Boj o čas, život a spravodlivosť

Séria Vincenta Kliescha, ktorý spracoval námet Sebastiana Fitzeka, si vyslúžila úspech nielen premyslenými zápletkámi a dramatickými zvratmi, ale predovšetkým výraznými postavami. Je pritom celkom zaujímavé sledovať ich vývoj. Keď si porovnáte protagonistov z prvej a štvrtej časti Aurisu, boj so zločinom skutočne poznamenal ich osobnosti a vzťahy. Nik už nie je ako predtým, ba dokonca došlo k tomu, že čoraz viac pozornosti na seba pútajú pôvodné vedľajšie postavy a postupne si pre seba kradnú mnohé scény. Medzi ne patrí hlavne Julin brat Elyas, problematický tínedžer, ale zato s hodnotami, aké by mal mať pravý kamarát. Jula Ansorgeová, autorka podcastov mapujúcich nevyriešené zločiny, sa ako zvyčajne musí potýkať s problémami na dvoch frontoch - jednak odhaliť pozadie záhadnej vraždy, a zároveň opätovne prehodnotiť svoj vzťah s Hegelom.

"A potom, práve keď dobehol pod okno, sa to stalo. Naklonila sa dopredu, tak hlboko, až ju sila gravitácie strhla nadol. Zaznel krátky, ostrý výkrik a nasledoval neznesiteľný zvuk tela, ktoré dopadlo na kamennú dlažbu - potom nastalo ticho. Silvan hľadel ako paralyzovaný najskôr na telo nehybne ležiace pri jeho nohách, potom sa pozrel hore. Tam, kde pred malou chvíľou stála. Zdalo sa mu, že za oknom vidí tieň, a nepochyboval o tom, že komu patril. Bol to otec! To on mam zavraždil! Panebože, vždy som sa toho bál, ale že to naozaj urobí?" (str. 16)

Prvé tri knihy tvoria pomerne súvislý príbeh, až som si spočiatku mylne myslel, že ide o uzavretú trilógiu. Autori však majú stále čo povedať, a tak je tu Zvuk zla. Ten sa dá viac-menej čítať aj samostatne. Síce by ste neporozumeli všetkým odkazom na predošlé dianie, no vzťahy medzi postavami sú zrozumiteľné pripomenuté a rieši sa osobitný prípad. Aj tentoraz súvisí s ťahúňom série, slávnym forenzným fonetikom Matthiasom Hegelom. Obeťou je totiž jeho priateľka, s ktorou sa chystali začať nový život bez drámy a problémov. Akoby to nestačilo, obvineným je jej dospievajúci syn, ktorého v ten deň po troch rokoch prepustili z psychiatrickej kliniky. Silvan by však matke nikdy neublížil, boja jeho jedinou blízkou osobou, a okrem toho tvrdí, že mamu vystrčil z okna jej manžel Martin Berg. Ten pritom rozohráva partiu, v ktorej nie je jasný motív ani výsledok. Do hry sa preto zapája naoko nestranný konzultant Hegel, aby vniesol do úmrtia svojej tajnej lásky svetlo. Keďže ho však vo veľkej miere ohrozuje vlastný zdravotný stav, pomocnú ruku mu musí podať práve Jula. To nie je vôbec ťažké, pretože po posledných udalostiach súhlasila, že si spolu založia detektívnu agentúru. Ich profesionálne kvality tak majú možnosť prejaviť sa skutočne rýchlo. A rýchle musí byť aj ich vyšetrovanie - nad Hegelom visí Damoklov meč v podobe pomyselnej tikajúcej bomby v jeho tele a presne jeden deň má Julin brat Elyas na to, aby zistil viac priamo od zdroja. Motív s jeho dobrovoľným umiestnením na psychiatrickej klinike považujem za najlepší z celej knihy, aj keď vo Fitzekovej tvorbe nejde o nič nové. V tejto súvislosti sa mi páčila zmienka presne o tom istom zo strany July, žmurknutie na čitateľov vždy vítam pozitívne. Rovnako ma teší aj fakt, že dej plynie priamočiaro a nestriehne na vás až tak veľa zvratov. Sebastian to občas zvykne prehnať, a aj keď tým neuveriteľne vygraduje dej, neraz sa to deje na úkor jeho uveriteľnosti. Netvrdím, že Zvuk zla sa môže udiať kdekoľvek a kedykoľvek, no určite patrí k menej premršteným dielam. 

S. Fitzek a V. Kliesch (zdroj: Facebook)

"Jula si nasadila slúchadlá. S nimi bude kvalita zvuku určite oveľa lepšia, Hegel predsa používal softvér, s ktorým bolo možné jasne počuť aj ten najtichší dych. Video aj tak bežalo stále dokola, a kým sa Hegel vráti, možno si sama niečo všimne. Postupne sa jej ukázala celá miestnosť: poškodené okno, posteľ a nad ňou holé žiarovky, malta na podlahe, kryt a káble, ktoré boli pod ním skryté. Urob to, je to ľahké. Jula sa strhla. Čo to bolo? Hlas, ktorý počula v Patriziinej izbe. Šepot, ktorý akoby nevychádzal zo žiadneho zdroja..." (str. 150-151)

Čo mi až tak nesedelo, bol záporák Martin Berg, Na môj vkus bol charakterovo našponovaný ako zloduch z disneyoviek - krutý, bezohľadný a neustále vrčiaci, už chýbali iba pekelné plamene v pozadí... Keďže však nejde o stálu postavu a väčšiu hĺbku si autori šetria pre hlavné hviezdy, dá sa táto mierna plochosť pochopiť (i keď aj tak zamrzí). Menší priestor tentoraz dostáva sám Hegel, viac než jeho dychberúce analýzy zvukov sú na mieste jeho zdravotné komplikácie, čo je vzhľadom na dej logické, ale je to istý odklon od minulých častí. Napriek tomu sa nedá poprieť, že ho to poľudšťuje, čo tiež nie je na škodu. Séria Auris poteší každého milovníka dynamických psychotrilerov, no obávam sa, aby ju duo Vincent Kliesch - Sebastian Fitzek zbytočne nenaťahovali a radšej dali prednosť kvalite pred kvalitou.

Originálny názov: Der Klang Der Bosen
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 231

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Dramatické vyvrcholenie hry na mačku a myš

Na tretiu - záverečnú časť - série Auris si jej fanúšikovia nemuseli počkať dlho, za čo patrí vydavateľstvu Tatran môj obdiv. Ide totiž o natoľko košatý a prepletený príbeh, že časom vám z pamäti vypadne pomerne veľa detailov. Na druhej strane ide o originálne rozprávanie s výraznými postavami aj motívmi, takže podstatné informácie ľahko vydolujete z podvedomia. Spisovateľské duo Vincent Kliesch a Sebastian Fitzek patria k top nemeckým literátom a ich trilógia to iba potvrdzuje. Z textu síce vanie typický Fitzekov štýl, ale načo meniť niečo, čo skvele funguje? Priaznivci zvyknutí na určitú schému málokedy vítajú zmenu a v tomto prípade by mohla byť kontraproduktívna. 

"Vysilená Jula v beznádeji klesla na zem. Je možné, aby po všetkom, čo od Moritzovej údajnej smrti podnikla, bola tu, v tejto holej pivnici jej konečná stanica? Bod, kde sa všetko končí? Keď už nie je žiadne zajtra, žiadne neskôr, žiadne "to zvládneme"? Jula je podľa všetkého jediný človek, ktorý môže rozlúštiť Moritzovu správu, a tí dvaja zločinci nezbalia stany skôr, kým, kým nedostanú to, čo chcú. Ako dlho vydrží, keď ju budú mučiť? Koľko prstov si dá odrezať, ako dlho sa nechá topiť? Koľko cigár jej zahasia na tele, kým nakoniec vykričí všetko, čo chcú vedieť?" (str. 72)

Názov série síce odkazuje okrem iného na prezývku forenzného fonetika Matthiasa Hegela, ale za ústrednú hrdinku predsa len považujem skôr Julu Ansorgeovú. Matthias je totiž v porovnaní s ňou značne komplikovanejší charakter, hoci práve v tom tkvie jeho sila. Strelka jeho morálneho kompasu ukazuje smerom, ktorým sa má vydať, ak chce dosiahnuť spravodlivosť či skôr cieľ podľa svojho gusta. Aj keby musel siahnuť po kontroverzných a hodnotovo diskutabilných spôsoboch. Zato Jula si už od samotného začiatku udržuje svoj status rozumne uvažujúcej osoby, ktorej sa prieči všetko nesprávne a zlé. Poznamenaná traumou zo straty brata Moritza sa s vervou púšťa do odhaľovania zločinov vo svojom podcaste a popritom sa snaží ochrániť pred nástrahami krutého sveta svojho mladšieho nevlastného súrodenca Elyasa. Čitatelia oboznámení s predchádzajúcim dejom budú nepochybne očakávať rozlúsknutie všetkých záhad, ktorými je Moritz opradený a ktoré tvoria aj kostru vzťahu medzi Julou a Matthiasom. Ten je ako na hojdačke a hoci má Jula oprávnené pochybnosti o expertovom zločinnom konaní, musia spolupracovať. A tentoraz nielen v záujme cudzích ľudí, ale hlavne preto, aby prežili... Každý diel sa popri hlavnej línii venuje aj relatívne samostatnému prípadu a inak to nie je ani v prípade Šumu smrti. Vzhľadom na nutnosť rozpliesť všetky nitky sa však už krúti priamo okolo dvoch protagonistov (presnejšie protagonistky a antagonistu). Julina bezmocnosť je ešte vystupňovaná, keď ju aj s Matthiasom unesú neznámi jedinci v snahe dopátrať sa pravdy o jej mŕtvom bratovi. Všetko jej úsilie zistiť, čo stálo za Moritzovým uväznením a domnelou samovraždou, jej dosiaľ poskytlo viac ďalších otázok než odpovedí a celá situácia je omnoho zložitejšia - a globálnejšia -, než sa na prvý pohľad zdalo. Julin zmätok budete prežívať spolu s ňou, keďže Kliesch a Fitzek nepoľavujú s hromadení nespočetných zvratov a prekvapení, práve naopak. Bude sa ich na vás valiť toľko, že občas budete musieť pribrzdiť a znovu si v mysli prejsť jednotlivé dejové udalosti, aby ste sa v nich nestratili. Tí, ktorí poznajú rukopis autorov, sú však už na podobné - občas priam absurdné - eskapády zvyknutí. 

V. Kliesch a S. Fitzek (zdroj: Facebook)

"Hegel nikdy nechcel, aby to zašlo tak ďaleko. Do akej hroznej, možno bezvýchodiskovej situácie dostal Julu aj seba! Ako zneužíval svoju prevahu, ako s ňou zametal, kým ešte držal v rukách opraty. Keď určoval pravidlá a udeľoval príkazy. A teraz? Čo sa z neho stalo? Stojí pred ňou v špinavom prepotenom obleku ako týraný pes, pričom iba pred niekoľkými hodinami, keď ho zbavili obvinenia z vraždy, v ňom vyzeral ako britský lord pri večeri. Musím si priznať, že keď som sa už ocitol v tejto ťažkej situácii, s nikým by som v nebol radšej ako s Julou. To dievča má potenciál, a ak mám vôbec šancu prežiť, tak jedine s ňou." (str. 109)

Psychotrilery málokedy poskytujú priestor na odľahčenie, preto veľmi oceňujem postavy Elyasa a jeho kamaráta Friedricha. Napriek náročným okolnostiam, ktoré preverujú ich vlastnosti aj priateľstvo, si dokážu udržať neuveriteľne zábavný nadhľad a ich trefné poznámky sú soľou celej série. Vyrovnávajú frustráciu, zlosť, strach a neistotu ostatných postáv a sú dôkazom, že aj v temnote klamstiev a intríg je možné nájsť pár svetlých bodov. Šum smrti je dôstojným ukončením trilógie, určite patrí k nadpriemerným dielam vo svojom žánri, hoci kumulujúce zvraty miestami prekračujú únosnú mieru na úkor uveriteľnosti. Ak by to tak však nebolo, na obálke by nemohlo svietiť meno Sebastian Fitzek. Spolupráca s Vincentom Klieschom bola trefa do čierneho a snáď títo nadaní páni ešte nepovedali posledné slovo.

Originálny názov: Todesrauschen
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Preklad: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Od únosu dieťaťa k tajom medzinárodného gangu

Pred vianočnými sviatkami sme sa dočkali prekladu druhej časti trojdielnej série Auris, ktorú podľa námetu Sebastiana Fitzeka napísal Vincent Kliesch. Je možné, že mnohí z vás si ju našli pekne zabalenú pod stromčekom, a ak ste boli rovnako ako ja zvedaví na ďalšie osudy Matthiasa a July, otvorili ste ju hneď po tom, čo ste ju vzali do rúk. Nemecké duo si dobre uvedomuje, že pokračovanie úspešnej knihy je občas riskantným krokom, a preto, hoci sa Frekvencia smrti nesie v podobnom duchu ako jej predchodkyňa, ponúka aj niekoľko odlišností. Medzi najvýraznejšie zaraďujem menší dosah akustickej analýzy na prebiehajúce vyšetrovanie, prípad presahujúci osobnú zónu ústredných postáv a mierny úpadok štýlu. Čo sa však nemení, je hlavná dvojica, a v rámci nej hrá tentoraz prím Jula. 

"Hneď si spomenula na Moritza. V podstate ako vždy, keď stretla niekoho, kto sa čo len trochu podobal na jej veľkého brata. Hľadela na okoloidúceho rovnako ako na svojho brata, keď sa s ňou naposledy rozlúčil v Buenos Aires a nechal ju samu na cintoríne, ktorý bol turistickou atrakciou a pre Julu sa zmenil na peklo. Musím zistiť, čo sa stalo, keď si odišiel. Musím poznať pravdu, nech to stojí, čo to stojí! Teraz mám informáciu, ktorú zrejme nemá ani Hegel. Ale bude to stačiť, aby som ho konečne prinútila hovoriť? Chce mi vôbec povedať, čo vie o Moritzovi? Alebo je to iba návnada, ktorou si ma chce navždy zaviazať?" (str. 96)

Dej sa odohráva niekoľko týždňov po udalostiach v Aurise, a hoci sa v ňom rieši samostatný prípad, je rozhodne lepšie poznať predošlé dianie. Už len pre vzťah autorky kriminálnych podcastov July a forenzného fonetika Hegela. Ich vzájomné interakcie sú nielen kľúčovým prvkom príbehu, ale aj čitateľových pochybností. Prostredníctvom July, ktorá kedysi pracovala vo vychytenom berlínskom rádiu (Fitzekovi fanúšikovia ho môžu poznať napr. z románu Šialená hra), sme totiž spoznali Hegela ako kladného, spravodlivého a obdivuhodného hrdinu polície. Na poli zvukovej analýzy totiž nemá konkurenciu a svoje nevídané schopnosti využíval v neprospech zločincov. Nečudo, že aj Jula podľahla všeobecnému názoru, ktorý sa však postupne mení. Vyvolávanie mylného dojmu je zjavne typické nielen pre Sebastiana, ale aj Vincenta Kliescha. Tým nechcem povedať, že by bol Hegel v skutočnosti negatívna postava, skôr naopak. Skvele odráža ducha antagonistu s dobrými úmyslami, hoci odhalenie jeho motivácie sa nemusí stretnúť s pochopením okolia. Tak je to aj v prípade únosu bábätka priamo z domu jeho rodičov. Telefonát zúfalej matky na tiesňovú linku spustí kolotoč dramatických udalostí, ktoré sa čoraz viac nabaľujú a pomerne jasný trestný čin napokon prerastie až do medzinárodných rozmerov. Ako som už spomenul, v centre vyšetrovania je predovšetkým Jula, ktorá sa na rozdiel od stále uväzneného Hegela môže voľne pohybovať. Na jeho popud - či skôr vydieranie - sa púšťa do hľadania rodiny, v ktorej došlo k únosu, a zároveň sa usiluje vyhnúť zapojeniu polície. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že rozsiahla zločinecká organizácia má svojho človeka aj v jej radoch, a tak musia pomôcť zvíťaziť spravodlivosti odhodlaní externisti. Kým Auris staval skôr na ústredných hrdinoch, vo Frekvencii smrti je v popredí samotné vyšetrovanie. V príbehu sa mihnú aj známe vedľajšie postavy z Julinho okruhu, ale tentoraz nemajú veľké opodstatnenie a sú prakticky len do počtu. Čo sa mi na prípade ako takom páčilo najviac, bolo odhalenie jeho príčiny. Cesta k výsledku mi však občas pripadala skratkovitá, mal som dojem, že dej nedrží celkom pohromade. Pri stretnutí July s trénovaným zabijakom som dokonca neveriacky civel na stránky, pretože chvastúnsky záporák mi pasuje viac do klišéovitého televízneho filmu než do psychotrileru s nemeckými top spisovateľmi na obálke.  

Sebastian Fitzek & Vincent Kliesch

"Smrť Miquela prenasledovala vtedy, keď postihla jeho nepriateľov alebo aj priateľov. Jemu to však neprekážalo, pretože tam, odkiaľ pochádzal, bol život tvrdý. A vždy bolo lepšie, keď to schytali druhí, a nie on. Nezriedka musel zradiť alebo zabiť priateľov alebo dokonca príbuzných, keď mal k tomu dobrý dôvod. Keď od toho záviselo prežitie rodiny, spolku zločincov, ku ktorému sa pridal a ktorý mu ponúkol ochranu." (str. 190)

Po prečítaní knihy vo vás ostane tlieť zvedavosť, keďže hlavná línia, tiahnuca sa celou sériou, ostala naďalej nedoriešená. Osud Julinho brata Moritza ostáva vo hviezdach a Frekvencia smrti ho nikam výrazne neposunula. Nevnímam to však ako chybu, som totiž presvedčený, že záverečná časť trilógie Šum smrti zodpovedá všetky otvorené otázky. Čo sa autorského štýlu týka, rád by som vedel, kde sa končí Sebastian Fitzek a kde začína Vincent Kliesch. Týmto si dovolím skromne apelovať na vydavateľstvo Tatran, aby nám prinieslo aj preklad niektorej samostatnej Klieschovej knihy. Bolo by zaujímavé spoznať ďalšieho nemeckého spisovateľa v jeho čistej podobe. 

Originálny názov: Die Frequenz des Todes
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková, Andrej Zahorák
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Nikto nie je bez viny

Novinka, pod ktorou je podpísaný aj Sebastian Fitzek, nesie všetky znaky jeho rukopisu, hoci autorom je Vincent Kliesch. Ťažko povedať, kde končí štýl jedného a začína štýl druhého, pretože nebyť zmienky o Vincentovi, ani by ste netušili, že Sebastian poskytol pre román iba námet. Ten je typický pre nemeckého bestselleristu a jeho fanúšikovia si opäť prídu na svoje. Ústredné duo tvoria postavy, ktoré by sa za normálnych okolností zrejme nikdy nestretli. Lenže kto číta Fitzekove knihy, vie, že sa málokedy vyznačujú "normálnosťou". Páčilo sa mi, že sme sa konečne odklonili od duševných problémov a v centre deja sa ocitol expert na akustickú analýzu. Forenzný fonetik Hegel dokáže na základe pár viet odhadnúť široké spektrum informácií o danom človeku a je neoceniteľným prínosom pre políciu. Až do chvíle, keď sa sám stane vrahom...

"Ani raz sa nepokúsil odvrátiť najvyšší trest, no o motíve a mieste spáchania zločinu vytrvalo mlčí. Pivnicu v jeho dome, kde našli brutálne znetvorené telo, po znaleckej obhliadke ako miesto činu vylúčili. Napriek Hegelovmu priznaniu a drvivému dôkaznému bremenu zákonite vystala otázka, ako je možné, že jeden z najinteligentnejších mužov v Berlíne a skúsený policajný expert zavraždil neznámu tuláčku, s ktorou podľa všetkého nebol v žiadnom vzťahu. Spáchal fušerskú transparentnú vraždu. Jule sa to celé zdalo nezmyselné." (str. 42)

Druhou hlavnou postavou je rozhlasová moderátorka Jula, produkujúca vlastný podcast venujúci sa odhaľovaniu justičných omylov. Vedie ju k tomu osobná trauma, keď bola znásilnená neznámym mužom počas svojho pobytu v Argentíne. Podľa zistení tamojšej polície sa za ním skrýval jej brat Moritz, ktorý si po priznaní vzal život a predurčil tým Julu na nekončiace utrpenie, zasahujúce do jej práce i vzťahov. Keď sa Jula naplno ponorí do pátrania po pravde v prípade Matthiasa Hegela, okamžite sa stane terčom neznámeho človeka, ktorý jej chce zabrániť vo zvolenom smerovaní. Tým ju však len utvrdí v tom, že je na správnej stope, a púšťa sa do preverovania pozadia vraždy bezdomovkyne s ešte väčšou vervou. Auris - ako Hegela prezývajú podľa latinského výrazu pre ucho - nemá ale najmenší záujem zhovárať sa s pofidérnou novinárkou, no situácia sa zmení, keď Jula začne stúpať skutočnému páchateľovi na otlak a Hegel získa nádej, že by sa naozaj mohol zbaviť obvinenia. Nad jeho blízkymi však visí hrozba a na vlastnej koži ju pocíti aj Jula. Keďže sa prejaví ako veľmi neposlušná žena, utajený kriminálnik si vezme na paškál jej mladšieho nevlastného brata... Znie to ako dobre rozohraná partia pre vydarený triler, čo poviete? Príbeh pekne odsýpa, Kliesch zachováva štýl krátkych kapitol z rôznych uhlov pohľadu. Jula hrá vzhľadom na svoje pátranie, samozrejme, prím, no viac ma bavili kapitoly venované Hegelovmu pobytu vo väzení, najmä jeho konfrontácia s najdrsnejším kápom. Hegel pôsobí spočiatku sympatickejšie ako Jula, no postupne som mal problém nájsť si k nim obom cestu. Víťazne, čo sa konania a celkového vyznenie postáv týka, zo súboja u mňa vyšiel Julin nevlastný brat Elyas. Aj on má síce čo-to na rováši, ale keď príde na lámanie chleba, prejaví sa ako odvážny a morálny chalan. Dej je pomerne priamočiary, nestrácate sa v ňom a nečaká na vás až toľko zvratov, ktoré by v konečnom dôsledku pôsobili príliš neuveriteľne. To však neznamená, že na vás žiadne nevyskočia! Hoci ako priaznivec Fitzekových románov musím povedať, že dva záverečné šoky som predpokladal už vopred, takže ma až tak neohúrili. Každopádne sú skvelým základom pre pokračovanie, pretože - hurá, konečne! - sa Sebastian nechal ukecať na sériu. Žeby Klieschovým pričinením?

Sebastian Fitzek a Vincent Kliesch (zdroj: T-Online)

 

"Chlapec sa pozrel na svoje poodierané zápästia, pripevnené železnou reťazou k oceľovému strmeňu v podlahe. Nedokáže odstrániť reťaz ani vytrhnúť strmeň zo zeme. Najslabším miestom sú kožené remene okolo zápästí. Sú síce odolné a pevne zviazané, ale napriek tomu mu poskytujú dostatok priestoru na pohyb - môže si ľahnúť alebo použiť vedro na toaletu. Ak sa mi ich podarí rozstrapkať, možno sa budú dať pretrhnúť. Elyas sa rozhliadol. V dosahu nevidel nič s ostrými hranami, čím by mohol poškodiť pevný kožený remienok. V zúfalstve použil zuby, ale čoskoro zistil, že si ich skôr vylomí, než poškodí kožu." (str. 151-152)

Autori si nechávajú otvorených niekoľko zadných dvierok, hoci príbeh je viac-menej uzavretý. Do myslí čitateľov však šikovne zasejú semienka zvedavosti, akým smerom sa môžu uberať osudy Hegela a July, no dúfam, že neskôr všetko priveľmi neprekombinujú a dej bude dávať zmysel a neskĺzne k zníženej autenticite. Tiež verím, že sa ponoríme hlbšie do problematiky forenznej fonetiky a Matthias nám odhalí viac zo svojho nevšedného talentu. Auris je triler, ako sa patrí, i keď pri dvoch menách na obálke som čakal čosi iné ako typickú fitzekovku. Azda sa Vincent Kliesch prejaví vo väčšej miere, nadanie na to nepochybne má.

Originálny názov: Auris
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Auris)
Preklad: Andrej Zahorák
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Trochu iný, a predsa dobre známy Fitzek

Kniha Noe nemohla vyjsť v preklade v lepšom čase. Rok pôvodného vydania je síce 2013, no pri čítaní máte dojem, akoby ju autor napísal v súvislosti s aktuálnym celosvetovým dianím. Inšpirácia globálnou pandémiou, vyvolanou v snahe zvrátiť fatálny smer, aký nabrala planéta Zem vplyvom preľudnenia, by ešte nedávno znelo ako uveriteľné sci-fi. Dnes je to téma číslo jeden, a hoci je z nej mnoho ľudí unavených a tento román by na to mohol ľahko doplatiť, meno na obálke je ako zvyčajne zárukou úspechu. Sebastiana Fitzeka poznáme ako tvorcu psychotrilerov, založených na neprebádaných zákutiach mysle, násilí a prekombinovaných zvratoch. Skalní fanúšikovia si opäť zaručene prídu na svoje, no nedá sa poprieť, že novinka sa mierne vymyká zo spisovateľovho nastoleného smeru. 

"Streľba ustala. Výkriky sa vzďaľovali. Ľudia utekali pred nebezpečenstvom a v spodných poschodiach sa s krikom rútili k východu. Celé poschodie bolo zrazu ako vymreté, tým väčšmi bolo počuť hlasné vzlykanie ženy vedľa neho. Noe jej zozadu zakryl ústa. "Čas pracuje vždy proti páchateľovi," počul známy hlas v ušiach, a hoci nevedel, na koho si spomenul, pochopil jadro tejto výpovede. Zabijaci mali momentálne krátkodobé výhodné časové okno: prázdne chodby, utekajúci ochrankári, neprehľadná evakuácia. O túto výhodu však prídu vo chvíli, keď na miesto dorazí polícia a pokúsi sa prevziať kontrolu." (str. 139)

Pri čítaní som mal neodbytný pocit, akoby som sa pohrúžil do novej knihy na štýl Dana Browna či Steva Berryho. Fitzek síce nevyužíva históriu ako východisko pre súčasné pátranie, ale ostatné styčné body sú zachované. Ako napovedá samotný názov, príbeh stojí a padá na ústrednom hrdinovi s prezývkou Noe. Práve toto meno má na ruke vytetované muž so stratou pamäti, vďaka čomu obálka knihy naozaj verne reaguje na obsah. O postreleného a zmäteného neznámeho sa postará bezdomovec Oskar a uchýli ho svojej kutici v berlínskom podzemí. Oskar sa vyžíva v rôznych konšpiráciách a Noe je ako živý dôkaz jeho na pohľad bláznivých teórií. Noe si nepamätá nič zo svojho osobného života, ale situácie, do ktorých sa dostáva, preveria jeho schopnosť boja proti nepriateľovi. Zdá sa, že má za sebou vojenský výcvik a v pätách neochvejných protivníkov. Udalosti sa spustia ako domino vo chvíli, keď sa prihlási na výzvu amerických novín, ktoré hľadajú autora obrazu miliónovej hodnoty. Tým udá svoju polohu a neodpočinie si prakticky až do konca knihy. A spolu s ním ani my čitatelia, pretože Noe je nabitý neutíchajúcou akciou. Na príbehu sa mi páčilo, že má relatívne priamy dej, nie taký komplikovaný, ako býva u Fitzeka zvykom, a odvíja sa pred vašimi očami ako akčný film. Spočiatku sledujeme rôzne línie, ale postupne sa jednotlivé postavy spájajú a napokon mieria do stanoveného cieľa spoločne. Či už ide o bezdomovecké duo, tehotnú novinárku alebo zabijaka v službách vlády, každý má svoju nezastupiteľnú úlohu a každý z nich vám bude istým spôsobom sympatický. To ma potešilo tiež, pretože - čo si budeme klamať - autor občas pracuje s poriadne pokrivenými charaktermi. Niežeby sa nevyskytovali aj v tomto románe, úsilie pripraviť o život miliardy ľudí rozhodne nie je prejavom láskavosti srdca... či áno? Kniha sa síce tvári ako klasický triler, ale otvára naozaj pálčivé témy. Globálne otepľovanie, prehnané využívanie zdrojov, rozširovanie chudoby, nedostatok pitnej vody, preľudnenosť... Isté skupiny a politické špičky sa už dlho snažia upozorňovať na neriešené problémy, ale väčšina z nás ostáva voči budúcnosti planéty a ďalších generácií slepá. Je však otázne, či je vôbec ešte možné zastaviť rozbehnutý vlak smerujúci ku katastrofe. 

Sebastian Fitzek (zdroj: Bussines Insider)

"Spočiatku som bol presvedčený rovnako ako Ty, a nepopieram, že v podstate ešte vždy zastávam našu myšlienku. Ale ako vieš, všeličo v mojom živote sa zmenilo. Pretrhol som reťaze svojho detstva, prekonal som izoláciu a zaľúbil som sa. Túžba mať deti vo mne rástla neplánovane a nedá sa potlačiť logickými úvahami. Akokoľvek gýčovo to znie, ale otvorilo mi to oči. Všetko, v čo veríme, je správne. Všetko, čo robíme, je zlé. Musí existovať iná cesta ako Projekt Noe..." (str. 273)

Dej románu vás tentoraz zavedie do viacerých častí sveta, konkrétne Nemecka, Ameriky, Holandska, Talianska a Filipín. Posledné zmienené dejisko mi pripadalo celkom zbytočné, nijako nie je prepojené s hlavnou líniou a mal som z neho dojem prvoplánovej snahy zaútočiť na city. Ešte však musím pochváliť záporáka, ktorý je omnoho sofistikovanejší ako "obyčajný" brutálny vrah, a preto aj nebezpečnejší. Jeho motivácia je pritom celkom pochopiteľná, aj keď spôsob riešenia značne diskutabilný. Obávam sa, že Noe bude vodou na mlyn rôznym hoaxerom, neschopným odlíšiť realitu od fantázie, no nič to nemení na fakte, že Sebastian Fitzek opäť trafil do čierneho. Vyhovovalo mi, že jeho román sa prikláňa skôr k trileru než psychu, hoci dokáže priniesť aj väčšiu mieru originality.

Originálny názov: Noah
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Elena Diamantová
Počet strán: 447

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Telefonický rozhovor - hranica medzi životom a smrťou

Vydavateľstvo Tatran prinieslo priaznivcom nemeckého trileru pod vianočný stromček skutočnú lahôdku. Sebastian Fitzek je zárukou kvalitného čítania a zimomriavok vyvolaných napínavou atmosférou. Niektoré jeho diela síce hýria prílišným tlačením na pílu, čo sa zvratov týka, no Cesta domov patrí k tým, ktoré stavajú na plynulom, uveriteľnom rozprávaní. Iste, aj tentoraz text obsahuje kruté, priam sadistické motívy, sú však skôr sprievodným javom než základným kameňom. Dej sa rozvíja postupne, ako keď vhodíte kameň do vody - od stredu sa odvíjajú ďalšie a ďalšie prvky, funkčne rozširujúce pozadie celej zápletky. Dej je rámcovaný telefonickým rozhovorom ústredných postáv, ktorý slúži na krátke retrospektívne vsuvky, aby sme poodhalili dôvody, čo zviedli dokopy dvoch cudzincov počas jednej chladnej zimnej noci. 

"Vtom zbadala tieň. Presne pred oknom. Iba na zlomok sekundy, ale neskôr v jej nočných morách trvala tá chvíľa nekonečne dlho. Nekonečná chvíľa, v ktorej si oboma rukami zakryla ústa a začala plakať a kričať, presne vo chvíli, keď sa tieň premenil na tlmený kovovo-trieštivý zvuk. Dodávka sa s mohutným rachotom zatriasla a jej strecha zrazu vyzerala, ako keby na ňu dopadla päsť obra. Nebola to však päsť, bolo to ľudské telo, ktoré dopadlo na strechu dodávky z najvyššieho poschodia kliniky." (str. 82)

Jules vyhovie prosbe svojho kamaráta, aby zaňho vzal jednu nočnú šichtu na linke slúžiacej pre ľudí, ktorí sa ocitli sami vonku a hlas na opačnom konci im má uľahčiť ich cestu. Hneď prvý telefonát však Julesovi obráti život hore nohami a prinúti ho čeliť aj vlastným démonom. Klara vytočila číslo linky pomoci omylom, no zdá sa, akoby pritom zasiahla vyššia moc. Klara má totiž v úmysle vziať si život a Jules sa všemožne snaží zabrániť jej v tom. Ich rozhovor odhaľuje dôvody, ktoré vedú Klaru k tomuto nešťastnému kroku, aj Julesovu rodinnú tragédiu. Ich osudy nachádzajú styčný bod v psychiatrickej klinike Berger Hof, kde Klara absolvovala vedecký experiment a kde sa istý čas liečila Julesova manželka. Alebo je všetko celkom inak? Otázky sa hromadia a aj keď občas natrafíte na odpoveď, nemôžete si byť istí, že ide o pravdu. Stala sa Klara skutočne cieľom sériového vraha s označením kalendárny alebo ide len o výplod jej zmätenej mysle? Siahla by si na život, aby sa oslobodila od sadistického manžela, aj bez toho, aby ju k tomu nútil ďalší krutý manipulátor? Cesta domov znova vie viac ako jej čitateľ. Fitzekov typický rukopis spoznáte už podľa prvej kapitoly. Hneď vás vženie do príbehu, čo odsýpa rýchlo a strhujúco. Kdesi v pozadí číha nebezpečný predátor, ktorý je však skôr neviditeľným zlom než hmatateľnou hrozbou. O to temnejšia je celková atmosféra knihy. Je to skvelé, pretože trendy prajú viac opačnému prístupu. Ako zvyčajne si nemôžete byť istí ani spoľahlivosťou hlavných postáv. Nejednoznačnejšie vyznieva už od začiatku Klara, návštevníčka psychiatrickej kliniky, no neskôr váhate pre prežitú traumu aj nad Julesom. Hlavne keď sa objavuje čoraz viac náznakov, že čosi nie je v poriadku... Priaznivci fitzekoviek už vedia, čo môžu čakať, a podobné ťahy ich neprekvapia. Užijú si ich však rovnako ako autorovi noví čitatelia. Cestu domov by som dokonca odporučil tým, ktorí s Fitzekom ešte len začínajú. Nie je totiž až taká prekombinovaná ako niektoré jeho iné knihy a aj hlavné postavy sú sympatickejšie, ako býva zvykom. 

Sebastian Fitzek (zdroj: Gala.de)

"Preliezol parapetnú dosku a postavil sa na rímsu. Kľakol si a pozrel sa do hĺbky pod sebou, pričom sa jednou rukou držal okenného rámu, aby nespadol. A aby sa mal čoho držať, keď zachytí ruku malého muža, ktorý zúfalo visel na výčnelku. Jednou rukou na kamennej hrane, druhou na elektrickom kábli, ktorý vytrhol z omietky. Pane na nebi... Votrelec sa naňho zúfalo pozrel, ale nič nepovedal, pravdepodobne na to nemal dosť síl." (str. 234)

Vzhľadom na to, že dej je zasadený do zimného obdobia, je ako stvorený na dlhé večery. Nie je nič lepšie ako zahĺbiť sa do skvelej knihy s teplým nápojom poruke, zatiaľ čo vonku v tichosti padá sneh... teda aspoň teoreticky :-) Cestu domov si však vychutnáte za každého počasia, V mojom osobnom rebríčku sa prepracovala do TOP 5 Fitzekových románov (popri Balíku, Šialenej hre, Pasažierovi 23 a Strachu z lietania). Ak ešte nemáte vhodný vianočný darček, utekajte do kníhkupectva. Knihu ľahko rozpoznáte podľa nevšednej obálke - nielenže sa nesie v čiernej farbe, takže nápisy uvidíte iba zblízka, ale tiež vám okamžite padne do oka štvorcový výrez s vyobrazením postavy. Tatran sa s touto novinkou vyhral po každej stránke a výsledok stojí za to!

Originálny názov: Der Heimweg

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Zuzana Kovačiková

Počet strán: 301

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Čo je horšie - strach z možného nebezpečenstva alebo samotná hrozba?

Sebastian Fitzek sa prihnal do našich končín ako rozbehnutý vlak a ani stav našich železníc mu nezabráni, ani spomalil. Nemecký autor psychotrilerov totiž napĺňa definíciu daného žánru viac než dostatočne a fanúšikovia netrpezlivo očakávajú každú jeho ďalšiu knihu. Zlodej duší je deviaty titul, ktorý vychádza v slovenskom preklade zásluhou vydavateľstva Tatran. Keďže Fitzek píše samostatné romány bez zaradenia do sérií, môže po ňom siahnuť i nový čitateľ, skalný fanúšik zas dostane to, čo od svojho obľúbenca očakáva - strhujúci dej, pohrávanie sa s vnímaním postáv, krátke kapitoly... Typický rozprávačský štýl je zárukou, že čítanie sa nezunuje, ale stane sa z neho návyk. Bonusom je tentoraz je priam mrazivá hororová atmosféra. 

"Vo chvíli, keď unikajúceho pacienta pohltila snehom zaviata temnota, sa opäť všetko zrýchlilo a v deravej sieti Casparovej pamäte sa zachytila prvá hmatateľná spomienka. Caspar poznal muža, ktorý práve vyskočil z okna. Jeho tvár mu bola taká dôverne známa ako zápach zhoreného papiera, ktorý cítil v nose. Jonathana Brucka vídal často. Naposledy pred niekoľkými minútami, chvíľku predtým, ako ho Linus zobudil. Jeho tvár sa vynímala na fotografii, ktorá v jeho nočnej more noc čo noc horela na sedadle spolujazdca." (str. 57)

Práve strach je hnacím motorom knihy a postáv a motívom, ktorým Fitzek akoby vzdával pomyselnú poctu rôznym filmovým tvorcom či kultovým spisovateľom. V texte môžete občas natrafiť aj na pomerne zrejmé odkazy na rôzne diela, čím sa Zlodej duší o čosi zábavnejším čítaním. Nie však v zmysle deja, ten je pochmúrny a temný, ako to len umožňuje prostredie psychiatrickej kliniky s vrahom číhajúcim na jej chodbách. Tí, čo sú už oboznámení s autorovou tvorbou, vedia, že ak dá občas hrdinom vydýchnuť, väčšinou ide iba o ticho pred poriadnou búrkou. V prípade Zlodeja duší hrmí neustále, o pokoji nemôže byť ani reči. Oným zlodejom je únosca mladých žien, ktorý svojim obetiam ubližuje v duševnej rovine, zatiaľ čo po fyzickej stránke ostávajú nedotknuté. A práve tento páchateľ sa dostáva na kliniku, kde sa vyskytuje aj hlavný hrdina Caspar trpiaci silnou amnéziou. Okrem toho je klinika odrezaná od sveta pre snehovú víchricu. Že vám to pripomína iné Fitzekove romány? Máte pravdu, ale Sebastian do bodky napĺňa frázu o tom, že aj opakovaný námet môže byť spracovaný rozličnými (a originálnymi) spôsobmi. Ako v každom správnom horore tu máme pestrú zmes zúčastnených postáv - od pacientov cez terapeutku a správcu kliniky až po sanitára, ktorý tam uviazne pre zlé počasie. Kto napokon prežije? To je otázka, ktorá vám nedovolí knihu len tak odložiť, navyše, ak si zakaždým poviete, že si prečítate ešte jednu kapitolu. Je to veľmi nebezpečné, pretože Fitzekova kompozícia disponuje krátkymi úsekmi textu, dynamiku okrem toho zvýrazňuje aj plynutie času. 

"Počul, ako mu zapraskalo v ľavom pleci, a vykríkol. Bohužiaľ, utlmené bolo iba jeho vedomie, nie prah bolesti. Keď sa chcel oprieť o stôl s nástrojmi, aby sa zdvihol, prevrátil ho. Inštinktívne zdvihol skalpel, ktorý mu spadol rovno pred koleno, ale potom ho vymenil za injekciu. Keby sa musel brániť, dobre mierená injekcia zaúčinkuje rýchlejšie, aj keď už nie je plná. Vykríkol, lebo omylom preniesol váhu na nesprávnu nohu a črep sa mu zabodol ešte hlbšie do chodidla. S vypätím všetkých síl rúčkoval okolo pitevného stola." (str. 155)

Ďalším prvkom, ktorý Fitzek opätovne využíva, že rámcové rozprávanie. Vieme, že dianie je prakticky skúmanie lekárskej správy z experimentu, čo len zvyšuje vašu nedôveru a kladenie si otázok. Čo je skutočné, čo je iba manipulácia? Samozrejme, dalo by sa nájsť aj zopár menej podnetných súčastí knihy - občasné násilie akoby pre efekt, "nesmrteľnosť" a záporáka, ktorý sa vyzná hádam vo všetkom, čoho sa dotkne, či počiatočný zmätok v príbehu. Postupne sa doň vžijete a každou stranou sa vám z neho odhalí čoraz viac. Zlodej duší je ukážkovým psychotrilerom, preto neváhajte a vstúpte do kliniky, kde nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad...

Originálny názov: Der Seelenbrecher
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Andrej Zahorák
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Keď je myseľ vašou najväčšou nepriateľkou

Po niekoľkých trileroch z pera Sebastiana Fitzeka už ako čitateľ viem, čo môžem od neho očakávať, ale zároveň ma dokáže stále prekvapiť. Tento nemecký autor nepodlieha žiadnym trendom a razí si vlastnú cestu. Za štrnásť rokov pôsobenia na knižnom trhu si vybudoval povesť originálneho autora, prinášajúceho kriminálky založené na psychológii a temnej atmosfére. Využívanie hry s podvedomím, pudmi, potláčanými myšlienkami či odlišnými uhlami pohľadu sa už stali tradičným motívom, no Fitzek ho zavše čímsi obohatí, aby sa priveľmi neopakoval. Neraz ho doplní i zobrazením krutého násilia, čo môže odradiť citlivejších čitateľov, avšak je využité funkčne, s ohľadom na košatý dej.

"Situácia je bezvýchodisková, pomyslela si Ira. Jediná dobrá správa bola, že okrem nej sa na dostrel nenachádzal žiadny iný zákazník, v prípade, že by sa s divokou paľbou začalo o pár sekúnd. A o tom, že dôjde k výmene guliek, nebolo žiadnych pochýb. Šlo tu predsa o škodu aspoň osemsto eur. Otázne bolo len to, kto vystrelí ako prvý. A ako dlho bude trvať, kým niektorá odrazená guľka trafí ju." (str. 30)

Šialená hra je v poradí druhým románom, ktorý Fitzek napísal, a vychádzal pri ňom z vlastných skúseností z práce v rozhlase. Prostredie redakcie vysielania je autentické a je skvelým dejiskom pre rozohranie naozaj premyslenej partie. Hneď musím povedať, že táto kniha sa mi páčila viac než predošlé, asi preto, že autorova raná tvorba ešte nie je poznačená toľkou snahou o šokovanie, je postavená na priamočiarejšom príbehu. Hoci aj tu sa, samozrejme, vyskytuje nevyhnutný prvok záhady. Psychopat Jan, ktorý v rozhlase uväznil skupinu rukojemníkov, sa totiž snaží dopátrať pravdy o tom, čo sa stalo s jeho snúbenicou. V čase, keď mala byť už zhruba hodinu mŕtva, od nej dostal telefonát... A tak sa uchýli k drastickému kroku, aby prišiel veci na koreň. Rukojemnícku drámu má vyriešiť kriminálna psychologička Ira, ktorá sa však sama potýka so psychickými problémami po smrti dcéry a s démonom alkoholom. Vytrhnutá z plánov na samovraždu sa predsa len púšťa do záchrany životov (ne)vinných. Nebol by to však Sebastian Fitzek, keby sa sústredil iba na tieto dva motívy. A tak sa do hry zapoja aj zákerní policajní kolegovia, ruská mafia či štátny prokurátor. Autor šikovne využíva aj dobre známe telefonické hry komerčných rádií - stačí povedať správne heslo a výhra je vaša. Lenže čo ak sa pomýlite a prehrou bude smrť jedného z rukojemníkov? Pravidlo, aké by nechcel porušiť nikto, desí verejnosť, no zároveň je vodou na mlyn psychopatovmu motívu. Aj v tom tkvie Fitzekovo majstrovstvo - čitateľ dokáže pochopiť konanie záporáka a istým spôsobom mu drží palce v tom, aby dosiahol objasnenie celého tajomstva.

"Pištoľ sa mu zdala priľahká. Bezvýznamná hmotnosť. Ešte pred pár týždňami by ju pokladal za atrapu. Hračkársku pištoľ, s ktorou by človek mohol prepochodovať cez kontrolu na letisku a detektor kovov by ani len unavene nezapípal. Dnes, tri týždne po výcviku so zbraňou, ktorý mu dal prepitý feťácky domovník v svetlých chvíľkach, to vedel lepšie. Zbraň nie je ťažká, ale zato o nič menej smrtiaca." (str. 139)

Aj tu je text rozdelený na krátke kapitoly, no nie sú až také krátke ako v iných jeho knihách (1-2 strany). Vyhovovalo mi to viac, príbeh bol hutnejší, ako čitateľ som si väčšmi užil jednotlivé scény bez toho, aby som z nich bol vytrhnutý a ocitol sa kdesi celkom inde. Šialená hra má podľa mňa všetko, čo možno od kvalitného, moderného trileru očakávať - zaujímavý námet, rýchly spád, nečakané zvraty a postavy so zrozumiteľnou motiváciou. Občas sa mi u "fitzekoviek" stáva, že niektoré dejové línie či postavy ma bavia menej než ostatné, no tu boli všetky vyvážené a rovnako pútavé. Prím hrajú, samozrejme, Jan a Ira, no v príbehu sa mihne plejáda ďalších pestrých postáv, ktoré sú viac či menej zapojené do hlavnej línie. A vy sa môžete nechať unášať autorovým prúdom vedomia bez obáv, že by ste odhalili všetky jeho zvraty. Sebastian Fitzek vie komunikovať s čitateľom a neraz ho dokáže prekvapiť. Vydavateľstvo Tatran s týmto Nemcom trafilo do čierneho a ak siahnete po Šialenej hre, i to bude stávka na istotu.

Originálny názov: Amokspiel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Linda Magáthová
Počet strán: 323

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Trójsky kôň môže mať mnoho podôb

S prekladmi románov Sebastiana Fitzeka akoby sa roztrhlo vrece. Nie je to však na škodu. Tam, kde by inokedy nastal prílišný pretlak, sa vyskytuje pomaly rastúca závislosť od titulov tohto úspešného Nemca. Ťažko povedať, čím presne to je - (ne)obyčajnými hrdinami, ktorí nie sú z radov polície? Dynamickým textom a striedaním uhlov pohľadu? Zavádzaním čitateľa prekvapivými zvratmi? Silnou dávkou psychologizácie? Zrejme z každého rožku, pričom spoločných prvkov v jeho knihách by sa našlo i viac. Darček prišiel v najvhodnejšom čase, keďže vzhľadom na názov sa isto ocitol pod stromčekom mnohých knihomoľov.

"Vošiel do reštaurácie. Bolo šero, okrem malých lampiek na umelohmotných stoloch svietilo iba núdzové osvetlenie. Do nosa mu udrela zmes fritovacieho oleja, burgrov a krvi. Krvi? V hlave mu prasklo až s istým oneskorením. Ako aerodynamický tresk lietadla. Potom prišla bolesť a uvedomil si, že sa nemýlil: lokál naozaj mal šachovnicovú podlahu. Teraz na nej kľačal - neschopný opäť sa postaviť. Mal som dať na svoj vnútorný hlas. Kopanec do brucha ho roztočil okolo jeho vlastnej osi." (str. 15)

Je to typický Fitzek, čiže už od prvých riadkov sa ide priamo na vec. Žiadne okolky, vysvetlenia, obšírne súvislosti. A tak to má pri modernom, rýchlo plynúcom trileri byť. A už hneď na konci druhej kapitoly vás čaká zvrat, na ktorý vás nedokáže nič pripraviť. Autor sa pohráva s príbehom ako bôžik umeleckého rozprávania a vy sa necháte radi unášať na krídlach jeho fantázie. Druhou stranou mince je fakt, že Fitzekove príbehy sú často ťažko uveriteľné vďaka svojej prekombinovanosti a neustálou snahou šokovať, to všetko zaobalené do psychologických problémov (takmer všetkých) hlavných postáv. No práve preto nikdy neviete, čo príde, a nepredvídateľnosť deja robí aj z Darčeka zábavné i kvalitné čítanie. Páči sa mi zvolený názov. Ako obvykle je stručný a trefný, hoci v tomto prípade ho možno vnímať vo viacerých významoch - ako názov knihy dôležitej pre hlavného hrdinu i ako doslovný dar od neznámeho muža, s ktorým sa stretne v bistre, kde pracuje. To je však len jedna zo záhad číhajúcich na Milana - analfabeta, bývalého kriminálnika so svojským zmyslom pre spravodlivosť. Jeho život naberie odrazu obrátky, aké by nečakal ani v najhoršej nočnej more. Je konfrontovaný nielen s únosom mladého dievčaťa, ale aj so skrytými pohnútkami najbližších osôb, čo preverí jeho dôveru i vlastnú minulosť. Milan je, mimochodom, dosť zvláštna postava. Priznám sa, do deja som sa vžíval podstatne dlhšie ako u iných autorových diel. Asi je to tým, že analfabeti nie sú v našej spoločnosti bežným javom, respektíve aspoň ja sa s ním vôbec nestretávam, a tak som sa na Milana náročnejšie "nalaďoval". Zato ale Fitzekovi pridávam hviezdičku, pretože sa púšťa do odvážnych tém, ktoré nie sú celkom bežné.

"Násilie bolo dobrým prostriedkom na dosiahnutie cieľa a bolo výhodou, že utrpenie jeho obetí mu bolo srdečne ľahostajné. Zoein krik ho tiež nevzrušil ani nevyrušil. Aj keby pri tom zomrela, nijako výrazne by sa ho to nedotklo. Ale ešte dýchala, na špinavej vykachličkovanej podlahe záchoda pre postihnutých. Zas sa preberie, aj keď druhé bezvedomie tak krátko po sebe asi len tak ľahko nespláchne. No pravdepodobne aj tak lepšie než amputovaný prst." (str. 105)

V porovnaní s inými autorovými knihami je Darček menej drastický, čo ulahodí aj citlivejším povahám. Fitzek sa totiž zvyčajne nebojí explicitného zobrazenia násilia, čo občas dokáže vytrhnúť čitateľa z konceptu, no tu sa po trochu drsnejšom úvode násilie "umúdri" a ustúpi deduktívnemu odhaľovaniu stôp. Závan detektívky na úkor psychotrileru či nečakaných úmrtí bol veľmi príjemný, autorovi sedí aj táto poloha a mohol by ju ukazovať častejšie. Vydavateľstvo Tatran zaobalilo román do úžasnej obálky, ktorá lahodí oku a upúta aj medzi desiatkami iných. Po jej rozbalení nájdete vnútri príbeh, ktorý vás vtiahne - ak nie hneď postavou, tak určite jej problémom a prostredím väzenia, kde to celé začína. Apropo, začiatok. Väčšinou nemám rád, keď samotný dej má viesť k udalostiam zobrazeným v prológu, ale v Darčeku mi to nevadilo, funkčne to vyvolalo zvedavosť a pripravilo ma na očakávanie čohokoľvek. Okrem poďakovania v závere, ktoré autor poňal naozaj netradične. Keďže všetky knihy Sebastiana Fitzeka máte prečítané raz-dva, ich vydávanie v rýchlom slede je značnou útechou. Už teraz sa zrejme môžeme tešiť na jeho ďalší skvost a príjemné zimomriavky.

Originálny názov: Das Geschenk
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Mlynarčíková
Počet strán: 286

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.