nedeľa 5. decembra 2021

Hra na vinu a nevinu

Julia Heaberlinová patrí k spisovateľkám, ktoré dospeli k svojmu žánru prirodzenou profesionálnou cestou. Skôr než sa pustila do beletrie, pracovala vo viacerých prestížnych printových médiách, kde editovala skutočné kriminálne príbehy, vrátane série vrážd mladých dievčat pochovaných v texaskej púšti. Zdrojov pre svoj román mala teda požehnane, skúsenosti s písaným slovom mohla takisto rozdávať plným priehrštím, a tak bolo zrejme iba otázkou času, kedy ich pretaví do strhujúcich psychotrilerov. Papieroví duchovia síce nie sú jej debutom, ale sú jej prvou knihou, ktorú som mal možnosť si prečítať. A vyzerá to tak, že nebudú poslednou. Ak sú totiž aj zvyšné Juliine diela také vydarené, bola by škoda nesiahnuť po nich. Minimálne tento román je totiž originálnym čítaním a akýkoľvek invenčný prvok v pomerne ustálenom žánri rád uvítam. 

"Okrem Rachel som si s Carlovými fotografiami spojila desať prípadov nezvestných dievčat. No kvôli uskutočneniu svojho plánu som ich zoznam skresala na tri. Bolo to ťažké, lebo ich oči akoby ma prosili a vyzývali, keď som sa pozerala na fotografie. Vybrala som si tie rodiny, ktorých žiaľ ma zasiahol najviac. Tieto dievčatá - odložené prípady - predstavujú moju jedinú nádej, ako pohnúť Carlovým svedomím. Musím sledovať ich príbehy, lebo v Rachelinom prípade žiadny príbeh nie je. Neexistuje žiadna značka na mape. Nikto si nespomína, či v to ráno videl dievča na striebornom horskom bicykli." (str. 56-57)

V prvom rade je rozdiel v tom, že v centre sú "civili" a nie vyšetrovateľský tím, čím sa nielen značne zužujú možnosti hrdinky dopátrať sa pravdy, no zároveň nie je obmedzovaná pravidlami a riadi sa iba vlastným kódexom. A ten je hnacím motorom príbehu, pretože ju privedie na cestu s nejasným koncom, odkiaľ sa možno nie všetci vrátia v plnom zdraví. A najmä živí... Autorka siahla takisto po pomerne odvážnom motíve - na roadtripe sledujeme v podstate dve postavy, ktoré nevzbudzujú veľké sympatie. Bežný čitateľ teda nemá veľa možností vcítiť sa do nich, hoci ich môže aspoň pochopiť. Teda... minimálne protagonistku, ktorá sa podujme zistiť, či je starec Carl skutočne zodpovedný za smrť jej sestry Rachel. Pod falošnou zámienkou ho vezme z ústavu pre ľudí postihnutých demenciou a vydáva sa sa s ním v aute pátrať po tragických otázkach minulosti. Nemenej zaujímavým faktom je, že rozprávačka odmieta prezradiť svoje meno, čím vo vás vyvoláva zvedavosť. Je to iba jej snaha chrániť si totožnosť, alebo na vás v závere číha nejaké nečakané prekvapenie? Takže na jednej strane tu máme odhodlanú ženu, ktorá unesie zmäteného starého muža, a na druhej kedysi významného fotografa, ktorého obvinili z niekoľkých vrážd, ale nič mu nedokázali... Paradoxne, postupne som si viac obľúbil Carla, pretože svojím občas nechceným humorom a záhadnosťou dodáva príbehu správny šmrnc. V tomto smere sa Julii Heaberlinovej podaril naozaj husársky kúsok. Mohol by byť ten naoko naivný a milý chlap v skutočnosti sadistickým sériovým vrahom mladých žien? Obalamutila ho vlastná pamäť natoľko, že si nespomína na svoje zločiny? Alebo je pravda kdesi celkom inde? Sústrediť dej len na dve postavy je náročné, ale autorke sa darí udržať mieru pútavosti. Príbeh priebežne, samozrejme, rozšíria aj vedľajšie postavy, ale väčšinou sa zdržia iba krátko a nezanechajú väčší dojem. Napomáhajú však doplneniu zložitej mozaiky, ktorú sa hrdinka usiluje poskladať. No vopred vás upozorňujem, že ak si budete zhruba v polovici knihy myslieť, že ste odhalili kriminálne súvislosti, majte sa na pozore. Je možné, že ste len sadli autorke na lep :-)

Julia Heaberlinová (zdroj: CrimeReads)
"Violet Santana mala blond vlasy a sladkú, milú tvár, ale obracal sa mi žalúdok, keď som videla jej zranenia asi pred dvoma rokmi, keď som natrafila na jej starý prípad. Na internete som si ho predtým nevšimla, lebo jej smrť vyhlásili za samovraždu. Spomenula som tú hroznú možnosť pred jej rodičmi do telefónu: Nemohla byť Violet obeťou nejakého vraha? Vôbec tom neuvažovali. Smrť ich dcéry vraj bola Božia vôľa, osud. Súčasť Božieho plánu, že vošla do vody a navždy zmizla. Bolo to napísané, skôr ako sa narodila. Keď som sa nimi porozprávala, mala som lepšiu predstavu o tom, prečo sa ich dcéra opíjala." (str. 218)

Text je rozdelený na krátke kapitoly, navyše doplnené o fotografie, čím získava na autentickosti a viete si lepšie predstaviť všetky okolnosti aj porozumieť motivácii hrdinky. Vizuálnym spracovaním prekračujú Papieroví duchovia rámec knihy a majú väčšiu šancu, že si na nich spomeniete aj po dlhšom čase. Nechápem, ako mohol tento psychotriler uniknúť mojej pozornosti, keď pred troma rokmi vyšiel. Je síce otázne, či Lindeni siahne aj po preklade iných Heaberlinovej kníh, ale po prečítaní tejto by som rozhodne nebol proti!

Originálny názov: Paper Ghosts
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

piatok 3. decembra 2021

Narušenie krehkej magickej rovnováhy

Urban fantasy je čoraz vyhľadávanejším subžánrom fantastiky, ktorý v sebe spája reálny svet s prvkami mágie, a tým snáď podnecuje fantáziu čitateľa ešte viac než úplne nové prostredia. Kto z nás, večných rojkov, sa nezamýšľal nad tým, či predsa len neexistuje za neviditeľnou oponou čosi viac ako bežná skutočnosť? Ben Aaronovitch rozohral pomerne náročnú hru, keďže sa svojím osobitým rozprávačským štýlom nemusí trafiť do vkusu väčšinového čitateľa. Odchovanci Terryho Pratchetta, Neila Gaimana či dokonca J. K. Rowlingovej, zvyknutí na dynamický dej, živý jazyk a vygradovaný dej, môžu ostať mierne rozčarovaní. Rieky Londýna majú totiž trefný názov, aj čo sa týka celkovej atmosféry. Príbeh plynie pokojne, nikam sa nenáhli, ale postupuje rovnomerne od prameňa až po ústie. 

"Likvidácia rodiny, v ktorej figurujú charizmatickí bohatí ľudia, musela byť pre každého šéfredaktora reportážou snov. Len čo rozobrali desivé detaily, mohli reportáž rozšíriť na otázku, čo tragická smrť rodiny Coopertownovcov vypovedá o našej spoločnosti a že taká tragédia je obvinením modernej kultúry/svetského humanizmu/politickej korektnosti/situácie v Palestíne - nehodiace sa prečiarknite. Jediné, čo by mohlo takú reportáž vylepšiť, by bola účasť peknej blonďavej policajtky. A ešte by som dodal, že ju samu vyslali na nebezpečnú misiu. Kládli by otázky a odpovede by ignorovali." (str. 81)

Ústredná postava čarodejníckeho učňa síce zaváňa inšpiráciou v inej kultovej sérii, ale Peter Grant kráča vlastnou cestou a pohybuje sa v odlišnom svete, hoci tiež na pomedzí s tým naším. Vždy je pre čitateľa výhodné, keď prvky magického prostredia objavuje spolu s hrdinom, ako je to aj v tomto prípade. Peter chcel byť policajtom, no zachovanie čarovnej rovnováhy je nemenej dôležité ako chytanie páchateľov trestných činov. Nakoniec však nie je ďaleko od svojho niekdajšieho cieľa, pretože aj za oponou kúzel je nutné vyriešiť brutálnu vraždu. Kombinácia učenia, detektívky a nove mytológie znie ako veľké lákadlo. Román Bena Aaronovitcha ním v podstate aj je, i keď som mal miestami problém zorientovať sa v množstve motívov a odbočiek. Neviním za to len autora, priznávam, mohol som sa viac sústrediť :D Tým vás chcem iba upozorniť, že nejde o povrchné čítanie, ale vyžaduje si vaše väčšie zapojenie. Autor nepodceňuje adresátov svojho textu a nič im neuľahčuje. S pokojom Angličana vám predostrie konflikt medzi riečnymi bohmi, ktorý môže viesť k domino efektu a zrútiť krehký stav v meste. Páči sa mi, že príbeh nie je jednoliaty, ale popri línii s nadprirodzenými bytosťami a zabudnutými rituálmi sa k slovu dostáva aj vzťahová rovina. Nijako však nenarúša hlavný námet, skvele sa dopĺňajú a predstavujú pevný základný kameň celej série. Aj to je zrejme dôvod, prečo sa autor nenáhli, je si dobre vedomý, že na vyrozprávanie všetkých súvislostí bude mať ešte dosť času i priestoru. Preto verím, že Rieky Londýna okrem pokojného toku ukážu aj svoju dravšiu, rozbúrenejšiu podobu. Neraz som mal totiž dojem, že už-už dôjde k nejakej dramatickejšej udalosti, no napokon sa ukázalo, že sa mýlim. Nazdávam sa, že príbehu by prospelo svižnejšie tempo, ale keďže ide o prvú Aaronovitchovu knihu, ktorú som čítal, je dosť možné, že je to jednoducho jeho štýl, a musím sa naň teda iba správne naladiť. No hoci sa nebudete pri čítaní triasť od napätia ani nahlas smiať, väčšinu času vám nezmizne z pier slabý úsmev. Veľkou devízou textu je suchý britský humor, množstvo spoločensko-kultúrnych narážok a trefných komentárov. Vtipné postrehy sa našťastie nestrácajú v preklade, za čo patrí pani prekladateľke Oľge Kralovičovej môj obdiv. Spracovať román tohto typu musí byť skutočná výzva.

Ben Aaronovitch (zdroj: ENWorld.org)
"Pred človekom s ručnou zbraňou môžete začať utekať, najmä za nepriaznivých svetelných podmienok a za predpokladu, že nezabudnete kľučkovať a dostatočne rýchlo zväčšujete priestor, ktorý musí strelec pokrývať. Nehovorím, že ma taká možnosť nelákala, ale keby som v tej chvíli vzal nohy na plecia, strelcovi by nič nezabránilo urobiť pár krokov a streliť Nightingala do hlavy. Bol som vycvičený strelcov upokojovať a pritom pomaly cúvať; hovorom nadväzujete kontakt a sústredíte pozornosť podozrivého na seba, aby sa civilisti mohli dostať do bezpečia." (str. 254)

Ďalšou výhodou Riek Londýna sú náznaky, čo nás môže čakať v budúcnosti. Znalci fantastiky majú sériu už pravdepodobne prelúskanú, ale nováčikovia ako ja stále netušia, čo príde. Osobne by som sa rád dozvedel napríklad niečo viac o Petrovom pôvode alebo o minulosti inšpektora Nightingala. Takisto verím, že postupne vypláva na povrch aj jasnejšia motivácia niektorých postáv, prípadne že príbeh získa celistvejší nádych a nebude pôsobiť tak zmätočne. Žánrový mix je síce čitateľsky príťažlivý, ale ide o náročný spisovateľský oriešok. Ešteže je Londýn takým vďačným zdrojom rôznych motívov, mýtov a budovania tajuplnej atmosféry. 

Originálny názov: Rivers of London
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rieky Londýna)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.


piatok 26. novembra 2021

Neporaziteľný agent poskytuje láskavosť

Trinásty diel série o neohrozenom agentovi Mossadu vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v novom šate, podobne ako ďalšie romány s Gabrielom Allonom. Vďaka tomu môžete siahnuť aj po príbehoch, ktoré predchádzajú jeho dosadeniu za šéfa Inštitútu a v ktorých sa ešte neprejavuje jeho vyšší vek. Čo si budeme klamať, aj naši obľúbení knižní hrdinovia sú bezmocní v súboji s časom. Gabriel však môže iba snívať o pohodlnom, pokojnom dôchodku. Má toho za sebou priveľa, aby si doprial zaslúžený odpočinok, navyše si počas svojej kariéry narobil toľko nepriateľov, že nikdy nevie, kedy sa mu ktorý nečakane objaví za chrbtom. Angličanka pracuje s opačným námetom - Allona kontaktuje starý známy z Britských ostrovov a jeho žiadosť spustí lavínu tradične nebezpečných situácií. 

"Visacia zámka vo svetle baterky žiarila novotou. Gabriel zhodil batoh z pleca, vybral z neho veľké štípacie kliešte a zovrel do nich reťaz. Nebolo treba vynaložiť veľkú silu, aby zámka s rinčaním dopadla na zem. Gabriel odsunul zástrčku a potisol dvere. Okamžite mu udrel do nosa prenikavý odporný zápach. Pach väznenej ľudskej bytosti. Posvietil si dovnútra. Pričňa. Putá. Vrece na hlavu. Vedro namiesto toalety. Izolačná páska na stlmenie kriku. No Madeline tam nebola. Hore zazneli ďalšie dva výstrely z Kellerovej zbrane. Potom ešte dva." (str. 108)

Niekedy natrafím na názor, že sa Daniel Silva opakuje, čo sa motívov týka, ale pripadá mi to ako veľmi zjednodušené zovšeobecnenie. Je síce pravda, že pri toľkom množstve kníh autor siahne aj po už využitom námete, no zakaždým je spracovaný inak, obohatený o odlišné reálie alebo vedie k celkom inému vyvrcholeniu. Angličanka patrí k tým častiam série, ktoré nadchnú najmä skalných fanúšikov, najmä preto, že vracia do hry viacero starých známych postáv. Spomedzi nich vyčnieva, samozrejme, najviac Christopher Keller, ktorý si rokmi vybudoval rovnako charizmatickú povesť ako samotný Gabriel Allon. Ich vzájomné interakcie prešli mnohými skúškami a je vždy zaujímavé sledovať, ako sa vyvíja ich pracovný i osobný vzťah. Keller však nie je, prirodzene, jediný, kto sa vynára z Gabrielovho blízkeho či vzdialenejšieho okolia. Neohrozený izraelský agent by totiž nebol ani zďaleka taký úspešný, keby sa nemohol spoľahnúť na svoj stabilný tím, nadriadených či manželku Chiaru. A v prípade, ako je tento, bude potrebovať ich pomoc v najvyššej možnej miere. Román sa radí do obdobia Allonovho života, keď sa rozhodol zbaviť okov minulosti a venovať sa v ústraní iba svojej vášni - reštaurovaniu obrazov starých majstrov. Do hry na medzinárodnej úrovni ho však vráti prosba zo strany MI5, keďže na Korzike zmizla britská aktivistka Madeline Hartová, čo sa nemusí zaobísť bez nebezpečných dôsledkov. Gabriel je tak (ne)dobrovoľne vtiahnutý do pátrania, ktoré ani náhodou nezačne ani neskončí na francúzskom ostrove. Ako zvyčajne sa dostaneme do rôznych kútov sveta, a to i do Moskvy, ktorá je neodmysliteľne spätá s Gabrielovými najväčšmi skúškami. Rovnako si môžete byť istá, že ani únos Madeline nie je ojedinelou záhadou, ale postupne sa rozrastie do omnoho širších a desivejších súvislostí. Keďže mám prečítané takmer všetky Silvove knihy, rád konštatujem, že Angličanka patrí medzi "najnadupanejšie". Text je tradične rozdelený na niekoľko častí, tvoriacich logický dejový oblúk, a obsahujú veľmi málo pomalších pasáží. Niektoré romány totiž viac bazírujú na analytickej práci agentov, preto ma teší, keď sa autor zameria na akciu a rýchlejšie napredovanie deja. 

Daniel Silva (zdroj: wook.pt)
"Keďže na víno bolo dosť zavčasu aj pre Orlova, dali si čaj. Orlov ho pil na ruský spôsob, cez kocku cukru, ktorú držal medzi zubami. Ruku mal vyloženú na operadle... ako vždy, keď rozprával o Rusku. Nie o Rusku svojho detstva ani o tom, ktorému slúžil ako jadrový fyzik, ale o Rusku, čo vzniklo po páde Sovietskeho zväzu. Bolo to Rusko bez zákonov, opité, zmätené a poblúznené. Ľudia, ktorým predtým sľubovali istotu od kolísky až do hrobu, boli odrazu odkázaní sami na seba. V krajine panoval sociálny darwinizmus v najhoršej podobe. Silní sa priživovali na slabých, slabí hladovali a oligarchovia vládli." (str. 203)

Jediné maličké mínus vidím v závere, ktorý by si zaslúžil dramatickejšie vygradovanie. Vzhľadom na predošlé udalosti som ho očakával, ale nakoniec som sa dočkal omnoho pokojnejšieho vyvrcholenia. Napriek tomu som s knihou spokojný, všetky dejové línie boli uzavreté a naznačili aj ďalšie smerovanie Gabrielovho života. Keďže ide o nové vydanie staršieho dielu, vieme, kam povedú hrdinove kroky, a je zaujímavé vrátiť sa späť v čase a pripomenúť si cestu, ktorá ho tam doviedla. Daniel Silva si udržiava latku stále veľmi vysoko, a hoci je Allon momentálne už starší pán, nestráca nič zo svojich kvalít a zanietenia. Raz zrejme nastane chvíľa, keď sa s ním budeme musieť rozlúčiť, ale verím, že nás dovtedy poteší ešte mnohými napínavými dobrodružstvami.

Originálny názov: The English Girl
Príslušnosť k sérii: 13. diel (Gabriel Allon)
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Nie každá cesta má šťastný koniec

Keďže od prekladu prvého dielu série Odložené prípady ubehlo pomerne veľa času, pomaly som sa zmieril s tým, že pokračovania sa už zrejme nedočkáme. Vydavateľstvo Lindeni ju však nestoplo, a preto som sa nesmierne potešil ohlásenému vydaniu knihy Cesta 9. Severská literatúra je pojmom, s akým sa stretol každý správny knihomoľ, ba dokonca aj tí, ktorí po knihách nesiahnu, ako je rok dlhý, čo svedčí o jej kvalitách aj všeobecnej obľúbenosti. Niet sa čomu čudovať, mrazivé napätie, hutná atmosféra a uveriteľné postavy sú stále dobre fungujúcou kombináciou, ktorej je ťažké odolať. Osobne vždy rád siahnem po nových i zabehnutých autoroch a autorkách a tvorba Tiny Frennstedt určite stojí za pozornosť. Hlavne ak máte radi zločiny spájajúce minulosť s prítomnosťou a prepracovaný dej, ktorý sa nikam neponáhľa a dôkladne pracuje s každou scénou. 

"Pohľad na mladého muža na fotografii v nej vyvolal dojatie. Čo sa ti v tú noc stalo? Nikto by v takom mladom veku nemal prísť o život. A žiadni rodičia by nemali celé roky trpieť v neistote, akoby ich bolesť a žiaľ už aj bez toho neboli dostatočné. Keby sa dal na zlé chodníčky, keby bral drogy, dobrovoľne sa vystavoval negatívnym vplyvom, alebo sa stal členom gangu, bolo by to iné. No v Maxovom prípade nezistili ani náznak toho, že by sa pohyboval v zločineckých kruhoch alebo sa venoval ilegálnej činnosti." (str. 85)

Vzhľadom na časový odstup od čítania prvej časti som si musel chvíľu vybavovať jednotlivé postavy, ale netrvalo mi to dlho. Prím hrá predovšetkým dvojica vyšetrovateliek Tess Hjalmarssonová a Marie Erlingová. Ako je zvykom, i tu tvorí neoddeliteľnú súčasť deja ich osobný život, ktorý však nenarúša hlavný motív ani nepôsobí prvoplánovo či otrepane. Práve naopak, namiesto ťaživých tráum a neschopnosti sa s nimi vyrovnať sa hrdinky potýkajú s o čosi bežnejšími starosťami, čím sa stávajú uveriteľnejšími a bližšimi čitateľovi. Podstatný je však, prirodzene, prípad, ktorý opätovne preverí nielen ich zručnosti, ale spoluprácu celého tímu. Odložené prípady rozhodne nepatria k žiarivým príkladom úspešného oddelenia, a tak sa nad ním sťahujú čierne mračná. Ak Tess a jej partneri nedokážu svoju opodstatnenosť a nedotiahnu do konca rozbehnuté vyšetrovanie, ich budúcnosť bude viac než neistá. Ide o skvelú motiváciu a zároveň vydarený motív, pretože Damoklov meč, visiaci nad hlavami postáv, je hrozbou, proti ktorej sa bojuje v podstate omnoho ťažšie než s reálnym, ľudským nepriateľom. A ten je veru poriadne prešpekulovaný. Svojim nekalým činnostiam sa totiž očividne venuje už dlhšie, presnejšie od roku 2004, keď došlo k objaveniu mŕtvoly mladého hudobníka. Maxovo telo s takmer tridsiatimi bodnými ranami bolo pohodené na Ceste 9, ktorá razom získala nelichotivú povesť. Nevyriešená vražda má očividnú spojitosť so zavraždenou ženou počas veľkonočných sviatkov. Kontroverzná umelkyňa mohla byť niekomu tŕňom v oku pre svoje nevšedné umelecké stvárnenia, ale žeby to viedlo až k takej brutalite? Tess a jej tím sa márne snažia nájsť určité spojitosti, a tak sa púšťajú do oživenia minulosti. Sledujú Maxove stopy, východiskom sa javí párty, ktorej sa zúčastnilo viacero možných páchateľov. Odkrývanie starých krívd, tajomstiev a sporov nebude vôbec ľahké, ale oddelenie závažnej kriminality má mnoho dôvodov na to, aby sa z plných síl usilovalo dopátrať pravdy a nastoliť spravodlivosť. 

Tina Frennstedt (zdroj: bibliotekfh.se)
"Ako mohla polícia spočiatku prehliadnuť telo ležiace na otvorenom priestranstve, pár metrov pred začiatkom riedkeho borovicového lesa? Veď oblasti pozdĺž pobrežia prehľadávala dokonca helikoptéra. A kto má toľko odvahy, že zasadí chlapcovi oveľa väčšie množstvo bodných rán, než je nutné, hneď vedľa relatívne frekventovanej cesty? Celý predošlý deň strávila čítaním úvodnej dokumentácie k prípadu, v ktorej boli stručne zhrnuté všetky udalosti, a už vtedy jej napadla možnosť, že Maxa páchateľ zavraždil na inom mieste a jeho telo potom umiestnil pri ceste." (str. 151)

Cesta 9 sa mi páčila o niečo viac ako Nezvestná. Pracuje so zaujímavejším prípadom a mal som dojem, akoby si autorka písanie istým spôsobom užila viac. Pohráva sa s dvoma líniami a viacerými uhlami pohľadu, odkrývanie tajomstiev je pútavé a prekvapivé a Tess ako ústredná postava je so svojimi postrehmi i osobnými problémami čerešničkou na torte. Som veľmi rád, že som dostal možnosť prečítať si knihu ešte pred jej oficiálnym vydaním. Ako fanúšik románových sérií a priaznivec škandinávskych psychotrilerov hodnotím novinku Tiny Frennstedt čisto pozitívne, a preto verím, že na ďalší diel si už počkáme o niečo kratšie. 

Originálny názov: Väg 9
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odložené prípady)
Preklad: Katarína Uhríková
Počet strán: 440

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

nedeľa 21. novembra 2021

Hypnóza ako prostriedok páchania (samo)vrážd

Keď sa na obálkach kníh objavujú ohlasy známych spisovateľov a spisovateliek, väčšinou im neprikladám veľký význam. Nazdávam sa totiž, že najlepšie si človek vytvorí názor tým, že knihu chytí do rúk a začíta sa do nej. V prípade Tranzu som však predsa len zbystril pozornosť, keďže ho odporúča John Marrs, autor veľmi špecifických trilerov, ktoré mi utkveli v pamäti dlhší čas (na rozdiel od iných diel daného žánru). Anotácia navyše sľubovala temný príbeh založený na hypnóze, prieniku do hlbokých zákutí ľudskej psychiky a náročnom vyšetrovaní. Fanúšikovia psychotrilerov určite dobre poznajú Hypnotizéra Larsa Keplera, ktorým rozbehol svoju bohatú literárnu kariéru, preto som bol zvedavý, či sa rovnako úspešný kúsok podarí aj jeho anglickému kolegovi Adamovi Southwardovi

"Čo sa vlastne stalo? Nič podobné v živote nezažil. Možno mal iba záchvat panickej úzkosti, ktorý vyvolalo Victorovo desivé správanie a klaustrofobická cela. Nie, určite to bolo niečo iné. Victor naňho použil nejaký spôsob ovládania. Mohla to byť hypnóza? Lenže Alex sa aj predtým opakovane podrobil hypnóze - bola to nevyhnutná súčasť štúdia. Túto skúsenosť určite nevnímal ako nezvyčajný či neprirodzený zážitok. Naopak, podobalo sa to prežívaniu nespočetných iných okamihov v každodennom živote, keď človek vypne a je trochu mimo (...) Toto však bolo iné. Akoby ho Victor strčil do králičej nory a zbavil ho schopnosti myslieť." (str. 114)

Ústredným hrdinom knihy (a nastupujúcej série) je bývalý forenzný psychológ Alex Madison, ktorý si v sebe nesie traumy z minulosti. Ide síce o vžité klišé, ale ak je spracované originálne a funkčne, nedá sa proti nemu nič namietať. Alexova výhoda je však v tom, že po nevydarenom prípade stále pomáha iným v rámci súkromnej praxe, a tak si môže aspoň čiastočne vykompenzovať niekdajšie pochybenia. Keď sa mu po rokoch naskytne možnosť vykúpenia v podobe Victora Lazara, nebezpečného čudáka, s ktorým si polícia nevie poradiť a ktorého bývalý psychológ spáchal samovraždu, nezaváha. Hneď sa však musím ešte pristaviť pri samotnom Alexovi. Ak si myslíte, že je ubitý svojimi démonmi, stráni sa spoločnosti a utápa vo svete plnom výčitiek, mali by ste pravdu iba sčasti. Alex je totiž pomerne arogantný, niekedy sa sám správa zvláštne a nelogicky a spočiatku som si k nemu budoval sympatie o čosi pomalšie. Badať v tom síce autorovu snahu odlíšiť svojho protagonistu od záplavy iných, no obávam sa, že u niektorých čitateľov to môže vzbudiť značnú nevôľu. Alex to však našťastie veľmi rýchlo vyrovná svojím aktívnym prístupom a úsilím prísť na koreň záhadným vraždám, z ktorých je podozrivý práve Victor Lazar. Ten vraj v hypnóze núti svoje obete zabiť sa, a to nie celkom zvyčajnými spôsobmi. Príbeh sa nesie okrem značného kriminálneho motívu aj v primerane mysterióznej atmosfére, čo ho vyzdvihuje na vyššiu úroveň a dodáva mu grády. Tranz je autorov debut, preto verím, že časom ešte nájde vyrovnanejšiu mieru hororových, trilerových a psychologických prvkov, pretože občas som mal dojem, že nie sú v súlade, ale snažia sa pretlačiť na úkor ostatných. V žiadnom prípade to ale nepovažujem za mínus, nadprirodzeno a tajomno vítam. Tie plynú aj z dejovej línie zasadenej do minulosti a prostredia Rumunska, ktoré je nesmierne vďačným priestorom na rozohratie príslušných nálad a motívov. Pozornému čitateľovi síce neujde pointa príbehu už zhruba v polovici, a hoci dúfate, že je to zámer a v závere ešte príde nejaký nečakaný zvrat, je otázne, či sa ho aj dočkáte... 

Adam Southward (zdroj: Victoria Wilks)
"Muž bez zaváhania zdvihol ruku do výšky a celou silou sa zboku bodol do hrude. Nôž narazil do rebra. Muž ho vytiahol a bodol sa ešte raz, tentoraz vyššie. Nôž hladko vnikol do jeho krku, minul kosti, prerezal svaly a prenikol až do väzov. Mužovo telo zareagovalo, hoci myseľ nemohla. Už bolo neskoro, ale prebudili sa v ňom základné motorické inštinkty. Výkrik. Hrdelný ston a chrčanie, ktoré prešlo do bublavého zvuku, keď sa krv valila do hrdla. Zapotácal sa a narazil do tmavej skrine z dubového dreva. Nôž mal zapichnutý v krku až po rukoväť a preťatej tepny striekala krv na zrkadlové dvere." (str. 192)

Tiesnivá atmosféra vychádza predovšetkým spoza väzenských múrov a spomínaného Rumunska. Victor Lazar je zaujímavý zločinec, ktorého motivácia je pochopiteľná, aj keď by si zaslúžil o čosi väčšie objasnenie všetkých okolností. Najväčším kladom Alexa Madisona je jeho snaha dopátrať sa pravdy aj za cenu odhalenia vlastných problémov, no čo sa týka jeho sociálnych schopností či celkového vyznenia, ešte má na čom popracovať. To sa dá povedať aj o Adamovi Southwardovi, pretože niektoré objasnenia deja prišli priskoro, prípadne komunikoval s čitateľom až príliš otvorene a polopatisticky. Napriek tomu ostáva Tranz vydareným psychotrilerom a základom pre ďalšie časti série. Pohybuje sa totiž v oblasti, ktorá ponúka veľa možností na spracovanie zaujímavých námetov. 

Originálny názov: Trance
Príslušnosť k sérii: Alex Madison (1. diel)
Preklad: Beata Horná
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media


sobota 20. novembra 2021

Tabuizované témy podávané so šarmom, vtipom i drámou

Seriál Sexuálna výchova sa stal veľmi rýchlo obrovským fenoménom na celom svete. Otvorenou debatou o pálčivých témach, uveriteľne bizarnými postavami a štylizáciou do osemdesiatych rokov minulého storočia napriek zasadeniu do súčasnosti trafil Netflix do čierneho a na nové časti netrpezlivo čakajú milióny divákov. Preto sa vôbec nečudujem, že slávny seriál získava sprievodné, rozširujúce ekvivalenty. Vydavateľstvo Ikar si dobre uvedomuje obľúbenosť tohto audiovizuálneho diela a rozhodlo sa priniesť slovenským fanúšikom preklady jeho knižných súrodencov. V rovnakom čase u nás vyšli dve diela spojené so známym streamovaným kúskom - román Road trip a praktická príručka Sprievodca životom

"Nebola skvelá sestra. Keby bola, stála by pri bratovi. Ale nič, čo doteraz urobil, ju nepresvedčilo, že je naozaj nevinný - vážne veci odbíjal žartom, zjavne bol stále zapletený do predaja drog a po jednom telefonáte mal zrazu naponáhlo, akási neurčitá práca za hotovosť - to všetko už videla. Nebola si istá, čo vlastne čakala. Že naozaj začal žiť inak? Že sa nejako zázračne pretransformoval na zodpovedného, dôveryhodného, úprimného človeka a v problémoch sa ocitol nie svojou vinou, ale nejakou nešťastnou náhodou? Na zázraky Maeve neverila." (Road trip, str. 79)

Knihy si síce môžu prečítať aj tí, ktorí sa ešte neoboznámili so seriálom, ale ani zďaleka si ich neužijú ako skalní fanúšikovia. Už len pre dôkladnejšiu znalosť postáv, vzťahov, ich históriu a celkovú atmosféru diela. Tú sa podarilo Katy Birchall vystihnúť pomerne verne, hoci sa určite nájde množstvo čitateľov, ktorí sa budú oháňať tvrdením, že správny variant je iba jeden. Road trip sa ani nesnaží byť rovnocenným partnerom seriálu, je skôr ústretovým krokom k rozšíreniu univerza a možnosťou nahliadnuť aj do ďalších dobrodružstiev hrdinov. Už prvé strany ma presvedčili, že to bude úsmevná jazda, a moje očakávanie sa potvrdilo. Nejde síce o žiadny megaúžasný literárny počin, ale po celý čas s knihou v ruke mi neschádzal úsmev z tváre. Živé postavy sú natoľko originálne a ľudské, až máte pocit, že ich dôverne poznáte. Pri témach, ktoré otvárajú, je to v podstate prirodzené. Hovoria otvorene o mnohých tabizovaných záležitostiach, na ktoré sa mladí ľudia boja opýtať, prípadne sa hanbia alebo vystríhajú reakciám okolia. Románové spracovanie cieli viac na epickú zložku ako na myšlienkovú rovinu, ale i tu je možné natrafiť na viacero poučných pasáží bez prílišného moralizovania. Ťažko sa mi vyberá obľúbená postava, keďže všetky sú osobité a majú čosi do seba, no najzábavnejšie a zároveň najemotívnejšie na mňa pôsobila Aimee. Ako zvyčajne poskytuje svoje rameno a oporu najlepšej priateľke Maeve, znovu sa potýkajúcej s problémami jej brata. Spolu s nimi sa vydajú na cestu za ich riešením, samozrejme, aj Otis a Eric. O priehrštie vtipných, dojemných i vypätých situácií teda rozhodne nebude núdza. Dejom sa mihnú aj iné viac či menej známe postavy, autorka sa však nesnaží nasilu tlačiť do popredia niektoré z nich len preto, že môže. Darí sa jej ustrážiť mieru a zameriava sa na ústrednú štvoricu, ktorá dokáže spoľahlivo potiahnuť celý príbeh. Hlavný motív šikovne zmiešal dohromady tínedžerov z rôznych sociálnych pomerov, aby ukázal, že pôvod, rasa či sexuálna orientácia nie sú pre pevné priateľstvá podstatné, ale ide v prvom rade o charakter a vzájomnú podporu v ťažkých časoch. A keď navyše putá utužujú aj tragikomické okolnosti, nové partie a skryté obavy, čitateľ si razom uvedomí, koľko skutočných priateľov má on sám (a či vôbec). Vyzdvihnúť musím aj obálku románu, nápad ladiť zadnú časť do farieb Otisovej povestnej bundy je vynikajúci! 

"Vyrovnanie sa so svojou sexualitou alebo identitou môže byť naozaj ťažké. Nanešťastie, nie všetky prostredia, napríklad školy a pracoviská, sú nezaujaté. Možno žiješ na vidieku, kde si jediná neheterosexuálna osoba, o ktorej vieš. Taká situácia býva mimoriadne náročná. Možno sa rozhodneš, že súčasťou tvojej cesty bude aj verejný coming out. Neexistuje správny alebo nesprávny spôsob, ako sa to dá urobiť. Závisí len od teba, či sa niekomu zveríš, alebo nie. Toto rozhodnutie je iba tvoje. No zdôver sa s tým iba vtedy, keď to tak naozaj cítiš a je to pre teba bezpečné." (Sprievodca životom, str. 35-36)
Praktická príručka (nielen) pre dospievajúcich nadväzuje na tretiu sériu Sexuálnej výchovy, preto je vhodné, aby čitatelia poznali jej dej. Inak môže hroziť, že sa buď dozvedia podstatné informácie vopred, alebo nebudú celkom rozumieť istým narážkam či prepojeniam. V konečnom dôsledku to však až tak veľa neznamená, pretože podstatu knihy tvoria rady mierené na rôzne oblasti tínedžerského života. Rýchlemu čítaniu napomáha pestrofarebný grafický vizuál, ktorý ale neznižuje vnímanie textu. Ten triafa priamo do čierneho, nechodí okolo horúcej kaše a neobsahuje zbytočný balast. Ak by si však niekto myslel, že sa venuje iba sexualite a s ňou spojeným témam, bol by na omyle. Nie nadarmo sa publikácia volá Sprievodca životom. Jedenásť kapitol vás prevedie úskaliami i radosťami dospievania a zodpovie mnohé otázky. Tie banálnejšie aj tie, na ktoré sa len ťažko hľadá primeraná odpoveď. Kniha sa tak stáva akýmsi dôverným priateľom, psychológom i sexuológom v jednom. Priateľstvo, hľadanie identity, pohlavné choroby, vzťahy založené na digitálnej komunikácii či duševné problémy sú len zlomkom tém, na ktoré v nej narazíte. Žiadna nevytŕča na úkor inej ani nie je spracovaná prvoplánovo. Odborní konzultanti si dali záležať, aby poskytli čitateľom možnosť identifikovať svoje problémy, nachádzať možné riešenia či pohnúť sa ďalej, ak nedopadli podľa ich predstáv. Publikáciu odporúčam všetkými desiatimi nielen  mládeži, ale každému so záujmom o zdravý fyzický i duševný vývin a so snahou porozumieť lepšie sebe i svojmu okoliu. Kiežby bolo takých titulov na našich pultoch viac!

Originálne názvy: Sex Education - The Road Trip / Sex Education – a guide to life
Preklad: Michaela Rosová / Mariana Hyžná
Počet strán: 264 / 192

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.


piatok 12. novembra 2021

Viktoriánske obdobie dejiskom legendárneho zločinu

Michael Crichton je autor, po ktorého tituloch siahnem rád, no, žiaľ, nie tak často, ako by som si prial. S o to väčšou chuťou som však vzal do rúk najnovší preklad z dielne vydavateľstva Lindeni. Veľká vlaková lúpež zobrazuje jeden z najväčších zločinov v dejinách a pod autorovou taktovkou sa mení na nespomaľujúci kolotoč akcie, drámy a zábavy. Ľudí oddávna fascinuje tajomný a istým spôsobom vzrušujúci svet kriminálnikov. Z pohodlia domova vnímame všadeprítomné nebezpečenstvo so skresľujúcim odstupom, často si neuvedomujúc všetky okolnosti. Crichton sa vo svojom románe zameriava na skutočný prípad z roku 1855, ktorý dodnes fascinuje ľudí na oboch stranách zákona. Dôvodov je hneď niekoľko - na čele so záhadou strateného zlata a takmer dokonalým vyústením lúpeže. 

"Celkom stratil pojem o čase a zvuky davu po poprave už vôbec nevnímal. Po obvode väzenského nádvoria došiel až k južnému múru. Tam zastal a čakal, kým popodeň prejde hliadkujúci strážnik. Strážnik sa nepozrel hore, no Willy neskôr spomínal, že niekoľko kvapiek krvi mu dopadlo na čiapku a plecia. Keď strážnik odišiel, Willy preliezol ponad hroty, ktoré ho pri tom porezali na hrudi, kolenách aj nohách, takže bol už takmer celý od krvi, a zoskočil na strechu najbližšej budovy za múrmi väznice o pätnásť stôp nižšie. Lomoz, ktorý spôsobil, keď na ňu dopadol, nikto nepočul, lebo v okolí nikoho nebolo. Všetci sa pozerali na popravu." (str. 100)

Michael Crichton ostáva aj trinásť rokov po svojej smrti pojmom spájaným s kultovými príbehmi z televíznych obrazoviek i filmového plátna, ako sú Pohotovosť či Jurský park, no mne stále zotrváva v pamäti hlavne román z prostredia divokých karibských korzárov (a nielen ich) Pirátska odysea. Michael mal skvelý cit pre stavbu deja a výrazné postavy, ktorých interakcie vás nútia listovať ďalej a ďalej. Veľká vlaková lúpež vyšla prvýkrát v roku 1975 a jej filmová podoba dorazila do kín o tri roky neskôr, priamo pod Crichtonovou režisérskou taktovkou. Keďže som ju videl už dávno, románový originál som si užil ako relatívne nový príbeh. Ústrednou postavou je švihák Edward Pierce, pripravujúci svoj zločinecký opus - krádež takmer sto kilogramov zlata z vlaku mieriaceho z Londýna do Folkestonu. Mám rád knihy, kde chtiac-nechtiac fandíte záporákovi, pretože sú nielen príjemným spestrením, ale navyše ponúkajú celkom iný pohľad na kriminálnu činnosť. Pierca je navyše nemožné nevnímať ako lupiča-džentlmena, darebáka zo starej školy, ktorý si rovnakou mierou vyslúžil odsúdenie spoločnosti i jej obdiv. Pohyboval sa ladne vo vysokých vrstvách aj v londýnskom podsvetí, čitateľ nahliadne za oponu ročných príprav zločinu, vyznačujúcich sa početnými ťažkosťami i náhodami. Obával som sa, že pasáže predchádzajúce predmetnej udalosti budú spomaľovať dej, ale vôbec to tak nebolo. Rozbor jednej z najslávnejších lúpeží v dejinách je detailný, ale pritom zaujímavý. Jeho prepracovanosť a dôslednosť musela dať autorovi zabrať, no výsledok stojí za to. Občas vás síce prepadne dojem, že niektoré časti textu sú mierne suchopárne, na ďalšej strane sa však stane niečo, čo ho ihneď zaplaší. Crichton je skúsený rozprávač a vie, že musí čitateľa udržať v strehu, alebo aspoň neunaviť jeho zvedavosť. Celkový zážitok by však nebol ani zďaleka taký pozitívny, nebyť výborného prekladu. Zo stránok vanie dobová atmosféra so všetkými vtedajšími pachmi či zvukmi, slová na papieri vás ľahko prenesú do 19. storočia. A to aj napriek tomu, že rozprávač si je vedomý svojej existencie v storočí dvadsiatom a je "iba" sprostredkovateľom diania. Aj to však prispieva k väčšiemu prepojeniu s čitateľom. 

Michael Crichton (zdroj: Wired)
"Viktoriánska spoločnosť sa tiež stala svedkom ďalšieho súperenia, ktoré sa sústredilo okolo novej inštitúcie - organizovaného policajného zboru. Policajné zložky si takmer okamžite začali budovať vzťahy so svojimi úhlavnými nepriateľmi zo zločineckých kruhov. O týchto vzťahoch sa v priebehu devätnásteho storočia veľa diskutovalo a táto diskusia pokračuje dodnes. Mysliteľom tej doby pravdaže neuniklo, ako veľmi sa metódy polície a páchateľov trestných činov podobajú..." (str. 198-199)

Oceňujem takisto ukážkovú gradáciu, udalosti naberajú postupne rýchly spád, až sa čudujete nad niektorými z nich a pochybujete o tom, či mohli mať skutočne reálny základ. Zasadenie do minulosti, ktorú spoznáte z rôznych uhlov a oblastí (železnice, verejné osvetlenie, fungovanie rôznych inštitúcií, sociálne problémy atď.) však pôsobí natoľko autenticky, že radi uveríte každému slovu. Šarmantné spojenie historických poznatkov s nabitým dejom funguje na výbornú a Veľká vlaková lúpež sa tak nepochybne stane vítaným doplnkom každej domácej knižnice. Michael Crichton si svoju poctu nezaslúžil len počas života, nič z nej neubúda ani s odstupom času...

Originálny názov: The Great Train Robbery
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: František Kôpka
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.