Séria napreduje návratom do minulosti

Kto by si pri vydaní románu Popol všetkých zarovná pomyslel, že o šestnásť rokov neskôr vkročí séria Dominika Dána do štvrtej desiatky titulov. Chlapci zo štyridsaťjednotky, vraždári podieľajúci sa na vyšetrovaní najzávažnejších zločinov v uliciach Nášho Mesta, sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenského krimi. Predošlý jubilejný román Klbko zmijí bol skvelou poctou ústredným postavám aj celkovému rozprávačskému štýlu, a preto som teraz očakával o čosi ľahšie čítanie. A v podstate som ho aj dočkal. Autor opúšťa rozbehnutú líniu z obdobia tohto tisícročia a vracia sa na začiatok rokov deväťdesiatych, ktoré síce boli poznamenané mocenskými hrami a rozmachom rôznych záujmových skupín, ale tentoraz dáva Dominik hrdinom od nich pokoj. Nie každý prípad bol predsa nutne podfarbený organizovaným zločinom alebo ovplyvňovaný vysokopostavenými jedincami. 

"Vytúžené svetlo vo vytúženom okne sa konečne zažalo. Vošla sama, bez matky, aj oblečenie mala iné. Muž si v duchu sklamane vzdychol, pripravila ho o polovicu zážitku - krehké dievčenské, skoroženské telo zabalené v osuške, mokré vlasy omotané uterákom. Nemala šaty - veľké sklamanie! Dnes neuvidí rozopínanie blúzky ani odhodenú podprsenku, ani rozopnutú sukňu, nič z toho, čo ho tak rajcovalo. Aj tak si zašiel rukou do rozkroku. Zaváhal, ešte nebol rozhodnutý. Spraví to zase vonku? Alebo dnes nadišiel ten správny deň, aby sa zoznámili, aby sa s ňou pomaznal?" (str. 46-47) 

Román V tieni sa istým spôsobom tiež vracia ku koreňom a poteší najmä tých čitateľov, ktorí majú v obľube autorovu Beštiu. Práve s ňou je úzko prepojený dej, ale ak si ju náhodou nepamätáte, nevadí. Ako zvyčajne ide o samostatný príbeh a dá sa čítať aj bez širších znalostí. Zrejme by som ho však neodporúčal niekomu, kto sa chce s Dánovou tvorbou ešte len zoznámiť. Ide síce o klasickú detektívku, no v porovnaní s ostatnými knižnými súrodencami sa tento pohybuje len v priemernej rovine kvality. Pri takej rozsiahlej sérii je normálne, že nie každá časť disponuje prvotriednymi námetmi či spracovaním, a výplňové diely sú prakticky nutnosťou, ak fanúšikovia nechcú prísť o svoju pravidelnú dávku čítania. Vzhľadom na rok 1991 ešte Richard Krauz nemá za parťáka Chosého s jeho fičúrskymi fúzikmi, ale doťahovačky medzi kolegami v kancelárii nie sú o nič chudobnejšie. Burger stále fajčí jednu od druhej, Hanzelov apetít nepozná hraníc a Krauzova cesta za vykonávaním spravodlivosti klasicky naráža na nepochopenie rôznych orgánov. V mladšom veku to aspoň môže zvaliť na horúcu hlavu a málo skúseností, a práve v tom mu môže podať pomocnú ruku Ivan Canis so svojimi kontaktmi. Naše Mesto je síce epicentrom spoločenských zmien, ale ako som spomenul, V tieni si tentoraz dáva pauzu od politického pozadia a sleduje iba "obyčajné" pátranie po takzvanom ponožkovom vrahovi. V tomto smere je kniha peknou ukážkou mravenčej analytickej práce, kriminalisti napredujú krok za krokom v snahe narušiť vrahovu premyslenú taktiku. Identita páchateľa nie je dôkladne skrytá, zdá sa, že Dominik sa o to ani veľmi neusiloval, čo môže u časti čitateľov vyvolať mierne sklamanie. Silu románu preto vidím hlavne v sonde do praktík detektívov a ich schopnosti spolupracovať ako tím. Deju chýba hutnejšia štruktúra, prekvapivé zvraty či určitý prvok, vďaka ktorému by vám dielo dlhšie utkvelo v pamäti. Je však celkom možné, že som príliš ukolísaný vydarenejšími dánovkami a do prvej strany novej knihy sa púšťam s nastavenými očakávaniami. Plávanie v známych vodách je stávka na istotu a okrem toho je zrejme pomaly ťažké nájsť v dejinách našej kriminalistiky dvakrát ročne čitateľsky príťažlivé zločiny. Azda aj preto sa aktuálna novinka s príznačným názvom odohráva v tieni úspešnej Beštie...

zdroj foto: Knižné novinky

"K útoku došlo v posteli poležiačky, spala, hlavu mala na vankúši. Krvné striekance sa dali čítať jasne, aj tie na vankúši, aj tie na stene za hlavou. Krauz pozrel na strop, jasné, aj tam striekance. Vrah sa zaháňal, krv nalepená na vražednom nástroji odlietala a lepila sa na strop. Vankúš iba postriekaný, nenasiaknutý, takže útok sa začal tam. Tam dostala prvý úder, možno druhý, potom si ju upravil, dal si ju kolmo k stene a udrel znova." (str. 147-148)

Priaznivci tvorby Dominika Dána si tradične prídu na svoje, pretože v knihe nechýba ani jediný typický prvok jeho štýlu. Či už ide o obľúbené charaktery postáv, zločin z domáceho prostredia, ktorý môže postretnúť kohokoľvek, ukážku vytrvalej detektívnej práce, alebo suchého humoru, V tieni nájdete kombináciu všetkého. Občas síce narazíte na nikam nevedúce dialógy, ale nie je ich až tak veľa a nakoniec román iste zhodnotíte ako správnu investíciu. Chýbajúci kúsok v zbierke dánoviek by bol predsa ako päsť na oko, a tak sa určite dočká odmeny v podobe umiestnenia v rebríčku bestsellerov.  

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Oslava tridsiatky vo veľkom štýle

Znie to až neuveriteľne, ale Dominik Dán dosiahol krásnu hranicu tridsiatich kníh. Úctyhodný počet titulov nesvedčí iba o nevysychajúcej studnici nápadov, ale predovšetkým o živom záujme širokej škály čitateľov. Fanúšikovia dánoviek si už zvykli očakávať kriminálku s typickou žltou páskou v období letných dovoleniek a pred vianočnými sviatkami. Tentoraz sme si síce museli počkať až do polovice leta, ale oplatilo sa. Pätnásť rokov na literárnej scéne prinieslo romány zasadené do rôznych dekád, a hoci sa Klbko zmijí odohráva v roku 2009, jubilejným titulom akoby sa autor vracal ku koreňom. Okrem tradičnej vraždy a peripetií partičky detektívov sa totiž príbehom tiahne i jasný spoločenský odkaz a kritika politických pomerov. 

"Veliteľ dvojice pristúpil k majiteľovi, natiahol ruku a z tesnej blízkosti mu strelil do čela. Barom sa rozľahol ohlušujúci výstrel, Vasilkovi odletela hlava dozadu. Stál pevne iba na jednej nohe, okamžite stratil rovnováhu, urobil polobrat, treskol na zem tesne vedľa barmana. Všetko sa odohralo tak rýchlo, že prevádzkar Robo ani nestihol zlodejov upozorniť na dôležitý detail - že ich majú nahratých na kamerách. Majiteľ herne Ivan Vasilko v ten večer tržbu nezrátal - nebolo čo. Navyše bol na mieste mŕtvy." (str. 43)

Autor nestráca nič zo svojho typického štýlu. Stránky knihy sú plné príslovečného humoru plynúceho z pevných vzťahov chlapcov zo stoštyridsaťjednotky, ale i z nadhľadu, akým Dán pristupuje k negatívnym črtám ľudského charakteru. To so sebou prináša svižné dialógy a prípad, kde opäť zohrajú kľúčovú úlohu nízke pudy. Tentoraz sú však podporené aj systémom, umožňujúcim zneužívať vlastné čierne diery, čomu zodpovedá aj obálka knihy. Sudcovské kladivko motivované finančnou injekciou dokáže zázraky a jeho praktiky a dôsledky sú citeľné aj v tomto románe. Práve preto zaraďujem Klbko zmijí k top dánovkám, nejde totiž iba o zábavné sprevádzanie riešením prípadu, ale reakciou na stále aktuálne dianie. To však neznamená, že si pri čítaní primerane neoddýchnete. Dominik Dán má vyvážený štýl a aj vážne veci dokáže podať s ohľadom na širokú čitateľskú obec. Za dlhé roky na našej scéne vie, čo jeho fanúšikovia chcú a žiadajú, a ešte ani raz ich nesklamal. A akým zločinom sa vlastne zaoberajú parťáci z Nášho Mesta? Ich cesty vedú od podsvetia až po pokrivených funkcionárov. Znovu sledujeme dve súbežné dejové línie, ktoré sa postupne pretínajú a odhaľujú širšie súvislosti. Vo svojej posteli je popravený okresný prokurátor a krátko nato je zastrelený aj kandidát na starostu. To samo osebe zaváňa politikou, no aj tí, čo sa neradi miešajú do panských huncútstiev, si prídu na svoje. Hlavne zásluhou ústredných hrdinov, ktorých tiež čakajú výrazné zmeny. Tridsať titulov si nesporne vyžaduje svoju daň ani naše obľúbené postavy nie sú všemocné. Nechcem veľa prezrádzať, ale ak poznáte deje predošlých kníh, viete si ľahko domyslieť, kto z vraždárov to má nahnuté...

"O cédečko už prejavil záujem aj vyšetrovateľ, čo bolo samozrejmé, ale ozvala sa aj dozorujúca prokurátorka, aj tá chcela vidieť celú lúpež a vraždu na vlastné oči. Nadšení tým neboli, no protestovať nemohli, všetky zainteresované strany v prípravnom konaní mali na cédečko právny nárok. Neboli nadšení, no nie preto, žeby boli lakomci, to určite nie, jednoducho dobre vedeli, že za obsah nahrávky ručia iba dovtedy, kým bude vo Váňovej plechovej skrini." (str. 123)

Klbko zmijí je pekným vyvrcholením autorovej tvorby. Síce to znie, akoby sa mal pratať do spisovateľského dôchodku (pevne verím, že má ešte kvantum inšpirácie pre ďalšie knihy), ale v tomto románe zúžitkoval všetky pozitíva svojich diel. V kriminálnej aj ľudskej rovine. Vstup do štvrtej desiatky zrejme nadviaže tam, kde sme skončili, záver knihy totiž ponechal otvorené dvierka. A ak si Dominik Dán udrží nastavenú latku, čaká nás ďalší literárny skvost.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Ako na Nový rok, tak po celý rok?

Po sérii románov odohrávajúcich sa bližšie k súčasnosti sa Dominik Dán vracia do konca 90. rokov, a to doslova. Prelom tisícročí väčšina vnímala ako míľnik, príchod ďalšieho milénia však neznamenal, že zločin sa dal na odpočinok. Práve naopak, zlo nikdy nespí, a tak naši starí známi vraždári nemajú pokoj ani počas sviatkov. Obdobie lásky a porozumenia tak získava tragickejší nádych. Kniha Nevieš dňa, nevieš hodiny sa však klasicky nevyhne porovnávaniu s ostatnými dánovkami, a tak sa môže stať, že môže ťahať za kratší koniec. Samozrejme, stále ide o zábavné i kvalitné čítanie, ale z textu občas cítiť únavu materiálu. Autorovi fanúšikovia budú nepochybne nadšení ďalším kúskom do zbierky, tí kritickejší však budú musieť miestami prižmúriť oči.

"Kocka pri každom výbuchu poskočila a zmenila polohu, teraz mierila do zábradlia a ležala na prahu balkónových dverí. Michal to využil, vyskočil na balkón, bleskovo ju zodvihol a hodil. V momente, ako opúšťala jeho ruky, sa ozval nový výbuch. Michal zacítil spätný náraz aj závan tepla, no už mu neublížili, kocka už letela veľkým oblúkom z ôsmeho poschodia. Boris ležal na dlažbe zasypaný črepinami. Stratil vedomie, horel mu rukáv na košeli. V obývačke zahučalo, Michala ovial horúci vzduch unikajúci cez rozbité okno. Horiaci rukáv nemal čím uhasiť." (str. 93)

Určitá stagnácia je, domnievam sa, spôsobená systémom dvoch kníh ročne, čo sa musí podpísať aj pod takým ostrieľaným spisovateľom, akým je Dominik Dán. Našťastie má však v talóne množstvo skutočných prípadov a vlastných skúseností, ktoré robia z jeho románov autentický zážitok. A na človečine je postavený aj tento príbeh, začínajúci počas silvestrovskej noci. Ak nemáte radi zábavnú pyrotechniku, po prečítaní knihy budete mať o dôvod navyše. Samotný prípad vám môže pripadať trochu pritiahnutý za vlasy, no ako sa vraví - to nevymyslíš, to je život. A človek je tvor výmyselný, schopný akýchkoľvek bizarností na ceste za zábavou, peniazmi či láskou. Nevieš dňa, nevieš hodiny sa vo väčšej miere venuje hlavne vyšetrovateľským postupom a menej osobným líniám postáv, čo ho zaraďuje medzi drsnejšie kúsky, ale o to údernejšie. Partia zo stoštyridsaťjednotky je tu navyše v plnej zostave - Kraus, José, Petra, Burger, Hanzel... verným priaznivcom Dominika Dána ich netreba predstavovať. Dej je občas predvídateľnejší, než sme zvyknutí, táto slabina je však hojne vyvážená typickým rozprávačským štýlom a atmosférou. Tešiť sa tak možno na vzájomné doberanie, trefné dialógy, čierny humor a vzorovú kolegiálnu lojalitu. Oproti iným dánovkám má táto jednu pridanú hodnotu - je ním prvok záhadnosti, čo naznačuje aj obálka verne vystihujúca ponurosť cintorína. Na jednom z náhrobkov sa totiž objaví dátum úmrtia označujúci nasledujúci deň. A keď napokon naozaj dôjde k zastreleniu podnikateľa, Kraus a jeho parťáci musia dbať najmä na reálne pozadie, pretože rozum si s mystikou veru netyká...

"Utorok bol pre Burgera s Hanzelom posledný deň na rozhodnutie, buď - alebo. Buď zistia presnú príčinu Sabíninej smrti a vysvetlia okolnosti, za akých k nej došlo, alebo kolegov syn bude čeliť obvineniu z vraždy. Hrozila aj tretia možnosť - detektívi vysvetlia okolnosti Sabíninej smrti, a tým potvrdia vraždu. Tejto možnosti sa od začiatku desili. V každom prípade už nemali čas, Sabína nemohla ostať dlhšie v chladničke a okresný vyšetrovateľ musí s vyšetrovaním pohnúť." (str. 210)

Ako sme zvyknutí, i teraz sa súbežne riešia dva prípady, a či sa napokon prepoja, alebo tvoria samostatné línie, zistíte až časom. Vzhľadom na zdravotnú nespôsobilosť kolegu Kraus a José majú pod palcom viaceré vyšetrovania, čo dej pekne obohacuje, ba dokonca je vedľajšia línia zaujímavejšia než tá hlavná. Autorovi sa nedá uprieť komunikácia s čitateľom, vedie ho jasne zadefinovanými chodníčkami, a hoci ide v románe Nevieš dňa, nevieš hodiny o zamotaný príbeh, nestráca sa v ňom. I keď jedna zavádzajúca informácia sa predsa len nájde - názov. Keďže obeť pozná svoj odchod zo sveta, pomenovanie knihy vyznieva krásne paradoxne. Dominik Dán je zárukou, že počas zimného obdobia si môžeme predlžujúce sa dni spríjemniť jeho titulom, a ak si zachová svoju pracovnú morálku, už teraz sa môžeme tešiť na ten letný.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Klasické krimi s nádychom sociálnej kritiky

Nová, v poradí už dvadsiata ôsma "dánovka" bola ohlásená pomerne neskoro a mnohí čitatelia sa obávali, či si budú mať čo so sebou pribaliť na dovolenku. Obľúbený autor detektívok ich nesklamal a napokon priniesol román Pochovaní zaživa. Síce sme zvyknutí, že každá kniha je zameraná na samostatný prípad, a hoci to nie je inak ani tentoraz, odporúčam si prečítať aj predchádzajúcu Venušu zo zátoky. Došlo v nej totiž k nešťastným udalostiam, ktoré vo veľkom ovplyvnili dynamiku tímu a ich pokračovanie, resp. doriešenie je súčasťou práve aktuálneho príbehu. Dej je tak rozdelený na dve línie, ktoré spolu nesúvisia ako obvykle, ale napriek tomu tvoria dobre fungujúci celok.

"Hanzel bol rád, že nový prípad kolegu zaujal - bol ochotný pracovať aj nadčas. Mayorovi zatiaľ nič nepovedali, preto sa nemohli čudovať, keď ich na druhý deň zavalil ozajstnou policajnou činnosťou - kolegovia z majetkovej kriminálky robili zatýkaciu akciu a jeden z pacientov začal vyjednávať, vraj niečo za niečo, keď ho pustia, pustí im niečo z minuloročnej vraždy." (str. 195)

Dominik Dán pracuje v tomto prípade s trochu inou koncepciou. V centre deja je dvojica Richard Krauz - Oto Hanzel, keďže Burger zotrváva v nemocnici a Chosé si vezme dovolenku, aby sa na vlastnú päsť vyrovnal s páchateľom, ktorý mu tragicky zasiahol do života. Kuky a Váňa sú tiež šikovne odsunutí na druhú koľaj, jednoducho majú prácu inde. Hanzelova bývalá susedka Mária má podozrenie, že v zariadení pre seniorov sa dejú nekalé veci, a sexuálne orgie v spojení s užívaním drog je len špičkou ľadovca. A keďže kancelária 141 momentálne nemá žiadny horúci prípad, Krauz súhlasí, že kolegovi pomôže objasniť pozadie podozrivých úmrtí... Prostredie starobinca, tamojších praktík a okolnosti jeho fungovania sú zaujímavým a silným sociálnym motívom. Niežeby bol každý ústav natoľko skazený, ale starostlivosť o starších ľudí a ich psychika sú prvkom, ktorý vás donúti zamyslieť sa. Veľmi trefne je v knihe popísaný aj postoj štátu voči neziskovým organizáciám tohto typu a tiež diery v systéme umožňujúce poriadne ho vyžmýkať. Presah do spoločenskej tematiky považujem popri skvelo vystavanej kriminálnej zápletke za najväčšiu devízu tohto románu.

Obálka limitovanej edície

"Prišli k autu, dofajčili, zašliapli ohorky. Krauz sa stále blažene uškŕňal - dobre mu padlo, že konečne počul parťákov hlas. Presvedčil sa, že je v poriadku a darí sa mu. V duchu bol s ním, a nie na ulici pri služobnom aute, inak by si všimol dvojicu chlapov vedľa novinového stánku. Tvárili sa, že si vyberajú z bohatej ponuky časopisov." (str. 267)

Je pritom pozoruhodné, že samotný zločin sa začne riešiť, či aspoň ukazovať v širších súvislostiach až zhruba v tretine knihy. Dovtedy je to skôr o ukážke vzťahov v rodine, čo bolo miestami pre celkový dej nadbytočné, ale zato kruto zábavné. Aby sme však neostávali pridlho na jednom mieste, Dominik Dán pristúpil k striedaniu časových rovín, čo text zdynamizovalo, rovnako ako prevaha dialógov. Vzhľadom na žáner detektívky prevažuje systematické pátranie na úkor akcie, ale nudiť sa určite nebudete. Všímavým čitateľom popri rozuzľovaní deja zrejme neuniknú ani dve hrubice (čo je však pri autorových knihách akousi smutnou tradíciou) a dokonca jedna logická chyba v závere (nechcem vyzrádzať dej, no keď sa detektívom podarí nájsť tak veľmi potrebného svedka, ktorý však môže ísť vypovedať až ráno, prečo sa až do ďalšieho večera nečudujú, kde je a prečo nevypovedal? Najmä keď ho chceli ťahať na zápisnicu už v noci...). Je mi jasné, že Dánovi išlo o moment šokujúceho prekvapenia (pre postavy i čitateľa, ale škoda, že za takúto cenu). Tak či tak, Pochovaní zaživa určite patria medzi autorove vydarenejšie tituly, a aj keď mám radšej príbehy z dávnejšej minulosti (tento sa odohráva v roku 2009), zaradí sa medzi moje obľúbené.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.