pondelok 27. apríla 2020

Kto povedal, že normálnosť musí byť všedná?

Podľa anotácie by sa mohlo zdať, že kniha Normálni ľudia je určená mladým dospelým. Áno, hrdinami sú síce osoby na prahu dospelosti, ale zaradiť román do žánru new adult by bolo veľmi krátkozraké. Témy ako láska, sex, odlúčenie, samota, odsúvanie na okraj spoločnosti či nepochopenie zo strany najbližších sú podávané smutno-vážnym spôsobom, dotýkajú sa rôznych oblastí života a zasahujú širokú škálu čitateľov. Sally Rooney neponúka návod na správny prístup, no z jej riadkov cítiť takú silnú človečinu, že môže ľahko odrážať i vaše vlastné vnútorné pochody. Azda i preto neušla pozornosti literárnych kritikov, ktorí ocenili význam jej diela.
"Connell mlčal. Zrazu ho prepadli pochybnosti. Je správne, čo sa medzi ním a Marianne deje? Po rozhovore s Robom si zaumienil, že to ukončí. Spal s ňou iba raz, aby zistil, aké to je, a už sa s ňou viac nestretne. No kým si to v duchu hovoril, z druhej strany mozgu mu iným hlasom opakovane zaznievalo: Ale áno, stretneš. Hlas doliehal z útrob vedomia, ktoré predtým nepoznal, akýsi nevysvetliteľný drajv poháňaný zvrhlou a utajovanou túžbou." (str. 29)
Autorka má veľmi svojrázny rozprávačský štýl. Časti čitateľov bude zrejme trvať, kým si naň zvyknú, ale nie je to zase žiadna herkulovská úloha. Prvé, čo vám udrie do očí, je absencia úvodzoviek. Dialógy sa v texte vyskytujú, len nie sú graficky zvýraznené. Spočiatku to môže pôsobiť mierne rušivo, no postupne sa odbúra aj táto prekážka medzi textom a jeho prijímateľom. Musím tiež podotknúť, že tento krok sa Sally Rooney vyplatil. Jej kniha je totiž zameraná na vykreslenie vzťahu dvoch postáv, pričom ich repliky vyznievajú týmto spôsobom omnoho hlbšie, akoby išlo skôr o ich skryté myšlienky než rečové prejavy. Ďalším prvkom autorkinho štýlu sú skoky v čase. A nemyslím tým len fakt, že každá kapitola sa odohráva v inom časovom období (väčšinou v rozpätí niekoľkých týždňov či mesiacov). Skáče sa dokonca i v rámci jednotlivých kapitol. Na začiatku nájdeme hrdinov v určitej situácii, a až potom sa spätne dozvedáme, čo k nej viedlo. Je to pekná a jednoduchá ukážka toho, ako dokáže minulosť ovplyvňovať prítomnosť. A v neposlednom rade i budúcnosť, veď v Normálnych ľuďoch ubehnú zhruba štyri roky. Za ten čas si prejdú postavy rôznymi zmenami, a to tak vo svojom vnútri, ako i navonok, prehodnotia svoje vzťahy i životné napredovanie. Pritom sa vám môže spočiatku zdať, že je to Marianne, kto ťahá za kratší koniec, no veľmi rýchlo zistíte, že ani Connell nemá ďaleko od spoločenského úpadku.
Sally Rooney (zdroj: The Irish Times)
"S tebou som sa nemusela pretvarovať. Bolo to ozajstné. S Jamiem je to ako hrať v divadle, musím predstierať, že som v jeho područí. Ale s tebou som to tak naozaj cítila, urobila by som všetko, o čo by si ma požiadal. Vidíš, teraz si budeš myslieť, že som zlá frajerka. Nie som lojálna. Kto by ma už len nechcel zbiť? 
Marianne si rukou zakryje oči. Na tvári sa jej objaví vyčerpaný a sebou opovrhujúci úsmev. On si utrie dlane a zloží ich do lona.
Ja nie, ozve sa. Možno som staromódny." (str. 130)
Marianne a Connell sú naozaj úplne obyčajní ľudia, ktorí sa potýkajú s problémami ako my všetci. Riešia svoje miesto v kolektíve, názory ostatných (resp. nezáujem o ne), pocity, sexualitu, osobnostné črty... Vzhľadom na vek na pomedzí dospievania a dospelosti je samozrejmé, že si kladú rôzne otázky. Nie sú využívané silene, obe postavy sú uveriteľné a dokážete ich pochopiť. Páčilo sa mi, že sa veľmi rýchlo vyvíjajú. Zatiaľ čo Connell je ten obľúbenejší a nebadane inteligentnejší, po prestupe na univerzitu sa všetko obráti a odrazu čelí novej podobe jeho tajnej priateľky/milenky, ktorá sa našla v spoločnosti povznesenej nad reči a stereotyp. Knihe Normálni ľudia prospieva aj zasadenie deja do Írska, ktoré nie je práve častým dejiskom. Vzhľadom na pôvod Sally Rooney je to však logické, a hoci samotné toto prostredie nezohráva až takú veľkú úlohu, predsa len je to príjemná zmena. Román je teda zaujímavým literárnym počinom, ktorý upúta formou, spracovaním i nevšedným pohľadom na pomerne bežné témy.

Originálny názov: Normal People
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Kristína Hečková
Počet strán: 247

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.


sobota 25. apríla 2020

Uvrhnutie do nočnej mory bez možnosti prebudenia

Kniha Nemusel som prežiť ani nemôže mať lepšiu a výstižnejšiu obálku. Fotka hlavného hrdinu a rozprávača v jednom evokuje nádej aj na pozadí krutej doby, ktorú zas odzrkadľuje motív pruhovaného mundúru väzňov v koncentračnom tábore. Trochu mi síce nesedí anglický výraz national bestseller, ale nijako nemení podstatu pamätí Maxa Eisena. Židovský chlapec so slovenským pôvodom zažil počas dospievania hrôzy vojny a na vlastnej koži pocítil dopad neopodstatnenej nenávisti a silu davu spojeného presne určeným nepriateľom. Mal pätnásť rokov, keď bolo jeho detstvo ukončené strachom a násilím.
"Na niektoré okolnosti tej cesty nikdy nezabudnem: pach dymu, zvuk lokomotívy, keď pri ťahaní tridsiatich alebo štyridsiatich vagónov vypúšťala paru, buchotanie kolies narážajúcich na spojnice koľajníc. Prvý deň však zastavil na doplnenie zásob uhlia a vody pre lokomotívu. Kričali sme na našich väzniteľov a prosili ich o vodu pre nás. Odvetili, že máme vyhodiť von šperky, potom nám dajú vodu. Ľudia medzi sebou začali diskutovať a čoskoro niekoľko z nich vyhodilo ukryté šperky cez malé okienko. Keď žandári dostali cennosti, jednoducho odišli bez toho, aby splnili sľub." (str. 79)
Tým, že ide o osobné skúsenosti autora, je kniha pozbavená balastu, zbytočných odbočiek a vysvetľovaní, ako to neraz býva v prípade beletrie či spracovaním tieňového autora. Max Eisen sa zameriava na opis udalostí, pričom však veľmi ľahko dokáže vyvolať v čitateľovi želané reakcie - strach, pobúrenie, ľútosť, nepochopenie správania dogmou poznačených ľudí. To všetko a ešte viac sa podpísalo pod koncom Maxovho bezstarostného detstva. Odchod do koncentračného tábora, prispôsobovanie sa novému životu, pochod smrti, oslobodenie... Kniha Nemusel som prežiť zahŕňa širšie časové obdobie a spolu s Maxom rastie aj čitateľ. Odvíja sa pred ním príbeh o utrpení, bolesti, ale i nádeji a vôli, pričom aj názov naznačuje, že neraz v otázke prežitia zohrávala rolu náhoda a šťastie. Oproti iným titulom venujúcim sa spomienkam na prežité hrôzy holokaustu sa táto nekončí vytúženým oslobodením. Pretože úskalia doby a režimov sa pre Maxa Eisena, bohužiaľ, neskončili ani odoznením vojnového besnenia. Návratu do bežného života sa venuje zhruba tretina knihy a nestačíte sa čudovať, čo ešte hrdinu vlastného príbehu postretlo. Komunistický prevrat bol začiatkom ďalšej ťaživej kapitoly a opätovného uväznenia, po ktorom nasledovalo pochopiteľné zbohom starému kontinentu a emigrácia do Kanady. Spracovanie prežitých udalostí by niekoho priviedli na pokraj únosnosti, no Max Eisen sa rozhodol nebojovať so svojou minulosťou, ale šíriť ju medzi ľudí, aby sa nezabudlo na nedávnu históriu.
Max Eisen (zdroj: motl.org)
"Ležiac na zemi som počul, ako po ceste prichádzajú ťažké vojenské nákladiaky. Prešli cez bránu a priviezli tucty vojakov. Reakcie vojakov boli zaujímavé - chceli nám pomôcť, ale pritom sa nás nechceli dotknúť. Hanbil som sa, že ma niekto vidí takého špinavého, bezmocného a poníženého. Cítil som sa zraniteľne a obnažene." (str. 177)
Napriek tomu, že nejde o beletrizovaný životopis, ale skôr literatúru faktu, osud Maxa Eisena budete vnímať ako dynamický, epický príbeh. Je potrebné hovoriť o udalostiach minulého storočia, je totiž veľmi smutné, že sa nájdu jedinci ignorujúci daný stav a propagujúci nenávistné heslá. Kniha Nemusel som prežiť je exemplárnym zástupcom žánru a témy, ktorý vznikol nielen vďaka rozprávačovi, ale i jeho otcovi. Bol to práve pán Eisen, kto synovi v tábore prízvukoval, aby prežil a rozpovedal svetu, čo sa im stalo. Už len pre toľko zmarených životov by sme mali mať v úcte každé jedno slovo.

Originálny názov: By Chance Alone
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Michal Zidor
Počet strán: 270

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.



sobota 18. apríla 2020

Ani právo nestojí vždy na strane spravodlivosti

V týchto dňoch má premiéru šiesta séria seriálu Bosch a kto má načítané posledné knihy zo série o tomto neochvejnom detektívovi, príde si na svoje. Práve tie sa totiž stali podkladom pre hlavné dejové línie minulých sezón. Aký väčší dôkaz treba na neklesajúcu kvalitu talentu Michaela Connellyho? Jeho najväčšiemu hrdinovi síce pomaly tiahne na sedemdesiatku, ale zločincov chytá rovnako bezúhonne a odhodlane ako zamlada. Ba azda s ešte väčšou vervou, keďže ho motivuje nielen túžba po spravodlivosti, ale aj vlastná minulosť poznačená nedôstojným odchodom z polície. V Temnom plameni navyše Harry opäť spája sily s mladou detektívkou Renée Ballardovou, vďaka čomu sa dej rozbieha do rôznych smerov.
"Olivas jej vždy vedel brnknúť na citlivú strunu. Niečo jej zobral, podobne ako v minulosti iní muži. Tí druhí však z a to tým či iným spôsobom zaplatili - zaslúženou odplatou, pomstou, spravodlivosťou... Dá sa to nazvať všelijako. Olivas nie. Aspoň nateraz. V najlepšom mu to načas pošpinilo povesť, ktorú si zase rýchlo očistil. Renée vedela, že môže byť aj stokrát lepšia a múdrejšia vyšetrovateľka, stále voči nemu bude v nevýhode pre tú ťažko pomenovateľnú vec, ktorú jej vzal." (str. 160)
Názov sa na prvý pohľad môže zdať jednoduchý, hoci v ňom badať istú obraznosť. Ale nebol by to Michael Connelly, keby aj do navonok prostého motívu nezakomponoval čosi významnejšie. Snáď neprezradím veľa, ak poviem, že plameň odkazuje na motiváciu detektívov dotiahnuť prípady do úspešného konca. Vzhľadom na odkrývanie netušených zákutí policajných duší však môže byť poznačená aj nečakanými pochybeniami. Nehovoriac o tom, že temnota je jasná symbolika tmy spojená s nočnou šichtou Renée Ballardovej. Ako vidieť, autor nenecháva nič na náhodu. A to sa týka aj deja. Býva zvykom, že sa väčšinou riešia dva prípady, no Temný plameň rozohráva viacero línií. Ako som spomenul, "na vine" je spojenie dvoch Connellyho postáv. Tento vývoj Connellyho univerza sa mi páči, dodáva to obom sériám šmrnc a prepájanie postáv z oboch brehov poskytuje autorovi obrovský priestor na manévrovanie. Navyše sa v knihe stretneme aj s advokátom Mickeym Hallerom, takže zabŕdneme aj do súdnych siení. Nečudo, vražda sudcu je jedným z hlavných námetov, rovnako ako zastrelenie mladého chlapca spred dvadsiatich rokov či upálenie bezdomovca a machinácie veľkej právnickej kancelárie. Napriek košatému deju je príbeh prehľadný, Connelly zručne vedie čitateľa presne určenými cestičkami až k uspokojivému záveru. Iste, Harry Bosch už dávno nie je vrtký vyšetrovateľ, ktorý sa občas bezhlavo vrhal do nebezpečenstva, no stále je schopný pobiť sa s osudom i nepriateľmi. Hoci je to niekedy náročné, najmä po prekonanej operácii kolena a v konflikte so slepou byrokraciou.
"Harry si bol istý, že je jediný, kto na tom ešte pracuje. Vedúci vyšetrovania Jerry Gustafson jasne povedal, že podľa neho dostali na slobodu skutočného vraha. Znova sa pustiť do preverovania by preňho znamenalo negovať všetku svoju predchádzajúcu prácu. Hriech pýchy a pokrytectva nechal sudcu Montgomeryho bez spravodlivosti. Boscha to nesmierne trápilo." (str. 171)
Príbeh sledujeme striedavo z pohľadu Harryho a Renée, je príjemné vidieť prienik novej generácie a starej detektívnej školy. Napokon, Bosch je legendou losangeleskej polície, Renée však za ním, čo sa osobnostných či profesionálnych kvalít týka, nijako nezaostáva. Prípady, ktoré spolu i osobitne riešia, sú zaujímavé a udržia si vašu pozornosť. Mravenčia práca a dedukcia gradujú k dramatickému uzavretiu. Tentoraz sa dočkáme aj malého náznaku budúceho problému, máličko otvorené dvierka ma potešili, pretože jedna z postáv by sa veru mohla vrátiť a našim hrdinom poriadne zavariť. To je však hudba budúcnosti, zatiaľ musí ešte doznieť pozitívny pocit z Temného plameňa

Originálny názov: The Night Fire
Príslušnosť k sérii: 22. diel (Harry Bosch) / 2. diel (Bosch/Ballardová)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 367

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.



pondelok 13. apríla 2020

Psychoanalýza renesančného génia

Keď sa v edičnom pláne vydavateľstva Slovenský spisovateľ objavila knižka, pôvodne vydaná v roku 1910, vedel som, že ju musím mať. Nielenže jej autorom je svetoznámy Sigmund Freud, ale navyše sa zameriava na vnútornú analýzu velikána umenia a vedy Leonarda da Vinci. Spojenie týchto dvoch mien na mňa zapôsobilo ako svetlo lampy na bezbranného nočného motýľa. Štúdia má síce iba 104 strán, ale obsahovo je natoľko bohatá a viacvrstvová, že sa dotkne rôznych oblastí. A ako správny zástupca psychoanalytickej metódy vás prinúti zamyslieť sa tak nad dobovými súvislosťami, ako aj nad súčasným stavom kultúry či techniky a toho, kam sa ľudstvo posunulo za päťsto rokov.
"Keď sa potom chcel vrátiť od vedy k umeniu, odkiaľ vyšiel, zistil u seba poruchu spôsobenú novým smerom svojich záujmov a zmenou charakteru svojej duševnej práce. Obraz ho zaujímal predovšetkým ako problém a za prvým sa mu hneď vynáralo veľa ďalších problémov, tak ako bol na to zvyknutý z nekonečného a nevyčerpateľného skúmania prírody. Nebol už schopný obmedziť svoje požiadavky a vidieť umelecké dielo izolované a vydelené zo širokých súvislostí, o ktorých vedel, že do nich patrí." (str. 16)
Pri čítaní sa vo mne miešali rôzne pocity - od nadšenia cez pochybnosti až po neveriaci obdiv k Freudovi za to, že dokázal napísať takúto knižku. Nejde o Leonardov životopis, práve naopak. Autor predpokladá u čitateľa aspoň základné znalosti tvorby či pôsobenia renesančného umelca. Okrajovo sa síce dotkne určitých dôležitých udalostí či osobností v jeho živote, o všetko má funkčný dôvod, slúžiaci ako východisko pre jeho analýzu. Hneď v úvode predstavuje Freud da Vinciho ako génia nepochopeného jeho súčasníkmi, čo sa prejavilo v umelcovom poklese nálady a zvláštnych povahových prejavoch. Poukazuje napríklad na Leonardovu mierumilovnosť v časoch všeobecnej rivality či na jeho netypickú ľahostajnosť pri rozlišovaní dobra a zla. To sa prejavilo napríklad v inžinierskych službách pre dobyvačných šľachticov. Nebol by to však Sigmund Freud, keby si neposvietil aj na sexualitu skúmaného objektu. Leonardova zanietenosť, vášeň pre vedu i umenie musela byť podmienená a posilnená sexualitou. Čiže pudové sily sa da Vincimu podarilo usmerniť do služieb jeho aktivít, čo sa Freud pokúša dokázať na základe jeho duševného vývoja s počiatkami v géniovom detstve. O tejto fáže da Vinciho života sa však zachovalo žalostne málo údajov, Freud tak vychádza iba z jeho zápiskov, ktoré navyše pôsobia zo psychológovho pohľadu veľmi zvláštne. Na druhej strane mu to však umožňuje nahliadať na ne bez obmedzení a aj z niekoľkých viet o kolíske, supovi a ústach je schopný vyčítať široké asociácie.
Sigmund Freud
"Hoci máme iba málo správ o pohlavnom živote tohto veľkého umelca a vedca, predsa môžeme považovať za pravdepodobné, že svedectvá jeho súčasníkov sú vcelku pravdivé. Vo svetle tejto tradície sa nám Leonardo javí ako muž, ktorého sexuálne potreby a aktivita boli neobyčajne nízke, akoby ho vyššie snahy povznášali nad primitívne animálne potreby vlastné všetkým ostatným ľuďom." (str. 53)
Bolo by však krátkozraké a nedostatočné, keby Sigmund Freud opomenul Leonardove obrazy. Dôsledne si všíma napríklad zobrazenie mužského a ženského tela, nálad plynúcich z portrétov, prvkov homosexuality či dokonca maliarov postoj k vlastnej matke. Občas sú Freudove zistenia úsmevné, inokedy uznáte, že zrejme trafil klinec po hlavičke. V dobe, keď bola psychoanalýza stále mladou disciplínou a mnohí k nej pristupovali s veľkou dávkou nedôvery, však Spomienka z detstva Leonarda da Vinci musela pôsobiť ako magnet. Nadčasovosť renesančného majstra poslúžila rakúskemu lekárovi ako skvelý námet, ktorý však takisto prežil dlhšie - svedčia o tom nielen rôzne vydania tejto štúdie, ale aj Freudove poznámky doplnené v priebehu ďalších rokov. Či už na základe vlastných zistení, alebo reakcií iných odborníkov na jeho dielo. To, ako som spomenul, nie je rozsiahle, ale bude skvelým doplnkom akejkoľvek domácej knižnice.

Originálny názov: Eine Kindheitserinnerung des Leonardo da Vinci
Preklad: Milan Krankus
Počet strán:104

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.



štvrtok 9. apríla 2020

Smrteľne nebezpečné klebety

Debut Lesley Kara ma zaujal najskôr obsahom. Vzala si totiž na mušku obyčajné klebetenie, ktoré sa však vplyvom nesprávnych adresátov môže obrátiť voči šíriteľovi priam s fatálnymi následkami. V tomto smere môže Fáma pôsobiť ako morálna výzva a zrkadlo mnohým fanúšikom neovereného šírenia informácií. Príbehu veľmi pristane prostredie malomesta, kde sa reči šíria rýchlosťou blesku, rovnako ako vedomie, že za zatvorenými dverami susedia skladajú svoje masky a môžu žiť celkom odlišný život od toho, aký prezentujú na verejnosti. S knihou sa tak dokáže stotožniť skutočne každý, otázkou ostáva už len miera naplnenia žánrovej kvality.
"Keby som bola niekto, kto sa usiluje skryť svoju totožnosť pred svetom a odohnať démonov, neviem si predstaviť lepšie miesto, kde by som mohla tráviť dni, ako je pokojné, utešujúce prostredie Vôní a kameňov. Musí byť ťažké držať tie klamstvá stále v pohybe ako taniere, čo sa krútia na paliciach. Ako tak niekto dokáže žiť a pritom sa nezblázniť? Stisnem lopatky, aby som uvoľnila napätie. A to som si hovorila, že si vyhodím Sally McGowanovú z hlavy. Zabývala sa tam ako nezvaný hosť." (str. 43)
Susedskú komunitu postaví do pozoru Joanna, ktorá začuje pred synovou školou čosi o novej identite niekdajšej detskej vrahyne. Keďže Joanna je v mestečku nová a uvedomuje si potrebu začleniť sa aj s Alfiem do miestneho kolektívu, posunie informáciu ďalším matkám. Knižný klub a ďalšie zoskupenia sú priam liahňou klebiet, a tak sa fáma o tom, že medzi nimi žije slávna kriminálnička s novým menom, rozšíri ako požiar. Joannu to síce mrzí, no ani ona neostane imúnna. Podozrieva každú ženu s rovnakými iniciálkami, ako mala Sally McGowanová. Tá bola ako desaťročná obvinená zo zabitia len o päť rokov mladšieho chlapca. Prípad otriasol krajinou a Sally okamžite prischla nálepka detskej vrahyne, ktorej sa nezbavila ani za roky vo väzení. Po prepustení sa dočkala zmeny identity, ale je otázne, dokedy ostane nepozorovane a pokojne žiť... Do hry totiž vstúpia aj ďalšie osoby spojené s dávnym zločinom, ktorí Sally nikdy nezabudli, čo spôsobila. Onačenie psychotriler sedí na Fámu ako uliate. Väčšinu deja ide totiž najmä o psychologickú stránku zúčastnených - ako pristupujú k novinkám, ako u ľudí funguje tzv. haló efekt či ako sa vyrovnávajú s vlastnými pocitmi viny. Trilerová stránka prichádza skôr ku koncu, kedy dochádza k odhaleniam a uzatváraniu každej dejovej línie. V tomto smere funguje gradácia skutočne bezchybne, Lesley Kara si svedomito pripravuje pôdu pre nadchádzajúce udalosti. Ak však niekto dáva prednosť príbehom s väčšou dávkou napätia, zvratov a akcie, jeho očakávania nebudú naplnené.
Lesley Kara
"Je to ako nočná mora, keď vás naháňajú a nedokážete bežať dosť rýchlo. Ibaže toto nie je sen. Toto sa naozaj deje a sama som tá, ktorá naháňa. Nohy sa mi zabárajú do mokrého piesku a od námahy ma bolia lýtka. Musím sa dostať ku schodom na promenádu, ale čím sú bližšie, tým je piesok suchší a beží sa mi čoraz ťažšie. Mám pocit, akoby som bola v spomalenom filme. Nech má Alfieho ktokoľvek, teraz už môže byť na chodníčku na útese. Ak tú ženu nedobehnem, o pár minút môže prejsť cez mačinu k autu." (str. 139)
Fáma má pokojný priebeh, odporúčam ju najmä čitateľom, ktorý sa vyhýbajú trilerom, kde krv tečie potokom a násilie je zobrazené je príliš explicitne. Román Lesley Kara má jednoducho typický britský "elegantný" nádych spočívajúci v postupnom odhaľovaní pravdy, s množstvom podozrivých postáv a napokon s (ne)očakávaným odhalením. Text sa číta ľahko, čaká na vás 54 kratších kapitol, rozprávaných z pohľadu hlavnej postavy Joanny. Okrem detektívnej zápletky je významnou súčasťou deja aj jej osobný rodinný život, či už vo vzťahu k matke, otcovi jej syna, alebo v snahe pomôcť Alfiemu nájsť si kamarátov. Ak teda hľadáte čosi na skrátenie dní v domácom prostredí, Fáma vám k tomu môže dopomôcť.

Originálny názov: The Rumour
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 267

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media (Lindeni).

sobota 4. apríla 2020

Objavovanie vlastného potenciálu

Motivačné knihy nie sú práve žánrom, po ktorom často siaham. Návody na správny život, myslenie či zmenu postojov by mali byť v prvom rade produktom vnútornej motivácie, je márne spoliehať sa, že potrebná zmena príde zvonku. Občas sa však objaví titul, ktorý sa vymyká bežným štandardom a ponúka čosi navyše. Medzi také radím aj knihu Sila podvedomia. Zaujala ma hlavne tým, že vychádza z individuality človeka, neoháňa sa otrepanými frázami a každý čitateľ/záujemca o tému sa ňou môže riadiť podľa vlastného uváženia. Stačí nájsť si chvíľu pokoja, sústrediť sa a aktivovať svoju vnútornú silu.
"Vďaka technickým zariadeniam máme možnosť vstúpiť do väčšieho skúsenostného sveta a dávajú nám mnoho, pokiaľ ide o vzájomnú prepojenosť a okamžité vedomosti. Ale mnoho týchto technických vynálezov len podporuje nevyrovnaný vzťah medzi naším podvedomím a vedomou mysľou. Technika, nech je akokoľvek skvelá, istým spôsobom zasiahla do našej schopnosti precítiť svet prírody - more, hviezdy, temnotu noci. Skôr sa zasekneme v žiari modrého, škodlivého LED svetla, preto sa čoraz viac vzďaľujeme od našej "základnej dosky", od našej duševnej základne, nášho podvedomia." (str. 46-47)
Autorkou Sily povedomia je Kimberly Friedmutter, bývalá modelka a herečka, ktorá si včas uvedomila plytkosť svojich vzťahov a stagnáciu života, ktorý navonok vyzeral ako sen mnohých ľudí. Kimberly však chcela v sebe znovu objaviť motiváciu, čo ju kedysi priviedla k napĺňaniu ideálov, vrátiť sa pomyselne do detských čias, keď nič nebolo nemožné. A tak sa začala zaoberať hypnoterapiou a spolupráca s rôznorodými klientmi ju naučila jednu vec - že prebudiť vyššie sily môže v sebe každý. Kimberly Friedmutter vytvorila šesť princípov podvedomia, aby ukázala vnútorné nástroje na budovanie a ovládanie schopnosti konať - a v neposlednom rade žiť naplno. Ide o kroky, ktoré vám majú pomôcť v uvedomení si vlastného potenciálu, a to: Staňte sa zodpovednými; Napojte sa na svoje podvedomie; Vykročte k zmene; Hodnoťte seba a svojho suseda; Dajte, aby ste dostali; Žite naplno. Hneď v úvode sa dozviete, že je zásadný rozdiel medzi meditáciou a prienikom do podvedomia. Meditácia sa sústredí na uvoľnené myslenie, zatiaľ čo Kimberly vás vedie k celkovému vypnutiu, načúvaniu, čo sa deje vo vašom vnútri. Je zvykom, že kým sa autori a autorky motivačných kníh dostanú k podstate veci, čaká na čitateľov exkurz do ich minulosti, prípadne objasňovanie predmetu záujmu. Nie je to inak ani v tomto prípade, no našťastie len v minimálnej miere. Máte tak šancu ponoriť sa do samých seba pomerne skoro, avšak nemáte pocit, že danej tematike nerozumiete. Kimberly Friedmutter sa vyjadruje jasne, vecne a tak, aby ste mali sami motiváciu skúsiť, čo navrhuje.
Kimberly Friedmutter (zdroj: Park Cities People)
"Hovorí sa, aby sme nasledovali svoje túžby, ale mne to pripadá trochu neurčité a zbytočné - väčšina z nás nerozumie tomu, čo slovo túžba vlastne znamená, a pre čo sú v živote zapálení. Rada sa ich pýtam rôzne otázky: Čo vás teší? Vďaka čomu máte chuť pokračovať? Na čo máte slabosť? Čo má zmysel pre vás a/alebo tých, ktorých ľúbite? Keď sa zamyslíte nad všetkými možnými kombináciami svojich vlastností - pozitívnych aj negatívnych, ktorá vám pomôže objaviť, čo naozaj chcete?" (str. 174)
Každá kapitola je obohatená o konkrétne príbehy ľudí, ktorým autorka pomohla na ich ceste za lepším životom. Práve na základe nich si uvedomíte, že nezáleží na postavení, profesii či partnerských vzťahoch, všetci si zaslúžia čosi viac, ak po tom naozaj túžia a sú ochotní skúsiť niečo nové. Okrem nahliadnutia do vášho vnútra vám Kimberly Friedmutter vysvetlí, aké je dôležité vážiť si nielen samých seba, ale aj ostatných ľudí. To oceňujem, pretože dnešná doba priam nabáda k tomu, aby sa každý snažil byť lepší, bohatší, úspešnejší ako iní, a pomaly sa vytráca základná symbióza. Sila podvedomia ma zaujala po dlhšom čase ako jedna z mála motivačných kníh. Správne počúvanie podvedomia je proces, ktorý sa nedá naučiť lusknutím prsta, ale pomocou tohto titulu k tomu budete určite oveľa bližšie.

Originálny názov: Subconscious Power
Preklad: Zuzana Budinská
Počet strán: 303

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ