sobota 31. júla 2021

Demýtizácia známej legendy s detektívnym nádychom

Literárnu tvorbu Tiny Van der Holland sledujem už od jej počiatkov a som rád, že sa naše cesty križujú už viac než desať rokov. Zakaždým totiž dokáže priniesť niečo nové, inšpiratívne a podnecujúce čitateľa dohľadať si ďalšie informácie k udalostiam či osobnostiam, o ktorých píše. Inak to nie je ani v prípade Tininej novinky, pokračujúcej v nastolenom smere žánru historickej detektívky. Plynulo sa k nemu prepracovala od spoločenskej tematiky a musím povedať, že táto poloha jej sadla. Nielen preto, že ide u nás o menšinovú oblasť autorského záujmu, ale aj pre až pedantný pohľad na život v minulých storočiach. Po riešení závažných barokových zločinov v Košiciach a Kežmarku prišla na pretras Levoča. Miestna legenda prešla rokmi dlhú cestu a konečne nastal čas pozrieť sa jej bližšie na zúbok. 
"Barón zhanobil jeho prácu. Práve on, ktorý sa na rozdiel od ostatných klientov za seansu ani len neodmenil. Iba ak márnym sľubom. Pán generál teda nie je spokojný? Necení si, koľko vedomostí musel nazbierať, aby mu vyhovel? Tak sa na to pozrime, zachmúril sa. Našiel bábiku, ktorú použili pri čarovaní. Vnútri nej bol zvinutý prameň Korponayovej vlasov a na mieste srdca mala zapichnutú Andrássyho ihlicu s červeným granátovým kameňom. Čaro by mohol ukončiť aj hneď, keď je barón taký netrpezlivý a nevie sa dočkať jeho naplnenia. Stačilo by vytiahnuť ihlicu, pravda, počas malého rituálu, aby si nepohneval bohyňu Óšun." (str. 232)

Levočskú Bielu paniu v našich končinách spropagoval predovšetkým spisovateľ Mór Jókai, ktorý však založil svoj román na vžitej legende a dal väčší priestor dohadom než faktom. Prečo nie, skutočnosť býva predsa neraz omnoho pragmatickejšia a tým pádom aj... nezaujímavejšia? Občas azda aj áno, ale Tina Van der Holland dokazuje, že ani dejiny samy osebe nie sú všedne nudné a poskytujú dostatok pútavého materiálu. Biela pani levočská sa radí obsahovo i typovo k dielam Tajomstvo zlatého pokladu a Čierna pani z Kežmarku. Logiku to má, hoci som mal pri čítaní dojem, že v tomto prípade sa viac derie do popredia história než detektívka. Napokon, kým dôjde k prvej vražde, musíte si počkať zhruba stopäťdesiat strán. A to je vzhľadom na proklamovaný žáner skutočne dosť. Autorka sa však nikam neponáhľa. Aj rozsah knihy napovedá, že na jej stránkach sa toho odohrá ešte habadej. Inšpirácie v reálnych udalostiach i osobnostiach zjavne našla Tina požehnane. Ak by vás náhodou mierne vydesil zoznam mien v úvode knihy, môžete byť pokojní. Napriek množstvu postáv sa v nich nestrácate, do deja vstupujú postupne a sú náležite odlíšené. Prím hrá, prirodzene, ústredné duo legendy - barón Štefan Andrássy, generál v Rákociho vojsku, a šľachtičná Juliána Géczyová Korponayová. Príbeh je rozprávaný hlavne z pohľadu prvého zmieneného. Barón Andrássy je typickým predstaviteľom svojej vrstvy i funkcie, no nemyslím tým, že by ho autorka škatuľkovala. Práve naopak, barón si je vedomý svojho postavenia aj zodpovednosti, ktorá plynie z jeho úlohy, a tak sa prejavujú aj odvrátené črty jeho osobnosti. Našťastie ich však využíva v správnom čase i na správnom mieste. Minimálne čo sa týka prípravy a priebehu obliehania Levoče cisárskymi vojskami na prelome rokov 1709 a 1710. Vo veciach lásky už však stráca obozretnosť, čo sa môže doslova fatálne zvrtnúť. Náročky nechcem prezrádzať veľa z deja. Osobne som si pred čítaním zistil viac o predmetnej legende a o to viac som si potom užil Bielu pani levočskú. Zakomponovanie prvkov mystiky a uplatnenie autorského zámeru fungujú znamenite. Robia česť známym menám, prinášajú čosi nové a zároveň vzdávajú hold samotnej Levoči.

Tina Van der Holland (zdroj: Knižné červy)

"V pondelok druhého decembra snehová búrka ustala, no deň sa napriek tomu nielenže nevydaril, ale priniesol zlé zvraty. Parlamentár od maršala Heistera doručil mestu druhú výzvu, aby sa vzdalo. Po tom, ako levočský senát aj s prispením generála Andrássyho odmietol tak urobiť, ukázalo sa, čo robili cisárski vojaci, keď o sebe nedávali znať. Zakopali pod mestské hradby mínu, ktorú dal Heister odpáliť, a kým sa obrancovia mesta spamätávali z výbuchu, zavelil svojim oddielom do útoku." (str. 239)

Mesto na východe Slovenska totiž nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Už od úvodu sa môžete detailne zoznámiť s jeho chodom, správou, každodenným životom či exkurzom do histórie meštianskych domov. Aj to je dôvodom, prečo sa dej spočiatku hýbe trochu pomalšie. Obávam sa, že niektorým čitateľom to nemusí sadnúť, predsa len ide o beletriu, nie bulletin z múzea. Na druhej strane sa i tu prejavuje autorkin dôkladná pripravenosť na vytvorenie skutočne pôsobiaceho príbehu spred troch storočí. K lepšej orientácii v niekdajších reálií vám pomôže aj mapka Levoče či zoznam mier a váh. Čo sa týka samotného príbehu, je vystavaný bez výrazných hluchých miest, postavy sú vykreslené uveriteľne, čo je v historických dielach často kameňom úrazu. Tu však nič nepôsobí rušivo a užívate si obliehanie Levoče počas Rákociho stavovského povstania, akoby ste boli jeho priamou súčasťou. Samotné vraždy sú takisto významným a vhodne zakomponovaným prvkom, a aj keď som sa spočiatku obával, či bude zločinom venovaného dosť priestoru, neostal som sklamaný. Tina Van der Holland je v najlepšej forme a ja pevne verím, že zotrvá v ponáraní sa do našej bohatej histórie aj naďalej. Miest či legiend je k dispozícii požehnane, stačí si len vybrať. 
 



štvrtok 29. júla 2021

Láska nie je exaktná veda

Vydavateľstvo i527.net snáď ešte ani raz pri tvorbe edičného plánu nešliaplo vedľa. Dobre vie, čo čitatelia chcú, a rado im v ich očakávaniach vyhovie. To sa týka aj spisovateľky Roseanny M. Whiteovej, zameriavajúcej sa na strhujúce osudy ľudí počas vojnového besnenia. Slovenskí fanúšikovia silných príbehov majú možnosť spoznať hrdinov už druhej jej série s názvom Kryptológovia. Hoci musím hneď dodať, že ústredná hrdinka úvodnej časti im nebude celkom neznáma. Autorkine romány sa totiž zjavne odohrávajú v jednom univerze, a tak tu nachádzame prepojenia aj s predošlými Tieňmi nad Anglickom. Osobne ma to veľmi teší, pretože šlo o skutočne vydarenú sériu. V Čísle lásky sa môžete konkrétne tešiť na Margot de Wildeovú, sestru protagonistu z knihy Pieseň bez nôt

"Nechcela byť sama. Nechcela - a preto musí, aby ju to neovládlo, najmä teraz. Ak pôjde k Lukasovi alebo Dot, možno nikdy nenájde silu ísť opäť domov. Byť sama. Sama. Vždy si to myslela - že je izolovaná, dokonca aj v dave. Že je iná. Iná ako ostatné dievčatá, ako ostatní študenti. Iná ako ostatní, ktorí sa večer vyhrnuli z práce a išli spolu na večeru, na koncert alebo hocikam inam, kde žili svoje "skutočné" životy mimo tajomstiev Miestnosti 40. No nebola sama. Naozaj nie. Doteraz nie. Vždy tu bola mama. Teraz je len Margot." (str. 104)

Postava Margot sa vymyká z bežných kritérií hrdiniek klasických romancí. Zaujala ma už ako vedľajšia postava a som rád, že jej Roseanna venovala väčší priestor. Pritom to bola určite veľká výzva, keď Margot na prvý pohľad pôsobí ako asociálny, chladný, numericky zameraný zjav. Nečudo, že už jej otec ju pre jej matematický talent zatiahol do sveta šifier a kódovania. Prvá svetová vojna sa prejavila i v tomto smere a v jej zákulisí prebiehal boj, ktorý síce nemal toľko obetí ako frontová streľba, no takisto významnou mierou ovplyvnil priebeh i výsledok vojny. To, že Margotin mozog pracuje inak, však zákonite neznamená, že by nedisponovala širokým spektrom emócií. Práve naopak. Má bohatý vnútorný život, no keďže dáva svoje city najavo ťažšie ako ostatní ľudia, je dlho odsúdená tráviť svoj čas v osamelosti. Na druhej strane je obrazom modernej ženy, ktorá v sebe spája lásku k vzdelaniu, ľuďom i Bohu. Osudová zmena nastáva, keď sa stane súčasťou tímu expertov na dešifrovanie nemeckých telegramov. To vedie k zoznámeniu s Drakeom Eltonom, vojakom, ktorý si však najhoršieho nepriateľa nesie sám v sebe. Číslo lásky si vás získa nepredvídateľnosťou, tajomnosťou i láskavo-sarkastickým humorom. Ten plynie predovšetkým z Margotinej osobnosti, pretože nie vždy dokáže odhadnúť mieru vhodnosti svojich poznámok a jej okolie často nevie, ako reagovať. Aj to však tvorí jej osobité čaro. Drake predstavuje pre ňu skvelý náprotivok. Páčilo sa mi, že ich vzťah sa prehlboval postupne, a hoci si boli sympatickí od začiatku, citová rovina prevažuje nad vášňou. Drake sa napriek svojim démonom, ktorí ho dokážu vytrhnúť z pokoja, správa trpezlivo, slušne a s rešpektom. Títo hrdinovia sú pekným príkladom, ako by mali fungovať všetky zdravé vzťahy, založené na vzájomnej úcte a podpore. 

Roseanna M. White (zdroj: Catholic Mom)
"Nepriateľ nie je to správne slovo pre Margot de Wildeovú. Je protivník. To je ono. Alebo možno protihráč. Nepriateľ v sebe nesie nenávisť a taký pocit voči tomu belgickému dievčaťu nemal. Nie, nenávisť je príliš mocná sila a netreba ju prenášať na hocikoho na opačnej strane. Tú si ušetrí pre tých, ktorí si ju skutočne zaslúžia. Hoci ju noc a vzdialenosť skrývali pred jeho pohľadom, das Gespenst sa obrátil k budove Starej admirality. Má nepriateľa, no Margot de Wildeová ním nie je. Zato ho dovedie k tomu skutočnému." (str. 205)

Keďže príbeh sa odohráva počas Veľkej vojny, bolo by naivné myslieť si, že našich hrdinov neobíde strata. Ide síce o romancu zasadenú do historického obdobia, ale v žiadnom prípade nezatvára oči pred krutou realitou. Vyrovnávanie sa s nepriazňou osudu však dodáva deju hĺbku, rovnako ako pasáže zamerané na antagonistu, jeho motívy a myšlienky. Roseanna M. Whiteová ponúka vyvážený román, ktorým len potvrdzuje svoj status talentovanej rozprávačky. Podarilo sa jej vytvoriť mix romantiky, napätia a poučenia, aký nachádza opodstatnenie bez ohľadu na dobu a miesto. 

Originálny názov: The Number of Love
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kryptológovia)
Preklad: Jana Hlatká
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.


Jej veličenstvo na stope zločinu

Tak toto bolo mega prekvapenie! Už dávno som nečítal takú vznešenú, aristokratickú detektívku. Presnejšie ešte nikdy 😀. Nečudo, veď Sophia J. Bennett si ako hrdinku svojej série Jej veličenstvo vyšetruje zvolila samotnú anglickú kráľovnú! Nejde pritom o žiadnu recesiu, kniha je typickým príkladom žánru, no jej spracovanie, prostredie a celková atmosféra ju posúva o niekoľko tried vyššie - a nemyslím tým len tie spoločenské... Stretol som sa s názormi, že román je kombináciou Agathy Christie a oceňovaného seriálu The Crown, a po prečítaní sa s nimi rád stotožňujem. Autorka je celoživotnou obdivovateľkou a pozorovateľkou Windsorovcov a svoje poznatky v kombinácii s rozprávačským talentom pretavila do originálneho a pútavého príbehu. A nejde pritom o žiadny prvoplánový ťah! 

"Práve v tej chvíli kráľovná prechádzala popri policajtovi strážiacemu vchod do súkromných apartmánov, a keď jej na pozdrav kývol hlavou, uvedomila si, aké je šialené, že sa vraždilo práve tu. Ak ste boli v dennodennom kontakte s mužom, ktorého nenávidíte z akéhokoľvek dôvodu, prečo by ste si vybrali práve hrad, aby ste ho zavraždili? Pri takomto stupni stráženia a bezpečnostných opatrení to vo verejných priestoroch hradu neprichádzalo do úvahy. Vnútri vo svojich apartmánoch si hostia aj ich služobníctvo robili, čo chceli." (str. 128)

Alžbeta síce tvorí jadro celého príbehu, no pripisovať jej všetky zásluhy za riešenie zločinu by nebolo fér. Niežeby na to nepostačoval jej dôvtip, no je zahltená toľkými povinnosťami a žije pod takým drobnohľadom, že musí spolupracovať s niekým, kto sa môže pohybovať o čosi nepozorovanejšie. Vrah mladého ruského klaviristu sa síce snažil narafičiť jeho smrť ako samovraždu, ale uzol na povraze, na ktorom sa vraj obesil, nebol celkom dotiahnutý. A spoločnosť, v ktorej sa krátko pohyboval ako talentovaná súčasť upevňovania britsko-ruských obchodných vzťahov, si predsa veľmi zakladá na dôslednosti. Vyšetrovania sa ujíma Metropolitná polícia v spolupráci s MI5, no kráľovná má neurčitý dojem, že ich postupy vedú zlým smerom, a tak sa púšťa do pátrania na vlastnú päsť. Maksim Brodskij očaril vo svoj posledný večer na tomto svete aj ju, dokonca s ňou i tancoval, a jej intuícia sa už mnohokrát ukázala ako hlas, ktorý treba vypočuť. Táto motivácia pritom nie je žiadnou novinkou, Alžbeta už v mladom veku inklinovala k riešeniam reálnych zločinov a konečne má možnosť prejaviť svoj um a bystrosť i v tomto smere. Pomocnú ruku je podá predovšetkým Rozie Oshodiová, asistentka kráľovninho osobného tajomníka. Nielenže má prehľad v osobnostiach pohybujúcich sa v okolí kráľovnej, ale jej pozícia nie je natoľko na očiach, aby jej prekážala v zisťovaní háklivých informácií. Zatiaľ čo Alžbeta nepochybne reprezentuje staré poriadky a zašlú slávu šľachtických rodov, Rozie je skvelým symbolom modernej doby. Má anglicko-nigérijské korene, pôsobila v armáde a v hojnej miere využíva sociálne médiá. Je atraktívna, múdra a diskrétna. Jednoducho predurčená preniknúť do prostredia horných vrstiev a snáď sa aj vyhriať v priazni mocnej ženy, ktorá síce atakuje deväťdesiatku (Windsorský uzol sa odohráva v roku 2016), ale nestráca nič zo svojho šarmu a odhodlania. Okrem Alžbety, prirodzene, natrafíme aj na plejádu ďalších obyvateľov Windsorského zámku a kráľovniných príbuzných. Špeciálne sa mi páčili pasáže so zmienkami o princovi Filipovi či princeznej Margaret, ktorí sú mojimi obľúbencami už od prvej časti The Crown

S. J. Bennett (zdroj: events.ctpost.com)
"Mali niečo spoločné - hoci jedna z nich sedela na kráľovskom tróne už v časoch, keď manžel Michelle Obamovej ešte ani nebol na svete. Hrad bol plný bezpečnostných pracovníkov, televíznych kamier a ľudí. V Dubovom salóne sa uskutočnila rýchla tlačová konferencia, aby boli všetci spokojní, a potom si konečne mohli vydýchnuť. Tém, o čom sa zhovárať, bolo dosť, blížilo sa referendum aj voľby. Manželia hovorili o svojich plánoch do života, keď odídu z Bieleho domu. Budú jej chýbať. No predstava ženy-prezidentky USA bola tiež zaujímavá. Ako sa len svet zmenil od roku 1926. Kto by to bol vtedy povedal?" (str. 178)

Páči sa mi, že S. J. Bennett sa nebojí nazývať veci - a hlavne ľudí - pravými menami. Je častým javom, že spisovatelia používajú iné mená na označenie reálnych osôb, no tento román poskytuje priestor skutočne pestrému zloženiu svetových politikov a náhľad do medzinárodných vzťahov. Samozrejme, v únosnej miere. Ťažko povedať, čo prevažuje viac - či detektívna línia, alebo zobrazenie života za múrmi kráľovninho najobľúbenejšieho hradu. Text pôsobí vyvážene a ak sa celá séria bude niesť v podobnom duchu, máme sa na čo tešiť. Občas síce natrafíte na rušivé chyby či opakujúce sa slová, čomu by mohla pani redaktorka venovať väčšiu pozornosť, rovnako ako nesprávnym gramatickým väzbám (viď prvý úryvok - opakujúce sa slovo práve a zle použité spojenie policajtovi strážiacemu), ale nijako to neznižuje hodnotu obsahu. Windsorský uzol je vydarené čítanie, ktoré nastavilo latku pekne vysoko.

Originálny názov: The Windsor Knot
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jej veličenstvo vyšetruje)
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 295

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

pondelok 26. júla 2021

Farbistý kontrastný svet modernej indickej ženy

Horúce letné dni sú ako stvorené pre knihy, ktoré vás prenesú do exotických krajín a podnietia vo vás túžbu vycestovať za dobrodružstvom. Prirodzene, pohľad turistu je diametrálne odlišný od domáceho obyvateľstva, čo je aj prípad hrdinky románu Umelkyňa s henou. Názov vystihuje jej zameranie, ale ani zďaleka neobsiahol jeho neobvyklú pestrosť. Tá sa prejavuje v rôznych smeroch, či už v atmosfére Indie spojenú s priehrštím farieb, chutí a vôní, alebo vo vykreslení charakterov postáv a miestnych tradícií. Práve tie sú základným kameňom a aj kameňom úrazu. Alka Joshi sa totiž podujala poslať svoju hlavnú postavu na strastiplnú cestu za nezávislosťou, no zanechať vžité zvyky a pretrhnúť putá s rodinou je ťažšie, ako sa zdá. Minulosť totiž nespí a vždy si nájde spôsob, ako sa znovu nečakane ohlásiť.   

"Svokra sa o moje telo starala rovnako usilovne ako o svoju záhradku s liečivými bylinami - zúrodňovala pôdu, siala semienka, slabým rastlinkám dodávala živiny. No trpezlivá starostlivosť mojej sás nepriniesla jej synovi to, po čom najväčšmi túžil. Syn - alebo aj dcéra - bol pre indického muža dôkazom jeho mužnosti. Narodenie dieťaťa znamenalo, že môže zaujať svoje hrdé a právom vyslúžené miesto medzi tisíckami mužov, ktorí prispeli k vytvoreniu ďalšej generácie. Hari, tak ako mnohí iní muži v jeho situácii, mal pocit, že som ho o to právo ukrátila." (str. 45)

Autorkin talent sa prejaví veľmi rýchlo a razantne. A to v ústrednej postave mladej Lakšmí. Napriek tomu, že našinec si sotva dokáže predstaviť všetky reálie Indie v polovici minulého storočia, okamžite sa naladí na jej vlnu a užíva si plnohodnotný príbeh od začiatku až do konca. Alka sa pritom nezdržiava prílišným objasňovaním Lakšmínej minulosti. Samozrejme, ide o neoddeliteľnú súčasť deja a bez neho by nebol ani zďaleka kompletný, no podstatné je, kam sa Lakšmí dopracovala a čo má pred sebou než to, čo ju tam nasmerovalo. I keď okov svojej rodiny sa celkom nezbaví. Povestnou ozvenou minulosti sa pre ňu stáva dosiaľ nepoznaná sestra, o ktorú sa musí postarať. Rádhá môže ohroziť jej starostlivo budovaný život aj kariéru uznávanej liečiteľky, kameňom úrazu je aj jej povaha, no Lakšmí si uvedomuje svoju povinnosť a úlohu zohrávajú aj výčitky plynúce z niekdajšieho odchodu z domova. Román sa odohráva v pohnutých časoch, kedy sa rúcali staré systémy a nastupovali nové poriadky, ktoré však ešte len hľadali svoje medze a neraz spôsobovali viac zmätku než pokoja. Bývalá anglická kolónia ešte stále disponuje pozostatkami nadvlády, mnohí ľudia žijú akoby bezo zmeny, no symbolom novej doby je samotná Lakšmí - narodená v tradičnej rodine, ale budujúca si vlastnú nezávislosť. Prirodzene, v rámci určitých krehkých hraníc. Rozdelenie spoločnosti na kasty, dohodnuté manželstvá, vynútené úctyhodné správanie a sila neprajných rečí sú okovy, ktorých je nemožné zbaviť sa, a tak sa naša hrdinka často zmieta medzi tým, čo je správne, a tým, čo je dané. Mimochodom, ak ste si ako ja mysleli, že rozlišujeme iba štyri kasty, ste na veľkom omyle. Kastový systém obsahuje až okolo tritisíc (!!!) úrovní a je omnoho komplikovanejší, než by sa na prvý pohľad zdalo. Umelkyňa s henou je popri skvostnom príbehu veľmi poučným čítaním, kníh z tohto prostredia či obdobia je u nás ako šafranu. Zo stránok na vás zavanie vietor nedávno dávnych čias, ktorý občas získa romantizujúci charakter, inokedy sa zhrozíte nad určitými praktikami či až neľudskými zákonmi. Autorka pritom dobre vie, o čom píše. Sama má indický pôvod, a hoci vo svojej domovine strávila iba rané detstvo, do svojej knihy premietla mnoho skúseností vlastnej mamy, ktorej je (popri otcovi) i venovaná. 

Alka Joshi (zdroj: The Good Life Coach)
"Dnešný deň sa mal skončiť slávnostne a priniesť nám nádej do budúcna. Namiesto toho som cítila prázdnotu, hlbokú a širokú ako koryto Gangy. Rodičia tu neboli, nevideli, akú dlhú cestu som musela prekonať, aby som sa dostala až sem. Bez nich všetka tá námaha akosi strácala zmysel. Namiesto nich mi osud poslal Rádhu, aby som sa o ňu postarala, no jej budúcnosť som zničila tiež. Kam sa uchýli takto uprostred noci? Hádam len nie k svojmu milencovi? Kto to je? Ak to nie je mliekar, pán Ajangár ani pán Pándéj, tak kto? Na maháráninej škole vyučovali len ženy. Žeby ten bezzubý starý vrátnik? Vylúčené!" (str. 178)

Umelkyňa s henou patrí ku knihám, ktoré vo mne zanechali po prečítaní hlbší dojem. Preto ma potešilo, keď som sa dočítal, že ide o prvý diel trilógie a ešte sa vrátime do tohto krásneho, pestrofarebného i obozretnosť vyžadujúceho sveta. Alka Joshi postavila svoj príbeh na mnohých kontrastoch a tento stavebný prvok funguje dokonale. V spojení so silnými postavami, posolstvami a nádhernou obálkou sa dočkala zaslúženého úspechu, ktorý ju azda podnieti, aby svoje spisovateľské pero využívala čo najčastejšie. 

Originálny názov: The Henna Artist
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Džajpúrska trilógia)
Preklad: Lenka Cinková
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran


streda 21. júla 2021

Láska v područí intríg a smrti

Samostatne stojaci príbeh je vo fantazijnom subžánri young adult v súčasnosti skôr výnimkou než pravidlom. Novinka od Tricie Levenseller je preto vhodná pre každého, kto sa nerád púšťa do príbehov s koncom v nedohľadne alebo naskakuje na už rozbehnutý vlak. Zároveň však poteší všetkých priaznivcov žánru, pretože ponúka to najlepšie, čo v ňom možno nájsť - zaujímavú zápletku, výrazné postavy, nepredvídateľnosť a skvele vybudovanú atmosféru. S autorkinou tvorbou som sa stretol prvýkrát, ale ihneď ma upútal jej rozprávačský štýl aj schopnosť preniesť čitateľa do iného sveta. Práve na tom občas iní spisovatelia zlyhávajú, no Tricia to zvláda s prehľadom. Nič nepôsobí rušivo, aj opisov je tak akurát, aby ste si vytvorili predstavu bez zbytočného zabiehania do otravných detailov. 

"Bola som opatrná. Dážď zmyl stopy koní, a keď som skoro ráno dorazila domov, stačilo zničiť špinavé šaty a nepozorovane sa dostať z izby. S Hektorom som si poradila rovnako ako s každým iným problémom: sama a nesmierne dôkladne. Nemohli ho nájsť. Aj keby sa niekto vybral na výlet do lesa, nemohol by predsa tušiť, že stojí na hrobe. Lord Divas si iste myslí, že Hektor jednoducho odišiel na dlhé prázdniny a zrazu si zmyslel, že syna túži nájsť. Niežeby mu na ňom malo záležať - Hektor bol piaty dedič v poradí. Čosi sa zmenilo, no nesmiem dovoliť, aby ma to rozhodilo." (str. 73)
Dôvod je čisto prozaický - autorka kladie dôraz predovšetkým na príbeh a postavy. A robí to znamenite. Ústredné duo patrí k tým, ktoré si zapamätáte a budete s ním porovnávať ďalšie podobné dvojice. Alessandra a Tieňový kráľ pritom nie sú žiadni hrdinovia v pravom slova zmysle. Anotácia ľahko vyvolá dojem, že medzi nimi dôjde ku klasickému posunu od nenávisti k láske. Niežeby to nebolo celkom tak, no nenávisť je v tomto prípade zastúpená túžbou získať neobmedzenú moc a kráľ je pre Alessandru jednoducho len prostriedkom na jej získanie. Nie je v tom nič osobné. Aspoň zatiaľ... Tiene medzi nami majú skvelý, viacvrstvový názov. Odkazuje nielen na temnotu kráľovského dvora či zákulisné ťahy, ale aj na vnútorné besy a pohnútky, vedúce k rôznym udalostiam. A tých sa v deji vyskytne veru poriadne veľa. Občas ma aj zamrzelo, že kniha sa nerozvinie do viacerých dielov, potenciál na to nepochybne má. Stalo sa tak hlavne v pasážach, ktoré mi pripadali mierne unáhlené, aj keď ich nebolo veľa a v podstate len podporili celkovú dynamiku. Vzhľadom na standalone charakter nenatrafíte na hluché miesta, všetko pekne rýchlo odsýpa a ani sa nenazdáte a ste na konci. Ale späť k postavám... Často sa stretávame s tým, že hrdinky majú určitú negatívnu motiváciu, väčšinou ich k tomu ženie pomsta, ale veľmi rýchlo prevážia ich kladné vlastnosti. Alessandra sa vôbec netvári ako obeť okolností, hoci rodinné pomery ju vyformovali do súčasnej podoby, keď dáva prednosť získaniu moci za akýchkoľvek podmienok než životu v úzadí. Hoci by to znamenalo zabiť kráľa a prebrať po ňom trón. Alessandra je odhodlaná, ambiciózna mladá žena, ktorá sa nebojí doslova si zašpiniť ruky krvou. A v prítomnosti kráľa s jeho tajomne príťažlivou krásou nepadne hneď do kolien, ich romanca vzniká postupne a hlavne uveriteľne. To znamená, že nad nimi nebudete prevracať očami ani sa vám nebude pri obracaní strán lepiť med na prsty. Tieňový kráľ si je rovnako vedomý svojho postavenia aj povinností, ktoré z neho vyplývajú. Nepozastavuje sa zbytočne nad dobývaním cudzích území, niekedy sa prejaví dokonca nemilosrdne, ale aj to z neho robilo v mojich očiach autentického panovníka viac než príliš moralizujúci panovníci z iných kníh, odohrávajúcich sa na kráľovskom dvore. 
Tricia Levenseller (zdroj: Twitter)
"Všetci boli vydesení, keď do paláca vtrhli votrelci. Nikto si nepamätá, kto bol s nimi v zabezpečenej miestnosti, okrem ľudí, ktorých mal priamo vedľa seba. Polovica aristokracie tvrdí, že boli na miestach, kde ich nikto iný nevidel. Ampelios vyšetroval, kto mi vtedy pred dvoma mesiacmi mohol podsunúť otrávené rukavice. Nezistil nič. A najhoršie je, že neviem, či je to pravda alebo či je do sprisahania namočený spolu so zvyškom rady. Nový útok nám mohol poskytnúť záchytné body, ale útočník je mŕtvy. Jeho telo neodhalilo žiadne tajomstvá." (str. 195)

Apropo, kráľovský dvor. Nečakajte nablýskané, idealizované prostredie ako vystrihnuté z disneyovských rozprávok. Aj v Tieňoch medzi nami sa síce zúčastníte plesov, večerí, navštívite tajné zákutia či záhrady, ale atmosféra priam praje skrytým úvahám, či sa náhodou aj žiarivo vykreslená scéna odrazu nezvrtne a nezíska krvavejší odtieň. Páčilo sa mi tiež, ako sa Alessandra (ne)snažila zapadnúť do vysokej spoločnosti. Jej módne kreácie tvoria podstatnú súčasť jej talentu aj osobnosti, prejavila sa v nich autorkina fantázia aj schopnosť odlíšiť svoju hrdinku od iných. Tricia Levenseller ma veľmi príjemne prekvapila. Čakal som síce, že jej román bude patriť k nadpriemeru, ale nie, že bude až natoľko výnimočný. Som rád, že som mal možnosť prečítať si ho ešte pred oficiálnym vydaním. Teraz môžem už len spokojne sledovať, ako očarí množstvo ďalších čitateľov, a dúfať, že sa dočkáme prekladu aj iných Triciných diel. 

Originálny názov: Shadows Between Us
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Elena Guričanová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


utorok 20. júla 2021

Pocta sa môže vzdať aj bez superlatívov

Keď sa na našich pultoch objaví nový komiksový román o živote určitej významnej osobnosti, okamžite pritiahne moju pozornosť. V poslednom čase sa venovali skôr svetoznámym umelcom (David Bowie, Andy Warhol, ...), preto som, prirodzene, spozornel, keď vydavateľstvo Slovart ohlásilo vydanie diela Štefánik, pod ktorým je scenáristicky podpísaná česko-slovenská dvojica Gabriela Kyselová - Michal Baláž a o grafickú podobu sa postaral Václav Šlajch. Preklad ich komiksu z češtiny sa tvári pomerne nenápadne, ale pritom ide o jedinečný titul, schopný priblížiť osobnosť jedného z našich najvýznamnejších - a najrozporuplnejších - historických dejateľov pekne zoširoka. Milan Rastislav Štefánik aj vyše sto rokov od svojej smrti zamestnáva mysle bádateľov i laikov a vznášajú sa okolo neho mnohé teórie. Či už sú založené na pravde, alebo nie, musíte posúdiť sami... 

Záujem o život a pôsobenie Milana Rastislava Štefánika vzrástol hlavne pred dvoma rokmi, keď došlo k stému výročiu jeho tragického úmrtia. Autori komiksu však vyhlasujú, že nie je ich cieľom riadiť sa nejakými významnými dátumami, motivuje ich predovšetkým snaha preniknúť za oponu chválami i kritikou opradeného muža, ktorý položil základy našej demokracie. Spočiatku som sa nazdával, že Štefánik nás prevedie najdôležitejšími medzníkmi v živote hrdinu, no nemohol sa viac mýliť. Gabriela Kyselová a Michal Baláž zvolili naozaj skvelú stavbu príbehu založenú na striedaní rôznych časových línií. Dej tak získava na svižnosti a poskytuje omnoho ucelenejší pohľad na zobrazené udalosti. Popri Štefánikovi navyše vyčnieva ako hlavná postava sochár Bohumil Kafka, cez ktorého optiku spoznávame generála ako človeka pozbaveného pozlátky slávy. Na Kafkovi, ktorý sa s mladým Milanom stretol ešte počas svojho pôsobenia v Paríži, je vytvoriť jeho monument, aby naveky pripomínal jednotu Čechov a Slovákov. Doba rokov tridsiatych priala skôr úpadku než pevnosti charakterov, a tak sa politické špičky nazdávali, že pripomienka pilierov republiky bude tou správnou symbolikou. Kafka výzvu prijíma, ale vytesať Štefánikovu podobu znamená najprv ho dôkladne spoznať. A ako zisťuje od jeho príbuzných, kolegov, spolubojovníkov a ďalších známych, bol to človek ako každý iný, so svojimi snami a ideálmi, ale aj bolesťami a chybami. Páči sa mi, že komiks ani zďaleka Štefánika neidealizuje, poukazuje na jeho úspechy rovnako ako na jeho sporné črty a prejavy. Vyvážene reflektuje generálove zásluhy na budovaní československých légií, jeho hrdinstvá na bojovom poli a v oblasti astronómie, neváha sa však zamerať ani na jeho egoistickú túžbu po uznaní verejnosti a stúpaní po spoločenskom rebríčku, čomu podriadil aj svoje vzťahy. 
V príbehu sa mihne viacero známych osobností, niektoré mi boli dobre známe, s inými som sa stretol prvýkrát. Ak by vám občas nebolo jasné, kto sú ľudia na obrázkoch, ľahko vám pomôže zorientovať sa ich zoznam v závere knihy. Ja viem už teraz, že sa k nej budem opakovane vracať. Nielen pre osvieženie množstva informácií, ale aj pre úchvatnú grafickú stránku. Václav Šlajch má skutočne veľký talent, čo sa prejavuje najmä vo využívaní farieb, ich kontrastoch a pôsobení na vnímanie čitateľa. Podarilo sa mu vystihnúť vnútorné stavy postáv, atmosféru deja aj dramatickosť niektorých situácií. Štefánik je komiks, ktorý si zaslúži vašu pozornosť, je určený širokej vekovej skupine a svojou formou osloví aj tých, ktorí neprejavujú veľký záujem o našu históriu. 


Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

piatok 16. júla 2021

Nie každá záhada sa dočká vysvetlenia

Agathu Christie určite predstavovať netreba, jej meno poznajú aj ľudia, ktorí za celý život neprečítali ani jednu knihu. Každé jej dielo je poznačené záhadným úmrtím, zločinom, s ktorým si nevedia dať rady ani tí najostrieľanejší vyšetrovatelia, a tak im musia prísť na pomoc svojrázni hrdinovia, dodnes obľúbení po celom svete. Tajomno sa však nevyhlo ani samotnej britskej spisovateľke. Je známe, že koncom roka 1926 sa stala na jedenásť dní nezvestnou. Ani takmer sto rokov od predmetných udalostí nie je celkom objasnené, kam a prečo sa vyparila. Niekto v tom vidí premyslený marketingový ťah, iní vymýšľajú rôzne konšpiračné teórie, ďalší to zas vnímajú pragmatickejšie a nazdávajú sa, že slávna autorka si jednoducho potrebovala oddýchnuť od rodiny a fanúšikov. Alebo leží pravda kdesi úplne inde?

"Archie vie, že ošiaľ reportérov nespôsobuje iba snaha predbehnúť svojich rivalov pri odhaľovaní pikantných noviniek o Agathinej nezazipsovanej kabelke alebo farbe jej kožucha. Novinári, rovnako ako čitatelia, jednoducho nedokážu odolať predstave, že jeho nezvestná manželka - idealizovaná do role nádhernej spisovateľky, šťastne vydatej za príťažlivého vojnového hrdinu - sa zmenila na obeť ako v jednej z jej vlastných záhadných kníh. Čo bude, preboha, robiť? Ako si má udržať masku znepokojeného milujúceho manžela?" (str. 129)

Marie Benedict je vyštudovaná právnička. Možno aj preto ide jej text po podstate, vyzná sa v rôznych administratívnych kľučkách aj ľudských povahách. Ako každý príbeh, aj Tajomstvo Agathy Christie spočíva na postavách, ich vzťahoch a motiváciách. V právnickej praxi sa autorka nepochybne stretla s množstvom zaujímavých prípadov, ktoré ju inšpirovali zamerať sa na osudy silných žien, založených na skutočnosti. Vo vydavateľstve Lindeni vyšiel vlani jej bestseller Jediná žena v miestnosti o herečke Hedy Lamarrovej a aktuálna novinka bude iste nasledovať jej úspech. K ikone anglickej detektívky sa predsa neustále vraciame a legenda okolo nej je skvelý základ pre pútavé čítanie. Kapitoly týkajúce sa pátrania po zmiznutej spisovateľke sa striedajú s pasážami jej života od roku 1912. V tomto smere urobila Marie správny krok, keďže predstavuje svetoznámu autorku ako osobu z mäsa a kostí, s jej snami, plánmi a túžbami. Samozrejme, ide o fikciu, hoci spracovanú natoľko zručne, až radi uveríte, že sa všetko odohralo presne tak, ako je to rozpísané na stránkach knihy. Rok 1912 nie je zvolený náhodou, práve vtedy sa totiž Agatha zoznámila so svojím manželom Archibaldom. Ten by, mimochodom, obstál v akejkoľvek detektívke či kriminálke, manželkina nezvestnosť môže spustiť vyšetrovanie aj jeho samého a bol by naozaj nerád, keby sa odhalili jeho určité skutky... Čo sa navyše jeho postavy týka, nevyznieva práve sympaticky a čítať o jeho myšlienkových pochodoch bolo občas náročné (nie v zmysle záujmu, ale stotožnenia sa s ním). Román je zároveň pohrúžením sa do Agathinej tvorby. Bez toho by síce obstál tak či tak, ale fanúšikovia kráľovnej bez koruny by ani zďaleka neboli takí spokojní. Ak poznáte Agathinu tvorbu, zaručene si prídete na svoje, a ak máte o nej ešte len matnú predstavu, tento román vás určite navnadí siahnuť po niektorých jej dielach, ktoré sú tu spomínané. Keďže v polovici dvadsiatych rokov sa prakticky ako autorka ešte len rozbiehala, nečakajte záplavu informácií o jej tvorbe, ide skôr o hľadanie paralel medzi ňou a jej osobným životom, o skúmanie jej inšpirácie a tvorivého procesu. Ťažko povedať, či ma viac zaujalo zobrazenie Agathinho života alebo dianie ohľadom jedenástich dní, keď zmizla zo zemského povrchu. Obe pasáže majú čosi do seba a jedna bez druhej by neposkytli taký komplexný pohľad na zobrazené udalosti.

Marie Benedict (zdroj: 702wi.com)
"Horúčkovito som pracovala na novej knihe s názvom Záhada Modrého vlaku. Vydavateľstvo Collins zúfalo prahlo po ďalšom diele s Herculem Poirotom a oháňalo sa našou zmluvou ako prostriedkom na vymáhanie. Nedávno vydanej knihe Vražda Rogera Ackroyda sa od kritikov nedostalo veľkej pochvaly, ale aj tak sa dobre predávala, a vo vydavateľstve dúfali, že sa zvezú na vlne úspechu ďalej, ak ihneď publikujú pokračovanie spolu so zbierkou poviedok o Herculem Poirotovi..." (str. 218)

Tajomstvo Agathy Christie ma prinútilo vyhľadať si viac informácií k spisovateľkinmu zmiznutiu. Existuje množstvo teórií a Marie Benedict sa venuje tým najznámejším. Osobne som bol pri postupujúcom čítaní čoraz presvedčenejší, že sa za tým skrýval autorkin úmysel, či už pre manželské problémy, alebo zvýšenie povedomia verejnosti o jej ťažiskovom žánri. Ako pri každej legende je však pravda iste omnoho pragmatickejšia a drvivá väčšina ľudí ju vlastne ani poznať nechce. Záhady sú predsa na to, aby vzbudili zvedavosť, predstavujú tajomné trináste komnaty. A ak bolo skutočne Agathiným zámerom vyburcovať spoločnosť k záujmu o jej tvorbu či osobu, podarilo sa to na výbornú. A román Marie Benedict za ním ani trochu nezaostáva.

Originálny názov: The Mystery of Mrs. Christie
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media


streda 14. júla 2021

Dômyselná detektívka so skrytou identitou vraha... i obete

Citát na obálke hlása, že román sa nesie "v duchu klasiky od Agathy Christie". Na pritiahnutie pozornosti fanúšikov žánru k novej autorke iste zafunguje, hoci pravdivý je iba čiastočne. Nájdeme tu síce zopár spoločných východísk, ale inak si Lucy Foleyová razí vlastnú cestu. A dovolím si tvrdiť, že svojím štýlom má šancu redefinovať typické prvky modernej detektívky. Vizuálne mi okamžite pripomenula film Prekliaty ostrov, a hoci sa v knihe nepresunieme do psychiatrickej liečebne, prípadov pre odborníkov by sme v nej našli dostatok. Grafické oddelenie Tatranu si dalo naozaj záležať, kontrastné farby upútajú na prvý pohľad a skvele vystihujú podstatu deja i jeho atmosféru. Tá je nielen dôsledkom príbehu, ale predovšetkým jeho pevnou súčasťou, rovnako ako postavy, prostredie a čitateľove pochybnosti. 

"Znútra počuť aj zvuky - šuchot, vrzgot a škriabanie. Pravdepodobne sú tam potkany, ale to ma tiež veľmi neupokojí. Uvedomujem si, že veci okolo nás sa hýbu - prirýchlo na to, aby sme ich dobre videli. Zbadám ich len v slabom mesačnom svite. Niečo mi preletí tesne pri tvári, tak blízko, že to cítim na citlivom líci. Odskočím, zdvihnem ruku a odoženiem to. Netopier? Na hmyz to bolo priveľké. Zlezieme do jaskyne. Na skalnej stene sa objaví temný tvar v tvare ľudskej postavy. Od strachu takmer pustím fľašu, no o sekundu si uvedomím, že je to môj vlastný tieň. Na tomto mieste ľahko uveríte v duchov." (str. 85)

Zoznam hostí je viac než výrečný názov. Základom deja je totiž svadba na opustenom ostrove neďaleko írskeho pobrežia, kam prichádzajú pozvaní hostia. Sobáš dvoch ľudí pohybujúcich sa v médiách, nesmierne fotogenické prostredie, smotánka spoločnosti a bezodné zásoby jedla a pitia... znie to ako raj, čo by sa mohlo pokaziť? Netreba byť extra priaznivcom trilerov, detektívok či hororov, aby si čitateľ domyslel, že žiarivé úsmevy a blesky fotoaparátov budú veľmi rýchlo nahradené strachom a nedôverou. A tú vo veľkom podporuje aj samotná autorka svojím zavádzaním! Ani náhodou totiž nečakajte klasický príbeh s vraždou uprostred množstva ľudí na odľahlom mieste, pričom každý zo zúčastnených má motív a hádže podozrenie na všetkých ostatných. Teda... aspoň nie úplne. Motívov je veľa, podozrivých tiež, len s identitou obete je to trochu zložitejšie. A nemenej s tým, že si nemôžete byť istí, ktorá postava poskytuje objektívny pohľad na udalosti. Text je rozdelený na krátke úseky, každá kapitola je rozprávaná z iného uhla pohľadu. A práve to poskytuje Lucy Foleyovej priestor na vyvolanie domnienok. Jednotlivé postavy si totiž občas navzájom protirečia, inokedy upravujú vnímanie iných a najviac sa mi páčilo, že si neraz ospravedlňujú vlastné konanie aj samy pred sebou. Odlišujú sa tým od iných diel v danom žánri a približujú charaktery reálnejším kontúram. Každý by bol predsa rád pozitívnym hrdinom vo svojom príbehu a zlí sú všetci ostatní... Zoznam hostí pracuje s dvoma najvýraznejšími dejovými prvkami, a to je prostredie a paleta postáv. Ostrov odrezaný od sveta je príťažlivosťou samou osebe, zatiaľ čo v množstve postáv by sa mohol menej pozorný čitateľ občas stratiť. Autorka našťastie myslela aj na to a každá kapitola uvádza s menom rozprávača/čky aj jeho bližšiu charakteristiku, resp. úlohu na svadbe Jules a Willa. Najmä Jules sa stala mojou obľúbenkyňou, hoci nedisponuje práve vzorovými vlastnosťami. Na pohľad krásna, úspešná a ambiciózna vydavateľka módneho časopisu ukrýva sebeckú, manipulatívnu mršku s problémovým zvládaním hnevu. Uznajte, je to skvelý základ pre nevyspytateľné správanie, nehovoriac o jej družičkách či priateľov ústredného páru, z ktorých má každý čosi za lubom a ich úsmevom chýba dôveryhodný stupeň srdečnosti. 

Lucy Foleyová (zdroj: BookGig)
"Nechcem, aby sa premávali medzi náhrobkami, aby rozlievali svoje nápoje a v naleštených topánkach a špicatých podpätkoch šliapali po posvätnej zemi a pritom nahlas čítali nápisy na hroboch. Moja vlastná tragédia pred očami verejnosti. Pripravila som sa na ten zvláštny pocit, ktorý ma čakal medzi všetkými týmito ľuďmi. Je to nutné zlo: koniec koncov, chcela som to. Chcela som znova dostať ľudí na ostrov. Neuvedomila som si, že to bude až taký zásah do môjho súkromia." (str. 153)

Zoznam hostí nie je krimi, kde by bol hrdinom šikovný detektív so svojím tímom. Nejde o vyšetrovanie zločinu, ide o zločin samotný, o jeho motív a okolnosti, za akých k nemu došlo. Myslel som si, že v tomto žánri sa už málokedy podarí prísť s niečím novým - ak vôbec, no Lucy Foleyová našla dieru, o ktorej som ani nepredpokladal, že existuje. A pritom ide o pomerne pochopiteľný koncept. Spracovala ho však tak zaujímavo, že si môže pripísať všetky zásluhy za jeho oživenie. Nečudo, že Zoznam hostí bol vyhlásený za jednu z najlepších detektívok roka 2020. Predchádzalo mu však niekoľko ďalších kníh, Lucy nie je žiadny literárny nováčik. Preto sa azda dočkáme aj ďalších prekladov.

Originálny názov: The Guest List
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Vinczeová
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.



nedeľa 11. júla 2021

Dovolenka v Taliansku z pohodlia domova

Letná sezóna už dlho praje hlavne kriminálkam a horúcim ľúbostným románom, oba žánre sú totiž ako stvorené na pohodové dovolenkové čítanie pri mori aj na horách. Paradoxne sa k nám v menšej miere dostávajú knihy priam šité na mieru letnej atmosfére. Láska a gelato je presne z tohto súdka a vydavateľstvo CooBoo ňou poteší nielen mladšie ročníky, ktoré sú cieľovo skupinou, ale každého, kto sa túži preniesť do čarovného Toskánska. Ak však patríte k tým, ktorí sa tento rok na dovolenku nechystajú, čítajte knihu len na vlastné riziko 😀. Môže sa totiž ľahko stať, že okrem pozitívneho dojmu vo vás ostane aj istá trpkosť z faktu, že si na podobný zážitok musíte ešte počkať. Pre tých, ktorí už navštívili Taliansko (ako ja), bude mať kniha pridanú hodnotu a u ostatných nepochybne zvýši chuť vybrať sa tam čo najskôr. 

"Prešla som prstami po slovách, predstavovala si mamu ako mladú dvadsiatničku, ktorá sa snaží držať krok s despotickou, ráznou Francescou. Súviselo to s tým, prečo sem mama poslala svoj denník? Aby sme mohli objavovať Florenciu spolu? Poznačila som si, kde som skončila, a s ťažkým srdcom zhasla svetlo. Áno, počuť jej hlas sa po emocionálnej stránke rovnalo poškodenej lodi, ktorá naberá vodu. Ale zároveň mi to padlo dobre. Milovala Florenciu. Možno budem mať pri čítaní jej denníka pocit, akoby som na ňu hľadela spolu s ňou." (str. 87)

Aby som chcel siahnuť po tejto knihe, stačilo mi vidieť obálku, názov a prečítať si anotáciu. Očakával som ľahký, jednoduchší príbeh ako stvorený pre horúce letné dni. Preto som bol mierne prekvapený, keď som si po pár stranách uvedomil, že som autorku podcenil. Jenna Evans Welch očividne nepatrí k spisovateľkám, ktoré si vystačia s príťažlivou pozlátkou, ale usiluje sa ísť viac do hĺbky. Hlavná postava Lina to nemá ľahké, jej mama umiera a ona odchádza na jej želanie do Talianska, aby sa stretla so svojím otcom. Pomerne ťaživá úvodná atmosféra postupne prechádza do odľahčenejšieho tónu, pomyselné mraky sa rozostúpia a uvoľnia priestor slnečným lúčom. S odstupom hodnotím tento ťah ako skvelý základ pre ďalšie rozprávanie. Láska a gelato je viacvrstvovým príbehom o vyrovnávaní sa so stratou, nutnosťou pohnúť sa vpred a možnosťou spoznávať človeka aj po tom, ako odíde z tohto sveta. Dej sa totiž odvíja v dvoch rovinách - okrem Liny spoznávame aj vzťahové peripetie jej mamy prostredníctvom jej denníka z mladosti. Striedanie časových línií je zaujímavé, osviežujúce a pre Linu nepochybne inšpirujúce. Ba dovolím si tvrdiť, že minulosť je o niečo pútavejšia než súčasnosť. I keď tá zas poskytuje väčší priestor pre nevšedné kontrasty. Keď sa povie Florencia, väčšina ľudí si predstaví nádhernú architektúru, historické pamiatky, umenie, módu... málokomu napadne cintorín. A práve v tamojšom dome Lina býva, čo vyznieva vzhľadom na jej mamu dosť morbídne, no funkčne to poukazuje na fakt, že Florencia je prakticky mesto ako každé iné, len punc turistického centra jej dodáva svojský nádych. I tak však nazrieme do jej neutíchajúceho života, až sa aj na vás prenesie jej energia. Lina sa zoznamuje s fešákom Lorenzom a prostredníctvom neho aj s ďalšími miestnymi mladými ľuďmi. Páčilo sa mi, ako autorka zobrazila rozdiel medzi domácimi obyvateľmi a zahraničnými návštevníkmi, je vidieť, že sama kedysi v Taliansku žila a dokáže skvele odhaliť rôzne odtiene miestnej každodennosti. Apropo, Lorenzo. Istým spôsobom predstavuje archetyp talianskeho mladíka, do ktorého je pre citlivú dievčinu ľahké sa zamilovať, no ich láska kvitne prirodzene a uveriteľne. Spoločné trávenie času v krásnom prostredí je faktor, ktorý sa ťažko ignoruje, a tak tejto dvojici úprimne fandíte. 

Jenna Evans Welch (zdroj: Goodreads)
"Oprela som sa o svoje dvere v taxíku. Ren sedel tak ďaleko odo mňa, ako bolo fyzicky možné, a hľadel z okna tak uprene, akoby sa snažil zapamätať si ulice alebo niečo také. Nemohla som to skúsiť znova? Vrátiť sa späť o dvadsať minút, keď som ešte bezhlavo nepobozkala svojho najlepšieho kamoša, ktorý mal priateľku a očividne nechcel mňa? Keď som si ešte neuvedomovala, ako veľmi milujem jeho strapaté vlasy a zmysel pre humor alebo skutočnosť, že hoci som ho nepoznala ani týždeň, pokojne som sa s ním podelila o celý svoj šialený pôvod? Preboha. Bola som taká zamilovaná, až to bolelo." (str. 235)

Láska a gelato je román s uzavretým dejom, ale ako sa dočítal, ide o prvú knihu v sérii, ktorá sa venuje vždy inej krajine a dievčaťu, ktoré v nej zažíva svoje životné zmeny. Znie to príliš dobre na to, aby nám CooBoo neposkytlo aj preklad pokračovaní. Jenna Evans Welch sa prejavila ako zručná rozprávačka a ak nás dokáže s rovnakou ľahkosťou, ako je to v prípade Talianska, preniesť aj do Írska a Grécka, o letné dobrodružstvá plné lásky, priateľstiev a upevňovania charakteru určite nebude núdza. 

Originálny názov: Love & Gelato
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Láska a gelato)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.



štvrtok 8. júla 2021

Drsný povrch ukrýva citlivé vnútro

Michala Ries sa na domácom knižnom trhu zjavila vlani ako blesk z jasného neba a okamžite si ju zamilovali všetky vekové kategórie. Vzhľadom na občasný šteklivý charakter azda viac skôr narodení čitatelia (či presnejšie čitateľky), ale jej hrdinka Júlia môže ľahko slúžiť ako vzor aj pre dievčatá na prahu dospelosti. Veď napokon ani ona sama nie je od nich oveľa staršia. Pokračovania úspešných kníh často doplatia na to, že sa snažia zvýrazniť prvky, ktoré fungovali predtým, a zabúdajú priniesť niečo nové. To však nie je prípad Miškinej série. Jej debut Na úteku nás zaviedol do prostredia motorkárov, pre laika drsného sveta, kde platia osobitné nepísané pravidlá, a toto dejisko je, prirodzene (a chvalabohu) zachované. Ideme však viac do hĺbky, a to sa týka aj ústredných postáv.

"Môj život je až prekvapivo fajn. Áno, Adam mi stále chýba, myslím naňho denne, ale myšlienky naňho sa mi teraz viac spájajú s láskou a nostalgiou než s bolesťou. Dokážem na neho myslieť bez zničujúcej bolesti v hrudi, aj keď ľútosť zostala. Už mám odpovede na väčšinu otázok, ktorými som sa umárala. Bea mi pomohla vyrovnať sa s pocitmi viny. Teda, zodpovednosti. Nikdy nemôžeš urobiť dosť, aby si sa očistila od pocitov viny, povedala mi. Vina vždy bude chcieť viac, zožerie človeka celého. Existuje však zodpovednosť, ktorú môžeš prebrať za svoje činy a rozhodnutia." (str. 50)

Júlia a Adam budú ešte dlho v mysli fanúšikov rezonovať ako jeden z najvýraznejších párov modernej romance. Takto má vyzerať súčasný ľúbostný príbeh, narúšajúci nielen gýčové klišé, ale celkový obraz tzv. červenej knižnice. Michala Ries vie, že láska si vyžaduje kompromisy, prekonávanie prekážok a niekedy aj na pohľad nezmyselný boj o vymedzenie vlastného teritória. Páči sa mi, že Júlia i Adam sú ochotní pre toho druhého spraviť čokoľvek, no zároveň si zachovávajú svoju tvár, hoci tým neraz riskujú výmenu názorov. Séria má tiež výborný koncept, čo sa týka stavby deja, vývoja postáv aj samotných názvov. Kým Na úteku predstavil charaktery vyrovnávajúce sa s minulosťou a jej prítomnými dôsledkami, Na love ich ukazuje v situáciách, keď musia čeliť nie práve žiarivými následkom svojich rozhodnutí. Utekať pred realitou aj vnútornými poryvmi sa nedá donekonečna a raz nastane chvíľa, keď sa treba postaviť ťažkostiam čelom. A nastane lov. Vytúženej osoby, naplnených citov a riešení problémov. Aj za cenu strát. Pretože aj o tom je život. A zobrazenie jeho úskalí je jadrom príbehu, ktorý sa môže javiť ako romantika, ale skrýva v sebe mnoho hlbších zákutí. Miška využíva viacero motívov, tvoriacich skvele fungujúci stroj. Nečudo, možno v tom badať určitú analógiu s motorkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou deja a bez nich by bola séria značne ochudobnená. Som rád, že druhá časť nás tiež zavedie do - pre mnohých čitateľov, mňa nevynímajúc - neopozeraného prostredia, ktoré sa v rámci žánru a navyše slovenskej literatúry predstavuje azda prvýkrát. Ak si niekto myslí, že motorkári sú drsní chlapi, ktorí nechodia ďaleko po škaredé slovo, prípadne že sa v ich kruhoch vyskytujú aj skupiny na hrane zákona, má pravdu 😀. No tak ako všade inde, aj tu všetko závisí od ľudí a konkrétnych klubov. Spoznáte ich chod, hierarchiu, ale hlavne lojalitu ich členov. Júlia má príslušnosť k nim v krvi a vyrovnávanie sa so stratou otca a s pravdou o ňom je takisto dôležitým kameňom v mozaike. Júlia celkovo prejde v sérii najväčším vývojom, ba dokonca je to napokon skôr ona, komu by mala prischnúť Adamova prezývka. Vlk sa stáva korisťou a je otázne, či dokáže druhá šanca veci napraviť, alebo vženie všetkých zúčastnených do ešte väčšieho chaosu. 

Michala Ries (zdroj: Deň ženy)
"Keď nápor spomienok rozdýcham, znovu si nasadím prilbu a zošuchnem sa tesne k nemu, ruky mu spojím na bruchu. S ním to zvládnem. Vyrazíme a každým prejdeným kilometrom cítim, ako ma opúšťa kŕč, ktorý mi zvieral telo. Adam vedie motorku preč z mesta, mimo frekventovaných ciest. Jazdí pomaly, cez obce a úzke, nerovné cesty medzi nimi, všade nás obklopujú polia plné úrody a nepokoj sa mi z duše pozvoľna vytráca. Je to otcova motorka, ale tiež je to len kus kovu, už tam necítim žiadne spojenie. Osobná hodnota je preč, zostala len tá historická a materiálna." (str. 184)

Vzťah Júlie a Adama je búrlivý, založený na priam živočíšnej príťažlivosti, preto sa netreba čudovať, že text je prešpikovaný poriadne horúcimi erotickými scénami. Hanblivejšie povahy sa však nemusia báť, že sa budú priveľmi červenať. Miška vie odhadnúť únosnú mieru, sexualitou postáv sa nesnaží umelo šokovať, ide o funkčné zobrazenie všetkých okolností ich pomeru a temperamentu. Kto čítal aj prvú knihu, je preňho Na love povinnou jazdou. Sériu by si mal navyše prečítať každý, kto rád siahne po modernom ľúbostnom príbehu, pretože ja osobne si ho predstavujem práve takto. So silnými charaktermi, zaujímavým prostredím a dojmom, ktorý doznieva ešte dlho po obrátení poslednej strany.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.



utorok 6. júla 2021

Skúška vernosti v hlbinách nebezpečenstva

Vzhľadom na niekoľkoročnú vlnu young adult a fantasy je naozaj čoraz ťažšie prísť s originálnym, neopozeraným námetom. Natalie C. Parker predstavuje povestnú výnimku z pravidla a svojou sériou Sestry mora si okamžite získala pozornosť čitateľov po celom svete. Mňa nevynímajúc, a to nie som práve cieľovou skupinou 😀. Pracuje však s takými motívmi a charaktermi, ktoré si jednoducho musíte obľúbiť. Už len samotné prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, poskytuje nepreberné množstvo inšpiratívnych nápadov a podľa môjho skromného názoru ich autorka využíva v dostatočnej miere. Pre potreby deja a rozvoja postáv to rozhodne stačí, hoci náročnejší čitatelia môžu občas zatúžiť po väčšom prieniku do mytológie a reálií Morí Brokov. Stačí sa však adaptovať na Nataliin štýl a užívať si dramatickú plavbu.

"Chytili ich. Tie slová boli ako bomba v Caledoniinej hrudi. Jej posádku odviedli do väzenia Brokov. Slipmark, Aricova najsevernejšia pevnosť - prvé miesto, ktoré videli odvedenci, a to posledné, čo videli rebeli. Bolo to väzenie. Posádky, ako bola tá jej, tam čakala istá smrť. No nepopravia ich hneď. Budú ich vypočúvať, mučiť a až potom ich krutým a brutálnym spôsobom  zabijú. Caledonia sa držala jedinen nádejnej informácie, ktorú im Brok poskytol: dva dni. Jej posádka je zatiaľ nažive. A ak sa k nim rýchlo dostane, aj to tak zostane." (str. 85)

Vlna vzdoru sa mi zdá oproti úvodnému Ohnivému príboju o čosi zrelšia. Zámerne sa vyhýbam pojmu dospelejšia, pretože hrdinovia stále neprekročili pomyselnú vekovú hranicu a kniha je určená rovnako "starým" čitateľom. Ide skôr o celkové vyznenie, autorka šikovne zbiera úrodu, ktorú zasiala, a myslím, že celkom obstojne uspokojuje smäd fanúšikov po ďalšom dobrodružstve. Obával som sa, že druhá časť série bude poznačená útlmom, ako to neraz býva zvykom, ale našťastie sa ukázalo, že neoprávnene. Kapitánka Caledonia Styxová sa starala o každú členku svojej posádky a ich ochrana bola pre ňu na prvom mieste, no pomsta sa ukázala ako príliš silné lákadlo. Veľmi sa mi páči, že situácia sa obracia celkom opačným smerom ako predtým. Kým naposledy Caledonia velila lodi plnej dievčat, medzi ktorými sa objavil nedôveryhodný (?) Brok, teraz je to práve Caledonia, kto sa ocitne na palube ako protiklad k členom posádky bývalých chlapčenských vojakov. Tým sa podarilo utiecť od krutého, manipulatívneho Arica aj od jeho zhubného vplyvu, no Caledonia nemá ani pomyslenie na ich kočovný život. Musí totiž zachrániť z väzenia svoju posádku skôr, než sa stanú potravou pre ryby a výstrahou pre každého rebela, ktorý sa postaví obávanému Aricovi. Nové spojenectvo poskytuje vynikajúci priestor pre Caledoniin vývoj, ktorý započal už vďaka Oranovi. Ďalšie veľké plus patrí vzťahovej rovine. Priznám sa, čakal som, kedy sa rozletia iskry medzi Caledoniou a jej zarytým nepriateľom, ale Natalie C. Parker nepatrí k spisovateľkám, ktoré si vystačia s obyčajným klišé. Prostredie rodovo vyhranených posádok priam navádza k spracovaniu tematiky homosexuality. Nie je však autorkinou snahou zaujať ňou ani ju tlačiť do popredia, ide o normálnu súčasť deja a vyznieva celkom prirodzene. Napokon, tak ako i má. Sestry mora sa odohrávajú v netypickom svete nekonečnej vodnej plochy a na svoje si príde každý fanúšik pirátskych príbehov. Je skvelé, že máme možnosť dôkladnejšie prebádať hlbiny morí aj ďalšie zákutia nevšedného dejiska. Ak si čitateľ dokáže predstaviť celkom odlišné prostredie a do bodky uveriť, že funguje tak, ako je mu predostreté, je to znakom veľkého rozprávačského talentu.

Natalie C. Parker (zdroj: Fierce Rieds)
"Sledge zdvihol ruky najprv najprv k Pinovým, potom nimi prechádzal po jeho sánke a pritiahol ho k sebe. Bozk bol krátky, ale mocný a Caledonia pri pohľade naň pocítila pichnutie závisti, že dokázali tak jednoducho nájsť jeden v druhom útechu. Jej sa zdali hranice medzi úlohou priateľky a veliteľky neprekonateľné. Pisces jej mnohokrát povedala, že kapitánka môže mať so svojou posádkou dôverný vzťah, ak si to želá. Ale Caledonia si nedokázala predstaviť, že v jeden deň niekoho z nich vezme do svojej postele a druhý deň ho pošle do nebezpečenstva." (str. 233)

Vlna vzdoru je dobre fungujúcou postapokalyptickou sci-fi dobrodružnou romantikou. Žánrový mix nenudí, nestrácate sa v ňom a ani jeden prvok nevyčnieva na úkor iného. Postavy si určite zamilujete, dostávajú väčší priestor i hĺbku ako v prvej časti, dostávajú sa do situácií, ktoré preveria ich charakter a je fajn vidieť, že nie sú dokonalé, ale majú chyby a pochybnosti ako každý z nás. Napriek tomu - alebo práve preto - predstavujú výborný vzor pre súčasnú mládež, ktorá hľadá vnútornú silu, nádej a chuť boriť sa hoci aj s každodennými prekážkami. Booklab touto sériou triafa do čierneho a ja dúfam, že Natalie C. Parker bude mať v merku ešte dlho.

Originálny názov: Steel Tide
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sestry mora)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.





nedeľa 4. júla 2021

Márny (?) boj slepej spravodlivosti

Večer a ráno je štvrtým dielom série Kingsbridge, ktorá sa tiahne cez niekoľko storočí. Znie priam neuveriteľne, že prvé Piliere zeme vyšli už v roku 1989. Dodnes patria k autorovým najúspešnejším knihám a čitatelia po celom svete sa vždy radi vrátia do známeho prostredia. Stavba gotickej katedrály sa postupne rozšírila do univerza, ktoré poskytuje nepreberné množstvo námetov. Ken Follett má obdivuhodný talent preniesť vás do stredoveku, ktorý ani zďaleka nevystihuje neprávom zaužívaný prívlastok obdobie temna. A keď, tak skôr pod vplyvom ľudí než doby. Najnovší prírastok v tejto sérii sa totiž venuje predovšetkým pestrým povahám a charakterom, a to v rozpätí všetkých spoločenských vrstiev. 

"Hrôzostrašná plavba otriasla Ragniným sebavedomím. Ešte nikdy sa tak dlho nebála o život. Keď kapitán Guy navrhol, aby počkali na krajšie počasie a potom sa vybrali do Combe, rázne odmietla. Nemienila sa plaviť popri anglickom pobreží - netúžila viac vkročiť na palubu lode. Ak ju čakali ďalšie nepríjemné prekvapenia, chcela im čeliť na suchej zemi. O tri dni si už nebola istá, či sa rozhodla správne. Neutíchajúci dážď premenil cesty na močiare. Vyčerpané kone sa horko-ťažko brodili blatom a všetci boli mrzutí, lebo sa deň čo deň triasli od zimy v premočených šatách." (str. 148)

Niektorí autori historických románov využívajú dejiny ako kulisu pre svoje príbehy a dobové reálie zakomponujú len v nutnom prípade. Ken Follett je však mágom so schopnosťou preniesť na čitateľa zo stránok knihy všetky niekdajšie vône i pachy, vplyvy počasia, strasti aj radosti každodenného života stredoveku. Pri čítaní máte dojem, akoby sa pred vašimi očami odvíjal skutočný príbeh a azda to tak i je. Večer a ráno je síce štvrtým dielom, no zároveň je prequelom celej série, začínajúcim sa v roku 997, keď ešte samotný Kingsbridge ani neexistoval. Príbeh začína poriadne dramaticky - útokom Vikingov na anglické pobrežie, ktorí plienia každú dedinu, na ktorú natrafia. Pri nájazde Severanov prichádza hlavný hrdina (respektíve jeden z nich), staviteľ lodí Edgar, o svoju lásku. Prím však spočiatku hrá iná postava - mladá šľachtičná Ragna, ktorá ako zamilovaná nevesta nasleduje svojho novopečeného manžela z Normandie do Anglicka a zoznamuje sa (a spolu s ňou aj my) s pomermi a ťažkým životom v novej krajine. Edgar sa do Ragny zaľúbi, no delí ich nielen jej manželský sľub, ale aj priepastný spoločenský rozdiel. Postupne sa zoznamujeme aj s ďalšími obyvateľmi dediny, kde sa budujú základy neskorších búrlivých udalostí. Dôležitú úlohu zohráva v deji aj cirkev, ktorá síce mala v danom období veľkú moc, ale to neznamená, že ju jej predstavitelia využívali iba v dobrej viere a v obetavej práci pre svojich blížnych. Tretím hrdinom románu je mních Aldred, ktorý má síce mnoho plánov, ale naráža na nekalé praktiky miestneho biskupa. Beztrestnosť a zneužívanie moci preveria vašu toleranciu a túžbu po spravodlivosti. Vymáhanie zákona pred viac než tisíc rokmi nebola jednoduchá záležitosť a mnohí vysokopostavení jedinci to aj patrične využívali. Román je úžasnou prehliadkou vtedajšieho života, no k slovu sa dostane aj dávka akcie. To naznačuje aj samotný úvod, a hoci neskôr príbeh plynie v pokojnejšom rytme, v poslednej tretine pekne zafunguje gradácia a už si nebudete vôbec istí, ktorá postava sa dočká šťastného konca. A ak áno, za akú cenu. Ken Follett svoje postavy ani trochu nešetrí, neustále čelia novým výzvam, nepriateľom a v podstate aj sami sebe. Intenzívny záver vás nenechá chladnými a nadôvažok vás inšpiruje vrátiť sa aj k predošlým knihám zo série a nájsť v nich všemožné prepojenia. Napísať takúto ságu si vyžaduje neskutočne veľa práce. Či už pri samotnom písaní, alebo vo vyhľadávaní a spracúvaní zdrojov. Pre Folletta je písanie nepochybne poslaním, pretože hoci sa jeho séria odohráva dávno, vybadať v nej množstvo aktuálnych tém, ako napríklad korupciu, zmanipulované súdne pojednávania, politické machinácie, rodinkárstvo alebo nižšie postavenie žien. Posledný menovaný prvok síce svojím spôsobom narúša Ragna, no aj ona po ocitnutí sa na čele komunity zistí, aké to je stať sa terčom závisti i nenávisti.

zdroj: Pan Macmillan

"Wigelm vykročil z domu a silno Edgarovi vrazil. Bol rodený bitkár a Edgarovi sa zdalo, že mu horí celá ľavá strana tváre. Kým sa stihol spamätať, Fulcric skočil zaňho a skúseným pohybom ho pridržal, aby sa nemohol brániť. Wigelm ho prudko udrel do brucha a Edgar sa chvíľu nemohol nadýchnuť, no len čo ho thén kopol do rozkroku, znovu lapil dych a zreval od bolesti. Vzápätí sa mu ušiel ďalší pravý hák. Potom zbadal, že Wigelm zobral Elfgarovi kyjak. Edgara zaplavil hrozný strach. Bál sa, že ho dobijú na smrť a Ragna príde o jediného ochrancu." (str. 520)

Follettove knihy nie sú žiadne jednohubky, ale predsa sa čítajú pomerne ľahko. Môžu za to hlavne skvele vykreslené charaktery. Aj vedľajšie postavy sú vždy niečím špecifické a každá má v príbehu nezastupiteľnú úlohu. Román Večer a ráno, zasadený do prelomu milénií, je strhujúcim rozprávaním o výrazných spoločenských zmenách. Tie sú nevyhnutné, niektorí sa šikovne adaptujú, iní by najradšej zotrvali v nemenných poriadkoch, prípadne udávali vlastný tón. Rozpory medzi ponímaním života, budúcnosti či spravodlivosti sú hnacím motorom deja a boj dobra proti zlu nemusí mať vopred jasného víťaza. Tým je však napokon samotný čitateľ, pretože siahnuť po diele z pera Kena Folletta je zakaždým rana na istotu.

Originálny názov: The Evening and the Morning
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Kingsbridge)
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 659

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.


piatok 2. júla 2021

Rafinovanosť a odvrátená stránka tetovaní

Jej posledný výdych je voľným pokračovaním úspešnej knihy Zlodej tetovaní, ktorá predstavila novú hrdinku, výnimočne nezačlenenú do konkrétneho vyšetrovateľského tímu. Napriek tomu sa stala Marni plnohodnotnou súčasťou pátrania po nebezpečnom vrahovi a táto skúsenosť celkom obrátila naruby jej profesionálny aj osobný život. Druhý diel série britskej spisovateľky Alison Belshamovej má všetko, čo možno od nadväzujúceho príbehu čakať - ešte zamotanejší prípad, prehlbovanie vzťahov medzi postavami i odkazy na úvodnú časť, no popri tom sa dočkáme aj istých odklonov. Je diskutabilné, či sú využité v prospech románu, každopádne však získava trochu iné vyznenie. Už len preto, že Marni je mierne v úzadí a väčší priestor dostávajú vedľajšie postavy.

"Často ležíš na posteli s otvorenými očami. Potom sa tváriš, že spíš. Počuješ, keď vychádza hore schodmi a keď ide po špičkách po chodbe k tvojej izbe. Pomaly, pomaličky stíska kľučku. Pozoruješ, ako sa hýbe, akoby tvoje dvere otváral duch. Je to ocko. Kľučku stíska pomaly, lebo si myslí, že tak to bude tichšie. Nechce ťa zobudiť. No ty si už hore. A keď niekedy spíš, zaškrípanie kľučky ťa zobudí. Tváriš sa, že spíš. Keď stojí vo dverách, počuješ, ako dýcha. Díva sa, či si hore. Je tma a ty cítiš jeho kolínsku a z jeho obleku naftalín. Keď prechádza cez izbu, dlážka nevŕzga." (str. 57)

Jednotlivé časti v kriminálnych sériách je možné čítať samostatne, no v prípade knihy Jej posledný výdych odporúčam poznať aspoň zbežne aj Zlodeja tetovaní. Ja sám som ho čítal už dávnejšie a musel som si preto osviežiť pamäť rýchlym prelistovaním, no aj to mi pomohlo lepšie preniknúť do nového prípadu. Na druhej strane, neznalosť predošlého deja neuberie z celkového dojmu, iba vám komplexnejšie dotvorí mozaiku všetkých motívov a motivácie konania. Hoci musím tiež dodať, že autorka akoby občas pozabudla na určité súvislosti a dochádza k ich protirečeniam. Prejavuje sa to napríklad vo finančnej situácii rodiny detektíva Francisa. Predtým sa staral o matku a sestru, aby ich udržal nad vodou, no po matkinej smrti je odrazu zo sestry bohatá žena... Iste, je to posun v rámci postavy, no pri bližšom pohľade na kompaktnosť deja to mierne bije do očí. Nuž, ale podstatný je tak či tak páchateľ a snaha polície o jeho dolapenie. Opäť sa ponárame do sveta tatérov, hoci nie až tak naplno ako predtým. Buď je ťažké odhaliť niečo nové a Alison nechcela recyklovať už využité prvky, alebo išlo o jej zámer posunúť sériu na inú úroveň. Tatérske prostredie je pritom najväčšia devíza série, čo ju odlišuje od kvanta iných v rámci daného žánru. Najviac Marni so svojimi pracovnými schopnosťami zarezonovala, keď v márnici rozprávala o tetovaní obete. Je škoda, že čitatelia, ktorí sa s tvorbou Alison Belshamovej zoznámia až prostredníctvom tejto knihy, nespoznajú Marni dôkladnejšie. Na menšom priestore totiž nevyznejú dostatočne všetky jej pozitívne vlastnosti, ba dokonca sa môže javiť ako menej sympatická osoba, čo sa mi zdá kontraproduktívne. Keď píšem tieto riadky, uvedomujem si, že Jej posledný výdych ťažko definuje svoju ústrednú postavu. Vzhľadom na zameranie príbehu by to mohol byť Francis, no rovnakým dielom sa stránky venujú aj iným ľuďom. Striedanie uhla pohľadu vnímam ako správny krok, rovnako ako kratšie kapitoly. Súčasné trendy prajú dynamickejším textom a osobne sa tiež radím k ich priaznivcom. Detektívna línia je spracovaná vynikajúco a odhalenie vraha je náročnejšie než v prvej časti. Koniec je síce azda až príliš prekombinovaný, ale príbeh drží pokope a neobsahuje žiadne hluché miesta. 

Alison Belsham (zdroj: Twitter)
"Sú obhajcove dobité ústa následkom hádky s klientkou o taktike alebo je to šikovný manéver, ktorý má takto cynicky dosvedčiť, že jeho klientka sa neovláda? Ešte väčšmi znervóznel, aký bude výsledok. Čo ak porota dospeje k nesprávnemu verdiktu? Ako sa to odrazí na ňom? A na jeho tíme? Vonku behá ďalší vrah a to posledné, či jeho tím potrebuje, je podkopanie jeho autority. V meste panuje nervozita, ženy sa boja. Francis vkladal nádej iba do toho, že Don Martin bol v záverečnej reči presvedčivejší ako obhajca." (str. 211)

Citlivé povahy môžu zaváhať nad zobrazením násilia a brutálnych vrážd, no bez nich by kniha bola o čosi chudobnejšia. Nejde pritom o žiadne vyžívanie sa v krutosti, ale o prirodzené úsilie o vykreslenie surových praktík páchateľa. Vyvažujú ho osobné línie postáv, čo ich poľudšťuje a približuje čitateľovi. I keď, samozrejme, odsunutie Marni na vedľajšiu koľaj nepovažujem za šťastné rozhodnutie, či už pre jej potenciál, alebo možnosť rozvíjať jej komplikovaný vzťah s Francisom. Dúfam však, že ide len o vedomú pauzu, ktorú im autorka dopriala pred nadchádzajúcim pokračovaním, a ešte sa dočkáme primeraného vyústenia. Jej posledný výdych patrí k nadpriemerným krimitrilerom, hoci ako druhý diel ťahá za trochu kratší koniec.

Originálny názov: Her Last Breath
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Inšpektor Francis Sullivan)
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.