nedeľa 5. decembra 2021

Hra na vinu a nevinu

Julia Heaberlinová patrí k spisovateľkám, ktoré dospeli k svojmu žánru prirodzenou profesionálnou cestou. Skôr než sa pustila do beletrie, pracovala vo viacerých prestížnych printových médiách, kde editovala skutočné kriminálne príbehy, vrátane série vrážd mladých dievčat pochovaných v texaskej púšti. Zdrojov pre svoj román mala teda požehnane, skúsenosti s písaným slovom mohla takisto rozdávať plným priehrštím, a tak bolo zrejme iba otázkou času, kedy ich pretaví do strhujúcich psychotrilerov. Papieroví duchovia síce nie sú jej debutom, ale sú jej prvou knihou, ktorú som mal možnosť si prečítať. A vyzerá to tak, že nebudú poslednou. Ak sú totiž aj zvyšné Juliine diela také vydarené, bola by škoda nesiahnuť po nich. Minimálne tento román je totiž originálnym čítaním a akýkoľvek invenčný prvok v pomerne ustálenom žánri rád uvítam. 

"Okrem Rachel som si s Carlovými fotografiami spojila desať prípadov nezvestných dievčat. No kvôli uskutočneniu svojho plánu som ich zoznam skresala na tri. Bolo to ťažké, lebo ich oči akoby ma prosili a vyzývali, keď som sa pozerala na fotografie. Vybrala som si tie rodiny, ktorých žiaľ ma zasiahol najviac. Tieto dievčatá - odložené prípady - predstavujú moju jedinú nádej, ako pohnúť Carlovým svedomím. Musím sledovať ich príbehy, lebo v Rachelinom prípade žiadny príbeh nie je. Neexistuje žiadna značka na mape. Nikto si nespomína, či v to ráno videl dievča na striebornom horskom bicykli." (str. 56-57)

V prvom rade je rozdiel v tom, že v centre sú "civili" a nie vyšetrovateľský tím, čím sa nielen značne zužujú možnosti hrdinky dopátrať sa pravdy, no zároveň nie je obmedzovaná pravidlami a riadi sa iba vlastným kódexom. A ten je hnacím motorom príbehu, pretože ju privedie na cestu s nejasným koncom, odkiaľ sa možno nie všetci vrátia v plnom zdraví. A najmä živí... Autorka siahla takisto po pomerne odvážnom motíve - na roadtripe sledujeme v podstate dve postavy, ktoré nevzbudzujú veľké sympatie. Bežný čitateľ teda nemá veľa možností vcítiť sa do nich, hoci ich môže aspoň pochopiť. Teda... minimálne protagonistku, ktorá sa podujme zistiť, či je starec Carl skutočne zodpovedný za smrť jej sestry Rachel. Pod falošnou zámienkou ho vezme z ústavu pre ľudí postihnutých demenciou a vydáva sa sa s ním v aute pátrať po tragických otázkach minulosti. Nemenej zaujímavým faktom je, že rozprávačka odmieta prezradiť svoje meno, čím vo vás vyvoláva zvedavosť. Je to iba jej snaha chrániť si totožnosť, alebo na vás v závere číha nejaké nečakané prekvapenie? Takže na jednej strane tu máme odhodlanú ženu, ktorá unesie zmäteného starého muža, a na druhej kedysi významného fotografa, ktorého obvinili z niekoľkých vrážd, ale nič mu nedokázali... Paradoxne, postupne som si viac obľúbil Carla, pretože svojím občas nechceným humorom a záhadnosťou dodáva príbehu správny šmrnc. V tomto smere sa Julii Heaberlinovej podaril naozaj husársky kúsok. Mohol by byť ten naoko naivný a milý chlap v skutočnosti sadistickým sériovým vrahom mladých žien? Obalamutila ho vlastná pamäť natoľko, že si nespomína na svoje zločiny? Alebo je pravda kdesi celkom inde? Sústrediť dej len na dve postavy je náročné, ale autorke sa darí udržať mieru pútavosti. Príbeh priebežne, samozrejme, rozšíria aj vedľajšie postavy, ale väčšinou sa zdržia iba krátko a nezanechajú väčší dojem. Napomáhajú však doplneniu zložitej mozaiky, ktorú sa hrdinka usiluje poskladať. No vopred vás upozorňujem, že ak si budete zhruba v polovici knihy myslieť, že ste odhalili kriminálne súvislosti, majte sa na pozore. Je možné, že ste len sadli autorke na lep :-)

Julia Heaberlinová (zdroj: CrimeReads)
"Violet Santana mala blond vlasy a sladkú, milú tvár, ale obracal sa mi žalúdok, keď som videla jej zranenia asi pred dvoma rokmi, keď som natrafila na jej starý prípad. Na internete som si ho predtým nevšimla, lebo jej smrť vyhlásili za samovraždu. Spomenula som tú hroznú možnosť pred jej rodičmi do telefónu: Nemohla byť Violet obeťou nejakého vraha? Vôbec tom neuvažovali. Smrť ich dcéry vraj bola Božia vôľa, osud. Súčasť Božieho plánu, že vošla do vody a navždy zmizla. Bolo to napísané, skôr ako sa narodila. Keď som sa nimi porozprávala, mala som lepšiu predstavu o tom, prečo sa ich dcéra opíjala." (str. 218)

Text je rozdelený na krátke kapitoly, navyše doplnené o fotografie, čím získava na autentickosti a viete si lepšie predstaviť všetky okolnosti aj porozumieť motivácii hrdinky. Vizuálnym spracovaním prekračujú Papieroví duchovia rámec knihy a majú väčšiu šancu, že si na nich spomeniete aj po dlhšom čase. Nechápem, ako mohol tento psychotriler uniknúť mojej pozornosti, keď pred troma rokmi vyšiel. Je síce otázne, či Lindeni siahne aj po preklade iných Heaberlinovej kníh, ale po prečítaní tejto by som rozhodne nebol proti!

Originálny názov: Paper Ghosts
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

piatok 3. decembra 2021

Narušenie krehkej magickej rovnováhy

Urban fantasy je čoraz vyhľadávanejším subžánrom fantastiky, ktorý v sebe spája reálny svet s prvkami mágie, a tým snáď podnecuje fantáziu čitateľa ešte viac než úplne nové prostredia. Kto z nás, večných rojkov, sa nezamýšľal nad tým, či predsa len neexistuje za neviditeľnou oponou čosi viac ako bežná skutočnosť? Ben Aaronovitch rozohral pomerne náročnú hru, keďže sa svojím osobitým rozprávačským štýlom nemusí trafiť do vkusu väčšinového čitateľa. Odchovanci Terryho Pratchetta, Neila Gaimana či dokonca J. K. Rowlingovej, zvyknutí na dynamický dej, živý jazyk a vygradovaný dej, môžu ostať mierne rozčarovaní. Rieky Londýna majú totiž trefný názov, aj čo sa týka celkovej atmosféry. Príbeh plynie pokojne, nikam sa nenáhli, ale postupuje rovnomerne od prameňa až po ústie. 

"Likvidácia rodiny, v ktorej figurujú charizmatickí bohatí ľudia, musela byť pre každého šéfredaktora reportážou snov. Len čo rozobrali desivé detaily, mohli reportáž rozšíriť na otázku, čo tragická smrť rodiny Coopertownovcov vypovedá o našej spoločnosti a že taká tragédia je obvinením modernej kultúry/svetského humanizmu/politickej korektnosti/situácie v Palestíne - nehodiace sa prečiarknite. Jediné, čo by mohlo takú reportáž vylepšiť, by bola účasť peknej blonďavej policajtky. A ešte by som dodal, že ju samu vyslali na nebezpečnú misiu. Kládli by otázky a odpovede by ignorovali." (str. 81)

Ústredná postava čarodejníckeho učňa síce zaváňa inšpiráciou v inej kultovej sérii, ale Peter Grant kráča vlastnou cestou a pohybuje sa v odlišnom svete, hoci tiež na pomedzí s tým naším. Vždy je pre čitateľa výhodné, keď prvky magického prostredia objavuje spolu s hrdinom, ako je to aj v tomto prípade. Peter chcel byť policajtom, no zachovanie čarovnej rovnováhy je nemenej dôležité ako chytanie páchateľov trestných činov. Nakoniec však nie je ďaleko od svojho niekdajšieho cieľa, pretože aj za oponou kúzel je nutné vyriešiť brutálnu vraždu. Kombinácia učenia, detektívky a nove mytológie znie ako veľké lákadlo. Román Bena Aaronovitcha ním v podstate aj je, i keď som mal miestami problém zorientovať sa v množstve motívov a odbočiek. Neviním za to len autora, priznávam, mohol som sa viac sústrediť :D Tým vás chcem iba upozorniť, že nejde o povrchné čítanie, ale vyžaduje si vaše väčšie zapojenie. Autor nepodceňuje adresátov svojho textu a nič im neuľahčuje. S pokojom Angličana vám predostrie konflikt medzi riečnymi bohmi, ktorý môže viesť k domino efektu a zrútiť krehký stav v meste. Páči sa mi, že príbeh nie je jednoliaty, ale popri línii s nadprirodzenými bytosťami a zabudnutými rituálmi sa k slovu dostáva aj vzťahová rovina. Nijako však nenarúša hlavný námet, skvele sa dopĺňajú a predstavujú pevný základný kameň celej série. Aj to je zrejme dôvod, prečo sa autor nenáhli, je si dobre vedomý, že na vyrozprávanie všetkých súvislostí bude mať ešte dosť času i priestoru. Preto verím, že Rieky Londýna okrem pokojného toku ukážu aj svoju dravšiu, rozbúrenejšiu podobu. Neraz som mal totiž dojem, že už-už dôjde k nejakej dramatickejšej udalosti, no napokon sa ukázalo, že sa mýlim. Nazdávam sa, že príbehu by prospelo svižnejšie tempo, ale keďže ide o prvú Aaronovitchovu knihu, ktorú som čítal, je dosť možné, že je to jednoducho jeho štýl, a musím sa naň teda iba správne naladiť. No hoci sa nebudete pri čítaní triasť od napätia ani nahlas smiať, väčšinu času vám nezmizne z pier slabý úsmev. Veľkou devízou textu je suchý britský humor, množstvo spoločensko-kultúrnych narážok a trefných komentárov. Vtipné postrehy sa našťastie nestrácajú v preklade, za čo patrí pani prekladateľke Oľge Kralovičovej môj obdiv. Spracovať román tohto typu musí byť skutočná výzva.

Ben Aaronovitch (zdroj: ENWorld.org)
"Pred človekom s ručnou zbraňou môžete začať utekať, najmä za nepriaznivých svetelných podmienok a za predpokladu, že nezabudnete kľučkovať a dostatočne rýchlo zväčšujete priestor, ktorý musí strelec pokrývať. Nehovorím, že ma taká možnosť nelákala, ale keby som v tej chvíli vzal nohy na plecia, strelcovi by nič nezabránilo urobiť pár krokov a streliť Nightingala do hlavy. Bol som vycvičený strelcov upokojovať a pritom pomaly cúvať; hovorom nadväzujete kontakt a sústredíte pozornosť podozrivého na seba, aby sa civilisti mohli dostať do bezpečia." (str. 254)

Ďalšou výhodou Riek Londýna sú náznaky, čo nás môže čakať v budúcnosti. Znalci fantastiky majú sériu už pravdepodobne prelúskanú, ale nováčikovia ako ja stále netušia, čo príde. Osobne by som sa rád dozvedel napríklad niečo viac o Petrovom pôvode alebo o minulosti inšpektora Nightingala. Takisto verím, že postupne vypláva na povrch aj jasnejšia motivácia niektorých postáv, prípadne že príbeh získa celistvejší nádych a nebude pôsobiť tak zmätočne. Žánrový mix je síce čitateľsky príťažlivý, ale ide o náročný spisovateľský oriešok. Ešteže je Londýn takým vďačným zdrojom rôznych motívov, mýtov a budovania tajuplnej atmosféry. 

Originálny názov: Rivers of London
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rieky Londýna)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.


piatok 26. novembra 2021

Neporaziteľný agent poskytuje láskavosť

Trinásty diel série o neohrozenom agentovi Mossadu vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v novom šate, podobne ako ďalšie romány s Gabrielom Allonom. Vďaka tomu môžete siahnuť aj po príbehoch, ktoré predchádzajú jeho dosadeniu za šéfa Inštitútu a v ktorých sa ešte neprejavuje jeho vyšší vek. Čo si budeme klamať, aj naši obľúbení knižní hrdinovia sú bezmocní v súboji s časom. Gabriel však môže iba snívať o pohodlnom, pokojnom dôchodku. Má toho za sebou priveľa, aby si doprial zaslúžený odpočinok, navyše si počas svojej kariéry narobil toľko nepriateľov, že nikdy nevie, kedy sa mu ktorý nečakane objaví za chrbtom. Angličanka pracuje s opačným námetom - Allona kontaktuje starý známy z Britských ostrovov a jeho žiadosť spustí lavínu tradične nebezpečných situácií. 

"Visacia zámka vo svetle baterky žiarila novotou. Gabriel zhodil batoh z pleca, vybral z neho veľké štípacie kliešte a zovrel do nich reťaz. Nebolo treba vynaložiť veľkú silu, aby zámka s rinčaním dopadla na zem. Gabriel odsunul zástrčku a potisol dvere. Okamžite mu udrel do nosa prenikavý odporný zápach. Pach väznenej ľudskej bytosti. Posvietil si dovnútra. Pričňa. Putá. Vrece na hlavu. Vedro namiesto toalety. Izolačná páska na stlmenie kriku. No Madeline tam nebola. Hore zazneli ďalšie dva výstrely z Kellerovej zbrane. Potom ešte dva." (str. 108)

Niekedy natrafím na názor, že sa Daniel Silva opakuje, čo sa motívov týka, ale pripadá mi to ako veľmi zjednodušené zovšeobecnenie. Je síce pravda, že pri toľkom množstve kníh autor siahne aj po už využitom námete, no zakaždým je spracovaný inak, obohatený o odlišné reálie alebo vedie k celkom inému vyvrcholeniu. Angličanka patrí k tým častiam série, ktoré nadchnú najmä skalných fanúšikov, najmä preto, že vracia do hry viacero starých známych postáv. Spomedzi nich vyčnieva, samozrejme, najviac Christopher Keller, ktorý si rokmi vybudoval rovnako charizmatickú povesť ako samotný Gabriel Allon. Ich vzájomné interakcie prešli mnohými skúškami a je vždy zaujímavé sledovať, ako sa vyvíja ich pracovný i osobný vzťah. Keller však nie je, prirodzene, jediný, kto sa vynára z Gabrielovho blízkeho či vzdialenejšieho okolia. Neohrozený izraelský agent by totiž nebol ani zďaleka taký úspešný, keby sa nemohol spoľahnúť na svoj stabilný tím, nadriadených či manželku Chiaru. A v prípade, ako je tento, bude potrebovať ich pomoc v najvyššej možnej miere. Román sa radí do obdobia Allonovho života, keď sa rozhodol zbaviť okov minulosti a venovať sa v ústraní iba svojej vášni - reštaurovaniu obrazov starých majstrov. Do hry na medzinárodnej úrovni ho však vráti prosba zo strany MI5, keďže na Korzike zmizla britská aktivistka Madeline Hartová, čo sa nemusí zaobísť bez nebezpečných dôsledkov. Gabriel je tak (ne)dobrovoľne vtiahnutý do pátrania, ktoré ani náhodou nezačne ani neskončí na francúzskom ostrove. Ako zvyčajne sa dostaneme do rôznych kútov sveta, a to i do Moskvy, ktorá je neodmysliteľne spätá s Gabrielovými najväčšmi skúškami. Rovnako si môžete byť istá, že ani únos Madeline nie je ojedinelou záhadou, ale postupne sa rozrastie do omnoho širších a desivejších súvislostí. Keďže mám prečítané takmer všetky Silvove knihy, rád konštatujem, že Angličanka patrí medzi "najnadupanejšie". Text je tradične rozdelený na niekoľko častí, tvoriacich logický dejový oblúk, a obsahujú veľmi málo pomalších pasáží. Niektoré romány totiž viac bazírujú na analytickej práci agentov, preto ma teší, keď sa autor zameria na akciu a rýchlejšie napredovanie deja. 

Daniel Silva (zdroj: wook.pt)
"Keďže na víno bolo dosť zavčasu aj pre Orlova, dali si čaj. Orlov ho pil na ruský spôsob, cez kocku cukru, ktorú držal medzi zubami. Ruku mal vyloženú na operadle... ako vždy, keď rozprával o Rusku. Nie o Rusku svojho detstva ani o tom, ktorému slúžil ako jadrový fyzik, ale o Rusku, čo vzniklo po páde Sovietskeho zväzu. Bolo to Rusko bez zákonov, opité, zmätené a poblúznené. Ľudia, ktorým predtým sľubovali istotu od kolísky až do hrobu, boli odrazu odkázaní sami na seba. V krajine panoval sociálny darwinizmus v najhoršej podobe. Silní sa priživovali na slabých, slabí hladovali a oligarchovia vládli." (str. 203)

Jediné maličké mínus vidím v závere, ktorý by si zaslúžil dramatickejšie vygradovanie. Vzhľadom na predošlé udalosti som ho očakával, ale nakoniec som sa dočkal omnoho pokojnejšieho vyvrcholenia. Napriek tomu som s knihou spokojný, všetky dejové línie boli uzavreté a naznačili aj ďalšie smerovanie Gabrielovho života. Keďže ide o nové vydanie staršieho dielu, vieme, kam povedú hrdinove kroky, a je zaujímavé vrátiť sa späť v čase a pripomenúť si cestu, ktorá ho tam doviedla. Daniel Silva si udržiava latku stále veľmi vysoko, a hoci je Allon momentálne už starší pán, nestráca nič zo svojich kvalít a zanietenia. Raz zrejme nastane chvíľa, keď sa s ním budeme musieť rozlúčiť, ale verím, že nás dovtedy poteší ešte mnohými napínavými dobrodružstvami.

Originálny názov: The English Girl
Príslušnosť k sérii: 13. diel (Gabriel Allon)
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Nie každá cesta má šťastný koniec

Keďže od prekladu prvého dielu série Odložené prípady ubehlo pomerne veľa času, pomaly som sa zmieril s tým, že pokračovania sa už zrejme nedočkáme. Vydavateľstvo Lindeni ju však nestoplo, a preto som sa nesmierne potešil ohlásenému vydaniu knihy Cesta 9. Severská literatúra je pojmom, s akým sa stretol každý správny knihomoľ, ba dokonca aj tí, ktorí po knihách nesiahnu, ako je rok dlhý, čo svedčí o jej kvalitách aj všeobecnej obľúbenosti. Niet sa čomu čudovať, mrazivé napätie, hutná atmosféra a uveriteľné postavy sú stále dobre fungujúcou kombináciou, ktorej je ťažké odolať. Osobne vždy rád siahnem po nových i zabehnutých autoroch a autorkách a tvorba Tiny Frennstedt určite stojí za pozornosť. Hlavne ak máte radi zločiny spájajúce minulosť s prítomnosťou a prepracovaný dej, ktorý sa nikam neponáhľa a dôkladne pracuje s každou scénou. 

"Pohľad na mladého muža na fotografii v nej vyvolal dojatie. Čo sa ti v tú noc stalo? Nikto by v takom mladom veku nemal prísť o život. A žiadni rodičia by nemali celé roky trpieť v neistote, akoby ich bolesť a žiaľ už aj bez toho neboli dostatočné. Keby sa dal na zlé chodníčky, keby bral drogy, dobrovoľne sa vystavoval negatívnym vplyvom, alebo sa stal členom gangu, bolo by to iné. No v Maxovom prípade nezistili ani náznak toho, že by sa pohyboval v zločineckých kruhoch alebo sa venoval ilegálnej činnosti." (str. 85)

Vzhľadom na časový odstup od čítania prvej časti som si musel chvíľu vybavovať jednotlivé postavy, ale netrvalo mi to dlho. Prím hrá predovšetkým dvojica vyšetrovateliek Tess Hjalmarssonová a Marie Erlingová. Ako je zvykom, i tu tvorí neoddeliteľnú súčasť deja ich osobný život, ktorý však nenarúša hlavný motív ani nepôsobí prvoplánovo či otrepane. Práve naopak, namiesto ťaživých tráum a neschopnosti sa s nimi vyrovnať sa hrdinky potýkajú s o čosi bežnejšími starosťami, čím sa stávajú uveriteľnejšími a bližšimi čitateľovi. Podstatný je však, prirodzene, prípad, ktorý opätovne preverí nielen ich zručnosti, ale spoluprácu celého tímu. Odložené prípady rozhodne nepatria k žiarivým príkladom úspešného oddelenia, a tak sa nad ním sťahujú čierne mračná. Ak Tess a jej partneri nedokážu svoju opodstatnenosť a nedotiahnu do konca rozbehnuté vyšetrovanie, ich budúcnosť bude viac než neistá. Ide o skvelú motiváciu a zároveň vydarený motív, pretože Damoklov meč, visiaci nad hlavami postáv, je hrozbou, proti ktorej sa bojuje v podstate omnoho ťažšie než s reálnym, ľudským nepriateľom. A ten je veru poriadne prešpekulovaný. Svojim nekalým činnostiam sa totiž očividne venuje už dlhšie, presnejšie od roku 2004, keď došlo k objaveniu mŕtvoly mladého hudobníka. Maxovo telo s takmer tridsiatimi bodnými ranami bolo pohodené na Ceste 9, ktorá razom získala nelichotivú povesť. Nevyriešená vražda má očividnú spojitosť so zavraždenou ženou počas veľkonočných sviatkov. Kontroverzná umelkyňa mohla byť niekomu tŕňom v oku pre svoje nevšedné umelecké stvárnenia, ale žeby to viedlo až k takej brutalite? Tess a jej tím sa márne snažia nájsť určité spojitosti, a tak sa púšťajú do oživenia minulosti. Sledujú Maxove stopy, východiskom sa javí párty, ktorej sa zúčastnilo viacero možných páchateľov. Odkrývanie starých krívd, tajomstiev a sporov nebude vôbec ľahké, ale oddelenie závažnej kriminality má mnoho dôvodov na to, aby sa z plných síl usilovalo dopátrať pravdy a nastoliť spravodlivosť. 

Tina Frennstedt (zdroj: bibliotekfh.se)
"Ako mohla polícia spočiatku prehliadnuť telo ležiace na otvorenom priestranstve, pár metrov pred začiatkom riedkeho borovicového lesa? Veď oblasti pozdĺž pobrežia prehľadávala dokonca helikoptéra. A kto má toľko odvahy, že zasadí chlapcovi oveľa väčšie množstvo bodných rán, než je nutné, hneď vedľa relatívne frekventovanej cesty? Celý predošlý deň strávila čítaním úvodnej dokumentácie k prípadu, v ktorej boli stručne zhrnuté všetky udalosti, a už vtedy jej napadla možnosť, že Maxa páchateľ zavraždil na inom mieste a jeho telo potom umiestnil pri ceste." (str. 151)

Cesta 9 sa mi páčila o niečo viac ako Nezvestná. Pracuje so zaujímavejším prípadom a mal som dojem, akoby si autorka písanie istým spôsobom užila viac. Pohráva sa s dvoma líniami a viacerými uhlami pohľadu, odkrývanie tajomstiev je pútavé a prekvapivé a Tess ako ústredná postava je so svojimi postrehmi i osobnými problémami čerešničkou na torte. Som veľmi rád, že som dostal možnosť prečítať si knihu ešte pred jej oficiálnym vydaním. Ako fanúšik románových sérií a priaznivec škandinávskych psychotrilerov hodnotím novinku Tiny Frennstedt čisto pozitívne, a preto verím, že na ďalší diel si už počkáme o niečo kratšie. 

Originálny názov: Väg 9
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odložené prípady)
Preklad: Katarína Uhríková
Počet strán: 440

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

nedeľa 21. novembra 2021

Hypnóza ako prostriedok páchania (samo)vrážd

Keď sa na obálkach kníh objavujú ohlasy známych spisovateľov a spisovateliek, väčšinou im neprikladám veľký význam. Nazdávam sa totiž, že najlepšie si človek vytvorí názor tým, že knihu chytí do rúk a začíta sa do nej. V prípade Tranzu som však predsa len zbystril pozornosť, keďže ho odporúča John Marrs, autor veľmi špecifických trilerov, ktoré mi utkveli v pamäti dlhší čas (na rozdiel od iných diel daného žánru). Anotácia navyše sľubovala temný príbeh založený na hypnóze, prieniku do hlbokých zákutí ľudskej psychiky a náročnom vyšetrovaní. Fanúšikovia psychotrilerov určite dobre poznajú Hypnotizéra Larsa Keplera, ktorým rozbehol svoju bohatú literárnu kariéru, preto som bol zvedavý, či sa rovnako úspešný kúsok podarí aj jeho anglickému kolegovi Adamovi Southwardovi

"Čo sa vlastne stalo? Nič podobné v živote nezažil. Možno mal iba záchvat panickej úzkosti, ktorý vyvolalo Victorovo desivé správanie a klaustrofobická cela. Nie, určite to bolo niečo iné. Victor naňho použil nejaký spôsob ovládania. Mohla to byť hypnóza? Lenže Alex sa aj predtým opakovane podrobil hypnóze - bola to nevyhnutná súčasť štúdia. Túto skúsenosť určite nevnímal ako nezvyčajný či neprirodzený zážitok. Naopak, podobalo sa to prežívaniu nespočetných iných okamihov v každodennom živote, keď človek vypne a je trochu mimo (...) Toto však bolo iné. Akoby ho Victor strčil do králičej nory a zbavil ho schopnosti myslieť." (str. 114)

Ústredným hrdinom knihy (a nastupujúcej série) je bývalý forenzný psychológ Alex Madison, ktorý si v sebe nesie traumy z minulosti. Ide síce o vžité klišé, ale ak je spracované originálne a funkčne, nedá sa proti nemu nič namietať. Alexova výhoda je však v tom, že po nevydarenom prípade stále pomáha iným v rámci súkromnej praxe, a tak si môže aspoň čiastočne vykompenzovať niekdajšie pochybenia. Keď sa mu po rokoch naskytne možnosť vykúpenia v podobe Victora Lazara, nebezpečného čudáka, s ktorým si polícia nevie poradiť a ktorého bývalý psychológ spáchal samovraždu, nezaváha. Hneď sa však musím ešte pristaviť pri samotnom Alexovi. Ak si myslíte, že je ubitý svojimi démonmi, stráni sa spoločnosti a utápa vo svete plnom výčitiek, mali by ste pravdu iba sčasti. Alex je totiž pomerne arogantný, niekedy sa sám správa zvláštne a nelogicky a spočiatku som si k nemu budoval sympatie o čosi pomalšie. Badať v tom síce autorovu snahu odlíšiť svojho protagonistu od záplavy iných, no obávam sa, že u niektorých čitateľov to môže vzbudiť značnú nevôľu. Alex to však našťastie veľmi rýchlo vyrovná svojím aktívnym prístupom a úsilím prísť na koreň záhadným vraždám, z ktorých je podozrivý práve Victor Lazar. Ten vraj v hypnóze núti svoje obete zabiť sa, a to nie celkom zvyčajnými spôsobmi. Príbeh sa nesie okrem značného kriminálneho motívu aj v primerane mysterióznej atmosfére, čo ho vyzdvihuje na vyššiu úroveň a dodáva mu grády. Tranz je autorov debut, preto verím, že časom ešte nájde vyrovnanejšiu mieru hororových, trilerových a psychologických prvkov, pretože občas som mal dojem, že nie sú v súlade, ale snažia sa pretlačiť na úkor ostatných. V žiadnom prípade to ale nepovažujem za mínus, nadprirodzeno a tajomno vítam. Tie plynú aj z dejovej línie zasadenej do minulosti a prostredia Rumunska, ktoré je nesmierne vďačným priestorom na rozohratie príslušných nálad a motívov. Pozornému čitateľovi síce neujde pointa príbehu už zhruba v polovici, a hoci dúfate, že je to zámer a v závere ešte príde nejaký nečakaný zvrat, je otázne, či sa ho aj dočkáte... 

Adam Southward (zdroj: Victoria Wilks)
"Muž bez zaváhania zdvihol ruku do výšky a celou silou sa zboku bodol do hrude. Nôž narazil do rebra. Muž ho vytiahol a bodol sa ešte raz, tentoraz vyššie. Nôž hladko vnikol do jeho krku, minul kosti, prerezal svaly a prenikol až do väzov. Mužovo telo zareagovalo, hoci myseľ nemohla. Už bolo neskoro, ale prebudili sa v ňom základné motorické inštinkty. Výkrik. Hrdelný ston a chrčanie, ktoré prešlo do bublavého zvuku, keď sa krv valila do hrdla. Zapotácal sa a narazil do tmavej skrine z dubového dreva. Nôž mal zapichnutý v krku až po rukoväť a preťatej tepny striekala krv na zrkadlové dvere." (str. 192)

Tiesnivá atmosféra vychádza predovšetkým spoza väzenských múrov a spomínaného Rumunska. Victor Lazar je zaujímavý zločinec, ktorého motivácia je pochopiteľná, aj keď by si zaslúžil o čosi väčšie objasnenie všetkých okolností. Najväčším kladom Alexa Madisona je jeho snaha dopátrať sa pravdy aj za cenu odhalenia vlastných problémov, no čo sa týka jeho sociálnych schopností či celkového vyznenia, ešte má na čom popracovať. To sa dá povedať aj o Adamovi Southwardovi, pretože niektoré objasnenia deja prišli priskoro, prípadne komunikoval s čitateľom až príliš otvorene a polopatisticky. Napriek tomu ostáva Tranz vydareným psychotrilerom a základom pre ďalšie časti série. Pohybuje sa totiž v oblasti, ktorá ponúka veľa možností na spracovanie zaujímavých námetov. 

Originálny názov: Trance
Príslušnosť k sérii: Alex Madison (1. diel)
Preklad: Beata Horná
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media


sobota 20. novembra 2021

Tabuizované témy podávané so šarmom, vtipom i drámou

Seriál Sexuálna výchova sa stal veľmi rýchlo obrovským fenoménom na celom svete. Otvorenou debatou o pálčivých témach, uveriteľne bizarnými postavami a štylizáciou do osemdesiatych rokov minulého storočia napriek zasadeniu do súčasnosti trafil Netflix do čierneho a na nové časti netrpezlivo čakajú milióny divákov. Preto sa vôbec nečudujem, že slávny seriál získava sprievodné, rozširujúce ekvivalenty. Vydavateľstvo Ikar si dobre uvedomuje obľúbenosť tohto audiovizuálneho diela a rozhodlo sa priniesť slovenským fanúšikom preklady jeho knižných súrodencov. V rovnakom čase u nás vyšli dve diela spojené so známym streamovaným kúskom - román Road trip a praktická príručka Sprievodca životom

"Nebola skvelá sestra. Keby bola, stála by pri bratovi. Ale nič, čo doteraz urobil, ju nepresvedčilo, že je naozaj nevinný - vážne veci odbíjal žartom, zjavne bol stále zapletený do predaja drog a po jednom telefonáte mal zrazu naponáhlo, akási neurčitá práca za hotovosť - to všetko už videla. Nebola si istá, čo vlastne čakala. Že naozaj začal žiť inak? Že sa nejako zázračne pretransformoval na zodpovedného, dôveryhodného, úprimného človeka a v problémoch sa ocitol nie svojou vinou, ale nejakou nešťastnou náhodou? Na zázraky Maeve neverila." (Road trip, str. 79)

Knihy si síce môžu prečítať aj tí, ktorí sa ešte neoboznámili so seriálom, ale ani zďaleka si ich neužijú ako skalní fanúšikovia. Už len pre dôkladnejšiu znalosť postáv, vzťahov, ich históriu a celkovú atmosféru diela. Tú sa podarilo Katy Birchall vystihnúť pomerne verne, hoci sa určite nájde množstvo čitateľov, ktorí sa budú oháňať tvrdením, že správny variant je iba jeden. Road trip sa ani nesnaží byť rovnocenným partnerom seriálu, je skôr ústretovým krokom k rozšíreniu univerza a možnosťou nahliadnuť aj do ďalších dobrodružstiev hrdinov. Už prvé strany ma presvedčili, že to bude úsmevná jazda, a moje očakávanie sa potvrdilo. Nejde síce o žiadny megaúžasný literárny počin, ale po celý čas s knihou v ruke mi neschádzal úsmev z tváre. Živé postavy sú natoľko originálne a ľudské, až máte pocit, že ich dôverne poznáte. Pri témach, ktoré otvárajú, je to v podstate prirodzené. Hovoria otvorene o mnohých tabizovaných záležitostiach, na ktoré sa mladí ľudia boja opýtať, prípadne sa hanbia alebo vystríhajú reakciám okolia. Románové spracovanie cieli viac na epickú zložku ako na myšlienkovú rovinu, ale i tu je možné natrafiť na viacero poučných pasáží bez prílišného moralizovania. Ťažko sa mi vyberá obľúbená postava, keďže všetky sú osobité a majú čosi do seba, no najzábavnejšie a zároveň najemotívnejšie na mňa pôsobila Aimee. Ako zvyčajne poskytuje svoje rameno a oporu najlepšej priateľke Maeve, znovu sa potýkajúcej s problémami jej brata. Spolu s nimi sa vydajú na cestu za ich riešením, samozrejme, aj Otis a Eric. O priehrštie vtipných, dojemných i vypätých situácií teda rozhodne nebude núdza. Dejom sa mihnú aj iné viac či menej známe postavy, autorka sa však nesnaží nasilu tlačiť do popredia niektoré z nich len preto, že môže. Darí sa jej ustrážiť mieru a zameriava sa na ústrednú štvoricu, ktorá dokáže spoľahlivo potiahnuť celý príbeh. Hlavný motív šikovne zmiešal dohromady tínedžerov z rôznych sociálnych pomerov, aby ukázal, že pôvod, rasa či sexuálna orientácia nie sú pre pevné priateľstvá podstatné, ale ide v prvom rade o charakter a vzájomnú podporu v ťažkých časoch. A keď navyše putá utužujú aj tragikomické okolnosti, nové partie a skryté obavy, čitateľ si razom uvedomí, koľko skutočných priateľov má on sám (a či vôbec). Vyzdvihnúť musím aj obálku románu, nápad ladiť zadnú časť do farieb Otisovej povestnej bundy je vynikajúci! 

"Vyrovnanie sa so svojou sexualitou alebo identitou môže byť naozaj ťažké. Nanešťastie, nie všetky prostredia, napríklad školy a pracoviská, sú nezaujaté. Možno žiješ na vidieku, kde si jediná neheterosexuálna osoba, o ktorej vieš. Taká situácia býva mimoriadne náročná. Možno sa rozhodneš, že súčasťou tvojej cesty bude aj verejný coming out. Neexistuje správny alebo nesprávny spôsob, ako sa to dá urobiť. Závisí len od teba, či sa niekomu zveríš, alebo nie. Toto rozhodnutie je iba tvoje. No zdôver sa s tým iba vtedy, keď to tak naozaj cítiš a je to pre teba bezpečné." (Sprievodca životom, str. 35-36)
Praktická príručka (nielen) pre dospievajúcich nadväzuje na tretiu sériu Sexuálnej výchovy, preto je vhodné, aby čitatelia poznali jej dej. Inak môže hroziť, že sa buď dozvedia podstatné informácie vopred, alebo nebudú celkom rozumieť istým narážkam či prepojeniam. V konečnom dôsledku to však až tak veľa neznamená, pretože podstatu knihy tvoria rady mierené na rôzne oblasti tínedžerského života. Rýchlemu čítaniu napomáha pestrofarebný grafický vizuál, ktorý ale neznižuje vnímanie textu. Ten triafa priamo do čierneho, nechodí okolo horúcej kaše a neobsahuje zbytočný balast. Ak by si však niekto myslel, že sa venuje iba sexualite a s ňou spojeným témam, bol by na omyle. Nie nadarmo sa publikácia volá Sprievodca životom. Jedenásť kapitol vás prevedie úskaliami i radosťami dospievania a zodpovie mnohé otázky. Tie banálnejšie aj tie, na ktoré sa len ťažko hľadá primeraná odpoveď. Kniha sa tak stáva akýmsi dôverným priateľom, psychológom i sexuológom v jednom. Priateľstvo, hľadanie identity, pohlavné choroby, vzťahy založené na digitálnej komunikácii či duševné problémy sú len zlomkom tém, na ktoré v nej narazíte. Žiadna nevytŕča na úkor inej ani nie je spracovaná prvoplánovo. Odborní konzultanti si dali záležať, aby poskytli čitateľom možnosť identifikovať svoje problémy, nachádzať možné riešenia či pohnúť sa ďalej, ak nedopadli podľa ich predstáv. Publikáciu odporúčam všetkými desiatimi nielen  mládeži, ale každému so záujmom o zdravý fyzický i duševný vývin a so snahou porozumieť lepšie sebe i svojmu okoliu. Kiežby bolo takých titulov na našich pultoch viac!

Originálne názvy: Sex Education - The Road Trip / Sex Education – a guide to life
Preklad: Michaela Rosová / Mariana Hyžná
Počet strán: 264 / 192

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.


piatok 12. novembra 2021

Viktoriánske obdobie dejiskom legendárneho zločinu

Michael Crichton je autor, po ktorého tituloch siahnem rád, no, žiaľ, nie tak často, ako by som si prial. S o to väčšou chuťou som však vzal do rúk najnovší preklad z dielne vydavateľstva Lindeni. Veľká vlaková lúpež zobrazuje jeden z najväčších zločinov v dejinách a pod autorovou taktovkou sa mení na nespomaľujúci kolotoč akcie, drámy a zábavy. Ľudí oddávna fascinuje tajomný a istým spôsobom vzrušujúci svet kriminálnikov. Z pohodlia domova vnímame všadeprítomné nebezpečenstvo so skresľujúcim odstupom, často si neuvedomujúc všetky okolnosti. Crichton sa vo svojom románe zameriava na skutočný prípad z roku 1855, ktorý dodnes fascinuje ľudí na oboch stranách zákona. Dôvodov je hneď niekoľko - na čele so záhadou strateného zlata a takmer dokonalým vyústením lúpeže. 

"Celkom stratil pojem o čase a zvuky davu po poprave už vôbec nevnímal. Po obvode väzenského nádvoria došiel až k južnému múru. Tam zastal a čakal, kým popodeň prejde hliadkujúci strážnik. Strážnik sa nepozrel hore, no Willy neskôr spomínal, že niekoľko kvapiek krvi mu dopadlo na čiapku a plecia. Keď strážnik odišiel, Willy preliezol ponad hroty, ktoré ho pri tom porezali na hrudi, kolenách aj nohách, takže bol už takmer celý od krvi, a zoskočil na strechu najbližšej budovy za múrmi väznice o pätnásť stôp nižšie. Lomoz, ktorý spôsobil, keď na ňu dopadol, nikto nepočul, lebo v okolí nikoho nebolo. Všetci sa pozerali na popravu." (str. 100)

Michael Crichton ostáva aj trinásť rokov po svojej smrti pojmom spájaným s kultovými príbehmi z televíznych obrazoviek i filmového plátna, ako sú Pohotovosť či Jurský park, no mne stále zotrváva v pamäti hlavne román z prostredia divokých karibských korzárov (a nielen ich) Pirátska odysea. Michael mal skvelý cit pre stavbu deja a výrazné postavy, ktorých interakcie vás nútia listovať ďalej a ďalej. Veľká vlaková lúpež vyšla prvýkrát v roku 1975 a jej filmová podoba dorazila do kín o tri roky neskôr, priamo pod Crichtonovou režisérskou taktovkou. Keďže som ju videl už dávno, románový originál som si užil ako relatívne nový príbeh. Ústrednou postavou je švihák Edward Pierce, pripravujúci svoj zločinecký opus - krádež takmer sto kilogramov zlata z vlaku mieriaceho z Londýna do Folkestonu. Mám rád knihy, kde chtiac-nechtiac fandíte záporákovi, pretože sú nielen príjemným spestrením, ale navyše ponúkajú celkom iný pohľad na kriminálnu činnosť. Pierca je navyše nemožné nevnímať ako lupiča-džentlmena, darebáka zo starej školy, ktorý si rovnakou mierou vyslúžil odsúdenie spoločnosti i jej obdiv. Pohyboval sa ladne vo vysokých vrstvách aj v londýnskom podsvetí, čitateľ nahliadne za oponu ročných príprav zločinu, vyznačujúcich sa početnými ťažkosťami i náhodami. Obával som sa, že pasáže predchádzajúce predmetnej udalosti budú spomaľovať dej, ale vôbec to tak nebolo. Rozbor jednej z najslávnejších lúpeží v dejinách je detailný, ale pritom zaujímavý. Jeho prepracovanosť a dôslednosť musela dať autorovi zabrať, no výsledok stojí za to. Občas vás síce prepadne dojem, že niektoré časti textu sú mierne suchopárne, na ďalšej strane sa však stane niečo, čo ho ihneď zaplaší. Crichton je skúsený rozprávač a vie, že musí čitateľa udržať v strehu, alebo aspoň neunaviť jeho zvedavosť. Celkový zážitok by však nebol ani zďaleka taký pozitívny, nebyť výborného prekladu. Zo stránok vanie dobová atmosféra so všetkými vtedajšími pachmi či zvukmi, slová na papieri vás ľahko prenesú do 19. storočia. A to aj napriek tomu, že rozprávač si je vedomý svojej existencie v storočí dvadsiatom a je "iba" sprostredkovateľom diania. Aj to však prispieva k väčšiemu prepojeniu s čitateľom. 

Michael Crichton (zdroj: Wired)
"Viktoriánska spoločnosť sa tiež stala svedkom ďalšieho súperenia, ktoré sa sústredilo okolo novej inštitúcie - organizovaného policajného zboru. Policajné zložky si takmer okamžite začali budovať vzťahy so svojimi úhlavnými nepriateľmi zo zločineckých kruhov. O týchto vzťahoch sa v priebehu devätnásteho storočia veľa diskutovalo a táto diskusia pokračuje dodnes. Mysliteľom tej doby pravdaže neuniklo, ako veľmi sa metódy polície a páchateľov trestných činov podobajú..." (str. 198-199)

Oceňujem takisto ukážkovú gradáciu, udalosti naberajú postupne rýchly spád, až sa čudujete nad niektorými z nich a pochybujete o tom, či mohli mať skutočne reálny základ. Zasadenie do minulosti, ktorú spoznáte z rôznych uhlov a oblastí (železnice, verejné osvetlenie, fungovanie rôznych inštitúcií, sociálne problémy atď.) však pôsobí natoľko autenticky, že radi uveríte každému slovu. Šarmantné spojenie historických poznatkov s nabitým dejom funguje na výbornú a Veľká vlaková lúpež sa tak nepochybne stane vítaným doplnkom každej domácej knižnice. Michael Crichton si svoju poctu nezaslúžil len počas života, nič z nej neubúda ani s odstupom času...

Originálny názov: The Great Train Robbery
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: František Kôpka
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

nedeľa 7. novembra 2021

Nie každá rozprávka má šťastný koniec

Nemecko sa čím ďalej, tým viac vyrovnáva trilerovým veľmociam, ako sú severské krajiny, USA či Anglicko. Som rád, že vydavateľstvo Tatran nám prináša čoraz častejšie diela germánskeho pôvodu, či už ide o notoricky známeho Sebastiana Fitzeka, Carstena Henna (ktorého knihu práve čítam a takisto silno odporúčam), alebo Nele Neuhasovej, označovanej za kráľovnú nemeckej detektívky. Niet sa čomu čudovať, spojenie dôsledného vykreslenia charakterov a neustávajúcej napätej atmosféry je lákadlom, akému je ťažké odolať. Autorkin štýl mi sadol ako uliaty - nemám rád priveľmi prekombinované príbehy, ktoré dávajú na konci zmysel len pri hlbokom zamyslení. Niežeby Neline knihy nestáli za zamyslenie, skôr naopak. Prinášajú rôznorodé témy zo súčasnosti, blízke širokému spektru ľudí. Sú však spracované priamočiaro, bez zbytočných kľučiek a snahy zmiasť čitateľa.

"Ležal na zemi, dychčal, srdce mu divoko bilo. Keď sa pohol čo len o milimeter, slučka ho odrezala od vzduchu. Naťahoval uši, no počul iba búrku, ktorá burácala rovnakou silou. Skončili? Neprišli ho zabiť? Sú preč? Napätie trochu povolilo, svaly sa uvoľnili. Úľava však prišla predčasne. Začul syčanie, zacítil vôňu laku. V tej chvíli dostal ranu do tváre, nosová kosť sa mu s prasknutím zlomila, ten zvuk mu zadunel v hlave ako výstrel. Z očí mu vyhŕkli slzy, nos sa mu upchal krvou. S handrou v ústach takmer nemohol dýchať. Opäť sa ho zmocnila panika, oveľa väčšia ako prv, pretože teraz útočníkov nevidel." (str. 127)

Snehulienka musí zomrieť je naozaj skvelý názov, ktorý v sebe nesie prvok rozprávkovosti aj kontrastnej morbídnosti. Už pred otvorením knihy som tušil, že toto bude pre mňa ten správny psychotriler. A nemýlil som sa. Zbožňujem príbehy zasadené do úzkej komunity poznačenej tajomstvami, temnotou a nedôverou. Síce sa z toho pomaly stáva isté klišé, ale v šikovných rukách sa z neho stále dá vyžmýkať maximum. A Nele Neuhausová je natoľko zručná rozprávačka, že ma okamžite dokázala vtiahnuť do prostredia naoko súdržnej, ale v skutočnosti nesmierne expresívnej dediny. Príbeh začína návratom Tobiasa, ktorý strávil desať rokov vo väzení za zločin, ktorý podľa svojich slov nespáchal, a je odhodlaný očistiť svoje meno. V hľadaní pravdy mu pomáha aj vyšetrovateľka Pia spolu s ďalšími osobami, dotvárajúcimi dej a miestny kolorit. Niekdajšie vraždy poskytujú priestor na rozpitvanie starých rán, čo sa nezaobíde bez podozrievania, obviňovania a krívd. Práve v pestrej plejáde pováh a osobnostných čŕt spočíva najväčšie pozitívum románu. Takú zmes charakterov som už dávno nevidel. Zároveň to má svoju nespochybniteľnú funkciu, keďže v príbehu sa vyskytuje množstvo postáv a na základe ich typických znakov je možné ich ľahko odlíšiť a čitateľ sa nestráca v záplave mien. Tiež sa mi páčilo, že na rozdiel od iných kolegov či kolegýň sa autorka nesnaží moralizovať, ale ponecháva priestor čitateľovmu rozhodnutiu, čo je správne a čo nie. Jej hrdinovia sa totiž ocitajú v situáciách, kde musia čeliť tvrdým následkom. Je lepšie uniknúť do bezpečia, alebo sa postaviť tvárou v tvár zodpovednosti? Prekonanie strachu nevedie vždy k výhre nad sebou samým, ale často k ešte väčším obavám. Bodaj by nie, zločin tiahnuci sa celými rokmi len tak nezmizne z ľudskej pamäti a nové bizarné vraždy v ospalom mestečku dokážu prebudiť rozličné prejavy. Ak je niekto ochotný zabíjať, aby sa pravda nedostala na povrch, všetci by sa mali mať na pozore. Mŕtva mladá žena naaranžovaná ako princezná si takto svoj šťastný koniec určite nepredstavovala a ktovie, čo sa odohráva v útrobách duše chorého vraha...

Nele Neuhausová (zdroj: tz.de)
"Otec mu zasa zasahuje do života, práve teraz, keď potrebuje všetku silu a koncentráciu na to, aby si udržal pracovné miesto a zachránil svoju budúcnosť! Rástol v ňom hnev. Prečo mu konečne nedajú pokoj? V mysli sa mu začali vynárať obrazy, o ktorých si myslel, že na ne dávno zabudol, ale voči spomienkam a pocitom, ktoré ich sprevádzali, bol bezmocný. Vedel, že keď matka nebola doma, otec si to v jednej z podkrovných hosťovských izieb rozdával s Laurinou matkou, ktorá u nich pracovala ako gazdiná. To mu však nestačilo. Vlákal do postele aj dcéru svojich nevoľníkov, ako v duchu označoval svojich zamestnancov a celú dedinu..." (str. 203)

Snehulienka musí zomrieť je prvou knihou, ktorú som od Neuhausovej čítal, ale nebude ani zďaleka poslednou. Ak sú aj ostatné jej tituly takéto kvalitné, rýchlo sa zaradí medzi moje obľúbené spisovateľky. Napätie, nepredvídateľnosť, majstrovsky budovaná atmosféra, dôkladne vykreslené postavy, prelínanie minulosti a súčasnosti, striedanie uhlov pohľadu... to je len zlomok prvkov, ktoré tvoria dobre fungujúci celok. Na Goodreads som sa dočítal, že ide už o štvrtú časť série, preto verím, že Tatran čím skôr príde aj so zvyšnými dielmi... Román je ako stvorený na predlžujúce sa jesenné dni, nechajte sa teda zlákať, zimomriavky sú zaručené!

Originálny názov: Schneewittchen muss sterben
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Bodenstein a Kirchhoffová)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.


sobota 6. novembra 2021

Precízne budovaná snová atmosféra

V čase vydania knihy Zasnený Neznámy som o ňu neprejavil záujem, hoci neskôr som si povedal, že keď budem mať možnosť, siahnem po nej. Presvedčili ma o tom nielen pozitívne, ale aj o čosi kritickejšie názory. Nič nevyburcuje moju zvedavosť viac než takýto nesúlad, a keď sa nedávno naskytla príležitosť začítať sa do diela Laini Taylor, už som nezaváhal. Išlo o moje prvé stretnutie s autorkou a podľa ohlasov som sa tešil na nevšedný štýl. Moje očakávania sa v tomto smere naplnili vrchovatou mierou, už prvé strany ma presvedčili, že Laini si razí vlastnú cestu a v porovnaní s inými menami na obálkach pôsobí jej text omnoho vyzretejšie. Očividne sa nedáva zlanáriť trendmi preferujúcimi dynamiku, rýchle zvraty a neustálu akciu, skôr sa snaží o akýsi protiklad. To však neznamená, že by mal jej príbeh pomalší charakter, iba sa jednoducho nikam neponáhľa. 

"Lazlova myseľ plápolala úžasom, horiaca zápalka tam odpaľovala jednu rozbušku za druhou. Vedomím sa mu náhlili plamenné čiary myšlienok, spájali vzdialené body a vypĺňali medzery, menili otázniky na popol a namiesto každého spáleného načrtli tucet nových. Tucet tuctov. Otázky nemali konca, ale v spleti čiar sa začínali črtať odpovede, ohromujúce odpovede. Kým on všetko vnímal ako mozaiku svetla, Sarai zase ako čmáranicu temnoty. Pätnásť rokov sa spolu s ostatnými skrývala uväznená v citadele, ktorý zostala po zavraždených bohoch, a skromne tam živorila." (str. 174)

Rozdiel oproti iným knihám je aj v hrúbke. Zasnený Neznámy má takmer 500 strán, čaká teda na vás bohatý dej s dôsledným prienikom do vnútra postáv i originálneho prostredia. Chvíľu však trvá, kým sa v rozbehnutom vlaku pohodlne usadíte, čo môže niektorých čitateľov odradiť. Moje odporúčanie je vydržať, inak sa pripravíte o možnosť spoznať zbrusu nový svet a osobnosti, ktoré vás očaria svojím zanietením i vnímaním reality. Apropo, realita. Tá je takmer neustále konfrontovaná so snami a predstavami, čo je námet, ktorý sa v menej šikovných rukách môže veľmi ľahko rozpadnúť. Laini Taylor našťastie vie, čo robí, z jej textu cítiť, že nestrieľa naslepo. Neukrajuje si priveľké sústo, vedie čitateľa premyslenými cestičkami a aj vďaka tomu sú ústredné postavy uveriteľné napriek zasadeniu do neznámeho univerza. Prvou je Lazlo, sirota, vyrastajúci v kláštore, kde boli jeho dni naplnené prácou a modlitbami. Asketický spôsob života sa však nijako neodrazil v jeho bohatom vnútornom svete. Celý čas totiž sníva o Náreku, mieste, o ktorom sa všemožne snaží nájsť akékoľvek informácie v kláštornej knižnici. Zhodou náhod stretáva vojenskú karavánu a podarí sa mu presvedčiť jej veliteľa, aby ho vzali so sebou. Nie je však jediným novým návštevníkom Náreku, mesto sa navyše potýka s akýmsi záhadným problémom, a tak sa Lazlo čoraz viac zapletá do ťažkostí, s akými vôbec nepočítal. Druhou hlavnou postavou je Sarai, pričom spočiatku nie je celkom zrejmé, akú úlohu v príbehu zastáva. Práve istá záhadnosť bola dôvodom, prečo som si jej pasáže užíval o čosi  menej ako Lazlove. Navzájom sa však funkčne dopĺňali a ponúkali odlišné uhly pohľadu. Ich životy spoznáte skutočne dôkladne, autorka vás oboznámi s rôznymi detailmi, čo môže občas pôsobiť zdĺhavo, ale v konečnom dôsledku ide o výrazný prvok jej osobitosti. Epická zložka miestami spomalí a uvoľní priestor priam poetickým opisom, úvahám a odklonom od reality. Umelecky založení a radi dumajúci čitatelia si tým pádom zaručene prídu na svoje. 

Laini Taylor (zdroj: Twitter)
"Bolo by milosrdné ukončiť vlastnú existenciu? Sarai si uvedomovala, že tie kruté slová nepochádzali od mátožnej stareny, ale z hĺbky jej vlastnej duše otrávenej štyrmi tisíckami nocí plných snov a výčitiek. Uvedomovala si zároveň, že z celého mesta aj z útrob monštruózneho kovového anjela, ktorý mu kradol oblohu, ona jediná pozná utrpenie ľudí aj utrpenie božských detí a to jej milosrdenstvu dodáva výnimočný, vzácny rozmer. Dnes zabránilo krviprelievaniu, aspoň dočasne. Do budúcnosti nevidela, ale necítila istotu, že by bez nej musela byť nevyhnutne lepšia. Odolala teda oblohe s majákmi hviezd a zletela dolu do Náreku, vypátrať ďalšie následky svojho milosrdenstva." (str. 324)

Typickou súčasťou žánru young adult je romantická línia. Tá sa tu, samozrejme, vyskytuje tiež, no nerezonuje až tak ako niektoré iné. Najmä, keď s napätím očakávate, kedy dôjde k scéne naznačenej v prológu. Ten býva občas v knihách prvoplánový, v Zasnenom Neznámom však padol na úrodnú pôdu. Vzhľadom na pomalší rozbeh je čitateľ oboznámený s tým, že dôjde aj k dramatickejším udalostiam, a nemusí získať mylný dojem. Kniha Laini Taylor si totiž zaslúži primeranú pozornosť, preto sa naozaj čudujem, že je u nás zvláštne nedocenená. Neviem si predstaviť, že by nepredané kusy skončili zničené, takže šírte jej dobré meno, doprajme jej spolu šťastnejší koniec, než jej chystá zlomyseľný osud.

Originálny názov: Strange the Dreamer
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Zasnený Neznámy)
Preklad: Elena Guričanová
Počet strán: 496

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


streda 3. novembra 2021

Muži v rokoch, pred rokmi i s nárokmi

Umelecký talent Igora Adamca sa neobmedzuje iba na herecké majstrovstvo, svoju všestrannosť dokázal už vo viacerých oblastiach, medzi ktoré patrí aj literárna tvorba. Vďaka vydavateľstvu Artis Omnis sme sa o tom mohli presvedčiť na základe knihy Keď vonku prší, kde zhrnul svoje spomienky a životné postrehy. Svoju aktuálnu novinku koncipoval podobne, tiež ide o krátke texty reflektujúce rôzne dianie, osoby i sféry. Z môjho pohľadu sa však tentoraz výrazne zvýšili jeho šance zaujať širšiu čitateľskú obec. Značne sa totiž zväčšil rozptyl tém, od osobných motívov sa dostáva k spoločenským, kultúrnym aj historickým, čo vnímam nielen ako prirodzený krok v jeho autorskom napredovaní, ale aj ako prejav všeobecného rozhľadu. 

"Platónov učiteľ Sokrates skončil neslávne. Veľa rečnil, za čo ho súdili, robil si nevhodnú prču zo súdu, za čo ho odsúdili. Podľa paragrafu toho a toho musel vypiť fľaštičku bolehlavu a umrieť. Zrejme skonal na bolesť hlavy. Pozoruhodné. V tých časoch zjavne nepoznali ibalgin. Taký bolehlav vie znepríjemniť život. Spomeňte si na lacné krabicové vína. Rána po žúroch bývali na umretie. Aj bez súdu. Platón chodieval rečniť na aténske námestia. Ale len tak placho, aby nedopadol ako jeho pedagóg." (str. 15)

Ktovie, podľa akého kľúča si autor vyberal jednotlivé osobnosti. Utkveli mu v pamäti ešte zo školských čias? Považuje ich za výrazné symboly ich doby? Alebo sa jednoducho stali takými populárnymi, že si vyslúžili ďalšie "teplé miestečko" na stránkach knihy? Nech už je dôvod akýkoľvek, Igorovi Adamcovi sa podarilo vybrať pestrú plejádu známych mien z rôznych oblastí. Zvolil pritom zaujímavý prístup. Vyberá si určitý motív zo života či pôsobenia pánov a hľadí naň svojou optikou, vyznačujúcou sa nadhľadom, satirou i trefnou hyperbolizáciou. Občas prepojí minulosť so súčasnosťou, inokedy sa pohybuje v hraniciach vymedzeného časopriestoru, no vždy na vás čaká nevšedná, originálna myšlienka. Mená z učebníc dejepisu (a nielen toho) získavajú nádych ľudskosti, mnohí velikáni sa dostávajú do celkom obyčajných situácií, pričom to ani trochu neznižuje ich význam. Skôr naopak, z viacerých textov sa dokážete i čomusi priučiť. Autor však nijakým spôsobom nepodceňuje svojich čitateľov, ba dokonca predpokladá, že disponujú dostatočnými vedomosťami, aby vedeli čítať aj medzi riadkami a pochopili všetky väčšie i menšie náznaky. Knihu by som preto odporučil najmä tým, ktorí majú aspoň minimálne poňatie o svetových dejinách, literatúre a kultúre. Text je rozdelený na štyri časti (Starodávne legendy, Páni stredovekí, Borci v cylindroch, Hviezdy nových čias). Delenie podľa historických období je pomerne očividné, hoci nerozumiem, ako sa Tycho Brahe a Napoleon ocitli medzi stredovekými pánmi... Ide našťastie len o malú nezrovnalosť, ktorá nepokazí celkový dojem. Čo však vidím ako isté mínus, je obálka. Kombinácia farieb a grafika ako taká, obávam sa, na pultoch medzi žiarivými novinkami nepritiahnu dostatočnú pozornosť. Obsah by si v tomto smere zaslúžil s vonkajšou úpravou korešpondovať omnoho viac. 

Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)
"Na ostrove Feydau uprostred Loiry žil chlapec Žil. On sa teda písal Jules, ale čítal sa Žil. Malý, kučeravý a zvedavý. Pýtal sa všetkých na všetko. Otravoval dospelých svojimi otázkami, na ktoré mu väčšinou nevedeli odpovedať. Sníval o dobrodružstve a jeho strýko, ktorý bol maliarom krajiniek a portrétov a aktov, jeho chlapčenské sny podporoval. Rozprával mu neuveriteľné príbehy o veciach, o ktorých nikdy nikto nepočul a ktoré sa dovtedy nikde vo svete nestali." (str. 68)

Muži v rokoch nie sú určení len mužom a už vôbec nie iba tým v rokoch. Svojím širokým záberom môžu osloviť každého človeka s otvorenou mysľou, bystrým úsudkom a znalcom kvalitného rozhovoru. Pretože práve ten prebieha medzi Igorom Adamcom a čitateľom, spokojne sa usmievajúcim pri spoznávaní autorovho zámeru. Knižka príjemným a neviazaným spôsobom rozširuje zbierky krátkych textov a vyvolá i zvedavosť, čím nás Igor poteší nabudúce.


Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis


nedeľa 31. októbra 2021

Rodinný odkaz silných, morálnych žien

Druhá svetová vojna je nekonečným zdrojom inšpirácie a spisovatelia a spisovateľky sa k nej vracajú veľmi často. Nielen preto, že poskytuje možnosť spracovať príbehy so silnými posolstvami, ale tiež pre výstrahu, aby sa nezabudlo na vtedajšie zverstvá a úpadok ľudskosti. Rozprávačské prístupy k udalostiam sa rôznia, Fiona Valpyová sa rozhodla upriamiť pozornosť na život (na prvý pohľad) obyčajných žien v okupovanom Paríži, ktoré sa rozhodnú vziať do vlastných rúk svoj osud i napredovanie celého Francúzska. Súbežne s nimi sledujeme aj dejovú líniu z prítomnosti - prostredníctvom ďalšej mladej ženy, pátrajúcej po svojich predkoch. Mám rád knihy, kde sa striedajú viaceré časové roviny, pripadajú mi prepracovanejšie a pútavejšie. A ako som vyrozumel, ide o typický prvok Fioninho rukopisu, takže mi rýchlo prirástla k srdcu.

"Pri myšlienkach na domov, kde som žila, sa mi v mysli vynorí nevítaný obraz blikajúcich modrých svetiel a rúk, ktoré ma zadržiavajú, keď sa snažím vbehnúť do poodchýlených dverí (...) Potrebujem rozptýlenie, ktoré mi prináša pátranie po Clairinom príbehu, až potom sa začnem vracať do menej vzdialenej minulosti... Až doteraz mi bola história našej rodiny záhadou, dodriapanou tapisériou s množstvom dier. Mama o nej hovorila nerada. Bránil jej v tom pocit hanby? Zrazu viem, že to musím zistiť. Vďaka spomienkam Simoninej starej mamy pomaly skladám kúsky vlastného príbehu." (str. 55-56)

Ako to už pri knihách tohto typu býva, historická línia je omnoho zaujímavejšia a tá z prítomnosti ťahá za kratší koniec. To však neznamená, že by nemala svoje opodstatnenie. Autorka šikovne prepája dve obdobia a pre čitateľa je radosťou nachádzať stále nové súvislosti. Harriet prichádza do Paríža, aby sa dozvedela viac o živote svojej starej mamy, a začína na najvhodnejšom mieste - zamestná sa v rovnakom podniku, kde kedysi pracovala aj Claire. Z informácií na prebale knihy som sa dozvedel, že aj sama Fiona Valpyová svojho času zanechala bývanie v Anglicku a presťahovala sa do milovaného Francúzska. O to autentickejšie vyznievajú Harrietine dojmy z nového bydliska, i keď jej motivácia je, samozrejme, omnoho sugestívnejšia. Trojlístok krajčírok z rue Cardinale sa pridá počas vojny k domácemu odboju, aby aspoň svojou "troškou" prispeli k úsiliu vzdorovať Nemcom. Vykonávajú zdanlivo drobné, no v skutočnosti pre činnosť hnutia nesmierne dôležité úlohy. Doručujú správy, ukrývajú spojencov či ľudí prenasledovaných režimom. Musia sa mať pritom celý čas na pozore, pretože dôvera sa stáva veľmi nebezpečným atribútom a aj naoko srdečný sused môže byť skrytým kolaborantom. Krajčírkin dar mi obsahom pripomenul iný román, ktorý som nedávno čítal - Stratené dievčatá v Paríži od Pam Jenoff. Oba sa venujú podobnému námetu, Fionino dielo sa mi však zdá o čosi emocionálnejšie, čitateľ sa doň dokáže ľahšie vcítiť a prežívať zobrazené udalosti s oveľa väčším zanietením. Azda aj preto, že svoje hrdinky ukotvila v módnom priemysle, čím obohatila príbeh o príťažlivý prvok odvetvia, kam človek bežne len tak nenahliadne. Zároveň tým vytvára kontrast medzi tvorivou činnosťou, skrášľujúcou ľudí, a nezmyselným ničením ich existencie. Z pestrofarebných dielní sa dostávame do pracovných táborov, kde vládne šedá v desiatkach svojich odtieňov. Presvedčenie o správnosti konania bolo u hrdinov v pravom zmysle slova väčšie než strach o život, čím nemalou mierou prispeli ku konečnému víťazstvu aj za cenu osobných strát. Vzhľadom na námet je ťažké odhadnúť koniec príbehu, nie ste teda už od začiatku ukolísaní očakávaným happyendom. Napätie, skvele vykreslené charaktery a nádej, že všetko dobre dopadne, vás budú sprevádzať od prvej po poslednú stranu.

Fiona Valpyová (zdroj: Amazon)
"Nesmelo si špičkou jazyka prešla po popraskaných a opuchnutých perách a myklo ju. Znova sa nekontrolovateľne roztriasla. Vlnené pančuchy mala pomotané vedľa seba na kôpke, pomaly sa posadila a začala si ich navliekať na dokrvavené nohy, aby sa zahriala. Aký je deň? Koľko hodín prešlo? Zmocňovali sa jej mdloby, a tak si znova ľahla na zem, zvinula svoje dotlčené a doráňané telo do klbka a ruky si pritisla na hruď, aby mohli vstrebať slabé teplo jej dychu." (str. 178)

Ako som spomenul, súčasná línia je až taká podstatná a občas vyznieva akosi navyše. Harriet slúži viac-menej iba ako rámec pre minulé dianie a jej dramatizácia nevyznieva účelne. Nejde však o žiadny prešľap, keď ju vnímame v kontexte s jej starou mamou Claire, pôsobí o niečo lepšie. S postupujúcimi stranami som si tiež všimol, že autorka sa viackrát opakuje. Chápem jej snahu poukázať na dôležitosť predostretých myšlienok, no ich hromadenie má, obávam sa, občas opačný účinok. Strasti žien - agentiek SOE, pomáhajúcich vo francúzskom odboji s vidinou možného trpkého konca, ale rozhodne držia Krajčírkin dar nad vodou a robia z neho nadpriemerný čitateľský zážitok. Utkvie vám v pamäti, podnieti vás k zamysleniu a získa si čestné miesto vo vašej domácej knižnici.

Originálny názov: The Dressmaker's Gift
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 271

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran


sobota 30. októbra 2021

Sociálne siete, sláva a mimozemšťania

Hank Green, brat slávneho spisovateľa Johna, si je dobre vedomý nevyhnutného porovnávania v oblasti literárnej tvorby. Dlho sa pohybuje na poli online médií, a práve znalosti sveta sociálnych sietí spojených s prchavou slávou si vzal na mušku vo svojom debute. Ide však inou cestou ako John a kritické hlasy uťal hneď v zárodku, keďže sa nijako netají ich súrodeneckým vzťahom, ba čo viac, uťahuje si z neho a istým spôsobom tak predznamenáva nádych svojho románu. Obsahom a sci-fi prvkami vtesnanými do našej reality mi pripomenul diela Patricka Nessa, Hank však disponuje väčším nadhľadom. To naznačuje už i samotný názov, ako vystrihnutý z palcových titulkov či umelo vytvorených clickbaitov. 

"Ľudia ma neskôr začali obviňovať, že som prešpekulovaná a vypočítavá marketérka, ktorá využila príležitosť zbohatnúť a stať sa slávnou. Popierala som to, tvrdila som, že je to len bizarná zhoda náhod, ale to bola lož. Lož, ktorá bola súčasťou našej prešpekulovanej a vypočítavej marketingovej stratégie. Ak vám to z pohľadu zvonka pripadalo prirodzené, no, tak sme asi odviedli dobrú prácu. Boli sme vypočítaví. Páčilo sa mi, že sa so mnou ľudia fotia na letisku, páčilo sa mi, že mi platia, páčila sa mi pozornosť a bála som sa, že sa to skončí." (str. 79)

Je to absolútne fenomenálne vás vovedie do sveta, kde nad objektivitou prevažuje snaha o šokovanie, no k slovu sa musí dostať aj pravda, ktorá je neraz ešte fascinujúcejšia. Oným fenomenálnym javom je náhle zjavenie desiatok sôch samurajov v nadživotnej veľkosti v rôznych kútoch sveta. Sú vyrobené z neznámeho materiálu a majú zvláštny vplyv na ľudské vnímanie. Dvadsiatnička April, pracujúca v startupe zameranom na aplikáciu časového manažmentu, cíti, že jej potenciál každým dňom upadá, a "transformer v samurajskom brnení", ktorého nazve Carl, sa nečakane stane jej lístkom preč zo sivej reality. Hneď ako fotografiu monumentu zavesí na sociálne siete, obletí svet a April je odrazu vytrhnutá zo svojej komfortnej zóny. Nejde však o nič, čo by ju nejakým spôsobom iritovalo, aspoň spočiatku. Užíva si pozornosť aj výhody plynúce z rýchlo získanej slávy. Ako mladá žena odchovaná v online prostredí si je však dobre vedomá prchavosti nadobudnutého záujmu a aby si ho udržala, podujme sa pátrať po podstate Carlov a ich význame. April ako rýchlokvasná celebrita, samozrejme, čelí aj nepriazni verejnosti, a hoci jej robí dobre aj zlá reklama, je pre čitateľ pomerne ťažké nájsť v sebe miesto pre súcit s ňou. April totiž nie je typická hrdinka, ku ktorej pocítite sympatie a držíte jej palce na jej ceste za vysnívaným cieľom. Skôr naopak, Hank Green ju prezentuje ako istý archetyp súčasného človeka "postihnutého" možnosťami virality a nehľadiaceho na všemožné dôsledky. Stále som čakal, kedy príde zlom, ktorý prinúti April zamyslieť sa. Či som sa dočkal alebo nie, neprezradím, musíte si to prečítať sami :-) Za spomínané očakávania viním množstvo kníh žánru young adult, ktoré mi prešli rukami, pritom autor stavia na odlišnosti a román Je to absolútne fenomenálne je i žánrovo veľmi ťažké zaradiť. Žiaľ, miestami som mal dojem, akoby sa autor strácal vo vlastnom úsilí a nevie, kam z konopí. Dej pôsobí ako celok nekompatibilne, hlavný motív sa odvíja akoby v úzadí a do toho April rieši svoju sexuálnu orientáciu (čo by bolo úplne v pohode, ide o skvelý námet, ale tu mi to pripadalo akési silené). 

Hank Green (zdroj: The Guardian)
"Niečo mi vrazilo do okna a čo spravím aj? No jasné! Zapnem svetlo a odhrniem závesy pred sklenenými dverami. POMALY! Napriek všetkým tým hrozbám som si stále tak akosi nevedela predstaviť, že by ma chcel niekto reálne zabiť. Obťažovať ma? Jasné. Vyhrážať sa mi? Tiež. Zažalovať ma? Keby len mali dôvod! Ale vražda? To sa robí vo filmoch. Ľudia sa nezabíjajú! Akože, jasné, zabíjajú, čítam noviny. Možno to čosi vypovedá aj o mojom pohľade na svet, keďže sa mi ľudia doslova vyhrážali smrťou, a mne ani len nenapadlo, že by sa ma niekto naozaj pokúsil zabiť." (str. 230)

Na April je veľa toho, nad čím môžete krútiť hlavou. Mne okrem jej donebavolajúcej povrchnosti a zaslepenosti prekážal aj spôsob jej vyjadrovania. Chápem snahu o hovorovú reč, ale všetkého veľa škodí. Tento nešvár pomerne sľubne vyvažujú iné postavy, z ktorých mi sadol napríklad jej kamarát Andy. Keď však vedome odignorujete škrípajúce prvky knihy, máte veľkú šancu užiť si ju. Tematika je moderná, žiaduca a spracovaná so všetkými kladmi i zápormi. Hank Green si na debut odhryzol azda priveľké sústo a svojho brata ani zďaleka neohrozí, no ak sa bude držať pri zemi a utrasie si priority príbehu, mohli by sme sa dočkať výraznejších dojmov. 

Originálny názov: An Absolutely Remarkable Thing
Príslušnosť k sérii: 1, diel (Carlovia)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media


štvrtok 28. októbra 2021

Politický triler z prvej ruky

Bývalý politik a prezident Slovenskej republiky v role spisovateľa? Na rovinu priznám, že som k jeho knihe pristupoval so značným skepticizmom, ale aj veľkou dávkou zvedavosti. Ide len o premyslený marketingový ťah alebo naozaj disponuje rozprávačskými kvalitami? Ponúkne čitateľom nefalšovaný pohľad do zákulisia najvyššieho panského huncútstva alebo bude iba kĺzať po povrchu? Odhliadnuc od všetkých románových atribútov, Andrej Kiska jednoducho bude čeliť vytváraniu názorov a predpokladov čitateľov ešte predtým, ako knihu otvoria. Preto je dobre, že Prezident už od prvej strany pôsobí silne autenticky a dokáže vás vtiahnuť. Najmä preto, že si viete živo predstaviť mnohé reálne predobrazy postáv... 

"Zvažoval, ako má postupovať. Predvolebná kampaň premiéra bola plná nechutných osobných útokov voči Patrikovi. Stovky bilbordov, milióny letákov. Aj v osobných diskusiách musel odolávať ohováraniu a zákerným výpadom. Dnes sa s ním mal osobne stretnúť prvýkrát od posledného súboja v televízii pred dvoma mesiacmi. Barbora navrhovala začať odmerane a dať premiérovi pocítiť, že jeho správanie bolo neprístojné. Pán Závodský navrhoval diplomatický postup a ukázať ochotu na spoluprácu, ale ísť vlastnou cestou. Patrik sa rozhodol, že spraví hrubú čiaru. Vyskúša vzťah s premiérom vybudovať nanovo." (str. 71)

Podtitul Dvadsať dní na prežitie dáva jasne najavo, aký nádych bude mať príbeh, a autor sa ho snaží naplniť. Nejde však cestou zahraničných špionážno-politických románov, čo je na jednej strane výhoda, pretože je bližší domácemu prostrediu, no zároveň akoby sa hral na niečo, čím nie je. Je prirodzené, že Andrej Kiska siahol po prostredí a námetoch, ktoré dôverne pozná, a z jeho textu cítiť, že sa v ňom pohybuje bez problémov a nepadne mu zaťažko vykresliť aj množstvo zaujímavých detailov. Práve tento prvok považujem za najväčší prínos knihy, bežný človek sa nemá ako dozvedieť o zákulisných praktikách vládnych činiteľov, jemných nuansách etikety či jazyku diplomacie. Autor má k téme čo povedať a osobne považujem voľbu beletrie za lepší krok ako prípadné memoáre. Fantázia nepozná hraníc a poskytuje nepreberné možnosti ďalšej sebarealizácie. Nehovoriac o tom, že pamäti by mohli pohoršiť mnohých ľudí, čo sa vo vymyslenom príbehu ľahko schová za umeleckú licenciu. Pri čítaní sa totiž, ako som už spomenul, nevyhnete hľadaniu súvislostí medzi postavami a skutočnými osobami. Kontakt so stránkami knihy je tak svojsky obohatený o bizarné hľadanie podobností, hoci by aj boli neplánované. Príbeh začína inauguráciou novej hlavy štátu a čerstvý prezident Patrik bude mať čo robiť, aby nasledujúce tri týždne ustál ako politik aj ako človek. Búrlivé vody domáceho i medzinárodného významu veľmi rýchlo preveria jeho charakter a budú mať, samozrejme, vplyv aj na jeho osobný život. Dej je tvorený viacerými motívmi, za všetky spomeniem napríklad napätý vzťah medzi Patrikom a premiérom Erikom Vargom, vojnovú krízu na Ukrajine či lavírovanie medzi svetovými vodcami a ich megalomanskými plánmi. Patrik ako ústredný hrdina mi bol sympatický už od začiatku, je vykreslený uveriteľne a nemáte dojem, že by si chcel autor cez neho nejakým spôsobom namaľovať obraz seba samého. Páčilo sa mi, že sme mali možnosť spoznať aj prezidentovo zázemie a vzťahy nielen na báze politiky, ale i v rámci pracovného tímu. Napokon, tie sa pre Patrika ukážu ako prekvapivo hlboké... 

Andrej Kiska (zdroj: Wikipedia)

"V konferenčnej sále počas Patrikovho prejavu bolo už len zopár prezidentov. Poloprázdnu miestnosť zapĺňali väčšinou profesionálni diplomati a ich asistenti, z ktorých iba niekoľko venovalo pozornosť Patrikovým slovám (...) Čo je vlastne jeho úlohou, úlohou prezidenta? Hovoriť pravdu či dávať klamlivú nádej? Rozsievať optimizmus v už aj tak pochmúrnych správach či pripravovať krajinu na všetky následky vojny u susedov? Má vysvetľovať, ako sa asi cítia muži, ženy, otcovia, matky vzdialení pár hodín cesty z Bratislavy, o ktorých osude a slobode rozhodujú iné, veľké krajiny? Čo odkázať Vargovi a mnohým ďalším?" (str. 191) 

Patrik síce navonok vystupuje ako suverén, no vnútri často bojuje s neistotou a pochybnosťami. Tie občas prepadnú aj čitateľa, najmä v častiach, kde sa Andrej Kiska nechá uniesť opisom "prezidentovania" na úkor dynamiky deja. Našťastie ide väčšinou o nevšedné kamienky celkovej mozaiky, a tak mu to s prižmúrenými očami odpustíte, pretože v závere číha nejeden vygradovaný zvrat. Prezident je pútavé čítanie, pri ktorom je ťažké nevnímať v pozadí osobnosť autora, no keď sa necháte unášať príbehom, dostanete vydarený spoločenský román v kombinácii s trilerom, akých je na domácej knižnej scéne ako šafranu.


Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar


nedeľa 24. októbra 2021

Sherlock nie je jediný detektív v rodine

Mladšiu sestru svetoznámeho detektíva som ako väčšina našincov spoznal vďaka filmu na Netflixe. Dúfal som, že niektoré vydavateľstvo sa chytí jeho úspechu a prinesie nám jeho predlohu, a dočkal som sa. CooBoo nám poskytlo možnosť spoznať Enolu Holmesovú aj v knižnej verzii a predstavilo ju i tým, ktorí sa s ňou nestretli v podobe prepožičanej Millie Bobby Brownovou. Prekvapilo ma, že kniha vyšla pôvodne už v roku 2006, myslel som si, že ide o novší kúsok. Nič to však nemení na jej kvalitách, skôr naopak, je dôkazom, že sa nezviezla na súčasnom trende young adult, ale razí si vlastnú cestu. Od dnešných titulov sa odlišuje aj rozsahom. Knihu prečítate raz-dva, nejde o žiadne náročné čítanie, jej odporúčanie čitateľom od dvanástich rokov je teda viac než adekvátne, hoci po nej bez problémov môžu siahnuť aj tí skôr narodení. 

"Netušila som, ako by niečo mohlo byť v maminom obrázku, ani čo by to malo byť, ale bola som si istá, že som to správne pochopila a že sa tam musím ísť pozrieť. Práve teraz. V najtemnejšej nočnej hodine. Keď sa to nikto, a obzvlášť môj brat Mycroft, nedozvie. Dievčatá by sa mali hrať s bábikami. Za roky môjho detstva mi dospelí, ktorí to so mnou mysleli dobre, venovali veľa bábik. Neznášala som bábiky, vždy som im odtrhla hlavu, ale teraz som pre konečne našla využitie. V dutej hlavičke blond bábiky som si schovala kľúč k maminým izbám. Raz-dva som ho mala v ruke." (str. 69)

Kratší rozsah má za následok dynamický príbeh, no zároveň pokrivkáva v hlbšej charakteristike postáv a širšie spracovaných scénach. Text preto občas vyznieva trochu povrchne, no stále som si pripomínal, že je určený mladším ročníkom, nie vždy holdujúcim motívom spomaľujúcim dej. A Enola Holmesová môže byť žiarivým príkladom šikovnej, odvážnej a pritom citlivej tínedžerky, snažiacej sa presadiť vo svete, ktorý až tak nepraje ambicióznym dievčatám. Samozrejme, je zbytočné polemizovať o uveriteľnosti knihy, jej podstata spočíva kdesi celkom inde. Enola si zachováva svoj šarm a odhodlanie, v prípade potreby by ste radi mali na svojej strane takého človeka ako stratený markíz. Čo sa samotného prípadu týka, ten je iný než vo filme, ktorý si vzal z originálu praktiky len základnú myšlienku a rozvil ju po svojom. A dá sa povedať, že lepšie. Väčšinou to býva naopak - kniha poskytuje autorom väčšiu slobodu pri vykreslení postáv a dejových línií. Nancy Springer však motívy oklieštila na to najnutnejšie, akoby sa bála priveľmi popustiť uzdu. Enola má štrnásť rokov a v mnohých ohľadoch sa dokáže správať ako otravná tínedžerka, ale pritom jej držíte palce, pretože vyrastať v tieni bratov, ako sú Sherlock a Mycroft, nemôže byť ľahké. Vydobytie si vlastného miesta v rodine a spoločnosti a poukázať na vlastné schopnosti sa teda nestáva iba možnosťou, ale priam nutnosťou. Hľadanie matky, hoci stratený je mladý markíz, poskytuje dostatok priestoru na prienik do rodinných väzieb z celkom inej strany, ako sme zvyknutí z klasických príbehov o detektívovi z Baker Street. Ak sa chystá Prípad zmiznutého markíza čítať niekto, kto nepozná Holmesa, ani zďaleka si ho neužije ako ten, kto sa v problematike pohybuje aspoň trochu. Netvrdím, že je potrebné poznať ju detailne, stačí základný prehľad o Sherlockovej osobnosti. Autorka sa snažila zobraziť svoju hrdinku v rovnako brilantnej verzii, no miestami pôsobí na svoj vek azda až príliš arogantne. Ba ani celý prípad nie je prípadom v pravom slova zmysle a záhada sa vyrieši bleskovo rýchlo. 

Nancy Springer (zdroj: Popular Networth)
"Ako som tak rachotila po koľajach smerom k tomu veľkému mestu, niečo mi napadlo a musela som sa pod závojom usmiať - predstava, že sa schovám bratom priamo pod nosom, sa mi páčila ešte viac, keď teraz o mne vedia. Možno budú musieť prehodnotiť názor na mozgovú kapacitu svojej omylom narodenej mladšej sestry... Keďže sa zmenili okolnosti, nebudem si môcť po príjazde do mesta najať drožku. Sherlock Holmes bude drožkárov isto spovedať... Asi budem musieť ísť pešo, aby som sa dosť vzdialila od stanice, ale kam? Keď sa vydám na nesprávnu ulicu, môžem naraziť na niekoho, kto nie je dobrý. Na zlodejov alebo... dokonca na nejakého vraha." (str. 114)

Keby som patril do cieľovej skupiny, zrejme by som knihu hodnotil lepšie. Číta sa rýchlo, vychádza zo známych súvislostí, disponuje nebojácnou hrdinkou primeraného veku a rozbieha šesťdielnu sériu, počas ktorej sa dá očakávať určitý vývoj. Nekomplikované pátranie je základom zrodu novej detektívnej ikony viktoriánskeho Anglicka. Nancy Springer trafila Enolou do čierneho a v čase vydania asi ani netušila, ako sa o pätnásť rokov preslávi. A aj keď je Prípad zmiznutého markíza viac-menej priemerným dielom, viem, že ani ďalšie časti neujdú mojej pozornosti.

Originálny názov:  The Case of the Missing Marquess
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Enola Holmesová)
Preklad: Mária Havranová
Počet strán: 184

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.