Osud vo víre anglickej aristokracie a indických maharadžov

Zimný čas, navyše spojený so sviatočným oddychom, je ako stvorený na epické príbehy so silnými témami, hrdinami a posolstvami. Lucinda Rileyová je osvedčená spisovateľka, ktorú už ani netreba predstavovať, a mnohí si iste našli pod stromčekom niektorý z jej výborných románov. Tie u nás vychádzajú vo vydavateľstve Tatran, a kým spolu s čitateľmi po celom svete netrpezlivo čakáme na záverečný (ôsmy) diel série Sedem sestier, zaháňa náš deficit prekladmi ďalších autorkiných diel. Najnovším je Polnočná ruža, zachovávajúca všetky typické prvky jej tvorby, no pritom je ako zvyčajne z iného súdka. Aj teraz sa však môžete tešiť na dve časové línie, rôzne kultúry a príkoria, ktoré akoby písal sám osud... 

"Všetky princezné aj veľa mojich vznešených sesterníc už bolo zasľúbených mužom, ktorých im vybrali rodičia. Ja som síce pochádzala z vysokej kasty, ale z chudobnej rodiny. Pokiaľ išlo o materiálny majetok, otec mi zanechal iba veľmi málo a ja som si uvedomovala, že matka mi nemôže poskytnúť veno. Nebola som "úlovok" pre nijakého slobodného muža a matka neúnavne pátrala v našom rodokmeni, aby našla niekoho, kto by ma chcel. Nebola som sklamaná ani ma to neznepokojovalo; jednoducho som si pripomínala, čo povedal môj otec rodičom mojej matky, keď ich žiadal o ruku ich dcéry. Chcela som nájsť lásku." (str. 90)

Anáhitá a Rebecca sú protagonistky z absolútne odlišných svetov, no napriek tomu majú mnoho spoločného. Delia ich dlhé desaťročia, nehovoriac o územnej vzdialenosti, a predsa sa čoraz hlbším ponáraním do príbehu neubránite myšlienke, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, nech žijú kdekoľvek a v akejkoľvek dobe. Exotická India s horúcim podnebím a maharadžmi ma opantala už dávno a môj obdiv sa ešte zvýšil vďaka knihám Alky Joshi, preto mi Anáhitina línia ulahodila a spríjemnila čitateľský zážitok. Autorka má okrem toho fascinujúci talent preniesť k vám všemožné vnemy - farby, zvuky i vône. Pestrý, krásny, no občas i nemilosrdný svet kontrastov sa vám zaryje pod kožu. Dostanete sa do nesmierne chudobných štvrtí aj luxusných palácov, spoznáte pozadie dohodnutých manželstiev aj snahu o vybudovanie vlastnej identity. Aby človek v takomto prostredí niečo získal, musí zákonite aj veľa obetovať, Anáhitá sa však nevzdáva a usiluje sa zachovať si svoje hodnoty. Tým, že spoznáva život v rôznych vrstvách, má na ne omnoho objektívnejší pohľad, a prostredníctvom nej sa s nimi zoznamujeme aj my. Jej cesta (či už to vnímame doslovne alebo obrazne) je dlhá, ale zato popretkávaná rozličnými motívmi a postavami a ani na moment vás nebude nudiť. Druhým dejiskom je anglické panstvo Atsbury, a aj keď je o poznanie sivšie a sychravejšie, nie je o nič menej zaujímavé. Americká herečka Rebecca Bradleyová sem prichádza kvôli nakrúcaniu a vôbec netuší, ako jej táto práca zmení život. Stretáva Ariho, Anáhitinho potomka, a spolu sa púšťajú do pátrania po otázkach minulosti. Rebeccu zaráža podobnosť s predkami významného sídla a Ari hľadá svojho príbuzného - Anáhitinho strateného syna. Obidve na pohľad samostatné línie postupne spája čoraz viac prvkov, až vygradujú v podobe niekoľkých nečakaných tajomstiev. Lucinda Rileyová je vynikajúca rozprávačka, ktorá akoby už od prvého slova knihy vedela, akým smerom povedie svoj príbeh a užíva si jeho písanie rovnako, ako si vy užijete jeho čítanie. Samozrejme, nemusíte mať vlohy Sherlocka Holmesa, aby ste vopred odhalili niektoré súvislosti, ale autorka má zopár es v rukáve a predsa len si pre vás pripraví nejaké to prekvapenie. A neostane vám iné, iba žasnúť nad jej fantáziou a schopnosťou zosnovať dej, kde má každý motív svoje miesto a všetky spolu tvoria pevný, jednoliaty celok. 

Lucinda Rileyová 

"Ari sa díval, ako Rebecca vznešene kráča po hlavnom schodisku. Chápal, prečo Anthonyho tak očarila jej prítomnosť v sídle. Dokonca aj jeho, celkom nezainteresovaného človeka, jej podoba s Violet znepokojila. A napriek všetkým jej úspechom a sláve v nej vycítil prirodzenú zraniteľnosť. Mal pocit, že osud ju sem do Astbury umiestnil ako nevinného pešiaka do zložitej šachovej partie. Nemohol ignorovať fakt, že sa tu možno opakuje história." (str. 282)

Polnočná ruža patrí medzi autorkine najlepšie kúsky, a keďže ide o samostatný román, odporúčam siahnuť po ňom hlavne tým, ktorí sa s jej tvorbou zatiaľ ešte nezoznámili. Ručím vám za to, že po ňom určite siahnete aj po jej ďalších dielach. Čo však udrie do očí a vyvedie vás z konceptu, sú občasné gramatické chyby, čo je pri takom rozsiahlom texte pochopiteľné, no na druhej strane si vzhľadom na kvalitu príbehu zaslúži pozornejšiu korekciu. Nijako to našťastie neznižuje celkový dojem. Lucinda Rileyová má na svojom konte veľa mimoriadne úspešných titulov a tento potvrdzuje jej status jednej z najobľúbenejších spisovateliek. Očarenie rôznymi kultúrami sa pretavuje do prepracovaného deja, čo vo vás zanechá mnoho podnetov na premýšľanie. Tým najvýraznejším je nutnosť postaviť sa za každých okolností na vlastné nohy, nebáť sa narušiť skostnatené tradície a veriť svojim snom.

Originálny názov: The Midnight Rose
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 487

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Vzbura voči krutosti a strate ľudskosti

Priznám sa, že pred časom som prestal čítať príbehy z druhej svetovej vojny, hoci som naďalej ostal ich priaznivcom. Náš trh však už bol taký presýtený témami holokaustu, až sa stal kontraproduktívnym a obávam sa, že námety s potenciálom prebudiť úvahy o nepochopiteľných krutostiach stratili svoj efekt. Nehovoriac o kolísavej kvalite jednotlivých titulov. Vydavateľstvo Tatran našťastie udržiava latku a je zárukou, že čitateľ sa dočká plnohodnotného zážitku. A tak som predsa len siahol po novinke Za ostnatým drôtom, ktorá spracúva udalosti z jesene 1944, keď došlo v najneslávnejšom poľskom koncentračnom tábore k vzbure väzňov. Román vás už od začiatku vtiahne silnou autentickosťou, či už na poli opisu nehostinného prostredia, alebo vykreslenia charakterov postáv. 

"Tomasz s Urszulou sa vydali hľadať trochu súkromia a nechali bezradného Jakuba, aby si poradil sám. V diaľke zbadal Annu. Sedela opretá o múr baraka a jedla polievku. Netušil, ako sa jej má prihovoriť. Celý mesiac sa zapodieval mŕtvymi, zdalo sa mu, že zabudol, ako nadviazať rozhovor so živou bytosťou. So ženou. Musel niečo urobiť. Riskoval život, aby sa dostal cez plot. Nemal žiadnu nádej do budúcnosti. Možno je dnešný deň jeho posledný. Ak sa chce zoznámiť s týmto dievčaťom, musí to urobiť teraz. Pozbieral odvahu a váhavo k nej podišiel." (str. 73)

Väčšina podobne ladených príbehov je rozprávaná v prvej osobe, respektíve sa pozerá na udalosti cez optiku väzňov. Kniha Jamesa D. Shipmana ponúka hneď viacero uhlov pohľadu a medzi nimi aj rodinu dozorcu v koncentračnom tábore, čo zvyšuje jej rozmanitosť i možnosti zamyslieť sa nad mnohovrstvovou situáciou. Odboj medzi obyvateľmi Osvienčimu zapustil korene už skôr, no pre čitateľa je príhodné zoznámiť sa s jeho praktikami a cieľmi od piky. Na to slúži hrdina románu Jakub Bak, mladík snažiaci sa prežiť kruté podmienky a tým splniť sľub daný otcovi. Jakub je súčasťou komanda starajúceho sa o dianie okolo plynovej komory - falošne povzbudzuje nešťastníkov na ceste na smrť alebo odpratáva mŕtve telá a vynáša ich ku kremačným peciam. Práca mu síce spôsobuje nočné mory, ale na druhej strane má možnosť získať navyše nejaké jedlo, peniaze, či dokonca šperky. Vďaka tomu dokáže prežiť o čosi ľahšie aj so svojím verným kamarátom Tomaszom. Pre svoju odvahu, lojalitu a odpor k Nemcom sa však dostane do hľadáčika miestneho skromného, ale zato odhodlaného odporu, ktorý by Jakuba rád videl vo svojich radoch. Mladý Poliak spočiatku návrh pripojiť sa odmieta, no jeho postoj sa zmení, keď si Jakubovu priateľku Annu uzurpuje pre seba rotmajster SS Schmidt. Nielenže sa dozvie, že Anna pomaly dodávala odboju pušný prach, ale zároveň v sebe sám nájde silu postaviť sa krutému režimu... Ako som už spomenul, významnou zložkou deja je aj rodina esesáka Hansa Kruppa, ktorý zabezpečí miesto dozorcu aj pre svojho synovca s úmyslom spraviť z neho špióna medzi väzňami, aby zabránili ich vzbure. Tým máme príležitosť vidieť celú situáciu aj z opačnej strany a získať celistvejší obraz o jej priebehu. Autor pritom neskĺzol ku klišé v podobe čiernobieleho videnia a aj osoby nosiace uniformu sa snaží vykresliť ako ľudské bytosti plné protirečení. Z princípu ich síce neľutujete, no dokážete porozumieť ich neraz pokrivenej motivácii. 

James D. Shipman (zdroj: Facebook)

"Kývol dvojici mužov, aby ho nasledovali oploteným chodníkom, ktorý delil tábor na dve časti. Ako prechádzal popri mužských barakoch, videl, že z okien pozerajú väzni. Na tvári mali strach a skľúčenosť. Už sa roznieslo, čo sa stalo. Nech už mali akýkoľvek plán, dnes ráno sa mu podarilo zmariť ho a oni to vedeli. V duchu si pogratuloval, že nechal celú Brezinku pod zámkom..." (str. 161)

James D. Shipman vychádzal pri písaní zo skutočných udalostí a mnohé mená z knihy patria reálnym osobám, zatiaľ čo iné sú len umeleckým stvárnením rôznych účastníkov odporu. Nič to však  nemení na fakte, že im budete držať palce v ich náročnom snažení a obávať sa o ich osudy, keďže vojna málokedy dopraje hrdinom šťastný koniec. Za ostnatým drôtom je román o túžbe po živote na mieste, kde už dávno stratil cenu, o slabom plamienku nádeji, ktorý sa môže rozhorieť ako obrovský letný požiar, a o láske pod ťarchou smrti. Môžem ho odporučiť každému, kto sa chce dozvedieť čosi nové a pritom prežiť autentický príbeh zdôrazňujúci základné ľudské hodnoty.


Originálny názov: Beyond the Wire
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Kto je vrah a... kto je vlastne obeť?

Romány, ktoré narúšajú tradičný spôsob rozprávania a využívajú prvky modernejšej komunikácie, nie sú ničím novým. Spomeňme trebárs Goetheho nešťastného Werthera alebo záhadnú pani Grahamovú Anne Bronteovej, vylievajúcich si svoje vnútro prostredníctvom listovej korešpondencie a denníkových zápiskov. Angličanka Janice Hallettová sa vo svojom debute takisto zbavila pút konvencie a prináša príbeh vyrozprávaný pomocou mailov. Siahnutie po originálnejšej forme, než je bežná neviazaná prozaická reč, sa ukázalo ako krok správnym smerom. Najmä v žánri detektívky je to príhodné, keďže čitateľ je nútený hľadať pravdu doslova medzi riadkami, čomu nasvedčuje aj primerane zvolený názov. 

"Drahý James, aké milé, že na mňa myslíš. Zbožňujem hranie. Je to väčšia rola, než som mala v Rozmarnom duchovi, ale už sa do nej dostávam. Mrzí ma, že prežívaš také náročné obdobie. Dnes som autobusom prechádzala okolo Majera a videla som plagát pre Ples pre Poppy. Sarah-Jane je šikovná, že ho zorganizovala za taký krátky čas. A to, že ste tak rýchlo vyzbierali toľko peňazí - všetci vás podporujú. Čoskoro budete mať dosť na Poppinu liečbu a hodíte všetko za hlavu. Teším sa, ako sa dnes na plese porozprávame. Ahoj, Issy" (str. 57)

Hlavným motívom je snaha vyzbierať vysoký finančný obnos na liečbu ťažko chorého dievčatka. Komunita okolo malého divadelného súboru sa zomkne a robí aj nemožné, aby prostredníctvom verejných príspevkov, sponzorov, charitatívnej akcie aj neznámych darcov získala obrovskú sumu. Ako všade, aj v tomto prípade sa však nájdu hyeny v ľudskej koži, ktoré neváhajú zneužiť dobré úmysly ostatných a osudom skúšaných jedincov. No kým sa reálne udeje niečo smerodajné a aspoň sčasti sa naplnia prvky detektívky, prejde pomerne veľa času, resp. strán. Janice Hallettová sa totiž viac než na budovanie napätia či odhaľovanie zločinu sústredí na predstavenie množstva postáv, ich vzťahov a motivácií. Spočiatku v nich môžete mať mierny chaos, autorka však našťastie myslela aj na menej sústredených čitateľov a v knihe nájdete aj zoznam členov divadelného súboru a ich príbuzenstva. Ukázal sa ako veľmi nápomocný, najmä keď jednotlivé osoby odlišuje spočiatku iba ich meno... Je škoda, že vzhľadom na mailovú komunikáciu sa prakticky vôbec nevyužili možnosti, ktoré písomný kontakt ponúka. Mám tým na mysli napríklad fakt, že všetci zainteresovaní disponujú dôkladnými znalosťami gramatiky, pravopisu, štylistiky... Textu by rozhodne pomohlo - o odlíšení aktérov nehovoriac -, keby sa v ich prejave vyskytli určité chyby, preklepy či ďalšie viditeľné dôkazy neznalosti pravidiel elektronickej komunikácie. Nielenže by ho to oživilo, no i priblížilo realite. Takto ostáva jedinou výraznejšou osobnosťou Issy, vyznačujúca sa osobitými vlastnosťami, ktorými síce môže pôsobiť otravne a iritujúco, ale aspoň je ľahko rozpoznateľná. 
Ak máte radi dynamické príbehy, zdĺhavý úvod vás môže skôr odradiť. A keď napokon dôjde k odhaleniu obete, nemá to taký efekt, aký by si kniha zaslúžila. Rozvláčnosť deja je na druhej strane istým spôsobom typické pre nenáhlivú britskú tvorbu, založenú na oboznamovaní s prostredím a okolnosťami. Vražda medzi riadkami tak ulahodí každému, kto neholduje potokom krvi a explicitnému násiliu, no uprednostní dej plynúci pokojne ako pomaly tečúca rieka. 

Janice Hallettová (zdroj: comedy.co.uk)

"Vážený pán Greenwood, nepoznáme sa, ale som Arnieho mama. Našla som Vašu emailovú adresu na jeho starom počítači, ktorý mi sused spojazdnil. Arnie mi povedal, že bude istý čas bývať u Vás. Naozaj dúfam, že to tak je, no momentálne mu, žiaľ, nemôžem dôverovať. Ak ste ten ošetrovateľ z psychiatrie, s ktorým sa zoznámil v SAR, dúfam a modlím sa, aby ste vedeli môjmu synovi pomôcť. Myslím, že ako dobrovoľník Lekárov bez hraníc bol v živote najšťastnejší a často hovorí, že by sa chcel vrátiť - problémy sa začali po jeho návrate, veľmi ťažko si zvykal na život doma." (str. 149)

Pozitívom je, že román prečítate veľmi rýchlo. Kompozícia textu vás núti obracať stránku po stránke s odhodlaním prečítať ešte aspoň jeden mail, a ani sa nenazdáte a zrazu máte "čistú schránku". A ak sa naladíte na vlnu Janice Hallettovej, určite si knihu užijete omnoho lepšie. Je totiž nutné uznať, že v mailoch sa skrývajú mnohé náznaky budúcich udalostí či dokonca motívov zločinov. A popritom sa môžete zamyslieť aj nad problémami, s ktorými sa stretávame denne - nad mocou peňazí, významom zdravia, uponáhľanosťou doby či vyváženými medziľudskými vzťahmi. Vražda medzi riadkami síce v mojom osobnom knižnom svete dieru neurobila, ale nepochybujem, že si nájde mnohých spokojných priaznivcov. Má potenciál zaujať a vďaka svojej forme ako najväčšej devíze sa jej to i podarí. 

Originálny názov: The Appeal

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Simona Klimková

Počet strán: 435

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Záhada Ďatlovovej výpravy

Erika Jarkovská sa už dávno etablovala na domácom knižnom trhu ako autorka historicko-spoločenských románov založených na skutočných udalostiach. Kto pozná jej tvorbu, vie, že sa vyznačuje dôkladnou znalosťou zobrazených reálií, citom pre detail a pestrou paletou postáv. Svojich fanúšikov horúcou novinkou rozhodne nesklame a vzhľadom na pútavú tému má veľkú šancu získať aj množstvo nových priaznivcov. Erika tentoraz rozšírila žánrové špecifiká a dejiny so spoločenským presahom obohatila o mysteriózne prvky. A bodaj by nie! Námet dosiaľ nevysvetlenej záhadnej výpravy na Ural si priam žiada, aby sa k nemu pristúpilo s istou dávkou tajomnosti. Tam, kde by iní ľahko skĺzli k hyperbolizácii či prvoplánovým konšpiračným teóriám, si však autorka našťastie udržiava racionálny, uveriteľný prístup.

"V myšlienkach nad ďalšími vetami sa zadívam do diaľky. A vtedy opäť medzi brezami zachytím ten pohyb - mihnutie, ako keď sa deti hrajú na schovávačku a zo zvedavosti vystrčia hlavu, aby skontrolovali, či ten, kto žmúri, už nejde ich smerom. Hrá sa s nami niekto na schovávačku? Zaostrím zrak. Vidím však len kmene briez, kde-tu rastúce smreky a trsy vysokej trávy, vykúkajúce spod snehu, ale nikde ani živú dušu. Odložím denník do batohu. Keď sa znovu pohneme na pochod, ešte sa obzriem do brezového hája. Nikto tam nie je, zahvízda mi okolo uší vietor, čo sa zniesol z korún stromov a postrapatil mi šticu." (str. 118-119)

Názov románu je vo svojej jednoduchosti priam geniálny. Číslo Deväť sa totiž prelína celým dejom a jeho rôznorodá symbolika je rozpoznateľná vo viacerých rovinách. Nerád by som v tomto smere prezrádzal viac, objavovanie jeho významov je jedným z lákadiel knihy, podporujúcich celkové mysteriózne vyznenie. To sa prejavuje už od prvých riadkov prostredníctvom rozprávača Rustema a jeho spánkovej paralýzy. Ťažko vysvetliteľné muky, ktoré v ňom oživujú vieru v nadprirodzené sily, ho oberajú o zdravý odpočinok a narúšajú logické myslenie. Páči sa mi kontrast medzi technickým vzdelaním členov expedície a ich stretom s prvkami mimo racionálneho sveta. Prirodzene, niektorí jednotlivci majú problém uveriť, že majú dočinenia s čímsi podobným, no o to autentickejšie napokon pôsobia ich postoje. Pretože rovnako ako oni musí uveriť aj čitateľ, hlavne ak ide o tému, ktorej sa venujú mnohí "záhadológovia". Ako laik však predpokladám, že aj najväčší expert na danú výpravu bude spokojný s autorkiným umeleckým spracovaním. Erika ju totiž predstavuje v celej kráse - od príprav cez presúvanie sa k hore Otorten až po samotný tragický záver. Ak niekto uprednostňuje okamžité vpadnutie do dramatických udalostí, mal by pozmeniť svoje očakávania. Dej plynie spočiatku pokojne, nikam sa neponáhľa, graduje pomaly, ale zato isto. Zvolený spôsob rozprávania je adekvátny počtu ústredných postáv. Aby ste si k nim vytvorili vzťah, musíte ich spoznať, a to sa bez dôkladnej expozície uskutočniť nedá. Autorka je našťastie skúsená v budovaní charakterov, a tak nebudete mať najmenší problém odlíšiť Judina od Sašu či Igora od Jurija. Priestor na lepšie pochopenie ľudí a udalostí poskytuje aj ďalší uhol pohľadu vďaka druhej rozprávačke Zine. Šikovné a citlivé dievča je srdcom výpravy, pričom do chladného prostredia vnáša i kúsok nevyriešených citov. S Rustemom sa skvele dopĺňajú, a hoci viete, ako napokon dopadnú, predsa len im držíte palce a dúfate v šťastnejší koniec. 

Erika Jarkovská

"V snahe odpútať sa od ľútosti si premietnem tváre chalanov, odfukujúcich v stane. Čo sa to s nami v posledné dni deje? Každý je akýsi... iný. Iný, než v škole alebo na začiatku túry, a každý svojím spôsobom. Akoby na nich, len čo prešli do divočiny, čosi doľahlo. Niečo neviditeľné, no o to mocnejšie. Sama som to pocítila v lese. Zosunulo sa to na nás z korún stromov a ovládlo naše mysle aj správanie? Niekto je podráždenejší, iný zlomyseľnejší alebo chápavejší. Ja som oveľa citlivejšia. Akoby sme svoje minulé ja nechali v opustenej geologickej osade a stávali sa protikladom samých seba." (str. 143)

Tvrdiť, že román Deväť je iba o osude Ďatlovovej výpravy, by však bolo nadmieru nedostačujúce. Jej členova totiž počas cesty natrafia na pestrú zmes postáv a ocitnú sa na niekoľkých miestach, vďaka čomu sa stretnú s ľuďmi z rôznych spoločenských a sociálnych sfér. Keďže príbeh sa odohráva na konci 50. rokov 20. storočia, v Sovietskom zväze bolo ešte stále cítiť dozvuky stalinizmu, politických procesov a vlády strachu. Nedôvera sa votrie aj do skupiny mladých dobrodruhov v podobe nečakaného člena s pochybnou minulosťou a preverí ich postoje voči aktuálnej situácii. A zároveň poodhalí čitateľovi zákulisie už beztak zaujímavého deja. Erika Jarkovská svojím najnovším literárnym počinom potvrdila svoj talent prinášať príbehy založené na reálnych udalostiach a oživovať mená (ne)dávnej histórie. Rastie každou knihou, preto je na mieste očakávanie, čím poteší svojich fanúšikov nabudúce 😊.

Budovanie stavieb, vzťahov a budúcnosti

Americká spisovateľka s indickými koreňmi Alka Joshi vlani dobyla aj slovenský knižný svet svojím debutom založeným jednak na skutočných historických udalostiach, jednak na spomienkach vlastných príbuzných. Umelkyňa s henou patrí medzi najkrajšie romány, aké som čítal, a nemyslím tým len obálku, ktorá je úchvatná aj v prípade druhého dielu série. Autorka na vás prenesie atmosféru Indie v rôznych sociálnych vrstvách, zaútočia na vás - v dobrom - pestré zmesi vôní, farieb a zvukov, ale aj pachov a hrozby rapídneho spoločenského pádu. Kým prvá časť sa odohrávala v päťdesiatych rokoch, Strážca džajpurských tajomstiev prenesie čitateľov do konca rokov šesťdesiatych a tešiť sa môžete takmer na všetky známe postavy. 

"Vložím list do košíka a rozhliadnem sa po Liečivej záhrade Nemocnice lady Bradleyovej, ktorú som založila pred viac než desaťročím - práve preto som pôvodne prišla do Šimly. Urobila by som to, keby mi Džaj neponúkol túto možnosť a nepresvedčil ma, aby som ju prijala? Koniec koncov, môj život umelkyne s henou v Džajpure sa v dôsledku škandálu definitívne skončil. A aj keď obvinenia z kradnutia šperkov neboli pravdivé, moje klientky, bohaté džajpurské dámy, sa mi nechystali len tak ľahko odpustiť - a ani zabudnúť." (str. 65)

Spomínaným strážcom je Málik, ktorého sme pred časom spoznali ako šikovného chlapca pomáhajúceho Lakšmí v jej kariére umelkyne. Z dieťaťa hýriaceho všemožnými talentmi vyrástol životaschopný mladý muž a po štúdiu na prestížnej škole je načase, aby si zvolil svoju cestu. Vzhľadom na silné väzby z minulosti mu Lakšmí vybaví stáž v stavebnej firme siahajúcej do najvyšších palácových kruhov. Nikto však netuší, že žiarivý postup a získavanie nenahraditeľných skúseností sa môže zmeniť na boj o čistotu svedomia, morálku a... napísať "o život" je možno trochu prehnané, no dôjde aj na nebezpečenstvo smrti a stratu všetkých privilégií, čo sa v Indii môže rovnať osudu horšiemu než smrť. O tom sa môžete presvedčiť už v prológu, naznačujúcom hlavný motív príbehu - zrútenie balkóna novopostavenej budovy nablýskaného kina Kráľovský klenot počas jej slávnostného otvorenia. Pod jej vybudovaním je podpísaná firma Singhovcov a Šarmovcov, dvoch z najvýznamnejších a najbohatších rodín v celom Radžastáne. Ich spojenie cez manželstvo Raviho a Šíly je fanúšikom dobre známe. Teraz ich stretávame ako zrelých dospelákov, hoci si naďalej zachovávajú svoje charaktery. Oceňujem, že Alka Joshi posúva svojich hrdinov v čase (a niektorých i v priestore), no ponecháva im ich špecifické povahové črty. Spočiatku som sa totiž obával, či si spomeniem na všetky početné postavy, no vďaka prehľadu na začiatku knihy a autorkiným častým návratom do minulosti boli razom odbúrané. Tu sa mi žiada poznamenať, že je lepšie poznať Umelkyňu s henou, inak hrozí, že v Strážcovi džajpurských tajomstiev vám buď uniknú mnohé súvislosti, alebo vám budú vyzradené niektoré zvraty z úvodu série. A to by bola veľká škoda, pretože knihy napriek relatívne uzavretým dejom tvoria jednoliatu ságu plnú všemožných vnemov. Keby som mal porovnať oba diely, Umelkyňa vyjde pravdepodobne z boja ako víťaz. Niežeby nebol Strážca dostatočne pútavý, ide o nadpriemer historicko-spoločenských románov, len sa mi javí dejovo bohatšia a emotívnejšia. Na konci šesťdesiatych rokov je Lakšmí už spokojne vydatá a romantickú líniu teda zastupuje Málik. Jeho vyvolenou je bývalá členka kočovného kmeňa, ktorá sa zapletie do intríg pašerákov zlata a na nemocnicu, kde pracuje aj s Lakšmí, privolá hrozbu v podobe zločincov aj s nimi spriahnutých policajtov... Aj keď vzťah Málika a Nimmí tvorí podstatnú časť príbehu, nová hrdinka mi nebola veľmi sympatická a vôbec mi nevadilo, že sa jej v druhej polovici knihy už nevenuje toľká pozornosť. Viac mi dvíhala tlak skvele spracovaná línia medzi Málikom a Šílou, čím sa krásne rozvinul ich vzťah z prvého dielu.

Alka Joshi (zdroj: thegoodlifecoach.com)

"Zakrátko dorazí polícia. Počas nasledujúcej hodiny im asi stovka návštevníkov, ktorí z budovy unikli bez zranenia, pomáha zachraňovať ranených zasypaných troskami, dvíhať z ľudí oceľ a betón a vyrábať obväzy z košieľ a dhótí. Vidím, ako Šíla zubami roztrhne jemné hodvábne sárí a napochytro vyrobí škrtidlo na zastavenie krvácania z pomliaždenej nohy. Keď dostaneme ranených do vestibulu, čaká na nich rôznorodá kolóna áut, nákladných vozidiel, skútrov, bicyklových rikší a tong, aby ich previezli do okolitých nemocníc. Šíla šikovne rozhoduje, kam má kto ísť." (str. 168)

Teším sa, že príbeh indických protagonistov ešte nekončí, hoci na preklad záverečnej časti trilógie si budeme musieť ešte istý čas počkať. Tá bude zameraná na osud Lakšminej sestry Rady, ktorá zohrala významnú úlohu na začiatku série a v jej strede sa prakticky nevyskytuje. O to viac som zvedavý, kam vďaka nej Alka Joshi nasmeruje dej a aké zmeny čakajú na Indiu v sedemdesiatych rokoch. Strážca džajpurských tajomstiev je vynikajúci román, ktorý len máličko zaostáva za svojím starším bratom, no napriek tomu vo vás zanechá pocit, že ste prevracaním jeho strán zažili čosi výnimočné. Podobných príbehov je ako šafranu, preto neváhajte a pohrúžte sa aj vy do tajov cudzej kultúry. Zistíte, že ľudia sú v podstate rovnakí, nech ich už delí akákoľvek vzdialenosť či národná príslušnosť. 

Originálny názov: The Secret Keeper of Jaipur
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Umelkyňa s henou)
Preklad: Lenka Cinková
Počet strán: 311

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zničujúca moc rodinných tajomstiev

Hoci írska spisovateľka Lucinda Rileyová podľahla vlani rakovine, prostredníctvom svojich literárnych diel žije ďalej. Na Slovensku udržiava jej status vydavateľstvo Tatran, ktoré priebežne okrem dominantnej série Sedem sestier siaha aj po samostatných románoch zachovávajúcich si autorkin typický štýl. Medzi ne patrí aj Levanduľová záhrada, na stránkach ktorej opäť natrafíte na prelínanie viacerých časových línií a spletitý príbeh rodiny poznačenej búrlivými historickými udalosťami. Kniha je určená Lucindiným fanúšikom rovnako ako novým čitateľom. Obe skupiny však určite ocenia živo a farbisto podaný dej zasadený do rôznych kútov Európy.  

"Zavrela za sebou dvere, psychicky vyčerpaná zo všetkého toho napätia z predstierania. Hoci žila v meste, na ktoré upieral zrak celý svet, nikdy sa necítila osamotenejšia. Keďže nacisti pred niekoľkými mesiacmi zakázali rádioprijímače, pretože zistili, že Spojenci prostredníctvom nich komunikujú so svojimi agentmi, a keďže jediné noviny boli plné vládnej propagandy, Connie sa cítila úplne odrezaná od sveta. Netušila, ako sa darí Spojencom, ani či sa ešte stále chystá invázia, ktorú sľubovali a v ktorú Connie dúfala pred odchodom do Francúzska." (str. 126-127)

Ide o knihu, ktorá vás chytí za srdce, či už autentickým vykreslením odboja alebo dôkladným prienikom do vnútra rozmanitých postáv. Zároveň ukazuje, ako sú naše životy úzko previazané s minulosťou a našimi predkami, hoci málokto sa tým reálne zaoberá a ani si to prakticky nikdy neuvedomí. Možno by sme boli prekvapení, čo by sme odhalili, ak by sme sa i my sami pohrúžili do osudov našich skôr narodených príbuzných... Každopádne, podľa anotácie som očakával, že ma viac zaujme línia odohrávajúca sa počas druhej svetovej vojny, ale ani tá súčasná (resp. v rokoch 1998-1999) napokon nebola menej pútavá. Lucinde Rileyovej sa podarilo nájsť rovnováhu medzi dramatickosťou, romantikou a predstavením dejinných udalostí, a tak si môžete užívať košatý príbeh bez rušivých vplyvov či hluchých miest. Pri zobrazených situáciách by mnohé autorky (aj autori) skĺzli k prehnanej sentimentalite, no Lucinda si zachováva odstup a necháva na čitateľa, akým emóciám dá priechod. To však neznamená, že by bola strohá vo vyjadrovaní, kdeže. Nepotrebuje však klásť pred nás všetko ako na striebornom podnose, pričom ani jedna línia sa nerozvíja na úkor druhej a šikovne sa navzájom dopĺňajú... Emilie je dedičkou starobylého francúzskeho rodu a po smrti rodičov sa musí postarať o zámok na juhu krajiny. Keďže jeho predaj je značne komplikovaná záležitosť, rozhodne sa ho radšej zrekonštruovať. Pritom sa zoznámi so Sebastianom, svojím budúcim manželom, a onedlho aj s jeho bratom... Náhle životné zvraty preveria jej schopnosť správneho úsudku a ľútosti nad mylnými rozhodnutiami. Spolu s vlastnými chybami spoznáva aj minulosť svojho otca a spojitosť s babičkou svojho manžela. A informácie, ktoré sa dozvedá, sú prinajmenšom šokujúce... Jej otec Edouard bol jedným z vodcov francúzskeho odboja proti Nemcom, ale pracoval tajne pod pláštikom priateľstva s nepriateľmi. Práve do tohto prostredia prichádza druhá hrdinka Connie, ku ktorej som si hľadal cestu trochu dlhšie, pretože spočiatku na mňa pôsobila mierne chladne. Postupne však odhaľujeme jej osobnosť, navyše vzhľadom na okolnosti nedôvery a obozretnosti je pochopiteľné, že Connie neprejavuje svoje pocity na počkanie. Odboj je vždy zdrojom rôznych nebezpečných situácií a nie je to inak ani v tomto prípade. Táto línia je, samozrejme, o niečo napínavejšia, no ak nemáte radi vojnové príbehy, nemusíte sa báť. Dôraz je kladený skôr na jej prežívanie než na naturálne zobrazenie jej krvavého priebehu. 

Lucinda Riley

"Táto veľmi osobná zbierka pozostatkov otcovho života ju upokojovala. Cítila, že je k nemu bližšie, a keď si čítala zaľúbené listy, ktoré mu posielala jej matka, plakala. Z listov bolo zrejmé, že Valérie svojho manžela bez pochýb milovala, a Emilie bola vďačná aspoň za to. Bola dojatá a iróniou bolo, že aj šťastnejšia, pretože časť jej bolesti pomaly vymazávalo postupné pochopenie minulosti. Spätne si uvedomila, že uzatvárať sa pred rodinou a jej minulosťou len vytváralo prekážky v jej prítomnosti a budúcnosti. Niektoré veci sa však odpustiť nedali... keby však pochopila aspoň to, prečo sa stali, možno by sa konečne cítila slobodnejšia." (str. 198)

Levanduľová záhrada obsahuje všetky ingrediencie potrebné pre strhujúci príbeh založený na všemožných ľudských pohnútkach - lásku, zradu, intrigy, chamtivosť, manipuláciu, nádej i veľmi náročné odpustenie. Iným aj sebe samému... Connie a Emilie sú odlišné charaktery a to z nich robí skvelé "základné kamene" pre rozsiahly príbeh tiahnuci sa polstoročím. Obe žijú s dôsledkami svojej doby - kým Connie je odhodlanejšia a odvážnejšia, pri Emilie vás občas prepadne chuť zatriasť ňou, aby sa vzchopila a viac si stála za svojím. Atmosféru dotvárajú aj prostredia slnečného vinárskeho Provensalska a severného Yorkshiru, ako stvorené na uvažovanie, kam sa vybrať počas blížiaceho sa leta. Romány Lucindy Rileyovej patria k top dielam vo svojom žánri a ja dúfam, že Tatran má v zásobe ešte mnoho podobne kvalitných kúskov...

Originálny názov: The Lavender Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Choroba a hlúposť si ciele nevyberajú

Michal Slanička je už zabehnutý spisovateľ, ktorý sa nebojí siahnuť aj po pomerne odvážnych témach. V prípade jeho aktuálnej novinky ide totiž už o druhý titul v poradí odohrávajúci sa na slovenskom území 19. storočia. Tam, kde by iní autori zaváhali či cítili azda až priveľký rešpekt, sa Michal pohybuje ako ryba vo vode. Zjavne si dobre uvedomuje, že dôležitý je v prvom rade príbeh, a ak sa spojí so zaujímavým obdobím a historickými udalosťami ako východiskovými bodmi, pútavý román je na svete. O to viac, ak ste v ňom schopní nájsť výrazný prvok aktualizácie, čiže prepojenie so súčasným - to nielen domácim - dianím. 

"Krik ľudí uskakujúcich pred rozkotúľaným horiacim kolesom štípal v ušiach rovnako nepríjemne ako čierne kúdoly zo spáleného zbožia v nose. Iba Emília Abalfy stála bez pohnutia. Bez žmurknutia hľadela na rýchlo sa približujúcu plamennú skazu. Koleso sa rútilo priamo na ňu. Zachariáša Mojtecha, naopak, to, čo videl, pomklo k pár rýchlym skokom. Jeho šikovnosť besniacemu živlu nedovolila, aby panskú dcéru sklátil na zem. Zo šoku, v ktorom nepohnuto stála, hľadiac do plameňov blížiacej sa smrti, ju vytrhlo Zachariášovo pohotové zovretie." (str. 78)

Cholerová epidémia ako jeden z pilierov príbehu vyčíňala na našom území v roku 1831 a zďaleka nebola jediným dejinným zvratom. Autor si pre svoj román zvolil vhodné obdobie, poskytuje mu priestor rozohrať viacero vzájomne ovplyvnených línií. Pliaga zasahujúca do životov všetkých spoločenských vrstiev je niťou spájajúcou ich pomery, odlišnosti, ale aj pocity. Vzhľadom na vývoj deja je vzťah medzi sedliackym chlapcom Zachariášom a mladou šľachtičnou Emíliou vhodným kamienkom mozaiky, hoci ide o klišé, ktoré sa opakuje pričasto a je náročné spracovať ho originálnym spôsobom. Na druhej strane chápem, že rozdiely v pôvode hlavných postáv sú pre spisovateľa zdrojom všemožných konfliktov a nevyužiť ich by mohli vnímať ako premárnenú príležitosť. A aká by to bola romanca bez darebáckeho záškodníka, ktorý si brúsi zuby na nevinnú protagonistku? Toho zastupuje arogantný barón Bercsényi, a keďže záporáci sú vždy neoceniteľnými hýbateľmi deja a dokážu pripraviť nejedno prekvapenie, patrí aj on medzi moje obľúbené postavy. Vopred sa však pripravte na to, že nie každý sa môže dožiť šťastného konca. O život oberá postavy totiž nielen cholera, ale aj sedliacke povstanie vyvolané slabou úrodou, zlými sociálnymi podmienkami, revolučnými myšlienkami a predovšetkým preventívnymi opatreniami proti epidémii. Či už išlo o obmedzovanie pohybu, dezinfekciu studní alebo vnucovanie prášku chorým, považovaného za jed, každý krok len vystupňoval všeobecnú nespokojnosť. Modernej beletrie, ktorá by sa venovala tejto pútavej, no pritom pomerne málo známej tematike, je ako šafranu, preto má u mňa Michal Slanička veľké plus. Ďalším pozitívom je vykresanie maxima aj z jazyka - je tu evidentná snaha zbaviť sa nánosu súčasnosti a priblížiť sa "vrave" z prvej polovice 19. storočia. Rád uznávam, že v porovnaní s predchádzajúcou knihou Prešporské srdce je toto úsilie menej vyumelkované a pôsobí prirodzenejšie. 

Michal Slanička (zdroj: Facebook)

"Hneď skraja roka boli fašiangy ďalším obdobím, ktoré znásobilo všetko to, čo zapĺňalo ich život. Pánom blahobyt. Sedliakom biedu. Nebolo dňa, aby k panským kaštieľom nezvážali kočiare zo širokého okolia hostí, ktorí večery zo začiatku kalendára trávili na plesoch. V ich spoločensky vyčerpávajúcom živote bola najväčším problémom voľba šiat a toho, čo si z ponúkaných jedál vložiť do úst. Džentlmeni sa už nemohli dočkať, ako dámy vykrútia na parkete za zvukov moderného valčíka, ktorý popri menuete vyvolával pobúrenie, ale aj žiadostivosť. Bol taký hriešny!" (str. 199)

Dej sa odvíja rýchlo, obsahuje len málo hluchých miest či výplne a ľahko vás prenesie do neľahkých čias, keď bol život človeka definovaný už pred jeho narodením. Stavovská príslušnosť však nie je jediná "necnosť", ktorá tu zohráva dôležitú rolu. Okrem nej a spomínanej cholery je to hlavne ľudská hlúposť. Predsudky, obavy z neznámeho a neschopnosť otvoriť si oči, žiaľ, nie sú iba doménou histórie, ich žiarivé príklady nájdeme v bohatom počte aj dnes. Pliaga patrí k autorovým najvydarenejším titulom, presahuje rámec žánru a veľmi trefne poukazuje i na aktuálne neduhy spoločnosti. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Priekopnícky príbeh plný vôní a spoločenských zmien

Vydavateľstvo Tatran pokračuje v preklade úspešnej - a predovšetkým kvalitnej - európskej tvorby, konkrétne nemeckého pôvodu. Medzi najnovšie prírastky v tomto smere patrí historický román Charlotte Jacobi. Pod týmto pseudonymom sa skrýva autorská dvojica Eva-Maria Bastová a Jorn Precht a ich spolupráca očividne prináša ovocie. Využili svoje bohaté zručnosti s písaním kriminálok a televíznych scenárov a namiešali strhujúci príbeh, čo vás razom prenesie do začiatku 20. storočia a do prostredia rozrastajúceho sa Hamburgu, ktorý nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Práve tu totiž zapustila korene slávna franšíza Douglas spojená s parfumami a kozmetikou. Cesta k úspechu je však málokedy vydláždená, skôr prináša veľa prekážok a výziev...

"Marie si položila rovnakú otázku, ako keď bola malé dievča: Má každá krajina svoju typickú vôňu? Ak áno, aká by bola nemecká? Bola by to zmes korenia skladovaného vo veľkých kontoroch? Nie, pretože aj tie pochádzali z ďalekých krajín. Typická nemecká - teda aspoň severonemecká - vôňa by bola rybí zápach, pomyslela si Marie a v duchu sa usmiala. O to dôležitejšie je priniesť do Nemecka svetové vône. Čo vedia v Nemecku o kráse a bohatstve exotických krajín? Sklonila sa, aby nasala vôňu kvetov, a zatvorila oči. Vône v nej vyvolali obrazy a zvuky." (str. 124)

Dej sa odohráva v rokoch 1909 až 1920 a poskytuje tým ucelený pohľad na rozbeh a stabilizáciu známej značky. Autorské duo si dalo námahu nielen s verným zobrazením reálií, ale aj s ďalšími zaujímavosťami doby, napríklad panikou spôsobenou preletom Halleyho kométy. Text je popretkávaný množstvom ďalších pútavých faktov aj príbehov spojených s dejiskom. Je to obdivuhodné o to viac, že historické pramene sa nevyskytujú práve v hojnej miere, no fantázia Charlotte Jacobi sa našťastie neobmedzuje a pracuje na plné obrátky. Hlavné postavy Marie a Anna Carstensové boli priekopníčkami v mnohých smeroch - ženy s vlastným podnikaním, bojujúce nielen za svoje šťastie, ale aj za úspech iných žien, poznačených útrapami stereotypného zmýšľania. Svojím zanietením, prirodzene, stúpili na otlak mužom hľadiacich na ne cez prsty a ich interakcie v oblasti obchodu sú občas zábavné, inokedy zas priam kontroverzné či vyslovene poburujúce. Sestry Douglasové (názov predajní je odvodený od škótskeho mydla) by však ostali na polceste, nebyť výraznej osobnej línie protagonistiek. Kto by si myslel, že mali povedzme podporu blízkych príbuzných, zásadne by sa mýlil. Anna a Marie sú v tomto smere ako princezné z rozprávky - takisto čelili neprajnej macoche. I tu je ťažké povedať, či ide o skutočné vyobrazenie rodinných vzťahov, ale do príbehu skvele zapadá. Našťastie ani tu zlo nezvíťazí (i keď o rozprávku rozhodne nejde) a okolnosti sa vyvíjajú všemožnými spôsobmi. Do deja vstupuje pomerne veľké množstvo postáv, ktoré ho ovplyvnia vo väčšej či menšej miere, ale všetky vhodne dopĺňajú pestrú mozaiku. Román zasiahne nielen vašu predstavivosť, ale i viacero zmyslov a nepochybne vás navnadí zahaliť sa do oblaku príjemnej vône. Podobne ako plejáda reálnych osobností, ktoré svojho času neodolali lákavej kozmetike. K nadšeným odberateľom sestier patrila okrem iných cárska rodina, Coco Chanel či Ernest Hemingway. Výskyt známych mien dodáva knihe správny šmrnc a prepája ich nevšedné osudy. Trochu ma mrzelo, že vojnové roky boli odbité až neprimerane stručne. Na jednej strane chápem, že kniha sa sústredí na iné témy než je mašinéria prvej svetovej vojny, no určite by bolo zaujímavé dozvedieť sa aj čosi z tohto súdka. Ostáva dúfať, že sa k tomu ešte aspoň spätne spisovateľské duo vráti v ďalších častiach série... 

Autorské duo Charlotte Jacobi (zdroj: Facebook)

"Do miestnosti vošiel ďalší muž: Julius Karstadt! V ruke držal veľkú panvicu, na ktorej im pripravoval zemiakové placky. Skôr než si stihla vysvetliť jeho príchod, zahnal sa, udrel panvicou zlodeja do hlavy a ten s výkrikom spadol. Z ruky mu vypadla pištoľ a kĺzala sa po zemi. Zlodej bol omráčený menej, ako Anna dúfala, zdvihol sa na kolená a načiahol sa za zbraňou. Nerátal s tým, že zo skrine vyskočí mladá žena a duchaprítomne zdvihne zbraň tesne predtým, ako sa jej dotkol prstami. Potom sotila ohromeného Juliusa do prednej časti obchodu a zamkla dvere kancelárie." (str. 201)

Dej Sestier Douglasových plynie pokojne, nikam sa neponáhľa. Autori sú si očividne vedomí, že na rozohratie všetkých línií majú ešte dosť času, a užívajú si aktuálne dianie. Strhujúce zvraty a napätie si tu veľmi neprídu na svoje, ale vzhľadom na žáner a cieľ knihy to vôbec neprekáža. Charlotte Jacobi nepotrebuje nečakané prekvapenia, žiadny motív príliš nevytŕča ani sa nerozvíja na úkor druhého. Dôležitú úlohu popri rozvoji značky zohráva i láska a osobný život Anny a Marie. Romantika je podčiarknutá aj istou nostalgiou začiatku 20. storočia a prostredím Hamburgu a Paríža. V závere ide teda o pútavý román založený na skutočných udalostiach, obohatený o dávku bezbrehej fantázie a myšlienku, aké je dôležité nasledovať svoje sny. 

Originálny názov: Die Douglas Schwestern
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 359

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Romantická klasika v novom šate

Jane Austenová je meno, ktoré poznajú aj ľudia, čo nevidia rozdiel medzi kníhkupectvom a knižnicou. V rodnom Anglicku rezonuje, samozrejme, najvýraznejšie, o čom svedčia mnohé odkazy na jej diela v súčasnej filmovej, seriálovej i literárnej tvorbe. Som rád, že vydavateľstvo Ikar sa podujalo obliecť do nového vydania jej azda najznámejší román. Pýcha a predsudok je nehynúcim príbehom o láske zasadeným do regentského obdobia na začiatku 19. storočia. Ústredný pár v podobe Elizabeth Bennetovej a pána Darcyho vytvoril archetyp hrdinov, akých môžeme nájsť i v moderných historických romanciach. Len s tým rozdielom, že Austenovej protagonisti sú, prirodzene, omnoho autentickejší a realistickejší. 

"Matka naďalej hlasno vyjadrovala svoje názory a Elizabeth sa čoraz prudšie červenala od hanby a hnevu. Neubránila sa občasnému pohľadu na pána Darcyho, ktorý len potvrdil to, čoho sa obávala. Aj keď sa nedalo povedať, že by nespustil oči z jej matky, bola presvedčená, že na ňu sústredil všetku pozornosť. Jeho výraz sa postupne menil z pohŕdavého na nepreniknuteľne vážny. Napokon sa prúd reči pani Bennetovej vyčerpal a pani Lucasová, ktorá už hodnú chvíľu zívala nad siahodlhým zoznamom pôžitkov, aké jej nikdy nebudú dopriate, sa konečne mohla pustiť do studenej šunky a kurčaťa." (str. 115)

Diela klasickej literatúry sa hodnotia pomerne ťažko. Časový odstup, odlišný pohľad a hodnotový rebríček čitateľa či vnímanie textu cez optiku jeho nadobudnutého významu sú faktory, ktoré mierne narúšajú snahu o objektivitu. Pýcha a predsudok našťastie spracúva nesmrteľnú tému iskrivého vzťahu poznačeného spoločenskými konvenciami a očakávaniami plynúcimi z príslušnosti k vyššej triede. Ak by ste však tento román vnímali iba prostredníctvom ľúbostnej línie, zrejme by ste mu nepripísali vysokú mieru originality.  Napokon, podobných príbehov je skutočne veľa. Čo ho ale odlišuje od ostatných, je špecifický štýl Jane Austenovej. Pokiaľ to môžem posúdiť z hravosti jej textu, písanie si zjavne užívala a jej láskavý nadhľad a jemný humor sa pretavil aj do života postáv. Knihe prospel aj nový preklad, pretože aj keď má pôvodné vydanie už vyše dvesto rokov a bezpochyby patrí do histórie, jazyk je živý systém a každá generácia by mala mať svoj adekvátny variant. To však neznamená, že by si aktuálna novinka nezachovala gráciu zašlých čias, práve naopak. Zo stránok vanie romantická nostalgia zmiešaná s dôkladnou znalosťou doby a hlavne ľudského charakteru. A vôbec pritom nevadí, že Elizabeth a pán Darcy nie sú ani zďaleka dokonalí. Elizabeth je na pomery vidieckeho dievčaťa azda až príliš smelá, zvedavá a sebavedomá, zatiaľ čo pán Darcy si zas musí poopraviť svoje stereotypy vo vnímaní iných ľudí a v konečnom dôsledku i samého seba. Okrem nich v príbehu, samozrejme, vystupuje aj množstvo vedľajších postáv, z ktorých každá je čímsi špecifická, a hoci nemusí hneď vo veľkom ovplyvniť vývoj deja, dokáže zaujať a utkvieť vám v pamäti. Príbeh plynie pokojne ako rieka a v nemennom rytme dôjde až do zdarného konca. Autorka sa nikam neponáhľa, niť deja odvíja bez rušivých momentov, náhlych skokov a nelogických zvratov. Pýchu a predsudok som čítal už pomerne dávno a bolo príjemné po rokoch sa k románu vrátiť. Mám pocit, že aj pre na prvý pohľad menej sympatické postavy mám dnes, keď som starší a múdrejší 😀, viac pochopenia. Za všetky spomeniem napríklad Elizabethinu sestru Lydiu, resp. jednu zo sestier, keďže Bennetova família je pekne zábavný babinec. 

Jane Austenová (zdroj: Biograhpy)

"Keď Elizabeth prijala list od pána Darcyho, nečakala, že by v ňom zopakoval ponuku na sobáš, no vôbec netušila, čo by mohlo byť jeho obsahom. Nie je ťažké predstaviť si, s akým zápalom sa vrhla do čítania a aké protichodné pocity pri tom zažívala, no sotva by ich dokázala opísať slovami. Žasla nad tým, že sa pisateľ vôbec pokúša o ospravedlnenie a zrejme dokonca verí, že by mohlo byť prijaté. Bola skalopevne presvedčená, že niet vysvetlenia, pri ktorom by sa nemusel prepadať od hanby. Plná predsudkov k všetkému, čo sa list mohol obsahovať, sa pustila do čítania Darcyho verzie udalostí..." (str. 224)

Osobne mám dojem, že láska medzi Elizabeth a Fitzom nie je taká hlboká a búrlivá ako povedzme vzťah hrdinov v románe Láska Anny Elliotovej, no rozhodne napokon vyznieva najpohodovejšie. Azda aj preto sa k Pýche a predsudku vracajú čitatelia po celom svete. Šťastný koniec napriek prekážkam - či už spoločenským, alebo vnútorným - si predsa musí užiť každý. A navyše môže stále slúžiť ako vzor pre súčasných autorov, ako má vyzerať zaujímavo, ľudsky a zábavne spracovaná romantika na pozadí dobových reálií.

Originálny názov: Pride and Prejudice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Danka Jacečková
Počet strán:416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Špinavé peniaze na ceste k svetovej kríze

Zakomponovanie aktuálnej spoločenskej, politickej či pandemickej situácie do takých rozšírených žánrov, ako sú kriminálky či špionážne trilery, je dvojsečná zbraň. Čitateľov to veľmi ľahko rozdelí do niekoľkých kategórií. Niektorí fandia reagovaniu spisovateľov na momentálne dianie, iní ich automaticky odsúdia (hlavne ak nesúhlasia s ich postojmi) a ostatní si iba jednoducho užívajú príbeh ako zvyčajne. Violončelistka patrí práve medzi romány, ktoré vyburcovali skupinu búriacu sa proti tomu, že si autor dovolil bez ostychu vyjadriť svoj názor na americké prezidentské voľby a šíriaci sa kovidový vírus. Rok 2020 bol nepochybne bohatý na udalosti a Daniel Silva nikdy neobchádzal súčasnú svetovú scénu. Ja osobne vítam jeho rozhľad spojený rozprávačským majstrovstvom, vždy sa totiž dozviem niečo nové. 

"Je pravda, čo sa hovorí o peniazoch. Bezpochyby dokážu zmeniť všetko. Podobne ako novičok sú bez chuti, zápachu, dajú sa prenášať, ľahko sa ukrývajú. A občas prinášajú smrť. Niektorí ľudia pre peniaze zabíjajú. A keď už majú dosť, zabijú každého, kto by ich o ne chcel pripraviť. V žilách a tepnách globálneho finančného systému koluje čoraz viac špinavých peňazí. Pochádzajú z trestnej činnosti alebo si ich kleptomanskí autokrati berú zo štátnej pokladnice. Otrávia všetko, čoho sa dotknú. Ani čisté peniaze nie sú pred nimi chránené. Mnohé inštitúcie boli ochotné špiniť si s nimi ruky - za tučný poplatok, samozrejme." (str. 75)

Gabriel Allon sa púšťa do boja proti nespravodlivosti, megalomanstvu a ohrozovaniu svetovej bezpečnosti už dvadsiaty prvý raz. Za ten čas si narobil množstvo nepriateľov, ale získal aj cenných spojencov. Jedným z nich bol aj ruský boháč a odporca Kremľa Orlov, ktorému sa napriek úsiliu nepodarí uniknúť pred chápadlami smrti. Otrava novičokom vyvoláva v Allonovi neochvejné podozrenie a púšťa sa do pátrania na vlastnú päsť. Našťastie nikdy nebol celkom osamelým bežcom, na svojej ceste za pravdou mu aj tentoraz sekunduje spoľahlivý tím. Počas svojho dlhoročného pôsobenia v Inštitúte sa Gabriel prepracoval až na samý vrchol, no čo by iní na jeho mieste považovali za splnený sen, on vnímal ako jasnú príťaž. Najradšej by sa utiahol do ústrania a venoval sa svojim dvom najväčším vášňam - reštaurovaniu obrazov a rodine. Žiaľ, zlo nikdy nespí a vždy sa udeje niečo, čo ho vytrhne z idyly a znovu vženie do víru nebezpečenstva. Aby prišiel vražde muža, ktorý mu zachránil život, na koreň, spojí svoje sily s violončelistkou a špičkovou analytičkou najšpinavšej banky sveta RheinBank AG Isabel Brennerovou. Silné ženské postavy sprevádzajú tvorbu Daniela Silvu už od jej počiatkov. Tou najvýraznejšou je bezpochyby Gabrielova manželka Chiara, no v ničom za ňou nezaostávajú ani ďalšie epizodické alebo občas sa vracajúce hrdinky. Allonova minulosť sa prebúdza k životu, na svoje si prídu teda o čosi viac jeho skalní fanúšikovia. Vydáva sa totiž po stopách muža, ktorý sa kedysi pokúsil zabiť jeho milovanú a napriek tomu je stále nažive. Najnovšie navyše vymyslel plán, ako uškodiť Západu, a to prostredníctvom globálneho toku peňazí. Spolu s izraelskou tajnou službou a jej spojencami sa tak naplno ponárame do sveta financií, korupcie a zneužívania dier v systéme. Kto čaká neutíchajúcu akciu a pulzujúce napätie, mohol by ostať trochu sklamaný. V tomto prípade ide skôr o premyslené činy vedúce k dolapeniu strojcu rozkladu Spojených štátov amerických, čo si vyžaduje dôkladnú prípravu, analýzu situácie a preniknutie do vnútorných štruktúr nadnárodnej chobotnice. Všetky dôsledné plány však môžu veľmi rýchlo vyjsť nazmar, ani nepriateľ predsa nespí a využíva akékoľvek dostupné prostriedky, aby na svoju stranu naklonil priazeň mocných i verejnosti. 

Daniel Silva (zdroj: Smithsonian Associates)

"Isabel dochádzala do bezpečného domu zo Ženevy dvakrát týždenne na bleskový kurz základov remesla. Keďže zdolala obranu Ruskej práčovne, zjavne bola rodená podvodníčka. Bolo jej treba len trochu obrúsiť hrany. Inštruktori Christopher a Eli Lavon jej vtĺkali do hlavy techniky vychádzajúce z britských aj izraelských tradícií. Jej vzdelanie tým nijako neutrpelo. V medzinárodnom spoločenstve tajných služieb všetci vedeli, že MI6 aj Inštitút zaobchádzajú s naverbovanými ľuďmi najlepšie v brandži." (str. 163)

Daniel Silva ukazuje, ako sa dá hrať partia svetového charakteru aj šikovnejšie než za pomoci rozsievania strachu a pod záštitou náboženských hesiel. Dej zavedie čitateľov do Anglicka, Švajčiarska, Holandska, ale najvýznamnejším hráčom ostávajú USA, keďže práve tie sú cieľom aktuálneho zloducha. Niekedy pri čítaní aj zabudnete, že ide o fikciu. Iste, bez vetra sa ani lístok nepohne a v Silvových slovách ľahko vybadáte inšpiráciu realitou, no je desivé, ako ľahko sa dajú využiť slabiny najvyššie postavených ľudí. A aj tých na nižších priečkach, podliehajúcich nepravdivým správam, hoaxom a vlastnej neschopnosti kritického myslenia. Violončelistka nie je obyčajným špionážnym románom. Inteligentne reaguje na súčasnú situáciu a varuje pred hrozbou pasivity, pokrytectva a šírenia dezinformácií. 

Originálny názov: The Cellist
Príslušnosť k sérii: 21. diel (Gabriel Allon)
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Realistický boj za lepší život

Michala Ries zaútočila na našu knižnú scénu ako hurikán. Prevetrala často strohé a stereotypné ľúbostné príbehy a osviežila ich realistickým vyobrazením erotickej príťažlivosti, emocionálnej neistoty a hlavne chybujúcimi postavami. Práve vo vykreslení uveriteľných osôb spočíva jej najväčší talent, už po pár stranách máte dojem, akoby išlo ľudí z mäsa a kostí, ktorých môžete hocikedy stretnúť na ulici. Počas čítania sa stávajú vašimi kamarátmi a fandíte im, aby sa napokon dočkali šťastného konca. A nielen počas neho, Miškini hrdinovia totiž majú tendenciu zotrvať s vami aj po odložení románu. Už svojou prvou dilógiou (Na úteku, Na love) z prostredia drsných motorkárov si získala početnú základňu fanúšikov a zdá sa, že aktuálnou novinkou sa ich rady rozšíria ešte výraznejšie. 

"Prepadne ho túžba obvolať starých známych a zistiť o nej všetko, čo sa dá. Rozbiť obraz, ktorý o nej má, a poskladať tú skladačku nanovo. Ale vie, že to neurobí. Nedokáže jej takým spôsobom zasiahnuť do súkromia. Viac už nie. A ona mu nepovie nič. Zostane v posratej nevedomosti. Kto tá žena vlastne je? Čo má teraz robiť on? A čo sa jej, preboha, stalo? Potichu zanadáva, dvíha sa v ňom frustrácia a zlosť. V záplave silných emócií si nevšimne tú jednu krehkú, jemnú a spočiatku takú nenápadnú, ktorú podupal už ako mladík." (str. 83)

Marína je nesmierne silná žena, na akú natrafíte v domácej produkcii len zriedka. Román Zadrž dych nie je ľahké čítanie, nečakajte žiadny veselý príbeh s predvídateľným koncom. To však neznamená, že by vám autorka miestami nevylúdila na tvári úsmev. Svojím rozprávačským štýlom sa ladne pohybuje na pomedzí psychologickej drámy, romantiky a spoločenských tém, čo si vyžaduje tak znalosť ľudského charakteru, ako aj očakávania čitateľov. V živote nič nie je čierno-biele a ani Miška nepristupuje k zobrazeniu románových udalostí takto povrchne. Práve naopak, sú pestré a rozmanité, napriek tomu, že tentoraz ponúka o niečo temnejší príbeh. Marína by najradšej zabudla na svoju minulosť, ale, žiaľ, neustále si ju so sebou nesieme všade, kam vkročíme. Jediné, o čo sa môžeme pričiniť, je zmierniť jej dôsledky, a to spravila aj Marína. Presťahovala sa, našla si nových priateľov i prácu. Lenže všetko, čo si v priebehu rokov vytvorila, môže razom spľasnúť ako bublina, keď sa Marína znovu ocitne zoči-voči Marcelovi... Spočiatku som nevedel, čo od neho očakávať, ale postupne si takisto získal moje sympatie. Je pomyselným zrkadlom každého, kto podľahne predsudkom, nesprávnym hodnoteniam iných a neschopnosti priznať si chybu. V jeho prípade však našťastie dôjde k zmene, hoci sa tak neudeje ako šibnutím čarovného prútika. Aj tento motív má svoje pevné opodstatnenie, ako napokon každý v Miškinej knihe. Práve to ju robí jedinečnou a autentickou. Osobne nepatrím k čitateľom, ktorí by prežívali trápenia i radosti hrdinov srdcervúco, no verím, že mnohí - či skôr mnohé - budú mať problém udržať slzy na uzde. Autorka pritom nijako netlačí na pílu, všetky hlboké dojmy vyplývajú z Maríninej traumy a jej úsilia znovu sa postaviť na vlastné nohy. Myšlienkovo bohatý obsah vás podnieti k zamysleniu nad vlastnými postojmi či prístupom k ostatným. Sebareflexia a analýza správania sa deje podprahovo, Michala Ries nešetrí svoje postavy, ide až na kosť, nič nezahmlieva ani zbytočne neprikrášľuje. Máloktorá postava ostáva na konci rovnaká, ako bola na začiatku. Najmä ústredná dvojica musí prejsť osobným peklom, aby napokon vyšla z boja víťazne, hoci za cenu strát. Ako sa však hovorí, ak sa niečo získa príliš ľahko, pravdepodobne to nemá veľkú hodnotu... 

Michala Ries (zdroj: Facebook)

"Zrazu mám silnú potrebu dívať sa na neho, skutočne ho vidieť a dovoliť mu, aby videl mňa. Bez otázok prikývne a prisadne si bližšie, vedľa mňa. Je blízko, no nedotýkame sa. Obrátim k nemu tvár. Naše oči sa stretnú. Prvé minúty cítim len mierne rozpaky, občas sa zahanbene usmejem a občas sa musím premáhať, aby som neodvrátila pohľad. On je pokojný, oči má nežné a zdá sa, že nič neskrýva. Na perách mu pohráva slabý úsmev. Z úst nám nevychádzajú žiadne slová, no aj tak vedieme rozhovor. Naše duše sa rozprávajú. Ako čas postupuje, začínam mať pocit, že sa pomaly pred ním vyzliekam. Vrstvu po vrstve." (str. 218)

Titulom Zadrž dych autorka dokázala, že má skutočne čo povedať a že jej úspešný debut nebol iba náhoda. Niektoré pasáže budete naozaj čítať ako bez dychu. Vzhľadom na dej a Marínine peripetie je názov nadmieru trefný a pútavý, podobne ako obálka. Kniha je súčtom vydarených prvkov, okrem už spomenutých faktorov sú to aj živé, hovorové dialógy, také potrebné - a pritom problematické - v súčasnej tvorbe. Aj to prispieva k údernosti textu, nevynímajúc ani množstvo zapamätateľných situácií a vedľajších postáv. Náročky nechcem prezrádzať nič konkrétne, pretože román Michaly Ries je ako haló efekt - čím viac sa o ňom dozviete, tým budete presvedčenejší, že viete, čo je zač. A on si pritom zaslúži, aby ste jeho čaro objavili sami, kúsok po kúsku.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Akademická obeta v prospech ľudstva

Marie Benedict (vlastným menom Heather Terrell) sa už aj na slovenskej knižnej scéne etablovala ako spisovateľka, ktorá si vyberá pomerne náročné témy v snahe vniesť trochu svetla do tmavších zákutí reálnych osobností. Zo žien známych z kultúry, vedy či spoločenského života sa opäť stávajú bytosti z mäsa a kostí a pri čítaní ľahko získate dojem, že každá scéna je vystrihnutá zo skutočnosti. Samozrejme, napriek dôkladnému výskumu a inšpirácii realitou ide stále o umelecké stvárnenie, hoci ktovie, ako blízko pravde sa autorke podarilo priblížiť? Vydavateľstvo Lindeni nám už prinieslo v preklade tituly Jediná žena v miestnosti o herečke Hede Lamarrovej a Tajomstvo Agathy Christie o záhade spojenej s kráľovnou britskej detektívky. Teraz máme možnosť dozvedieť sa viac o tom, aké bolo žiť v tieni vedeckého revolucionára. 

"Pán Einstein prešiel sláčikom po strunách svojich huslí. Bol to pomalý pohyb, takmer lenivý, ale hudba zaznela hlasno a naplnila celú miestnosť. Keď som zatvorila oči, takmer som si dokázala predstaviť silné, neviditeľné vlny šíriace zvuk po salóne. Pripomínali nedávno objavené röntgenové lúče. A okrem toho som si predstavovala, ako po mne noty kĺžu ako nežné pohladenie. Líca mi očerveneli. Predstavovala som si, že ma hladká hudba alebo ruky pána Einsteina? Odvrátila som sa od neho a jeho huslí a pohodlnejšie som sa usadila na stoličke pred klavírom, čelom ku klávesom. Hoci som už nevidela, ako pestuje svoje husle, jeho hudba ma dojímala." (str. 108)

V tieni Einsteina je názov, ktorý rozhodne nič nezakrýva. Hlavným námetom je Albertovo prvé manželstvo s Milevou Maričovou. Zoznámili sa už počas študentských rokov vo Švajčiarsku, obaja fascinovaní teoretickou fyzikou a príležitosťou diskutovať o jej nekonečných možnostiach. Vedecké zanietenie rýchlo prerástlo do citového vzplanutia, no Albert a Mileva už od počiatkov svojho vzťahu nemali rovnakú štartovaciu pozíciu. Mileva totiž čelila mnohým predsudkom - nielen ako žena pohybujúca sa vo výsostne mužskom akademickom svete, ale aj ako telesne postihnutá osoba. Jej stav síce nemal žiadny vplyv na jej inteligenciu a vedomosti, no stereotypné prostredie v tomto smere neprialo zmenám vo vnímaní iných ľudí. Vyznieva to pomerne paradoxne, keď uvážime, že práve univerzitná pôda by mala byť zdrojom rúcania konvencií. Tie sú však jedným z ťažiskových motívov diela, a hoci ma pomery na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia občas vytáčali, verne odrážajú frustráciu hlavnej postavy. Čo však nebolo Mileve dopriate od spoločnosti, snažila sa prežiť aspoň prostredníctvom svojho manžela. Miestami sa zdá, že mu obetovala svoj život a zabudla na svoj, ale podprahovo tušíte, že takéto zjednodušenie by bolo veľmi krátkozraké. Mileva sa totiž napriek všetkým príkoriam javí ako odhodlaná osoba, vedomá si svojich kvalít. Prejavujú sa najmä v súvislosti s vývojom jej manželstva. Albertovi sa nedajú uprieť zásluhy na vedeckom poli, no v domácom prostredí už také úspechy nedosahoval. Spočiatku idylický vzťah sa postupne mení a Mileva čelí rôznym zaťažkávajúcim skúškam. O to viac jej fandíte a dúfate aspoň v minimálne uznanie jej zásluh. Spočiatku som sa obával, že román bude prešpikovaný vedeckými pojmami, no Marie Benedict ustriehla správnu mieru autentickosti a čitateľskej príťažlivosti. Vzhľadom na charakter príbehu sa síce nevyhnete stretnutiu s fyzikálnymi zákonitosťami, ale nemusíte im rozumieť, aby ste pochopili to hlavné - myšlienková rovina spočíva, našťastie, kdesi inde. Text je rozdelený na tri časti. Prvá zobrazuje roky 1896-1897, druhá 1898-1913 a tretia 1913-1914. Prvá polovica knihy je hutnejšia, udalosti nasledujú za sebou v tesnejšom slede, druhá polovica obsahuje väčšie časové skoky, no zato poskytujú celistvejší pohľad na Milevin osud. A nielen na jej - autorka neobchádza ani politický či ideologický vývoj doby a poukazuje i na prebúdzajúce sa názory na rasovú nadradenosť. 

Marie Benedict (zdroj: Sourcebooks)

"... nasledovala prosba, nech sa vrátim do Bernu. Tri týždne sú pre správnu manželku pridlhý čas na to, aby ho strávila odlúčená od manžela, podotýkal, takže by som sa k nemu mala opäť pripojiť. Ako si Albert dovoľuje karhať ma za to, že si nespĺňam manželské povinnosti? Zaujíma ho vôbec, ako sa má Lieserl? Vyzeralo to, že sa viac stará o svoje pohodlie a kladie viac otázok ohľadom jej rodného listu než jej zdravia. Prečo sa na to vôbec pýta?" (str. 194-195)

Mileva Maričová ako jedna z mála žien svojej doby študovala na technickej univerzite, bola cieľavedomá, múdra, snaživá a citlivá. Autorke sa podarilo zobraziť ju uveriteľne a zasadiť jej osobnosť do kontextu významných spoločenských zmien aj intimity komplikovaného vzťahu. Na druhej strane Albert nevyznieva práve pozitívne, azda je čosi pravdy na tom, že genialita človeka sa musí prejaviť na úkor iných schopností. Nevera, nedocenenie, egoizmus... Román V tieni Einsteina sa dá vnímať aj ako analýza nefunkčného manželstva, pričom príčiny jeho rozpadu sú viac než jasné. Dočítať sa o nich je možné aj v korešpondencii medzi manželmi, ktorú Marie Benedict využila pri písaní knihy. Ako právnička v civilných sporoch má cit pre nuansy ľudskej povahy a Mileva sa vďaka nej dočkala uznania aspoň v tejto vydarenej literárnej forme. 

Originálny názov: The Other Einstein
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Veľkolepé pátranie bez istoty odpovedí

Tak ako milióny ďalších fanúšikov rozsiahlej rodinnej ságy Lucindy Rileyovej aj ja som netrpezlivo čakal na osud poslednej zo Siedmich sestier. Séria, ktorá je ukážkovým spojením romantiky, histórie, umenia a rôznorodých spoločenských tém, sa vďaka vydavateľstvu Tatran stala fenoménom aj u nás. Nielenže jednotlivé knihy sa vedľa seba krásne vynímajú, navyše patria k tým, ku ktorým sa bude rád vracať nejeden čitateľ. Ani siedmy diel nenarúša zaužívanú kompozíciu a znova sa nám pred očami odvíja spletitý príbeh v dvoch časových rovinách. Oproti predošlým románom však navštívime oveľa viac miest a okrem toho sa opätovne stretneme s každou sestrou. Je totiž nutné, aby spojili sily v pátraní po ďalšej žene, ktorú kedysi tatko Slaný vzal pod svoje ochranné krídla. 

"Nuala si už zvykla zastaviť sa pri svojom dube - takmer akoby tých niekoľko minút potrebovala na premenu z Nualy ošetrovateľky vo Veľkom dome na Nualu Murphyovú, dcéru vášnivých republikánskych rodičov a členku Cumann na mBan. Aj teraz klesla ku kmeňu, pokrčila nohy a objala si ich. Samozrejme, nikomu, ani živej duši nemôže prezradiť, že tie dve popoludnia strávené vo Philipovej spoločnosti sa jej v skutočnosti páčili (...) Dnes večer sa cítila uvoľnenejšia, ako kedy bola od krvavého Veľkonočného povstania v roku 1916, teda pred štyrmi rokmi. Tá udalosť sa pre ňu stala míľnikom a znamenala začiatok sústredeného úsilia Írov o oslobodenie z područia..." (str. 139)

Siedmy príbeh inšpirovaný hviezdnymi Plejádami nás zavedie predovšetkým do pohnutej minulosti Írska, odkiaľ pochádza Nuala, jedna z dvoch klasických ústredných hrdiniek. Boj za národnú slobodu neprebiehal potichu ani mierumilovne, Nuala ako dcéra republikánskych rodičov vyrastá v prostredí poznačenom politikou aj jej krvavými dôsledkami. Situácia ohľadom daných udalostí je zložitá a občas neprehľadná, preto som rád, že Lucindy Rileyová nám ju približuje očami obyčajného človeka. Má (resp. mala) skvelý talent na citlivé vykreslenie mnohých traumatizujúcich dejinných zvratov a nie je to inak ani tentoraz. V porovnaní s neskrotnou Afrikou či nehostinným vnútrozemím Austrálie síce nejde o veľkú exotiku, ale Nualin osud nie je preto pohnutý o nič menej. V istom zmysle vyznieva dokonca ešte barbarskejšie - pretože zatiaľ čo v divočine vládne právo silnejšieho, v civilizácii sa ľudia neraz správajú horšie ako zvery. Kým sa však Nualin život začne odvíjať dostatočne pútavo, predsa len prevrátite až priveľa strán. Po šiestich románoch máte od (takmer) poslednej časti série prirodzené očakávania, ktoré sa však nemusia naplniť, ak je tretina knihy iba akýmsi nesúvislým rozprávaním. Niežeby sa dej rozpadal autorke pod rukami, na to je priveľmi premyslený, no pôsobí nesúrodo, akoby sa Lucinda nevedela rozbehnúť... Šesť sestier sa púšťa do hľadania posledného kúska ich poskladanej rodiny, a hoci ich úsilie občas kolíše a dalo by poukázať na pár zakopnutí, priaznivci série budú nadšení. Bolo veľmi príjemné vrátiť sa k známym postavám, zistiť, čo majú nové, kam sa posunuli ich životy a akým nápadom prispejú, aby bolo pátranie po ich sestre úspešné. Okolo "sedmičky" sa šíri veľa záhad, a ak nespoja sily, pravda im môže prekĺznuť pomedzi prsty. V priebehu kníh sme mali možnosť zistiť, že nie všetky sestry mali idylický vzťah, niektoré sa priam vyhýbali jedna druhej, čo je pri toľkej pestrosti charakterov a pováh pochopiteľné. O to krajšie bolo vidieť ich ťahať za jeden povraz, ako si to vždy želal ich tatko. Stratená sestra rozhodne nie je žiadnou detektívkou, ale prvok dedukcie a sledovania stôp sa jej uprieť nedá. Niektorí čitatelia môžu na záver ostať prekvapení, pretože skočia autorke na lep, iní budú obozretnejší, no všetci iste uznajú, že Lucinda znova dokázala šikovne prepojiť viaceré línie do jednotného fungujúceho celku. Ale pozor! To automaticky neznamená, že sa dočkáte odpovedí na každú otázku. Už dávnejšie bolo avizované, že sériu uzavrie ôsma kniha venovaná tatkovi Slanému. Zdá sa, že pôjde o poriadnu bombu, prešpikovanú početnými odkazmi na minulé diania a prepájajúcu jednotlivé éry a krajiny. 

Lucinda Riley (zdroj: Alchetron)

"S Tiggy sme odpovedali úsečne a obe - každá ponorená do vlastných myšlienok - sme sa snažili zo všetkého vysomáriť. Teda aspoň ja, najmä po tom, čo som sa dnes dozvedela od Ambrosa... Od dievčaťa, ktoré sedelo oproti mne, som nevedela odtrhnúť pohľad. Cítila som, že ma s ňou spája akési puto, a hoci bola očividne oveľa mladšia, mala v sebe múdrosť, nezvyčajnú hĺbku, ktorú som nevedela presne pomenovať - akoby nejako poznala všetky odpovede, ale nechávala si ich pre seba." (str. 419)

Slnečná a Stratená sestra sa mi v spoločnosti starších knižných súrodencov páčili o niečo menej, ale autorka si za to môže sama, keďže nastavila takú vysokú latku. Napriek istej zostupnej tendencii predpokladám, že vyvrcholenie dlhoročného úsilia, ktoré musí, žiaľ, po Lucindinom úmrtí prevziať jej syn, bude primerane vydarené a uspokojivé. Aktuálny siedmy diel mohol byť prekvapivejší či dramatickejší, no stále ponúka nevšedný čitateľský zážitok. Číha na vás realistická romantika, história, zápas o krajinu aj blízkych ľudí. Zabavíte sa aj sa veľa dozviete. Potúlate sa po viacerých svetadieloch, pochopíte komplikované vzťahy medzi Írmi a Angličanmi a ktovie, možno prídete na chuť aj temperamentným írskym tancom 😀.

Originálny názov: The Missing Sister
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 628

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Odvážny román o Kristovej manželke

Napriek tomu, ako súčasná doba praje prejavovaniu vlastného názoru a kritickému mysleniu, stále jestvujú témy, ktoré pôsobia na prvý pohľad nedotknuteľne. Náboženstvo je vo všeobecnosti tenkým ľadom, po ktorom sa aj statočnejší umelci pohybujú len veľmi opatrne. Nikdy totiž nevedia, koho tým podráždia a ako rýchlo sa ich vízia môže obrátiť proti nim. Samozrejme, ak nie je ich primárnym cieľom šokovať. Kniha túžob vyznieva v istom smere kontroverzne, ale zdanie môže klamať. Pri čítaní anotácie som si tiež myslel, že autorka pichá do osieho hniezda, no i to je iba ukážka toho, že napriek svojej otvorenej mysli v sebe predsa len ukrývam isté predsudky... Áno, román nás síce prenesie do prelomu letopočtov a poodhalí dosiaľ netušené súvislosti osobného života Ježiša Krista, robí to však pútavo, podnetne a úctivo. 

"Keď som bola dieťa, občas som sa zobudila s vedomím toho, čo sa stane, skôr než sa to odohralo: že ma Judáš vezme k akvaduktu, že Shipra upečie jahňa, že matku bude bolieť hlava, že mi otec z paláca prinesie farbivá na atrament, že učiteľ bude meškať. Krátko pred Yalthiným príchodom som sa prebudila s istotou, že nám do života zavíta ktosi cudzí. Tieto záblesky sa mi zjavovali v čase, keď som sa vynárala z hlbín spánku. Skôr než som otvorila oči, boli tam, tiché, čisté, jasné ako kúsky fúkaného skla, a ja som čakala, či sa premenia na skutočnosť. Vždy sa tak stalo." (str. 67)

Kniha Sue Monk Kiddovej je určená každému fanúšikovi príbehov presahujúcich rámec bežnej "vzťahovky". Pretože ak si náhodou myslíte, že ťažiskom je sila viery, ste na omyle. V jadre ide o sebauvedomenie mladej ženy na prahu dejinných zmien a jej puto s navonok obyčajným tesárom. Milovaný a Malý hrom, ako sa medzi sebou láskyplne nazývali Ježiš a jeho manželka Anna, sa ako pár nevyskytujú v oficiálnych náboženských textoch, ale zároveň nie je nikde napísané, že v ich vzťahu nie je kúsok pravdy. Práve to umožňuje spisovateľom a spisovateľkám nahliadať na niekdajšie osobnosti podľa vlastného uváženia. To však neznamená, že by Sue nerešpektovala kultové meno kresťanstva, skôr naopak. Svojím pohľadom naňho cez optiku zaľúbenej partnerky prináša nevšedný opis Božieho syna ako človeka spätého so svojím pozemským poslaním i s blízkymi ľuďmi. Anna sa odmala pohybuje v spoločnosti osôb známych z biblických príbehov, ktoré ešte nepodľahli nánosu času, rôznych verzií a symbolike. Aj vy najlepšie urobíte, keď sa odosobníte od pozadia príbehu a budete ho vnímať nezainteresovane, len ako ďalší z mnohých historických románov. V tom prípade vám Anna určite prirastie k srdcu. Vtedajšia Galilea (a nielen ona) bola totiž doménou mužov - otcov, bratov, manželov, učencov, no Annina slobodná duša sa nevie zmieriť s nepísanými pravidlami, najmä keď ju rodičia zasnúbia s oveľa starším vdovcom. Samotná predstava nedobrovoľného manželstva je jej proti srsti, nieto ešte potom, čo spozná sympatického Ježiša, prinášajúceho harmóniu do jej nepokojného sveta. A to napriek tomu, že on sám disponuje množstvom pochybností a vnútorných dilem. Je to však každopádne príjemná zmena oproti iným mužským postavám, ktoré slúžia ako prostriedok na prezentovanie myšlienky rovnoprávnosti pohlaví. Idey feminizmu sú prítomné v celej šírke textu, čo môže niekomu občas pripadať ako tlačenie na pílu (v deji skutočne natrafíte na pasáže, ktoré pre to vyznievajú neprirodzene), no z pohľadu súčasníka ide o ďalší prvok kritickej analýzy spoločnosťou akceptovaných dogiem. Biblia nepripisuje ženám toľko dôležitých úloh či významov ako mužom a Sue Monk Kiddová sa rozhodla posvietiť si na tento jav. Vtlačila im výraznejšiu pečať a známe historické udalosti tým obohatila o nové, originálne pojatie. 

Sue Monk Kiddová (zdroj: Goodreads)

"Prvé neznesiteľné týždne jeho neprítomnosti som strávila vo svojej izbe. Nemala som chuť byť svedkom toho, ako jeho matka horko plače, ani počúvať výčitky a otázky, ktorými ma zasypávali jeho bratia a ich ženy. Pomiatol sa Ježiš na rozume? Je posadnutý diablom? Má v úmysle nasledovať akéhosi pomätenca a nechať nás, aby sme sa postarali o seba sami? Predstavovala som si svojho manžela, osamoteného v akejsi zaprášenej jame v júdejskej púšti, ako sa bráni pred diviakmi a levmi. Má dostatok jedla a vody? Zápasí s anjelmi ako Jakub?" (str. 196)

V priebehu archeologických vykopávok bolo objavených mnoho starobylých textov, ktoré neušli náboženským historikom, a teória o manželstve Ježiša Krista je jednou z dlhodobo pretriasaných tém. A aj keď dôjde k jednoznačnému vedeckému preukázaniu nepravosti dokumentov, verejnosti to stačí na vybudovanie základov pre rôzne konšpirácie. Kniha túžob nie je ani odbornou prácou, ani plodom bezbrehej fantázie. Vnímam ju ako poctu určujúcim udalostiam raného kresťanstva a zdôraznenie ženskej roly pri jeho formovaní. Dnešná doba praje podobným dielam, no i tak má autorka obdivuhodnú odvahu. Nebyť jej talentu, pochopenia a znalosti problematiky, ľahko by sa stala terčom neúprosnej kritiky.

Originálny názov:  The Book of Longings
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Ostricová
Počet strán: 364

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.