nedeľa 27. septembra 2020

Bohémsky život a jeho kruté dane

Elizabeth Gilbert nevydáva knihy často, ale keď tak napokon učiní, zakaždým stoja za to. Čakanie sa v jej prípade oplatí a ani tentoraz neodložíte jej román sklamaní. Práve naopak, vtiahne vás svojou atmosférou, postavami a nevšedným prostredím. Mesto dievčat prenesie čitateľa do New Yorku štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia a ukáže mu všetky pestré, vzrušujúce i odvrátené stránky umeleckého sveta. Mám rád knihy, kde sa využíva retrospektíva, odhaľovanie dôsledkov minulosti je väčšinou zábavné a prekvapujúce, a rovnaký postup zvolila aj Elizabeth Gilbert. Cez písanie listu sa zoznamujeme s krokmi mladej Vivian, ktoré viedli do starého, ale rozmarného a pulzujúceho divadla... 

"S Celiou sme sa v to leto v New Yorku dali unášať prúdmi čírej elektriny - opité, s planúcimi očami, spotené, hlúpe, ľahké ako pierko. My sme nechodili, my sme lietali ako rakety. Nemali sme ohnisko záujmu, stále sme hľadali, kde to žije. Nič sme nezmeškali, ale zmeškali sme všetko. Dívali sme sa, ako Joe Louis trénuje so svojím sparring partnerom, a poučli sme spievať Billie Holidayovú  - ale na detaily si nespomínam. Boli sme priveľmi zaujaté svojím životom, aby sme venovali pozornosť zázrakom, ktoré sa diali okolo nás." (str. 97)

Úvod ohľadom Vivianinho spomínania, podmieneného žiadosťou istej Angely, je veľmi krátky a hneď sa ide priamo na vec. Nastolená dynamika je udržiavaná počas celého rozprávania, text sa číta rýchlo a nie je to spôsobené iba zvolenou kompozíciou. Dej je bohatý, košatý a plný popkultúrnych súvislostí. Okrem vymyslených postáv sa totiž stretnete aj s viacerými reálnymi osobnosťami vtedajšieho spoločenského a umeleckého života. Názov románu, ktorý odkazuje i na konkrétnu divadelnú hru, je viac než trefný, o čom svedčí už aj samotná ústredná hrdinka. Devätnásťročná Vivian pochádza z dobre situovanej rodiny a za iných okolností by mala pred sebou peknú nalinkovanú budúcnosť, no jej nezávislá povaha a neschopnosť adaptovať sa v školskom prostredí ju napokon privedú k tete Peg, majiteľke divadla Lily Playhouse. Rozmaznané dievča túžiace po vzrušení a zábave akoby prišlo do raja - spoznáva hercov, tanečníkov, kostymérov a ďalších nadaných ľudí a rada sa necháva opantať pozlátkou úspechu a slobody. Neviazaný štýl sa však podpíše pod jej osudom a musí čeliť nečkaným dilemám, navyše pod očami striehnucej verejnosti. Divadlo síce môže pôsobiť ako uzavretý svet, ale za jeho múrmi stále vládnu prísne (morálne) zákony spoločnosti. Elizabeth Gilbert ma už dávno presvedčila, že sa vyhýba klasickým klišé, a znovu potvrdzuje svoj zámer. Kto by totiž čakal u Vivian zásadnú zmenu, nepochopil by jej vnútorné smerovanie. Autorka pozná svojich hrdinov a nedopustila by, aby len tak zabudli na svoje dovtedajšie rozhodnutia. Vivian sa nevzdáva a naďalej borí mýty a stavia sa na vlastné nohy, i keď je o niečo citlivejšia a zodpovednejšia. Samozrejme, za podpory blízkych, ktorí si prechádzajú svojimi osobitými problémami a dotvárajú tak pestrofarebný kolorit polovice 20. storočia. Mesto dievčat reflektuje i druhú svetovú vojnu a ďalšie historické udalosti, spracúva ich verne a zľahka a aj na nich badať posun v zmýšľaní a charaktere doby. 

Elizabeth Gilbert (zdroj: Read It Forward)
"Ešte stále som počula Ednu, ako ma označila za dieťa. Kto chce byť dieťa? A tak som šla ďalej. Presúvala som sa v tej posteli z jedného konca matraca na druhý - usilovala som sa byť Európanka, usilovala som sa nebyť dieťa -, hmatkala som po olympských telách Arthura a Celie, aby som si dokázala čosi potrebné. Ale celý ten čas som v jedinom kútiku svojej mysle, ktorá nebola upitá, rozľútostená, náruživá alebo hlúpa, jasne cítila, že toto rozhodnutie mi prinesie len žiaľ. A mala som pravdu." (str. 245)

Mesto dievčat si viem celkom dobre predstaviť vo filmovej podobe. Napokon, história adaptovaných kníh Elizabeth Gilbert hovorí sama za seba. Som rád, že som mal možnosť prečítať si tento román, prostredie bohémy je pre mňa vždy čímsi inšpirujúce a zároveň sentimentálne. Minulé storočie prialo silným osobnostiam na poli divadla, tanca či filmu... Niežeby to dnes bola inak, no súčasnosti chýba určitá aura vznešenosti a nedosiahnuteľnosti. Mesto dievčat oplýva správnou dávkou uveriteľnosti i obrazmi života mimo bežných smrteľníkov. Ide o knihu, ktorá je ako stvorená na predlžujúce sa jesenné večery, myslím si, že zababušení do deky a s teplým čajom si ju určite vychutnáte naplno! 

Originálny názov: City of Girls
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 438

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

nedeľa 20. septembra 2020

Láska lieči rany na tele i na duši

Tamera Alexanderová je americká spisovateľka, ktorá pevne zapustila korene aj na slovenskom knižnom trhu. Vydavateľstvo i527.net prináša už tretiu sériu z pera tejto uznávanej autorky a rovnako ako predtým v nej načrela do pohnutých dejín občianskej vojny Severu proti Juhu. No zatiaľ čo v predošlých tituloch sa zameriavala skôr na dôsledky bojov, Príbehy z Carntonu tnú priamo do živého. Úvodný diel začína koncom novembra 1864, vďaka čomu sa stávame svedkami bitky pri Frankline...

"O niečo neskôr si Roland celú scénu ešte raz premietal v hlave a stále tomu nedokázal uveriť. Unionistická armáda odišla bez toho, aby ich zajala. Kým generál Folson a jeho pluk čakali na výsledky vyšetrení, v mysli sa už zmieroval so smrťou, čo za uplynulé tri roky urobil už veľakrát. Ale zmieriť sa so smrťou nie je ľahké, pretože smrť nie je niečo, čo človek raz prijme a hotovo. Je tajnostkárska, záhadná. A predovšetkým nespoľahlivá." (str. 161)
Ako sme u Tamery Alexanderovej zvyknutí, aj teraz sa zameriava predovšetkým na vnútorné prežívanie hrdinov. A veru je na čom pracovať! Kapitán Roland Jones sa potýka nielen s bojovou vravou, ale následne aj s vážnym zranením. Lekárske praktiky však nepriali dlhodobému liečeniu, situácia medzi zranenými je kritická a doktori sa uchyľovali k razantným riešeniam. V poľnej nemocnici - na ktorú sa premenilo sídlo Carnton -, vypomáha aj rodinná guvernantka Lizzie Cloustonová. Práve ona sa prejaví ako Rolandov dobrý anjel a uchráni ho pred doživotným krutým údelom. Popri svojej záslužnej práci pre vojakov sa Lizzie zaviaže sľubom mladíkovi, že doručí jeho list. Vykonanie prísahy sa však ukáže ako pomerne náročné, keďže popri tom musí čeliť snúbencovi i kapitánovi Rolandovi, do ktorého sa zamiluje... Prísaha je napísaná skutočne skvelým štýlom. Ukazuje, že v občianskej vojne niet víťazov ani porazených, trpia iba príbuzní, priatelia a blízki. Nič nie je čierno-biele a každá strana má svoje ideály, za ktoré je ochotná položiť život. A je to napokon túžba po mieri a viera v lepšie zajtrajšky, čo nútia účastníkov začať každý deň s novým odhodlaním a nádejou.
Tamera Alexander (zdroj: Amazon)
"Predtým boli títo muži pre ňu iba neznámymi zranenými vojakmi. Teraz ich poznala po mene, vedela o ich manželkách, rodinách. Stali sa priateľmi a niektorí dokonca blízkymi priateľmi. Neochotne sa pozrela na Rolanda, ktorý - a to ju zarazilo - sa už chvíľu díval jej smerom. Ešte väčšmi ju prekvapilo to, že v jeho tvári videla iba vrúcnosť a porozumenie. Takmer ju mohla čítať myšlienky: Zvládnete to, Lizzie. Viem, že sa vám do toho nechce, ale zvládnete to." (str. 275)
Čítal som už viacero kníh z daného obdobia, ale najradšej siaham po románoch Tamery Alexanderovej. Zobrazujú vojnu v celom rozsahu, a to nielen počas priebehu, ale najmä v rámci vplyvu na životy ľudí z rôznych spoločenských vrstiev. Boje stierali rozdiely medzi nimi a odhaľovali ich skutočné charaktery. A práve tie sú základným kameňom Prísahy. Lizzie a Roland sú hrdinovia v pravom slova zmysle a pri čítaní máte pocit, že ide o reálne osobnosti z mäsa a kostí. A možno aj sú, ich príbeh sa mohol naozaj odohrať. Veď nádej, vier a láska sú hnacím motorom každého obdobia našich dejín...

Originálny názov: With This Pledge
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Príbehy z Carntonu)
Preklad: Zuzana Venglíková
Počet strán: 396

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 



piatok 18. septembra 2020

Dovoľte si podľahnúť emóciám

Kým nás vydavateľstvo Slovenský spisovateľ poteší ďalšou časťou rozbehnutej série o rodine Westcottovcov, ponúka nám v reedícií prvý z dvoch príbehov o lordoch Kendrickovcoch. Tieto romány z pera americkej autorky Mary Baloghovej majú už dvadsaťpäť rokov, ale čas im neubral nič z pútavosti a typickej láskavosti. Východisko Lásky bez citu je pritom podobné ako pri spomínanej sérii. Aj tu máme niekdajšieho búrliváka, ktorý sa hrou osudu musí postarať o rodinu, hoci ich putá nie sú práve pevné a vzťahy predstavujú zaťažkávajúcu skúšku. Váha titulu so sebou prináša nielen práva, ale aj povinnosti, v prvom rade postarať sa o budúcnosť rodu a zabezpečiť mu dediča... 

"Hlavou sa mu mihla myšlienka na lásku a vzápätí zmizla. To nedokáže. Desať rokov sa usiloval vyhýbať citovým putám. A s výsledkami bol spokojný. Môže sa teraz vrátiť? Môže byť znova mužom, akým bol? Dať sa znova zničiť? Znova sa stať zraniteľným a uvedomovať si osamelosť? Zľakol sa. Veľmi sa zľakol. Čo ak Anna zomrie? Čo ak ju zabil tm, že do nej zasial nový život, keď nebol pripravený postarať sa o ten život, keď vyjde z lona? Čo ak zabil všetku Anninu krásu a radostnú vitalitu? ... On nie je schopný dať lásku. Nechcel byť schopný dávať lásku. Nechcel cítiť bolesť." (str. 143)
Láska bez citu je autorkino staršie dielo, čiže sa v ňom ešte nestretnete s postavami, ktoré priniesla do svojich kníh neskôr, ale rozhodne nie sú o nič menej zaujímavé. Lucas Kendrick sa stáva hlavou rodiny, ktorá mu kedysi priniesla iba trápenie a už dávno neverí na niečo také prchavé, ako je láska. Samozrejme, že jeho postoj nebude večný, a postará sa o to lady Anna Marlowová. Navrhne jej sobáš z rozumu, s čím Anna súhlasí. Síce sa tým dostane z jednej nepríjemnej situácie (nechcem veľa prezrádzať), ale vženie sa hneď do ďalšej. Pretože minulosť ju prenasleduje i v manželstve, ale bojí sa pred Lucasom byť celkom otvorená. A čo na to Lucas? Opäť sa akurát presvedčí o tom, že ženy sú vypočítavé manipulátorky a Anna nie je iná. Okrem toho sa mladá novomanželka musí na Lucasovom panstve vysporiadať aj s jeho ženskými príbuznými, pričom tieto dámy nie sú práve najpriateľskejšie. Muž z Anninej minulosti ju napokon nájde a Lucas si uvedomí, že jeho žena je možno v nebezpečenstve, o akom netušil... Mary Baloghová, ako to je u nej zvykom, pracuje s postavami, ktoré musia zviesť v prvom rade vnútorný boj, aby dosiahli šťastie. Láska bez citu je celkom presný názov, odkazujúci na úvod deja a najmä postavu Lucasa. Tento román obsahuje väčšiu psychologizáciu postáv, ide viac do hĺbky, takže ak máte radi pokojnejšie plynúce príbehy, ale s veľkou dávkou empatie, druhé vydanie ľúbostného príbehu si vás iste získa.
Mary Baloghová (zdroj: BookPage)
"Emily zatvorila oči a na chvíľu si oprela čelo o strom. Tak je to pravda. Všetko sa začne odznova. Cítila to. Najprv chcela bežať k chyži a zistiť, čo Anna položila pod balvan. Ale váhala a z opatrnosti zostala tam, kde bola. O pár minút bola rada, že to urobila. Spomedzi stromov sa vynoril muž - neznámy muž -, vykročil k domcu, čupol si, nadvihol kameň, čosi spod neho vybral a skúmal to. Emily videla, že ráta peniaze... Potom vstal, vrecko schoval, náhlivo sa poobzeral a zmizol medzi stromami." (str. 191)
Výraznou postavou knihy je aj Annina sestra Emily, nenadarmo bude ústrednou hrdinkou pokračovania série s názvom Tichá melódia, ktoré vyjde už o mesiac. Anglicko 19. storočia sa neraz zmietalo vo veľkých politických vojnových i sociálnych problémoch, no romantizujúca predstava o živote horných vrstiev vás dokáže ľahko presvedčiť o opaku. Mary Baloghová však nezabúda ani na ťažké rozpoloženie svojich postáv, a tak sa musia občas vysporiadať aj s následkami reálnych historických udalostí. Láska bez citu je príbeh o dôvere, rodičovstve a nachádzaní šťastia vo veciach, ktoré sa nedajú kúpiť za peniaze. Kiežby sa tým riadila väčšina ľudí!

Originálny názov: Heartless
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Georgiánska séria)
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

nedeľa 13. septembra 2020

Exemplárne umelecké využitie kontrastov

Niekoľko rokov sa aj u nás vyskytuje trend oživovania príbehov z čias druhej svetovej vojny. Tragické osudy dokážu zasiahnuť širokú škálu čitateľov, či už sú postavené na reálnych základoch alebo fantázii spisovateľov. Väčšinou si zakladajú na hrôzach, akých boli (sú) schopní dopustiť sa fanatici na bezbranných obetiach v koncentračných táboroch. Občas sa však vyskytne dielo, ktoré si razí inú cestu a potrebu nádeje a dobra dokáže dať do popredia aj komornejšie - a o to údernejšie. Krásnym príkladom je augustová novinka z vydavateľstva Ikar. Biela ruža, Čierny les je štvrtým románom írskeho autora Eoina Dempseyho a ako napovedá samotný názov, protiklady sú jeho najvýraznejším prvkom. 
"Nechcela tu zostať takto dlho. Nachádzalo sa tu priveľa duchov. Lenže teraz nemala na výber. Ak by odišla a nechala ho tu samého, znamenalo by to, že gestapo opäť zvíťazí. A to nedopustí. Odniesla termofor do kuchyne a naplnila ho teplou vodou. V rukách ju príjemne hrial, akoby sa do nej opäť vlieval život. Priložila si ho na hruď a vrátila sa do spálne. Čo ak je naozaj Nemec? Ale prečo by potom zo spánku hovoril po anglicky?" (str. 40)
Príbeh je zameraný na dve postavy, ktoré zvedie dokopy náhoda - alebo osud? Franka má už dosť života v tieni vojny, ťažoba zo straty blízkych je priveľká, aby s ňou zvládala denne bojovať, a tak sa vyzbrojená otcovou pištoľou vydá do lesa, aby nasledovala svojich milovaných. Keď natrafí na vojaka s dolámanými nohami, prebudí sa v nej niekdajšia zdravotná sestra, a rozhodne sa mu pomôcť. Príslušník Luftwaffe však v delíriu rozpráva po anglicky a Franku bodne nepríjemné podozrenie, že ide v skutočnosti o spojeneckého špióna. Za jeho ukrývanie by ju gestapo bez milosti poslalo na druhý svet, no keďže Franka už dávno stratila chuť žiť, ani vidina smrti jej nezabráni odviezť raneného muža do horskej chaty a postarať sa oňho. Dej je zasadený do obdobia prelomu rokov 1943 a 1944, keď Nemecko pomaly zostupovalo zo stupňa víťazov, ale cesta ku konečnej porážke bola stále v nedohľadne. Franka sa právom potýka s úvahami o tom, čo je správne a aké dôsledky bude mať jej rozhodnutie. Werner Graf na ňu nepôsobí dôveryhodne, a dôvera ako taká sa už dávno stala nedostatkovým tovarom. Ani Werner (John) netuší, čí môže mladej žene uprostred zasnežených hôr veriť. Síce mu pomohla a ošetrila ho, ale čo ak niekomu prezradí, že ho našla? Okolnosti doby preveria charaktery mnohých postáv, počiatočný intímny príbeh sa postupne rozvetvuje a pozadie hrdinov spoznávame aj cez návraty do minulosti. Názov Biela ruža, Čierny les odkazuje na odbojovú organizáciu a dejisko románu, zároveň však príbeh ukazuje, že nič nie je ani zďaleka iba čierno-biele. Nepriatelia pod vplyvom vojny, láska a nenávisť, dôvera a zrada, pravda a lož, život a smrť, tieto i ďalšie kontrasty sa prelínajú a vytvárajú neodolateľný kolorit. Kniha Eoina Dempseyho je primárne o láske, vojna predstavuje kulisu, ktorú autor využíva v plnej miere. Nezabúda - a spolu s ním ani my - že ľudia sa nemajú prečo nenávidieť či zabíjať bezdôvodne a v prvom rade je potrebné pomáhať si bez ohľadu na rasu či štátnu príslušnosť. 
Eoin Dempsey (zdroj: Eoin Dempsey Books)
"Už celé roky neplakal. Vôbec netušil, že je toho ešte schopný. Toto však nebolo vhodné miesto na emócie, preto sa poobzeral okolo seba, aby sa presvedčil, že ho nikto nevidí. List stále zvieral v ruke, nedokázal ho odložiť. Vôbec netušil, že ju stále miluje. Už dlho svoje city k nej potláčal a nechával si ich na vhodnejší čas. Myslel si, že možno raz, keď sa vojna skončí, nastane chvíľa, keď ju bude môcť opäť milovať." (str. 161)
Biela ruža, Čierny les bolo mojím prvým stretnutím s tvorbou írskeho spisovateľa a môžem povedať, že neostane iba jednorazovou záležitosťou. Eoin Dempsey je zručný autor, ktorý má cit pre vykreslenie charakterov aj dávkovanie napätia. Tiež musím povedať, že úvod románu je v rámci súčasných prozaických tendencií dosť netradičný. Spočiatku nájdete dialóg len ťažko, všetko stojí na pásme rozprávača, no nemusíte sa báť, čoskoro sa dej rozvinie a aj text získa na dynamike. Som rád, že vojnová tematika je spracovaná aj s romantickým nádychom, v záplave iných diel je to vítané spestrenie, preto verím, že sa románu dostane zaslúženej pozornosti.

Originálny názov: White Rose, Black Forest
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Beata Horná
Počet strán: 279

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

sobota 12. septembra 2020

Porážka smrti neznamená, že vyhrala ľudskosť

Neal Shusterman svojou young adult trilógiou spôsobil celosvetovú senzáciu. Aj u mňa osobne sa zaradil medzi najoriginálnejších autorov, až je mi ľúto, že Žatva smrti má iba tri diely. Skvelý námet, úžasne vykreslené postavy, neočakávané zvraty a ukážková gradácia. Tento autor je majstrom stupňovania napätia, závery jeho kníh patria k najdramatickejším, s akými som sa stretol. Vôbec som nepochyboval, že koniec série sa bude niesť v rovnako dynamickom duchu, a nemýlil som sa. Posol nielenže zužitkúva všetko, čo poskytli Kosec a Nimbus, ale zároveň si razí vlastnú cestu. Jeho napredovanie bolo naznačené už v predošlej časti, takže nie je žiadnym prekvapením, že niekdajší hrdinovia sú v ústraní a štafetu preberá nový protagonista. 

"Teraz sa naňho vrhali všetky možné typy ľudí, až to bolo niekedy trápne. Hoci sa štítil tých, ktorých mu do cesty poslal Mendoza, príležitostne prijímal spoločnosť, keď mal pocit, že tým nezneužíva svoju moc. Najviac ho priťahovali ženy, ktoré boli až príliš podivínske. Takýto vkus na ženy sa uňho vyvinul po krátkom čase, ktorý strávil s Purity Viverosovou, dievčaťom s vražednými sklonmi, do ktorého sa zaľúbil. No neskončilo sa to dobre. Kosec Konštantín ju skosil priamo pred jeho očami." (str. 133)
S Greysonom Tolliverom sme sa zoznámili v predošlej časti a je to práve on, s kým Nimbus komunikuje po tom, ako sa odmlčal. Po zničení Endury je svet neistý a k slovu sa hlásia rôzne frakcie. Kosci sú polarizovaní vplyvom egoistického Goddarda, Citra a Rowa sa snažia napraviť krivdy z úzadia a zatracovaní tónisti vidia v rozvrátenom systéme príležitosť dostať sa do širšieho povedomia. Posol svojím zameraním, príbehom a myšlienkami prekračuje hranice žánru young adult. Nečakajte romantiku, jasné odkazy ani oddychové čítanie, pri ktorom jednoducho vypnete. Neal Shusterman vytvoril svet, ktorý je odrazom toho nášho, s množstvom viac či menej skrytých symbolov. V Poslovi objavíte bohaté zamyslenia nad politikou či náboženstvom i filozofické úvahy. Tým síce neholdujem, no tu sú podávané trefne a nenásilne, s ohľadom na dej a postavy. V danom kontexte vyznieva záver Žatvy smrti omnoho dospelejšie než úvod a stred série, čo však vnímam ako plus. Hrdinovia majú za sebou príliš veľa skúseností, aby ich to neovplyvnilo a v mnohých ohľadoch neprinútilo predčasne dospieť. Všadeprítomná smrť, zrada a sebecké záujmy im sotva dovolia užívať si pokoj mladosti. Najmä s takým nevyspytateľným protivníkom, akým je kosec Goddard - najprv porazený, potom znovu objavený a zasievajúci skazu v najvyšších priečkach systému. Čo sa mi však už pozdávalo menej, je práve hlavný záporák, ktorý akoby stratil ku koncu dych. Kým predtým si uzurpoval každú scénu, odrazu pôsobil ako karikatúra seba samého, akoby bol už iba tieňom toho obávaného nepriateľa, čo zničil Enduru. Na druhej strane aspoň badať určitý vývoj aj uňho a v celkovom ponímaní deja uznávam, že ani Goddard nie je imúnny voči neschopnosti ovládať všetko a všetkých. S pochybnosťami napokon bojuje aj samotný Nimbus, pretože ľudia dávajú prednosť nízkym pudom pred racionálnym konaním, sú preňho sklamaním a bude musieť nájsť v sebe dostatok síl na odpustenie...
"V názoroch sa prudko rozchádzame. Osem z nás pevne verí, že za prerieďovanie rozrastajúcej sa populácie by malo byť zodpovedné združenie ľudí. Ale štyria, ktorí sú proti, sú neoblomní. Konfucius, Alžbeta, Sapfó a King trvajú na tom, že na takú zodpovednosť jednoducho nie sme pripravení o nič viac, ako sme boli pripravení na nesmrteľnosť. Ale alternatíva, ktorú navrhujú, mi naháňa hrôzu, pretože ak zavedieme ich plán, vypustíme tým džina z fľaše." (str. 348)
Jednotlivé kapitoly sú znova predelené doplnkovými textami - úryvkami z denníkov, komentármi koscov, internou komunikáciou či úradnými záznamami. Jednoduchou formou tak rozširujú príbeh aj celkovú mytológiu série. Žatva smrti je inteligentným čítaním, kde si na svoje príde široká škála čitateľov. Ponúkajú napätie, zaujímavé postavy, netradičný námet aj dôležitý presah do rôznych pálčivých a vždy aktuálnych problémov spoločnosti. Málokedy sa zvyknem vracať k už prečítaným knihám, ale v tomto prípade zrejme časom urobím výnimku. Vydavateľstvo Slovart objavilo v Nealovi Shustermanovi skutočný klenot, preto verím, že si ho ako autora postrážia a Poslom preklady jeho diel neskončia. Bola by to škoda, ak si totiž udrží nastavenú latku a pútavosť tém, z literárneho piedestálu sa len tak ľahko nedostane. 

Originálny názov: The Toll
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Žatva smrti)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 527

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart