sobota 4. apríla 2020

Objavovanie vlastného potenciálu

Motivačné knihy nie sú práve žánrom, po ktorom často siaham. Návody na správny život, myslenie či zmenu postojov by mali byť v prvom rade produktom vnútornej motivácie, je márne spoliehať sa, že potrebná zmena príde zvonku. Občas sa však objaví titul, ktorý sa vymyká bežným štandardom a ponúka čosi navyše. Medzi také radím aj knihu Sila podvedomia. Zaujala ma hlavne tým, že vychádza z individuality človeka, neoháňa sa otrepanými frázami a každý čitateľ/záujemca o tému sa ňou môže riadiť podľa vlastného uváženia. Stačí nájsť si chvíľu pokoja, sústrediť sa a aktivovať svoju vnútornú silu.
"Vďaka technickým zariadeniam máme možnosť vstúpiť do väčšieho skúsenostného sveta a dávajú nám mnoho, pokiaľ ide o vzájomnú prepojenosť a okamžité vedomosti. Ale mnoho týchto technických vynálezov len podporuje nevyrovnaný vzťah medzi naším podvedomím a vedomou mysľou. Technika, nech je akokoľvek skvelá, istým spôsobom zasiahla do našej schopnosti precítiť svet prírody - more, hviezdy, temnotu noci. Skôr sa zasekneme v žiari modrého, škodlivého LED svetla, preto sa čoraz viac vzďaľujeme od našej "základnej dosky", od našej duševnej základne, nášho podvedomia." (str. 46-47)
Autorkou Sily povedomia je Kimberly Friedmutter, bývalá modelka a herečka, ktorá si včas uvedomila plytkosť svojich vzťahov a stagnáciu života, ktorý navonok vyzeral ako sen mnohých ľudí. Kimberly však chcela v sebe znovu objaviť motiváciu, čo ju kedysi priviedla k napĺňaniu ideálov, vrátiť sa pomyselne do detských čias, keď nič nebolo nemožné. A tak sa začala zaoberať hypnoterapiou a spolupráca s rôznorodými klientmi ju naučila jednu vec - že prebudiť vyššie sily môže v sebe každý. Kimberly Friedmutter vytvorila šesť princípov podvedomia, aby ukázala vnútorné nástroje na budovanie a ovládanie schopnosti konať - a v neposlednom rade žiť naplno. Ide o kroky, ktoré vám majú pomôcť v uvedomení si vlastného potenciálu, a to: Staňte sa zodpovednými; Napojte sa na svoje podvedomie; Vykročte k zmene; Hodnoťte seba a svojho suseda; Dajte, aby ste dostali; Žite naplno. Hneď v úvode sa dozviete, že je zásadný rozdiel medzi meditáciou a prienikom do podvedomia. Meditácia sa sústredí na uvoľnené myslenie, zatiaľ čo Kimberly vás vedie k celkovému vypnutiu, načúvaniu, čo sa deje vo vašom vnútri. Je zvykom, že kým sa autori a autorky motivačných kníh dostanú k podstate veci, čaká na čitateľov exkurz do ich minulosti, prípadne objasňovanie predmetu záujmu. Nie je to inak ani v tomto prípade, no našťastie len v minimálnej miere. Máte tak šancu ponoriť sa do samých seba pomerne skoro, avšak nemáte pocit, že danej tematike nerozumiete. Kimberly Friedmutter sa vyjadruje jasne, vecne a tak, aby ste mali sami motiváciu skúsiť, čo navrhuje.
Kimberly Friedmutter (zdroj: Park Cities People)
"Hovorí sa, aby sme nasledovali svoje túžby, ale mne to pripadá trochu neurčité a zbytočné - väčšina z nás nerozumie tomu, čo slovo túžba vlastne znamená, a pre čo sú v živote zapálení. Rada sa ich pýtam rôzne otázky: Čo vás teší? Vďaka čomu máte chuť pokračovať? Na čo máte slabosť? Čo má zmysel pre vás a/alebo tých, ktorých ľúbite? Keď sa zamyslíte nad všetkými možnými kombináciami svojich vlastností - pozitívnych aj negatívnych, ktorá vám pomôže objaviť, čo naozaj chcete?" (str. 174)
Každá kapitola je obohatená o konkrétne príbehy ľudí, ktorým autorka pomohla na ich ceste za lepším životom. Práve na základe nich si uvedomíte, že nezáleží na postavení, profesii či partnerských vzťahoch, všetci si zaslúžia čosi viac, ak po tom naozaj túžia a sú ochotní skúsiť niečo nové. Okrem nahliadnutia do vášho vnútra vám Kimberly Friedmutter vysvetlí, aké je dôležité vážiť si nielen samých seba, ale aj ostatných ľudí. To oceňujem, pretože dnešná doba priam nabáda k tomu, aby sa každý snažil byť lepší, bohatší, úspešnejší ako iní, a pomaly sa vytráca základná symbióza. Sila podvedomia ma zaujala po dlhšom čase ako jedna z mála motivačných kníh. Správne počúvanie podvedomia je proces, ktorý sa nedá naučiť lusknutím prsta, ale pomocou tohto titulu k tomu budete určite oveľa bližšie.

Originálny názov: Subconscious Power
Preklad: Zuzana Budinská
Počet strán: 303

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ

pondelok 30. marca 2020

Tajomstvá za múrmi medzi najbližšími

Román Noc, keď som spadla je klasickým trilerom s britským nádychom. To znamená, že v centre je bežný človek, ktorý sa ocitne v ťažkej životnej situácii. V tomto prípade je to nešťastná matka zisťujúca, čo stálo za pádom jej dcéry Olivie z mosta. Dôraz pritom nie je kladený na stupňujúce sa napätie a pátranie po nebezpečnom vrahovi, ale na postupné odhaľovanie stôp vedúcich k pravde. Gradácia tak spočíva skôr v rodičovskom vnímaní okolností, ktoré viedli k nešťastiu dieťaťa. Debutujúca autorka Christina McDonald kráča v stopách kolegov a kolegýň cieliacich na udalosti, čo môžu postihnúť prakticky kohokoľvek.
"Ak detektívi čakali, že skloním hlavu a nechám to tak, škaredo sa mýlili. Prinútim ich, aby ma vypočuli, aby ma brali vážne. Nedovolím im uzavrieť Oliviin prípad bez zistenia, čo sa naozaj stalo. Zízala som na mobil. Prvý raz po dlhom čase sa mi stalo, že som niekoho potrebovala. Veľmi dobre som sa naučila spoliehať len sama na seba a druhých od seba odháňať. Uvedomila som si to, až keď som prišla o Oliviu. Asi som nejakým spôsobom zrástla so svojou dcérou a nežila len pre ňu, ale aj cez ňu. A neprekážalo mi to. Kiežby som sa pri tom necítila tak nepríjemne." (str. 103)
Príbeh má dve rozprávačky – jednou je Abigail Knightová, vyrovnávajúca sa s dcérinou nehodou, a druhou samotná Olivia. Kto má rád prelínanie viacerých línií, príde si na svoje. Retrospektívne rozprávanie o Olivii, jej vzťahoch, problémoch a napokon stretnutí vedúcemu k osudnému pádu mapuje ostatný polrok. Nejde o veľkú autorskú inováciu, podobná kompozícia je dosť bežná a pripomínala mi romány od takisto anglických autoriek ako napr. C. L. Taylorová alebo Laura Marshallová. Keďže sa osobne neradím k trpezlivým čitateľom, miestami na mňa línia z minulosti pôsobila až príliš spomaľujúco. Vzhľadom na to, že vieme, kam povedie, by som očakával väčšiu dramatickosť. Žáner psychotrileru poskytuje autorom veľa možností, ako posúvať jeho hranice. Christina McDonald dáva do popredia najmä psychologickú stránku. Tam, kde by iní stavali na nečakaných zvratoch či šokovaní čitateľa, poukazuje na medziľudské interakcie a na fakt, že často dôkladne nepoznáme ani najbližších ľudí. Každý má nejaké tajomstvo... V tom vidím najväčšiu devízu románu – s hrdinkami sa ľahko dokáže stotožniť väčšina čitateľov. Kto však hľadá napätie v zmysle vyčíňania beštiálneho vraha, môže ostať sklamaný. Román Noc, keď som spadla sa stavbou deja (spätným zisťovaním okolností) výrazne približuje detektívke. Keďže dej graduje len pozvoľna, oceňujem, že autorka stavila pri texte na prevahu dialógov. Tie ho dynamizujú a funkčne zdôrazňujú Abigailin vnútorný zmätok. Reč postáv pritom hodnotím ako jeden z najdôležitejších prvkov diela. Kým Abigail sa zmieta v neistote a nerozumie, čo sa stalo, v kontraste s ňou sú lekári s ich systematickým a jasným definovaním situácie – od diagnózy mozgovej smrti po oznámenie, že Olivia bola v čase pádu tehotná. Na pretras sa tak dostáva nielen vzťah matky a dcéry, ale aj ľúbostný život Olivie, čím sa rozširuje aj počet možných páchateľov...
Christina McDonald

"V zadnom vrecku mi nahlas cinkla nová správa, až som takmer vyskočila z kože. Keď som ju otvorila, zbadala som fotku svojej tváre a krvavé črevá vychádzajúce z mojich úst. Niekto mi vybielil oči. Pojeb sa! stálo na fotke. Naskákali mi zimomriavky, v ústach mi vyschlo, v hrdle ma škriabala hrôza. Obzrela som sa a náhle ma premkol strach, že ma ktosi sleduje." (str. 204)
Keby boli čitateľovi vopred známe všetky fakty, autorka by dobre neodviedla svoju prácu. Našťastie si v zálohe ponechala niekoľko prekvapení a hoci napokon záver nie je celkom nečakaný, nedá sa povedať, že by ma zanechal chladným. Práve naopak, spätne ma nútil premýšľať a znovu si poprepájať jednotlivé dejové línie a identifikovať skryté náznaky. Christina McDonald si dala na príbehu záležať a očividne ho mala dobre premyslený. Ako som už spomenul, je výhodné, že stavila na „ženy z ľudu“, Noc, keď som spadla má tým šancu zaujať väčší počet potenciálnych čitateľov. Ako som sa dozvedel, už má na konte aj druhú knihu, tak dúfam, že jej úspešná šnúra bude pokračovať i naďalej.

Originálny názov: The Night Olivia Fell
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Maťúšová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

sobota 28. marca 2020

Keď je myseľ vašou najväčšou nepriateľkou

Po niekoľkých trileroch z pera Sebastiana Fitzeka už ako čitateľ viem, čo môžem od neho očakávať, ale zároveň ma dokáže stále prekvapiť. Tento nemecký autor nepodlieha žiadnym trendom a razí si vlastnú cestu. Za štrnásť rokov pôsobenia na knižnom trhu si vybudoval povesť originálneho autora, prinášajúceho kriminálky založené na psychológii a temnej atmosfére. Využívanie hry s podvedomím, pudmi, potláčanými myšlienkami či odlišnými uhlami pohľadu sa už stali tradičným motívom, no Fitzek ho zavše čímsi obohatí, aby sa priveľmi neopakoval. Neraz ho doplní i zobrazením krutého násilia, čo môže odradiť citlivejších čitateľov, avšak je využité funkčne, s ohľadom na košatý dej.
"Situácia je bezvýchodisková, pomyslela si Ira. Jediná dobrá správa bola, že okrem nej sa na dostrel nenachádzal žiadny iný zákazník, v prípade, že by sa s divokou paľbou začalo o pár sekúnd. A o tom, že dôjde k výmene guliek, nebolo žiadnych pochýb. Šlo tu predsa o škodu aspoň osemsto eur. Otázne bolo len to, kto vystrelí ako prvý. A ako dlho bude trvať, kým niektorá odrazená guľka trafí ju." (str. 30)
Šialená hra je v poradí druhým románom, ktorý Fitzek napísal, a vychádzal pri ňom z vlastných skúseností z práce v rozhlase. Prostredie redakcie vysielania je autentické a je skvelým dejiskom pre rozohranie naozaj premyslenej partie. Hneď musím povedať, že táto kniha sa mi páčila viac než predošlé, asi preto, že autorova raná tvorba ešte nie je poznačená toľkou snahou o šokovanie, je postavená na priamočiarejšom príbehu. Hoci aj tu sa, samozrejme, vyskytuje nevyhnutný prvok záhady. Psychopat Jan, ktorý v rozhlase uväznil skupinu rukojemníkov, sa totiž snaží dopátrať pravdy o tom, čo sa stalo s jeho snúbenicou. V čase, keď mala byť už zhruba hodinu mŕtva, od nej dostal telefonát... A tak sa uchýli k drastickému kroku, aby prišiel veci na koreň. Rukojemnícku drámu má vyriešiť kriminálna psychologička Ira, ktorá sa však sama potýka so psychickými problémami po smrti dcéry a s démonom alkoholom. Vytrhnutá z plánov na samovraždu sa predsa len púšťa do záchrany životov (ne)vinných. Nebol by to však Sebastian Fitzek, keby sa sústredil iba na tieto dva motívy. A tak sa do hry zapoja aj zákerní policajní kolegovia, ruská mafia či štátny prokurátor. Autor šikovne využíva aj dobre známe telefonické hry komerčných rádií - stačí povedať správne heslo a výhra je vaša. Lenže čo ak sa pomýlite a prehrou bude smrť jedného z rukojemníkov? Pravidlo, aké by nechcel porušiť nikto, desí verejnosť, no zároveň je vodou na mlyn psychopatovmu motívu. Aj v tom tkvie Fitzekovo majstrovstvo - čitateľ dokáže pochopiť konanie záporáka a istým spôsobom mu drží palce v tom, aby dosiahol objasnenie celého tajomstva.
"Pištoľ sa mu zdala priľahká. Bezvýznamná hmotnosť. Ešte pred pár týždňami by ju pokladal za atrapu. Hračkársku pištoľ, s ktorou by človek mohol prepochodovať cez kontrolu na letisku a detektor kovov by ani len unavene nezapípal. Dnes, tri týždne po výcviku so zbraňou, ktorý mu dal prepitý feťácky domovník v svetlých chvíľkach, to vedel lepšie. Zbraň nie je ťažká, ale zato o nič menej smrtiaca." (str. 139)
Aj tu je text rozdelený na krátke kapitoly, no nie sú až také krátke ako v iných jeho knihách (1-2 strany). Vyhovovalo mi to viac, príbeh bol hutnejší, ako čitateľ som si väčšmi užil jednotlivé scény bez toho, aby som z nich bol vytrhnutý a ocitol sa kdesi celkom inde. Šialená hra má podľa mňa všetko, čo možno od kvalitného, moderného trileru očakávať - zaujímavý námet, rýchly spád, nečakané zvraty a postavy so zrozumiteľnou motiváciou. Občas sa mi u "fitzekoviek" stáva, že niektoré dejové línie či postavy ma bavia menej než ostatné, no tu boli všetky vyvážené a rovnako pútavé. Prím hrajú, samozrejme, Jan a Ira, no v príbehu sa mihne plejáda ďalších pestrých postáv, ktoré sú viac či menej zapojené do hlavnej línie. A vy sa môžete nechať unášať autorovým prúdom vedomia bez obáv, že by ste odhalili všetky jeho zvraty. Sebastian Fitzek vie komunikovať s čitateľom a neraz ho dokáže prekvapiť. Vydavateľstvo Tatran s týmto Nemcom trafilo do čierneho a ak siahnete po Šialenej hre, i to bude stávka na istotu.

Originálny názov: Amokspiel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Linda Magáthová
Počet strán: 323

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.


streda 25. marca 2020

Psychologický pohľad do duše "zbytočného človeka"

Len nedávno som čítal Mŕtve duše od Antona Paloviča Čechova a už som siahol po ďalšom klasickom diele ruskej literatúry. Spočiatku som váhal, predsa len, pohrúžiť sa tak skoro znovu do rozsiahleho románu, pričom nejde vždy o ľahké čítanie, mohlo ovplyvniť môj postoj k nemu. Oblomov sa však napokon ukázal ako správna voľba a vyše 600 strán som zdolal pomerne rýchlo. Ivan Alexandrovič Gončarov prináša typ tzv. zbytočného človeka, prežívajúceho zo dňa na deň v opare letargie, nudy, ťahavých myšlienok a neschopnosti čokoľvek zmeniť. Nadčasovosť a presah románu do súčasnosti je nielen zaujímavým, ale aj trpkým mementom.
"V Oblomově životě nadešla jedna z chvil jasného vědomí. Jak se zděsil, když se mu v duchu zjevila živá a jasná představa, jaký je osud a poslání člověka, když maně srovnal toto poslání s tím, jak skutečně žije, když se mu v mysli začaly postupně probouzet různé životně důležité otázky a zmateně, bojácně poletovaly jako ptáci vyplašení náhlým paprskem slunce v dřímající zřícenině! Rozesmutnilo ho a zabolelo, že je tak nevyspělý, že se růst jeho mravních sil zastavil, že mu ve všem brání těžkopádnost..." (str. 119)
Oblomov vyšiel v českom jazyku ako súčasť edície klasickej literatúry. Neviem, čím to je, ale čeština tomuto románu pristala, dodala jej punc "inakosti". Napokon, ani samotná hlavná postava (náročky sa vyhýbam pojmu hrdina) nie je tradičným charakterom. Iľja Iľjič Oblomov je pasívny, lenivý, pomalý v činoch, vyformovaný prostredím a vyššou spoločenskou vrstvou. Zato však disponuje bohatstvom ducha, je činorodým pozorovateľom okolia i osôb a prekypuje rôznymi emóciami. Prvých stopäťdesiat strán sa obmedzuje prakticky len na úzky priestor jeho izby, ale to neznamená, že dej stagnuje. Gončarovovi sa podaril ukážkový prienik do vnútorného sveta zbytočného človeka. Aby sa Oblomovova osobnosť prejavila ešte výraznejšie, autor pracuje s častým, ale zato účinným motívom kontrastu. Ten reprezentuje postava Štolca - aktívneho, dynamického muža, avšak s nestálou a náladovou povahou. Samozrejme, pri takom rozsiahlom deje musí byť každému jasné, že román sa neobmedzuje len na nich dvoch. Práve naopak, je prehliadkou pestrých charakterov z rôznych vrstiev, čím sa z neho stáva ucelený obraz Ruska v polovici 19. storočia. Spomeniem napríklad drzého sluhu Zachara, ktorý dlhodobo okráda svojho pána, príživníka Taranťjeva či krásnu a talentovanú speváčku Olgu, do ktorej sa náš protagonista zamiluje. A sú to napokon iní ľudia a ich prístup k životu, čo prinúti Oblomova hlboko sa zamyslieť nad svojou situáciou a vziať veci do vlastných rúk.
Oblomov (zdroj: Berfrois)

"Odjel domů, ještě než představení skončilo. Jeho nemilé dojmy ponenáhlu vyprchaly; když byl s Olgou sám, pohlížel na ni zas už v radostném rozechvění, a když tam byli hosté, naslouchal jejímu zpěvu tak nadšeně, že div neplakal. Po návratu domů so lehal na pohovku, což před Olgou tajil, ale nespal ani neležel jako špalek, nýbrž snil o ní, vychutnával v duchu své štěstí, vzrušeně nahlížel do budoucnosti v perspektívě domácího pokojného života, kde bude zářit Olga a kde se rozzáří i všechno kolem ní." (str. 399-400)
Oblomov vyšiel po prvýkrát v roku 1859 a odvtedy sa dočkal početných reedícií, ktoré len dokazujú jeho výnimočnosť. Mám však dojem, že v našich končinách až taký známy, o niečo slávnejším "zbytočným človekom" je Eugen Onegin Alexandra Sergejeviča Puškina. Preto ma potešilo, že román Ivana Gončarova vyšiel v novej podobe a ja som mal možnosť zoznámiť sa s ním. Rozšíril mi obzory, a to nielen literárne, ale aj historické. Realistické opisy prostredia, ľudí či prírody sú vernou kópiou Ruska a pred očami čitateľa sa vďaka nim odvíja jeho plnofarebná mozaika. Okrem toho má silu prinútiť vás zamyslieť sa nad všeobecnými javmi lenivosti, odsúvania povinností a nudy. Napokon si uvedomíte, že kúsok Oblomova si v sebe zrejme nesieme všetci.

Originálny názov: Oblomov
Preklad: Prokop Voskovec
Počet strán: 631

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.


nedeľa 22. marca 2020

Plnohodnotná kriminálka bez pátosu a extrémov

Joël Dicker sa na našom knižnom trhu predviedol titulom Pravda o afére Harryho Queberta. Síce ho registrujem a je na mojom wishliste, ale ešte som sa k nemu nedostal. Po prečítaní románu Zmiznutie Stephanie Mailerovej však celý proces určite urýchlim, pretože ak ide o rovnako kvalitné čítanie, nie je na čo čakať! V záplave severských kriminálok a príbehov o naháňaní sériových vrahov je táto kniha vítaným osviežením. Prečo? Hoci neprekračuje hranice žánru a hlavná dejová línia spočíva v rozpletaní zločinu tiahnuceho sa cez niekoľko desaťročí, práve v jeho "čistote" a návrate ku koreňom tkvie jeho najväčšia výhoda. Odklon od modernej americkej či škandinávskej línie je azda daný aj tým, že autor je Švajčiar, a tak nepodlieha vo veľkej miere globálnym vplyvom (aj keď je dej zasadený do USA).
"Všetko bolo hore nohami. Police v obývačke poprevracané, čalúnenie na pohovke rozrezané. Prezeral som si veci porozhadzované po zemi a nevšimol som si potichu sa približujúcu postavu. Až keď som sa obrátil, že prejdem do ďalších miestností, ocitol som sa s tou postavou zoči-voči - a už som aj schytal rovno do tváre dávku slzotvorného plynu. Oči ma príšerne pálili, oslepený, lapajúc dych, iba som sa predklonil - a nasledoval úder. Spadla čierna opona." (str. 31)
Krimiromán Zmiznutie Stephanie Mailerovej nepotrebuje explicitné zobrazenie násilia, ani brutálneho páchateľa, aby volal v čitateľovi napätie, dokonca netlačí na pílu, ani čo sa týka poúčania o stave spoločnosti. Plynie pokojne, bez výrazných dramatických zvratov, ale zato sa nenudíte, pretože postavy sa vám zosobňujú pred očami ako ľudia z mäsa a kostí. Tou ústrednou je detektív Jesse Rosenberg, ktorý sa lúči so svojím oddelením a ostáva mu týždeň do výsluhového dôchodku. Lenže práve počas osláv kariérneho konca ho osloví novinárka Stephanie Mailerová. Má dôkaz, že v prvom veľkom prípade, ktorý Jesse riešil v roku 1994, došlo k chybe a vinník doteraz behá po slobode. Jesse, ktorý sa hrdí nielen stopercentnou úspešnosťou riešenia prípadov, ale aj pevným citom pre spravodlivosť, má obrovského chrobáka v hlave. A aj keď spočiatku nemá podporu vrchnosti či bývalého partnera, rozhodne sa zistiť, čo je pravdy na slovách mladej ženy. Keď Stephanie Mailerová zmizne po tom, čo pichla do osieho hniezda, policajné sily sa zmobilizujú v snahe odhaliť nielen pozadie možného únosu, ale aj štvornásobnej vraždy, ku ktorej došlo pred dvadsiatimi rokmi. Jessemu pomáha napokon aj niekdajší parťák Derek, ktorý sa práve kvôli danému prípadu uchýlil do administratívy. Novou posilou je miestna policajtka Anna, potýkajúca sa s problémami v manželstve i tým, že je jedinou ženou v tradičnom malomestskom zbore. Trojica vyšetrovateľov musí preniknúť do vzťahov a pomerov komunity a prísť na to, čo viedlo Stephanie Mailerovú k tomu, že zanechala život vo veľkomeste a uchýlila sa do redakcie druhotriednych novín. Odkiaľ vedela, že vrah primátorovej rodiny a náhodnej okoloidúcej nebol odsúdený? A čí hnev tým na seba privolala?
Joël Dicker (zdroj: Penguin Random House)
"Nevedeli sme sa pohnúť z miesta. Ľudia z mestskej správy nám povedali, že primátor Gordon zúril, keď sa dozvedel o požiari v budove, ktorá patrila Tennenbaumovi. Bol presvedčený, že požiar založil Tennenbaum. A takisto orphejská polícia. Ale dôkazy nemali. Tennenbaumovi sa zjavne podarilo nezanechať nijaké stopy. Jedinou našou nádejou bolo, že spochybníme jeho alibi, ak sa nám podarí dokázať, že v čase vrážd odišiel z mestského divadla." (str. 135)
Zmiznutie Stephanie Mailerovej je na súčasné pomery dosť rozsiahly román, čo oceňujem. Nikam sa neponáhľa, udržiava si pozvoľné tempo, a pritom nemáte pocit, že dej nenapreduje. Môže za to i kompozícia textu - každá kapitola je rozprávaná z iného uhla pohľadu, často sa retrospektívne vraciame aj do minulosti k pôvodnému vyšetrovaniu. Vďaka tomu je príbeh ucelenejší a môžeme sledovať, kadiaľ sa uberali životné osudy zúčastnených postáv. A to tak vyšetrovateľov, ako aj obyvateľov mestečka Orphea. Tých je dosť, ale každý je čímsi osobitý a v záplave mien sa nestratíte. A keby náhodou áno, v závere knihy nájdete zoznam postáv, čo vám pomôže zorientovať sa. Celý príbeh sa točí prakticky okolo divadelného festivalu v Orphei, do ktorého sú viac či menej zapojení početní obyvatelia a tvorí výborný rámec pre rozohratie komplikovaných vzťahov. Práve na nich je román založený, ide po "človečine", nie po zločine ako takom. Azda aj preto mi Joël Dicker tak rýchlo prirástol k srdcu. Škoda, že na ďalší jeho titul si budeme musieť počkať zase o niečo dlhšie...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

piatok 20. marca 2020

Zlatý vek Reinmarových stredovekých peripetií

Husitská trilógia pokračuje druhým dielom, ktorý nadväzuje na svojho úspešného predchodcu a znovu ponúka čitateľom to, na čo si zvykli - koktejl namiešaný z histórie, fantázie, humoru a pestrej plejády charakterov. Narrenturm - Veža bláznov sa predviedla ako epická stredoveká roadmovie a v podobnom duchu sa nesú aj Boží bojovníci. Hoci hneď na úvod musím poukázať aj na zásadný rozdiel medzi knižnými súrodencami. Kým ten starší spočíval v rozmanitých dobrodružstvách na pozadí historických udalostí, mladší je viac ponorený do dejín a čerpá z nich väčšie množstvo motívov. Napriek tomu sa Andrzejovi Sapkowskemu darí zachovať si typický rozprávačský štýl a trojica ústredných hrdinov si vás opäť podmaní svojím šarmom a vtipom.
"Veľká bombarda do rána vychladla a delostrelec, plný entuziazmu, nezaváhal a vypálil z nej hneď pri východe slnka. Hukot a otras zeme bol taký, že Reynevan spadol z úzkej prične, na ktorej spal. A drobná slama a prach sa sypali z povaly ešte po tri ružence. Veľkú bombardu, ako pani matku, nasledovali menšie delá, metajúce centové a polcentové gule. Dunelo to. Zem sa chvela. Prebudený Reynevan sa usiloval rozpamätať na sen, a bolo sa na čo rozpamätávať: znovu sa mu snívalo o Nikolette, Katarzyne von Biberstein. S detailami. Delá hrmeli. Obliehanie pokračovalo." (str. 110)
Príbeh Božích bojovníkov sa odohráva v roku 1427, čiže dva roky po udalostiach Veže bláznov. Reinmara z Bielaa jeho parťákov sme opustili vo chvíli, keď sa vydal na cestu do Čiech, a tak ho stretávame v Prahe - jej stredoveký ráz poteší každého milovníka historických detailov. Autor si totiž dáva záležať na autenticite, čo má za následok verné zobrazenie rôznych aspektov niekdajšieho života. Ja osobne síce nie som priaznivcom opisov, ale v tomto prípade mi to neprekážalo. Sapkowski má talent na ich zapracovanie do deja tak, aby boli jeho pevnou súčasťou, nie iba výplňou textu. Reinmar je v Prahe ako doma, napokon, práve tu sa začala jeho cesta k vzdelaniu. A to nielen na poli medicíny, ale i mágie. Nebezpečné praktiky mu síce neraz zachránili život a priviedli ho napríklad medzi čarodejnice či k vyháňaniu diabla, no Sväté ofícium si brúsi zuby na každého, kto sa vymyká učeniu cirkvi. A bojovať po boku husitov, kacírov a rebelov, sa tiež nemusí vyplácať. Musím však hneď povedať, že u Reinmara badať vnútorný vývoj. Kým v prvej časti sa občas prejavil ako ľahkovážny mladík, motivovaný idealistickými predstavami o láske a cti, teraz je uvážlivejší a vo väčšej miere si uvedomuje dôsledky svojho konania. To však neznamená, že prestáva priťahovať problémy. Ako husitský vyzvedač sa dostáva na mnohé miesta, stretáva rôznych ľudí a zavše sa ocitne v zajatí. To je v trilógii dosť častý motív, no Sapkowski ho zakaždým dokáže spracovať s novým prístupom, takže len tak ľahko nezovšednie. Cez spojenie Reinmarových dobrodružstiev a skutočných historických udalostí sú čitatelia napokon svedkami brilantného rozprávania o spoločnosti, krvi, mágii a duševnom svete postáv.
"V opare, čo sa vznášal nad pentagramom, sa čosi pohlo, zachvelo sa, zatancovalo mozaikou mihotavých odrazov. Reynevan sa sklonil, napol zrak. Na jeden prchavý okamih sa mu zdalo, že vidí ženu, vysokú, čiernovlasú, s očami ako hviezdy, so znamením polmesiaca na čele, oblečenú do šiat mnohých vzorov, premenlivých odtieňov - od bieloby cez meď až po purpur. Kým celkom pochopil, koho si to prezerá, vidina zmizla, ale prítomnosť Matky Všehomíra bola stále citeľná." (str. 352-353)
Husitská trilógia vyvracia zaužívané tvrdenie, že stredovek bol čistým obdobím temna. Minimálne na jeho konci sa vyskytovali rôzne prúdy túžiace po vzdelaní, rozšírení učenia a objavoch i za hranicami ľudskej mysle. Na druhej strane na stránkach knihy občas tečie krv potokom, Andrzej Sapkowski sa nebojí ani otvoreného zobrazenia negatívnych prvkov doby. Zaujímavým prvkom jeho štýlu je aj občasná zmienka o osude niektorých postáv. Vďaka tomu síce viete, čo sa s nimi stane, ale netušíte, za akých okolností. Každá kapitola je uvedená krátkou charakteristikou, tá však všetko neprezradí, ale funkčne navnadí na ďalšie čítanie. Celkové spracovanie nového vydania je ukážkovou prácou vydavateľstva - od úžasnej obálky cez kvalitu papiera až po redakčnú úpravu. Je totiž smutnou skutočnosťou, že súčasné knihy obsahujú množstvo chýb, ale Boží bojovníci si razia cestu väčšej čistoty textu. Tento román je povinnou jazdou pre každého fanúšika dobrého čítania a ja sa už teraz teším, ako pekne sa vedľa seba budú onedlho vynímať všetky diely série.

Originálny názov: Bozy bojownicy
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Husitská trilógia)
Preklad: Karol Chmel
Počet strán: 573

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

streda 18. marca 2020

Keď je túžba silnejšia ako rozum

Mary Kubica sa na slovenskom trhu uviedla knihou Dobré dievča, ktoré išlo v šľapajach takých hitov ako Stratené dievča či Žena vo vlaku. A vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v krátkom časovom horizonte ponúka jej ďalší titul - Keď zhasnú svetlá. Mal som šťastie, že som sa ku knihe dostal ešte pred jej vydaním, a tak som si mohol overiť, či si táto americká autorka udrží nastavenú kvalitatívnu latku. Po dvoch románoch je jasne badať jej rozprávačský štýl. Príbeh sa znovu odvíja vo viacerých časových líniách a z rôznych uhlov pohľadu. To autorke umožňuje pohrávať sa s dejom a zároveň aj s očakávaniami čitateľa, ktorý musí občas vo väčšej miere zapojiť mozgové bunky, aby nenaletel na zjavné chytáky.
"Keď príde rad na mňa, pracovníčka zavolá "ďalší!" a zdvihne ruku, aby som videla, kam mám ísť. Pristúpim k pultu a poviem, o čo mi ide. Zrazu mi dôjde, čo všetko sa môžem dozvedieť, keď nájde môj rodný list. Získam nielen dôkaz, že som Jessica Sloanová, ale zistím aj to, kde som sa narodila, kedy som uzrela svetlo sveta a ktorý pôrodník ma vytiahol z matkinho lona. Meno otca. O pár minút budem raz a navždy vedieť, kto je môj otec. Potvrdí sa aj jeho totožnosť, nielen moja." (str. 55)
V centra deja sú dve postavy. Prvou je Jessica Sloanová, potýkajúca sa hneď s niekoľkými problémami - jej matka umrela na rakovinu, kým Jessica spala, a tak teraz trpí pre výčitky svedomia nespavosťou. Navyše vďaka administratíve zistí, že je evidovaná ako mŕtva, preto sa púšťa do pátrania po svojom pôvode, aby zistila, či ide iba o úradnú chybu, alebo je za tým čosi viac... Druhou postavou je Eden, ktorej líniu sledujeme už od roku 1996. S manželom Aaronom im k šťastiu chýba jediné - dieťa. Eden je z neschopnosti počať frustrovaná, pomaly nedokáže jesť ani spať. Napokon sa rodičovstvo stane jediným cieľom a je ochotná spraviť čokoľvek, aby ho dosiahla... Vzhľadom na zápletky a časový rozostup po celý čas hútate nad prepojením postáv, a aj keď občas niečo tušíte, neskôr sa môže ukázať vaše očakávanie ako nesprávne. Mary Kubica má svoj príbeh premyslený do najmenšieho detailu a zároveň si dobre uvedomuje komunikáciu s čitateľom. Prekladá mu nápovedy, udržiava ho v napätí a svojím štýlom a kompozíciou textu dosahuje maximálny čitateľský zážitok. Román Keď zhasnú svetlá sa na prvý pohľad venuje samým náročným témam - choroba, insomnia, nemožnosť vynosiť dieťa... Napriek tomu autorka netlačí na pílu a námety využíva čisto v prospech deja. Môžete sa z nich poučiť, zamyslieť sa nad nimi alebo si len jednoducho užívať dobre vybudovanú atmosféru.
"Planty sme vysadili pred rokom... Pripomínajú mi, koľko času sme už s Aaronom venovali pokusom splodiť dieťa. Keď bol v práci, zaútočila som na ne nožnicami. Vzkypel vo mne hnev, strihala som hlava-nehlava, vyzúrila som sa na nich. Vrieskala som ako bláznivá, našťastie vďaka hradbe stromov okolo nášho dvora nikto nevidel ani nepočul môj záchvat." (str. 150)
U oboch postáv autorka využíva priameho rozprávača, ale vôbec to nevadí. Sú natoľko dobre vykreslené, že je ľahké odlíšiť ich. Väčšinou nemám ťažkosti zhodnotiť, ktorá kniha sa mi od tej-ktorej autorky či autora páčila viac, no v prípade Mary Kubica k tomu došlo. Dobré dievča i Keď zhasnú svetlá sú vyvážené romány a oba majú čosi do seba. Oceňujem aj to, že vydavateľstvo Slovenský spisovateľ zachováva podobnú grafiku, ba dokonca aj obrátené E. To akoby poukazovalo na odvrátenú stránku ľudskej osobnosti, čo sa skrýva prakticky v každom z nás. Knižná novinka na niekoho môže pôsobiť i trochu kontroverzne (najmä v závere), pretože Eden si nekladie servítky pred ústa a nahliada kriticky aj na rôzne rodičovské prístupy, no i to ju zaraďuje o niekoľko kvalitatívnych priečok vyššie. Verím, že Mary Kubica si napevno potvrdí svoje miesto medzi prekladovými autorkami a my sa tak dočkáme ďalších vydarených psychotrilerov z jej pera.

Originálny názov: When the Lights Go Out
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alexandra Ruppeldtová
Počet strán: 279

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.