nedeľa 6. novembra 2022

Vzbura voči krutosti a strate ľudskosti

Priznám sa, že pred časom som prestal čítať príbehy z druhej svetovej vojny, hoci som naďalej ostal ich priaznivcom. Náš trh však už bol taký presýtený témami holokaustu, až sa stal kontraproduktívnym a obávam sa, že námety s potenciálom prebudiť úvahy o nepochopiteľných krutostiach stratili svoj efekt. Nehovoriac o kolísavej kvalite jednotlivých titulov. Vydavateľstvo Tatran našťastie udržiava latku a je zárukou, že čitateľ sa dočká plnohodnotného zážitku. A tak som predsa len siahol po novinke Za ostnatým drôtom, ktorá spracúva udalosti z jesene 1944, keď došlo v najneslávnejšom poľskom koncentračnom tábore k vzbure väzňov. Román vás už od začiatku vtiahne silnou autentickosťou, či už na poli opisu nehostinného prostredia, alebo vykreslenia charakterov postáv. 

"Tomasz s Urszulou sa vydali hľadať trochu súkromia a nechali bezradného Jakuba, aby si poradil sám. V diaľke zbadal Annu. Sedela opretá o múr baraka a jedla polievku. Netušil, ako sa jej má prihovoriť. Celý mesiac sa zapodieval mŕtvymi, zdalo sa mu, že zabudol, ako nadviazať rozhovor so živou bytosťou. So ženou. Musel niečo urobiť. Riskoval život, aby sa dostal cez plot. Nemal žiadnu nádej do budúcnosti. Možno je dnešný deň jeho posledný. Ak sa chce zoznámiť s týmto dievčaťom, musí to urobiť teraz. Pozbieral odvahu a váhavo k nej podišiel." (str. 73)

Väčšina podobne ladených príbehov je rozprávaná v prvej osobe, respektíve sa pozerá na udalosti cez optiku väzňov. Kniha Jamesa D. Shipmana ponúka hneď viacero uhlov pohľadu a medzi nimi aj rodinu dozorcu v koncentračnom tábore, čo zvyšuje jej rozmanitosť i možnosti zamyslieť sa nad mnohovrstvovou situáciou. Odboj medzi obyvateľmi Osvienčimu zapustil korene už skôr, no pre čitateľa je príhodné zoznámiť sa s jeho praktikami a cieľmi od piky. Na to slúži hrdina románu Jakub Bak, mladík snažiaci sa prežiť kruté podmienky a tým splniť sľub daný otcovi. Jakub je súčasťou komanda starajúceho sa o dianie okolo plynovej komory - falošne povzbudzuje nešťastníkov na ceste na smrť alebo odpratáva mŕtve telá a vynáša ich ku kremačným peciam. Práca mu síce spôsobuje nočné mory, ale na druhej strane má možnosť získať navyše nejaké jedlo, peniaze, či dokonca šperky. Vďaka tomu dokáže prežiť o čosi ľahšie aj so svojím verným kamarátom Tomaszom. Pre svoju odvahu, lojalitu a odpor k Nemcom sa však dostane do hľadáčika miestneho skromného, ale zato odhodlaného odporu, ktorý by Jakuba rád videl vo svojich radoch. Mladý Poliak spočiatku návrh pripojiť sa odmieta, no jeho postoj sa zmení, keď si Jakubovu priateľku Annu uzurpuje pre seba rotmajster SS Schmidt. Nielenže sa dozvie, že Anna pomaly dodávala odboju pušný prach, ale zároveň v sebe sám nájde silu postaviť sa krutému režimu... Ako som už spomenul, významnou zložkou deja je aj rodina esesáka Hansa Kruppa, ktorý zabezpečí miesto dozorcu aj pre svojho synovca s úmyslom spraviť z neho špióna medzi väzňami, aby zabránili ich vzbure. Tým máme príležitosť vidieť celú situáciu aj z opačnej strany a získať celistvejší obraz o jej priebehu. Autor pritom neskĺzol ku klišé v podobe čiernobieleho videnia a aj osoby nosiace uniformu sa snaží vykresliť ako ľudské bytosti plné protirečení. Z princípu ich síce neľutujete, no dokážete porozumieť ich neraz pokrivenej motivácii. 

James D. Shipman (zdroj: Facebook)
"Kývol dvojici mužov, aby ho nasledovali oploteným chodníkom, ktorý delil tábor na dve časti. Ako prechádzal popri mužských barakoch, videl, že z okien pozerajú väzni. Na tvári mali strach a skľúčenosť. Už sa roznieslo, čo sa stalo. Nech už mali akýkoľvek plán, dnes ráno sa mu podarilo zmariť ho a oni to vedeli. V duchu si pogratuloval, že nechal celú Brezinku pod zámkom..." (str. 161)

James D. Shipman vychádzal pri písaní zo skutočných udalostí a mnohé mená z knihy patria reálnym osobám, zatiaľ čo iné sú len umeleckým stvárnením rôznych účastníkov odporu. Nič to však  nemení na fakte, že im budete držať palce v ich náročnom snažení a obávať sa o ich osudy, keďže vojna málokedy dopraje hrdinom šťastný koniec. Za ostnatým drôtom je román o túžbe po živote na mieste, kde už dávno stratil cenu, o slabom plamienku nádeji, ktorý sa môže rozhorieť ako obrovský letný požiar, a o láske pod ťarchou smrti. Môžem ho odporučiť každému, kto sa chce dozvedieť čosi nové a pritom prežiť autentický príbeh zdôrazňujúci základné ľudské hodnoty.


Originálny názov: Beyond the Wire
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

nedeľa 30. októbra 2022

Kto je vrah a... kto je vlastne obeť?

Romány, ktoré narúšajú tradičný spôsob rozprávania a využívajú prvky modernejšej komunikácie, nie sú ničím novým. Spomeňme trebárs Goetheho nešťastného Werthera alebo záhadnú pani Grahamovú Anne Bronteovej, vylievajúcich si svoje vnútro prostredníctvom listovej korešpondencie a denníkových zápiskov. Angličanka Janice Hallettová sa vo svojom debute takisto zbavila pút konvencie a prináša príbeh vyrozprávaný pomocou mailov. Siahnutie po originálnejšej forme, než je bežná neviazaná prozaická reč, sa ukázalo ako krok správnym smerom. Najmä v žánri detektívky je to príhodné, keďže čitateľ je nútený hľadať pravdu doslova medzi riadkami, čomu nasvedčuje aj primerane zvolený názov. 

"Drahý James, aké milé, že na mňa myslíš. Zbožňujem hranie. Je to väčšia rola, než som mala v Rozmarnom duchovi, ale už sa do nej dostávam. Mrzí ma, že prežívaš také náročné obdobie. Dnes som autobusom prechádzala okolo Majera a videla som plagát pre Ples pre Poppy. Sarah-Jane je šikovná, že ho zorganizovala za taký krátky čas. A to, že ste tak rýchlo vyzbierali toľko peňazí - všetci vás podporujú. Čoskoro budete mať dosť na Poppinu liečbu a hodíte všetko za hlavu. Teším sa, ako sa dnes na plese porozprávame. Ahoj, Issy" (str. 57)

Hlavným motívom je snaha vyzbierať vysoký finančný obnos na liečbu ťažko chorého dievčatka. Komunita okolo malého divadelného súboru sa zomkne a robí aj nemožné, aby prostredníctvom verejných príspevkov, sponzorov, charitatívnej akcie aj neznámych darcov získala obrovskú sumu. Ako všade, aj v tomto prípade sa však nájdu hyeny v ľudskej koži, ktoré neváhajú zneužiť dobré úmysly ostatných a osudom skúšaných jedincov. No kým sa reálne udeje niečo smerodajné a aspoň sčasti sa naplnia prvky detektívky, prejde pomerne veľa času, resp. strán. Janice Hallettová sa totiž viac než na budovanie napätia či odhaľovanie zločinu sústredí na predstavenie množstva postáv, ich vzťahov a motivácií. Spočiatku v nich môžete mať mierny chaos, autorka však našťastie myslela aj na menej sústredených čitateľov a v knihe nájdete aj zoznam členov divadelného súboru a ich príbuzenstva. Ukázal sa ako veľmi nápomocný, najmä keď jednotlivé osoby odlišuje spočiatku iba ich meno... Je škoda, že vzhľadom na mailovú komunikáciu sa prakticky vôbec nevyužili možnosti, ktoré písomný kontakt ponúka. Mám tým na mysli napríklad fakt, že všetci zainteresovaní disponujú dôkladnými znalosťami gramatiky, pravopisu, štylistiky... Textu by rozhodne pomohlo - o odlíšení aktérov nehovoriac -, keby sa v ich prejave vyskytli určité chyby, preklepy či ďalšie viditeľné dôkazy neznalosti pravidiel elektronickej komunikácie. Nielenže by ho to oživilo, no i priblížilo realite. Takto ostáva jedinou výraznejšou osobnosťou Issy, vyznačujúca sa osobitými vlastnosťami, ktorými síce môže pôsobiť otravne a iritujúco, ale aspoň je ľahko rozpoznateľná. 
Ak máte radi dynamické príbehy, zdĺhavý úvod vás môže skôr odradiť. A keď napokon dôjde k odhaleniu obete, nemá to taký efekt, aký by si kniha zaslúžila. Rozvláčnosť deja je na druhej strane istým spôsobom typické pre nenáhlivú britskú tvorbu, založenú na oboznamovaní s prostredím a okolnosťami. Vražda medzi riadkami tak ulahodí každému, kto neholduje potokom krvi a explicitnému násiliu, no uprednostní dej plynúci pokojne ako pomaly tečúca rieka. 

Janice Hallettová (zdroj: comedy.co.uk)
"Vážený pán Greenwood, nepoznáme sa, ale som Arnieho mama. Našla som Vašu emailovú adresu na jeho starom počítači, ktorý mi sused spojazdnil. Arnie mi povedal, že bude istý čas bývať u Vás. Naozaj dúfam, že to tak je, no momentálne mu, žiaľ, nemôžem dôverovať. Ak ste ten ošetrovateľ z psychiatrie, s ktorým sa zoznámil v SAR, dúfam a modlím sa, aby ste vedeli môjmu synovi pomôcť. Myslím, že ako dobrovoľník Lekárov bez hraníc bol v živote najšťastnejší a často hovorí, že by sa chcel vrátiť - problémy sa začali po jeho návrate, veľmi ťažko si zvykal na život doma." (str. 149)
Pozitívom je, že román prečítate veľmi rýchlo. Kompozícia textu vás núti obracať stránku po stránke s odhodlaním prečítať ešte aspoň jeden mail, a ani sa nenazdáte a zrazu máte "čistú schránku". A ak sa naladíte na vlnu Janice Hallettovej, určite si knihu užijete omnoho lepšie. Je totiž nutné uznať, že v mailoch sa skrývajú mnohé náznaky budúcich udalostí či dokonca motívov zločinov. A popritom sa môžete zamyslieť aj nad problémami, s ktorými sa stretávame denne - nad mocou peňazí, významom zdravia, uponáhľanosťou doby či vyváženými medziľudskými vzťahmi. Vražda medzi riadkami síce v mojom osobnom knižnom svete dieru neurobila, ale nepochybujem, že si nájde mnohých spokojných priaznivcov. Má potenciál zaujať a vďaka svojej forme ako najväčšej devíze sa jej to i podarí. 

Originálny názov: The Appeal
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Simona Klimková
Počet strán: 435

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.


nedeľa 16. októbra 2022

Záhada Ďatlovovej výpravy

Erika Jarkovská sa už dávno etablovala na domácom knižnom trhu ako autorka historicko-spoločenských románov založených na skutočných udalostiach. Kto pozná jej tvorbu, vie, že sa vyznačuje dôkladnou znalosťou zobrazených reálií, citom pre detail a pestrou paletou postáv. Svojich fanúšikov horúcou novinkou rozhodne nesklame a vzhľadom na pútavú tému má veľkú šancu získať aj množstvo nových priaznivcov. Erika tentoraz rozšírila žánrové špecifiká a dejiny so spoločenským presahom obohatila o mysteriózne prvky. A bodaj by nie! Námet dosiaľ nevysvetlenej záhadnej výpravy na Ural si priam žiada, aby sa k nemu pristúpilo s istou dávkou tajomnosti. Tam, kde by iní ľahko skĺzli k hyperbolizácii či prvoplánovým konšpiračným teóriám, si však autorka našťastie udržiava racionálny, uveriteľný prístup.

"V myšlienkach nad ďalšími vetami sa zadívam do diaľky. A vtedy opäť medzi brezami zachytím ten pohyb - mihnutie, ako keď sa deti hrajú na schovávačku a zo zvedavosti vystrčia hlavu, aby skontrolovali, či ten, kto žmúri, už nejde ich smerom. Hrá sa s nami niekto na schovávačku? Zaostrím zrak. Vidím však len kmene briez, kde-tu rastúce smreky a trsy vysokej trávy, vykúkajúce spod snehu, ale nikde ani živú dušu. Odložím denník do batohu. Keď sa znovu pohneme na pochod, ešte sa obzriem do brezového hája. Nikto tam nie je, zahvízda mi okolo uší vietor, čo sa zniesol z korún stromov a postrapatil mi šticu." (str. 118-119)

Názov románu je vo svojej jednoduchosti priam geniálny. Číslo Deväť sa totiž prelína celým dejom a jeho rôznorodá symbolika je rozpoznateľná vo viacerých rovinách. Nerád by som v tomto smere prezrádzal viac, objavovanie jeho významov je jedným z lákadiel knihy, podporujúcich celkové mysteriózne vyznenie. To sa prejavuje už od prvých riadkov prostredníctvom rozprávača Rustema a jeho spánkovej paralýzy. Ťažko vysvetliteľné muky, ktoré v ňom oživujú vieru v nadprirodzené sily, ho oberajú o zdravý odpočinok a narúšajú logické myslenie. Páči sa mi kontrast medzi technickým vzdelaním členov expedície a ich stretom s prvkami mimo racionálneho sveta. Prirodzene, niektorí jednotlivci majú problém uveriť, že majú dočinenia s čímsi podobným, no o to autentickejšie napokon pôsobia ich postoje. Pretože rovnako ako oni musí uveriť aj čitateľ, hlavne ak ide o tému, ktorej sa venujú mnohí "záhadológovia". Ako laik však predpokladám, že aj najväčší expert na danú výpravu bude spokojný s autorkiným umeleckým spracovaním. Erika ju totiž predstavuje v celej kráse - od príprav cez presúvanie sa k hore Otorten až po samotný tragický záver. Ak niekto uprednostňuje okamžité vpadnutie do dramatických udalostí, mal by pozmeniť svoje očakávania. Dej plynie spočiatku pokojne, nikam sa neponáhľa, graduje pomaly, ale zato isto. Zvolený spôsob rozprávania je adekvátny počtu ústredných postáv. Aby ste si k nim vytvorili vzťah, musíte ich spoznať, a to sa bez dôkladnej expozície uskutočniť nedá. Autorka je našťastie skúsená v budovaní charakterov, a tak nebudete mať najmenší problém odlíšiť Judina od Sašu či Igora od Jurija. Priestor na lepšie pochopenie ľudí a udalostí poskytuje aj ďalší uhol pohľadu vďaka druhej rozprávačke Zine. Šikovné a citlivé dievča je srdcom výpravy, pričom do chladného prostredia vnáša i kúsok nevyriešených citov. S Rustemom sa skvele dopĺňajú, a hoci viete, ako napokon dopadnú, predsa len im držíte palce a dúfate v šťastnejší koniec. 

Erika Jarkovská
"V snahe odpútať sa od ľútosti si premietnem tváre chalanov, odfukujúcich v stane. Čo sa to s nami v posledné dni deje? Každý je akýsi... iný. Iný, než v škole alebo na začiatku túry, a každý svojím spôsobom. Akoby na nich, len čo prešli do divočiny, čosi doľahlo. Niečo neviditeľné, no o to mocnejšie. Sama som to pocítila v lese. Zosunulo sa to na nás z korún stromov a ovládlo naše mysle aj správanie? Niekto je podráždenejší, iný zlomyseľnejší alebo chápavejší. Ja som oveľa citlivejšia. Akoby sme svoje minulé ja nechali v opustenej geologickej osade a stávali sa protikladom samých seba." (str. 143)

Tvrdiť, že román Deväť je iba o osude Ďatlovovej výpravy, by však bolo nadmieru nedostačujúce. Jej členova totiž počas cesty natrafia na pestrú zmes postáv a ocitnú sa na niekoľkých miestach, vďaka čomu sa stretnú s ľuďmi z rôznych spoločenských a sociálnych sfér. Keďže príbeh sa odohráva na konci 50. rokov 20. storočia, v Sovietskom zväze bolo ešte stále cítiť dozvuky stalinizmu, politických procesov a vlády strachu. Nedôvera sa votrie aj do skupiny mladých dobrodruhov v podobe nečakaného člena s pochybnou minulosťou a preverí ich postoje voči aktuálnej situácii. A zároveň poodhalí čitateľovi zákulisie už beztak zaujímavého deja. Erika Jarkovská svojím najnovším literárnym počinom potvrdila svoj talent prinášať príbehy založené na reálnych udalostiach a oživovať mená (ne)dávnej histórie. Rastie každou knihou, preto je na mieste očakávanie, čím poteší svojich fanúšikov nabudúce 😊.



piatok 30. septembra 2022

Minotaurus je iba začiatok...

Vydavateľstvo Tatran našťastie nepoľavuje v prekladoch beletristických spracovaní známych gréckych mýtov, a tak máme možnosť začítať sa do ďalšieho príbehu odetého do nového šatu. Americká spisovateľka Jennifer Saintová sa však neobmedzuje iba na prerozprávanie slávneho hrdinstva, do svojho románu zakomponovala mnoho iných - trúfam si povedať nadčasových - motívov. Minotaurus, bludisko, Ariadnina niť, Teseus... Nech už poznáte daný mýtus z ktoréhokoľvek uhla, jednoznačne z neho vychádza ako víťaz odvážny mladík. A hoci je pomoc krétskej princeznej pri porážke nebezpečnej bytosti nepopierateľná, v konečnom dôsledku sa jej nedostáva až tak veľa priestoru. Neoprávnene, pretože ako zistíte, Ariadna vyznieva napokon omnoho zaujímavejšie...

"Prezradila som mu, ako sa dostať z labyrintu. Pomohla som mu zachrániť trinásť nevinných Aténčanov a zabiť svojho brata a on mi za to doprial týždeň života vo vyhnanstve na opustenom ostrove. Sadla som si na päty, bezmocne som sa knísala sem a tam a z boľavého hrdla sa mi drali nezadržateľné vzlyky. V hlave mi búšilo a nevdojak sa mi zazdalo, že počujem staré známe dunenie kopýt na kamennej podlahe. Obklopili ma nekonečné zatuchnuté chodby a neúprosne ma vťahovali do hlbín podzemia." (str. 97)

Mylne som sa nazdával, že román bude zameraný čisto na porážku bytosti žijúcej v hlbinách podzemného bludiska. V skutočnosti ide iba o základ omnoho bohatšieho deja, ktorý vám rozšíri obzory a zároveň poopraví názor na to, kto je hrdina a kto iba samoľúby jedinec vyhrievajúci sa v žiare vlastnej arogancie. Text románu je rozdelený na štyri časti, pričom každá zobrazuje Ariadnu v inej životnej fáze - spoznávame ju ako nevinné dievča, oklamanú a sklamanú ženu, manželku boha a napokon ako bojovníčku (nielen) za svoje práva. Ale pekne po poriadku... Ariadna a jej mladšia sestra Faidra žijú pod jarmom krutého otca, vládcu ostrova Kréta, ktorý nič nezabúda ani neodpúšťa a vyžíva sa v týraní svojich protivníkov, aj keby malo ísť o jeho blízkych. Dôsledkom jeho prefíkanosti a je napokon aj Minotaurus, človek s býčou hlavou, bytosť naháňajúca strach široko-ďaleko. Predovšetkým v Aténach, ktoré majú každý rok poslať na Krétu trinásť mladých chlapcov a dievčat, aby sa stali pokrmom pre krvilačného väzňa labyrintu. Keď sa medzi nimi ocitne aj švárny mladík, aténsky princ Teseus, okamžite padne do oka Ariadne, odhodlanej nedopustiť, aby obetavý chlapec dopadol ako mnohí pred ním. Povestné klbko nite pomôže Teseovi nájsť správny smer, no hoci krétskej princeznej sľúbil lásku a možnosť odplávať s ním do Atén, Ariadna sa veľmi rýchlo namiesto krásneho sna ocitá v nočnej more. Ostáva sama na pustom ostrove, ponechaná prírode, času a... bohu Dionýzovi. Nevšedný vzťah olympana a smrteľníčky otvára Ariadne ďalšie nečakané dvere, za ktorými však môže číhať nielen nepredstaviteľné rodinné šťastie, ale aj zrada a nespútanosť božstva, na ktorú nie je pripravený žiadny obyčajný človek. Nehovoriac o tom, že Ariadna nemá ani potuchy, čo sa medzitým odohráva mimo ich čarovného ostrova... Ariadna je síce hlavnou rozprávačkou príbehu, ale od druhej časti románu preberá žezlo príbehu aj Faidra. Tá sa súhrou náhod (či skôr osudu v rukách sudičiek) dostala priamo do Atén a vzala do rúk ich politické smerovanie. Práve vďaka nej máme dôkladnú možnosť spoznať bližšie "hrdinského" Tesea a spraviť si o ňom presnejší obraz. Priznám sa, bol som sklamaný. Samozrejme, ide o fikciu bohato dotvorenú autorkinou predstavivosťou, no napriek tomu máte dojem, že grécke mýty ešte nikdy neboli také reálne. Jennifer Saintová prináša príbeh, ktorý sa vám vryje do pamäti aj do srdca, a to najmä vďaka silným ženským postavám, ich viere v dobro a uvedomeniu si vlastnej dôležitosti. 

Jennifer Saintová (zdroj: uitgeverijorlando)
"Prižmúrila som oči, aby som lepšie videla na najvyšší vrch, kde sa črtala akási postava. Len čo slnko zašlo za mraky, zbadala som ju v celej jej kráse. Belostné ramená sa ligotali, akoby boli vytesané z mramoru, a veľké okrúhle oči lemované hustými mihalnicami jej dodávali groteskne nevinný výzor. Neúprosne na mňa upierala temné zrenice a jej nenávisť mi kĺzala po hrdle ako chladná oceľová čepeľ. Héra. Zmietala som sa ako ryba na suchu. Zdalo sa mi, že som uviazla v šmykľavej sieti, a hádzala som sa na jej okraje v zúfalej snahe vyslobodiť sa." (str. 165)

Ariadna nie je prvoplánovým prerozprávaním známeho príbehu. Autorka doň votkala toľko zaujímavých motívov, že by nad nimi žasol aj chýrny umelec, vedec a architekt Daidalos. Napokon, aj on tvorí neoddeliteľnú súčasť príbehu, až kým sa so svojím synom Ikarom nepokúsi ujsť z područia krétskeho kráľa... Žiadny antický mýtus neexistuje osamotene, všetky báje sú istým spôsobom prepojené a román Ariadna je toho dôkazom. Muselo byť náročné oklieštiť dej tak, aby neskĺzol k iným, vedľajším líniám, napriek tomu sa však Jennifer podarilo napísať hutné, smelé a pútavé dielo. Zabavíte sa, poučíte aj zamyslíte. A nedajte sa odradiť miernym spomalením v druhej časti - je významná z hľadiska Ariadninho vývoja, skvele vygradovaného v strhujúcom závere. Ako fanúšik gréckej mytológie - a odteraz aj Jennifer Saintovej - verím, že Tatran nám dopraje preklad aj jej ďalšej tvorby...

Originálny názov: Ariadne
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 302

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran


sobota 16. júla 2022

Budovanie stavieb, vzťahov a budúcnosti

Americká spisovateľka s indickými koreňmi Alka Joshi vlani dobyla aj slovenský knižný svet svojím debutom založeným jednak na skutočných historických udalostiach, jednak na spomienkach vlastných príbuzných. Umelkyňa s henou patrí medzi najkrajšie romány, aké som čítal, a nemyslím tým len obálku, ktorá je úchvatná aj v prípade druhého dielu série. Autorka na vás prenesie atmosféru Indie v rôznych sociálnych vrstvách, zaútočia na vás - v dobrom - pestré zmesi vôní, farieb a zvukov, ale aj pachov a hrozby rapídneho spoločenského pádu. Kým prvá časť sa odohrávala v päťdesiatych rokoch, Strážca džajpurských tajomstiev prenesie čitateľov do konca rokov šesťdesiatych a tešiť sa môžete takmer na všetky známe postavy. 

"Vložím list do košíka a rozhliadnem sa po Liečivej záhrade Nemocnice lady Bradleyovej, ktorú som založila pred viac než desaťročím - práve preto som pôvodne prišla do Šimly. Urobila by som to, keby mi Džaj neponúkol túto možnosť a nepresvedčil ma, aby som ju prijala? Koniec koncov, môj život umelkyne s henou v Džajpure sa v dôsledku škandálu definitívne skončil. A aj keď obvinenia z kradnutia šperkov neboli pravdivé, moje klientky, bohaté džajpurské dámy, sa mi nechystali len tak ľahko odpustiť - a ani zabudnúť." (str. 65)

Spomínaným strážcom je Málik, ktorého sme pred časom spoznali ako šikovného chlapca pomáhajúceho Lakšmí v jej kariére umelkyne. Z dieťaťa hýriaceho všemožnými talentmi vyrástol životaschopný mladý muž a po štúdiu na prestížnej škole je načase, aby si zvolil svoju cestu. Vzhľadom na silné väzby z minulosti mu Lakšmí vybaví stáž v stavebnej firme siahajúcej do najvyšších palácových kruhov. Nikto však netuší, že žiarivý postup a získavanie nenahraditeľných skúseností sa môže zmeniť na boj o čistotu svedomia, morálku a... napísať "o život" je možno trochu prehnané, no dôjde aj na nebezpečenstvo smrti a stratu všetkých privilégií, čo sa v Indii môže rovnať osudu horšiemu než smrť. O tom sa môžete presvedčiť už v prológu, naznačujúcom hlavný motív príbehu - zrútenie balkóna novopostavenej budovy nablýskaného kina Kráľovský klenot počas jej slávnostného otvorenia. Pod jej vybudovaním je podpísaná firma Singhovcov a Šarmovcov, dvoch z najvýznamnejších a najbohatších rodín v celom Radžastáne. Ich spojenie cez manželstvo Raviho a Šíly je fanúšikom dobre známe. Teraz ich stretávame ako zrelých dospelákov, hoci si naďalej zachovávajú svoje charaktery. Oceňujem, že Alka Joshi posúva svojich hrdinov v čase (a niektorých i v priestore), no ponecháva im ich špecifické povahové črty. Spočiatku som sa totiž obával, či si spomeniem na všetky početné postavy, no vďaka prehľadu na začiatku knihy a autorkiným častým návratom do minulosti boli razom odbúrané. Tu sa mi žiada poznamenať, že je lepšie poznať Umelkyňu s henou, inak hrozí, že v Strážcovi džajpurských tajomstiev vám buď uniknú mnohé súvislosti, alebo vám budú vyzradené niektoré zvraty z úvodu série. A to by bola veľká škoda, pretože knihy napriek relatívne uzavretým dejom tvoria jednoliatu ságu plnú všemožných vnemov. Keby som mal porovnať oba diely, Umelkyňa vyjde pravdepodobne z boja ako víťaz. Niežeby nebol Strážca dostatočne pútavý, ide o nadpriemer historicko-spoločenských románov, len sa mi javí dejovo bohatšia a emotívnejšia. Na konci šesťdesiatych rokov je Lakšmí už spokojne vydatá a romantickú líniu teda zastupuje Málik. Jeho vyvolenou je bývalá členka kočovného kmeňa, ktorá sa zapletie do intríg pašerákov zlata a na nemocnicu, kde pracuje aj s Lakšmí, privolá hrozbu v podobe zločincov aj s nimi spriahnutých policajtov... Aj keď vzťah Málika a Nimmí tvorí podstatnú časť príbehu, nová hrdinka mi nebola veľmi sympatická a vôbec mi nevadilo, že sa jej v druhej polovici knihy už nevenuje toľká pozornosť. Viac mi dvíhala tlak skvele spracovaná línia medzi Málikom a Šílou, čím sa krásne rozvinul ich vzťah z prvého dielu.

Alka Joshi (zdroj: thegoodlifecoach.com)
"Zakrátko dorazí polícia. Počas nasledujúcej hodiny im asi stovka návštevníkov, ktorí z budovy unikli bez zranenia, pomáha zachraňovať ranených zasypaných troskami, dvíhať z ľudí oceľ a betón a vyrábať obväzy z košieľ a dhótí. Vidím, ako Šíla zubami roztrhne jemné hodvábne sárí a napochytro vyrobí škrtidlo na zastavenie krvácania z pomliaždenej nohy. Keď dostaneme ranených do vestibulu, čaká na nich rôznorodá kolóna áut, nákladných vozidiel, skútrov, bicyklových rikší a tong, aby ich previezli do okolitých nemocníc. Šíla šikovne rozhoduje, kam má kto ísť." (str. 168)

Teším sa, že príbeh indických protagonistov ešte nekončí, hoci na preklad záverečnej časti trilógie si budeme musieť ešte istý čas počkať. Tá bude zameraná na osud Lakšminej sestry Rady, ktorá zohrala významnú úlohu na začiatku série a v jej strede sa prakticky nevyskytuje. O to viac som zvedavý, kam vďaka nej Alka Joshi nasmeruje dej a aké zmeny čakajú na Indiu v sedemdesiatych rokoch. Strážca džajpurských tajomstiev je vynikajúci román, ktorý len máličko zaostáva za svojím starším bratom, no napriek tomu vo vás zanechá pocit, že ste prevracaním jeho strán zažili čosi výnimočné. Podobných príbehov je ako šafranu, preto neváhajte a pohrúžte sa aj vy do tajov cudzej kultúry. Zistíte, že ľudia sú v podstate rovnakí, nech ich už delí akákoľvek vzdialenosť či národná príslušnosť. 

Originálny názov: The Secret Keeper of Jaipur
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Umelkyňa s henou)
Preklad: Lenka Cinková
Počet strán: 311

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

nedeľa 19. júna 2022

Inšpiratívne osudy neznámych hrdiniek

Napísať román zameraný na osudy troch žien v rôznych časových obdobiach, spojených jedným konkrétnym miestom a vojnovou mašinériou, je úloha, ktorá si vyžaduje nielen veľa východiskového materiálu, ale predovšetkým poriadnu dávku talentu. A, samozrejme, schopnosť koncipovať dej tak, aby držal pokope, nepôsobil chaoticky a hlavne aby sa v ňom čitateľ nestrácal. Pri množstve postáv a časových i miestnych skokoch sa to totiž môže veľmi ľahko stať. Stephanie Drayová je však skúsenou spisovateľkou a dokáže ustriehnuť aj najmenšie detaily spletitého príbehu. Vo svojej tvorbe sa venuje historickým témam a najmä silným ženám podieľajúcim sa na formovaní tváre sveta. Inak to nie je ani v prípade knihy z dielne vydavateľstva Tatran, ktoré tak opäť dalo domov kvalitnému čítaniu s tendenciou zanechať vo vás výrazné dojmy.

"Bývali sme vo Versailles, pár krokov od brán paláca, a mohli sme sa chváliť vlastným hotelom v samotnom Paríži. Hotel de Noailles mal dosť izieb, aby v ňom kráľ mohol ubytovať celý regiment svojej kavalérie, a taký obrovský pozemok, že sa na ňom dal usporiadať hon na líšky. Za normálnych okolností by chlapec ako Gilbert du Motier, posledný z rodu Lafayettovcov, nebol nikdy považovaný za vhodného kandidáta, ktorému by ponúkli moju ruku. Nikdy by nás nedali dokopy, no v dôsledku série tragických úmrtí v jeho rodine osirel a zdedil veľké bohatstvo." (str. 43)
Román Ženy zo zámku Lafayette síce spája navonok dejisko na francúzskom území, no príbeh sa ani zďaleka neobmedzuje iba naň a ponúka omnoho širší záber. Vďaka trom hrdinkám sa dozviete viac o živote v rôznych historických epochách, pričom každá je poznačená bojovým besnením. Osud Adrienne je spojený s americkou vojnou za nezávislosť a Veľkou francúzskou revolúciou, Beatrice sa urputne snaží poukázať na potrebu pomáhať európskym vojakom na fronte prvej svetovej vojny a Marthe robí aj nemožné, aby uchránila svoj domov a školu pred nástrahami nacistickej okupácie. Práve ňou sa rozbieha celý dej, čo vnímam ako správny krok, pretože spätné objasňovanie "súčasných" okolností je nielen vhodným kompozičným prvkom, ale funguje aj ako stmeľovací prvok, keďže Marthe je istým spôsobom spojená s oboma zvyšnými protagonistkami. Beatrice je patrónkou zariadenia, v ktorom Marthe vyrastala a rozvíjala svoj umelecký talent, a momentálne je poverená vytvoriť diela oslavujúce Adrienne, manželku markíza de Lafayette, ktorý môže byť okupantom tŕňom v oku, no jeho žena by im až tak prekážať nemusela. Marthe počas výskumu k svojej tvorbe spoznáva Adrienne čoraz viac a uvedomuje si jej nezdolnú silu a lásku k revolucionárovi, ktorý musel čeliť početným krízam aj hrozbám, ale jeho vízia bola väčšia než nenávisť nepriateľov. Adrienne aj vďaka jeho myšlienkam realizuje vlastné sny a nahlas prezentuje svoje postoje v dobe, kedy ženy nemali ani len hlasovacie právo. Všetko však narušia boje v zámorí a predovšetkým "madam gilotína"... Beatrice je bývalá herečka, ktorá dosiahla slávu najmä zásluhou vydaja za bohatého dobrodruha. V čase vypuknutia Veľkej vojny je však ich manželstvo v troskách, a hoci sa Beatrice snaží zachrániť, čo sa dá, na európskej pôde si uvedomí, že svoju vytrvalosť a empatiu môže využiť aj oveľa praktickejšie. Spočiatku sa zameriava hlavne na materiálnu podporu vojakov, no pomaly preniká až do najvyšších politických kruhov a priamo ovplyvňuje americkú verejnú mienku. Nitky jej života sa napokon pretnú aj s Marthe, ktorá po objavení záhadnej fotografie začne pátrať po svojom pôvode a odpovede na nezodpovedané otázky budú veru poriadne prekvapivé...
Stephanie Drayová (zdroj: stephaniedray.com)

"V okupovanej zóne Nemci popravujú francúzskych chlapcov, ktorí šíria letáky alebo kreslia kriedou Churchillovo písmeno V - ako víťazstvo - na lavičky v parku či na tabule s názvami ulíc. Každý deň sa dozvedáme o ďalších popravách - za porušenie zákazu vychádzania, za držanie zbrane, za veľké i drobné priestupky. Máme šťastie, že žijeme v Chavaniacu, v takzvanej slobodnej zóne, no všetci sme ako na tŕňoch, keď sa jedno také V objaví na bočnej stene nášho kostola a seržant Travert zatkne prvých obyvateľov našej zasneženej dediny." (str. 235)

Každá hrdinka mala čosi do seba, no najviac si ma získali Marthe a Adrienne. Marthe pre jej vývoj od pomerne cynickej mladej ženy k angažovanej aktivistke a Adrienne v súvislosti s druhou polovicou 18. storočia, ktoré je vykreslené skutočne dôkladne a živo. Beatrice takisto splnila svoju úlohu a tvorí neoddeliteľnú súčasť deja, no v porovnaní s ostatnými dvoma ťahá za trochu kratší koniec. Stephanie Drayová vytvorila naozaj výnimočnú mozaiku pováh a charakterov, a hoci jej kniha nesie názov Ženy zo zámku Lafayette, nájdete v nej výrazne väčší počet postáv, ktoré vám utkvejú v pamäti. A ak by vás náhodou ľakala hrúbka románu, nedajte sa odradiť. Stránky sa obracajú jedna radosť a ani sa nenazdáte a ocitnete sa na konci prepletených, strhujúcich línií. 

Originálny názov: The Women of Chateau Lafayette
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 559

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

sobota 21. mája 2022

Zničujúca moc rodinných tajomstiev

Hoci írska spisovateľka Lucinda Rileyová podľahla vlani rakovine, prostredníctvom svojich literárnych diel žije ďalej. Na Slovensku udržiava jej status vydavateľstvo Tatran, ktoré priebežne okrem dominantnej série Sedem sestier siaha aj po samostatných románoch zachovávajúcich si autorkin typický štýl. Medzi ne patrí aj Levanduľová záhrada, na stránkach ktorej opäť natrafíte na prelínanie viacerých časových línií a spletitý príbeh rodiny poznačenej búrlivými historickými udalosťami. Kniha je určená Lucindiným fanúšikom rovnako ako novým čitateľom. Obe skupiny však určite ocenia živo a farbisto podaný dej zasadený do rôznych kútov Európy.  

"Zavrela za sebou dvere, psychicky vyčerpaná zo všetkého toho napätia z predstierania. Hoci žila v meste, na ktoré upieral zrak celý svet, nikdy sa necítila osamotenejšia. Keďže nacisti pred niekoľkými mesiacmi zakázali rádioprijímače, pretože zistili, že Spojenci prostredníctvom nich komunikujú so svojimi agentmi, a keďže jediné noviny boli plné vládnej propagandy, Connie sa cítila úplne odrezaná od sveta. Netušila, ako sa darí Spojencom, ani či sa ešte stále chystá invázia, ktorú sľubovali a v ktorú Connie dúfala pred odchodom do Francúzska." (str. 126-127)

Ide o knihu, ktorá vás chytí za srdce, či už autentickým vykreslením odboja alebo dôkladným prienikom do vnútra rozmanitých postáv. Zároveň ukazuje, ako sú naše životy úzko previazané s minulosťou a našimi predkami, hoci málokto sa tým reálne zaoberá a ani si to prakticky nikdy neuvedomí. Možno by sme boli prekvapení, čo by sme odhalili, ak by sme sa i my sami pohrúžili do osudov našich skôr narodených príbuzných... Každopádne, podľa anotácie som očakával, že ma viac zaujme línia odohrávajúca sa počas druhej svetovej vojny, ale ani tá súčasná (resp. v rokoch 1998-1999) napokon nebola menej pútavá. Lucinde Rileyovej sa podarilo nájsť rovnováhu medzi dramatickosťou, romantikou a predstavením dejinných udalostí, a tak si môžete užívať košatý príbeh bez rušivých vplyvov či hluchých miest. Pri zobrazených situáciách by mnohé autorky (aj autori) skĺzli k prehnanej sentimentalite, no Lucinda si zachováva odstup a necháva na čitateľa, akým emóciám dá priechod. To však neznamená, že by bola strohá vo vyjadrovaní, kdeže. Nepotrebuje však klásť pred nás všetko ako na striebornom podnose, pričom ani jedna línia sa nerozvíja na úkor druhej a šikovne sa navzájom dopĺňajú... Emilie je dedičkou starobylého francúzskeho rodu a po smrti rodičov sa musí postarať o zámok na juhu krajiny. Keďže jeho predaj je značne komplikovaná záležitosť, rozhodne sa ho radšej zrekonštruovať. Pritom sa zoznámi so Sebastianom, svojím budúcim manželom, a onedlho aj s jeho bratom... Náhle životné zvraty preveria jej schopnosť správneho úsudku a ľútosti nad mylnými rozhodnutiami. Spolu s vlastnými chybami spoznáva aj minulosť svojho otca a spojitosť s babičkou svojho manžela. A informácie, ktoré sa dozvedá, sú prinajmenšom šokujúce... Jej otec Edouard bol jedným z vodcov francúzskeho odboja proti Nemcom, ale pracoval tajne pod pláštikom priateľstva s nepriateľmi. Práve do tohto prostredia prichádza druhá hrdinka Connie, ku ktorej som si hľadal cestu trochu dlhšie, pretože spočiatku na mňa pôsobila mierne chladne. Postupne však odhaľujeme jej osobnosť, navyše vzhľadom na okolnosti nedôvery a obozretnosti je pochopiteľné, že Connie neprejavuje svoje pocity na počkanie. Odboj je vždy zdrojom rôznych nebezpečných situácií a nie je to inak ani v tomto prípade. Táto línia je, samozrejme, o niečo napínavejšia, no ak nemáte radi vojnové príbehy, nemusíte sa báť. Dôraz je kladený skôr na jej prežívanie než na naturálne zobrazenie jej krvavého priebehu. 

Lucinda Riley
"Táto veľmi osobná zbierka pozostatkov otcovho života ju upokojovala. Cítila, že je k nemu bližšie, a keď si čítala zaľúbené listy, ktoré mu posielala jej matka, plakala. Z listov bolo zrejmé, že Valérie svojho manžela bez pochýb milovala, a Emilie bola vďačná aspoň za to. Bola dojatá a iróniou bolo, že aj šťastnejšia, pretože časť jej bolesti pomaly vymazávalo postupné pochopenie minulosti. Spätne si uvedomila, že uzatvárať sa pred rodinou a jej minulosťou len vytváralo prekážky v jej prítomnosti a budúcnosti. Niektoré veci sa však odpustiť nedali... keby však pochopila aspoň to, prečo sa stali, možno by sa konečne cítila slobodnejšia." (str. 198)

Levanduľová záhrada obsahuje všetky ingrediencie potrebné pre strhujúci príbeh založený na všemožných ľudských pohnútkach - lásku, zradu, intrigy, chamtivosť, manipuláciu, nádej i veľmi náročné odpustenie. Iným aj sebe samému... Connie a Emilie sú odlišné charaktery a to z nich robí skvelé "základné kamene" pre rozsiahly príbeh tiahnuci sa polstoročím. Obe žijú s dôsledkami svojej doby - kým Connie je odhodlanejšia a odvážnejšia, pri Emilie vás občas prepadne chuť zatriasť ňou, aby sa vzchopila a viac si stála za svojím. Atmosféru dotvárajú aj prostredia slnečného vinárskeho Provensalska a severného Yorkshiru, ako stvorené na uvažovanie, kam sa vybrať počas blížiaceho sa leta. Romány Lucindy Rileyovej patria k top dielam vo svojom žánri a ja dúfam, že Tatran má v zásobe ešte mnoho podobne kvalitných kúskov...

Originálny názov: The Lavender Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran