sobota 2. novembra 2019

Hľadanie pravdy v spleti umenia

Román Sedem sestier predstavil bohatý svet žien spojených smrťou nevlastného otca, pričom každá sa musí vysporiadať so záhadami ohľadom vlastného pôvodu. Búrková sestra, druhý diel série, v ničom nezaostáva za kvalitatívne vysokou úrovňou svojej predchodkyne. Tak trochu cynicky som očakával, že sa dočkáme podobne ladeného príbehu, len v iných odtieňoch, ale nechtiac som tým Lucindu Rileyovú podcenil, a to napriek jej nespornému talentu. Odlišnosť sestier však len zdôrazňuje komplexnosť sveta, a to nielen knižného, ale i reálneho. Aj teraz totiž zavítame do viacerých krajín, pričom prím hrajú Nórsko a Nemecko.
"Doteraz som žila pozláteným životom, a ak mám hodnotiť seba a svoje chyby, musím si priznať, že som odjakživa zvrchu hľadela na ľudí, ktorí boli odo mňa slabší. Nechápala som, prečo jednoducho nevstanú, neoprášia sa z traumy, čo v sebe pestujú, a nepohnú sa ďalej. Kruto som si však začínala uvedomovať, že kým človek na vlastnej koži nezažije stratu a hlbokú bolesť, nevie sa plne vžiť do pocitov ľudí v rovnakej situácii." (str. 131)
Nie je žiadnym tajomstvom, že autorka sa pri písaní série inšpirovala mytologickým príbehom o Plejádach, sestrách, ktoré Zeus umiestnil na oblohu v podobe hviezd. Dá sa povedať, že Ally, hrdinka Búrkovej sestry, je jedna z najžiarivejších. Ako už naznačuje názov, nepôjde o žiadnu tichú vodu, ale o silnú, nezávislú a sebavedomú postavu, ktorá predstavuje oporu pre ostatných. Lenže aj ona občas potrebuje útechu, najmä v časoch, keď zažíva nečakané údery osudu. Páči sa mi, ako Lucinda Rileyová pracuje so symbolikou v diele, Ally je doslova spriaznená s morom vďaka svojej námorníckej a jachtárskej zručnosti, pričom jej grécky predobraz Alkyoné bdela nad pokojnou plavbou lodí v Stredozemnom mori. Kto sa vyzná v antickej mytológii, bude neustále hľadať paralely, a kto nie, pravdepodobne si vďaka románu vyhľadá dodatočné informácie. Séria tak funguje aj na báze vzdelávania, čo je ďalšie veľké plus. Príbeh zavedie čitateľa do rôznych časových období, od druhej polovice 19. storočia cez druhú svetovú vojnu až po súčasnosť. Obdivujem autorkinu schopnosť prepájať jednotlivé línie aj deje kníh, pri takej rozsiahlej ságe to musí byť náročná úloha. Romantika, cestovanie, dejinné udalosti a umenie sú jej základnými prvkami a Búrková sestra ich spracúva viac než obstojne.
"Čo dobré by pre mňa vyplynulo z pobytu v Atlantise? Ostalo m tam niečo? No aj to, čo možno objavím v Nórsku, bude bezpochyby súvisieť s mojou minulosťou. A ja som vždy hľadela do budúcnosti. Keďže však prítomnosť mám momentálne na mŕtvom bode, možno by som sa mala vrátiť, aby som vykročila do budúcnosti. Usúdila som, že mám len dve možnosti: vrátiť sa do Atlantisu, alebo odletieť do Nórska." (str. 247)
Allyn príbeh je poznamenaný stratou a smútkom, ale aj vnútornou silou a odhodlaním nevzdávať sa.  Cestu do Nórska za poznaním svojho pôvodu využije aj na nový začiatok. Na svoje si príde každý priaznivec literatúry či hudby, pretože tieto dve umenia sú nedeliteľnou súčasťou románu. Spomedzi známych mien najviac vyčnieva Henrik Ibsen, ktorého mnohí priaznivci označujú za duchovného otca realizmu. Búrková sestra sa číta doslova sama, Tatran touto sériou len potvrdzuje status vydavateľstva, čo si zakladá na kvalitných, neopakovateľných dielach s pridanou hodnotou. Nehovoriac o skvostných obálkach. Ako knihomoľ sa už teraz teším, ako pekne sa budú všetky diely vedľa seba vynímať na poličke. A určite nie som sám, Lucinda Rileyová očarila milióny čitateľov po celom svete. Napokon, romantické príbehy plné zvratov a "živých" postáv sa s ňou tiahnu už od počiatkov jej tvorby.

Originálny názov: The Storm Sister
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 499

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

 

piatok 1. novembra 2019

Nové príhody Vetroplaša alias magnetu na problémy

Dobrodružstvá sympaticky nešikovného čarodejníka Vetroplaša sa začali v knihe Farba mágie, ktorá zároveň odštartovala celú sériu Úžasná Plochozem. Názov nie je nijako premrštený, Terry Pratchett si právom zaslúži označenie kultový autor. Podarilo sa mu vytvoriť plnohodnotný, komplexný svet, kde má každá postava, akokoľvek vedľajšia, svoje opodstatnenie. Samostatné knihy presahujú štyri desiatky titulov, zahŕňajúce rôznych obyvateľov Plochozeme a neslávne známeho mesta  Ankh-Morpork. Ľahká fantastika pokračuje v nastolenom duchu z prvej časti a vďaka tomu zisťujeme, čo sa stalo s Vetroplašom po prepadnutí cez okraj sveta...
"Ako to, že sa vôbec dostal späť? Štuchol ho pocit, že odpovede na tieto otázky sa dajú nájsť niekde v jeho hlave. A potom vystrčil rožky ešte menej príjemný pocit - že na scénu pod ním sa okrem neho pozerá ešte čosi. A že to čosi sa pozerá spoza jeho očí. Zaklínadlo sa potichučky vyplazilo zo svojho brloha ukrytého v panenských zákutiach Vetroplašovej mysle a sedelo si, pyšné ak päták v investičnom fonde, v jeho prednom mozgu, sledovalo, čo sa robí, a popritom robilo asi to, čo by robilo, keby vedelo jesť pukance." (str. 67)
Autorský štýl Terryho Pratchetta sa vyznačuje neskrotnou predstavivosťou, bizarnými postavami, neočakávanými zvratmi a hlavne humorom, ktorý je prítomný na každej strane. Je láskavý, ironický, presahujúci rámec knihy a zasahujúci všemožné oblasti spoločenského života. Čítanie je tým pádom sprevádzané nepohasínajúcim úsmevom a Vetroplašove dobrodružstvá vo vás zanechajú o to výraznejší dojem. Samozrejme, nemôžem nespomenúť aj ďalšie mená (náročky nehovorím postavy) z tejto "série v sérii", ako sú Dvojkvietok, Batožina či Smrť. Práve oni predznamenali cestu tohto čarodejníka, ktorý ovláda len jedno zaklínadlo, a aj k nemu sa dostal na vlastné nebezpečenstvo. Paradoxne ho práve ono chráni pred nástrahami Smrťa, ktorý je mu neustále za pätami. Je zábavné sledovať, že dianie na Plochozemi je neraz v rukách bohov, ktorí doslova hrajú hazard s osudmi obyčajných smrteľníkov. A to sa Vetroplaš len snaží zachrániť svet... Apropo, svet. Práve Ľahká fantastika posúva hranice deja. Kým Farba mágie funguje i ako samostatná kniha, jej pokračovanie už vo väčšej miere inklinuje k budovaniu celého univerza. Preto ma bavila viac, a to som mal po prečítaní knihy Stráž! Stráž! menšie očakávania, pretože štvorica bojovníkov proti dračiemu problému si ma získala o čosi ľahšie.
 "Vetroplaš sa vykradol spoza stromu a nesmelo sa poobzeral. Bol sám, ale krovie za ním ešte stále praskalo. Trollovia uháňali za bandou hrdlorezov. Pozrel hore. Vysoko nad ním sa dve veľké kryštalické oči zaostrili a vyžarovala z nich nenávisť ku všetkému mäkkému, mazľavému a predovšetkým teplému. Vetroplaš sa v hrôze schúlil do klbka, keď sa nad ním ručisko veľkosti domu zovrelo do päste a neúprosne zamierilo nadol." (str. 144)
Svet Terryho Pratchetta sa nevyznačuje len bohatou symbolikou a situačným humorom, ale aj tým slovným. A slovenský preklad v podaní Vladislava Gálisa robí česť originálu. Previesť už len mená do domácej podoby je umenie, nieto zachytiť všetky odtiene Plochozeme, jej obyvateľov a reálií. Vyzdvihnúť musím aj obálky série z dielne Briana Terrera. Nielenže korešpondujú s obsahom, ale navyše sa knihy vedľa seba pekne vynímajú, nehovoriac o farebnej odlišnosti jednotlivých sérií. Som rád, že sa do vydávania tohto kultu pustil práve Slovart, ako jedno z mála vydavateľstiev je schopný zabezpečiť mu náležitú kvalitu a prístup. Náročky som vo svojej recenzii venoval minimum priestoru príbehu, pretože Ľahká fantastika si zaslúži, aby jej tajomstvá odhalili čitatelia sami. Nejde totiž v žiadnom prípade o využívanie tradičných postupov či klišé, nečudo, že je Úžasná Plochozem vzorom i pre iných autorov. Pozdvihuje žáner fantasy na maximálnu úroveň, hoci mám dojem, že každá ďalšia kniha prekonáva tú predošlú.

Originálny názov: Light Fantastic
Príslušnosť k sérii: 2. diel (v rámci Úžasnej Plochozeme i Vetroplaša)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 239

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.


štvrtok 31. októbra 2019

Rodinné putá sú silnejšie, ako sa zdá

Šepkár je prezentovaný obálkou ako "Najlepší krimiromán desaťročia". Voči podobným reklamným ťahom som skeptický, keďže tých najlepších románov sa každoročne urodí jeden mesačne... Anotácia však naznačovala, že by predsa len mohlo ísť o zaujímavé čítanie. A to aj skutočne bolo, Alexovi Northovi sa totiž podarilo skĺbiť typickú britsky pochmúrnu atmosféru s mrazivým mysterióznym nádychom severu. Viac než kriminálku mi Šepkár pripomínal psychologický triler, pretože prežívanie postáv je pre príbeh ťažiskové, navyše ide istým spôsobom o analýzu rodinných vzťahov a toho, ako dokážu genetika a prostredie ovplyvniť správanie človeka.
"A už je to tu. Uplynulo dosť času odvtedy, čo Pete toto meno počul vysloviť nahlas, možno v ňom malo vyvolať šok, ale spôsobilo len to, že na povrch sa vydral plazivý pocit. Frank Carter. Pred dvadsiatimi rokmi uniesol a zavraždil päť malých chlapcov. Pete ho nakoniec chytil. Už samo meno v ňom vyvolávalo des a zakaždým cítil, že by sa nikdy nemalo vyslovovať nahlas, akoby išlo o kliatbu, čo na človeka privolá netvora." (str. 45)
V centre príbehu sú dvaja muži - detektív poznamenaný prípadom spred dvadsiatich rokov a spisovateľ, ktorý sa po smrti manželky presťahuje so synom do nového domu v snahe začať odznova. Do životov oboch protagonistov zasiahne únosca a vrah malých chlapcov, nápadne pripomínajúci niekdajšie zločiny. A ako sa zdá, Frank Carter, ich pôvodca, čo skončil za mrežami, má o novom prípade dostatok informácií. Detektív Pete je odhodlaný prísť veci na koreň, čo ho spojí so spisovateľom Tomom, ktorého nový dom sa ukáže byť spojený s vraždami viac, než by mu bolo milé. Navyše jeho synček Jake, zdá sa, komunikuje s imaginárnymi priateľmi. Lenže čo ak jeho vidiny sú čímsi viac než len výplodom jeho mysle? Toma začína Jakova inakosť desiť, hlavne keď novodobý Šepkár na nich zameria svoju pozornosť... Kapitoly zamerané na Toma majú subjektívneho rozprávača, čo s ohľadom na ostatné kapitoly s rozprávačom v tretej osobe vyznieva zbytočne, okrem formálnej stránky to nemalo žiadny vplyv ani na obsah. Odhliadnuc od toho je Šepkár vydarený triler, ktorý vás dokáže prekvapiť. Paradoxne však ani nie samotným prípadom, ako skôr vzťahmi medzi postavami a ich vnútrom.
"Spomenul som si na hrdzavo vyzerajúce kosti, na lebku s vpadnutými očami a na temeno so zubatými prasklinami. Na prekrásne motýlie farby, aké syn nemohol vidieť, ale ich nakreslil... Znervózňoval ma. Môj syn, jeho námesačné chodenie, vymyslení priatelia a spôsob, akým sa rozprával s neprítomnými ľuďmi, keď mu recitovali desivé rýmy a usilovali sa ho vystrašiť." (str. 170)
Šepkár je samostatným románom, čo je v súčasnosti skôr výnimka. Takéto spracovanie mu však pristane, rozvíjanie série by príbehu len uškodilo. Všetky línie sa pekne uzavrú, hoci niektoré vo vás môžu zanechať trpkú príchuť. Páčilo sa mi, ako racionálne boli vysvetlené mysteriózne prvky v spojení s Jakovými vidinami. Je vidno, že Alex North nenecháva nič na náhodu a snaží sa dať svojmu románu uveriteľný a logický rámec. Ako autor má šancu presadiť sa v tvrdej konkurencii, preto som zvedavý, či si svoj status udrží a nepôjde len o jednorazovú záležitosť. Bola by to škoda. Šepkára síce ja osobne radím v rámci žánru k lepšiemu priemeru (a s tvrdením z úvodu sa teda nestotožňujem), no ďalšie dielo z Northovho pera si určite prečítam rád.

Originálny názov: The Whisper Man
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alojz Keníž
Počet strán: 367

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media a vydavateľstvom Lindeni.

streda 30. októbra 2019

Lucia Sasková nastoľuje ďalšiu vážnu tému

Lucia Sasková je už dávno na našom knižnom trhu etablovaná ako autorka, ktorá sa nebojí rúcať stereotypy a vyberá si témy, čo v čitateľoch zarezonujú na dlhší čas. Jej hrdinky bojujú nielen s predsudkami spoločnosti, ale vo väčšej miere samy so sebou. Bolo to tak v prípade žien bažiacich po peniazoch, predávajúcich svoje telo či ničených psychickými problémami. Inak to nie je ani v prípade hlavnej postavy novinky Odsúdená. Kniha nesie typické znaky Luckinej tvorby - subjektívnu rozprávačku, dôslednú analýzu vnútra, prvok anonymity (absencie mena protagonistky) a hlavne silný účinok celého príbehu.
"Ľutovala som sa. Ľutovala som sa naozaj veľmi dôkladne a dlhodobo. Keď mi bolo dobre aj zle. Potom som prešla do zvláštneho rozpoloženia, v ktorom som si vravela, že to nemôže byť také hrozné. No o chvíľu som si uvedomila, že som na všetko sama, a ľutovala sa ďalej. Toľko protichodných emócií som nezažila asi za celý život. Vlastne sa zo mňa v priebehu pár dní stala troska. Taká ozajstná, s mastnými vlasmi, opuchnutými očami, vo vyťahanom tričku a teplákoch, ktoré občas poslúžili aj ako pyžamo." (str. 13)
Ak ste doteraz netušili, o čom román je, úryvok vám snáď trochu napovedal. Nejde o život za mrežami, ako by mohol naznačovať názov (na tomto mieste musím vyzdvihnúť jeho význam), ale odmeriavanie času je rovnako bolestné aj pri diagnostikovaní smrteľnej choroby. Ba ešte viac, pretože život odrazu dostáva celkom iný rozmer a ľudia, veci a situácie s ním. Smrť už nie je iba abstraktný pojem, ale reálna hrozba, každý deň odkrajujúca si kúsok z pobytu na tomto svete. Hlavná postava je silná žena, odhodlaná postaviť sa k svojmu "rozsudku" so vztýčenou hlavou a pragmaticky, hoci ani ona sa, prirodzene, nevyhne čiernym myšlienkam. Zároveň si uvedomuje, že má poslednú šancu niečo spraviť s vymedzeným časom, a to je aj jedna z najväčších devíz románu. Odsúdená sa síce nutne venuje aj smutným a nepríjemným okolnostiam nádoru, ale z riadkov zaznieva aj potrebná nádej a postavenie sa na nohy aj v úbytku síl a bojovnosti. A to znamená zbaviť sa zbytočnej záťaže, či už sa to týka práce, vzťahov, alebo prostredia, čo v istých momentoch pôsobí značne oslobodzujúco. V tomto zmysle môže hrdinkina cesta slúžiť ako vzor, aby sme nemrhali časom a energiou na nič, čo nám neprináša radosť alebo iný pozitívny efekt.
"Jedno sa Rišovi nedalo uprieť. Vedel to. Po niekoľkých minútach presne vedel, čo robiť s mojím telom, keď mi vyzliekal tričko, hľadel mi do očí a ja som v jeho pohľade videla niečo, čo nikdy predtým. Neponáhľal sa, dovolil mi vychutnať si každý okamih. Keď sa moja túžba po ňom vystupňovala, vzal si ma plnými dúškami, no ja som fyzicky nezvládala jeho tempo." (str. 200)
Nebola by to však Lucka Sasková, keby román neobohatila aj o ďalšie motívy, ktoré uveriteľne a funkčne dotvárajú celkový dej. Jej postava má napriek chorobe záujem naplniť svoj potenciál i ostávajúce dni. A ak ich má prežiť naplno, nemôže sa skrývať či celý čas iba ľutovať. Páči sa mi, že autorka ukázala aj vplyv ochorenia na príbuzných či priateľov, ich reakcie sú nie vždy správne či príjemné, ale zato ľudské a ukázané v pestrej palete. Odsúdená je silným príbehom, dovolím si tvrdiť, že spomedzi ostatných Luckiných kníh o niečo vyčnieva, jej písanie určite nebolo ľahké. Je to ťažká téma, niektorých čitateľov by mohla odradiť, ale nemajte obavy, ako som už spomenul, ťažká choroba je síce ťažisková, no sú okolo nej vystavané aj iné epické motívy. A navyše vás prinúti zamyslieť sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

nedeľa 27. októbra 2019

Ľúbostná (súrodenecká) dráma nehrdzavie

Trilógia DIMILY, nazvaná podľa začiatočných písmen prvého dielu (Did I Mention I Love You? - v slovenskom preklade Vieš, že ťa milujem?) pokračuje druhou časťou. S hrdinami sme sa rozlúčili na konci horúceho leta, keď sa ich cesty rozišli - v zmysle doslovnom i citovom. Tyler odišiel skúsiť šťastie do New Yorku a Eden nadviazala vzťah s jeho kamarátom Deanom. Príbeh mohol skončiť aj týmto uspokojivým vyvrcholením, ale autorka sa rozhodla ukázať nám osudy postáv aj s odstupom jedného roka. Dalo by sa predpokladať, že všetci už trochu dospeli a posunuli sa ďalej, no svoje očakávania treba brať s rezervou. Úvod série bol veľké klišé (nové dievča, drsný krásavec v problémoch, žiarlivá priateľka, ťažkosti s rodičmi, a to všetko zaobalené do slnečného prostredia LA), preto je istá opatrnosť na mieste.
"Asi je prekvapený, prečo tak vyvádzam. Veď čo je zlé na tom, že môj nevlastný brat trávi čas s nejakým dievčaťom? Čo je zlé na tom, že toto dievča je možno viac ako jeho kamarátka? To je ono. Nebolo by na tom nič zlé, keby Tyler nebol iba môj nevlastný brat. Neprekážalo by mi to, keby som doňho nebola zamilovaná." (str. 91)
Estelle Maskame má však šťastie, že dokáže aj z často využívaných motívov vytĺcť maximum, a tak sa z nich stávajú zábavné momenty, pri ktorých občas budete neveriacky krútiť hlavou. To sa týka najmä Eden, ktorá sa ani zamak nepolepšila a stále je tým naivným nemožným dievčaťom, čo robí jednu chybu za druhou a zvykne hádzať vinu na svoje okolie. Ukončila vzťah s Tylerom, ale napriek tomu za ním na šesť týždňov vycestuje, aby zistila, že ho stále miluje, žiarli na jeho novú kamarátku a spoločne zase ubližujú blízkym i priateľom. Znie to síce ako zle vystavaný koncept, no v konečnom dôsledku nesmieme DIMILY súdiť veľmi prísne. Vzhľadom na cieľovú skupinu a dokázateľne početnú fanúšikovskú základňu sa čitatelia (či skôr čitateľky) dokážu s Eden stotožniť. Asi je stále pravda, že mladé dievčatá fascinujú príťažliví, krásni, vyšportovaní chlapci (Tylerov vzhľad je často zdôrazňovaný), ktorí sa v ich prítomnosti menia na nežných, milých a starostlivých maznáčikov. Napriek pozlátku napokon práve Tyler vyznieva ako lepšie prepracovaná a charakterovo vyspelejšia postava. V detstve trpel, musel sa zmieriť s novým nevlastným otcom a teraz dostal šancu pomáhať rovnako traumatizovaným jedincom. Nebyť tohto námetu, román Vieš, že ťa potrebujem? by klesol o niekoľko kvalitatívnych priečok nižšie.
"Keďže Tyler nič zlé neurobil, nemôžem mu klamať a tvrdiť, že áno. Preto mu rukou vrazím do hrudníka a odstrčím ho z cesty. Rozbehnem sa ešte rýchlejšie a pokúšam sa vyhodiť si z hlavy jeho prosebný hlas, ktorý neúnavne kričí moje meno. Ten hlas však nie je hrubý, nie je ani pevný, ani hlboký. Tyler sa totiž nehnevá. Nie je bez seba od zlosti. Je len... zničený." (str. 231)
Popravde som sa Tylerovi čudoval, ako to s Eden a jej náladami vydrží. Aj na čitateľa totiž neustále útočia jej výkyvy. Väčšinou mám rád subjektívneho rozprávača, ale v tomto prípade príbehu skôr škodí. Trochu nestrannosti alebo striedania uhlov pohľadu by sérii len prospelo. Našťastie Edenine postoje vyvažujú vedľajšie postavy, ktoré - aj keď sa ich autorka snažila vykresliť i v horšom svetle - dodávajú deju grády. Medzi moje favoritky patrí Tylerova bývalá Tiffani, tá dokáže oživiť každú scénu. Rovnako ako Dean, aj keď vyznieva kvôli Eden ako chudáčik. Vieš, že ťa potrebujem? je vzťahovka pre tínedžerov snívajúcich o večnej, pravej láske, ktorá prekoná všetky prekážky, a tak ju treba aj vnímať. Neurazí, skôr pobaví. Síce rôzne skupiny čitateľov z iných dôvodov, ale predsa. Dokáže však vo vás vzbudiť zvedavosť, ja sám túžim vedieť, či postavy dostanú rozum a ako napokon celú situáciu vyriešia.

Originálny názov: Did I Mention I Need You?
Príslušnosť k sérii: 2. diel (DIMILY)
Preklad: Ema Liptáková
Počet strán: 327

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

sobota 26. októbra 2019

Nádherná ukážka sviatočného remesla

V posledných rokoch získavam dojem, že z Vianoc sa stáva v prvom rade mediálna senzácia, reklamný boom a snaha o čo najstresujúcejší zážitok a vytráca sa ich podstata. Reklamy už tiahnu do našich domácností, a tak treba selektovať, aby sme dokázali oddeliť zrno od pliev. Stávkou na istotu je nádherná kniha z dielne vydavateľstva Tatran o čare Vianoc, ale aj o hodnotách, ktoré sa zasejú v detstve, aby v dospelosti ponúkli svoje plody. Snehová sestra vás upúta na prvý pohľad, prevažne červeno-biele sfarbenie obálky evokuje sviatky, navyše nejde ani zďaleka o poslednú ilustráciu Lisy Aisato. Tých je v knihe požehnane a jedna je krajšia ako druhá. Už len prevracanie strán je zážitkom, netušiac, čo sa skrýva za ďalším obráteným listom.
"U nás doma zatiaľ nežiarila ani jediná vianočná hviezdička. Mama a tato zrejme ešte nepostrehli, že do Vianoc zostáva len šesť dní. Možno si to uvedomili práve dnes, náhle mi skrslo v hlave. Možno mama kúpila cestou z práce na trhu nejaké vianočné kvety a otec vyniesol mosadzný adventný stojan z pivnice a vyleštil ho ako treba." (str. 36)
Príbeh z pera známej nórskej spisovateľky Maje Lunde je písaný na mieru detskému čitateľovi, ale nudiť sa pri ňom nebudú ani tí skôr narodení. Je v ňom totiž spracovaných viacero motívov, a tak si každý môže prísť na svoje. Julian prišiel kvôli chorobe o staršiu sestru, čo jeho rodičia nesú dosť ťažko, ale dúfa, že Vianoce azda trochu zmiernia ich bolesť. Lenže zdá sa, že na sviatky celkom zabudli, a zatiaľ čo v iných domácnostiach vrcholia prípravy a všetko primerane rozvoniava, u nich naďalej vládne smútok a ticho. O to väčší protiklad predstavuje Julianova nová kamarátka Hedviga - urečnená, spontánna a priateľská, s vyzdobeným domom a tou správnou atmosférou v ňom. Juliana však život naučil, že pod povrchom toho ľudia skrývajú omnoho viac, a ani Hedviga nie je výnimkou...
"Budem čakať, kým na to nebudeš pripravený," povedala Hedviga. "Ale budem veľmi rada, keď mi o nej porozprávaš. Keď budeš pripravený."Zadržal som dych."A čo ak som pripravený?""Teraz?""Áno, teraz.""Potom sa nikam neponáhľam a počúvam ťa."(str. 107)
Odhalenie Hediviginej identity vzdáva česť klasickým vianočným príbehom, aké poznáme už od z minulých storočí. Z príbehu priam vanie atmosféra typická aj pre - povedzme - Vianočnú koledu od Charlesa Dickensa, len t stým rozdielom, že tu majú protagonisti o niekoľko dekád menej... Snehová sestra je úchvatná kniha, ktorú si môžete vychutnať narýchlo, alebo pokúšať trpezlivosť a dávkovať si ju postupne počas celého adventu. Má totiž 24 kapitol, a tak sa môže stať odratúvanie času do "otvárania darčekov" o niečo zaujímavejším a znesiteľnejším. Nehovoriac o posolstvách, ktoré so sebou kniha nesie. Síce sa tu vyskytuje motív smrti, ale je spracovaný citlivo a s ohľadom na vek cieľovej skupiny. A na rozdiel od mnohých súčasných rozprávok tu nie sú nadávky, krv, zabíjanie či nefunkčné strašenie. Autorka Maja Lunde a ilustrátorka Lisa Aisato vytvorili tím, ktorý vás svojím výsledkom pohladí na duši.



Originálny názov: Snososteren
Preklad: Zuzana Bátorová-Vahančíková
Počet strán: 190

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

piatok 25. októbra 2019

Vojnová špionáž v romantickom duchu

Príbehy z obdobia svetových vojen zažívajú momentálne rozkvet. Ide o udalosti, ktoré si treba pripomínať, aby sme nezabudli a poučili sa z chýb našich predkov. Hrôzy daného obdobia však zrodili z obyčajných ľudí často nečakaných hrdinov, hraničné situácie na pomedzí života a smrti preverili pravý charakter a stali sa námetom mnohých neskorších spracovaní. Medzi autorky, ktoré siahli po zaujímavom námete, patrí aj Roseanna M. Whiteová. Poňala ho však vo svetle bližšom širokej škále čitateľov - jej román Muž bez mena ponúka okrem napätia aj ľúbostný príbeh, vášeň, vieru v ľudskosť v spojení s existenciálnymi otázkami, typickými azda pre každú generáciu.
"Očami zastala na slovách máte pravdu. To znamená, že... to znamená, že Peter Holstein kráľa Georgea pred politikou cisára Wilhelma varoval. Keby bol zradca, nedávalo by to žiaden zmysel. Iba ak by to bol ten najprefíkanejší zradca na svete. Keby hral na obe strany. Vodu kázal a víno pil. On si v Nemecku ponechá kontakty i majetky a kráľovi poradí, aby tie svoje prerušil. Keby pracoval tak nenápadne, že ak ho mal človek prichytiť, musel by ho sledovať a čítať jeho listy omnoho dlhšie než pár týždňov." (str. 185)
Aby som upresnil časové zaradenie príbehu - je zasadený do obdobia prvej svetovej vojny. Mám pocit, že v rámci beletrie ťahá v porovnaní s druhou za kratší koniec, o to viac ma román Roseanny Whiteovej zaujal. Hoci ide v prvom rade o epický útvar, predsa len sa dá z neho veľa dozvedieť. A o najmä cez postavy, ktoré vám svojimi postojmi, charaktermi či optikou, akou hľadia na svet, prirastú k srdcu. Ale dajte si pozor, pretože dôvera je krehká a v Mužovi bez mena môže byť aj životu nebezpečná. Protagonistka Rosemary Greshamová má "lepkavé" prsty, čo ju privedie k úlohe, ktorá svojím významom prekonáva jej očakávania. Má sa dostať do domu džentlmena a nájsť dôkazy, ktoré ho môžu očistiť, alebo - naopak - odsúdiť. Peter Holstein má totiž nemecký pôvod, a to sa vo vojnových časoch rovná biľagu špióna a zradcu. Peter sa pred nepriateľskými náladami uchýli na svoje vidiecke sídlo, ale tu sa jeho problémy ešte len začnú. Tajomná knihovníčka Rosemary prevráti jeho život naruby, čo sa v spojení s kritickou spoločenskou situáciou ukáže ako náramná komplikácia.
Roseanna M. Whiteová
"Aké by to asi bolo cítiť jeho pery na svojich. Bolo by to sladké? Ako jahody, ktoré jej neustále posielal, odkedy sa dozvedel, že ich má rada? Alebo teplé? Ako jeho ruka ovinutá okolo tej jej? Alebo chlácholivé ako čaj, ktorý jej nechal poslať minulý týždeň v jedno upršané studené popoludnie? Alebo možno žeravé a vzrušujúce a... zničujúce. Ako ten požiar v stajniach. Pravdepodobne to posledné. Napriek všetkému to však túžila cítiť." (str. 281)
Roseanna M. Whiteová bola pre mňa doteraz neznámou autorkou, ale stačila jedna kniha a pevne verím, že vydavateľstvo i527.net bude s prekladmi jej diel pokračovať aj naďalej. Zaujalo ma, ako šikovne dokáže skĺbiť históriu s vnútorným vykreslením postáv, a to navyše veľmi autenticky. To sa týka hlavne Petra, hoci ani Rosemary, samozrejme, neobíde skrátka. Peter však trpí zajakávaním, a tak má ďaleko od dokonalých hrdinov romanticky ladených kníh. Práve to ho však poľudšťuje a ukazuje aj inú stránku - výraznejšie sa totiž prejavuje v listoch, kde badať aj jeho silnú vieru. To je ďalšie plus celého románu - inšpirujúce a potrebné najmä v časoch plných neistoty a v obklopení ľuďmi, ktorých zámery sú trochu nejasné. Muž bez mena odštartoval sériu Tiene nad Anglickom vo veľkom štýle, preto dúfam, že druhý diel príde čo najskôr.

Originálny názov: A Name Unknown
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Tiene nad Anglickom)
Počet strán: 400

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.