Zimný čas, navyše spojený so sviatočným oddychom, je ako stvorený na epické príbehy so silnými témami, hrdinami a posolstvami. Lucinda Rileyová je osvedčená spisovateľka, ktorú už ani netreba predstavovať, a mnohí si iste našli pod stromčekom niektorý z jej výborných románov. Tie u nás vychádzajú vo vydavateľstve Tatran, a kým spolu s čitateľmi po celom svete netrpezlivo čakáme na záverečný (ôsmy) diel série Sedem sestier, zaháňa náš deficit prekladmi ďalších autorkiných diel. Najnovším je Polnočná ruža, zachovávajúca všetky typické prvky jej tvorby, no pritom je ako zvyčajne z iného súdka. Aj teraz sa však môžete tešiť na dve časové línie, rôzne kultúry a príkoria, ktoré akoby písal sám osud...
"Všetky princezné aj veľa mojich vznešených sesterníc už bolo zasľúbených mužom, ktorých im vybrali rodičia. Ja som síce pochádzala z vysokej kasty, ale z chudobnej rodiny. Pokiaľ išlo o materiálny majetok, otec mi zanechal iba veľmi málo a ja som si uvedomovala, že matka mi nemôže poskytnúť veno. Nebola som "úlovok" pre nijakého slobodného muža a matka neúnavne pátrala v našom rodokmeni, aby našla niekoho, kto by ma chcel. Nebola som sklamaná ani ma to neznepokojovalo; jednoducho som si pripomínala, čo povedal môj otec rodičom mojej matky, keď ich žiadal o ruku ich dcéry. Chcela som nájsť lásku." (str. 90)
Anáhitá a Rebecca sú protagonistky z absolútne odlišných svetov, no napriek tomu majú mnoho spoločného. Delia ich dlhé desaťročia, nehovoriac o územnej vzdialenosti, a predsa sa čoraz hlbším ponáraním do príbehu neubránite myšlienke, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, nech žijú kdekoľvek a v akejkoľvek dobe. Exotická India s horúcim podnebím a maharadžmi ma opantala už dávno a môj obdiv sa ešte zvýšil vďaka knihám Alky Joshi, preto mi Anáhitina línia ulahodila a spríjemnila čitateľský zážitok. Autorka má okrem toho fascinujúci talent preniesť k vám všemožné vnemy - farby, zvuky i vône. Pestrý, krásny, no občas i nemilosrdný svet kontrastov sa vám zaryje pod kožu. Dostanete sa do nesmierne chudobných štvrtí aj luxusných palácov, spoznáte pozadie dohodnutých manželstiev aj snahu o vybudovanie vlastnej identity. Aby človek v takomto prostredí niečo získal, musí zákonite aj veľa obetovať, Anáhitá sa však nevzdáva a usiluje sa zachovať si svoje hodnoty. Tým, že spoznáva život v rôznych vrstvách, má na ne omnoho objektívnejší pohľad, a prostredníctvom nej sa s nimi zoznamujeme aj my. Jej cesta (či už to vnímame doslovne alebo obrazne) je dlhá, ale zato popretkávaná rozličnými motívmi a postavami a ani na moment vás nebude nudiť. Druhým dejiskom je anglické panstvo Atsbury, a aj keď je o poznanie sivšie a sychravejšie, nie je o nič menej zaujímavé. Americká herečka Rebecca Bradleyová sem prichádza kvôli nakrúcaniu a vôbec netuší, ako jej táto práca zmení život. Stretáva Ariho, Anáhitinho potomka, a spolu sa púšťajú do pátrania po otázkach minulosti. Rebeccu zaráža podobnosť s predkami významného sídla a Ari hľadá svojho príbuzného - Anáhitinho strateného syna. Obidve na pohľad samostatné línie postupne spája čoraz viac prvkov, až vygradujú v podobe niekoľkých nečakaných tajomstiev. Lucinda Rileyová je vynikajúca rozprávačka, ktorá akoby už od prvého slova knihy vedela, akým smerom povedie svoj príbeh a užíva si jeho písanie rovnako, ako si vy užijete jeho čítanie. Samozrejme, nemusíte mať vlohy Sherlocka Holmesa, aby ste vopred odhalili niektoré súvislosti, ale autorka má zopár es v rukáve a predsa len si pre vás pripraví nejaké to prekvapenie. A neostane vám iné, iba žasnúť nad jej fantáziou a schopnosťou zosnovať dej, kde má každý motív svoje miesto a všetky spolu tvoria pevný, jednoliaty celok.
 |
| Lucinda Rileyová |
"Ari sa díval, ako Rebecca vznešene kráča po hlavnom schodisku. Chápal, prečo Anthonyho tak očarila jej prítomnosť v sídle. Dokonca aj jeho, celkom nezainteresovaného človeka, jej podoba s Violet znepokojila. A napriek všetkým jej úspechom a sláve v nej vycítil prirodzenú zraniteľnosť. Mal pocit, že osud ju sem do Astbury umiestnil ako nevinného pešiaka do zložitej šachovej partie. Nemohol ignorovať fakt, že sa tu možno opakuje história." (str. 282)
Polnočná ruža patrí medzi autorkine najlepšie kúsky, a keďže ide o samostatný román, odporúčam siahnuť po ňom hlavne tým, ktorí sa s jej tvorbou zatiaľ ešte nezoznámili. Ručím vám za to, že po ňom určite siahnete aj po jej ďalších dielach. Čo však udrie do očí a vyvedie vás z konceptu, sú občasné gramatické chyby, čo je pri takom rozsiahlom texte pochopiteľné, no na druhej strane si vzhľadom na kvalitu príbehu zaslúži pozornejšiu korekciu. Nijako to našťastie neznižuje celkový dojem. Lucinda Rileyová má na svojom konte veľa mimoriadne úspešných titulov a tento potvrdzuje jej status jednej z najobľúbenejších spisovateliek. Očarenie rôznymi kultúrami sa pretavuje do prepracovaného deja, čo vo vás zanechá mnoho podnetov na premýšľanie. Tým najvýraznejším je nutnosť postaviť sa za každých okolností na vlastné nohy, nebáť sa narušiť skostnatené tradície a veriť svojim snom.
Originálny názov: The Midnight Rose
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 487
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára