nedeľa 19. januára 2020

Mocenské hry v medzivojnovom období

Mokrá ryba nemohla u nás vyjsť v lepšom čase. Druhá séria nemeckého seriálu Babylon Berlin je totiž na spadnutie a je viac než vhodné pripomenúť si postavy a dianie z jeho začiatkov. Samozrejme, románová predloha sa v niektorých motívoch, postavách či v ich zázemí odlišuje, ale stále ide o dielo, ktoré vás dokáže nadchnúť a zaujať. Zasadenie deja do Berlína koncom 20. rokov minulého storočia si od autora Volkera Kutschera vyžadovalo množstvo poznatkov, keďže ide o dobu, keď sa o moc bili početné skupiny, či už v rámci vysokej politiky, alebo v okrajových štvrtiach. Tiež to boli časy, čo priali kultúre, umeniu, slobode prejavu... azda aj preto k vzniku toľkých rozličných frakcií.
"V kasárňach poriadkovej polície panovala atmosféra ako za občianskej vojny. Komunistický polovojenský spolok Červený front mal zbrane a mnohí sa obávali, že ich použije. Vyšetrovanie oddelenia E zrazu stratilo na dôležitosti. Ak mali cely na Alexe zaplniť komunisti, kumpáni z pornografickej skupiny im museli uvoľniť miesto. Woltera dokonca požiadali, aby prípadné ďalšie zatknutia odložil. To trochu skalilo Rathovu radosť z úspechu. Napriek prelomu nemohli pokračovať a nezostávalo im iné, len hľadieť pánubohu do okien. Chvíľa ako stvorená na to, aby svojim kolegom predviedol, čo dokáže." (str. 48)
Niekdajší kolínsky vyšetrovateľ z oddelenia vrážd Gereon Rath prichádza do Berlína ako posila na mravnostné. Je to síce posun o kariérny stupeň nadol, no jeho situácia v Kolíne mu nepriala a zmena prostredia je viac než nutná. Tak sa zoznamuje s novým kolektívom aj pomermi, čo v ňom vládnu, a zisťuje, že hlavné mesto je ako rozbuška. O svoju pozíciu bojuje viacero skupín - sociálni demokrati, komunisti, ľudia z podsvetia, umelci zakrývajúci svojou tvorbou nízke pudy... Pestrá zmes je síce komplikovaná, no Rath sa dokáže rýchlo prispôsobiť a orientovať sa v nej. Túži po mieste na oddelení vrážd a čoskoro sa mu naskytne príležitosť ukázať, čo dokáže. Keď sa na pitevnom stole objaví mŕtvola neznámeho muža, ktorého identitu vďaka náhode Rath pozná ako jediný, je odhodlaný prísť veci na koreň. To ho privedie do prostredia ruských emigrantov a prepašovaného zlata šľachtického rodu Sorokinovcov, o ktoré má záujem samotný Stalin. Gereon sa tak stáva súčasťou spletitých udalostí, čím na seba privábi neželanú (a nebezpečnú) pozornosť, ale tiež sa ocitne v pavučine vzťahov. Najmä s kolegyňou - stenografkou z oddelenia vrážd Charlotte Ritterovou. Do prípadu sa Rathovi miešajú politické nepokoje, nedôvera voči kolegom i smrť, pričom jeho vlastné svedomie prejde zaťažkávajúcou skúškou... Názov Mokrá ryba znie netradične a jej význam je vysvetlený až časom. Snáď veľa neprezradím, ak poviem, že ide o označenie odloženého prípadu - aj ten sa vyskytne až neskôr, Volker Kutscher sa nikam neponáhľa, ale napriek tomu plynie dej rýchlo, na každej strane sa ocitne zaujímavý poznatok či dobový prvok. Vyznať sa v nich je vďaka autorovmu štýlu ľahké a vy si len užívate skvelú románovú atmosféru.
"Rath tam stál a držal si boľavé pravé ucho, v ktorom mu pískalo... Bola to kombinácia alkoholu, kokaínu a adrenalínu, vďaka ktorej mu celá scéna pripadala akosi neskutočne? No ona sa skutočne odohrala. Nohou mohol zavadiť o mŕtve telo... Až teraz si uvedomil, že stojí vedľa mŕtvoly. Akoby niekto rozkopol sklenenú tabuľu a za ňou sa otvorila skutočnosť. Stál vedľa človeka, ktorého zabila guľka z jeho mauzerky." (str. 190)
Väčšinou mám najprv prečítanú knihu a až potom si pozriem jej filmovú či seriálovú verziu, Mokrá ryba bola po dlhom čase v tomto smere výnimkou. Zároveň to považujem za jeden z mála príkladov, keď je nakrútená podoba lepšia než predloha. Mám dojem, že televízni tvorcovia išli viac do hĺbky, čo sa postáv a ich vzťahov týka, zatiaľ čo román sa väčšmi sústreďuje na vykreslenie doby. A robí to naozaj dôkladne! Oblečenie, ruch ulíc, reálie na polícii a v podsvetí, hudba, rôzne kluby... Zo stránok sa na vás valia pestré chute, vône aj zvuky. Je obdivuhodné, že sa to autorovi podarilo aj za pomoci menšieho počtu opisov. Volker Kutscher má vybrúsený štýl a všetkého dávkuje dostatok. Vyváženosť je slovo, ktoré ho azda vystihuje najlepšie. Mokrá ryba je určená každému priaznivcovi detektívok aj histórie a rovnako aj tým, ktorí uprednostňujú papierovú verziu pred hranou. Tú totiž nemusíte vôbec poznať, aspoň nebudete ovplyvnení ako ja a román si užijete bez akýchkoľvek očakávaní.

Originálny názov: Der nasse Fisch
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Gereon Rath)
Preklad: Silvia Ivanidesová
Počet strán: 478

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.



sobota 18. januára 2020

Westcottovci ešte nepovedali posledné slovo

Americká spisovateľka Mary Baloghová je známa tým, že je romány sa odohrávajú v rámci jedného univerza. Preto sa neraz stane, že postavy z jednej série sa objavia v nejakej ďalšej. To sa týka hlavne vedľajších postáv, z ktorých sa razom stanú riadením osudu (a autorkinho pera) ústrední hrdinovia. Kto má teda prečítané Baloghovej knihy a pamätá si ich početné osadenstvo, má postarané o väčší čitateľský zážitok. Vysnívaný manžel je treťou časťou série o rodine Westcottovcov. Pokračuje v nastolenom smere ako jej predchodcovia, a tak sa opäť môžete tešiť nielen na priehrštie romantiky, ale tiež na charaktery, ktoré nie sú ani zďaleka dokonalé.
"Znova si premietala v hlave rozhovor, jeho bozk - netušila, že to môže byť také. Premýšľala o návšteve, o jeho matke a o sestre. Premýšľala o pozvaní do Londýna a o jeho ochote vstúpiť do jej sveta. Nemohla ho obviniť, že je nerozumný, že hral rolu panovačného muža, ktorý len berie a nič nedáva. Nemohla ho obviniť z ničoho. Nečakala, že bude láskavý. Také čosi človek nečaká od mimoriadne krásneho muža. Zvláštna myšlienka. Nie, chyba bola jej strane. Nemôže vstúpiť do jej sveta - a hotovo." (str. 80)
Alexander je postava, ktorá si rozhodne zaslúžila samostatný príbeh. Už v ostatných dieloch sa prejavoval zaujímavo a bolo jasné, že dostane vlastný priestor. Zdedil síce grófsky titul, ale ten prišiel ruka v ruke s rozpadnutým sídlom a nečakanou zodpovednosťou. Odrazu od neho závisia mnohí ďalší ľudia a najrýchlejšiu cestu k peniazom predstavuje sobáš s bohatou dedičkou. Wren Heydenová už prekročila vek na vydaj, hoci túži po manželovi a deťoch. Ako nie práve chudobná obchodníčka pristúpi aj k tomuto problému pragmaticky a spíše si zoznam vhodných adeptov. Samozrejme, za svoju najväčšiu devízu považuje majetok, ktorý by mal byť správnym lákadlom. A tak sa Alexander a Wren spoja, aby dosiahli vytúžené ciele. A ako je u Mary Baloghovej zvykom, nastáva vzájomné spoznávanie, prepadnutie láske a odhaľovanie lepších stránok toho druhého. Vysnívaný manžel nedisponuje dobrodružstvom, napätím či spoločenským presahom, ale čitatelia na druhej strane dobre vedia, čo môžu od autorky čakať. Celý príbeh sa krúti okolo vzťahu Alexandra a Wren a ich vnútra. Wren je považovaná kvôli životu v ústraní za chladnú a nezaujímavú, pričom skrýva citlivé vnútro a inteligenciu. Alexander sa zas oženil pre peniaze, ale zodpovednosť a manželkin charakter ho k nej pripútavajú čoraz viac. Obaja sú pre seba inšpiráciou a podporou na stanovenej ceste.
"Neskrývala pred svetom len svoju tvár. Skrývala sa celá. Inštinktívne túžila skrývať sa za závojom a robila to tak dlho, že teraz nevedela, ako ten závoj odhodiť. Bez závoja sa stretla so štyrmi ľuďmi. Dnes popoludní dokonca šla bez závoja von. Ale dokáže zdvihnúť ťažší závoj, ktorý ju zahaľoval celú? To sa jej podarilo iba pri tete a strýkovi. Dobre si uvedomovala, že je iná. Nesprávala sa srdečne ani otvorene a nikdy to nedokáže. Nevie dávať najavo svoje city. Nie je... Ach, nie je na tisíc spôsobov taká, ako sú iní ľudia bez problémov." (str. 147)
Skrývanie sa Wren za závojom je skvelý motív, no nemohol som sa zbaviť dojmu, že mohol byť využitý o niečo viac, v rámci nejakej záhady, tajomstva, napätia... Baloghovej rozprávačský štýl má však pevné kontúry, takže pokojnejší priebeh je samozrejmosťou. Napriek tomu - alebo práve preto - sa Alexander a Wren dokážu dotknúť vášho srdca. Páčili sa mi ich povahové črty, zdravý rozum a uvažovanie. Nepotrebujú krik, veľké gestá či detinskú vzťahovačnosť, aby dali najavo, čo cítia. Sú zrelými osobnosťami a môžu si tak poskytnúť navzájom presne to, čo potrebujú. Dvadsaťtri kapitol vám utečie ako voda, ale netreba klesať na duchu. Séria o Westcottovcoch má na svojom konte momentálne sedem častí, takže sa je ešte na čo tešiť. Svojím spôsobom môžu byť dané postavy vzorom ľudskosti, pretože práve ich poklesky či podivné správanie z nich robia dokonalé bytosti.

Originálny názov: Someone to Wed
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Westcottovci)
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.


nedeľa 12. januára 2020

Brutálne zločiny na pozadí špiny, krvi a histórie

Švédsky autor Niklas Natt och Dag (nezvyčajné meno odkazuje na starý šľachtický rod) dokazuje, že severská krimi literatúra sa nemusí obmedzovať iba na súčasné dianie. Dej jeho trilógie je zasadený do konca 18. storočia, ktoré sa zmietalo v revolúciách, neistote a blízkosti smrti. Škandinávia je v našich končinách v tomto smere trochu záhadou, preto som uvítal historický román práve z danej doby a na danom mieste. A dostal som viac, než som očakával, či už v rámci spracovania príbehu, alebo reálií. Román 1793 je nevšedný hneď z viacerých dôvodov, no najviac vyčnieva najmä explicitné zobrazenie násilia a odvrátených stránok ľudskej nátury. 
"Stačilo niekoľko málo krokov, aby prekonal vzdialenosť, ktorá ho delila od prízraku, a mohol sa ho dotknúť. Winge si uvedomil svoju chybu, keď jeho ruka zovrela prázdnotu. Táto bytosť nemala formu. Nebol to nájomný vrah, ktorého sem poslali z mesta, ale príšera, ktorá vyšla zo svojej hrobky, aby sa v noci vracala na miesta, kde kedysi žila. Winge cítil, ako mu v spánkoch hučí krv a v zornom poli sa roztancovali blikotavé fliačiky svetla. Strašidlo sa k nemu otočilo, no jeho tvár nepatrila človeku. Keď Winge čelom dopadol na chladnú zem, už nebol pri vedomí." (str. 98)
Ešte pred tým, ako som sa začítal do knihy Niklasa Natt och Dag, som sa stretol s rôznymi názormi na ňu. Jedna skupina ju velebila, iná zatracovala, pretože sa im zdalo, že sa autor príliš vyžíva v dobových opisoch a zároveň príliš otvorene zobrazuje nechutnosti a bizarnosti spojené s uspokojovaním zvrátených potrieb. To ešte viac vyburcovalo moju zvedavosť, román 1793 sa javil ako neobyčajný zážitok. Vo všeobecnosti  nie som fanúšik dlhých opisov, ale tu mi nevadili, pretože nešlo o nudný výklad o architektúre či odievaní, ale zo stránok priam prenikal vtedajší zápach tiel, kanálov, znečistených ulíc, v ušiach vám znela vrava obyvateľov Štokholmu poznamenaných bojmi o moc a vlastný život a pred očami sa vám odvíjal príbeh, aký momentálne nemá páru. Kniha sa stretáva síce s porovnaním s klasikou Parfum od Patricka Suskinda, no ja sa nazdávam, že každá z nich si razí vlastnú cestu. V centre deja 1793 je dvojica vyšetrovateľov potýkajúcich sa krutým vrahom - ten ponechal svoju obeť pohodenú v jazere bez končatín, jazyka a očí. Prípadom je poverený právnik Cecil Wings, ktorý spolupracuje s veteránom Mickelom Cardellom. Vytvoria dvojicu, ktorá sa nielen dopĺňa, ale tiež poskytuje autorovi priestor na rozvíjanie ich jednotlivých dejových línií. V tomto smere ide o tradičný prístup ku kriminálke, aj keď treba povedať, že vám utkvejú v pamäti viac než iní hrdinovia, už len pre Mickelovu drevenú ruku alebo Cecilov život visiac na vlásku...
Niklas Natt och Dag
"Potom ju nechal na podlahe pivnice. Ležala vystretá na chrbte s otvorenými očami, vôkol nej však panovala taká tma, že by mohla rovnako dobre oči zatvoriť. Tma sa vytvarovala do podoby nej samej, akoby sa vznášala nad vlastným telom, telom, ktoré by mohlo patriť niekomu inému. Bola tenká a chudá, nahá a špinavá. Svoje telo nespoznávala. Liezli po nej nožičky hmyzu, no ona ich nevnímala. Hmyz cical krv, ktorá z nej vytiekla a nazbierala sa do tuhnúcej kaluže pod stehnami a krížami. Neplakala. Necítila nič." (str. 235-236)
Rok v názve nie je náhoda, dej zahŕňa presne toto časové rozmedzie, navyše je text kompozične rozdelený na štyri časti podľa ročných období, počínajúc jeseňou. Jednotlivé časti striedajú aj rozprávačov, formu, miesta, ba dokonca tému. Občas máte kvôli tomu dojem, že čítate viac príbehov naraz, no Niklas Natt och Dag dobre vie, kadiaľ smeruje svoj dej. Napokon do seba všetko krásne zapadne a smeruje k vydarenému finále. Zároveň táto pestrosť umožňuje autorovi predstaviť aj ďalšie postavy (mladíka holdujúcemu hazardu či krivo obvinenú a uväznenú ženu) a ešte väčšmi vystihnúť ducha doby. A nielen tej, kto nebude čítať povrchne, užije si aj symboliku, ktorá je súčasťou textu. Takže ak máte záujem o severské krimi zasadené do revolučného obdobia roka 1793 a dostatočne silný zážitok na zobrazovené násilie, táto séria je pre vás tým pravým. Vďaka skvelej a výraznej obálke vám určite neunikne.

Originálny názov: 1793
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Alexandra Debnárová, Miro Zumrík
Počet strán: 358

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.


sobota 11. januára 2020

Prežite strasti i radosti antického hrdinu!

Antika je obdobím, ktorého vplyvy možno badať dodnes, a to v politike, medicíne, filozofii, rôznych prírodných vedách a najväčšmi azda v umení. Architektúra, literatúra, sochárstvo, rétorika... Drvivá časť oblastí vychádzala z mytológie bohatej na množstvo bohov i smrteľných hrdinov. Jedným z najznámejších je nepochybne Odyseus, miláčik bohyne Atény a nepriateľ Poseidona, kráľ Itaky, syn argonauta Laerta a manžel vernej Penelopy... tých prívlastkov a charakteristík by sa našlo omnoho viac, no ideálne je nechať hovoriť samotného Odysea. O to sa postaral taliansky spisovateľ Valerio Massimo Manfredi, dobre známy aj v našich končinách vďaka dielam, ktoré sa veľkými písmenami zapísali do priazne fanúšikov historických románov.
"Hocijaká chudobná sedliacka alebo pastierska dedinka by sa mi rozhodne zdala krajšia a šťastnejšia, lenže kráľ Laertes, môj otec, ma chcel zobrať do Mykén. Pravdepodobne aj preto, aby sme pochopili veci, ktoré zdanlivo nemali nijaké vysvetlenie. V srdci najsilnejšieho achájskeho kráľovstva bolo všetko obrátené hore nohami: zlo bolo na mieste dobra, bezprávie na mieste spravodlivosti, asi aj temnota ukradla miesto svetlu. Začínal som si myslieť, že kým na hradby Eurysteovho mesta sadá noc, na Itaku a piesočnatý Pylos svieti slnko a mal som pocit, že v mĺkvych mykénskych uliciach viac nesvitne biely deň." (str. 63)
Azda len málokto nepozná Odyseovo desaťročné putovanie domov, na rodný ostrov Itaka. Po ceste navštívil rôzne miesta a okúsil pestré skúšky v podobe čarodejníc, sirén či kyklopov. Menej ľudí však pozná to, čo daným časom predchádzalo, a práve na tieto otázky odpovedá kniha Odyseus: Prísaha. Tá totiž začína hrdinovým detstvom, poznamenaným otcovou absenciou kvôli naháňaniu sa za pokladom. Badať v tom Manfrediho snahu "poľudštiť" antickú monumentálnu postavu, pretože vďaka tomu sa s ňou čitateľ dokáže lepšie stotožniť. Prienik do Odyseovej mysle realizovaný subjektívnym rozprávačom sa ukázal ako výborný ťah, pretože Odyseus je nielen ľstivý a prešibaný (ako je stále zobrazovaný), ale aj emotívny a rodinne založený. Okrem toho si váži tradície, mier a prísaha znamená preňho viac než len prázdne slovo. Dá sa povedať, že by mohol byť vzorom aj pre dnešného človeka, tak ako ním bol pre svojich súčasníkov. Páči sa mi aj miestami až lyrický jazyk. Komu by pripadalo zvláštne, že chrabrý vojak a bojovník má takú bohatú slovnú zásobu, nech nezabúda na ideál Gréka, ktorý by sa mal vyznať tak v umení boja, ako aj hre na určitý hudobný nástroj či speve a tanci. Hoci je u Odysea známe najmä jeho desaťročné putovanie z pera antického velikána Homéra, svoju nezastupiteľnú úlohu zohral aj v trójskej vojne. Práve jej vyvrcholením sa uzatvára aj prvá časť dvojdielneho románu, z kompozičného hľadiska to hodnotím tiež ako správny krok.
Valerio Massimo Manfredi
"Prvé hodiny po bojoch boli najúmornejšie. Kým sme bojovali, zdalo sa nám, že žijeme v inom svete, na inom mieste, necítime strach ani bolesť, mali sme pocit, že sa nás zmocňuje blúznivé opojenie ako pri víne, horúčke a láske dohromady. A tiež blízkosť smrti. Po boji sme však upadli do akéhosi tichého zúfalstva a chladných závratov, do strachu z prázdnoty a tmy." (str. 250)
Po knihe zrejme siahnu najmä priaznivci dejín či gréckej mytológie a určite nebudú sklamaní. Ja sa tiež radím medzi nich a príbeh odvážneho Odysea som si užíval. Spočiatku mal možno trochu pomalší rozbeh, ale na druhej strane sa rozvíjanie jeho raných rokov a mladosti ukázalo pre dej ako opodstatnené. Čitateľ lepšie pochopí jeho motiváciu aj vnútorný pokrok. Valeria Massima Manfrediho som poznal ako autora trilógie o Alexandrovi Macedónskom, ktorú som čítal ešte na strednej škole. Preto som po novinke Odyseus: Prísaha siahol s očakávaniami. Tie sa naplnili, dokonca vo vysokej miere. Som rád, že tento nadaný Talian ostáva verný svojmu štýlu aj úspechu, čo ho zaslúžene sprevádza. Zvolil si výborný námet, pretože mám dojem, že hoci je antika opäť na vzostupe, čo sa literárnych spracovaní týka, Odyseus ostával mierne v zákryte. Medzera na trhu je teda vyplnená a ostáva nám čakať na druhý diel, kedy sa itacký kráľ vydá na svoje slávne putovanie.

Originálny názov: Il mio nome e Nessuno: Il giuramento       
Príslušnosť k sérii: 1. diel ( Il mio nome e Nessuno)
Preklad: Diana Farmošová
Počet strán: 319

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

utorok 7. januára 2020

Princ, zbojník a atentátnik

Ďalšia séria obľúbenej autorky Gaelen Foley je na konci. I keď, aby som vec uviedol na správnu mieru, bola celkovo prvá, ktorú napísala, azda aj preto jej stačili tri časti, nie ako v prípade početného Klubu Inferno a jeho voľných pokračovaní. Každý román je však exemplárnym príkladom historickej romance s moderným nádychom. Sú plné romantiky (prirodzene), ale tiež silných postáv a najmä dobrodružných prvkov a nevšedných zápletiek. Gaelen už dávno prekonala fámy o tom, že romance sa rozplývajú ako med na jazyku. Séria Ostrov Ascencion dokazuje, že aj tento žáner poskytuje autorom priestor na všemožné motívy a vytvorenie pútavého príbehu.
"Danielu Chiaramonteovú musia bez milosti obesiť. Bezpochyby. Už aj predtým cítil ničivú potrebu zachrániť dámu v núdzi. Rozhodol sa, že si to nebude všímať, vedel, že nemôže dôverovať svojmu hlúpemu gavalierstvu. Daniela nebola žena, akú sa človek odváži zachrániť. Keby jej podal pomocnú ruku, pravdepodobne by mu ju odsekla. Nie. Musí dovoliť, aby odvisla na šibenici, tak ako mal dovoliť, aby sa pred rokmi Julia dostala do väzenia pre dlžníkov. Sama si za to môže. Adriano má pravdu. Obe sú zlodejky." (str. 111)
Každá časť trilógie sa dá čítať aj samostatne, ale vždy je lepšie poznať aj predošlé príbehy, najmä preto, že Čarovný princ uzatvára celú sériu a čitateľ chtiac-nechtiac podľahne nostalgii. Či už išlo o príbeh rodičov alebo osudy ich detí, Ostrov Ascencion znamenal v tvorbe Gaelen Foley poriadny nášup. Záverečný diel predstavuje Rafaela di Fiore, následníka niekdajšieho pirátskeho princa, ktorý má v krvi vášeň, ale aj priťahovanie dramatických udalostí. To sa prejaví už počas jeho detstva, ale no v rámci deja vo chvíli, keď pod maskou tajomného zbojníka odhalí šľachtičnú Danielu, ktorá bohatým berie a chudobným dáva. Rafael vie, čo je jeho povinnosťou, nemôže sa však zbaviť silných pocitov, ktoré v ňom vzbudzuje. A tak namiesto toho, aby skončila na šibenici, si ju chce vziať za manželku... Zachrániť Danielu pred slučkou napokon nestačí, pretože obaja sa ocitnú v omnoho väčšom nebezpečenstve kvôli atentátnikovi, čo si vzal na mušku kráľovskú rodinu. Na hlavných postavách sa mi páčila ich dvojtvárnosť. Rafael je považovaný za darebáka, ktorého nikto neberie vážne a vladárske povinnosti mu nestoja za námahu tak ako potešenie so ženami. Daniela je zas naoko vznešená šľachtičná, ale v skutočnosti bojuje za ideály presahujúce jej nalinkovaný život. Aj preto je lepšie poznať aspoň predošlú knihu Princezná, kde sa Rafael dostal do pazúrov zradnej ženy, ktorá mu pošramotila vnímanie celého pokolenia. Síce je všetko ako-tak vysvetlené, no vlastná čitateľská skúsenosť je nenahraditeľná.
"Rafael predniesol na pódiu krátky príhovor, Dani stála po jeho boku, hrdo sa usmievala a pozorne počúvala manžela - fascinoval ľudí hlbokým zamatovým hlasom a privádzal ich do vytrženia zlatou charizmou. Boli to muky stáť po jeho boku, keď ich súkromný život bol v troskách. Ale aspoň v tomto smere sa odhodlala dodržať dohodu. Urobí, čo bude v jej silách, aby mu pomohla získať si lásku jeho ľudu." (str. 207-208)
Komplexne možno povedať, že hrdinovia Gaelen Foley sú dokonalí, no Rafael tento obraz trochu narúša, a preto sa radí k mojim obľúbencom. Keď ho porovnám s jeho "predchodcami" Lazarom a Dariusom, nejaví sa spočiatku veľmi heroicky, svoj skutočný charakter ukrýva pred okolitým svetom a je to práve Daniela, ktorá ho v ňom prebudí. Ich láska im pomôže prekonať všetky prekážky, popritom si, samozrejme, nájdu čas aj pre seba. Ako je zvykom, v knihe natrafíte aj na viaceré romantické i horúcejšie scénky. Dobre vykreslený je aj záporák, nejde o postavičku vytvorenú len pre potreby deja, jeho motivácia je pochopiteľná a uveriteľná. Čarovný princ je dôstojným uzavretím osudov kráľovskej rodiny, čo vo vás vyvolá pocit uspokojenia, ale aj smútku, ktorí pochopia len knihomoli. Dúfam preto, že sa od Gaelen Foley dočkáme i ďalšej vydarenej série, aby bol čím skôr zažehnaný.

Originálny názov: Princ Charming
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Ostrov Ascencion)
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán:334

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

pondelok 6. januára 2020

Detská nevinnosť versus zverská krutosť

Občas sa stretávam s názorom, že kníh s tematikou druhej svetovej vojny a špeciálne koncentračných táborov je na našom trhu aktuálne priveľa. A tak sa pýtam - kriminálok a ľúbostných príbehov nie? Navyše, ľudia majú sem-tam problém s pamäťou a tragické chyby nedávnej minulosti je nutné pripomínať si, pretože, ako môžeme vidieť, mnohí sa dnes oháňajú podobne nebezpečnými heslami, ako to bolo počas vzostupu krutej ideológie... A okrem toho sa nazdávam, že každý z tých miliónov zabitých si zaslúži, aby bol jeho príbeh rozpovedaný... Mario Escobar siahol po konkrétnom námete s reálnym základom a vo svojom románe predstavuje nielen okolnosti vzniku škôlky pre rómske deti, ale i praktiky Anjela smrti - doktora Mengeleho.
"Manžela mi odviedli a budúcnosť sa zdala taká neistá, že mi zvýšili sily iba na to, aby som za svoju rodinu odriekala krátku modlitbu. Šesť rokov som nevkročila do kostola, no rozprávať do neúprosného ticha bolo v tej chvíli jediné, z čoho som dokázala čerpať nádej. Myšlienky mi vírili v hlave. Hlad, strach a úzkosť ma dusili, žiť v koncentračnom tábore bolo ako snažiť sa dýchať pod vodou. Znovu som si spomenula na manželovu krásnu tvár. Na jeho oči, ktoré boli také výrečné. Určite ho ešte niekedy uvidím, nenechal by ma samu ani v pekle." (str. 47)
Hlavnou postavou je Helene Hannemannová, vzor árijskej ženy z Mníchova, no na jej povesti a živote sa podľa nacistických kritérií vyskytuje nepríjemný biľag - vydala sa za Róma Johanna a porodila mu päť detí. Ako každá etnická menšia aj rodina Helene je odsúdená na transport do koncentračného tábora. A ona, keďže ich nedokáže opustiť, sa dobrovoľne vydá do rúk bezohľadného systému a ocitne sa spolu s nimi v Brezinke. Tu sa stretáva s neslávne známym doktorom Mengelem, pričom sa s ním dostáva do kontaktu hneď z dvoch dôvodov - Helene je zdravotná sestra a okrem toho má dvojičky, o ktoré doktor prejavoval zvýšený záujem v rámci svojho krutého výskumu. Je zaujímavé, že prológ a epilóg sú vyrozprávané práve z jeho pohľadu, pripadá mi to pomerne netradičné, celej knihe to dodáva nádych dramatickosti a akejsi väčšej údernosti. Všetky kapitoly sú inak spracované optikou Helene, vďaka čomu môžeme lepšie preniknúť do jej myšlienok a pocitov. Text je však veľmi dynamický, postavený na epickosti a rýchlom spáde. Aj preto si kniha vystačí s menším počtom strán oproti iným, podobne ladeným titulom. Nezdržiava sa vysvetleniami či odbočkami, nemusíte sa však báť, že by nejaké okolnosti ostali nedotiahnuté. Autor skôr vie, čo je pre text žiaduce, a tak sa vyvaroval zbytočností. Pri knihách tohto typu tiež vítam, ak sú v závere doplnené historické súvislosti, no Mario Escobar zašiel ešte ďalej. Na konci nájdete aj mapy táborov, slovník a chronológiu rómskej časti tábora v Osvienčime.
Mario Escobar
"Blízko pri mne bol doktor Mengele. Väzni priniesli stoličky aj pre nás ošetrovateľov, a vždy keď som sa k nemu obrátila, videla som úžas v jeho tvári. Za tých niekoľko mesiacov, čo sme sa poznali, sa jeho výraz dosť zmenil. Spomenula som si na knihu Portrét Doriana Graya od Oscara Wilda... Až do toho dňa som si to neuvedomila, alebo nechcela uvedomiť, ale doktor Mengele mi skutočne naháňal strach. Hlavný hrdina zapredá dušu diablovi, aby si uchoval telesnú krásu, no vnútri zahníva, čo sa prejavuje na obraze, ktorý drží zamknutý v tmavej komore, až sa napokon muž na obraze premení na monštrum." (str. 161)
Osvienčimská uspávanka v sebe skrýva viacero motívov, ktoré do seba pekne zapadajú, ani jeden nevyčnieva na úkor iného a spolu tvoria ucelený, emotívny príbeh. Spracúva situáciu Rómov v koncentračnom tábore, starostlivosť o deti v ťažko vybudovanej škôlke a v neposlednom rade spomínané Mengeleho praktiky. Mario Escobar je uznávaným historikom, no i sám priznal, že táto kniha sa mu písala zo všetkých najťažšie. Vžiť sa do pocitov matky, ktorá sa obetovala v prospech svojich najbližších, aby sa stala svedkom nepredstaviteľných zverstiev, bolo určite náročné. Svojej úlohy sa však zmocnil znamenite. A hoci sa príbeh odohráva len v rokoch 1943 až 1944, jeho odkaz pretrváva dodnes. A my máme minimálne morálnu povinnosť zabezpečiť, aby sa naň nezabudlo.

Originálny názov: Canción de cuna de Auschwitz
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 231

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


nedeľa 5. januára 2020

Strhujúci zápas s človekom i osudom

Román Žena z Krakova v sebe spája niekoľko pre mňa pútavých prvkov. Odohráva sa (okrem iného) v meste, ktoré som navštívil už niekoľkokrát, mám ho rád a určite sa doň ešte vrátim. Má silnú hrdinku, ktorá je pod vplyvom okolností nútená nájsť v sebe mnoho odtieňov charakteru. Je zasadený do obdobia druhej svetovej vojny a časov pred ňou, čím pokrýva početné historické udalosti. A napokon, autorom je Alex Rosenberg, univerzitný profesor a naslovovzatý odborník, takže svedomitý prístup k reáliám je viac než zaručený. Na to, že ide o jeho beletristickú prvotinu, disponuje rozprávačským štýlom, čo vás vtiahne do deja už od prvého odstavca. Predostrie hlavný námet, postavu i atmosféru diela a vy si už len užívate jeho spád.
"Keď podala nemeckému vojakovi, ktorý kontroloval pri priehradke nástupišťa doklady, svoj Ausweis, poďakoval jej Danke a potom ešte raz Danke, keď mu pri prehliadke otvorila kufor. Keby si poznal pravdu, asi by si ma skôr zastrelil, ako nechal žiť, korrekt? V bruchu cítila, ako jej vákuum strachu vysáva vnútornosti. Mala pri tom rovnaké kŕče ako v prvých týždňoch okupácie pred šestnástimi mesiacmi. A bolo to tu opäť - tá hrôza, ten pocit, že niekto hrá s vaším životom ruskú ruletu. Vedela, že to niekoľko dní ani týždňov neutíchne. Rozhodla sa, že si k tomu vojakovi na nástupišti sadne čo najbližšie." (str. 5)
Názov síce odkazuje na známe poľské mesto, ale zároveň je trochu obmedzujúci. Hrdinka Rita Feuerstahlová síce začína ako študentka v Krakove, kde sa z Poliakov hrou politiky a vojny stávajú Ukrajinci, no príbeh nás zavedie aj do iných krajín, ako je napríklad Španielsko s jeho občianskou vojnou, Nemecko či Rusko s jeho nedôverou voči cudzincom. Žena z Krakova je príbeh o obetovaní a prežití. V centre sú dvaja poľskí židia, ktorých spoznávame počas vojnového besnenia a sledujeme ich odlišné zážitky. Doba bola ťažká a nútila ľudí k činom, akých by inokedy neboli schopní, ba dokonca by na ne ani nepomysleli. V tomto je román Alexa Rosenberga kľúčový a veľmi trefný. Niektoré fiktívne diela z druhej svetovej vojny sa snažia prezentovať hrdinov ako neoblomných a verných za každých okolností, ale tvárou v tvár smrti by nie každý zotrval vo svojom presvedčení. Rita je ako postava v tomto smere diskutabilná a niektorým čitateľom nemusí ulahodiť. Mne to však vyhovovalo, pretože nie je čiernobiela a snaží sa manévrovať v nepriateľskom prostredí. A už len to samo osebe je heroický výkon hodný uznania. V živote ťažko hľadá vlastnú identitu - od dcéry prešla k úlohe manželky, hoci by rada pocítila kúsok nezávislosti ako študentka právnickej školy. Po nečakanom tehotenstve vypukne vojna, Rita odrazu získava ďalšiu nebezpečnú nálepku, až kým nemá v ruke falošné doklady, označujúce ju za nemeckú árijku. To však znamená, že príde o syna. Má sa podriadiť menšiemu zlu aj za cenu veľkej straty?
Alex Rosenberg
"Za prvých pár týždňov, čo bola vo Varšave, bola dvakrát svedkom, ako gestapácky konvoj, nákladiak a jedno až dve autá zaparkovali pred bytovkou. Pol tucta dobre stavaných Waffen-SS na čele s veliteľom v príhodnej čiernej vybehlo k dverám a vyrazilo ich. Za okamih muži namierenými samopalmi vyhnali trasúce sa deti, matky zvierajúce nemluvňatá na prsiach a vetchých, zronených mužov na ulicu. Snažili sa o poľutovaniahodné pokusy vyliezť na zadnú časť nákladiaka, ktoré sa končili pádom... Spŕška výstrelov z pušiek ani údery hlavňami pištolí im na úspechu ani v najmenšom nepridávali..." (str. 234-235)
Román sa pohráva s myšlienkou dobra a zla a podnieti čitateľa k zamysleniu. Tridsaťsedem kapitol vám napokon ubehne ako voda, hoci v texte prevažuje viac pásmo rozprávača než postáv. Osobne síce uprednostňujem dynamickejšie texty s viacerými dialógmi, ale v tomto prípade sa mi viac hodil opak. Ako som už povedal, mesto v názve je trochu zavádzajúce, hoci Žena až tak nie. Celý príbeh stojí a padá práve na Rite - jej vnútornom svete, dilemách a vzťahoch - či už rodinných, partnerských, alebo mileneckých. Páčilo sa mi, že Rita bola zobrazená ako človek, čo si dokáže pre seba uchmatnúť trochu radosti aj v drsných časoch, pretože tešiť sa z maličkostí vie pomaly málokto. Oceňujem aj to, že Alex Rosenberg doprial svojej hrdinke pomer s inou ženou, pretože v podobnom žánri sa s tým nestretávame často. Žena z Krakova je kniha, ktorá by nemala ujsť vašej pozornosti, navyše som si istý, že vďaka kontrastnej obálke ju ľahko nájdete aj medzi desiatkami iných.

Originálny názov: The Girl from Krakow
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Hrúziková
Počet strán: 412

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.