pondelok 17. mája 2021

Žánrový mix plný napätia, drámy a posolstiev

Karen Robards je americká autorka, ktorá má na svojom konte úctyhodný počet titulov presahujúci päť desiatok. Publikuje už od prvej polovice 70. rokov a počas svojej spisovateľskej kariéry získala viaceré významné ocenenia. Okrem detektívnych sérii sa venuje aj romantike, histórii a napätiu, pričom jej očakávaný román v sebe skrýva všetky typické prvky. Hneď na úvod musím povedať, že som fanúšik špionážnych románov a histórie, a tak som bol na tento román naladený skôr, ako som ho začal čítať. Objektivita išla síce bokom, ale napriek tomu by sa môj názor na knihu nezmenil ani v opačnom prípade. Karen Robards som registroval ako známu autorku, no Čierna labuť Paríža je prvým titulom, ktorý som od nej čítal. A už sa vôbec nečudujem, že má taký úspech. Už prvá kapitola ma dokázala zaujať (ba dokonca prvá strana), voviesť do spletitého deja a doby, kedy sa príbeh odohráva. 

"Známy kolaborant s nacistami v meste známy ako Charles Lamartine okolo nej celé týždne snoril a raz ju počul spievať z pódia Rialta Marseillaisu. Tou piesňou reagovala na rozhovor skupiny sympatizantov s nacistami, ktorý si vypočula - prirovnávali porazené Francúzsko k zastrašenému psovi. Lamartine jej s úsmevom povedal, že tá pieseň zmarila akúkoľvek šancu, aby ju oficiálne chránili, potom ju sledoval do prenajatej izby nad opusteným obchodom." (str. 91)

Druhá svetová vojna je vďačným námetom pre autorov – či už v rámci pripomínania hrôz holokaustu, alebo zdôrazňovania sily obyčajného človeka. Karen Robards sa vydala cestou, ktorá má šancu osloviť nielen širšiu skupinu čitateľov, ale aj privábiť k téme nových. Špionážne romány sú špecifickým žánrom, radi po ňom siahnu muži i ženy, pretože napätie v spojení s aktuálnou (či v tomto prípade niekdajšou) politickou situáciou je väčšinou zárukou kvality. Nehovoriac o tom, že človeku neraz rozšíri obzory. Príkladom je aj Čierna labuť Paríža, keďže ponúka pohľad na Nemeckom obsadené Francúzsko, umeleckú scénu a zároveň praktiky nacistov zasahujúce každú oblasť spoločnosti. A to navyše obohatené o dejovú líniu rodinnej drámy vzhľadom na záchranu matky z rúk gestapa a zbližovanie sa sestier na pozadí hrozby smrteľného nebezpečenstva. Tu by som sa pristavil, pretože román je síce definovaný prívlastkami historický a špionážny, no vzťahová rovina je na rovnakej významovej úrovni. Citlivejšie povahy sa nemusia obávať príliš explicitne zobrazeného násilia, hoci autorka nijako nezakrýva surovosť či vypočúvacie praktiky nacistov. Slúžia skôr na dotvorenie deja a vybudovanie atmosféry než prvoplánovo na zasiahnutie emócií čitateľa. Tie už beztak podstúpia skúšku vďaka hlavnej hrdinke – Čiernej labuti – Genevieve Dumontová. Navonok pôsobí ako spôsobná, cnostná hudobníčka, no v skutočnosti využíva svoje postavenie na umeleckej scéne v prospech odboja. Nebezpečná úloha sa prejaví aj v jej blízkom okolí, pretože gestapo uväzní jej matku a Genevieve je odhodlaná oslobodiť ju, aj keď to znamená spojiť sily so sestrou Emmy, s ktorou už pred siedmimi rokmi prerušila kontakt. Páčilo sa mi, že Karen Robards využila tému aj s čiastkovými motívmi naplno – Genevieve totiž nemusí bojovať len proti nacistom či vlastnému vnútru, ale napokon aj proti odboju. Velenie sa totiž obáva možnosti úniku informácií a Genevieve má tak proti sebe veľmi neúprosného protivníka – čas. Ja ako čitateľ som priam cítil jej frustráciu, pretože vojna si vyberá obete aj mimo frontu, a hoci, samozrejme, stojíte na strane hrdinky, predsa len chápete aj druhú stranu mince, keď odboj neváhal obetovať jednotlivca, ak to malo viesť k víťazstvu slobody.   

Karen Robards
"Na konci ulice sa obzrela a všimla si dvoch mužov v hnedých plášťoch, prechádzali cez cestu možno pol bloku od nej. Klobúky stiahnuté do čela, ale tváre obrátené k nej. Čosi sa jej na nich nepozdávalo - v hlave počula varovné zvony. V tých dňoch bolo gestapo všade, všetkých sledovali, zatýkali hlava-nehlava, zabíjali už len pri podozrení, že niekto pomáha odboju. Zúfalo chceli udupať francúzske podzemie vzhľadom na inváziu Spojencov, o ktorej každý vedel, že k nej príde, no nikto si nebol istý, kedy a kde." (str. 231)

Karen Robards sa prejavila ako spisovateľka, ktorá si vyberá náročné témy, ale dokáže si spracovať s ľahkosťou a šarmom. Čitateľ sa nestráca v záplave dejinných súvislostí, ale zase netvoria iba peknú kulisu. Na pozadí reality sa odvíja príbeh troch žien, ktoré popritom nenásilne poskytujú čitateľom podnety na zamyslenie – čo by sme boli my ochotní obetovať pre svojich blízkych? Stálo by nám blaho spoločnosti za vlastné nepohodlie? Druhá svetová vojna je obdobie, ktoré čoraz viac upadá do zabudnutia a stáva sa skutočne len časťou histórie. Preto sa nazdávam, že jej hrôzy – a hlavne hrôzy nacizmu – treba neustále pripomínať. A najmä dnes, keď sa vynára čoraz viac prívržencov zelených tupých hláv (ospravedlňujem sa, nechal som sa uniesť...). 

Originálny názov: Black Swan of Paris
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán:392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.




nedeľa 16. mája 2021

Môže existovať svetlo bez temnoty?

Záver primárnej série z univerza gríš nemohol vyjsť v lepšom čase. Diváci po celom svete momentálne sledujú osudy hrdinov založené na knihách Leigh Bardugo a jej diela sa opätovne dostávajú na vrcholy bestsellerových rebríčkov. Skalní čitatelia nanovo prežívajú epický príbeh a noví fanúšikovia môžu aspoň hľadať rozdiely medzi dvoma spracovaniami. Séria Tieň kostí je povinnou jazdou pre každého nadšenca young adult a fantasy. Pomaly, ale isto sa z nej stáva kult, a niet sa čomu čudovať. Autorka spracúva univerzálne myšlienky, zaodeté do originálneho prostredia, mágie a prepracovaných charakterov. Povstanie ničoty priamo nadväzuje na predošlý diel a predstavuje skvelé finále Alininej cesty k porazeniu zla...  i keď s pár chybičkami krásy. 

"Nenávidela som Temnana za to, čo spravil Baghre a Ženi, ale bola som azda o toľko iná? A keď budem mať na zápästí tretí amplifikátor, budem ešte vôbec iná? Možno nie, pripustila som a spolu s tým mnou preletela mierna triaška - spojenie medzi nami zavibrovalo, na druhej strane neviditeľného puta sa ozývala odpoveď. Bolo to puto stvorené merzostou a temným jedom v mojej krvi, volalo ma cez obojok na krku a cez ranu na pleci, vďaka okove na zápästí o to silnejšie. Volala si ma a ja som odpovedal. Cítila som, ako ma niečo ťahá hore, von z tela, ženie ma k nemu." (str. 69)

Keď som s tvorbou Leigh Bardugo začínal, istý čas mi trvalo zvyknúť si na jej štýl. Zdal sa mi trochu ťažkopádny, ale vynahrádzala to dôkladným priblížením novovytvoreného sveta, kde bok po boku existujú obyčajní ľudia a magickými schopnosťami obdarené griše. Svet inšpirovaný ruskými reáliami, kde je dôvera nebezpečným prvkom, ma opantal a dokonale preniesol mimo všednej reality. Napriek tomu je však všetko dianie uveriteľné, za čo môžu predovšetkým postavy. A to tak hlavné, ako aj vedľajšie. Každá je čímsi špecifická a to, že nie je niekto obyčajný, neznamená, že nemá čo ponúknuť. Práve naopak, občas je ešte výraznejší, keďže sa nespolieha na mágiu, ale iba na vlastné schopnosti. Alina ako ústredná hrdinka sa dlho zmietala na pomedzí týchto dvoch svetov, pretože grišou sa stala až omnoho neskôr, než býva zvykom. Ale zato so všetkou parádou, keďže ako Svetlana - nositeľka svetla má vo svojich rukách obrovskú moc a tvorí protiklad k mocibažnému Temnanovi. No tak ako nemôže existovať svetlo bez tmy, ani oni dvaja,  zdá sa, nemôžu jestvovať bez seba navzájom. Pri iných knihách je čitateľovi bez najmenších pochýb jasné, že dobro nakoniec zvíťazí, no Povstanie ničoty vôbec nie je také jednoznačné. Hlavne preto, že Temnan - hoci je antagonistom, ako sa patrí - sa zaraďuje medzi najobľúbenejšie postavy a mnohí čitatelia držia palce skôr jemu ako Aline 😀. Škoda, že v tejto knihe je Temnana pomenej a aj samotný dej miestami zakopáva a prešľapuje na mieste. Putovanie pri hľadaní tretieho amplifikátora je príliš zdĺhavé na to, že by malo ísť o vygradovaný záver, pri ktorom sa nám bude tajiť dych. Vystupňovanie prichádza až na samotnom konci a oproti predchádzajúcemu dianiu je odbité pomerne rýchlo. A aj vytúžený stret hlavných protipólov vo vás napokon zanechá akúsi trpkú príchuť sklamania. Aspoň ja som si povedal - to je všetko? Ešteže môžeme tento diel vnímať v kontexte celej série, lebo sám osebe by kvalitatívne nedopadol vôbec uspokojivo. Pri čítaní som mal dojem, akoby Leigh plánovala aj ďalšie pokračovanie, preto sa nikam neponáhľa, a hoci celé griša univerzum rozširuje veľmi vydarene a funkčne, Alinin príbeh by si zaslúžil väčšiu nálož.

zdroj: TheFandom.net
"Ničevo´ja vybuchli, rozleteli sa ako popol vo vetre a prekvapení vojaci a griše len ostali hľadieť na miesta, kde predtým boli. Začula som zdesený výkrik a zdvihla zrak práve v momente, keď sa Nikolaiove krádla rozplynuli a on sa začal rútiť k sivým pieskom, pričom sa z neho tenkými pramienkami vylievala temnota. Zoja sa rozbehla k nemu a pokúsila sa spomaliť jeho pád prúdom vetra. Vedela som, že by som sa mala pohnúť. Mala by som niečo urobiť. Ale nedokázala som nohy donútiť poslúchať. Klesla som medzi Mala a Temnana, posledných z Morozovovej línie. Krvácala som z rany po guľke. Dotkla som sa pokožky na krku. Pripadala som si naho." (str. 338)

Cesta do Ravky (či skôr po Ravke) ostáva nadpriemerným žánrovým kúskom aj napriek spomenutým mínusom. Na základe poznania ďalších sérii z Grishaverse ako Vrania šestka či Zjazvený kráľ môžem povedať, že Leigh Bardugo sa zlepšuje s každou novou knihou, a tak sa jej dajú ľahko prepáčiť. Ani by som nepovedal, že mi budú chýbať aj postavy, ktoré mi spočiatku neprirástli k srdcu, ako napríklad Mal, ale aj v tom tkvie sila rozprávačského talentu. Povstanie ničoty vás síce pre nevyužitý potenciál nepostaví na nohy, no uzavrie väčšinu dejových línií, a tak ponúkne aspoň kúsok záverečného sentimentu.

Originálny názov: Ruin and Rising
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Tieň kostí)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

sobota 15. mája 2021

Inšpiratívne prostredie, charaktery aj posolstvo

Elizabeth Camdenová sa na slovenskom trhu vďaka vydavateľstvu i527.net udomácnila dvojdielnou sériou, ktorá nás preniesla zo súčasnosti do obdobia druhej svetovej vojny. V trende návratu do pohnutých udalostí histórie pokračuje aj v novej sérii Empire State, kde hrá prím získavanie informácií spravodajskými agentúrami. Neopozerané prostredie je doplnené ústrednými hrdinami, ktorí spoja dva svety, aby zistili, že sa až tak veľmi nelíšia. Spája ich totiž neutíchajúca túžba po spravodlivosti, rovnosti a uznaní. Samozrejme, nič nepôjde hladko a ako býva v romanciach zvykom, na čitateľa čaká množstvo iskrenia a počiatočných nedorozumení.

"Ustavične myslela iba na Colina Beckwitha a na to, či sa napokon rozhodne udržať jej kábel v tajnosti. Keby jej malé tajomstvo prezradil, strýkovi Thomasovi by prešli všetky intrigy, ktoré v predchádzajúcich rokoch napáchal. Jej otca súdny spor s ním predčasne priviedol do hrobu. Stý raz si položila otázku, kam zmizla otcova hnedočervená taška s tajomným obsahom, ktorý ho tak veľmi vydesil. Bola si istá, že sa týka súdneho sporu, a keby sa pán Beckwith rozhodol, že jej tajomstvo prezradí..." (str. 91)

Telegrafistka Lucy Drakeová pre tlačovú agentúru Associated Press, tiesni sa v malom newyorskom byte so svojím bratom Nickom a potýka sa s bremenom otcovej smrti. Dedičstvo, ktoré Drakeovcom právom patrí, je zahalené rúškom tajomstva, a ako sa ukáže, pavučinu lží môže pomôcť Lucy rozpliesť sir Colin Beckwith. Ich zoznámenie však neprebieha pokojne ani profesionálne. Je totiž podmienené zistením, že konkurenčná britská agentúra Reuters nedodržiava dohodnuté podmienky spolupráce, a tak Lucy napochoduje priamo do kancelárie riaditeľa. Colin so svojím príťažlivým zjavom, britským prízvukom a ochotou podať Lucy pomocnú ruku naruší jej stereotyp a spolu sa vrhajú do nebezpečenstva, ktoré im zmení život. 

Zasadenie príbehu do začiatku 20. storočia, konkrétne do roku 1903, sa ukázalo ako skvelý ťah. Zo stránok dýcha atmosféra daných čias, keď spoločnosť ešte len nadobúdala súčasnú tvár a dennodenne bola svedkom nových zmien. Lucy a Colin sú presne takí protagonisti, akých by ste od vtedajšieho obdobia čakali. Lucy je elegantná mladá žena, vedomá si svojich kvalít, usilujúca sa preraziť vo svete, kde vládnu muži. Colin je džentlmen, oceňujúci na iných pevnosť charakteru, odvážny v prejavovaní svojich názorov aj citov. Spolu tvoria naozaj pekný pár a veríte im všetky slová o láske, viere a nádeji. Vzájomná podpora a snaha dosiahnuť stanovené ciele ich vyformujú v zrelé osobnosti, ktoré môžu byť vzorom aj pre dnešných čitateľov. Nebezpečné dedičstvo ponúka omnoho viac ako klasická  historická romanca. Poukazuje na triedne rozdiely, vplyv mamony a pomsty na šťastie človeka, dobové primitívne postupy pri liečení psychických problémov aj súťaživé prostredie rodiaceho sa veľkomesta. Vo vtedajších reáliách vyčnieva okrem iných hlavne Lucin brat Nick, pohybujúci sa v oblasti týkajúcej sa pitnej vody. Bolo zaujímavé dozvedieť sa niečo z tohto súdka, ide o informácie, ku ktorým sa človek len tak nedostane. 

Elizabeth Camdenová (zdroj: elizabetcamden.com)
"Zdalo sa, že večer sa skončí víťazstvom starých rodín, ktoré Drakeovcami pohŕdali. Iba si želal, aby za ich pohŕdanie napokon nezaplatila Lucy. Nech ju do Oakmontu priviedlo čokoľvek, určite to bolo dôležité, lebo radšej by si vymieňala zdvorilosti s Džingischánom než so svojím strýkom. Lucino čudné správanie sa mu vôbec nepáčilo. Nervózne klopkala lyžicou po obruse a strýkovi odpovedala veľmi úsečne. Kiežby tú lyžicu položila a prestala s tým pekelným klopkaním! Colin zrazu zmeravel a všetkými zmyslami sa sústredil na Lucinu lyžicu. Vyťukávala ňou správu!" (str. 204)

Ľúbostný vzťah medzi Lucy a Colinom je uveriteľný, ich city sa prehlbujú postupne a nie sú založené iba na fyzickej príťažlivosti. Elizabeth Camdenová je autorka, ktorá rada dáva do popredia pozitívne ľudské vlastnosti, vnútornú silu a vďačnosť za Božie požehnanie. Jej novinka je pekným príkladom modernej romance, vychádzajúcej z tradičných prvkov, ale prinášajúcej originálne námety a spoločenské problémy. Ak sú aj ďalšie časti série takéto vydarené, máme sa ešte na čo tešiť!

Originálny názov: A Dangerous Legacy
Príslušnosť k sérii: 1. diel (State Empire)
Preklad: Jana Seichertová
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.


piatok 14. mája 2021

Ako zvládnuť rôzne povahy šéfov (i zamestnancov)

Thomas Erikson rozširuje svoju zbierku titulov napomáhajúcich lepšie pochopiť ľudí naokolo a v neposlednom rade aj samých seba. Predošlé knihy Obklopený idiotmi a Obklopený psychopatmi som síce nečítal, ale určite po nich siahnem. Zistil som totiž, že farebná typológia má čosi do seba a dá sa aplikovať v každej oblasti, kde dochádza k styku s ľuďmi. Kniha Obklopený idiotmi v zamestnaní ma zaujala názvom a vôbec pritom nefiguroval fakt, že pracujem v školstve 😀. Teda... trochu áno. Nazdávam sa, že kniha môže poslúžiť nielen mne ako čitateľovi, zamestnancovi či učiteľovi, ale aj mojim študentom pri príprave na reálny život v pracovnom kolobehu. Nejde totiž o motivačnú literatúru balansujúcu na hrane otrepaných klišé, autor poskytuje náhľad do skutočného pracovného prostredia a v jeho riadkoch sa môže nájsť naozaj každý.
"Väčšina manažérskych funkcií sa skladá aspoň z dvoch častí. Manažér, teda šéf, by mal byť čiastočne lídrom a poskytnúť zamestnancom, čo potrebujú. Tým myslím inštrukcie, vzdelanie, vysvetlenie, ukážky postupov. Zároveň by mal podporovať, motivovať, povzbudzovať, plánovať skupinovú prácu, dávať spätnú väzbu, viesť porady a kadejako inak uľahčovať prácu zamestnancom. Zvyšok dňa tvorí časť odborníka, teda keď manažér sám rieši problémy, venuje sa zákazníkom, plánuje aktivity, ktoré nesúvisia s vedením tímu, ale s prácou." (str. 29)

Kniha je rozdelená na dve časti. Prvá, ktorá ma osobne zaujímala viac, sa venuje šéfom z pohľadu zamestnanca, druhá zas zamestnancom z pohľadu ich nadriadených. Spolu tvoria funkčný celok, snažiaci sa poukázať na všetky aspekty nevyhnutného kontaktu oboch zložiek. Keby ostalo len pri prvej časti, Thomas Erikson by ľahko mohol skĺznuť k nechcenej kritike vyšších funkcií, no keďže sám prešiel rozličnými pozíciami, dokonale pozná obe strany mince. A čo je sympatické, neváha si priznať vlastné chyby, ktorých sa dopustil ako manažér. Nielenže sa z nich dokázal poučiť, ale využíva ich ako názorný príklad nezvládnutia náhleho povýšenia či potreby aplikovať rôzne štýly komunikácie. Pretože každý z nás je iný, disponuje iným prístupom k plneniu povinností a vyžaduje odlišnú schému prípadných odmien a trestov. Ak ste podobne ako ja nováčikom v tvorbe tohto švédskeho spisovateľa, nemusíte mať najmenšie obavy. Thomas typológiu farieb vysvetľuje jasne a zrozumiteľne, a hoci jedným dychom dodáva, že u málokoho prevažuje len jedna farba, jeho opisy autentické a určite sa vám ich podarí napasovať na mnohých ľudí vo svojej blízkosti. Červení, žltí, zelení i modrí jedinci majú svoje nepopierateľné klady aj zápory. Schopnosť rozpoznať ich je prvým krokom k úspešnej komunikácii a napĺňaniu očakávaní. Autor poskytuje praktické rady a ponúka situácie, ktoré ukazujú, ako sa dá dosiahnuť viac, ak viete zaradiť človeka do príslušného sfarbenia. Obklopený idiotmi v zamestnaní je občas každý, pričom väčšinou sa im začneme vyhýbať, prípadne môžeme vypeniť až do otvoreného konfliktu. Nevravím, že táto kniha z vás automaticky spraví znalca pováh, no podľa prístupu k zadaným úlohám, (ne)schopnosti motivovať či poskytovať spätnú väzbu dokážete určiť konkrétny typ a porozumieť tak jeho atribútom. Veľmi dobre je spracovaný rozdiel medzi "obyčajným" šéfom a lídrom, ktorý ťahá svojich zamestnancov vpred a dokáže im poskytnúť prostredie, kde sa cítia ocenení a stimulovaní. Thomas ponúka kurzy, ktoré navštevujú vedúci funkcionári v snahe zefektívniť svoje podniky, no ja verím, že našincovi postačí, ak  zameria pozornosť na druhú časť tejto publikácie. Azda v ňom nájde návod, ako zlepšiť svoj prístup aj celkovú spokojnosť svojich zamestnancov.

Thomas Erikson (zdroj: Whatson.ae)
"Ak ste ako väčšina ľudí, teraz v dospelosti oceňujete najmä učiteľov, ktorí  na vás stále tlačili, aby ste dosahovali čo najlepšie výkony. Viem, že je to skôr generačná záležitosť, no určite so mnou aspoň trochu súhlasíte. Popularita ako motivácia je pre lídrov nebezpečný smer. Rešpekt v pozitívnom zmysle je bezpochyby bezpečnejšou cestou. Najzábavnejšie na ňom je, že ak ho dosiahnete, získate s ním aj popularitu." (str. 191)

Rola šéfa sa mení s dobou a už dávno ním nie je ten, čo iba rozdáva úlohy a kontroluje ich splnenie. Respektíve by takým aspoň nemal byť. Rovnako ako by zamestnanec nemal stagnovať, podporovať svoju lenivosť a nenapĺňať svoj potenciál. V pracovnom prostredí trávime veľmi veľa času a je nutné, aby sme sa v ňom cítili príjemne, čo je neraz dôsledkom kolegiálnych vzťahov. Thomas Erikson ústretovou formou predstavuje možnosti, ako ich dosiahnuť, napriek na pohľad nekompatibilným povahám. Stačí iba jednoducho chcieť.

Originálny názov: Omgiven av dåliga chefer
Príslušnosť k sérii: súčasť edície 
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.




utorok 11. mája 2021

Citlivý obraz človeka na pozadí iránskej revolúcie

Už dlhšie mi chýba na slovenskom trhu prekladový autor typu Khaleda Hoseiniho. Vydavateľstvo Lindeni sa podujalo priniesť na naše pulty román spisovateľky Nazanine Hozar a už podľa anotácie som vedel, že zívajúca diera v mojom čitateľskom vnútri bude konečne zaplnená. Historické i súčasné dianie v Iráne je pre našinca občas veľkou neznámou a akýkoľvek náhľad do tejto krajiny je vítaný. Najmä keď je zaobalený do pútavého príbehu, s akým je ľahké sa stotožniť a pochopiť vnútro postáv aj napriek kultúrnej odlišnosti. Ústredná hrdinka si vás získa svojím nevšedným osudom, poznačeným pečaťou odloženého dieťaťa. Ide o skvele zvolenú analógiu k hľadaniu si miesta vo svete, ktorý nie je zhovievavý k slabým, ale zároveň poskytuje priestor na sebarealizáciu a sebauvedomenie.

"Zahra sa rozbehla po ulici ako jastrab, keď zavetrí korisť. Po chvíli sa Behrúz vydal hľadať do mesta Ariu, dúfal, že ju nájde prvý. A našiel. Spala schúlená vedľa Kamrána na schodoch starej mešity, ruku skrútenú okolo dreveného vedra so špinavou bielizňou. Chlapca poslal napred a Ariu vzal na ruky, vedro mu viselo na končekoch prstov. Cestou premýšľal o Ahmedovi, Zahrinom synovi. Aj k nemu sa tak správala? Kedy už konečne Boh zasiahne, otrasie zemou a rozdelí ju vo dvoje, tak aby Zahra ostala na jednom brehu a on na druhom?" (str. 101)

Spočiatku som si musel zvykať na autorkin štýl, ale hneď ako som sa naladil na jej vlnu, dočkal som sa pestrého, farebného a dojemného príbehu, ako naznačuje aj samotná obálka. Názov napovedá, že dej sa bude zameriavať predovšetkým na Ariu, ktorá dostala meno podľa hudobnej skladby. A hoci je jej životný údel hnacou epickou silou, vytvára sa okolo nej plejáda rôznych charakterov, čo Ariu sprevádzajú na takmer tridsaťročnej púti. Kompozícia románu dáva do popredia hlavne tri ženy, no nebyť šoféra Behrúza, ktorý jednej noci v roku 1953 začul detský plač, novonarodené dievčatko mohlo dopadnúť veľmi zle. Behrúzova žena Zahra nie je vôbec nadšená z nečakaného prišelca a ďalší hladný krk v rodine považuje za nechcenú príťaž. Svoje antipatie sa ani nesnaží ukrývať a k Arii sa správa ako typická negatívne založená macocha. Samozrejme, najmä vo chvíľach, keď nie je nablízku jej manžel... Ďalšou ženou, ktorá ovplyvní Ariin osud, je bohatá vdova Ferešte. Ani od nej sa Aria nedočká vrúcneho citu, no poskytne dievčatku útočisko, čo predznamená jej ďalšie kroky. Napokon Aria stretáva chudobnú Mehrí, ktorú považujem za jednu z najlepších postáv románu. Akoby všetko smerovalo k tejto záhadnej žene, skrývajúcej v sebe viac, než sa zdá na prvý pohľad. Vo všeobecnosti Nazanine Hozar stavia na zdanlivo jasných či zrozumiteľných motívoch, ale vzhľadom na tému je možné čítať medzi riadkami a objaviť tak ďalšie príbehové i myšlienkové vrstvy. Do jednej knihy sa, prirodzene, nemôžu vmestiť všetky reálie, najmä v širšom časovom rozmedzí. Napriek tomu sa čitateľ dozvie mnoho informácií o iránskej politickej situácii, bojoch o moc, náboženských konfliktoch, postavení žien, sociálnych či vzdelávacích problémoch alebo o jednoduchých a pritom komplikovaných medziľudských vzťahoch. Autorka sa nesnaží tlačiť na pílu, ale darí sa jej vyvolať v čitateľovi pestrú škálu emócií, spôsobenú hlavne kultúrnymi rozdielmi a hraničnými situáciami, keď smrť dýcha postavám na krk, zatiaľ čo sa snažia ochrániť svojich blízkych. 

Nazanine Hozar (zdroj: The Walrus)
"Vpíjali sa očami do zrnitého obrazu, Aria žmúrila, či na povrchu Mesiaca rozozná tvár Proroka. Celý život jej ľudia tvrdili, že tam je. Nevedela, že Ferešte vedľa nej robí presne to isté. Hľadala tvár boha, akéhokoľvek boha, boha islamu alebo židov, Ježiša alebo Ahura Mazdu, a keď nič také nenašla, modlila sa, aby jeho tvár zostala navždy skrytá pod mesačným prachom a nikdy sa nezjavila." (str. 303)

Román Aria sa vymyká súčasným dynamickým rozprávačským trendom a plynie vlastným tempom. Občas spomalí, zameria sa na opis postáv, ich činností alebo miestnych zvykov, inokedy šprintuje a zdá sa, že len prebehne udalosťami, ktoré by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Viac sa mi pozdávali časti, keď bola Aria staršia, hoci ani ako dieťa nebola práve nevšímavá. Občas sa mi dokonca zdalo, že na cca päťročnú má až pridospelé zmýšľanie. Kniha pôvodom iránskej spisovateľky Nazanine Hozar mi však určite rozšírila obzory a bude mať na mojej poličke čestné miesto. 

Originálny názov: Aria
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


sobota 8. mája 2021

Zlo prichádza nenápadne

Už dlho si hovorím, že obmedzím čítanie young adult, ale opak je realitou - tento žáner stále tvorí podstatnú časť mnou prečítaných kníh. Je totiž ťažké odolať zobrazeniu človeka v jeho neokrášlenej podobe, zaobalenému do príťažlivých tém a prostredí. Rok čo rok nám vydavateľstvá prinášajú preklady nových autorov a autoriek, čo rúcajú stereotypy a vždy prinesú čosi neopozerané. Do tejto skupiny určite patrí aj Kat Ellis, ktorá opúšťa vody romantiky, rodinnej drámy či fantasy a ponúka hororový príbeh. Na svoje si prídu predovšetkým fanúšikovia strachu a klasických hororov, pretože Hrôza v Harrow Lake je svojím spôsobom poctou kultovým dielam. Autorka sa nijako netají pozitívnym vzťahom k známym prvkom a svoje nadšenie pretavila aj do príbehu o dievčati na prahu dospelosti, ktoré sa bude musieť popasovať so všadeprítomným zlom.

"Zem je suchá. Zanecháva na mojich prstoch povlak prášku, pokrýva ich ako popol. V tej diere všetko pravdepodobne lozí a krúti sa, ale ja tie tvory nevidím, tak tam možno ani nie sú. Strčím dnu ruku až po rameno. Kde v riti je ten telefón? Ľahnem si bruchom na zem, aby som lepšie dočiahla. Vtedy čosi začujem. Šuchot, len menej rytmický a slabý. Drása mi to nervy. Znie to, ako keď niekto otvára dvere uprostred noci, pomaly a hrozivo - Spíš? - alebo keď drkocú zuby. Zmeraviem. Ten zvuk sa mi podobá na ten, čo vydávali chrobáky v Loreleinej izbe poobede, stovky ich malých nožičiek puk-puk-pukali v orechových škrupinách." (str. 117)

Kniha sa nehrá na nič, čím nie je. Ak k nej budete pristupovať so všetkou vážnosťou a očakávať nálož strachu a originality, mohli by ste byť sklamaní. Ja som si čítanie užíval už len preto, že som hororový fanúšik a text je prešpikovaný množstvom popkultúrnych odkazov. Hlavná hrdinka Lola je dcérou slávneho filmového režiséra, s ktorým nemá práve vrúcny vzťah, a keďže matka ich opustila už pred dlhými rokmi, stal sa z nej samorast. Občas púta pozornosť, inokedy je ľahostajná, no keď niekto na jej otca brutálne zaútočí, nenechá ju to chladnou. Práve naopak, iba vtedy začne ísť do tuhého. Lola sa totiž počas jeho zotavovania presúva do mestečka Harrow Lake, odkiaľ pochádza jej matka. Odľahlé miesta, ktoré akoby zamrzli v čase, kde by ste sotva chytili wi-fi signál a obyvatelia sa na každého prišelca podozrievavo dívajú cez prsty, sú vždy dobrým základom pre budovanie temnej atmosféry. A tú Kat Ellis zvláda na výbornú. Práve v celkovom vyznení tkvie najväčšie čaro románu. Už od začiatku autorka dbá na náladu, ktorá nekolíše, ba dokonca sa pomaly, ale isto stupňuje. Nedá sa povedať, že by ste sa ako čitatelia báli, sem-tam však natrafíte na pasáž, kde znechutene skrivíte pery alebo budete krútiť hlavou nad Lolinými rozhodnutiami. Keďže sa vekovo nachádza iba na prahu dospelosti, je logické a prirodzené, že nie vždy koná s rozvahou. Páčilo sa mi však jej vykreslenie. Je naivná, zvedavá, ale aj pragmatická a dokáže preniknúť k podstate. Hrôza v Harrow Lake spočíva hlavne v tom, že na okolí miznú ľudia. Tajomné prostredie a nádych minulého storočia je dokonalým zdrojom na šírenie legendy o záhadnom pánovi Praskotovi, aj keď pravda bude zrejme o niečo realistickejšia. Príbeh je rozprávaný v prvej osobe, všetko teda sledujeme skrz Lolinu optiku, no, samozrejme, nie je jedinou dôležitou postavou. Spomeniem napríklad jej starú mamu, bizarnú obyvateľku mestečka, ktorá sa netrápi spoločenskými pravidlami, ďalej sympatickú Coru či Cartera, symbolický maják v tme. Kat vystavala dej na množstve malých motívov, pričom niektoré ostali nedotiahnuté a zaslúžili by si väčší priestor, či už ide o miestne zosuvy pôdy alebo stratených ľudí. Pôsobia tak trochu prvoplánovo, ale v ponímaní celého diela ide skôr o drobné nedostatky. 

Kat Ellis (zdroj: SHEmazing!)
"O krok ustúpim a zem sa mi trúsi pod bosými nohami, uvoľňuje sa a láme. Spravím ďalší krok a praskanie znie tentoraz ešte intenzívnejšie. Prásk-prásk-prásk-prásk-PRÁSK. Ozýva sa čoraz hlasnejšie alebo sa priestor okolo mňa zmršťuje, až kým moje oči nepokrútia tmu do drkotajúcich úst bez zubov. Pán Praskot. Jeho studený dotyk mi prechádza po líci. Hladí ma po pokožke tváre, po pleci, napokon zastane na zranenom zápästí." (str. 191)

Stretol som sa s názormi od iných čitateľov, že pochybujú o tom, že Hrôza v Harrow Lake je naozaj založená na skutočných udalostiach. Pritom ide iba o ďalší žánrový prvok, typickú snahu vyvolať u čitateľa/diváka pocit, že zlo je bližšie, než sa zdá. Kat Ellis sa v horore pohybuje ladne a skúsene a usiluje sa nezničiť jeho "čistotu" nadbytočnou romantickou líniou, hoci vzťahy sú pre dej takisto dôležité. Young adult hororov u nás vychádza málo, preto som vďačný za tento kúsok, bola to príjemná zmena. Autorka má na svojom konte viacero kníh, azda sa dočkáme ich prekladu. Ja po nich určite siahnem rád. 

Originálny názov: Harrow Lake
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Kvoriaková
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.



pondelok 3. mája 2021

Odhaľovanie osudov vojnových agentiek

Knihy z druhej svetovej vojny sa nemusia týkať iba deportácie do koncentračných táborov či situácie v getách. Nemenej častým a dôležitým prvkom boli aj ďalší hrdinovia, ktorí uplatňovali svoje nadanie v boji proti neľudskému režimu a jeho krutým praktikám. Pam Jenoff sa inšpirovala silnými ženami, pôsobiacimi na poste agentiek britského Oddelenia pre zvláštne operácie (SOE). Témou a atmosférou mi pripomenula skvelú sériu Susan Elie MacNeal (doteraz ma neprestalo mrzieť, že sa ukončil preklad do češtiny). Stratené dievčatá v Paríži sa odvíjajú v dvoch líniách. Časový odstup medzi nimi býva neraz väčší, no v tomto prípade sú to iba dva roky. Napriek tomu sa svet za ten čas diametrálne zmenil. A hoci medzitým došlo k ukončeniu vojny a pomalému návratu do normálneho života, dozvuky krvavého konfliktu ešte ani zďaleka nevyšumeli. 

"Ukázalo sa, že Nemci nechodievajú tak často do kaviarne dolu. Bývali v tej istej budove, dokonca vo vedľajšom byte v podkroví a ďalší na poschodí pod ním. Keď to Marie zistila, raz keď šla v noci po chodbe na toaletu, pomyslela si, že Julian sa určite zbláznil. Alebo mu bolo jedno, či ju chytia, alebo nie. No potom prišla na to, že je to dokonalé a bezpečné útočisko, lebo Nemci nikdy nepredpokladali, že by niekto z nepriateľskej strany mohol byť tak blízko. Dokonca sa uškŕňala, že vysiela Nemcom doslova spod nosa." (str. 165-166)

V roku 1946 pracuje Grace Healyová v newyorskej kancelárii, pomáhajúcej vrátiť sa ľuďom po vojne späť do normálneho života. Aj sama Grace nesie na pleciach váhu doby, prišla totiž o manžela a spoznávaním ťažkých osudov aspoň príde na iné myšlienky. Keď na nádraží objaví zabudnutý kufor s fotografiami dvanástich neznámych žien, vezme si ich a rozhodne sa pátrať po ich identite. Išlo o agentky spomínaného oddelenia, vysielané ako radistky na nepriateľské územie, aby sa stali súčasťou domáceho odboja. Príbeh sa zameriava najmä na dve - Eleanor a Marie. Pam Jenoff sa nijako netají tým, že pri písaní siahla po skutočných predobrazoch odvážnych žien, predovšetkým Very Atkinsovej, ktorá počas vojny pracovala vo francúzskej sekcii zvláštnych operácií. Na túto tému vzniklo veľa pozoruhodných diel a Stratené dievčatá v Paríži medzi nimi určite nezapadnú. Kniha opisuje všetky okolnosti ich boja proti neslobode. Hrdinky - v tom pravom zmysle slova - museli neraz opustiť svoje rodiny, ak sa chceli vydať v ústrety nebezpečenstvu. Predtým však na ne čakal náročný výcvik v ťažkých podmienkach, pretože nepriateľ by s nimi určite nezaobchádzal v rukavičkách a odolnosť - fyzická i psychický - bola nutným predpokladom ich práce. Eleanor a Marie predstavujú okrem jadra deja aj poctu týmto úžasným a obdivuhodným ženám. Marina dejová línia sa mi síce páčila o niečo viac, keďže Eleanor vyznieva pomerne diskutabilne a jej príbeh nie je oproti ostatným taký svižný. Ide, samozrejme, o autorkin zámer, takže v tomto smere jej takisto nie je čo vytknúť. Ústredné trio hlavných postáv je špecifické a každá vás zaujme čímsi iným. Sú to práve Grace, Eleanor a Marie, na kom stojí a padá celý príbeh, a svoju úlohu zvládajú znamenite. Páni, vy sa nedajte zmiasť či oklamať, ak máte náhodou dojem, že román je určený prevažne ženskému publiku. Je významný najmä pre svoj námet, prostredie a dobu, v ktorej sa odohráva. Zároveň disponuje viacerými zaujímavými podnetmi na zamyslenie a šikovne, nevtieravo upozorňuje, že zlo nikdy nespí, a ak si nedáme pozor, história sa môže zopakovať. 

Pam Jenoff (zdroj: An Unlikely Story)
"Grace zatvorila oči a snažila sa zaspať. Pred očami mala však Eleanor a jej dievčatá - akoby ju volali, akoby jej chceli niečo povedať. Zrada, ako povedala Annie. Niekto tie dievčatá prezradil Nemcom. Mohol to byť niektorý iný agent. No nie všetky dievčatá, ktoré chytili, operovali v blízkosti Paríža pod Vesperovým vedením ani v priľahlých oblastiach. Boli roztrúsené po celom Francúzsku. A o všetkých mohol mať informácie len niekto veľmi vysoko postavený - možno sám veliteľ." (str. 247)

Stratené dievčatá v Paríži sú napínavé, romantické, emotívne aj apelujúce na základné ľudské princípy. Išlo o moje prvé literárne stretnutie s Pam Jenoff, ale pravdepodobne nie posledné. Ako som sa dozvedel, druhá svetová vojna je v jej tvorbe ťažiskovou, a ak aj jej ďalšie knihy dosahujú podobnú kvalitu, mám sa ešte na čo tešiť. Dnes si už ani nedokážeme poriadne predstaviť, aké hrôzy či nádeje prežívali vtedajší odbojári, preto som rád aspoň za takéto sprostredkované zážitky. Ich odkaz prekonal čas aj priestor a aj im vďačíme za súčasnú podobu sveta. 

Originálny názov: The Lost Girls of Paris
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.