sobota 30. novembra 2019

Ľudská temnota ešte nikdy nebola taká desivá

Psychotrilerov o sériových vrahoch je na našom trhu ako maku. Ľudia radi prenikajú za oponu svojho pokojného života, strach z nepoznaného nás drží v strehu a vyvoláva príjemné zimomriavky. V čom sa Chris Carter odlišuje od iných autorov na poli daného žánru? Už len tým, že jeho príbehy nie sú čistým produktom jeho fantázie. Carter totiž vyštudoval psychológiu a kriminálne správanie a istý čas sa pracovne venoval práve sériovým vrahom a zločincom odsúdeným na doživotie. Svoje skúsenosti teraz využíva pri písaní mrazivých trilerov, ktoré si rozhodne neberú servítku pred ústa. Nie sú určené citlivým povahám, no napriek tomu - alebo práve preto - patria k tomu najlepšiemu. 
"Nedokázal pustiť z hlavy tú ženu bez tváre. Vždy, keď zatvoril oči, uvidel vyrezaný symbol na jej zátylku a cítil prenikavý zápach, ktorý sa z nej šíril. Deje sa to znovu? Je to ten istý vrah? A ak áno, prečo zase začal zabíjať? Otázky sa rojili ako na bežiacom páse, Hunter však vedel, že odpovede zďaleka nebudú nasledovať takým rýchlym tempom." (Dvojitý kríž, str. 65)
Prostredie Los Angeles, v ktorom sa séria odohráva, tvorí pekný kontrast temným zákutiam ľudskej duše. Hlavný hrdina, detektív Robert Hunter, je osamelým vlkom, v čom mi pripomína Harryho Boscha (rovnako ako dejiskom). Dvojitý kríž, úvodný diel série, vás vtiahne od samého začiatku. Chris Carter totiž stavia svoj román na epickosti a vystačí si aj bez nadbytočných opisov či vnútorných monológov. Som rád, že sa dozvieme niečo aj o Hunterovej predchádzajúcej činnosti, čo je nevyhnutné vzhľadom na prepojenie s jeho starším prípadom. Brutálne zavraždená žena má totiž na tele vyrezaný znak nápadne podobný tomu, ktorý po sebe zanechával iný zabijak. Hunter mal pred časom pochybnosti o identite obžalovaného a teraz ešte vzrástli. Prirodzene inklinuje k myšlienke, že páchateľa vedú náboženské motívy, čo mi zas pripomenulo niektoré filmové kúsky, ako napr. triler Sedem. Dvojitý kríž navodzuje atmosféru, ktorá vás miestami prinúti zdvihnúť zrak od knihy, ak kdesi v dome či byte začujete nečakaný zvuk. Triler prechádza až do hororu, najmä v scénach mučenia. Ale aj to je devíza románu - nenahliadnete iba do mysle detektíva, ako to býva prakticky v každej kriminálke, ale aj do tej vrahovej. Napokon, keby Chris Carter nevyužil všetky svoje znalosti, bolo by to na škodu veci.
"Majiteľ obchodu využil príležitosť, keď sa obaja lupiči na okamih nesústredili naňho, a pohotovo vypálil na toho, ktorý stál bližšie k dverám. Strela z brokovnice zasiahla muža rovno do hlavy a vymrštila ho do vzduchu. Črepy skla zo zdemolovaných dverí sa rozleteli ako ľadové krúpy. Keď druhý maskovaný muž videl, ako bezhlavé telo jeho parťáka dopadá na zem, prepadol panike. Dvakrát vystrelil na majiteľa, skôr než ten stihol obrátiť zbraň proti nemu, obe guľky trafili cieľ do brucha. Majiteľ obchodu sa zapotácal, ale stále mal dosť času aj sily stisnúť ešte raz spúšť." (Dvojitý kríž, str. 247)
Hunter nerieši krvavý prípad, samozrejme, sám, ale má partnera v podobe nováčika Carlosa Garciu, ktorý predstavuje akýsi protiklad voči hlavnému detektívovi. Garcia je mladý, zapálený, ženatý a odhodlaný dokázať svoje kvality napriek prvotnému odmietaniu zo strany ostrieľaného vyšetrovateľa. Dvojica sa predstavuje aj v druhej časti pod názvom Kat - tá pokračuje v nastolenej atmosfére i kvalite a je rovnako pútavým čítaním. I tu sa vyskytuje motív súvisiaci s náboženstvom, ba v ešte väčšej miere. Ide totiž o prípad kňaza, ktorého ktosi pripravil o hlavu (doslova, nie obrazne) a namiesto nej umiestnil hlavu psa. Spočiatku nasvedčuje všetko tomu, že ide o zvrátený rituál, kým sa na scéne neobjaví ďalšia podivná mŕtvola, ktorú s prvým prípadom spájajú len krvavé čísla... Dvojici detektívov sa hľadá motív dosť ťažko, pretože každou vraždou sa mení páchateľov modus operandi. Na pohľad obete nespíja nič okrem bolestivej brutality. Až keď im dôjde, že vrah využíva ich najväčší strach, odhalí sa pred nimi krutosť celého prípadu. Nenávisť Kata, ktorý využije vašu dôveru a strach, aby vám pripravil najhorší možný odchod z tohto sveta, je hnacím motorom príbehu, čo graduje každou jednou kapitolou.
"Sídžej s Martinom mali pravdu. Zápach bol silnejší a odpornejší s každým krokom. Došli k posledným dverám a vstúpili do toho najhoršieho sna. Obrovská miestnosť bola zariadená pohodlnými pohovkami a moderným nábytkom. Mike Brindle a ďalší traja forenzní technici sa v nej sústredene venovali svojej práci. Huntera začalo páliť v očiach. Nebol si istý, či to spôsobil ten odporný zápach, z ktorého napínalo, alebo to, na čo sa práve díval. Garcia sa kŕčovito trhal, snažil sa potlačiť nevoľnosť, ale príšerný smrad v kombinácii s ohavnou scénou, ktorá sa mu v tej chvíli naskytla, boli naňho príliš. Rýchlo sa vytackal z miestnosti a vyvracal sa hneď za dverami." (Kat, str. 133)
Vydavateľstvo Aktuell vie pracovať s kvalitou, čo sa odráža v celkovom prístupe k daným knihám - od obálky cez preklad až po technickú stránku. Obálky sú primerane "psycho", románom pristane aj väčší formát. Text je rozdelený do kratších kapitol, čo mu dodáva dynamiku, ja osobne navyše preferujem práve takúto kompozíciu, pretože po knihe môžem siahnuť, aj keď mám na čítanie menej času. Ako som už spomenul, Chris Carter dbá na stupňovanie deja a napätia a strhujúce finálne je v obidvoch prípadoch čerešničkou na torte. Chuť im dodávajú najmä ústredné postavy, ktoré sú jadrom každej série, v tomto smere nie je autorovi čo vytknúť. Hunter a Garcia si získajú vaše sympatie, pretože na jednej strane sa ovplyvnení krutosťou sveta, no na druhej si dokážu zachovať ľudskosť a empatiu. Garcia ako nováčik, prirodzene, trochu za Hunterom zaostáva, ale verím, že v ďalších častiach sa jeho schopnosti prejavia v čoraz väčšej miere. A nad nimi kraľuje nová veliteľka s ostrými lakťami - síce nemá až toľko priestoru, ale dokáže si pre seba ukradnúť každú scénu. Aj tu sa prejavuje Carterov talent, žiadna postava nie je len do počtu, každá má v deji svoju nezastupiteľnú úlohu. Séria s Robertom Hunterom zaznamenala kolosálny nástup a dúfam, že nastolenú latku len tak ľahko nepodlezie.

Originálne názvy: The Crucifix Killer, The Executioner
Príslušnosť k sérii: Robert Huunter (1. a 2. diel)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 376 + 432

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.
 

piatok 29. novembra 2019

Čo sa deje za zatvorenými dverami?

Osemnásť kníh reflektujúcich medziľudské vzťahy naprieč generáciami a Katarína Gillerová dokáže vždy prísť s niečím novým. Nečudo, že patrí k našim najúspešnejším autorkám. Jej romány rozhodne nepatria do "červenej knižnice", hoci láska je u nej pevným motívom. Katkine príbehy sa zameriavajú na široké spektrum prejavov charakteru, neunikne jej žiadny neduh a prejavuje sa nielen ako zručná rozprávačka, ale aj znalkyňa ľudského vnútra. Iba trochu lásky je ďalší exemplárny titul, kde autorka zúročuje skúsenosti s poznaním človeka a pretavuje ho do príbehu detskej opatrovateľky Eugénie, ktorá však má za cieľ niečo celkom iné ako zárobok či dozeranie na neposedných potomkov.
"Zašla som ešte niekoľko krokov ďalej a rýchlym pohľadom prešla po okolitých domoch. Potom som sa otočila a vybrala sa späť k nášmu domu. Keď som prechádzala okolo auta, nenápadne som z vrecka vysunula ruku a kľúčom som prešla po zadných dverách. Ryha bola dlhá a hlboká, rovnako ako množstvo rýh predtým na iných miestach auta. Auta vraha. Nenávisť v srdci sa mi zmiešala s ľútosťou. Sestra by mala radosť, celé roky sme to robili spolu, raz za čas, aby to nebolo príliš nápadné a vyzeralo to na náhodu." (str. 18 - 19)
Ako je u Katky Gillerovej zvykom, aj tentoraz zasahuje príbeh do niekoľkých desaťročí a je okorenený záhadou spojenou s rodinnými väzbami. Eugénia si ako hlavná hrdinka rýchlo získa vaše sympatie, najmä vďaka nadhľadu a trefným hodnoteniam pestrej palety rodín, kde pracuje. Ide o rôzne mladé páry, ktoré síce patria k majetnejšej vrstve, no potýkajú sa s problémami ako všetci iní - málo spoločne stráveného času, možná nevera, stereotyp... Eugénia ako pomocníčka mamičiek nahliada za oponu cudzích vzťahov a pátra po odpovediach na otázky ohľadom svojej sestry. Aj ona pracovala ako opatrovateľka, no keď otehotnela, zmizla. A je na Eugénii ako jedinej blízkej príbuznej, aby vypátrala dôvody jej náhleho odchodu aj identitu otca dieťaťa. Indícií, že by mohlo ísť o niektorého z manželov, je viacero, ale Eugénia postupne spoznáva ďalších teoretických "vinníkov" a popri tom sa zamotáva aj do vlastných citov. Nedeliteľnou súčasťou deja sú aj jej priatelia, ktorí tvoria príjemný kontrast s často povrchnou atmosférou výstavných bytov a domov. Je zaujímavé sledovať, kam sa posunuli vo svojich životoch z časov, keď ako žiaci základných škôl žili na jednom sídlisku a pomaly spoznávali kontúry reálneho sveta.
"Ľutovala som, že moje staré topánky mama vyhadzovala. Aj keď boli zodraté, aspoň by Emku netlačili. Pomohla mi Sabina, u nich sa nevyhadzovalo nič, a tak sa sestrine nohy nemuseli tlačiť v tesných topánkach. Občas som pozorovala Vilmu a rozmýšľala, čo by ju napĺňalo šťastím. V jej živote sa nenašiel muž, ktorý by si ju vzal. Bolo spokojná vtedy, keď žila v Bratislave? Ani tam nebola priveľmi spoločenská, podľa toho, ako sme ju poznali, nikam nechodila, iba občas s nejakou kolegyňou do divadla." (str. 182)
Ako vidno aj z úryvku, stačí zopár viet a prejaví sa Katkin cit pre rôzne charaktery. Čo postava, to iný osud. Je radosť vidieť, ako si dokáže hravo poradiť s množstvo postáv, ktoré nie sú len menami na papieri, ale odrazom komplexných osobností. Až sa zamýšľate nad tým, či skutočne nejde skôr o reálne osudy ako autorkinu fantáziu. Iba trochu lásky je román, ktorý pohladí dušu každého romantika s kvapkou nostalgie. Nielenže vám skráti predlžujúce sa večery, ale navyše vás môže ľahko prinútiť zaspomínať si na vlastné detstvo a niekdajších kamarátov. Aspoň v mojom prípade to tak bolo :-) Oceniť musím aj motív pátrania po identite otca, Katka Gillerová sa krásne pohrala s očakávaniami čitateľa, aj ja som jej sadol na lep. Moje tipy išli niekoľkokrát mimo, s konečným odhalením som však bol nadmieru spokojný. A verím, že budete aj vy!

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

nedeľa 24. novembra 2019

Boj o život v temnote kanalizácie

Kniha Dievča v zelenom svetri je spomienkou na rok 1943, keď bola skupina Židov v poľskom Ľvove nútená v záujme záchrany života stráviť dlhé mesiace v podzemí mesta. Spracovaním a atmosférou mi pripomenula titul Klárina vojna, ktorú som čítal ešte počas vysokej školy, ale dojem z nej mi ostal až dodnes. Bol som prekvapený, keď som sa z tiráže dozvedel, že pôvodné vydanie Dievčaťa siaha do roku 2008, a rovnako aj z časového odstupu slovenského prekladu. Našťastie však vydavateľstvo Motýľ prinieslo knihu aj na náš trh a tak máme možnosť spoznať ďalších hrdinov, ktorí si zachovali charakter aj v neľudských podmienkach. Edícia vojnových príbehov tak medzi sebou privítala ďalšieho silného člena.  
"Nenápadne pokrútila zápästím na pozdrav, ak by som sa náhodou pozerala. Asi si pomyslela, že vojaci, ktorí strážia nákladiak, nič nepostrehnú. Jeden si ju však všimol. Rozzúrilo ho, že starká niekomu kýva. Že sa usmieva. Že je statočná. Preto ju surovo udrel pažbou pušky. Sesternica ju okamžite objala, aby ju utešila. To bolo naposledy, čo som ich videla." (str. 59)
Keby išlo o fikciu, musel by som s uznaním napísať o autorovom publicistickom štýle. Lenže príbeh Krystyny Chigerovej sú odrazom drsnej reality, ktorá vám vyvolá zimomriavky častejšie, ako by ste si mysleli. Možno by ste povedali, že sedemročné dievča nemôže pochopiť vojnu so všetkými jej príčinami a dôsledkami, no Krystyna sa prejavuje ako vnímavá, otvorená a citlivá dievčina, ktorej sa všetko bytostne dotýka. Odtrhnutá od domova, na cudzom, tmavom mieste, v nevedomosti, čo sa stalo s jej odvlečenými príbuznými. S rodičmi a mladším bratom spoznávajú odvrátenú stránku Ľvova a spolu s nimi aj my, čitatelia. Takmer pätnásť mesiacov strávených v kanalizácii sa musí na človeku podpísať, najmä v mladom veku, no Krystyna Chigerová spracovala danú skúsenosť a vyrozprávala ju ako poučenie z minulosti a výstrahu, aby sa niečo podobné už nikdy nezopakovalo. Nie je to však len jej príbeh, významnou súčasťou je aj ďalšia osoba - anjel v podobe katolíka a bývalého zlodeja Leopolda Sochu. Bez jeho pomoci a zásobovania nevyhnutným jedlom či liekmi by Chigerovci ani zďaleka nevydržali vo svojom úkryte tak dlho.
Krystyna Chiger
"Onedlho vyšlo najavo, že muž, ktorý zorganizoval útek do podzemia a ktorý sa vyhlasoval za nášho veliteľa, je veľký podliak. Otec neskôr skonštatoval, že ho to vlastne ani neprekvapilo. Ak mám byť úprimná, neprekvapilo to ani mňa. Ako všímavé a bystré dieťa som hneď od začiatku vycítila, že Weiss nie je dobrý človek. Bol nečestný a zákerný. V pivnici baraka opustil manželku a dcéru, keď sa báli zísť do kanalizácie. Teraz zase vyhlásil, že Sochovi nebude vyplácať dohodnutý podiel odmeny." (str. 144)
Dievča v zelenom svetri sú memoáre so silným posolstvom. Niekto by mohol namietať, že príbehov z druhej svetovej vojny je na našich pultoch už priveľa, ale ja si to nemyslím. Kvantita v tomto prípade kráča totiž ruka v ruke s kvalitou, navyše je v dnešnej dobe nutnosťou pripomínať rôznym spôsobom mladej generácii, čoho sú schopní narušenci s prázdnymi heslami, ak sa im poskytne moc. Krystyna Chigerová bola v čase okupácie len malým dievčaťom, no cez ňu sa dej rozvetvuje do príbehu o celej rodine, ba dokonca spoločnosti. Gradácia je badať na každej strane, rovnako ako stiesnenosť a stále prítomný strach. Zároveň sa však spolu s tým tiahne aj nádej v lepšie zajtrajšky a ľudí, ktorí majú úctu jeden k druhému. Pretože to je základ...

Originálny názov: The Girl in the Green Sweater
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 254

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.


piatok 22. novembra 2019

Citlivé spojenie drámy a japonského mýtu

Patrick Ness sa preslávil predovšetkým v žánri young adult. Málokto dokáže skĺbiť reálny svet s nadprirodzeným s takou ľahkosťou a šarmom ako on. Novinka z vydavateľstva Lindeni Noc žeriava síce cieli na dospelejšie publikum, no je nutné podotknúť, že autor si zachováva svoj typický rukopis a dostanete presne to, čo očakávate. Symbolikou obohatený príbeh vychádzajúci z bežných životných skúseností, ktorý vás donúti pristaviť sa a zamyslieť nad vecami, čo neraz vnímame ako samozrejmosť. Patrick Ness je dôkazom, že morálne hodnoty a ľudskosť netreba pripomínať iba mladým na prahu dospelosti, ale aj tým skôr narodeným.
"Hoci sa Roy s Georgeom celkom zotavili, ich život visel na vlásku niekoľko neznesiteľných sekúnd, keď vedeli len to, že dvaja chlapci pravdepodobne boli pred bránou smrti a nebolo nič, čo by ktorýkoľvek z prizerajúcich sa dospelých mohol urobiť, toto bolo niečo, čo George úplne pochopil až v jedno popoludnie, keď Amanda, ktorá sa ešte stále učila chodiť, šla po chodníku pätnásť metrov pred ním a odrazu sa vrhla nabok a spadla z obrubníka medzi dve zaparkované autá a v momente mu zmizla z očí." (str. 53)
Ako vidno aj z úryvku, Patrick Ness ide proti prúdu jednoduchých, krátkych viet a balí svoje myšlienky do dlhých súvetí s viacerými rovinami. Jeho texty nútia čitateľa vnímať o niečo pozornejšie, nielen preto, že na konci vety nemusíte tušiť, čo stálo na začiatku, ale hlavne preto, aby vám neušli jemné nuansy jeho hlbokých zamyslení. Aj na banálnej udalosti dokáže nájsť niečo neopakovateľné, čím nám pripomína krásu ukrytú v  maličkostiach. Akoby išlo o Nessovu potrebu vypísať sa z množstva emócií, ktoré zmietajú jeho vnútrom. A taký je aj samotný George, štyridsaťosemročný hlavný hrdina, ktorému klope na dvere vyšší vek. Noc žeriava je o všetkom, čo vytvára náš život, všetky dobré i zlé udalosti, pamätné i letmé stretnutia, pominuteľnosť i večnosť umenia. Georgeov vzťah s Japonkou Kumiko môže čitateľ vnímať buď povrchne, alebo s náležitou analógiou s mýtom o žeriavej žene. Román sa nečíta ľahko, vidno, že Ness už neberie ohľad na cieľovú skupinu a nešetrí ju jasnými motívmi ani upokojujúcou predvídateľnosťou.
Patrick Ness

 "Pustia sa znovu tvoriť svet. Nazývajú ho svojím dieťaťom a tento žart nie je veľmi príjemný ani jednému z nich, zvlášť, keď sa opakovaním stáva pravdou. On chrlí lávu a tvorí nové planiny. Ona prináša ročné obdobia, aby ich rozložila, zasiala do nich semená a naplnila ich zeleňou. Ich pravidelný styk je zúrivý, a predsa neuspokojivý. Jeho ruky ju chcú páliť, premeniť ju na výbuch pary, a tie jej ho chcú premeniť na skalu, s treskotom spúšťať kamenné lavíny na zem." (str. 183)
Siahnuť za hranice svojho žánru sa Patrickovi Nessovi vyplatilo. Nový (dospelý) čitateľ možno bude trochu zmätený z autorovho štýlu, ale jeho fanúšikovia si zaručene užijú pestrú stavbu príbehu i charakterov. Ako je uňho zvykom, aj tentoraz sa pohral s kompozíciou textu, i keď len mierne. Okrem hlavnej dejovej línie je jeho súčasťou i spomínaná legenda o žeriavej žene, čo sa zamiluje do vulkána. Liečenie zraneného vtáka sa ukáže ako kľúčové tak pre dobráckeho Georgea, jeho príliš úprimnú dcéru i Kumiko, ktorá sa zjaví v Georgeovom obchodíku v pravý čas. Kombinácia rozprávky a rodinnej drámy sa ukázala ako dobre fungujúca výzva, Noc žeriava robí česť svojmu "pôvodcovi".

Originálny názov: The Crane Wife
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Trstenská
Počet strán: 326

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

štvrtok 21. novembra 2019

Hviezdy sú svedkami tisícov osudov

Vydavateľstvo i527.net pokračuje v trende vydávania kníh zasadených do vojnového obdobia, keď vzniknuté situácie denno-denne preverovali ľudský charakter a vieru v dobro. Americká autorka Melanie Dobsonová napísala román, ktorý mi sadol svojou kompozíciou. Mám totiž rád príbehy odohrávajúce sa v rôznych časových rovinách, sú komplexnejšie a poskytujú širší pohľad na životy dotknutých postáv. Nachádzať prepojenia medzi generáciami je vždy zárukou zaujímavého čítania a román Ukryté vo hviezdach nie je v tomto smere výnimkou. Okrem súčasnosti nahliadneme do roku 1938, keď sa nad Rakúskom začala zaťahovať sieť nacistického Nemecka.
"Tohto nového kancelára na uliciach zvelebovali, akoby bol boh. Ale boh čoho? Akú cnosť prinášal? Niektorí vraveli, že zmierenie. Hitler dokázal tak ako nikto iný vyjadriť hnev, ktorý mnohí Rakúšania prechovávali voči Židom, a nenávisť, čo v nich vrela už stáročia. Židovskí utečenci prišli do mesta približne pred ôsmimi storočiami a odvtedy boli viackrát vyhostení, opätovne prijatí a potom znovu vyhostení, pričom im počas úteku pálili synagógy." (str. 31)
Samozrejme, že vzhľadom na dramatické vojnové udalosti na vás zapôsobí viac dejová línia z minulosti, sústreďujúca sa na Maxa Dornacha a jeho snahu ochrániť svoju židovskú priateľku Luziu. Situáciu mu komplikuje nielen atmosféra radosti z nového vedenia štátu, ale aj problémy na domácej pôde. V jeho úsilí mu totiž pomáha Annika, dcéra správcu rodinného sídla, ktorá ho dlho miluje a žiarli na Luziu, a tiež jej otec, hrdý podporovateľ Hitlera. Do hry vstupujú aj nacisti a ich túžba nájsť tak možných utečencov, ako aj poklad... Po osemdesiatich rokoch sa majiteľke kníhkupectva Callie dostane do rúk zvláštny zoznam spolu s fotografiou, čo ju privedie na stopu nevšednému príbehu. To ju donúti prekročiť svoju zónu komfortu a vydať sa na púť za dramatickou pravdou. Ako to už býva v podobných príbehoch zvykom, napokon na ňu čaká na konci cesty nečakaná odmena v podoby možnej lásky... To tvorí kontrast s ťažkou dobou vojny, hoci jej hrôzy nie sú podané surovo, ale s ohľadom na citlivé povahy čitateľov. Preto je román Ukryté vo hviezdach vhodný aj pre tých, ktorí sa inak vojnovým príbehom vyhýbajú.
"Zvonku sa ozýval ďalší krik a do izby prenikal štipľavý dym, síra ju pálila v nose a na ústach jej vytvárala povlak. Zatvorila okno, ale tým nezabránila tomu, aby ním neotriasali výkriky. V tme trpel niekto ďalší. Pravdepodobne niekto z tých desiatich tisícov ľudí v meste, ktorí sa opovážili byť Židmi. Tí muži boli ako lovecké psy, stále na stope." (str. 199)
Ako som spomenul v úvode, kniha sa nesie v znamení preverovania ľudských charakterov, čo hrdinovia v oboch časových rovinách spĺňajú do bodky. Niekomu by možno vadilo, že sa Melanie Dobsonová nevenovala podrobnejšie ani jednej z nich, ale mne to vyhovovalo, keďže vďaka tomu je v texte minimum hluchých miest a príbeh rýchlo odsýpa. Ukryté vo hviezdach je román o sile viery, o druhých šanciach pre lásku, o vzopretí sa útlaku a o pomoci blížnemu. Dodá nádej, poučí a nastolí myšlienku o nutnosti zachovať si ľudskosť za každých okolností, preto je opisovaný aj ako Kniha, #KdeDobroVíťazí. 

Originálny názov: Hidden Among the Stars
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Lucia Sekerová
Počet strán: 310

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.


streda 20. novembra 2019

Neľútostný boj na pôde nepriateľa

Vždy keď si myslím, že v žánri fantasy určenom nielen pre mladých čitateľov sa už nedá prísť s ničím novým, dostane sa mi do rúk kniha, ktorá ma presvedčí o opaku. Medzi také patrí aj Červený úsvit, prvá časť série odohrávajúcej sa na Marse. Síce tu badať spojitosť s jeho označením "červená planéta", ale pôvod názvu treba hľadať inde, konkrétne v kaste, do ktorej patrí hlavný hrdina Darrow. Informácie na obálke hovoria o románe ako o Hunger Games pre dospelých, no porovnávať dielo Pierca Browna sa mi nezdá vhodné. Prečo? Pretože je natoľko sebavedomé, originálne a inšpirujúce, že si zaslúži vlastný piedestál.
"Kvôli Eo nereagujem. Spaľuje ma hnev. Nenávisť. Všetko. Ale stále sa jej pozerám do očí, keď ju odvádzajú a okolo krku uväzujú slučku. Pozriem sa na Bridgea a ten mi potichu uvoľní ústa. Moje zuby už nikdy nebudú ako predtým. Plecháč má v očiach slzy. Nechám ho tam stáť a ochromene sa dopotácam pod šibenicu, aby sa na mňa Eo mohla pozerať, keď bude zomierať. Rozhodla sa sama. A ja s ňou vydržím až do konca." (str. 47)
Hlavná postava Darrow má síce šestnásť rokov, čo by dielo mohlo radiť medzi young adult tituly, ale zmýšľaním je omnoho ďalej než väčšina jeho bežných rovesníkov. Veľmi rýchlo musel dospieť, aby dokázal prežiť v neľútostnom svete, čo ho robí nielen odolnejším, ale aj akceptovateľnejším i pre dospelého čitateľa. Na jednej strane síce pôsobí zodpovedne, ale zároveň sa dokáže vrhať do nových situácií s mladíckou vervou. Preto nejde o typickú žánrovku pre mladých, ale o plnohodnotnú dystopiu s množstvom nečakaných zvratov, zaujímavých postáv a odkazov na našu spoločenskú situáciu. Oceniť musím aj autorov rozprávačský štýl zbavený akéhokoľvek balastu. To, čo nájdete v Červenom úsvite, by iní autori bez problémov roztiahli aj na tri knihy. Nemusíte sa však báť, že si Pierce Brown rýchlo vystrieľa všetky náboje, jeho séria má päť častí a je sa rozhodne na čo tešiť. Svet, ktorý vytvoril, ponúka toľko možností, že v úvode pôsobia priam neobmedzene. Akonáhle Darrow prenikne z Červených medzi Zlatých, príbeh vám nedá vydýchnuť. Krásne graduje a po otočení poslednej strany dúfate, že pokračovanie budete držať v rukách čo najskôr.
Pierce Brown

"Súboj netrvá dlho. Trénoval som s ním celé mesiace, ale on trénoval celý svoj život. Nad riekou rinčia naše čepele. Padá sneh. Sme celí od blata. Lapáme po dychu. V chladnom vzduchu sa nám zráža dych. V ramenách mi brní, keď sa naše meče stretávajú a zrážajú. Som rýchlejší ako on. Ohybnejší. Takmer ho zasiahnem do stehna, ale on túto hru ovláda dokonale. Jemným pohybom zápästia mi odhodí meč, priskočí ku mne a cez brnenie mi vrazí iónový meč rovno do brucha." (str. 250)
Darrow nie je nadarmo prirovnávaný ku kultovej postave Katnis Everdeenovej. V príbehu natrafíte na viacero podobní so svetom Panemu, ale nijako mu to neškodí. Priaznivci žánru budú nadšení z Darowovho prenikania medzi nepriateľskú farbu, epických súbojov, komplexnosti novej spoločnosti aj využitím mytológie. Pierce Brown berie pritom ohľad na čitateľov a všetko, čo súvisí s daným prostredím, mu dávkuje postupne. V početných pojmoch, názvoch a reáliách sa teda len tak ľahko nestratíte a v polovici knihy si už budete pripadať ako expert na život na Marse. Červený úsvit sa vezie na vlne pretrvávajúceho záujmu o vymyslené svety, kde sa denno-denne bojuje o prežitie, pracuje s odskúšanými motívmi, ale spracúva ich svižným, dynamickým spôsobom. Mňa úvod série nadchol, preto verím, že sa dočkáme prekladu aj jeho pokračovaní.

Originálny názov: Red Rising
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Lucia Hitková Hrabětová
Počet strán: 365

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

nedeľa 17. novembra 2019

Umelecký klenot v krásnom novom šate

Vydavateľstvo Slovart nezaháľa a pre priaznivcov klasickej literatúry i tých, ktorí ešte len objavujú jej nepochybný potenciál, pripravilo skutočnú lahôdku. Dielo Majster a Margaréta je označované za najväčší ruský román 20. storočia, a to je v prípade množstva kultových autorov z Východu skutočná pocta. V preklade Jána Štrassera navyše vychádza v pôvodnom, necenzurovanom vydaní, a tak si ho môžu užiť aj tí, ktorí ho čítali už pred časom. Michail Afanasievič Bulgakov je autor, ktorého meno rezonuje snáď u každého človeka s aspoň štipkou všeobecného rozhľadu. Zoznam jeho diel síce nedosahuje veľké rozmery, ale zato disponuje kvalitou a umeleckou hodnotou, ktoré obstoja aj v skúške času. 
"Ivan zhíkol, uprel pohľad do diaľky a zbadal nenávideného cudzinca. Ten už bol pri východe na Patriarchovu uličku a nebol sám. Stihol sa k nemu pripojiť aj ten nanajvýš pochybný regenschori. To však nebolo všetko. Tretím v tej partičke bol kocúr, ktorý sa zjavil nevedno odkiaľ - obrovský ako brav a čierny ako sadze alebo havran a s divými husárskymi fúzami. Trojica zamierila do Patriarchovej uličky a kocúr šiel na zadných labách. Ivan sa vychytil za zločincami, no rýchlo zistil, že dohnať ich bude veľmi ťažké." (str. 49)
Jasne definovaný štýl sa prejavuje už v úvodnej kapitole pri rozhovore básnika Ivana a redaktora Berlioza, ktorý vyvrcholí príchodom záhadného cudzinca. Stačí pár strán a čitateľ sa stáva súčasťou pestrého sveta, kde sa prelína fantázia a realitou a ktorého pevnou súčasťou sú všemožné nuansy ľudského ducha - umenie, náboženstvo, história, morálka a rôzne vlastnosti utvárajúce náš charakter. Oným tajomným neznámym je diabol Woland, vtrhol do boľševického hlavného mesta aj so svojou suitou, aby v ňom spôsobil primeraný zmätok. Mozaika udalostí a postáv ponúka naozaj plnofarebný pohľad. S úsmevom na perách sledujete sporo odetého Ivana na pochode ulicami, pomätených obyvateľov končiacich v blázinci, Margarétu snažiacu sa docieliť úspech románu jej druha či dokonca samotného Piláta Pontského, postavy z románu, na ktorého silno zapôsobilo stretnutie s Ježišom Kristom (Bulgakov využíva i prvok románu v románe). Vo svete 20. storočia, kedy viera v dobro a zlo býva nahradená túžbou po moci a peniazoch a veda pomaly vytláča náboženstvo, sa Wolandovi ani nemožno čudovať, že je znechutený a odhodlaný dokázať činmi svoju existenciu. Ani on však nie je celkom negatívny, ako by azda vyplývalo z jeho podstaty, prejavuje sa to najmä vo vzťahu k Margaréte, ktorú si vezme pod ochranné krídla. Pripomenul mi tým Goetheho Mephista, ktorý takisto ukazoval svoju odvrátenú stránku padlého anjela. Faust nie je, samozrejme, jediným odkazom, román Majster a Margaréta ich obsahuje omnoho viac a je radosť objavovať ich.
"Tenká kolmá vráska pri koreni nosa, ktorá sa zjavila vtedy v októbri, keď sa stratil majster, zmizla bez stopy. Zmizli aj žltkasté tiene pri sluchách, aj dve sotva badateľné sieťky vrások pri vonkajších kútikoch očí. Pleť na lícach zružovela, čelo bolo biele a čisté a naondulované vlasy sa rozpustili. Na tridsaťročnú Margarétu hľadela zo zrkadla dvadsaťročná žena s prirodzene kučeravými čiernymi vlasmi a samopašne sa vyškierala." (str. 224)
Román Michaila Bulgakova sa dá vnímať vo viacerých rovinách - príbehovej, myšlienkovej a ako zrkadlo nastavené spoločnosti i jednotlivcovi. Na jednej strane sa zdá, že spracúva večné témy blízke ľuďom kdekoľvek a kedykoľvek, zároveň však cieli na človeka a jeho motiváciu, vlastnosti a vzťahy. Navyše to robí spôsobom príťažlivým tak po jazykovej, ako aj po symbolickej stránke. Majster a Margaréta vás pobavia, pobúria aj prinútia zamyslieť. A nielen oni, sekunduje im celá plejáda postáv, v ktorých Bulgakov zobrazil svet ničený nie diablom, ale predovšetkým nami ľuďmi. Nečudo, že sa tento autor ocitol v hľadáčiku režimu, humor na účet pohlavárov je síce vítaný ťah, i keď s nepríjemnými následkami. Slovart dodal celému románu gráciu, akú si zaslúži. Postaral sa o to nielen vynikajúci preklad spolu s ilustráciami Lucie Žatkuliakovej. Čierno-bielo-červená farebná kombinácia knihe náramne pristane. Nemenej zaujímavý je aj osud knihy, keďže majster Bulgakov ju písal 12 rokov a vyšla napokon až 25 rokov po jeho smrti. Ide o skvost, ktorý by mal mať čestné miesto v každej domácej knižnici.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

sobota 16. novembra 2019

Odkrývanie tajomstva v atmosfére chladu

Vydavateľstvo Lindeni nám v pomerne krátkom slede naservírovalo dve knihy britskej autorky Ruth Ware. Aj na základe nich sa už dá jasne vybadať jej rozprávačský štýl, pretože oba romány - Žena v kajute 10 i Smrť pani Westawayovej - majú podobnú kompozíciu, atmosféru i vykreslenie charakterov. Kým prvý menovaný je nepochybne detektívka ako lusk, v prípade pani Westawayovej by som si dovolil podotknúť, že žánrovo sa pohybuje skôr na území rodinnej drámy. Kriminálny motív sa totiž rozvíja prakticky len na posledných 100 stranách. Priznám sa, moje očakávania ostali nenaplnené, táto kniha nedosahuje kvality svojej predchodkyne.
"Nikdy sa nepovažovala za zbabelú - alebo márnivú -, ale keď si predstavila, ako jej na tvár dopadá baganča s oceľovou špičkou, a počula praskot nosa a zubov, striaslo ju. Čo si počne? Požičať si peniaze neprichádzalo do úvahy. Nemala koho požiadať - a nikto nemal takú sumu. A pokiaľ ide o prostitúciu, ktorú navrhol ten muž... Hal sa od odporu skrivili ústa. V Brightone síce najstaršie remeslo prekvitalo, ale taká zúfalá nebola. Zatiaľ." (str. 63)
Úvodnú stovku strán autorka venuje situácii hlavnej hrdinky Hal - pred pár rokmi jej umrela matka a ona sa pretĺka životom, ako dokáže. Zarába si vykladaním tarotových kariet a visí nad ňou Damoklov meč v podobe miestneho nebezpečného úžerníka, ktorý neváha vymáhať si dlh aj násilnou cestou. Preto keď Hal dostane list, že sa stáva dedičkou starej mamy, pani Westawayovej, odcestuje na rodinné sídlo cudzej rodiny v presvedčení, že ide o omyl. Ale ak by jej mala z toho podvodu kvapnúť nejaká sumička, stojí to za to. Samotný úvod je príliš dlhý, miestami máte chuť preskočiť strany, len aby sa už konečne Hal vydala na cestu. Keď už ale dorazí do Trepassenu, dynamiku príbehu to v podstate nijako neovplyvní. Jej novopečení príbuzní sú nemastní-neslaní, jediná výrazná postava je stará nevrlá gazdiná. Ku koncu Hal premýšľa o tom, ako ju všetci vrelo privítali a prirástli jej k srdcu, čo by autorka asi rada prezentovala, ale v rámci textu som si to vôbec nevšimol, práve naopak. Medziľudské vzťahy nie sú spisovateľkinou silnou stránkou, jej romány majú pevnejší základ v budovaní tajomnej atmosféry. Tá v Smrti pani Westawayovej naozaj pekne graduje až do finále, ktoré je vydarenou bodkou. Škoda, že zvyšok deja zaostáva, akoby sa Ruth Ware šetrila na spomínaný záver. Celý prábeh stojí a padá na Hal, ktorá je spočiatku vykresľovaná ako silná nezávislá žena, ktorá vďaka kartám dokáže čítať v ľuďoch a nerobí jej ani problém klamať, ak je to potrebné. Lenže... akonáhle príde do Trepassenu, stáva z nej ako mávnutím čarovného prútika ustráchaná, neistá osoba, ktorá nedokáže dať dokopy jedinú súvislú repliku a dokola je to len samé "Ehm" a "No..." Uf! Na mieste jej príbuzných by som ju otočil už vo dverách...
"Lúč z mobilu svietil priamo na ten zdanlivo nevinný malý predmet. Potom sa ovládla, prinútila sa zasvietiť na druhú stranu schodov. A tam bol aj druhý klinec, zatlčený v rovnakej výške, ibaže tento silou svojho pádu vytrhla z dreva. Tu sa potkla. Ale nie len tak. Nebol to náhodný pád... To znamenalo, že sem niekto prišiel, kým spala, a nastavil jej pascu." (str. 300)
Na svoje si prídu hlavne milovníci komornejších príbehov, založených na pomalšej dedukcii než na akcii a napätí. Prirovnávaniu Ruth Ware k Agathe Christie by som sa radšej vyhol, kráľovná detektívky má predsa len o niečo vycibrenejší štýl. Musím ale poznamenať, že slovenské vydanie Smrti pani Westawayovej má skvelú obálku. Tarotové karty - a konkrétne tá s kolesom šťastia - majú priamy súvis s dejom a navodzuje správnu náladu. Za najväčšie plus románu považujem rozuzlenie záhady spojenej s Haliným pôvodom, hoci sa väčšina dala vytušiť aj o čosi skôr. Vďaka dobre budovanej atmosfére však toto nevadí a užívate si každú vetičku, ktorá sa vypovie medzi Hal a osobou zodpovednou za jej nešťastie. Smrť pani Westawayovej síce patrí len medzi priemer v rámci žánru, no svojich čitateľov si iste nájde. Je výhoda, že Žena v kajute 10 u nás vyšla ako prvá, pretože tam sa prejavil talent Ruth Ware omnoho viac. Keby jej predchádzala Smrť pani Westawayovej, asi by som autorke už ďalšiu šancu nedal.

Originálny názov: The Death of Mrs Westaway
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marína Gálisová
Počet strán: 390

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

piatok 15. novembra 2019

Temnota ukrytá v bežnej realite

Knihu Prachový mužíček som dočítal deň predtým, ako som absolvoval besedu s jej autorom Petrom Gajdošíkom na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Bolo zaujímavé prepojiť jeho rozprávanie s vlastnou čitateľskou skúsenosťou, mnohé veci mi dali iný rozmer a lepšie som pochopil autorovu inšpiráciu. Za zmienku stojí vznik samotného prachového mužíčka, ktorý môže poďakovať za svoj zrod synovi Petra Gajdošíka a jeho miernemu neporiadku v izbe. Zbierka poviedok obsahuje celkovo dvanásť príbehov a každý z nich je dôkazom, že aj spisovateľ pre deti môže namiešať pestrý a osviežujúci koktejl pre dospelých.
"Bezmyšlienkovite si omotal okolo dlane elektrickú šnúru vedúcu z prístroja a potom ním z celej sily udrel manželku do tváre. Žena ani nehlesla, urobila dva kroky dozadu, vareška stále v ruke. Po druhom údere hriankovačom narazila hlavou do steny. Kolená sa jej podlomili, vareška jej vypadla z prstov a zo zlomeného nosa jej vytreskol prúd teplej krvi. Zosunula sa na dlážku a ústa sa jej otvorili v pokuse o výkrik." (str. 30)
A to so všetkým, čo k tomu patrí, pretože poviedky sú skrz-naskrz hororové. Je obdivuhodné, že Peter Gajdošík dokáže vyvolať pocit mrazivého napätia aj na malom priestore, navyše za pomoci bežných situácií, ktoré denne stretávajú každého z nás. Prvok strachu buduje aj fantastickejšími motívmi, ale stále platí, že najväčšie obavy vyplývajú z možnosti narušenia vžitých istôt. Jeho texty neobsahujú prakticky žiaden balast, ide o dynamické čítanie s naplno využitými námetmi. Či už navštívite dom s neprimeraným množstvom úmrtí, zažijete záhadné zmiznutie tínedžera, alebo stretnete zviera postihnuté jadrovou katastrofou či kanibalov, zakaždým vo vás ostane pocit, že chcete viac. Každá poviedka by totiž vystačila aj na rozsiahlejšiu prózu, viem si ich predstaviť v epickejšom spracovaní. A možno je to takto aj lepšie, Peter Gajdošík zbytočne neplytvá slovami ani priestorom. Na mňa ako učiteľa výraznou mierou zapôsobila hlavne poviedka z môjho pracovného prostredia Škola života (nedajte sa pomýliť triviálnym názvom, je v ňom ukrytý krásny paradox). Dúfam, že sa nikdy nestanem očitým svedkom zobrazených udalostí...
Peter Gajdošík

"Dvojica vkĺzla späť do bytu rýchlo, aby hmyz nezamoril vonkajšie priestory. V prítmí, mihote a šeleste tisícok krídiel sa pohybovali s opatrnosťou, pretože museli obchádzať rozličné nádoby porozkladané po dlážke. Obývačka bola prázdna, rovnako aj tmavá, od živého i mŕtveho hmyzu sčernetá kúpeľňa, ktorej prenikavý zápach vďaka dýchacím prístrojom našťastie necítili." (str. 84)
Okrem spomínanej poviedky mi najviac utkveli v pamäti príbehy Moja krv a Skriňa. Prvá preto, lebo neznášam hmyz, a druhá kvôli humoru a absurdite, čo nás prenesie za múry kasární. Na svoje si prídu hororoví fanúšikovia rôznych subžánrov, no musia sa prekopať každou poviedkou, ak chcú natrafiť práve na tú správnu. Rôznorodosť je však v tomto prípade plus, hoci občas narazíte aj na trochu predvídateľný text alebo minimálne menej originálny. Peter Gajdošík je ale zručný rozprávač, čo sa prejavuje vo výbornej štylistike a práci s čitateľovými očakávaniami. K tomu sa pridávajú aj dobrá redaktorská práca a skvelo zvolená obálka. Stopy v prachu spolu s krvou sú jednoduché a pritom trefné, schopné zaujať na prvý pohľad. Prachový mužíček je ako stvorený na večerné čítanie, pretože tým sa len zvýši temná atmosféra a - čo je veľkým bonusom - prinúti vás častejšie upratovať. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.


sobota 2. novembra 2019

Hľadanie pravdy v spleti umenia

Román Sedem sestier predstavil bohatý svet žien spojených smrťou nevlastného otca, pričom každá sa musí vysporiadať so záhadami ohľadom vlastného pôvodu. Búrková sestra, druhý diel série, v ničom nezaostáva za kvalitatívne vysokou úrovňou svojej predchodkyne. Tak trochu cynicky som očakával, že sa dočkáme podobne ladeného príbehu, len v iných odtieňoch, ale nechtiac som tým Lucindu Rileyovú podcenil, a to napriek jej nespornému talentu. Odlišnosť sestier však len zdôrazňuje komplexnosť sveta, a to nielen knižného, ale i reálneho. Aj teraz totiž zavítame do viacerých krajín, pričom prím hrajú Nórsko a Nemecko.
"Doteraz som žila pozláteným životom, a ak mám hodnotiť seba a svoje chyby, musím si priznať, že som odjakživa zvrchu hľadela na ľudí, ktorí boli odo mňa slabší. Nechápala som, prečo jednoducho nevstanú, neoprášia sa z traumy, čo v sebe pestujú, a nepohnú sa ďalej. Kruto som si však začínala uvedomovať, že kým človek na vlastnej koži nezažije stratu a hlbokú bolesť, nevie sa plne vžiť do pocitov ľudí v rovnakej situácii." (str. 131)
Nie je žiadnym tajomstvom, že autorka sa pri písaní série inšpirovala mytologickým príbehom o Plejádach, sestrách, ktoré Zeus umiestnil na oblohu v podobe hviezd. Dá sa povedať, že Ally, hrdinka Búrkovej sestry, je jedna z najžiarivejších. Ako už naznačuje názov, nepôjde o žiadnu tichú vodu, ale o silnú, nezávislú a sebavedomú postavu, ktorá predstavuje oporu pre ostatných. Lenže aj ona občas potrebuje útechu, najmä v časoch, keď zažíva nečakané údery osudu. Páči sa mi, ako Lucinda Rileyová pracuje so symbolikou v diele, Ally je doslova spriaznená s morom vďaka svojej námorníckej a jachtárskej zručnosti, pričom jej grécky predobraz Alkyoné bdela nad pokojnou plavbou lodí v Stredozemnom mori. Kto sa vyzná v antickej mytológii, bude neustále hľadať paralely, a kto nie, pravdepodobne si vďaka románu vyhľadá dodatočné informácie. Séria tak funguje aj na báze vzdelávania, čo je ďalšie veľké plus. Príbeh zavedie čitateľa do rôznych časových období, od druhej polovice 19. storočia cez druhú svetovú vojnu až po súčasnosť. Obdivujem autorkinu schopnosť prepájať jednotlivé línie aj deje kníh, pri takej rozsiahlej ságe to musí byť náročná úloha. Romantika, cestovanie, dejinné udalosti a umenie sú jej základnými prvkami a Búrková sestra ich spracúva viac než obstojne.
"Čo dobré by pre mňa vyplynulo z pobytu v Atlantise? Ostalo m tam niečo? No aj to, čo možno objavím v Nórsku, bude bezpochyby súvisieť s mojou minulosťou. A ja som vždy hľadela do budúcnosti. Keďže však prítomnosť mám momentálne na mŕtvom bode, možno by som sa mala vrátiť, aby som vykročila do budúcnosti. Usúdila som, že mám len dve možnosti: vrátiť sa do Atlantisu, alebo odletieť do Nórska." (str. 247)
Allyn príbeh je poznamenaný stratou a smútkom, ale aj vnútornou silou a odhodlaním nevzdávať sa.  Cestu do Nórska za poznaním svojho pôvodu využije aj na nový začiatok. Na svoje si príde každý priaznivec literatúry či hudby, pretože tieto dve umenia sú nedeliteľnou súčasťou románu. Spomedzi známych mien najviac vyčnieva Henrik Ibsen, ktorého mnohí priaznivci označujú za duchovného otca realizmu. Búrková sestra sa číta doslova sama, Tatran touto sériou len potvrdzuje status vydavateľstva, čo si zakladá na kvalitných, neopakovateľných dielach s pridanou hodnotou. Nehovoriac o skvostných obálkach. Ako knihomoľ sa už teraz teším, ako pekne sa budú všetky diely vedľa seba vynímať na poličke. A určite nie som sám, Lucinda Rileyová očarila milióny čitateľov po celom svete. Napokon, romantické príbehy plné zvratov a "živých" postáv sa s ňou tiahnu už od počiatkov jej tvorby.

Originálny názov: The Storm Sister
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 499

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

 

piatok 1. novembra 2019

Nové príhody Vetroplaša alias magnetu na problémy

Dobrodružstvá sympaticky nešikovného čarodejníka Vetroplaša sa začali v knihe Farba mágie, ktorá zároveň odštartovala celú sériu Úžasná Plochozem. Názov nie je nijako premrštený, Terry Pratchett si právom zaslúži označenie kultový autor. Podarilo sa mu vytvoriť plnohodnotný, komplexný svet, kde má každá postava, akokoľvek vedľajšia, svoje opodstatnenie. Samostatné knihy presahujú štyri desiatky titulov, zahŕňajúce rôznych obyvateľov Plochozeme a neslávne známeho mesta  Ankh-Morpork. Ľahká fantastika pokračuje v nastolenom duchu z prvej časti a vďaka tomu zisťujeme, čo sa stalo s Vetroplašom po prepadnutí cez okraj sveta...
"Ako to, že sa vôbec dostal späť? Štuchol ho pocit, že odpovede na tieto otázky sa dajú nájsť niekde v jeho hlave. A potom vystrčil rožky ešte menej príjemný pocit - že na scénu pod ním sa okrem neho pozerá ešte čosi. A že to čosi sa pozerá spoza jeho očí. Zaklínadlo sa potichučky vyplazilo zo svojho brloha ukrytého v panenských zákutiach Vetroplašovej mysle a sedelo si, pyšné ak päták v investičnom fonde, v jeho prednom mozgu, sledovalo, čo sa robí, a popritom robilo asi to, čo by robilo, keby vedelo jesť pukance." (str. 67)
Autorský štýl Terryho Pratchetta sa vyznačuje neskrotnou predstavivosťou, bizarnými postavami, neočakávanými zvratmi a hlavne humorom, ktorý je prítomný na každej strane. Je láskavý, ironický, presahujúci rámec knihy a zasahujúci všemožné oblasti spoločenského života. Čítanie je tým pádom sprevádzané nepohasínajúcim úsmevom a Vetroplašove dobrodružstvá vo vás zanechajú o to výraznejší dojem. Samozrejme, nemôžem nespomenúť aj ďalšie mená (náročky nehovorím postavy) z tejto "série v sérii", ako sú Dvojkvietok, Batožina či Smrť. Práve oni predznamenali cestu tohto čarodejníka, ktorý ovláda len jedno zaklínadlo, a aj k nemu sa dostal na vlastné nebezpečenstvo. Paradoxne ho práve ono chráni pred nástrahami Smrťa, ktorý je mu neustále za pätami. Je zábavné sledovať, že dianie na Plochozemi je neraz v rukách bohov, ktorí doslova hrajú hazard s osudmi obyčajných smrteľníkov. A to sa Vetroplaš len snaží zachrániť svet... Apropo, svet. Práve Ľahká fantastika posúva hranice deja. Kým Farba mágie funguje i ako samostatná kniha, jej pokračovanie už vo väčšej miere inklinuje k budovaniu celého univerza. Preto ma bavila viac, a to som mal po prečítaní knihy Stráž! Stráž! menšie očakávania, pretože štvorica bojovníkov proti dračiemu problému si ma získala o čosi ľahšie.
 "Vetroplaš sa vykradol spoza stromu a nesmelo sa poobzeral. Bol sám, ale krovie za ním ešte stále praskalo. Trollovia uháňali za bandou hrdlorezov. Pozrel hore. Vysoko nad ním sa dve veľké kryštalické oči zaostrili a vyžarovala z nich nenávisť ku všetkému mäkkému, mazľavému a predovšetkým teplému. Vetroplaš sa v hrôze schúlil do klbka, keď sa nad ním ručisko veľkosti domu zovrelo do päste a neúprosne zamierilo nadol." (str. 144)
Svet Terryho Pratchetta sa nevyznačuje len bohatou symbolikou a situačným humorom, ale aj tým slovným. A slovenský preklad v podaní Vladislava Gálisa robí česť originálu. Previesť už len mená do domácej podoby je umenie, nieto zachytiť všetky odtiene Plochozeme, jej obyvateľov a reálií. Vyzdvihnúť musím aj obálky série z dielne Briana Terrera. Nielenže korešpondujú s obsahom, ale navyše sa knihy vedľa seba pekne vynímajú, nehovoriac o farebnej odlišnosti jednotlivých sérií. Som rád, že sa do vydávania tohto kultu pustil práve Slovart, ako jedno z mála vydavateľstiev je schopný zabezpečiť mu náležitú kvalitu a prístup. Náročky som vo svojej recenzii venoval minimum priestoru príbehu, pretože Ľahká fantastika si zaslúži, aby jej tajomstvá odhalili čitatelia sami. Nejde totiž v žiadnom prípade o využívanie tradičných postupov či klišé, nečudo, že je Úžasná Plochozem vzorom i pre iných autorov. Pozdvihuje žáner fantasy na maximálnu úroveň, hoci mám dojem, že každá ďalšia kniha prekonáva tú predošlú.

Originálny názov: Light Fantastic
Príslušnosť k sérii: 2. diel (v rámci Úžasnej Plochozeme i Vetroplaša)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 239

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.