pondelok 23. novembra 2020

Podoby lásky v plynutí času

André Aciman opäť dokazuje, že nepotrebuje nepravdepodobné zápletky, prekombinovaný dej ani šokujúce odhalenia, aby svojou knihou zaujal širokú škálu čitateľov. Postačí mu na to obyčajná ľudskosť a znalosť charakterov. Keby nepôsobil ako spisovateľ a učiteľ, rozhodne by sa uplatnil ako psychológ, pretože svojimi riadkami vie poskytnúť odpovede na mnohé otázky, ktoré si kladie občas každý z nás. Variácie záhad nesú v sebe všetky prvky jeho osobitého štýlu, predstaveného už v debutovom románe Daj mi tvoje meno. Na svoje si tak znova prídu hlavne tí čitatelia, ktorí uprednostňujú láskavé, no pritom až na kosť mierené vyjadrenia na adresu vzťahov, citov, života a ľudského konania. Emocionálna sila príbehu ho miestami priam lyrizuje, ale zobrazené udalosti za ňou ani trochu nezaostávajú.

"Vytvárame si predstavy o tom, ako sa naše životy uberajú, a ani si neuvedomujeme, že tie predstavy vytvárame, práve v tom je ich pôvab, sú kotvou a my nemáme potuchy o tom, že vytvárame zdanie, akoby sa nič nemalo zmeniť. Veríme, že ulica, na ktorej bývame, bude stále taká istá a tak isto sa bude volať. Veríme, že priatelia zostanú priateľmi naveky a tých, čo milujeme, budeme milovať navždy. Dôverujeme a v škále tej dôvery zabúdame, že sme dôverovali." (str. 36)

Protagonista je typicky "acimanovský" - nečakajte idealizovaného hrdinu, ale komplexného človeka s chybami, pochybnosťami a neistými rozhodnutiami. André opäť vytvoril osobnosť, ktorej rozumiete, hoci ona sama sa zmieta vo vlastnom vnútri a nevie si dať rady. Paulove úvahy sú psychologickou sondou do duše citovo založeného človeka, analyzujúceho podoby vzťahov vo víre času. Paul je pohľadný, inteligentný, vzdelaný a talentovaný, ale dokáže byť aj sebecký a zahľadený do seba. To mu spôsobuje ťažkosti v kontakte s ľuďmi, na ktorých občas prenesie svoje trápenie, ale napriek tomu mu chcú pomôcť, postarať sa oňho či vyviesť ho z pochmúrnosti na svetlo. Na základe piatich krátkych príbehov odhaľujeme pozadie Paulových vzťahov. Popri čítaní som si robil ich pomyselný kvalitatívny rebríček, ale napokon som si ho nebol schopný ustáliť. S odstupom času sa mi totiž viac uležali v mysli a vnímal som ich odlišne ako v priebehu spoznávania. V tomto zmysle má kniha fantasticky zvolený názov, pretože niet väčšej záhady v živote človeka, ako sú jeho city, interakcie s ostatnými ľuďmi a pochopenie vlastného prežívania. Z textov Andrého Acimana vždy sála taká úprimnosť, že máte dojem, akoby písal o sebe. To sa naplno prejavuje už v úvodnom príbehu s názvom Prvá láska, ktorý nás zavedie na slnečný taliansky ostrov, kde Paulova rodina trávila letá. Dvanásťročný Pauly ešte len objavuje svoju sexualitu, pričom očarenie príťažlivým mužom predznamená jeho ďalší vývoj. Keď píšem túto recenziu, uvedomujem si, že práve mi v pamäti rezonuje najviac. Každý z príbehov však čímsi vyniká a odhaľuje Paulov ľúbostný život, napríklad Jarná horúčka, kde Paul čelí podozreniu, že jeho priateľka je mu neverná, alebo Hviezdna láska, v ktorom nahliadneme za oponu niekdajšej študentskej lásky, pričom jej dozvuky sa ohlasujú v pravidelných intervaloch. Bude Paul napokon schopný nájsť pravú lásku, spracovať v sebe všetky dobré i zlé skúsenosti a vybudovať si plnohodnotný vzťah založený na vzájomnej dôvere a porozumení?

A. Aciman (zdroj: New York Times)
"Šťastie, ktoré ma navštívilo vo sne, so mnou zostalo celý deň. V niečom som sa rozhodol. Keď ťa najbližšie stretnem, spravím presne to, čo vo sne. Dotknem sa ti líca, buď na kurtoch, alebo v klube či v šatni, niečo také sa musí odohrať. Alebo iné. Alebo čo iné? Zastrelím sa? Naozaj? Keď som ťa po tom sne uvidel, nebol som schopný uskutočniť svoj plán. Bol si znova odmeraný, akoby si sa mi vkradol do sna a zhrozil sa natoľko, že si si vravel, najlepšie bude držať si ma od tela." (str. 137)

Variácie záhad nie je kniha určená pre všetkých, ale zároveň je to kniha pre každého 😊. André Aciman ma svojský štýl, čím môže odradiť čitateľov uprednostňujúcich väčšiu dynamiku a epickejšie motívy, no pritom sa dotýka tém, blízkych väčšine z nás. Hlavné slovo majú intenzita lásky, sexualita a prepojenie partnerov na základnej úrovni. Je to kniha múdra a poetická, kde-tu sa pristavíte, zamyslíte a možno vám pomôže vyriešiť i vaše dilemy. V závere som síce očakával niečo údernejšie, čo by vypointovalo všetky príbehy, no ani absencia vygradovaného konca neuberá nič na čare a kráse tejto knihy. 


Originálny názov: Enigma Variations
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Varsiková
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

piatok 20. novembra 2020

Neisté dianie s mrazivou atmosférou

Keď som videl obálku Hotela Lavína, okamžite mi prišiel na myseľ Bernard Minier a jeho Mráz. Podobnosť týchto dvoch diel zrejme nie je náhodná - oba pochádzajú z pera francúzskych autorov, oba sa odohrávajú počas treskúcej zimy a navyše nás privádzajú do prostredia odľahlých inštitúcií. Tam sa však podobnosť končí, pretože Niko Tackian si razí vlastnú cestu, a to tak v rámci kompozície, ako aj celkového vyznenia. Čítanie jeho knihy si totiž vyžaduje istú mieru sústredenia. Príbeh sa odohráva v rôznych rovinách, je popretkávaný pochybnosťami hrdinu o plynutí času a okrem toho nevie presne odhadnúť, čo je sen a čo realita. Nemusíte sa však báť, nejde o zložitý dej, autor chce predsa čitateľov zaujať, nie ich odradiť...

"Všetci traja ticho stáli okolo tela mladej ženy, na tvári ktorej sa zračil úžasný pokoj. Joshua nevedel, či je horšie vidieť ju v takom stave, alebo pocit, že nemá meno ani identitu. Nachádzala sa na okraji priepasti, v ktorej zmizne bez akejkoľvek stopy. Mŕtvi zostávajú v pamäti živých a v jej prípade to nebol nikto, ani rodina, ani priatelia... Bola sama v hlbinách svojej duše a nič nebolo chladnejšie ako zabudnutie (...) Vtom Joshua pocítil, že mu ľadový závan zmrazil vnútornosti. Na dverách neznámej z Naye bolo čiernym atramentom napísané číslo 81... Číslo izby v Hoteli Lavína. Číslo jeho nočnej mory." (str. 81)
Niko Tackian je na poli detektívok etablovaný už niekoľko rokov a z jeho textu cítiť, že nie je žiaden nováčik. Už prvé vety románu vás navnadia, uvedú do nezvyčajnej situácie a nastolia dynamické tempo. To sa udržuje po celý čas, čo je dané jednak krátkymi kapitolami (cca trojstranovými), jednak nespoľahlivosťou plynúcou zo spôsobu rozprávania. Hlavná postava sa totiž zmieta medzi rokmi 1980 a 2018. Ako je to možné? Joshuu Obersona spoznávame ako ochrankára v Hoteli Lavína, kde sa potýka so zmiznutím mladého dievčaťa. Vlastná zmätenosť mu nepridáva na pokoji, v mysli sa mu vynára viac otázok než odpovedí, a keď nemôže veriť ani sám sebe, ako môže dôverovať ostatným? Po tom, ako ho zasype lavína a istý čas strávi v kóme, sa po prebudení ocitne... v budúcnosti? Alebo je všetko celkom inak a iba sa s ním pohráva jeho pamäť a všetko, čo sa mu stalo, bol len sen? Nájsť cestu z tohto komplikovaného kruhu mu pomáha kolegyňa Sibylle, pričom východiskovým bodom môže byť spis k prípadu neznámej ženy... Hotel Lavína je charakterizovaný ako snový triler a tento pojem napĺňa vrchovato. Osobne nemám rád hmlisté príbehy, kde si nie ste istí, čo sa vlastne deje, ale tu mi to neprekážalo. Veľmi mi totiž vyhovujú krátke úseky textu a román nie je navyše rozsiahly, takže dej rýchlo odsýpa a zbytočne sa nenaťahuje. Rovnako oceňujem aj mrazivú atmosféru zasnežených hôr a svojské postavy, sprevádzajúce Joshuu v jeho predstavách. Nikovi Tackianovi sa podarilo aj na malom priestore vyrozprávať veľký príbeh, blízky svojím vyznením aj severskej literatúre. Francúzi opäť dokazujú, že tento žáner je takisto ich doménou, a je skvelé, že vydavateľstvo Lindeni s nimi zoznamuje aj slovenských čitateľov.
Niko Tackian (zdroj: Quais du Polar)
"Vo vzduchu akoby viselo nejaké nebezpečenstvo. Nespôsobovala to len noc a morbídnosť okolia chátrajúceho obydlia. Joshua cítil hrozbu učupenú kdesi v okolitej čierňave. Mal zavolať Sybille a povedať jej aspoň, kde ho nájde, ak... No čosi silnejšie ako rozum ho poháňalo rovno do vlčej papule. Vypol mobil a otvoril bráničku. Hrdlo mu okamžite stislo ľadové zovretie. Keď kráčal po čerstvo zasneženom chodníku, v prstoch zacítil mravčenie a srdce sa mu prudko rozbúšilo. Zomrieš tu, ozval sa hlas v jeho hlave." (str. 180)
V prípade úspechu sa nepochybne dočkáme prekladu aj ďalších autorových diel. Zvedavosť mi určite nedá pokoj a siahnem po nich, aby som sa uistil, že Niko Tackian nebuduje svoju tvorbu na rovnakých základoch. Hotel Lavína je samostatným románom bez príslušnosti k sérii, takže ako skúška, či u nás obstojí, je dokonalý. Nazdávam sa, že sa mu to podarí, pretože nemohol vyjsť v lepšom čase. V dňoch, keď sa teplota nebezpečne približuje mínusovým hodnotám, nie je nič lepšie ako uvelebiť sa doma s teplým nápojom a mrazivým trilerom. 

Originálny názov: Avalanche Hotel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marta Činovská
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

pondelok 16. novembra 2020

Vojna stále poodhaľuje svoje tajomstvá

Rhys Bowen je americká autorka, ktorá sa preslávila románmi zasadenými do prvej polovice 20. storočia. V jej tvorbe prevažujú mysteriózne príbehy z prelomu storočí a špionážne romány z medzivojnového obdobia. Podarilo sa jej získať aj viacero literárnych ocenení a jej tituly sú pravidelne prekladané do mnohých jazykov. Toskánske dieťa rozpráva príbeh v dvoch časových rovinách. Prvá sa odohráva v roku 1944, keď dôjde k zostreleniu lietadla britského pilota Huga Langleyho nad Nemeckom okupovaným Toskánskom. V ruinách kláštora sa zotavuje vďaka starostlivosti Sofie Bartoliovej, pričom medzi nimi vzplanú romantické city. Druhá línia sa odohráva v roku 1973, keď sa Hugova dcéra Joanna vracia domov na jeho pohreb a v pozostalosti objaví list, čo ju privedie k otázkam o jej pôvode. Vyberie sa preto do Talianska, aby tu hľadala odpovede, no nie každému sa páči, že sa chce hrabať v minulosti.

"Ak existovalo nejaké dieťa, ktoré ukryli tak, aby ho nemohol nik iný nájsť, dnes je už dlho po smrti. Aj keby sa mi nejakým zázrakom podarilo Sofiu objaviť, iba by som v nej prebudila dávny smútok a možno by som jej spôsobila ťažkosti, ak má manžela a ďalších príbuzných. Problém však spočíval v tom, že som to nutne potrebovala vedieť. Odjakživa som bola zvedavá a okrem toho som mala pocit, že to musím urobiť pre otca. Vyplniť prázdne miesta skladačky jeho života." (str. 99)
Autorka má výborný štýl rozprávania, ktorý predviedla už aj v prvom románe v slovenskom preklade - Panstve Farleigh. Bowen vychádza z reálnych udalostí v prvej polovici 20. storočia a umelecky, nenásilne ukazuje, že rozhodne nepatria do minulosti, pretože ich dopad možno cítiť i dnes. Aj v tejto knihe máme dočinenia s viacerými žánrami v jednom balení, no výraznejšie sa tlačia do popredia prvky dvoch – romance a spoločenského románu. Na pozadí vzťahu a Huga a Sofie a neskôr pátrania Joanny máme možnosť dozvedieť sa viac o dobovej situácii a talianskej kultúre.
Priaznivci Toskánska, jeho vôní, chutí a celkového prostredia si prídu na svoje. Dokonca sa môžu nechať inšpirovať a vyskúšať niektorý z uvedených receptov. Toskánske dieťa v plnej miere využíva svoje dejisko. Ja osobne vždy rád siahnem po románe, ktorý sa odohráva mimo bežných krajín, ako sú v súčasnosti USA, Británia alebo škandinávske štáty. Taliansko síce nepatrí medzi exotiku, ale nedá sa mu uprieť nezameniteľná atmosféra. Román osloví aj striedaním časového zaradenia. Čitateľ tak môže hľadať prepojenia minulosti so súčasnosťou a dozvedieť sa viac o osude niektorých postáv či miest. Navyše nechýba – ako je u autorky očividne zvykom – námet pátrania po pravde. Hugova línia neprezradí všetko, a tak pri čítaní o Joanne nachádzame ďalšie odhalenia a prekvapivé momenty. Dve dejové línie príbehu neškodia, práve naopak. Autorka si s nimi poradila ľahko, čitateľ sa v nich nestráca. Využíva jasný, zrozumiteľný jazyk, nezahlcuje ho vysvetleniami súvisiacimi s vojnou, iba pokiaľ je to nutné. Napriek tomu nemáte pocit, že nepoznáte potrebné prepojenia. Rhys Bowen je skúsená autorka a z textu je to poznať. 
"Pri dutom zvuku výbuchu sa zem otriasla. Sofia skríkla, zovrela Huga, zaborila sa mu tvárou do goliera bundy a v tom okamihu pocítila silu detonácie. Z poškodených stien na nich pršali kamene, poskakovali a duneli všade naokolo. Hugo sa vrhol na ňu, aby ju ochránil vlastným telom. Zakrátko sa začala pod nimi nakláňať podlaha kaplnky. Lampáš skĺzol, rozbil sa a oni sa ocitli v úplnej tme. Hugo počul a cítil, ako sa trosky kĺžu niekam nadol. Mal pocit, že sa rúca celá kaplnka." (str. 247)
Dôležitým prvkom románu je vzťah medzi otcom a dcérou. Ten sa podarilo autorke vykresliť veľmi pôsobivo. Je dynamický, posúva dej vpred a definuje postavy. To je ďalší znak, ktorý oceňujem – prepracovanosť charakterov, akoby išlo o reálne osoby. Toskánske dieťa dokáže vyvolať emócie a tiež zamyslieť sa nad životmi postihnutými vojnovým besnením. Ide o pútavé čítanie a po dvoch románoch od Bowenovej si trúfam povedať, že má veľké šance zaujať aj slovenské publikum. 

Originálny názov: The Tuscan Child
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

nedeľa 15. novembra 2020

Osudovými ženami Vojny ruží neboli iba kráľovné

Som rád, že vydavateľstvo Slovart prináša slovenským čitateľom preklady diel anglickej autorky (pôvodom z Kene) Philippy Gregory. Spolu s C. W. Gortnerom a Michelle Moran tvorí spisovateľský trojlístok, ktorý považujem za najlepší, čo sa historických románov týka. Nielen preto, že jej knihy sú nadmieru presné, čo sa zobrazovaných udalostí týka, ale aj pre vyzdvihovanie úlohy žien v dejinách. Prelom stredoveku a novoveku sa vyznačoval mnohými spoločenskými zmenami a Pani riek ich reflektuje z pohľadu Jacquetty Luxemburskej. Jej meno mi bolo známe len matne, no po spoznaní jej osudu na ňu určite nezabudnem. Stala sa svedkom i súčasťou mnohých významných situácií a svojou predtuchou predznamenala vývoj Vojny ruží.     

"Richard, pomyslím si v duchu pre seba. My dvaja sme to určite nedotiahli tak ďaleko a neriskovali tak veľa len preto, aby Richarda chytil do pasce nejaký pochybný vidiečan, čo velí pozbieranej bande rebelov, a kdesi pri Sevenoaks ho zniesol zo sveta. Určite by som vycítila, keby bol ranený alebo mŕtvy. Určite by som predtým počula kvílivé vyspevovanie Meluzíny a cítila trúchlivý tanec nebeských sfér, ako ho oplakávajú, či nie? Muž, ktorého tak veľmi ľúbim celý svoj dospelý život a s takou vášňou, o akej som nemala ani potuchy, určite nemôže ležať mŕtvy kdesi v kentskej priekope bez toho, aby som o tom nedostala nijaké znamenie..." (str. 191)

Philippa Gregory je známa tým, že ako vyštudovaná historička dbá na presnosť svojich románov, no zároveň berie ohľad aj na čitateľský zážitok. Nečudo, popri dejinách sa venovala aj štúdiu anglickej literatúry. Lásku k búrlivým udalostiam vo svojej domovine rozhodne cítiť, sprostredkuje ju širokej verejnosti a z mien v učebniciach opätovne robí ľudí z mäsa a kostí. Keďže u nás vyšlo už niekoľko jej kníh, priebežne sledujem aj reakcie čitateľov. Autorkine diela tvoria svojím spôsobom nikdy nekončiacu sériu, jednotlivé postavy sa často vyskytujú aj v ďalších knihách, To je aj prípad Jacquetty. Aj ona sa už "mihla" aj inde a hoci patrila medzi vedľajšie postavy, dokázala zaujať. Mnohí teda očakávali, že sa ako hlavná hrdinka prejaví vo väčšej miere, že bude oslnivejšia, samostatnejšia, nie "iba" dvornou dámou kráľovnej. Čitatelia však dejiny prepísať nemôžu a ich očakávania preto môžu ľahko naraziť na hranice skutočnosti. Ja som medzi nich nepatril. Osobnosť vojvodkyne z Bedfordu som odhaľoval stranu za stranou a už od začiatku som sa naladil na autorkinu vlnu. Chvíľu potrvá, kým sa zo Jacquetty stane Pani riek, pretože sa s ňou zoznamujeme už od jej ranej mladosti. Zaujalo ma, že práve na hrade jej strýka bola väznená Jana z Arku. Panna Orleánska bola známa svojimi vnuknutiami, v čom badať isté prepojenie so Jacquettou. Aj ona totiž mala určité videnia, predtuchy, a pre ne padla do oka vojvodovi z Bedfordu, synovi kráľa Henricha IV.  O pár rokov si ju vzal za manželku, aby mu mohla predpovedať významné udalosti. Jej jasnozrivosť je príjemným osviežením deja, nerobí z nej však žiadnu čarodejnicu, inak by to pravdepodobne nedotiahla tak ďaleko. Keď ovdovie, tajne sa vydá za svoju životnú lásku - Richarda Woodwilla, grófa z Rivers. Z dnešného pohľadu znie priam neuveriteľne, že mu porodila štrnásť detí, hoci v danej dobe mali i nespochybniteľný strategický význam. V prípade Woodwillovcov sa to potvrdzuje veľmi výrazne, keďže ich dcéra Alžbeta sa napokon stala anglickou kráľovnou... K tomu ale ešte vedie dlhá cesta a dej sa zameriava na vzťah medzi Jacquettou a Margarétou, manželkou Henricha IV. Stala sa totiž nielen jej dvornou dámou, ale aj blízkou priateľkou. A tak z prvej ruky sledujeme nielen vzťahy medzi najvyššie postavenými mocnármi, ale aj pomery vládnuce na kráľovskom dvore. Margaréta a Henrich boli nesúrodý pár s diametrálne odlišnými povahami a postojmi, no jedno mali spoločné - obklopovali sa radcami, ktorých názory prakticky ovplyvňovali chod krajiny.

"Kráľovná je zavretá vo Windsore, môj Richard uviazol v Calais a ja žijem ako jej dvorná dáma a jeho opustená manželka... A všetci čakáme. Margaréta každý deň navštevuje kráľa, ale on ju ani nevidí, ani nepočuje. Doktorom nariadila, aby sa k nemu správali pozorne a čo najjemnejšie, no niekedy ona sama stráca pri ňom nervy, hromží naňho a nadáva do jeho hluchých uší." (str. 306)
Vojna ruží je rozsiahla a komplikovaná udalosť, ale Philippa Gregory podáva všetky fakty zrozumiteľne. Dôvodom je jej rozprávačský štýl a občas pomalšie tempo. V iných žánroch mi to prekáža, no v rámci historických románov ho skôr vítam. Dôslednejšie vykreslenie doby a zložitých vzťahov je potrebné pre pochopenie deja a Philippiným knihám hrúbka pristane. Pani riek skvele dotvára celkový vzhľad ostatných knižných súrodencov a knihomoli sa tak môžu radovať už len z prostého držania románu v rukách. Pôsobí hrdo a vznešene, ako aj samotná hrdinka. A ak vám Jacquetta učaruje, mám pre vás dobrú správu - Slovart už vydal aj ďalšiu autorkino dielo s názvom Tri sestry, tri kráľovné

Originálny názov: The Lady of the Rivers
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Cousin´s War)
Preklad: Štefan Greňa
Počet strán: 455

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.


sobota 14. novembra 2020

Stojí pravda za život nevinného človeka?

Slovom fenomén sa v súčasnosti oháňajú vydavateľstvá pomerne často, no neraz je to, žiaľ, iba marketingový ťah na upútanie pozornosti. Nečudo, pulty kníhkupectiev sa doslova prehýbajú pod ťarchou severskej literatúry. Manželia Ahndorilovci, vystupujúci pod pseudonymom Lars Kepler, však môžu toto označenie niesť bez obáv z pochybností a s hrdosťou, pretože svojou tvorbou nielenže patria k priekopníkom škandinávskeho trileru, ale zároveň aj po rokoch stále dokážu zaťať do živého a priklincovať čitateľa na mieste, až kým s uspokojením neobráti poslednú stranu. Zrkadlový muž je ôsmym dielom série s inšpektorom Joonom Linnom a tešil som sa naň o to viac, že sa ním vracia ku koreňom - opätovne sa totiž stretávame aj s fanúšikom dobre známym hypnotizérom Erikom Barkom. 

"Na preliezačke visí obesená mladá žena. Hlavu má predklonenú a rozpustené vlasy jej zakrývajú tvár. Joona sa nadýchne a prinúti sa opäť na ňu pozrieť. Je o čosi mladšia od jeho dcéry, oblečená v čiernej koženej bunde, v šatách slivkovej farby a hrubých čiernych pančuchách. Na zemi pod ňou ležia špinavé tenisky. Šaty jej znečistila krv, čo stiekla zo slučky. Joona obíde preliezačku a zadíva sa na navijak priskrutkovaný k jej stĺpu. Zámka je zahnutá kliešťami, aby sa nedala uvoľniť. Nezvyčajná vražda, poprava. Demonštrácia sily." (str. 62)
Joona Linna nestráca nič zo svojho temného šarmu, napriek svojich temným tajomstvám (či práve vďaka nim) je komplexnou postavou a veríte mu každé slovo. Ako naznačuje anotácia, hlavnú dejovú líniu tvoria únosy mladých dievčat. Telo jedného z nich je objavené po piatich rokoch od zmiznutia a naaranžovanie mŕtvoly napovedá, že polícia bude mať znovu dočinenia s extrémne nebezpečným páchateľom. Cesta k jeho odhaleniu vedie cez svedectvo psychicky chorého muža, traumatizovaného vlastnou minulosťou. Duševné poruchy tvoria v tomto prípade neoddeliteľnú súčasť príbehu, a práve to je dôvod návratu Erika M. Barku. Som rád, že jeho výskyt je funkčný a autori ho nepriviedli len prvoplánovo na oživenie deja. Na základe tejto postavy sa dozvieme veľa aj o hypnóze, jej priebehu, význame i možných neblahých dôsledkoch. Ako sme však u Larsa Keplera zvyknutí, dej predstavuje pavučinu vytvorenú z mnohých vláken, napokon, pri toľkých stranách to ani nejde inak. Ďalším dôležitým stavebným prvkom sa tak stáva násilie páchané na ženách. To je v súčasnosti pomerne častá téma, niekomu by sa mohlo zdať, že až pričastá. Ja som však toho názoru, že o nej treba hovoriť, a okrem toho sa dá spracovať na mnoho spôsobov. Zrkadlový muž to robí rafinovane a zaujímavo, na presah literatúry do spoločensky rezonujúcich tém majú severania talent. Takisto na budovanie napätia - text, samozrejme, obsahuje aj pasáže, pri ktorých si citlivejšie povahy overia svoje hranice, ale všetky sú využité s ohľadom na vytvorenie správnej atmosféry a zdôraznenie krutosti vraha. Krátke kapitoly podporujú spád deja a o dianí sa dozvedáme vďaka autorskému rozprávačovi z rôznych uhlov. Tam, kde by iní autori narazili na prekombinovanosť, sa Keplerovi darí ustriehnuť rozumnú mieru prepojení a príbeh tak vyznieva nanajvýš premyslene. 
"Vbehla do pasce. Vodič hodil na zem svoju peňaženku a obišiel príves. Možno by ju uniesol, ak keby nevliezla pod kamión. Pozícia na bruchu pod kamiónom z nej však urobila ľahkú obeť, nemala šancu ujsť ani brániť sa. Vrazil jej, pritisol jej na tvár handru, možno jej pichol injekciu. Netuší, ako sa dostala do klietky." (str. 242)
Páčilo sa mi, že je odhalené aj pozadie vraha, jeho konanie a všetko, čo ho ovplyvnilo. Aj tu sa prejavuje Keplerova znalosť charakterov a výsledky širokého výskumu, ktorý sprevádza písanie každej knihy. Osem titulov v rámci série je úctyhodné číslo, ale Joona Linna očividne ešte nekončí. Zrkadlový muž je čistokrvný psychotriler a nevenuje sa osobnému životu ústrednej postavy tak, ako by niektorí fanúšikovia očakávali. Aj preto je román vhodný pre tých, ktorí sa ešte s Larsom Keplerom nestretli a chceli by mu dať šancu. Ide o samostatný prípad s opakujúcim sa náznakom Linnovej záhadnej minulosti. Ahndorilovci už pripravujú ďalší diel, no skôr než o dva-tri roky sa ho zrejme nedočkáme. Čakanie sa však určite vyplatí, verím, že dlhší čas písania sa znovu prejaví v kvalite ich románu. 

Originálny názov: Spegelmannen
Príslušnosť k sérii: 8. diel (Joona Linna)
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán: 464

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.


streda 11. novembra 2020

Minulosť nikdy nespí

Ivana Ondriová sa u mňa už dávno zapísala ako autorka, ktorá si nevyberá prvoplánovo ľahké témy a každý jej román je čímsi odlišný a ľahko pamätateľný. Inak to nebude ani s jej novinkou Prázdne duše. Napriek názvu je kniha plná - plná tajomstiev, nekončiacich odhalení a vášho neutíchajúceho záujmu dozvedieť sa, čo všetko sa udialo v jednej rozvrátenej rodine. Už podľa obálky môžete očakávať temný príbeh, romantici by sa teda mali mať na pozore. Láska má síce mnoho podôb, ale jej odvrátená strana môže človeka dohnať až k hraniciam zdravého rozumu. Svoje o tom vedia aj hrdinovia románu, zmietajúci sa v neistote a hlavne nespoľahlivosti vlastných spomienok. Minulosť má totiž jednu nepeknú vlastnosť - s odstupom času sa nám môžu udalosti javiť inak...

"Vtom otec zaručal ako divoké zviera... Izbou sa rozľahol jeho priškrtený výkrik, za ktorým nasledovali ďalšie a ešte hrôzostrašnejšie a tiež prudké mykanie paplónom, ktorý zo seba strhával, akoby ho pálil. Prezradil sa, klamár hnusný! Metal sa na posteli sťaby v delíriu a vyrážal zo seba neidentifikovateľné zvuky, ktoré nepatrili do úst dospelého človeka. Vystrašil ma? Šokoval? Paralyzoval? Nie. On už nedokázal nič z toho. Bol to len starý, chorý, odporný chlap, ktorý to mal spočítané. Nezaslúžil si moju ľútosť, ani preto nie, lebo mi bol otcom!" (str. 39)
Rozprávačkou príbehu je tridsiatnička Lucia, ktorú partner prekvapí správou o renovácii jej rodného domu. Žiaľ, nie príjemne, pretože sa jej s ním spájajú tragické a traumatické udalosti, o ktorých však Peter nemá ani tušenia. Vplyvom okolností sa jej začínajú opätovne vynárať spomienky na neradostné detstvo, poznačené maminou chorobou a vstupom strýka Johnyho do života dysfunkčnej rodiny. Príbeh sa teda odvíja v dvoch líniách, čo je nielen funkčné, ale aj kompozične vhodné - text je dynamický a striedanie jednotlivých rovín zvyšuje napätie a čitateľovu zvedavosť. Prázdne duše nie sú ľahkým čítaním, autorka si tentoraz zvolila naozaj náročnú tému. Preto nemusí sadnúť každému, Ivanka Ondriová však pristupuje k zobrazeným situáciám citlivo. Svoje postavy nešetrí, no zároveň im dáva možnosť využiť akúkoľvek kvapku nádeje. Či po nej siahnu, alebo sa potopia v mori bezmocnosti, je už na ich rozhodnutí, a tak ani vy ako čitatelia netušíte, kam vás príbeh zavedie. Zaujímavé je, že ani samotná Lucia nemá v pamäti vyplnené všetky miesta. Po opätovnom príchode na dobre známe miesta spojené s jej detstvom zisťuje, že určité stopy a pozostatky minulosti je predsa len nutné znova oživiť, aby si zodpovedala naliehavé otázky. S pribúdajúcimi stranami stúpajú nielen jej pochybnosti, ale aj vaše nedôvera voči spoľahlivosti Luciinho rozprávania, čo robí z čítania ešte silnejší zážitok. Dôvera je nedostatkovým tovarom, preto nečudo, že ňou neplytvá ani "hrdinka" románu. Pýtate sa, prečo je slovo hrdinka v úvodzovkách? Na to vám neodpoviem, musíte to zistiť sami 😉. 
Ivana Ondriová (zdroj: Prešov24)
"Ustrniem. Bez pohybu, bez nádychu, v hlave mám zmätok a obraz polomŕtvej Anny v posteli. A potom Johnyho. Kráča ku mne s prehnane milým úsmevom na mäsitých perách a končekom jazyka si po nich kĺže v očakávajúcej slasti. A v ruke nedrží peknú jemnú košieľku, ale odporný kus lacnej červenej bielizne, ktorú si na seba obliekajú dospelé ženy stojace pri krajnici cesty noc čo noc. Videla som ich v telke!" (str. 230)
Prázdne duše sú zručne napísanou kombináciou rodinnej drámy a psychotrileru, ktorá disponuje silnými motívmi a nepredvídateľným dejom. Priaznivci Ivany Ondriovej budú určite spokojní s jej novým titulom zároveň môže slúžiť ako exemplárny príklad jej tvorby, ak sa s ňou niekto ešte len chystá zoznámiť. Jej štýl zreje ako víno... aj keď s ohľadom na pivničku figurujúcu v príbehu to možno nie je celkom vhodné prirovnanie. Každopádne vám túto knihu odporúčam, vyvolá vám zimomriavky i podnieti k zamysleniu nad tým, čo všetko sa môže ukrývať pred očami verejnosti.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

sobota 7. novembra 2020

Nechajte sa uniesť rozprávkovou pozlátkou kráľovského dvora

Kiere Cassovej stačila jedna séria, aby rozbúrila vody žánru young adult a stala sa takpovediac kultom. A pritom stavila na celkom jednoduchú premisu a kombináciu rozprávkovosti a modernej reality show založenej na výbere "nevesty pre milionára". Populárna Selekcia sa dočkala aj voľného pokračovania, doplnkových noviel a v neposlednom rade i chystaného filmového spracovania. Na jej úspech sa teraz snaží nadviazať nová (pravdepodobne dvojdielna) séria. Prisľúbená využíva fanúšikom autorky známe prvky kráľovského dvora a výber vhodnej polovičky pre hlavu štátu, no spracúva ich po novom, akoby sa usilovala vyhovieť aj tej časti čitateľov, ktorým čosi na Selekcii chýbalo. Tentoraz sa totiž dočkáte väčšej dynamiky a početnejších zápletiek. 

"Naokolo sa ozývalo nespokojné mrmlanie - áno, stále som si nezískala srdcia všetkých -, ale upriamila som pozornosť na Jamesona. Dostala som príležitosť dokázať, čoho všetkého som schopná. Ak si to situácia vyžadovala, dokázala som vystupovať slušne a inteligentne. Čo najviac som sa vystrela, sklonila bradu a dýchala pomaly. Chcela som, aby ma všetci vnímali ako vyrovnanú, schopnú. Možno potom bude Jameson pripravený spraviť zo mňa svoju kráľovnú." (str. 48)
Neviem, či sa to zdá iba mne, ale opäť som mal pri čítaní pocit, že hlavná hrdinka je tak trochu... nevýrazná a omnoho zaujímavejšie sú vedľajšie postavy. Tak to bolo aj v prípade Selekcie, preto nečudo, že práve vedľajšie postavy si vyslúžili samostatné novely. Ale aby som Hollis nekrivdil, vzhľadom na prostredie dvora so všemožnými (neraz i nemožnými) pravidlami, zákazmi a hroziacimi fatálnymi prehreškami nemá veľa priestoru na manévrovanie. Aj keď sa jej autorka snažila prisúdiť slobodomyseľnosť a určitú neobratnosť, s vidinou cieľovej rovinky, na konci ktorej na Hollis čaká vysnívaný manžel, je nutné prekonať aj tieto nedostatky. Kľúčovým hráčom sa však stanú samotné city - tie v nej totiž napokon prebudí ktosi iný ako kráľ Jameson. Silas je síce "iba" obyčajný šľachtic, navyše v neporovnateľne horšej situácii, no napriek tomu si pomaly získava jej srdce. Ak by išlo len o lásku, víťaz by bol jasný, no ako odmietnuť samotného kráľa, ktorý sa netají úmyslom požiadať Hollis o ruku? Od tej chvíle je naša protagonistka - a, žiaľ, aj úroveň knihy - ako na hojdačke. Miestami sa správe nerozumne, čo by sa vzhľadom na jej dilemu dalo pochopiť, ale nie, keď to zbytočne robí logické diery v deji. Silas je ako pekný obrázok, ale z jeho správania či charakteristík sa o ňom nedozvieme veľa, takže jeho vzťah s Hollis vyznieva dosť chladne a sotva im držiíe palce. Z tohto dôvodu sa mi prvá polovica Prisľúbenej javí lepšie, s pribúdajúcimi stranami stráca dych, zároveň akoby si to Kiera uvedomila a zahltí čitateľa viacerými prekvapeniami. Záverečný zvrat však zmetie všetky neduhy, pretože je nečakaný a skvele pripravuje pôdu pre nadchádzajúce pokračovanie. Preto verím (či skôr dúfam), že ho autorka náležite využije a nestane sa iba jednorazovým mementom. 
Kiera Cass (zdroj: Twitter)
"Ten bozk bol prekvapenie. Nie, nebolo to prekvapenie, bola to chyba. Áno, so Silasom sa mi príjemne rozprávalo, rozumeli sme si. Vo všetkých jeho činoch sa skrývalo dobro a členovia jeho rodiny si tak očividne vážili jeden druhého, že som sa chcela zblížiť nielen s ním, ale s nimi všetkými. A s tými svojimi modrými očami a anjelským úsmevom bol netypicky príťažlivý. Áno, na Silasovi Eastoffovi bolo niečo veľmi podmanivé. No keďže to nebol Jameson Barclay, tak na tom vlastne nezáležalo." (str. 145)
Kiera Cass má tú smolu, že jej novinky sú neustále porovnávané s najslávnejšou sériou, a Prisľúbená k tomu zvádza ešte viac. Čo mi ešte mierne prekážalo, bola priveľká rozprávkovosť, respektíve istá ignorácia reálnych problémov. V Selekcii sa aspoň prezentovali sociálne problémy cez rôzne frakcie a vzbury... Keď Hollis uvažuje nad tým, aká je škoda, že chudobné dievčatá nikdy nepocítia kvalitu saténu, máte chuť zatriasť ňou a vhodiť ju do skutočného sveta. Niežeby bola ako postava vyslovene nesympatická, len na mňa pôsobila povrchne a nedomyslene. Treba však dodať, že nie som zrejme typickým predstaviteľom cieľovej skupiny a tí, ktorým je kniha určená, si zrejme prídu na svoje. Som rád, že Prisľúbená bude mať iba dva diely. Určite siahnem aj po pokračovaní, v prípade rozsiahlejšej série by som to pravdepodobne zvážil. Pohybuje sa totiž na hranici priemeru a v mori plnom kníh plávajú aj lepšie ryby...

Originálny názov: The Betrothed
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Prisľúbená)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 272

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media