Pravda môže byť pochovaná, ale nie zabudnutá

Znie to až neuveriteľne, ale americká spisovateľka Sandra Brown má na svojom konte už viac než sedemdesiat úspešných titulov. Nemôžem však povedať, že by ma to prekvapovalo, s jej tvorbou som sa zoznámil už počas štúdia na strednej škole a odvtedy už ubehlo pekných pár rokov 😀. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ nám ponúka predovšetkým líniu jej romantických trilerov, čím stavilo na všeobecný vkus svojich čitateľov. Je to dobrý ťah, veď aj Sandrina novinka Nebezpečné puto verne odráža jej rozprávačský štýl spájajúci napätie, výrazné postavy a potrebnú dávku lásky a erotiky. Keďže ide o samostatný príbeh - rovnako ako pri ostatných dielach pod hlavičkou vydavateľstva -, môžu po ňom bez obáv siahnuť aj tí, ktorí ešte s autorkinými knihami nemali tú česť. S postupne sa zvyšujúcim počtom jej prekladov je podľa mňa totiž ťažké dlho im odolávať...

"Aj keď vedel, že by sa strýkovi a Donovi určite zišiel ďalší pár rúk, ešte by sa im nedokázal pozrieť do očí. Hneď by vedeli, že ho niečo trápi. Začali by sa vypytovať a on by im musel klamať, čo by tiež hneď spoznali. Keď ho pristihli pri fajčení trávy a poslali do polepšovne, pre strýka to bolo veľké sklamanie. Aj tak ho však nikdy neprestal podporovať. Skrátka, túto kapitolu Ledgeovho života spolu prekonali a Henry mu ďalej veril. Božechráň, aby sa niekedy dozvedel o tom, čo dnes spáchal. Bolo mu zle, len si to predstavil." (str. 56)

Na druhej strane tí, ktorí vyhľadávajú Sandru Brown pravidelne, už môžu ľahšie vybadať isté opakujúce sa prvky. Napriek občasnému skĺzavaniu k rotujúcim schémam však stále dokáže vyžmýkať zo svojich námetov maximum a vtiahnuť čitateľov do deja plného zvratov, iskrenia a odhaľovania pravdy. Inak to nie je ani tentoraz, hoci oproti ostatným knihám je tu jeden výrazný rozdiel. Vo väčšej miere dochádza k prepojeniu dvoch časových línií, a to súčasnej a z roku 2000. Prítomná línia je síce dominujúca, no návrat do prelomu tisícročí je spestrujúcim stavebným kameňom príbehu a šikovne ho dopĺňa o nevyhnutné poznatky. Ďalším plusovým bodom je dejisko - Sandra už viackrát dokázala svoj talent dôkladne preniesť čitateľa do rôznych kútov Ameriky (či sveta), no južné štáty USA majú v jej dielach nevšedný šmrnc. Nebezpečné puto vás zavedie do Texasu, do prostredia lepkavého tepla, sucha, vplyvných mužov a silných žien, kde nie je priestor pre slabé povahy. O to menej, že v centre deja sa ocitajú osoby zapojené do starého zločinu. Vzhľadom na početné mená sa menej pozorní čitatelia môžu spočiatku strácať, ale zas nejde o nič mimoriadne mätúce. Sandra je skúsená spisovateľka a je v podstate nemysliteľné, aby si neustriehla svoje postavy. Najmä ak sa všetko viac-menej točí okolo ústredného páru Arden - Ledge. Práve vykreslenie ich pováh mierne spadá pod autorkino klišé, mám totiž dojem, že sa menia len povolania a charaktery ostávajú rovnaké. I keď je pochopiteľné, že pri toľkých knihách sa nedá zakaždým vytvoriť zbrusu nový človek a našťastie to nijako neznižuje celkový dojem. Samotný príbeh predsa len stojí na pevných základoch a zaujme vás už od začiatku. Arden Maxewllová sa vracia do rodičovského domu a okamžite sa stane terčom. Klebiet, nedôvery i zločincov, s ktorými sa kedysi spriahol jej už dlhé roky nezvestný otec. Vývoj udalostí ju napokon privedie k myšlienke zistiť, čo sa stalo v osudnú noc pred dvadsiatimi rokmi a v pátraní po odpovediach jej môže pomôcť Ledge Burnet. Ani k nemu nebol život férový, v mladom veku prišiel o rodičov, a hoci si ho osvojil strýko so svojou manželkou, ani toto rodinné prostredie nemalo dlhé trvanie. Skončil v polepšovni a v tom čase sotva niekto veril v jeho nevinu. Nitky sa zbiehajú k zmiznutiu Ardeninho otca a aby odhalil pozadie zosnovania svojho uväznenia, spojí sily s dcérou človeka, ktorý mal pred dvoma dekádami prsty v krádeži pol milióna dolárov...

Sandra Brown (zdroj: The Big Thrill)

"Znovu vyliezol na kapotu. Psy ďalej útočili a snažili sa vyskočiť tak vysoko, aby naňho dočiahli. Vrčali a štekali jeden cez druhého. Z rozďavených papúľ im viseli sliny. Pätou trafil jedného do ňufáka. Pes odletel, tvrdo dopadol na chodník a na okamih ho to omráčilo. Bleskovo sa spamätal, vstal a znova sa začal vrhať po Ledgeovi ako besný. Obzrel sa, či sa Arden podarilo dostať dnu. Jedno zo zvierat si ju však všimlo a teraz zúrivo skákalo na dvere a cerilo tesáky." (str. 221)

Páčilo sa mi, že pri niekdajšej lúpeži sa autorka pohráva s identitou jednotlivých zločincov a ich pravé tváre sa odhaľujú len postupne. Každou kapitolou silne váš dojem, akoby Sandra Brown pomaly, ale isto skladala puzzle a čoraz väčšmi sa pred vašimi očami objavuje pestrofarebný obraz. V prípade tejto knihy prevažuje kvalitou kriminálna zápletka nad ľúbostnou, ktorá je, povedzme si pravdu, v danom žánri skôr vynúteným spestrením než pevným pilierom. Našťastie je dávkovaná v správnej miere i v správnom čase a nepôsobí rušivo. Nebezpečné puto patrí rozhodne k najlepším autorkiným počinom, nepochybne si v cieľovej skupine nájde množstvo spokojných fanúšikov (či skôr fanúšičiek). 

Originálny názov: Thick as Thieves
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Andrezálová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Zločin ako dôsledok sociálnej frustrácie

Dodnes si živo pamätám, ako som prvú časť série s Martinom Servazom Mráz čítal počas horúcich júnových dní na konci školského roka na Donovaloch. Preto vždy, keď sa púšťam do ďalšej knihy Bernarda Miniera, zasiahne ma mierna dávka nostalgie. Znie mi až neuveriteľne, že séria sa rozrástla už na sedem dielov. Ale keďže zločin nikdy nespí, niet sa čomu čudovať. Francúzsky triler navyše patrí medzi výrazných zástupcov žánru na európskej pôde a mená ako Minier, Thilliez či Beuglet sa stali synonymom kvalitného čítania. Trilery z krajiny galského kohúta majú totiž špecifický rukopis. Spája sa v nich zvláštna atmosféra jednotlivých regiónov so sociálnou kritikou a zobrazené zločiny nesúvisia iba s morálnym poklesom kriminálnikov, ale majú širší spoločenský či dokonca vedecký rozsah. 

"Potiahol si z cigarety, započúval sa do toulouskej noci. Bolo v nej plno hlukov, čo nepripomínali savanu, a predsa tam všade navôkol blúdili šelmy: leopardy, gepardy, hyeny, levy... Aký druh šeliem poľoval na Moussu Sarra? Aký cieľ sledovali? A bol Moussa Sarr šelmou, na ktorú poľovali predátori väčší ako on, alebo bol len nevinným bylinožravcom? Jedna vec nedala Servazovi pokoj. Čo ak tie šelmy pochádzajú z ich vlastných radov? Čo ak sú niekde vnútri? Ako by reagovali, keby sa k nim Servaz priblížil?" (str. 93)

Lov je román, pri ktorom by ste pokojne mohli uveriť, že rúca fiktívnu stenu a inšpiruje sa skutočnosťou. A to napriek mysterióznym prvkom, typickým pre autorovu tvorbu. Fanúšikovia však dobre vedia, že Bernard Minier málokedy reálne pracuje s nadprirodzenom, všetky záhady sú napokon racionálne vysvetlené, a práve to ich robí ešte pútavejšími. V pondelok uprostred jesene je v temných lesoch Ariége objavené ľudské telo s hlavou jeleňa. Záhadný, priam rituálny úkaz privedie k vyšetrovaniu kriminalistu Martina Servaza, ktorý hneď tuší, že nepôjde o jednorazovú záležitosť a že na políciu čaká poriadne náročný týždeň. A, žiaľ, nemýli sa, pretože neľudské zverstvá - či skôr ľudia vo zvieracej koži? - pomaly pribúdajú. Trilery majú neopakovateľnú schopnosť vniesť do našich pokojných životov kúsok napätia, umožňujú nám nahliadnuť za oponu morálnych pokleskov a tie lepšie aj zamyslieť sa nad rôznymi problémami spoločnosti. Minier vo svojej novinke reaguje aj na aktuálnu situáciu ohľadom svetovej pandémie, čím mierne pichá do osieho hniezda. Správny autor neobchádza realitu a reflektovanie kovidu je podľa mňa prirodzeným literárnym vývojom. Už som sa však viackrát stretol s otvorenou - ba dokonca nenávistnou - kritikou spisovateľov, ktorí sa opovážili natiahnuť svojim hrdinom rúško alebo ich nebodaj nechať očkovať... Servaz má moju plnú podporu, vždy sa predsa snažil pristupovať k problémom rozumne a zodpovedne. No, ale aby som veľmi neodbiehal... Zápletka Lovu dokazuje, že Minier má stále na čom pracovať a že nesmie ani trochu poľaviť. Po šiestich predchádzajúcich prípadoch mi pripadá ako starý známy a je skvelé, že autor mu každou knihou dodáva potrebnú hĺbku. Vôbec sa pritom nečudujem, že postupne nadobúda väčšiu mieru cynickosti či rozčarovania. Hlavne po predošlej knihe, kde sa viac rozvinul aj motív ťahajúci sa celou sériou ohľadom Martinovej nezvestnej bývalej priateľky. Nemenej zaužívanou témou je aj nenávisť k policajným zložkám. Servaz opätovne čelí odporu verejnosti a je tak nútený bojovať hneď na niekoľkých frontoch. Páčilo sa mi, ako autor zapracoval do deja porovnanie reakcií politikov či užívateľov sociálnych sietí na vyšetrovaný prípad a postoje voči polícii. Je smutným faktom, že ľudí viac vyburcuje kolektívny hnev než drastické vyčíňanie sériových vrahov...

Bernard Minier (zdroj: The Latest News)

"Dve autá zaparkované v tejto uličke oproti veľkému nádvoriu boli zámerne podpálené, a keď tam prišlo hasičské auto sprevádzané posádkou z protiteroristickej brigády, z horných terás sa na nich zosypala spŕška striel. Rýchlo pochopili, že to je ďalšia pasca. Posádku tvoril jeden policajt a jedna policajtka. Bol to nevyskúšaný a neosvedčený krok. Hneď po prvých strelách sa pokúšali cúvnuť, aby sa dostali z pasce, ale na rohu Avenue de la Reynerie sa vynorili útočníci a začali do nich hádzať dlažobné kocky a vzápätí aj zápalné fľaše." (str. 202)

Lov je vydarený triler, celkovým vyznením pripomínajúci minulú knihu Údolie. Tiež sme sa v nej ocitli obklopení lesmi, kde si nikto nemôže byť istý, komu sa dá veriť a či nemá náhodou na chrbte namaľovaný pomyselný terč. Nepredvídateľnosť je ďalším kladom tohto románu, ktorý pracuje s množstvom postáv. Zakaždým som zvedavý, koho zo Servazovej minulosti Bernard Minier privedie, aby sme sa dozvedeli, čo má po čase nové. Dynamickému deju napomáhajú aj krátke kapitoly, ako zvyčajne končiace v tom najlepšom. Z Martina už po takmer tridsiatich rokoch obetavej práce občas cítiť únavu, ale jeho zmysel pre spravodlivosť je neochvejný a pevný. Preto dúfam, že sa ešte nechystá do dôchodku a vyšetrí pre nás ešte niekoľko zamotaných prípadov. 

Originálny názov: La Chasse
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Martin Servaz)
Preklad: Mária Gálová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Objavenie nádeje v krutom svete

Keď sa vydavateľstvo Slovart rozhodlo priniesť staršie prípady Harryho Boscha v nových vydaniach, objasnilo sa mi mnoho súvislostí. Kedysi som totiž prečítal prvé štyri časti série a neskôr som naskočil na vlnu, keď už bol losangeleský veterán na dôchodku. Je skvelé, že mám možnosť doplniť si medzery. Aj preto, že som si ktovieprečo myslel, že Harry bol v mladšej verzii o čosi akčnejší než dnes, keď mu vek hádže pod nohy prirodzené polená. Spätne si však uvedomujem, že Michael Connelly ho viedol cestou plynulého vyšetrovania väčšinu času a ak aj dôjde k nejakej akcii, zakaždým je to len v prospech deja a nejde o žiadnu prvoplánovú snahu zaujať čitateľa. Nečudo, že sa mu to darí už vyše dvoch dekád. Zločiny v slnečnej Kalifornii sú uveriteľné, autentické a Harry je zárukou, že každá obeť sa dočká zaslúženej spravodlivosti.  

"Lupiči zozadu priskočili k strážnikom, prekvapili ich a bez jediného výstrelu im zobrali peniaze. Potom sa začali vracať k autu, no odrazu sa stalo čosi nevysvetliteľné. Jeden z nich, ten, čo neniesol vak s lupom, zastal, rozkročil sa a oboma rukami chytil zbraň. Nechápal som to. Čo ten chlap vidí? Kde je hrozba? Kto sa pohol? Ozbrojenec spustil paľbu a jeden z mužov v oblekoch s rukami nad hlavou, nepredstavujúci absolútne nijakú hrozbu, sa po zásahu zrútil na zem. Sekundu nato už prebiehala prestrelka ako vo filme. Strážnik v aute, ochrankári aj najatí policajti začali strieľať ako diví." (str. 31)

Stratené svetlo sa od svojich papierových predchodcov líši predovšetkým v dvoch podstatných detailoch. Prvým je priamy rozprávač. V predošlých ôsmich dieloch série sme ešte nikdy nemali možnosť pohrúžiť sa týmto spôsobom do vnútra Harryho Boscha, hoci napriek tomu bol vždy vykreslený veľmi živo a autenticky. Nielenže tým román získava ohromný nádych starších noirových diel, ale ich-forma navyše lepšie sedí k osudovej zmene, ktorá slávneho detektíva postihla. Druhou odlišnosťou je totiž jeho pracovné zaradenie, respektíve jeho absencia. Harry už totiž nepôsobí ako policajt. Po rezignovaní z dlhoročnej pozície je z neho obyčajný občan, ale to neznamená, že by zanevrel na spravodlivosť, skôr naopak. Pri odchode z kancelárie si vzal svoju zbierku nevyriešených prípadov, aby si mal čím vyplniť náhly voľný čas a zároveň mohol dopriať vytúžený pokoj obetiam aj ich blízkym. Medzi nedoriešené záhady jeho kariéry patrí aj prípad vraždy filmovej asistentky Angelly Bentonovej. Veci neprišiel na koreň aj z dôvodu prebratia vyšetrovania agentmi FBI. Tým sa nikdy nepáči, keď sa do ich práce mieša človek zvonku, a nebude to inak ani tentoraz. A ešte väčšmi v prípade, že sotva získal licenciu súkromného detektíva. Angellina smrť bola netradičná - či už preto, že v tom čase došlo na nakrúcaní k lúpeži dvoch miliónov dolárov, alebo pre polohu, v akej bola objavená. Agenti FBI nepochybovali, že oba prípady spolu súvisia, no nepodarilo sa im nájsť žiadnu relevantnú stopu. Harry sa púšťa do systematické preverovania niekdajších stôp a snaží sa nájsť aj nové línie, pričom ako zvyčajne stúpi na otlak viacerým mocným ľuďom. Keď už sme pri FBI, nedá mi nespomenúť aj Boschovu bývalú manželku Eleanor Wishovú, ktorá kedysi tiež bola súčasťou agentúry a svoju dôležitú úlohu zohráva aj v tomto príbehu. Po zanechaní kariéry v štátnych službách sa dala na profesionálny hazard, takže okrem Los Angeles sa pozrieme aj do neďalekého "mesta hriechu" - Las Vegas. Opätovné stretnutie Harryho a Eleanor vedie k ďalšiemu nečakanému zlomu v jeho živote. Skalní fanúšikovia ho dobre poznajú a ostatní sa potešia, že Harry sa popri všetkej krutosti sveta dočká aj pozitívnejších momentov. Ja patrím medzi verných priaznivcov tvorby Michaela Connellyho, ale v závere som bol dojatý rovnako ako náš obľúbený hrdina. 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Agenti boli aj v mojom dome. Dalo sa to čakať, no nepredpokladal som, že to spravia až tak jemne. Neprevrátili mi všetko hore nohami a nenechali to tak, nech si to upracem sám. Očividne všetko systematicky prezreli, no väčšinu vecí vrátili presne tam, kde boli predtým. Stôl v kuchyni, na ktorom som nechal rozložené dokumenty týkajúce sa vraždy Angelly Bentonovej, bol dokonale vyčistený. Vyzeral, akoby ho nakoniec ešte preleštili Prontom. Môj spis, poznámky, správy - to všetko zmizlo, rovnako ako asi aj celý prípad. Radšej som sa nad tým veľmi nezamýšľal." (str. 145)

Reštart sérii určite pomohol a nazdávam sa, že prišiel v správnom čase. Connelly síce netrpí únavou materiálu, no hlavnou príčinou je práve posúvanie ústrednej postavy k novým výzvam a do nových prostredí. Harry v Stratenom svetle už netasí svoj odznak, ale má bohaté skúsenosti, ktoré využíva v boji proti kriminálnikom aj naďalej. Román vyšiel pôvodne v roku 2003, takže v ňom okrajovo rezonuje aj téma terorizmu a možnosť zneužitia vládnych opatrení. Ide o zaujímavý návrat do minulosti, objasňujúci niektoré (mnou) netušené politické súvislosti. Prípad ako taký je klasickou ukážkou Boschových schopností. Neúnavne postupuje krok za krokom, až kým sa nedočká cieľovej rovinky. Kým však pretrhne napnutú pásku, musí sa predrať množstvom slepých uličiek, klamstiev a neprajných protivníkov. Vôbec by ste však pritom nepovedali, že je z neho už dôchodca - je totiž v najlepšej forme!

Originálny názov: Lost Light
Príslušnosť k sérii: 9. diel (Harry Bosch)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Keď jednu chybu strieda ďalšia

Klas Ekman je nový švédsky spisovateľ, a to nielen na Slovensku, ale aj v domovskej krajine. Mám dojem, že sa k nám dostávajú skôr zabehnutí autori a autorky, ktorí už majú na konte viacero úspešných titulov a sú istým spôsobom zárukou, že urobia dieru do sveta aj u nás. Klas je výnimkou, keďže sa pýši zatiaľ iba svojím debutom, hoci nemenej výrazným. Od minulého roka zaň stihol získať viacero významných ocenení, preto nečudo, že hneď upútal aj za hranicami. Veď uznajte - ak sa podarí začínajúcemu literátovi preraziť v záplave kvalitných severských diel, musí mať čosi do seba. Osobne vidím veľké pozitívum jeho románu v tom, že sa nezameriava na vyšetrovanie vrážd policajným tímom, ale vydal sa cestou tzv. domestic thrileru - v centre sú obyčajní ľudia, snažiaci sa vymotať z komplikovanej situácie. 

"V tele cítil príjemnú únavu. Hudba poľavila v tempe - bolo počuť iba pár občasných tónov klavíra. Rickard pri nich zakaždým vyrazil prstami do vzduchu, akoby dúfal, že tóny môže skutočne uchopiť a vystreliť ich cez celú izbu. Johan chcel iba ležať, pozerať sa na peknú tvár a hľadať útechu. Každým hlbokým nádychom sa cítil uvoľnenejšie. Nebol zlý človek. Bol iba človek s chybami a nedostatkami. Nesledoval niečo zlé, keď ťahal zrazenú ženu v lese a nechal ju pod prikrývkou z haluzia. Johan si uvedomoval, že by mohol odpustiť sám sebe." (str. 136)

Klas Ekman pôsobil ako redaktor v rôznych médiách a jeho schopnosť vzbudiť u čitateľa zvedavosť sa prejavuje aj v rozsiahlejšom texte. Ten je tvorený krátkymi kapitolami, podporujúcimi dojem rýchleho diania a napredovania. Striedanie uhlov pohľadu dodáva príbehu nielen grády, ale aj komplexnosť a lepšie pochopíte motiváciu jednotlivých postáv. Páčilo sa mi, ako sa pôvodne pomerne komorný dej postupne rozrastá a nadobúda širšie súvislosti. Zmena však nastáva aj v konaní protagonistov a očakávaniach, ktoré od nich máte. Pripravte sa na niekoľko zvratov - niektoré vás neprekvapia, pri iných si poviete, že vyznievajú skôr pre efekt, no každopádne funkčne dotvárajú dej. V centre je milenecký pár Anna a Johan. Spočiatku som sa obával, že súčasťou knihy bude moralizovanie ohľadom nevery, ale vzťahový prvok je našťastie spracovaný zaujímavo a nenútene. Obaja "účastníci" totiž pristupujú k pomeru odlišne. Kým Johan je ochotný kvôli Anne opustiť manželku, ona uvažuje nad ukončením ich stretávania, keďže si uvedomuje, že chvíle rozkoše nevynahradia trvácny pokoj v rodine. Keby však čo len tušila, že nadchádzajúci rozchod nebude jediný tlak, ktorému bude v malomestskom hoteli čeliť, zrejme by sa Johanovi vyhla obrovským oblúkom už skôr. Nečakané dramatické udalosti preveria charaktery ich oboch, rovnako ako schopnosť riešiť problémy, čo dokážu raketovo rýchlo prerásť cez hlavu. Jedno zlé rozhodnutie spustí dominový efekt a odrazu len sledujeme následky úsilia zachovať si navonok bezstarostný život. Kniha Schopní všetkého však nie je iba o akomsi karmickom treste pre neverníkov. Nenásilne kladie pred hrdinov aj čitateľa rôzne morálne dilemy, poukazuje na osudový úpadok bežného človeka, dotvorený vítaným čiernym humorom. Práve ten povyšuje román o priečku vyššie a odlišuje ho od iných titulov v rovnakom žánri. Vyšperkované situácie, sprevádzané bizarnosťou a trefnými poznámkami, patria k tomu najlepšiemu, čo Ekmanov debut ponúka. Napriek tomu je dosť ťažké stotožniť sa s hlavnými postavami. Nazdávam sa však, že to ani nie je autorov zámer. Voľba pokrivených pováh nie je síce novinkou, no oceňujem Klasov talent priblížiť sa aj k takémuto typu ľudí. 

Klas Ekman (zdroj: Salomonsson Agency)

"Johan vytiahol veslo a pokúšal sa zatlačiť telo pod mólo. Bolo to beznádejné. Vyzliekol si bundu, vyzul topánky, ponožky a nohavice a skočil do jazera. Stál v ľadovej vode po pás, bolo mu treskúco mrazivo a nemohol potlačiť zavytie. Sklonil sa a tlačil telo nadol silou, o ktorej ani netušil, že ju ešte má. Bolo príšerné dotýkať sa tela a cítiť tukové vrstvy, ktoré si ... ukladal, odkedy prestal pracovať. Konečne boli všetky časti tela pod mostíkom a on sa vytiahol hore. Bolo hrozitánsky chladno, preto sa snažil vyžmýkať vodu z mokrého svetra, ani si ho nevyzliekol." (str. 214)

Schopní všetkého je naozaj priliehavý názov. Človek netuší, čo sa v ňom skrýva, až kým sa neocitne v situácii, ktorá dôkladne preverí jeho vlastnosti. Anna a Johan sa o tom presvedčia na vlastnej koži, a hoci im vyslovene nefandíte, chcete vedieť, ako ich peripetie dopadnú. Román je napínavý, zábavný a inteligentný. Ide o kombináciu trileru a vzťahovej drámy, pričom tieto dva žánre si ani trochu neodporujú a vhodne sa dopĺňajú. Klas Ekman sa prejavil ako zručný rozprávač, rozhodne ma zaujal, a ak sa na našom trhu objaví preklad aj jeho ďalších kníh, rád po nich siahnem. 

Originálny názov: De kapabla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Obertová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Intrigy, kam sa len pozrieš

Reedície sa vo vydavateľstve Slovart dočkala ďalšia connellyovka, tentoraz Mesto kostí. Ide o ôsmu časť série s neochvejným pilierom losangeleskej spravodlivosti Harrym Boschom, hoci osobne som sa s ňou prvýkrát stretol až teraz. Na jednej strane som si vyplnil prázdne miesto v Harryho minulosti, na druhej strane na mňa z textu vanula istá nostalgia. Bosch je takmer o dvadsať rokov mladší ako jeho aktuálna verzia, v deji vystupuje množstvo niekdajších postáv a nepriatelia si na detektíva v najlepšej forme dovoľujú omnoho viac. Návrat do začiatku dvadsiateho prvého storočia znamená aj úbytok komunikačných technológií a ďalších súčasných vymožeností, bez ktorých si už ani nedokážeme predstaviť svoj deň. O to výraznejšie však vyznieva dôkladná vyšetrovateľská práca, vedúca k nečakaným odhaleniam...

"Polícia by mohla vyriešiť problém s Thorntonom bez toho, aby jej stúpali na päty novinári. Nemusela by ponižujúco priznať, že jeden jej príslušník spôsobil nezodpovedným únikom informácií smrť nevinného človeka. Zároveň by šikovne uzavrela prípad chlapca na kopci (...) Podozrenie padne na mŕtveho pedofila, polícia prípad založí a prejde na iný, pokiaľ možno s väčšou šancou na vyriešenie. Bosch tomu všetkému rozumel, no nebol ochotný akceptovať to. Počul Golliherovu litániu o jeho zraneniach. Už vtedy v pitevni sa rozhodol, že prípad uzavrie odhalením pravého páchateľa." (str. 127)

Ako by to nestačilo, ešte aj sám Harry sa pri vyšetrovaní vracia dlhé roky späť, čo sa nezaobíde bez bolestivého vyrovnávania sa s vlastnými démonmi. Fanúšikovia série vedia, že sa už od detstva potýka s nástrahami drsnej ulice, ale nikdy nedovolil, aby ho zlomili či odviedli jeho pozornosť od zvoleného cieľa. Aktuálny prípad však otvorí staré rany, a nielen preto, že obeťou je dvanásťročný chlapec... Základ vyšetrovania je pomerne krutý a citlivejšie povahy možno budú neveriacky krútiť hlavami, no nazdávam sa, že dané témy je potrebné otvárať a nezahmlievať skutočnosť. Práve naopak, nie všetky obete sú už mŕtve a aj Harry si dobre uvedomuje, že úmyselné odvracanie tváre sa niekedy vyrovná aj ťažkým zločinom. Fyzické týranie je však iba jedným z množstva motívov, ktoré Michael Connelly spracúva. Rozohráva spletitú hru plnú rôznych nástrah, a tie sa týkajú aj čitateľa. Výhodou autorovho štýlu je, že väčšinou sledujeme dianie iba cez ústredného hrdinu, a tým pádom aj pravdu odhaľujeme spolu s ním, krok za krokom. A hoci si dávate postupne do súvislostí jednotlivé stopy, na záver ste tak či tak prekvapení. Na detektívov tentoraz číha veľa slepých uličiek, čo začne byť časom trochu monotónne. Ešteže je Bosch taký sympaťák. Svojou húževnatosťou a úctou k obetiam si však neraz narobí aj veľa zbytočných problémov. Politikárčenie a snaha nadriadených nedať pred verejnosťou najavo žiadnu slabosť sa uňho míňajú účinku, čo ho sem-tam stavia do roly osamelého kovboja. To jediné mi na jeho charaktere dlhodobo prekáža. Má totiž po svojom boku aj ľudí, ktorí by zaňho položili život, verných parťákov i parťáčky. Chápem, že ich nechce ohroziť svojimi prieťahmi, no nezaškodilo by mu spoľahnúť sa aj na ostatných, ktorí myslia svoju pomoc úprimne. V tomto románe to však má aspoň svoje opodstatnenie vzhľadom na Harryho ďalšie smerovanie. Connelly očividne dobre pozná svoju postavu, jej motivácia je pochopiteľná a pre čitateľa uveriteľná. Už len dopriať Boschovi trochu pokoja v osobnom živote :D Keďže ale venuje všetku pozornosť práci, udržať si stabilný vzťah bez drám je náročné... 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Keď budú mať kosti preukázateľne identifikované, vrátia sa a znova vypočujú Arthurovu sestru. Spomínal na to, čo Golliher vravel o povahe chlapcových zranení. Podľa neho boli jasným dôkazom dlhodobého týrania. Nemohli však vzniknúť aj pri školských bitkách a vyčíňaní na skejtborde? Bolo jasné, že sa bude musieť pýtať aj na týranie, nemal však pocit, že teraz je na to vhodný čas. Nechcel priskoro prezradiť, čo vedia, aby tá žena nezačala zmätkovať a nepovedala to otcovi. Musel z toho vycúvať, aby sa k tomu mohol vrátiť neskôr, keď bude mať vo veciach jasnejšie a bude môcť postupovať podľa presného plánu." (str. 150)

Harry je ako zvyčajne systematický, dokáže schladiť svoju horúcu hlavu, aby nijako neohrozil vytýčený smer vyšetrovania. Mesto kostí sa tak stáva dôslednou prehliadkou kriminalistických postupov - od vypočúvania svedkov cez analýzu stôp až po ich podrobné vyhodnocovanie. Kto teda očakáva väčšiu dávku akcie, mal by ubrať zo svojich predpokladov. To však neznamená, že Harry nevytiahne zbraň! K slovu sa dostane, samozrejme, aj napätie, a to nie vždy so šťastným koncom. No smrť si nevyberá a pri nebezpečnej práci číha častejšie než inde. Aj vďaka tomu sú romány Michaela Connellyho také autentické a nestrácajú dych ani po vyše dvoch desiatkach prípadov. Bosch nám síce pomaly starne, ale jeho šarm a morálka sú večné. Ako samotný žáner poctivej detektívky... 

Originálny názov: City of Bones
Príslušnosť k sérii: Harry Bosch (8. diel)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Hypnóza ako prostriedok páchania (samo)vrážd

Keď sa na obálkach kníh objavujú ohlasy známych spisovateľov a spisovateliek, väčšinou im neprikladám veľký význam. Nazdávam sa totiž, že najlepšie si človek vytvorí názor tým, že knihu chytí do rúk a začíta sa do nej. V prípade Tranzu som však predsa len zbystril pozornosť, keďže ho odporúča John Marrs, autor veľmi špecifických trilerov, ktoré mi utkveli v pamäti dlhší čas (na rozdiel od iných diel daného žánru). Anotácia navyše sľubovala temný príbeh založený na hypnóze, prieniku do hlbokých zákutí ľudskej psychiky a náročnom vyšetrovaní. Fanúšikovia psychotrilerov určite dobre poznajú Hypnotizéra Larsa Keplera, ktorým rozbehol svoju bohatú literárnu kariéru, preto som bol zvedavý, či sa rovnako úspešný kúsok podarí aj jeho anglickému kolegovi Adamovi Southwardovi. 

"Čo sa vlastne stalo? Nič podobné v živote nezažil. Možno mal iba záchvat panickej úzkosti, ktorý vyvolalo Victorovo desivé správanie a klaustrofobická cela. Nie, určite to bolo niečo iné. Victor naňho použil nejaký spôsob ovládania. Mohla to byť hypnóza? Lenže Alex sa aj predtým opakovane podrobil hypnóze - bola to nevyhnutná súčasť štúdia. Túto skúsenosť určite nevnímal ako nezvyčajný či neprirodzený zážitok. Naopak, podobalo sa to prežívaniu nespočetných iných okamihov v každodennom živote, keď človek vypne a je trochu mimo (...) Toto však bolo iné. Akoby ho Victor strčil do králičej nory a zbavil ho schopnosti myslieť." (str. 114)

Ústredným hrdinom knihy (a nastupujúcej série) je bývalý forenzný psychológ Alex Madison, ktorý si v sebe nesie traumy z minulosti. Ide síce o vžité klišé, ale ak je spracované originálne a funkčne, nedá sa proti nemu nič namietať. Alexova výhoda je však v tom, že po nevydarenom prípade stále pomáha iným v rámci súkromnej praxe, a tak si môže aspoň čiastočne vykompenzovať niekdajšie pochybenia. Keď sa mu po rokoch naskytne možnosť vykúpenia v podobe Victora Lazara, nebezpečného čudáka, s ktorým si polícia nevie poradiť a ktorého bývalý psychológ spáchal samovraždu, nezaváha. Hneď sa však musím ešte pristaviť pri samotnom Alexovi. Ak si myslíte, že je ubitý svojimi démonmi, stráni sa spoločnosti a utápa vo svete plnom výčitiek, mali by ste pravdu iba sčasti. Alex je totiž pomerne arogantný, niekedy sa sám správa zvláštne a nelogicky a spočiatku som si k nemu budoval sympatie o čosi pomalšie. Badať v tom síce autorovu snahu odlíšiť svojho protagonistu od záplavy iných, no obávam sa, že u niektorých čitateľov to môže vzbudiť značnú nevôľu. Alex to však našťastie veľmi rýchlo vyrovná svojím aktívnym prístupom a úsilím prísť na koreň záhadným vraždám, z ktorých je podozrivý práve Victor Lazar. Ten vraj v hypnóze núti svoje obete zabiť sa, a to nie celkom zvyčajnými spôsobmi. Príbeh sa nesie okrem značného kriminálneho motívu aj v primerane mysterióznej atmosfére, čo ho vyzdvihuje na vyššiu úroveň a dodáva mu grády. Tranz je autorov debut, preto verím, že časom ešte nájde vyrovnanejšiu mieru hororových, trilerových a psychologických prvkov, pretože občas som mal dojem, že nie sú v súlade, ale snažia sa pretlačiť na úkor ostatných. V žiadnom prípade to ale nepovažujem za mínus, nadprirodzeno a tajomno vítam. Tie plynú aj z dejovej línie zasadenej do minulosti a prostredia Rumunska, ktoré je nesmierne vďačným priestorom na rozohratie príslušných nálad a motívov. Pozornému čitateľovi síce neujde pointa príbehu už zhruba v polovici, a hoci dúfate, že je to zámer a v závere ešte príde nejaký nečakaný zvrat, je otázne, či sa ho aj dočkáte... 

Adam Southward (zdroj: Victoria Wilks)

"Muž bez zaváhania zdvihol ruku do výšky a celou silou sa zboku bodol do hrude. Nôž narazil do rebra. Muž ho vytiahol a bodol sa ešte raz, tentoraz vyššie. Nôž hladko vnikol do jeho krku, minul kosti, prerezal svaly a prenikol až do väzov. Mužovo telo zareagovalo, hoci myseľ nemohla. Už bolo neskoro, ale prebudili sa v ňom základné motorické inštinkty. Výkrik. Hrdelný ston a chrčanie, ktoré prešlo do bublavého zvuku, keď sa krv valila do hrdla. Zapotácal sa a narazil do tmavej skrine z dubového dreva. Nôž mal zapichnutý v krku až po rukoväť a preťatej tepny striekala krv na zrkadlové dvere." (str. 192)

Tiesnivá atmosféra vychádza predovšetkým spoza väzenských múrov a spomínaného Rumunska. Victor Lazar je zaujímavý zločinec, ktorého motivácia je pochopiteľná, aj keď by si zaslúžil o čosi väčšie objasnenie všetkých okolností. Najväčším kladom Alexa Madisona je jeho snaha dopátrať sa pravdy aj za cenu odhalenia vlastných problémov, no čo sa týka jeho sociálnych schopností či celkového vyznenia, ešte má na čom popracovať. To sa dá povedať aj o Adamovi Southwardovi, pretože niektoré objasnenia deja prišli priskoro, prípadne komunikoval s čitateľom až príliš otvorene a polopatisticky. Napriek tomu ostáva Tranz vydareným psychotrilerom a základom pre ďalšie časti série. Pohybuje sa totiž v oblasti, ktorá ponúka veľa možností na spracovanie zaujímavých námetov. 

Originálny názov: Trance
Príslušnosť k sérii: Alex Madison (1. diel)
Preklad: Beata Horná
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Nie každá rozprávka má šťastný koniec

Nemecko sa čím ďalej, tým viac vyrovnáva trilerovým veľmociam, ako sú severské krajiny, USA či Anglicko. Som rád, že vydavateľstvo Tatran nám prináša čoraz častejšie diela germánskeho pôvodu, či už ide o notoricky známeho Sebastiana Fitzeka, Carstena Henna (ktorého knihu práve čítam a takisto silno odporúčam), alebo Nele Neuhasovej, označovanej za kráľovnú nemeckej detektívky. Niet sa čomu čudovať, spojenie dôsledného vykreslenia charakterov a neustávajúcej napätej atmosféry je lákadlom, akému je ťažké odolať. Autorkin štýl mi sadol ako uliaty - nemám rád priveľmi prekombinované príbehy, ktoré dávajú na konci zmysel len pri hlbokom zamyslení. Niežeby Neline knihy nestáli za zamyslenie, skôr naopak. Prinášajú rôznorodé témy zo súčasnosti, blízke širokému spektru ľudí. Sú však spracované priamočiaro, bez zbytočných kľučiek a snahy zmiasť čitateľa.

"Ležal na zemi, dychčal, srdce mu divoko bilo. Keď sa pohol čo len o milimeter, slučka ho odrezala od vzduchu. Naťahoval uši, no počul iba búrku, ktorá burácala rovnakou silou. Skončili? Neprišli ho zabiť? Sú preč? Napätie trochu povolilo, svaly sa uvoľnili. Úľava však prišla predčasne. Začul syčanie, zacítil vôňu laku. V tej chvíli dostal ranu do tváre, nosová kosť sa mu s prasknutím zlomila, ten zvuk mu zadunel v hlave ako výstrel. Z očí mu vyhŕkli slzy, nos sa mu upchal krvou. S handrou v ústach takmer nemohol dýchať. Opäť sa ho zmocnila panika, oveľa väčšia ako prv, pretože teraz útočníkov nevidel." (str. 127)

Snehulienka musí zomrieť je naozaj skvelý názov, ktorý v sebe nesie prvok rozprávkovosti aj kontrastnej morbídnosti. Už pred otvorením knihy som tušil, že toto bude pre mňa ten správny psychotriler. A nemýlil som sa. Zbožňujem príbehy zasadené do úzkej komunity poznačenej tajomstvami, temnotou a nedôverou. Síce sa z toho pomaly stáva isté klišé, ale v šikovných rukách sa z neho stále dá vyžmýkať maximum. A Nele Neuhausová je natoľko zručná rozprávačka, že ma okamžite dokázala vtiahnuť do prostredia naoko súdržnej, ale v skutočnosti nesmierne expresívnej dediny. Príbeh začína návratom Tobiasa, ktorý strávil desať rokov vo väzení za zločin, ktorý podľa svojich slov nespáchal, a je odhodlaný očistiť svoje meno. V hľadaní pravdy mu pomáha aj vyšetrovateľka Pia spolu s ďalšími osobami, dotvárajúcimi dej a miestny kolorit. Niekdajšie vraždy poskytujú priestor na rozpitvanie starých rán, čo sa nezaobíde bez podozrievania, obviňovania a krívd. Práve v pestrej plejáde pováh a osobnostných čŕt spočíva najväčšie pozitívum románu. Takú zmes charakterov som už dávno nevidel. Zároveň to má svoju nespochybniteľnú funkciu, keďže v príbehu sa vyskytuje množstvo postáv a na základe ich typických znakov je možné ich ľahko odlíšiť a čitateľ sa nestráca v záplave mien. Tiež sa mi páčilo, že na rozdiel od iných kolegov či kolegýň sa autorka nesnaží moralizovať, ale ponecháva priestor čitateľovmu rozhodnutiu, čo je správne a čo nie. Jej hrdinovia sa totiž ocitajú v situáciách, kde musia čeliť tvrdým následkom. Je lepšie uniknúť do bezpečia, alebo sa postaviť tvárou v tvár zodpovednosti? Prekonanie strachu nevedie vždy k výhre nad sebou samým, ale často k ešte väčším obavám. Bodaj by nie, zločin tiahnuci sa celými rokmi len tak nezmizne z ľudskej pamäti a nové bizarné vraždy v ospalom mestečku dokážu prebudiť rozličné prejavy. Ak je niekto ochotný zabíjať, aby sa pravda nedostala na povrch, všetci by sa mali mať na pozore. Mŕtva mladá žena naaranžovaná ako princezná si takto svoj šťastný koniec určite nepredstavovala a ktovie, čo sa odohráva v útrobách duše chorého vraha...

Nele Neuhausová (zdroj: tz.de)

"Otec mu zasa zasahuje do života, práve teraz, keď potrebuje všetku silu a koncentráciu na to, aby si udržal pracovné miesto a zachránil svoju budúcnosť! Rástol v ňom hnev. Prečo mu konečne nedajú pokoj? V mysli sa mu začali vynárať obrazy, o ktorých si myslel, že na ne dávno zabudol, ale voči spomienkam a pocitom, ktoré ich sprevádzali, bol bezmocný. Vedel, že keď matka nebola doma, otec si to v jednej z podkrovných hosťovských izieb rozdával s Laurinou matkou, ktorá u nich pracovala ako gazdiná. To mu však nestačilo. Vlákal do postele aj dcéru svojich nevoľníkov, ako v duchu označoval svojich zamestnancov a celú dedinu..." (str. 203)

Snehulienka musí zomrieť je prvou knihou, ktorú som od Neuhausovej čítal, ale nebude ani zďaleka poslednou. Ak sú aj ostatné jej tituly takéto kvalitné, rýchlo sa zaradí medzi moje obľúbené spisovateľky. Napätie, nepredvídateľnosť, majstrovsky budovaná atmosféra, dôkladne vykreslené postavy, prelínanie minulosti a súčasnosti, striedanie uhlov pohľadu... to je len zlomok prvkov, ktoré tvoria dobre fungujúci celok. Na Goodreads som sa dočítal, že ide už o štvrtú časť série, preto verím, že Tatran čím skôr príde aj so zvyšnými dielmi... Román je ako stvorený na predlžujúce sa jesenné dni, nechajte sa teda zlákať, zimomriavky sú zaručené!

Originálny názov: Schneewittchen muss sterben
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Bodenstein a Kirchhoffová)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Svetoznámy rozprávkar čelí drsnej realite

Žáner historickej detektívky je čoraz obľúbenejší a mňa osobne priťahuje ako svetlo lampy nočného motýľa. A keď sa navyše dostáva do popredia slávna osobnosť, ide o titul, ktorý jednoducho musím mať vo svojej knižnici. Takým je aj Vražda morskej panny, miešajúci všetky prvky súčasnej literatúry, ktorá si razí cestu k cieľovej skupine. Román spája typické znaky severskej tvorby s dobovými reáliami prvej polovice 19. storočia. Podobný - a veľmi úspešný - pokus k nám prišiel zo Švédska prostredníctvom spisovateľa so špecifickým menom Niklas Natt och Dag. Dánske autorské duo Thomas Rydahl a A. J. Kazinski sú síce menej temní a expresívni, ale zato istým spôsobom odvážnejší. Vziať si na mušku národného dejateľa mohlo byť obrovským riskom, no ukázalo sa ako správny krok. 

"Vtedy si uvedomí, že bol celý život sám. Sám so svojimi myšlienkami. Sám v triede, keď sa mu rektor Meisling vysmieval. Sám vo svojej izbe so škrabotom pera o papier (...) Sám v horúcich neapolských uliciach. Sám aj v dave ľudí. A i tak si ešte nikdy nepripadal taký sám ako dnes, keď sa cíti na toľkých miestach súčasne. V minulosti a súčasnosti a budúcnosti. Vo svojej izbe, na popravisku, v cele. Ak vie byť naozaj na niekoľkých miestach súčasne, ako to vedel aj starý otec, možno skutočne on zavraždil peknú Annu. Hans Christian privrie oči. A takmer cíti, ako naňho padá sekera kata." (str. 63)

Pod románom v skutočnosti nie sú podpísaní dvaja, ale hneď traja spisovatelia, keďže Kazinski je pseudonym Andersa Klarlunda a Jacoba Weinreicha. Písanie v páre nie je ničím nezvyčajným, ale trojlístok mužov už môže zbystriť pozornosť. Už len preto, že v nešikovných rukách sa môže štýl knihy ľahko rozsypať a pôsobiť nekonzistentne. Dej však nekolíše, autori majú zmysel pre udržanie priamej kriminálnej línie a popritom pracujú aj s vierohodným vnútorným vývojom postáv. Spomedzi nich, prirodzene, najviac vyčnieva Hans Christian Andersen. Dánsky velikán je v našich končinách známy predovšetkým vďaka príbehom Dievčatko so zápalkami či Malá morská víla, a práve druhý menovaný tvorí východisko spletitého diela. Nie príliš vábne kodanské ulice sa v 30. rokoch 19. storočia musia potýkať aj so záhadnou vraždou peknej mladej ženy, ktorej sestra identifikuje ako vraha neúspešného spisovateľa Hansa. On síce tvrdí, že je nevinný, ale pre súdne orgány je jednoduchšie označiť ho za páchateľa, než čeliť nespokojnosti verejnosti. Hans má preto iba tri dni na to, aby sa dopátral pravdy, očistil svoje meno a hlavne sa vyhol katovej svištiacej sekere. Je skvelé, že sa aj našinec môže dozvedieť viac o mene z učebnice literatúry, ktoré je síce preslávené, ale predsa len vzdialené nášmu regiónu. Dosiaľ som netušil, že v živote Hansa Christiana Andersena je zhruba jeden a pol roka prázdneho miesta (1834), čo mi pripomína zmiznutie Agathy Christie z povrchu zemského v roku 1926. Hans sa stiahol z tvorivého procesu po svojom návrate z Talianska a nikto nevie prečo. Nezveril sa dokonca ani svojmu denníku, ktorý si písal svedomito päťdesiat rokov. Nečudo, že Rydahl a Kazinski sa chopili príležitosti vyrozprávať, čo viedlo Andersena k mlčaniu. Ich spracovanie "fiktívnej histórie" je hravé, napínavé, zábavné i poučné. Pohľad na niekdajšie pomery v dánskom hlavnom meste je neobyčajný a vykreslený primerane očakávaniam čitateľa. Dozviete sa veľa o vtedajšej chudobe, chorobách i konfliktoch medzi vrstvami, no autori pritom nezachádzajú do priveľkých detailov, čím by len narúšali plynulosť deja. Kodaň je síce výrazným dejiskom, ale našťastie neprerastá z dejiska do nevítanej personifikácie, ako to občas v historických románov býva. 

Rydahl & Kazinski (zdroj: Berlingske)

"Ešte nikdy nebola na zámku, ako by sa tam aj dostala? No neznervózňuje ju len rozhovor. Aj všetky slová Hansa Christiana o vrahovi hnanom túžbou. Nechápe, nedáva jej to zmysel. Kto zabíja preto, že túži? No i tak mu verí. Hans Christian vidí veci, aké iní nevidia. A ak ide o vraha, ktorý zabíja ľudí pre takú či inú túžbu, nezastaví sa, kým sa nevyčerpá jeho túžba. Tá sa však nevyčerpá nikdy, to Molly vie z vlastnej skúsenosti. Celý život túžila. Najprv po láske, potom po lepšom živote, a teraz túži po spravodlivosti." (str. 200)

Výborne podaná je aj postava prostitútky Molly, pomáhajúcej Hansovi v pátraní po vrahovi. Pôsobí realisticky, rovnako aj jej sny a vyhliadky do budúcnosti. Neoddeliteľnou súčasťou deja sú, samozrejme, aj početné odkazy na Andersenova diela, jeho životné kroky, myšlienky, pocity a inšpirácie. Osobne som o ňom nevedel veľa, a hoci Vražda morskej panny nie je literatúrou faktu, poskytuje viacero zaujímavých poznatkov. Realita sa prelína s fantáziou ľahko a uveriteľne. Hans bol osoba z mäsa a kostí a Rydahl s Kazinskim mu dokázali opäť vdýchnuť život. Keby mal možnosť prečítať si ich farbistý román, snáď by bol rovnako spokojný ako my čitatelia. Ide o vydarený odklon od vyšetrovania na základe forenzných metód a iných súčasných postupov a azda aj o vysvetlenie, prečo sú rozprávky často také krvilačné. 

Originálny názov: Mordet på en havfrue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Tajomstvá a pocit viny v žilách malej komunity

Keď vlani vyšiel vo vydavateľstve Tatran román Stratený muž, okamžite som prepadol kúzlu austrálskeho trileru. Oproti európskym či americkým, ktoré tvoria jadro prekladovej literatúry, v ňom dominovala úloha prostredia, stojaceho nad človekom, ktorý nad ním nedokáže vyhrať, môže sa mu iba prispôsobiť a skloniť hlavu pred silou prírody. Jane Harperová naplno využíva tento prvok aj v novinke Zradný príliv, kde sa od horúcich, suchých plání presúvame k prímorskému tasmánskemu mestečku. Atmosféra je rovnako temná, ak nie ešte temnejšia, a v centre deja je úzka komunita, kde každý každého pozná. Alebo si to aspoň myslí... Je viac než isté, že v úzkej skupine ľudí sa tajomstvá ukryjú ľahšie, ale zároveň stačí málo, aby sa predrali na povrch a navždy poznamenali životy všetkých zúčastnených. 

"Spodná časť chodníka vedúceho na útes bola pod vodou, no razili si cestu, napoly plávajúc a napoly sa brodiac, k miestu, kde mal byť. Najprv stratila rovnováhu Olívia a Kieran počul, ako zalapala po dychu, keď sa potopila. Ponoril druhú ruku a ťahal ju hore, až kým sa nevynorila s červenou tvárou, dusiac sa. O chvíľu nato sa zatackal on a všetko v mihu zmizlo. Cítil, ako ho voda ťahá jedným smerom a Olíviu druhým a potom vyrazil nad hladinu, späť do ohlušujúcej búrky. Drali sa dopredu, Kieran v hlave počítal kroky, až kým nepocítil, ako mu piesok pod nohami vystriedali skaly. Hlava sa mu zakrútila od úľavy." (str. 77)

Hlavným hrdinom je Kieran Elliott, vracajúci sa s priateľkou Miou a dcérkou do svojho rodiska Evelyn Bay, kde sa pred dvanástimi rokmi odohrala tragédia zahalená rúškom tajomstva. Dosiaľ nevysvetlené udalosti, v ktorých zohrával Kieran významnú rolu, vyplávajú znova z hlbín mora po tom, ako sa na brehu zjaví mŕtvola mladej ženy. Reči i nevyslovené otázky naberajú na intenzite a obyvatelia mestečka hľadia na Kierana s podozrením. Je iba náhoda, že došlo k úmrtiu v čase jeho návratu? Kúsok tasmánskeho pobrežia odrazu čelí návalu lží, obviňovania, svojvoľných trestov i ľútosti nad omylmi minulosti. Búrka, ktorá kedysi pripravila o život niekoľko mladých ľudí a navždy poznamenala životy ich príbuzných, môže nanovo zmietnuť tých, čo sa roky vyhýbajú spravodlivosti. Kieran má v úmysle pomôcť rodičom so sťahovaním a nemieni ani náhodou rozdúchavať staré vášne, ale udalosti naberú dramatický spád aj bez jeho pričinenia. V dôsledku jeho mladíckej nerozvážnosti prišiel o život jeho starší brat i Miina sestra, no v priebehu dekády dokázal Kieran spracovať vinu a depresiu a stal sa uvážlivejším a zodpovednejším človekom. V očiach mnohých obyvateľov však zostal tým istým mladíkom, na akého si pamätajú, a druhé šance sa dávajú len ťažko. Keď sa na pláži nájde mŕtve dievča, vyšetrovania sa ujme detektívka Pendleburyová. Tá nepatrí k miestnym a vďaka tomu nie je ovplyvnená vžitými náladami a myšlienkami. Odstup je v tomto prípade veľmi dôležitý, no rozmotať všetky tvrdenia nebude ľahkou úlohou. Jane Harperová je perfektná vo vykreslení postáv a prostredia. Komunita v Evelyn Bay prekypuje pestrými charaktermi, ktoré nie sú čierno-biele. Ako to už v danom žánri býva, čitateľ háda, kto môže mať toho na rováši viac, než dáva najavo, a kto je skutočným vrahom, ukrývajúcim sa v tieňoch. Autorka sa pritom nesnaží účelovo zavádzať, jednoducho rozpráva príbeh s postupným odhaľovaním súvislostí a aj tak na vás čaká viacero prekvapení. 

Jane Harperová (zdroj: SoundCloud)

"Dvaja mladí policajti, ktorí si nechali topánky a ponožky starostlivo uložené na suchom piesku, boli vo vode až po pazuchy a brodili sa za vzďaľujúcim sa mužom. Kieran došiel na breh vo chvíli, keď sa jednému z nich podarilo chytiť jeho otca. Keď sa ho aj s druhým policajtom pokúšali vytiahnuť von, Brian reval a metal rukami, bránil sa a sťahoval oboch policajtov aj seba pod hladinu. Verity nespomalila krok, len odkopla topánky a bez váhania vošla do vody. Kieran jej bol v pätách. Keď sa dostali až k Brianovi, policajti sa stiahli." (str. 107)

Zradný príliv skvele pracuje s kriminálnym motívom, priam mysterióznou atmosférou i plynutím deja, ktoré síce nie je extra dynamické, ale ani chvíľu sa nenudíte. Je štúdiou utrápeného človeka, vzťahov v úzkej skupine ľudí aj rôznych reakcií na dramatické udalosti. Jane Harperová oplýva talentom preniesť vás do dejiska prostredníctvom svojich živých opisov. Neraz ich v knihe preskakujem, ale v jej prípade robím výnimku. Cítite každý poryv vetra, vôňu vzduchu po daždi aj elektrizujúcu atmosféru blížiacej sa búrky. Stačili dva romány a Jane sa zaradila medzi moje obľúbené autorky. Verím, že nie som jediný, a Tatran nám neprestane prinášať jej diela v slovenskom preklade. Bola by to veľká škoda.

Originálny názov: The Survivors
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Simona Klimková
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Ozveny krvavej minulosti

Čudujem sa, že švédska spisovateľka Emelie Schepp sa v našich končinách neobjavila už skôr. V rokoch 2016, 2017 a 2018 totiž získala titul za najlepšiu autorku detektívok, čo je pre zahraničné vydavateľstvá veľkým lákadlom, najmä keď vezmeme do úvahy silnú konkurenciu. Po preklade Emeliných diel napokon siahol Ikar a rozšírením svojho portfólia urobil správny krok. Bohovia smrti sú prvou časťou trilógie a zaujali ma viac než romány niektorých zabehnutých mien. Okrem toho, že majú všetky obľúbené prvky severskej literatúry, pracujú aj so znakmi bližšími západu, napríklad s dynamickejším rozprávaním či "šialenejším" prípadom. Čitateľom zvyknutým na istý škandinávsky štandard však môžu prekážať málo rozvinuté postavy či slabší presah do aktuálnych spoločenských tém.

"Bolelo to. Vedela, že to bude bolieť. Počula to cez steny. No nevedela, že to bude až tak veľmi bolieť. Jeden z dospelých jej prikázal, aby s ním šla do tmavej komory. Tam jej zviazal ruky za chrbtom a hlavu vystrčil dopredu. Potom jej kúskom ostrej sklenenej črepiny vyrezal na šiju jej nové meno. Stálo tam Kér. Odteraz sa tak volá, bude Kér, odteraz až navždy. Zatiaľ čo jej muž so škaredou jazvou pichal do ruky injekciu, presviedčal ju, že jej nikto neublíži, že sa jej nič nestane. Zároveň s tým, ako sa lož šírila jej telom, vzrastala v nej aj sila. Už sa viac nebála." (str. 88)

Ústrednou hrdinkou knihy i celej série je prokurátorka Jana Berzeliusová. To, že nejde o detektívku s celým vyšetrovateľským tímom, je osviežujúca zmena, hoci princíp pátrania ostáva prakticky rovnaký. Nenadarmo skončila Jana na tomto právnickom poste. Dalo by sa povedať, že ho má v krvi, hoci je adoptovaná. Jej otec ju však naučil všetko ohľadom remesla, a tak sa snaží byť najlepšia v tom, čo robí. Bohovia smrti nechodia okolo horúcej kaše. Už od prvých strán môžete čakať rýchly sled udalostí, ktoré sa pred vašimi očami odvíjajú ako scény z filmu. Úvodný telefonát na záchrannú linku spustí vyšetrovanie záhadnej vraždy, ktoré získava priam mysteriózny nádych. Obeťou je riaditeľ azylového oddelenia migračného úradu, čo má prirodzene za následok rozvíjanie teórií o prepojení na globálny problém prisťahovalcov. Oceňujem, že skupina, ktorú okrem Jany tvoria komisár Henrik a inšpektorka Mia, neprešľapuje na mieste, ale vydáva sa rôznymi smermi. Inak to v podstate ani nejde, pretože veľmi rýchlo pribudne ďalšia mŕtvola a verejnosť v Norrköpingu je razom pripravená o pokojný spánok. Nehovoriac o samotnej Jane, ktorá si je čoraz istejšia, že vraždy nejako súvisia s jej minulosťou. A práve táto línia tvorí druhú podstatnú časť deja. Pravidelne sa totiž v texte objavujú pasáže s deväťročným dievčatkom a jej krutým údelom. Iba nadmieru nepozorný čitateľ by okamžite neprišiel na to, že ide o Janu, takže verím, že týmto neprezradím nič prekvapivé. Každopádne hodnotím pozitívne, že Emelie Schepp siahla aj po tomto motíve. Postava Jany tak získava väčšiu hĺbku, i keď jedným dychom musím dodať, že napriek tomu ostáva akousi... chladnou. A nie je to spôsobené iba škandinávskym prostredím. Obidve protagonistky - Jana i Mia - majú na prvý pohľad málo spoločného a navyše si k nim čitateľ ťažko nachádza cestu. Neviem posúdiť, či je to autorkin zámer a neskôr nám ponúkne ich lepšie verzie, no dúfam, že ešte dostanú možnosť prejaviť aj pozitívnejšie vlastnosti. Ďalší klad, ktorý by som rád vyzdvihol, je neodbiehanie od témy a neskúšanie sústredenosti čitateľa. Fanúšikovia severskej literatúry vedia, že občas natrafíme na kapitoly, ktoré z ničoho nič privedú do príbehu nič nehovoriace postavy. Bohovia smrti sú priami, nič nezatajujú ani zbytočne nezavádzajú.

Emelie Schepp (zdroj: Nordin Agency)

"Oči, krk, rozkrok. Bach, bach, bach. A potom kopanec. Zadnú nohu dopredu, otočiť, kopnúť. Tvrdo. Trafila rovno do spánku. Padol a ležal pred ňou. Bez života. V tej chvíli jej došlo, čo sa stalo. Príval adrenalínu sa okamžite zmenil na zdesenie. Priložila ruky k ústam a o krok ustúpila. Čo to spravila? Držala ruky pred sebou. Ako...? Potom si uvedomila, kde je. Čo keď ju niekto videl? Dvakrát sa otočila, aby zabezpečila miesto. Nevidela nikoho. Sklad zíval prázdnotou. Čo má urobiť?" (str. 172)

Román je silným začiatkom série a dokáže navnadiť aj na zvyšné dve časti. Trochu náročnejšie napojenie sa na jej hrdinov a slabšie spracovanie spoločenskej problematiky, na aké sme u severanov zvyknutí, sú malými chybičkami krásy, ale vyvažuje ich strhujúci dej, prepojenie s minulosťou a hutná, tajomná atmosféra. Nepochybujem, že Emelie sa zaradí ku kolegom a kolegyniam, ktorí si našli priaznivcov i u nás. Stále je tu predsa priestor pre nováčikov a Jana Berzeliusová ešte musí ukázať, čo sa v nej skrýva. 

Originálny názov: Märkta för livet
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jana Berzeliusová)
Preklad: Jana Melichárková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Odvrátená strana spravodlivosti

Michael Connelly je nielen stávkou na istotu, čo sa týka kvalitného čitateľského zážitku, ale aj príjemným osviežením inak do popredia sa derúcej severskej literatúry. Ja som tiež fanúšik škandinávskej temnoty, no občas sú diela danej proveniencie príliš vykalkulované a strácajú na uveriteľnosti. Connelly si už desaťročia udržiava svoj štýl klasickej detektívky s hrdinami bližšími obyčajným ľuďom. Trpia, ponárajú sa do špiny sveta, ale zachovávajú si morálku, snažia sa držať hlavu vztýčenú, aj keď ich zakaždým niekto zráža k zemi, a hlavne sa nevyžívajú vo svojich traumách, ale dokážu sa zamerať aj na pozitíva. Zákon neviny je mnou dlho očakávaná chuťovka, pretože sa v nej autor vracia k svojej druhej najkultovejšej postave. Naposledy "oživil" novinára Jacka McEvoya, čo mi nesmierne ulahodilo, a teraz sa vďaka Mickeymu Hallerovi opäť ocitáme v súdnej sieni. 

"O svojej nevine som si nerobil ilúzie. Vedel som, že som jediný, kto si ňou môže byť istý. Vedel som aj, že nepredstavuje dokonalú obranu proti nespravodlivosti. V skutočnosti nezaručuje vôbec nič. Nebo sa neroztvorí a na zem neprenikne žiadne svetlo nadpozemského zásahu. Som v tom sám. Nevina nie je to, o čo sa právnici hádajú. Na súd sa nechodí po jej potvrdenie či zamietnutie, ale po rozsudok. Porota nikoho dokonale neočistí - vie len rozhodnúť, či podľa nej daný skutok spáchal, alebo nie. Nič viac a nič menej." (str. 95)

Nevlastný brat legendárneho losangeleského detektíva Harryho Boscha sa už viackrát ocitol na hrane zákona, oháňajúc sa prezumpciou neviny, no odrazu je to on, kto sa nachádza v pozícii obžalovaného. Na krku mu visí vražda bývalého klienta a niet sa čomu čudovať. Mickey je zastavený bežnou policajnou hliadkou a pri kontrole auta je objavená mŕtvola nepolepšiteľného podvodníka Sama Scalesa. Skôr než sa nazdá, je umiestnený v cele pod stálou hrozbou útoku zo strany odsúdených väzňov, pričom niektorých tam poslal on sám. Našťastie má k dispozícii svoj neúnavný tím, ktorý sa okamžite púšťa do práce na jeho oslobodení. Do deja tak vstupujú známe postavy, ako napríklad jeho bývalá manželka Maggie, vyšetrovateľ Cisco či Hallerova zástupkyňa Jennifer, ale aj Harry Bosch. Páči sa mi, že Connelly ho nezapracúva do bratových osudov nasilu, aby potešil fanúšikov alebo zvýšil prestíž paralelnej série, ale vždy je využitý funkčne a s ohľadom na dej. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré, a túto starú pravdu pocíti Haller na vlastnej koži. Až keď sa ocitne v núdzi, zistí, koľkí ľudia sú mu ochotní podať pomocnú ruku či dokonca zaplatiť účty. Je to pekný protiklad k špinavému a nebezpečnému prostrediu, v ktorom sa odrazu nachádza. Haller vždy pôsobil v súdnej sieni ako showman, svojím šarmom a prístupom si dokázal získať porotu i verejnosť, ale sudcom niekedy ležal v žalúdku, čo sa mu môže teraz, žiaľ, vypomstiť. Napriek hrozivej situácii a Damoklovmu meču, čo mu visí nad hlavou ako pripomienka potenciálne temnej budúcnosti, sa nevzdáva a musí využiť všetky svoje znalosti a schopnosti. Je jasné, že na čitateľa čaká skvelé čítanie, keďže odrazu má Mickey na výsledku procesu eminentný osobný záujem. Pobyt na odvrátenej strane spravodlivosti je preňho však aj veľmi poučný a Michael Connelly tým len dokazuje svoj talent pracovať s charakterom hrdinu. Mickey sa neustále vyvíja a je pravdepodobné, že vám prirastie k srdcu ešte väčšmi než dosiaľ. Príbeh skvele predostiera myšlienku naznačenú v úryvku. Nie je totiž dôležité iba dosiahnuť verdikt o nevine, ale reálne očistiť svoje meno, pretože obvinenie je ako nálepka, ktorej sa dotyčný nemusí už nikdy zbaviť. Aj v tom tkvie sila románu, disponuje pridanou hodnotou, posúvajúcou ho kvalitatívne na popredné priečky právnických trilerov. 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Celkovo som bol spokojný. V porote neboli žiadni zjavní fanúšikovia obžaloby a o troch som si dokonca myslel, že sú naklonení našej strane. Vo väčšine prípadov máte šťastie, ak zoženiete aspoň jedného. Dobrý pocit z poroty však vyvažoval nepekne zovretý žalúdok. Z útoku v autobuse som sa už celkom zotavil, no napätie z bezsennej noci sa prenieslo aj do dňa. Bol som skrátka nervózny. Na súdoch som v živote strávil dosť času, aby som vedel, že na procese sa môže stať čokoľvek. Nebol to príjemný pocit. Bol som plne pripravený dať do tohto boja všetko, no vedel som, že v ňom budú aj obete a nič nezaručuje, že sa medzi ne nezaradí aj pravda." (str. 238)

Na knihách s Mickeym Hallerom sú najlepšie scény zo súdnej siene. Autor má úžasnú schopnosť preniesť na vás napätú atmosféru, neistotu zúčastnených aj obavy z konečného verdiktu. Nešlo by to bez dôkladnej znalosti systému. Detaily z právnickej oblasti, o akých sa dočítate v Connellyho dielach, sú občas šokujúce, inokedy poburujúce, no vždy zaujímavé. Zákon neviny patrí k najlepším románom v sérii a mám pocit, že je prvým trilerom, v ktorom som sa stretol s reakciou na svetovú pandémiu. Téma covidu je spracovaná realisticky a s nadhľadom a získal tým u mňa ďalšie plusové body. Je obdivuhodné, že Michael dokáže aj po pár desiatkach titulov prísť vždy s niečím novým. Všetky série má krásne rozbehnuté, nežne iba plody svojej práce, ale posúva ich na vyššiu úroveň a ja som zvedavý, čím (kým) nás poteší nabudúce.

Originálny názov: The Law of Innocence
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Mickey Haller)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Leto na temný severský spôsob

Švédsky všestranne zameraný umelec Hans Rosenfeldt je u nás známy dosiaľ ako polovica autorského dua, ktoré vytvoril s Michaelom Hjorthom. Pod hlavičkou vydavateľstva Ikar u nás vyšlo šesť kníh ich série. Spojili v nej svoje skúsenosti z filmovej a televíznej brandže a pri čítaní skutočne máte pocit, akoby sa pred vami odvíjal príbeh na striebornom plátne. Osobitý kompozičný štýl uplatňuje Rosenfeldt aj vo svojej samostatnej sérii krimitrilerov Haparanda. Ide o pokojné, pomerne ospalé mestečko, ktoré však pod povrchom skrýva viacero temných pudov, čo len číhajú na príležitosť predrať sa na povrch a zmeniť zaužívané poriadky. Hneď na úvod ale musím upozorniť na jednu podstatnú vec - Hansovo sólo sa prejavuje v mierne odlišnom spôsobe rozprávania, čitatelia zvyknutí na Sebastiana Bergmana by sa radšej mali zoznámiť s novou hrdinkou s čistým štítom.  

"Telo nepochovali. Ležalo sčasti zakryté ihličím, machom a konármi. Navrch položil ktosi menšie kamene, aby sa provizórny hrob hneď nerozpadol. Mŕtvy ležal na chrbte, s rukou vystrčenou spod ihličia. Ostal mu na nej len palec, veľkú časť odhaleného tela roztrhala zver, zrejme vlky. O čosi vyššie na pleci, krku a bočnej stene trupu objavila niekoľko menších rán po ďobnutí vtáčích zobákov. Nad telom poletovali tučné muchy. Sladká, ťažká vôňa im vyrážala dych. Vedeli, že sa nemajú ničoho dotýkať, tento človek bol bezpochyby mŕtvy..." (str. 28)

Opraty prípadu i celej série drží v rukách policajtka Hannah Westerová. Rosenfeldt sa odkláňa od svojho prvého svetoznámeho protagonistu a ešte je skoro hodnotiť, či je to správny krok. Rozhodne áno v tom zmysle, že ponúka iný príbeh, na aký sme zvyknutí, no celkové vyznenie nie je až také razantné. Vlčie leto je totiž oveľa opisnejšie, autor sa usiluje viac preniknúť do vnútra postáv a predstaviť ich čitateľovi v celej ich kráse. Hoci, prirodzene, u niektorých je tá krása značne pokrivená... Nič nie je čierno-biele a v dielach škandinávskej literatúry už vôbec nie. Každá postava si v sebe nesie nevyriešené záležitosti z minulosti, ktoré ju viac či menej ovplyvňujú a motivujú k určitým činom. I tu je príbeh uveriteľný, konanie postáv je pochopiteľné, otázne však je, do akej miery je za svoje správanie zodpovedný sám človek a nakoľko ho formuje prostredie, kde sa pohybuje. Hannah Westerová so svojimi kolegami majú dočinenia so svetom drog, peňazí a pomsty a rozmotať klbko klamstiev a poloprávd bude heroická úloha. Nemenej zložitý proces čaká spočiatku aj na samotných čitateľov. Nepozornejší z nich sa môžu ľahko stratiť v záplave švédskych a ruských mien, postupne sa však začínajú odhaľovať rôzne súvislosti a ich zapojenia dávajú väčší zmysel. Niekto môže tvrdiť, že je to zbytočne chaotické, aj v tom vidím autorovu premyslenosť deja. Vie, kam chce svoj príbeh viesť, a využíva na to početné chodníčky a okľuky. Páči sa mi, že Hannah nie je mladá policajtka, ktorá musí dokazovať svoje schopnosti. S týmto motívom sa stretávame tak často, až sa z neho stáva klišé. Hannah je žena v strednom veku, potýka sa s menopauzou, nie je tak fyzicky zdatná ako mladší kolegovia ani nevyniká v streľbe. Všetko však vyrovnáva svojou odhodlanosťou a túžbou po spravodlivosti... a istým spôsobom aj pomerom so svojím mladším nadriadeným Gordonom. Okrem vyšetrovateľského tímu je neoddeliteľnou súčasťou deja - a zároveň jedným z najväčších ťahúňov - ruská zabijačka Kaťa. Kapitoly venované práve jej patria k tomu najzaujímavejšiemu, čo kniha ponúka. Či už pre jej minulosť, dôsledné plnenie úloh alebo schopnosť rozviazať ľuďom jazyk.

Hans Rosenfeldt (zdroj: Saj.se)

"Kaťa sa postavila, ponaťahovala si telo meravé po hodinách strávených pod autom. Mala dosť času premyslieť si ďalší postup. Musí sa zbaviť tiel. Stopy krvi ju netrápili. Keby niekto objavil, že sa tu odohrala nejaká dráma, aj tak nezistí, o čo išlo, a nenájde obete. Najjednoduchšie by bolo naložiť ich všetkých do auta, vyraziť, zbaviť sa auta aj tiel. Potom nájsť spôsob, ako sa vrátiť do mesta, a vrhnúť sa na úlohu, kvôli ktorej sem vlastne prišla. Premrhala s nimi celý deň. A k drogám či k peniazom sa nepriblížila ani o chlp." (str. 177)

To, že Hans Rosenfeldt dokonale pozná svoje zápletky, sa prejavuje aj v navnaďovaní čitateľa. Občas vytušíte, kam príbeh smeruje, inokedy sa vaše predpoklady ukážu ako mylné a uvedomíte si, že ste autorovi sadli na lep. Väčšina motívov sa v závere pekne uzavrie, no ako to býva zvykom, nejaké tie dvierka ostanú otvorené. Hannah má už čo-to za sebou, o čom napovedajú aj retrospektívne kapitoly, a bude ešte z čoho čerpať. Mnohé námety poskytuje nepochybne aj samotná Haparanda, mestečko na pomedzí Švédska a Fínska so svojou bohatou históriou. Vlčie leto predviedlo silný nástup série s výraznými postavami, temnou atmosférou a tieňovými motívmi, ktoré ešte len čakajú na spracovanie. Stále tu však ostáva priestor na zlepšenie, minimálne v dynamike rozprávania. Rosenfeldt je však skúsený autor a svojich fanúšikov určite nikdy nesklame.

Originálny názov: Vargasommar
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Hannah Westerová)
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán:  368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Nikto nie je bez viny

Novinka, pod ktorou je podpísaný aj Sebastian Fitzek, nesie všetky znaky jeho rukopisu, hoci autorom je Vincent Kliesch. Ťažko povedať, kde končí štýl jedného a začína štýl druhého, pretože nebyť zmienky o Vincentovi, ani by ste netušili, že Sebastian poskytol pre román iba námet. Ten je typický pre nemeckého bestselleristu a jeho fanúšikovia si opäť prídu na svoje. Ústredné duo tvoria postavy, ktoré by sa za normálnych okolností zrejme nikdy nestretli. Lenže kto číta Fitzekove knihy, vie, že sa málokedy vyznačujú "normálnosťou". Páčilo sa mi, že sme sa konečne odklonili od duševných problémov a v centre deja sa ocitol expert na akustickú analýzu. Forenzný fonetik Hegel dokáže na základe pár viet odhadnúť široké spektrum informácií o danom človeku a je neoceniteľným prínosom pre políciu. Až do chvíle, keď sa sám stane vrahom...

"Ani raz sa nepokúsil odvrátiť najvyšší trest, no o motíve a mieste spáchania zločinu vytrvalo mlčí. Pivnicu v jeho dome, kde našli brutálne znetvorené telo, po znaleckej obhliadke ako miesto činu vylúčili. Napriek Hegelovmu priznaniu a drvivému dôkaznému bremenu zákonite vystala otázka, ako je možné, že jeden z najinteligentnejších mužov v Berlíne a skúsený policajný expert zavraždil neznámu tuláčku, s ktorou podľa všetkého nebol v žiadnom vzťahu. Spáchal fušerskú transparentnú vraždu. Jule sa to celé zdalo nezmyselné." (str. 42)

Druhou hlavnou postavou je rozhlasová moderátorka Jula, produkujúca vlastný podcast venujúci sa odhaľovaniu justičných omylov. Vedie ju k tomu osobná trauma, keď bola znásilnená neznámym mužom počas svojho pobytu v Argentíne. Podľa zistení tamojšej polície sa za ním skrýval jej brat Moritz, ktorý si po priznaní vzal život a predurčil tým Julu na nekončiace utrpenie, zasahujúce do jej práce i vzťahov. Keď sa Jula naplno ponorí do pátrania po pravde v prípade Matthiasa Hegela, okamžite sa stane terčom neznámeho človeka, ktorý jej chce zabrániť vo zvolenom smerovaní. Tým ju však len utvrdí v tom, že je na správnej stope, a púšťa sa do preverovania pozadia vraždy bezdomovkyne s ešte väčšou vervou. Auris - ako Hegela prezývajú podľa latinského výrazu pre ucho - nemá ale najmenší záujem zhovárať sa s pofidérnou novinárkou, no situácia sa zmení, keď Jula začne stúpať skutočnému páchateľovi na otlak a Hegel získa nádej, že by sa naozaj mohol zbaviť obvinenia. Nad jeho blízkymi však visí hrozba a na vlastnej koži ju pocíti aj Jula. Keďže sa prejaví ako veľmi neposlušná žena, utajený kriminálnik si vezme na paškál jej mladšieho nevlastného brata... Znie to ako dobre rozohraná partia pre vydarený triler, čo poviete? Príbeh pekne odsýpa, Kliesch zachováva štýl krátkych kapitol z rôznych uhlov pohľadu. Jula hrá vzhľadom na svoje pátranie, samozrejme, prím, no viac ma bavili kapitoly venované Hegelovmu pobytu vo väzení, najmä jeho konfrontácia s najdrsnejším kápom. Hegel pôsobí spočiatku sympatickejšie ako Jula, no postupne som mal problém nájsť si k nim obom cestu. Víťazne, čo sa konania a celkového vyznenie postáv týka, zo súboja u mňa vyšiel Julin nevlastný brat Elyas. Aj on má síce čo-to na rováši, ale keď príde na lámanie chleba, prejaví sa ako odvážny a morálny chalan. Dej je pomerne priamočiary, nestrácate sa v ňom a nečaká na vás až toľko zvratov, ktoré by v konečnom dôsledku pôsobili príliš neuveriteľne. To však neznamená, že na vás žiadne nevyskočia! Hoci ako priaznivec Fitzekových románov musím povedať, že dva záverečné šoky som predpokladal už vopred, takže ma až tak neohúrili. Každopádne sú skvelým základom pre pokračovanie, pretože - hurá, konečne! - sa Sebastian nechal ukecať na sériu. Žeby Klieschovým pričinením?

Sebastian Fitzek a Vincent Kliesch (zdroj: T-Online)

 

"Chlapec sa pozrel na svoje poodierané zápästia, pripevnené železnou reťazou k oceľovému strmeňu v podlahe. Nedokáže odstrániť reťaz ani vytrhnúť strmeň zo zeme. Najslabším miestom sú kožené remene okolo zápästí. Sú síce odolné a pevne zviazané, ale napriek tomu mu poskytujú dostatok priestoru na pohyb - môže si ľahnúť alebo použiť vedro na toaletu. Ak sa mi ich podarí rozstrapkať, možno sa budú dať pretrhnúť. Elyas sa rozhliadol. V dosahu nevidel nič s ostrými hranami, čím by mohol poškodiť pevný kožený remienok. V zúfalstve použil zuby, ale čoskoro zistil, že si ich skôr vylomí, než poškodí kožu." (str. 151-152)

Autori si nechávajú otvorených niekoľko zadných dvierok, hoci príbeh je viac-menej uzavretý. Do myslí čitateľov však šikovne zasejú semienka zvedavosti, akým smerom sa môžu uberať osudy Hegela a July, no dúfam, že neskôr všetko priveľmi neprekombinujú a dej bude dávať zmysel a neskĺzne k zníženej autenticite. Tiež verím, že sa ponoríme hlbšie do problematiky forenznej fonetiky a Matthias nám odhalí viac zo svojho nevšedného talentu. Auris je triler, ako sa patrí, i keď pri dvoch menách na obálke som čakal čosi iné ako typickú fitzekovku. Azda sa Vincent Kliesch prejaví vo väčšej miere, nadanie na to nepochybne má.

Originálny názov: Auris
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Auris)
Preklad: Andrej Zahorák
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Neistota vedúca k brutálnym vraždám

Vydavateľstvo Ikar tentoraz nenechalo fanúšikov nového švédskeho spisovateľa dlho čakať a po vydarenej Ohňovej zemi máme možnosť začítať sa do druhej časti série s názvom Kráľ potkanov. Severská literatúra je špecifická svojou atmosférou, prepracovanými zločinmi a pochopiteľnou motiváciou páchateľov, ktorí nevyznievajú prvoplánovo, ale poskytujú priestor na zamyslenie. Inak to nie je ani v prípade tejto novinky. Ústredná hrdinka trilógie, inšpektorka Vanessa Franková, bude mať opäť dočinenia s kriminálnikmi presahujúcimi bežný rámec zločinnosti. Pascal Engman v úvodnej časti nastavil pomerne vysokú latku, pričom kvalita nekolíše a znova na vás čaká pútavé čítanie, ktoré vás zavedie do temných hlbín internetu s frustrovanými jedincami.

"Nicolas pochopil, že ide o vyrovnávanie účtov medzi zločincami. Strelec dokonči svoju prácu, zabije druhého muža, opustí podnik a naskočí na moped. Drogy. Ženy. Nedostatok rešpektu. Mohlo ich sem priviesť čokoľvek. Nicolas nemohol urobiť nič. Keby zasiahol, polícia by si naňho mohla posvietiť a pri troche smoly by si ho spojila s minuloročnými únosmi. Nemohol riskovať, že uňho urobia domovú prehliadku. V byte mal tašku a v nej posledných päťdesiattisíc korún a revolver... Pár v boxe zdvihol ruky. Strelec sa k nim blížil so zdvihnutou zbraňou, neponáhľal sa. Vo vzduchu visel zápach strelného prachu." (str. 85)

Autor má skúsenosti s písaným slovom vďaka pôsobeniu v médiách ako publicista. V jeho textoch sa to prejavuje minimom hluchých miest, ktoré by slúžili iba ako výplň, a schopnosťou zaujať a udržať si pozornosť čitateľa. Severskí spisovatelia vo všeobecnosti vedia, že súčasný človek je nestály a ak ho čosi nebaví, rýchlo sa zameria na niečo iné. U Kráľa potkanov vám to ale nehrozí. Už od začiatku nastolí dynamické tempo a udržuje si ho až do pekne vygradovaného finále. Pre tých, ktorí nečítali predošlú knihu, bude lepšie najprv sa s ňou zoznámiť, predovšetkým kvôli ústrednému duu, ich vzťahu a udalostiam, ktoré ovplyvňujú ich ďalšie napredovanie. Okrem spomínanej inšpektorky Vanessy Frankovej je stálym hrdinom bývalý elitný vojak Nicolas, ktorý by sa najradšej vystríhal problémov, ale vždy si ho nejakým spôsobom nájdu. Navyše sa nedokáže nečinne prizerať, keď sa deje nespravodlivosť, a tak nemôže odmietnuť, keď ho Vanessa požiada o pomoc pri riešení novej vlny štokholmských vrážd. Dej je nabitý rôznymi motívmi a množstvom postáv, spočiatku sa vám môže javiť mierne chaoticky, ale postupne do seba všetko zapadá. Mne osobne Engmanov štýl sadol, uprednostňujem krátke kapitoly so striedaním lokácií a uhlov pohľadu. Inak by azda ani nebol schopný spracovať toľko námetov. Tým hlavným sú, samozrejme, tragické úmrtia žien, ktoré majú na svedomí tzv. inceli. Sami osebe nie sú ničím novým, no mám dojem, že spoločnosť pristúpila k ich demýtizácii až nedávno. Ide o mužov, ktorí nenávidia ženy (nedá sa pritom nespomenúť na kultový román od Stiega Larssona), pretože ich odmietajú a oni sa potom cítia ohrdnuto a zatrpknuto. Fórum na internete im však neposkytne len priestor, kde si môžu lízať rany a navzájom sa hecovať v neznášanlivosti, ale aj možnosť reálnej pomsty. Autor k tejto téme pristupuje citlivo, nečakajte žiadne úsilie o bombastickosť. Páči sa mi, že ju spracoval zo všetkých strán, nájdete aj zdôvodnenie pocitov incelov, ich príčinu a možnú nápravu. 

Pascal Engman (zdroj: Facebook)

"Tom striasol spomienky a pozrel sa z okna. Nechcel ženy nenávidieť, ale bolo to čoraz náročnejšie. Spoločnosť im poskytla toľko výhod, privilégií, o ktorých on ako muž mohol iba snívať. Ženy boli nevyhnutné pre spoločnosť, prežitie ľudstva. Muž bol potrebný iba na samo splodenie. Potom mohol pokojne aj skapať. Keby aspoň jedna žena chcela Toma! Odovzdala by sa mu a on by sa cítil ako ľudská bytosť, nie ako genetická chyba. Pred pár rokmi mal Tom ďalekosiahly plán: zaplatí nejakému mužovi za to, že napadne ženu... Muž sa na ňu vrhne a ona pochopí, že sa dostala do hroznej situácie. Zrazu jej príde na pomoc. Premôže muža a zachráni ju." (str. 239-240)

Názov Kráľ potkanov nie je iba metaforickým vyjadrením záškodníctva páchateľa a jeho manipulácie s frustrovanými jedincami. V príbehu sa stretnete aj s húfom skutočných štvornohých hlodavcov, takže ak nemáte radi potkany, majte sa miestami na pozore. Pascal Engman si získal môj čitateľský obdiv a vôbec sa nečudujem, že sa mu podarilo preraziť medzi toľkými zvučnými škandinávskymi menami, ktoré rok čo rok zaplavujú pulty kníhkupectiev. A pritom mu na to stačilo len pár kníh. Spojenie kriminálky, psychológie a spoločensky príťažlivých tém je prisilná kombinácia, aby sa jej dalo odolať.

Originálny názov: Rattkunge

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Vanessa Franková)

Preklad: Anna Chelemendiková

Počet strán: 424

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.