noci. Bolo v nej plno hlukov, čo nepripomínali savanu, a predsa tam všade navôkol blúdili šelmy: leopardy, gepardy, hyeny, levy... Aký druh šeliem poľoval na Moussu Sarra? Aký cieľ sledovali? A bol Moussa Sarr šelmou, na ktorú poľovali predátori väčší ako on, alebo bol len nevinným bylinožravcom? Jedna vec nedala Servazovi pokoj. Čo ak tie šelmy pochádzajú z ich vlastných radov? Čo ak sú niekde vnútri? Ako by reagovali, keby sa k nim Servaz priblížil?" (str. 93)

Lov je román, pri ktorom by ste pokojne mohli uveriť, že rúca fiktívnu stenu a inšpiruje sa skutočnosťou. A to napriek mysterióznym prvkom, typickým pre autorovu tvorbu. Fanúšikovia však dobre vedia, že Bernard Minier málokedy reálne pracuje s nadprirodzenom, všetky záhady sú napokon racionálne vysvetlené, a práve to ich robí ešte pútavejšími. V pondelok uprostred jesene je v temných lesoch Ariége objavené ľudské telo s hlavou jeleňa. Záhadný, priam rituálny úkaz privedie k vyšetrovaniu kriminalistu Martina Servaza, ktorý hneď tuší, že nepôjde o jednorazovú záležitosť a že na políciu čaká poriadne náročný týždeň. A, žiaľ, nemýli sa, pretože neľudské zverstvá - či skôr ľudia vo zvieracej koži? - pomaly pribúdajú. Trilery majú neopakovateľnú schopnosť vniesť do našich pokojných životov kúsok napätia, umožňujú nám nahliadnuť za oponu morálnych pokleskov a tie lepšie aj zamyslieť sa nad rôznymi problémami spoločnosti. Minier vo svojej novinke reaguje aj na aktuálnu situáciu ohľadom svetovej pandémie, čím mierne pichá do osieho hniezda. Správny autor neobchádza realitu a reflektovanie kovidu je podľa mňa prirodzeným literárnym vývojom. Už som sa však viackrát stretol s otvorenou - ba dokonca nenávistnou - kritikou spisovateľov, ktorí sa opovážili natiahnuť svojim hrdinom rúško alebo ich nebodaj nechať očkovať... Servaz má moju plnú podporu, vždy sa predsa snažil pristupovať k problémom rozumne a zodpovedne. No, ale aby som veľmi neodbiehal... Zápletka Lovu dokazuje, že Minier má stále na čom pracovať a že nesmie ani trochu poľaviť. Po šiestich predchádzajúcich prípadoch mi pripadá ako starý známy a je skvelé, že autor mu každou knihou dodáva potrebnú hĺbku. Vôbec sa pritom nečudujem, že postupne nadobúda väčšiu mieru cynickosti či rozčarovania. Hlavne po predošlej knihe, kde sa viac rozvinul aj motív ťahajúci sa celou sériou ohľadom Martinovej nezvestnej bývalej priateľky. Nemenej zaužívanou témou je aj nenávisť k policajným zložkám. Servaz opätovne čelí odporu verejnosti a je tak nútený bojovať hneď na niekoľkých frontoch. Páčilo sa mi, ako autor zapracoval do deja porovnanie reakcií politikov či užívateľov sociálnych sietí na vyšetrovaný prípad a postoje voči polícii. Je smutným faktom, že ľudí viac vyburcuje kolektívny hnev než drastické vyčíňanie sériových vrahov...

Bernard Minier (zdroj: The Latest News)

"Dve autá zaparkované v tejto uličke oproti veľkému nádvoriu boli zámerne podpálené, a keď tam prišlo hasičské auto sprevádzané posádkou z protiteroristickej brigády, z horných terás sa na nich zosypala spŕška striel. Rýchlo pochopili, že to je ďalšia pasca. Posádku tvoril jeden policajt a jedna policajtka. Bol to nevyskúšaný a neosvedčený krok. Hneď po prvých strelách sa pokúšali cúvnuť, aby sa dostali z pasce, ale na rohu Avenue de la Reynerie sa vynorili útočníci a začali do nich hádzať dlažobné kocky a vzápätí aj zápalné fľaše." (str. 202)

Lov je vydarený triler, celkovým vyznením pripomínajúci minulú knihu Údolie. Tiež sme sa v nej ocitli obklopení lesmi, kde si nikto nemôže byť istý, komu sa dá veriť a či nemá náhodou na chrbte namaľovaný pomyselný terč. Nepredvídateľnosť je ďalším kladom tohto románu, ktorý pracuje s množstvom postáv. Zakaždým som zvedavý, koho zo Servazovej minulosti Bernard Minier privedie, aby sme sa dozvedeli, čo má po čase nové. Dynamickému deju napomáhajú aj krátke kapitoly, ako zvyčajne končiace v tom najlepšom. Z Martina už po takmer tridsiatich rokoch obetavej práce občas cítiť únavu, ale jeho zmysel pre spravodlivosť je neochvejný a pevný. Preto dúfam, že sa ešte nechystá do dôchodku a vyšetrí pre nás ešte niekoľko zamotaných prípadov. 

Originálny názov: La Chasse
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Martin Servaz)
Preklad: Mária Gálová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Mysteriózny prípad uprostred oceána

Žasnem, kam až je schopná zájsť ľudská fantázia. Anglický spisovateľ Stuart Turton zaujal čitateľskú verejnosť už svojím debutom Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej, v ktorom skĺbil detektívku s mystikou a posunul hranice oboch žánrov na novú úroveň. Našťastie nešlo o ojedinelý zjav a nesporný talent potvrdzuje i druhým titulom na svojom konte. Hlavným ťahúňom sa v tomto prípade stáva dejisko príbehu. Väčšinu času totiž strávime na palube zaoceánskej lode, čo by sa v rukách menej šikovného autora mohlo veľmi rýchlo obrátiť proti nemu. Nielen pre pomerne obmedzený priestor, ale aj pre vykreslenie dobovej atmosféry. Tentoraz Turton zašiel totiž ešte ďalej a okrem mysterióznych prvkov a vyšetrovania spletitého prípadu primiešal do knihy aj historickú tematiku. 

"Arent vošiel do veľkej kajuty a zistil, že kapitáni celej flotily sedia pri stole, trieskajú doň päsťami, prekrikujú sa a hrešia Adriana Crauwelsa za to, že dal príkaz zaujať bojové pozície. Tvrdili, že svetlo, ktoré sa zjavilo len raz v noci, mohlo byť čokoľvek. Načo sa plašiť a ťahať ich z postele? Jediný, kto nekričal, bol Crauwels. Fajčil fajku, pohrával sa s kovovým diskom, ktorý mal stále pri sebe, a prechádzal nechtom po kontúrach dvojhlavého vtáka. V jeho mlčaní je múdrosť, pomyslel si Arent... Polovica týchto ľudí bude o rok nakladať rašelinu na ošarpané nákladné člny a uvažovať, kedy ich opustilo šťastie." (str. 213)

Príbeh sa odohráva v roku 1634, v dobe, keď rozkvital koloniálny obchod a oceán brázdili rôzne živly s pestrými motiváciami, v dobe, keď právo a poriadok patrili mocnejším a ľudské pudy sa drali na povrch omnoho intenzívnejšie. Ako sľubuje aj obálka, čaká na vás plavba s neistým koncom, hrozba pirátov aj temné sily, útočiace na odhodlanie námorníkov. Tí boli sami osebe pomerne poverčiví, takže keď majú dočinenia s jasnými náznakmi, že na palube lode Saardam vyčíňajú zlovestné sily, značne to ovplyvní pátranie po ich príčine. Loď patriaca obchodnej spoločnosti, plaviaca sa z Batávie (Indonézie) do Amsterdamu vezie niekoľko špeciálnych pasažierov, medzi inými aj presláveného detektíva. Sammy Pipps je však momentálne známy skôr pre obvinenie z hrdelného zločinu, a ak sa včas nedozvie pravdu, po prirazení k brehu ho čaká poprava. Stretol som sa s viacerými názormi, že Pipps a jeho verný spoločník Arent Hayes pripomínajú legendárnu dvojicu Holmes a Watson, no ja sa s tým až tak nestotožňujem. Nielen preto, že osobne som detektívovi z Baker Street nikdy extra neprišiel na chuť, ale porovnanie mi vyplývalo skôr iba z postupného logického odhaľovania stôp. Tým Stuart Turton dôsledne plní záväzok poskytnúť čitateľovi indície pri hľadaní páchateľa mysterióznych zločinov, hoci nezabúda ani na viacero prekvapení. Posádka lode sa potýka s početnými náznakmi pekelného stvorenia, preto nečudo, že sa dokáže vzájomne vyhecovať k rôznym prejavom nesúhlasu a odporu. Zdravý rozum ide občas bokom. Napokon, magické čísla, záhadné zjavenia, ohlásené úmrtia a tajomný prízrak by odrovnali aj najväčšieho skeptika. Viac než sám veľký Pipps mi zaimponovala Sara Wesselová, utláčaná manželka krutého guvernéra, ktorá pomáha Arentovi v odkrývaní tajomstiev na Saardame aj s pomocou jeho šéfovi. Na jej postave autor pekne poukazuje na postavenie žien v prvej polovici 17. storočia, pričom ani spoločenský status im často nezaručil šťastie, a slobodu už vôbec nie. Bolo zaujímavé - a tiež nesporne zábavné - sledovať, ako sa postupne mení Arentov postoj voči Sare, keďže spočiatku pochyboval o jej schopnostiach a v porovnaní s úžasným a neomylným Sammym nedisponovala toľkými kvalitami. Ešteže nemal také klapky na očiach ako iní a poskytol jej priestor, aby sa prejavila. Príbeh tým získal veselšiu iskru. 

Stuart Turton (zdroj: The Guardian)

"Celý čas sa sťažovali a navzájom rozdúchavali svoj hnev. Ak je toto Boží plán, azda má zmysel počúvať Starého Toma, lebo ani nemohol žiadať menej za väčšiu odmenu. Okrem toho možno nemajú na výber. Privolal ôsmy lampáš, aby ich mučil, a teraz im za chrbtom besnie búrka. Aj keby jej dokázali ujsť, po nákladnom priestore sa potuluje malomocný a vyrýva svoj symbol do debien. Občas ho zazreli. Roztrhané rúcho a zakrvavené obväzy. Jediná sviečka zaviedla námorníkov cez labyrint k oltáru v útrobách lode." (str. 275)

Stuart Turton vás dokonale prenesie do atmosféry minulých storočí, cítite všetky pachy, na pokožke sa vám usádza morská soľ a kdesi vnútri aj vy podľahnete dojmu, že na lodi šarapatia zlé sily. Je síce pravda, že román napriek zasadeniu do minulosti neposkytuje veľký náhľad na dejinné súvislosti, ale vôbec mi to nevadilo. História tu slúži skôr ako kulisa než podstatná zložka. Diabol a temné vody je naozaj vydarená kniha, akých je na našom trhu málo. Celkový dojem miestami kazia pridlhé dialógy narúšajúce dynamiku, no ako celok funguje text nadmieru dobre. Ak však Stuart patrí k autorom, ktorí sa prekonávajú každým titulom, rozhodne sa ešte máme na čo tešiť!

Originálny názov:  The Devil and the Dark Water
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Intrigy, kam sa len pozrieš

Reedície sa vo vydavateľstve Slovart dočkala ďalšia connellyovka, tentoraz Mesto kostí. Ide o ôsmu časť série s neochvejným pilierom losangeleskej spravodlivosti Harrym Boschom, hoci osobne som sa s ňou prvýkrát stretol až teraz. Na jednej strane som si vyplnil prázdne miesto v Harryho minulosti, na druhej strane na mňa z textu vanula istá nostalgia. Bosch je takmer o dvadsať rokov mladší ako jeho aktuálna verzia, v deji vystupuje množstvo niekdajších postáv a nepriatelia si na detektíva v najlepšej forme dovoľujú omnoho viac. Návrat do začiatku dvadsiateho prvého storočia znamená aj úbytok komunikačných technológií a ďalších súčasných vymožeností, bez ktorých si už ani nedokážeme predstaviť svoj deň. O to výraznejšie však vyznieva dôkladná vyšetrovateľská práca, vedúca k nečakaným odhaleniam...

"Polícia by mohla vyriešiť problém s Thorntonom bez toho, aby jej stúpali na päty novinári. Nemusela by ponižujúco priznať, že jeden jej príslušník spôsobil nezodpovedným únikom informácií smrť nevinného človeka. Zároveň by šikovne uzavrela prípad chlapca na kopci (...) Podozrenie padne na mŕtveho pedofila, polícia prípad založí a prejde na iný, pokiaľ možno s väčšou šancou na vyriešenie. Bosch tomu všetkému rozumel, no nebol ochotný akceptovať to. Počul Golliherovu litániu o jeho zraneniach. Už vtedy v pitevni sa rozhodol, že prípad uzavrie odhalením pravého páchateľa." (str. 127)

Ako by to nestačilo, ešte aj sám Harry sa pri vyšetrovaní vracia dlhé roky späť, čo sa nezaobíde bez bolestivého vyrovnávania sa s vlastnými démonmi. Fanúšikovia série vedia, že sa už od detstva potýka s nástrahami drsnej ulice, ale nikdy nedovolil, aby ho zlomili či odviedli jeho pozornosť od zvoleného cieľa. Aktuálny prípad však otvorí staré rany, a nielen preto, že obeťou je dvanásťročný chlapec... Základ vyšetrovania je pomerne krutý a citlivejšie povahy možno budú neveriacky krútiť hlavami, no nazdávam sa, že dané témy je potrebné otvárať a nezahmlievať skutočnosť. Práve naopak, nie všetky obete sú už mŕtve a aj Harry si dobre uvedomuje, že úmyselné odvracanie tváre sa niekedy vyrovná aj ťažkým zločinom. Fyzické týranie je však iba jedným z množstva motívov, ktoré Michael Connelly spracúva. Rozohráva spletitú hru plnú rôznych nástrah, a tie sa týkajú aj čitateľa. Výhodou autorovho štýlu je, že väčšinou sledujeme dianie iba cez ústredného hrdinu, a tým pádom aj pravdu odhaľujeme spolu s ním, krok za krokom. A hoci si dávate postupne do súvislostí jednotlivé stopy, na záver ste tak či tak prekvapení. Na detektívov tentoraz číha veľa slepých uličiek, čo začne byť časom trochu monotónne. Ešteže je Bosch taký sympaťák. Svojou húževnatosťou a úctou k obetiam si však neraz narobí aj veľa zbytočných problémov. Politikárčenie a snaha nadriadených nedať pred verejnosťou najavo žiadnu slabosť sa uňho míňajú účinku, čo ho sem-tam stavia do roly osamelého kovboja. To jediné mi na jeho charaktere dlhodobo prekáža. Má totiž po svojom boku aj ľudí, ktorí by zaňho položili život, verných parťákov i parťáčky. Chápem, že ich nechce ohroziť svojimi prieťahmi, no nezaškodilo by mu spoľahnúť sa aj na ostatných, ktorí myslia svoju pomoc úprimne. V tomto románe to však má aspoň svoje opodstatnenie vzhľadom na Harryho ďalšie smerovanie. Connelly očividne dobre pozná svoju postavu, jej motivácia je pochopiteľná a pre čitateľa uveriteľná. Už len dopriať Boschovi trochu pokoja v osobnom živote :D Keďže ale venuje všetku pozornosť práci, udržať si stabilný vzťah bez drám je náročné... 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Keď budú mať kosti preukázateľne identifikované, vrátia sa a znova vypočujú Arthurovu sestru. Spomínal na to, čo Golliher vravel o povahe chlapcových zranení. Podľa neho boli jasným dôkazom dlhodobého týrania. Nemohli však vzniknúť aj pri školských bitkách a vyčíňaní na skejtborde? Bolo jasné, že sa bude musieť pýtať aj na týranie, nemal však pocit, že teraz je na to vhodný čas. Nechcel priskoro prezradiť, čo vedia, aby tá žena nezačala zmätkovať a nepovedala to otcovi. Musel z toho vycúvať, aby sa k tomu mohol vrátiť neskôr, keď bude mať vo veciach jasnejšie a bude môcť postupovať podľa presného plánu." (str. 150)

Harry je ako zvyčajne systematický, dokáže schladiť svoju horúcu hlavu, aby nijako neohrozil vytýčený smer vyšetrovania. Mesto kostí sa tak stáva dôslednou prehliadkou kriminalistických postupov - od vypočúvania svedkov cez analýzu stôp až po ich podrobné vyhodnocovanie. Kto teda očakáva väčšiu dávku akcie, mal by ubrať zo svojich predpokladov. To však neznamená, že Harry nevytiahne zbraň! K slovu sa dostane, samozrejme, aj napätie, a to nie vždy so šťastným koncom. No smrť si nevyberá a pri nebezpečnej práci číha častejšie než inde. Aj vďaka tomu sú romány Michaela Connellyho také autentické a nestrácajú dych ani po vyše dvoch desiatkach prípadov. Bosch nám síce pomaly starne, ale jeho šarm a morálka sú večné. Ako samotný žáner poctivej detektívky... 

Originálny názov: City of Bones
Príslušnosť k sérii: Harry Bosch (8. diel)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Narušenie krehkej magickej rovnováhy

Urban fantasy je čoraz vyhľadávanejším subžánrom fantastiky, ktorý v sebe spája reálny svet s prvkami mágie, a tým snáď podnecuje fantáziu čitateľa ešte viac než úplne nové prostredia. Kto z nás, večných rojkov, sa nezamýšľal nad tým, či predsa len neexistuje za neviditeľnou oponou čosi viac ako bežná skutočnosť? Ben Aaronovitch rozohral pomerne náročnú hru, keďže sa svojím osobitým rozprávačským štýlom nemusí trafiť do vkusu väčšinového čitateľa. Odchovanci Terryho Pratchetta, Neila Gaimana či dokonca J. K. Rowlingovej, zvyknutí na dynamický dej, živý jazyk a vygradovaný dej, môžu ostať mierne rozčarovaní. Rieky Londýna majú totiž trefný názov, aj čo sa týka celkovej atmosféry. Príbeh plynie pokojne, nikam sa nenáhli, ale postupuje rovnomerne od prameňa až po ústie. 

"Likvidácia rodiny, v ktorej figurujú charizmatickí bohatí ľudia, musela byť pre každého šéfredaktora reportážou snov. Len čo rozobrali desivé detaily, mohli reportáž rozšíriť na otázku, čo tragická smrť rodiny Coopertownovcov vypovedá o našej spoločnosti a že taká tragédia je obvinením modernej kultúry/svetského humanizmu/politickej korektnosti/situácie v Palestíne - nehodiace sa prečiarknite. Jediné, čo by mohlo takú reportáž vylepšiť, by bola účasť peknej blonďavej policajtky. A ešte by som dodal, že ju samu vyslali na nebezpečnú misiu. Kládli by otázky a odpovede by ignorovali." (str. 81)

Ústredná postava čarodejníckeho učňa síce zaváňa inšpiráciou v inej kultovej sérii, ale Peter Grant kráča vlastnou cestou a pohybuje sa v odlišnom svete, hoci tiež na pomedzí s tým naším. Vždy je pre čitateľa výhodné, keď prvky magického prostredia objavuje spolu s hrdinom, ako je to aj v tomto prípade. Peter chcel byť policajtom, no zachovanie čarovnej rovnováhy je nemenej dôležité ako chytanie páchateľov trestných činov. Nakoniec však nie je ďaleko od svojho niekdajšieho cieľa, pretože aj za oponou kúzel je nutné vyriešiť brutálnu vraždu. Kombinácia učenia, detektívky a nove mytológie znie ako veľké lákadlo. Román Bena Aaronovitcha ním v podstate aj je, i keď som mal miestami problém zorientovať sa v množstve motívov a odbočiek. Neviním za to len autora, priznávam, mohol som sa viac sústrediť :D Tým vás chcem iba upozorniť, že nejde o povrchné čítanie, ale vyžaduje si vaše väčšie zapojenie. Autor nepodceňuje adresátov svojho textu a nič im neuľahčuje. S pokojom Angličana vám predostrie konflikt medzi riečnymi bohmi, ktorý môže viesť k domino efektu a zrútiť krehký stav v meste. Páči sa mi, že príbeh nie je jednoliaty, ale popri línii s nadprirodzenými bytosťami a zabudnutými rituálmi sa k slovu dostáva aj vzťahová rovina. Nijako však nenarúša hlavný námet, skvele sa dopĺňajú a predstavujú pevný základný kameň celej série. Aj to je zrejme dôvod, prečo sa autor nenáhli, je si dobre vedomý, že na vyrozprávanie všetkých súvislostí bude mať ešte dosť času i priestoru. Preto verím, že Rieky Londýna okrem pokojného toku ukážu aj svoju dravšiu, rozbúrenejšiu podobu. Neraz som mal totiž dojem, že už-už dôjde k nejakej dramatickejšej udalosti, no napokon sa ukázalo, že sa mýlim. Nazdávam sa, že príbehu by prospelo svižnejšie tempo, ale keďže ide o prvú Aaronovitchovu knihu, ktorú som čítal, je dosť možné, že je to jednoducho jeho štýl, a musím sa naň teda iba správne naladiť. No hoci sa nebudete pri čítaní triasť od napätia ani nahlas smiať, väčšinu času vám nezmizne z pier slabý úsmev. Veľkou devízou textu je suchý britský humor, množstvo spoločensko-kultúrnych narážok a trefných komentárov. Vtipné postrehy sa našťastie nestrácajú v preklade, za čo patrí pani prekladateľke Oľge Kralovičovej môj obdiv. Spracovať román tohto typu musí byť skutočná výzva.

Ben Aaronovitch (zdroj: ENWorld.org)

"Pred človekom s ručnou zbraňou môžete začať utekať, najmä za nepriaznivých svetelných podmienok a za predpokladu, že nezabudnete kľučkovať a dostatočne rýchlo zväčšujete priestor, ktorý musí strelec pokrývať. Nehovorím, že ma taká možnosť nelákala, ale keby som v tej chvíli vzal nohy na plecia, strelcovi by nič nezabránilo urobiť pár krokov a streliť Nightingala do hlavy. Bol som vycvičený strelcov upokojovať a pritom pomaly cúvať; hovorom nadväzujete kontakt a sústredíte pozornosť podozrivého na seba, aby sa civilisti mohli dostať do bezpečia." (str. 254)

Ďalšou výhodou Riek Londýna sú náznaky, čo nás môže čakať v budúcnosti. Znalci fantastiky majú sériu už pravdepodobne prelúskanú, ale nováčikovia ako ja stále netušia, čo príde. Osobne by som sa rád dozvedel napríklad niečo viac o Petrovom pôvode alebo o minulosti inšpektora Nightingala. Takisto verím, že postupne vypláva na povrch aj jasnejšia motivácia niektorých postáv, prípadne že príbeh získa celistvejší nádych a nebude pôsobiť tak zmätočne. Žánrový mix je síce čitateľsky príťažlivý, ale ide o náročný spisovateľský oriešok. Ešteže je Londýn takým vďačným zdrojom rôznych motívov, mýtov a budovania tajuplnej atmosféry. 

Originálny názov: Rivers of London
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rieky Londýna)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Nie každá rozprávka má šťastný koniec

Nemecko sa čím ďalej, tým viac vyrovnáva trilerovým veľmociam, ako sú severské krajiny, USA či Anglicko. Som rád, že vydavateľstvo Tatran nám prináša čoraz častejšie diela germánskeho pôvodu, či už ide o notoricky známeho Sebastiana Fitzeka, Carstena Henna (ktorého knihu práve čítam a takisto silno odporúčam), alebo Nele Neuhasovej, označovanej za kráľovnú nemeckej detektívky. Niet sa čomu čudovať, spojenie dôsledného vykreslenia charakterov a neustávajúcej napätej atmosféry je lákadlom, akému je ťažké odolať. Autorkin štýl mi sadol ako uliaty - nemám rád priveľmi prekombinované príbehy, ktoré dávajú na konci zmysel len pri hlbokom zamyslení. Niežeby Neline knihy nestáli za zamyslenie, skôr naopak. Prinášajú rôznorodé témy zo súčasnosti, blízke širokému spektru ľudí. Sú však spracované priamočiaro, bez zbytočných kľučiek a snahy zmiasť čitateľa.

"Ležal na zemi, dychčal, srdce mu divoko bilo. Keď sa pohol čo len o milimeter, slučka ho odrezala od vzduchu. Naťahoval uši, no počul iba búrku, ktorá burácala rovnakou silou. Skončili? Neprišli ho zabiť? Sú preč? Napätie trochu povolilo, svaly sa uvoľnili. Úľava však prišla predčasne. Začul syčanie, zacítil vôňu laku. V tej chvíli dostal ranu do tváre, nosová kosť sa mu s prasknutím zlomila, ten zvuk mu zadunel v hlave ako výstrel. Z očí mu vyhŕkli slzy, nos sa mu upchal krvou. S handrou v ústach takmer nemohol dýchať. Opäť sa ho zmocnila panika, oveľa väčšia ako prv, pretože teraz útočníkov nevidel." (str. 127)

Snehulienka musí zomrieť je naozaj skvelý názov, ktorý v sebe nesie prvok rozprávkovosti aj kontrastnej morbídnosti. Už pred otvorením knihy som tušil, že toto bude pre mňa ten správny psychotriler. A nemýlil som sa. Zbožňujem príbehy zasadené do úzkej komunity poznačenej tajomstvami, temnotou a nedôverou. Síce sa z toho pomaly stáva isté klišé, ale v šikovných rukách sa z neho stále dá vyžmýkať maximum. A Nele Neuhausová je natoľko zručná rozprávačka, že ma okamžite dokázala vtiahnuť do prostredia naoko súdržnej, ale v skutočnosti nesmierne expresívnej dediny. Príbeh začína návratom Tobiasa, ktorý strávil desať rokov vo väzení za zločin, ktorý podľa svojich slov nespáchal, a je odhodlaný očistiť svoje meno. V hľadaní pravdy mu pomáha aj vyšetrovateľka Pia spolu s ďalšími osobami, dotvárajúcimi dej a miestny kolorit. Niekdajšie vraždy poskytujú priestor na rozpitvanie starých rán, čo sa nezaobíde bez podozrievania, obviňovania a krívd. Práve v pestrej plejáde pováh a osobnostných čŕt spočíva najväčšie pozitívum románu. Takú zmes charakterov som už dávno nevidel. Zároveň to má svoju nespochybniteľnú funkciu, keďže v príbehu sa vyskytuje množstvo postáv a na základe ich typických znakov je možné ich ľahko odlíšiť a čitateľ sa nestráca v záplave mien. Tiež sa mi páčilo, že na rozdiel od iných kolegov či kolegýň sa autorka nesnaží moralizovať, ale ponecháva priestor čitateľovmu rozhodnutiu, čo je správne a čo nie. Jej hrdinovia sa totiž ocitajú v situáciách, kde musia čeliť tvrdým následkom. Je lepšie uniknúť do bezpečia, alebo sa postaviť tvárou v tvár zodpovednosti? Prekonanie strachu nevedie vždy k výhre nad sebou samým, ale často k ešte väčším obavám. Bodaj by nie, zločin tiahnuci sa celými rokmi len tak nezmizne z ľudskej pamäti a nové bizarné vraždy v ospalom mestečku dokážu prebudiť rozličné prejavy. Ak je niekto ochotný zabíjať, aby sa pravda nedostala na povrch, všetci by sa mali mať na pozore. Mŕtva mladá žena naaranžovaná ako princezná si takto svoj šťastný koniec určite nepredstavovala a ktovie, čo sa odohráva v útrobách duše chorého vraha...

Nele Neuhausová (zdroj: tz.de)

"Otec mu zasa zasahuje do života, práve teraz, keď potrebuje všetku silu a koncentráciu na to, aby si udržal pracovné miesto a zachránil svoju budúcnosť! Rástol v ňom hnev. Prečo mu konečne nedajú pokoj? V mysli sa mu začali vynárať obrazy, o ktorých si myslel, že na ne dávno zabudol, ale voči spomienkam a pocitom, ktoré ich sprevádzali, bol bezmocný. Vedel, že keď matka nebola doma, otec si to v jednej z podkrovných hosťovských izieb rozdával s Laurinou matkou, ktorá u nich pracovala ako gazdiná. To mu však nestačilo. Vlákal do postele aj dcéru svojich nevoľníkov, ako v duchu označoval svojich zamestnancov a celú dedinu..." (str. 203)

Snehulienka musí zomrieť je prvou knihou, ktorú som od Neuhausovej čítal, ale nebude ani zďaleka poslednou. Ak sú aj ostatné jej tituly takéto kvalitné, rýchlo sa zaradí medzi moje obľúbené spisovateľky. Napätie, nepredvídateľnosť, majstrovsky budovaná atmosféra, dôkladne vykreslené postavy, prelínanie minulosti a súčasnosti, striedanie uhlov pohľadu... to je len zlomok prvkov, ktoré tvoria dobre fungujúci celok. Na Goodreads som sa dočítal, že ide už o štvrtú časť série, preto verím, že Tatran čím skôr príde aj so zvyšnými dielmi... Román je ako stvorený na predlžujúce sa jesenné dni, nechajte sa teda zlákať, zimomriavky sú zaručené!

Originálny názov: Schneewittchen muss sterben
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Bodenstein a Kirchhoffová)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Sherlock nie je jediný detektív v rodine

Mladšiu sestru svetoznámeho detektíva som ako väčšina našincov spoznal vďaka filmu na Netflixe. Dúfal som, že niektoré vydavateľstvo sa chytí jeho úspechu a prinesie nám jeho predlohu, a dočkal som sa. CooBoo nám poskytlo možnosť spoznať Enolu Holmesovú aj v knižnej verzii a predstavilo ju i tým, ktorí sa s ňou nestretli v podobe prepožičanej Millie Bobby Brownovou. Prekvapilo ma, že kniha vyšla pôvodne už v roku 2006, myslel som si, že ide o novší kúsok. Nič to však nemení na jej kvalitách, skôr naopak, je dôkazom, že sa nezviezla na súčasnom trende young adult, ale razí si vlastnú cestu. Od dnešných titulov sa odlišuje aj rozsahom. Knihu prečítate raz-dva, nejde o žiadne náročné čítanie, jej odporúčanie čitateľom od dvanástich rokov je teda viac než adekvátne, hoci po nej bez problémov môžu siahnuť aj tí skôr narodení. 

"Netušila som, ako by niečo mohlo byť v maminom obrázku, ani čo by to malo byť, ale bola som si istá, že som to správne pochopila a že sa tam musím ísť pozrieť. Práve teraz. V najtemnejšej nočnej hodine. Keď sa to nikto, a obzvlášť môj brat Mycroft, nedozvie. Dievčatá by sa mali hrať s bábikami. Za roky môjho detstva mi dospelí, ktorí to so mnou mysleli dobre, venovali veľa bábik. Neznášala som bábiky, vždy som im odtrhla hlavu, ale teraz som pre konečne našla využitie. V dutej hlavičke blond bábiky som si schovala kľúč k maminým izbám. Raz-dva som ho mala v ruke." (str. 69)

Kratší rozsah má za následok dynamický príbeh, no zároveň pokrivkáva v hlbšej charakteristike postáv a širšie spracovaných scénach. Text preto občas vyznieva trochu povrchne, no stále som si pripomínal, že je určený mladším ročníkom, nie vždy holdujúcim motívom spomaľujúcim dej. A Enola Holmesová môže byť žiarivým príkladom šikovnej, odvážnej a pritom citlivej tínedžerky, snažiacej sa presadiť vo svete, ktorý až tak nepraje ambicióznym dievčatám. Samozrejme, je zbytočné polemizovať o uveriteľnosti knihy, jej podstata spočíva kdesi celkom inde. Enola si zachováva svoj šarm a odhodlanie, v prípade potreby by ste radi mali na svojej strane takého človeka ako stratený markíz. Čo sa samotného prípadu týka, ten je iný než vo filme, ktorý si vzal z originálu praktiky len základnú myšlienku a rozvil ju po svojom. A dá sa povedať, že lepšie. Väčšinou to býva naopak - kniha poskytuje autorom väčšiu slobodu pri vykreslení postáv a dejových línií. Nancy Springer však motívy oklieštila na to najnutnejšie, akoby sa bála priveľmi popustiť uzdu. Enola má štrnásť rokov a v mnohých ohľadoch sa dokáže správať ako otravná tínedžerka, ale pritom jej držíte palce, pretože vyrastať v tieni bratov, ako sú Sherlock a Mycroft, nemôže byť ľahké. Vydobytie si vlastného miesta v rodine a spoločnosti a poukázať na vlastné schopnosti sa teda nestáva iba možnosťou, ale priam nutnosťou. Hľadanie matky, hoci stratený je mladý markíz, poskytuje dostatok priestoru na prienik do rodinných väzieb z celkom inej strany, ako sme zvyknutí z klasických príbehov o detektívovi z Baker Street. Ak sa chystá Prípad zmiznutého markíza čítať niekto, kto nepozná Holmesa, ani zďaleka si ho neužije ako ten, kto sa v problematike pohybuje aspoň trochu. Netvrdím, že je potrebné poznať ju detailne, stačí základný prehľad o Sherlockovej osobnosti. Autorka sa snažila zobraziť svoju hrdinku v rovnako brilantnej verzii, no miestami pôsobí na svoj vek azda až príliš arogantne. Ba ani celý prípad nie je prípadom v pravom slova zmysle a záhada sa vyrieši bleskovo rýchlo. 

Nancy Springer (zdroj: Popular Networth)

"Ako som tak rachotila po koľajach smerom k tomu veľkému mestu, niečo mi napadlo a musela som sa pod závojom usmiať - predstava, že sa schovám bratom priamo pod nosom, sa mi páčila ešte viac, keď teraz o mne vedia. Možno budú musieť prehodnotiť názor na mozgovú kapacitu svojej omylom narodenej mladšej sestry... Keďže sa zmenili okolnosti, nebudem si môcť po príjazde do mesta najať drožku. Sherlock Holmes bude drožkárov isto spovedať... Asi budem musieť ísť pešo, aby som sa dosť vzdialila od stanice, ale kam? Keď sa vydám na nesprávnu ulicu, môžem naraziť na niekoho, kto nie je dobrý. Na zlodejov alebo... dokonca na nejakého vraha." (str. 114)

Keby som patril do cieľovej skupiny, zrejme by som knihu hodnotil lepšie. Číta sa rýchlo, vychádza zo známych súvislostí, disponuje nebojácnou hrdinkou primeraného veku a rozbieha šesťdielnu sériu, počas ktorej sa dá očakávať určitý vývoj. Nekomplikované pátranie je základom zrodu novej detektívnej ikony viktoriánskeho Anglicka. Nancy Springer trafila Enolou do čierneho a v čase vydania asi ani netušila, ako sa o pätnásť rokov preslávi. A aj keď je Prípad zmiznutého markíza viac-menej priemerným dielom, viem, že ani ďalšie časti neujdú mojej pozornosti.

Originálny názov:  The Case of the Missing Marquess
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Enola Holmesová)
Preklad: Mária Havranová
Počet strán: 184

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Emancipácia, knihy a záhady

Mám rád príbehy tiahnuce sa niekoľkými desaťročiami. Majsterkou na slovo vzatou, čo sa tohto spracovania týka, je/bola Lucinda Rileyová. Meno Fiony Davisovej mi bolo neznáme, no odteraz budem netrpezlivo vyčkávať na každú jej preloženú knihu. Samozrejme, ak sa Tatran rozhodne pokračovať v spolupráci s nadanou Američankou, ktorá si berie za inšpiráciu rôzne historické budovy v New Yorku. Vôbec pritom nezáleží na tom, či ich poznáte. Autorka vás dokonale prevedie ich chodbami a vyvolá vo vás nesmiernu túžbu navštíviť spomínané miesta a na vlastnej koži zažiť ich nevšednú atmosféru. Knižnica na Piatej avenue je žánrový mix, kde funguje každý dielik skladačky, a ak ste bytostným milovníkom slovesného umenia, stane sa vaším obľúbeným titulom.

"Laura mala po troch hodinách dosť materiálu nie na deväťtisíc, ale rovno deväťdesiattisíc slov. Klub heterodoxie vyzeral ako dokonalá téma na diplomovú prácu. Spĺňala požiadavku profesora Wakemana, aby pojednávala o "ženskej téme", no na rozdiel od väčšiny jeho zadaní by aspoň mala skutočný význam. Laura zistila, že predstava Novej ženy ju zaujala. Pocítila osteň viny, keď si spomenula, že čo počula, by malo ostať tajné, ale nakoniec sa rozhodla, že do toho pôjde. Diplomovka je predsa len cvičenie, nebude zverejnená a nemala by tým porušiť žiadne pravidlá." (str. 86-87)

Na svoje si prídu fanúšikovia histórie, rodinnej drámy, mysterióznych príbehov aj spoločenských románov. Dej začína rokom 1913 a predstavuje prvú z dvoch hrdiniek - Lauru Lyonsovú, ktorá býva so svojou rodinou priamo v priestoroch newyorskej knižnice. Jej manžel sa stal totiž tamojším správcom a v rámci jeho pozície mu prislúcha i služobný byt. Tu sa musím pristaviť, pretože už len samotná predstava podobného ubytovania je zdrojom rozkoše pre každého knihomoľa a asi aj preto mi Laurina línia prirástla k srdcu o čosi viac. Z Laury síce nesála rovnaké nadšenie, ale zato sa usiluje nájsť si svoje miesto vo svete, kde číhajú zmeny na každom kroku. To ide ruka v ruke s posúvaním vlastných hraníc a prehodnotením postojov, čo Laura napĺňa vrchovatou mierou. Nielenže si svojou tvrdohlavosťou vydobyje miesto študentky žurnalistiky na Kolumbijskej univerzite, ale navyše sa zapojí aj do činnosti neviazaného, radikálneho ženského hnutia. Ako budúca novinárka a zanietená študentka si však mylne vysvetľuje prísne pravidlá zoskupenia a na svoju ľahkovážnosť doplatí na viacerých frontoch...  Druhú dejovú líniu, zasadenú do roku 1993, reprezentuje Laurina vnučka Sadie Donovanová, ktorú osud zavedie na rovnaké chodníčky ako jej starú mamu. V knižnici síce nebýva, no získa vysnívané miesto kurátorky. Okrem lásky ku knihám však obidve ženy spája aj omnoho záhadnejšia okolnosť - v ére oboch dochádza v Knižnici na Piatej avenue ku krádežiam vzácnych diel. Ba čo viac, podozrenie padá práve na naše protagonistky. Je možné, že by sa členky jednej rodiny vyznačovali lepkavými prstami? Samozrejme, odpoveď bude o niečo zložitejšia. Tento detektívny motív skvele prepája obdobia vzdialené osemdesiat rokov a burcuje čitateľovu zvedavosť. Ako je možné, že sa rovnaký zločin deje aj s takým časovým odstupom? Ide o pokračovateľa, napodobniteľa, alebo nebodaj toho istého páchateľa? Mysteriózny prvok dodáva príbehu pútavú iskru a odhalenie rodinných tajomstiev graduje každou obrátenou stránkou. Či budete v závere spokojní s vyústením pátrania, je už na vašom vlastnom posúdení, no osobne som čakal čosi... fascinujúcejšie. Určite nie som sklamaný, iba som sa neubránil porovnávaniu s inými titulmi, kde hrajú knihy jednu z hlavných úloh, a končili strhujúcejšie (napr. Trinásty príbeh si pamätám aj po rokoch).

Fiona Davisová (zdroj: Fairfield County Look)

"Sadie presvedčila pána Adriana, aby jej dovolil pozrieť sa do kníhkupectiev na jeho zozname, či nevyňuchá to Šarlátové písmeno. Pán Adriano nápad najskôr zavrhol, ale presvedčila ho argumentom, že vedomosti o vzácnych knihách sú v tomto prípade kľúčové. Okrem toho na ňom bolo priveľmi vidno, že je bývalý policajt, povedala, a to si musel priznať. Keďže stále váhal, vyhrážala sa mu, že tam zájde aj na vlastnú päsť, lebo nedokáže len tak sedieť a nič nerobiť." (str. 104)

Chodby rozľahlej historickej knižnice sú ako stvorené na rozohratie záhadnej partie, a hoci som danú budovu (zatiaľ) nenavštívil, nazdávam sa, že jej priestor využila Fiona Davisová na maximum. Občas som síce mal dojem, že je pre príbeh podstatnejšia než samotné hlavné postavy, a pár desiatok strán mi trvalo zvyknúť si na autorkin štýl, no postupne som sa naladil na jej vlnu. Zaujímalo ma celkové rozuzlenie, okorenené bojom za ženské práva, analýzou medziľudských vzťahov a prepojenie dvoch časových línií. Knižnica na Piatej avenue svojím obsahom a vyznením veľmi dobre zapadá do zbierky titulov Tatranu - upúta, zabaví i poučí. 

Originálny názov: The Lions of Fifth Avenue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marianna Bachledová
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Pravda, zrada a láska občas kráčajú ruka v ruke

Tamera Alexanderová je jednou z ťažiskových autoriek vydavateľstva i527.net a svoj status si zaslúži vrchovato. Príbehy z amerického Juhu s nádychom vznešenosti, výrazných spoločenských zmien aj láskou k človeku, prírode a Bohu oslovia každého fanúšika historickej romantiky. Zo stránok Tameriných kníh vanie nostalgia Margaret Mitchellovej, ale pritom si buduje vlastný štýl. Kto číta preklady jej románov už niekoľko rokov ako ja, vidí dokonca kvalitatívny posun, čo nie je zas v danom žánri bežný jav. Farby pravdy pokračujú v nastolenom duchu série, vďaka čomu sa nám opäť ponúka jedinečná možnosť nazrieť za oponu americkej občianskej vojny a jej rozličných dôsledkov.  

"Zatiaľ sa jej darilo vyhýbať sa mu. Možno sa už z hotela odsťahoval. Kiežby to tak bolo. Keď sa v ten večer vytackala hore schodmi a zistila, že na ňu civie... Och. Už len pri spomienke na to sa červenala. Plášť sa jej otvoril a odhalil nočnú košeľu a ona vedela, že si to všimol. Prezradil ho jeho lišiacky úsmev. Potom doňho narazila pri východe z obchodu! Istotne si ju všimol, no aj napriek tomu sa neuhol, takže mohli obaja skončiť na zemi. Keď si však spomenula na to, ako pevne ju chytil a pritiahol k sebe, bolo jej jasné, že také niečo by sa nestalo." (str. 84)

Statok Carnton v meste Franklin je skutočným miestom, ktoré sa stalo svedkom mnohých pohnutých osudov. Spojené štáty boli po vojne Severu proti Juhu poznačené nielen krvou a zničenými rodinami, ale na vyššej úrovni aj ekonomickými a spoločenskými následkami, ktoré ich dohnali na pokraj kolapsu. Okolie Franklinu si dodnes pamätá boje medzi krajanmi, tvoriace aj jeden z hlavných motívov úvodnej časti série s názvom Prísaha. V nej sme mali možnosť zoznámiť sa s rodinou McGavockovcov, s ich zamestnancami a ďalšími postavami. Farby pravdy prinášajú pohľad na dianie po skončení občianskej vojny, no kto by čakal, že USA nastúpili na pokojné časy, bol by na omyle. Ľudská pamäť síce dokáže byť selektívna a postupne zabudnúť na to zlé, no na niektoré veci sa nedá zabudnúť nikdy. Najmä ak sú poznamenané klamstvom, zradou a nedôverou. Autorkina novinka ponúka okrem samozrejmého umeleckého zážitku aj niekoľko naozaj zaujímavých poznatkov. Tie sa týkajú predovšetkým vtedajšieho falšovania peňazí a vzniku tajnej služby. Hlavnou hrdinkou je Catriona, pôvodom Írka, ktorá sa vydá do zámoria hľadať svojho brata Ryana aj so sedemročnou sestričkou. Jej partnerom na ceste za pravdou sa stáva Wade, ktorý vstúpil do tajnej služby Spojených štátov a vo Frankline má odhaliť sieť falšovateľov. Vydáva sa za bývalého vojaka Konfederácie a zoznamuje sa s pôvabnou Catrionou. Jeho záujem však naráža na prekvapivý fakt, že vlastní veľmi vydarené peňažné falzifikáty. Razom sa z nej stáva hlavná podozrivá a je otázne, či mu srdce dovolí podľahnúť vzájomnej príťažlivosti, alebo počúvne rozum a bude si držať emocionálny odstup...

Tamera Alexanderová 

"Keď sa John McGavock opýtal, či sa jej brat od posledného listu z dvadsiateho deviateho novembra už neozval - Wade spomalil krok -, zaváhala. Jasne si na to spomínal, pretože ho to vtedy zaujalo. Priemerný človek obyčajne zaváha predtým, než vysloví nejakú lož. To sa naučil vo vojne počas výsluchov zajatcov Konfederácie. Ale človek, ktorý je navyknutý klamať alebo je v podvádzaní vycvičený, vypúšťa z úst klamstvá bez najmenšieho zakolísania." (str. 258)

Catriona a Wade sú skvelý pár, páčili sa mi dokonca viac než protagonisti predošlej časti. Asi aj preto, že k slovu sa prihlásila detektívna línia, čo príbeh výborne oživilo a poskytlo Tamere Alexanderovej bohaté možnosti, ako ho spracovať. Vzťah hrdinov nie je prvoplánový, buduje si pevné základy a veríte im každé slovo i výrečný pohľad. Disponujú obrovskou ľudskosťou, až radi podľahnete dojmu, že išlo o skutočné osoby z mäsa a kostí. Farby pravdy sú dojemné, romantické i strhujúce a Príbehy z Carntonu posunuli zase o čosi vyššie. Jednotlivé diely môžete čítať aj samostatne, sú prepojené minimálne, ale určite si prečítajte všetky. Neoľutujete. Dozviete sa čosi nové a zároveň vás prinútia zamyslieť sa nad otázkami viery, úprimnosti a citov. 

Originálny názov: Colors of Truth
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Príbehy z Carntonu)
Preklad: Zuzana Vengliková
Počet strán: 432

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Odvrátená strana spravodlivosti

Michael Connelly je nielen stávkou na istotu, čo sa týka kvalitného čitateľského zážitku, ale aj príjemným osviežením inak do popredia sa derúcej severskej literatúry. Ja som tiež fanúšik škandinávskej temnoty, no občas sú diela danej proveniencie príliš vykalkulované a strácajú na uveriteľnosti. Connelly si už desaťročia udržiava svoj štýl klasickej detektívky s hrdinami bližšími obyčajným ľuďom. Trpia, ponárajú sa do špiny sveta, ale zachovávajú si morálku, snažia sa držať hlavu vztýčenú, aj keď ich zakaždým niekto zráža k zemi, a hlavne sa nevyžívajú vo svojich traumách, ale dokážu sa zamerať aj na pozitíva. Zákon neviny je mnou dlho očakávaná chuťovka, pretože sa v nej autor vracia k svojej druhej najkultovejšej postave. Naposledy "oživil" novinára Jacka McEvoya, čo mi nesmierne ulahodilo, a teraz sa vďaka Mickeymu Hallerovi opäť ocitáme v súdnej sieni. 

"O svojej nevine som si nerobil ilúzie. Vedel som, že som jediný, kto si ňou môže byť istý. Vedel som aj, že nepredstavuje dokonalú obranu proti nespravodlivosti. V skutočnosti nezaručuje vôbec nič. Nebo sa neroztvorí a na zem neprenikne žiadne svetlo nadpozemského zásahu. Som v tom sám. Nevina nie je to, o čo sa právnici hádajú. Na súd sa nechodí po jej potvrdenie či zamietnutie, ale po rozsudok. Porota nikoho dokonale neočistí - vie len rozhodnúť, či podľa nej daný skutok spáchal, alebo nie. Nič viac a nič menej." (str. 95)

Nevlastný brat legendárneho losangeleského detektíva Harryho Boscha sa už viackrát ocitol na hrane zákona, oháňajúc sa prezumpciou neviny, no odrazu je to on, kto sa nachádza v pozícii obžalovaného. Na krku mu visí vražda bývalého klienta a niet sa čomu čudovať. Mickey je zastavený bežnou policajnou hliadkou a pri kontrole auta je objavená mŕtvola nepolepšiteľného podvodníka Sama Scalesa. Skôr než sa nazdá, je umiestnený v cele pod stálou hrozbou útoku zo strany odsúdených väzňov, pričom niektorých tam poslal on sám. Našťastie má k dispozícii svoj neúnavný tím, ktorý sa okamžite púšťa do práce na jeho oslobodení. Do deja tak vstupujú známe postavy, ako napríklad jeho bývalá manželka Maggie, vyšetrovateľ Cisco či Hallerova zástupkyňa Jennifer, ale aj Harry Bosch. Páči sa mi, že Connelly ho nezapracúva do bratových osudov nasilu, aby potešil fanúšikov alebo zvýšil prestíž paralelnej série, ale vždy je využitý funkčne a s ohľadom na dej. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré, a túto starú pravdu pocíti Haller na vlastnej koži. Až keď sa ocitne v núdzi, zistí, koľkí ľudia sú mu ochotní podať pomocnú ruku či dokonca zaplatiť účty. Je to pekný protiklad k špinavému a nebezpečnému prostrediu, v ktorom sa odrazu nachádza. Haller vždy pôsobil v súdnej sieni ako showman, svojím šarmom a prístupom si dokázal získať porotu i verejnosť, ale sudcom niekedy ležal v žalúdku, čo sa mu môže teraz, žiaľ, vypomstiť. Napriek hrozivej situácii a Damoklovmu meču, čo mu visí nad hlavou ako pripomienka potenciálne temnej budúcnosti, sa nevzdáva a musí využiť všetky svoje znalosti a schopnosti. Je jasné, že na čitateľa čaká skvelé čítanie, keďže odrazu má Mickey na výsledku procesu eminentný osobný záujem. Pobyt na odvrátenej strane spravodlivosti je preňho však aj veľmi poučný a Michael Connelly tým len dokazuje svoj talent pracovať s charakterom hrdinu. Mickey sa neustále vyvíja a je pravdepodobné, že vám prirastie k srdcu ešte väčšmi než dosiaľ. Príbeh skvele predostiera myšlienku naznačenú v úryvku. Nie je totiž dôležité iba dosiahnuť verdikt o nevine, ale reálne očistiť svoje meno, pretože obvinenie je ako nálepka, ktorej sa dotyčný nemusí už nikdy zbaviť. Aj v tom tkvie sila románu, disponuje pridanou hodnotou, posúvajúcou ho kvalitatívne na popredné priečky právnických trilerov. 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Celkovo som bol spokojný. V porote neboli žiadni zjavní fanúšikovia obžaloby a o troch som si dokonca myslel, že sú naklonení našej strane. Vo väčšine prípadov máte šťastie, ak zoženiete aspoň jedného. Dobrý pocit z poroty však vyvažoval nepekne zovretý žalúdok. Z útoku v autobuse som sa už celkom zotavil, no napätie z bezsennej noci sa prenieslo aj do dňa. Bol som skrátka nervózny. Na súdoch som v živote strávil dosť času, aby som vedel, že na procese sa môže stať čokoľvek. Nebol to príjemný pocit. Bol som plne pripravený dať do tohto boja všetko, no vedel som, že v ňom budú aj obete a nič nezaručuje, že sa medzi ne nezaradí aj pravda." (str. 238)

Na knihách s Mickeym Hallerom sú najlepšie scény zo súdnej siene. Autor má úžasnú schopnosť preniesť na vás napätú atmosféru, neistotu zúčastnených aj obavy z konečného verdiktu. Nešlo by to bez dôkladnej znalosti systému. Detaily z právnickej oblasti, o akých sa dočítate v Connellyho dielach, sú občas šokujúce, inokedy poburujúce, no vždy zaujímavé. Zákon neviny patrí k najlepším románom v sérii a mám pocit, že je prvým trilerom, v ktorom som sa stretol s reakciou na svetovú pandémiu. Téma covidu je spracovaná realisticky a s nadhľadom a získal tým u mňa ďalšie plusové body. Je obdivuhodné, že Michael dokáže aj po pár desiatkach titulov prísť vždy s niečím novým. Všetky série má krásne rozbehnuté, nežne iba plody svojej práce, ale posúva ich na vyššiu úroveň a ja som zvedavý, čím (kým) nás poteší nabudúce.

Originálny názov: The Law of Innocence
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Mickey Haller)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Demýtizácia známej legendy s detektívnym nádychom

Literárnu tvorbu Tiny Van der Holland sledujem už od jej počiatkov a som rád, že sa naše cesty križujú už viac než desať rokov. Zakaždým totiž dokáže priniesť niečo nové, inšpiratívne a podnecujúce čitateľa dohľadať si ďalšie informácie k udalostiam či osobnostiam, o ktorých píše. Inak to nie je ani v prípade Tininej novinky, pokračujúcej v nastolenom smere žánru historickej detektívky. Plynulo sa k nemu prepracovala od spoločenskej tematiky a musím povedať, že táto poloha jej sadla. Nielen preto, že ide u nás o menšinovú oblasť autorského záujmu, ale aj pre až pedantný pohľad na život v minulých storočiach. Po riešení závažných barokových zločinov v Košiciach a Kežmarku prišla na pretras Levoča. Miestna legenda prešla rokmi dlhú cestu a konečne nastal čas pozrieť sa jej bližšie na zúbok. 

"Barón zhanobil jeho prácu. Práve on, ktorý sa na rozdiel od ostatných klientov za seansu ani len neodmenil. Iba ak márnym sľubom. Pán generál teda nie je spokojný? Necení si, koľko vedomostí musel nazbierať, aby mu vyhovel? Tak sa na to pozrime, zachmúril sa. Našiel bábiku, ktorú použili pri čarovaní. Vnútri nej bol zvinutý prameň Korponayovej vlasov a na mieste srdca mala zapichnutú Andrássyho ihlicu s červeným granátovým kameňom. Čaro by mohol ukončiť aj hneď, keď je barón taký netrpezlivý a nevie sa dočkať jeho naplnenia. Stačilo by vytiahnuť ihlicu, pravda, počas malého rituálu, aby si nepohneval bohyňu Óšun." (str. 232)

Levočskú Bielu paniu v našich končinách spropagoval predovšetkým spisovateľ Mór Jókai, ktorý však založil svoj román na vžitej legende a dal väčší priestor dohadom než faktom. Prečo nie, skutočnosť býva predsa neraz omnoho pragmatickejšia a tým pádom aj... nezaujímavejšia? Občas azda aj áno, ale Tina Van der Holland dokazuje, že ani dejiny samy osebe nie sú všedne nudné a poskytujú dostatok pútavého materiálu. Biela pani levočská sa radí obsahovo i typovo k dielam Tajomstvo zlatého pokladu a Čierna pani z Kežmarku. Logiku to má, hoci som mal pri čítaní dojem, že v tomto prípade sa viac derie do popredia história než detektívka. Napokon, kým dôjde k prvej vražde, musíte si počkať zhruba stopäťdesiat strán. A to je vzhľadom na proklamovaný žáner skutočne dosť. Autorka sa však nikam neponáhľa. Aj rozsah knihy napovedá, že na jej stránkach sa toho odohrá ešte habadej. Inšpirácie v reálnych udalostiach i osobnostiach zjavne našla Tina požehnane. Ak by vás náhodou mierne vydesil zoznam mien v úvode knihy, môžete byť pokojní. Napriek množstvu postáv sa v nich nestrácate, do deja vstupujú postupne a sú náležite odlíšené. Prím hrá, prirodzene, ústredné duo legendy - barón Štefan Andrássy, generál v Rákociho vojsku, a šľachtičná Juliána Géczyová Korponayová. Príbeh je rozprávaný hlavne z pohľadu prvého zmieneného. Barón Andrássy je typickým predstaviteľom svojej vrstvy i funkcie, no nemyslím tým, že by ho autorka škatuľkovala. Práve naopak, barón si je vedomý svojho postavenia aj zodpovednosti, ktorá plynie z jeho úlohy, a tak sa prejavujú aj odvrátené črty jeho osobnosti. Našťastie ich však využíva v správnom čase i na správnom mieste. Minimálne čo sa týka prípravy a priebehu obliehania Levoče cisárskymi vojskami na prelome rokov 1709 a 1710. Vo veciach lásky už však stráca obozretnosť, čo sa môže doslova fatálne zvrtnúť. Náročky nechcem prezrádzať veľa z deja. Osobne som si pred čítaním zistil viac o predmetnej legende a o to viac som si potom užil Bielu pani levočskú. Zakomponovanie prvkov mystiky a uplatnenie autorského zámeru fungujú znamenite. Robia česť známym menám, prinášajú čosi nové a zároveň vzdávajú hold samotnej Levoči.

Tina Van der Holland (zdroj: Knižné červy)

"V pondelok druhého decembra snehová búrka ustala, no deň sa napriek tomu nielenže nevydaril, ale priniesol zlé zvraty. Parlamentár od maršala Heistera doručil mestu druhú výzvu, aby sa vzdalo. Po tom, ako levočský senát aj s prispením generála Andrássyho odmietol tak urobiť, ukázalo sa, čo robili cisárski vojaci, keď o sebe nedávali znať. Zakopali pod mestské hradby mínu, ktorú dal Heister odpáliť, a kým sa obrancovia mesta spamätávali z výbuchu, zavelil svojim oddielom do útoku." (str. 239)

Mesto na východe Slovenska totiž nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Už od úvodu sa môžete detailne zoznámiť s jeho chodom, správou, každodenným životom či exkurzom do histórie meštianskych domov. Aj to je dôvodom, prečo sa dej spočiatku hýbe trochu pomalšie. Obávam sa, že niektorým čitateľom to nemusí sadnúť, predsa len ide o beletriu, nie bulletin z múzea. Na druhej strane sa i tu prejavuje autorkin dôkladná pripravenosť na vytvorenie skutočne pôsobiaceho príbehu spred troch storočí. K lepšej orientácii v niekdajších reálií vám pomôže aj mapka Levoče či zoznam mier a váh. Čo sa týka samotného príbehu, je vystavaný bez výrazných hluchých miest, postavy sú vykreslené uveriteľne, čo je v historických dielach často kameňom úrazu. Tu však nič nepôsobí rušivo a užívate si obliehanie Levoče počas Rákociho stavovského povstania, akoby ste boli jeho priamou súčasťou. Samotné vraždy sú takisto významným a vhodne zakomponovaným prvkom, a aj keď som sa spočiatku obával, či bude zločinom venovaného dosť priestoru, neostal som sklamaný. Tina Van der Holland je v najlepšej forme a ja pevne verím, že zotrvá v ponáraní sa do našej bohatej histórie aj naďalej. Miest či legiend je k dispozícii požehnane, stačí si len vybrať. 
 

Jej veličenstvo na stope zločinu

Tak toto bolo mega prekvapenie! Už dávno som nečítal takú vznešenú, aristokratickú detektívku. Presnejšie ešte nikdy 😀. Nečudo, veď Sophia J. Bennett si ako hrdinku svojej série Jej veličenstvo vyšetruje zvolila samotnú anglickú kráľovnú! Nejde pritom o žiadnu recesiu, kniha je typickým príkladom žánru, no jej spracovanie, prostredie a celková atmosféra ju posúva o niekoľko tried vyššie - a nemyslím tým len tie spoločenské... Stretol som sa s názormi, že román je kombináciou Agathy Christie a oceňovaného seriálu The Crown, a po prečítaní sa s nimi rád stotožňujem. Autorka je celoživotnou obdivovateľkou a pozorovateľkou Windsorovcov a svoje poznatky v kombinácii s rozprávačským talentom pretavila do originálneho a pútavého príbehu. A nejde pritom o žiadny prvoplánový ťah! 

"Práve v tej chvíli kráľovná prechádzala popri policajtovi strážiacemu vchod do súkromných apartmánov, a keď jej na pozdrav kývol hlavou, uvedomila si, aké je šialené, že sa vraždilo práve tu. Ak ste boli v dennodennom kontakte s mužom, ktorého nenávidíte z akéhokoľvek dôvodu, prečo by ste si vybrali práve hrad, aby ste ho zavraždili? Pri takomto stupni stráženia a bezpečnostných opatrení to vo verejných priestoroch hradu neprichádzalo do úvahy. Vnútri vo svojich apartmánoch si hostia aj ich služobníctvo robili, čo chceli." (str. 128)

Alžbeta síce tvorí jadro celého príbehu, no pripisovať jej všetky zásluhy za riešenie zločinu by nebolo fér. Niežeby na to nepostačoval jej dôvtip, no je zahltená toľkými povinnosťami a žije pod takým drobnohľadom, že musí spolupracovať s niekým, kto sa môže pohybovať o čosi nepozorovanejšie. Vrah mladého ruského klaviristu sa síce snažil narafičiť jeho smrť ako samovraždu, ale uzol na povraze, na ktorom sa vraj obesil, nebol celkom dotiahnutý. A spoločnosť, v ktorej sa krátko pohyboval ako talentovaná súčasť upevňovania britsko-ruských obchodných vzťahov, si predsa veľmi zakladá na dôslednosti. Vyšetrovania sa ujíma Metropolitná polícia v spolupráci s MI5, no kráľovná má neurčitý dojem, že ich postupy vedú zlým smerom, a tak sa púšťa do pátrania na vlastnú päsť. Maksim Brodskij očaril vo svoj posledný večer na tomto svete aj ju, dokonca s ňou i tancoval, a jej intuícia sa už mnohokrát ukázala ako hlas, ktorý treba vypočuť. Táto motivácia pritom nie je žiadnou novinkou, Alžbeta už v mladom veku inklinovala k riešeniam reálnych zločinov a konečne má možnosť prejaviť svoj um a bystrosť i v tomto smere. Pomocnú ruku je podá predovšetkým Rozie Oshodiová, asistentka kráľovninho osobného tajomníka. Nielenže má prehľad v osobnostiach pohybujúcich sa v okolí kráľovnej, ale jej pozícia nie je natoľko na očiach, aby jej prekážala v zisťovaní háklivých informácií. Zatiaľ čo Alžbeta nepochybne reprezentuje staré poriadky a zašlú slávu šľachtických rodov, Rozie je skvelým symbolom modernej doby. Má anglicko-nigérijské korene, pôsobila v armáde a v hojnej miere využíva sociálne médiá. Je atraktívna, múdra a diskrétna. Jednoducho predurčená preniknúť do prostredia horných vrstiev a snáď sa aj vyhriať v priazni mocnej ženy, ktorá síce atakuje deväťdesiatku (Windsorský uzol sa odohráva v roku 2016), ale nestráca nič zo svojho šarmu a odhodlania. Okrem Alžbety, prirodzene, natrafíme aj na plejádu ďalších obyvateľov Windsorského zámku a kráľovniných príbuzných. Špeciálne sa mi páčili pasáže so zmienkami o princovi Filipovi či princeznej Margaret, ktorí sú mojimi obľúbencami už od prvej časti The Crown. 

S. J. Bennett (zdroj: events.ctpost.com)

"Mali niečo spoločné - hoci jedna z nich sedela na kráľovskom tróne už v časoch, keď manžel Michelle Obamovej ešte ani nebol na svete. Hrad bol plný bezpečnostných pracovníkov, televíznych kamier a ľudí. V Dubovom salóne sa uskutočnila rýchla tlačová konferencia, aby boli všetci spokojní, a potom si konečne mohli vydýchnuť. Tém, o čom sa zhovárať, bolo dosť, blížilo sa referendum aj voľby. Manželia hovorili o svojich plánoch do života, keď odídu z Bieleho domu. Budú jej chýbať. No predstava ženy-prezidentky USA bola tiež zaujímavá. Ako sa len svet zmenil od roku 1926. Kto by to bol vtedy povedal?" (str. 178)

Páči sa mi, že S. J. Bennett sa nebojí nazývať veci - a hlavne ľudí - pravými menami. Je častým javom, že spisovatelia používajú iné mená na označenie reálnych osôb, no tento román poskytuje priestor skutočne pestrému zloženiu svetových politikov a náhľad do medzinárodných vzťahov. Samozrejme, v únosnej miere. Ťažko povedať, čo prevažuje viac - či detektívna línia, alebo zobrazenie života za múrmi kráľovninho najobľúbenejšieho hradu. Text pôsobí vyvážene a ak sa celá séria bude niesť v podobnom duchu, máme sa na čo tešiť. Občas síce natrafíte na rušivé chyby či opakujúce sa slová, čomu by mohla pani redaktorka venovať väčšiu pozornosť, rovnako ako nesprávnym gramatickým väzbám (viď prvý úryvok - opakujúce sa slovo práve a zle použité spojenie policajtovi strážiacemu), ale nijako to neznižuje hodnotu obsahu. Windsorský uzol je vydarené čítanie, ktoré nastavilo latku pekne vysoko.

Originálny názov: The Windsor Knot
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jej veličenstvo vyšetruje)
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 295

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.