Aj majster tesár sa utne...

Sophie Kinsella sa na celosvetovom knižnom trhu udomácnila ako jedna z prvých spisovateliek žánru chick-lit. Svojou tvorbou redefinovala "ženskú" literatúru a priniesla do nej závan moderného ducha, humoru a hrdiniek, ktoré nie sú ani zďaleka dokonalé ako modelky z časopisov alebo odvážne a neohrozené ako z historických romancí. Nečudo, že už viackrát zaujala aj filmové štúdiá a dočkali sme sa aj adaptácií jej románov na striebornom plátne. Britský šarm v spojení s komediálnymi prvkami a ľúbostnými motívmi je skvelou kombináciou. Roky produktivity sa však môžu časom podpísať pod únavou materiálu a obávam sa, že najnovší autorkin počin doplatil práve na tento neduh. 

"Niežeby som bola čiernou ovcou rodiny. To by bolo atraktívne a zaujímavé. Lenže som len hlúpa ovca, ktorá má stále pod posteľou zásobu tmavozelených záster s vyšitým logom: Farrovci sú fakt dobrí. (Všetko ostatné som predala, ale tých záster som sa nezbavila.) A keď som v Jakeovej blízkosti, cítim sa hlúpo. Naozaj hlúpo, lebo ledva otvorím ústa, a keď ich konečne otvorím, začnem sa zajakávať. Mám predstavy, mám svoje nápady. Naozaj. Keď som v obchode sama alebo s mamou, dokážem ľuďom povedať, čo si myslím. Viem sa normálne správať." (str. 23-24)

Hlavný námet románu Máš to u mňa je krásne človečenský a slúži ako chrbtová kosť celého príbehu. Je založený na nezištnej pomoci iným ľuďom, a to aj tým úplne cudzím. Podanie pomocnej ruky v čase núdze môže pritom zmeniť chod celého života, ak sa tak udeje medzi správnymi osobami. V rámci knihy je jednou z nich mladá žena s prezývkou Fixie, ktorú získala pre svoju neustálu snahu naprávať pokazené veci a riešiť problémy. Napriek tomu, s koľkými ťažkosťami sa už stretla, je až neuveriteľne naivná, a práve v jej vykreslení vidím jeden z najväčších kameňov úrazu. Spočiatku venuje autorka jej osobnosti až príliš veľa priestoru, čo sa zákonite odzrkadľuje na dynamike deja. Napriek tomu sa daná snaha míňa účinku. Fixie má pôsobiť ako introvertka, za ktorej nízke sebavedomie môže najbližšie príbuzenstvo, no sotva s ňou môžete sympatizovať, keď ona sama pomerne často podlieha sebaľútosti, a ak aj náhodou prejaví silnejšiu vôľu, vyznie to dosť blahosklonne. Sophie Kinsella väčšinou dokáže ustriehnuť správnu mieru zvláštností svojich hrdiniek, ale v prípade Fixie sa jej to celkom nepodarilo. Našťastie to vyvažuje mužský protagonista Sebastian - v jeho prítomnosti nadobúda Fixie bizarnosť, akú od autorkiných postáv očakávame. Vzájomné láskavosti vedú k vzniku dlžného úpisu, ktorého postupné úpravy patria k najmilším častiam knihy a držia ju nad vodou. Romantické pasáže s dávkou láskavého humoru sú Sophiinou devízou, ktorá z nej robí top spisovateľku v danom žánri, a preto sa jej dajú odpustiť aj občasné zakopnutia. Hlavne keď sa dostanete do druhej polovice knihy - vtedy sa už začnú (konečne) zužitkovať všetky rozohrané línie a vzťahové peripetie získavajú potrebnú dramatickosť. Či už tie partnerské, keďže Fixie aj Sebastian sa potýkajú s nástrahami iných láskychtivých osôb, alebo aj rodinné. Fixie sa totiž musí vymaniť z područia podvodníkov, príživníkov a manipulátorov, ktorí docielili, že žena krátko pred tridsiatkou je naivnejšia (ak nie až hlúpejšia) než žiačka deviateho ročníka. Iste, niečo také sa neudeje z večera do rána, a najmä sa k tomu musí sama postaviť čelom. V tomto zmysle môže byť vzorom pre čitateľov v podobne neutešenej situácii, aj keď je nutné dodať, že zmena nastala pod vplyvom vonkajšieho stimulu. Ale predsa! 

Sophie Kinsella (zdroj: Greelane.com)

"Seba poznám už dva týždne a nenašla som v ňom nič zlé, žiadny hnev ani aroganciu, nič, čo by mi prekážalo. Jediný zádrheľ - ak sa to tak dá nazvať - je jeho brat. Jeho izba. Celá tá situácia. Niekoľkokrát som mu navrhla, že mu pomôžem roztriediť tie časopisy, ale odbil ma. Párkrát som sa zmienila o Jamesovej izbe, ale Seb zmenil tému. Raz keď bol preč, vzala som kľúč - visí na háčiku v kuchyni, nie je skrytý - a rýchlo som otvorila dvere a nazrela dnu." (str. 282-283)

Máš to u mňa je pohodové, oddychové čítanie, pri ktorom môžete zabudnúť na starosti a okolitý svet. A ak sa nebudete priveľmi zamýšľať nad osobnosťou hlavnej hrdinky, užijete si viac aj jej vnútornú premenu. Sophie Kinsella má "smolu", že má na konte množstvo úspešných, vydarených titulov, a čitatelia teda pristupujú k jej novinkám s určitými očakávaniami. Jej skalní fanúšikovia môžu preto ostať trochu rozčarovaní a z tohto dôvodu by som knihu neodporúčal tým, ktorí chcú po jej diele siahnuť prvý raz. Pre istotu... Ide síce o slušný priemer, ale Sophie máva aj lepšiu formu. 

Originálny názov: I Owe You One
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Veselo i vážne na univerzálne témy

Sophie Kinsella som doteraz vnímal ako autorku ľahkých, vtipných romantických príbehov. Napísať vydarený román v žánri "chick-lit" je pomerne náročné, no táto britská spisovateľka to zvláda so šarmom jej blízkym. Keď vydavateľstvo Lindeni ohlásilo preklad jej novej knihy, potešil som sa. Podľa anotácie sa zdalo, že pôjde o ďalší úspešný zárez v nastolenom smere. Lenže ako sa ukázalo, aj Sophie Kinsella vie zaťať hlbšie a priniesť psychologicky prepracovanejší dej. Dokonalé prekvapenie sa venuje rôznym témam, i keď spočiatku prevažuje jedna - snaha spestriť si manželský život a predísť tak prirodzenému stereotypu.

"O svojom manželovi viem všetko. Všetko! Čítam mu myšlienky. Viem predpovedať, čo urobí. Viem mu objednať jedlo. Rozprávam len v náznakoch a on sa nikdy nemusí opýtať, čo tým myslím, lebo to dobre vie. Žijeme v manželskom chomúte. Niet divu, že sa ťažko zmierujeme s nekonečnou, monotónnou spoločnou budúcnosťou. Kto by chcel žiť ďalších šesťdesiatosem rokov s človekom, ktorý si každý večer odkladá topánky na rovnaké miesto? (Niežeby som vedela, čo má s tými topánkami robiť. Určite by som nechcela, aby ich nechal niekde len tak. To asi nebude najlepší príklad, ale podstata sa nemení.)" (str. 88-89)

Táto kniha má v porovnaní s inými Kinsellovej dielami trochu pomalší rozbeh. Dozvedáme sa o manželskom spolunažívaní Sylvie a Dana, dokonalého páru s dvoma utešenými deťmi, ustáleným domovom a bežnými starosťami. Keď si však uvedomia, že ich život ešte zďaleka nekončí, začnú sa na všetko pozerať z iného uhla pohľadu a postupne sa dostávajú na povrch viac i menej závažné trhliny v ich vzťahoch, práci i minulosti. Následne sledujeme ich vzájomnú snahu o čo najväčšie, najlepšie a najnečakanejšie prekvapenie. Práve táto časť je zdrojom vtipných momentov, keďže úsilie oboch protagonistov väčšinou končí úplne opačne, ako si naplánovali, a dochádza k rôznym nedorozumeniam. Všetko našťastie dokážu zvládnuť, čo pôsobí sympaticky a veríte, že napokon to ich manželstvo ustojí. Medzi riadkami však čitateľ tuší, že pod povrchom buble niečo dramatickejšie. A tým je vzťah Dana s už mŕtvym svokrom. Sylviin otec umrel pred dvoma rokmi a ona si ho uchovala v pamäti ako obľúbeného, charizmatického, úspešného a bohatého muža - ideál, aký Dan nikdy nedosiahne a vždy bude v jeho tieni. Tento motív sa napokon ukáže ako jeden z hlavných, aj keď mu autorka spočiatku nevenuje až takú veľkú pozornosť.Čo by som inde vnímal ako silené hromadenie námetov pri vyčerpaní predošlých, tu vyzerá ako premyslené skladanie mozaiky z pestrých kameňov. Sophie Kinsella sa zase raz prejavila ako šikovná rozprávačka, každý motív má svoje pevné miesto a čo je hlavné - celý čas máte dojem, že nielen Dan a Sylvia, ale aj všetky vedľajšie postavy sú skutočné osoby z mäsa a kostí.

Sophie Kinsella (zdroj: Goodreads)

"Viem, že by som bez dôkazov nemala robiť záver. Ale ja dôkaz mám. Viem, že päť dní potom, ako sme boli v tej tajomnej záhrade, stále myslel len na Mary. Potajomky, ak to mám upresniť. Keď bol sám, bezo mňa. Nie som podozrievavá žena, ale je rozumné pozrieť sa na to, čo manžel hľadá na internete. Patrí to k intímnej časti manželského života. On si všíma moje použité papierové vreckovky, ktoré hádžem do odpadkového koša, ja zasa vidím, čo mu víri v hlave, takže najlepšie bude, keď si na chvíľu požičiam jeho notebook, a nič si nebudeme vyčítať." (str. 202)

Ľudskú atmosféru dotvára množstvo zaujímavých charakterov - od susedov cez príbuzných až po Sylviiných kolegov. Pracuje totiž v múzeu, ktorého majiteľka sa vehementne vyhýbala všetkému novému a modernému, až kým neprišlo na lámanie chleba. Inštitúcia musí vykazovať zisk, a ak sa tak rýchlo nestane, budova sa premení na byty. V snahe zachrániť múzeum možno vybadať krásnu paralelu s úsilím zapracovať na manželstve Sylvie a Dana. Záverečné rozuzlenie a odhalenie pravého dôvodu ich odlúčenia je pútavé a originálne. Dokonalé prekvapenie tak napokon čaká aj na čitateľa, ktorý je uspokojený, lebo každá dejová línia sa pekne uzavrie a žiadna vo vás nezanechá pocit trpkosti. Na to je Sophie Kinsella príliš skúsená a, ako vidieť, má svoje postavy rada. Je skvelé, že vydavateľstvo Lidneni sa podujalo na preklad jej románu. Dúfam, že neostane iba pri ňom, bola by škoda pustiť takú skvelú spisovateľku.

Originálny názov: Surprise Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 367

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.