piatok 29. mája 2020

Mágia a láska ukazujú svoju moc

Tomi Adeyemi vtrhla vlani na náš knižný trh ako víchor a zanechala v nás, čitateľoch, vynikajúci dojem. Väčšinou sa mi stane, že s odstupom času si musím osviežiť pamäť, keď siahnem po novom dieli série. No v prípade Detí cti a pomsty som nič také nepotreboval. Úvod Odkazu Orishe sa totiž zapísal do mojich spomienok ako jeden z najvýraznejších young adult titulov. A to je čo povedať pri tej záplave kníh, ktoré v danom žánri vychádzajú. Americká autorka Tomi Adeyemi povýšila totiž mágiu, lásku a boj hrdinov na prahu dospelosti o moc i vlastné city na vyššiu úroveň. Využila svoj nigérijský pôvod a do debutu zapracovala práve originálnu západoafrickú mytológiu.
"Utekaj. Lebkou sa mi ozýva Zéliin hlas. Modli sa. Jej nenávisť ma ukotví v realite. Pomsta, ktorú prisahala. Hoci pľúca stále lapajú po vzduchu, začínam vidieť aj napriek bolesti. Nevyšlo to... Mágia znovu žije. Tento fakt sa mi šíri lebkou ako sedatívum. Otupuje všetku bolesť, hoci mi treští v hlave. Na okamih sa vytratia všetky ostatné myšlienky. Vzdal som sa všetkého, aby som zastavil návrat mágie. Zradil som sestru aj dievča, ktoré ľúbim. Brucho mi prevŕtal otcov meč. A ten jed mi napriek tomu stále koluje v žilách." (str. 63)
Príbeh znovu sledujeme z pohľadu troch postáv, pričom každá reprezentuje iný postoj a záujmy. Zélie patrí k madžiom - mágom, ktorých kráľovská dynastia kruto potlačila a odsunula na okraj spoločnosti. Amari je princezná, snažiaca sa napraviť chyby svojej rodiny a predstavuje prvok zmierenia medzi nepriateľskými skupinami. A napokon Inan - princ, Amarin brat, spočiatku tvrdo presadzujúci zákony svojej krajiny, no po zistení, že má v sebe mágiu, sa ocitne na rázcestí a podlieha početným vplyvom. Tie ho privedú k zrade, láske a rozhodnutiam, ktoré majú dopad na všetkých okolo neho. Napriek rôznym dejovým líniám sa autorke darí ustrážiť ich košatosť. Príbeh nepôsobí roztrieštene, je dôstojným pokračovaním Detí krvi a kostí, ktoré nastavili kvalitatívnu latku naozaj vysoko. Jednotliví hrdinovia si museli jasne určiť svoje pozície a ciele, aby mohli rozohrať hru o moc, budúcnosť a všeobecné blaho. Dobro väčšiny má prednosť pred ich vlastným, no zvíťaziť sa im nepodarí, ak nenájdu aj svoj vnútorný pokoj. A to nebude vôbec ľahké. Hlavne Zélie a Inan sa zmietajú medzi citmi a povinnosťou. Ich vzťah prejde silnými skúškami, keďže rituál, čo oslobodil v Orishi mágiu, ňou obohatil i šľachticov. A tak nielen madžiovia, ale aj ich úhlavní nepriatelia disponujú veľkou mocou. Do deja, samozrejme, vstupujú aj nové postavy, ktoré ho poriadne zamiešajú, ako napríklad bojovník Roen. Tomi Adeyemi vie, ako udržať v čitateľovi napätie, dokazuje to hlavne skvele vygradovaným záverom, keď sa nielenže pretnú všetky línie, ale dôjde k typickému zvratu, čo vás navnadí na ďalší diel. Dynamike textu prospievajú aj kratšie kapitoly a spomínané striedanie rozprávačov. Knihu tak prečítate rýchlo, no dojem z nej pretrvá omnoho dlhšie.
"Pri posledných slovách zariekadla sa vzduch okolo mňa sčerí. Z chrbta mi vyrazia duchovia mŕtvych. Aury tieňov sú také tmavofialové, až sú takmer čierne. Tiene víria vzduchom ako iskry, spájajú sa a moja predstava zatiaľ naberá formu. Studení duchovia sa mi rozmiestnia po chrbte a ovinú sa mi okolo rúk, vytvoria klzák, ktorý si razí cestu oblohou. Vznášam sa a z hĺbky môjho vnútra mi vybuchne smiech. Na okamih sa povznesiem nad všetku bolesť. Cítim slobodu, po akej som vždy túžila." (str. 199)
Vydavateľstvo Tatran aj tentoraz ponúka obálku v dvoch verziách. Pod prebalom totiž nájdete ďalší variant, zobrazujúci vzhľad madžiov. Vidieť, že si dali na sérii záležať po každej stránke - prekladateľskej, vizuálnej aj technickej. Vnútri nájdete dokonca aj mapu Orishe, aby ste mali lepšiu predstavu o putovaní postáv. Za víťazstvom, slobodou i zmenou. Lebo ďalším pozitívom hrdinov je ich postupná premena - či už Zélie z utláčanej otrokyne na sebavedomú vodkyňu, alebo Inana z nerozhodného princa na uváženejšieho následníka. Kniha disponuje aj bohatou akciou, napokon, koniec vojny je stále v nedohľadne. Napätie strieda romantika, potom fantázia a neskôr sa hlási o slovo prienik do vnútra postáv. Tomi Adeyemi je zručná autorka, v jej trilógii možno nájsť mnoho asociácií so súčasnou spoločnosťou. Deti cti a pomsty sú skvelým románovým počinom, čím popierajú nepísaný fakt, že prostredné časti trilógií sú iba nutnou výplňou.

Originálny názov: Children of Virtue and Vengeance
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odkaz Orishe)
Preklad: Linda Magáthová a Lucia Halová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

štvrtok 21. mája 2020

Veselo i vážne na univerzálne témy

Sophie Kinsella som doteraz vnímal ako autorku ľahkých, vtipných romantických príbehov. Napísať vydarený román v žánri "chick-lit" je pomerne náročné, no táto britská spisovateľka to zvláda so šarmom jej blízkym. Keď vydavateľstvo Lindeni ohlásilo preklad jej novej knihy, potešil som sa. Podľa anotácie sa zdalo, že pôjde o ďalší úspešný zárez v nastolenom smere. Lenže ako sa ukázalo, aj Sophie Kinsella vie zaťať hlbšie a priniesť psychologicky prepracovanejší dej. Dokonalé prekvapenie sa venuje rôznym témam, i keď spočiatku prevažuje jedna - snaha spestriť si manželský život a predísť tak prirodzenému stereotypu.
"O svojom manželovi viem všetko. Všetko! Čítam mu myšlienky. Viem predpovedať, čo urobí. Viem mu objednať jedlo. Rozprávam len v náznakoch a on sa nikdy nemusí opýtať, čo tým myslím, lebo to dobre vie. Žijeme v manželskom chomúte. Niet divu, že sa ťažko zmierujeme s nekonečnou, monotónnou spoločnou budúcnosťou. Kto by chcel žiť ďalších šesťdesiatosem rokov s človekom, ktorý si každý večer odkladá topánky na rovnaké miesto? (Niežeby som vedela, čo má s tými topánkami robiť. Určite by som nechcela, aby ich nechal niekde len tak. To asi nebude najlepší príklad, ale podstata sa nemení.)" (str. 88-89)
Táto kniha má v porovnaní s inými Kinsellovej dielami trochu pomalší rozbeh. Dozvedáme sa o manželskom spolunažívaní Sylvie a Dana, dokonalého páru s dvoma utešenými deťmi, ustáleným domovom a bežnými starosťami. Keď si však uvedomia, že ich život ešte zďaleka nekončí, začnú sa na všetko pozerať z iného uhla pohľadu a postupne sa dostávajú na povrch viac i menej závažné trhliny v ich vzťahoch, práci i minulosti. Následne sledujeme ich vzájomnú snahu o čo najväčšie, najlepšie a najnečakanejšie prekvapenie. Práve táto časť je zdrojom vtipných momentov, keďže úsilie oboch protagonistov väčšinou končí úplne opačne, ako si naplánovali, a dochádza k rôznym nedorozumeniam. Všetko našťastie dokážu zvládnuť, čo pôsobí sympaticky a veríte, že napokon to ich manželstvo ustojí. Medzi riadkami však čitateľ tuší, že pod povrchom buble niečo dramatickejšie. A tým je vzťah Dana s už mŕtvym svokrom. Sylviin otec umrel pred dvoma rokmi a ona si ho uchovala v pamäti ako obľúbeného, charizmatického, úspešného a bohatého muža - ideál, aký Dan nikdy nedosiahne a vždy bude v jeho tieni. Tento motív sa napokon ukáže ako jeden z hlavných, aj keď mu autorka spočiatku nevenuje až takú veľkú pozornosť.Čo by som inde vnímal ako silené hromadenie námetov pri vyčerpaní predošlých, tu vyzerá ako premyslené skladanie mozaiky z pestrých kameňov. Sophie Kinsella sa zase raz prejavila ako šikovná rozprávačka, každý motív má svoje pevné miesto a čo je hlavné - celý čas máte dojem, že nielen Dan a Sylvia, ale aj všetky vedľajšie postavy sú skutočné osoby z mäsa a kostí.
Sophie Kinsella (zdroj: Goodreads)
"Viem, že by som bez dôkazov nemala robiť záver. Ale ja dôkaz mám. Viem, že päť dní potom, ako sme boli v tej tajomnej záhrade, stále myslel len na Mary. Potajomky, ak to mám upresniť. Keď bol sám, bezo mňa. Nie som podozrievavá žena, ale je rozumné pozrieť sa na to, čo manžel hľadá na internete. Patrí to k intímnej časti manželského života. On si všíma moje použité papierové vreckovky, ktoré hádžem do odpadkového koša, ja zasa vidím, čo mu víri v hlave, takže najlepšie bude, keď si na chvíľu požičiam jeho notebook, a nič si nebudeme vyčítať." (str. 202)
Ľudskú atmosféru dotvára množstvo zaujímavých charakterov - od susedov cez príbuzných až po Sylviiných kolegov. Pracuje totiž v múzeu, ktorého majiteľka sa vehementne vyhýbala všetkému novému a modernému, až kým neprišlo na lámanie chleba. Inštitúcia musí vykazovať zisk, a ak sa tak rýchlo nestane, budova sa premení na byty. V snahe zachrániť múzeum možno vybadať krásnu paralelu s úsilím zapracovať na manželstve Sylvie a Dana. Záverečné rozuzlenie a odhalenie pravého dôvodu ich odlúčenia je pútavé a originálne. Dokonalé prekvapenie tak napokon čaká aj na čitateľa, ktorý je uspokojený, lebo každá dejová línia sa pekne uzavrie a žiadna vo vás nezanechá pocit trpkosti. Na to je Sophie Kinsella príliš skúsená a, ako vidieť, má svoje postavy rada. Je skvelé, že vydavateľstvo Lidneni sa podujalo na preklad jej románu. Dúfam, že neostane iba pri ňom, bola by škoda pustiť takú skvelú spisovateľku.

Originálny názov: Surprise Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 367

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


streda 13. mája 2020

Nenápadný, no o to pôsobivejší psychotriler

Tak sme sa napokon dočkali! Triler Výkrik, ktorý vyšiel v slovenskom preklade v roku 2018, sa v mojom osobnom rebríčku psychotrilerov okamžite dostal na najvyššie priečky. Námetom, postavami, prostredím, zápletkou, atmosférou... Francúz Nicolas Beuglet vo svojom debute dokázal vyzdvihnúť to najlepšie z daného žánru a navyše ho doplniť o francúzsky šarm a severský nádych. Jeho hlavná hrdinka Sarah Geringënová totiž žije v Nórsku, ktoré je tentoraz hlavným dejiskom (pozrieme sa však napríklad aj do Vatikánu či Libanonu). Škandinávia poskytne skutočne mrazivý nádych, hoci nie je jediným zdrojom zimomriavok. Tie vyvolá aj fungujúca kombinácia tajomna a konšpirácií, s ktorými Komplot pracuje ako so základnými kameňmi.
"Sarah schytila prvú vec, ktorá sa jej dostala pod ruku, a hodila ju smerom k útočníkovi. Guľka tlmiča prenikla do trojdiskovej skulptúry z bieleho kameňa. Nechýbalo veľa a bola by to schytala. Sarah hneď siahla po zbrani na stole a aj ona vystrelila. Muž sa skotúľal na zem, okamžite vyskočil a odpovedal novou dávkou nábojov. Projektily zasiahli terárium, ktoré sa rozletelo na kúsky, zatiaľ čo sa Sarah vrhla na zem a vrátila úder. Útočník sa po zásahu do hrude zvalil. Zadýchaná Sarah sa zdvihla práve vo chvíli, keď sa jej už nejaký had začal obkrúcať okolo členka pokrytého sklenenými črepmi." (str. 149)
Musím povedať, že čakanie na druhý diel série sa oplatilo. Sarah aj jej priateľ Christopher mi prirástli k srdcu ako máloktorí noví hrdinovia a Nicolas Beuglet sa rozhodne nechce iba spokojne viesť na úspechu svojej prvotiny. Nasvedčuje tomu ďalší prepracovaný príbeh a hlavne mierne odlíšenie žánrových špecifík. Od až hororovo poňatej psychiatrickej liečebne sme sa presunuli k historickým súvislostiam a hnutiu feminizmu. To je vo všeobecnosti prijímané dosť rozporuplne a ja osobne mám obavy, vždy keď po ňom nejaký autor siahne. No v prípade Komplotu je spracovaný netradične a funkčne. Beuglet si všíma jeho zasadenie do spoločenského kontextu a filozofie, čím rozširuje nielen jeho hranice, ale aj čitateľove obzory. Aspoň moje určite. Dej začína zhurta - Sarah sa dostáva na miesto činu, kde sa prejaví jej pozorovací talent a pozorné vyšetrovateľské inštinkty. Potešilo ma, že sa naďalej rozvíja aj jej vzťah s francúzskym profesorom a novinárom Christopherom, pretože vo Výkriku si prešli pozoruhodne turbulentnými chvíľami. Prípad rituálnej vraždy samotnej nórskej predsedníčky vlády si vyžaduje všetku pozornosť, úrady a polícia sú pod tlakom a nepomáha tomu ani samotné prevedenie zločinu. Páchateľ si dal poriadne záležať, aby ukázal svoje odhodlanie a zároveň vystrašil každého, kto by chcel pokračovať v premiérkiných stopách. Pretože Katrina Hagebaková očividne svojimi aktivitami pichla do osieho hniezda. Nebola by to však Sarah Gerigënová, aby neprišla celej veci na koreň aj napriek zjavnej hrozbe nebezpečenstva.
"Už sa zotmelo a schodisko bolo také hlboké, že ani nevidela vrchnú časť schodov. Vrah si vybral dokonalé miesto. S rukou na kľučke si Sarah kládla otázku, v akom stave nájde Christophera. Čo mu je? A ako bude postupovať zoči-voči vrahovi, ktorý ich aj napriek sľubom zabije, keď získa, čo chce? Možno zareagovala prirýchlo, možno únoscovým požiadavkám povolila príliš ľahko." (str. 279)
Komplot je možné čítať aj samostatne, ide o klasickú procedurálnu sériu, kde sa v každej časti rieši samostatný prípad. Ak ste však nečítali úvodný diel, pripravili ste sa o zážitok, takže moje odporúčanie znie - prečítajte si oba romány, Nicolas Beuglet za to rozhodne stojí! Nebudem vôbec preháňať, ak poviem, že je kvalitatívne porovnateľný s takými zabehnutými menami ako Bernard Minier alebo Franck Thilliez. Francúzsky triler sa vyznačuje špecifickou atmosférou, výraznými postavami a temnými pohnútkami - to si vyžaduje znalosť ľudského charakteru, čo je v Komplote dôležitou časťou príbehu. Prienik do spoločenského diania, histórie a filozofie je navyše pridanou hodnotou, ktoré ho posúvajú o niekoľko priečok vyššie. Už ostáva iba dúfať, že na ďalší diel série sa bude vzťahovať kratšia čakacia doba.

Originálny názov: Complot
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sarah Geringënová)
Preklad: Andrea Černáková
Počet strán: 423

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.



sobota 2. mája 2020

Útok neistoty do duše, umenia i cirkvi

Talianske historické romány majú nielen vysokú kvalitu, ale aj nevyčerpateľnú studnicu námetov. Bohaté dejiny plné moci, rozmachu, umenia, lásky a intríg lákajú čitateľov po celom svete, slovenských nevynímajúc. Som rád, že vydavateľstvo Slovart nám prinieslo také zvučné mená ako Marina Fiorato, Valerio Massimo Manfredi či Matteo Strukul. Práve posledný menovaný je autorom románu o renesančnom maliarovi a sochárovi, považovanom za najväčšieho umelca svojej doby. Polovica 16. storočia sa však okrem vzostupu kultúry vyznačovala aj neustálymi bojmi, a to nielen vo svetskej, ale i cirkevnej oblasti.
"Bol na svoju prácu taký hrdý: záhyby odevu, prísny pohľad osloboditeľa, ktorý vyviedol ľud izraelský z Egypta, dlhá brada, takmer taká ako tá jeho. Michelangelo sa díval na sochu a zatúžil byť ako Mojžiš: mať morálny kredit, vnútornú silu, dôveru ľudu vo svojich rukách. Ibaže vedel, že zradil svoje ideály ešte predtým, než zradil priateľov. V týchto dňoch mu Vittoria dala príležitosť ospravedlniť sa, zachrániť si vlastnú dušu ponúknutím svojho umenia do služieb Božích, a to iným spôsobom ako doteraz, a on to teraz mienil robiť z celého srdca." (str. 49-50)
Michelangelo Buonarroti je dnes známy predovšetkým vďaka Sixtínskej kaplnke a soche Dávida, no to je len zlomok jeho diel. V románe Kacír Michelangelo ho stretávame vo vyššom veku, keď už jeho sláva dosiahla vrchol, no napriek tomu nepociťuje uspokojenie. Umenie, ktoré vložil do rúk cirkvi v úmysle sláviť Boha a jeho veľkosť, sa stáva produktom mocenských hier, prostriedkom, ktorým hodnostári poukazujú na vlastnú osobitosť. Rím a sídlo pápeža sa zmietajú v chamtivosti, závisti a zápasoch medzi šedými eminenciami. Petrov stolec sa navyše musí potýkať s rozmachom protestantizmu a vzostupom lóže na čele s anglickým kardinálom Reginaldom Poleom. Práve tá sa stane pre Michelangela miestom, kde môže slobodne vyjadriť svoje obavy z vývoja náboženstva, politiky i svojho umenia. Pochybnosti sú však živnou pôdou aj pre unáhlené rozhodnutia, a tak sa situácia nevyvíja práve priaznivo pre nikoho zo zúčastnených. Samotný taliansky velikán je v rámci príbehu len východiskom, celý dej je zameraný hlavne na obraz neistoty Ríma v boji proti kritikom cirkvi a jej praktík. Ani o živote Michelangela sa toho veľa nedozvieme. Priznám sa, mal som určité očakávania, hlavne po Strukulovej štvordielnej sérii o Mediciovcoch, no tie sa nenaplnili. Kacír Michelangelo ostáva za ňou v závese. Paradoxne, Buonarroti ako postava je najmenej zaujímavá, viac pozornosti na seba strháva napríklad veliteľ stráže svätej inkvizície, vplyvná kurtizána so sieťou špehov a predovšetkým mladá zlodejka a špiónka Malasorte (Nešťastnica/Smoliarka). Práve tá sa stáva ťahúňom deja a prejde najväčším vývojom. Nebyť tejto nevšednej postavy, román by ani zďaleka neposkytol toľko rôznych emócií.
"Malasorte okamžite pochopila, že toto je jej posledná šanca. Nestrácala čas a pustila sa ku kôlni. Za chrbtom začula zavytie. Chcela sa obrátiť, ale vedela, že Ringovi pomôže oveľa viac, ak sa jej podarí dostať do rúk to, čo chcela. Odsunula polená a schmatla kapsu zo zajačej kože, vsunula do nej ruku a našla to, čo hľadala. V tej chvíli ju muž opäť schytil za nohu a stiahol dozadu. Lenže teraz sa situácia zmenila. Malasorte bola rýchla. Mocným kopancom sa zbavila jeho zovretia, vzápätí sa obrátila a vrhla sa naňho. Ostria oboch dýk vyskočili do vzduchu." (str. 107)
Čo mi tentoraz udrelo do očí vo väčšej miere, je slabšia redakčná úprava. Text je plný chýbajúcich písmen v slovách, preklepov, občas pokrivkáva štylistika, opakovanie slov... Narúša to celkový dojem, hoci uznávam, že nie všetci čitatelia sú deformovaní ako ja a zrejme si to ani nevšimnú :) Každopádne, treba uznať, že Matteo Strukul má históriu svojej krajiny v malíčku. Nielenže má za sebou náročný výskum, ale zároveň dokáže verne a pritom ľudsky oprášiť aj menej známe mená dejín. Väčšina postáv, ktoré v románe vystupujú, má totiž reálny základ. Záujemcovia o tému Michelangelovho osudu či pomerov v Ríme na pozadí cirkevných rozkolov sa môžu inšpirovať pripojeným zoznamom. Zapojenie rôznych štruktúr do vzostupu protestantizmu ponúka pestrý pohľad na obdobie rokov 1542 - 1547. Kacír Michelangelo sa síce u mňa nezaradí medzi autorove najlepšie diela, no jeho prínos k zobrazenej tematike a k obohateniu žánru historického románu je nesporný.

Originálny názov: Inquisizione Michelangelo
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Štefánková
Počet strán: 295

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.