Boj o čas, život a spravodlivosť

Séria Vincenta Kliescha, ktorý spracoval námet Sebastiana Fitzeka, si vyslúžila úspech nielen premyslenými zápletkámi a dramatickými zvratmi, ale predovšetkým výraznými postavami. Je pritom celkom zaujímavé sledovať ich vývoj. Keď si porovnáte protagonistov z prvej a štvrtej časti Aurisu, boj so zločinom skutočne poznamenal ich osobnosti a vzťahy. Nik už nie je ako predtým, ba dokonca došlo k tomu, že čoraz viac pozornosti na seba pútajú pôvodné vedľajšie postavy a postupne si pre seba kradnú mnohé scény. Medzi ne patrí hlavne Julin brat Elyas, problematický tínedžer, ale zato s hodnotami, aké by mal mať pravý kamarát. Jula Ansorgeová, autorka podcastov mapujúcich nevyriešené zločiny, sa ako zvyčajne musí potýkať s problémami na dvoch frontoch - jednak odhaliť pozadie záhadnej vraždy, a zároveň opätovne prehodnotiť svoj vzťah s Hegelom.

"A potom, práve keď dobehol pod okno, sa to stalo. Naklonila sa dopredu, tak hlboko, až ju sila gravitácie strhla nadol. Zaznel krátky, ostrý výkrik a nasledoval neznesiteľný zvuk tela, ktoré dopadlo na kamennú dlažbu - potom nastalo ticho. Silvan hľadel ako paralyzovaný najskôr na telo nehybne ležiace pri jeho nohách, potom sa pozrel hore. Tam, kde pred malou chvíľou stála. Zdalo sa mu, že za oknom vidí tieň, a nepochyboval o tom, že komu patril. Bol to otec! To on mam zavraždil! Panebože, vždy som sa toho bál, ale že to naozaj urobí?" (str. 16)

Prvé tri knihy tvoria pomerne súvislý príbeh, až som si spočiatku mylne myslel, že ide o uzavretú trilógiu. Autori však majú stále čo povedať, a tak je tu Zvuk zla. Ten sa dá viac-menej čítať aj samostatne. Síce by ste neporozumeli všetkým odkazom na predošlé dianie, no vzťahy medzi postavami sú zrozumiteľné pripomenuté a rieši sa osobitný prípad. Aj tentoraz súvisí s ťahúňom série, slávnym forenzným fonetikom Matthiasom Hegelom. Obeťou je totiž jeho priateľka, s ktorou sa chystali začať nový život bez drámy a problémov. Akoby to nestačilo, obvineným je jej dospievajúci syn, ktorého v ten deň po troch rokoch prepustili z psychiatrickej kliniky. Silvan by však matke nikdy neublížil, boja jeho jedinou blízkou osobou, a okrem toho tvrdí, že mamu vystrčil z okna jej manžel Martin Berg. Ten pritom rozohráva partiu, v ktorej nie je jasný motív ani výsledok. Do hry sa preto zapája naoko nestranný konzultant Hegel, aby vniesol do úmrtia svojej tajnej lásky svetlo. Keďže ho však vo veľkej miere ohrozuje vlastný zdravotný stav, pomocnú ruku mu musí podať práve Jula. To nie je vôbec ťažké, pretože po posledných udalostiach súhlasila, že si spolu založia detektívnu agentúru. Ich profesionálne kvality tak majú možnosť prejaviť sa skutočne rýchlo. A rýchle musí byť aj ich vyšetrovanie - nad Hegelom visí Damoklov meč v podobe pomyselnej tikajúcej bomby v jeho tele a presne jeden deň má Julin brat Elyas na to, aby zistil viac priamo od zdroja. Motív s jeho dobrovoľným umiestnením na psychiatrickej klinike považujem za najlepší z celej knihy, aj keď vo Fitzekovej tvorbe nejde o nič nové. V tejto súvislosti sa mi páčila zmienka presne o tom istom zo strany July, žmurknutie na čitateľov vždy vítam pozitívne. Rovnako ma teší aj fakt, že dej plynie priamočiaro a nestriehne na vás až tak veľa zvratov. Sebastian to občas zvykne prehnať, a aj keď tým neuveriteľne vygraduje dej, neraz sa to deje na úkor jeho uveriteľnosti. Netvrdím, že Zvuk zla sa môže udiať kdekoľvek a kedykoľvek, no určite patrí k menej premršteným dielam. 

S. Fitzek a V. Kliesch (zdroj: Facebook)

"Jula si nasadila slúchadlá. S nimi bude kvalita zvuku určite oveľa lepšia, Hegel predsa používal softvér, s ktorým bolo možné jasne počuť aj ten najtichší dych. Video aj tak bežalo stále dokola, a kým sa Hegel vráti, možno si sama niečo všimne. Postupne sa jej ukázala celá miestnosť: poškodené okno, posteľ a nad ňou holé žiarovky, malta na podlahe, kryt a káble, ktoré boli pod ním skryté. Urob to, je to ľahké. Jula sa strhla. Čo to bolo? Hlas, ktorý počula v Patriziinej izbe. Šepot, ktorý akoby nevychádzal zo žiadneho zdroja..." (str. 150-151)

Čo mi až tak nesedelo, bol záporák Martin Berg, Na môj vkus bol charakterovo našponovaný ako zloduch z disneyoviek - krutý, bezohľadný a neustále vrčiaci, už chýbali iba pekelné plamene v pozadí... Keďže však nejde o stálu postavu a väčšiu hĺbku si autori šetria pre hlavné hviezdy, dá sa táto mierna plochosť pochopiť (i keď aj tak zamrzí). Menší priestor tentoraz dostáva sám Hegel, viac než jeho dychberúce analýzy zvukov sú na mieste jeho zdravotné komplikácie, čo je vzhľadom na dej logické, ale je to istý odklon od minulých častí. Napriek tomu sa nedá poprieť, že ho to poľudšťuje, čo tiež nie je na škodu. Séria Auris poteší každého milovníka dynamických psychotrilerov, no obávam sa, aby ju duo Vincent Kliesch - Sebastian Fitzek zbytočne nenaťahovali a radšej dali prednosť kvalite pred kvalitou.

Originálny názov: Der Klang Der Bosen
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 231

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Dramatické vyvrcholenie hry na mačku a myš

Na tretiu - záverečnú časť - série Auris si jej fanúšikovia nemuseli počkať dlho, za čo patrí vydavateľstvu Tatran môj obdiv. Ide totiž o natoľko košatý a prepletený príbeh, že časom vám z pamäti vypadne pomerne veľa detailov. Na druhej strane ide o originálne rozprávanie s výraznými postavami aj motívmi, takže podstatné informácie ľahko vydolujete z podvedomia. Spisovateľské duo Vincent Kliesch a Sebastian Fitzek patria k top nemeckým literátom a ich trilógia to iba potvrdzuje. Z textu síce vanie typický Fitzekov štýl, ale načo meniť niečo, čo skvele funguje? Priaznivci zvyknutí na určitú schému málokedy vítajú zmenu a v tomto prípade by mohla byť kontraproduktívna. 

"Vysilená Jula v beznádeji klesla na zem. Je možné, aby po všetkom, čo od Moritzovej údajnej smrti podnikla, bola tu, v tejto holej pivnici jej konečná stanica? Bod, kde sa všetko končí? Keď už nie je žiadne zajtra, žiadne neskôr, žiadne "to zvládneme"? Jula je podľa všetkého jediný človek, ktorý môže rozlúštiť Moritzovu správu, a tí dvaja zločinci nezbalia stany skôr, kým, kým nedostanú to, čo chcú. Ako dlho vydrží, keď ju budú mučiť? Koľko prstov si dá odrezať, ako dlho sa nechá topiť? Koľko cigár jej zahasia na tele, kým nakoniec vykričí všetko, čo chcú vedieť?" (str. 72)

Názov série síce odkazuje okrem iného na prezývku forenzného fonetika Matthiasa Hegela, ale za ústrednú hrdinku predsa len považujem skôr Julu Ansorgeovú. Matthias je totiž v porovnaní s ňou značne komplikovanejší charakter, hoci práve v tom tkvie jeho sila. Strelka jeho morálneho kompasu ukazuje smerom, ktorým sa má vydať, ak chce dosiahnuť spravodlivosť či skôr cieľ podľa svojho gusta. Aj keby musel siahnuť po kontroverzných a hodnotovo diskutabilných spôsoboch. Zato Jula si už od samotného začiatku udržuje svoj status rozumne uvažujúcej osoby, ktorej sa prieči všetko nesprávne a zlé. Poznamenaná traumou zo straty brata Moritza sa s vervou púšťa do odhaľovania zločinov vo svojom podcaste a popritom sa snaží ochrániť pred nástrahami krutého sveta svojho mladšieho nevlastného súrodenca Elyasa. Čitatelia oboznámení s predchádzajúcim dejom budú nepochybne očakávať rozlúsknutie všetkých záhad, ktorými je Moritz opradený a ktoré tvoria aj kostru vzťahu medzi Julou a Matthiasom. Ten je ako na hojdačke a hoci má Jula oprávnené pochybnosti o expertovom zločinnom konaní, musia spolupracovať. A tentoraz nielen v záujme cudzích ľudí, ale hlavne preto, aby prežili... Každý diel sa popri hlavnej línii venuje aj relatívne samostatnému prípadu a inak to nie je ani v prípade Šumu smrti. Vzhľadom na nutnosť rozpliesť všetky nitky sa však už krúti priamo okolo dvoch protagonistov (presnejšie protagonistky a antagonistu). Julina bezmocnosť je ešte vystupňovaná, keď ju aj s Matthiasom unesú neznámi jedinci v snahe dopátrať sa pravdy o jej mŕtvom bratovi. Všetko jej úsilie zistiť, čo stálo za Moritzovým uväznením a domnelou samovraždou, jej dosiaľ poskytlo viac ďalších otázok než odpovedí a celá situácia je omnoho zložitejšia - a globálnejšia -, než sa na prvý pohľad zdalo. Julin zmätok budete prežívať spolu s ňou, keďže Kliesch a Fitzek nepoľavujú s hromadení nespočetných zvratov a prekvapení, práve naopak. Bude sa ich na vás valiť toľko, že občas budete musieť pribrzdiť a znovu si v mysli prejsť jednotlivé dejové udalosti, aby ste sa v nich nestratili. Tí, ktorí poznajú rukopis autorov, sú však už na podobné - občas priam absurdné - eskapády zvyknutí. 

V. Kliesch a S. Fitzek (zdroj: Facebook)

"Hegel nikdy nechcel, aby to zašlo tak ďaleko. Do akej hroznej, možno bezvýchodiskovej situácie dostal Julu aj seba! Ako zneužíval svoju prevahu, ako s ňou zametal, kým ešte držal v rukách opraty. Keď určoval pravidlá a udeľoval príkazy. A teraz? Čo sa z neho stalo? Stojí pred ňou v špinavom prepotenom obleku ako týraný pes, pričom iba pred niekoľkými hodinami, keď ho zbavili obvinenia z vraždy, v ňom vyzeral ako britský lord pri večeri. Musím si priznať, že keď som sa už ocitol v tejto ťažkej situácii, s nikým by som v nebol radšej ako s Julou. To dievča má potenciál, a ak mám vôbec šancu prežiť, tak jedine s ňou." (str. 109)

Psychotrilery málokedy poskytujú priestor na odľahčenie, preto veľmi oceňujem postavy Elyasa a jeho kamaráta Friedricha. Napriek náročným okolnostiam, ktoré preverujú ich vlastnosti aj priateľstvo, si dokážu udržať neuveriteľne zábavný nadhľad a ich trefné poznámky sú soľou celej série. Vyrovnávajú frustráciu, zlosť, strach a neistotu ostatných postáv a sú dôkazom, že aj v temnote klamstiev a intríg je možné nájsť pár svetlých bodov. Šum smrti je dôstojným ukončením trilógie, určite patrí k nadpriemerným dielam vo svojom žánri, hoci kumulujúce zvraty miestami prekračujú únosnú mieru na úkor uveriteľnosti. Ak by to tak však nebolo, na obálke by nemohlo svietiť meno Sebastian Fitzek. Spolupráca s Vincentom Klieschom bola trefa do čierneho a snáď títo nadaní páni ešte nepovedali posledné slovo.

Originálny názov: Todesrauschen
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Preklad: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zápas o dieťa, identitu i vlastný život

Britský spisovateľ J. P. Delaney má na konte štyri tituly, hoci ich napísal omnoho viac. Pre psychologické trilery spojené s bežnými ľuďmi v neobvyklých situáciách si totiž zvolil nový pseudonym, a aj keď nechrlí jednu knihu za druhou, ako by množstvo jeho fanúšikov dúfalo, vždy ide o čitateľskú lahôdku, na ktorú sa oplatí čakať. Skúsené pero - či klávesnica? - dokáže vyčarovať skutočne originálny príbeh a nie je to inak ani v prípade samostatného románu Cudzie dieťa. Osobne síce často nesiaham po dielach, v ktorých hrajú deti nosnú úlohu, ale vzhľadom na meno na obálke som spravil výnimku. Našťastie. Išlo o stávku na istotu, sugestívny príbeh o rodičovskej nočnej more je ukážkovým zástupcom svojho žánru. 

"Trvalo mi takmer rok, kým som sa zaľúbila do Petra - žartovali sme, že on vlastne so mnou nerandí, ale oblieha ma. Prečo by som sa mala zamilovať do cudzieho decka v plastovej škatuli, do niekoho, kto pravdepodobne iba prechádzal mojím životom niekoľko krátkych týždňov? Ak som v sebe mala nejaký materinský reflex, tak ten, čo mi vravel, aby som neriskovala a citovo sa neviazala. Musela som naňho počkať, kým sa dostane z nebezpečenstva, stane sa osobou s budúcnosťou, až potom som si mohla dovoliť luxus zamilovať sa doňho." (str. 55)

A tou rodičovskou morou nemyslím neposedné, neposlušné dieťa, aké majú doma Pete a Maggie Rileyovci. Aj to je však nepochybne veľká skúška nervov a trpezlivosti, najmä keď sa Theo už ako dvojročný nie je schopný nerušene hrať a nevychádza ani so svojimi rovesníkmi. To, prirodzene, vedie k sťažnostiam rodičov ostatných detí v škôlke, čo spôsobuje oddaným rodičom ďalšie vrásky. Ani vo sne by im pritom nenapadlo, že situácia môže byť ešte omnoho horšia. Na vlastnej koži sa o tom presvedčia, keď sa na prahu ich domu zjaví Miles Lambert a tvrdí, že Theo bol v nemocnici po pôrode zamenený s jeho synom Davidom. Keďže dané vyhlásenie potvrdzujú aj dôkazy, dve rodiny musia prísť na spôsob, ako napraviť kolosálnu chybu a prispôsobiť sa novým okolnostiam. Samozrejme, ideálne by bolo, ak by Rileyovci a Lambertovci mali priateľský vzťah a zmena prostredia pre ich deti prebehla pokiaľ možno bezbolestne a s čo najmenším dopadom na obe rodiny. Nebude to ľahké, najmä keď vezmeme do úvahy zdravotný stav detí. Kvôli Theovej absencii akéhokoľvek súcitu s ním Pete ostával doma, David zas trpí fyzickými aj duševnými komplikáciami v dôsledku predčasného pôrodu. Lambertovci však majú dostatok finančných prostriedkov na hradenie jeho liečby, hoci Rileyovcom pripadá ich domov akýsi príliš chladný a sterilný... Počiatočné snahy však veľmi rýchlo dostanú vážne trhliny. Miles sa začne prejavovať ako náročný človek, voči Petovi a Maggie tasí rôzne požiadavky a dokonca ich núti stráviť s jeho rodinou dovolenku, aby sa lepšie spoznali. A keď odmietnu, spustia tým neželanú reakciu... Život Rileyovcov sa mení na morálny aj právny chaos, navyše sa na svetlo sveta prederie podozrenie, že bábätká boli kedysi vymenené úmyselne. Udalosti začínajú naberať obludné rozmery a priamo úmerne stúpa aj pocit nebezpečenstva. Pete a Maggie otvárajú oči a nestíhajú sa čudovať, keď sa do už beztak zložitého príbehu pridávajú desivé detaily v podobe zranení, ba dokonca vraždy. Napokon budú obaja radi, ak sa sami dočkajú pokoja a ak vôbec ešte niekedy uvidia aspoň jedného z chlapcov...

JP Delaney (zdroj: Facebook)

"Vidí sa mi teraz nevyhnutné, aby sa vykonalo dôkladné vyšetrovanie, v neposlednom rade preto, lebo všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. Za všetkým je Miles Lambert, ten riadi udalosti, tam pritlačí, tu pritaká, cítim jeho neviditeľnú silu a viem, že kým nezíska syna, pred ničím sa nezastaví. Možno keby sme sa boli správali lepšie alebo inak, nemal by toľko záchytných bodov, s ktorými môže pracovať. Ale práve to drobné klamstvo, čo Pete uviedol, že videl bezpečnostnú visačku na Theovej nohe, predstavuje puklinu tenkú ako vlas. Stačí na ňu silnejšie pritlačiť a našu rodinu rozbije na kúsky." (str. 259-260)

Cudzie dieťa spočiatku pôsobí ako rodinná dráma, trilerové prvky sú do nej vnášané iba postupne, ale s premyslenou gradáciou. Námet s vymenenými deťmi nie je ničím novým, no táto kniha ho posúva na novú úroveň mnohými vedľajšími motívmi. Román J. P. Delaneyho je totiž zároveň príbehom o duševných chorobách, závislosti, zneužívaní, zabíjaní, klamstve, zrade a predovšetkým odhodlaní rodičov chrániť svoje deti aj za cenu najvyšších strát. Dynamiku deja podporujú aj krátke kapitoly a striedanie uhlov pohľadu, vďaka čomu máme možnosť dôslednejšie spoznať vzťah Peta a Maggie. Páčilo sa mi, že nejde o dokonalých rodičov, ale o ľudí z mäsa a kostí, ktorí majú svoje chyby, ale dokážu sa spojiť v záujme potomka. Cudzie dieťa zaujme každého, kto dáva prednosť trilerom zameraným na obyčajných ľudí s pokojne, ale zato sofistikovane plynúcim dejom a neistým koncom. 

Originálny názov: Playing Nice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alojz Keníž
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Pravda môže byť pochovaná, ale nie zabudnutá

Znie to až neuveriteľne, ale americká spisovateľka Sandra Brown má na svojom konte už viac než sedemdesiat úspešných titulov. Nemôžem však povedať, že by ma to prekvapovalo, s jej tvorbou som sa zoznámil už počas štúdia na strednej škole a odvtedy už ubehlo pekných pár rokov 😀. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ nám ponúka predovšetkým líniu jej romantických trilerov, čím stavilo na všeobecný vkus svojich čitateľov. Je to dobrý ťah, veď aj Sandrina novinka Nebezpečné puto verne odráža jej rozprávačský štýl spájajúci napätie, výrazné postavy a potrebnú dávku lásky a erotiky. Keďže ide o samostatný príbeh - rovnako ako pri ostatných dielach pod hlavičkou vydavateľstva -, môžu po ňom bez obáv siahnuť aj tí, ktorí ešte s autorkinými knihami nemali tú česť. S postupne sa zvyšujúcim počtom jej prekladov je podľa mňa totiž ťažké dlho im odolávať...

"Aj keď vedel, že by sa strýkovi a Donovi určite zišiel ďalší pár rúk, ešte by sa im nedokázal pozrieť do očí. Hneď by vedeli, že ho niečo trápi. Začali by sa vypytovať a on by im musel klamať, čo by tiež hneď spoznali. Keď ho pristihli pri fajčení trávy a poslali do polepšovne, pre strýka to bolo veľké sklamanie. Aj tak ho však nikdy neprestal podporovať. Skrátka, túto kapitolu Ledgeovho života spolu prekonali a Henry mu ďalej veril. Božechráň, aby sa niekedy dozvedel o tom, čo dnes spáchal. Bolo mu zle, len si to predstavil." (str. 56)

Na druhej strane tí, ktorí vyhľadávajú Sandru Brown pravidelne, už môžu ľahšie vybadať isté opakujúce sa prvky. Napriek občasnému skĺzavaniu k rotujúcim schémam však stále dokáže vyžmýkať zo svojich námetov maximum a vtiahnuť čitateľov do deja plného zvratov, iskrenia a odhaľovania pravdy. Inak to nie je ani tentoraz, hoci oproti ostatným knihám je tu jeden výrazný rozdiel. Vo väčšej miere dochádza k prepojeniu dvoch časových línií, a to súčasnej a z roku 2000. Prítomná línia je síce dominujúca, no návrat do prelomu tisícročí je spestrujúcim stavebným kameňom príbehu a šikovne ho dopĺňa o nevyhnutné poznatky. Ďalším plusovým bodom je dejisko - Sandra už viackrát dokázala svoj talent dôkladne preniesť čitateľa do rôznych kútov Ameriky (či sveta), no južné štáty USA majú v jej dielach nevšedný šmrnc. Nebezpečné puto vás zavedie do Texasu, do prostredia lepkavého tepla, sucha, vplyvných mužov a silných žien, kde nie je priestor pre slabé povahy. O to menej, že v centre deja sa ocitajú osoby zapojené do starého zločinu. Vzhľadom na početné mená sa menej pozorní čitatelia môžu spočiatku strácať, ale zas nejde o nič mimoriadne mätúce. Sandra je skúsená spisovateľka a je v podstate nemysliteľné, aby si neustriehla svoje postavy. Najmä ak sa všetko viac-menej točí okolo ústredného páru Arden - Ledge. Práve vykreslenie ich pováh mierne spadá pod autorkino klišé, mám totiž dojem, že sa menia len povolania a charaktery ostávajú rovnaké. I keď je pochopiteľné, že pri toľkých knihách sa nedá zakaždým vytvoriť zbrusu nový človek a našťastie to nijako neznižuje celkový dojem. Samotný príbeh predsa len stojí na pevných základoch a zaujme vás už od začiatku. Arden Maxewllová sa vracia do rodičovského domu a okamžite sa stane terčom. Klebiet, nedôvery i zločincov, s ktorými sa kedysi spriahol jej už dlhé roky nezvestný otec. Vývoj udalostí ju napokon privedie k myšlienke zistiť, čo sa stalo v osudnú noc pred dvadsiatimi rokmi a v pátraní po odpovediach jej môže pomôcť Ledge Burnet. Ani k nemu nebol život férový, v mladom veku prišiel o rodičov, a hoci si ho osvojil strýko so svojou manželkou, ani toto rodinné prostredie nemalo dlhé trvanie. Skončil v polepšovni a v tom čase sotva niekto veril v jeho nevinu. Nitky sa zbiehajú k zmiznutiu Ardeninho otca a aby odhalil pozadie zosnovania svojho uväznenia, spojí sily s dcérou človeka, ktorý mal pred dvoma dekádami prsty v krádeži pol milióna dolárov...

Sandra Brown (zdroj: The Big Thrill)

"Znovu vyliezol na kapotu. Psy ďalej útočili a snažili sa vyskočiť tak vysoko, aby naňho dočiahli. Vrčali a štekali jeden cez druhého. Z rozďavených papúľ im viseli sliny. Pätou trafil jedného do ňufáka. Pes odletel, tvrdo dopadol na chodník a na okamih ho to omráčilo. Bleskovo sa spamätal, vstal a znova sa začal vrhať po Ledgeovi ako besný. Obzrel sa, či sa Arden podarilo dostať dnu. Jedno zo zvierat si ju však všimlo a teraz zúrivo skákalo na dvere a cerilo tesáky." (str. 221)

Páčilo sa mi, že pri niekdajšej lúpeži sa autorka pohráva s identitou jednotlivých zločincov a ich pravé tváre sa odhaľujú len postupne. Každou kapitolou silne váš dojem, akoby Sandra Brown pomaly, ale isto skladala puzzle a čoraz väčšmi sa pred vašimi očami objavuje pestrofarebný obraz. V prípade tejto knihy prevažuje kvalitou kriminálna zápletka nad ľúbostnou, ktorá je, povedzme si pravdu, v danom žánri skôr vynúteným spestrením než pevným pilierom. Našťastie je dávkovaná v správnej miere i v správnom čase a nepôsobí rušivo. Nebezpečné puto patrí rozhodne k najlepším autorkiným počinom, nepochybne si v cieľovej skupine nájde množstvo spokojných fanúšikov (či skôr fanúšičiek). 

Originálny názov: Thick as Thieves
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Andrezálová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Dobro a zlo sú relatívne pojmy

Sally Hepworthová bola pre mňa dosiaľ neznámym menom, no už viem, že ak sa v edičnom pláne vydavateľstva Tatran objaví aj jej ďalší titul, neujde mojej pozornosti. Vzhľadom na anotáciu som sa nazdával, že pôjde o klasický domestic triler, zameraný na temné rodinné tajomstvá, ktoré len čakajú na prebudenie. Samozrejme, Dobrá sestra disponuje aj týmto prvkom, no okrem toho ponúka aj výraznú romantickú líniu a prekvapivý humor. Nie však vyslovene situačný či konverzačný, ale ten nenápadný druh, vyplývajúci zo vzájomnej interakcie postáv a ich vpadnutia do nezvyčajných udalostí. Charakteristika románu pracuje hlavne s motívom neistoty, pohrávania sa s čitateľom, ktorý má prirodzené pochybnosti o motivácii sestier-dvojčiat a ich pravej povahe. Podobných príbehov je síce dnes už neúrekom, ale tento má akýsi špecifický "drive", ktorým si vás ihneď získa. 

"Zaspím rýchlo, ale prebudím sa s prudkým nádychom. V okamihu sa zorientujem. Nepotrebujem čas, aby som si uvedomila, kde som, nie som zmätená. Viem, kde som. Viem, že to bol sen, hoci stále cítim to chladné mokré telo pod svojimi rukami, to kopanie a zvíjanie, moje prsty, ktoré ho zvierajú tak silno, až sa trasú. Takisto viem, že to nebol sen. Bola to spomienka. Varovanie. Najmä pripomienka. Nenamýšľaj si o sebe nič, Fern! Pamätaj si, čoho si schopná! Akoby som mohla zabudnúť!" (str. 62)

Za odlišné vyznenie môžu predovšetkým postavy. Ak by ste ako ja čakali chladných a vypočítavých pokrytcov, boli by ste na veľkom omyle. Fern a Rocco/Wally sú jeden z najzvláštnejších a pritom najpôvabnejších párov, s akými som sa na stránkach kníh stretol. Fern je zároveň hlavnou rozprávačkou, čo by automaticky malo zvyšovať jej dôveryhodnosť, ale fanúšikovia psychotrilerov dobre vedia, ako môže zdanie klamať. Napriek tomu Fern vo vás dokáže vyvolať súcit, pretože má zásadný problém s kontaktom s vonkajším svetom a radšej dáva prednosť tichu, tlmenému osvetleniu a samote pred davmi ľudí. Outsiderka žijúca v určitej škatuľke nie je síce v posledných rokoch v danom žánri ničím novým, no Sally Hepworthová je dôkazom, že tento motív má ešte stále čo ponúknuť, ak je spracovaný originálne a uveriteľne. Páčilo sa mi, že práve Fern je z dvojičiek popisovaná ako tá krajšia a vyššia, keďže od šedej, utiahnutej myšky by ste očakávali skôr pravý opak. Rose svoju sestru ochraňuje už odmala, kryla ju pred prejavmi despotickej matky aj pred nástrahami reality, no niektoré chyby sa nedajú zamiesť pod koberec tak ľahko. A práve jedna z nich čaká, aby sa znovu prebrala k životu a poznamenala roky budované múry okolo pravdy. Na budovanie napätia slúžia okrem Ferninho rozprávania aj Rosine denníkové zápisky, ktoré zmenou uhla pohľadu dodávajú deju šmrnc a prvok záhadnosti. Spočiatku sa každopádne zdá, že sestry sa môžu vo všetkom spoľahnúť jedna na druhú, a to dokonca i vo veci vynosenia dieťaťa. Fern je ochotná pomôcť Rose s manželskými problémami, ale osud ukáže svoju zákernú, škodoradostnú tvár a (ne)pekne sa zahrá so všetkými zúčastnenými. Keďže mám načítanú drvivú väčšinu trilerov, ktoré vyšli vo vydavateľstve Tatran, dovoľujem si tvrdiť, že Dobrá sestra skvele doplní ich početnú zbierku. Či už obsahom, atmosférou, umeleckým spracovaním alebo celkovým vyznením. Vzhľadom na zaujímavý príbeh ma však trochu mrzel mierne unáhlený záver. Pekne gradujúci dej tým však nijako neutrpí, takže ide v podstate len o detail závisiaci od vkusu čitateľa. 

Sally Hepworthová (zdroj: Dymocks)

"Po prvom raze v bazéne sa ma Gary už dotýkal stále. Povedal, že ak to prezradím mame, ona bude obviňovať mňa, čo som vedela aj sama. Mama sa na mňa už dosť hnevala a nemienila som jej poskytnúť ďalší dôvod, aby ma nenávidela. Bolo desivé, koľko príležitostí si Gary našiel. Oficiálne s nami nebýval, ale netušili by ste, koľko času trávil v našom dome. Často tam bol aj vtedy, keď tam mama nebola. A tak som sa večne lepila na Fern. Povedala som si, že spolu sme v bezpečí." (str. 129)

Sally Hepworthová otvára rôzne témy, a to vďaka ozrejmovaniu prítomnosti udalosťami z nelichotivej rodinnej minulosti. Podarilo sa jej dôkladne vykresliť obidve sestry, i keď prím hrá Fern. A otázka, ktoré z dvojčiat je skutočne dobré, napokon nie je až taká podstatná. Závisí totiž iba od okolností, či v ľuďoch preváži kladná alebo záporná stránka osobnosti. A tie rozhodne neboli voči dievčatám vždy len prajné. Dobrá sestra je šikovný príbeh o rodinnej dysfunkcii, manipulácii, komplikovaných vzťahoch a tajomstvách, pohybujúci sa na hranici viacerých žánrov, a tak môže ulahodiť aj tým, ktorí po temnejších románoch siahnu iba sporadicky. 

Originálny názov: The Good Sister
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Rozbiehajúca sa detektívna kancelária rieši odložený prípad

Kate Marshallová prichádza pátrať po vrahovi už tretíkrát a aj tentoraz bude mať dočinenia s prefíkaným, sadistickým vrahom, ktorý preverí jej osobné aj profesionálne kvality. A nielen jej, pretože séria sa rozhodne nezameriava iba na jednu ústrednú postavu. Spolu s ňou zrejú a posúvajú svoje životy vpred aj ďalšie postavy, či už jej blízki príbuzní, alebo kolegovia. Každý sa znovu dočká primeraného priestoru, ale našťastie sa to nedeje na úkor vyšetrovania. To mi v aktuálnej časti pripadalo zaujímavejšie a záživnejšie než v predošlej a dokázalo si udržať moju pozornosť od začiatku až do konca. Robert Bryndza nie je na poli trilerov žiadnym nováčikom a dá sa preto očakávať, že ulahodí priaznivcom žánru nebezpečným kriminálnikom, vygradovaným dejom aj temnou atmosférou. 

"Muž bol oveľa vyšší, ale mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Vždy sa čudoval, ako dlho to trvá, kým sa človek zadusí. Vôľa žiť bola pre televízne filmy príliš časovo náročná. Po prvých minútach bezvýsledného hmatkania po šmykľavom plaste, ktorý jej zakrýval hlavu, sa Joanna spamätala a prešla do protiútoku. Dvakrát mu poriadne vrazila do rebier a chcela ho aj kopnúť do rozkroku, ale podarilo sa mu uhnúť. Spotený od námahy pustil jednou rukou vrecko, presunul ju dopredu, zovrel jej hrdlo a zdvihol ju z betónu, takže z vrecka sa stala slučka, ktorá urýchľovala jej smrť." (str. 11)

Z policajnej dôstojníčky k prednášajúcej na univerzite až po súkromnú detektívku. To, čo by iným tváram série trilerov trvalo podstatne dlhšie, stihla Kate Marshallová iba v priebehu troch kníh. Táto cesta bola poznamenaná skôr pádmi než vzletmi, ale práve to z nej robí takú obľúbenú hrdinku. Agentúra, ktorú rozbieha v spolupráci so svojím niekdajším asistentom Tristanom, sa ponorí do prípadu zmiznutia novinárky Joanny Duncanovej, ku ktorému došlo už pred trinástimi rokmi. Docieliť, aby sa kancelária odrazila odo dna a zaujala pevné miesto v kolose vyšetrovacieho systému, si vyžaduje priam nadľudské úsilie, ale Kate je odhodlaná nevzdať sa. Po všetkom, čo ju postretlo, je pracovné vyťaženie svojím spôsobom balzamom na jej pomaly sa uzdravujúcu dušu. Postupne sa vymaňuje z područia démona v podobe bývalého milenca/šéfa/sériového vraha, úspešne bojuje so závislosťou od alkoholu a zlepšuje sa aj jej vzťah s dospievajúcim synom. Na to, aby odhalila a chytila nebezpečného páchateľa, ktorý svoje podlé chúťky neukončil po stretnutí s Joannou v roku 2002, bude Kate potrebovať všetky sily. Napriek dlhým rokom bez odpovedí chce priniesť pokoj novinárkinej matke, ktorá sa nikdy nevyrovnala s dcérinou nezvestnosťou. Príbeh sa rozbieha trochu pomalšie, čo je v podstate prirodzené. Kate a Tristan sa musia totiž najprv pohrúžiť do starého prípadu a absolvovať nevyhnuté rozhovory s osobami z Joanninho okolia a tými, čo môžu vniesť do vyšetrovania trochu svetla. Zlom nastane, keď si Kate spojí Joannin prípad s niekoľkými zmiznutiami mladých mužov a uvedomí si, že v skutočnosti majú pravdepodobne dočinenia so sériovým vrahom. A tak polícia znovu otvára odložený prípad v snahe zabrániť ďalšej nič netušiacej obeti, aby padla do nastraženej pasce. Keď sadá súmrak, prebúdzajú sa v ľuďoch rôzne pohnútky, tma akoby schovala vo svojom objatí všetkých, bez ohľadu na ich dobré či zlé úmysly, a nikto si nemôže byť istý, čo ho čaká. Na vratkej pôde sa pohybujú aj naši hrdinovia. Nemusíte byť znalcom žánru, aby vám bolo jasné, že nepolapiteľný zabijak nebude nadšený, keď mu začne šliapať na päty dvojica novopečených detektívov. Kate a Tristan však už majú čo-to za sebou a napriek neutíchajúcej hrozbe nestrácajú zo zreteľa svoj cieľ - priniesť spravodlivosť tým, ktorí už o ňu nemôžu požiadať sami. 

Robert Bryndza (zdroj: Kultúra SME)

"Najprv si s úľavou hovoril, že nález Haydenovho tela je maličkosť, veď sa len tak mihol v miestnych správach. Dôkladne odstránil všetky stopy DNA a bol presvedčený, že bol vtedy v slatinách sám. Nikto ho nevidel. V pondelok podvečer sa však viezol po diaľnici k Exeteru s pusteným rádiom a otvorenými oknami a začul, že polícia spojila Haydenovu smrť so štyrmi ďalšími telami, ktoré sa predtým nepodarilo identifikovať." (str. 239)

Robert Bryndza strieda uhly pohľadu a okrem vyšetrovateľov sa stretneme aj so samotným vrahom. Tento krok chválim, oživuje dej i celkovú povahu diela a robí ho úplnejším. Vďaka tomu sa navyše mohol autor vybúriť aj v o niečo násilnejších pasážach. Citlivejšie povahy sa však nemusia báť, nejde o žiadne prehnané prúdy krvi, ktoré by im privodili zlé sny. Slúžia na vybudovanie napätia a zdôraznenie chladnokrvnosti páchateľa a sú šikovne zakomponované do inak klasickej detektívky založenej na dedukcii, dôslednej analýze stôp a potrebnej intuícii hrdinov. Keď sadá súmrak sa v mojom osobnom rebríčku zaraďuje na druhé miesto hneď za úvodnou časťou Deväť brestov. Kate a Tristan sú úžasná dvojica, už mi napevno prirástli k srdcu a teším sa na ich ďalšie interakcie. S čitateľmi, kriminálnikmi aj so sebou navzájom. 

Originálny názov: Darkness Falls
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Kate Marshallová)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zločin ako dôsledok sociálnej frustrácie

Dodnes si živo pamätám, ako som prvú časť série s Martinom Servazom Mráz čítal počas horúcich júnových dní na konci školského roka na Donovaloch. Preto vždy, keď sa púšťam do ďalšej knihy Bernarda Miniera, zasiahne ma mierna dávka nostalgie. Znie mi až neuveriteľne, že séria sa rozrástla už na sedem dielov. Ale keďže zločin nikdy nespí, niet sa čomu čudovať. Francúzsky triler navyše patrí medzi výrazných zástupcov žánru na európskej pôde a mená ako Minier, Thilliez či Beuglet sa stali synonymom kvalitného čítania. Trilery z krajiny galského kohúta majú totiž špecifický rukopis. Spája sa v nich zvláštna atmosféra jednotlivých regiónov so sociálnou kritikou a zobrazené zločiny nesúvisia iba s morálnym poklesom kriminálnikov, ale majú širší spoločenský či dokonca vedecký rozsah. 

"Potiahol si z cigarety, započúval sa do toulouskej noci. Bolo v nej plno hlukov, čo nepripomínali savanu, a predsa tam všade navôkol blúdili šelmy: leopardy, gepardy, hyeny, levy... Aký druh šeliem poľoval na Moussu Sarra? Aký cieľ sledovali? A bol Moussa Sarr šelmou, na ktorú poľovali predátori väčší ako on, alebo bol len nevinným bylinožravcom? Jedna vec nedala Servazovi pokoj. Čo ak tie šelmy pochádzajú z ich vlastných radov? Čo ak sú niekde vnútri? Ako by reagovali, keby sa k nim Servaz priblížil?" (str. 93)

Lov je román, pri ktorom by ste pokojne mohli uveriť, že rúca fiktívnu stenu a inšpiruje sa skutočnosťou. A to napriek mysterióznym prvkom, typickým pre autorovu tvorbu. Fanúšikovia však dobre vedia, že Bernard Minier málokedy reálne pracuje s nadprirodzenom, všetky záhady sú napokon racionálne vysvetlené, a práve to ich robí ešte pútavejšími. V pondelok uprostred jesene je v temných lesoch Ariége objavené ľudské telo s hlavou jeleňa. Záhadný, priam rituálny úkaz privedie k vyšetrovaniu kriminalistu Martina Servaza, ktorý hneď tuší, že nepôjde o jednorazovú záležitosť a že na políciu čaká poriadne náročný týždeň. A, žiaľ, nemýli sa, pretože neľudské zverstvá - či skôr ľudia vo zvieracej koži? - pomaly pribúdajú. Trilery majú neopakovateľnú schopnosť vniesť do našich pokojných životov kúsok napätia, umožňujú nám nahliadnuť za oponu morálnych pokleskov a tie lepšie aj zamyslieť sa nad rôznymi problémami spoločnosti. Minier vo svojej novinke reaguje aj na aktuálnu situáciu ohľadom svetovej pandémie, čím mierne pichá do osieho hniezda. Správny autor neobchádza realitu a reflektovanie kovidu je podľa mňa prirodzeným literárnym vývojom. Už som sa však viackrát stretol s otvorenou - ba dokonca nenávistnou - kritikou spisovateľov, ktorí sa opovážili natiahnuť svojim hrdinom rúško alebo ich nebodaj nechať očkovať... Servaz má moju plnú podporu, vždy sa predsa snažil pristupovať k problémom rozumne a zodpovedne. No, ale aby som veľmi neodbiehal... Zápletka Lovu dokazuje, že Minier má stále na čom pracovať a že nesmie ani trochu poľaviť. Po šiestich predchádzajúcich prípadoch mi pripadá ako starý známy a je skvelé, že autor mu každou knihou dodáva potrebnú hĺbku. Vôbec sa pritom nečudujem, že postupne nadobúda väčšiu mieru cynickosti či rozčarovania. Hlavne po predošlej knihe, kde sa viac rozvinul aj motív ťahajúci sa celou sériou ohľadom Martinovej nezvestnej bývalej priateľky. Nemenej zaužívanou témou je aj nenávisť k policajným zložkám. Servaz opätovne čelí odporu verejnosti a je tak nútený bojovať hneď na niekoľkých frontoch. Páčilo sa mi, ako autor zapracoval do deja porovnanie reakcií politikov či užívateľov sociálnych sietí na vyšetrovaný prípad a postoje voči polícii. Je smutným faktom, že ľudí viac vyburcuje kolektívny hnev než drastické vyčíňanie sériových vrahov...

Bernard Minier (zdroj: The Latest News)

"Dve autá zaparkované v tejto uličke oproti veľkému nádvoriu boli zámerne podpálené, a keď tam prišlo hasičské auto sprevádzané posádkou z protiteroristickej brigády, z horných terás sa na nich zosypala spŕška striel. Rýchlo pochopili, že to je ďalšia pasca. Posádku tvoril jeden policajt a jedna policajtka. Bol to nevyskúšaný a neosvedčený krok. Hneď po prvých strelách sa pokúšali cúvnuť, aby sa dostali z pasce, ale na rohu Avenue de la Reynerie sa vynorili útočníci a začali do nich hádzať dlažobné kocky a vzápätí aj zápalné fľaše." (str. 202)

Lov je vydarený triler, celkovým vyznením pripomínajúci minulú knihu Údolie. Tiež sme sa v nej ocitli obklopení lesmi, kde si nikto nemôže byť istý, komu sa dá veriť a či nemá náhodou na chrbte namaľovaný pomyselný terč. Nepredvídateľnosť je ďalším kladom tohto románu, ktorý pracuje s množstvom postáv. Zakaždým som zvedavý, koho zo Servazovej minulosti Bernard Minier privedie, aby sme sa dozvedeli, čo má po čase nové. Dynamickému deju napomáhajú aj krátke kapitoly, ako zvyčajne končiace v tom najlepšom. Z Martina už po takmer tridsiatich rokoch obetavej práce občas cítiť únavu, ale jeho zmysel pre spravodlivosť je neochvejný a pevný. Preto dúfam, že sa ešte nechystá do dôchodku a vyšetrí pre nás ešte niekoľko zamotaných prípadov. 

Originálny názov: La Chasse
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Martin Servaz)
Preklad: Mária Gálová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Dôvera iba na vlastné riziko

Vydavateľstvo Tatran pokračuje vo vydávaní úspešných svetových trilerov a mňa ako čitateľa si už vycvičilo natoľko, že je priam nemožné nesiahnuť po každom novom kúsku v danom žánri. Najmä keď sa na našich pultoch objaví kniha, ktorá vlani hviezdila aj v rebríčku Goodreads Choice Awards, čo vnímam ako memento kvality a širokej obľúbenosti. Laura Daveová je americká spisovateľka, oceňovaná čitateľmi aj kritikmi, keďže jej diela miešajú napätie s tajomnosťou a výsledkom sú príbehy plné temnej atmosféry. Samozrejme, ani to by nestačilo, nebyť aj nečakaných zvratov a nepredvídateľných koncov. Okrem psychotrilerov sa Laura venuje aj ľahším ľúbostným románom a prvok medziľudských/partnerských vzťahov je hnacím motorom aj v knihe Posledná vec, čo mi povedal. 

"Owen by neutiekol, pretože je vinný. Neodišiel by, aby sa zachránil. Neodišiel by, aby sa vyhol väzeniu alebo aby sa mi nemusel pozrieť do očí a priznať, čo urobil. Neopustil by Bailey. Nikdy by neopustil dcéru, keby to nebolo absolútne nevyhnutné. Ako si tým môžem byť taká istá? Ako si môžem veriť, že si budem niečím istá, keď som očividne zaujatá a vidím len to, čo chcem? Čiastočne je to preto, že som celý život potrebovala vedieť. Celý život som si dávala neuveriteľný pozor. Keď navždy odišla moja matka, neočakávala som to. Uniklo mi to. Unikla mi definitívnosť toho odchodu. To sa nemalo stať." (str. 44)

Mám dojem, že sa čoraz viac vyskytujú trilery zamerané na osudy obyčajných ľudí, ktorí môžu byť pokojne našimi susedmi či dobrými známymi. Odklon od pátrania po sériových vrahoch a zákulisia policajnej práce k domácemu prostrediu a "všednejším" charakterom poskytuje čitateľom lepšiu možnosť vcítiť sa do hrdinov a ich trápenia. Hannah Hallová je práve takouto protagonistkou. Jej život sa obráti o stoosemdesiat stupňov z ničoho nič, a ak sa nepodujme vziať veci do vlastných rúk, môže na to doplatiť jej najbližšia rodina. Hannah totiž obdrží odkaz od svojho novomanžela v znení "Ochráň ju!" Požiadavka dohliadnuť na nevlastnú dcéru Bailey však nie je jediná zvláštnosť, ktorej sa od milovaného Owena dočká. Odkaz jej totiž prišiel v čase, keď jeho šéfa vyšetruje polícia pre podvod, a tieň podozrenia sa vznáša aj nad Owenom. Hannah odrazu čelí pochybnostiam o manželovom charaktere, a nielen o ňom. Zdá sa, že svojho partnera vôbec nepoznala, no nemá veľa času či priestoru podliehať sebaľútosti. Na obzore sa črtajú ďalšie problémy a ona musí v prvom rade dozrieť na Bailey, čo nebude vôbec ľahké. Ich vzťah síce nie je ako vystrihnutý z rozprávky o zlej macoche, no nevlastná dcéra Hannah nedôveruje, neprijala ju a sotva by si od nej nechala čosi diktovať. Spoločná motivácia ich však napokon donúti spolupracovať a ako sa dá čakať, pomaly sa začnú zbližovať. Deje sa to, našťastie, zaujímavo a uveriteľne. Hlavne preto, že Hanna nekoná vždy podľa predpokladov čitateľa, no vždy má na zreteli iba Bailyino dobro, za čo jej patria plusové body. Čo sa Bailey týka, Laura Daveová ustriehla tenkú hranicu medzi tínedžerským vzdorom a otravnosťou. Správanie dospievajúceho dievčaťa je vzhľadom na otcovo zmiznutie a jeho záhadnú minulosť pochopiteľné a zvláda to napodiv ešte celkom dobre. Pátranie po Owenovej skutočnej identite a okolnostiach vedúcich k vzniknutému zmätku akoby prinášalo iba čoraz viac otázok, s obrátením poslednej strany však dôjde k ich uspokojivému uzavretiu. Hm, hoci... niektorí čitatelia môžu ostať na konci mierne rozčarovaní, ale mne sa takýto záver páčil. Nie je celkom zvyčajný, no je o to výraznejší. 

Laura Daveová (zdroj: Scarsdale Inquirer)

"V hlave mi zaznievajú Jakeove slová. Owen Michaels neexistuje. Owen nie je Owen. Klamal mi o najdôležitejších detailoch svojho života. Svoju dcéru klamal o najdôležitejších detailoch jej života. Ako je to možné? Zdá sa mi to úplne absurdné, ak vezmeme do úvahy muža, o ktorom som si myslela, že ho poznám. Poznám ho. Stále tomu verím, napriek dôkazom o opaku. A táto viera v neho (v nás) buď ukáže, že som verná partnerka, alebo úplná hlupaňa. Dúfam, že to nevyjde narovnako." (str. 129)

Triler Posledná vec, čo mi povedal patrí k tým, ktoré sa nikam neponáhľajú. Autorka má osobitý rozprávačský štýl, ktorý prepožičala i hlasu svojej hrdinky, a tak sa pripravte na konštantne plynúci dej bez náhlych zrýchlení. Na svoje si prídu najmä tí, ktorí nemajú radi hektolitre krvi a dávajú prednosť napätiu pochádzajúcemu skôr z neistoty konca než z akčných scén. Laura Daveová ukazuje, že aj rodinná dráma môže mať strhujúcu atmosféru, čomu dopomáhajú kratšie kapitoly, striedanie časových línií a budovanie vzťahu hrdinky s nevlastnou dcérou, ktorý sa v kontexte deja javí napokon dôležitejšie než jej manželstvo... spolu s myšlienkou, že najlepšie miesto pre život je také, aké si vybudujeme sami, nie z popudu iných.

Originálny názov: The Last Thing He Told Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Linda Magáthová
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Od únosu dieťaťa k tajom medzinárodného gangu

Pred vianočnými sviatkami sme sa dočkali prekladu druhej časti trojdielnej série Auris, ktorú podľa námetu Sebastiana Fitzeka napísal Vincent Kliesch. Je možné, že mnohí z vás si ju našli pekne zabalenú pod stromčekom, a ak ste boli rovnako ako ja zvedaví na ďalšie osudy Matthiasa a July, otvorili ste ju hneď po tom, čo ste ju vzali do rúk. Nemecké duo si dobre uvedomuje, že pokračovanie úspešnej knihy je občas riskantným krokom, a preto, hoci sa Frekvencia smrti nesie v podobnom duchu ako jej predchodkyňa, ponúka aj niekoľko odlišností. Medzi najvýraznejšie zaraďujem menší dosah akustickej analýzy na prebiehajúce vyšetrovanie, prípad presahujúci osobnú zónu ústredných postáv a mierny úpadok štýlu. Čo sa však nemení, je hlavná dvojica, a v rámci nej hrá tentoraz prím Jula. 

"Hneď si spomenula na Moritza. V podstate ako vždy, keď stretla niekoho, kto sa čo len trochu podobal na jej veľkého brata. Hľadela na okoloidúceho rovnako ako na svojho brata, keď sa s ňou naposledy rozlúčil v Buenos Aires a nechal ju samu na cintoríne, ktorý bol turistickou atrakciou a pre Julu sa zmenil na peklo. Musím zistiť, čo sa stalo, keď si odišiel. Musím poznať pravdu, nech to stojí, čo to stojí! Teraz mám informáciu, ktorú zrejme nemá ani Hegel. Ale bude to stačiť, aby som ho konečne prinútila hovoriť? Chce mi vôbec povedať, čo vie o Moritzovi? Alebo je to iba návnada, ktorou si ma chce navždy zaviazať?" (str. 96)

Dej sa odohráva niekoľko týždňov po udalostiach v Aurise, a hoci sa v ňom rieši samostatný prípad, je rozhodne lepšie poznať predošlé dianie. Už len pre vzťah autorky kriminálnych podcastov July a forenzného fonetika Hegela. Ich vzájomné interakcie sú nielen kľúčovým prvkom príbehu, ale aj čitateľových pochybností. Prostredníctvom July, ktorá kedysi pracovala vo vychytenom berlínskom rádiu (Fitzekovi fanúšikovia ho môžu poznať napr. z románu Šialená hra), sme totiž spoznali Hegela ako kladného, spravodlivého a obdivuhodného hrdinu polície. Na poli zvukovej analýzy totiž nemá konkurenciu a svoje nevídané schopnosti využíval v neprospech zločincov. Nečudo, že aj Jula podľahla všeobecnému názoru, ktorý sa však postupne mení. Vyvolávanie mylného dojmu je zjavne typické nielen pre Sebastiana, ale aj Vincenta Kliescha. Tým nechcem povedať, že by bol Hegel v skutočnosti negatívna postava, skôr naopak. Skvele odráža ducha antagonistu s dobrými úmyslami, hoci odhalenie jeho motivácie sa nemusí stretnúť s pochopením okolia. Tak je to aj v prípade únosu bábätka priamo z domu jeho rodičov. Telefonát zúfalej matky na tiesňovú linku spustí kolotoč dramatických udalostí, ktoré sa čoraz viac nabaľujú a pomerne jasný trestný čin napokon prerastie až do medzinárodných rozmerov. Ako som už spomenul, v centre vyšetrovania je predovšetkým Jula, ktorá sa na rozdiel od stále uväzneného Hegela môže voľne pohybovať. Na jeho popud - či skôr vydieranie - sa púšťa do hľadania rodiny, v ktorej došlo k únosu, a zároveň sa usiluje vyhnúť zapojeniu polície. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že rozsiahla zločinecká organizácia má svojho človeka aj v jej radoch, a tak musia pomôcť zvíťaziť spravodlivosti odhodlaní externisti. Kým Auris staval skôr na ústredných hrdinoch, vo Frekvencii smrti je v popredí samotné vyšetrovanie. V príbehu sa mihnú aj známe vedľajšie postavy z Julinho okruhu, ale tentoraz nemajú veľké opodstatnenie a sú prakticky len do počtu. Čo sa mi na prípade ako takom páčilo najviac, bolo odhalenie jeho príčiny. Cesta k výsledku mi však občas pripadala skratkovitá, mal som dojem, že dej nedrží celkom pohromade. Pri stretnutí July s trénovaným zabijakom som dokonca neveriacky civel na stránky, pretože chvastúnsky záporák mi pasuje viac do klišéovitého televízneho filmu než do psychotrileru s nemeckými top spisovateľmi na obálke.  

Sebastian Fitzek & Vincent Kliesch

"Smrť Miquela prenasledovala vtedy, keď postihla jeho nepriateľov alebo aj priateľov. Jemu to však neprekážalo, pretože tam, odkiaľ pochádzal, bol život tvrdý. A vždy bolo lepšie, keď to schytali druhí, a nie on. Nezriedka musel zradiť alebo zabiť priateľov alebo dokonca príbuzných, keď mal k tomu dobrý dôvod. Keď od toho záviselo prežitie rodiny, spolku zločincov, ku ktorému sa pridal a ktorý mu ponúkol ochranu." (str. 190)

Po prečítaní knihy vo vás ostane tlieť zvedavosť, keďže hlavná línia, tiahnuca sa celou sériou, ostala naďalej nedoriešená. Osud Julinho brata Moritza ostáva vo hviezdach a Frekvencia smrti ho nikam výrazne neposunula. Nevnímam to však ako chybu, som totiž presvedčený, že záverečná časť trilógie Šum smrti zodpovedá všetky otvorené otázky. Čo sa autorského štýlu týka, rád by som vedel, kde sa končí Sebastian Fitzek a kde začína Vincent Kliesch. Týmto si dovolím skromne apelovať na vydavateľstvo Tatran, aby nám prinieslo aj preklad niektorej samostatnej Klieschovej knihy. Bolo by zaujímavé spoznať ďalšieho nemeckého spisovateľa v jeho čistej podobe. 

Originálny názov: Die Frequenz des Todes
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková, Andrej Zahorák
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Hra na vinu a nevinu

Julia Heaberlinová patrí k spisovateľkám, ktoré dospeli k svojmu žánru prirodzenou profesionálnou cestou. Skôr než sa pustila do beletrie, pracovala vo viacerých prestížnych printových médiách, kde editovala skutočné kriminálne príbehy, vrátane série vrážd mladých dievčat pochovaných v texaskej púšti. Zdrojov pre svoj román mala teda požehnane, skúsenosti s písaným slovom mohla takisto rozdávať plným priehrštím, a tak bolo zrejme iba otázkou času, kedy ich pretaví do strhujúcich psychotrilerov. Papieroví duchovia síce nie sú jej debutom, ale sú jej prvou knihou, ktorú som mal možnosť si prečítať. A vyzerá to tak, že nebudú poslednou. Ak sú totiž aj zvyšné Juliine diela také vydarené, bola by škoda nesiahnuť po nich. Minimálne tento román je totiž originálnym čítaním a akýkoľvek invenčný prvok v pomerne ustálenom žánri rád uvítam. 

"Okrem Rachel som si s Carlovými fotografiami spojila desať prípadov nezvestných dievčat. No kvôli uskutočneniu svojho plánu som ich zoznam skresala na tri. Bolo to ťažké, lebo ich oči akoby ma prosili a vyzývali, keď som sa pozerala na fotografie. Vybrala som si tie rodiny, ktorých žiaľ ma zasiahol najviac. Tieto dievčatá - odložené prípady - predstavujú moju jedinú nádej, ako pohnúť Carlovým svedomím. Musím sledovať ich príbehy, lebo v Rachelinom prípade žiadny príbeh nie je. Neexistuje žiadna značka na mape. Nikto si nespomína, či v to ráno videl dievča na striebornom horskom bicykli." (str. 56-57)

V prvom rade je rozdiel v tom, že v centre sú "civili" a nie vyšetrovateľský tím, čím sa nielen značne zužujú možnosti hrdinky dopátrať sa pravdy, no zároveň nie je obmedzovaná pravidlami a riadi sa iba vlastným kódexom. A ten je hnacím motorom príbehu, pretože ju privedie na cestu s nejasným koncom, odkiaľ sa možno nie všetci vrátia v plnom zdraví. A najmä živí... Autorka siahla takisto po pomerne odvážnom motíve - na roadtripe sledujeme v podstate dve postavy, ktoré nevzbudzujú veľké sympatie. Bežný čitateľ teda nemá veľa možností vcítiť sa do nich, hoci ich môže aspoň pochopiť. Teda... minimálne protagonistku, ktorá sa podujme zistiť, či je starec Carl skutočne zodpovedný za smrť jej sestry Rachel. Pod falošnou zámienkou ho vezme z ústavu pre ľudí postihnutých demenciou a vydáva sa sa s ním v aute pátrať po tragických otázkach minulosti. Nemenej zaujímavým faktom je, že rozprávačka odmieta prezradiť svoje meno, čím vo vás vyvoláva zvedavosť. Je to iba jej snaha chrániť si totožnosť, alebo na vás v závere číha nejaké nečakané prekvapenie? Takže na jednej strane tu máme odhodlanú ženu, ktorá unesie zmäteného starého muža, a na druhej kedysi významného fotografa, ktorého obvinili z niekoľkých vrážd, ale nič mu nedokázali... Paradoxne, postupne som si viac obľúbil Carla, pretože svojím občas nechceným humorom a záhadnosťou dodáva príbehu správny šmrnc. V tomto smere sa Julii Heaberlinovej podaril naozaj husársky kúsok. Mohol by byť ten naoko naivný a milý chlap v skutočnosti sadistickým sériovým vrahom mladých žien? Obalamutila ho vlastná pamäť natoľko, že si nespomína na svoje zločiny? Alebo je pravda kdesi celkom inde? Sústrediť dej len na dve postavy je náročné, ale autorke sa darí udržať mieru pútavosti. Príbeh priebežne, samozrejme, rozšíria aj vedľajšie postavy, ale väčšinou sa zdržia iba krátko a nezanechajú väčší dojem. Napomáhajú však doplneniu zložitej mozaiky, ktorú sa hrdinka usiluje poskladať. No vopred vás upozorňujem, že ak si budete zhruba v polovici knihy myslieť, že ste odhalili kriminálne súvislosti, majte sa na pozore. Je možné, že ste len sadli autorke na lep :-)

Julia Heaberlinová (zdroj: CrimeReads)

"Violet Santana mala blond vlasy a sladkú, milú tvár, ale obracal sa mi žalúdok, keď som videla jej zranenia asi pred dvoma rokmi, keď som natrafila na jej starý prípad. Na internete som si ho predtým nevšimla, lebo jej smrť vyhlásili za samovraždu. Spomenula som tú hroznú možnosť pred jej rodičmi do telefónu: Nemohla byť Violet obeťou nejakého vraha? Vôbec tom neuvažovali. Smrť ich dcéry vraj bola Božia vôľa, osud. Súčasť Božieho plánu, že vošla do vody a navždy zmizla. Bolo to napísané, skôr ako sa narodila. Keď som sa nimi porozprávala, mala som lepšiu predstavu o tom, prečo sa ich dcéra opíjala." (str. 218)

Text je rozdelený na krátke kapitoly, navyše doplnené o fotografie, čím získava na autentickosti a viete si lepšie predstaviť všetky okolnosti aj porozumieť motivácii hrdinky. Vizuálnym spracovaním prekračujú Papieroví duchovia rámec knihy a majú väčšiu šancu, že si na nich spomeniete aj po dlhšom čase. Nechápem, ako mohol tento psychotriler uniknúť mojej pozornosti, keď pred troma rokmi vyšiel. Je síce otázne, či Lindeni siahne aj po preklade iných Heaberlinovej kníh, ale po prečítaní tejto by som rozhodne nebol proti!

Originálny názov: Paper Ghosts
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nie každá cesta má šťastný koniec

Keďže od prekladu prvého dielu série Odložené prípady ubehlo pomerne veľa času, pomaly som sa zmieril s tým, že pokračovania sa už zrejme nedočkáme. Vydavateľstvo Lindeni ju však nestoplo, a preto som sa nesmierne potešil ohlásenému vydaniu knihy Cesta 9. Severská literatúra je pojmom, s akým sa stretol každý správny knihomoľ, ba dokonca aj tí, ktorí po knihách nesiahnu, ako je rok dlhý, čo svedčí o jej kvalitách aj všeobecnej obľúbenosti. Niet sa čomu čudovať, mrazivé napätie, hutná atmosféra a uveriteľné postavy sú stále dobre fungujúcou kombináciou, ktorej je ťažké odolať. Osobne vždy rád siahnem po nových i zabehnutých autoroch a autorkách a tvorba Tiny Frennstedt určite stojí za pozornosť. Hlavne ak máte radi zločiny spájajúce minulosť s prítomnosťou a prepracovaný dej, ktorý sa nikam neponáhľa a dôkladne pracuje s každou scénou. 

"Pohľad na mladého muža na fotografii v nej vyvolal dojatie. Čo sa ti v tú noc stalo? Nikto by v takom mladom veku nemal prísť o život. A žiadni rodičia by nemali celé roky trpieť v neistote, akoby ich bolesť a žiaľ už aj bez toho neboli dostatočné. Keby sa dal na zlé chodníčky, keby bral drogy, dobrovoľne sa vystavoval negatívnym vplyvom, alebo sa stal členom gangu, bolo by to iné. No v Maxovom prípade nezistili ani náznak toho, že by sa pohyboval v zločineckých kruhoch alebo sa venoval ilegálnej činnosti." (str. 85)

Vzhľadom na časový odstup od čítania prvej časti som si musel chvíľu vybavovať jednotlivé postavy, ale netrvalo mi to dlho. Prím hrá predovšetkým dvojica vyšetrovateliek Tess Hjalmarssonová a Marie Erlingová. Ako je zvykom, i tu tvorí neoddeliteľnú súčasť deja ich osobný život, ktorý však nenarúša hlavný motív ani nepôsobí prvoplánovo či otrepane. Práve naopak, namiesto ťaživých tráum a neschopnosti sa s nimi vyrovnať sa hrdinky potýkajú s o čosi bežnejšími starosťami, čím sa stávajú uveriteľnejšími a bližšimi čitateľovi. Podstatný je však, prirodzene, prípad, ktorý opätovne preverí nielen ich zručnosti, ale spoluprácu celého tímu. Odložené prípady rozhodne nepatria k žiarivým príkladom úspešného oddelenia, a tak sa nad ním sťahujú čierne mračná. Ak Tess a jej partneri nedokážu svoju opodstatnenosť a nedotiahnu do konca rozbehnuté vyšetrovanie, ich budúcnosť bude viac než neistá. Ide o skvelú motiváciu a zároveň vydarený motív, pretože Damoklov meč, visiaci nad hlavami postáv, je hrozbou, proti ktorej sa bojuje v podstate omnoho ťažšie než s reálnym, ľudským nepriateľom. A ten je veru poriadne prešpekulovaný. Svojim nekalým činnostiam sa totiž očividne venuje už dlhšie, presnejšie od roku 2004, keď došlo k objaveniu mŕtvoly mladého hudobníka. Maxovo telo s takmer tridsiatimi bodnými ranami bolo pohodené na Ceste 9, ktorá razom získala nelichotivú povesť. Nevyriešená vražda má očividnú spojitosť so zavraždenou ženou počas veľkonočných sviatkov. Kontroverzná umelkyňa mohla byť niekomu tŕňom v oku pre svoje nevšedné umelecké stvárnenia, ale žeby to viedlo až k takej brutalite? Tess a jej tím sa márne snažia nájsť určité spojitosti, a tak sa púšťajú do oživenia minulosti. Sledujú Maxove stopy, východiskom sa javí párty, ktorej sa zúčastnilo viacero možných páchateľov. Odkrývanie starých krívd, tajomstiev a sporov nebude vôbec ľahké, ale oddelenie závažnej kriminality má mnoho dôvodov na to, aby sa z plných síl usilovalo dopátrať pravdy a nastoliť spravodlivosť. 

Tina Frennstedt (zdroj: bibliotekfh.se)

"Ako mohla polícia spočiatku prehliadnuť telo ležiace na otvorenom priestranstve, pár metrov pred začiatkom riedkeho borovicového lesa? Veď oblasti pozdĺž pobrežia prehľadávala dokonca helikoptéra. A kto má toľko odvahy, že zasadí chlapcovi oveľa väčšie množstvo bodných rán, než je nutné, hneď vedľa relatívne frekventovanej cesty? Celý predošlý deň strávila čítaním úvodnej dokumentácie k prípadu, v ktorej boli stručne zhrnuté všetky udalosti, a už vtedy jej napadla možnosť, že Maxa páchateľ zavraždil na inom mieste a jeho telo potom umiestnil pri ceste." (str. 151)

Cesta 9 sa mi páčila o niečo viac ako Nezvestná. Pracuje so zaujímavejším prípadom a mal som dojem, akoby si autorka písanie istým spôsobom užila viac. Pohráva sa s dvoma líniami a viacerými uhlami pohľadu, odkrývanie tajomstiev je pútavé a prekvapivé a Tess ako ústredná postava je so svojimi postrehmi i osobnými problémami čerešničkou na torte. Som veľmi rád, že som dostal možnosť prečítať si knihu ešte pred jej oficiálnym vydaním. Ako fanúšik románových sérií a priaznivec škandinávskych psychotrilerov hodnotím novinku Tiny Frennstedt čisto pozitívne, a preto verím, že na ďalší diel si už počkáme o niečo kratšie. 

Originálny názov: Väg 9
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odložené prípady)
Preklad: Katarína Uhríková
Počet strán: 440

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nie každá rozprávka má šťastný koniec

Nemecko sa čím ďalej, tým viac vyrovnáva trilerovým veľmociam, ako sú severské krajiny, USA či Anglicko. Som rád, že vydavateľstvo Tatran nám prináša čoraz častejšie diela germánskeho pôvodu, či už ide o notoricky známeho Sebastiana Fitzeka, Carstena Henna (ktorého knihu práve čítam a takisto silno odporúčam), alebo Nele Neuhasovej, označovanej za kráľovnú nemeckej detektívky. Niet sa čomu čudovať, spojenie dôsledného vykreslenia charakterov a neustávajúcej napätej atmosféry je lákadlom, akému je ťažké odolať. Autorkin štýl mi sadol ako uliaty - nemám rád priveľmi prekombinované príbehy, ktoré dávajú na konci zmysel len pri hlbokom zamyslení. Niežeby Neline knihy nestáli za zamyslenie, skôr naopak. Prinášajú rôznorodé témy zo súčasnosti, blízke širokému spektru ľudí. Sú však spracované priamočiaro, bez zbytočných kľučiek a snahy zmiasť čitateľa.

"Ležal na zemi, dychčal, srdce mu divoko bilo. Keď sa pohol čo len o milimeter, slučka ho odrezala od vzduchu. Naťahoval uši, no počul iba búrku, ktorá burácala rovnakou silou. Skončili? Neprišli ho zabiť? Sú preč? Napätie trochu povolilo, svaly sa uvoľnili. Úľava však prišla predčasne. Začul syčanie, zacítil vôňu laku. V tej chvíli dostal ranu do tváre, nosová kosť sa mu s prasknutím zlomila, ten zvuk mu zadunel v hlave ako výstrel. Z očí mu vyhŕkli slzy, nos sa mu upchal krvou. S handrou v ústach takmer nemohol dýchať. Opäť sa ho zmocnila panika, oveľa väčšia ako prv, pretože teraz útočníkov nevidel." (str. 127)

Snehulienka musí zomrieť je naozaj skvelý názov, ktorý v sebe nesie prvok rozprávkovosti aj kontrastnej morbídnosti. Už pred otvorením knihy som tušil, že toto bude pre mňa ten správny psychotriler. A nemýlil som sa. Zbožňujem príbehy zasadené do úzkej komunity poznačenej tajomstvami, temnotou a nedôverou. Síce sa z toho pomaly stáva isté klišé, ale v šikovných rukách sa z neho stále dá vyžmýkať maximum. A Nele Neuhausová je natoľko zručná rozprávačka, že ma okamžite dokázala vtiahnuť do prostredia naoko súdržnej, ale v skutočnosti nesmierne expresívnej dediny. Príbeh začína návratom Tobiasa, ktorý strávil desať rokov vo väzení za zločin, ktorý podľa svojich slov nespáchal, a je odhodlaný očistiť svoje meno. V hľadaní pravdy mu pomáha aj vyšetrovateľka Pia spolu s ďalšími osobami, dotvárajúcimi dej a miestny kolorit. Niekdajšie vraždy poskytujú priestor na rozpitvanie starých rán, čo sa nezaobíde bez podozrievania, obviňovania a krívd. Práve v pestrej plejáde pováh a osobnostných čŕt spočíva najväčšie pozitívum románu. Takú zmes charakterov som už dávno nevidel. Zároveň to má svoju nespochybniteľnú funkciu, keďže v príbehu sa vyskytuje množstvo postáv a na základe ich typických znakov je možné ich ľahko odlíšiť a čitateľ sa nestráca v záplave mien. Tiež sa mi páčilo, že na rozdiel od iných kolegov či kolegýň sa autorka nesnaží moralizovať, ale ponecháva priestor čitateľovmu rozhodnutiu, čo je správne a čo nie. Jej hrdinovia sa totiž ocitajú v situáciách, kde musia čeliť tvrdým následkom. Je lepšie uniknúť do bezpečia, alebo sa postaviť tvárou v tvár zodpovednosti? Prekonanie strachu nevedie vždy k výhre nad sebou samým, ale často k ešte väčším obavám. Bodaj by nie, zločin tiahnuci sa celými rokmi len tak nezmizne z ľudskej pamäti a nové bizarné vraždy v ospalom mestečku dokážu prebudiť rozličné prejavy. Ak je niekto ochotný zabíjať, aby sa pravda nedostala na povrch, všetci by sa mali mať na pozore. Mŕtva mladá žena naaranžovaná ako princezná si takto svoj šťastný koniec určite nepredstavovala a ktovie, čo sa odohráva v útrobách duše chorého vraha...

Nele Neuhausová (zdroj: tz.de)

"Otec mu zasa zasahuje do života, práve teraz, keď potrebuje všetku silu a koncentráciu na to, aby si udržal pracovné miesto a zachránil svoju budúcnosť! Rástol v ňom hnev. Prečo mu konečne nedajú pokoj? V mysli sa mu začali vynárať obrazy, o ktorých si myslel, že na ne dávno zabudol, ale voči spomienkam a pocitom, ktoré ich sprevádzali, bol bezmocný. Vedel, že keď matka nebola doma, otec si to v jednej z podkrovných hosťovských izieb rozdával s Laurinou matkou, ktorá u nich pracovala ako gazdiná. To mu však nestačilo. Vlákal do postele aj dcéru svojich nevoľníkov, ako v duchu označoval svojich zamestnancov a celú dedinu..." (str. 203)

Snehulienka musí zomrieť je prvou knihou, ktorú som od Neuhausovej čítal, ale nebude ani zďaleka poslednou. Ak sú aj ostatné jej tituly takéto kvalitné, rýchlo sa zaradí medzi moje obľúbené spisovateľky. Napätie, nepredvídateľnosť, majstrovsky budovaná atmosféra, dôkladne vykreslené postavy, prelínanie minulosti a súčasnosti, striedanie uhlov pohľadu... to je len zlomok prvkov, ktoré tvoria dobre fungujúci celok. Na Goodreads som sa dočítal, že ide už o štvrtú časť série, preto verím, že Tatran čím skôr príde aj so zvyšnými dielmi... Román je ako stvorený na predlžujúce sa jesenné dni, nechajte sa teda zlákať, zimomriavky sú zaručené!

Originálny názov: Schneewittchen muss sterben
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Bodenstein a Kirchhoffová)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Politický triler z prvej ruky

Bývalý politik a prezident Slovenskej republiky v role spisovateľa? Na rovinu priznám, že som k jeho knihe pristupoval so značným skepticizmom, ale aj veľkou dávkou zvedavosti. Ide len o premyslený marketingový ťah alebo naozaj disponuje rozprávačskými kvalitami? Ponúkne čitateľom nefalšovaný pohľad do zákulisia najvyššieho panského huncútstva alebo bude iba kĺzať po povrchu? Odhliadnuc od všetkých románových atribútov, Andrej Kiska jednoducho bude čeliť vytváraniu názorov a predpokladov čitateľov ešte predtým, ako knihu otvoria. Preto je dobre, že Prezident už od prvej strany pôsobí silne autenticky a dokáže vás vtiahnuť. Najmä preto, že si viete živo predstaviť mnohé reálne predobrazy postáv... 

"Zvažoval, ako má postupovať. Predvolebná kampaň premiéra bola plná nechutných osobných útokov voči Patrikovi. Stovky bilbordov, milióny letákov. Aj v osobných diskusiách musel odolávať ohováraniu a zákerným výpadom. Dnes sa s ním mal osobne stretnúť prvýkrát od posledného súboja v televízii pred dvoma mesiacmi. Barbora navrhovala začať odmerane a dať premiérovi pocítiť, že jeho správanie bolo neprístojné. Pán Závodský navrhoval diplomatický postup a ukázať ochotu na spoluprácu, ale ísť vlastnou cestou. Patrik sa rozhodol, že spraví hrubú čiaru. Vyskúša vzťah s premiérom vybudovať nanovo." (str. 71)

Podtitul Dvadsať dní na prežitie dáva jasne najavo, aký nádych bude mať príbeh, a autor sa ho snaží naplniť. Nejde však cestou zahraničných špionážno-politických románov, čo je na jednej strane výhoda, pretože je bližší domácemu prostrediu, no zároveň akoby sa hral na niečo, čím nie je. Je prirodzené, že Andrej Kiska siahol po prostredí a námetoch, ktoré dôverne pozná, a z jeho textu cítiť, že sa v ňom pohybuje bez problémov a nepadne mu zaťažko vykresliť aj množstvo zaujímavých detailov. Práve tento prvok považujem za najväčší prínos knihy, bežný človek sa nemá ako dozvedieť o zákulisných praktikách vládnych činiteľov, jemných nuansách etikety či jazyku diplomacie. Autor má k téme čo povedať a osobne považujem voľbu beletrie za lepší krok ako prípadné memoáre. Fantázia nepozná hraníc a poskytuje nepreberné možnosti ďalšej sebarealizácie. Nehovoriac o tom, že pamäti by mohli pohoršiť mnohých ľudí, čo sa vo vymyslenom príbehu ľahko schová za umeleckú licenciu. Pri čítaní sa totiž, ako som už spomenul, nevyhnete hľadaniu súvislostí medzi postavami a skutočnými osobami. Kontakt so stránkami knihy je tak svojsky obohatený o bizarné hľadanie podobností, hoci by aj boli neplánované. Príbeh začína inauguráciou novej hlavy štátu a čerstvý prezident Patrik bude mať čo robiť, aby nasledujúce tri týždne ustál ako politik aj ako človek. Búrlivé vody domáceho i medzinárodného významu veľmi rýchlo preveria jeho charakter a budú mať, samozrejme, vplyv aj na jeho osobný život. Dej je tvorený viacerými motívmi, za všetky spomeniem napríklad napätý vzťah medzi Patrikom a premiérom Erikom Vargom, vojnovú krízu na Ukrajine či lavírovanie medzi svetovými vodcami a ich megalomanskými plánmi. Patrik ako ústredný hrdina mi bol sympatický už od začiatku, je vykreslený uveriteľne a nemáte dojem, že by si chcel autor cez neho nejakým spôsobom namaľovať obraz seba samého. Páčilo sa mi, že sme mali možnosť spoznať aj prezidentovo zázemie a vzťahy nielen na báze politiky, ale i v rámci pracovného tímu. Napokon, tie sa pre Patrika ukážu ako prekvapivo hlboké... 

Andrej Kiska (zdroj: Wikipedia)

"V konferenčnej sále počas Patrikovho prejavu bolo už len zopár prezidentov. Poloprázdnu miestnosť zapĺňali väčšinou profesionálni diplomati a ich asistenti, z ktorých iba niekoľko venovalo pozornosť Patrikovým slovám (...) Čo je vlastne jeho úlohou, úlohou prezidenta? Hovoriť pravdu či dávať klamlivú nádej? Rozsievať optimizmus v už aj tak pochmúrnych správach či pripravovať krajinu na všetky následky vojny u susedov? Má vysvetľovať, ako sa asi cítia muži, ženy, otcovia, matky vzdialení pár hodín cesty z Bratislavy, o ktorých osude a slobode rozhodujú iné, veľké krajiny? Čo odkázať Vargovi a mnohým ďalším?" (str. 191) 

Patrik síce navonok vystupuje ako suverén, no vnútri často bojuje s neistotou a pochybnosťami. Tie občas prepadnú aj čitateľa, najmä v častiach, kde sa Andrej Kiska nechá uniesť opisom "prezidentovania" na úkor dynamiky deja. Našťastie ide väčšinou o nevšedné kamienky celkovej mozaiky, a tak mu to s prižmúrenými očami odpustíte, pretože v závere číha nejeden vygradovaný zvrat. Prezident je pútavé čítanie, pri ktorom je ťažké nevnímať v pozadí osobnosť autora, no keď sa necháte unášať príbehom, dostanete vydarený spoločenský román v kombinácii s trilerom, akých je na domácej knižnej scéne ako šafranu.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Vatikánsky objav s neblahými následkami

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ pokračuje v nových vydaniach kníh Daniela Silvu a na rad prišiel aj Padlý anjel. Ten zhodou okolností patrí medzi tie časti série, ktoré som ešte nemal možnosť čítať, a tak bolo pre mňa rozhodnutie siahnuť po ňom jednoznačné. Spočiatku som sa snažil zaradiť dej do časovej línie, no, samozrejme, román sa dá čítať aj samostatne. Moje odporúčanie však je poznať aspoň zopár súvislostí, pretože autor sa do Vatikánu vracia rád a relatívne často. Kontakty Gabriela Allona - ústredného hrdinu a legendy izraelskej tajnej služby - so sídlom pápeža občas kvalitatívne zakolíšu, ale tento prípad to určite nie je. Od začiatku až do konca čaká na čitateľa dramatický boj proti globálnemu nepriateľovi na základe aktuálnej medzinárodnej situácie. Kniha vyšla pôvodne v roku 2012, a hoci sa odvtedy mierne zmenili zoskupenia protivníkov, ich hrozba nie je o nič menšia, skôr naopak. 

"Gabriel mal šťastie, že prežil poslednú operáciu, ale teraz tu znova stál pred nimi, nevyzeral o nič horšie ako predtým a rozprával im pútavý príbeh. Vystupovala v ňom kurátorka z múzea a dcéra vykrádača hrobiek, kňaz s nebezpečným tajomstvom a nóbl mafián Carlo Marchese, čulo obchodujúci s najnebezpečnejšou teroristickou skupinou na svete. Cieľ operácie, povedal Gabriel, je jasný. Treba zhromaždiť informácie, ktoré zničia Carla, a súčasne poškodiť Hizballáh... Musia odhaliť cordatu, čiže lano, ktoré ho spája s Hizballáhom, a omotať mu ho okolo krku." (str. 118)

Kto je bližšie zoznámený s autorovou tvorbou, ľahko vybadá určitú opakujúcu sa schému. Pri vyše dvoch desiatkach kníh je, prirodzene, náročné neopakovať sa, no Silvovi sa ešte ako-tak darí spracovať známe motívy originálnym spôsobom a vždy v jeho riadkoch nájdete niečo nové. Padlý anjel ponúka všetky známe prvky - vytrhnutie Gabriela zo vzácnych pokojných chvíľ, útok fundamentalistov, zvolanie tímu, vypracovanie postupu a úsilie zabrániť nepriateľom v naplnení ich krvavých úmyslov. Tých predstavuje v prvom rade hnutie Hizballáh, s ktorým nemajú Izraelčania dočinenia prvý ani poslednýkrát. Hydra, ktorej po odseknutí hlavy narastú ďalšie, siaha do rôznych miest aj frakcií a Gabriel sa bude musieť poriadne obracať, ak chce odvrátiť katastrofu priam apokalyptických rozmerov. Do deja vstupujú fanúšikom dobre známe postavy, či už ide o členov Gabrielovho tímu, agentov svetových spravodajských služieb, alebo vatikánskych hodnostárov, z ktorých najvýraznejšie vyčnieva ako zvyčajne pápežov osobný tajomník Donati. Práve on Gabriela požiada, aby vyšetril smrť mladej kurátorky v Bazilike svätého Petra, čím príde na stopu medzinárodného gangu a jeho prepojenie na teroristickú sieť. Nemohol som si pritom nevšimnúť, že Daniel Silva zastáva pomerne vyhranený postoj voči Arabom a v príbehu sa nevyskytne prakticky ani jedna kladná postava s daným pôvodom. Vo všeobecnosti možno povedať, že staršie knihy série sa týmto javom vyznačujú vo väčšej miere ako novšie kúsky a som rád, že autor postupne odhodil svoju prílišnú zaujatosť. Z textu pritom cítiť jeho niekdajšiu novinársku profesiu a odborníka na Blízky východ. Dozviete sa veľa zaujímavostí zo sveta, ktorý ostáva pre našinca stále ukrytý pod závojom exotiky a cudzosti. Allon je v najlepšej forme (napokon, sme zhruba v polovici série) a čitateľ ľahko zabudne na fakt, že už má na chrbte šesť krížikov. Napriek tomu ešte nepatrí do starého železa a dokáže sa postaviť aj omnoho mladším protivníkom. Vďaka bohatým skúsenostiam, ktoré nazbieral už od mladých rokov ako pomstiteľ notoricky známej operácie Čierny september, dobre vie, že nad svalmi veľakrát zvíťazí rozum. A tak sa okrem napínavých pasáží tešte i na dômyselné plánovanie, taktiku a stratégiu agentov, zvažujúcich všemožné príčiny a dôsledky podniknutých krokov. 

Daniel Silva (zdroj: Post-Gazette)

"O šesť sekúnd nálož vybuchla. Vďaka tvaru a presnej kalibrácii smerovala celá sila explózie dovnútra, takže nespôsobila nijaké náhodné zranenia alebo škody. Narobila viac hluku ako škody, hoci výbuch bol dosť silný, lebo roztrhal ľavú prednú pneumatiku a otvoril kapotu. Zmätený a oslepený šofér inštinktívne strhol auto doprava. To vyletelo na chodník, prerazilo železný plot a napokon pristálo na Hagenplatzi, neveľkom trojuholníku zelene, ktorý členovia tímu láskyplne prezývali Zmrzlinové námestie." (str. 179-180)

Ako obvykle aj teraz zavedie Izraelčanov ich práca do rôznych kútov sveta. Spolu s postavami navštívime okrem Talianska aj Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, USA či Jeruzalem, kde dôjde aj k búrlivému vyvrcholeniu ako z akčného filmu. Gabriel sa prejaví ako neohrozený hrdina, presne ako si ho predstavujeme, a znova zachráni svet. Každý úspech ho však nejakým spôsobom poznačí a ani tentoraz nevyviazne bez ujmy na duši. Ešteže má po boku vernú Chiaru, ktorá mu vždy pomôže vystrábiť sa z každej rany. Padlý anjel má mnoho metaforických odtieňov, no na Daniela Silvu sa vzťahovať nedá. Svojou tvorbou navždy poznačil žáner špionážneho trileru a tento román už patrí medzi moje najobľúbenejšie. 

Originálny názov: The Fallen Angel
Príslušnosť k sérii: 12. diel (Gabriel Allon)
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.