Boj o čas, život a spravodlivosť

Séria Vincenta Kliescha, ktorý spracoval námet Sebastiana Fitzeka, si vyslúžila úspech nielen premyslenými zápletkámi a dramatickými zvratmi, ale predovšetkým výraznými postavami. Je pritom celkom zaujímavé sledovať ich vývoj. Keď si porovnáte protagonistov z prvej a štvrtej časti Aurisu, boj so zločinom skutočne poznamenal ich osobnosti a vzťahy. Nik už nie je ako predtým, ba dokonca došlo k tomu, že čoraz viac pozornosti na seba pútajú pôvodné vedľajšie postavy a postupne si pre seba kradnú mnohé scény. Medzi ne patrí hlavne Julin brat Elyas, problematický tínedžer, ale zato s hodnotami, aké by mal mať pravý kamarát. Jula Ansorgeová, autorka podcastov mapujúcich nevyriešené zločiny, sa ako zvyčajne musí potýkať s problémami na dvoch frontoch - jednak odhaliť pozadie záhadnej vraždy, a zároveň opätovne prehodnotiť svoj vzťah s Hegelom.

"A potom, práve keď dobehol pod okno, sa to stalo. Naklonila sa dopredu, tak hlboko, až ju sila gravitácie strhla nadol. Zaznel krátky, ostrý výkrik a nasledoval neznesiteľný zvuk tela, ktoré dopadlo na kamennú dlažbu - potom nastalo ticho. Silvan hľadel ako paralyzovaný najskôr na telo nehybne ležiace pri jeho nohách, potom sa pozrel hore. Tam, kde pred malou chvíľou stála. Zdalo sa mu, že za oknom vidí tieň, a nepochyboval o tom, že komu patril. Bol to otec! To on mam zavraždil! Panebože, vždy som sa toho bál, ale že to naozaj urobí?" (str. 16)

Prvé tri knihy tvoria pomerne súvislý príbeh, až som si spočiatku mylne myslel, že ide o uzavretú trilógiu. Autori však majú stále čo povedať, a tak je tu Zvuk zla. Ten sa dá viac-menej čítať aj samostatne. Síce by ste neporozumeli všetkým odkazom na predošlé dianie, no vzťahy medzi postavami sú zrozumiteľné pripomenuté a rieši sa osobitný prípad. Aj tentoraz súvisí s ťahúňom série, slávnym forenzným fonetikom Matthiasom Hegelom. Obeťou je totiž jeho priateľka, s ktorou sa chystali začať nový život bez drámy a problémov. Akoby to nestačilo, obvineným je jej dospievajúci syn, ktorého v ten deň po troch rokoch prepustili z psychiatrickej kliniky. Silvan by však matke nikdy neublížil, boja jeho jedinou blízkou osobou, a okrem toho tvrdí, že mamu vystrčil z okna jej manžel Martin Berg. Ten pritom rozohráva partiu, v ktorej nie je jasný motív ani výsledok. Do hry sa preto zapája naoko nestranný konzultant Hegel, aby vniesol do úmrtia svojej tajnej lásky svetlo. Keďže ho však vo veľkej miere ohrozuje vlastný zdravotný stav, pomocnú ruku mu musí podať práve Jula. To nie je vôbec ťažké, pretože po posledných udalostiach súhlasila, že si spolu založia detektívnu agentúru. Ich profesionálne kvality tak majú možnosť prejaviť sa skutočne rýchlo. A rýchle musí byť aj ich vyšetrovanie - nad Hegelom visí Damoklov meč v podobe pomyselnej tikajúcej bomby v jeho tele a presne jeden deň má Julin brat Elyas na to, aby zistil viac priamo od zdroja. Motív s jeho dobrovoľným umiestnením na psychiatrickej klinike považujem za najlepší z celej knihy, aj keď vo Fitzekovej tvorbe nejde o nič nové. V tejto súvislosti sa mi páčila zmienka presne o tom istom zo strany July, žmurknutie na čitateľov vždy vítam pozitívne. Rovnako ma teší aj fakt, že dej plynie priamočiaro a nestriehne na vás až tak veľa zvratov. Sebastian to občas zvykne prehnať, a aj keď tým neuveriteľne vygraduje dej, neraz sa to deje na úkor jeho uveriteľnosti. Netvrdím, že Zvuk zla sa môže udiať kdekoľvek a kedykoľvek, no určite patrí k menej premršteným dielam. 

S. Fitzek a V. Kliesch (zdroj: Facebook)

"Jula si nasadila slúchadlá. S nimi bude kvalita zvuku určite oveľa lepšia, Hegel predsa používal softvér, s ktorým bolo možné jasne počuť aj ten najtichší dych. Video aj tak bežalo stále dokola, a kým sa Hegel vráti, možno si sama niečo všimne. Postupne sa jej ukázala celá miestnosť: poškodené okno, posteľ a nad ňou holé žiarovky, malta na podlahe, kryt a káble, ktoré boli pod ním skryté. Urob to, je to ľahké. Jula sa strhla. Čo to bolo? Hlas, ktorý počula v Patriziinej izbe. Šepot, ktorý akoby nevychádzal zo žiadneho zdroja..." (str. 150-151)

Čo mi až tak nesedelo, bol záporák Martin Berg, Na môj vkus bol charakterovo našponovaný ako zloduch z disneyoviek - krutý, bezohľadný a neustále vrčiaci, už chýbali iba pekelné plamene v pozadí... Keďže však nejde o stálu postavu a väčšiu hĺbku si autori šetria pre hlavné hviezdy, dá sa táto mierna plochosť pochopiť (i keď aj tak zamrzí). Menší priestor tentoraz dostáva sám Hegel, viac než jeho dychberúce analýzy zvukov sú na mieste jeho zdravotné komplikácie, čo je vzhľadom na dej logické, ale je to istý odklon od minulých častí. Napriek tomu sa nedá poprieť, že ho to poľudšťuje, čo tiež nie je na škodu. Séria Auris poteší každého milovníka dynamických psychotrilerov, no obávam sa, aby ju duo Vincent Kliesch - Sebastian Fitzek zbytočne nenaťahovali a radšej dali prednosť kvalite pred kvalitou.

Originálny názov: Der Klang Der Bosen
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 231

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Dramatické vyvrcholenie hry na mačku a myš

Na tretiu - záverečnú časť - série Auris si jej fanúšikovia nemuseli počkať dlho, za čo patrí vydavateľstvu Tatran môj obdiv. Ide totiž o natoľko košatý a prepletený príbeh, že časom vám z pamäti vypadne pomerne veľa detailov. Na druhej strane ide o originálne rozprávanie s výraznými postavami aj motívmi, takže podstatné informácie ľahko vydolujete z podvedomia. Spisovateľské duo Vincent Kliesch a Sebastian Fitzek patria k top nemeckým literátom a ich trilógia to iba potvrdzuje. Z textu síce vanie typický Fitzekov štýl, ale načo meniť niečo, čo skvele funguje? Priaznivci zvyknutí na určitú schému málokedy vítajú zmenu a v tomto prípade by mohla byť kontraproduktívna. 

"Vysilená Jula v beznádeji klesla na zem. Je možné, aby po všetkom, čo od Moritzovej údajnej smrti podnikla, bola tu, v tejto holej pivnici jej konečná stanica? Bod, kde sa všetko končí? Keď už nie je žiadne zajtra, žiadne neskôr, žiadne "to zvládneme"? Jula je podľa všetkého jediný človek, ktorý môže rozlúštiť Moritzovu správu, a tí dvaja zločinci nezbalia stany skôr, kým, kým nedostanú to, čo chcú. Ako dlho vydrží, keď ju budú mučiť? Koľko prstov si dá odrezať, ako dlho sa nechá topiť? Koľko cigár jej zahasia na tele, kým nakoniec vykričí všetko, čo chcú vedieť?" (str. 72)

Názov série síce odkazuje okrem iného na prezývku forenzného fonetika Matthiasa Hegela, ale za ústrednú hrdinku predsa len považujem skôr Julu Ansorgeovú. Matthias je totiž v porovnaní s ňou značne komplikovanejší charakter, hoci práve v tom tkvie jeho sila. Strelka jeho morálneho kompasu ukazuje smerom, ktorým sa má vydať, ak chce dosiahnuť spravodlivosť či skôr cieľ podľa svojho gusta. Aj keby musel siahnuť po kontroverzných a hodnotovo diskutabilných spôsoboch. Zato Jula si už od samotného začiatku udržuje svoj status rozumne uvažujúcej osoby, ktorej sa prieči všetko nesprávne a zlé. Poznamenaná traumou zo straty brata Moritza sa s vervou púšťa do odhaľovania zločinov vo svojom podcaste a popritom sa snaží ochrániť pred nástrahami krutého sveta svojho mladšieho nevlastného súrodenca Elyasa. Čitatelia oboznámení s predchádzajúcim dejom budú nepochybne očakávať rozlúsknutie všetkých záhad, ktorými je Moritz opradený a ktoré tvoria aj kostru vzťahu medzi Julou a Matthiasom. Ten je ako na hojdačke a hoci má Jula oprávnené pochybnosti o expertovom zločinnom konaní, musia spolupracovať. A tentoraz nielen v záujme cudzích ľudí, ale hlavne preto, aby prežili... Každý diel sa popri hlavnej línii venuje aj relatívne samostatnému prípadu a inak to nie je ani v prípade Šumu smrti. Vzhľadom na nutnosť rozpliesť všetky nitky sa však už krúti priamo okolo dvoch protagonistov (presnejšie protagonistky a antagonistu). Julina bezmocnosť je ešte vystupňovaná, keď ju aj s Matthiasom unesú neznámi jedinci v snahe dopátrať sa pravdy o jej mŕtvom bratovi. Všetko jej úsilie zistiť, čo stálo za Moritzovým uväznením a domnelou samovraždou, jej dosiaľ poskytlo viac ďalších otázok než odpovedí a celá situácia je omnoho zložitejšia - a globálnejšia -, než sa na prvý pohľad zdalo. Julin zmätok budete prežívať spolu s ňou, keďže Kliesch a Fitzek nepoľavujú s hromadení nespočetných zvratov a prekvapení, práve naopak. Bude sa ich na vás valiť toľko, že občas budete musieť pribrzdiť a znovu si v mysli prejsť jednotlivé dejové udalosti, aby ste sa v nich nestratili. Tí, ktorí poznajú rukopis autorov, sú však už na podobné - občas priam absurdné - eskapády zvyknutí. 

V. Kliesch a S. Fitzek (zdroj: Facebook)

"Hegel nikdy nechcel, aby to zašlo tak ďaleko. Do akej hroznej, možno bezvýchodiskovej situácie dostal Julu aj seba! Ako zneužíval svoju prevahu, ako s ňou zametal, kým ešte držal v rukách opraty. Keď určoval pravidlá a udeľoval príkazy. A teraz? Čo sa z neho stalo? Stojí pred ňou v špinavom prepotenom obleku ako týraný pes, pričom iba pred niekoľkými hodinami, keď ho zbavili obvinenia z vraždy, v ňom vyzeral ako britský lord pri večeri. Musím si priznať, že keď som sa už ocitol v tejto ťažkej situácii, s nikým by som v nebol radšej ako s Julou. To dievča má potenciál, a ak mám vôbec šancu prežiť, tak jedine s ňou." (str. 109)

Psychotrilery málokedy poskytujú priestor na odľahčenie, preto veľmi oceňujem postavy Elyasa a jeho kamaráta Friedricha. Napriek náročným okolnostiam, ktoré preverujú ich vlastnosti aj priateľstvo, si dokážu udržať neuveriteľne zábavný nadhľad a ich trefné poznámky sú soľou celej série. Vyrovnávajú frustráciu, zlosť, strach a neistotu ostatných postáv a sú dôkazom, že aj v temnote klamstiev a intríg je možné nájsť pár svetlých bodov. Šum smrti je dôstojným ukončením trilógie, určite patrí k nadpriemerným dielam vo svojom žánri, hoci kumulujúce zvraty miestami prekračujú únosnú mieru na úkor uveriteľnosti. Ak by to tak však nebolo, na obálke by nemohlo svietiť meno Sebastian Fitzek. Spolupráca s Vincentom Klieschom bola trefa do čierneho a snáď títo nadaní páni ešte nepovedali posledné slovo.

Originálny názov: Todesrauschen
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Preklad: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zápas o dieťa, identitu i vlastný život

Britský spisovateľ J. P. Delaney má na konte štyri tituly, hoci ich napísal omnoho viac. Pre psychologické trilery spojené s bežnými ľuďmi v neobvyklých situáciách si totiž zvolil nový pseudonym, a aj keď nechrlí jednu knihu za druhou, ako by množstvo jeho fanúšikov dúfalo, vždy ide o čitateľskú lahôdku, na ktorú sa oplatí čakať. Skúsené pero - či klávesnica? - dokáže vyčarovať skutočne originálny príbeh a nie je to inak ani v prípade samostatného románu Cudzie dieťa. Osobne síce často nesiaham po dielach, v ktorých hrajú deti nosnú úlohu, ale vzhľadom na meno na obálke som spravil výnimku. Našťastie. Išlo o stávku na istotu, sugestívny príbeh o rodičovskej nočnej more je ukážkovým zástupcom svojho žánru. 

"Trvalo mi takmer rok, kým som sa zaľúbila do Petra - žartovali sme, že on vlastne so mnou nerandí, ale oblieha ma. Prečo by som sa mala zamilovať do cudzieho decka v plastovej škatuli, do niekoho, kto pravdepodobne iba prechádzal mojím životom niekoľko krátkych týždňov? Ak som v sebe mala nejaký materinský reflex, tak ten, čo mi vravel, aby som neriskovala a citovo sa neviazala. Musela som naňho počkať, kým sa dostane z nebezpečenstva, stane sa osobou s budúcnosťou, až potom som si mohla dovoliť luxus zamilovať sa doňho." (str. 55)

A tou rodičovskou morou nemyslím neposedné, neposlušné dieťa, aké majú doma Pete a Maggie Rileyovci. Aj to je však nepochybne veľká skúška nervov a trpezlivosti, najmä keď sa Theo už ako dvojročný nie je schopný nerušene hrať a nevychádza ani so svojimi rovesníkmi. To, prirodzene, vedie k sťažnostiam rodičov ostatných detí v škôlke, čo spôsobuje oddaným rodičom ďalšie vrásky. Ani vo sne by im pritom nenapadlo, že situácia môže byť ešte omnoho horšia. Na vlastnej koži sa o tom presvedčia, keď sa na prahu ich domu zjaví Miles Lambert a tvrdí, že Theo bol v nemocnici po pôrode zamenený s jeho synom Davidom. Keďže dané vyhlásenie potvrdzujú aj dôkazy, dve rodiny musia prísť na spôsob, ako napraviť kolosálnu chybu a prispôsobiť sa novým okolnostiam. Samozrejme, ideálne by bolo, ak by Rileyovci a Lambertovci mali priateľský vzťah a zmena prostredia pre ich deti prebehla pokiaľ možno bezbolestne a s čo najmenším dopadom na obe rodiny. Nebude to ľahké, najmä keď vezmeme do úvahy zdravotný stav detí. Kvôli Theovej absencii akéhokoľvek súcitu s ním Pete ostával doma, David zas trpí fyzickými aj duševnými komplikáciami v dôsledku predčasného pôrodu. Lambertovci však majú dostatok finančných prostriedkov na hradenie jeho liečby, hoci Rileyovcom pripadá ich domov akýsi príliš chladný a sterilný... Počiatočné snahy však veľmi rýchlo dostanú vážne trhliny. Miles sa začne prejavovať ako náročný človek, voči Petovi a Maggie tasí rôzne požiadavky a dokonca ich núti stráviť s jeho rodinou dovolenku, aby sa lepšie spoznali. A keď odmietnu, spustia tým neželanú reakciu... Život Rileyovcov sa mení na morálny aj právny chaos, navyše sa na svetlo sveta prederie podozrenie, že bábätká boli kedysi vymenené úmyselne. Udalosti začínajú naberať obludné rozmery a priamo úmerne stúpa aj pocit nebezpečenstva. Pete a Maggie otvárajú oči a nestíhajú sa čudovať, keď sa do už beztak zložitého príbehu pridávajú desivé detaily v podobe zranení, ba dokonca vraždy. Napokon budú obaja radi, ak sa sami dočkajú pokoja a ak vôbec ešte niekedy uvidia aspoň jedného z chlapcov...

JP Delaney (zdroj: Facebook)

"Vidí sa mi teraz nevyhnutné, aby sa vykonalo dôkladné vyšetrovanie, v neposlednom rade preto, lebo všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. Za všetkým je Miles Lambert, ten riadi udalosti, tam pritlačí, tu pritaká, cítim jeho neviditeľnú silu a viem, že kým nezíska syna, pred ničím sa nezastaví. Možno keby sme sa boli správali lepšie alebo inak, nemal by toľko záchytných bodov, s ktorými môže pracovať. Ale práve to drobné klamstvo, čo Pete uviedol, že videl bezpečnostnú visačku na Theovej nohe, predstavuje puklinu tenkú ako vlas. Stačí na ňu silnejšie pritlačiť a našu rodinu rozbije na kúsky." (str. 259-260)

Cudzie dieťa spočiatku pôsobí ako rodinná dráma, trilerové prvky sú do nej vnášané iba postupne, ale s premyslenou gradáciou. Námet s vymenenými deťmi nie je ničím novým, no táto kniha ho posúva na novú úroveň mnohými vedľajšími motívmi. Román J. P. Delaneyho je totiž zároveň príbehom o duševných chorobách, závislosti, zneužívaní, zabíjaní, klamstve, zrade a predovšetkým odhodlaní rodičov chrániť svoje deti aj za cenu najvyšších strát. Dynamiku deja podporujú aj krátke kapitoly a striedanie uhlov pohľadu, vďaka čomu máme možnosť dôslednejšie spoznať vzťah Peta a Maggie. Páčilo sa mi, že nejde o dokonalých rodičov, ale o ľudí z mäsa a kostí, ktorí majú svoje chyby, ale dokážu sa spojiť v záujme potomka. Cudzie dieťa zaujme každého, kto dáva prednosť trilerom zameraným na obyčajných ľudí s pokojne, ale zato sofistikovane plynúcim dejom a neistým koncom. 

Originálny názov: Playing Nice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alojz Keníž
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Motýliky, otázniky a utešená náklonnosť

Anglickú spisovateľku a ilustrátorku Alice Oseman registrujem už od slovenského prekladu jej debute Solitaire. Priznám sa však, že som ho ešte nečítal, hoci ho už mám dlhšie na zozname. Keď som siahol po grafickom románe Motýliky, netušil som, že ide o jeho voľné pokračovanie. Nijako to však nenarušilo vnímanie deja, ide o celkom samostatný príbeh, priamou príčinou tohto faktu je skôr moja chuť siahnuť po spomínanej knihe v dohľadnom čase a viac tento krok neodkladať. Pretože ak je aj v klasickej próze taká srdečná, citlivá a sugestívna, bola by škoda odriekať si ďalší skvelý čitateľský zážitok. 

V grafickej sérii zo stredoškolského prostredia siahla po aktuálnej téme homosexuality a s ňou spojenými motívmi. Venuje sa jej z mnohých uhlov a poukazuje na rôzne príkoria, predsudky a obavy, s ktorými musia bojovať tí, ktorí nie sú iní ani odlišní, ale sú jednoducho tiež iba sami sebou. V centre sú dve postavy - Charlie a Nick, na prvý pohľad absolútne rozdielni tínedžeri potvrdzujúci staré známe úslovie o priťahujúcich sa protikladoch. Postupne však vypláva na povrch, že toho majú spoločného viac než dosť. Ako prvého protagonistu spoznávame Charlieho, obyčajného chalana, jediného verejne známeho gaya na strednej škole. Keďže je preňho ťažké nájsť si spriaznenú dušu, podlieha toxickému vzťahu s Benom, hoci cíti, že mu neprináša nič pozitívne. Stále je to však lepšie než riskovať zamilovanie sa do heterosexuála. A práve to sa mu pritrafí, keď na spojenej triednickej hodine spozná športovca Nicka. Okamžite medzi nimi preskočí iskra porozumenia a z Charlieho strany aj čohosi viac. Aj keď sa spočiatku bráni prebúdzajúcim sa citom, pretože vie, že to povedie iba k trápeniu, nedokáže si pomôcť. Nick totiž oplýva veľkým šarmom a množstvom kladných vlastností, navyše mu otvorí cestu do školského ragbyového družstva. 

Vznikajúca náklonnosť medzi nimi je uveriteľná, ľahká a veľmi... roztomilá. Skutočne, nie v ironickom či zosmiešňujúcom zmysle. Môže za to ich celkové vykreslenie a hlavne neustále prejavy ich osobností. Charlie je človek, akého by chcel mať každý za najlepšieho kamaráta. Je chápavý, láskavý, ohľaduplný a vždy ochotný pomôcť a vypočuť. Nick je zas neistý, ale zato odhodlaný brániť svojich blízkych, je lojálny a nebojí sa dať najavo, čo si myslí a cíti. Priznám sa, k srdcu mi viac prirástol Charlie, asi preto, ako Nicka všemožne podporoval v jeho ceste za sebauvedomením. A v závere prvej knihy mi bolo veru smutno spolu s ním...

Motýliky treba jednoznačne čítať v určenej postupnosti, ide o priame pokračovanie príbehu, čo sa dokonca prejavuje aj v číslovaní strán. Prvýkrát som sa stretol s tým, že druhá časť série začína na strane 264. Pôsobí to však celistvo a ak si prečítate Prvú lásku, jednoznačne budete ihneď chcieť siahnuť aj po komikse Lietajú v tom spolu. Alice Oseman je naozaj všestranným talentom, nielenže rozpovedala príbeh vanúci realitou, ale grafickým spracovaním mu dodala potrebnú hĺbku a postavám vdýchla život. Mrzí ma jedine to, že v knihe nenájdeme okrem čiernej a bielej žiadne iné farby, pretože príbeh ako tak disponuje celým farebným spektrom. Nijako to však nezmenšuje dojem z čítania, ktorý je výsostne pozitívny. Pripravte sa na pekne širokú škálu emócií - od jemného pobavenia cez ľútosť a súcit až po nadšenú radosť. 

Je veľmi málo kníh tohto typu, ktoré pobavia, poučia a zároveň vás podnietia k zamysleniu. Odporúčam ju každému ľudomilovi s otvorenou dušou, ba dokonca ešte viac tým, ktorí v sebe stále živia nezmyselné predsudky. Smerovanie deja ocenia aj všetci, čo sa potýkajú s témou coming outu. Tá je tu spracovaná azda až príliš romantizujúco a idealisticky, ale v kontexte iných udalostí a vzťahu Charlieho a Nicka je tento prvok pomerne vítaný. Verím, že tretí diel Motýlikov bude rovnako trefný a kvalitný ako prvé dva. Chlapci ešte majú čo riešiť, reakcie okolia na ich prekvitajúcu lásku na seba zrejme nenechajú dlho čakať a kým nastane šťastný koniec, budú musieť ešte prekonať zopár prekážok. Som rád, že som mal možnosť začítať sa do tejto skvostnej série. Už teraz má u mňa čestné miesto a budem šíriť jej dobré meno, kde sa len bude dať. 

Originálne názvy: Heartstopper: Volume One + Heartstopper: Volume Two

Preklad: Ivana Cingelová

Počet strán: 263/558

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Nie každý experiment prinesie želaný výsledok

Americká spisovateľka Colleen Hoover urobila dieru do sveta predovšetkým románmi o láske medzi ľuďmi s komplikovanou povahou či minulosťou, určenými jednak pre dospelých, jednak pre dospievajúcu mládež. V poslednom čase sa však rozhodla zamútiť vody aj ďalších žánrov, a tak nám vydavateľstvo Lindeni po pomerne vydarenom psychotrileri Verity prináša v slovenskom preklade jej nový mysteriózny príbeh Layla. Chápem Colleeninu potrebu experimentovať a vyskúšať si aj iné rozprávačské polohy, no nie som si istý, či sa tentoraz ubrala správnym smerom. Ak však uplatňuje metódu pokusu a omylu, možno sa poučí a nabudúce sa radšej opäť pohrúži do bezpečnejších námetov. Jej novinka totiž patrí medzi diela, ktoré rozdelia čitateľov na viacero skupín, a to rovnako jej fanúšikov ako nových zvedavcov. 

"Layla o kamerách nevie. Nesnažím sa pred ňou nič skrývať, ale inštaloval som ich, kým spala. Keby si niektorú všimla a opýtala by sa na ňu, povedal by som jej, že kamery tu boli, už keď sme prišli, aby sa neznepokojovala. Sledovaním nahratých videozáznamov jej zasahujem do súkromia. Nemienim jej však povedať, že k nim mám prístup, lebo nechcem, aby si zbytočne robila starosti. Zároveň však nechcem, aby si myslela, že ju špehujem. Aj keď to v istom zmysle robím. Kamery som inštaloval s cieľom pristihnúť ju pri čine." (str. 108)

Mystery je špecifický žáner, kde môže ľahko zakopnúť aj skúsená autorka. Ktovie prečo som očakával, že Colleen Hoover do svojho románu zakomponuje aj ľúbostnú líniu. Asi preto, že tá v jej tvorbe dominuje a dosiaľ sa v nej pohybovala bez problémov a veľmi prirodzene. Možno by bol môj celkový dojem omnoho pozitívnejší, nebyť najväčšieho kameňa úrazu - mužského protagonistu Leedsa. Celý čas sa prejavuje ako sebaľútostivý sebec, ktorý sa nevie vyrovnať s manželským bremenom po tom, ako jeho žena Layla takmer prišla kvôli nemu o život (respektíve kvôli jeho bývalej, ale veľká časť viny leží i na jeho pleciach). Počas zhruba tristo strán máte chuť prefackať ho, nakričať naňho, poriadne ním zatriasť, jednoducho spraviť hocičo, aby zo seba striasol tú donebavolajúcu otravnosť. Keďže sa však na obálke vyníma Colleenino meno, dá sa tušiť, že v ňom predsa len drieme - kdesi nesmierne hlboko - čosi lepšie, čo z neho robí výnimočného človeka. Taký zvrat ku koncu skutočne nastáva, no obávam sa, že dovtedy budovanú pachuť to už nijako neprekryje. Leeds sa u mňa zapísal ako najnemožnejší "hrdina" autorkiných diel. A čo samotný mysteriózny námet? Prostredie penziónu nie je obzvlášť originálne, prvá tretina knihy si však získa vašu pozornosť. Budovanie atmosféry je bezchybné, rovnako aj odhaľovanie pozadia partnerského vzťahu a sledovanie krokov vedúcich k návratu Layly do bežného života. Po traumatickom zážitku totiž trpí výpadkami pamäti a zmenou dovtedajšej žiarivej, spontánnej osobnosti. Postupne sa však nastáva zmena kurzu a autorka sa uchýli ku klišé v podobe akéhosi nezmyselného milostného trojuholníka a vaše nechápavé krútenie hlavou sa už do záveru nezastaví. Vygradované odkrytie temného tajomstva vás tiež nepostaví zo sedačky/kresla/postele a uznáte, že najlepší na celom príbehu bol jeho úvod a je škoda, že ho Colleen radšej nerozpísala podrobnejšie. Možno by som viac uveril láske medzi Laylou a Leedsom a ich interakcie, ktoré sú hnacím motorom celého deja, by získali na intenzite. Isté rozčarovanie plynie aj z faktu, že hoci je kniha o Layle, rozprávačom je Leeds. Vzhľadom na jej stav a vývoj deja je to pochopiteľné, no Laylu - aspoň v pôvodnej podobe - máme sotva šancu bližšie spoznať. 

Colleen Hoover (zdroj: Goodreads)

"Sprchujem sa dlho - niežeby som sa chcel Willow vyhýbať, ale potrebujem si prečistiť hlavu. Celá situácia vo mne vzbudzuje zlý pocit. Lenže odkiaľ mám vedieť, ako má vyzerať správna komunikácia s duchom? Nemám po ruke duchársku príručku ani radcov, ktorí by ma morálne usmerňovali. S kým by som sa mohol poradiť? Lekár by ma poslal k psychiatrovi. A psychiater by vyhlásil, že mám schizofréniu. Mama by mi povedala, že na mňa dolieha stres zo všetkého, čo sa mi prihodilo, a prosila by ma, aby som sa vrátil domov. Keby Layla zistila, čo sa dialo, kým spala, zrejme by odo mňa odišla." (str. 182)

Mám rád paranormálne príbehy aj príbehy o láske, no v tomto prípade toto spojenie celkom nefunguje. Niežeby bola Layla zle napísaná alebo nedokázala zaujať, nechcem jej zase priveľmi krivdiť. Zaúradovala však moje znalosť autorkinej tvorby, viem, že dokáže vytvoriť aj strhujúcejší dej s postavami, ktoré vám prirastú k srdcu omnoho rýchlejšie a na oveľa dlhší čas. Pozitívne však je, že sa šikovne pohráva s vašou fantáziou a vy tak môžete v priebehu čítania hádať, čo sa skrýva za naznačovanými záhadami poznačenými stratou, starostlivosťou o blízku osobu, fyzickými i duševnými zraneniami a pocitom viny. Novinka Colleen Hoover nie je strašidelná ani vám nespôsobí zlé sny, no môže si vás získať dynamickým úvodom, postavami obyčajných ľudí v ťažkej situácii a prekvapivým koncom. Napriek tomu dúfam, že ďalšia kniha z jej pera sa bude viac niesť v znamení jej talentu. 

Originálny názov: Layla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Dobro a zlo sú relatívne pojmy

Sally Hepworthová bola pre mňa dosiaľ neznámym menom, no už viem, že ak sa v edičnom pláne vydavateľstva Tatran objaví aj jej ďalší titul, neujde mojej pozornosti. Vzhľadom na anotáciu som sa nazdával, že pôjde o klasický domestic triler, zameraný na temné rodinné tajomstvá, ktoré len čakajú na prebudenie. Samozrejme, Dobrá sestra disponuje aj týmto prvkom, no okrem toho ponúka aj výraznú romantickú líniu a prekvapivý humor. Nie však vyslovene situačný či konverzačný, ale ten nenápadný druh, vyplývajúci zo vzájomnej interakcie postáv a ich vpadnutia do nezvyčajných udalostí. Charakteristika románu pracuje hlavne s motívom neistoty, pohrávania sa s čitateľom, ktorý má prirodzené pochybnosti o motivácii sestier-dvojčiat a ich pravej povahe. Podobných príbehov je síce dnes už neúrekom, ale tento má akýsi špecifický "drive", ktorým si vás ihneď získa. 

"Zaspím rýchlo, ale prebudím sa s prudkým nádychom. V okamihu sa zorientujem. Nepotrebujem čas, aby som si uvedomila, kde som, nie som zmätená. Viem, kde som. Viem, že to bol sen, hoci stále cítim to chladné mokré telo pod svojimi rukami, to kopanie a zvíjanie, moje prsty, ktoré ho zvierajú tak silno, až sa trasú. Takisto viem, že to nebol sen. Bola to spomienka. Varovanie. Najmä pripomienka. Nenamýšľaj si o sebe nič, Fern! Pamätaj si, čoho si schopná! Akoby som mohla zabudnúť!" (str. 62)

Za odlišné vyznenie môžu predovšetkým postavy. Ak by ste ako ja čakali chladných a vypočítavých pokrytcov, boli by ste na veľkom omyle. Fern a Rocco/Wally sú jeden z najzvláštnejších a pritom najpôvabnejších párov, s akými som sa na stránkach kníh stretol. Fern je zároveň hlavnou rozprávačkou, čo by automaticky malo zvyšovať jej dôveryhodnosť, ale fanúšikovia psychotrilerov dobre vedia, ako môže zdanie klamať. Napriek tomu Fern vo vás dokáže vyvolať súcit, pretože má zásadný problém s kontaktom s vonkajším svetom a radšej dáva prednosť tichu, tlmenému osvetleniu a samote pred davmi ľudí. Outsiderka žijúca v určitej škatuľke nie je síce v posledných rokoch v danom žánri ničím novým, no Sally Hepworthová je dôkazom, že tento motív má ešte stále čo ponúknuť, ak je spracovaný originálne a uveriteľne. Páčilo sa mi, že práve Fern je z dvojičiek popisovaná ako tá krajšia a vyššia, keďže od šedej, utiahnutej myšky by ste očakávali skôr pravý opak. Rose svoju sestru ochraňuje už odmala, kryla ju pred prejavmi despotickej matky aj pred nástrahami reality, no niektoré chyby sa nedajú zamiesť pod koberec tak ľahko. A práve jedna z nich čaká, aby sa znovu prebrala k životu a poznamenala roky budované múry okolo pravdy. Na budovanie napätia slúžia okrem Ferninho rozprávania aj Rosine denníkové zápisky, ktoré zmenou uhla pohľadu dodávajú deju šmrnc a prvok záhadnosti. Spočiatku sa každopádne zdá, že sestry sa môžu vo všetkom spoľahnúť jedna na druhú, a to dokonca i vo veci vynosenia dieťaťa. Fern je ochotná pomôcť Rose s manželskými problémami, ale osud ukáže svoju zákernú, škodoradostnú tvár a (ne)pekne sa zahrá so všetkými zúčastnenými. Keďže mám načítanú drvivú väčšinu trilerov, ktoré vyšli vo vydavateľstve Tatran, dovoľujem si tvrdiť, že Dobrá sestra skvele doplní ich početnú zbierku. Či už obsahom, atmosférou, umeleckým spracovaním alebo celkovým vyznením. Vzhľadom na zaujímavý príbeh ma však trochu mrzel mierne unáhlený záver. Pekne gradujúci dej tým však nijako neutrpí, takže ide v podstate len o detail závisiaci od vkusu čitateľa. 

Sally Hepworthová (zdroj: Dymocks)

"Po prvom raze v bazéne sa ma Gary už dotýkal stále. Povedal, že ak to prezradím mame, ona bude obviňovať mňa, čo som vedela aj sama. Mama sa na mňa už dosť hnevala a nemienila som jej poskytnúť ďalší dôvod, aby ma nenávidela. Bolo desivé, koľko príležitostí si Gary našiel. Oficiálne s nami nebýval, ale netušili by ste, koľko času trávil v našom dome. Často tam bol aj vtedy, keď tam mama nebola. A tak som sa večne lepila na Fern. Povedala som si, že spolu sme v bezpečí." (str. 129)

Sally Hepworthová otvára rôzne témy, a to vďaka ozrejmovaniu prítomnosti udalosťami z nelichotivej rodinnej minulosti. Podarilo sa jej dôkladne vykresliť obidve sestry, i keď prím hrá Fern. A otázka, ktoré z dvojčiat je skutočne dobré, napokon nie je až taká podstatná. Závisí totiž iba od okolností, či v ľuďoch preváži kladná alebo záporná stránka osobnosti. A tie rozhodne neboli voči dievčatám vždy len prajné. Dobrá sestra je šikovný príbeh o rodinnej dysfunkcii, manipulácii, komplikovaných vzťahoch a tajomstvách, pohybujúci sa na hranici viacerých žánrov, a tak môže ulahodiť aj tým, ktorí po temnejších románoch siahnu iba sporadicky. 

Originálny názov: The Good Sister
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Potláčať zlé spomienky sa nevypláca

Pri najbližšej návšteve kníhkupectva či prehľadávaní stránok internetových predajcov by nemala ujsť vašej pozornosti novinka z pera americkej spisovateľky Niny LaCour. Vo vydavateľstve CooBoo vyšiel preklad už tretej knihy, pod ktorou je podpísaná, a znovu na vás zaútočí svojím sugestívnym rozprávačským štýlom. V prípade jej tvorby ide o samostatné príbehy bez príslušnosti k sérii, takže sa nebojte siahnuť po ktoromkoľvek z nich. Rozpoznáte ich podľa famóznych kreslených obálok, verne vystihujúcich podstatu deja i jeho atmosféru, a neveľkého rozsahu. Je pritom zaujímavé, že napriek pomerne malému počtu strán sa dočkáte výraznejších myšlienok a dojmov než pri dlhších románoch. Nina totiž nič nezahmlieva, odhaľuje problémy a skryté pocity až na kosť, čím sa stáva aj vašou tichou terapeutkou. 

"Akoby zima a hrobová tíš po celý čas striehli pod lavicou a trpezlivo vyčkávali, kým sa prestanem sústrediť na upratovanie a začnem im venovať pozornosť. Po stene prebehol tieň. Znehybnela som, v duchu som sa pripravovala, že ma zaplaví ďalšia spomienka. Ktovie, ktorý čriepok minulosti sa mi pripomenie tentoraz. No nijaký sa nepripomenul. Vybavila som si Leeho vystrašenú tvár v deň, keď sme sa spolu učili po prvý raz. Na jeho pedantný rukopis a príklady, ktoré konečne dávali zmysel. Ako sme v bezpečí školy prekonali jeho panický záchvat. Možno sa mi ten tieň iba zdal. Určite sa mi iba zdal." (str. 54)

Autorkini fanúšikovia vedia, že jej hrdinky sú väčšinou smutné, zaťažené negatívnymi skúsenosťami a spočiatku tápuce v bežnom živote, z ktorého sa vytratili veselé farby. O to uveriteľnejšie však napokon vyznie ich zmena vo vnímaní sveta i seba samých. Nina LaCour je majsterkou v umeleckom stvárnení trápenia mladých ľudí, preniká cez ich rokmi budovaný pancier, podávajúc im pomocnú ruku pri prekonávaní vlastných bariér. Niet sa čomu čudovať, pochádza z učiteľskej rodiny, sama vedie rôzne kurzy a tvorivému písaniu a podpore talentov sa venuje i vo svojom podcaste. Veľmi sa mi páči jej zdôrazňovanie potreby nájdenia dôležitých slov, nie ich počtu. Sama sa tým totiž neustále riadi, hoci kniha Daj na mňa pozor sa predsa len čímsi odlišuje od tých predošlých. Okrem drsnej skutočnosti v nej objavíte aj prvky nadprirodzena, či skôr ľahšej verzie magického realizmu. Príbeh pritom začína celkom prozaicky - Mila prichádza na farmu neďaleko oceánu, aby sa stala učiteľkou detí bez domova, ktorých sa ujali majitelia farmy Terry a Julia. Odľahlosť prostredia síce nepôsobí ako balzam na jej osamelú dušu, no krása okolitej prírody a vrúcnosť, s akou ju na farmu privítajú, majú v sebe nepopierateľné čaro. Mila však stále bojuje s pocitom, že nezapadá, a jej dojem sa zvýši vo chvíli, keď sa jej začnú zjavovať miestni duchovia a vybavovať spomienky, na ktoré by najradšej zabudla... Ide o motív, ktorý by sa mohol ľahko ubrať hororovým smerom, no Nina nevyužíva takéto prvoplánové šance. Všetko vždy istým spôsobom vedie k uvedomeniu hlavnej postavy, v tomto prípade ide o vyrovnanie sa s ťaživou minulosťou a schopnosťou čeliť nepríjemnej pravde. Zrejme nie je náhoda, že sa na farme stretli jedinci s narušenou dušou, túžiaci po pochopení a náprave. Spoliehať sa však iba na mystiku by bolo málo, a tak sa Mila "lieči" aj prostredníctvom svojej práce a blízkych kontaktov s chovancami pestúnskej rodiny. Každý si nesie svoj kríž, a práve vzájomná podpora a postupne získavaná dôvera im pomôžu poraziť číhajúcich démonov. Samozrejme, tých vnútorných.  

Nina LaCour (zdroj: Text Publishing)

"Vstala som z postele a odšuchtala som sa k oknu. Na poli som uvidela siluety - nežiarili, patrili ľuďom. Nad nimi visel mesiac v splne, takže som ich spoznala. Liz a Terry, medzi nimi Lee. Všetci traja nehybne stáli, akoby na niečo čakali. Chcela som ísť za nimi, no cítila som, že tá chvíľa je zvláštna, intenzívna a jedinečná, preto som ich naďalej sledovala len cez okno. Onedlho som v diaľke zaznamenala pohyb. Prichádzali ďalšie dve postavy, a keď sa priblížili, uvedomila som si, že to je Billy a jeden detský duch." (str. 117)

Duchovia ako symbol našej minulosti je skvelý nápad a autorka ho využíva na maximum. Robí tak našťastie bez zbytočnej dramatizácie, hoci verím, že niektorí čitatelia by uvítali čosi... strhujúcejšie. Priaznivci autorkinej tvorby už sú ale zvyknutí, že napätie vyplýva z iných zdrojov ako z akcie. Ak si dovolíte naplno sa pohrúžiť do príbehu, určite vás emocionálne zasiahne a zamyslíte sa i nad vlastnými životnými skúsenosťami. Nádej ako svetlo na konci tunela vám pritom bude svietiť na cestu a podobne ako Mila si uvedomíte, že nič je lepšie než sa konečne pohnúť ďalej. A že vôbec nie je hanbou požiadať o pomoc niekoho iného, prípadne sa aspoň vyrozprávať. Útly, ale obsahovo bohatý román Daj na mňa pozor je vhodným spoločníkom pre čitateľov rôzneho veku, nie iba pre dospievajúcich, a ja ho môžem len a len odporúčať.

Originálny názov: Watch Over Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán:175

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Realistický boj za lepší život

Michala Ries zaútočila na našu knižnú scénu ako hurikán. Prevetrala často strohé a stereotypné ľúbostné príbehy a osviežila ich realistickým vyobrazením erotickej príťažlivosti, emocionálnej neistoty a hlavne chybujúcimi postavami. Práve vo vykreslení uveriteľných osôb spočíva jej najväčší talent, už po pár stranách máte dojem, akoby išlo ľudí z mäsa a kostí, ktorých môžete hocikedy stretnúť na ulici. Počas čítania sa stávajú vašimi kamarátmi a fandíte im, aby sa napokon dočkali šťastného konca. A nielen počas neho, Miškini hrdinovia totiž majú tendenciu zotrvať s vami aj po odložení románu. Už svojou prvou dilógiou (Na úteku, Na love) z prostredia drsných motorkárov si získala početnú základňu fanúšikov a zdá sa, že aktuálnou novinkou sa ich rady rozšíria ešte výraznejšie. 

"Prepadne ho túžba obvolať starých známych a zistiť o nej všetko, čo sa dá. Rozbiť obraz, ktorý o nej má, a poskladať tú skladačku nanovo. Ale vie, že to neurobí. Nedokáže jej takým spôsobom zasiahnuť do súkromia. Viac už nie. A ona mu nepovie nič. Zostane v posratej nevedomosti. Kto tá žena vlastne je? Čo má teraz robiť on? A čo sa jej, preboha, stalo? Potichu zanadáva, dvíha sa v ňom frustrácia a zlosť. V záplave silných emócií si nevšimne tú jednu krehkú, jemnú a spočiatku takú nenápadnú, ktorú podupal už ako mladík." (str. 83)

Marína je nesmierne silná žena, na akú natrafíte v domácej produkcii len zriedka. Román Zadrž dych nie je ľahké čítanie, nečakajte žiadny veselý príbeh s predvídateľným koncom. To však neznamená, že by vám autorka miestami nevylúdila na tvári úsmev. Svojím rozprávačským štýlom sa ladne pohybuje na pomedzí psychologickej drámy, romantiky a spoločenských tém, čo si vyžaduje tak znalosť ľudského charakteru, ako aj očakávania čitateľov. V živote nič nie je čierno-biele a ani Miška nepristupuje k zobrazeniu románových udalostí takto povrchne. Práve naopak, sú pestré a rozmanité, napriek tomu, že tentoraz ponúka o niečo temnejší príbeh. Marína by najradšej zabudla na svoju minulosť, ale, žiaľ, neustále si ju so sebou nesieme všade, kam vkročíme. Jediné, o čo sa môžeme pričiniť, je zmierniť jej dôsledky, a to spravila aj Marína. Presťahovala sa, našla si nových priateľov i prácu. Lenže všetko, čo si v priebehu rokov vytvorila, môže razom spľasnúť ako bublina, keď sa Marína znovu ocitne zoči-voči Marcelovi... Spočiatku som nevedel, čo od neho očakávať, ale postupne si takisto získal moje sympatie. Je pomyselným zrkadlom každého, kto podľahne predsudkom, nesprávnym hodnoteniam iných a neschopnosti priznať si chybu. V jeho prípade však našťastie dôjde k zmene, hoci sa tak neudeje ako šibnutím čarovného prútika. Aj tento motív má svoje pevné opodstatnenie, ako napokon každý v Miškinej knihe. Práve to ju robí jedinečnou a autentickou. Osobne nepatrím k čitateľom, ktorí by prežívali trápenia i radosti hrdinov srdcervúco, no verím, že mnohí - či skôr mnohé - budú mať problém udržať slzy na uzde. Autorka pritom nijako netlačí na pílu, všetky hlboké dojmy vyplývajú z Maríninej traumy a jej úsilia znovu sa postaviť na vlastné nohy. Myšlienkovo bohatý obsah vás podnieti k zamysleniu nad vlastnými postojmi či prístupom k ostatným. Sebareflexia a analýza správania sa deje podprahovo, Michala Ries nešetrí svoje postavy, ide až na kosť, nič nezahmlieva ani zbytočne neprikrášľuje. Máloktorá postava ostáva na konci rovnaká, ako bola na začiatku. Najmä ústredná dvojica musí prejsť osobným peklom, aby napokon vyšla z boja víťazne, hoci za cenu strát. Ako sa však hovorí, ak sa niečo získa príliš ľahko, pravdepodobne to nemá veľkú hodnotu... 

Michala Ries (zdroj: Facebook)

"Zrazu mám silnú potrebu dívať sa na neho, skutočne ho vidieť a dovoliť mu, aby videl mňa. Bez otázok prikývne a prisadne si bližšie, vedľa mňa. Je blízko, no nedotýkame sa. Obrátim k nemu tvár. Naše oči sa stretnú. Prvé minúty cítim len mierne rozpaky, občas sa zahanbene usmejem a občas sa musím premáhať, aby som neodvrátila pohľad. On je pokojný, oči má nežné a zdá sa, že nič neskrýva. Na perách mu pohráva slabý úsmev. Z úst nám nevychádzajú žiadne slová, no aj tak vedieme rozhovor. Naše duše sa rozprávajú. Ako čas postupuje, začínam mať pocit, že sa pomaly pred ním vyzliekam. Vrstvu po vrstve." (str. 218)

Titulom Zadrž dych autorka dokázala, že má skutočne čo povedať a že jej úspešný debut nebol iba náhoda. Niektoré pasáže budete naozaj čítať ako bez dychu. Vzhľadom na dej a Marínine peripetie je názov nadmieru trefný a pútavý, podobne ako obálka. Kniha je súčtom vydarených prvkov, okrem už spomenutých faktorov sú to aj živé, hovorové dialógy, také potrebné - a pritom problematické - v súčasnej tvorbe. Aj to prispieva k údernosti textu, nevynímajúc ani množstvo zapamätateľných situácií a vedľajších postáv. Náročky nechcem prezrádzať nič konkrétne, pretože román Michaly Ries je ako haló efekt - čím viac sa o ňom dozviete, tým budete presvedčenejší, že viete, čo je zač. A on si pritom zaslúži, aby ste jeho čaro objavili sami, kúsok po kúsku.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Dôvera iba na vlastné riziko

Vydavateľstvo Tatran pokračuje vo vydávaní úspešných svetových trilerov a mňa ako čitateľa si už vycvičilo natoľko, že je priam nemožné nesiahnuť po každom novom kúsku v danom žánri. Najmä keď sa na našich pultoch objaví kniha, ktorá vlani hviezdila aj v rebríčku Goodreads Choice Awards, čo vnímam ako memento kvality a širokej obľúbenosti. Laura Daveová je americká spisovateľka, oceňovaná čitateľmi aj kritikmi, keďže jej diela miešajú napätie s tajomnosťou a výsledkom sú príbehy plné temnej atmosféry. Samozrejme, ani to by nestačilo, nebyť aj nečakaných zvratov a nepredvídateľných koncov. Okrem psychotrilerov sa Laura venuje aj ľahším ľúbostným románom a prvok medziľudských/partnerských vzťahov je hnacím motorom aj v knihe Posledná vec, čo mi povedal. 

"Owen by neutiekol, pretože je vinný. Neodišiel by, aby sa zachránil. Neodišiel by, aby sa vyhol väzeniu alebo aby sa mi nemusel pozrieť do očí a priznať, čo urobil. Neopustil by Bailey. Nikdy by neopustil dcéru, keby to nebolo absolútne nevyhnutné. Ako si tým môžem byť taká istá? Ako si môžem veriť, že si budem niečím istá, keď som očividne zaujatá a vidím len to, čo chcem? Čiastočne je to preto, že som celý život potrebovala vedieť. Celý život som si dávala neuveriteľný pozor. Keď navždy odišla moja matka, neočakávala som to. Uniklo mi to. Unikla mi definitívnosť toho odchodu. To sa nemalo stať." (str. 44)

Mám dojem, že sa čoraz viac vyskytujú trilery zamerané na osudy obyčajných ľudí, ktorí môžu byť pokojne našimi susedmi či dobrými známymi. Odklon od pátrania po sériových vrahoch a zákulisia policajnej práce k domácemu prostrediu a "všednejším" charakterom poskytuje čitateľom lepšiu možnosť vcítiť sa do hrdinov a ich trápenia. Hannah Hallová je práve takouto protagonistkou. Jej život sa obráti o stoosemdesiat stupňov z ničoho nič, a ak sa nepodujme vziať veci do vlastných rúk, môže na to doplatiť jej najbližšia rodina. Hannah totiž obdrží odkaz od svojho novomanžela v znení "Ochráň ju!" Požiadavka dohliadnuť na nevlastnú dcéru Bailey však nie je jediná zvláštnosť, ktorej sa od milovaného Owena dočká. Odkaz jej totiž prišiel v čase, keď jeho šéfa vyšetruje polícia pre podvod, a tieň podozrenia sa vznáša aj nad Owenom. Hannah odrazu čelí pochybnostiam o manželovom charaktere, a nielen o ňom. Zdá sa, že svojho partnera vôbec nepoznala, no nemá veľa času či priestoru podliehať sebaľútosti. Na obzore sa črtajú ďalšie problémy a ona musí v prvom rade dozrieť na Bailey, čo nebude vôbec ľahké. Ich vzťah síce nie je ako vystrihnutý z rozprávky o zlej macoche, no nevlastná dcéra Hannah nedôveruje, neprijala ju a sotva by si od nej nechala čosi diktovať. Spoločná motivácia ich však napokon donúti spolupracovať a ako sa dá čakať, pomaly sa začnú zbližovať. Deje sa to, našťastie, zaujímavo a uveriteľne. Hlavne preto, že Hanna nekoná vždy podľa predpokladov čitateľa, no vždy má na zreteli iba Bailyino dobro, za čo jej patria plusové body. Čo sa Bailey týka, Laura Daveová ustriehla tenkú hranicu medzi tínedžerským vzdorom a otravnosťou. Správanie dospievajúceho dievčaťa je vzhľadom na otcovo zmiznutie a jeho záhadnú minulosť pochopiteľné a zvláda to napodiv ešte celkom dobre. Pátranie po Owenovej skutočnej identite a okolnostiach vedúcich k vzniknutému zmätku akoby prinášalo iba čoraz viac otázok, s obrátením poslednej strany však dôjde k ich uspokojivému uzavretiu. Hm, hoci... niektorí čitatelia môžu ostať na konci mierne rozčarovaní, ale mne sa takýto záver páčil. Nie je celkom zvyčajný, no je o to výraznejší. 

Laura Daveová (zdroj: Scarsdale Inquirer)

"V hlave mi zaznievajú Jakeove slová. Owen Michaels neexistuje. Owen nie je Owen. Klamal mi o najdôležitejších detailoch svojho života. Svoju dcéru klamal o najdôležitejších detailoch jej života. Ako je to možné? Zdá sa mi to úplne absurdné, ak vezmeme do úvahy muža, o ktorom som si myslela, že ho poznám. Poznám ho. Stále tomu verím, napriek dôkazom o opaku. A táto viera v neho (v nás) buď ukáže, že som verná partnerka, alebo úplná hlupaňa. Dúfam, že to nevyjde narovnako." (str. 129)

Triler Posledná vec, čo mi povedal patrí k tým, ktoré sa nikam neponáhľajú. Autorka má osobitý rozprávačský štýl, ktorý prepožičala i hlasu svojej hrdinky, a tak sa pripravte na konštantne plynúci dej bez náhlych zrýchlení. Na svoje si prídu najmä tí, ktorí nemajú radi hektolitre krvi a dávajú prednosť napätiu pochádzajúcemu skôr z neistoty konca než z akčných scén. Laura Daveová ukazuje, že aj rodinná dráma môže mať strhujúcu atmosféru, čomu dopomáhajú kratšie kapitoly, striedanie časových línií a budovanie vzťahu hrdinky s nevlastnou dcérou, ktorý sa v kontexte deja javí napokon dôležitejšie než jej manželstvo... spolu s myšlienkou, že najlepšie miesto pre život je také, aké si vybudujeme sami, nie z popudu iných.

Originálny názov: The Last Thing He Told Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Linda Magáthová
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Oslobodzujúce postavenie sa minulosti

Nina LaCour by si podľa mňa zaslúžila oveľa viac pozornosti, ako sa jej dostáva. Nielen pre to famózne, bohémsky znejúce meno, ale hlavne pre témy, ktoré vo svojich dielach otvára. Tne totiž priamo do živého, svojich hrdinov absolútne nešetrí a núti ich postaviť sa zoči-voči svojim vnútorným démonom. Tie sú pritom ako šité na mieru dospievajúcim chlapcom a dievčatám, týkajú sa predovšetkým vzťahov, straty a hľadania si miesta v na pohľad cudzom, neprajnom svete. Už po prečítaní knihy Pôjdem tam, kam pôjdeš ty som bol presvedčený o autorkinej všestrannosti a teraz som si svoj názor iba potvrdil. Ak náhodou ešte nepoznáte Nininu tvorbu, mal by som vás upozorniť, že na vás čaká poriadne emotívna jazda. V žiadnom prípade nejde o povrchné čítanie, pri ktorom vám myseľ nesústredene odletí k úvahám, čo si musíte ešte pripísať na nákupný zoznam. 

"Mabel ma pozná lepšie ako ktokoľvek iný na svete, hoci posledné štyri mesiace sme sa vôbec nerozprávali. Na väčšinu esemesiek som jej neodpísala, preto mi ich napokon prestala posielať. Netuším, ako sa jej darí v Los Angeles. Ona zasa nevie, ako sa volá moja spolubývajúca, na aké prednášky chodím, ani či dobre spím. No postačí jej jeden pohľad na moju tvár a hneď pochopí, ako mi je. Z nástenky všetky papiere odopnem a zanesiem ich do kúpeľne v opačnom krídle budovy, kde ich vyhodím do koša. Nikdy sa mi ju nepodarí oklamať." (str. 14)

Hrdinkou a rozprávačkou príbehu je Marin, dievča na prahu dospelosti, ktoré sa rozhodlo zanechať minulosť a odísť na vysokú školu do New Yorku. Hneď sa musím pristaviť pri kontraste dvoch dejísk a ročných období, v ktorých sa príbeh odohráva. Sledujeme totiž dve časové línie - prvá je zasadená do leta pred Mariným odchodom za štúdiom, nachádzame sa v slnečnom San Franciscu, hoci teplé lúče nemajú vplyv na mrazivé ľudské činy... A druhá predstavuje Marine súčasné opätovné stretnutie s priateľkou Mabel. Deje sa tak počas vianočných sviatkov, piesočné pláže sú nahradené zasneženými ulicami a v tejto atmosfére by azda mohlo dôjsť k prelomeniu ľadov. K tomu však povedie ešte dlhá cesta, ktorá musí začať v Marinom súkromnom pekle... Dve časové roviny príbehu nesmierne prospievajú. Nielen pre nutnosť ozrejmiť únik hrdinky na druhý koniec krajiny, ale aj pre komplexnejší pohľad na jej osobnosť a vzťahy. Marin to v domácom prostredí nemala ľahké, jej najbližšou osobou bol starý otec, ktorý ju vo veľkej miere ovplyvnil. Vyrastanie bez prítomnosti milujúcej matky bolo pre Marin v mnohých ohľadoch náročné, no je to napokon len jeden zo zádrhelov, s ktorými sa musí vyrovnať. Román Všetko je tak, ako má byť je síce útly, ale analýzou vnútra mladej ženy symbolicky narastá do väčších rozmerov. Autorka znovu triafa do čierneho a predstavuje protagonistku v náročnej životnej situácii. Jej počiatočný útek pred problémami pôsobí najprv trochu zbabelo, čo sa prejavuje aj v jej reakcii na Mabelinu ohlásenú návštevu, ale postupne čoraz lepšie chápete jej rozhodnutie. Pri toľkom citovom vypätí, akému vo svojom mladom veku čelila, sa nachádzala iba krôčik od úplného zrútenia, preto sa odchod javil ako najvhodnejšie riešenie. Nemyslite si však, že sa dočkáte iba čistej psychologickej drámy. Nina LaCour si pre čitateľa pripravila aj zopár prekvapivých odhalení, ktorými ulahodí aj priaznivcom vyhrotenejšieho deja. Marin sa v priebehu troch dní musí postaviť minulosti, je nútená spracovať svoje najtemnejšie emócie a hlavne sa prijať vo svojej najpravdivejšej podobe. Zjavenie Mabel na prahu jej internátnej izby jej v tom buď môže pomôcť, alebo ju vženie do ešte černejších zákutí duše. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nerozprávali sme sa o tom, že Mabel odchádza o mesiac a pol skôr ako ja. Nerozprávali sme sa o zakrvavených vreckovkách ani o dedovom kašli, ktorý sa ozýval zo zadnej časti domu. Nepovedala som jej o dokumentoch z výšky ani o novej platobnej karte a sotva som na ne myslela - len keď som sa ocitla bez Mabel, iba v najtemnejších a najtichších hodinách -, a keď som si náhodou spomenula, tie myšlienky som sa ihneď usilovala zapudiť. Napokon sa však ukázalo, že ani život v najúpornejšom sebaklame nedokáže zastaviť čas." (str. 128)

Autorka síce píše pre mladších čitateľov, ale po jej knihách môžu pokojne siahnuť aj skôr narodení. Spracúva totiž témy, ktoré nie sú viazané na určité životné obdobie, ale sú zaujímavé pre každého bez rozdielu veku.  V istom zmysle fungujú aj ako terapia v papierovej forme. Netvrdím, že postavy so svojimi myšlienkami vám pomôžu vyriešiť všetky starosti, minimálne vás však podnietia k rôznym úvahám. Nina LaCour má osobitý štýl, ktorý mi celkom sadol. V texte je možné naraziť na viacero podnetných výrokov, i keď si uvedomujem, že zameranie na náročné motívy nemusí vyhovovať každému. Ja som si však stopercentne istý, že hoci je román Všetko je tak, ako má byť len druhým titulom, ktorý som si od Niny prečítal, nebude ani zďaleka posledným...

Originálny názov: We are okay
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 192

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Hra na vinu a nevinu

Julia Heaberlinová patrí k spisovateľkám, ktoré dospeli k svojmu žánru prirodzenou profesionálnou cestou. Skôr než sa pustila do beletrie, pracovala vo viacerých prestížnych printových médiách, kde editovala skutočné kriminálne príbehy, vrátane série vrážd mladých dievčat pochovaných v texaskej púšti. Zdrojov pre svoj román mala teda požehnane, skúsenosti s písaným slovom mohla takisto rozdávať plným priehrštím, a tak bolo zrejme iba otázkou času, kedy ich pretaví do strhujúcich psychotrilerov. Papieroví duchovia síce nie sú jej debutom, ale sú jej prvou knihou, ktorú som mal možnosť si prečítať. A vyzerá to tak, že nebudú poslednou. Ak sú totiž aj zvyšné Juliine diela také vydarené, bola by škoda nesiahnuť po nich. Minimálne tento román je totiž originálnym čítaním a akýkoľvek invenčný prvok v pomerne ustálenom žánri rád uvítam. 

"Okrem Rachel som si s Carlovými fotografiami spojila desať prípadov nezvestných dievčat. No kvôli uskutočneniu svojho plánu som ich zoznam skresala na tri. Bolo to ťažké, lebo ich oči akoby ma prosili a vyzývali, keď som sa pozerala na fotografie. Vybrala som si tie rodiny, ktorých žiaľ ma zasiahol najviac. Tieto dievčatá - odložené prípady - predstavujú moju jedinú nádej, ako pohnúť Carlovým svedomím. Musím sledovať ich príbehy, lebo v Rachelinom prípade žiadny príbeh nie je. Neexistuje žiadna značka na mape. Nikto si nespomína, či v to ráno videl dievča na striebornom horskom bicykli." (str. 56-57)

V prvom rade je rozdiel v tom, že v centre sú "civili" a nie vyšetrovateľský tím, čím sa nielen značne zužujú možnosti hrdinky dopátrať sa pravdy, no zároveň nie je obmedzovaná pravidlami a riadi sa iba vlastným kódexom. A ten je hnacím motorom príbehu, pretože ju privedie na cestu s nejasným koncom, odkiaľ sa možno nie všetci vrátia v plnom zdraví. A najmä živí... Autorka siahla takisto po pomerne odvážnom motíve - na roadtripe sledujeme v podstate dve postavy, ktoré nevzbudzujú veľké sympatie. Bežný čitateľ teda nemá veľa možností vcítiť sa do nich, hoci ich môže aspoň pochopiť. Teda... minimálne protagonistku, ktorá sa podujme zistiť, či je starec Carl skutočne zodpovedný za smrť jej sestry Rachel. Pod falošnou zámienkou ho vezme z ústavu pre ľudí postihnutých demenciou a vydáva sa sa s ním v aute pátrať po tragických otázkach minulosti. Nemenej zaujímavým faktom je, že rozprávačka odmieta prezradiť svoje meno, čím vo vás vyvoláva zvedavosť. Je to iba jej snaha chrániť si totožnosť, alebo na vás v závere číha nejaké nečakané prekvapenie? Takže na jednej strane tu máme odhodlanú ženu, ktorá unesie zmäteného starého muža, a na druhej kedysi významného fotografa, ktorého obvinili z niekoľkých vrážd, ale nič mu nedokázali... Paradoxne, postupne som si viac obľúbil Carla, pretože svojím občas nechceným humorom a záhadnosťou dodáva príbehu správny šmrnc. V tomto smere sa Julii Heaberlinovej podaril naozaj husársky kúsok. Mohol by byť ten naoko naivný a milý chlap v skutočnosti sadistickým sériovým vrahom mladých žien? Obalamutila ho vlastná pamäť natoľko, že si nespomína na svoje zločiny? Alebo je pravda kdesi celkom inde? Sústrediť dej len na dve postavy je náročné, ale autorke sa darí udržať mieru pútavosti. Príbeh priebežne, samozrejme, rozšíria aj vedľajšie postavy, ale väčšinou sa zdržia iba krátko a nezanechajú väčší dojem. Napomáhajú však doplneniu zložitej mozaiky, ktorú sa hrdinka usiluje poskladať. No vopred vás upozorňujem, že ak si budete zhruba v polovici knihy myslieť, že ste odhalili kriminálne súvislosti, majte sa na pozore. Je možné, že ste len sadli autorke na lep :-)

Julia Heaberlinová (zdroj: CrimeReads)

"Violet Santana mala blond vlasy a sladkú, milú tvár, ale obracal sa mi žalúdok, keď som videla jej zranenia asi pred dvoma rokmi, keď som natrafila na jej starý prípad. Na internete som si ho predtým nevšimla, lebo jej smrť vyhlásili za samovraždu. Spomenula som tú hroznú možnosť pred jej rodičmi do telefónu: Nemohla byť Violet obeťou nejakého vraha? Vôbec tom neuvažovali. Smrť ich dcéry vraj bola Božia vôľa, osud. Súčasť Božieho plánu, že vošla do vody a navždy zmizla. Bolo to napísané, skôr ako sa narodila. Keď som sa nimi porozprávala, mala som lepšiu predstavu o tom, prečo sa ich dcéra opíjala." (str. 218)

Text je rozdelený na krátke kapitoly, navyše doplnené o fotografie, čím získava na autentickosti a viete si lepšie predstaviť všetky okolnosti aj porozumieť motivácii hrdinky. Vizuálnym spracovaním prekračujú Papieroví duchovia rámec knihy a majú väčšiu šancu, že si na nich spomeniete aj po dlhšom čase. Nechápem, ako mohol tento psychotriler uniknúť mojej pozornosti, keď pred troma rokmi vyšiel. Je síce otázne, či Lindeni siahne aj po preklade iných Heaberlinovej kníh, ale po prečítaní tejto by som rozhodne nebol proti!

Originálny názov: Paper Ghosts
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nie každá cesta má šťastný koniec

Keďže od prekladu prvého dielu série Odložené prípady ubehlo pomerne veľa času, pomaly som sa zmieril s tým, že pokračovania sa už zrejme nedočkáme. Vydavateľstvo Lindeni ju však nestoplo, a preto som sa nesmierne potešil ohlásenému vydaniu knihy Cesta 9. Severská literatúra je pojmom, s akým sa stretol každý správny knihomoľ, ba dokonca aj tí, ktorí po knihách nesiahnu, ako je rok dlhý, čo svedčí o jej kvalitách aj všeobecnej obľúbenosti. Niet sa čomu čudovať, mrazivé napätie, hutná atmosféra a uveriteľné postavy sú stále dobre fungujúcou kombináciou, ktorej je ťažké odolať. Osobne vždy rád siahnem po nových i zabehnutých autoroch a autorkách a tvorba Tiny Frennstedt určite stojí za pozornosť. Hlavne ak máte radi zločiny spájajúce minulosť s prítomnosťou a prepracovaný dej, ktorý sa nikam neponáhľa a dôkladne pracuje s každou scénou. 

"Pohľad na mladého muža na fotografii v nej vyvolal dojatie. Čo sa ti v tú noc stalo? Nikto by v takom mladom veku nemal prísť o život. A žiadni rodičia by nemali celé roky trpieť v neistote, akoby ich bolesť a žiaľ už aj bez toho neboli dostatočné. Keby sa dal na zlé chodníčky, keby bral drogy, dobrovoľne sa vystavoval negatívnym vplyvom, alebo sa stal členom gangu, bolo by to iné. No v Maxovom prípade nezistili ani náznak toho, že by sa pohyboval v zločineckých kruhoch alebo sa venoval ilegálnej činnosti." (str. 85)

Vzhľadom na časový odstup od čítania prvej časti som si musel chvíľu vybavovať jednotlivé postavy, ale netrvalo mi to dlho. Prím hrá predovšetkým dvojica vyšetrovateliek Tess Hjalmarssonová a Marie Erlingová. Ako je zvykom, i tu tvorí neoddeliteľnú súčasť deja ich osobný život, ktorý však nenarúša hlavný motív ani nepôsobí prvoplánovo či otrepane. Práve naopak, namiesto ťaživých tráum a neschopnosti sa s nimi vyrovnať sa hrdinky potýkajú s o čosi bežnejšími starosťami, čím sa stávajú uveriteľnejšími a bližšimi čitateľovi. Podstatný je však, prirodzene, prípad, ktorý opätovne preverí nielen ich zručnosti, ale spoluprácu celého tímu. Odložené prípady rozhodne nepatria k žiarivým príkladom úspešného oddelenia, a tak sa nad ním sťahujú čierne mračná. Ak Tess a jej partneri nedokážu svoju opodstatnenosť a nedotiahnu do konca rozbehnuté vyšetrovanie, ich budúcnosť bude viac než neistá. Ide o skvelú motiváciu a zároveň vydarený motív, pretože Damoklov meč, visiaci nad hlavami postáv, je hrozbou, proti ktorej sa bojuje v podstate omnoho ťažšie než s reálnym, ľudským nepriateľom. A ten je veru poriadne prešpekulovaný. Svojim nekalým činnostiam sa totiž očividne venuje už dlhšie, presnejšie od roku 2004, keď došlo k objaveniu mŕtvoly mladého hudobníka. Maxovo telo s takmer tridsiatimi bodnými ranami bolo pohodené na Ceste 9, ktorá razom získala nelichotivú povesť. Nevyriešená vražda má očividnú spojitosť so zavraždenou ženou počas veľkonočných sviatkov. Kontroverzná umelkyňa mohla byť niekomu tŕňom v oku pre svoje nevšedné umelecké stvárnenia, ale žeby to viedlo až k takej brutalite? Tess a jej tím sa márne snažia nájsť určité spojitosti, a tak sa púšťajú do oživenia minulosti. Sledujú Maxove stopy, východiskom sa javí párty, ktorej sa zúčastnilo viacero možných páchateľov. Odkrývanie starých krívd, tajomstiev a sporov nebude vôbec ľahké, ale oddelenie závažnej kriminality má mnoho dôvodov na to, aby sa z plných síl usilovalo dopátrať pravdy a nastoliť spravodlivosť. 

Tina Frennstedt (zdroj: bibliotekfh.se)

"Ako mohla polícia spočiatku prehliadnuť telo ležiace na otvorenom priestranstve, pár metrov pred začiatkom riedkeho borovicového lesa? Veď oblasti pozdĺž pobrežia prehľadávala dokonca helikoptéra. A kto má toľko odvahy, že zasadí chlapcovi oveľa väčšie množstvo bodných rán, než je nutné, hneď vedľa relatívne frekventovanej cesty? Celý predošlý deň strávila čítaním úvodnej dokumentácie k prípadu, v ktorej boli stručne zhrnuté všetky udalosti, a už vtedy jej napadla možnosť, že Maxa páchateľ zavraždil na inom mieste a jeho telo potom umiestnil pri ceste." (str. 151)

Cesta 9 sa mi páčila o niečo viac ako Nezvestná. Pracuje so zaujímavejším prípadom a mal som dojem, akoby si autorka písanie istým spôsobom užila viac. Pohráva sa s dvoma líniami a viacerými uhlami pohľadu, odkrývanie tajomstiev je pútavé a prekvapivé a Tess ako ústredná postava je so svojimi postrehmi i osobnými problémami čerešničkou na torte. Som veľmi rád, že som dostal možnosť prečítať si knihu ešte pred jej oficiálnym vydaním. Ako fanúšik románových sérií a priaznivec škandinávskych psychotrilerov hodnotím novinku Tiny Frennstedt čisto pozitívne, a preto verím, že na ďalší diel si už počkáme o niečo kratšie. 

Originálny názov: Väg 9
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odložené prípady)
Preklad: Katarína Uhríková
Počet strán: 440

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nie každá rozprávka má šťastný koniec

Nemecko sa čím ďalej, tým viac vyrovnáva trilerovým veľmociam, ako sú severské krajiny, USA či Anglicko. Som rád, že vydavateľstvo Tatran nám prináša čoraz častejšie diela germánskeho pôvodu, či už ide o notoricky známeho Sebastiana Fitzeka, Carstena Henna (ktorého knihu práve čítam a takisto silno odporúčam), alebo Nele Neuhasovej, označovanej za kráľovnú nemeckej detektívky. Niet sa čomu čudovať, spojenie dôsledného vykreslenia charakterov a neustávajúcej napätej atmosféry je lákadlom, akému je ťažké odolať. Autorkin štýl mi sadol ako uliaty - nemám rád priveľmi prekombinované príbehy, ktoré dávajú na konci zmysel len pri hlbokom zamyslení. Niežeby Neline knihy nestáli za zamyslenie, skôr naopak. Prinášajú rôznorodé témy zo súčasnosti, blízke širokému spektru ľudí. Sú však spracované priamočiaro, bez zbytočných kľučiek a snahy zmiasť čitateľa.

"Ležal na zemi, dychčal, srdce mu divoko bilo. Keď sa pohol čo len o milimeter, slučka ho odrezala od vzduchu. Naťahoval uši, no počul iba búrku, ktorá burácala rovnakou silou. Skončili? Neprišli ho zabiť? Sú preč? Napätie trochu povolilo, svaly sa uvoľnili. Úľava však prišla predčasne. Začul syčanie, zacítil vôňu laku. V tej chvíli dostal ranu do tváre, nosová kosť sa mu s prasknutím zlomila, ten zvuk mu zadunel v hlave ako výstrel. Z očí mu vyhŕkli slzy, nos sa mu upchal krvou. S handrou v ústach takmer nemohol dýchať. Opäť sa ho zmocnila panika, oveľa väčšia ako prv, pretože teraz útočníkov nevidel." (str. 127)

Snehulienka musí zomrieť je naozaj skvelý názov, ktorý v sebe nesie prvok rozprávkovosti aj kontrastnej morbídnosti. Už pred otvorením knihy som tušil, že toto bude pre mňa ten správny psychotriler. A nemýlil som sa. Zbožňujem príbehy zasadené do úzkej komunity poznačenej tajomstvami, temnotou a nedôverou. Síce sa z toho pomaly stáva isté klišé, ale v šikovných rukách sa z neho stále dá vyžmýkať maximum. A Nele Neuhausová je natoľko zručná rozprávačka, že ma okamžite dokázala vtiahnuť do prostredia naoko súdržnej, ale v skutočnosti nesmierne expresívnej dediny. Príbeh začína návratom Tobiasa, ktorý strávil desať rokov vo väzení za zločin, ktorý podľa svojich slov nespáchal, a je odhodlaný očistiť svoje meno. V hľadaní pravdy mu pomáha aj vyšetrovateľka Pia spolu s ďalšími osobami, dotvárajúcimi dej a miestny kolorit. Niekdajšie vraždy poskytujú priestor na rozpitvanie starých rán, čo sa nezaobíde bez podozrievania, obviňovania a krívd. Práve v pestrej plejáde pováh a osobnostných čŕt spočíva najväčšie pozitívum románu. Takú zmes charakterov som už dávno nevidel. Zároveň to má svoju nespochybniteľnú funkciu, keďže v príbehu sa vyskytuje množstvo postáv a na základe ich typických znakov je možné ich ľahko odlíšiť a čitateľ sa nestráca v záplave mien. Tiež sa mi páčilo, že na rozdiel od iných kolegov či kolegýň sa autorka nesnaží moralizovať, ale ponecháva priestor čitateľovmu rozhodnutiu, čo je správne a čo nie. Jej hrdinovia sa totiž ocitajú v situáciách, kde musia čeliť tvrdým následkom. Je lepšie uniknúť do bezpečia, alebo sa postaviť tvárou v tvár zodpovednosti? Prekonanie strachu nevedie vždy k výhre nad sebou samým, ale často k ešte väčším obavám. Bodaj by nie, zločin tiahnuci sa celými rokmi len tak nezmizne z ľudskej pamäti a nové bizarné vraždy v ospalom mestečku dokážu prebudiť rozličné prejavy. Ak je niekto ochotný zabíjať, aby sa pravda nedostala na povrch, všetci by sa mali mať na pozore. Mŕtva mladá žena naaranžovaná ako princezná si takto svoj šťastný koniec určite nepredstavovala a ktovie, čo sa odohráva v útrobách duše chorého vraha...

Nele Neuhausová (zdroj: tz.de)

"Otec mu zasa zasahuje do života, práve teraz, keď potrebuje všetku silu a koncentráciu na to, aby si udržal pracovné miesto a zachránil svoju budúcnosť! Rástol v ňom hnev. Prečo mu konečne nedajú pokoj? V mysli sa mu začali vynárať obrazy, o ktorých si myslel, že na ne dávno zabudol, ale voči spomienkam a pocitom, ktoré ich sprevádzali, bol bezmocný. Vedel, že keď matka nebola doma, otec si to v jednej z podkrovných hosťovských izieb rozdával s Laurinou matkou, ktorá u nich pracovala ako gazdiná. To mu však nestačilo. Vlákal do postele aj dcéru svojich nevoľníkov, ako v duchu označoval svojich zamestnancov a celú dedinu..." (str. 203)

Snehulienka musí zomrieť je prvou knihou, ktorú som od Neuhausovej čítal, ale nebude ani zďaleka poslednou. Ak sú aj ostatné jej tituly takéto kvalitné, rýchlo sa zaradí medzi moje obľúbené spisovateľky. Napätie, nepredvídateľnosť, majstrovsky budovaná atmosféra, dôkladne vykreslené postavy, prelínanie minulosti a súčasnosti, striedanie uhlov pohľadu... to je len zlomok prvkov, ktoré tvoria dobre fungujúci celok. Na Goodreads som sa dočítal, že ide už o štvrtú časť série, preto verím, že Tatran čím skôr príde aj so zvyšnými dielmi... Román je ako stvorený na predlžujúce sa jesenné dni, nechajte sa teda zlákať, zimomriavky sú zaručené!

Originálny názov: Schneewittchen muss sterben
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Bodenstein a Kirchhoffová)
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Rodinná dráma v pravom zmysle slova

Román V okamihu ma prekvapil vo viacerých smeroch. V prvom rade svojím žánrom. Ktovie prečo som si myslel, že pôjde o mrazivý triler, čomu napovedala temne ladená obálka (mimochodom, skvele spája zasnežené hory s podstatou (ne)prítomnej rozprávačky) aj ohlasy na knihu. V nich sa totiž opakovali slová ako akcia, dráma, tragédia a podobne. Všetky boli pravdivé, hoci iným spôsobom. Suzanne Redfearnová ukazuje, že sa nemusia vyskytnúť len v napínavej kriminálke, aby naplnili svoj zmysel. Napísala emočne nabitú rodinnú drámu, v ktorej sa prejavia najskrytejšie pohnútky príbuzných, ich skutočné charaktery a hlavne schopnosť vyrovnať sa s ich dôsledkami. Respektíve jej absencia, keďže nie každý si vie priznať farbu a v kritických situáciách reaguje skratovo. 

"Zadok narazí na niečo pevné a predné kolesá sa odlepia od cesty. Zdá sa, že sme sa posunuli len o pár centimetrov, ale muselo to byť niekoľko metrov, lebo predný nárazník sa oškrie o zvodidlá, počuť vrzgot ohýbajúceho sa kovu a zastaneme. Vydýchnem s vďakou, že niekto mal dosť rozumu na to, aby na takej nebezpečne úzkej ceste osadil zvodidlá. A ten nepatrný výdych dal všetko do pohybu. Ako trhajúce sa stehy, aj stĺpiky, ktoré držali zvodidlá, sa postupne odtrhávajú z úbočia - puk, puk, puk. A padáme. Letíme ako strela, bezpečnostný pás ma drží nad čelným sklom, kým naokolo sa mihajú hory, sneh a stromy." (str. 42)

Druhé prekvapenie prišlo v podobe nečakaných zvratov. Je trochu škoda, že anotácia vyzradí dosť dôležitý detail z deja, pretože Finn ako ústredná postava veľmi rýchlo zmení svoju podstatu, čo považujem za jeden z najväčších ťahúňov a pozitívnych prvkov príbehu. Millerovci sú na prvý pohľad obyčajná rodina, ktorá sa teší z pravidelnej zimnej dovolenky spojenej s lyžovačkou s najbližšími priateľmi Bobom, Karen a ich dcérou Natalie. Šesťčlenná rodina (a pes) však pôsobí dokonale iba navonok, každý zažíva svoje viac či menej známe starosti. Páčilo sa mi, že autorka venovala každému členovi dostatok priestoru, aby čitateľ pochopil vzájomné vzťahy a bublajúce problémy, no pritom sa nezdržiava nadbytočnými vysvetleniami. Zdrvujúca udalosť, ktorá navždy poznamená životy - i smrť - zúčastnených, sa odohrá pomerne rýchlo, a potom nasleduje nekončiaca citová jazda. Samotná autonehoda síce nie je opísaná extra dramaticky, aj keď je text prešpikovaný sugestívnymi a explicitnými pasážami. Nazdávam sa, že v tom badať autorský zámer - pre príbeh je podstatnejšie vnútro postáv než vonkajšie okolnosti, hoci sú určujúcim východiskom. Dianie priamo po nehode, keď preživší bojujú s mrazom, mŕtvolným tichom a absenciou ľudí, je najlepšou časťou knihy. Ide o skvelý náhľad do psychiky skupiniek i jednotlivcov, odhodlaných poslúchnuť viac svoj pud sebazáchovy než svedomie. Egoistická snaha prežiť sa pritom dá ľahko pochopiť, aj keď jej môže padnúť za obeť blízka osoba. Iracionálne konanie uprostred zasneženej divočiny sleduje Finnin duch, vďaka čomu môžeme napriek priamemu rozprávačovi vidieť všetky postavy. Susedia Millerovcov sú do jedného na zabitie a zároveň dôkazom, že tvárou v tvár ohrozeniu sa aj najlepší priatelia môžu uchýliť ku kolosálnym zákernostiam. Okrem Finn vyznieva najsympatickejšie jej kamarátka Mo i jej matka, hoci pôvodne pôsobila celkom iným dojmom. Práve ona predstavuje druhú stranu mince, keď sa chladné, až odmerané správanie zmení na citlivejšie. Najmenej ma zaujala časť zameraná na liečenie v nemocnici. Chápem jej nevyhnutnosť, ale bol som rád, keď sme sa konečne presunuli do domáceho prostredia a vzniknutá dráma mohla pokračovať nanovo. 

Suzanne Redfearnová (zdroj: Twitter)

"Teraz, keď som mŕtva, si uvedomujem, akí hrozní my ľudia dokážeme byť jeden voči druhému. Ako vo väčšine z nás prevláda útočný cynizmus, ktorý nám bráni vidieť v druhom to najlepšie. Je to jedna z vecí, ktorú mám na súčasnej situácii najradšej: schopnosť vidieť veci jasnejšie ako predtým. Schopnosť vidieť ružu zo servítok krajšiu, ako by som ju videla, keď som žila. Keď Aubrey stúpa s Chloe po schodoch, obzrie sa cez plece na Bena a v očiach má ľútosť za to, čo všetko kvôli nej musí robiť. On jej odpovie úsmevom, ktorým dá najavo, že sa nemusí ospravedlňovať, a ja to zacítim. Má srdce podobné papierovej ruži, ktoré urobí čokoľvek, aby bolo jeho dievča šťastné..." (str. 153)

Pri knihách našťastie neplačem, voči dianiu na stránkach som obrnený, no citlivejšie povahy by sa mali pripraviť na poriadnu záplavu zo slzných kanálikov. Opis utrpenia - fyzického i duševného - nie je ľahké čítanie, Suzanne Redfearnová ide až na kosť a nenechať na svojich postavách suchú ani nitku. Námet, ako jeden jediný okamih dokáže všetko diametrálne zmeniť, spracovala na výbornú, napätie sa dá krájať aj pri jednoduchom rozhovore, pri ktorom na pohľad o nič nejde. No vďaka intuitívnej a všadeprítomnej rozprávačke vieme, ako sa veci majú... V okamihu je originálny román, akých je na pultoch málo. Je postavený na smútku a strate, ale smeruje k nádeji a zotaveniu. 

Originálny názov: In an Instant
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.