streda 30. decembra 2020

Neobyčajné putovanie za zdedenými tajomstvami

Mapa dní je raz s láskavým humorom označovaná ako štvrtý diel trilógie, inokedy ako prvá časť novej série. Zdalo sa totiž, že Ransom Riggs boj neobyčajných detí za záchranu svojho sveta a jeho ďalšie smerovanie uzavrel, no ako sa ukázalo, tému ešte celkom nevyčerpal a rozhodol sa vstúpiť do pootvorených dvierok. Je otázne, či môžu po knihe siahnuť aj tí, ktorí nečítali pôvodnú sériu. Neobyčajné deti slečny Peregrinovej sú predsa len rozbehnutý vlak a bez znalostí určitých súvislostí môže byť náročné pochopiť všetky prvky a motívy. Vzhľadom na zasadenie deja do súčasnosti a zmenu prostredia to však nie je prekážkou a fantazijný svet si užije každý priaznivec originálnych príbehov. A to tak vďaka obsahu, ako aj forme! 

"Po hodine čítania som mal zopár odpovedí, no omnoho viac nových otázok. Prvá z nich: Je tu stále veľa práce, ktorú treba urobiť? Existuje aj dnes skupina lovcov, ktorí likvidujú Bezduchých a zachraňujú Neobyčajných? Ak áno, potom som sa chcel s nimi spojiť. Pridať sa k nim a použiť svoj dar na to, aby som pokračoval v práci, ktorú v Amerike Abe začal. Čo ak túžil presne po tomto? Ukryl síce predo mnou svoje tajomstvá, no  urobil to tak, že ako kľúč použil moju prezývku. Len zomrel priskoro a nestihol mi to povedať." (str. 113)
Kto pozná predchádzajúce časti, bude s radosťou sledovať napredovanie postáv, ich vnútorný vývoj a pohľad na svet. Najmä čo sa týka vytvárania vlastných hodnôt a spochybňovania autorít. Výrazný posun sa týka aj spracovania cestovania v čase a dejiska. Obával som sa, že presunom do Ameriky stratí atmosféra svoj typický šmrnc, ale zbytočne. Autor využil možnosti, ktoré sa mu tým otvorili, a pred čitateľom sa tak otvára prepletený dej plný rôznych bytostí, frakcií, politických machinácií i komplikovanej lásky. Na konci tretej časti pôvodnej trilógie sa Jacob rozhodol vrátiť domov na Floridu. Neodišiel však sám, spoločnosť mu robia slečna Peregrinová a zopár neobyčajných priateľov. Deti navyše už môžu pobývať v súčasnosti bez toho, aby im hrozilo zrýchlené starnutie. Minulosť však ani náhodou nie je zabudnutá, práve naopak. Do hry vstupuje Jacobov starý otec Abe, resp, jeho odkaz. Abeov bunker a denník sa totiž stanú východiskom pátrania po nekontaktovaných neobyčajných, Aby zabránili ich smrti, Jacob a Emma (a tri ďalšie postavy) sa vydávajú na cestu za splnením cieľa i vlastným poznaním. V Amerike totiž neplatia pravidlá, na aké boli zvyknutí na Starom kontinente, a na neobyčajných nedohliadajú žiadne ymbriny. Vďaka spomenutým motívom sa v knihe striedajú odlišné nálady. Kým si deti zvykajú na výdobytky modernej doby, pobavíte sa na nich neskúsenosti a reakciách, no keď Jacob a Emma vyrazia do terénu, príbeh získava temnejšiu atmosféru. Musím priznať, že tá mi sedela oveľa viac. Niežeby nemal Ransom Riggs zmysel pre humor, ale občas to vyznievalo silene, viac mu pristane napínavejšia poloha a zobrazovanie vzťahových peripetií. Citové väzby medzi Jacobom a Emmou, niekdajšou láskou jeho starého otca, znejú predsa zaujímavo už samy osebe. Počas svojho putovania sa otvoria mnohé otázky z minulosti a na scénu príde viacero nových postáv. Netvory, aké poznáme z prvej série, sú tentoraz v úzadí, ale Mapa dní ukazuje, že monštrá v ľudskej koži sú niekedy horšie a nebezpečnejšie než bytosti z temnôt. Román tým naberá na realistickosti, ale pritom nestráca nič zo svojho fantazijného vyznenia. Skôr posúva vlastné hranice, postavy sú dospelejšie a nútené čeliť skutočnému svetu, reprezentovanému svojimi príbuznými a ich niekdajšími rozhodnutiami.
Ransom Riggs (zdroj: An Unlikely Story)
"V hlave mi vírili Emmine slová. Jednou časťou som bol vďačný za to, čo mi povedala. Tá druhá, väčšia, by však bola radšej, keby mlčala. Neprestával som však vnímať slabý vnútorný hlas, ktorý sa ku mne naliehavo obracal, hlavne v tých najťažších chvíľach, a ktorý vravel: Jeho ľúbila viac. Doteraz sa mi ho zakaždým podarilo umlčať. Prehlušiť. Zrazu to však bolo, akoby mu Emma podala megafón. Nikdy by som pred ňou nepriznal strach, ktorý som vždy cítil, a neistotu, ktorá by tomu hlasu len pridala na sile." (str. 326)
Román má trochu pomalší rozjazd, chvíľu trvá, kým nás autor vovedie do deja, rozdá karty a predstaví jednotlivé postavy. Je to vhodné najmä pre nových čitateľov Neobyčajných detí slečny Peregrinovej, no pravdou tiež je, že pri rozsahu knihy sa niet kam ponáhľať. Keď už som pri tom, iste by bola omnoho kratšia, nebyť množstva pekných, výrazných fotografií a ilustrácií. Sú skvelým doplnkom textu a fungujú i samostatne. Samy osebe vynikajú záhadnosťou a pri nejednej z nich sa pristavíte na dlhšie. Bez nich by bola Mapa dní oveľa chudobnejšia, ani zďaleka by vo vás nezanechala taký živý dojem. Ako som spomenul, Ransom Riggs využil potenciál rozšírenia série naplno, no predsa len si ešte nechal určitú rezervu. Vzhľadom na charakter jeho tvorby predpokladám, že to spravil zámerne a čaká nás ešte veľa pútavého čítania.

Originálny názov: A Map of Days
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Neobyčajné deti slečny Peregrinovej)
Preklad: Martina Fedorová
Počet strán: 496

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


utorok 29. decembra 2020

V osídlach moci, ambícií a vášne

Lucreziu Borgia som vždy vnímal ako rozporuplnú postavu, ktorá disponovala skôr negatívnymi než pozitívnymi vlastnosťami. Každé spracovanie jej osobnosti - či už literárne, alebo filmové - k nej pristupovalo odlišne. Raz ako k ambicióznej manipulátorke, inokedy ako k naivnej obeti doby a mužov v jej okolí. Pravda bude nakoniec asi kdesi uprostred, a práve o reálny pohľad na túto známu postavu renesančného obdobia sa pokúsil Američan C. W. Gortner. Ten si ma naplno získal románom Romanovovská cárovná, preto som veril, že Vatikánska princezná bude rovnako vydarená. Ba ešte viac, pretože Borgiovci poskytujú vďaka svojim osudom nepreberné množstvo zaujímavých motívov a spôsobov, ako ich poňať. Moje očakávania sa naplnili už v prvej kapitole. Autorov štýl je ako dobrý priateľ, komunikácia medzi ním a čitateľom prebieha hladko a bez ohľadu na plynutie času. 

"Ak mal zved pravdu a Giovanniho rodina naozaj proti nám intrigovala, môj manžel o tom nevedel. Prezrádzal to zarazený výraz na jeho tvári pri večeri. Hoci mi doposiaľ ani náznakom nedal najavo niečo, čo by aspoň vzdialene pripomínalo lásku, a ani som si nemyslela, že v ňom nejakú vzbudzujem, iste bol teraz znepokojený. A ak vie o tej klauzule v našej svadobnej zmluve, a nemohol o nej nevedieť, mal na znepokojenie dôvod. Papá mohol náš sobáš zrušiť. Pre mňa to tak či onak nič neznamenalo - kým som si nespomenula na starého neapolského Ferranteho a jeho mŕtvoly." (str. 99)

Borgiovci patria k najkontroverznejším postavám histórie, a tak je logické, že dodnes priťahujú pozornosť. Hlavou rodiny v jej najslávnejšom období bol Rodrigo Borgia, zvolený za pápeža Alexandra VI. Mal niekoľko nemanželských detí, z ktorých sú najznámejší jeho synovia Juan a Cesare a dcéra Lucrezia. Každý z nich mal pritom nezameniteľnú úlohu pri dobývaní mocenského sveta. Juan mu slúžil vo vojenských záležitostiach, Cesare rozširoval jeho vplyv v rámci cirkvi a Lucrezia mala zabezpečiť konexie prostredníctvom manželského zväzku. C. W. Gortnerovi sa podarilo zachovať pestrosť konania tejto nevšednej rodiny a pritom sa držať pri zemi. Historické romány občas doplatia na ťažkopádnosť deja či na nevyváženosť faktov a umeleckej zložky. Gortner patrí medzi svetlé výnimky (u mňa spolu s Michelle Moran a Philippou Gregory), a tak sa jeho Vatikánska princezná číta raz ako spoločenský román, inokedy ako triler, rodinná dráma či dobrodružný príbeh. Mimochodom, názov knihy je pomerne výstižný. Nech už sú pohľady na Lucreziinu osobnosť akokoľvek rôzne, väčšina sa zhoduje na tom, že išlo o krásnu ženu, ktorá svojím oslnivým pôvabom rozžiarila pápežskú kúriu. V piatich častiach rozdelených podľa určitých časových úsekov nespoznáte celý hrdinkin život, ale jeho podstatnú časť od začiatku dospievania po druhé manželstvo. S Lucreziou sa zoznámime v roku 1492, keď má dvanásť a jej otec sa stáva pápežom. Od tej chvíle naberá jej osud rýchle obrátky a rovnako rýchlo sa mení aj prostredie, v ktorom sa nachádza. Z domu otcovej sesternice sa dostáva k jeho milenke a krátko nato sa z nej stáva vydatá žena. Vzhľadom na to, že manželstvo nebolo uzavreté z lásky, ale pre politický prospech, o šťastnom, vyváženom vzťahu nemôže byť ani reči. Lucreziin muž Giovanni je prezentovaný ako hlavný záporák príbehu, čo mi nie vždy sedelo k informáciám, ktoré sú o ňom k dispozícii, ale jeho charakter bol vykreslený primerane potrebám deja. Práve dané manželstvo tvorí podstatnú súčasť knihy a na jeho základe možno vidieť všetky politické ťahy, machinácie aj spoločenské reálie doby, ako napríklad postavenie žien, vplyv peňazí a kontaktov či význam rodinných zväzkov (hoci ani tie neboli vždy zárukou pomoci či vernosti). Taliansko na prelome 15. a 16. storočia bolo nielen oblasťou politického, kultúrneho a obchodného rozmachu, ale i násilníckym miestom, kde bolo neradno otáčať sa ľuďom chrbtom. A v palácoch, kde sídlila najväčšia duchovná moc, tobôž. 

C. W. Gortner (zdroj: Twitter)
"Šiel mi v pätách, cez plášť som cítila hrot dýky, ktorú mi oprel do chrbta. Viedol ma po schodoch do opustených chodieb, ozvena mojich krokov akoby sa posmievala z mojej neopatrnosti. Šla som s ním dobrovoľne. Od detstva som vedela, aký je, a predsa som dopustila, aby súcit zvíťazil nad opatrnosťou. Chytila som sa do klepca, ktorý nastražil. Teraz musím znášať následky. Juan má totiž pravdu, pomyslela som si, keď ma ako omámenú viedol do Sixtínskej kaplnky a k tajnej chodbe do môjho paláca. Nakoniec nebude záležať na tom, komu uveria. V našej rodine pravda nič neznamenala." (str. 218)
Lucrezia Borgia vyznieva ako Vatikánska princezná sympaticky, ako obeť okolností, aj keď ani ona nebola celkom bez viny. S odstupom storočí je náročné nájsť skutočnú pravdu a tento román je iba produktom autorovej fantázie, no i tak ľahko uveríte, že sa vám pred očami odvíja reálny príbeh. Významná pozornosť je venovaná, samozrejme, aj zvyšku rodiny, pričom väčšinu scén, v ktorých sa ocitol, si pre seba kradol Cesare. Obdivuhodný mladý muž sa postupne mení na vlastníckeho, nepríčetného žiarlivca. Aspoňže sa objaví v Lucreziinom živote druhý manžel Alfonso, ktorý je ako jedna z mála mužských postáv pozitívnym vzorom, a tak sa aj na ňu napokon usmeje kúsok šťastia. Román končí podľa mňa v najvhodnejšom období hrdinkinho života. Je jasné, kto stojí na stupienku víťazov, koho čaká porážka a čo všetko z bohatých plánov bola iba ilúzia. C. W. Gortner zaútočil na slovenské knižné pulty zatiaľ len druhým dielom zo svojej zbierky, ale potvrdil ním svoj rozprávačský talent a fakt, že história sa v jeho rukách mení na stále živý organizmus.

Originálny názov: The Vatican Princess: A Novel of Lucrezia Borgia
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Ferdinand Lalák
Počet strán: 350

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

nedeľa 27. decembra 2020

Bizarné situácie vsadené do známeho vzorca

K novému románu Jonasa Jonassona som pristupoval s určitou opatrnosťou. Prischla mu totiž nálepka autora, ktorý dobyl literárny svet silným debutom a ďalšie knihy už boli kvalitatívne slabšie. V záplave škandinávskych trilerov či trende vojnových príbehov som však zatúžil po ľahšom žánri, ktorý by mi pošteklil bránicu a poskytol sympaticky nedokonalé postavy. Kniha Pomsta je sladká, a. s. sa zdala ako správna voľba a ukázala sa ako vhodná na sviatočné čítanie. Je uvoľnená, vtipná a ústretová voči čitateľovi v tom zmysle, že rád prijme pozvanie do akciovej spoločnosti využívajúcej ľudskú frustrovanosť a túžbu po spravodlivej (?) odplate. Ide o vynikajúci námet (pripomenul mi tým niektoré francúzske komédie), ktorý bol napokon aj patrične využitý. 
"Maľovať obrazy rovnako dobre ako skutočný umelec nie je zločin. Ani napodobňovanie umelcovho podpisu na kúsku papiera. Zločinom sa to stáva až vo chvíli, keď sa sfalšovaný podpis ocitne na rovnako sfalšovanom obraze. To už zišlo na um aj Hugovi. Ešteže v časoch internetu a sociálnych sietí existuje čosi, čo sa nazýva ľudový súd. Ak šikovní spolupracovníci firmy Pomsta je sladká, a. s., urobia svoju robotu dobre, Victora Alderheima odsúdia na doživotie ľudia aj celá odborná umelecká verejnosť." (str. 136)
Riaditeľom netypickej firmy je Hugo Hamlin a je nutné povedať, že jeho nápad sa ukázal ako raj pre najrôznejších podivínov, šialencov, ale aj pre ľudí reálne znechutených praktikami svojho okolia či systému. Asi každý z nás by občas využil možnosť navštíviť pobočku tejto spoločnosti, no nie? Nedajte sa odradiť, ak sa spočiatku začítate do príbehu trochu pomalšie. Jonasson si len pripravuje pôdu a oboznamuje vás s genézou celej myšlienky a dianím v pozadí. Robí to však premyslene, čomu je prispôsobená aj kompozícia textu. Ten je rozdelený na dvanásť častí a na svoje si prídu hlavne priaznivci výtvarného umenia. Dôležitou súčasťou deja je totiž život a tvorba Irmy Sternovej, ktorá síce nie je v našich končinách celkom známym menom, no jej obrazy sú naozaj krásne. Môžete sa o tom presvedčiť aj na konci knihy, kde nájdete podobizne jej troch diel. Pomsta je sladká, a. s., ako je u autora zvykom, v sebe mieša vážne témy so zľahčujúcim nadhľadom, preto je určená pre širokú škálu čitateľov. Má šancu zabodovať u tých, čo hľadajú príbeh s hlbším posolstvom, aj u tých, ktorí dávajú prednosť nenáročnej zábave. Vytvoriť takýto fungujúci stroj je náročné, ale myslím si, že Jonas Jonasson to tentoraz zvládol s väčším šarmom ako pri predchádzajúcich knihách. Páčilo sa mi, ako základný motív postupne rástol a gradoval až do uspokojivého finále. Tomu síce chýbalo čosi veľkolepejšie, akási výnimočná záverečná scéna, ale ani plynulý prechod k záveru nie je na zahodenie. Ak by bol dej založený na jednotlivých zákazkách, ani zďaleka by nebol taký konzistentný. Hugo však natrafí na klientov, s ktorými majú spoločného nepriateľa. A tak sa riaditeľ firmy sám stáva pomyselným zákazníkom a nový prípad získava preňho silný osobný rozmer. Priviesť darebáka pred brány spravodlivosti - aspoň tej morálnej, ak už nie súdnej - sa však nezaobíde bez množstva akcie, bizarných postavičiek a neočakávaných situácií. Ešteže sú hrdinovia takí pohotoví a vynaliezaví a dokážu sa z väčšiny problémov dostať. I keď treba tiež dodať, že nie vždy vlastnou zásluhou, no zakaždým je to zaručene nevšedné a úsmevné. 
Jonas Jonasson (zdroj: Twitter)
"Najväčší štokholmský hnusák a úchylák sedel v kuchyni sedemizbového bytu a pokúšal sa pozbierať myšlienky. Spočiatku sa mu nedarilo, lebo koza od hladu a smädu žalostne mečala. Po litri vody a štyroch jablkách sa ukázalo, že nepatrí k čistotným zvieratám. Takže: ktosi sa vlámal do obchodu, prekĺzol do pivnice a vyzdobil mu ju obrazmi, erotickými hračkami, nepravým heroínom - a jednou kozou. Ten ktosi musel byť Kevin, jeho bývalý chovanec (...) Ale prečo mu to urobil? A ako sa dostal k obrazom?" (str. 205)
Kto má načítané diela Jonasa Jonassona, bude mu pripadať kostra príbehu povedomá. Nedá sa totiž poprieť, že autor využíva určitú schému, ale rovnaký prístup je badateľný aj u iných svetových velikánov. Niektorým čitateľom sa to môže zdať trochu otrepané, iným zas ako istota, že dostanú presne to, čo od knihy očakávajú. Ale ako som už spomenul vyššie, keď sa do nej po pár desiatkach strán začítate, strávite pri nej príjemné chvíle. Pomsta je sladká, a. s. patrí v mojom rebríčku autorových románov na horné priečky a moja počiatočná nedôvera sa premenila na spokojnosť. Zdá sa, že Jonasson chytil druhý dych, preto dúfam, že aj nabudúce príde s nejakým zaujímavým námetom.

Originálny názov: Hämnden är ljuv AB
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Bratová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar


štvrtok 24. decembra 2020

Dávny zločin klope na dvere

Anglický spisovateľ Alex North prichádza s druhým krimirománom a očakávania čitateľov sú po predchádzajúcom Šepkárovi značne vysoké. Aj ja som patril k tým, ktorých potešilo ohlásenie novej knihy v slovenčine a nevedeli sa dočkať, kedy ju budú držať v rukách. Temný priateľ je opäť samostatným príbehom bez príslušnosti k sérii, takže po ňom môžete siahnuť aj v prípade, že ste sa s autorom ešte nezoznámili (hoci obe knihy spája jedna postava). Kto by však čakal knihu v rovnakom štýle ako Šepkár, môže byť trochu sklamaný. Temný priateľ si totiž razí vlastnú cestu a to sa prejavuje aj v jeho celkovom vyznení. North tentoraz stavil skôr na psychologickú stránku prípadu, než na napätie plynúce z pátrania po vrahovi, a výrazný - priam hororový - prvok ilúzie.

"Všetko mi to pripadalo úplne nezmyselné. Ak Charlieho pred dvadsiatimi piatimi rokmi nedokázala nájsť polícia, čo asi tak mohlo dosiahnuť pár amatérov na internete? Bez ohľadu na to mal každý z nich svoju obľúbenú teóriu o tom, ako sa mu podarilo zmiznúť. Niektorí si mysleli, že zvyšky jeho tela sa ešte vždy nachádzajú niekde  v hlbokých lesoch okolo Grittenu a čakajú na to, kedy ich niekto objaví. Iní boli presvedčení, že mu pri zmiznutí pomáhal komplic a ešte stále je nažive." (str. 104)
Atmosféra blízka Stephenovi Kingovi však nie je tým jediným, čo možno poznať aj z iných diel. V tomto prípade máte dve možnosti - buď sa pohoršiť nad Northovou inšpiráciou, alebo brať jeho román ako poctu známym titulom či autorom. Ja som sa rozhodol pre druhý variant a užíval som si nastolenú náladu. Koncepcia deja vás tak či tak núti zistiť, ako sa prejaví minulosť, či sa poodhalí závoj miestnej legendy a aký vplyv majú sny na naše konanie. Škoda, že hororový nádych nebol napokon využitý vo väčšej miere a ku koncu šiel takmer dostratena. Temný priateľ je síce v prvom rade triler zakotvený v realite, no počiatočné vábenie ostane len pri prázdnych sľuboch. Ešteže to vynahrádza zaujímavá zápletka. Pred štvrťstoročím sa skupina chlapcov dopustila rituálnej vraždy a jeden z nich, Charlie Crabtree, zmizol bez stopy. Paul Adams mal priame spojenie s vrahmi aj obeťou a po odchode z rodného mesta sa zaprisahal, že všetko nechá navždy za sebou. Lenže život má vlastné spôsoby, ako uzavrieť kruhy, a tak sa Paul po rokoch vracia naspäť. Jeho umierajúca matka takisto nechce nechať minulosť nevyjasnenú a privádza syna na cestu k pravde. Tá sa zdá byť desivejšia, než si spočiatku myslel, a najmä nebezpečne blízko. Ktosi totiž napodobnil Charlieho beštiálnu vraždu a Paul sa ocitá v centre diania. Nielenže ho ktosi sleduje, ale pod vplyvom okolností a známych miest sa mu vynárajú spomienky z dospievania. Vývin deja tak sledujeme v dvoch časových rovinách, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a účinne budujú napätie. Línia z prítomnosti navyše poskytuje priestor aj vyšetrovaniu zločinu prostredníctvom detektívky Amandy Beckovej (ak je vám jej meno povedomé, napoviem vám - ako postava vystupovala aj v Šepkárovi). Vzhľadom na rozohrávanie prepracovanejšej hry zahŕňajúcej lucidné sny, tieňové figúry či duchov, môže niekomu pripadať úvod románu pomalší. Alex North sa nikam neponáhľa, napokon, ani jeho hrdina sa veľmi nehrnie do rozuzľovania zamotaného prípadu. Postupne vás však čoraz viac vťahuje do príbehu, aj keď sa nedá povedať, že by boli nakoniec vysvetlené či dotiahnuté do konca všetky mystické prvky.
A. North (zdroj: Harrogate Theakston Crime Awards)
"Zobuď sa. Keď som však oči opäť otvoril, sen bol ešte živší ako predtým. Miestnosť som mal stále pred sebou a navyše som cítil, že mi niečo stojí rovno za chrbtom. Naskočila mi husia koža. Zobuď sa. Zacítil som vôňu listov a zeminy a začul príšerný škrípavý zvuk: akoby ktosi ťažko dýchal cez upchaté hrdlo. Zobuď sa, zobuď sa, zobuď sa! A potom ma okolo tváre chytila vlhká červená ruka. Jej prehnité prsty mi zovreli nos aj ústa a umlčali ma. Pokúsil som sa nadýchnuť. Nič. Začal som sa dusiť, v panike som sa metal. Teraz mi už bolo jasné, prečo som sa nevedel prebudiť. Pretože to nebol sen." (str. 157)
Hlavným ťahúňom príbehu je nepochybne Charlie Crabtree. Myslím si, že keby sa autor viac venoval tejto postave, román by to podvihlo o hviezdičku vyššie. Niežeby Paul nebol dostatočne zaujímavý, ale trilery stoja a padajú na nevšednom páchateľovi a hrozbe, ktorú predstavuje pre vyšetrovateľov aj nič netušiace obete. Tajomno okolo Charlieho je skvelým východiskovým bodom, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že Alex North dostatočne nevyužil jeho potenciál. Temný priateľ je tak síce vydareným žánrovým kúskom, ale neprekračuje pomyselné hranice a istým spôsobom dopláca aj na predchádzajúceho knižného súrodenca, s ktorým ho mnohí budú porovnávať. 

Originálny názov: The Shadow Friend
Príslušnosť k sérii: Nie (aspoň nie oficiálne, hoci dve autorove knihy spája postava detektívky)
Preklad: Samuel Marec
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


utorok 22. decembra 2020

Telefonický rozhovor - hranica medzi životom a smrťou

Vydavateľstvo Tatran prinieslo priaznivcom nemeckého trileru pod vianočný stromček skutočnú lahôdku. Sebastian Fitzek je zárukou kvalitného čítania a zimomriavok vyvolaných napínavou atmosférou. Niektoré jeho diela síce hýria prílišným tlačením na pílu, čo sa zvratov týka, no Cesta domov patrí k tým, ktoré stavajú na plynulom, uveriteľnom rozprávaní. Iste, aj tentoraz text obsahuje kruté, priam sadistické motívy, sú však skôr sprievodným javom než základným kameňom. Dej sa rozvíja postupne, ako keď vhodíte kameň do vody - od stredu sa odvíjajú ďalšie a ďalšie prvky, funkčne rozširujúce pozadie celej zápletky. Dej je rámcovaný telefonickým rozhovorom ústredných postáv, ktorý slúži na krátke retrospektívne vsuvky, aby sme poodhalili dôvody, čo zviedli dokopy dvoch cudzincov počas jednej chladnej zimnej noci. 

"Vtom zbadala tieň. Presne pred oknom. Iba na zlomok sekundy, ale neskôr v jej nočných morách trvala tá chvíľa nekonečne dlho. Nekonečná chvíľa, v ktorej si oboma rukami zakryla ústa a začala plakať a kričať, presne vo chvíli, keď sa tieň premenil na tlmený kovovo-trieštivý zvuk. Dodávka sa s mohutným rachotom zatriasla a jej strecha zrazu vyzerala, ako keby na ňu dopadla päsť obra. Nebola to však päsť, bolo to ľudské telo, ktoré dopadlo na strechu dodávky z najvyššieho poschodia kliniky." (str. 82)
Jules vyhovie prosbe svojho kamaráta, aby zaňho vzal jednu nočnú šichtu na linke slúžiacej pre ľudí, ktorí sa ocitli sami vonku a hlas na opačnom konci im má uľahčiť ich cestu. Hneď prvý telefonát však Julesovi obráti život hore nohami a prinúti ho čeliť aj vlastným démonom. Klara vytočila číslo linky pomoci omylom, no zdá sa, akoby pritom zasiahla vyššia moc. Klara má totiž v úmysle vziať si život a Jules sa všemožne snaží zabrániť jej v tom. Ich rozhovor odhaľuje dôvody, ktoré vedú Klaru k tomuto nešťastnému kroku, aj Julesovu rodinnú tragédiu. Ich osudy nachádzajú styčný bod v psychiatrickej klinike Berger Hof, kde Klara absolvovala vedecký experiment a kde sa istý čas liečila Julesova manželka. Alebo je všetko celkom inak? Otázky sa hromadia a aj keď občas natrafíte na odpoveď, nemôžete si byť istí, že ide o pravdu. Stala sa Klara skutočne cieľom sériového vraha s označením kalendárny alebo ide len o výplod jej zmätenej mysle? Siahla by si na život, aby sa oslobodila od sadistického manžela, aj bez toho, aby ju k tomu nútil ďalší krutý manipulátor? Cesta domov znova vie viac ako jej čitateľ. Fitzekov typický rukopis spoznáte už podľa prvej kapitoly. Hneď vás vženie do príbehu, čo odsýpa rýchlo a strhujúco. Kdesi v pozadí číha nebezpečný predátor, ktorý je však skôr neviditeľným zlom než hmatateľnou hrozbou. O to temnejšia je celková atmosféra knihy. Je to skvelé, pretože trendy prajú viac opačnému prístupu. Ako zvyčajne si nemôžete byť istí ani spoľahlivosťou hlavných postáv. Nejednoznačnejšie vyznieva už od začiatku Klara, návštevníčka psychiatrickej kliniky, no neskôr váhate pre prežitú traumu aj nad Julesom. Hlavne keď sa objavuje čoraz viac náznakov, že čosi nie je v poriadku... Priaznivci fitzekoviek už vedia, čo môžu čakať, a podobné ťahy ich neprekvapia. Užijú si ich však rovnako ako autorovi noví čitatelia. Cestu domov by som dokonca odporučil tým, ktorí s Fitzekom ešte len začínajú. Nie je totiž až taká prekombinovaná ako niektoré jeho iné knihy a aj hlavné postavy sú sympatickejšie, ako býva zvykom. 
Sebastian Fitzek (zdroj: Gala.de)
"Preliezol parapetnú dosku a postavil sa na rímsu. Kľakol si a pozrel sa do hĺbky pod sebou, pričom sa jednou rukou držal okenného rámu, aby nespadol. A aby sa mal čoho držať, keď zachytí ruku malého muža, ktorý zúfalo visel na výčnelku. Jednou rukou na kamennej hrane, druhou na elektrickom kábli, ktorý vytrhol z omietky. Pane na nebi... Votrelec sa naňho zúfalo pozrel, ale nič nepovedal, pravdepodobne na to nemal dosť síl." (str. 234)
Vzhľadom na to, že dej je zasadený do zimného obdobia, je ako stvorený na dlhé večery. Nie je nič lepšie ako zahĺbiť sa do skvelej knihy s teplým nápojom poruke, zatiaľ čo vonku v tichosti padá sneh... teda aspoň teoreticky :-) Cestu domov si však vychutnáte za každého počasia, V mojom osobnom rebríčku sa prepracovala do TOP 5 Fitzekových románov (popri Balíku, Šialenej hre, Pasažierovi 23 a Strachu z lietania). Ak ešte nemáte vhodný vianočný darček, utekajte do kníhkupectva. Knihu ľahko rozpoznáte podľa nevšednej obálke - nielenže sa nesie v čiernej farbe, takže nápisy uvidíte iba zblízka, ale tiež vám okamžite padne do oka štvorcový výrez s vyobrazením postavy. Tatran sa s touto novinkou vyhral po každej stránke a výsledok stojí za to!

Originálny názov: Der Heimweg
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Kovačiková
Počet strán: 301

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.


pondelok 21. decembra 2020

Volanie lásky rúca zlatú klietku

Janka Pronská koncom roka 2020 naplnila druhú desiatku svojich titulov. Pekná symbolika si vyžaduje aj primerane dobrý príbeh. A keďže pri písaní opäť načrela do našej histórie, čítanie nadobúda aj edukačný charakter. Prepojenie uhorských a francúzskych dejín dodáva románu šmrnc, presahuje hranice a poskytuje autorke priestor na budovanie širšieho univerza. Skalný fanúšik našich úspešných romancí totiž ľahko nájde spojenia medzi nimi, či už vďaka niektorým historickým postavám alebo miestam. Napriek tomu, že Právo na lásku je samostatným príbehom, výrazne dopĺňa mozaiku tvorenú jeho ďalšími devätnástimi súrodencami. Pri knihe, v ktorej stredoveké hrady znova získavajú lesk a moc a stávajú sa svedkami silných citov, to ani nemôže byť inak.

"Keď mu bezvládne ochabla v náručí, musel spomaliť a zároveň ju pevnejšie zovrieť v páse. Pod rukou zacítil niečo tvrdé, niečo, čo nikdy predtým pod šatami žien nenašiel. Zastal a najprv si obzrel jej bledú tvár. Bože, jej krása mu vyrážala dych a bránila jasne myslieť. Nechcel zneužiť situáciu, no nemal na výber. Dlaňou jej prešiel po páse až k boku a pod látkou nahmatal kovovú zámku. Konečne mu došlo, čo tá nešťastná žena celý čas skrývala pod šatami, a zaplavila ho hrôza." (str. 71)
Novinka Janky Pronskej je založená na dôsledkoch chýb z minulosti. Tie môže byť ničivé (a pre hlavnú postavu aj sú), ale zároveň je dôležité poučiť sa z nich a veriť v ich nápravu. A keďže Bianka, manželka veľmoža Mikuláša Révaia, už sama nevidí nádej na lepšie časy, zmena musí prísť zvonku. A tá sa napokon zosobní v rytierovi Damienovi d´Ansacq, odhodlanému vymaniť ju z nešťastného zväzku a presvedčiť, že si zaslúži byť milovaná. Ich cesta k láske však nebude jednoduchá. Niet sa pritom čomu čudovať, román totiž vychádza z legendy o Révaiovej prvej manželke, ktorú nechal zamurovať na hrade Blatnica, rovnako ako mnícha, čo porušil spovedné tajomstvo. Vzhľadom na stáročia, ktoré odvtedy uplynuli, sa mnohé veci skreslili či prispôsobili, preto nečakajte presnú adaptáciu tohto krutého príbehu. Právo na lásku si berie inšpiráciu, no kráča vlastným smerom, o nič menej srdcervúcim, ale zato s uspokojivejším záverom. Páčilo sa mi, že Bianka nie je naivná mladica, ktorá sa červená pri uprenom pohľade muža, ale už má čo-to za sebou. Jej skúsenosti však nie sú len dobré, práve naopak. Ťažko povedať, čo je pre ňu väčším trestom za jej poklesky - či manželstvo s Révaiom alebo pás cudnosti? Prirodzená strata dôvery a stránenie sa mužov však narazí na odpor, keď spozná chápavého rytiera. Damien d´Ansacq predstavuje presne tú oporu a pomoc, akú by uvítal každý, kto zakúsil trpkú chuť beznádeje. Samozrejme, nedá sa opomenúť aj jeho príťažlivý vzhľad, ale Bianka dobre vie, že ten môže neraz klamať. Až keď mladá šľachtičná cestuje do Francúzska, aby sa stala dvornou dámou budúcej uhorskej kráľovnej, začne jej vnútorná premena nadobúdať reálnejšie kontúry. Za svoje chyby predsa nemôže platiť donekonečna, najmä ak má po boku osobu, ktorá ju povznesie nad utrpenie a útlak.
S Jankou Pronskou :-)
"Prudko dýchala, stonajúc od blaha, a bez jediného slova si vychutnávala vzrušujúce objatie, jeho blízkosť, jeho vášeň. Snívala o nej každý boží deň, odkedy ju s ním zažila prvý raz. Posledné, o čo by teraz stála, bolo zastaviť žeravú lávu, keď jej srdce bilo ako kostolné zvony a vlny slasti ju zaplavovali znova a znova, ani čo by nemali konca. Chrbát sa jej odieral o drsnú stenu, no vôbec si to neuvedomovala, necítila ani bolesť, ani strach, vnímala len jeho prsty, čo jej hladili lono..." (str. 142)
Romány Janky Pronskej majú vždy tú chybu, že skončia príliš skoro, ale užijete si každú chvíľu, ktorú s nimi strávite. Právo na lásku robí česť jej tvorbe. Jubilejná kniha nesie v sebe všetky znaky autorkinho štýlu - na svoje si príde každý priaznivec romantiky, napätia, intríg a verne zobrazených stredovekých reálií. Janka je známa tým, že štúdiu prameňov sa venuje rovnakou mierou ako samotnému písaniu, no text napriek tomu plynie ľahko. Nepotrebuje zahlcovať čitateľa informáciami, vyberá si z nich to podstatné pre dej a robí ho o to pútavejším. Takže čítajte, nech vás román zahreje počas dlhých zimných večerov...

 

nedeľa 20. decembra 2020

Nostalgické zamyslenia nad (nielen vlastným) životom

Keď som bol ešte žiakom základnej školy, Igor Adamec mi spríjemňoval víkendové rána v Kakau, keď som bol starší, vídal som ho v Mafstory. A teraz, keď sa môj pracovný život v rôznych smeroch točí okolo literatúry, sa mi dostala do rúk jeho kniha. A aj keď sa v nej spomínajú miesta i ľudia späté predovšetkým s autorom, vôbec mi to nevadilo. Má totiž dar preniesť na čitateľa atmosféru starších i novších čias, až máte pocit, že ide aj o vašich známych. Hneď sa však musím priznať, že som neposlúchol Igorovu radu (žiadalo sa mi napísať nariadenie, ale to je iný Igor...) a jeho minipoviedky som prečítal na niekoľko posedení. Ako totiž hlási obálka knihy, ide o čítanie k rannej káve, a ak poslúchnete toto odporúčanie, vydrží vám na 50 dní. 
"Na Pošni sme mávali ojedinelú atrakciu, starého pána, ktorý vyskakoval z okna. Pochopiteľne, z okna na prízemí. Ten človek bol úkaz. Vykrikoval po nás deťoch, keď sme hrali na trávniku futbal, a zrazu mu preskočilo v hlave, vyskočil a bol nás schopný naháňať až niekam do Prievozu. Skvelý výkon na to, že pán Smejkal bol dôchodca a mal určite viac ako šesťdesiat rokov. Vlastne mal skvelú kondíciu v skvelom veku. To len nám deťom pripadal strašne starý." (str. 24)
Ak máte pocit, že kniha sa pre svoje čierno-biele sfarbenie nesie v temných tónoch, rád vás vyvediem z omylu. Prozaické miniatúry hýria všetkými možnými odtieňmi, pričom ich spája ľudskosť ako určujúci faktor pri vnímaní sveta. Igor Adamec sa totiž nesústredí len na vlastné prežívanie, ale zaznamenáva aj dianie vôkol seba. Zoznámite sa tak s pestrou mozaikou charakterov, pričom - dovolím si tvrdiť - mnohé z nich poznáte aj vy sami. Ako hlása i motto románu Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu, nikto z nás nie je ostrovom. Igor Adamec má navyše skvelý pozorovací talent (nehovoriac o pamäti), a tak sa spolu s ním môžete vydať na cestu, kde nikdy netušíte, na koho natrafíte. Autor odhaľuje svoje súkromie i vnútorné pochody a robí to príjemnou, nenásilnou formou. Krátke texty sú ako stvorené, aby ste si knihu so sebou vzali kamkoľvek a pohrúžili sa do nej vždy, keď máte chvíľu čas (ospravedlňujem sa, že zase narúšam "návod na čítanie"). Poviedky reflektujú dobu od 70. rokov až dodnes, Igor Adamec spomína na všetko, čo ho istým spôsobom formovalo a zanechalo v ňom stopu. Z jeho riadkov cítiť lásku k téme, miestam spojeným s jeho životom i k osobám, ktoré ho sprevádzali a zaslúžili si zmienku v knihe. Nejde pritom o žiadne denníkové zápisky, kde by si autor vylieval svoje pocity. Niežeby nedokázal vyvolať v čitateľovi patričnú náladu, deje sa to však prirodzene, bez kalkulácie a zvažovania. Väčšina poviedok je trefne vypointovaná, posledná veta zavše mieri do čierneho a pekne uzavrie každú spomienku. Iné vás prinútia k zamysleniu svojou otvorenosťou a a iba málo z nich vám nevylúdi na tvári úsmev. Okrem osobnej perspektívy si autor berie na mušku aj aktuálne spoločenské dianie, čo oceňujem, pretože by bola škoda, ak by nevyužil svoj talent hodnotenia aj v tomto smere. Presah do širších súvislostí je rovnako zaujímavý a občas dokonca získava v porovnaní so spomienkami prevahu. 
Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)
"Za volantom má človek čas. More času. Môže s ním naložiť podľa chuti. A schopností. Niektorí vodiči pri riadení motorového vozidla myslia. Je to síce luxus, ale ak si to niekto môže dovoliť, tak prečo nie. Myslím, teda som, povedal René Descartes, ale určite pritom nešoféroval. Skúste odvrknúť policajtovi, keď vás zastaví pre prekročenú rýchlosť, že, prepáčte, zamyslel som sa. Myslím, že vás to myslenie za volantom vyjde draho." (str. 134)
Keď vonku prší, má to určite nezameniteľnú atmosféru pre uvelebenie sa s dobrou knihou, no zbierku Igora Adamca môže čítať, aj keď sneží... alebo prakticky v každom počasí. Tak či tak vás naladí na vlastnú nôtu, len sa nechajte vlákať do jeho sveta. Ak prijmete pozvanie zoznámiť sa s drobnými i väčšími radosťami a starosťami vnímavého človeka, nebudete ľutovať. Kniha síce nie je určená pre väčšinového čitateľa (či už žánrovo, alebo obsahom), ale ostane vo vás pozitívny dojem ako po stretnutí s dobrým priateľom.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.


sobota 19. decembra 2020

Spojenie všeobecného prehľadu a rozumného nadhľadu

Keď som ako stredoškolák ešte len sníval o vydaní vlastnej knihy, Michal Hvorecký predstavoval pre mňa vzor mladého spisovateľa - dôkaz, že sa to dá. Spomínam si aj na to, ako som po večeroch v posteli čítal jeho Pastiersky list a zamýšľal sa nad našou spoločnosťou. Samozrejme, čítal som aj ďalšie jeho tituly, no tento mi pri čítaní Čierneho leva vyskakoval z pamäti najviac. Asi preto, že aj Michalova novinka má tendenciu aktivovať receptory reagujúce na aktuálne dianie a zvolenými námetmi trefne pomenovať globálne problémy. Zvolil si pritom náročnejšiu cestu - zaobalil ich totiž do vedecko-fantastických spracovaní. Nijako tým však nezmenšuje ich význam, práve naopak. Vyznievajú o to naliehavejšie, akoby nešlo iba o súčasný stav, ale len rozbeh k ešte deformovanejšej budúcnosti. 

"Štrnásťdňové vírusové prázdniny sa zmenili na nekonečné. Už nikdy sme sa nezišli v lavici v triede. Učiteľku sme pozorovali iba na obrazovke. Vyučovanie, krúžky, záujmy, omše – všetko z domu, online, digitálne; pri monitore som sa naučila geometriu, zemepis aj nemecký jazyk a ponorila sa do tajov virológie, nového povinného predmetu. Bližšie sme sa spoznávali cez obrazovku, baiduili sme sa, lenovovali, huaweili, xiaomilovali, a tí, ktorí si to mohli dovoliť, sa aj elonmuskovali. Počas pandémie sme na celé mesiace stratili kontakt, vôbec nefungovala elektrina, potom sme spojenie zložito obnovovali a dlho sme zostali nerozluční." (str. 9)
Zbierka Čierny lev obsahuje jedenásť poviedok, ktoré nie sú rozsiahle, ale každá je čímsi špecifická a zanechá vo vás určitý dojem. Kratšie texty padajú v tomto prípade na úrodnú pôdu. Napokon, ako dobre vieme, veľa hovoriť a veľa povedať nie je to isté a Michal túto zásadu uplatňuje vrchovato. Aj na malom priestore dokáže rozohrať veľké veci, čím mi pripomenul majstra umeleckej skratky Čechova. Hvoreckého poviedky sú síce predsa len o niečo dlhšie, no využíva rovnakú metódu starostlivej voľby slov. Vďaka tomu vznikla pestrá mozaika postáv a charakterov, v ktorých sa môžu ľahko nájsť mnohí z nás. Hneď prvá poviedka Intímna vzdialenosť (z ktorej je aj prvý úryvok) vás očarí hrou so slovami a ponorom do sveta poznačeného všeobecným úpadkom. Ďalšia sonda - tentoraz do kariéry istého nemenovaného politika oháňajúceho sa heslami o rodine - využíva ako rámec text známej piesne We Are Family. Ak vás zaujíma zmysel názvu zbierky, oboznámite sa s ním v treťom príbehu, ktorý vás zavedie do medzinárodných praktík porazeného (?) režimu. Odkaz Karla Čapka sa znova dostáva do popredia, no zatiaľ čo v tomto čase si pripomíname storočnicu slávnej hry R. U. R., Michal Hvorecký aktualizoval i túto tému a v poviedke U. R. U. (odohrávajúcej sa, mimochodom, dvesto rokov od jej prvého uvedenia) vám prinúti k zamysleniu, aký veľký je vlastne rozdiel medzi ľuďmi a robotmi. Ak by ste chceli v budúcnosti študovať humanitné odbory, mali by ste smolu, vláda ich postupne zruší. To však neznamená, že by sa Editorka nemohla uplatniť aj v inom smere ako v literárnom... Nezvyčajná rozprávačka v poviedke Druhý Dunaj nie je jediným prekvapením, ktoré na vás číha v tomto sugestívnom príbehu o putovaní, strate a nevyspytateľnosti života. Emigrantka Aiša sa zas stáva prostriedkom na pranierovanie pomýlených názorov, slepej verejnej mienky a podnecovania neopodstatnenej nenávisti. Nijako za ňou v kritike predsudkov nezaostáva ani sarkastický Tajomník, založený na zaručenej "liečbe" homosexuálneho cítenia. Nedávno som čítal komiksový životopis Andyho Warhola, preto ma osobitne potešila poviedka Warholove nohy. Nastúpte v nej do vlaku, ktorý vo vás prebudí spomienky i záujem o mladú Katarínu. Viete, kto je Malte? Ak nie, možno je to tak lepšie, nedá sa totiž považovať za pozitívny vzor. Žiaľ, podobných konzervatívnych politikov lavírujúcich medzi rôznymi postojmi vídame denno-denne. Niekedy asi každý z nás zatúži v kútiku duše vyriešiť všetky spory ručne-stručne... Nariadenia, zákazy a usmernenia vždy vyburcujú rebelov, ktorí sa nimi rozhodne nemienia riadiť. Ešteže sa nájdu takí dobráci, akým je i hlavná postava poviedky Neviniatko, ktorí upozorňujú verejnosť na chorých ľudí v ich okolí, označujú občanov v zabehnutom systéme a svojím špehovaním robia svet bezpečnejším... 
Michal Hvorecký (zdroj: Aktuality.sk)
"Teraz z mladých mužov na každom kroku masovo vyrábajú gejov. Chcú militantne zhomosexualizovať celé mesto, krajinu a nakoniec celý svet. Zmeniť ľudí na absolútne kontrolované tvory. Pripravujú genocídu slušných. Ako to dokážu? Prosto. Kontrolujú internet, sociálne siete, médiá, politikov, školstvo, parlament, naše životy, všetko. Písali o tom aj na Pravdivespravy.sk a články o tom vyšli aj v ďalších alternatívnych médiách, kde sa, našťastie, ešte stále dá nájsť pravda. My sa oklamať nedáme. Však?! Nie sme ovce. Nenecháme zničiť seba, svoju milovanú krajinu ani celý boží svet." (str. 80)
Náboženský fanatizmus, klimatické zmeny, emigrácia či jednoducho ľudská hlúposť sú bližšie, než by sa nám na prvý pohľad mohlo zdať, a zdá sa, že situácia sa nijako nezlepšuje. Čierny lev má na to, aby otvorila ľuďom oči, len je otázne, či po ňom práve tí, čo to najviac potrebujú. Texty Michala Hvoreckého sú viac než iba prejavom autorovho vnímania sveta a jeho umeleckého cítenia. Majú v sebe neochvejný výchovný prvok a ja už teraz viem, že viaceré poviedky nájdu uplatnenie aj v mojej pedagogickej praxi. Tematika, autorský štýl, spôsob vyjadrovania a vypointované rozprávanie tvoria zbierku, aká poteší nejedného súdneho človeka a knihomoľa so záľubou v inteligentnom čítaní. Takže ak ešte nemáte vianočný darček, Čierny lev je stávka na istotu!



piatok 18. decembra 2020

Veda zneužitá rukami sériového vraha

Jack McEvoy je späť! Od jeho posledného stretnutia s čitateľmi ubehlo už neuveriteľných jedenásť rokov, no dodnes si pamätám, ako ma ešte počas vysokoškolského štúdia opantalo jeho zanietenie a vŕtanie sa v životunebezpečných záležitostiach. Básnik a Strašiak patria ku klenotom tvorby Michaela Connellyho a konečne sa dočkali ďalšieho súrodenca. Výstraha je tretím dielom v sérii, hoci sa dá čítať, samozrejme, aj samostatne. Som rád, že Jack nestratil nič zo svojho šarmu a hodnotového rebríčka, aj keď pátranie po pravde ho zas dovedie k ohrozujúcim zisteniam. Connelly je autor, ktorý reaguje na aktuálne trendy, a to sa prejavuje aj v tomto románe. Nielenže Jack vymenil noviny L. A. Times za internetový portál, ale bude mať dočinenia s novým typom páchateľa, ktorý zneužíva vedecké poznatky.

"Mal som za sebou bezsennú noc a všetky svaly v tele ma boleli z toho, že som ju strávil napätý ako struna v desivej spoločnej cele. Nebol som vo väzení prvý raz a bolestne som si uvedomoval, že nebezpečenstvo môže prísť z ktorejkoľvek strany. Je to miesto, kde muži cítia, že ich zradil celý svet aj vlastný život. Sú z toho zúfalí a agresívni, pripravení zaútočiť na každého a všetko, čo im pripadá zraniteľné." (str. 119)
Výstraha je názov webovej stránky, pre ktorú Jack McEvoy v súčasnosti pracuje (hoci, samozrejme, v ňom ľahko vybadať aj symbolický význam). Ochrana práv spotrebiteľa síce neznie veľmi dramaticky, napriek tomu sa Jackovi podarí prísť na stopu sériovému vrahovi. Analýza DNA sa stala za krátky čas predmetom vedeckého bádania, zároveň však pritiahla aj pozornosť podnikateľov, čo v tomto odvetví vycítili finančný potenciál, ale i, žiaľ, pokútnych živlov. Ľudia z rôznych dôvodov žiadajú analýzu a porovnanie svojej DNA a neváhajú posielať svoje vzorky do rozličných ústavov a laboratórií. Málokomu napadne, že by mohli byť zneužité, či dokonca viesť k vražde... Michael Connelly však vždy tradične rozohráva viac dejových línií, a druhá je veru poriadne sugestívna. Jack sa totiž stáva podozrivým z vraždy ženy, s ktorou strávil pred rokom noc. Tina Portrerová umrela v dôsledku atlanto-okcipitálnej dislokácie, čiže oddelením hlavy od chrbtice. Sám Jack sa púšťa do odhaľovania pravdy. Tina bola obeťou kybernetického sledovania, jej stalker o nej vedel i to, že má nevlastnú sestru (áno, tušíte správne, zistenie sa zrodilo z analýzy DNA). Jack spája sily s bývalou agentkou FBI a svojou životnou láskou Rachel, aby odhalili vraha, ktorý rovnaký modus operandi aplikoval aj pri ďalších ženách v krajine. Na tému genetiky, manipulácie so vzorkami či možnosti aplikovania DNA na iné osoby som v poslednom čase natrafil vo viacerých trileroch, zjavne ide pre súčasných autorov o zaujímavý námet. Našťastie bol vždy spracovaný pomerne jasne a dával zmysel aj mne, pričom nie som žiadny vedecký expert. Michael Connelly takisto nezahlcuje čitateľa prílišnými odbornými informáciami. Samozrejme, nevyhne sa súvislostiam vysvetľujúcim pozadie príbehu, no deje sa to účinne a zrozumiteľne. Všetko podstatné navyše odhaľujete spolu s hlavným hrdinom, takže aj čoraz hlbšie ponáranie sa do problematiky je vystavané od pevných základov. Zakomponovanie vedy do stále aktuálnej tematiky mizogýnie a násilia páchaného na ženách vás podnieti k zamysleniu a rozšíri vaše obzory, čo sa týka zneužívania naoko neškodných údajov. Connelly tak znova dokazuje, že nie je žiadnym prvoplánovým autorom, ktorý chce za každú cenu šokovať, ale posúva hranice žánru a čitateľ si z jeho kníh odnesie okrem silného zážitku aj bonus v podobe nových vedomostí.
Michael Connelly (zdroj: The Telegraph)
"Strakoš si uvedomil hneď niekoľko faktov. Smrť toho chlapa už odhalili ako jeho prácu. Novinár o tom zjavne vie, čo naznačuje, že má zdroje na polícii a medzi súdnymi lekármi (...) Koľko toho vie a komu to vyzradil? Konečný záver znel: likvidácia novinára by bola chybou... Strakoš zmenil plány. Rozhodol sa, že ho nechá žiť. Aspoň nateraz." (str. 236)
Dej sa neodvíja iba z pohľadu Jacka, ale aj iných osôb. To spôsobuje striedanie typov rozprávača, no nepôsobí to rušivo. Skôr naopak, Strakoš ako vrah je zaujímavým antagonistom, dokáže vyvolať zimomriavky a je odhodlaný nevzdať sa ľahko. Štyridsaťšesť kapitol Výstrahy vám ubehne ako voda a považujem za pravdepodobné, že mnohí fanúšikovia vďaka Výstrahe siahnu aj po predošlých častiach série, aby si osviežili pamäť. Harry Bosch je klasik, Mickey Haller šarmantný šibal, Jack McEvoy však za nimi nijako nezaostáva. A ja dúfam, že Connelly sa k nemu vráti skôr než znova o dekádu... 

Originálny názov: Fair Warning
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Jack McEvoy)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.



streda 16. decembra 2020

Je čas vystúpiť z tieňa tradícií a stereotypu

Americká princezná narušila všetky moje očakávania. Máloktorá kniha v tomto roku mi tak systematicky a s prehľadom odbúravala vopred vytvorené predstavy. Ale s rukou na srdci priznávam, že si za to môžem sám, a hneď musím aj povedať, že to myslím v dobrom! Román Katharine McGee som totiž považoval za ďalšiu odnož Selekcie, no dostal som svižný príbeh založený na zaujímavom námete. Autorka sa pohráva s myšlienkou, že Amerika sa po vydobytí nezávislosti stala kráľovstvom a dynastia Washingtonovcov jej vládne dodnes. Zameranie na mladú generáciu rodiny poskytuje priestor na rozohratie niekoľkých línií. Ďalším pre mňa nečakaným krokom je rozdelenie deja na štyri uhly pohľadu. Našťastie ho to netriešti, ale posilňuje jeho široký záber.

"Beatrice bilo srdce ostošesť. Uvedomila si každý kontakt ich tiel, každý bod, ktorým sa navzájom dotýkali. Jeho uniforma ju mierne poškrabala na líci. Cítila, ako sa mu pri dýchaní rýchlo zdvíha hrudník, cítila jeho korenisté mydlo. Mala pocit, akoby ju teplo jeho tela pálilo cez šaty; akoby sa snažilo spáliť jej pokožku na uhoľ. V hlave sa jej opäť ozvala prísaha Gardy Revere. Som majákom cti a pravdy, svetlo proti tme. Žijúc či umierajúc, vždy budem chrániť Korunu (...) Connor sa zaviazal brániť ju vlastným životom." (str. 90)
Skúsenejší čitatelia možno nebudú celkom ohúrení, keďže niektoré zvraty sa dajú vydedukovať, ale ak sa napriek tomu ako ja necháte unášať pútavým prostredím a výraznými postavami, knihu si určite užijete. Nech vás pritom neodradí trochu pomalší úvod, keď sa naplno zoznámite s dejiskom a jednotlivými protagonistami, dej sa pekne rozbehne. V jeho centre stojí následníčka trónu Beatrice, zamilovaná do svojho osobného strážcu. Zdanlivo bezvýchodisková situácia nie je v podstate ničím novým, vzťahovým klišé podliehajú aj Beatricini súrodenci - dvojičky Samantha a Jeff. Samantha je problémové dievča, robiace si zálusk na zadaného muža, a Jeff, miláčik verejnosti, sa zas ocitne uprostred boja o svoje srdce medzi bývalou priateľkou a neurodzenou dievčinou Ninou. Štyri ženské postavy - štyri uhly pohľadu. Americká princezná je jednoznačne určená pre dospievajúce dievčatá, ale to neznamená, že po nej nemôže siahnuť aj hocikto iný - som toho živým dôkazom 😀. Kniha ma bavila, aj keď už neverím na rozprávky založené na idealizácii a romantizujúcich predstavách o kráľovskej rodine. Keď už som pri tom, občas som sa pristihol pri nachádzaní paralel medzi postavami a členmi Windsorovcov. Najmä čo sa týka tety Margaret, mojej azda najobľúbenejšej vedľajšej postavy, čo si pre seba kradla každú scénu, v ktorej sa ocitla. Hnacím motorom príbehu je láska a jej rôzne podoby. Vzhľadom na viacero hrdiniek sa dočkáme odlišných prístupov k riešeniu vzťahových otázok, čo príbehu pridáva na zaujímavosti. Občas je totiž viac než túžba motiváciou spoločenské postavenie. Netreba si zakladať ružové okuliare, život za múrmi paláca je dostatočne lákavý, aby sa Jeffova odmietnutá priateľka Daphne nevzdala. Môže sa stať, že niektorá línia vás upúta menej než ostatné, ale všetky tvoria dohromady fungujúci kolorit. Je trochu škoda, že Katharine McGee nevyužila naplno možnosti, ktoré jej ponúka jadro knihy - poukázať na klady či zápory spoločenského zriadenia, kontrasty medzi konzervatívnymi pravidlami a súčasnými trendmi a podobne. Väčšinou ide len o náznaky či okrajové oživenie textu. Cieľová skupina sa tým zrejme nebude až tak zaoberať, no zdalo sa mi to ako vhodný priestor na rozšírenie obzorov a nastolenie i vážnejších otázok. 
Katharine McGee (zdroj: GirlsLife)
"Keď sa Nina rozhliadla po miestnosti, všade narážala len na zle skrývané uprené pohľady a blýskavé neúprimné úsmevy. Premýšľala, kto z nich mohol posielať jej fotky z prednáškovej sály, kto si na nete uťahoval z jej oblečenia alebo z takzvaného nedostatku štýlu. Koľko z nich prispelo nechutnými komentármi pod články v bulvári? Nikdy predtým si neuvedomila, aké to musí byť pre kráľovskú rodinu ťažké - rozhodnúť sa vôbec niekomu dôverovať." (str. 259)
Americká princezná je určená pre každého, kto verí v šťastné konce, večnú lásku a nechce sa nechať zahltiť príliš temnými myšlienkami. Niežeby bola v románe núdza o dramatické situácie, no autorka si nehovie v napínavej atmosfére, skôr v kladení prekážok do cesty svojim postavám, aby zo seba dostali lepšie ja. Miestami sa to deje možno trochu naivne a prvoplánovo, ale napriek tomu všetko funguje a kniha si udrží vašu pozornosť až do konca. Ten je primerane vygradovaný a vyburcuje odhodlanie siahnuť aj po ďalšej časti série. 

Originálny názov: American Royals
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Zuzana Smolinská
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


pondelok 14. decembra 2020

Nájde niekto odvahu zložiť masku silnej rockerke?

Netopierka disponuje viacerými atribútmi, vďaka ktorým sa jednoducho musí stať obľúbenou knihou (nielen) mladých dospelých. Najprv vám udrie do očí pútavá obálka, verne odrážajúca podstatu hlavnej hrdinky. Znalcov slovenskej tvorby určite zaujme aj meno autorky. Michaela Ella Hajduková sa doteraz nepohybovala na poli young adult, hoci sa nazdávam, že to bola iba otázka času. A som rád, že napokon prekročila pomyselnú hranicu a napísala knihu šitú na mieru mladším čitateľom. I keď sa tiež musím priznať, že rozsah sa mi zdal spočiatku neprimeraný avizovaným témam, ale môj skepticizmus sa ukázal ako neopodstatnený. Kombinácia muzikantského prostredia, tlaku médií, šikany a obťažovania vytvorila skvele fungujúcu mozaiku, ktorá osloví každého empatického človeka. 

"Tichá domácnosť sa premenila na klasické rozhovory, čo bolo v škole a podobne. Erikovi som povedala, že hľadám kompromis, ale zabudla som na to. Riešila som školu, tajný vzťah a tajnú skupinu. Bolo to únavné, ale nechcela som si to priznať. Položila som školský batoh, vyzula si čižmy a na vešiak zavesila kabát. Vošla som do obývačky a v tom istom momente mama zhodila zo stola nejakú vec. Oči sa nám stretli a naraz sme sa rozosmiali. Kedy to bolo naposledy, čo sme sa spolu smiali, uvoľnene a veselo? Čo sa stalo, že sa to zmenilo? A kedy?" (str. 84)
Príbeh je vyrozprávaný v prvej osobe, vďaka čomu môžeme dôkladne spoznať vnútorný svet stredoškoláčky Lindy. A ten je veru pekne bohatý! Musí sa totiž vyrovnávať hneď s niekoľkými vážnymi ťažkosťami. K niektorým z nich došlo súhrou náhod, ďalšie spôsobili ľudia v jej okolí a iné sú dôsledkom jej vlastných chýb. To však Lindu len viac približuje čitateľom, pretože spievanie v rockovej kapele už nie je doménou väčšiny z nás☺. Neľahká situácia protagonistky jemným a veľmi účinným spôsobom otvára priestor pre zodpovedanie pálčivých otázok o prvom sexe, nátlaku či zneužívaní, zatiaľ čo hudobné prostredie osviežuje dej a je istým magnetom pre čitateľov. Netopierka ma zoznámila s niektorými pre mňa dosiaľ neznámymi interpretmi, ktorých som si hneď aj vyhľadal, takže kniha má v tomto smere nespochybniteľnú hodnotu. Mimochodom, názov odkazuje na prezývku speváčky skupiny Kvety zla. Tlieskam Miške Hajdukovej za pekné prepojenie s prekliatymi básnikmi, konkrétne, samozrejme, s Charlesom Baudelairom. Istú stigmu akoby si niesla v sebe i samotná Linda, čím sa názov kapely stáva viac než iba symbolom. Zároveň presahuje hranice hudby a zasahuje do sféry literatúry, ktorá je Linde takisto blízka. Na jednej strane umelecký svet predstavuje možnosť úniku z ťažkej reality, na druhej strane zas umožňuje Linde nasadiť si masku a udržiavať si odstup. Našťastie sa na scéne zjaví osoba, ktorá sa odváži nahliadnuť za závoj a spoznať jej skutočnú tvár. Erik sa povahovo ukáže ako skvelý parťák už len preto, že nájde vhodnú cestu, ako preniknúť do Lindinho sveta a nenechá sa odradiť jej temným zjavom. Potvrdzuje tým starú známu pravdu, že kniha by sa nemala súdiť podľa obalu, čo sa, žiaľ, často ľahšie povie než vykoná. Hrdinovia knihy nech teda slúžia ako pozitívne príklady komunikácie, dôvery a ochoty počúvať. Román má výrazný výchovný aspekt, čím sa radí medzi silno pôsobiace tituly. Napísať knihu o mládeži zvládne aj priemerný spisovateľ, ale dodať jej šmrnc a zanechať stopu v pamäti a duši si už vyžaduje značné rozprávačské majstrovstvo. A pritom sa to deje zľahka, priam podprahovo. Autorka nijako nepodsúva čitateľovi svoje postoje, iba ho podnecuje k zamysleniu. 
Michaela Ella Hajduková
"Ťažko sa mi dýchalo, nedokázala som ani plakať, bolelo ma na hrudi a neveriaco som čítala ten príšerný článok dookola. Úplne prekrútili všetko, čo sa stalo, len na základe toho, čo videli a domysleli si. Tak takéto to je? Z tej druhej strany, keď sa človek nemôže ani brániť, keď napíšu strašné lži a on potom vyzerá pred svetom ako troska, ktorá si nevie dať so sebou rady? (...) Kto všetko to videl? Dostane sa to i do školy? Bože, škola... možno ma vyrazia. Teraz, pred maturitou." (str. 151)
Ako každá Miškina kniha aj Netopierka je postavená najmä na medziľudských vzťahoch, s ktorými si neraz nevedia poradiť ani dospelí, nieto tínedžeri. Páči sa mi, že posilňuje vedomie o tom, že nikto nie je neomylný, dôležité je, ako sa so svojimi chybami vysporiadame, nakoľko im dovolíme, aby nás ovplyvnili, a či sme schopní odpustiť sebe aj iným. Román ma oslovil, hoci nie som primárna cieľová skupina, preto ak ešte nemáte vhodný vianočný darček, Netopierka bude určite správnou voľbou. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.


piatok 11. decembra 2020

Je nebezpečnejším predátorom človek alebo zviera?

František Kozmon pokračuje v úspešnej zvieracej sérii kriminálok a ja s radosťou konštatujem, že zreje ako víno. To síce nepijem, ale knihy z pera nášho nadaného autora si prečítam vždy rád. Moje prvé literárne stretnutie s ním sa uskutočnilo prostredníctvom Vlka a už vtedy mi bolo jasné, že ak si ďalšie časti série udržia nastolenú kvalitu, bude sa na čo tešiť. Červ nielenže potvrdil moje očakávania, ale ich aj v mnohom predbehol. Rovnakou mierou sa v ňom spája temná detektívna línia s osobnými peripetiami ústredného hrdinu, čo vnímam ako záruku komplexného čitateľského zážitku. Detektívi sú predsa tiež ľudia z mäsa a kostí a nežijú iba svojou prácou. Osud Marka Wolfa je navyše bohatým zdrojom námetov, ktoré sú v rámci série využité naplno. 

"Marek vstal a pripol Bergerovu fotku na nástenku vedľa Ivany Fusekovej. Ako na nich hľadel, mal pocit, že kúsok od seba nemohli byť pochovaní dvaja odlišnejší ľudia. No potom si uvedomil, že možno predsa len mali aspoň čosi podstatné spoločné: obaja pred niekým utekali. A dátumy, keď ich oboch naposledy videli, vôbec nesedia so stavom, v akom objavili ich pozostatky. V tej chvíli si bol viac než istý, že v oboch prípadoch pátra po rovnakom páchateľovi." (str. 150)
Čo na sérii Frankieho Kozmona oceňujem, je širšie poňatie dejiska. Napríklad v Rosničke sa k slovu dostalo Chorvátsko, v Červovi sa zas Marek potýka s dôsledkami svojich zistení v Kanade. A to predovšetkým v úvode knihy, ktorý je poznamenaný jeho rodinnými záležitosťami. Je to výhodné najmä pre nových čitateľov série, pretože sa vďaka tomu zoznámia s pozadím Wolfových vzťahov a lepšie pochopia jeho charakter. A ak sú vám už dané súvislosti známe, aspoň si osviežite pamäť, tá býva občas zradná 😀. A potom sa už môžete s vervou pustiť do riešenia ďalšieho zamotaného prípadu. Ak náhodou patríte ako ja k ľuďom, ktorí nemajú radi hmyz a všemožné článkonožce, pri niektorých scénach budete s určitosťou vraštiť tvár. Zvieracia séria sa však vyznačuje aj nevšednými spôsobmi zabitia, pričom Červ tento prvok napĺňa dokonale. Mladá influencerka totiž nájde vo svojom luxusnom byte mŕtvu ženu prelezenú červami. Už len tá predstava vyvoláva zimomriavky, však? Vyšetrovanie ukáže, že táto smrť nebola ani zďaleka ojedinelá a oddelenie má dočinenia s páchateľom, ktorý svoj modus operandi aplikuje už dlhšiu dobu. Zem vydáva svoje tajomstvá v podobe niekoľkých pochovaných tiel a Marek Wolf sa ponára do temného prípadu čoraz hlbšie. Brutalitu prípadu kompenzuje František Kozmon využívaním humoru, čím dokáže funkčne odľahčiť napäté situácie a ešte viac poľudštiť svoje postavy. Inak to ani nejde, ak si chcú zachovať zdravý rozum. Všetci ústredná hrdinovia sa popri hľadaní kriminálnika musia vyrovnávať aj s vlastnou minulosťou. Do deja znova vstupuje aj Wolfov kolega Karol Lupták a my tak môžeme sledovať jeho cestu za uzdravením. Démon alkohol mu už spôsobil dosť nepríjemností a je načase vziať osud do svojich rúk. Naplno sa preto púšťa do pátrania po dcérinej zmiznutej kamarátke. Súčasťou príbehu sú, samozrejme, sú aj ďalšie známe postavy, doplnené o nových účinkujúcich. Všetci majú v deji pevné miesto, nenatrafíte na žiadne hluché miesto či zbytočnú výplň. Napriek takmer 400 stranám je text hutný a každá scéna v ňom má svoje opodstatnenie. 
zdroj: Pravda
"Vrah využil situáciu, zahnal sa po Wolfovi s nožom. Vyrútil sa naňho a Marek tentoraz nestihol zareagovať. Zastavil vraha, až keď mal nôž pod krkom. Cítil chladnú čepeľ tesne pri vlastnej tepne (...) Zo všetkých síl vraha od seba odtláčal. Podarilo sa mu to a zvalil vraha k zemi. Tentoraz baterka vypadla z jeho rúk, vypla sa a v miestnosti zavládla absolútna tma. Dočerta, zahromžil Wolf v duchu, lebo si uvedomil, že sa vrahovi ani nestihol pozrieť do tváre." (str. 291)
Červ nie je prvoplánová detektívka. Vytvoriť krutého vraha, po ktorom pátra hlavný hrdina, je jedna vec. Ale doplniť hlavnú líniu o rôzne témy presahujúce rámec krimi si už vyžaduje väčšie zanietenie. Frankie Kozmon si váži svojich čitateľov aj dar tvorby a popretkával dej pestrými motívmi. Okrem informácií o červoch natrafíte na praktiky sociálneho úradu, prejavy bipolárnej poruchy, problémy mladistvých a rodinné drámy, ktoré sa pokojne môžu odohrávať aj vo vašej blízkosti. Zvieracia séria pokračuje skutočne kvalitne a záver románu naznačuje, že autor ešte nepovedal posledné slovo a Marek Wolf bude musieť čeliť ďalším nepredvídateľným okolnostiam.


utorok 8. decembra 2020

Radosti a príkoria zlatej mládeže

Medzivojnové roky sú dodnes symbolom kultúrnej a myšlienkovej revolúcie, európske metropoly (hlavne Paríž) sa stali centrom života, bohémy a nespútaného umeleckého cítenia. Samozrejme, na druhej strane sa stali aj "svedkom" vzostupu režimov, ktoré uťali demokratické snahy. Práve do tohto obdobia je zasadený dej najnovšieho románu Iony Greyovej. Prostredníctvom hlavnej hrdinky Seliny Lennoxovej nahliadnete do žiarivých podnikov, spoznáte túžbu príslušníkov zlatej mládeže vymaniť sa z nudy a stereotypu, ale zároveň odhalíte aj temnejšie dôsledky ich snaženia. Príbeh Žiarivej hodinky sa totiž odohráva v dvoch časových rovinách - v rokoch 1925 a 1936. V rámci autorkinej tvorby to nie je žiadnym prekvapením, rovnaký prístup zvolila aj v knihe Listy, ktoré nikto nečítal, a opäť tým trafila do čierneho. 

"Ach, Selina... nikdy sa neprestaň zabávať a užívať si život. Prosím, sľúb mi to. Nezniesol by som, keby si aj o to mala prísť. Sľúbila mu to. Matka s Mirandou odsudzovali jej spôsob života ako premyslený a sústavný prejav neúcty k Howardovi aj k všetkým mladým mužom, ktorí zomreli spolu s ním. Ona to videla inak. Snažila sa žiť za oboch. Dýchala vzduch, ktorý on dýchať nemohol, pila šampanské, ktoré nemohol ochutnať, naplnila dni i noci všemožnými zážitkami, čo mu ukradli rovnakí starci, ktorí sa rozčuľovali nad správami v novinách, kde sa objavilo jeho meno." (str. 90)
Selina je v polovici dvadsiatych rokov nespútanou mladou ženou, ktorá si chce naplno užívať život. Niet sa čomu čudovať, spoločnosť ešte stále pociťovala dôsledky Veľkej vojny a ľudia na prahu dospelosti si chceli vydobyť svoje miesto vo svete aspoň mierne vzdialenom od jej chápadiel. Selina sa však podľa jej rodiny správa škandálne a vôbec nerešpektuje pravidlá, či už skutočné, alebo tie nepísané. S priateľmi sa oddáva zábave a jedným zo spôsobov, ako zahnať nudu, je honba za pokladom. Na takejto výprave sa zoznámi s Lawrencom Westonom a okamžite medzi nimi preskočí iskra. Svojim citom dávajú voľný priechod napriek zreteľným sociálnym rozdielom, boj proti konvenciám a očakávaniam okolia ešte zintenzívňujú ich romantický ideál. O jedenásť rokov neskôr Selina píše z ciest listy svojej dcére Alici, ktorá medzitým pobýva u starej mamy v panskom sídle a na základe indícií od mamy hľadá skrytý poklad. Spolu s tým jej opisuje svoje zážitky z cudziny a odhaľuje aj okolnosti minulej dekády. Motív hľadania pekne prepája jednotlivé dejové línie a zároveň poukazuje na starú známu pravdu, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Alica sa rovnako ako jej mama v rozľahlom dome nudí, najmä keď ani starká nie je práve zhovorčivou spoločníčkou. Zvyčajne nemám rád, keď je veľká časť deja postavená na deťoch, no v tomto prípade mi to nevadilo, asi aj preto, že Alica je akoby Selininou zmenšenou kópiou a tiež prostriedkom na odkrývanie ďalších udalostí z jej života. Iona Greyová v rámci Alicinho veku a odľahlosti sídla šikovne využila možnosť nevenovať sa príliš téme druhej svetovej vojny. Ak by Alicu spravila staršou (čo by s ohľadom na príbeh vôbec nevadilo, ba možno by mu to i pomohlo), dopad vojny na jej vnímanie a postoje by už bol určite citeľnejší. Keďže dve roviny rozprávania nemôžu fungovať oddelene, priebežne nachádzate niekoľko prepojení. Niektoré sú očividné, iné vás prekvapia a ďalšie si autorka šetrí na neskoršie odhalenia. Rozdelenie príbehu na dve línie je však funkčné a všetko do seba napokon krásne zapadne. 
Iona Greyová (zdroj: Twitter)
"List určite onedlho príde, len musí byť trpezlivá. Mala pravdu, i keď sa Alicine obavy, že mamička dostala horúčku, ukázali ako oprávnené. Chudera mamička. Alica vybrala list z vrecka, rozložila ho a uhladila na prikrývke. Čítala ho tak často, že ho poznala naspamäť, ale to jej neprekážalo. Mala pocit, že počuje mamičkin hlas. Uspával ju, a tak keď dočítala, mala ťažké oči a hlavu plnú zvláštnych exotických predstáv. Boli ako obrázky z rozprávkovej knižky o džungli, chrámoch a širokej červenej rieke." (str. 158)

Iona Greyová nie je pre slovenských čitateľov neznámym menom. U mňa však išlo o prvé stretnutie s touto autorkou a môžem s čistým svedomím povedať, že nebolo posledným. Páči sa mi jej štýl, ktorý kombinuje ľúbostné motívy so spoločenským dianím. Romantika v jej podaní navyše nie je presladená, vyhýba sa klišé a nie je vopred jasné, či zaľúbenci naozaj vydržia spolu aj napriek všetkým prekážkam. Láska naberá reálne kontúry, čo sa mi pozdáva viac než jej idealizovaná verzia. Žiarivá hodinka obsahuje síce aj viacero pasáží, ktoré by mohli byť o niečo kratšie, prípadne neboli pre dej až také podstatné, ale všeobecne vzaté ide o pútavý román o sile rodiny a partnerských vzťahov a hlavne o vnútornej slobode, ktorá si občas vyžaduje obete.

Originálny názov: The Glittering Hour
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Havranová
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

nedeľa 6. decembra 2020

Vyspelé urban fantasy zrodené z chaosu

Sarah J. Maas má šťastie, že je už zabehnutou autorkou, ktorej novinku očakávajú milióny čitateľov po celom svete. Inak by to asi s rozbehom novej série nemala také ľahké. Narážam tým na úvod románu Mesto Luny, poznačený obšírnymi informáciami o novom svete, jeho obyvateľoch a bytostiach. Pozvoľný - a mierne chaotický - vstup do košatého príbehu však postupne začína naberať presnejšie kontúry a hlavne grády. Rod zeme a krvi je dospelejší ako jeho predchodcovia, čo sa odráža v téme, postavách i jazyku, fanúšikovia spisovateľkinej tvorby si však zaručene prídu na svoje. Už po niekoľkých stranách ľahko rozoznáte Maasovej typický rozprávačský štýl, vycibrený talentom i skúsenosťami. Tentoraz si ale vyžaduje väčšiu sústredenosť, pretože má vzhľadom na cieľovú skupinu o čosi komplikovanejší charakter. 
"Keď sa väčšina padlých anjelov rozpŕchla na všetky štyri svetové strany alebo bola mŕtva, Sandrieliným najväčším potešením bolo prechádzať sa po temniciach svojho zámku plných ľudských rebelov a vybrať si jedného alebo dvoch, či troch. Aréna uprostred Ravilisu jej slúžila len na rozkoš zo zabíjania väzňov všetkými možnými spôsobmi. Organizovala bitky na život a na smrť, verejné mučenia, nechala na nich vypustiť podradných alebo obyčajné zvieratá... Jej zvrátená tvorivosť nemala hraníc. Hunt to videl a vydržal všetko." (str. 123)
Ako zvyčajne je dej popretkávaný pestrou zmesou bytostí od víl cez démonov až po anjelov, a to všetko je zasadené do sveta moderných technológií. Toto spojenie funguje dokonale, Sarah sa podarilo ustriehnuť hranice únosnosti a vzájomné interakcie sú zábavné i funkčné. Inak by detektívna línia sotva dosiahla takú uveriteľnú úroveň. Využitie fantazijných prvkov v pátraní je natoľko originálne, že vás autorka vtiahne do deja napriek spomínanému pomalšiemu začiatku. Samozrejme, celý príbeh stojí a padá na postavách. Tých sa tu vyskytuje neúrekom, no prím hrajú polovičná víla Bryce a padlý anjel Hunt. Čitatelia znalí autorkinej tvorby v nich rozpoznajú známe prvky, najmä Hunt je typickým mužským protagonistom, ktorý vyznieva občas veľmi protivne a arogantne, ale pritom oplýva aj nespochybniteľnými kvalitami. Rozsiahlosť knihy a série je však pomyselným varovným prstom, dobre vieme, že Sarah nie je voči svojim hrdinom ústretová a musia sa mať na pozore, pretože vždy sa môže objaviť ďalší adept na citové prejavy. Hoci treba uznať, že Bryce je opatrná, čo sa dôvery týka. Jej priatelia boli totiž zavraždení a vrah stále behá po slobode. Bryce dostáva od archanjela Micaha možnosť nájsť ho a vyrovnať si účty, v čom jej má pomôcť práve Hunt. To je však iba jedna dejová línia, Sarah J. Maas ich rozohráva viacero a spolu tvoria úžasný, kompaktný celok. Výraznou mierou sa na príbehu podieľa aj Brycin brat a vílí princ Ruhn. Bol mi o niečo sympatickejší než "Tieň smrti" Hunt, no podľa svojich skúseností viem, že sa to ešte môže v budúcnosti obrátiť. Bavili ma slovné prestrelky medzi zmienenými postavami. Sršali otvorenosťou a vtipnou uštipačnosťou. Na druhej strane je nutné dodať, že si nedávali servítku pred ústa, ani čo sa týka expresívnejších vyjadrení. Vulgarizmy ale nie sú prvoplánové, dotvárajú charaktery postáv a myslím si, že v daných situáciách by mnohí z nás použili ešte hrubší slovník. Oproti predošlým sériám je tu menej explicitných sexuálnych scén, čo ma prekvapilo, keďže Mesto Luny je určené pre dospelejšieho čitateľa, to však, samozrejme, neznamená, že celkom absentujú. Napokon, postavy si nejako musia vybiť nahromadenú energiu, hoci na to majú dosť príležitostí aj v rámci akcie - napínavých pasáží je v knihe veľa, k niektorým sa schyľuje dlhšie, iné vás prekvapia svojím razantným nástupom. Nebola by to však Sarah, keby si pre nás nepripravila nečakané zvraty.
Sarah J. Maas (zdroj: BookPage)
"Nezniesol to. Nedokázal sa pozerať na úľavu na jej tvári, ktorú pocítila, keď vošiel do bytu. Keď skončil, vrátil sa do bytu, lebo si myslel, že už bude dávno spať. Nechcelo sa mu vracať do kasární, aby sa umyl od krvi. No ona stála uprostred obývačky. Čakala naňho. Keď vošiel a ona uvidela a zacítila krv... Na tvári sa jej zjavila hrôza a bolesť - a ani na tie sa nedokázal pozerať. Chcel sa spýtať: Vidíš, čo zo mňa spravil tento život?, ale nedostal zo seba ani hlások. Až do tej chvíle existovalo iba vrieskanie. Vrieskanie troch vanirov, ktorých ho Micah poslal zabiť a ktorých zabíjal celé hodiny." (str. 391)
Som rád, že Slovart tentoraz siahol po pevnej väzbe a väčšom formáte. Vzhľadom na rozsah knihy je to prirodzené, no Sarah J. Maas si zaslúži takéto spracovanie. Už len držať román v rukách je pôžitok, od pútavej obálky cez mapu Mesta Luny až po vôňu papiera. Je všeobecne známe, že autorka sa v prvej častí svojich sérií len rozbieha a poriadny nášup možno čakať od ich pokračovaní. Ak je to tak aj v tomto prípade, ďalšie diely Rodu zeme a krvi musia byť skutočnou lahôdkou. Neviem ako vy, ale ja si určite počíham na dátumy vydania 😊.

Originálny názov: Crescent City
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rod zeme a krvi)
Preklad: Milica Nováková
Počet strán: 623

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.